Slavoj Žižek: Nerob niečo, hovor!

London Review of Books

Jedna z najprekvapujúcejších vecí na reakcií k súčasnému finančnému roztápaniu je tá, ako to uviedol jeden z jeho účastníkov: ´Nikto skutočne nevie, čo robiť.´ Dôvodom je, že očakávania sú súčasťou hry: ako trh reaguje na jednotlivé intervencie nezávisí iba na tom ako veľmi bankári a obchodníci veria intervenciám, no omnoho viac na tom, ako si myslia, že im uveria ostatní. Keynes prirovnal trh cenných papierov k súťaži, v ktorej si účastníci majú vybrať niekoľko pekných dievčat zo stovky fotografií: ´Nie je to prípad vybrania si tých, ktoré podľa najlepšieho úsudku, sú skutočne najkrajšie, ani nie tie, ktorých priemerná mienka vážne pokladá za najkrajšie. Dosiahli sme tretí stupeň, kedy zasväcujeme svoju inteligenciu na predvídanie toho, čo priemerná mienka očakáva, že bude priemernou mienkou.´ Sme nútení robiť rozhodnutia bez poznatkov, ktoré by nás oprávňovali ich urobiť; alebo, ako to napísal John Gray: ´Sme nútení žiť tak, ako keby sme boli slobodní.´

Joseph Stiglitz nedávno napísal, že napriek tomu, že tu je rastúca zhoda medzi ekonómami, že žiadna pomoc založená na pláne Henry-ho Paulson-a nebude fungovať, ´je nemožné pre politikov nerobiť nič v takejto kríze. Takže sa môžeme modliť, že dohoda vytvorená toxickým mixom špecifických záujmov, zavádzajúcou ekonomikou a pravicových ideológií, ktoré krízu vytvorili, nejako dokážu vytvoriť záchranný plán, ktorý bude fungovať – alebo ktorého zlyhanie nespraví príliš veľa škody.´ Má pravdu: odkedy sú trhy efektívne založené na domnienkach (dokonca domnienkach o domnienkach druhých ľudí), ako trhy reagujú na pomoc závisí nielen na skutočných okolnostiach, ale na viere trhu v efektívnosť plánu. Pomoc môže pomôcť dokonca aj keď je ekonomicky nesprávna.

Je tu úzka príbuznosť medzi rečami, ktoré George W. Bush predniesol odkedy začala kríza a jeho prejavmi Americkému ľudu po 9/11. V obidvoch prípadoch vyvolal hrozbu amerického spôsobu života a nevyhnutnosť rýchlych a rozhodných činov na vyrovnanie sa s nebezpečenstvom. V obidvoch sa dovolával čiastočného suspendovania Amerických hodnôt (záruky individuálnej slobody, trhového kapitalizmu) za účelom zachránenia rovnakých hodnôt.

Čeliac katastrofe nad ktorou nemáme žiaden skutočný vplyv, budú ľudia často hlúpo hovoriť, ´Nehovor, rob niečo!´ Možno neskôr, robili sme príliš veľa. Možno, že je čas ustúpiť, popremýšľať a povedať správnu vec. Je pravda, že často hovoríme o spravení niečoho namiesto skutočného urobenia – no niekedy robíme veci za účelom vyhnutia sa hovoreniu a popremýšľaniu o nich. Ako rýchlo vyhodiť 700 miliárd dolárov na problém, namiesto reflektovania toho, ako k nemu došlo.

23. septembra nazval republikánsky senátor Jim Bunning plán štátnej správy USA na najväčšiu finančnú pomoc od Veľkej hospodárskej krízy ´ne-americkým´:
Niekto musí odniesť straty. Môžeme buď nechať ľudí, ktorí urobili zlé rozhodnutia odniesť dôsledky ich činov, alebo rozšíriť bolesť na iných. A to je presne to, čo navrhuje vykonať minister: vezmite bolesť Wall Street a rozšírte ju na daňových poplatníkov... Táto obrovská pomoc nie je riešením, je to finančný socializmus, a je to neamerické.

Bunning bol prvým, ktorý dal verejné zdôvodnenie vzbury proti plánu pomoci poza GOP [Republikánska strana], ktorá vyvrcholila v jeho potlačení 29 septembra. Odpor bol sformulovaný v termínoch ´triedneho blahobytu´, Wall Street voči Main Street: prečo by sme mali pomáhať zodpovedným (´Wall Street´) a ponechať obyčajných dlžníkov (na ´Main Street´) za to zaplatiť? Nie je to jasný prípad toho, čo ekonómovia nazývajú ´morálny hazard´? Je to riziko toho, že sa niekto bude správať nemorálne, pretože poisťovňa, zákon alebo nejaká iná agentúra ich ochraňuje proti hocakej strate, ktorú by mohlo spôsobiť jeho správanie: ak som napríklad poistený proti ohňu, môžem podniknúť menej predbežných opatrení voči ohňu (alebo dokonca spáliť svoje predpoklady ak mi brali peniaze). To isté sa týka veľkých bánk, ktoré sú ochraňované voči veľkým stratám dosiaľ schopné zadržiavať ich zisky.

To, že kritika plánu pomoci prišla od konzervatívnych republikánov rovnako ako od ľavice by nás malo primäť zamyslieť sa. Čo ľavica a pravica zdieľa v tomto prípade je ich pohŕdanie veľkými špekulantmi a korporátnym manažérom, ktoré profitujú z riskantných rozhodnutí, no sú chránení od zlyhaní ´zlatými padákmi´. V tomto ohľade, môže byť škandál Enron-u z januáru 2002 interpretovaný ako ironický komentár k pojmu rizikovej spoločnosti. Tisícky zamestnancov, ktorí stratili svoje zamestnanie a úspory boli samozrejme vystavený riziku, a mali vo veci malý výber. Avšak, top manažéri, ktorí vedeli o tomto riziku a tiež mali možnosť zasiahnuť do situácie, minimalizovať ich ohrozenie preplatením ich akcií a opcií pred bankrotom. Takže, pokiaľ je pravda, že žijeme v spoločnosti, ktorá si vyžaduje riskantné rozhodnutia, je tou, v ktorej mocní robia rozhodnutia, kým iní preberajú riziko.

Ak je plán pomoci skutočne ´socialistickým´ opatrením, tak je veľmi zvláštnym: ´socialistické´ opatrenie, ktorého cieľom je pomáhať nie chudobným, ale bohatým, nie tým, ktorí si požičiavajú, ale tým, ktorí požičiavajú. ´Socializmus´je, zdá sa, OK, ak slúži na záchranu kapitalizmu. No čo ak je ´morálny hazard´ vpísaný do fundamentálnej štruktúry kapitalizmu? Problémom je, že nejestvuje spôsob ako oddeliť blahobyt Main Street od toho Wall Street-u. Ich vzťah je ne-tranzitívny: čo je dobré pre Wall Street nie je nevyhnutne dobré pre Main Street, no Main street nemôže prosperovať ak sa Wall Street nedarí – a táto asymetria dáva a priori výhodu Wall Street-u.

Tradičný ´trickle-down´ argument [teória “presakovania“, podľa ktorej treba bohatým zabezpečiť úľavu na daniach a iné výhody v domnení, že na tom bude nepriamo získavať široká populácia] voči redistribúcii (prostredníctvom progresívneho zdaňovania atď) je, že namiesto robenia chudobných bohatšími, to robí bohatých chudobnejšími. Avšak, tento domnelo anti-zásahový postoj vskutku obsahuje argument pre obvyklú štátnu intervenciu: i keď všetci chceme, aby sa chudobným vodilo lepšie, je deproduktívne pomáhať im priamo, pretože nie sú tým dynamickým a produktívnym elementom; jediná potrebná intervencia je pomáhať bohatým byť bohatšími, a potom budú zisky automaticky rozširovať k chudobným. Dajte dosť peňazí na Wall Street, a napokon presiaknu na Main Street. Ak chcete, aby mali ľudia peniaze na výstavbu, nedajte im ich priamo, pomôžte tým, ktorí im ich požičiavajú. Toto je jediný spôsob ako vytvárať pravú prosperitu – inak je štát štát púhym distributérom peňazí biednym v cene tých, ktorý vytvárajú bohatstvo.

Je príliš ľahké odmietnuť túto líniu zdôvodnenia ako pokryteckú obranu bohatých. Problém je, že dokiaľ sme uviaznutí v kapitalizme, je v tom pravda: kolaps Wall Street by skutočne zasiahol bežných pracujúcich. To je dôvod prečo si Demokrati, ktorí podporili pomoc, neprotirečili s ich ľavicovými sklonmi. Boli by férovo nazvaní protirečivými iba ak by podporili premisu republikánskych populistov, že kapitalizmus a voľnotrhová ekonomika sú populárnou záležitosťou pracujúcej triedy, kým štátne zásahy sú stratégiou vyššej triedy na vykorisťovanie ťažko pracujúcich bežných ľudí.

V silných štátnych intervenciách do bankového systému a ekonomiky všeobecne nie je nič nového. Roztápanie samotné je dôsledkom takej intervencie: keď v 2001 praskla dotcom bublina, rozhodlo sa uľahčiť udeľovanie úverov za účelom presmerovania rastu do bývania. Skutočne, politické rozhodnutia sú zodpovedné za štruktúru medzinárodných ekonomických vzťahov vo všeobecnosti. Pred niekoľkými rokmi opísala reportáž CNN na Mali realitu medzinárodného ´voľného trhu´. Dvomi piliermi ekonomiky Mali sú bavlna na juhu a dobytok na severe, a oba majú ťažkosti kvôli spôsobu, ktorým západné sily nedodržali rovnaké pravidlá, ktoré tak brutálne uvalili na národy Tretieho sveta. Mali produkuje bavlnu najvyššej kvality, no vláda USA míňa viac peňazí na podporenie svojich farmárov bavlny ako je celý štátny rozpočet Mali, takže je malým zázrakom, že Mali nemôže obstáť. Na severe je vinníkom Európska únia: EÚ dotuje každú jednu kravu do miery päťsto eur ročne. Mali-jský minister financií povedal: nepotrebujeme vašu pomoc alebo rady alebo prednášky o prospešných dôsledkoch zrušenia neúmerných štátnych regulácií; iba sa, prosím, držte svojich vlastných pravidiel o voľnom trhu a naše ťažkosti sa skončia. Kde sú republikánski obrancovia voľného trhu tu? Nikde, pretože kolaps Mali je výsledkom toho, čo pre USA znamená uprednostňovať ´najprv našu krajinu´.

Čo všetko toto indikuje, je, že trh nie je nikdy neutrálny: jeho operácie sú vždy regulované politickými rozhodnutiami. Skutočnou dilemou nie je ´štátne intervencie alebo nie?´, ale ´aký druh štátnej intervencie?´ A toto je skutočná politika: boj o definovanie podmienok, ktoré vládnu našim životom. Debata o pomoci sa zaoberá rozhodnutiami o fundamentálnych črtách nášho spoločenského a ekonomického života, dokonca mobilizujúc ducha triedneho boja. Ako mnohé skutočne politické témy, táto je ne-partizánska. Nie je tu žiadna ´objektívna´ pozícia, ktorá by mala byť len jednoducho aplikovaná: je potrebné podniknúť politické rozhodnutie.

24. septembra pozastavil John McCain svoju kampaň a odišiel do Washingtonu, vyhlásiac, že bol čas dať stranícke odlišnosti stranou. Bolo toto gesto skutočne znakom jeho pripravenosti ukončiť partizánsku politiku za účelom vysporiadania sa so skutočnými problémami, ktoré nás všetkých znepokojujú? Istotne nie: bol to moment ´Pán McCain ide do Washingtonu´. Politika je práve bojom o definovanie ´neutrálneho terénu´, čo je to, prečo bola McCain-ova ponuka presiahnuť stranícke línie čírou politickou pózou, partizánskou politikou v maske ne-partizánstva, zúfalým pokusom zaviesť svoju pozíciu ako univerzálnu-apolitickú. Čo je dokonca horšie ako ´partizánska politika´ je partizánska politika, ktorá sa pokúša zamaskovať ako ne-partizánska: uvádzajúca sa ako hlas Celku, takáto politika redukuje svojich oponentov tým, že ich robí agentmi čiastkových záujmov.

To je dôvod prečo mal Obama pravdu, keď odmietol McCain-ovu výzvu na presunutie prvej prezidentskej debaty a zdôraznil, že roztápanie robí politickú debatu tým, ako sa dvaja kandidáti vysporiadajú s krízou o to urgentnejšou. Vo voľbách v roku 1992 vyhral Clinton s heslom ´Je to ekonómia, hlupák!´ Demokrati potrebujú preraziť s novým odkazom: ´Je to POLITICKÁ ekonómia, hlupák!´ USA nepotrebuje menej politiky, potrebuje viacej.

[Zdroj: http://www.lrb.co.uk/web/10/10/2008/zize01_.html]
Preložil: Karanowak

Slavoj Žižek: Odpor je kapitulácia

London Review of Books

Jedna z najjasnejších lekcií posledných niekoľko desaťročí je, že kapitalizmus je nezničiteľný. Marx ho prirovnal k upírovi, a jednou z najpozoruhodnejších vecí prirovnania sa tu zdá byť to, že upíry vždy znova povstávajú po tom, ako sú pobodaní k smrti. Dokonca i Mao-ov pokus v Kultúrnej revolúcii vymazať dráhy kapitalizmu skončil svojím triumfujúcim návratom.

Dnešná ľavica reaguje na hegemóniu globálneho kapitalizmu a jej politický doplnok, liberálnu demokraciu, širokým množstvom spôsobov. Môže, napríklad, akceptovať hegemóniu, no pokračovať v boji za reformu vnútri jeho pravidiel (toto je Tretia cesta sociálnej demokracie).

Alebo, akceptuje, že tu hegemónia ostane, no malo by jej byť nemenej odolávané z jej ´škár´.

Alebo, akceptuje márnosť všetkých bojov, pretože je hegemónia tak všetko obklopujúca, že nič nemôže byť skutočne vykonané, okrem čakania na prepuknutie ´božej zbesilosti´ - revolučnej verzie Heidegger-ovho ´iba Boh nás môže zachrániť´.

Alebo, rozpoznáva dočasnú márnosť boja. V súčasnom víťazstve globálneho kapitalizmu je argumentom, že skutočný odpor nie je možný, takže všetko, čo môžme robiť dovtedy, kým bude obnovený revolučný duch globálnej pracujúcej triedy, je obraňovať, čo ostalo zo sociálneho štátu, konfrontujúc tých pri moci s požiadavkami, o ktorých vieme, že nemôžu splniť, a z druhej strany sa vybrať do kultúrnych štúdií, kde je možné potichu pokračovať v kritickej práci.

Alebo, zdôrazňuje fakt, že problém je fundamentálnejší, že globálny kapitalizmus je napokon dôsledkom prebiehajúcich princípov technológie alebo ´inštrumentálneho rozumu´.

Alebo, predpokladá, že je možné podkopať globálny kapitalizmus a štátnu moc, nie priamym zaútočením na ne, ale presmerovaním sféry boja na každodenné úkony, ktorými je možné ´vytvoriť nový svet´; týmto spôsobom by boli základy moci kapitálu a štátu postupne podkopané, a, v určitom bode by sa štát zrútil (príkladom tohto postoja je Zapatistické hnutie).

Alebo, sa vyberá ´postmodernou´ cestou, posunutím dôrazu z anti-kapitalistického boja na rozličné podoby politicko-ideologického boja o hegemóniu, zdôrazňujúc význam opätovnej diskurzívnej artikulácie.

Alebo, sa vsádza, že je možné na postmodernom stupni opakovať klasické marxistické gesto ustanovenia ´určitej negácie´ kapitalizmu: s dnešným vzostupom ´kognitívnej práce´ sa stal protiklad medzi spoločenskou produkciou a kapitalistickými vzťahmi drsnejším ako kedykoľvek predtým, čo robí po prvýkrát ´absolútnu demokraciu´ možnou (to by bol postoj Hardt-a a Negri-ho).

Tieto postoje nie sú prezentované ako spôsob vyhýbania sa nejakej ´skutočnej´ radikálnej ľavicovej politike - čomu sa pokúšajú vyhnúť, je v skutočnosti neprítomnosť takejto pozície. Táto porážka ľavice však nie je celým príbehom posledných tridsiatich rokov. Je tu iné, no menej prekvapujúce ponaučenie od čínskych komunistov predsedajúcich preukázateľne najprudšie rastúcemu rozvoju kapitalizmu v dejinách, a z rastu západnej európskej sociálnej demokracie Tretej cesty. Je to, stručne: dokážeme to lepšie. V Spojenom kráľovstve bola toho času Thatcherovská revolúcia chaotická a impulzívna, poznačená nepredvídateľnými náhodilosťami. Bol to Tony Blair, kto bol schopný ju inštitucionalizovať, alebo, Hegelovými pojmami, podvihnúť (to, čo sa sprvu javilo ako) náhodilosť, historickú náhodu v nevyhnutnosť. Thatcherová nebola thatcherovkou, bola iba sebou; bol to Blair (viac ako Major), kto skutočne dal thatcherizmu formu.

Odpoveďou niektorých kritikov na postmodernú ľavicu v tejto háklivej situácii je volanie po novej politike odporu. Tí, ktorí stále trvajú na boji so štátnou mocou, nevraviac o jej uchopení, sú obvinení z toho, že uviazli v ´starej paradigme´: ich kritici hovoria, že problémom dneška je vzdorovať štátnej moci stiahnutím sa z jej terénu a vytvorením nových priestorov mimo jej kontroly. Toto je, samozrejme, protiklad akceptovania víťazstva kapitalizmu. Politika odporu nie je ničím než moralizujúcim doplnkom ľavice Tretej cesty.

Posledná kniha Simon-a Critchley-ho Nekonečné požadovanie je takmer perfektným stelesnením tejto pozície. Podľa Critchley-ho tu liberálno-demokratický štát ostane. Pokusy odstrániť štát nešťastne zlyhali; následne musí byť nová politika uložená v jeho odstupe: protivojnové hnutia, ekologické organizácie, skupiny protestujúce proti rasovým alebo sexuálnym zneužívaniam, a iné formy miestnej sebaorganizácie. Musí to byť politika odporu voči štátu, bombardovania štátu nemožnými požiadavkami, odsudzovania obmedzení štátnych mechanizmov. Hlavný argument na vedenie politiky odporu v odstupe od štátu visí na etickej dimenzii ´nekonečnej požiadavky´ volania po spravodlivosti: žiaden štát nedokáže brať ohľad na toto volanie, odkedy je jeho konečným cieľom ´reálne-politické´ zabezpečovanie svojej vlastnej reprodukcie (jeho ekonomického rastu, verejnej bezpečnosti, atď.). ´Pochopiteľne´, píše Critchley,
dejiny sú zvyčajne písané ľuďmi so zbraňami a palicami a tak nemožno očakávať, že je možné sa brániť uštipačnou satirou a páperovými prachovkami. No, ako výstižne ukazujú dejiny ultra-ľavicového aktívneho nihilizmu, všetko je stratené v momente ako sú zdvihnuté zbrane a palice. Anarchistický politický odpor by sa nemal snažiť napodobňovať a odzrkadľovať vládnúcu násilnú zvrchovanosť ktorej čelí.

Tak čo by mali robiť, povedzme, demokrati USA? Prestať sa uchádzať o štátnu moc a stiahnuť sa k škáram štátu, ponechajúc štátnu moc Republikánom a začať kampaň anarchistického odporu voči nej? A čo by robil Critchley ak by stál voči protivníkovi ako Hitler? Určite by sa mal v takom prípade ´ snažiť napodobňovať a odzrkadľovať vládnúcu násilnú zvrchovanosť´ ktorej by sa čelilo? Nemala by ľavica načrtnúť rozdiel medzi medzi okolnosťami, za ktorých by sa utiechalo k násiliu v konfrontácii so štátom, a tými, za ktorých by všetko čo by sa mohlo a malo urobiť je použiť ´uštipačnú satiru a páperové prachovky´? Dvojznačnosť Critchley-ho postoja spočíva v čudnom non sequitur: ak tu má štát ostať, ak je nemožné zrušiť ho (alebo kapitalizmus), prečo od neho ustupovať? Prečo nekonať so (v) štáte? Prečo neakceptovať základnú premisu Tretej cesty? Prečo sa obmedzovať na politiku, ktorá, ako ju kladie Critchley, ´privoláva štát do problému a volá ustanovený poriadok na zodpovednosť za účelom skoncovania so štátom, žiadúco i keď by to mohlo dobre byť v určitom utopickom zmysle, no za účelom jeho vylepšenia alebo oslabenia jeho nežičlivého dopadu´?

Tieto slová jednoducho demonštrujú, že dnešný liberálno-demokratický štát a sen anarchickej politiky ´nekonečných požiadaviek´ existujú vo vzťahu vzájomného parazitizmu: anarchickí agenti vykonávajú etické myslenie, a štát vykonáva prácu behu a regulácie spoločnosti. Critchley-ho anarchický eticko-politický agent pôsobí ako superego, komfortne bombardujúci štát požiadavkami; a čím viac sa štát snaží uspokojiť tieto požiadavky, tým vinnejší sa zdá byť. V súlade s touto logikou zameriavajú anarchickí agenti ich protest nie na otvorená diktátorstvo, ale na pokrytectvo liberálnych demokracií, ktoré sú obvinené zo zradenia ich vlastných samozvaných princípov.

Veľké demonštrácie v Londýne a Washingtone proti útoku USA na Irak pred niekoľkými rokmi ponúkajú vzorový príklad tohto čudného symbiotického vzťahu medzi mocou a odporom. Ich paradoxným výsledkom bolo, že boli obe strany spokojné. Protestujúci zachránili svoje prekrásne duše: ozrejmili, že nesúhlasia s vládnou politikou v Iraku. Tí pri moci to pokojne akceptovali, dokonca z toho profitovali: nielen že protestujúci žiadnym spôsobom nepredišli už vykonanému rozhodnutiu zaútočiť na Irak; taktiež poslúžili na jeho legitimizáciu. Teda reakcia George-a Bush-a na masové demonštrácie namietajúce jeho navštíveniu Londýna, vlastne: ´Vidíte, to je to, za čo bojujeme, to, že to, čo robia ľudia tu – protestujú proti ich vládnej politike – bude možné tiež v Iraku!´

Je pozoruhodné, že smer, ktorým sa pustil Hugo Chávez od roku 2006 je úplným opakom toho, ktorý zvolila postmoderná ľavica: ďaleko od vzdorovania štátnej moci, ju uchopil (prvýkrát pokusným prevratom, potom demokraticky), bezcitne použijúc Venezuelské štátne aparáty na podporenie svojich cieľov. Ďalej, militarizuje španielske štvrte, a organizuje tam tréning ozbrojených jednotiek. A posledné vystrašenie: teraz keď cíti ekonomický dopad ´odporu´ kapitálu na svoju vládu (dočasný nedostatok niektorých výrobkov v štátne podporovaných supermarketoch), oznámil plány na spojenie 24 strán, ktoré ho podporujú v jednu stranu. Dokonca niektorí z jeho spojencov sú skeptickí o tomto ťahu: dospeje to k výdajom populárnych hnutí, ktoré dali venezuelskej revolúcii jej élan? Predsa len toto rozhodnutie, i keď riskantné, by malo byť plne potvrdené: úlohou je vytvoriť novú stranícku funkciu nie ako typická štátne-socialistická (alebo peron-istická) strana, ale ako prostriedok mobilizácie nových foriem politiky (ako slum-ové výbory prostých ľudí). Čo by sme mali povedať niekomu ako Chávez? ´Nie, neuchopuj štátnu moc, len sa vzdaj, nechaj štát a danú situáciu tak´? Chávez je častokrát odmietaný ako klaun – no nezredukovalo by ho takého vzdanie sa na verziu subcomandanta Marcos-a, na ktorého mnoho mexických marxistov pozerá ako na ´subcomediante Marcos´? Dnes sú to najväčší kapitlalisti – Bill Gates, korporátni znečisťovalia, lovci líšok – kto ´vzdoruje´ štátu.

Ponaučením tu je, že skutočne podvratnou vecou nie je trvať na ´nekonečných´ požiadavkách, o ktorých vieme, že tí pri moci nemôžu splniť. Odkedy vedia, že to vieme my, nepredstavuje takýto postoj ´nekonečného požadovania´ žiaden problém pre tých pri moci: ´Je tak úžasné, že svojimi kritickými požiadavkami nám pripomínate, v akom svete by sme všetci radi žili. Nanešťastie žijeme v skutočnom svete, kde musíme robiť to, čo je možné.´ Tou vecou je naopak bombardovať tých pri moci konečnými požiadavkami, ktoré nemôžu postretnúť rovnaké ospravedlnenia.



Slavoj Žižek je dialekticko-materialistický filozof a psychoanalytik. Taktiež spoluriadi Medzinárodné centrum pre humanitné odbory na Birkbeck College.

[Zdroj: http://www.lrb.co.uk/v29/n22/zize01_.html]
Preložil: Karanowak

Marxova filozofia dejín a problematika politických i ďalších spoločenských zmien po roku 1989

Z konferencie organizovanej Ústavom politických vied SAV 4.6.2009 v Bratislave. Zo štrnástich príspevkov natočil a povyberal Karanowak.

Mgr. Michael Hauser, PhD. (Filosofický ústav AV ČR, Praha) - Marx redukcionista i metafyzik. O poskomunistické dezinterpretaci Marxe.



AUDIO (pre uloženie kliknite pravým tlačítkom myši a zvoľte uložiť ako):


Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD. (Filozofická fakulta UK, Bratislava) - Globalizácia ako problém transformácie kapitalizmu (časť)


Doc. PhDr. Jozef Lysý, CSc. (Pedagogická fakulta UK, Bratislava) - Problém racionálnej dialektiky u Karola Marxa (časť)


PhDr. Milan Valach, PhD. (Pedagogická fakulta MU, Brno) - Podstata komunismu. Význam Marxovy metody zkoumání společenských systémů


PhDr. Peter Dinuš, PhD. (Ústav politických vied SAV, Bratislava) - K reflexii vybraných aspektov spoločensko-politického vývoja po roku 1989 (časť)


PhDr. Ľuboš Blaha, PhD. (Ústav politických vied SAV, Bratislava) - Analytický marxizmus a problematika spravodlivosti (časť)

Konzumizmus

(Karol Krištofovič)

Konzumizmus je dnes chápaný najmä z kultúrneho hľadiska. Často sa hovorí, že konzumný spôsob života, zahrnujúci masovú zábavu, televíznu kultúru, či pôžitkárstvo, odtrhol západného človeka od svojich tradičných hodnôt a preto sa spoločnosť dostáva do morálnej krízy. Na druhej strane, istá frivolnosť, dôraz na individualizmus a potešenie sú chápané aj pozitívne. Spotreba je totiž motorom ekonomiky štátov, poháňa ekonomický rast. Prvky tohto novodobého fenoménu sa tak každopádne dostávajú do všetkých aspektov ľudského života: psychologických, sociálnych, ekonomických, politických, environmentálnych.

Na problémy z toho vyplývajúce upozorňujú environmentálne hnutia, intelektuáli, filozofi, či teológovia. Bežného občana ale akoby sa stále netýkali a pritom dopady veľkej spotreby neostávajú bez následkov a musí ich v konečnom dôsledku znášať aj on sám. Konzum vytvára na človeka a na prírodu silný tlak, ktorý sa prejavuje v spätnej väzbe v podobe hodnotovej a environmentálnej krízy.

BUDOVANIE KONZUMU
Ak pôjdeme ku koreňu problému, vidíme, že spotreba a vlastníctvo je priamo viazaná na súčasnú trhovú ekonomiku. Konzum je podmienkou fungovania trhovej ekonomiky. Jednou zo základných hodnôt trhového fungovania ekonomiky je totiž ekonomický rast. Predpokladom ekonomického rastu je spotreba (konzum), resp. jej zvyšovanie, a cieľom ekonomického rastu je blahobyt. Jeden z názorov neoklasickej ekonomickej teórie znie: „Ľudský pokrok sa dá najlepšie merať rastom hodnoty vecí, ktoré členovia spoločnosti spotrebujú; vyššia úroveň spotreby zvyšuje blahobyt spoločnosti tým, že stimuluje rast produkcie.“[1] Z toho následne vyplýva, že v záujme trhovej ekonomiky je správne podporovať v ľuďoch túžbu po vlastníctve a spotrebu (Korten to nazýva „posväcovanie chamtivosti“[2]), pretože majú blahodárne účinky na ekonomický rast. Inými slovami, je v záujme trhu, aby sa z ľudí stali spotrebitelia (konzumenti).
Je preto na mieste otázka, do akej miery sme do spotreby nútený a do akej miery je našou voľbou. Na jednej strane síce trh ponukou reaguje na dopyt a množstvo tovaru je dané konkurenciou, ktorá má zvyšovať kvalitu tovarov. Na druhej strane trh však prostredníctvom reklamy vytvára a vnucuje umelé potreby, ktoré nevychádzajú od spotrebiteľa. Reklamný priemysel „umožňuje využívať manipulatívne tendencie na viacerých spoločenských úrovniach, čím sa zvyšuje miera manipulovania a následne i konzumné návyky, ktorých saturácia je neodmysliteľnou súčasťou reklamných stratégií.“[3]

Dostupnosť materiálneho nadbytku – spotrebného tovaru, ktorý si dnes v západnej spoločnosti môže dovoliť väčšina[4] – človeku umožní rozšíriť oblasť vlastnenia nie len na kapitál. Rozširuje ho preto ďalej: na priateľov, partnerov, zdravie, cestovanie, umelecké predmety, Boha, svoje ja[5]. Pre nás z toho vo Frommovom jazyku vyplýva, že v tomto svete nie je dôležité byť priateľský, ale mať veľa priateľov; nejde o to milovať, ale mať niekoho lásku; nejde len o to byť zdravý, ale pochváliť sa tým, aké choroby máme (zdravie aj choroba sú majetkom); necestujeme, len aby sme poznávali (čo je bytostná vlastnosť človeka), ale hlavne aby sme mali čo najviac zážitkov; atď. Môžeme z toho vyvodiť, že človek si robí nárok aj na vlastníctvo a konzum abstraktných hodnôt a teda aj ich spotrebu. Inými slovami: predmetom konzumu sa stávajú nie len materiálne hodnoty, ale aj abstraktné a duchovné. O to menej paradoxne potom vyznieva, že človek v mode MAŤ podľa Fromma vlastne ani nemusí byť „boháč“.
Tento človek upína svoj život na pôžitky, ktoré sú však krátkodobé a musia byť stále silnejšie (Fromm hovorí o tzv. dráždení). Stanovuje si vrcholy a keď ich dosiahne, je nachvíľu šťastný: „zdá sa mu, že sa mu podarilo dosiahnuť triumf, ale po triumfe nasleduje hlboký smútok, pretože sa nič nezmenilo v ňom.“[6] Pôžitkom je aj nakupovanie, ktorého cieľom je rozhadzovanie. To je dnes často a otvorene označované ako prostriedok na odbúravanie frustrácie. Ide len o to, aby staré bolo nahradené novým. To má svoj psychologický efekt: len nové je krásne. Tradičné hodnoty musia byť nahradené novými.[7]

UVOĽNENIE KONTROLY
Okrem toho v takejto spoločnosti dochádza aj k oslabeniu autority štátu ako reprezentanta týchto hodnôt a koordinátora spoločnosti. Bauman hovorí o konci určitej totality, tzv. projektu[8].
Zároveň si Bauman myslí, že hoci bol projekt totalitný (model fungoval ako normatívne regulovaný celok fungujúci na základe trestných sankcií a neplnenie cieľa teda znamenalo trest), poskytoval ľuďom akýsi pocit bezpečia. Stanoval im totiž životný cieľ a zbavoval ich tým zodpovednosti za smerovanie svojho života. Koniec projektu vyvolával v ľuďoch pocit neistoty. Po zániku projektu sa vytratil konformizujúci tlak. Sociálny život už prestal byť regulovaný štátom, ale bol „sprivatizovaný“, ponechaných na samých ľuďoch. Dozorca sa teda vytratil, nastala samokontrola. Keďže chýba jedna meta-úloha projektu, neistotou dnes pomáha zaháňať trh. Zaháňa neistoty vyplývajúce z potreby voľby. Ponúka im oslobodenie od „nutnosti premýšľať o zodpovednosti a dôsledkoch voľby.“[9] Človek sa preto podľa Baumana stáva zberačom pôžitkov. To zastiera jeho strach z neurčitosti a napokon ho ženie do kolotoča konzumného spôsobu života.

Život sa delí na malé časti, epizódy, ktoré sú navzájom neprepojené a zároveň sa tieto časové rámce zmenšujú. Každý dosiahnutý stav je len dočasný, nemožno sa naň spoliehať (práca nie je dlhodobá, je príležitostná a nemôžem čerpať zo skúseností v starej práci). Nemožno sa teda fixovať na nijaký cieľ, ale naopak, treba hľadať stále nové. Podobne aj vzťahy a láska sú brané epizodicky, bez stálosti citov; rozísť sa je možné bez veľkých emócií.[10] Úloha partnerstva sa mení – cieľom už nemusí byť rodina, ale má len uspokojovať vzájomné potreby. To je aj hlavný cieľ konzumnej kultúry – uspokojiť individuálne potreby a keď sú uspokojené, treba ponúknuť nové.

Charakteristikou postmoderného konzumenta je, že jeho túžby a návyky sú nestále. Potreby neberie nikdy ako celkom uspokojené. „Hlavné slovo tu má prchavosť, dočasnosť všetkých záväzkov – má väčší význam ako samotná vernosť.“[11] Problémy a strach trhu vidí Bauman v tom, že uspokojenie konzumenta je okamžité, teda konzumuje sa príliš rýchlo, čas spotreby je redukovaný na minimum. Preto sa konzument nesmie sústrediť pridlho na jednu vec, ale musí byť impulzívny a nestály a jeho kultúra sa musí zákonite orientovať nie na učenie, ale zabúdanie.

Konzument (teda vo svojej abstrahovanej podobe) nikdy neodpočíva, stále hľadá nové túžby. Doslova túži byť oklamaný trhom, ktorý mu ponúka množstvo možností, atrakcií. Toto správanie sa stáva nutkavým a spolu s množstvom ponúkaných lákadiel mu dávajú pocit slobody. Keď si vyberá, má pocit, že on je tu kritikom, sudcom. Avšak nejde o skutočnú slobodu, voľbu, keďže vyberá medzi možnosťami, ktoré ponúka trh.[12]

MOBILITA PROSTRIEDKOV
Podľa Baumana univerzalizmus znamená univerzálny poriadok, ktorého cieľom je priblížiť životné podmienky všetkých a všade, zatiaľ čo globalizácia znamená absenciu kontroly. V globalizácií tak nejde o určité globálne iniciatívy, nie je výsledok niečoho, čo sme chceli urobiť. Ide o niečo, čo sa s nami deje. Je teda naivné chápať globalizáciu ako proces, ktorý je plne pod kontrolou. Vysvetlenie je jednoduché: Tými, kto ovláda ekonomiku, sú nadnárodné sily. Tie sú však nejednotné, tvoria ju neviditeľný aktéri a preto sa nedajú koordinovať – nie sú pod kontrolou. Vzniká tak náhodný charakter globálnych vzťahov.[13]

Mobilita má teda dve tváre. Jednu stranu tvorí globalizácia trhov, neobmedzený tok informácií; tá však musí nutne vytvárať teritoriálne rozdelenia a segregáciu identít, ktoré tvoria druhú stranu tohto procesu. Ich výsledok spočíva „v prerozdelení privilégií a strát, bohatstva a chudoby, zdrojov a nedostatkov, moci a bezmocnosti, slobody a útlaku.“[14] Roland Robertson tento proces nazýva „glokalizácia“, ide o proces koncentrácie slobody. Počet jedincov na druhej, odvrátenej, strane tohto procesu očividne rastie: „Vlastne len 22 % svetového bohatstva patrí takzvaným rozvojovým krajinám, v ktorých žije asi 80 % obyvateľstva tejto planéty.“[15]

HOMOGENIZÁCIA KULTÚRY
Vznik marketingu mal pre homogenizáciu konzumenta zásadný vplyv: pomáha zistiť, po čom konzument vlastne túži, ale navyše vie zistiť ako vyvolať v konzumentovi pocit túžby po tom, či onom produkte. V tomto smere pomohla televízia, resp. televízna reklama. Dospelý aj deti trávia pred obrazovkami televízia niekoľko hodín denne, pričom táto činnosť tak nahrádza nie len rodinný, spoločenský a kultúrny život, čítanie, ale aj formuje správanie divákov; priemerný Američan totiž vidí ročne okolo 21 000 reklám, z ktorej väčšina ho nabáda aby si niečo kúpil a aby si to kúpil čím skôr. Keďže reklama v najsledovanejšom čase stojí 200 000 až 300 000 dolárov, môžu si ju dovoliť len veľké nadnárodné spoločnosti.[16]
Ale vráťme opäť ku globalizovanému hyperkonzumentovi. Pre nadnárodné spoločnosti a ich marketing je problém podmienka, „že na získavanie zákazníkov je potrené rešpektovať miestny vkus a kultúrne odlišnosti. Snom marketingových odborníkov je taká globalizovaná konzumná kultúra , ktorú vedno spája vernosť značke, a ktorá firmám umožňuje predávať svoje produkty s tým istým reklamným textom v Bangkoku, Paríži alebo v New Yorku.“[17] Na dosiahnutie tohto cieľa sa nebránia začať s výchovou ku konzumu u detí a mládeže. Jedna možnosť sa naskytla prostredníctvom televíznych kanálov ako sú Cartoon Network, či MTV. Vďaka satelitnému prepojeniu ich majú možnosť sledovať deti na všetkých kontinentoch a stáva sa tak ideálnym prostriedkom globalizácie konzumnej kultúry. Všetky tieto deti budú napríklad túžiť po rovnakých hračkách, ktoré reprezentujú postavičky z ich obľúbených seriálov. Dospievajúca mládež zas počúva tie isté piesne a tie isté príbehy, ktoré často smerujú k jedinému posolstvu: si mladý, užívaj si, kúp si preto takýto nápoj, nahrávku alebo tričko, s ktorým budeš mať úspech a zapadneš medzi statných.
Táto výchova sa uskutočňuje celkom ľahko. Potreba ostať konzumentom núti rodičov pracovať čoraz viac, a preto v práci trávia čoraz viac času ako pred niekoľkými desaťročiami, len aby si udržali rovnaký životný štandard. Reálny príjem amerického pracovníka sa napríklad medzi 70. a 80. rokmi 20. storočia znížil o 16 %, avšak príjem rodiny zostal relatívne stály. Rodičia musia tráviť viac času v práci a to sa deje na úkor výchovy a starostlivosti o deti.[18]

Všetky spomínané metódy však smerujú k jedinému cieľu: homogenizácia kultúry, ktorá stotožňuje záujmy obchodných spoločností so záujmami verejnosti. Teda vidíme, že dochádza k oslabovaniu ideového pluralizmu v spoločnosti. Stáva sa všeobecne prijímaný fakt, že je v záujme rozvoja spoločnosti správne, aby jej hodnoty boli do budúcna determinované snahou o osobný finančný zisk a teda individualizmus, čo je prvoradá hodnota obchodných spoločností. V tomto smerovaní tak môžeme vidieť dva pomerne protichodné vzory správania: uniformitu (vyplývajúcu z homogenizácie masy) a individualizmus.

Človek je po narodení v podstate spoločensky prázdna nádoba, ktorá sa napĺňa až v procese socializácie. Človek si v nej osvojuje základné kultúrne návyky, užívanie predmetov dennej potreby, učí sa spoznávať svet a osvojuje si postupne rôzne sociálne role.
Človek si preto na základe hodnotenia seba samého vytvára určité vlastné normy správania. Problém je však opäť vo význame spoločnosti v procese vytvárania hodnôt. Technická masová spoločnosť má silné integrálne a kontrolné mechanizmy, takže „dokáže manipulovať homogenizovanou masou smerom k cieľom, ktoré si v globále postaví. Človek pod silným tlakom socializácie spriemeruje svoje hodnoty, podriaďuje svoj život spoločnosti natoľko, že vzniká paradoxný výtvor – a tým je masová individualita. Súvisí s pokušením človeka splynúť s ostatnými...“[19] Človek sa preto bez väčšieho vzdoru nechá strhnúť a ovládnuť spoločnosťou, pretože odmenou mu je bezkonfliktná existencia. Vzniká „skupinový konformizmus“, teda účelové prispôsobovanie sa spoločnosti. Opačné správanie môže viesť k ohrozeniu: nonkonformných ľudí totiž spoločnosť väčšinou odmieta a žiť na okraji spoločnosti je ťažko zvládnuteľné. Preto sa ľudia pod vplyvom spoločenského tlaku prispôsobujú a deformujú svoje postoje. To sa uskutočňuje najmä v období dospelosti, pretože človek sa uspokojuje so svojou pozíciou v spoločnosti, nechce ju stratiť, stráca potrebu zmeny vo svojom živote, stáva sa konzervatívny.[20] Preto socializácia v konzumnej spoločnosti je vlastne syntézou uniformity a individualizmu: uniformita v konzumnej spoločnosti znamená dôraz na individuálny prospech a individuálnu rozkoš.

Západná civilizácia, a jej ekonomika a technika, vytvárajú asymetrický, nevyvážený vzťah medzi ľudskou spotrebou, samotným človekom a prírodou. Tento špecifický vzťah je nám ľahšie viditeľný pri porovnaní chudobnej časti ľudstva so západnou spoločnosťou. „Pri súčasnom počte obyvateľov zhruba miliarda obyvateľov ide každý večer spať hladná. Pritom pôda, od ktorej závisí produkcia našich potravín, je rýchlejšie vyčerpávaná, než ju príroda dokáže regenerovať a kedysi najväčšie rybolovné oblasti kolabujú v dôsledku nadmerného rybolovu. Nedostatok vody sa stal bežným javom, a to nie pre dočasné obdobia sucha, ale hlavne z dôvodu vyčerpania spodných vôd a riek tempom, presahujúcim ich regeneračnú schopnosť. Dozvedáme sa o devastovaných spoločenstvách a to v dôsledku úplného vyčerpania lesov a rybolovných oblastí...“[21] Zatiaľ čo obyvateľ chudobnej krajiny úzko pociťuje s núdzou o zdroje spätosť s prírodou, konzumný západný človek tieto vzťahy nevníma, resp. jeho životný štýl mu ich ani neumožňuje spozorovať.
Vyššia spotreba však znamená vyššie nároky na energiu a teda na prírodné zdroje, z čoho vyplýva aj vyššia záťaž a škodlivosť tohto spôsobu života na prírodu. Bohaté krajiny pri tom využívajú na chod svojej spoločnosti tak ľudské, ako aj prírodné zdroje chudobných krajín. To však predpokladá aj určitý geopolitický konflikt o prírodné zdroje.[22] Tomu sa západné krajiny snažia vyhýbať ekonomickou integráciou týchto krajín v procese globalizácie, ktorá má priviesť rozvojové krajiny k vysokej životnej úrovni. Z ekonomickej globalizácie však napokon ťažia aj tak najmä západné krajiny[23], čo vedie k určitej uzavretosti konzumnej spoločnosti, tak priestorovej, ekonomickej, ale aj ideovej.

BUDÚCNOSŤ KONZUMIZMU
Akú má teda konzumizmus budúcnosť? Vyhliadky nie sú príliš optimistické. Správa obrannej výzvednej služby (DIA) Spojených štátov z roku 1998 hovoriaca o problémoch, ktoré budú ovplyvňovať budúci politický vývoj, okrem iného zdôrazňuje: „Trvať budú nerovnosti v prístupe k zdrojom. Rozvinuté krajiny spotrebovávajú tri štvrtiny svetového bohatstva, aj keď predstavujú len štvrtinu svetovej populácie. Napätia budú vyvolávať regionálne nedostatky pitnej vody, ornej pôdy, potravín, rýb a energie. Tieto deficity povedú k regionálnym konfliktom a budú prekážkou riešení environmentálnych, zdravotných a ekonomických problémov...“[24]

Hoci je v rozvinutých krajinách populácia oveľa vyššia, majú iné vzorce spotreby surovín, energie, tovarov, vody. „I veľmi početné populácie v rozvojových krajinách dnes spotrebovávajú zlomok energie a surovín a produkujú zlomok odpadov a skleníkových plynov v porovnaní s industriálne rozvinutými štátmi.“ Z toho následne vyplýva, „že to nie je počet jedincov, ktorý určuje vplyv človeka na prostredie, ale spôsob ich života – a ten je v rozvinutých krajinách niekoľkonásobne náročnejší na zdroje surovín a najmä na využívanie surovín.“[25]

Problém má však okrem environmentálnej krízy ešte druhú stránku. A to neschopnosť reflektovať komplexné problémy v konzumnej spoločnosti. Táto vlastnosť sa prejavila so vznikom masovej spoločnosti. Už v roku 1930 konštatoval José Ortega Y Gasset, že život v mase radikálne mení správanie človeka a vzniká tzv. masový človeka. Vzniká uňho nová hodnotová orientácia a sociálno-psychologická charakteristika: „ľudí zaujíma iba ich blahobyt a nestarajú sa o jeho zdroje. Sú presvedčení, že ich prirodzeným právom je výhody iba požadovať.“[26] Tento človek sa nesnaží ani príliš premýšľať.
Vlastnosti masového človeka v kombinácii s dnešnými možnosťami spotreby a rôznych lákadiel a vôbec život v materiálnom dostatku človeka nenúti zamýšľať sa nad dôsledkami svojho konania, ktoré sa postupne prehlbujú. Sociológ Jan Keller upozorňuje, že „sama spoločnosť vytvára mechanizmy, ktoré dokážu vcelku spoľahlivo odvádzať pozornosť práve od takéhoto jej počínania. Moderná spoločnosť vytvára mechanizmy, ktoré dokážu hypnotizovať jej členov do tej miery, že slepú uličku vývoja vnímajú ako cestu jedinú správnu a vysoko perspektívnu.“[27] Ide tu o to, že konzumizmus, ktorý environmentálne problémy sám vytvára, má v sebe zabudované mechanizmy ich zahmlievania, napr. dôraz na spotrebu, na zážitky, pôžitky, vysoká rýchlosť masovej komunikácie, z ktorej vyplýva jej povrchnosť, zahltenie mysle človeka výraznými estetickými a anestetickými vnemami, ktoré pohlcujú vnímanie, vytváranie univerzálneho globalizovaného konzumenta, ktorý stráca schopnosť samostatného kritického myslenia atď.

Ak sa pozrieme spätne na všetky dopady konzumu (a nie je možné spomenúť ich všetky), máme tri možnosti ako ich prijať: 1. ich relativizáciu a následné odmietnutie krízových scenárov; 2. prijatie týchto dopadov ako fakt, ale rezignáciu na zmenu; alebo 3. vyrovnanie sa s reálnou zodpovednosťou za ne a pokúsiť sa problém riešiť (na efektivite z hľadiska tejto úvahy nezáleží). Tieto tri pohľady na problematiku konzumizmu vytvárajú tri záujmové skupiny: 1. presvedčený konzumenti, ktorí vidia v konzume správnu cestu na dosiahnutie blahobytu a sú ochotní za svoje presvedčenie aj bojovať. Môžeme sem zaradiť väčšinu politických a ekonomických elít, najmä predstaviteľov nadnárodných spoločností; 2. konformní konzumenti, ktorí pasívne prijali svoju rolu konzumenta v spoločnosti, sú bežní občania štátu; 3. odporcovia konzumizmu, hoci tak ako celá západná spoločnosť tiež žijú z plodov veľkej spotreby, vidia v konzumnom spôsobe života aj nebezpečenstvá ich dopadov. Medzi odporcov konzumizmu môžeme zaradiť ekológov, filozofov, environmentálnych aktivistov, či niektorých politikov zo spektra zelených strán.
Z hľadiska budúcnosti konzumu tak bude mať aj význam boj 1. a 3. skupiny o konformných konzumentov, ktorých je samozrejme najviac, a ktorí vlastne udržujú konzumný mechanizmus v chode. Zatiaľ však môžeme konštatovať, že v boji o smerovanie spoločnosti vedú presvedčení konzumenti.

„Hodnoty“ konzumizmus by sme mali chápať v dvoch rovinách: jednak vyplývajú zo snahy o dosiahnutie spoločnosti blahobytu, pretože orientácia na spotrebu je prospešná pre trh a následne zvyšuje ekonomický rast, a v určitom zmysle aj životnú úroveň. Z filozofickej, či psychologickej roviny ide čisto o túžbu spotrebovávať, vychutnávať stále nové pôžitky, oddávať sa individuálnym rozkošiam. Tieto hedonistické hodnoty sa však dajú prostredníctvom dnešných možností spotreby a zábavy ľahko využiť na sociálnu kontrolu masy.

Kým sa tak nevyhnutnosť zmeny nestane rozhodujúcou otázkou celej spoločnosti, budú odporcovia konzumizmu pokračovať v apely na ľudí a presvedčení konzumenti zostanú presvedčovať o svojej pravde. Bežní konzumenti, spolu s prírodou, zatiaľ budú akýmsi palivom pre motor ekonomického rastu, za pákami ktorého budú sedieť politici a predstavitelia nadnárodných spoločností. Na chod tohto motora bude potrebné zvyšovať spotrebu aj počet spotrebiteľov, čím sa budú dopady konzumizmu zrejme len prehlbovať. A podstatnou otázkou je, kedy sa tento motor prehreje a rozsype.


[1]Korten, David C.: Keď korporácie vládnu svetu, str. 70
[2]tamže, str. 69-71
[3]Svíba, R. Reklama ako manipulatívny nátlak, diplomová práca, str. 72
[4]Lipovetsky, G.: Věčný přepych, str. 9 – 10
[5]Fromm, E.: Mít nebo být, str. 59
[6]tamže, str. 93
[7]tamže, str. 60-62
[8]Podľa Baumana svet bol v moderne modelovaný ako predmet administrácie, správy. Bol to svet, v ktorom boli formulované a realizované ciele. Vďaka všeobecnej lojalite voči cieľom stanoveným akýmsi generálnym riaditeľstvom (štátnou mocou), alebo aj strachom z trestu ich porušením a aj spôsobom života, ktorý viedol k naplňovaniu cieľov, vznikala zovretosť tých, ktorý mali tieto ciele splniť. Tento svet je chápaný ako totalita, celok, zložený z menších prepojených častí, ktoré smerujú k jednému cieľu – k naplneniu projektu.
[9]Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době, str.76
[10]Keďže antikoncepcia okrem iného umožnila rodičovstvo naplánovať, ľudia môžu uprednostniť kariéru alebo život bez starostí pred potomstvom. Partnerov už k sebe neviaže potomstvo tak ako v minulosti, rodičovstvo je odkladané.
[11]Bauman, Z.: Globalizace, str. 78
[12]tamže, str. 81
[13]tamže, str. 56-59
[14]tamže, str. 68
[15]tamže, str. 69
[16]Korten, D., C.: Keď korporácie vládnu svetu, str. 153 – 154
[17]tamže, str. 155
[18]Dubnička, I.: Kultúra a environmentálna kríza, str. 83
[19]Mlyneková, M.: Devastácia individuality v technickej spoločnosti. (Socializujem sa, teda som.), str. 153, in Odumieranie ľudskosti
[20]tamže, str. 150-154
[21]Korten, D., C.: Keď korporácie vládnu svetu, str. 69
[22]Dubnička, I.: Civilizácia ako organizmus, in Civitas, str. 4 – 5
[23]Pozri napr. Krejčí, O.: Mezinárodní politika, str. 247
[24]Mezřický, V.:Environmentální politika a udržitelný rozvoj, str. 19 – 20
[25]tamže, str. 30
[26]Seilerová, B.; Seiler, V.: Človek–masmédiá–realita, str.104 – 105
[27]Keller, J.: Až na dno blahobytu, str. 15