God is in the TV

Začneme konkrétnym osobným postrehom z televízneho vysielania spravodajstva, aby sme vyčítali význam danej správy a dostali sa k určitej vzorovej podobe informácii sprostredkovávaných audiovizuálne a súčasnému fungovaniu týchto médií vôbec.

Prečo nás v televíznych správach opakovane informujú o prepadnutiach „ľuďmi tmavšej pleti“? Ako má s touto informáciou naložiť divák? Má si azda myslieť, že to policajné zložky nezvládajú samé? Volajú nás azda na pomoc? Veď sú to skôr oni, ktorých ľudia zvyknú volať... Takéto správy totiž podľa môjho názoru vytvárajú podnety pre latentných či otvorených rasistov vziať spravodlivosť do svojich rúk, možno tak ako pri tragickom českom incidente, kedy mladíci zaútočili ohňom na rómsku obec.

Zdá sa tu, akoby bolo v demokratickej spoločnosti účelom večerného spravodajstva vystrašiť. Môžeme pri správach tohto charakteru očakávať, že ľudia následne nedajú prednosť nepremysleným riešeniam namiesto toho, aby sa zachovali racionálne? Môžu médiá zavádzať, ak nás napokon informujú o skutočných udalostiach, alebo je všetko tak ako má byť?


Na čo najviac reagujeme?
Na aktuálne, pálčivé problémy sú ľudia schopní zareagovať až keď sa zmedializujú, a to najlepšie nejakou populárnou formou. Na opakované a preto každému už dobre známe vulgárne prejavy rovnakého politika sa očakáva jednoznačná reakcia odsúdenia. Exces moci, nie jej nespravodlivosť, je to, čo dokáže v prvom rade zjednotiť verejnú mienku. Pri obrázkovom defilé nie je čas pozastaviť sa nad podstatou, zmyslom, príčinou javov. Ako keď pohľadom spočinieme na okoloidúcom vlaku, svoj zrak upriamujeme na určité miesto, ktoré nás upútava natoľko, že zabúdame, čo to vlastne sledujeme. Popritom zabúdame, či skôr nestíhame porozmýšľať nad tým, že politik sa na svoj post nedostal vďaka tomu, že bol verbálny oplzlík číslo jeden, ale že sa neohrozene nesie na vlne voličov, ktorí nie sú vôbec hlúpi, ale len zúfalí zo situácie, v ktorej žijú a hľadajú z nej konečné, zaslúžené riešenie.

Je vnútornou vadou televízie, že nedokáže zobraziť problémy v ich komplexnosti, a musí všetko zjednodušovať? Alebo čo jej v tom bráni? Podobne sa zamýšľa Jan Keller: „Televízia nás už dávno neinformuje o svete, ale o problémoch vo svete. O mnohých vzdialených zemiach sa hovorí len v prípade, že boli postihnuté nejakou katastrofou. Média pritom postupujú vysoko selektívne. Predkladajú nám prednostne to utrpenie, ktoré je dobre zobraziteľné, je divácky atraktívne a je ľahko dostupné televíznym štábom.“ ([1]) Napríklad vzdialené zeme, o ktorých tu píše, sa predstavujú len vtedy, keď si žiadajú výlučne finančnú pomoc nás občanov. O vojnách, či zdieraní ľudí a drancovaní, do ktorých sme zapletení my - obyvatelia vyspelého sveta, v ktorom sú informácie dostupné, sa hovorí len dobre, ak vôbec. Médiá preto vyrábajú súhlas, ako to povedal už Walter Lippmann, ak je v určitej veci potrebné naše dovolenie či odobrenie. Tu berme do úvahy to, že sa to okrem presviedčania a vykresľovania udalostí podľa želaných predstáv dá robiť aj odvádzaním pozornosti (zábava, ku ktorej sa dostaneme).


Povrchnosť - povrchovosť
Povrchovosť médií by na druhej strane bolo možné pripísať ľuďom, ktorí sú povrchní – taká predstava Ortega-u y Gasset-a o davovom človeku značne korešponduje s informovaním masovými médiami a myslím, že spolu nielen súvisia, ale sa od seba aj odvodzujú. Aký je názor davového človeka nie nepodobný tomu, čo podáva televízia? „Raz a navždy prehlási za svätú pravdu výber otrepaností, predsudkov, zlomkov myšlienok alebo jednoducho len prázdnych slov, ktoré v jeho hlave nahromadila náhoda, a všade ho potom vnucuje s odvahou, vysvetliteľnou len obmedzenosťou. ...vulgárny prehlasuje a vnucuje právo na vulgárnosť alebo vulgárnosť ako právo.“ ([2]; 69) Písal Ortega y Gasset. Davový človek potrebuje nejaké vrece, ktoré ho robí súčasťou davu. Médiá sa na to veľmi hodia: tie zjednotňujú vkus, názor, myslenie.

Nie sú však odrazom celého človeka, len niektorých jeho emócií a vášní, ktoré vie využiť vo svoj prospech a kampane, stavajúc na slabej sebadôvere, predsudkoch a lenivosti diváka, podnecovaním jeho strachu a vytváraním šokov.

Ľudia sa tak vo všeobecnosti radi pozerajú na známych ľudí, naviac bohatých, aby sa utvrdili, že v skutočnosti nie sú o nič lepší ako oni, ba že majú vlastne ešte horšie spôsoby. Ak sa napr. niektorých ľudí opýtate, prečo pozerajú Mojsejovcov, mnoho z nich odpovie, že ich sledujú len tak, ledabolo, a že sa na nich smejú. V televízii je však napokon vždy podstatná len sledovanosť, nie to, pre čo si kto myslí, že pozerá daný program. Dáva nám možnosť vyžívať sa v osočovaní, obžerstve, chvastúnstve, nenávisti a vulgárnosti, čo ale nie je dôsledok toho, že Slováci nebodaj chodia –ako sa hovorí- málo do kostola, no práve naopak – váľanie sa v bahne na klerikálnom Slovensku vyplýva skôr z toho, že človek veľmi dobre vie, čo je považované za hriech a preto mu to robí takú radosť. Divák sa vysmieva sám zo seba, pretože oddávanie sa zábave plnej týchto prízemných nerestí poukazuje na jeho vlastnú, nielen mojsejovskú, bezduchosť. Divák je bohom, ktorý môže vidieť všetko, každú neresť a následne ju aj odsúdiť a takto potrestať. „Indiskrécia, ktorá bola predtým vyhradená len tým najúbohejším novinovým pisálkom, sa teraz stala esenciou oficiálnej kultúry. ... Miliónový náklad obľúbeného magazínu, ktorý sa tvári dôležito, šíri inside stories a kamera sa zameriava na fyzické detaily ako kedysi operné kukátko. Obidve chcú iba s tvárou zbavenou ilúzií a so zlým svedomím pripraviť subjektu ilúziu, že i tu je pri tom, že nikde nie je vylúčený.“ ([3]; 40-41)

Doma každý sedí pred televíziou sám s ovládačom v ruke ako so žezlom - symbolom virtuálnej individuality, rozhodujúcej štýlom: „Ktorý film si pozriem? Dám šancu aj reklame? Ohodnotím výstrih hlásateľky, okomentujem film, pretože o tom všetkom rozhodujem. Poprípade ma televízia i vzdelá, veď ma naučí všetko od toho, ako úspešne viesť moderný život až po prípravu pomazánky na suchý chleba...“ Jednoducho Adorno-v a Horkheimer-ov kultúrny priemysel vo svojom pravom šate: „Tým, že táto kultúra všetky odbory duchovnej produkcie rovnakým spôsobom podrobuje jednému účelu, totiž tomu, aby zmysly ľudí – od ich večerného odchodu z továrne až po príchod k označovačom príchodov druhého dňa – niesli pečať onoho pracovného procesu, ktorý musí cez deň znášať, napĺňa ironickým spôsobom pojem jednotnej kultúry, ktorý personalisti stavali proti zmasoveniu.“ ([4]; 132-3) V tejto homogénnej kaši vystupuje individualita na povrch už len v podobe nerozmiešaných hrudiek, ktoré odlišuje to, či jednotlivec uprednostní pred programom o varení šport, pred detektívkou akčný film, poprípade či si radšej pozrie tínedžerský seriál o flirtovaní, než tínedžerský seriál o ľuďoch s nadprirodzenými schopnosťami.

Hlbšia analýza príčin daného stavu sa nenosí, ba je dokonca považovaná za čosi nemiestne, čo sa na obrazovku nehodí. „Odbornosť a porozumenie veci sa dostávajú do podozrenia, že sú prejavom domýšľavosti toho, kto sa považuje za lepšieho než ostatní tam, kde predsa kultúra tak demokraticky rozdeľuje svoje privilégiá všetkým.“ ([4]; 135) Štúdie o škodlivosti, povedzme, neustáleho sledovania televízie na ľudské vzťahy, či na zdravie tak bývajú považované za blábol, za zasahovanie do súkromného života, postaveného na televíznom terminály so satelitným spojením. Doplňme opäť Gasset-om: „Zaujíma ich iba ich blahobyt, bez toho, aby sa starali o príčiny tohto blahobytu. Pretože vo výhodách civilizácie nevidia zázračný vynález a stavbu, ktorú je možné uchrániť iba veľkým úsilím a opatrnosťou, domnievajú sa, že majú za úlohu tieto výhody iba dôsledne vyžadovať, ako by boli vrodenými právami.“ ([2]; 63) Audiovizuálne médiá tak upustili od pôvodnej, domnelej úlohy informovať v plnom slova zmysle a stali sa z nich nástroje zabezpečujúce kontinuitu konzumnej spoločnosti, generátory pasivity, vyživujúce sa na našom vyľakanom egu v snahe vzbudzovať dojem našej dôležitosti.


Pavučinová sieť
Aby mal divák zabezpečené to, čo od televízie očakáva, teda zábavu, musia sa modely opakovať. Obsah vysielania sa môže rôzne meniť a môže sa naozaj týkať hocičoho, no dôležité je, aby nebol zobrazený pre diváka znepokojujúcou formou.

Napríklad Slavoj Žižek si na dnešných filmoch všimol, že v „dnešnom ideologickom vnímaní je samotná práca (manuálna práca v protiklade k „symbolickej“ činnosti), nie sex, tým, čo je ako sprostú nemravnosť potrebné skrývať pred verejnosťou.“ ([5]; 131) „V hollywoodských filmoch zahliadneme výrobný proces s celou intenzitou iba vo chvíľach, kedy akčný hrdina preniká do tajnej domény hlavného zločinca a odhaľuje tu miesto intenzívnej práce (destilovanie a balenie drog, vyrábanie bomby, ktorá zničí New York...).“ ([5]; 132) Biedne podmienky robotární tretieho sveta a monotónna práca nie je niečo, čo by vyvolávalo príjemné pocity a asociácie. Nikto predsa nechce, aby sme boli v našej bezstarostnej, nekonfliktnej demokratickej spoločnosti a každodennom bezhlavom konzumovaní rušení nejakými ťažkosťami.

Celkovo sa nám pracovný proces podáva ako niečo, čo nemáme chcieť vidieť, na čo sa nepatrí pozerať. Úlohou televízie je preto práve presný opak – priniesť zabudnutie na celodennú, jednotvárnu prácu. Bez obrazovky by sa nám totiž jasnejšie javila taká, aká v skutočnosti je: ubíjajúca, nudná a dlhá. A vtedy by hrozilo, že by sme si povedali, že takúto prácu nechceme, že nie sme stroje. Možno by sme v takom prípade odhodlanejšie šli vyjadriť svoj nesúhlas tým, čo to takto udržujú a riadia. Nerozplynuli by sa však v takomto svete aj oni?


Kolotoč
Opakovanie tých istých obrazov nás má utvrdiť v tom, že všetko je tak, ako má. Potvrdzovanie sa však deje samé – bez nás. Prítomnosť sa prepadla do seba, žiaden ďalší vývoj nie je, pretože sa nám stratil samotný obzor - rozplynul sa v žiare pixelovej plochy. „Štandardy vraj pôvodne vychádzajú z potrieb konzumentov: preto sú bez odporu akceptované. V skutočnosti je to kruh manipulácie a retroaktívnych potrieb, kruh, v ktorom vzniká stále užšia jednota systému. Zamlčuje sa pritom, že pôda, na ktorej technika získava moc na spoločnosťou, je mocou, ktorú ekonomicky najsilnejší vykonávajú nad spoločnosťou.“ ([4]; 124) Páči sa nám to, na čo sme zvyknutí. Obrazovka televízora je kaleidoskop, ktorý nám preosieva rovnaké farby do nových podôb. Túžime po veciach, ktoré nám predstavuje; chceme ich vlastniť alebo sa im podobať. Sme uzamknutí v tejto halucinácii a cítime sa v nej dobre, pretože si myslíme, že to je skutočnosť, že „This is it“. „To“ však už nedýcha a ostalo po ňom len video...

Ak by sa nám náhodou zdalo, že ponuka nie je dostatočná, vedzme, že to bude mediálny priemysel, ktorý nás predbehne novým programom ešte než stihneme vyriecť svoj pocit nespokojnosti. Takúto skúsenosť mala aj novinárka Naomi Klein-ová, ktorá bola súčasťou generácie požadujúcej viac priestoru v médiách pre rôzne menšiny. „Nespravodlivé a jednostranné informovanie zo strany časopisov, kníh i televízie nás provokovalo natoľko, až sme sami uverili, že pokiaľ by sa zmenilo stereotypné zobrazovanie a jazyk plný predpojatých šablón, zmenila by sa i realita.“ ([6]; 110) Tento dôraz na multikulturalitu sa médiám neskôr podarilo ľahko využiť na rozšírenie svojho propagačného portfólia o nové témy ako aj cieľové skupiny. Zmenilo sa teda zobrazovanie, nie však realita.

Vždy nás ale drží dojem, že sme s touto náhradnou realitou nejako prepojení, že ju určujeme, že pre ňu nie sme zanedbateľní. Nie sme síce hlúpi, no v podvedomí stále silno veríme vo virtuálneho boha, ktorý si môže vyvoliť práve nás a zavolať k sebe. „A v epoche štatistiky sú síce masy dosť múdre na to, aby sa identifikovali s milionárom na plátne, ale príliš otupelé, aby vzali na zreteľ zákon veľkých čísiel. Ideológia sa skrýva v počte pravdepodobnosti. Nie na každého sa má raz usmiať šťastie, ale len na toho, kto si vytiahne správny los, alebo skôr na toho, kto je označený vyššou mocou – väčšinou samotným zábavným priemyslom, ktorý sa prezentuje tak, že neustále hľadá talenty.“ ([4]; 145)

Televízia podporuje masový sen o vyvolení a domnienku určitej výnimočnosti, inak prehliadanej. Známym príkladom z poslednej doby bola angličanka Susan Boyle ([7]), žena z domácnosti, ktorá sa svojím spevom prekvapujúco presadila v široko sledovanej speváckej súťaži. Práve tento typ ilúzie, ktorý podporuje televízia, ma zmiasť ľudí a primäť ich uveriť, že sa dokážu vymaniť zo svojej každodennosti a náhle zmeniť svoj život. Táto náhoda, ktorá jednému z obyčajných ľudí raz za čas umožní dostať sa na výslnie, má udržiavať vo falošnej nádeji ostatné milióny ľudí spred obrazoviek, že nie sú obchádzaní, že sa nekašle na ich názor, a že raz možno budú môcť zakývať ostatným, že sú dôležití.


Pavúk alebo kto ovláda médiá?
Masové médiá teda sprostredkúvajú informácie, no vždy len v istom rámci, ktorý neohrozuje záujmové skupiny, ktoré ich vlastnia, či status quo. Robí sa to ,,prostredníctvom štábu lektorov, vydavateľov, spracovateľov, námezdných literátov vovnútri i mimo nakladateľskej kancelárie -, [čím] predčí svojou dôkladnosťou akúkoľvek cenzúru.“ ([4]; 12) V prvom rade nie o všetkých veciach je totiž dovolené písať. Kto bude v masových médiách haniť vlastnú krajinu, respektíve jej nekalé zahraničnopolitické praktiky? Nikto predsa nebude hrýzť ruku, ktorá ho kŕmi.

Okolo médií jestvujú určité iluzórne klišé a jedným z nich je, že sú slobodné a teda aj kritické. Predpoklad slobody médií tu vychádza z toho, že ak sú súkromné a tak si je z čoho vyberať, pričom sa snažia o čo najlepšie (najvernejšie) správy. Noam Chomsky na to vraví: „To je veľmi čudný koncept demokracie, ak vaša sila závisí na množstve dolárov, ktoré máte, a vaše možnosti sú limitované na výber medzi možnosťami, ktoré sú značne štrukturované skutočnou koncentráciou moci.“ ([8]) Ako sa v takejto situácii dajú predstaviť nezaujaté masové médiá? Možno s veľkým sebazaprením, no tesne pred krachom.

Výber a charakter správ totiž ovplyvňujú sponzori médií. Sponzori sú tak dôležitými subjektami preto, lebo vďaka ním masové médium žije. „Zoberme si napríklad televíziu. ... V tomto priemysle sa to nazýva obsah a výplň. Obsahom je reklama. Výplňou je naháňačka áut alebo sexuálna scéna alebo niečo, čo má udržať vašu pozornosť medzi reklamami.“ ([9]) Stály sponzor však nemusí starostlivo a podrobne preskúmavať všetko, čo ním vybrané médiá vyprodukujú, pretože samotné ich redakčné rady si uvedomujú, že je správnejšie neprovokovať ho (môže to byť firma, jednotlivec, alebo vláda), keďže by mohli prísť o finančný zdroj.

Čo však chcú sponzori? Ak si to vezmeme vo všeobecnosti, tak pravdepodobne ovplyvňovať verejnú mienku. Médiá sú zdrojom informácií, no pritom sú vystavené určitým jednostranným záujmovým vplyvom, čo v demokracii znamená jej ohrozenie. Príznačné názvy k tejto téme nesú Chomsky-ého knihy, ktorý sa na mnohých miestach zaoberá aj vplyvom propagandy: Odstrašovanie demokracie, či Tajomstvá, klamstvá a demokracia.

Keď teda ide o propagáciu – jednostrannú manipuláciu, je v podstate jedno, čo propagujeme. Napríklad v Spojených štátoch vedú politickú kampaň „...rovnakí ľudia, čo predávajú zubnú pastu, presne tie isté PR agentúry. A keď predávajú kandidáta, robia to presne tým istým spôsobom, akým predávajú prostriedok životného štýlu. Nevyzdvihujete informácie o kandidátovi, čo robíte je, že vytvárate klamlivé obrazy, ktoré zvádzajú a klamú.“ ([9]) Položme si otázku, či sa pri politických kandidátoch rozhodujeme inak, na základe iných kritérií, ako keď niečo kupujeme v obchode. Pozeráme sa na zloženie, resp. na program kandidáta, alebo skôr na plechovku, či na to, že je vysoký?

Uzavrime teda túto časť malou tragikomickou úvahou: V koho rukách je celá spoločnosť, ak sa o kukurici rozhodujeme podľa plechovky (t.j. tak, ako nám to podávajú médiá)?


V zrkadle
Sci-fi filmy z poslednej doby, ako napr. Matrix, Minority Report, či Moon a ďalšie iné, rozprávajú príbehy o budúcnosti, v ktorej sa človek stane obeťou technických výdobytkov do takej miery, že budú dokonale riadiť jeho život, ba že pritom nebude schopný rozoznať skutočnú realitu od reality vytvorenej – virtuálnej. Neprichádzajú tieto varovania neskoro? Nežijeme už v takomto svete náhodou?

Z predchádzajúcich úvah o masmédiách môže vyplývať, že je tu napriek veľkej sile, ktorú majú na spoločnosť, neustále prítomná možnosť ignorovania či obídenia ich manipulačných techník – odpojenia sa. Jestvujú však aj skeptickejšie hlasy, ktoré vravia, že virtuálna realita je integrálnou súčasťou nášho života. Žijeme ešte realitu?

Jeden z posledných francúzskych filozofov postmoderny, Jean Baudrillard, poukazoval na to, že „vojna je vedená ako mediálne divadlo. ... Skutočné násilie bolo dôkladne prepísané elektronickým rozprávaním: simuláciou.“ ([10]) Dnes na obrazovke prinášajúcej správy z aktuálneho diania nevidíme obete vojny – postrieľaných alebo zbombardovaných civilistov našimi či spojeneckými jednotkami. Nevidíme ani vystrašených ľudí bojacich sa o svoje životy. Ponúka sa nám pohľad od guľometu, poprípade pohľad na modernou technikou ovešaného vojaka v maskáčoch so slušivým samopalom v ruke. Takto nie sme tými, čo schvaľujú zabíjanie ľudí, ale len hráme počítačovú hru. Ideme iba pomstiť tých dobrých a doraziť tých zlých, ktorí si to predsa zaslúžia.

Tu nebojujeme vo vojne, toto je Counter-Strike. Nepriateľa nepoznáme. Nevieme kto to je, ako vyzerá, či má rodinu, a hlavne: na koho strane je a z akého dôvodu stojíme proti nemu. Vieme o ňom len to, že musíme byť rýchlejší ako on v stlačení spúšte. Pozabíjaných, osirotených ľudí zbavených svojich domovov a priateľov nevidíme, vnímame len svoju chuť zvíťaziť.

A halucinačná horúčka po skončení vojny pokračuje. Ako oslavoval taký „generál Schwarzkopf, veľký stratég vojny v zálive, svoje víťazstvo? Mal obrovskú párty v Disney World-e.“ ([11]) Táto šialená mašinéria zabíjania spojeného zo zábavou nás celkom opantala. Sme dobrovoľne, ba s radosťou súčasťou niečoho, čo sme nikdy nechceli ani pripustiť, nieto dovoliť.


...či za zrkadlom?
Prečo by sme bojovali o oslobodenie sa? Veď žijeme vo svete, v ktorom je všetko „neúprosne realizované, vo svete, v ktorom všetko, čo bolo snom, myšlienkou, pojmom, fantazijným obrazom, utópiou, imaginárnou projekciou, v ktorom sa všetko toto bezprostredne spracúva, je virtuálne realizované alebo bude.“ ([12]) Pracujte v budove, ktorá je posledným výkrikom ultramodernej architektúry! Vovnútri to vyzerá ešte lepšie ako u vás doma: biliard, tenisové kurty, stacionárne bicykle, projektory a reproduktory premietajúce na stenu prírodu. Vyberte sa na dovolenku na Havaj, na ktorej pláž naozaj vyzerá ako z katalógu! Odfoťte sa tam pod palmou a fotku, na ktorej vyzeráte dobre, pošlite svojím priateľom! Komunikujte odvšadiaľ! Nenuďte sa! Staňte sa slávnym či slávnou a prihláste sa do reality show! Ak nemáte odvahu, môžete svoje sympatie vyjadriť aspoň hlasovaním za svojho favorita!

Esemeskujte do hlasovania za najlepší interiér rodinného domu, za najvzornejšiu mamu, najčestnejšieho politika! Zapojte sa do mediálnych kampaní pre opustené deti a psov! Všetko toto môžete! Veď sme už videli „Benetton s jeho komerčnými kampaňami pokúšajúcimi sa obnoviť ľudskú drámu správ (AIDS, Bosna, chudoba, aparteid) transfúziou reality do novej mediálnej podoby (miesta, kde utrpenie a súcit končia v režime interaktívnej ozveny).“ ([11]) Celý náš svet sa presťahoval do katalógu. A my sme v ňom tiež. Lenže otázkou je: sme to ešte my?


TV alebo...
Po často opakovaných praniach tričká (a akejkoľvek značky) blednú. Vlastne sa ani nestihli zašpiniť. Nežijeme totiž pre čistotu, ale zato ani v práčke. Náš svet ovládali vždy hodnoty, ktoré vznikli v súvislosti s realitou a žitím v nej. Čo ale ak už nežijeme v realite, len jej ozvene? Čo sa stane s hodnotami ak už nie sú v ríši ideí, ale budú v jednej rovine s nami? Nerozplynú sa ako antihmota pustená z vákua? Sám Baudrillard nás varuje, že takto môžeme „zomrieť na zničenie všetkých našich hodnôt.“ ([13])

Ak ale hľadáme alternatívu voči televízii, alternatívu voči virtuálnemu, a chceme vrátiť hviezdy na oblohu, predsa nám len ostal akýsi rebrík do stratenej reality. Žeby ním boli knihy?



LITERATÚRA:
[1] Keller, Jan: Soucitní intelektuálové. In: http://www.novinky.cz/kultura/salon/181061-jan-keller-soucitni-intelektualove.html
[2] Ortega z Gasset, José: Vzpoura davů. Naše vojsko, Praha 1993
[3] Adorno, Theodor, W.: Schéma masové kultury. Oikoymenh, Praha 2009
[4] Adorno, Theodor, W.; Horkheimer, Max: Dialektika osvícenství. Oikoymenh, Praha 2009
[5] Žižek, Slavoj: Mluvil tu někdo o totalitarismu? Tranzit, Praha 2007
[6] Klein, Naomi: Bez loga. Argo, Praha 2005
[7] Chmelár, Eduard: Fenomén Susan Boyle. In: http://volimzelenych.wordpress.com/2009/05/03/eduard-chmelar-fenomen-susan-boyle/
[8] Chomsky, Noam; Barsamian, David: Secrets, Lies and Democracy. In: http://books.zcommunications.org/chomsky/sld/sld-1-09.html
[9] Chomsky, Noam: On Fake News and Other Societal Woes. In: NoOne's Listening, December 7, 2005 http://www.chomsky.info/interviews/20051207.htm
[10] http://www.guardian.co.uk/news/2007/mar/07/guardianobituaries.france
[11] Baudrillard, Jean: Disneyworld Company. In: http://www.egs.edu/faculty/jean-baudrillard/articles/disneyworld-company/
[12] Baudrillard, Jean: Das Perfekte Verbrechen. In: http://www.egs.edu/faculty/jean-baudrillard/articles/das-perfekte-verbrechen/
[13] Baudrillard, Jean: Requiem fűr die Twin Towers. In: http://www.egs.edu/faculty/jean-baudrillard/articles/requiem-fuer-die-twin-towers/