Klapky slovenského neokonzervativizmu

Majú slovenskí neokonzer-vatívci liek na naše bôle?

Predplatí si Eva Čobejová Slovo?

Eva Čobejová si kúpila ľavicový týždenník Slovo. Urobila tak zrejme preto, aby doňho zabŕdla. Vyplýva to z jej slabých kritických dojmov, s ktorými sa zverila v domácom periodiku slovenských neokonzervatívcov. Pozrime sa nakoľko je jej pohľad pádny a v akom stave sa na základe toho nachádzajú moderné pravicovo orientované periodiká.

Stále ju máta fantóm Braňa Ondruša, pri ktorom jej nejde do hlavy, že sa popri práci na Úrade vlády dokáže venovať aj písaniu. Tu jej akosi neprišlo na rozum to známe exorcistické zariekavadlo rovnosti, že kto je dnes šikovný, ten má. K tomu môžeme dodať ešte to, že i keď sa Ondruš dopustil neodpustiteľného hriechu a napomáhal diablovi, rep. Ficovi, stále ešte nie je homofób a xenofób ako viacerí vaši kolegovia, pani Čobejová.

Škoda však, že redaktorka nezareagovala aj na iné témy či kritiku z tohto starého čísla Slova, ako napríklad okliešťovanie demokracie výnimočnými stavmi a vnucovanie politík nelegitímnymi inštitúciami, o ktorých v ňom píše Peter Vittek. Možno má na tieto témy pani Čobejová svoj vlastný, vyhranený názor, no prezentovať ho v totalitnom (razí jeden zaprdený, malomeštiacky názor) a proteroristickom (propaguje používanie násilia USA a Izraela na dosiahnutie ich politických cieľov) Týždni sa neodhodlala.

Mohla sa tiež pozastaviť nad úvahou docenta Ivana Buraja o Foucaultových režimoch pravdy, a trochu sa tak zamyslieť nad svojou perspektívou, z ktorej sa na veci díva. (To by ponúklo aj vysvetlenie, prečo napríklad Martin Hanus nemôže v rámci svojho diskurzívneho režimu pravdy odsúdiť pedofíliu kňazov.) Lenže to by asi nesmela písať do stredovekého týždenníka Habdomas, ktorý svoj diskurz odvodzuje od najzatuchlejších nositeľov pravdy závislých na hutných sieťach moci.

Okrem toho by tam narazila aj na témy, pri ktorých by našli spoločnú reč, napr. pri uvažovaní o tom, ako sa zmenila spoločnosť od novembra 1989, a aký šok z rozhodovania ľudia dodnes prežívajú, pretože ním nevedia narábať, ba sa hrdo hlásia k tým, čo ich obrali o veci, ktoré pomáhali vytvárať. Že im vzali česť s prácou a istotou, o ktoré prišli, pripravili ich o majetok, ktorí mali spoločne spravovať a dnes týchto zlodejov nazývajú otcovia národa. Otcovia, ktorí sa zbavili zodpovednosti za svoje deti a zamenili ich budúcnosť za vlastný pôžitok. Že sa znásilnili ich podvedomia tým, že obrátili ich zraky na nepredané braky Západu, aby nevideli to, že oni sami boli predaní.

Pani redaktorka môže byť napokon ešte rada, že sa dostala k takémuto zaujímavému čislu. A o čom vypovedá to, že sa dostala len k nejakému starému číslu? Ak ho tým chcela vysmiať, že je nečitateľné, tak sme ukázali, že to tým nebude. Tlačové vydania rôznych periodík sa všeobecne predávajú slabšie kvôli dostupnosti jednotlivých vydaní na internete, čo sa kompenzuje (okrem rôznych príloh ako samolepky s Ficom, CD-čkami Pilates či receptami na zeleninové fašírky aj) pomalým prechodom na spoplatnené stránky.

Predplatí si teda Eva Čobejová Slovo (aby sa dočítala aj iné veci a nepísala tieto bezradnosti)?


Vúdú zafungovalo alebo bude Hríb škrtať aj Dzurindu?

Ten istý denník sa pred voľbami urputne snažil vtipnou vúdú formou premôcť démonické sily, aby odvrátil Slovensko od zákerného červeného moru. Dokonca sa v denníku Nový jeden deň jeden čas povrávalo, že Shooty pre zdar rituálu tajne odstrihol Ficovi koniec kravaty, keďže sa nedostal k vlasom. Keď sa potom šéfreaktor Hríb vo svojej televíznej inkarnácii pýtal „Čo sa to tu v sobotu stalo“, chcel zrejme naznačiť, že čarom do poslednej chvíle úplne neveril. Zdá sa však, že ich moc zafungovala.

Chvalabohu, veď už nepomáhalo nič. Neustále moralizovanie o politike, taktizovanie s právnikmi o zmluve s Meficofelom, idealizovanie pravice, či vzývanie mesiaca novembra, nestačili na to, aby dokázali nepriateľa, ktorého častujú ako hlúpeho a klamára, odrovnať, a to ani vtedy, keď s ním bol šéfreaktor v relácii celkom sám. Tam sa na obranu pred ním sa stiahol do kŕčovitej pózy, zatínal sa, hromžil a neskôr vyhrážal, že sa stanú hrozné veci ak zvíťazí. Celkom ako malé decko...

Konkrétne napísal: „Tieto voľby považujem za veľmi dôležité, pretože rozhodnú, či sa Slovensko bude naďalej uberať cestou korupcie, zmenšovania slobody a primitivizmu.“ Otázkou ale je, čo sa môže naozaj zmeniť jednými voľbami?

Aký je význam týchto slov? Je zmenšovanie slobody poukazom na postavenie, v ktorom sa nachádzajú slovenskí pracujúci, ktorí sa musia uplatniť na trhu práce pod hrozbou nezamestnanosti a ďalšieho zhoršovania svojej ekonomickej situácie? Možno na nelichotivú situáciu, ktorou sa čiastkovo zaoberá Inšpektorát práce, ktorý dnes opakovane naráža na „nevyplácania náhrady príjmu za práceneschopnosť do 10 dní alebo cestovných náhrad, nedodržiavania pracovného času a nedostatkov pri rozväzovaní pracovného pomeru“, kedy je čoraz ťažšie domáhať sa svojich práv a dochádza k ďalšiemu odoberaniu istôt.

Senior komentátor Peter Javůrek v tejto súvislosti hovorí o prechode z rozprávky o štáte, ktorý nás všade ochráni, do rozprávky o dobrých zamestnávateľoch, ktorí nás môžu zamestnať, ale najprv nás musia vyhodiť. Tieto absurdné istoty popisuje aj takto: „Kríza poslala desaťtisíce ľudí na úrady práce a ich rodiny do pozície čakateľov na chudobu. "Istoty", ktoré im pritom garantoval novelizovaný zákonník, majú v porovnaní s vyspelou Európou (to je tá, do ktorej sa údajne uberáme, občas vraj dokonca tigrími skokmi) charakter paródie.“

Ak sa budeme vážne zaoberať aj Hríbovou referenciou na doterajšie uberanie sa Slovenska cestou korupcie, môžeme si zmenu vo vedení krajiny (pre porovnanie) demonštrovať na najčerstvejšom prípade umiestnenia Petra Plučinského novou koalíciou na ministerstve obrany. S ním je podľa denníka Pravda spojený škandalózny prenájom najziskovejších oddelení Vojenskej nemocnice v Bratislave súkromnej spoločnosti. Denník píše, že „Najziskovejšie oddelenia nemocnice vtedy prenajala armáda bez verejnej súťaže spoločnosti Top-Med. Štát nevýhodnú zmluvu zrušil až po mimosúdnej dohode, ktorú zaplatili daňoví poplatníci. Top-Med dostala do dlhodobého prenájmu laboratóriá, röntgeny, centrálne operačné sály, urologické, chirurgické, traumatologické aj ortopedické oddelenie. V apríli 2006 tak vlastne v jednej nemocnici boli dve - štátna s málo lukratívnymi oddeleniami a druhá súkromná Všeobecná nemocnica Top-Med. Zamestnanci vtedy hovorili o skrytej privatizácii.“ Takže, zase tu platí, že sľuby sa sľubujú a len blázni sa im radujú...

Na tomto mieste treba pripomenúť aj čisto profesionálnu kritiku ekonomického analytika Petra Staněka Gabrielom Šípošom, ktorý zrátal koľko slov ku korupcii majú pravicové strany v predvolebných programoch. Staněk totiž tvrdil, že sa korupcii nevenujú. Šípošova kalkulačka však dokázala opak, i keď nedávna realita zas ukazuje ďalší opak. (Na opak poukázal aj M. Ftáčnik, ktorý tvrdí, že sľuby pána Freša (ešte nedávno SDKÚ-DS) o predaji majetku bratislavského kraja elektronickými aukciami ostali len pri pôvodnom ubezpečení.) Napriek tomu musíme povedať, že to bol silný úder nezávislej, no zato ograntovanej novináčiny, budovanej na oči otvárajúcich študijných pobytoch v U.S.A. do tela celej intelektuálskej SAV. Je vidieť, že Šípoš je hoden svojho titulu samozvaný dohliadač. Pripomína tým pádom i agenta z Burroughsových románov, ktorí časom zabudli na to, že sú agentami.

I prvé rozhodnutia, ktoré vzišli z rokovaní v hermetických, zaprdených zasadačkách novej vlády, teraz už v podobe programových téz, ukazujú, že Slovensko sa ide ešte rozhodnejšie uberať cestou umenšovania slobody, ba dokonca otrokárstva, ako píše sociológ Miroslav Tížik. Silný dôraz stredopravých strán na slušnosť sa mení na vôľu trestať chudobných prostredníctvom ich maloletých detí odpracovanou dvojnásobnou náhradou ujmy, ktorú spôsobia. Z pochabých malých krádeží maloletého fagana sa tak stane nútená práca zadarmo pre jeho rodiča. Ešte vám to znie ako správna kompenzácia? Čím si však rodič nahradí nezaplatené dni vo svojej výplate či dieru v už tak slabom rodinnom rozpočte (150Eur v malých krádežiach = mesiac nezaplatenej práce)? Nevzniká tak priestor na ďalšiu delikvenciu? Takáto „Inštitucionalizovaná úžera, legalizované zotročovanie svojich občanov, tvrdšia represia voči drobnej kriminalite a popieranie práva na spravodlivý a primeraný trest sú stavebnými kameňmi novej, no žiaľ nedemokratickej budúcnosti.“

Ako je možné, že sa pri týchto konzervatívne a kresťansky orientovaných stranách stráca klasická kresťanská láska a solidarita s chudobnými a víťazí falošné proklamovanie slušnosti pri dotváraní a udržiavaní nedôstojných podmienok pre život a prehĺbovaní rozdielov jednotlivých socioekonomických skupín? Až tak prudké obmedzovanie slobody sa po voľbách, pán Hríb, od vašich favoritov nečakalo. Pretože, ako zakončuje sociológ Tížik, takto sú ich politické kroky ďalším „presmerovaním pozornosti od nevidených podvodov bohatých a mocných, k najviditeľnejším obetiam dvadsaťročného budovania kapitalizmu. K zúfalcom, ktorí v mizérii svojho postavenia nedokážu svoje krádeže zamaskovať alebo obhájiť ako verejný záujem.“ Teda opravujem: tieto ich kroky by nečakal ten, kto netušil, že ste obhájcom a presadzovateľom neokonzervativizmu, z ktorého ideami sa to dokonale zlučuje.


Prestane Kaščák obmedzovať slobodu?

Michal Kaščák je tolerantný človek. Akurát nechápe, ako môže niekto hrať na mítingoch strany Smer. Je to pekná zásada, no prečo je netolerantný (okrem SNS a HZDS) len k tejto strane? Rozlišovacím znakom asi nebude podozrenie z korupcie, ba ani populizmus, ktoré náhle pribúdali k všetkým známym firmá... pardón stranám ako vyrážky či piercing. Avšak na základe jeho vyhlásení o pravicovom festivale, ktorého je riaditeľom a náklonnosti k jednorozmernému Týždňu, do ktorého aj píše, možno usúdiť, že má ako starší mladý človek myseľ stále zanesenú presudkami nadobudnutými za minulého režimu. Inak by nepovažoval ľavicu za niečo jednotvárne, jednofarebné, či ju nestotožňoval s masovosťou.

Sám ale tvrdí, že festival podporujú okrem konzervatívneho týždenníka i liberálny denník a hrajú mu tam ľavicové skupiny, tak aký nedostatok pestrosti? Prinajmenšom čudne pri tom pôsobí ak si tieto „ľavicovo orientované“ hviezdy privlastňujú na svoju propagandu tí, proti ktorým oni bojovali. Sú to v prvom rade korporácie, vojny a zločinecké vlády, proti ktorým svojím spevom a hudbou bojovali Patti Smith či Chumbawamba (skupina radila ľuďom, ktorí sa nemôžu kúpiť ich CD, aby si ho ukradli z veľkých obchodných reťazcov), ktorí sa festivalu v minulosti zúčastnili. Paradox vyniká ešte viac pri predstave festivalu Woodstock posiatého reklamami a logami firiem, či diskusným stanom, v ktorom debatu vedie zástanca imperializmu.

Našťastie na Slovensku existujú i ľudia, ktorí si slobodu predstavujú inak, a treba povedať, že celkom inak, ako 60 Eur za tri dni na jarmoku korporácii, na ktorom za zvukov málo rozšírenej hudby získavajú nových konzumentov.

Ľavica, milí pravičiari, je totiž všetko to, kam vy ani nedovidíte, a to, čo si dnes privlastňujete ako svoje, máte vďaka nej a preto, že sa tak ľudia, nie aristokracia, rozhodli (v zmysle prekonania starého, prežitého (ancien régime) vo všeobecnosti). Nebyť revolučných hnutí, vôle ľudí po poznaní a slobode, po spravodlivosti pre všetkých a humanite, tak tu ešte upaľujete bosorky, vy hysterické paródie božích bojovníkov. Nepracovali by ste duchom a ako redaktori, ale za pásom, na Pohode by znela namiesto Prodigy Sedembolestná panna Mária, a nemohli by ste čítať ani len Kafku či Sartra, iba ak literatúru ako školák Kájo Mařík a podobne. Jediné, čo by sa u vás asi nezmenilo je prostoduchý pohľad, ktorý presadzuje váš kŕčovitý týždenník nostalgikov strateného raja, ktorý ostal už len v hlave jedného šedivého blázna, ktorý by potreboval dobrý, pokojný dôchodok a nie vyjadrovať sa k súčasnému verejnému dianiu.

Amen.