Fejtón o nespokojencoch

Po tom, ako som vzhliadol posledný zverejnený rozhovor zo série o systéme, v ktorom žijeme, som si s úžasom povedal, že už vlastne nemusím nič robiť. To, čím sa už dlhšiu dobu zaoberám čítaním kníh a článkov rôznych teoretikov, čo sa snažím vysvetliť a sprostredkovať argumentami, každodennými skutočnosťami, prehliadanými alarmujúcimi faktami, celkom pokojne a jednoduchými slovami zhrnul už v prvej, asi 8-minútovej videonahrávke pán Julián Bosák starší.

Pripomenul tú najpodstatnejšiu skutočnosť tohto systému, ktorý sa ústami menšiny ušiam väčšiny (ktorá má tendenciu to potom opakovať) predstavuje ako blahobytný a prebytkový, a totiž to, že sa v ňom ľudia stále –v 21. storočí- boja o svoje holé prežitie. Kde je to bohatstvo, tá sloboda, tá možnosť ovplyvňovať veci, keď mám napokon vždy strach, že skončím na ulici, že ma okradne môj blížny? Načo to všetko – tie všetky veci a tie zbytočné „kecy“?

Čo mi pritom pomôže, že si môžem navariť trebárs lahodný steak z mečúňa, keď sa musím svojou prácou zaoberať ešte aj po tom, ako skončí či počas víkendu, ak si chcem znova dopriavať svoj komfort? Zdá sa, že ten dobrý pocit z tohto luxusu je oproti množstvu vyčerpávajúcej práce síce krátky, no dáva nám prchavú možnosť sa od nej aspoň na chvíľu na míle vzdialiť.

V tejto žalostnej situácii nás majú upokojiť aj opatrenia, aby bolo zabránené oddychovať a tešiť sa zo života každému, kto si to nezaslúži, pretože neobetoval toľko svedomia, nervov a voľného času ako my. Za týchto okolností je každý, kto robí menej ako “ja“ fakticky menej dôležitý a ak teda žije v biede, tak má, čo mu patrí. Touto dnešnou podobou slobody a demokracie, resp. ich mýtom, si máme a (pred sebou) chceme ospravedlniť nerovnosť, bez ohľadu na to, že jeden sa celý život nepretrhne, zatiaľ čo druhý sa nevie vyhrabať zo základnej školy, pretože nemá také materiálne zabezpečenie ako prvý.

Je smutné, či skôr tragikomické, že na obranu takéhoto systému sa stavajú prokapitalistický nekapitalisti, ktorí za svoje aktivity dostávajú akurát tak omrvinky zo stola nenažraných chamtivcov, ktorých ospevujú ako nebojácnych bohatierov plniacich vznešené úlohy. Bývajú to bojazliví ľudia bez fantázie a ideálov, a takýto typ sa prakticky v každej dobe uspokojí s tým, čo tu je. Majú neprestajný dojem, že dané podmienky sú tie najlepšie možné, takže si ich môžeme rovnako dobre predstaviť aj niekde v minulosti ako obhajujú otroctvo, odobrujú odvádzanie podielu zo svojej úrody pánovi, alebo predaj odpustkov. Pred ostatnými sú to ľudia vzdelaní, vyštudovaní, považovaní za múdrych a rozhľadených mienkotvorcov, no v skutočnosti nedokážu alebo nechcú (!) vidieť nespravodlivosť okolo seba či kritickosť danej situácie.

Dnes sú to tí, ktorí trvajú na zbrojení a vojnách, ktoré chcú viesť ich páni, na nemožnosti rovnosti a, naopak, nutnosti hierarchických štruktúr. Vedia zahovoriť či „vysvetliť“ nezmyselnú smrť, nezmyselný hlad a nutnú nerovnosť, napokon združené v nezmyselnej neochote pomôcť. To je triumf (nevôle) kapitalizmu, systému, ktorý už raz viedol k prekonaniu tejto nevôle tým nesprávnym spôsobom a dokázal primäť obrovské skupiny ľudí personifikovať vlastné spoločensko-ekonomické problémy na vybraný terč skupiny menšej, vytŕčajúcej. Nacistický „Triumf vôle“ (Triumph des Willens) nebral ohľad na to, že sme všetci ľudia, a ľuďmi nás robia práve kultivované podmienky v ktorých žijeme. I dnes však môžeme opäť v ľuďoch po celom svete sledovať hromadenie sa nevôle pomôcť. Nemali by sme preto čakať kým nevôľa zvolí vôľu skoncovať s myšlienkou ľudskosti a presadiť rovnosť všetkých ľudí.

Vyznať sa v chaotickom dianí v dobe dezinformácií a dezinterpretácií je neľahké, ba podľa niektorých až nemožné, pretože ťažko vraj možno s istotou povedať, komu sa dnes dá veriť. Znie to možno smiešne, no pre paranoika, ktorým sa dnes dá ľahko stať stratením v hromade zlých správ, je to hrozná skutočnosť. O to prirodzenejší a jasnejší je vhľad bežného človeka, ktorý nie je vážne zasiahnutý dobovými ideovými prekážkami (postmoderna) a ideologickými nánosmi (vieme, čo je socializmus, len si spomeň na...).

Stotožňovať fašizmus s komunizmom je ešte vždy častým nedorozumením a vychádza zo zatemňujúceho (opak vy-svetľujúceho) pojmu totalitarizmus Hannah Arendtovej. Tento pojem sa ukázal ako dobrý ideový nástroj na vytlačenie myšlienky socializmu zo spoločenského diskurzu, resp. na jeho udržiavanie v kúte. Dovolím si preto odporučiť, že intelektuál, ktorý nevidí či nepozná fundamentálny rozdiel medzi fašizmom a komunizmom by sa mal viac zaoberať súčasnosťou a, i keď asi s odporom, z traumatickej skúsenosti znárodnenia a Stalina sa vyrozprávať psychoanalytikovi. S hysterikom sa totiž ťažko zmysluplne rozpráva o veciach, ktoré sa ho “dotýkajú“.

Každopádne si pre všetkých, ktorým je opakovanie matkou múdrosti, i tých, ktorí majú radi filozofickú hatlaninu, môžeme tento zásadný rozdiel ešte raz pripomenúť slovami už hitmakera, Slavoja Žižeka: "Rozdiel medzi fašizmom a komunizmom je totiž „formálne-ontologický“, nie jednoducho ontický: nie je tomu tak (ako tvrdí Nolte), že tu v obidvoch prípadoch máme rovnakú formálnu antagonistickú štruktúru, kde len miesto Nepriateľa je obsadené odlišným pozitívnym prvkom (trieda, rasa). V prípade rasy máme čo do činenia s pozitívnym naturalizovaným prvkom (predpokladaná organická jednota Spoločnosti je narušená vzniknutím cudzieho telesa), zatiaľ čo triedny antagonizmus je pre sociálne pole celkom základné a konštitutívne – fašizmus teda antagonizmus zatemňuje tým, že ho prenáša do konfliktu medzi pozitívnymi protikladným termínmi.“ (1; 54) Či ešte kratšie a trochu zrozumiteľnejšie: Jedine triedne protiklady komunistickej teórie sú podstatné pri určovaní štruktúry spoločnosti. A tieto protiklady je možné zmieriť nenásilnou cestou.

Tento vhľad ukončím novým, ale o to pravdivejším heslom socialistov 21. storočia:

Vpred, nie späť, k socializmu!



[1] Žižek, Slavoj: Podkova nade dveřmi. Výbor z textů. VVP AVU, Praha 2008