Krach z 1929 a následná Veľká hospodárska kríza nás mali naučiť dôležitú vec: že kaskádovitý pád ako súkromných, tak verejných bankrotov (začínajúci kolapsom veľkých bánk, potom sa rozširujúci do verejného dlhu slabších krajín a neskôr zamorí reálnu ekonomiku vírusom recesie) nekončí len ohrozením spoločnej meny danej doby (zlatý štandard v 1929, euro dnes), ale plodí tiež rozpad vízie zdieľanej prosperity.Za uplynulé dva roky ma ekonomická kríza, ktorá pohltila Grécko, tiež sotila pred mikrofóny a poznámkové bloky nespočetných žurnalistov, ktorí sa prepadli do Atén, aby informovali o odvíjajúcej sa dráme. V tomto zmysle som bol nielen svedkom vývoja Gréckeho pádu (a eurozóny), ale tiež zápasu svetových médií dať tomu zmysel. V tomto článku sumarizujem to, o čom si myslím, že sú tri dôležité lekcie, ktoré si treba vziať z tejto skúsenosti v mene novinárov snažiacich sa dosiahnuť obtiažnu rovnováhu medzi (a) nutnosťou vytvárať príbehy, ktoré zodpovedajú ich vydavateľom, čitateľom, publiku, divákom a (b) takmer nekonečnou komplexitou daného príbehu. Tri lekcie, na ktoré sa chcem zamerať by mali samostatne referovať o chybnej generalizácii, mylnom spájaní, a rizikách rozčleňovania.
Chybná generalizácia
Krach z 1929 a následná Veľká hospodárska kríza nás mali naučiť dôležitú vec: že kaskádovitý pád ako súkromných, tak verejných bankrotov (začínajúci kolapsom veľkých bánk, potom sa rozširujúci do verejného dlhu slabších krajín a neskôr zamorí reálnu ekonomiku vírusom recesie) nekončí len ohrozením spoločnej meny danej doby (zlatý štandard v 1929, euro dnes), ale plodí tiež rozpad vízie zdieľanej prosperity. Pri absencii nejakého nadnárodného Leviathana (ako toho, ktorého navrhoval Keynes v 1944) „udržiavajúceho nás všetkých v bázni“, a tak udržiavajúceho cezhraničnú spoluprácu pri dozvukoch krízy, vyvstáva hobessovská vojna „všetkých proti všetkým“.
Vojna slov začína vo chvíli, keď vyslovíme vety začínajúce na „Gréci robia toto“ či „Nemci si myslia, že“. V 1929 táto vojna slov, táto „hra na vinníkov“ ak chcete, viedla k ďalšiemu typu vojny, ktorá paradoxne zavraždila milióny a krízu samotnú. Dalo by sa čakať, že tentokrát sme sa už poučili. Pretože, zatiaľ čo sa ozbrojené oddiely ešte nedali do pohybu (a dúfajme, že ostanú vo svojich kasárňach), vojna slov je dnes dostatočne nažive v Nemecku a v Grécku, v Holandsku a v Španielsku, v Rakúsku a v Írsku.
Naša vlastná generácia v podmienkach roku 1929, úverová kríza roku 2008 a následná Veľká recesia vyvolala mnoho rečí o Nemcoch, Grékoch, dokonca Britoch (predovšetkým potom, ako sa David Cameron rozhodol rozísť s Európskou úniou na nedávnej téme zmeny Paktu). Našou spoločnou úlohou, a obzvlášť tých osvietených žurnalistov, je doďaleka kričať, že niet takej veci ako Gréci či Nemci, či, v tomto prípade, Briti. Všetci sme jednotlivci, ako sa Brian povestne pokúšal presvedčiť svojich samozvaných stúpencov. A máme viac odlišností medzi svojimi ľuďmi, či v zmysle názorov alebo charakterov, než je rozdielov medzi našimi národmi.
Takže, pri informovaní z frontových línií ekonomického kolapsu majú novinári povinnosť upozorňovať na šírku názorov v Grécku, v Nemecku, v Británii, skôr ako zakrývať túto rôznorodosť volieb, namiesto pohodlnej, avšak potenciálne deštruktívnej všednosti národných stereotypov. Udržiavanie zdravého vzdoru voči zovšeobecňovaniu nie je len humanistickou povinnosťou žurnalistu, ale, tiež, presným informovaním o príčinách krízy.
Vezmite si opäť príklad Grécka. Novinári potrebujú metafory, ktorými by svojmu publiku pomohli spracovať ekonomický kolaps, jeho príčiny a podstatu. Jednou z takýchto alegórií, ktorá bola široko zaužívaná, aby prerozprávala drámu eurozóny je Ezopova bájka o mravcovi a kobylke. Nemecký mravec sa postaví na zápas proti gréckej kobylke v kontexte morálneho príbehu, ktorý kombinuje severský priemysel, južanskú lenivosť a nejakú chatrnú ekonomickú analýzu monetárnej dislokácie, ktorá nasleduje.
Problémom s metaforami tohto typu je, že sú veľmi presvedčivé. Takže, žurnalisti silno tlačili na to, aby vytvorili príbeh, ktorý pekne zodpovedá zakončeniu predsudkov ich predplatiteľov otrocky kopírujúc logiku metafory; t. j. Nemci sú zobrazení ako ťažko pracujúci, ktorí musia zachrániť rozhadzovačných Grékov, presne ako mravce atď., atď. Je to ako keby vo chvíli, kedy bola zvolená táto metafora bol príbeh už napísaný, bez žiadnych vážnych úvah o jej analytickej hodnote.
Som všetkými za metafory. Na sprostredkovanie komplexných príbehov čitateľskej obci, či publiku, niet ničoho podobného, čo by im vymedzovalo tak hrozne obmedzené množstvo času. Avšak, záleží na novinárovi, aby používal metaforu na priblíženie sa skutočnosti, v protiklade k tomu byť ´užívaný´ ich vlastnou metaforou za účelom účinného deformovania reality. Pre uspetie v tejto úlohe musia žurnalisti ohýbať nimi zvolenú metaforu podľa požiadaviek hovorenia pravdy. Vzdorovanie zvodom generalizácie je podstatné.
V tu priblíženom prípade Grécka a Nemecka jefaktom, že tie mravce a kobylky sú rozmiestnené naprieč celým úsekom oddeľujúcim ziskové od deficitných národov eurozóny. Keď už raz poznáme, že Nemecko i Grécko, vlastne celá eurozóna, má opomínaných mravcov a prehnane zhýčkané kobylky, náhle máme zloženie omnoho viac odlišného príbehu. Taký, ktorý sa nám dovoľuje pýtať skúsenejšie otázky o spôsoboch, ktorými sa ako nemecké, tak grécke ťažko pracujúce mravce cítia sklamané a obraté gréckymi a nemeckými kobylkami, ktoré z nich počas ´dobrých´ časov paraziticky žili, zatiaľ čo teraz, počas ´rokov biedy´, ešte raz opäť požadujú od mravcov záchranné peniaze a vyššie dane.
V skratke, metafory sú dôležité pre rozprávanie príbehov a analytické účely. No musíme ich ostriť štýlom, ktoré pomáha, skôr ako zabraňuje, nášmu uchopeniu predkladaných káuz. A to znamená unikanie chybám generalizácie.
Mylné spojenie
Keď navštívite krajinu v ekonomickej kríze (Grécko je typickým, užitočným príkladom), je dôležité byť vybavený jednoduchým, avšak neintuitívnym vhľadom: Recepty na vysporiadanie sa s dlhom sa nesčítavajú! Tým myslím, že novinári musia vždy skúmať svoje inštinktívne pohľady na príčiny krízy, ktorú pokrývajú a obzvlášť to, čo diktuje ako liek ´zdravý rozum´.
Napríklad, aký recept ponúka zdravý rozum na dostanie sa z finančných problémov osoby, rodiny, firmy? Odpoveďou istotne je znížiť vaše výdaje, aby sme dostali pod kontrolu tú červenú farbu na vašom konečnom účte. A pracovať viac a inteligentnejšie. Avšak, ak je tento návod posunutý do vyššieho stupňa spojenia, jednoducho sa nezrátava. Aby sme to videli, predpokladajme, že pri akceptovaní redukcie našich individuálnych a kolektívnych dlhov počas krízy (čo finanční ekonómovia označujú ako „deleveraging“), bude každý jeden z nás nasledovať ten istý recept a v rovnakom čase. Dôsledok, musím skonštatovať, môže byť celkom opačný ako úmysel. Avšak, celkový skutočný dlh môže rásť!
Aby sme videli prečo tieto jednotlivé recepty nepridávajú k spoločnej účinnej stratégii, zvážme veľký rozdiel medzi vašou rodinou (alebo firmou) a ekonomikou vo veľkom. V prípade vašej rodiny, ak váš príjem klesol, a vy na konci každého mesiaca čelíte nedostatku, je zoškrtanie výdavkov rozumnou cestou konania z jedného jednoduchého dôvodu: Váš príjem je nezávislý od vašich výdajov. Napríklad, ak nebudete dnes večer jesť von (a namiesto toho budete doma variť), váš príjem neutrpel a, tým, že ste zredukovali svoje výdaje, váš zostatok je zdravší.
V ostrom protiklade s tým, nie je celkový príjem ekonomiky nezávislý od jej výdajov. Vlastne sú títo dvaja jedna a tá istá vec! (Celkový príjem krajiny sa rovná presne jej celkovým výdajom.) Aby sme videli prečo na tom záleží, predpokladajme, že celá krajina si uťahuje svoje príslovečné opasky, s rodinami a firmami ´deleverujúcimi ´ naraz. Osobné výdaje budú prirodzene klesať (celkovo). Teraz, keď na vrchole toho všetkého vláda taktiež zredukuje svoje výdaje (v snahe zmenšiť svoje deficity), bude súčet osobných a verejných výdajov klesať. No čomu sa tento súčet rovná? Odpoveď je: národnému príjmu! Keď sa zmenší národný príjem, poklesne štátny daňový príjem, rodiny majú menej peňazí na zaplatenie dlhov, a celková schopnosť štátu splatiť svoje dlhy sa zníži. Takto všetci spoločne padneme do pasce ´zdravého rozumu´; mylného spojenia; chybného uvažovania, že recept, ktorý je dobrý pre rodiny a firmy musí byť dobrý pre zadĺženú krajinu celkovo.
Po mnoho mesiacov od prepuknutia gréckej dlhovej ságy som sa snažil presvedčivo podať tento jednoduchý argument mnohým novinárom, ktorých som stretol. Bola to ťažká práca. Toto mylné spojenie bolo v ich mysliach hlboko usadené. Keď sa ma pýtali otázky o ´pomocných´ pôžičkách Grécku, a dôležitosti úsporných opatrení, ktoré sa spájali s týmito pôžičkami, moje tvrdenie, že celá myšlienka bola chybná, v nich nezarezonovalo. Akokoľvek silno som sa snažil vysvetliť túto chybnú logiku, novinári sa zdali byť spätý s ideou, že ak má krajina ako Grécko vysoký deficit, a obrovský dlh, odpoveďou musí byť podstatná redukcia vládnych výdajov, a zvýšenie zdanenia.
O mesiace neskôr, keď vládne zoškrtanie výdajov a zvýšenie daní spôsobili prehĺbenie krízy a nafúknutie dlhu voči štátnemu príjmu, pozoroval som, že nálada sa medzi novinármi zmenila. Bohužiaľ, medzičasom napísali kúsok za kúskom, ktoré dezinformovali ich čitateľov a pomýlili svoje publikum.
S týmto na mysli, a popritom ako kríza pokračuje vo vinutí svojej jedovatej siete krajinami a sektormi, verím, že novinári zapletú do svojich spravodajstiev trocha pochybností o tom, že ekonomické ´recepty´ dávajú zmysel tak, ako ´zvyčajná múdrosť´.
Riziká rozčleňovania
Počas môjho ´funkčného obdobia´ ako častý návštevník medzinárodného tlačového zboru ´prelietavajúci´ Aténami, som si všimol zaujímavú deľbu práce. Reportéri a televízne a rozhlasové štáby by spadali do troch viac či menej odlišných kategórií: štáb závažných správ, delegácia informácii z pozadia a, menej často, uhol zainteresovanosti.
Prístup ľudí od závažných správ bol praktický, rýchlo nastupujúci, žiaden druh nezmyslov. Chceli ´fakty´ a osoby, zasvätené informácie, neprestajné predpovede toho, čo spraví vláda alebo druh reakcie ako bude postupovať trh. Skupinka informácií z pozadia bola uvoľnenejšia, fungovala za dlhších uzávierok a tak mala čas a priestor pýtať sa podobné otázky, no spôsobom, ktorý nám spovedaným dával viac priestoru na objasnenie nejakého diania v pozadí a neviditeľné aspekty príbehu. Napokon, novinári pracujúci s kúskami zainteresovanosti nemali čas na ´príčiny´ekonomických kríz, popri žiadnom záujme o spodné tektonické dosky, ktorých pohyby spôsobovali trhliny v sociálnej ekonomike. To, čo hľadali boli príbehy o žiali, obrazy utrpenia, melódie zúfalstva; hrubý materiál, ktorý by im umožnil poskladať dohromady určité krátke čriepky, ktoré by, predpokladám, hrali rolu protiváhy drsnosti faktov a údajov v nejakej predchádzajúcej správe toho či onoho štábu.
Toto rozčlenenie dejovej línie ekonomickej krízy do troch odlišných druhov správ spôsobuje dve chyby: Poprvé, oslabuje to vlastnú analytickú schopnosť žurnalistu, aby kríza dávala zmysel. Podruhé, zmenšuje to hodnotu každej jej časti. Dovoľte mi vysvetliť obe obvinenia v kontextu debaklu eurozóny. Každý príbeh o súdnych riadeniach a súženiach, povedzme, gréckej rodiny, ktorému chýba analytické prepojenie medzi ich utrpením a trápením ekvivalentnej nemeckej rodiny (ktorej životný štandard klesol menej no dlhšie) istotne zlyhá v neprospech (rovnako ako malo) oboch: (a) hĺbkou nevraživosti , ktorú grécke a nemecké rodiny zakúšajú a (b) príčiny krízy. Povedané jednoducho, ak je praktická analýza udržiavaná oddelene od uhla ľudskej zainteresovanosti, tak sa analýza stane nepraktickou a príbeh ľudskej zainteresovanosti vymení humanizmus za melodrámu.
Epilóg
Jazyk a jeho milostná aféra s metaforou častokrát zvádza do pasce zovšeobecňovania toho, čo je najlepšie nechať nezovšeobecnené. Náš jazyk má sklon hovoriť o ´cudzích´ ľuďoch ako keby bolo možné mať jeden druh človeka, ktorého morálne zlyhania môžu vysvetliť jeho situáciu; ako keby, napríklad, Margaret Thatcher a Harold Pinter boli stlačiteľní do jednej osoby, ktorej zlyhania môžu vysvetliť ekonomické nešťastie Británie. Potom, akoby to nestačilo, naša myseľ dáva následnému nepochopeniu ďalší záhyb v opačnom smere, miešajúci jednotlivé so všeobecným, napr. predpokladom, že to, čo je rozumné pre jednu rodinu musí byť rozumné pre koenomiku. Napokon, nasledujúc dlhotrvajúcu chybu v Západnom prístupe, sme presvedčení, že ekonomické a finančné ´fakty´ sú oblasti bez pocitov.
Tieto tri chyby sú nám prírodzené keď priletíme do krajiny, ktorá náhle krachla, aby sme v tesnom obmedzení za účelom prípravy žurnalistického kúsku o tom, čo sa deje, prečo sa to deje a aké to je byť v tom. Tomuto treba vzdorovať. Tvrdil som, že žurnalisti vrhnú omnoho viac užitočného svetla na prebiehajúcu ekonomickú krízu v cudzej zemi ak sa im podarí vyhnúť sa chybnej generalizácii, mylnému spájaniu, a rizikám rozčleňovania.
Editovaná verzia tohto článku sa objaví v marcovom (2012) vydaní British Journalism Review.
[ Zdroj: http://yanisvaroufakis.eu/2012/02/04/reporting-the-eurozones-crisis-lessons-from-the-greek-front/ ]
Príspevky
