Nedeľa, december 27, 2009

Micah White: Od zelenej k modrej


Naše zlyhanie v Kodani predstavuje bod obratu pre aktivizmus.

Bolo to však, napriek všetkému, nostalgické gesto – posledný pokus oživiť tie opojné dni kedy húfy ľudí v 99-tom uzatvorili Seattle-ské ulice. No v poslednej dekáde bolo alterglobalizačné hnutie stále viac predvídateľné a pacifikované. A zatiaľ čo sme zvažovali, či naša slabina spočíva v organizačných nedostatkoch, alebo neúspechu držať sa na vrchole najnovších aktivistických technológií, nedbali sme na zosúvajúcu sa zem pod našimi nohami. Faktom je, že zelené hnutie bolo privlastnené elitami. Ak chce aktivizmus zotrvať na svojom kraji odporu, musí zmodrať.

Už keď sa bývalý ex-viceprezident USA stal dieťaťom plagátu hnutia klimatických zmien, stratilo environmentálne hnutie dejinný popud. Starí nepriatelia – byrokrati a technokrati, kapitalisti a priemyselníci – nám vzali našu rebéliu a zmenili ju v svoj projekt domáceho zvieratka: riadený kapitalistický svet. Cieľmi Seattle-ského boja bolo narušiť kapitálové toky a ukázať veľkým bankárom, že vieme o ich snobských stretnutiach a sme naštvaní. V Kodani sme sa však stali určitým druhom povzbudzovacej sily. Diskusné témy všetkých dávali za pravdu: klimatické zmeny sú obrovskou hrozbou a musíme s tým niečo robiť. Počúvajúc otrepané frázy z úst veľkých zvierat o urgentnosti situácie, sme nechali naše hnutie padnúť do ich rúk. Tvárili sa akoby boli stále vystrašení z našich transparentov a výkrikov, dokonca pre zábavu zatkli zopár z nás, no tá sranda ostala na nás.

S kapitalistami riadiacimi zelené hnutie, diktujúcimi dohody a definujúcimi podmienky vytvárajúce legitímny projekt budúcnosti, vyzerá budúcnosť pochmúrnejšia ako kedykoľvek predtým. Niektorí vyjadrili právoplatné znepokojenie, že klimatické zmeny budú použité na ospravedlnenie stále väčších autoritárskych prostriedkov garantujúcich, že konzumerizmus bude pokračovať. Ďalší naznačujú, že ekológia je novým ópiom pre masy: jednotiacim príbehom, ktorý ak bude rozvitý správne, môže ospravedlniť akékoľvek totalitárne správanie korporácii. Práve sily, ktoré nás dostali na okraj katastrofy si oportunisticky privlastnili klimatické zmeny. Kapitalisti to milujú, pretože im to otvorilo nový trh: „zelené“ produkty. Štát miluje klimatické zmeny, pretože schizofrenická povaha je hlavným teroristom a –ako sa stalo zjavným v New Orleans- bude potrebná militarizovaná polícia.

Namiesto pokúšania sa resuscitovať zelené hnutie, je čas sa pohnúť. Pamätajme, že náš záujem sa netýkal nikdy iba fyzického prostredia samého. Vezmite si, napríklad, Tichú jar Rachel Carson-ovej. Kniha, ktorú mnohí považujú za kľúčovú knihu environmentálneho hnutia, začala krátkym príbehom nazvaným „Bájka pre zajtrajšok“, v ktorej zidealizované, vidiecke mestečko podľahlo zlej kliatbe. Bohatá biodiverzita predstaveného raja zmizne a zavládne tam ticho smrti. Carson-ovej próza naznačuje, že za to budú niesť vinu podvodnícke sily či zlí bohovia. No príbeh zakončieva ústupom z fantázie a priklonením sa k vede: „Žiadne čary, žiadna nepriateľská sila neutíšila znovuzrodenie nového života v tomto postihnutom svete.“ Uzatvára tým, že „Ľudia si to spravili sami.“

Carson-ová pokračuje rozprávaním o hromadení sa znečisťujúcich látok v našom fyzickom prostredí, umiestnení environmentalizmu v sfére vedy samotnej, no je nutné sa taktiež zaujímať o to, či by bola možná nejaká iná cesta. Čo ak Carson-ová hovorila o tom, ako bolo vymiznutie vtákov sprevádzané objavením sa blikajúcich obrazoviek v každej domácnosti? Čo ak načrtla spojenie medzi nedostatkom biodiverzity a nadbytkom infodiverzity? Alebo úbytkom rastlinného života a vzrastom propagovaného života? Aby sa tak stalo, vyžadovalo by to nový pohľad na svet: modrý pohľad na svet, ktorý pripúšťa prepojenie medzi duševným znečistením a environmentálnou degradáciou, duchovným zneúctením a zánikom skutočného sveta.

Zelené hnutie zlyhalo kvôli jeho prehnanému dôrazu na sekularizovanú, materialistickú koncepciu aktivizmu. Pokúšalo sa zmeniť svet bez konfrontovania sa s multi-miliárd dolárovým propagačným priemyslom, ktorý skresľuje naše túžby a narúša našu predstavivosť. Je čas posunúť zelené hnutie k modrej, dať sa do práce pozdvihnutia duševného prostredia. Ukončiť konzumerizmus, a mať odvahu vyčistiť duševné prostredie prevzatím kontroly nad našimi verejnými priestormi, je jediným spôsobom ako zabrániť blízkej katastrofe.


Micah White je nezávislý aktivista a prispievajúci redaktor časopisu Adbusters. Článok je výňatkom z knihy, ktorú píše o budúcnosti aktivizmu. Žije v Berkeley, Kalifornia.

[ Zdroj: https://www.adbusters.org/blogs/blackspot-blog/copenhagen_activism.html ]
Preložil: Karanowak

Utorok, december 22, 2009

SME bulvár?

(autor: ptak)
Možno na popud ďalších komplikácií redakcie spojených s dodržiavaním tlačového zákona sa denník SME rozhodol (na oplátku?) spraviť z „hovorcu“ strany SMER, Braňa Ondruša, šovinistu a homofóba. Z jeho príspevku na konferencii o ľavici totiž vystrihol niekoľko slov z kontextu, čím im dodal neželanú pridanú hodnotu. Použil tam totiž slová „cigáni a buzeranti“. Kto číta, alebo aspoň trochu pozná, jeho názory z týždenníka Slovo alebo Britských listov, vie, že je to v prvom rade človek, ktorý je ľavičiarom z presvedčenia už dlhé roky. Práve z tohto dôvodu je nepredstaviteľné (a nezlúčiteľné), aby vážne dehonestoval akékoľvek menšiny.

Spor
Konkrétne medzi publicistami denníka SME a premiérom Ficom totiž už dlhšie badať hašterenie a vzájomnú animozitu. Zatiaľ, čo premiér novinárov neprestajne odsudzuje, tí mu to okrem dennodenných kydajúcich článkov, na ktorých si zvyšujú čítanosť a znižujú žlč, vracajú aj karikatúrami, či videami. Radosť, s akou sa dokážu pomstiť a nájsť v premiérovom kabinete prešľapy či chyby sa podobá radosti decka, ktorému sa podarilo spraviť z mydla bublinu (príkladom je video zástupcu šéfredaktora SME, Lukáša Filu: http://komentare.sme.sk/c/4943715/videokomentar-smiesny-brano-ondrus.html)

Menšiny
Ako je to ale dnes s tými menšinami? Napríklad Slavoj Žižek, populárny filozof dneška, (ktorého texty sa objavili už aj v prílohe Fórum spomínaného denníka SME) sa vyjadril podobne nadľahčene ako aj Ondruš, že jediný spôsob, ako dnes v prostredí záplavy viktimizácie nebyť považovaný za rasistu, je „urážať“ všetkých. Zdá sa to byť len vtip? Žiaľ, jeho poznámka vyjadruje podstatu terajšej doby. Urážaním mal však Žižek s trochou nadsádzky na mysli kritizovanie. Ak napríklad kritizujete Izrael za izoláciu Palestíny môže sa celkom ľahko stať, že budete považovaný za antisemitu, a naopak, ak ste na strane Izraela, môže sa stať, že budete považovaný za islamofóba. Alebo, ak ste prípadne za vstup Turecka do Európskej únie, môže vám nato komunita Arménov povedať, že ste voči nim bezohľadný, no ak zase uznávate Arménsku genocídu, môže to byť negatívny signál pre Turkov zaradiť vás medzi svojich nepriateľov.

Každopádne, aby sme sa vrátili späť k našej veci a vymotali sa z toho: pán Ondruš použil slová, ktoré použil, pretože bol medzi ľuďmi, ktorí sú mu myslením blízki (nie na tlačovej konferencii) a tak možno dosť dobre predpokladať, že budú rozumieť jemným narážkam jeho slov, a že nikomu medzi ľavičiarmi ani nenapadne degradovať niekoho na základe rasy či národa, pohlavia, náboženstva, kultúry. Niečo také si dovolí povedať iba v tom prípade, ak paroduje zástupcov protikladného ideovo-politického spektra. Toto, dovolím si tvrdiť, vie každý ľavicovo zmýšľajúci človek a opaku môže uveriť iba ten, v kom ľavica evokuje fantasmagorické predstavy o kadečom čudnom, neznámom a všeobecne nepreferovanom. Bodka.