Pohoda - festival čoho?

Mládež, ktorú budúcnosť už netrápi tak často*

V jednej zo svojich kníh spomína Egon Bondy i neutralizáciu revolučného potenciálu. Dnes sa to už žiaľ týka aj pôvodne vždy revolučne najviac naladenej skupiny - mladých ľudí. Práve oni vidia spoločnosť z odstupu, pretože sa ešte nestali jej celkom integrovanou súčasťou. Čo však ak už jej ani oni nenastavujú číre zrkadlo a boli vstrebaní i s topánkami a požiadavkami života bez ovládania a obmedzení?

PRÁZDNE DUŠE
Ak ste boli posledné roky na nejakej “párty“ medzi mladými ľuďmi, možno ste tam narazili na typy, ktorým sa hovorí hipsteri a sú jednou z podôb súčasnej subkultúry. O ich postoji veľa vypovedá oblečenie, podľa ktorého je možné ich identifikovať. Nosia dioptrické okuliare bez dioptrií, kufije (“arafatky“), mikiny s kapucňami, véčkovité svetre, tesné rifle, flanelové košele... Teda rozličné veci a celý zoznam nie je dôležitý, chcem však poukázať na to, že zovňajšok tu už nemá odkazovať na ich odlišný názor a takto ho navonok vyjadrovať, pretože tu už jednoducho žiaden obsah neostal. To, čo sa predtým výzorovo spájalo s punkom, hip-hopom, či Kurtom Cobainom, je len blikajúcou reminiscenciou na niečo, čo je už teraz vo svojej vlastnej podobe preč.

Čo to v prípade tejto subkultúry znamená som spoznal v decembri 2008, keď izraelské bombardovanie zabilo cez 300 nevinných civilistov. V jednej školskej menze som sa vtedy istého dievčaťa s kufijou okolo krku opýtal, či ju má zo solidarity s Palestínčanmi. Jej odpoveď bola: nie.

Dnešní hipsteri (už vôbec nie Ginsbergove osobnosti výnimočnej spirituality) sú totiž žiaľ obrazom súčasnej, úbohej postmodernej kultúry, ktorá sa nostalgicky díva na to, čo ešte niečím bolo, no žiaľ nie je schopná vyjsť z postele a vytvoriť sama niečo nové. Ako je možné, že voči kultúre hlavného prúdu, ktorá ostala pri otrepane známom princípe od ubíjajúcej práce k nadmernej spotrebe, odrazu nejestvuje adekvátny, akčne nabitý protiklad a nesúhlas?


PODRIADENIE SA TOVARU
Iným prípadom, v ktorom sa potiera mladistvý potenciál, je skutočnosť, že sa z mladých ľudí stal terč obchodnej manipulácie, a to napríklad aj prostredníctvom Facebook-u. Tento virtuálny komunitný portál takto prezentovali i Hospodárske noviny - ako prostriedok na zviditeľnenie sa a zvýšenie firemného zisku. Proces je taký jednoduchý: vytvorte si svoju skupinu, ktorá propaguje váš tovar, alebo službu a zapojte do nej čo najviac ľudí. Najprv primäjte zamestnancov firmy, aby sa stali jej členmi, ďalej sa to dostane ku kamarátom, kamarátom kamarátov, spriateleným firmám a ich kamarátom a svojimi ponukami ich presviedčajte, že by sa im niečo od vás zišlo. Napríklad luxusný diár, dámske nohavičky, stojany na nože, opasky, darčeky na deň otcov, ktorý by ste inak neoslávili správne alebo naň zabudli, auto, dovolenka, peňaženka a pôžička na to všetko a ešte viac, čo ešte nemáte, ale “nezaškodilo“ by to mať. Jednoducho tovarový fetišizmus v ešte rafinovanejšej podobe: kto a v akej krajine vyrobil tie veci, za koľko sú vyrobené a aký plat pri tom majú jej výrobcovia nás ani nenapadne. Dôležité je, že je to lacnejšie, rýchlo doručiteľné a starosti o cudzie pomery tak idú bokom. Prvotným zámerom a myšlienkou Facebook-u bolo spájať ľudí (výsledkom je kontakt so stovkou ľudí bez kontaktu samotného), no netreba veľa a vzťahy sa opäť a ešte väčšmi spredmetnia.

Zhrňte celý svoj život do jednej interaktívnej obrázkovej aplikácie, aby ste ukázali, že nezaostávate. Povedzte aké filmy sa vám páčia - čo ste videli, čo počúvate, kam chodíte, čo najradšej robíte a čoskoro sa k vám dostane odpoveď v podobe toho, čo vám ešte treba, pretože to sedí na vaše záujmy a predstavy. Stačí, ak sa so slovami, ktoré sa vyskytujú vo vašom maily spoja názvy produktov a služieb. Takáto reklama už potom nie je otravná, pretože vám hovorí z duše. Marketing sa tak blíži k posväteniu a čoskoro nám zabezpečí úžasnú harmóniu s ponukou trhu.

O naozaj dôležitých veciach rozhodnú tí, ktorí v tom už chodia dlhšie a udržujú status quo, no vy len preboha nestraťte dojem, že ste obídený(-á)! Božechráň! Tomuto sa hovorí skutočná totalitná ideológia, kam sa hrabe totalita reálneho socializmu! Vyjadrite, prosím, demokraticky svoj názor: povedzte čo si myslíte o plynovej kríze, prezidentských kandidátoch, fajčení v baroch, populárnom festivale, či komároch iba tak, že si kliknete a stanete sa členom danej virtuálnej skupiny. Nie že by to malo nejakú odozvu v činoch, ale nech je vidieť, že predsa máte názor! Pre dobré fungovanie kapitalizmu je totiž dôležité mať dojem ovplyvňovania vecí (Žižek spomína tlačidlo vo výťahu, ktoré manuálne zatvára dvere, no pritom sa dvere zavrú rovnako rýchlo). Heslom je: vyhovieme každému, ak to zabezpečí kontinuitu moci!


LEGALIZÁCIA ÚNIKU
Takýmto počinom ústupku bolo aj nedávne čiastočné dekriminalizovanie marihuany v Česku. Mám za to, že ak by bol dostatočný tlak, bolo by možné dosiahnuť aj jej úplnú legalizáciu. Moc kapitalizmu by to neohrozilo, no konzervatívne sily ako cirkev sú však proti a tie sú ešte stále silnejšou zložkou ideológie systému. To, že sa to udialo práve v Česku môže vyplývať z faktu, že je tam výrazne menšie percento veriacich.

Mäkké drogy už totiž nemajú dávnejšiu subverzívnu schopnosť, pretože sa už vážnejšie nespájajú s hnutiami požadujúcimi ďalšie formy emancipácie. Súvis marihuany s hnutím rastafariánov, ich afrocentrizmom, hrdosťou čiernych, odkazom oslobodenia od otroctva a dopadov imperializmu nebol uchovaný. Kým z rastafariánstva ostal len módny štýl a tá bezstarostnejšia stránka ich odkazu, hippies, ktorí tiež patrili do drogovej subkultúry, dopadli možno o čosi lepšie. Ich odkaz je síce známy, no zároveň časom skarikoval na idiotskú predstavu vzájomného objímania sa v stave opojenia a pre väčšinu takým žiaľ aj ostal.

Takto sa mäkké drogy stali len istou skrytou podobou konzumu - skôr analógiou ako protikladom konzumu masovej kultúry. Dôkazom toho je, že je ľahko prisvojiteľná všetkými bez rozdielu politického spektra či hnutia. Dnes sa už teda marihuana priamo neviaže na subverzívne hnutia (jej užívatelia sú maximálne proti alkoholu, prípadne cigaretám, čo je mimochodom príkladná ukážka fungovania liberálnej ideológie...), alebo širší nesúhlas so stavom spoločnosti a dominantnou podobou kultúry.


ANTIEMANCIPAČNÝ BRAINWASH
Celkový postoj dnešného mladého človek uzatvára neangažovanosť, či skôr nezáujem o veci verejné, dotváraný a utužovaný predstavou, že všetko je presne tak, ako má a lepšie už asi ani byť nemôže. Tento podivný pocit pomáha vytvárať skupina tu-a-tam pôsobiacich pamätníkov, takzvaných “mužov novembra“ a spol., ktorí si myslia, že fatálnou porážkou zla v pamätnom roku pána 1989 premohli sily temna a ukončili dobu úpadku.

V časoch keď sa s rachotom rúcajú ilúzie o kapitalizme ako strope vývoja spoločnosti letí (ako chorá vrana) antikomunizmus. Tento zúfalý demagogický pokus a volania nevyliečiteľných prokapitalistov („Za všetkým hľadaj komunistu!“) je možno znamením toho, že aj tí pri moci cítia, že za dverami hrozí nová doba prevratu. Veľkopodnikatelia a zahniezdené mocensko-ekonomické štruktúry ako finančné skupiny, banky a politické strany by znova skutočne nerady chodili po lopaty, či po rebríku znášali Marxove spisy z povaly.

Udržať hrádzu medzi bohatými a chudobnými pomáha na Slovensku zopár ublížených intelektuálov, ktorí skôr ako ku kritickému mysleniu majú bližšie k senilnému hromženiu a ktorých vystupovanie je väčšmi krčmové a nostalgické (viď Fedor Gál v diskusii s tým „ostrým chlapom“) ako aktuálne a vplyvné.

(Aby sme uviedli veci na pravú mieru, nemáme snahu obhajovať toľko omieľané zločiny reálneho socializmu, no to, že v Československu vládla totalita, ktorá väčšine asi nebola celkom po vôli, spozoroval aj idiot.)

„Muži novembra“ a spol. sa však nevyrovnávajú s touto minulosťou kriticky, ale démonizujú ju a zobrazujú socialistický režim ako najväčšie zlo. Čo pritom dávajú mladým ľuďom na oplátku? Letný dvojdňový festival firiem so sprievodom hudby za 60Є ako predstavu slobody, redukovanú na ekonomické konotácie. Svojou činnosťou len nebezpečne prirovnávajú komunizmus k fašizmu a odstraňujú tak fundamentálny rozdiel, ktorý medzi nimi je.

V skutočnosti je myšlienka komunizmu, ako hnutia, ktoré prekoná kapitalizmus, cestou k emancipácii človeka a humanizmu, takže „Zákaz komunizmu by preto mohol viesť k zákazu veľmi silného kritického prúdu, ktorý v spoločnosti existuje.“ Je to nehynúca idea o znovuuchopení moci do rúk ľudí, ktorým nebude v ceste stáť zriadenie na prvé miesto stavajúce jednotlivý prospech na úkor druhého a celkovo degradujúce a opomínajúce človeka a prírodu. Ak by totiž neexistovala myšlienka komunizmu, nejestvovala by ani myšlienka vymanenia sa z poroby druhých, ba ani ozmyslenia si života svojou vlastnou činnosťou (a naopak: ak by nejestvovala myšlienka oslobodenia, nebola by myšlienka komunizmu).


* parafráza hesla ulice z mája 1968 vo Francúzsku (http://3.bp.blogspot.com/_kT7uQmtee4M/R81AYwmYV2I/AAAAAAAABbg/eSH64E8Wo6c/s320/medium_jeunesse.gif)

Bezhlaví bojovníci

Slovinský filozof Slavoj Žižek s obľubov cituje film Johna Carpentera They Live, v ktorom hlavný hrdina nájde zvláštne slnečné okuliare, ktoré mu umožňujú vidieť skryté významy za reklamnými pútačmi, stránkami časopisov, či nápismi na obchodoch. Poukazuje na fakt, že paradoxne ľudia bez zakrytých očí nevidia podstatu vecí, ale práve naopak je nutné zakryť ich akýmsi filtrom, aby sa odkryl skutočný význam odkazov, ktoré nás denno-denne obklopujú na každom kroku.

Žižek tu hovorí o ideológii, ktorú si neuvedomujeme, ale praktizujeme ju v našich každodenných životoch. Hlavný hrdina filmu teda odhaľuje, že za reklamou na dovolenku je odkaz „Ožeň sa a reprodukuj!“, inde potom vidí heslá ako „Nakupuj! Poslúchaj! Nemysli!“. Dnes máme na Slovensku možnosť sledovať reklamnú kampaň u nás nevídaných rozmerov, ktorá nám priamo hovorí „Nakupujte! Stanete sa tak bojovníkmi proti kríze.“

Keby sme mali spomínané slnečné okuliare pravdepodobne by sme videli jednoduché „Nerozmýšľajte!“. Reklama sa tu odhaľuje v niekoľkých aspektoch.

Tým, že za kampaňou stoja samotné reklamné agentúry, odhaľujú svoju angažovanosť, odhaľujú, že sú nástrojom ideológie, sú politickým nástrojom. Pretože na dôvody a riešenie krízy existujú rôzne názory, takisto ako aj na otázku šetrenia, či spotreby počas krízy. V tomto prípade sa však zázračným spôsobom reklamné agentúry dohodli na spoločne prospešnom riešení. Zvýšenie spotreby oživí práve ich sektor, pretože sú to ony, ktoré žijú z firiem, ktorým platíme pri našich nákupoch. Zoberme si len to, koľko investujú mobilní operátori do reklamy a spýtajme sa odkiaľ na to majú. Udržiavanie spotreby a konzumovania je len pokračovaním v ideológii konzumu (kapitalizmu), bez ktorého by neprežil. Pokračovaním spôsobu života, ktorý nás do samotnej krízy priviedol.

Čiže vidíme ďalší aspekt reklamy, a teda zavádzanie, zakrývanie skutočnosti, či jej totálne obracanie. O to šokujúcejšie (aj keď nie prekvapujúce) je, že medzi podporovateľmi je aj Rada pre reklamu, ktorá sa má starať o to, aby reklama takou nebola. Reklama sa nám tu snaží nahovoriť, že obyčajným nakupovaním bojujeme proti kríze. Je jedno, či si tie peniaze požičiame, zarobíme, alebo ukradneme, hlavné je aby sme ich míňali, aby biznis mohol žiť ďalej. Samotní ľudia sú len bábkami zneužitými systémom (nehovoriac o malých deťoch). Z toho pohľadu bola ostatná reklama na jedného z mobilných operátorov s bábkami dvoch celebrít výstižná v istom smere. Už sa nesnažia zakryť odkaz "Nakupujte! Konzumujte!", to povedia priamo. Zdá sa, akoby naozaj fungovalo to, o čom takisto hovorí Žižek, a teda, že odkrytím skutočnosti sa stáva priepasť, ktorá nás oddeľuje od jej riešenia ešte väčšia. Zobrazením problémov, ktoré cítime, získavame akúsi satisfakciu z ich verejnej artikulácie, problémom ostáva, že sa tak v skutočnosti neriešia. Ľudia sa tak stávajú otupenejší, akceptujú čím ďalej tým otvorenejšie obrazy pokrivenej skutočnosti, ktorá sa stáva akceptovanou realitou. Najprv sme sa naučili, že 20 korunáčkou zachránime dieťa v Afrike, dnes bojujeme proti kríze. Všetko, len aby sme mohli ostať v pohodlnej otupelosti a nepýtali sa na skutočné dôvody krízy a ako z nej von.

Samotná symbolika, ktorú si autori zvolili je na celej veci najdesivejšia v svojej otvorenosti. Bojová helma s čiarovým kódom, ktorou môžete onálepkovať vašu firmu, web stránku, či dokonca vlastnú fotku na populárnej sociálnej sieti. Môžete sa tak pridať k armáde bojovníkov, ktorí jednomyseľne nasledujú odkaz „Nakupuj! (Nerozmýšľaj!)“ navyše označený čiarovým kódom, ako produkt, číslo, položka v obchodných transakciách, s ktorou sa počíta a narába na základe sofistikovaných tabuliek a výskumov. Citlivosť ľudí je tak zase o kúsok posúvaná k bezmyšlienkovitému prežívaniu.

-

Hodnota kampane sa odhaduje na 2 milióny € (60 miliónov Sk), hoci ju vyrobili bez nároku na honorár, pravdepodobne nie pre niekoho modré oči. Máme tak obraz o tom, koľko peňazí sa utráca zbytočne, ba kontraproduktívne. Kedy zabojujeme proti tomuto?

Slavoj Žižek - They Live! Hollywood as an Ideological Machine (8/12)

Soderberghov Che Guevara

Na priestore, ktorý si určite zaslúži, a ktorý môže byť takisto braný ako odkaz na dlhé prejavy Fidela Castra, je Dr. Ernesto Rafael Guevara de la Serna predstavený ako človek. Napriek miernym predsudkom, ktoré som mal pred pozretím filmu, vyplývajúcim z toho, že sa jedná o amerického režiséra, vo mne film vzbudil veľké sympatie k nemu samotnému, ako aj k tomu čo zobrazoval. Veľmi civilným a pre masového diváka odchovaného Hollywoodom priam nestráviteľným spôsobom zachytil najprv samotný začiatok revolúcie na Kube a v druhom dieli neúspešný pokus o jej zopakovanie v Bolívii.

Samotný Che stelesnený Beniciom Del Torrom pôsobí ako človek z mäsa a kostí, vôbec nie ako nadprirodzený hrdina, či diablov vyslanec. Sužovaný záchvatmi astmy, vedený pocitmi lásky, bojuje bok po boku všetkých svojich spolubojovníkov. Film sa nevenuje ideológii, či politickým otázkam stojacim za celým konfliktom. Naznačí len strohé východiská, ktoré Fidel v krátkosti zhrnuté predstaví pri večeri svojim hostiteľom v debate. Nespravodlivá obchodná bilancia malej Kuby a veľkých Spojených štátov spolu s vysokou negramotnosťou a biedou ľudí žijúcich v chatrčiach. To (plus kúsok šialenstva) stačí na to, aby sa mohol začať boj 82 ľudí priplávajúcich na Kubu o jej spravodlivejšiu budúcnosť.

Film je vyskladaný zo situácií, ktoré vykresľujú povahu samotného Che Guevaru i jeho spolubojovníkov. Venuje sa väčšinou situáciám, ktoré odkrývajú ich ľudské charaktery, čím dosahuje naše zblíženie sa bez toho, aby moralizoval, či ukazoval prstom – tí sú dobrí a tí sú zlí. Protichodnosť síl vyvstane zo samotných udalostí. Ako protipól ukazuje napríklad zbehov, ktorí neváhajú zneužívať náklonnosť obyvateľstva pre znásilňovanie a plienenie. S takýmito členmi skupiny sa Guevara vysporiadal zabitím a je na nás posúdiť jeho konanie v rámci kontextu, v rámci ostatných jeho rozhodnutí a správaniu sa k ľuďom naokolo. S podávaním si rúk a oslovovaním sa menami, s pravidelnými výzvami pre tých, ktorí nie sú naozaj rozhodnutí riskovať svoj život v boji, so starostlivosťou o chorých vidiečanov, o zabezpečovanie ich vzdelávania, o prístupe k neplnoletým chlapcom, ktorí chcú tiež bojovať a v konečnom dôsledku o prístupe k samotnému násiliu, ktoré používa ako prostriedok boja. Nedémonizuje ani druhú stranu. Stroho ukazuje konanie jednotlivcov brániacich status quo ako ľudí, ktorým mizne zem pod nohami.

V tom vidím zásadný prínos tohto filmu, ktorý bez glorifikovania, či obvyklého heroizovania ukazuje hlavnú postavu ako človeka, ako ľudskú bytosť, ktorá je nezmieriteľná s útlakom a nespravodlivosťou, ktorá cíti s ostatnými ľuďmi, ktorej nie sú ľahostajné veci týkajúce sa ostatných, a ktorá sa rozhodla sa brániť. Je niekoľko krát spomenuté prostredníctvom Che Guevaru, že násilie v tomto boji je spôsobené druhou stranou, že nie je zámerom ani cieľom. Je na druhej strane, aby predišla použitiu sily, ale oni zo svojej pozície nemôžu ustúpiť, lebo druhá strana ich utláča, utláča ich blízkych a oni sa rozhodli brániť. Dostávame tak obraz človeka zbavený démonického nánosu, ktorý sa mu snažia pripísať zástancovia vykorisťovania. Máme pred sebou človeka, ktorý sa bráni so zbraňou v ruke a nie je ani blázon, ani krvilačný zloduch. Máme človeka, ktorý bol omylný, ale ktorý veril, že nemusíme žiť v systéme, ktorý vykorisťuje ľudí.

V druhej časti potom vidíme ako prehráva svoj boj. Napriek tomu, že teoreticky dobre vedel, čo všetko je potrebné k úspešnej ozbrojenej revolúcii, že to sám popísal (úvaha Partizánska vojna, 1960), v Bolívii nedokázal tieto nevyhnutnosti naplniť. Je ukázané, že vykorisťovatelia sa poučili, že nenechali už nič na náhodu a Bolivíjskeho prezidenta podporili ako sa len dalo. A tak to, čo sa na Kube podarilo až zázračným spôsobom, v Bolívii predstavuje obraz tej najväčšej márnosti. Na konci nám teda ostáva obraz človeka a historická skúsenosť dvoch diametrálne odlišných pokusov. Realita mimo filmu potom dodáva ďalší rozmer, ktorý nám poskytuje priestor na posudzovanie toho, čo dosiahol Che Guevara, a či to bolo márne alebo nie. Odpovede a závery ostávajú na nás.

-

1961 USA zaviedli embargo voči Kube
(Dva roky po prevzatí moci, v stave kedy Kuba dovážala 80% výrobkov z USA)
"Tieto Vianoce boli prvé po revolúcii, ktoré sme oslavovali bez bravčového mäsa a tureckého medu a kedy hračky boli na prídel. Napriek tomu, a vlastne práve vďaka prídelovému systému to boli prvé Vianoce v histórii Kuby, keď všetky deti bez výnimky dostali aspoň jednu hračku."
(Gabriel García Márquez, z knižky Castro a Kuba od Angelo Trento, s. 38)

Trailer

Stuart Townsend - Battle in Seattle (2007)

Väčšina filmov, a hlavne tie podľa hollywoodskej školy, rozprávajú príbehy cez jednotlivcov. Opačný prístup môžeme nájsť napríklad v Ejzenštejnovom filme Krížnik Potemkin, kde začiatok revolúcie, celospoločenského prerodu, znázornil prostredníctvom skupinového hrdinu. Hlavnou postavou je ľud ako taký. Napriek tomu a napriek 84 ročnému odstupu film nestráca na sile a výpovedi a ukazuje veci z nadhľadu. Nejako sme si však zvykli, že vcítiť sa vieme len do hrdinov jednotlivcov. Tak aj film Battle in Seattle zobrazuje udalosti presahujúce jednotlivcov, prostredníctvom niekoľkých konkrétnych hrdinov. Navyše prostredníctvom známych tvárí. Otázka je, ktorá cesta je účinnejšia, ktorá cesta je adekvátnejšia téme.

Battle in Seattle ukazuje udalosti protestov v 1999-tom proti stretnutiu WTO (Svetová obchodná organizácia) v Seattli, USA. Naznačuje, že by sa mohlo jednať o okamih, ktorý prispieva do širšieho hnutia obrodenia, zmeny myslenia ľudí. Je niekoľko momentov, ktoré výstižne ukazujú konflikty a aspekty boja proti systému. Naopak stráca sa možnosť preniknúť hlbšie do problému stretu dvoch hlavných antagonistov – kapitalizmu a jeho odporcov. Dostávame pohľad zvnútra, ktorý je roztrieštený individuálnymi pohľadmi, čo na druhej strane umožňuje viac sa priblížiť človeku ako jednotlivcovi. Najsilnejšie pre mňa vyznel odkaz toho, že my ľudia sme v tom spolu, nie sme nepriatelia jeden druhého len preto, že nás systém postavil proti sebe. Je to ukázané prostredníctvom hrdinov nachádzajúcich sa častokrát v protichodných pozíciách, no časom si sami uvedomujú, že sú vlastne na jednej lodi.

Z tohto pohľadu je film krásnou ukážkou Ejzenštejnových teórií kontrapunktov, a teda na seba narážajúcich prvkov, ktoré vytvárajú novú informáciu. Od jednotlivcov sa tak dostávame k celkovému obrazu ľudí stojacich proti systému. Systém však ostáva zahmlený. Sú to nekonkrétni ľudia dávajúci príkazy zhora, ľudia sediaci za stolíkmi s vlajkami vlajkových štátov kapitalistického systému.

Pekne je ukázaná aj rozdrobenosť pohľadov ľudí zdola. Organizátori nenásilných protestov, anarchisti rozbíjajúci výklady, odborári, osvietená novinárka, bojovníci za práva korytnačiek, proti AIDS, za spoluprácu afrických krajín, chýba tu akési zastrešenie, akýsi jednotiaci prvok. Akoby sa ľud musel uvedomiť. Problémom však ostáva, že má ťažkosti sa vymedziť, pretože takisto nekonkrétny ostáva aj obraz nepriateľa.

Zaujímavý je aj stret dvoch pohľadov na násilie použité ako forma protestu. A film necháva na divákovi, aby tieto protirečenia zvážil sám.

Film sa nakoniec snaží vytvoriť happy end, ktorý dáva nádej, že celý tento cirkus v uliciach nebol márny. Že vyslal signál a je krôčkom k budúcemu víťazstvu. Otázkou však ostáva: k víťazstvu čoho? A či sme sa nevrátili pred Krížnik Potemkin.

Trailer