(Stále málo) boľševický Smer

Poviem niečo, z čoho môžu byť niektorí ľudia nemilo prekvapení: Ficovi voliči mu jeho prešľapy budú tolerovať! Prečo je to, preboha, tak?! Pretože je to boľševik! ako sa to medzi jeho rivalmi hovorilo už dlho. Jeho boľševická taktika sa ukázala už hneď na začiatku, keď malo bolenie zubov od cukroviniek Fico ešte len začať, a to vtedy, keď Fico spravil pre mnohých neodpustiteľný kompromis a spolčil sa s SNS a ĽS-HZDS.

Ak je vám tiež čudné, prečo sociálne-demokratická, teda ľavicová strana pichá do citlivých národnostných tém, tak vedzte, že ste to už sami povedali: tá strana, ktorú tak nenávidíte a dohromady sa na tom toľkí zhodnete, je naozaj boľševická! Otázka je, či teraz máte lepší pocit, alebo ani nie a beriete to ako hrozbu. Možno si ale poviete: nie, to snáď nie je možné, my sme len tak strieľali do vetra nadávkami... Hahaha, nie, je to horšie - neboli ste ďaleko od pravdy. Smer totiž má boľševické sklony!

Či je to hrozba? Ktovie. Určite menšia ako keď národnostné témy využijú pravicoví populisti na svoju propagandu, aby sa dostali do parlamentu a vážne potom vyostrovali vzťahy k menšinám. Leninská (boľševická) taktika ale radí chopiť sa moci ak máte príležitosť, hoci s pomocou oligarchie, no len pri istom cieli. Koniec-koncov, nedá sa povedať, že by šli do vlády hocikým. To dokazuje aj Smer-u tak často vyčítaná koalícia s nacionalistickými zlodejmi a zlodejmi, pretože ak sa hovorí, že Smer je bezcharakterný a nie ľavicový, tak prečo nezostavil vládu s Dzurindom? Moc by mu ostala a len sa „tváriť“ a kradnúť by mohli aj s ním, ba mal by pravdepodobne i o trochu menej koaličných káuz ako s populárnymi zločincami Bonnie a Clydeom.

KORUPCIA
Poďme ku korupcii a obvineniam, a hneď rovno k tým, ktoré vytiahol prostredia znalý človek z fachu, Mikloš Ivan, hrozný, samotný: „Hanzelovo svedectvo svedčí o tom, že strana Smer-SD nie je politickou stranou, ale nástrojom sponzorov tejto strany na vyciciavanie štátu, na jeho rozkrádanie cez predražené štátne zákazky. Pomenoval nahlas to, čo sa v kuloároch šíri už dávno, že Smer je akciová spoločnosť, ktorej akcionári (Široký, Poór, Brhel, Flašík) riadia krajinu cez nimi nastrčených ľudí v parlamente a vo vláde.“ I keď sú v tomto vyhlásení rôzne referencie na akési kuloáre, na bývalého člena strany (od ktorých možno očakávať zlovestnosť), ktorý má naviac blízko k opozičnej SDKÚ, istotne je „na tom hochu, pravdy trochu“, ako spieva Michael Kocáb v piesni „Tož vem to ďas“.

Napokon i Miklošov koaličný partner Lipšic priznal kupovanie poslancov vtedajšou koalíciou, ako i to, že to malo vplyv na rozčarovanie a apatiu voličov. Takýmito skutočnosťami, ku ktorým sa nám priznávajú už aj samotné ovečky božie, pretože ich po strate moci začalo svrbieť pod kožuchom, si vystaviame pekný príbeh s náhle smutným koncom o tom, kam sa uberá alebo sa už ubrala (celá) slovenská politika.

Páni zatiaľ ešte hrajú hru na slušných politikov, pretože je lepšie nehovoriť, že všetci sledujú len svoje mocenské záujmy (Radičovej divadielko s odstúpením vystriedalo Dzurindovo „odcházení“ s ne-čakaným Radičová returns). Avšak, kde je v politike, vo vôli presadiť svoju predstavu o tom ako majú byť usporiadané veci verejné (vyššie dane švédskeho modelu versus zdiskreditovaný Friedmanov neoliberalizmus s liečivým výťažkom z Hayeka), slušnosť? Je možno len otázkou času kedy sa táto hrádza prelomí po celej či šírke a budeme celkom ľahostajní k verejným zlodejstvám, pretože nám politici ako Berlusconi len predstavia svoju „ľudsky omylnú tvár“, teda niečo, čo s nimi máme VRAJ spoločné.

Tu si však treba dať pozor, pretože vidieť za touto redukciou politiky na ekonomiku marxizmus je omyl vulgárnej interpretácie. Voči takémuto prístupu sa vyslovene ohradil už i F. Engels: „Ak to niekto teraz prekrúca v tom zmysle, že ekonomický moment je jedine určujúci, premieňa spomenutú tézu na nič nehovoriacu, abstraktnú a absurdnú frázu. Svoje dejiny si robíme sami, ale za veľmi určitých predpokladov a podmienok. Spomedzi nich sú ekonomické koniec koncov rozhodujúce. Ale aj politické, filozofické, právne a ostatné, dokonca i tradície mátožiace v hlavách ľudí, hrajú určitú úlohu.“ ([1]; 75) To môžeme demonštrovať napr. na tom, že voliči, ktorých motivácie bývajú aj iné ako finančné, dokážu ovplyvniť prerozdelenie bohatstva v spoločnosti.

Rozdiel medzi dnešnými politikmi ako Mečiar, Slota, Dzurinda či Fico môže spočívať len v podobe ich korupcie, ktorá podľa filozofa A. Badiou-a tvorí súčasť biednej situácie dnešnej podoby demokracie. „[Z]atiaľ čo prvá, empirická korupcia, označuje to, čo si obvykle pod týmto pojmom predstavujeme, druhý typ korupcie je integrálnou súčasťou samotného pojmu demokracie a spôsobu, akým demokracia redukuje politiku na konflikt súkromných záujmov. Táto dištinkcia sa ukazuje vo (vzácnych) prípadoch čestného, „demokratického“ politika, ktorý síce vedie neľútostný boj s empirickou korupciou, zároveň ale vytvára priestor pre bujnenie korupcie druhého typu.“ [2] Korupciou môžeme nazvať aj presadzovanie vlastných záujmov pri vládnutí odlišných od prospechu väčšiny. Ak dostal politik či strana mandát, neznamená to, že dostali oprávnenie využívať ich vo svoj prospech. Majú moc vykonávať dobro nad všetkými a v prospech všeobecného dobra, nie preto, aby ho zneužili. Mali by sa teda v tejto pozícii oprostiť od osobných záujmov. Už od Platóna sa preto predpokladá, že by to mal byť niekto duševne vyspelý s vysokými morálnymi kvalitami. Tým sa napokon demokracia odlišuje od tyranie, timokracie, či oligarchie.

Prekážka, prečo tomu ale tak nie je, je trhová báza - základ, na ktorom daná demokracia stojí. Popritom ako má politická sféra organizovať prerozdelenie bohatstva a ekonomickú bázu, ktorá ňou preniká, preberá politika trhové črty. Ľudia sa v takejto demokracii zameriavajú na to, ako sa uchádzači o moc (a ich programy) javia. To sa podobá už Sokratovej ironizácii sofistov (“učiteľov múdrosti“) z Platónovej doby: „Z týchto totiž každý, občania, dokáže chodiť od mesta k mestu a všade mladých ľudí –ktorí môžu zadarmo počúvať vlastných spoluobčanov, ktoréhokoľvek by chceli- prehovárať, aby opustiac styky s nimi počúvali ich samotných, dávali im peniaze a ešte im zato boli vďační.“ ([3]; 46) Bohatstvo v týchto podmienkach nemôže pôsobiť vo všeobecný prospech, ale koncentruje sa a hromadí na rovnakých miestach. Skutočné smerovanie a potreby spoločnosti sú dané bokom a nahrádzané momentálnou preferenciou predností uchádzačov o moc.

KRÁTKOZRAKÍ PRAVIČIARI
Platón ale vie obohatiť našu súčasnosť napríklad i svojimi slovami o starobe. Dnes sa nachádzame v tak bezútešnej dobe, že mnohí by najradšej zbavili ľudí nad 60 rokov práva voliť, pretože sú pre nich prekážkou vo vlastnej budúcnosti. Ďalší by sa radi zbavili vôbec všetkých sociálnych väzieb a hlucho bežali ďalej len sami (hoc aj za koniec bežeckej dráhy). Platónovo ponaučenie tu znie, že „v starobe nastáva úplný kľud a oslobodenie od takých vecí; keď vášne prestanú doliehať a ochabnú, celkom sa napĺňa slovo Sofoklovo, že sme zbavení veľmi mnohých a zúrivých pánov.“ ([4]; 5) Možno teda aj vďaka starým ľuďom sa celá naša spoločnosť celkom nezblázni v splašenej honbe za ziskom, ale riadi sa aj dlhodobejšími a trvácejšími plánmi.

Pravicou preferovaný individualizmus a presadzovanie egoizmu dosiahli systémom „Neujedaj mi z môjho vydretého úspechu“ takej miery, že sa dá pokojne skrátiť do vety: Starí ľudia sú hlúpi a chudobní zas leniví. Pritom však môže dôjsť k paradoxnému javu postrehnutému Janom Kellerom [5], kedy ľudia, ktorých ekonomická situácia sa náhle zhorší, volia ako dôsledok toho prepadu pravicu. To by som prirovnal k nehode, pri ktorej nechtiac vypadnete z okna a budete pritom kričať: Chcem si ten let vychutnať až do konca!!!

Pre pravičiara je vskutku vôbec ľahšie vždy ukázať na tých druhých, “nedokonalých“ ľudí alebo dookola rituálne zatracovať meno ničiteľa vesmíru Fica (zamazávať jeho podobizeň červenou farbou či ním oblepovať mestá), ako sa zamyslieť nad celkovými pomermi a systémom, či povedať, koho fúzy či plešinu pri tom hladia.

Je pekné pridať sa k hlasitej väčšine, ktorá číta ostrý denník SME a povedať, že Fico je magor, lenže čo ďalej? Koho všeobecná mienka sa nám tu núka? Je to totiž podozrivé asi ako keď tesne pred voľbami z prieskumu agentúry Focus, ktorá je financovaná hegemonickými a neoliberálnymi USA, vyplynie, že Ficovi klesá dôvera voličov.

Čo však na druhej strane Miklošove recepty na koláčiky pobaltských štátov a Írska našľahané z nízkych daní (ktoré do nás tlačil spolu so Sulíkom), ktoré dnes majú najväčší deficit a najviac zvýšenú nezamestnanosť? Alebo čo s tým, že pravica bola proti prijatiu eura (a každý dobrý pravičiar dodnes závidí korunu národu svätého, dnes „hňupa“, Václava), ktoré je podľa investorov najsilnejším pozitívom Slovenska v „súťaži krásy“, teda lukratívnosti (i keď systémom „objěď mě a pak mi jěště někdy napiš...“) pre podnikanie.

Títo praví pravičiari majú aj pre našu budúcnosť v mechu viacero zlepšení: zrušenie minimálnej mzdy, odborov a kolektívneho vyjednávania, majú byť zrejme ich návrhy na solidarity hlavne so zamestnávateľmi. Pri súčasnom počte 400 000 nezamestnaných by to istotne znížilo celkový štandard na mzdy zamestnancov v dobrom domnení, že spokojnejší vyhráva. Alebo tá avizovaná liberalizácia energetických podnikov a privatizácia železníc by zrejme mala prispieť k zníženiu cien energií a k zintenzívneniu spojov na málo frekventovaných dráhach. Teda možno aj nie, no čo tam po tom, veď kto chce, má auto, a ak chce ušetriť, môže používať sviečky, či si z paneláku urobiť dieru na rúru od pece.

Ďalšími pravicovými „hurá-nápadmi“ by bolo zvýšenie skúšobnej doby z troch na šesť mesiacov a uzatváranie pracovných pomerov vždy len na dobu určitú. Ako nápad to možno nie je zlé, ale inak áno. V roku 2006 sa vo Francúzsku voči podobným “nápadom“ deregulácie práce konali rozsiahle alarmujúce protesty univerzitných študentov a mladých. Uvedomovali si totiž, že takto je nového zamestnanca vždy po pol roku možné vyhadzovať z práce, a to bez udania dôvodu. I francúzske ženy si uvedomovali, že by to mohlo predstavovať riziko sexuálneho obťažovania zo strany zamestnávateľov.

Ak by sme sa teda mali držať hesiel slovenských proponentov týchto „ha-rašení“, že ich budúce generácie volia, môžeme pouvažovať o tom, ako sa bude týmto generáciám žiť každý polrok v inej práci. Napokon, veď uvidíme, aký býčí guláš ešte do volieb navarí vratný Flašík.


LITERATÚRA:
[1] Dupkala, Rudolf: Úvod do filozofie dejín. Fotopress, Bardejov 2005
[2] Žižek, Slavoj: Berlusconi v Teheránu. In: http://www.salon.eu.sk/article.php?article=1235-berlusconi-v-teheranu-esej
[3] Platón: Euthyfron. Obrana Sokrata. Kriton. Jan Laichter, Praha 1934
[4] Platón: Ústava. Oikoymenh, Praha 2001
[5] Keller, Jan: Dva druhy pravicových voličů. In: http://www.czechfreepress.cz/index.php?option=com_content&view=article&id=1823:jan-keller-dva-druhy-pravicovych-voli&catid=81:politika&Itemid=486