Kostolné myši a Mickey Mouse

(autor Karanowak)
Aby sme porozumeli globalizácii v jej terajšej podobe, je potrebné sa zamerať na nadnárodné korporácie, pretože tie majú na posledné svetové dianie fenomenálny vplyv. Ekonomická globalizácia totiž už viac ako päť dekád zasahuje do vnútorných záležitostí štátov, rúca hranice, prepája kultúrne svety, a to práve prostredníctvom nich. Táto tendencia vôbec nepoľavuje a je ťažké (napriek celému antiglobalistickému hnutiu a jeho čiastkovým úspechom) si predstaviť jej regres.

Podľa popredného historika a marxistu Eric-a Hobsbawm-a je treba zažehnať súčasný antikapitalistický a antiglobalistický trend, a hovorí to preto, lebo kapitalizmus poníma súhlasne s Marxom ako etapu vývoja, až po ktorom môže nasledovať socializmus. Úlohou podľa neho ostáva kritika kapitalizmu a poukazovanie na to, že globalizácia kapitalistickým spôsobom nespôsobuje len rast, ale i napätie a krízy. Iba touto cestou, ktorou je porozumenie systému, je možné ho efektívne zmeniť, v čom sa opäť drží Marxovho tvrdenia.

BRETTON WOODS (IBRD, MMF, GATT-WTO)
Inštitúcie ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond zriadené bezprostredne po poslednej svetovej vojne z dôvodu zabránenia ďalším vojnám a odstráneniu chudoby, dopomohli nahromadeniu moci do rúk nadnárodných korporácii. Boj proti chudobe mal spočívať vo finančných pôžičkách a poradenstve. Vtip celého projektu vystihol jednou vetou už v roku 1943 „Wilbert Ward, viceprezident National City Bank of New York...: ... Kde vo svete však môžeme požičať 30 až 50 miliárd dolárov s perspektívou, že ich dostaneme naspäť?“ ([1] 167) Keďže pôžičky nie sú darované peniaze a bankári nie sú bankármi z dobrej vôle, z dobročinnej akcie sa stal superziskový podnik.

Keď sa potom zadlžené krajiny zadĺžili až po uši, navrhli (vnútili) im ich spasitelia (veritelia) tzv. štrukturálnu prestavbu. Vyzeralo to asi takto: „Znížili sa obmedzenia a tarify na dovozy i vývozy a prijali sa stimulačné opatrenia na prilákanie zahraničných investorov.“ ([1] 168)
„Aby prilákali zahraničných investorov, vlády potlačili úsilie odborových organizácií o zvýšenie miezd, zavedenie výhod pre zamestnancov a zlepšenie pracovných podmienok, poskytli špeciálne daňové úľavy a príspevky zahraničným korporáciám a ani ekologické normy nebrali príliš vážne.“ ([1] 169) No veď ste už istotne počuli o neoliberálnom zázraku...

Tu sa do hry dostali nadnárodné firmy - partneri Svetovej banky, pomáhajúci jej (alebo ona im?) s kšeftami. „Oblasť, ktorej vrcholové vedenie banky – reprezentujúce akcionárov, ktorými sú vlády – venuje mimoriadnu pozornosť, je proces obstarávania. Každý z riaditeľov chce zabezpečiť, aby krajina, ktorú reprezentuje, získala na zákazkách aspoň svoj spravodlivý podiel. Na čele podpory záujmov obchodných spoločností stojí americké ministerstvo financií, ktorého úradníci zdôrazňujú, že každý dolár, ktorý, americká vláda prispeje Svetovej banke, prinesie dva doláre pre amerických exportérov vo forme dodávateľských zmlúv.“ ([1] 171)

Aby sa cudzím korporáciám podnikalo ešte lepšie bola tu GATT, ktorá neskôr prešla do WTO (Svetová obchodná organizácia) s vlastnou legislatívnou a súdnou mocou, ktorej „úlohou je presadzovať odbúravanie bariér brániacich voľnému pohybu tovaru a kapitálu.“ ([1] 177) Takýto orgán môže vskutku na podnet korporácie prostredníctvom vlády meniť normy inej suverénnej krajiny ak sa jej zdá, že jej to sťažuje obchody. „Napríklad americká spoločnosť pestuje ovocie v Mexiku takým spôsobom, že po pesticídoch ostávajú v ovocí toxické zvyšky, ktorých obsah je síce v súlade s medzinárodnou normou, ale je vyšší, než pripúšťa norma v štáte Kalifornia. Takáto spoločnosť môže presvedčiť mexickú vládu, aby zažalovala kalifornskú normu na WTO. V prípade nepriaznivého rozhodnutia WTO sa Kalifornia už nemôže odvolať na žiadny kalifornský ani americký súd.“ ([1] 179) Obchodné záujmy tak prevyšujú všetky ostatné zákony, ktorými sa slabšie štáty bránia voči mocnejším vplyvom zvonku.

Okrem iných týchto zásahov na podporu obchodu nadnárodných spoločností, dohliada WTO aj na intelektuálne vlastníctvo, resp. snaží sa zabrániť zneužívaniu patentov. V určitých odvetviach, ako napr. v poľnohospodárstve to znamená, že roľníci musia v istých prípadoch platiť poplatky nadnárodným spoločnostiam za využívanie systémov ([1] 184-5), ktoré síce sú všeobecne používané, alebo s ktorými by mali lepšiu úrodu, no teraz ich niekto vlastní.

IDEOVÝ ZÁKLAD
Dohody a postupy tohto typu vychádzajú z predpokladu, že „Ekonomická globalizácia umožnená odstránením bariér, ktoré bránia voľnému toku tovaru a peňazí kdekoľvek na svete podnecuje konkurenciu, zvyšuje ekonomickú efektívnosť, vytvára pracovné miesta, znižuje spotrebiteľské ceny, zvyšuje možnosti spotrebiteľov, zvyšuje ekonomický rast a v podstate takmer každý z nej profituje.“ ([1] 70) Aj tieto predpoklady však majú svoje domnienky, medzi ktoré patrí napríklad to, že sprivatizované je efektívnejšie spravované, či že úlohou vlády je len „poskytovať infraštruktúru potrebnú na rozvoj obchodu a zabezpečovať dodržiavanie zákonov, najmä tých, ktoré sa týkajú majetkových práv a zmlúv.“ (tamže)

Receptom týchto tzv. korporatívnych libertariánov na úspech krajiny sú finančné dotácie, lacnejšia pracovná sila, daňové úľavy, príležitosti na externalizáciu nákladov (zisk do súkromných rúk, dopady a náklady na spoločnosť) ([1] 77), nízke pracovné štandardy a pod. Jednoducho, aby všetko vcelku tvorilo také príjemné prostredie, v ktorého môžu mať naozaj pekný zisk.

Bohatstvo a prospech skutočne nie je rozdelený tak pekne, ako to bolo na papieri. Ako píše Korten, spisovateľ globálneho vzdoru voči korporatívnej globalizácii, „Globálny ekonomický systém bohato odmeňuje korporácie a ich manažérov za to, že produkciu zmluvne zadávajú „dieram“, v ktorých sú zdieraní robotníci, za holorubnú ťažbu pôvodných lesov, za aplikovanie technológií nahrádzajúcich desiatky tisíc zamestnancov, za skladovanie jedovatého odpadu a za politické presadzovanie záujmov obchodných spoločností pred záujmami ľudí. Tento systém chráni tých, ktorí takto konajú, pred následkami vlastných rozhodnutí, ktoré takto znášajú slabší členovia systému – na ulicu prepustení robotníci, náhradní pracovníci, ktorí majú príliš nízke mzdy, aby mohli uživiť svoje rodiny, obyvatelia lesnatej krajiny, ktorých domy boli zrovnané so zemou, chudobní, žijúci v blízkosti skládok odpadov a neorganizovaní daňoví poplatníci, ktorí to nakoniec zaplatia.“ ([1] 117)

Tento nový spôsob kolonizácie Juhu Severom, ktorý znamená drancovanie, sa rozširuje po celej Zemi. Ekonomický rast, ktorým nás bude nevedno dokedy balamutiť ekonomický racionalizmus, a ktorého dosahovanie nám má priniesť lepšie zajtrajšky, je fatamorgánou zomierajúceho na púšti. Aj po toľkých rokoch kedy nedošlo k vyrovnaniu rozdielov medzi bohatými a chudobnými, lež naopak – k ich brutálnemu prehĺbeniu, veríme bohatým, že chcú, aby sme sa mali všetci tak dobre. Pekne to demonštroval hlavný ekonóm Svetovej banky Lawrence Summers (´91-´93), ktorí napísal, že „pre bohaté krajiny je ekonomicky najefektívnejšie ukladať svoj toxický odpad v chudobných krajinách, pretože chudobné národy sa aj tak dožívajú nižšieho veku a ich možnosti zarobiť si peniaze sú menšie než u bohatých ľudí.“ ([1] 86)

GLOBÁLNE VYKORISŤOVANIE
Za všetky spomenuté podoby dopadov ekonomickej globalizácie uvedieme zopár konkrétnych príkladov:

Príroda: „V krajine teraz dominujú obrovské povrchové bane, ktoré prevádzkuje spoločnosť Benguet Corporation – vlastnia ich približne v rovnakom pomere zámožní Filipínčania, filipínska vláda a americkí investori – a produkuje zlato na export. Desiatky buldozérov, žeriavov a nákladných áut sa hlboko zarezávajú do hory, vytínajú stromy, premiestňujú zeminu a obrovské množstvo skalného odpadu vysypávajú do riečísk. Miestni ľudia sa žalujú návštevníkom, že pre zničené vodné zdroje už nemôžu pestovať ryžu a banány a po vodu na pitie a umývanie musia chodiť na druhú stranu hory.“ ([1] 41)

Ľudia: „Dorka Diazová, dvadsaťštyriročná textilná robotníčka, ktorá predtým vyrábala odevy v Hondurase pre americkú nadnárodnú spoločnosť Leslie Fay, vypovedala pred podvýborom zaoberajúcim sa vzťahmi medzi prácou a manažmentom v americkej snemovni reprezentantov, že v Hondurase pracovala pre Leslie Fay spolu s dvanásť a trinásťročnými dievčatami zavretými v dielni, kde teplota neraz dosahovala 40 stupňov Celzia a chýbala čistá pitná voda. Za päťdesiathodinovú týždennú prácu dostávala niečo vyše 20 USD. Spolu so svojím trojročným synom žili na pokraji hladu. V apríli 1994 bola prepustená za pokus o organizovanie odborov.“ ([1] 234)
,,Nech sú exportné spracovateľské zóny umiestnené kdekoľvek, príbehy ich zamestnancov sú až fascinujúcim spôsobom podobné. Všade je pravidlom veľmi dlhá pracovná doba. Na Srí Lanke je to štrnásť hodín, v Indonézii dvanásť, na juhu Číny šestnásť a na Filipínach dvanácť hodín. Prevažnú väčšinu zamestnancov tvoria ženy. Vždy sú mladé a vždy pracujú pre zmluvných dodávateľov či subdodávateľov z Kórey, Tchaj-wanu alebo Hongkongu. Zmluvní dodávatelia obvykle plnia objednávku spoločností sídliacich v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Japonsku, Nemecku alebo Kanade. Systém riadenia pripomína vojenskú organizáciu, vedúci pracovníci sú hrubí, mzdy sa pohybujú pod hranicou životného minima a práca je jednotvárna a nekvalifikovaná.“ ([2] 207)
„V Bangladéši približne 80 tisíc detí – zväčša dievčat – mladších ako štrnásť rokov, pracuje aspoň šesťdesiat hodín týždenne v odevných fabrikách. Za chybu v počítaní alebo iné chyby musia kľačať na zemi alebo stáť na hlave desať až tridsať minút.“ ([1] 235-6)
„V Indii podľa odhadov pracuje 55 miliónov detí v rozličných formách nevoľníctva, za tých najhorších podmienok.“ ([1] 236)

POTRENIE IDENTÍT
Je zaujímavé ako sa nadnárodná korporácia dokáže infiltrovať do jednotlivých rozličných prostredí a šíriť tam svoj rovnaký produkt pod rovnakou hlavičkou tak, že sa uchytí. Popri všetkej mnohotvárnosti kultúr sa značke po čase dostáva dokonca stále viac priestoru, čo je –treba povedať- spôsobené nielen jej propagáciou, ale i cenzúrou a vytláčaním alebo asimilovaním konkurencie. „Snáď každý z nás už sa v nejakej forme stretol s tým zvláštnym zdvojeným obrazom, v ktorom sa neobmedzená ponuka spotrebiteľských možností prelína s orwellovskými obmedzeniami kultúrnej produkcie a verejného priestoru.“ ([2] 132) píše Naomi Klein-ová, ktorá sa zaoberala fenoménom korporatívnej značky dlhšie. Vo svojej štúdii si všíma nenápadné namotávanie sa loga na kultúru.

Pozornejším sledovaním môžeme spolu s ňou vypozorovať, že značka či logo prenikli celým naším životom. „Koncentrácia vlastníckych vzťahov v oblasti internetu, vydavateľstva a knižného maloobchodu ostatne tesne nasledovali proklamácie o tom, ako je takzvaná informačná revolúcia otvorená a užitočná pre jedného každého človeka, ktorá sa následne musí javiť ako nedomyslený reklamný blábol. ... Zradené sú tu predovšetkým hlavné prísľuby veku informácii – možnosť voľby, šanca ovplyvňovať dianie a neobmedzovaná sloboda.“ ([2] 166) Logo preniklo zábavou, vzdelaním teda aj jazykom a túžbou. Usadilo sa do vedomia ako jeho silná, ale umelá súčasť, ktorá určuje osobnosť človeka.

V takejto dobe už ľudia nie sú tvorcami svojej kultúry, ale tá je im vzhľadom na lepšie zameranie sa trhu potrieb určovaná, predpisovaná. „Nevysloveným posolstvom dnešnej doby je, že kultúra je niečo, čo dostávate zvonku. ... Nie je to niečo, na čom sa podieľate alebo na čo by ste mali reagovať.“ ([2] 180) Na základe toho vidieť, že značka nie je len vedľajší, neškodný prídavok vecí, ktoré používame, ale že jeho funkcia v našom svete je určujúca, dokonca prikazujúca a obmedzujúca.

Avšak nielen cenzúrou a vytláčaním konkurentov si značka dobýva dominantné postavenie na trhu, ale i presahovaním na polia ďalších výrobkov, ktoré pôvodne nespadali pod jej záujem, čím si vytvára svoj vlastný označený svet. Stáva sa súčasťou škôl, voľnočasových aktivít, preniká trendmi špecifických skupín a tak privatizuje, teda osobuje si sféry, ktoré predtým nebolo možné (či predstaviteľné) privatizovať.

Dôležité miesto v šírení značiek, teda korporácii je televízia. „Použité techniky sú elegantne jednoduché. Sú zamerané na manipulovanie kultúrnych symbolov, v ktorých je zakotvená naša individuálna totožnosť a hodnoty.“ ([1] 160) „Čím viac času trávime ponorení do sveta televízie, ovládaného a zostavovaného obchodnými spoločnosťami, tým menej času máme na priame medziľudské kontakty, prostredníctvom ktorých je tradične vyjadrovaná, posilňovaná a aktualizovaná kultúrna identita a hodnoty.“ ([1] 161) Televízia ešte umocňuje uniformnú kultúru, ktorá pohlcuje alternatívy v myslení, správaní ľudí. Rovnaké jedlo, štýl odievania, hudba, TV programy, zábava, filmy znamenajú rovnaké pocity, postoje, ktoré vytvárajú jednoliatu označkovanú masu.

JE TO TÁ SPRÁVNA GLOBALIZÁCIA?
Globalizácia v réžii nadnárodných korporácii vedie ľudstvo svojimi krokmi k záhube. Podobne pesimisticky a varovne o globalizácii vypovedá i Egon Bondy vo svojej eseji. Kolonizovanie a drancovanie krajín a ich kapitálu, podrobovanie si ľudí a potieranie kultúrnych identít kvôli nekonečnému zisku vytvára svet, v ktorom sa jednotlivcovi skutočne ťažko žije. A Korten sumarizuje: „Teraz si začíname uvedomovať, akú cenu musíme platiť za ekonomickú globalizáciu. V mene modernosti budujeme nefunkčné spoločnosti, ktoré všade plodia patologické správanie: násilie, extrémnu súťaživosť, samovraždy, narkomániu, chamtivosť a degradáciu životného prostredia. Takéto správanie je nevyhnutné, keď spoločnosť neponúka svojim členom to, čo naozaj potrebujú: pocit spolupatričnosti, dôveru, lásku a spoločný duchovný zmysel. Prejavom tejto nefunkčnosti je trojitá kríza prehlbujúcej sa chudoby, ekologickej deštrukcie a spoločenskej dezintegrácie.“ ([1] 265)

Kultúrne i civilizačne, nielen ekonomicky prepojený svet by mal ľuďom zlepšovať a obohacovať život. Aké je to však v prípade, keď globalizáciu riadia obrie spoločnosti bez bez náležitosti k vôbec niečomu, ktoré podporujú politicko-právne inštitúcie rovnako globálneho charakteru a ktorých jedinou motiváciou je nekonečný zisk? Za týchto okolností niet divu, že sa rozvrátené krajiny bojujúce o priazeň korporácii a znižujúce svoje tradičné obchodné, pracovné, ekologické štandardy zmätene vracajú k protekcionizmu a obávajú sa ďalšieho vývoja. Ako však možno prežiť globalizáciu, ktorá zabíja život? Možno jej len niečo chýba... Bude stačiť solidarita, dôstojnosť, porozumenie a inteligencia?


[1] Korten, David C.: Keď korporácie vládnu svetu. M. Hučko 2001
[2] Kleinová, Naomi: Bez loga. Argo/Dokořán 2005
[3] Bondy, Egon: O globalizaci. L. Marek 2005