Aký je pôvod Prvého mája?

Rosa Luxemburg-ová

Šťastlivá myšlienka použitia oslavy sviatku pracujúcich ako prostriedku na dosiahnutie osemhodinového pracovného dňa sa zrodila v Austrálii. Tamojší pracujúci sa v 1856 rozhodli zorganizovať deň úplného zastavenia práce spolu so stretnutiami a zábavou ako demonštráciu v prospech osemhodinového pracovného dňa. Dňom týchto osláv mal byť 21. apríl. Najprv to austrálski pracujúci zamýšľali iba pre rok 1856. No táto prvá oslava mala taký silný efekt na pracujúce masy Austrálie, oživujúcu ich a vedúcu k novej agitácii, že sa rozhodlo opakovať oslavu každý rok.

Naozaj, čo mohlo dodať pracujúcim väčšiu odvahu a vieru vo vlastné sily ako hromadné zastavenie práce, pre ktoré sa sami rozhodli? Čo mohlo dodať večným otrokom fabrík a dielní viac odvahy ako zhromaždenie svojich vlastných oddielov? Takto sa myšlienka oslavy pracujúcich rýchlo adaptovala a začala sa šíriť z Austrálie do iných krajín až kým napokon nedobyla celý pracujúci svet.

Prvými, ktorí nasledovali príklad austrálskych pracujúcich boli Američania. V 1886 sa rozhodli, že 1. máj by mal byť medzinárodným dňom zastavenia práce. V tento deň 200 000 z nich zanechalo prácu a požadovalo osemhodinový pracovný deň. Neskôr polícia a zákonné obťažovanie zabraňovali pracujúcim po mnoho rokov opakovať demonštrácie tejto veľkosti. Avšak v 1888 obnovili svoje rozhodnutie a rozhodli sa, že ďalšou oslavou bude 1. máj 1890.

Toho času hnutie pracujúcich v Európe zmocnelo a ožilo. Najsilnejšie vyjadrenie tohto hnutia sa objavilo na kongrese Medzinárodne pracujúcich v 1889. Na tomto kongrese, ktorého sa zúčastnilo 400 delegátov, sa rozhodlo, že osemhodinový pracovný deň musí byť prvou požiadavkou. A nato delegát francúzskych zväzov, pracujúci Lavigne z Bordeaux, navrhol, aby bola táto požiadavka vyjadrená vo všetkých krajinách cez všeobecné zastavenie práce. Delegát amerických pracujúcich upozornil na rozhodnutie svojich súdruhov štrajkovať 1. mája 1890, a kongres sa rozhodol pre tento deň medzinárodnú oslavu pracujúcich.

V tomto prípade, ako tridsať rokov predtým, v Austrálii, pracujúci skutočne zamýšľali jednorázovú demonštráciu. Kongres sa uzniesol, že pracujúci všetkých krajín budú spolu 1. mája 1890 demonštrovať za osemhodinový pracovný deň. Nikto nehovoril o opakovaní sviatku nasledujúce roky. Prirodzene nikto nemohol predvídať bleskový spôsob, ktorým myšlienka uspeje a ako rýchlo sa osvojí pracujúcimi triedami. Avšak stačilo osláviť 1. máj jednoducho raz, aby každý pochopil a pocítil, že 1. máj musí byť každoročným a pokračujúcim ustanovením.

1. máj požadoval uvedenie osemhodinového pracovného dňa. No aj keď bol tento cieľ dosiahnutý, neupustilo sa od 1. mája. Dovtedy, kým bude pokračovať boj pracujúcich proti buržoázii a vládnúcej triede, dovtedy, kým nebude vyhovené všetkým požiadavkám, bude 1. máj každoročným vyjadrením týchto požiadaviek. A keď svitne na lepšie časy, keď sa pracujúca trieda sveta oslobodí, potom bude možno tiež ľudstvo oslavovať 1. máj na počesť krutých bojov a mnohých súžení minulosti.


[Zdroj: http://www.marxists.org/archive/luxemburg/1894/02/may-day.htm]
Preložil: Karanowak

Pri protestoch proti G20 v Londýne zomrel muž

Al Jazeera English

Tesne pred sumitom G20 v Londýne bol medzi tisíckami protestujúcich ľudí nájdený mŕtvy muž. Polícia uviedla, že muža našla pri Bank of England, kde zrejme skolaboval a v stredu okolo 19:30 (18:30 svetového času) prestal dýchať. Strážnici povedali, že premiestnili muža za policajný kordón keď po nich protestujúci hádzali fľaše a pokúšali sa muža resuscitovať predtým, ako bol dopravený sanitkou do blízkej nemocnice. V nemocnici bol vyhlásený za mŕtveho a orgány neudali možnú príčinu smrti.

Tisícky demonštrantov
Smrť prišla uprostred série protestov v hlavnom meste Británie, zahŕňajúc okolo 4000 demonštrantov deň predtým, ako sa stretli lídri krajín skupiny G20, aby diskutovali o globálnej finančnej kríze. Zatiaľ čo sa v stredu anti-kapitalistickí protestujúci a nahnevaní ekonomickou krízou sústredili vo finančnej štvrti Londýna, aktivisti proti klimatickým zmenám a vojne sa zhromaždili v iných častiach mesta. Väčšina demonštrantov bola mierumilovná, no niektorí protestujúci rozbili okná kancelárií Royal Bank of Scotland a napísali „zlodeji“ na bočnú steny banky. Banka, ktorá sa považovala za symbol všetkého zlého s finančným systémom, oznámila minulý rok stratu 34 miliárd dolárov, vôbec najhoršiu v histórii britských spoločností, vyzývajúc na prevzatie vládou stojace britských daňových poplatníkov miliardy dolárov. Iní demonštranti hádzali ovocie a vajíčka na policajných dôstojníkov počas protestov, keď poriadková polícia obmedzila väčšinu aktivistov na ulicu Threadneedle, hneď vedľa Bank of England, a na určitých miestach na protestujúcich zatlačila. Polícia povedala, že niekoľko jej strážnikov bolo v protestoch zranených a dodala, že tam bolo „na strážnikov hodených niekoľko rakiet a niekoľko vĺn na policajné kordóny, a zvýšený stupeň násilia voči polícii“. Viac ako 30 ľudí bolo zatknutých s policajnou zostavou jednej z najväčších bezpečnostných operácií.

Bankári obvinení
Demonštranti pozdvihli figuríny „štyroch jazdcov apokalypsy“, predstavujúce vojnu, klimatický chaos, finančné zločiny a bezdomovectvo. Pred Bank of England visela na pouličnom osvetlení figurína bankára v cylindri. Michael Rainsvro, protestujúci z Alternatívneho hnutia G20, povedal Al Jazeera, že demonštranti spred Bank of England chceli „skutočný dialóg“ o ekonomickej budúcnosti sveta. „Vidíme 20 ľudí v miestnosti robiacich rozhodnutia pre 20 najbohatších krajín sveta, no tieto rozhodnutia ovplyvňujú celý svet,“ povedal. „Prišli sme k hlavnej banke Anglicka povedať: toto nie je problém zopár regulátorov a zopár zlých bankárov, toto je problém, ktorý prebieha roky.“

Plánovaných viac protestov
Výklady obchodov a reštaurácii boli zadebnené, aby ich chránili pred protestujúcimi a nad demonštráciami sa vznášali helikoptéry. „Som nahnevaný z arogancie vlády, arogancie bankárov,“ povedal Jean Noble, jeden z protestujúcich. „Som tu v zastúpení chudobných, tých, ktorí teraz nedostanú svoju penziu alebo ktorí stratili svoje domovy, zatiaľ čo si títo zazobanci ponechávajú svoje bonusy, ukrývajú svoje peniaze v daňových rajoch a chodia a žijú tam, kde na nich nikto nedočiahne.“ Menšia demonštrácia voči vojenskej role Británie v Iraku a Afganistane pritiahla niekoľko stoviek ľudí na Trafalgar Square. Protestujúci plánovali ďalší deň akcii na štvrtok, aby sa zhodoval s otvorením sumitu. Očakáva sa, že sa stretnutie svetových lídrov zameria na vyrovnanie sa so svetovou recesiou, najhoršou za 80 rokov.

[zdroj: http://english.aljazeera.net/news/europe/2009/04/200941223829989463.html]
Preložil: Karanowak

Ani DiFranco - Self evident (Samo usvedčujúce)

autor klipu: mollywobbles0928

Tove Skutnabb-Kangas - Menšina, jazyk, rasizmus

Táto kniha je rozdelená na desať kapitol, pričom značná časť sa venuje dvojjazyčnosti /viacjazyčnosti/ z odborného hľadiska, avšak prístupne i pre laika.

V prvých kapitolách sa dozvedáme ako si človek postupne priradzuje k veciam slová a ako sa stáva z chaosu okolo dieťaťa zmysluplný svet, kde všetko má svoje pomenovanie a svoj zmysel. Tiež je načrtnuté ako si človek neskôr vyberá pre seba veci dôležité a ako sa naučí nepodstatné prehliadať. Znamená to tiež, že nie vždy sú veci také aké sa na prvý pohľad zdajú. Je zdôraznené, že človek je úzko spätý s jazykom, ktorý vníma už v matkinom lone, a ktorý sa pre neho stáva prostriedkom na poznanie okolitého sveta.

Máme potom možnosť porovnať rôzne modely školstva, kde sa vyučujú deti s iným materinským jazykom ako je väčšinový jazyk v danej krajine. Hlavný dôraz sa pritom kladie na rozlišovanie jazyka myslenia a povrchovej plynulosti. Ide o to, že náš mozog má dve hlavné oddelenia vyčlenené jazykovým schopnostiam. Jedno pre rozmýšlanie v jazyku a jedno pre komunikáciu. A tieto oddelenia sa môžu vyvíjať rôzne, čiže nedá sa posúdiť z povrchovej plynulosti schopnosť rozmýšľať a naopak. Vo väčšine krajín sa menšinové deti začleňujú do spoločnosti s minimálnou možnosťou uplatniť svoj materinský jazyk v škole, alebo v iných inštitúciách.

Táto kniha a jej autorka veľmi obhajuje, aby mali menšinové deti možnosť používať svoj materinský jazyk v oficiálnom styku, a ako najlepší spôsob výuky takýchto detí pokladá vyučovanie v danom materinskom jazyku s určitým počtom vyučovacích hodín jazyka väčšinového. A prechod k vyučovaniu vo väčšinovom jazyku by mal nastať v štádiu, keď si deti budú isté svojími schopnosťami komunikovať v druhom jazyku, čo sa pohybuje okolo 7.-8. triedy základnej školy. Rôzne výskumy a modely výuky totiž dokazujú, že deti vyučované takýmto spôsobom vedené k dvojjazyčnosti dosahujú lepšie výsledky vo všemožných testoch na všemožné rozumové schopnosti ako deti jednojazyčné. Deti menšín bez možnosti komunikovať s učiteľom vo svojom materinskom jazyku prekazujú zas oveľa slabšie schopnosti, čo je spôsobené prerušením rozvoja jazykového myslenia vo svojom materinskom jazyku a znovu začínanie s iným jazykom. Navyše povrchovú plynulosť zväčša získajú ľahšie, a tak sú pokladané za rovnocenné s ostatnými väčšinovými deťmi a neúspech v škole sa vykladá tak, že dieťa je hlúpe. Tu presne vidieť nesprávnosť rasistického pokladania iných rás za menejschopné /viď Slovensko/.

V knihe je krásne ukázané ako škola rozdeľuje deti na lepšie a horšie, napriek tomu, že sú v podstate rovnaké. A to sa netýka len prípadu menšín. V knihe je i mnoho príkladov rôznych postupov v rôznych krajinách a rôzne výsledky. Ideálny model by bol, keby sa deti väčšinových skupín učili spolu s deťmi menšinového obyvateľstva s dvojjazyčnými učiteľmi a cieľom by bola dvojjazyčnosť oboch skupín. Tým sa rozvíja tolerancia i mnohé rozumové schopnosti. Neskôr sa kniha zaoberá menšinami ako takými. A spôsobmi s akými sa s nimi zaobchádza v rôznych kútoch sveta. V niektorých krajinách sú naschvál vyučované tak, aby nemohli dosiahnúť schopnosti väčšinového obyvateľstva, a tak aby prirodzene zapadli do systému na najnižšie priečky k prácam, ktoré väčšinovému obyvateľstvu nevoňajú. A ešte všeliaké iné zaujímavé politické metódy sú rozobraté týkajúce sa menšín, no vlastne nás všetkých.

A nakoniec sa kniha venuje rasizmu. Najviac na mňa zapôsobilo tvrdenie, že ešte stále žijeme v otrokárskej spoločnosti. Z modernej spoločnosti sa vytrácajú radikálne zasahovania proti nepohodlným ľuďom ako aj nepohodlným pomerom, namiesto toho sa prijímajú nenápadné kroky, no ktoré sú do oka bijúce, avšak výsledok je rovnaký. Autorka totiž rozdelila svet na štyri časti. Na centrum-centrum, centrum-periféria, periféria-centrum a periféria-periféria. Centrum-centrum je časť sveta, ktorá riadi globálny chod a macdonaldizáciu a cocacolazáciu, centrum-periféria sme my, ľudia vyspelých spoločností žijci si v relatívnom blahobyte, kŕmený centrom-centrom a upriamený na svoje životy a blahobyt. Periféria-centrum je centrum tretieho sveta, ktoré riadi periférium-periférium, čiže krajiny tretieho sveta dodávajúceho nám veľa užitočných materiálov, bez ktorých by náš blahobyt nebol možný. Tieto krajiny nás však zásobujú hoci sami umierajú hladom. Totiž tieto krajiny nie sú celkom svojprávne vo výbere, čo chcú produkovať pre seba, a čo pre nás. Sú do značnej miery riadené tým, čo chceme my, ktorí umožňujeme centru-centru vládnuť. Zachádzam tu už aj do subjektívneho pohľadu, ale k nemu ma viac-menej priviedla aj táto kniha. Ukazuje totiž najprv „malé" problémy dvojjazyžnosti a v poslednej kapitole nastolí globálny problém usporiadania sveta, ktorý elegantne uplatňuje systém otrokárskeho vládnutia.

Stojí za to prečítať si túto knihu. Zaoberá sa odbornou tematikou, ale zároveň je všeobecnou výzvou k tolerancii a k rešpektovaniu základných ľudských práv.

Vyčleňujúca chudoba Rómov

(autor Karanowak)
Tzv. rómsky problém je v skutočnosti problémom majoritnej spoločnosti, a to nie v zmysle ťarchy, ale prístupu a postoja. V probléme prevažne vyčleňujúceho prístupu k Rómom sú totiž ešte stále na ťahu tí väčšinoví. Uvediem niekoľko dôvodov prečo si to myslím.

Na nedávnej košickej konferencii venovanej Rómom a ich integrácii sa počas prednášok ako kulisa premietalo video z prostredia základnej školy s malými rómskymi žiakmi. Sedeli v laviciach, čítali z knižky -asi ako všade inde-, neskôr sa s behom striedali pri tabuli, kde každému pripadol jeden elementárny matematický príklad. Posledný nevypočítaný, nad ktorým si už lámal hlavu ďalší adept na čisté vysvedčenie, bol: 29 - 2 = a čakal na vyriešenie. Žiačik si číslice z príkladu dopozeral a akosi intuitívne, ale rázne, dopísal presných 70.

Na tejto konferencii vystúpila aj učiteľka základnej školy so svojou vlastnou skúsenosťou, že ak vyšla dieťaťu na prvom stupni v ústrety zopár slovami v domácom - rómskom jazyku, spolupráca s ním sa zlepšila. Dieťa teda, ako sa zdá, lepšie rozumie vzťahom ak sú vyjadrené v materinskom jazyku. To sa ale napokon netýka len matematických znamienok, ale i medziľudských vzťahov dôvery a istoty. (Niekedy totiž za príčinou plaču môže stáť iba obyčajný smäd.)

Použitie materinského jazyka Rómov pri výučbe po príchode do školy ukazuje, že deti sú prístupnejšie po komunikačnej, perspektívnej a vzťahovej rovine. Približovanie sa týmto deťom na úrovni im bližšieho jazyka, ktorý je súčasťou ich osobitej identity, môže byť veľmi dobrým krokom na ich ceste k ďalšiemu nadobúdaniu perspektívneho vzdelania a tým pádom aj zaradenia sa do majoritnej spoločnosti.

Práve vzdelanie a tiež vybudovanie vzťahov s ľuďmi, ktorí sú iní ako vy, sú podľa Ruby Payne cestou z chudoby. Poukaz na chudobu, ktorý sa nám tu objavil nie je náhodný, pretože má osudový súvis s tým, že vôbec niečo také ako rómsky problém jestvuje. Ak by sme napríklad mali pokračovať v načrtnutom školskom príklade, tak je zaujímavé spomenúť, že 95 % spomínaných detí je v hmotnej núdzi, čo znamená, že nepochádza z dostatočne zabezpečenej rodiny. Neodpútanie sa z kruhu chudoby potom vedie podľa Payne k naučenej beznádeji a navyknutiu si na svoju danú situáciu.

Payne argumentuje aj tým, že aj pre štát je omnoho výhodnejšie zamerať sa na vzdelávanie, než neskôr potom doplácať na sociálne služby, intervencie polície, starostlivosť o deti a podobne. Aj z pohľadu bežného občana je lepšie venovať integrácii problematických menšín väčšiu pozornosť než neustále doplácať na vyčlenených. Zjednodušené predstavy, či stereotypy, však silno bránia prekročeniu tohto tieňa, k čomu sa ešte prilieva olej politicky ašpirujúcich skupín stavajúcich na vyraďovaní tých, ktorí sú iní po etnickej, triedno-spoločenskej či religióznej stránke.

Podiel spoločnosti
Rómovia majú vážne sťažené podmienky pre dôstojný život, pričom vyvliekajúci sa postup majoritnej spoločnosti ostáva ich večnou ťarchou a vypáleným znamením. Rómovia boli totiž v dejinách Európy začlenení vtedy, ak boli pre väčšinu osožní. V ostatných prípadoch vytŕčala ich inakosť, ako dokazuje aj história. Bolo sa voči čomu vymedzovať, veď napríklad: „Parížsky arcibiskup exkomunikoval v roku 1427 Cigánov z katolíckej cirkvi pre narúšanie kresťanských pravidiel, čím mal na mysli napríklad veštenie, nedodržiavanie pôstu, „nemorálne“ tance cigánskych žien a podobne. Cigánov bili, mrzačili, medzi bežné praktiky patrilo odrezávanie uší, a keď napriek všetkému neopúšťali krajinu, končili na šibenici, na hranici alebo ich masovo topili. Vražda Cigána sa nepovažovala za zločin.“ (1) Vládnuca spoločnosť sa ohradzovala múrmi, za ktorými bol svet menej hodnotný. Tie ale existujú dodnes v sofistikovanejšej, čo znamená menej viditeľnejšej, ale stále prítomnej, forme.

K rozsiahlemu, teda oficiálnemu potieraniu ich identity došlo v 18. storočí. „Politika ich totálnej asimilácie však prinášala ďalšie ľudské nešťastia: nesmeli viac používať vlastný spôsob obliekania, vlastný jazyk ani tradície. Mária Terézia Cigánom zakázala vlastniť kone a vozy.“ (tamže)

Súčasné zlé životné podmienky Rómov sú utvrdzované rozšíreným prístupom k nim, „na základe ktorého ľudia vždy vydeľujú „nás“ ako dobrých a „iných“ ako zlých...“ (3) Je to očividné napríklad na skutočnosti, že v „každej spoločnosti nájdeme zlodejov a kriminálnikov, ale celá komunita nie je preto stigmatizovaná tak, ako sa to deje v prípade Rómov.“ (2) (4) A toto je presne prípad (p)označenia, ktorí robí etnikum nezačleniteľným.

Prečo tomu tak je? Napríklad „jeden z najuznávanejších afroamerických sociológov tvrdí, že ak chcete narušiť kultúru, stačí ak vezmete ľuďom prácu, pretože tým sa zmení ich identita.“ Tradičné remeslá Rómskeho etnika (kováčstvo, kotliarstvo, košíkárstvo, metliarstvo, drotárstvo) boli vytlačené orientáciou na priemyselnú výrobu. Dnes sa im väčšinou ponúka iba namáhavá fyzická práca, navyše zle platená. „Kľúčovou otázkou však nie je to, či Rómovia chcú pracovať, ale aký typ práce môžu dostať (ak vôbec nejaký): Rómov takmer nemožno nájsť zamestnaných v oblasti služieb.“ (2) Koľkí nerómovia by pracovali s takýmito diskriminačnými vyhliadkami bez motivácie a dokázali premôcť tieto bariéry?

Hovorí sa často o spojitosti Rómov so špinou. Čo sa týka vzťahu tohto etnika k hygienickým návykom, tak Rómovia sa tradične umývali iba v tečúcej vode, pretože pre nich nebolo akceptovateľné kúpať sa v špinavej, stojatej vode. Medzi ďalšie pravidlá patrilo, že v umývadle používanom na umývanie riadu sa neumývajú ruky, je sa iba z čistých tanierov a nosy sa fúkajú do jednorázovo používaného materiálu. Muž sa umýva vždy v najhornejšej časti rieky alebo prúdu. Ešte však i dnes je možné identifikovať rómske osady už diaľky podľa sušiacej sa opranej, farebnej bielizne. (2)

Prečo sú dnešní Rómovia iní? Na prevažne rómskom košickom sídlisku Luníku IX. tečie voda hodinu denne. Plyn vôbec nemajú. V trojizbovom byte sú nútení žiť i tri rodinu pospolu, čo znamená niekedy aj dvadsať ľudí. Čo by ste robili vy? Mimochodom: „Najvypuklejší problém tvorí úžerníctvo, ktorému sú jeho obete ponechané takmer úplne bez ochrany štátu. V súčasnom postkomunistickom období sú Rómovia často obeťami pogromov alebo nelegálneho násilného vysťahovania, počas ktorého býva ich majetok často zničený, dokonca aj zo strany alebo s podporou verejných orgánov či polície.“ (2)

Namodelujme si situáciu. Ak ste sa na škole nenaučili dostatočne hospodáriť s peniazmi, nevystačíte s nimi a požičiate si. V ďalšom mesiaci máte ešte menej peňazí kvôli splátke, prípadne vás násilne presťahujú do štvrte kam mesto zhromažďuje takých, ako ste vy – nezačleniteľných. S málo peniazmi ale uvažujete predovšetkým o tom, čo budete jesť, nie o tom, či splatíte nájomné, s plynom a vodou. Ako sa z toho dostanete?

Po týchto skutočnostiach človek ani nemusí byť budhista -strachujúci sa, že sa prevtelí do takejto nezávideniahodnej rodiny-, aby s nimi súcitil a vedel pochopiť ich stav. A hovoriť, že Rómovia majú špinu, nechuť pracovať či asocialitu vrodenú, je vskutku podobné prístupu nacistickej propagandy. (3)


1. Ruppeldtová, Silvia: „Egypťania“ – história Cigánov v Európe. In: Slovo 43/2008
2. Úrad vlády Slovenskej republiky: Dosť! Dosta! Prekonaj predsudky – spoznaj Rómov! (Informačný materiál Rady Európy vydaný v spolupráci s Európskou komisiou k rómskej kampani Dosta pod názvom: Dosta! Enough! Go beyond prejudice, discover the Roma!)
3. Mann, Arne: Pohodlné stereotypy o Rómoch In: Slovo 8/2009
4. Jakub Topol hovorí v článku o cigánoch s malým „c“, majúc na mysli takých, čo dostávajú peniaze, no očividne nerobia. Píše, že omnoho väčšiu ujmu spoločnosti spôsobujú bieli “cigáni“ organizovaného zločinu. (Topol, Jakub: Koľko nás stoja cigáni. In: Slovo 19.09.2007)