Pink Floyd – The Wall

(Julián Bosák ml.)
Stena. Tehlička k tehličke. A malý citlivý chlapec sa ocitne uväznený v tele muža, ktorý márne búši na stenu, ktorú si s pomocou najbližších postavil medzi sebou a svetom. Je tam vonku vôbec niekto?

Sugestívnym spôsobom v spojení hudby, textu a obrazu si môžme zažiť tento prerod. Dospetie malého chlapca v bezcitného diktátora. Akoby chceli autori filmu povedať, že za určitých okolností z hocikoho z nás sa môže stať Hitler. Tým poukazujú na dve veci. Že sme si ako ľudské bytosti rovní (rovnakí) a záleží len na okolnostiach, ktoré nás v živote postretnú, akými budeme, a druhou je analýza príčin, ktoré nás odcudzujú jeden druhému a v konečnom dôsledku svetu ako takému.

Film údajne vychádza z reálnych zážitkov jedného z členov Pink Floydu a jeho stavu, keď na koncertoch stratil akúkoľvek úctu k šalejúcim fanúšikom a močil na nich z pódia. Preto tu nachádzame konkrétny obraz, zložený akoby zo samých negatívnych zážitkov, ktoré kládli tehly do steny. The Wall je potom akousi psychoanalýzou, ktorá odkrýva príčinu tohto vývoja. V tejto súvislosti sa možno hodí jeden výrok, že jedna vec je liečiť si svoje choroby prostredníctvom filmu, no druhá vec je prenášať ich na druhých. Problémom akoby bolo, že film neponúka východisko. Postačí si s analyzovaním príčin a vykúpaním sa vo vlastnej krvi. Preto niektorým ľuďom vadí ponurosť celkového vyznenia filmu. No netreba zabúdať, že na konci vidíme malé deti v rozbitých uliciach, akoby po revolučnom ťažení (chlapec vylieva zápalnú fľašu), zbierajú fľaše s mliekom a predstavujú tak nový začiatok, ktorý by mohol byť poučený predošlým vývojom. A je otázkou, či tieto deti budú reprodukovať starý systém, alebo sa čosi zmení.

Čiže okrem popísania vývoja psychiky jednotlivca vidíme presah, ktorý ovplyvňuje celospoločenské dianie, ktoré úzko súvisí s jednotlivým človekom. Ukazuje vzťahy, ktoré vedú k vzniku diktátorov vedúcich ťaženia proti akejkoľvek inakosti, k systému, ktorý by v konečnom dôsledku najradšej povraždil všetkých. Až po takejto skúsenosti, ktorú sme tu mimochodom mali už niekoľkokrát, akoby mohlo prísť k premene, ktorá však ostáva za titulkami.

Univerzálnosť osudu hlavného hrdinu tkvie v postupnom vrstvení vplyvov predstavujúcich jednotlivé tehly, ktoré pozná každý z nás. Otec, matka, kamaráti, škola, armáda, zvieratko, priateľka, sex, veci, partnerka, osobné naplnenie, to sú dôležité témy, ktoré tvoria život snáď každého človeka, a od ktorých sa odvíjajú problémy, ktoré nám zabraňujú realizovať sa slobodne a odcudzujú nás od sveta. Nakoniec ostáva človeku vyprázdnená samota bez štipky nádeje. Bežne človek nedospeje do krajnosti, do ktorej dospel Pinky v The Wall, ale mnohí ľudia trpia najrôznejšími inými ťažkými frustráciami, či nemajú čas pocítiť svoju odcudzenosť, lebo sa stali pochodujúcim kladivkom, ktoré bude potenciálneho Pinkyho ochotne nasledovať v záujme zachovania si komfortnej otupelosti kolieska v systéme - stene.

V konečnom dôsledku je teda tento film veľmi hlbokým a vážnym nazretím do podstaty našich životov a je preto pochopiteľné, že môže byť jeho sledovanie nepríjemné. No zdá sa, že to je skutočná podstata umenia, odhaľovať nám vzťahy, pred ktorými si bežne zatvárame oči, aby sme ich mohli prekonať. Tá túžba tu určite je, len potrebuje nájsť cestu ako sa realizovať.

Nebezpečenstvo tohto filmu, ktoré som už naznačil, spočíva v tom, -ak by niekto ostal pri interpretácii-, že sme len produktmi svojho okolia, no popritom akoby samotné uvedomenie si týchto zákonitostí, ktoré tvoria nás a ľudí okolo, nás oslobodzuje od naivnej ilúzie slobody a dáva nám nové možnosti ako sa správať. Pochopením, že každý z nás mohol byť Hitlerom sa stávame omnoho empatickejšími, ponúka nám to možnosť vystúpiť z pozície toho, ktorý kritizuje, do pozície toho, čo chápe druhých ľudí, a dokáže sa lepšie rozhodovať vo vzťahu k nim a k sebe. Je to však ako korčulovanie na tenkom ľade. Paradoxne, pochopenie zákonitostí, ktoré nás tvoria, nám umožňuje posunúť sa ďalej - k zbúraniu steny.