(autor Karanowak)
Nepokoje v Grécku sú živým európskym signálom protestu voči politikom posluhujúcim záujmom, ktoré nie sú občianske.
To potvrdili aj solidárne protesty v Paríži, Berlíne, Istanbule, Londýne, Ríme, Kopenhagene, Madride a ďalších. Ľudí už totiž nezaujíma, že štát sa potrebuje ekonomicky vyrovnať zvyšku sveta, a preto musí urobiť všetko, čo je v ňom momentálne zvyčajné a nutné, aby doňho dobre zapadol.
Tieto protesty sú o neschopnosti politikov niečo zmeniť v prospech ľudí. O neschopnosti štátu uľahčiť ťarchu bremena, ktorú kladie trh na plecia pracujúcich. O tom, že svojich ľudí nedokáže donekonečna chlácholiť, ale že má proti nim surovú silu.
V takomto rozšírenom stave nespokojnosti už nezáleží na tom, či napríklad Grigoropoulos-ov vrah mieril priamo na mládež, alebo sa guľka odrazila. Problém je totiž v tom, že sa vláda nestará o to, ako sa ľudia prenesú cez ťažké obdobie, ale radšej berú na ohľad peňažné chrámy, ktoré pre ne predstavujú tú najsvätejšiu cestu.
Totiž pomoc spôsobom: pomôž si ako môžeš, doplnený privatizáciou a korupciou je občanmi následne asi právom považovaná za nedostatočnú, keď majú naviac k odovzdávaniu daní do pokladne ešte aj pracovať dlhšie ako doteraz.
Už marcové štrajky v krajine sa netýkali iba manuálne pracujúcich ako zberačov odpadkov, či zamestnancov transportných sietí, ale i pracujúcich v školách, súdoch, bankách, úradoch, nemocniciach, médiách. Takýto hromadný nesúhlas dopomohol k novému uvedomeniu, že ak sa nezatiahnu riadiace páky, kapitalistický systém znehybnie.
Aký postup môžeme očakávať na Slovensku -ktoré má dokonca vyššiu nezamestnanosť ako Grécko- po tom, ako dospejeme k tomu, že riešenie demografickej krízy snom súkromných penzijných fondov si vysníval niekto druhý a bude nutné pokračovať v dnes nepredstaviteľnej privatizácii? Možno pre nás budú práve o to predstaviteľnejšie štrajky...
Utorok, december 30, 2008
Utorok, december 09, 2008
Noam Chomsky - 80-ročný politický disident a anarchista
(autor Karanowak) 
Osemdesiatiny Noam-a Chomsky-ého oslavujeme priblížením jeho "filozofie".
Noam Chomsky (1928) je známy ako politický aktivista, no študenti jazykov ho možno poznajú skôr ako jazykovedca. Jeho príspevky sú v oboch oblastiach veľmi významné a naviac ich závery dobre interagujú. Chomsky-ého lingvistická teória je totiž logicky konzistentná s jeho ideovo-politickým zameraním, čo môže okrem iného rozšíriť záujem o ňu aj u neodborníkov.
LINGVISTIKA
V tejto oblasti sa zameral na gramatiku, pretože podľa neho predstavuje obor fundamentálneho problému lingvistickej teórie. Ten má konkrétne spočívať ,,vo výbere deskriptívne adekvátnej reprezentácie gramatiky v ktoromkoľvek prirodzenom jazyku.“ ([1];18) Chomsky svojou prácou prispel k riešeniu problému osvojovania si jazyka človekom ([3]). Dokazuje, že človek je rýchlo schopný osvojiť si používanie materinského jazyka a následne pri obmedzenom množstve pravidiel samostatne konštruovať zmysluplné vety. To je možné pri hocakom jazyku bez ohľadu na odlišnosť ich gramatických pravidiel.
Týmto poprel behavioristickú teóriu učenia založenú na podnetoch a reakciách, pretože podľa neho nie je možné, aby osvojenie si tak komplikovaného systému akým ľudský jazyk je, fungovalo (iba) na tomto princípe. Zo zistení o ľudských vlastnostiach pozoruhodne efektívneho zvládnutia a nato ovládania jazyka sa, na rozdiel od dovtedy preferovanému empirizmu, prikláňa ku karteziánskej racionalite a konceptu vrodených ideí. Následne ,,Chomsky zhodne s Descartes-om vyhlasuje, že „tvorivá stránka normálneho používania jazyka predstavuje jeden z fundamentálnych faktorov odlišujúcich ľudský jazyk od akejkoľvek známej sústavy zvieracej komunikácie.“ ([1];36) V podstate to znamená, že človek má schopnosť naučiť sa jazyk vrodenú.
Premostenie medzi týmito lingvistickými skúmaniami a jeho angažovanosťou pre svetové politické dianie predstavuje myšlienka o potrebe tvorivej práce, ktorá je podľa neho základnou zložkou ľudskej povahy. Táto vlastnosť by mala byť preto podľa neho podľa možností čo najmenej obmedzená, teda si vyžaduje patričné spoločenské podmienky.([2]) Chomsky sa preto stavia proti akejkoľvek vedúcej sile, ktorá limituje túto prirodzenú schopnosť človeka.
ANARCHIZMUS
Pod obmedzeniami však nemá na mysli iba totalitné štáty či všemocných vládcov, ktorých pôsobenie je očividné, ale dostatočne pozorne si všíma aj (ešte stále) súčasné štátno-mocenské aparáty či ďalšie iné inštitúcie, ktoré zamedzujú slobode rozhodovania. Ako píše v Nevyhnutných ilúziách: „Totalitný štát vystačí s nižšou mierou vernosti požadovaným pravdám. Stačí, ak ľudia poslúchajú. To, čo si myslia, je druhoradé. No v demokratickom politickom zriadení vždy hrozí nebezpečenstvo premeny nezávislého myslenia na politickú akciu, a preto je dôležité takú hrozbu vykoreniť od základov.“ ([1];48)
Aby sme ešte ozrejmili Chomsky-ého anarchizmus, spomenieme pár jeho názorov a postojov v otázke riešení konkrétnych prípadov. Hromadné vlny aktivizmu v protestoch proti Svetovej banke, MMF a MAI naňho pôsobili povzbudzujúco, pretože boli vyjadrením nespokojnosti uvedomelých ľudí s neprávosťami, ktoré tieto obrie inštitúcie spôsobujú a prejavom ich vôle zmeniť to. Napriek tomu, že by podľa neho nemali spolu s korporáciami vôbec existovať, nie je Chomsky za ich okamžité zrušenie, lež ich reformu a diverzifikáciu, pretože by to podľa neho len spôsobilo katastrofu.
Nie je tým ani tým typom anarchistu, ktorý by sa radoval zo súčasnej svetovej finančnej krízy, ako sa sám nedávno vyjadril v jednom rozhovore. Ostáva síce neustále neúnavným (a občas i sarkastickým) disidentom etablovanej autoritárskej moci, nie je však škodoradostný či zloprajný.
KRITIKA USA
Na politiku Spojených štátov, kde žije, sa díva ako na zločineckú a ovládanú korporáciami. Korporácie využívajú hegemonickú moc Spojených štátov, ktorú si upevnili po druhej svetovej vojne, aby presadzovali svoje záujmy vo svete. Moc si upevňujú pomocou politického systému, ktorý nie je demokraciou, ale plutokraciou (vládou bohatých). Dôkazom toho je podľa neho i fakt, že jeden z otcov americkej Ústavy, James Madison, koncipoval úlohu vlády ako obranu bohatých pred chudobnými. Tí majú chabú možnosť raz za čas ovplyvňovať spoločenské dianie odsúhlasením doterajšieho smerovania štátu prostredníctvom volieb, ktoré v skutočnosti nie sú demokratické. Korporátna moc sa preskupuje zo strany do strany a robí z najmocnejších strán len frakcie jednej, obchodníckej strany.
Rozhodujúce pre takéto nastavenie bolo minulé storočie, kedy sa americký „priemyselno-obchodne-finančný sektor koncentroval... a rozširoval svoj vplyv do cudziny so zámerom urobiť svet bezpečnejším pre americký korporatívny kapitalizmus“ ([1];91-92) Svetový poriadok, ktorý nanútil štátny kapitalizmus USA svetu, má korporáciám zabezpečiť lacnú pracovnú silu, privatizovateľné zdroje surovín, odbytiská a zákazky. Ostatné štáty, ktoré podporujú zámery USA a korporácii si popritom môžu hľadieť svojich záujmov, no neustále pod dohľadom tohto supervízora.
V propagande svojej ideológie a podpore neodporovania im sú nápomocné médiá, ktoré sú pod vládou niekoľkých najväčších sfúzovaných spoločností. Pod ich správou sú televízne stanice, žurnalisti a teda i informácie. Ich riadenie však Chomsky nemystifikuje do konšpiračných či paranoických vízií, ale dokazuje, že prirodzeným záujmom súkromných médií je podpora vlastných korporácii. To potom zahŕňa rozličné podoby manipulácie za účelom vyhovenia a zapáčenia sa sponzorom a ich ideológii.
Fundamentálnou otázkou pritom pre Chomsky-ého neustále ostáva: Chceme privátne koncentrácie moci, aby robili rozhodnutia pre ich vlastný prospech, alebo chceme verejnosť podieľajúcu sa na rozhodnutiach o spoločnom blahu?
Tí šťastnejší ľudia, ktorí žijú v demokratických spoločnostiach s možnosťou slobodne rozhodovať o veciach verejných, s dostupnými informáciami, sú tak zároveň väčšmi zodpovední za súčasný stav globálnej nerovnosti. Mali by preto svoje príležitosti využívať, zaujímať sa o svetové dianie a pomáhať ľuďom ostatných krajín rozhodnutiami na zlepšenie ich životných podmienok a aby mohli byť tiež slobodní.
To celkom odporuje vojenskej agresii vyspelých štátov, jeho neprimeranému zasahovaniu do cudzích vnútorných záležitostí spôsobom, ktorý ich problémy ešte zhorší, ako napr. v prípade Srbska. Podľa Chomsky-ého by namiesto toho bolo potrebné dodržiavať medzinárodne platné konvencie ako Všeobecnú deklaráciu ľudských práv či Chartu OSN, ktoré zakazujú porušovanie ľudských práv za akýmkoľvek účelom. No dlhodobá snaha USA o udržanie si vplyvu na Blízkom východe, kvôli dobrej dostupnosti k bohatým ropným rezervám v tejto oblasti však viedla k ich porušovaniu. Spojené štáty sa podľa Chomsky-ého predovšetkým snažili zabrániť hrozbám ako ekonomický nacionalizmus či sociálna demokracia, ktoré by spôsobili prevzatie prírodného bohatstva miestnym obyvateľstvom, čo by narušilo ich hospodárstvo. ([1];67-68) Tvrdí, že USA vždy používalo dvojaký meter na záležitosti, v ktorých malo záujmy a nedbalo na riešenie konfliktov či dopady svojho len ziskom poháňaného konania.
[1] Winston, Morton: Chomsky. Vydavateľstvo PT 2004
[2] Chomsky Noam, Foucault Michel, Elders Fons: Člověk, moc a spravedlnost. Intu 2005
[3] "Kľúčovým postrehom je, že mať jazyk je druhové vlastníctvo homo sapiens, oba v zmysle, že lingvistická kompetencia (čo hovoriaci jazykom poznajú v schopnosti bytia hovoriacimi) je pozoruhodne jednotná medzi členmi nášho druhu a v zmysle, že podobnú kompetenciu nie je možné nájsť medzi členmi iných druhov. Uniformita lingvistickej kompetencie medzi ľuďmi bola zahalená nadmerným zameraním sa na rozličnosť lingvistického prevedenia hovoriacimi (skutočnosti o ich aktuálnom lingvistickom správaní) a rozmanitosť jazykov hovorených vo svete. No, podľa Chomsky-ého, hrubé pozorovanie správania hovoriaceho je slabým sprievodcom v lingvistike a pod zjavnou rozličnosťou môžeme objaviť univerzálne princípy ľudského jazyka. Postrádanie lingvistickej kompetencie medzi neľudskými zvieratami je zahmlená faktom, že niektoré z nich (napr. včely alebo delfíny) sú spôsobilé komunikovať a obmedzeným úspechom, ktorý mali výskumníci učením niektorých z nich pochopiť jednoduché verbálne inštrukcie. Avšak jestvujúce systémy zvieracej komunikácie pozostávajú z konečného súboru symbolov a nie je tu žiaden dôkaz, že zvieratá dokážu nadobudnúť omnoho viac než to cez inštrukcie. Jazyk, na druhej strane, má rekurzívnu gramatiku schopnú generovania potenciálne nekonečného súboru vyjadrení. I keď my ľudia zamestnávame jazyk za účelom komunikácie (rovnako ako pre účely sebavyjadrenia, objasnenia myšlienok, vytvárania a upevňovania sociálnych zväzkov atď.) Chomsky odmieta, že komunikácia je základná funkcia nášho jazyka a vo všeobecnosti popiera tvrdenie, že jazyk by mal byť študovaný v kontexte ľudských vzťahov." In: Zoltán Gendler Szabó: Dictionary of Modern American Philosophers, 1860-1960 http://chomsky.info/bios/2004----.htm )
Osemdesiatiny Noam-a Chomsky-ého oslavujeme priblížením jeho "filozofie".
Noam Chomsky (1928) je známy ako politický aktivista, no študenti jazykov ho možno poznajú skôr ako jazykovedca. Jeho príspevky sú v oboch oblastiach veľmi významné a naviac ich závery dobre interagujú. Chomsky-ého lingvistická teória je totiž logicky konzistentná s jeho ideovo-politickým zameraním, čo môže okrem iného rozšíriť záujem o ňu aj u neodborníkov.
LINGVISTIKA
V tejto oblasti sa zameral na gramatiku, pretože podľa neho predstavuje obor fundamentálneho problému lingvistickej teórie. Ten má konkrétne spočívať ,,vo výbere deskriptívne adekvátnej reprezentácie gramatiky v ktoromkoľvek prirodzenom jazyku.“ ([1];18) Chomsky svojou prácou prispel k riešeniu problému osvojovania si jazyka človekom ([3]). Dokazuje, že človek je rýchlo schopný osvojiť si používanie materinského jazyka a následne pri obmedzenom množstve pravidiel samostatne konštruovať zmysluplné vety. To je možné pri hocakom jazyku bez ohľadu na odlišnosť ich gramatických pravidiel.
Týmto poprel behavioristickú teóriu učenia založenú na podnetoch a reakciách, pretože podľa neho nie je možné, aby osvojenie si tak komplikovaného systému akým ľudský jazyk je, fungovalo (iba) na tomto princípe. Zo zistení o ľudských vlastnostiach pozoruhodne efektívneho zvládnutia a nato ovládania jazyka sa, na rozdiel od dovtedy preferovanému empirizmu, prikláňa ku karteziánskej racionalite a konceptu vrodených ideí. Následne ,,Chomsky zhodne s Descartes-om vyhlasuje, že „tvorivá stránka normálneho používania jazyka predstavuje jeden z fundamentálnych faktorov odlišujúcich ľudský jazyk od akejkoľvek známej sústavy zvieracej komunikácie.“ ([1];36) V podstate to znamená, že človek má schopnosť naučiť sa jazyk vrodenú.
Premostenie medzi týmito lingvistickými skúmaniami a jeho angažovanosťou pre svetové politické dianie predstavuje myšlienka o potrebe tvorivej práce, ktorá je podľa neho základnou zložkou ľudskej povahy. Táto vlastnosť by mala byť preto podľa neho podľa možností čo najmenej obmedzená, teda si vyžaduje patričné spoločenské podmienky.([2]) Chomsky sa preto stavia proti akejkoľvek vedúcej sile, ktorá limituje túto prirodzenú schopnosť človeka.
ANARCHIZMUS
Pod obmedzeniami však nemá na mysli iba totalitné štáty či všemocných vládcov, ktorých pôsobenie je očividné, ale dostatočne pozorne si všíma aj (ešte stále) súčasné štátno-mocenské aparáty či ďalšie iné inštitúcie, ktoré zamedzujú slobode rozhodovania. Ako píše v Nevyhnutných ilúziách: „Totalitný štát vystačí s nižšou mierou vernosti požadovaným pravdám. Stačí, ak ľudia poslúchajú. To, čo si myslia, je druhoradé. No v demokratickom politickom zriadení vždy hrozí nebezpečenstvo premeny nezávislého myslenia na politickú akciu, a preto je dôležité takú hrozbu vykoreniť od základov.“ ([1];48)
Aby sme ešte ozrejmili Chomsky-ého anarchizmus, spomenieme pár jeho názorov a postojov v otázke riešení konkrétnych prípadov. Hromadné vlny aktivizmu v protestoch proti Svetovej banke, MMF a MAI naňho pôsobili povzbudzujúco, pretože boli vyjadrením nespokojnosti uvedomelých ľudí s neprávosťami, ktoré tieto obrie inštitúcie spôsobujú a prejavom ich vôle zmeniť to. Napriek tomu, že by podľa neho nemali spolu s korporáciami vôbec existovať, nie je Chomsky za ich okamžité zrušenie, lež ich reformu a diverzifikáciu, pretože by to podľa neho len spôsobilo katastrofu.
Nie je tým ani tým typom anarchistu, ktorý by sa radoval zo súčasnej svetovej finančnej krízy, ako sa sám nedávno vyjadril v jednom rozhovore. Ostáva síce neustále neúnavným (a občas i sarkastickým) disidentom etablovanej autoritárskej moci, nie je však škodoradostný či zloprajný.
KRITIKA USA
Na politiku Spojených štátov, kde žije, sa díva ako na zločineckú a ovládanú korporáciami. Korporácie využívajú hegemonickú moc Spojených štátov, ktorú si upevnili po druhej svetovej vojne, aby presadzovali svoje záujmy vo svete. Moc si upevňujú pomocou politického systému, ktorý nie je demokraciou, ale plutokraciou (vládou bohatých). Dôkazom toho je podľa neho i fakt, že jeden z otcov americkej Ústavy, James Madison, koncipoval úlohu vlády ako obranu bohatých pred chudobnými. Tí majú chabú možnosť raz za čas ovplyvňovať spoločenské dianie odsúhlasením doterajšieho smerovania štátu prostredníctvom volieb, ktoré v skutočnosti nie sú demokratické. Korporátna moc sa preskupuje zo strany do strany a robí z najmocnejších strán len frakcie jednej, obchodníckej strany.
Rozhodujúce pre takéto nastavenie bolo minulé storočie, kedy sa americký „priemyselno-obchodne-finančný sektor koncentroval... a rozširoval svoj vplyv do cudziny so zámerom urobiť svet bezpečnejším pre americký korporatívny kapitalizmus“ ([1];91-92) Svetový poriadok, ktorý nanútil štátny kapitalizmus USA svetu, má korporáciám zabezpečiť lacnú pracovnú silu, privatizovateľné zdroje surovín, odbytiská a zákazky. Ostatné štáty, ktoré podporujú zámery USA a korporácii si popritom môžu hľadieť svojich záujmov, no neustále pod dohľadom tohto supervízora.
V propagande svojej ideológie a podpore neodporovania im sú nápomocné médiá, ktoré sú pod vládou niekoľkých najväčších sfúzovaných spoločností. Pod ich správou sú televízne stanice, žurnalisti a teda i informácie. Ich riadenie však Chomsky nemystifikuje do konšpiračných či paranoických vízií, ale dokazuje, že prirodzeným záujmom súkromných médií je podpora vlastných korporácii. To potom zahŕňa rozličné podoby manipulácie za účelom vyhovenia a zapáčenia sa sponzorom a ich ideológii.
Fundamentálnou otázkou pritom pre Chomsky-ého neustále ostáva: Chceme privátne koncentrácie moci, aby robili rozhodnutia pre ich vlastný prospech, alebo chceme verejnosť podieľajúcu sa na rozhodnutiach o spoločnom blahu?
Tí šťastnejší ľudia, ktorí žijú v demokratických spoločnostiach s možnosťou slobodne rozhodovať o veciach verejných, s dostupnými informáciami, sú tak zároveň väčšmi zodpovední za súčasný stav globálnej nerovnosti. Mali by preto svoje príležitosti využívať, zaujímať sa o svetové dianie a pomáhať ľuďom ostatných krajín rozhodnutiami na zlepšenie ich životných podmienok a aby mohli byť tiež slobodní.
To celkom odporuje vojenskej agresii vyspelých štátov, jeho neprimeranému zasahovaniu do cudzích vnútorných záležitostí spôsobom, ktorý ich problémy ešte zhorší, ako napr. v prípade Srbska. Podľa Chomsky-ého by namiesto toho bolo potrebné dodržiavať medzinárodne platné konvencie ako Všeobecnú deklaráciu ľudských práv či Chartu OSN, ktoré zakazujú porušovanie ľudských práv za akýmkoľvek účelom. No dlhodobá snaha USA o udržanie si vplyvu na Blízkom východe, kvôli dobrej dostupnosti k bohatým ropným rezervám v tejto oblasti však viedla k ich porušovaniu. Spojené štáty sa podľa Chomsky-ého predovšetkým snažili zabrániť hrozbám ako ekonomický nacionalizmus či sociálna demokracia, ktoré by spôsobili prevzatie prírodného bohatstva miestnym obyvateľstvom, čo by narušilo ich hospodárstvo. ([1];67-68) Tvrdí, že USA vždy používalo dvojaký meter na záležitosti, v ktorých malo záujmy a nedbalo na riešenie konfliktov či dopady svojho len ziskom poháňaného konania.
[1] Winston, Morton: Chomsky. Vydavateľstvo PT 2004
[2] Chomsky Noam, Foucault Michel, Elders Fons: Člověk, moc a spravedlnost. Intu 2005
[3] "Kľúčovým postrehom je, že mať jazyk je druhové vlastníctvo homo sapiens, oba v zmysle, že lingvistická kompetencia (čo hovoriaci jazykom poznajú v schopnosti bytia hovoriacimi) je pozoruhodne jednotná medzi členmi nášho druhu a v zmysle, že podobnú kompetenciu nie je možné nájsť medzi členmi iných druhov. Uniformita lingvistickej kompetencie medzi ľuďmi bola zahalená nadmerným zameraním sa na rozličnosť lingvistického prevedenia hovoriacimi (skutočnosti o ich aktuálnom lingvistickom správaní) a rozmanitosť jazykov hovorených vo svete. No, podľa Chomsky-ého, hrubé pozorovanie správania hovoriaceho je slabým sprievodcom v lingvistike a pod zjavnou rozličnosťou môžeme objaviť univerzálne princípy ľudského jazyka. Postrádanie lingvistickej kompetencie medzi neľudskými zvieratami je zahmlená faktom, že niektoré z nich (napr. včely alebo delfíny) sú spôsobilé komunikovať a obmedzeným úspechom, ktorý mali výskumníci učením niektorých z nich pochopiť jednoduché verbálne inštrukcie. Avšak jestvujúce systémy zvieracej komunikácie pozostávajú z konečného súboru symbolov a nie je tu žiaden dôkaz, že zvieratá dokážu nadobudnúť omnoho viac než to cez inštrukcie. Jazyk, na druhej strane, má rekurzívnu gramatiku schopnú generovania potenciálne nekonečného súboru vyjadrení. I keď my ľudia zamestnávame jazyk za účelom komunikácie (rovnako ako pre účely sebavyjadrenia, objasnenia myšlienok, vytvárania a upevňovania sociálnych zväzkov atď.) Chomsky odmieta, že komunikácia je základná funkcia nášho jazyka a vo všeobecnosti popiera tvrdenie, že jazyk by mal byť študovaný v kontexte ľudských vzťahov." In: Zoltán Gendler Szabó: Dictionary of Modern American Philosophers, 1860-1960 http://chomsky.info/bios/2004----.htm )
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
