Neviem o tom, tak tam nakupujem

(spracoval Karanowak)
Prinášame zoznam najväčších nadnárodných firiem a ich neslávnych, hanebných skutkov, aby si čitateľ urobil obraz o tom, čo korporácie robia, ak chcú ostať naozaj veľkými. Zoznam budeme pravdepodobne ďalej dopĺňať.

Adidas – nevenovanie dostatočnej pozornosti tomu, že indonézski pracujúci pre spoločnosť žijú v extrémnej chudobe a čelia žalobám a fyzickým útokom za odborovú činnosť, sú obeťami verbálnych útokov, dotieravých fyzických prehliadok a nebezpečných podmienok;

Coca-Cola – znečisťovanie pôdy a vody a nebezpečné množstvo pesticídov v produktoch v Indii; negatívne dôsledky na zdravie; stavanie tovární a predaj v nacistickom Nemecku na udržanie obchodu v Európe; využitie paramilitantných jednotiek v Kolumbii na únos a vydieranie pracujúcich a zabíjanie šéfov odborov; propagácia nezdravých produktov deťom;

Disney - zneužívanie žalostnej situácie na Haiti, pričom ich tkáči tam dostávajú platy, z ktorých môžu akurát umrieť hladom (výkonný riaditeľ firmy dostal cez 185 miliónov dolárov v čistom a účastinách v 1996), čelia sexuálnemu obťažovaniu a pracujú dlhé hodiny ; degradovanie, prepúšťanie a dávanie na čiernu listinu pracujúcich, ktorí sa pokúšajú vytvoriť odbory;

General Electric (GE) – je hlavným výrobcom lietadiel USA, ktoré páchali vojnové zločiny v Perzskom zálive, ktorých bomby zničili hydroelektrické hrádze a takto zabili tisícky civilistov v Iraku; „za jedenásť rokov sa zbavila 100 tisíc pracovníkov, ktorých v roku 1992 mala 268 tisíc. Za to isté obdobie jej tržby vzrástli z 27 miliárd USD na 62 miliárd USD a čistý príjem z 1,5 miliardy na 4,7 miliardy USD. ... Nevzdala sa však svojej technickej, finančnej ani trhovej sily.“ (Korten; 220)

Google – spolupráca pri cenzúre čínskeho internetu

IBM – poskytovanie systémov dierkovaných štítkov nacistickej Tretej ríši na vystopovanie európskych Židov; pomoc pri vývoji technológii na sledovanie čínskeho obyvateľstva, ktoré dokážu na základe kamier podávať informácie o adrese, zdravotnom stave, vierovyznaní, vzdelaní, etnickom pôvode a minulosti ľudí;

Intel - netrhové správanie; zneužívanie monopolného postavenia; "neférové“ konkurenčné praktiky; ponúkanie výhod pri úplné odstavenie konkurencie

Mattel – výroba výbav pre bábiky Barbie neplnoletými deťmi na Sumatre (N. Klein);

McDonalds – brazílska sója, ktorou sú kŕmené sliepky McDonalda ničí amazónsky dažďový prales, jej pestovatelia majú na svedomí otroctvo a zásahy do zeme domorodcov; propagácia jedál spôsobujúcich obezitu deťom

Microsoft – hodnota asi 55 mld. dolárov; tretina zamestnancov zamestnaných len na dočasný pracovný pomer (N.Klein); zavádzanie v informáciách voči nekomerčnému, no konkurenčnému systému; eliminácia trhu systémom “Embrace, extend and extinguish”: zahrň novú oblasť pôsobenia, rozšír jej vlastnosti a zruš konkurenciu, ktorá si to nemôže dovoliť; skupovanie konkurencie a ich technológii bez potreby vytvárania svojej vlastnej; spolupráca pri cenzúre čínskeho internetu; podpora vlastných výskumných tímov na odstavenie konkurencie publikovaním odstrašujúcich tvrdení o nich;

Nike – využívanie pololegálnych robotární vo Vietname -usvedčenie z fyzického zneužívanie robotníkov, obvinenia zo sexuálneho zneužívania- a chamtivé vykorisťovanie tamojších robotníkov (spoločnosť určila tak vysoké predajné ceny, že by si mohla bez problémov dovoliť
zdvojnásobiť týmto pracujúcim mzdy bez toho, aby zvýšila cenu produktov); nedodrživanie miezd (štrajk 10,000 Indonézskych pracovníkov v roku 1997) a platenie iba minimálnej mzdy, ktorá v Indonézii pokrýva len základné potreby jednej osoby; zlé pracovné podmienky (štrajk 3,000 čínskych pracujúcich opäť aj kvôli nízkym platom) – takéto štrajky sú v týchto krajinách riskantné a môžu štrajkujúcim spôsobiť trvalé vylúčenie z pracovného procesu, tiež vypočúvanie a väznenie;

Nokia - pomoc Iránskemu režimu vyvinúť mechanizmy na kontrolu a cenzúru internetu, umožňujúcim preskúmať obsah individuálnej online komunikácie v masívnej miere a monitorovať alebo získavať informácie o jednotlivcoch, ako ich tiež zameniavať za dezinformácie

Pepsi – zvýšené množstvo pesticídových zvyškov v indických produktoch; odčerpávanie podzemnej vody do miery spôsobujúcej núdzu o pitnú vodu v indickom štáte Kerala;

Shell – tretia svetová firma s najväčším príjmom; zanechal bohatý ekosystém Nigérie znečistený ropou (za posledných 50 rokov uniklo do ekosystémov delty rieky Niger odhadom asi 1,5 mil. ton ropy, čo je 50 násobok odhadovaného objemu ropy, ktorá unikla počas havárie Exxon Valdez v roku 1989 na Aljaške); enormný príspevok ku klimatickým zmenám spôsobený spaľovaním zemného plynu (pri výrobe ropy), ktorý by sa mal predávať a redukovať, Shell však doteraz nepodnikol závažnejšie kroky; skúmanie nových spôsobov získavania ropy extrakciou z dechtových pieskov, ktoré emitujú trikrát viac skleníkových plynov; ohrozenie oceánskeho a riečneho života ťažbou na ruskom Ďalekom východe; zvaľovanie zodpovednosti z vlastného znečistenia (nedôsledné čistenie priesakov a zastaralé zariadenia) na druhých; porušovanie ľudských práv;

Siemens – pomoc Iránskemu režimu vyvinúť mechanizmy na kontrolu a cenzúru internetu, umožňujúcim preskúmať obsah individuálnej online komunikácie v masívnej miere a monitorovať alebo získavať informácie o jednotlivcoch, ako ich tiež zameniavať za dezinformácie;

Yahoo – pomoc Číne s cenzúrou internetu a vypátraním novinára, ktorý zverejnil dôverné informácii o čínskej komunistickej strane, za čo bol následne uväznený;

ZDROJE: Common Dreams, India Resource Center, Wikipedia, New Statesman, Snopes, US Leap, Center for Science in the Public Interest, Hartford Web Publishing, The Third World Traveler, Music Fan Clubs, David C. Korten: Keď korporácie vládnu svetu, SME, World Socialist Web Site, Hospodárske noviny, Naomi Klein: Bez loga, Greenpeace, CNET, MySpace, Global Exchange, The Wall Street Journal, Rediff India Abroad, Priatelia Zeme, WOWDaily, ETrend.

Abeceda teórie marxizmu: Môže naša spoločnosť fungovať bez kapitalistov?/Dostáva každý rovnakú mzdu v socialistickej spoločnosti?

Monthly Review

Môže naša spoločnosť fungovať bez kapitalistov?

Zmeňte posledné slovo tejto otázky a zistíte, že to je zvyčajný vzor, ktorý sa kládol v každej dobe dejín. Pred štyristo rokmi znela v Európe otázka: môže naše ekonomické zriadenie fungovať bez feudálnych pánov? Pred sto rokmi v Spojených štátoch znela otázka: môže náš ekonomický systém fungovať bez otrokárov? Presne ako spoločnosť zistila, že to dokáže bez feudálov a otrokárov, rovnako zistí, že to dokáže bez kapitalistov.

Musí sa rozlišovať medzi kapitalistami a výrobnými prostriedkami, ktoré vlastnia ako kapitál. Spoločnosť samozrejme nedokáže fungovať bez týchto výrobných prostriedkov – zeme, baní, surovín, strojov a závodov. Tie sú podstatné. Rozdiel je podaný jasne Robert-om Blatchford-om v jeho známej knihe Merrie England:
Povedať, že nemôžme pracovať bez kapitálu je rovnako pravdivé ako povedať, že nemôžme kosiť bez kosy. Povedať, že nemôžme pracovať bez kapitalistu je rovnako nepravdivé ako povedať, že nemôžme pokosiť lúku pokiaľ všetky kosy nepatria jednému človeku. Ba čo viac, je to rovnako nepravdivé ako povedať, že nemôžme kosiť pokiaľ všetky kosy nepatria jednému človeku a nevezme si tretinu žne ako poplatok za ich požičanie.

Kým kapitál vykonával potrebnú funkciu správy, kým bol jeho výnos zaslúžený, bol dôležitý; teraz, keď iba drží akcie a obligácie, z ktorých vyberá si nezaslúžený výnos, zatiaľ čo najatí výkonní pracovníci pracujú, dôležitý nie je.

Vlastníctvo, niekedy užitočné, je teraz parazitické. A kto môže poprieť, že náš ekonomický systém môže pôsobiť -lepšie než kedy predtým- bez parazitov? Faktom veci je, že sme dosiahli bod, kde spoločnosť nielen môže, ale musí fungovať bez kapitalistov, pretože sila, ktorá je ich ako vlastníkov výrobných prostriedkov, musí byť použitá takým spôsobom, aby viedla k nezamestnanosti, neistote a vojne.

-----
Dostáva každý rovnakú mzdu v socialistickej spoločnosti?

Nie, nedostáva. Kvalifikovaný robotník dostáva viac ako nekvalifikovaný; manažér dostáva viac ako pracovník; výborný hudobník dostáva viac ako priemerný hudobník; farmár, ktorý vyprodukuje 400 bušelov [asi 36,3 litra] pšenice dostáva viac ako farmár, ktorý vyprodukuje 200; baník, ktorý vykope osem ton uhlia dostáva viac ako baník, ktorý vykope šesť; a tak ďalej. Ľudia sú platení podľa kvality a kvantity ich práce.

Osoba, ktorá dostáva dokonca najvyššiu mzdu v socialistickej spoločnosti, ju môže naďalej dostávať iba tak dlho, kým ju zarába prostredníctvom práce. Nemôže ju niekedy zmeniť na nezarobený výnos nakúpením výrobných prostriedkov a potom žiť z práce iných. Nemôže si kúpiť výrobné prostriedky z príkladného dôvodu, že v socialistickej spoločnosti patria výrobné prostriedky ľuďom a nie sú na predaj. Vyšší príjem, ktorý obdržiava pomocou ťažšej alebo lepšej práce, mu umožňuje žiť lepšie ako iní, ktorí zarábajú menej; no jeho vyšší príjem mu neumožňuje vykorisťovať nikoho druhého.

I keď je v socialistickej spoločnosti nerovnosť mzdy, je tu rovnosť možností. I keď dostávajú kvalifikovaní robotníci vyššiu mzdu, nekvalifikovaní robotníci majú pripravený prístup k školeniu a praxi potrebným na to, aby sa stali kvalifikovanými; i keď administrátori, inžinieri, spisovatelia, umelci dostávajú vyššiu mzdu, bezplatné vzdelanie pre všetkých v pomere k ich schopnostiam učiť sa doširoka otvára vchodové dvere k týmto profesiám. A „všetci“ v socialistickej spoločnosti znamená presne to – neznamená to všetci, ktorí si môžu dovoliť platiť poplatky, alebo všetci, ktorých spôsoby sú bez hanby, alebo všetci, kto nie sú černosi alebo Židia.


Huberman a Sweezy, "Introduction to Socialism," Monthly Review

[Zdroj 1: http://lists.econ.utah.edu/pipermail/a-list/2006-December/064092.html]
[Zdroj 2: http://www.marxmail.org/faq/same_pay.htm]
Preložil: Karanowak
Obrázok: http://thedemocraticdaily.com/2008/10/19/whos-afraid-of-the-big-bad-socialists/

Konečne strana bez komunistov a eštébákov

(Martin Hulič)
Pred pár mesiacmi vznikla na našej politickej scéne nová strana, tzv.“ Sloboda a solidarita“. Nebolo by to nič prekvapujúce, veď máme na Slovensku registrovaných cez 130 politických subjektov. Lenže táto strana iba 3 mesiace po svojom vzniku zinkasovala cca. 4,71 % hlasov. Predtým, než sa pokúsim vysvetliť tento nečakaný úspech, rád by som sa vrátil k názvu strany.

Neznalý občan by si povedal, že názov “Sloboda a solidarita“ sa skôr hodí na ľavicovú a nie na liberálno-pravicovú stranu. Slovom „solidarita“ sa len snažia pred spoločnosťou zakryť svoj protiľudový a antisociálny charaker. Na svojej internetovej stránke veľmi dojímavo píšu o bezdomovcoch a solidarite s nimi. Lenže bezdomovci a ostatné desiatky tisíc zbedačených sa z ich solidarity nenajedia ani sa z nej v teple nevyspia. Táto skupina obyvateľstva sa tu len tak znenazdajky neobjavila. Je to dôsledok spoločensko-politických premien po roku 1989, ktoré zničili všetky životné istoty.

Prejdime ďalej k slovu „sloboda“, lebo je to veľmi široký pojem. Sloboda je úzko spojená s materialnym základom. Ak človek nemá základné životné istoty, t.j prácu, stály finančný príjem, ubytovanie a stravu, asi sa ťažko môže cítiť slobodný, napriek tomu, že má ústavou garantovanú slobodu prejavu, pohybu atď. Lenže SaS nejde o takýto druh slobody, ona má na mysli slobodu ekonomickú. Laicky povedané, chce garantovať, aby kapitalisti vo svojom vykorisťovaní neboli nikým a ničím obmedzovaní. Určite sa budú cítiť slobodne, keď im štát nebude určovať, akú minimálnu mzdu majú zaplatiť zamestnancovi. No nie je to výstižný názov pre túto stranu, keď si ho podrobne vysvetlíme? Pravda, názov nestačí a SaS sa musela ihneď po svojom vzniku diferencovať od tých ostatných 130 strán a išla na to veľmi rafinovane.

Ako vieme, od roku 1989 tu zúri agresívna antikomunisticka kampaň. Bývalý spoločenský systém je démonizovaný a jeho predstavitelia dávaní na úroveň masových vrahov. S touto kampaňou začali protagonisti Novembra 1989 a vďačne sa jej chytili naše masovo-telekomunikačné prostriedky, ktoré už dávno neslúžia spoločnosti. V novinách nikdy nečítame názory tých, ktorým sa žilo v tzv. „totalite“ lepšie, ako teraz v „demokracii“. Podľa prieskumov verejnej mienky je týchto ľudí viac ako polovica. Žiaľ, táto skupina obyvateľstva vďaka nesplneným ponovembrovým sľubom upadla do pasivity a stala sa z nej takzvaná „nezúčastnená väčšina“.

V dobe, keď jedna politická strana obviňuje druhú, že v jej vedúcich postoch sedí toľko a toľko „bývalých komunistov“, SaS túto spoločenskú klímu využila. Po celom slovensku si vycapili billboardy, v ktorých deklarovali, že sú stranou „bez komunistov a eštébákov“. Mladí ľudia, 20 rokov magorení televíziou a „celebritami“ sa tejto iniciatívy vďačne chytili. Veď vedia, že za socializmu boli rady na banány a nikto nemohol povedať vlastný názor, inak by ho zabili. Ani by mi veľmi nevadilo, že touto bilboardovou kampaňou urážajú súčasné komunistické hnutie na Slovensku, lebo my sa ešte brániť vieme. Ale je to ponižovanie všetkých komunistov, ktorí bojovali v 20. a 30. rokoch za práva pracujúcich apočas druhej svetovej vojny položili vlastné životy, aby sme my mohli žiť. Namiesto toho, aby sme im vzdali úctu, akú si právom zaslúžia, kdejakí nafúkanci z nich robia zločincov. Navrhujem preto všetkým členom SaS /je ich cca. 100/, aby sa okamžite vysťahovali z bytov postavených za socializmu a taktiež prerušili akýkoľvek kontakt s tými rodinnými príslušníkmi, ktorí boli v KSČ.

V krátkosti by som sa rád dotkol aj predsedu SaS Richarda Sulíka. Ten spolu s celou rodinou v roku 1980 emigroval do Nemecka. To by nebolo ani také strašné, lebo ČSSR touto stratou určite netrpela. Po štátnom prevrate 22 ročný Súlik cítil závan peňazí, tak sa do svojho rodného Československa vrátil a založil firmu FaxCopy, ktorú všetci poznáme. Možno mi raz pán Sulík vysvetlí ako môže mladý človek založiť firmu, ktorá má pobočky po celom Slovensku. Aby som to všetko zhrnul, SaS nie je relevantným politickým subjektom. Je to len pokus malej skupiny ľudí nabaliť sa a rozkradnúť čo sa dá. O pár rokov po tejto strane neštekne ani pes, lebo pán Sulík si už možno teraz spieva: „Až tu malou zemi celou rozkradem. Tak se vrátím ve svý rodný Colorado / v jeho prípade do Nemecka/ “.

Na záver len dodám, že na Slovensku okrem strany „bez komunistov a eštébákov“, existuje aj strana bez zlodejov a privatizérov, ale to ešte potrvá, kým si to naša verejnosť uvedomí.


Martin Hulič - SZM Košice
Článok bol na základe dohody prevzatý zo stránky http://www.szm.hng.sk

Abeceda teórie marxizmu: Čo je kríza z nadprodukcie?

(Patrick Bond)

Kapitálová akumulácia označuje vytváranie bohatstva vo forme „kapitálu“. Je to kapitál, pretože je použitý kapitalistami nie s úmyslom produkcie špecifického spoločenského úžitku, ale namiesto toho na vytváranie tovarov za účelom výmeny, pre zisk, a teda pre samotný rozmach kapitálu. Tento dôraz jednotlivých kapitalistov na nepretržitú expanziu „výmennej hodnoty“ výstupu, s druhoradými starosťami o sociálne a fyzické limity expanzie (veľkosť trhu, environmentálne, politické a pracovné problémy, atď.) dáva vyvstať obrovským protikladom. Tieto sú vstavané do samotných zákonov pohybu systému. Možno najvážnejším vlastným protikladom kapitalizmu, najdôkladnejšie uloženým v kapitalistickom procese akumulácie, je všeobecná tendencia k zvýšenému podielu kapitálu voči práci v produkcii –-viac strojov vo vzťahu pracujúcim–- čo je poháňané kombináciou technologickej zmeny a konkurenciou medzi kapitalistami, a umožnené koncentráciou a centralizáciou kapitálu.

Jednotliví kapitalisti si nemôžu dovoliť technologicky zaostávať za priemyselnou normou bez toho, aby riskovali svoju cenu alebo postavenie v konkurencieschopnosti, ako to, že ich produkty sa nepredávajú. Táto situácia vytvára v kapitalistických firmách ustavičné úsilie k zavedeniu najmodernejších produkčných procesov, predovšetkým prácu šetriacich strojov. So zintenzívnenou automatizáciou má miera zisku tendenciu klesať a dôvody pre to stoja za preskúmanie. Zisk sa vzťahuje na “nadhodnotu“, ktorá je vlastne vytváraná iba prostredníctvom vykorisťovania práce v produkcii. Prečo je práca platená iba určitou časťou vytvorenej hodnoty s nadhodnotou idúcou na kapitál? Pretože kapitalisti nemôžu “podvádzať pri výmene“ -–nakupovať iné vstupy, hlavne stroje, ktoré vytvárajú iné stroje, jeden od druhého za cenu nižšiu ako ich hodnota–- zvýšenie hodnoty, ktoré je podmienkou pre produkciu a výmenu tovarov, musí vychádzať od pracujúcich.

Toto skrátka v triednych pojmoch znamená, že kapitalisti nevykorisťujú a nemôžu systematicky vykorisťovať iných kapitalistov, no môžu systematicky vykorisťovať pracujúcich. Tu vyvstáva hlavný protiklad: s automatizáciou sa pracovný vstup stáva ešte menším komponentom celkových vstupov do produkcie. A ako sa zníži obsah práce, stáva sa to isté s príležitosťami na vykorisťovanie, na ťaženie z nadhodnoty a na zisky. Daná zintenzívnená konkurencia medzi kapitalistami za ziskom –základ Brenner-ovej tézy o prebiehajúcej kríze nadmernej akumulácie/klesania ziskov– vyvoláva táto situácia znova to, čo sa stáva sebazvečňujúcou bludnou špirálou. Pracujúci (ako celok) sú prevažne neschopní si kúpiť výsledky svojej zvýšenej produkcie. Toto pre zmenu vedie k stále väčšej potrebe jednotlivých kapitalistov obmedzovať náklady. Dané nadbytočné firemné zisky sú iba dočasne dosiahnuté cez produktívny príjmy, ktoré automatizácia zvyčajne umožňuje, pretože každý kapitalista v jednotlivom priemysle alebo odvetví produkcie je prinútený prijať najmodernejšie technológie iba aby si zachoval konkurencieschopnosť.

Toto vedie k rastu objemu produkcie ďaleko za rozmachom aký môžu uniesť spotrebiteľské trhy. (Je pravda, že tu k tomuto procesu sú vyrovnávacie tendencie, ako zvýšenie času obratu kapitálu, automatizácia, a zrýchlenie práce, ako aj rozmach kreditného systému. No tieto zriedka prekonávajú základnú dynamiku na dlhú dobu, a sú tu obmedzenia do výšky pyramídy spotrebiteľovho dlhu.) Neúprosný dôsledok, nepretržite sa zhoršujúci problém za kapitalizmu, sa označuje ako nadmerná akumulácia kapitálu. Nadmerná akumulácia odkazuje skrátka na situáciu, v ktorej sa objavili nadmerné investície a z toho dôvodu nemôžu byť tovary prinášané na trh výnosne, nechávajúc kapitál nahromadiť sa do sektorových úzkych profilov alebo špekulatívnych výstupov bez toho, aby bol navracaný to nových produktívnych investícii. Iné príznaky zahrnujú nepoužívané závody a zariadenie; obrovské nadbytky nepredaných výrobkov; nezvyčajne veľké množstvo nezamestnaných pracujúcich; a nadmerný rast finančných trhov.

Keď ekonomika dosiahne rozhodujúcu úroveň nadmernej akumulácie, je potom obtiažne dať dohromady všetky tieto prostriedky tak, aby výnosným spôsobom uspokojili spoločenské potreby. Ako na to reaguje systém? Je tu mnoho spôsobov ako pohnúť krízou nadmernej akumulácie cez priestor a čas. No jediným skutočným „riešením“ na nadmernú akumuláciu –-jedinou reakciou na krízu schopnou znovunastolenia podmienok pre nové kolo akumulácie-– je rozsiahla devalvácia. Devalvácia znamená vyradenie ekonomického mŕtveho dreva, čo naberá formu ako rozličných poklesov, pádov bánk, inflácie, zatváraní závodov, a, ako to nazval Schumpeter, niekedy “kreatívnu deštrukciu“ fyzického a ľudského kapitálu (cez občas nekreatívne riešenie vojny). Proces devalvácie sa deje nepretržite, ako sa zastaralé stroje a prebytoční pracujúci stávajú redundantnými, ako sa mrhanie (zahŕňajúc štátne výdaje na zbrojenie) stáva akceptovateľnou formou čistenia nadmernej akumulácie, a ako inflácia rozožiera nákupnú silu. Táto súvislá, prírastková devalvácia však neznamená, že kapitalizmus sa naučil vyrovnávať, a tak vyhýbať vážnejším, systém ohrozujúcim krízam.

Devalvácia plne katarznej povahy (ktorej sú posledná Veľká kríza a Svetová vojna veľkolepými príkladmi) je pravidelne potrebná na zničenie adekvátneho ekonomického mŕtveho dreva na umožnenie začatia nového procesu akumulácie. Ak sa nadmerná akumulácia stane široko rozšírenou, extrémnym formám devalvácie sa neustále odoláva (odkláňa) pomocou akýchkoľvek jestvujúcich lokálnych, regionálnych alebo medzinárodných spolkov alebo vytvorených v špecifických oblastiach pod tlakom. Tak má nadmerná akumulácia veľmi dôležité geografické a geopolitické významy v nerovnakom vývoji kapitalizmu, keďže sú vytvárané pokusy preniesť náklady a tiež devalvácie na rozličné regióny a národy alebo na posunutie nadmerne akumulovaného kapitálu do budov (predovšetkým komerčných nehnuteľností), infraštruktúry a iných znakov “vytvárania prostredia“ ako posledná záchrana špekulatívneho hazardu. Okrem toho môžu byť dôsledky nadmernej akumulácie pre rovnováhu v rozličných sektoroch ekonomiky –medzi odvetviami produkcie (baníctvo, poľnohospodárstvo, veľkovýroba, financie, atď.), medzi konzumentmi a producentmi, a medzi výrobnými statkami (výrobné prostriedky) a spotrebnými tovarmi (či luxusnými statkami alebo nevyhnutnými statkami)– neblahé. Samozrejme, pretože sa rytmus nadmernej akumulácie mení naprieč ekonomikou, objavujú sa vážne porušenia rovnováhy medzi rozličnými sektormi a “oblasťami“ produkcie (niekedy označovanými ako “disproporcionality“ alebo “nejednotnosti“) a predstavujú ohrozujúce úzke profily v produkcii a realizácii hodnoty, čo ďalej obnovuje krízu. Tieto procesy zlepšujú kontrolu a špekulatívne funkcie financii.

Argumentom jednoducho je, že ako začína vznikať nadmerná akumulácia, keď sa vynárajú štrukturálne úzke profily, a keď klesá miera zisku v produktívnych sektoroch ekonomiky, začnú kapitalisti presúvať svoj investičný kapitál z opätovnej investície do závodu, zariadenia a pracovnej sily, a namiesto toho hľadajú útočisko vo finančných aktívach. Na splnenie ich novej úlohy ako nielen uchovávania hodnoty, ale ako investičného výstupu pre nadmerne naakumulovaný kapitál, musia byť tieto finančné aktíva čoraz viac schopné vytvárať svoju vlastnú sebaexpanziu, a tiež byť chránené (aspoň dočasne) voči devalvácii vo forme ako finančných pádov, tak inflácie. Takéto vystúpenie musí znamenať, že finančníci, ktorí stále konkurujú iným zisk hľadajúcim kapitalistom pre prostriedky, spôsobujú posun vo funkcii financií z púhej akomodácie [”ubytovania“] obehu kapitálu pomocou produkcie, a čoraz viac smerom k obom - špekulatívnym a kontrolným funkciám. Špekulatívna funkcia priťahuje ďalšie toky produktívneho kapitálu, a kontrolná funkcia sa rozširuje na zabezpečenie ochrany a reprodukcie finančných trhov. Kde môže byť inflácia hrozbou, majú kontrolné funkcie často za následok vysoké reálne úrokové miery a pokles hodnoty pracovnej sily (a tak nižší kúpyschopný dopyt). Kde sa hrozia rozširovať bankroty ako dôsledok príliš nadšených špekulácií, pokúšajú sa kontrolné funkcie posunúť tieto náklady inam. Stručne, to, čo sme načrtli vyššie, je príbeh o tom, ako sú vytvárané krízy cez logické vnútorné fungovanie moderných trhových ekonomík, buď v národných alebo globálnych nastaveniach. Slušné množstvo svetovej systematickej nerovnovážnosti a nerovnosti –-nespomínajúc jej rozličné geopolitické napätia–- nasleduje priamo po úbytku a hojnosti kapitálu, aj geograficky, a z produktívnych do finančných obehov.


[Zdroj: http://www.marxmail.org/faq/overproduction.htm]
Preložil: Karanowak

Zuzana Hrubalová - Reklama - vytváranie falošnej reality

„So záľubou sledujem krajinu naokolo a za seba musím povedať , že som ešte nevidel miesto, ktoré by bilboard vylepšil. Ako náhle sa nám ponúka voľný výhľad, človek si vo svojej prirodzenosti nedá pokoj, pokiaľ na ňom nepostaví bilboard. Ak raz opustím Madison Avenue, založím tajný spolok, ktorého členovia budú v noci jazdiť na mopedoch a podrezávať za úsvitu reklamné bilboardy. Čo myslíte odsúdila by na nás nejaká porota za tak všeobecne prospešnú činnosť?“¹ [David Ogilvy - reklamný "mág"]

Málokto pri reklamných šotoch prerušujúcich dej televízneho filmu v najnapínavejšej časti zbystrí pozornosť – naopak, väčšina z nás s nevôľou prepne a počas reklamy si urobí rešerš ostatných kanálov. Napriek tomu reklama je tu, sprevádza nás na každom kroku a keby nemala svoj efekt, veľké firmy by do nej neinvestovali obrovské financie. Prečo je to tak? Bude to tak navždy? Je to normálne? Nedá sa s tým niečo urobiť? Treba to vôbec vnímať, treba sa manipulácii brániť? Môže Roman Pomajbo hrať v „antireklamnej propagande“ (divadelná hra Viliama Klimáčka „Závisláci") a potom nahovoriť reklamný spot?



Hlavnú úlohu hrá psychológia

Reklama je súhrnom komunikácie v spoločnosti a môžeme ju chápať ako určitý typ ideológie, ktorá ovplyvňuje väčšinu občanov a „zakrýva“ nám realitu. „Je všade, je to stále usmievavá veľká sestra či brat. Tieto rysy sú prítomné aj v reklamnej komunikácii.“² Širšiemu uplatneniu sa psychológii dostalo až po 2 svetovej vojne a dnes je psychológia základným kameňom pri vytváraní reklamných stratégií.

Môžeme si to uviesť na príklade amerikanizovanej spoločnosti, ktorá je zaplavená modernou spoločnosťou masových médií a informačných technológií všetkého druhu. „Proces amerikanizácie spočíva v tom, že americké kultúrne vzorce sú prijímané „dobrovoľne“- vplyv reklamy nie je vnímaný ako „znásilnenie“, nanajvyš ako Baudrillardovské zvádzanie. Jeho podprahovým, ale aj historickým podkladom je „americký mýtus“ alebo americký sen.“³ Sú silne späté s americkými hodnotami, ideou rovnosti príležitosti, slobodou slova a prejavu, právom na spravodlivý proces atď. Spomínané sú práve tie hodnoty na ktoré sú Američania takí hrdí, opakované v 100 krát spomínanej lži.



Globalizácia v reklame

Dnes pomaly už všade na svete je možné stretnúť sa s rovnakou organizáciou práce, s rovnakou uniformitou oblečenia, s rovnakým pracovným rytmom a s rovnakým predostieraním dokonalej pohody v sieťach McDonalds a v iných podobných stravných jednotkách. Stávajú sa miestom spoločenských stretnutí, zdrojom zábavy pre istú časť mladej generácie a sú dokonca subkultúrnym miestom stretávania sa. Samotná subkultúra obracia tradičný poriadok jedlo – ľudia - zábava na zábava – jedlo - ľudia a práve tak sa integruje do „spoločnosti zábavy“ ktorú sama spolutvorí. „Miluje zábavu nielen ako jednu z foriem trávenia voľného času, ale ako samoúčel, ako vlastný zmysel bytia.“⁴ Možno ju charakterizovať aj ako vývojový produkt modernity, kde reklama neodmysliteľne patrí.

Spojenie reklamy pre produkty a kultúrne potreby prostredníctvom médií šíriacich komerčnú kultúru sa uzatvára na tej hranici keď sa začína znemožňovať akákoľvek myšlienková rebélia pre nejaký spôsob alternatívy(vzbura proti komerčnej kultúre).

Na základe vývoja nových stratégii sa v 90. rokoch 20. storočia objavuje nový fenomén v reklamnom priemysle. Ide o vznik reklamných televíznych kanálov. Hudobná stanica MTV vysiela a oslovuje dospievajúci dorast a kategóriu mladej populácie. Je ideálnym prostriedkom globalizácie konzumnej kultúry. Je efektívnym šíriteľom spotrebného tovaru a vychovávateľom mládeže na celom svete k prijímaniu naordinovaného životného štýlu. Evokuje v nás doslova túžbu byť ako osobnosti na obrazovke, a začína sa tu prejavovať istý druh závisti. Závisí na divákovi, ako sa do nám ukazovaných „hviezd“ chceme prípadne nechceme vcítiť. Chceme zažiť niečo vzrušujúce, byť v partii správnych ľudí a konečne skoncovať s osamelosťou a niečo si okamžite kúpiť pod zámienkou sa na niekoho podobať. „Pôsobnosť stanice spočíva v tom, že ju percipienti nevnímajú ako súčasť reklamných spotov, ale ako súčasť obľúbenej stanice, s ktorou sa stotožňuje ich vek, ale aj ašpirácie.“⁵

Je to akýsi spôsob určitej diktatúry, ktorý formuje správanie všetkých sociálnych vrstiev a vekových kategórii. „IN je modlou postindustriálnej spoločnosti a božstvom ľudí sveta výroby, reklamy, obchodu a politiky.“⁶

Prostredníctvom našich sekundárnych potrieb sa človek prezentuje ako sociálna bytosť vo svojom prostredí (začlenenie sa do určitej skupiny). Reklamné posolstvá nám dávajú do ponuky možnosť lepšieho života, zaradenie sa medzi najlepších, zabezpečujú nám úspechy, víťazstvá a žiadne prehry. Na paradoxy nášho správania sa a postojov k uspokojovaniu potrieb poukazuje Jan Keller vo svojej Abecede prosperity. „Tu sa stretávame s príkladmi paradoxov uspokojovania potrieb, na príklade multivitamínu, dovozu exotického ovocia a poukázaním na dôsledky podobných konaní v podobe budovania nových spôsobov pestovania pre tak obsiahle trhy, čo si vyžaduje chemické ošetrovanie. Ďalej dáva do pozornosti skutočnosti zaberania priestoru komunikáciami po ktorých sa k nám vytúžené ovocie dostáva a zbytočné znečisťovanie dopravnými prostriedkami...“⁷



Trh orientovaný na mládež

Obchodníčka s oblečením Elise Decoteauová o svojich zákazníkoch mladej generácie povedala. “Žijú v zhluku ako vlci. Keď predáte jednému, predáte aj všetkým ostatným z jeho triedy a nakoniec aj celej škole.“⁸

Všetci sa začali vracať na stredné školy - manažéri, hudobní, filmoví i televízni producenti, kde sa krvopotne snažili vmiesiť medzi študentov a získavať „postoje“ ktorými sa riadia. Čo ich podnecuje k tomu aby všetci do jedného počúvali tie isté melódie a riadili sa rovnakými ideológiami? Otázka : „Sme cool ?“ už neznie iba v školských laviciach ale aj na poradách reklamných a obchodných oddelení veľkých korporácii a tieto stratégie pretrvávajú až do dnes.

Zaujímavá je spojitosť rapovej kapely Run-DMC a super značky Adidas. Skupina narepovala skladbu „My Adidas“ ako poctu k ich najobľúbenejšej značke, ktorá vyvolala doslova hystériu. Keď manažér skupiny požiadal reklamnú agentúra Adidas aby financovala ich turné, razantne odmietla a nechcela mať so skupinou nič spoločné. Považovali rapovú Run-DMC za výstrelok. Manažér Simmons zobral dvoch veľkých šéfov firmy Adidas na ich koncert, a keď začala znieť pieseň „My Adidas“ jeden z členov skupiny zakričal do mikrofónu: “všetky adidasky nad hlavu!“. A v tú chvíľu sa nad hlavami návštevníkov objavilo niekoľko tisíc párov topánok značky Adidas. Predstavitelia Adidas, začali hneď podpisovať zmluvy a spolupráca bola dohodnutá na dobu neurčitú. Prichádza zvrat, ktorý silne zasahuje do kultúry reklamy.



Metódy tvorby reklamy:

1. „Bangwagon“: Robí to každý, rob to aj ty!“ Jedna z najvyužívanejších a najjednoduchších metód, ktorá má účinok ako brainwashing tzv. vymývanie mozgov.

2. Výber faktov: V reklame uveďme výhradne tie fakty alebo myšlienky, ktoré robia z nášho výrobku dobrú vec. Predsa nebudeme hovoriť o jeho zlých stránkach.

3. Názor odborníka : Známa osoba alebo odborník vyhlásia, že tento výrobok je dobrý, takže „musí“ byť dobrý!

4. Hra s citmi : Ak ste zamilovaný, smutný alebo šťastný - tento výrobok je práve pre vás! Ide tu aj o rodičovský inštinkt, lásku ku zvieratám, strach, sexuálne vzrušenie a zvedavosť. Reklama v nás vyvolá pocit, akoby ÁNO - to je presne ako ja, a tým sa nám stáva bližšou. Vytvára v nás pocit, akoby nás poznala a poznala aj naše potreby.

5. Opakovanie názvu výrobku alebo myšlienky: Toto je najlepší výrobok alebo myšlienka! Toto je najlepší výrobok alebo myšlienka! Toto je najlepší výrobok alebo myšlienka! 100 krát opakovaná lož sa stane pravdou. Každý sa tomu prirodzene bráni a nepripúšťa si to, ale z výskumov vyplynulo, že reklamy takéhoto typu patria medzi najviac manipulatívne a tým pádom najviac úspešné.

6. Negatívne informácie o konkurencii: „Oni klamú a usilujú sa vás presvedčiť, že ich chlieb je čerstvý, ale náš je oveľa čerstvejší.“

V spojitosti s touto témou nemožno nespomenúť meno Oliviera Toscaniho.

Toscani vo svojej knihe "Reklama je navoňaná zdochlina" popisuje svoje stanovisko k tejto problematike a taktiež celému reklamnému priemyslu. Kriticky, skepticky a je treba podotknúť, že aj s mimoriadnou schopnosťou odhaľovať pokrytectvo reklamy (aspoň z môjho pohľadu). V spomínanej knihe „propaguje sám seba“, a v tejto "reklame na reklamu" používa tie isté prostriedky, ktoré zároveň v druhej, obsahovej rovine knihy očierňuje. Na jeho obranu slúžia zástancom Toscaniho mnohé argumenty, ako napríklad ten, že núti ľudí vidieť veci, pred ktorými zatvárajú oči. Podľa neho treba začať bojovať, každý vlastnými spôsobmi, za lepší svet. No neznie to všetko príliš krásne a idealisticky? Avšak - nestráca všetko to provokovanie a šokovanie na ušľachtilosti práve „titulkom Benetton“? (pre ktorý fotí) Pravdou však ostáva, že Toscani spája zdanlivo nespojiteľné a dáva reklamu do súvislosti s vážnymi problémami a témami dnešného sveta. Jeho reklama spravila vo svete veľký prevrat a šokovala celú spoločnosť. Je poburujúca a do istej miery veľmi kontroverzná.



Zločiny ktorých sa dopustila reklama

1. Zločin nesmierneho plytvania prostriedkov. Do reklamy sa vkladá obrovské množstvo peňazí. Nemôžeme urobiť ani krok, zapnúť rádio, televíziu, otvoriť noviny a nenaraziť na kúsok priestoru kde nie je reklama. Je všade a v nej sú peniaze - veľké peniaze.

2. Zločin spoločenskej neužitočnosti. Jasným príkladom sú reklamy na automobily, kde sme ešte nenašli reklamu proti jazdeniu za volantom pod vplyvom alkoholu, pirátskym vodičom či víkendovým zbesilcom a celkovo vôbec nezmyselnej smrti za volantom. Nezmyselná smrť nás čaká aj pri užívaní alkoholu a fajčení cigariet a reklamný priemysel sa zameriava aj na tieto produkty.

3. Zločin klamstva. „Reklama nepredáva tovar ani myšlienky, ale šlágrový, hypnotický model šťastia.“⁹ Ponúka nášmu mysleniu podprahový svet, v ktorom sa nám ponúka možnosť byť zdraví, múdri, mladí a naša mužnosť či ženskosť závisí od toho čo kupujeme.

4. Zločin voči rozumu. Pocit, že reklama už nikoho nezaujíma riešia aj reklamní tvorcovia, ale stále sa pritom spoliehajú na jediné posolstvo a to je predaj možnosti šťastia.

5. Zločin podnecovania zlých myšlienok. Poslaním reklamy je sprevádzať spotrebiteľa v jeho podvedomých prianiach. Navádza aby sme utrácali čo najviac. Osobne si však myslím, že sa tomuto vplyvu bránime a nie sme takí neinformovaní ako si reklama niekedy myslí.

6. Zločin výlučnosti a rasizmu. Znepokojujúci utopický svet, výberový a rasistický má v reklame zaistené večné trvanie. Skúsme v reklame nájsť chudobných, ľudí po úraze, anarchistov, prisťahovalcov, búriacu sa mládež, smutných, ustaraných, tučných, nezamestnaných, pehatých, škaredých, chorých, bláznov, umelcov, provokatérov, starých, veľké sociálne problémy, krízy či prírodné katastrofy. Realitu nahradili krásne telá vychudnutých žien a oni nám ponúkajú to čo skutočne potrebujeme.

7. Zločin voči občianskemu mieru.

8. Zločin voči tvorivému mysleniu. Výrazy - kvalita, skúsenosť a v neposlednom rade my ako spotrebitelia. Týmito slovami môžeme uzavrieť kruh 1/3 reklamných sloganov. Ak ich začneme kombinovať podľa správneho systému, môžeme slušne vymyslieť ďalší rebríček budúcich sloganov a takto sa dá postupovať stále dookola.



Boj proti uhladenej moci korporácií

Odpor voči výrobcom značkových produktov bude na svete rásť tak ako rastie aj poznanie o manipulatívnosti reklamy.

Na Slovensku síce nie pre každého známe, ale celosvetovo veľmi úspešné je hnutie Culture jamming patrí medzi najnovšie žánre popkultúry, má svoje vlastné subžánre aj špecifické výrazové prostriedky. S popkultúrou túto tvorivú metódu spája aj základná distribučná stratégia - snaha o celoplošnosť a prístupnosť každému. Ich myšlienkou je akýsi globálny boj proti korporáciám. Jeden z lídrov hnutia Kalle Lash predpovedá: „Nasledujúca revolúcia - tretia svetová vojna sa rozhorí v našich hlavách. Bude to, ako kedysi predpovedal Marshall McLuhan, partizánska informačná vojna, vedená nie na oblohe alebo v uliciach miest či v lesných rezerváciách a medzinárodných rybárskych teritóriách, ale v novinách a v časopisoch, rádiu, televízií a kybernetickom priestore. Bude to nekompromisná a propagandistická konfrontácia názorov na súčasný stav nášho sveta a alternatívnych vízií na jeho vývoj v budúcnosti. My, cultural jammers, môžeme tento boj vyhrať nielen pre seba, ale aj pre našu planétu. Ako? Vybudujeme si vlastnú mémovú továreň, kde vyprodukujeme lepší tovar a porazíme korporácie ich vlastnými zbraňami.“¹⁰

„Významná autorka reklamných textov Helen Woodwardová je známa svojimi varovaniami, ktoré adresovala svojim kolegom z brandže: „Ak propagujete nejaký produkt, v žiadnom prípade nenavštevujte továrne v ktorých sa vyrába. Nesledujte ľudí v práci pretože ak spoznáte skutočnú pravdu, je veľmi ťažké vytvoriť tú prečačkanú fasádu vďaka ktorej sa to bude predávať.“¹¹ Ako si každí z nás uvedomuje, nežijeme v „jednom svete“ ale svet je rozdelený na producentov a spotrebiteľov. Má to však jediný háčik, aby tento systém plynule fungoval, výrobcovia nesmú vedieť nič o tom, ako, kde a za koľko sa ich produkty predávajú a naopak spotrebitelia a zákazníci musia byť uchránení pred informáciami ako a kde sa vyrábajú super značky, ktoré si kupujú.

Za posledné roky aktivisti organizujú rôzne akcie, aby sa robotníkom z tovární ukázalo kde naozaj putujú ich produkty a za koľko peňazí sa predávajú. Roku 1994 navštívila jedna z indonézskych pracovníčok San Francisco a New York, kde lapala po dychu keď videla tenisky Nike, ktorých náklady na výrobu zodpovedajú dvom dolárom a tam sa predávajú za 120 dolárov. Odvtedy bolo zorganizovaných ešte niekoľko „exkurzií“ indonézskych pracovníkov do Severnej Ameriky a Európy. „50 000 zamestnancov čínskej továrne Jue Jen vyrábajúcich obuv Nike by muselo pracovať 19 rokov, aby zarobili toľko, koľko Nike utratí za reklamu v priebehu jedného roka. Generálny riaditeľ spoločnosti Disney Michael Eisner zarobí za hodinu 9783 dolárov a haitský robotník za tú istú hodinu dostane 28 centov. Aby zarobil to čo Eister za hodinu musel by pracovať 17 rokov.“¹²

Mnoho ľudí tohto označkovaného sveta si pripadá ako spolupáchateľ tohto zla, cítia že sú vinní a do toho zapletení. Ale na druhej strane, ako sa tomu dá brániť?



Namiesto záveru

Poslednú kapitolu, moju poslednú stranu z bakalárskej práce dopisujem v študovni mestskej knižnice v Nitre. Na nohách mám tenisky Nike, biele s ružovou fajkou – sú veľmi jednoduché a preto som si ich kúpila. Nohavice mám Kenvelo, tmavomodré bez nápisu, tričko čiernej farby a vestu Heritage. A niekedy si naozaj myslím že žijeme v realite ktorá sa nám ukazuje taká, ako nám ju niekto predostrie – vo falošnej realite...


Z bakalárskej práce Zuzany Hrubalovej - Reklama - vytváranie falošnej reality (Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, Katedra Kulturológie - konzultant: doc. PhDr. Jozef Leikert, PhD.) spracoval Julián Bosák ml.; obrázky: www.adbusters.org

¹ Ogilvy, D.: Confessions of an Advertising Man. In: Voque, Roč.67, 2006, č.11, s. 106
² Toscani., O.: Reklama je navoňaná zdochlina. Praha: Slovart, 1996, s. 16
³ Petrusek, M.: Společnosti pozdní doby. Praha: Sociologické nakladatelství, 2006, s. 62
⁴ Petrusek, M.: Společnosti pozdní doby. Praha: Sociologické nakladatelství, 2006, s. 187
⁵ Gažová, V.: Uskalia globalizácie. In: Pravdová, H.: Mediálna kultúra v procese globalizácie. In: ACTA
CULTUROLOGICA. zv.8, Bratislava: 2003, s. 95
⁶ Gažová, V.: Uskalia globalizácie. In: Pravdová, H.: Mediálna kultúra v procese globalizácie. In: ACTA CULTUROLOGICA. zv.8, Bratislava: 2003, s. 99
⁷ Keller, J.: Abeceda prosperity. Brno: Doplnék, 2003, s. 100-101
⁸ Klimaček, V.: Závisláci. Scenár k inscenácií divadla Gunagu. 2004, s.
⁹ Toscani, O.: Reklama je navoňaná zdochlina. Praha: Slovart, 1996, s. 20
¹⁰ Hvorecký, M.: Atentát na reklamu. Nitra: Ustav literárnej a umeleckej komunikácie, 2004, s. 64
¹¹ Kleinová, N.: Bez Loga. Praha: Argo, 2005, s. 349
¹² Kleinová, N.: Bez Loga. Praha: Argo, 2005, s. 356