Pravda kapitalizmu

Populista
Vodca ambicióznej pravicovej strany Richard Sulík reagoval na finančnú krízu v období najviac stiahnutých zadkov slovami: „Aspoň vykopnú všetkých alkoholikov a flákačov...“ Podobné svoje vyjadrenia silnejšie než čierna káva prezentuje grimasami reagujúcim ľuďom ako schopnosť „nazývať veci pravým menom“. Jednému potom príde trochu paradoxné porovnať to s odkazom, ktorý prezentuje jedna séria ním zaplatených prícestných pútačov, na ktorých hŕstka v ošumelom oblečení a so strhanými tvárami obviňuje terajšiu vládu z nezamestnanosti: človeku zneistenému pohľadom na túto vzorku alkoholikov a flákačov sa z morálky pána S. až hlava točí.

Ako stále viac volebne prihorieva, pán eSeS bombarduje slovenský Volk stále šokujúcejšími skutočnosťami. Naposledy vymyslel, že volebný proces treba očistiť (ein Blut, ein Volk!) od tých, ktorí nevolia správne strany. Jeden by si pomyslel, že názory pána S. asi editori daného periodika zle zaradili, pretože rubrika vtipy a bizarnosti býva zvyčajne na konci, no naozaj sa však nájdu čitatelia, ktorí ho berú vážne. Dávať v parlamentnej demokracii ľuďom pár mincí za to, ak nepôjdu voliť sa podobá cvičeniu so psom, a správaním z jeho strany spoločensky nevychovanému mamľasovi alebo, ak chcete, dedinskému frajerovi z filmu Kurvahošigutentag.

Z uvedeného pohľadu pána eSeS na vec vyplýva, že si neuvedomuje význam slov kapitalizmus a demokracia, ktoré stále ešte vymedzujú horizont nášho spoločenského života. Súčasťou spoločnosti sú totiž aj ľudia, ktorí nepracujú v kancelárii, ale vonku a manuálne a ich robota im zvyčajne nevynáša toľko, aby konzumovali vína, ktorým treba pred vypitím odmerať teplotu. Ich rodičia ich nemohli alebo nepovažovali za dôležité poslať na vysokú školu, no napriek tomu ich potrebujeme. Títo ľudia nie sú tak fascinovaní svojou prácou, pretože im nejde o prosperitu firmy, nezvyšujú žiadne aktíva, nehromadia majetok, alebo len nepracujú tvorivo. Netrápi ich ani cena akcií na trhu, či zvyšovanie zisku, ale skôr rodinný rozpočet. Je potom už viac pochopiteľné, že sa nezabávajú lyžovačkou v Alpách, dovolenkou na Seycheloch, ale napríklad hraním kariet s ľuďmi, ktorí sú im profesijne či ľudsky bližší. Ak máme použiť jasnejší jazyk, tak nie každý nosí v práci oblek, ale aj také špinavé montérky a nie každý nakupuje v Marks&Spencer, ale napríklad v second-hande.

Demokracia
Čo sa týka otázky demokracie, tam si pán S. (ne)uvedomuje, že vylúčenie istej skupiny z rozhodovacieho procesu by znamenalo potrenie jej významu: „Od antického Grécka máme pomenovanie pre prenikanie vylúčených do spoločensko-politického priestoru: demokracia.“ Demokracia by v podstate nemala byť zužovaním, ale naopak rozširovaním priestoru politiky, tak, aby sa na rozhodovaní podieľalo stále väčšie, nie menšie množstvo –priamo či nepriamo- dotknutých.

Túto formuláciu demokracie doplním postrehom Alain-a Badiou-a o politike: „Keď budeme politiku definovať ako „kolektívnu činnosť riadiacu sa istými pravidlami, ktorých cieľom je otvoriť perspektívy, ktoré sú stávajúcim poriadkom potlačené“, potom nám neostáva než konštatovať, že volebný mechanizmus predstavuje bytostne apolitickú procedúru. To je zrejmé z rozporu medzi vehementne presadzovaným formálnym imperatívom voliť a nezakotvenými, pokiaľ nie vyslovene neexistujúcimi politickými či ideologickými presvedčeniami. Je správne voliť, dať najavo svoje obavy, ale je ťažké uveriť, že to, čomu dávam svoj hlas, je dobré ako také.“ Úlohou politiky je tak podľa Badiou-a rozširovať riešenia problémov, s ktorými sa spoločnosť konfrontuje, a úspešne ich tak prekonávať...atď.

Tu sa nám ukazuje zaujímavá symbióza medzi politikou a demokraciou: demokratický mechanizmus totiž môže v istej situácii brzdiť spoločenské napredovanie a vývoj. Badiou hovorí o skúsenosti zo svojej krajiny, majúc na mysli odsúvanie určitého problému: „Vo Francúzsku sa tento strach prejavuje ako obava z prisťahovalcov, robotníkov, mládeže z predmestia, moslimov nebo čiernych Afričanov. Tento strach je bytostne konzervatívnej povahy, a tak vytvára túžbu po mocnom ochrancovi, a to dokonca i za cenu ešte väčšieho útlaku a zbedačenia.“ V takomto prípade (strach z niečoho narušujúceho normálny beh spoločnosti) sa vedomý proces voľby bežných ľudí mení na autorepresiu.

Je však pravdou (Badiou-ov pojem), že spomínané problémy súvisia s kapitalistickým režimom, takže ich riešenie by si vyžadovalo rozsiahlejší prístup. Pre Badiou-a, ako aj samotných Francúzov, je zarážajúce, že v takto revolučne naladenej zemi zvíťazil v prezidentských voľbách zástanca pravice Nicolas Sarkozy. Toto víťazstvo bolo rozhodujúce, pretože spôsobilo odliv viacerých socialistov k víťazovi, čo si sám dobre uvedomuje: „To je jeden z motívov v pozadí Sarkozyho okázalých večerí či dovoleniek na jachte – ide o to, dať najavo, že ľavica už nikoho nedesí: Vivent les riches a do čerta s chudobnými!“ Keďže teda tieto problémy spôsobuje kapitalistický systém a ten sa všeobecne prijíma ako mantinel možných riešení, zdá sa, že tu politika narazila na skaly.

Fašizmus ako výsledok rovnice
V súvislosti s tým spomeniem opäť Žižek-a, ktorý píše, že napríklad pre „Heideggera ani pre marxistov nie je fašizmus jednoducho odchýlkou od ´normálneho´ vývoja kapitalizmu, ale nutným výsledkom jeho vnútornej dynamiky.“ ([1]; 12-13) Kapitalizmus si totiž napokon vždy žiada riešenie svojich vnútorných procesov a tie nie je možné odsúvať donekonečna. Preto môžeme pochopiť aj hrdého predstaviteľa slovenskej pravice pána Sulíka, ktorý očami ekonomického analytika vidí presne to, čo vyjavuje systém. Je to potreba zbaviť sa bremena slabších, chudobnejších, menej schopnejších, menej úspešnejších, Rómov... jedným slovom: vyčnievajúcich. Tých totiž nedokáže uživiť.

Nemyslím si však, že sa to vzťahuje len na túto pravicovú stranu s daným vodcom. Napríklad aj taký skrytý filantrop ako Ivan Mikloš za svojej zlatej éry napríklad znížil dobu podpory v nezamestnanosti na pol roka. Takto si totiž predstavuje zaradenie občana pravicový politik – robiť za každú cenu a hocičo, pretože napriek vysokým daniam v štáte nie je popri jeho vykrádaní dostatok peňazí na sociálne zabezpečenia ľudí. Títo politici sa na ľudí dívajú ako na čísla, ktoré môžu napísať buď do kolonky s nadpisom mínus, alebo do kolonky ako plus, kde budú vystupovať v podobe lacnej pracovnej sily lákajúcej zahraničných investorov.

Aby som nedajbože niekoho neuviedol na zvyčajné myšlienky vynárajúce sa v týchto súvislostiach, zopakujem, že systém si žiada dať menšie dane a postaviť viac ciest pre investora, takže títo ľudia len robia (chudáci) čo môžu a my napokon s nimi. Najhoršie však na tejto situácii je to, že ľudia berú pána S. vážne preto, lebo nechcú doplácať na invalidov, keďže vedia, že to len preháňajú, lebo si chcú sami šporiť na dôchodky a nebáť sa, že po produktívnom veku dostanú málo, lebo chcú lekárov lepších ako cigáni...
V takejto situácii by možno mal prísť pán eSeS a povedať, kde sa skrýva tá solidarita!

P.S. alebo ako z toho von?
Nemyslime si, že sa nejako dá byť za vodou.


[1] Žižek, Slavoj: Nepolapitelný subjekt. Chybějící střed politické ontologie. L. Marek, Chomutov 2007

Protestné akcie proti NATO v Bratislave

22.10.2009 sa uskutočnili dve protestné akcie proti NATO v Bratislave. Najprv sa pri parlamente zišli členovia a sympatizanti KSS, SZM, VZDOR. Neskôr v centre na Panskej ulici pri Bibiane demonštrovali mladí ľudia z organizácie Jedlo namiesto zbraní. Ako to vyzeralo si môžete pozrieť v zostrihoch.

Komunisti proti NATO


Jedlo miesto NATO

Nemať názor nie je hanba

Oveľa horšie je recitovať niečo, čo preberáme bez toho, aby sme naozaj rozumeli problému. Žiaľ dnešná spoločnosť nás nabáda v každej chvíli prejaviť „seba“ vopred predžutým názorom na vec. Funguje tu davová morálka, syndróm stáda, kedy jedinec, aby nevyzeral ako čierna ovca prijíma názor „väčšiny“, hoci to tak ani v skutočnosti nemusí byť a ako jednotlivec v sebe cíti, že pravda je niekde inde.

Nedávne udalosti okolo incidentu v Šarišských Michaľanoch, kde dvojica neplnoletých chlapcov pod vplyvom omamnej látky napadli a surovo zbili staršieho pána a usmrtili predavačku, spustili vlnu, ktorá zovšeobecňovaním a predžuvaním názoru môže viesť na veľmi nebezpečnú cestu rasizmu a násilia. Média sa vyžili v udalosti zovšeobecňujúc a označujúc páchateľov ich rasovou príslušnosťou. Vzápätí na to si nenechali túto príležitosť ujsť členovia slovenskej pospolitosti, ktorí išli chrániť „svojich“ ľudí. Médiá sa opäť nezapreli a celú udalosť podali v značne dramatizovanej a emóciami prekypujúcej podobe. Bez problémov zovšeobecňovali, že k demonštrantom sa pridali obyvatelia Šarišských Michalian (správy JOJ 13.8.2009). Zaujímavé je, prečo v prípadoch keď sa to nehodí nehovoria napríklad o obyvateľoch Košíc, ale o hŕstke aktivistov.

Učíme sa zovšeobecňovať fakty podľa toho ako nám ich predžujú médiá, alebo väčšinová morálka (to čo predpokladáme, že chcú ostatní počuť). Prečo sa nehovorí o tom, že bieli Slováci denno-denne páchajú trestnú činnosť, ale naopak samozvaní spasiteľ pán Palko chce zverejňovať kriminalitu Rómov. Nebezpečné je aj povrchné zobrazovanie kriminálnych prípadov v každodenných spravodajských reláciách, ktoré sledujú deti, dospelí i starí ľudia a z ochkania a krútenia hlavou sa stal každovečerný rituál v mnohých domácnostiach. Mnoho filmov podľa skutočných prípadov napríklad ukazuje, že za správou z novín sú reálni ľudia s množstvom motivácií, citov, zážitkov a nakoniec z vinníkov môžu byť obete a naopak.

Delenie na rasy vedie k situáciám, ktoré si asi málokto z nás praje, aby sa opakovali. Ľudia sú formovaní okolnosťami, v ktorých vyrastajú a žijú. Nechať deti fetovať lepidlo, popíjať alkohol, vyberať kontajneri namiesto školy, vedie týchto jedincov k situáciám, ktoré môžu končiť tragicky pre kohokoľvek z nás (a vonkoncom nejde o deti špecifickej rasy, ale ľudí všeobecne). No skutočnou tragédiou je práve ich život, ktorý sa nemá možnosť realizovať, práve preto, že aj ich rodičia vyrastali v podmienkach, ktoré ich nenaučili postarať sa o deti, no donútili ich zanechať ich spôsob života s každodenným demonštrovaním ich menejcennosti. Žijeme v spoločenstve, v ktorom preberáme zodpovednosť jeden za druhého s výhodami, ktoré nám prináša toto spolužitie, ale i s problémami, s ktorými sa musíme spolu popasovať. Avšak rozdeľovaním sa, zovšeobecňovaním, ale i zatváraním si očí, môžeme vyvolať len problémy oveľa väčších rozmerov, ktoré už ani nebudeme schopní zažehnať.

Prečo socializmus?

ALBERT EINSTEIN | Monthly Review

Je vhodné, aby niekto, kto nie je expertom v ekonomických a sociálnych témach vyjadril názory vo veci socializmu? Z viacerých dôvodov si myslím, že je.

Zvážme najprv otázku z pohľadu vedeckého poznania. Môže sa zdať, že nejestvujú žiadne podstatné metodologické odlišnosti medzi astronómiou a ekonómiou: vedci sa v oboch sférach pokúšajú odhaliť zákony všeobecne prijateľné pre vymedzenú skupinu fenoménov za účelom prepojenia týchto fenoménov ako jasne pochopiteľných tak, ako to je len možné. No v skutočnosti takéto metodologické odlišnosti jestvujú. Odhalenie všeobecných zákonov v oblasti ekonómie je sťažená okolnosťou, že pozorované ekonomické fenomény sú častokrát ovplyvnené mnohými faktormi, ktoré je veľmi ťažké zhodnotiť oddelene. Navyše, skúsenosť, ktorá sa nahromadila od začiatku takzvanej civilizovanej doby ľudských dejín bola –ako je to dobre známe- značne ovplyvnená a obmedzená príčinami, ktoré nie sú nijakým spôsobom výlučne ekonomického charakteru. Napríklad, väčšina veľkých štátov dejín vďačí za svoju existenciu dobývaniu. Víťazné národy sa samé ustanovili, právne a ekonomicky, privilegovanou triedou dobytej krajiny. Chopili sa pre seba monopolu pozemkového vlastníctva a menovali kňazov spomedzi svojich vlastných radov. Kňazi, pomocou kontroly vzdelania, zmenili triedne rozdelenie spoločnosti na trvalé zriadenie a vytvorili systém hodnôt, ktorým boli ľudia od tej doby, vo veľkej miere nevedome, vedení vo svojom spoločenskom správaní.

No historická tradícia je, takpovediac, včerajšia; nikde sme skutočne neprekonali to, čo Thorstein Veblen nazval „predátorskou fázou“ ľudského vývoja. Pozorované ekonomické skutočnosti patria do tejto fázy a dokonca aj také zákony, ktoré z nich môžeme odvodiť nie sú aplikovateľné na iné fázy. Odkedy je skutočným zámerom socializmu práve prekonať a pokročiť za predátorskú fázu ľudského vývoja, môže ekonomická veda vrhnúť len málo svetla na socialistickú spoločnosť budúcnosti.

Podruhé, socializmus je vedený k spoločensko-etickému koncu. Veda, však, nemôže vytvárať závery a ešte menej ich vštepovať ľudským bytostiam; veda môže nanajvýš poskytovať prostriedky na dosiahnutie určitých záverov. No závery samotné sú poňaté osobnosťami so vznešenými etickými ideálmi a –ak tieto závery nie sú od počiatku nevydarené, ale živé a silné- sú prijaté a preberané tými mnohými ľudskými bytosťami, ktoré, napoly nevedome, určujú pomalý vývoj spoločnosti.

Z týchto dôvodov by sme mali byť v strehu nepreceňovať vedu a vedecké metódy, ak ide o otázku ľudských problémov; nemali by sme predpokladať, že experti sú tými jedinými, ktorí majú právo vyjadrovať sa k otázkam ovplyvňujúcich organizáciu spoločnosti.

Nespočetné hlasy tak určitú dobu prehlasovali, že ľudská spoločnosť prechádza krízou, že jej stabilita bola vážne otrasená. Pre takúto situáciu je charakteristické, že jednotlivci sa cítia ľahostajne, a dokonca nepriateľsky voči skupine, malej alebo veľkej, ku ktorej patria. Aby sme ilustrovali môj úmysel, dovoľte mi tu opísať osobnú skúsenosť. Nedávno som diskutoval s jedným inteligentným a nakloneným človekom o hrozbe ďalšej vojny, ktorá by podľa môjho názoru vážne ohrozila existenciu ľudstva, a podotkol som, že iba nadnárodná organizácia by poskytla ochranu pred týmto nebezpečenstvom.
Hneď na to mi môj hosť veľmi kľudne a rozvážne povedal: „Prečo sa tak hlboko bránite zmiznutiu ľudskej rasy?“

Som si istý, že len pred storočím by nikto tak ľahko nevyriekol stanovisko tohto druhu. Je to stanovisko človeka, ktorý sa márne snaží dosiahnuť rovnováhu vo svojom vnútri a ktorý viac alebo menej stratil nádej na uspenie. Je to výraz bolestivej samoty a izolácie, ktorou tieto dni trpí tak mnoho ľudí. Čo je príčinou? Existuje cesta von?

Je ľahké položiť takéto otázky, no ťažké ich zodpovedať s určitou mierou sebaistoty. Musím sa o to však pokúsiť, najlepšie ako viem, i keď som si vedomý skutočnosti, že naše pocity a úsilia sú častokrát protikladné a neurčité a že nemôžu byť vyjadrené jednouchými a ľahkými formuláciami.

Človek je v jednu a tú istú dobu samotárskou a spoločenskou bytosťou. Ako samotárska bytosť sa snaží ochraňovať svoju vlastnú existenciu a tých, ktorí sú mu najbližší, uspokojiť svoje osobné túžby, a rozvoj svojich vrodených schopností. Ako spoločenská bytosť sa snaží získať uznanie a náklonnosť jemu blízkych ľudí, aby zdieľal ich radosti, aby ich utešil v ich smútku, a zlepšil podmienky ich života. Iba existencia týchto rozličných, mnohokrát si odporujúcich snáh vysvetľuje špeciálny charakter človeka, a ich špecifická kombinácia určuje priestor, v ktorom môže jednotlivec dosiahnuť vnútornú rovnováhu a môže prispieť k blahu spoločnosti. Je celkom možné, že relatívna sila týchto dvoch pohnútok sa zväčša viaže na dedičnosť. No osobnosť, ktorá napokon vystupuje je do značnej miery vytváraná prostredím, v ktorom sa človek nachádza počas svojho vývoja, štruktúrou spoločnosti, v ktorej vyrastá, tradíciou tejto spoločnosti a jej ocenením určitých typov správania. Abstraktný koncept „spoločnosti“ znamená pre jednotlivú ľudskú bytosť súčet celku jeho priamych a nepriamych vzťahov k týmto súčasníkom a k ľuďom skorších generácii. Jednotlivec je schopný myslieť, cítiť, usilovať sa, a pracovať sám; no závisí tak veľmi na spoločnosti –svojou fyzickou, intelektuálnou, a emocionálnou existenciou-, že je nemožné myslieť ho, alebo ho pochopiť, mimo sústavy spoločnosti. Je to „spoločnosť“, ktorá vybavuje človeka jedlom, oblečením, domovom, pracovnými nástrojmi, jazykom, formami myslenia, a väčšinou obsahu myslenia; jeho život je možný prostredníctvom práce a úspechmi mnohých miliónov z minulosti a súčasnosti, ktorí sú schovaní za malým slovom „spoločnosť“.

Je preto jasné, že závislosť jednotlivca na spoločnosti je prírodným faktom, ktorý nemôže byť odstránený – rovnako ako v prípade mravcov a včiel. Avšak, zatiaľ čo je celý chod života mravcov a včiel stanovený do najmenšieho detailu pevným, dedičným inštinktom, sú spoločenský model a vzájomné vzťahy ľudských bytostí veľmi premenlivé a citlivé na zmenu. Pamäť, schopnosť vytvárať nové kombinácie, dar ústnej komunikácie urobili medzi ľudskými bytosťami možné rozvinutia, ktoré nie sú uložené biologickou nutnosťou. Takéto rozvinutia sa prejavujú v tradíciách, inštitúciách, a organizáciách; v literatúre; vo vede a inžinierskych úspechoch; umeleckých dielach. Toto vysvetľuje skutočnosť, že v určitom zmysle, dokáže človek ovplyvniť svoj život prostredníctvom svojho vlastného jednania, a že v tomto procese môžu hrať úlohu vedomé myslenie a chcenie.

Človek nadobúda pri narodení, cez dedičnosť, biologickú sústavu, ktorú musíme považovať za danú a nemennú, vrátane prirodzených pudov, ktoré sú charakteristické pre ľudský druh. Naviac, počas svojho života nadobudne kultúrnu výbavu, ktorú príjme od spoločnosti cez komunikáciu a prostredníctvom mnoho iných typov vplyvov. Je to táto kultúrna výbava, ktorá je v priebehu času vystavená zmene a ktorá určuje do veľmi veľkej miery vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Moderná antropológia nás naučila, pomocou porovnávacích výskumov takzvaných primitívnych kultúr, že spoločenské správanie ľudských bytostí sa môže značne odlišovať, závisiac na prevažujúcich kultúrnych modeloch a typoch organizácie, ktoré prevažujú v spoločnosti. Toto je to na čom môžu tí, ktorí sa snažia zlepšiť údel človeka založiť svoje nádeje: ľudské bytosti nie sú odsúdené, kvôli ich biologickej stavbe, na zničenie jeden druhého alebo byť v milosti krutého, na seba uvaleného osudu.

Ak sa sami seba opýtame, ako by mala byť zmenená štruktúra spoločnosti a kultúrny postoj človeka, aby bol ľudský život tak uspokojujúci ako je to len možné, mali by sme si byť neustále vedomý faktu, že tu sú určité podmienky, ktoré nie sme schopní zmeniť. Ako už bolo spomenuté, biologická podstata človeka nie je, pre všetky praktické dôvody, náchylná k zmene. Okrem toho vytvoril technologický a demografický vývoj posledných pár storočí podmienky, ktoré tu ostanú. V relatívne husto osídlenej populácii s tovarmi, ktoré sú nevyhnutné pre pokračovanie ich existencie, extrémna deľba práce a vysoko centralizovaný výrobný aparát sú úplne nevyhnutné. Navždy pominul čas –ktorý sa v spätnom ohľade zdá tak idylický- kedy mohli byť jednotlivci alebo relatívne malé skupiny celkom sebestačné. Je iba drobnou nadsádzkou ak povieme, že ľudstvo tvorí dokonca dnes planetárnu komunitu produkcie a konzumu.

Práve som dosiahol bod, kedy môžem v krátkosti uviesť, čo podľa mňa vytvára podstatu krízy našej doby. Týka sa to vzťahu jednotlivca k spoločnosti. Jednotlivec sa stal viac uvedomelým svojej závislosti na spoločnosti ako kedy predtým. No nepociťuje túto závislosť ako pozitívny prínos, ako organické puto, ako ochrannú silu, no skôr ako ohrozenie svojich prirodzených práv, alebo dokonca pre jeho ekonomickú existenciu. Navyše je jeho pozícia v spoločnosti taká, že egoistické pohnútky jeho uspôsobenia sú nepretržite zvýrazňované, zatiaľ čo jeho spoločenské pohnútky, ktoré sú od prirodzenosti slabšie, sa postupne zhoršujú. Všetky ľudské bytosti, rozličnej pozície v spoločnosti, trpia týmto procesom zhoršenia. Nevedomí väzni svojej vlastnej samoľúbosti sa cítia neisto, osamotene, a zbavení naivnej, jednoduchej, a prirodzenej radosti zo života. Človek môže nájsť zmysel života, krátkeho a riskantného aký je, iba prostredníctvom oddania sa spoločnosti.

Ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti dneška je, podľa môjho názoru, skutočným zdrojom zla. Vidíme pred sebou obrovskú komunitu pracujúcich, členovia ktorej sa bez prestania usilujú zbaviť jeden druhého ovocia spoločnej práce – nie silou, no celkom v úplnej zhode s zákonne ustanovenými pravidlami. S ohľadom k tomu je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky –to znamená celková produkčná kapacita potrebná na produkciu spotrebiteľských tovarov, ako aj ďalšie výrobné prostriedky- môžu podľa zákona byť, a z veľkej časti sú, súkromným vlastníctvom jednotlivcov.

V záujme jednoduchosti nazvem v diskusii, ktorá bude nasledovať „pracujúcimi“ všetkých tých, ktorí nezdieľajú vlastníctvo výrobných prostriedkov – i keď to celkom nekorešponduje s obvyklým použitím pojmu. Vlastník výrobných prostriedkov je v pozícii nakupovania pracovnej sily pracujúceho. Použitím výrobných prostriedkov, vytvára pracujúci nové tovary, ktoré sa stávajú majetkom kapitalistu. Podstatnou vecou v tomto procese je vzťah medzi tým, čo pracujúci vytvára a čo je mu zaplatené, oba zmerané v zmysle skutočnej hodnoty. Do tej miery kým je pracovná zmluva „slobodná“, to, čo pracujúci dostane je určované nie skutočnou cenou tovarov, ktoré vytvára, ale jeho minimálnymi potrebami a kapitalistovou požiadavkou pracovnej sily vo vzťahu k počtu pracujúcich uchádzajúcich sa o prácu. Je dôležité pochopiť, že dokonca i v teórii nie je mzda pracujúceho určovaná hodnotou jeho produktu.

Súkromný kapitál má tendenciu koncentrovať sa v zopár rukách, čiastočne kvôli konkurencii medzi kapitalistami, a čiastočne kvôli tomu, že technologický vývoj a zvýšená deľba práce podnecujú vznik väčších jednotiek produkcie na úkor menších. Dôsledkom tohto vývoja je oligarchia súkromného kapitálu, ktorého ohromná sila nemôže byť efektívne kontrolovaná dokonca ani demokraticky organizovanou politickou spoločnosťou. Toto je skutočnosťou odkedy sú členovia legislatívneho orgánu vyberaní politickými stranami, prevažne financovanými alebo inak ovplyvnenými súkromnými kapitalistami, ktorí pre všetky praktické dôvody oddeľujú voličov od legislatívy. Dôsledkom je, že zástupcovia ľudí v skutočnosti nebránia záujmy neprivilegovanej časti populácie. Okrem toho, za terajších podmienok súkromní kapitalisti nevyhnutne kontrolujú, priamo alebo nepriamo, hlavné zdroje informácii (tlač, rádio, vzdelanie). Je preto extrémne ťažké, a vskutku vo väčšine prípadov celkom nemožné, pre jednotlivého občana dôjsť k objektívnym záverom a inteligentne využiť svoje politické práva.

Situácia prevažujúca v ekonomike založenej na súkromnom vlastníctve kapitálu je tak charakterizovaná dvomi hlavným princípmi: prvý, výrobné prostriedky (kapitál) sú súkromne vlastnené a vlastníci nimi disponujú ako sa im hodí; druhý, pracovná zmluva je slobodná. Samozrejme nie je žiadna taká vec ako čistá kapitalistická spoločnosť v tomto zmysle. Predovšetkým by malo byť známe, že pracujúci, po dlhých a trpkých politických bojoch, uspeli v zabezpečení tak trochu vylepšenej formy „slobodnej pracovnej zmluvy“ pre určitú kategóriu pracujúcich. No to ak vezmeme ako celok, súčasná ekonomika sa veľmi neodlišuje od „čistého“ kapitalizmu.

Produkcia sa vykonáva pre zisk, pre úžitok. Nie je tu žiadne zabezpečenie, že všetci schopní a chcejúci pracovať budú vždy v pozícii nájsť zamestnanie; „armáda nezamestnaných“ existuje takmer vždy. Pracujúci je neustále v obave straty svojej práce. Od tej doby, čo nezamestnaní a zle platení pracujúci nezabezpečujú výnosný trh, je produkcia spotrebiteľských tovarov obmedzená, a dôsledkom je obrovské strádanie. Technologický vývoj častokrát vedie k väčšej nezamestnanosti, skôr ako k uľahčeniu bremena práce pre všetkých. Motív zisku, spoločne s konkurenciou medzi kapitalistami, je zodpovedný za nestabilitu v akumulácii a zúžitkovaní kapitálu, čo vedie k čoraz viac vážnejším krízam. Neobmedzená konkurencia vedie k obrovskému mrhaniu prácou, a k mrzačeniu spoločenského vedomia jednotlivcov, čo som spomínal vyššie.

Toto mrzačenie jednotlivcov považujem za najhoršie zlo kapitalizmu. Náš celý výchovný systém trpí týmto zlom. Prehnane súťaživý postoj je vštepovaný študentovi, ktorý je školený na uctievanie zištného úspechu ako príprava na jeho budúcu kariéru.

Som presvedčený, že je len jedna cesta na eliminovanie týchto vážnych ziel, a to prostredníctvom vytvorenia socialistickej ekonomiky, sprevádzanej ekonomickým systémom, ktorý by bol orientovaný smerom k spoločenským cieľom. V takejto ekonomike sú výrobné prostriedky vlastnené spoločnosťou samotnou a využité plánovacím spôsobom. Plánovacia ekonomika, ktorá nastavuje produkciu podľa potrieb komunity, by prideľovala prácu, ktorú treba vykonať medzi všetkými schopnými pracovať a garantovala by živobytie pre každého muža, ženu, a dieťa. Výchova jednotlivca by sa okrem podporenia jeho vlastných, vrodených schopností v ňom pokúšala rozvinúť zmysel pre zodpovednosť za druhých ľudí namiesto velebenia moci a úspechu v našej súčasnej spoločnosti.

Napriek tomu je potrebné mať na pamäti, že plánovacia ekonomika ešte nie je socializmus. Plánovacia ekonomika ako taká môže byť sprevádzaná úplným zotročením jednotlivca. Dosiahnutie socializmu si vyžaduje riešenie istých extrémne obtiažnych socio-politických problémov: Ako je možné, so zreteľom k ďalekosiahlej centralizácii politickej a ekonomickej moci, predísť tomu, aby sa byrokracia stala všemocná a arogantná? Ako môžu byť ochránené práva jednotlivca a s tým zaistená demokratická protiváha moci byrokracie?

Najväčší význam v našom veku prechodu má jasno v cieľoch a problémoch socializmu. Odkedy sa za súčasných okolností slobodná a nehatená diskusia o týchto problémoch stala mocným tabu, považujem založenie tohto magazínu za dôležitú verejnú službu.


[Vyšlo v prvom čísle magazínu Monthly Review v máji 1949
Zdroj: http://www.monthlyreview.org/598einstein.php]
Preložil: Karanowak

Hegel a metafyzika

Dr. h. c. Prof. PhDr. Milan Sobotka DrSc.


Výňatok z príspevku z konferencie FF UPJŠ o Heglovi z 1.10.2009 v Košiciach
vypočuj nahrávku

Hranice ovládania (Jim Jarmusch – 2009)

(Svet zachráni čierny muž, a ostaneme s čistým papierom.)



Jim Jarmusch je známy autor nezávislých filmov. Dalo by sa povedať, že z hľadiska menšinového diváka nezávislých filmov je jeho najnovší film ašpirantom na prvenstvo v nediváckosti. Na jednej z prvých projekcií filmu Hranice ovládania na Slovensku sme boli spolu asi ôsmi. Pamätám sa, že na premiére jeho filmu Ghost dog som sa nevošiel do sáli. Názov preto beriem aj ako odkaz na hranice ovládania diváckeho úspechu, či popustenie ovládania filmového jazyka v ústrety slobode a hlbšiemu, pravdivejšiemu ponoru do témy a do samotného filmu.

Tento film sa zbavil zväzujúcich konkretizácií pozadia postáv, ich motivácií a ukazovaniu odkiaľ-kam ide náš hrdina, a o čom je náš príbeh. Tak tu máme pred sebou výzvu pracovať sami, ísť za hranice ovládania inými filmami, na ktoré sme si zvykli, a ktoré ovládali svoje postavy a cez ne i nás a hľadali svoje vlastné interpretácie. V záujme zbaviť sa ovládania rušíme hranice. Toto je filozofické východisko tohto filmu.

Rozpráva sa málo, a keď, tak sa veľa krát opakujú niektoré frázy, či výroky, ktoré majú byť pomôckou, vodítkom v tomto svete, ktorý prekračuje svoje hranice. Sledujeme černocha s kamennou tvárou, ktorá len v ojedinelých momentoch odkryje svoju ľudskú povahu, inak je hranicou postavy, ktorá má úlohu, nie práve najmilejšiu, no s pevným presvedčením ju vykonať. Stretáva rôzne bizarné postavičky, ktoré sa vymykajú z bežného španielskeho prostredia, v ktorom sa film odohráva a ako symboly rôznych odvetví spoločnosti pomáhajú hlavnej postave na jej ceste k naplneniu poslania. Nevieme akého, prečo, ani kto ho zadal. Hrdina je tak výtvorom spoločnosti cez jej symbolických zástupcov (umenie, veda, láska..). A tieto symboly skrývajú ďalšie významy. Napríklad postava, ktorá akoby symbolizovala film, je unesená v čiernom aute a podobne.

Medzičasom sme ponorený do banálnych situácií čakania. Nasávame atmosféru mesta, nechávame sa húpať poryvmi hudobných motívov a neustále si v hlave prevraciame slová a vety, ktoré do tohto ticha zaznievajú a ostávajú ozvenou opakovať sa v temnote medzi plátnom a nami. „Kto sa cíti viac ako ktokoľvek iný, nech sa ide pozrieť na cintorín, tam uvidí, čo je život.“

Nakoniec postava čierneho hrdinu sa dostane pomocou svojej predstavivosti cez nepriechodnú bariéru k svojmu cieľu. Je to zdvihnutý ukazovák (alebo prostredník?) ľuďom, ktorí majú moc, o ktorých veľa nevieme, ktorí hýbu pákami a zároveň stoja za hradbami, ktoré ich chránia od nás ostatných. Priznávajú svoju manipulatívnu moc, svoju nadradenosť a vedomie, že nás klamú a ohlupujú. Akt zúčtovania, nevyhnutný, revolučný, surreálny prichádza z rúk černocha, ako proroctvo, že svet zachráni Afrika, kontinent najviac postihnutý nespravodlivosťou z dielne ľudí v kravatách s bielymi goliermi.

Film teda svojou nekonkrétnou formou takto šikovne obchádza aj naivné zobrazovanie nepoznaných držiteľov moci v dnešnom svete. Popustením hraníc mohol zobraziť túto tému konkrétnejšie a autentickejšie, ako keby sa snažil ukázať niečo, o čom nevieme ako v skutočnosti funguje. Navyše sa touto abstrakciou problému posúva do filozofickej roviny, v ktorej na konkrétnostiach nezáleží, v ktorej ostali vyabstrahované hodnoty a symboly. Konkrétni ľudia sa môžu dozvedieť, že nie len Neo z Matrixu ich má v rangu, ale aj bežní smrteľník, a že ich hradby sú zraniteľné aj vďaka predstavivosti, ktorá sa vymyká dnes tak surovo presadzovanej oklieštenej racionalite - pragmatizmu, ktorý nás núti vtesnať sa do hraníc, medzi ktorými prichádzame o slobodu.

Film do veľkej miery vznikal improvizáciou, čo je ďalší aspekt slobody, s ktorým sa Jim Jarmusch pohrával. Skúšal tak svoje hranice, hranice filmu, svojich postáv i divákov. Považujem teda tento film za výzvu vydať sa za hranice a oslobodiť sa. Lebo inak „život nemá veľkú cenu.“

Trailer