Nekrológ Daniel-a Bensaid-a

TARIQ ALI | The Guardian


Francúzsky filozof a vedúca postava udalostí 1968

Francúzsky filozof Daniel Bensaid, ktorý zomrel vo veku 63 rokov na rakovinu, bol jedným z najnadanejších marxistických intelektuálov svojej generácie. V 1968, spolu s Daniel-om Cohn-Bendit-om, pomohol vytvoriť Mouvement du 22 Mars (Hnutie 22-ho marca), organizáciu, ktorá prispela k explodovaniu povstania, ktoré otriaslo Francúzskom v máji a júni toho roku. Bensaid bol nejlepší vo vysvetľovaní myšlienok veľkým davom študentov a pracujúcich. Vedel fascinovať publikum, čoho som bol svedkom v jeho rodnom Toulouse v 1969, keď sme sa delili o pódium na manifestácii 10 000 ľudí na podporu Alain-a Krivine-a, jedného z lídrov povstania, v jeho prezidentskej kampani, kandidujúc za Ligue Communiste Révolutionnaire (LCR).

Bensaid-ova prenikavá analýza nebola nikdy prezentovaná povýšeneckým spôsobom, akékoľvek bolo zloženie publika. Svoje myšlienky odvodzoval z klasického marxizmu - Marx, Lenin, Trotskij, Rosa Luxemburg, ako bolo pre tie dni typické - no jeho spôsob pozerania sa na ne a ich prezentovanie bolo jeho vlastné. Jeho filozofické a politické spisy majú lyrický šmak - na obzvlášť nudných stretnutiach ústredného výboru ho bolo možné vidieť zahĺbeného do Proust-a - a vzdorujú hladkému predkladu do angličtiny.

Ako líder LCR a IV. internacionály, ku ktorej bola pričlenená, cestoval Bensaid veľmi veľa do Južnej Ameriky, hlavne Brazílie, a zohral dôležitú úlohu tým, že pomohol zorganizovať Robotnícku stranu (PT), v súčasnosti tam pri moci pod prezidentom Luiz-om Inácio-m Lula-om da Sila-om. Nerozvážne sexuálne stretnutie skrátilo Bensaid-ov život. Dostal Aids a, počas posledných 16 rokov, bol závislý na liekoch, ktoré ho udržiavali v chode s osudovými vedľajšími účinkami: rakovina, ktorá ho napokon usmrtila.

Fyzicky sa stal tieňom svojho predošlého ja, no intelekt nebol zasiahnutý a napísal viac ako tucet kníh o politike a filozofii. Písal o svojom židovstve a tiež mnohých svojich súdruhov a ako ho to nikdy nepriviedlo, alebo väčšinu z nich, k tomu, aby nasledovali cestu slepého a nekritického sionizmu. Nemal rád politiku identity a jeho posledné dve knihy - Fragments Mécréants (Diskurz neveriaceho, 2005) a Eloge de la Politique Profane (Chvála sekulárnej politiky, 2008) - vysvetľujú, ako sa to stalo náhradou za vážne kritické myslenie.

Bol vedúcim marxistickým verejným intelektuálom Francúzska, často žiadaným v talkshow a písaní esejí a posudkov v Le Monde a Libération. V čase, keď veľká časť francúzskej inteligencie posunula svoj terén a prijala neoliberalizmus, ostal Bensaid vytrvalým, no bez stopy dogmy. Dokonca sa v 1960-tych rokoch vyhýbal ľavicovým klišé a myslel tvorivo, častokrát spytujúc pravdy radikálnej ľavice.

Bol vyškolený v lycées Bellevue a Fermat v Toulouse, no formatívny vplyv mal od svojich rodičov a ich prostredia. Jeho otec, Haim Bensaid, bol Sefardom z chudobnej rodiny v Alžírsku a presťahoval sa z Mascara-y do Oran-u, kde dostal prácu ako časník v kaviarni, no čoskoro objavil svoje skutočné povolanie. Trénoval ako boxér, aby sa stal šampiónom welterovej váhy v severnej Afrike.

Danielova matka, Marthe Starck, bola silná a energická Francúzska z robotníckej triedy v Blois-e, strednom Francúzsku. V 18-tich sa presťahovala do Oran-u. Stretla toho boxeristu a zamilovala sa. Francúzski kolonisti boli šokovaní a veľmi sa snažili ju presvedčiť, aby si nevzala Žida. Zaprisahali ju, že dostane pohlavne prenosnú chorobu a bude mať nenormálne deti.

S Francúzskom okupovaným Nemcami a veľkou časťou krajskej elity v stave kolaborácie s hlavným mestom vo Vichy, sa dostala farncúzska koloniálna administratíva do línie. Ako Žid bol Danielov otec zatknutý, no pokúsil sa ujsť zo zajateckého tábora, a neuvážene sa rozhodol ísť do Toulouse, kde mu Marthe pomohla získať falošné papiere. Ozbrojený novou identitou si kúpil bistro, Le Bar des Amis. Na rozdiel od jeho dvoch bratov, ktorí boli zabití počas okupácie, prežil, vďaka z veľkej časti jeho žene, ktorá mala oficiálny certifikát z Vichy uvádzajúci jej "ne-príslušnosť k židovskej rase".

V týchto dojemných spomienkach, Une Lente Impatience (2004), Daniel poznamenal, že tieto barbarstvá sa udiali na Francúzskej pôde len pár desaťročí pred 1968. Le Bar des Amis, napísal, bolo kozmopolitným miestom navštevovaným španielskymi utečencami, talianskými antifašistami, bývalými bojovníkmi odporu a rozličnými pracujúcimi, spolu s vetvou miestnej Komunistickej strany, ktorá si tu konala svoje schôdze. Vzhľadom k matkiným vášnivým republikánskym a jakobínskym názorom (keď príbuzný, po programe francúzskej televízie o britskej monarchii, vyjadril svoje pochybnosti o popravení Ľudovít-a XVI. a Maria-e Antoinette-y, Marthe s ňou neprehovorila 10 rokov) by bolo neobvyklé, ak by sa mladý Bensaid stal monarchistom.

Rozhnenvaný masakrom Alžírcov v Métro Charonne v 1961 (nariadeným Maurice-om Papon-om, policajným šéfom a bývalým nacistickým kolaborantom), vstúpil do Únie komunistických študentov, no hneď nato bol podráždený straníckou ortodoxiou a pridal sa k ľavicovej opozícii v zväze organizovanom Henri-m Weber-om (v súčasnej dobe senátor Socialistickej strany v hornej snemovni) a Alain-om Krivine-om. Kubánska revolúcia a odysea Che Guevara-u urobila zvyšok. Disidenti boli vypovedaní zo strany v 1966.

Toho roku bol Bensaid prijatý do Ecole Normale Supérieure v Saint-Cloud a presťahoval sa do Paríža. Tu pomohol založiť Jeunesse Communiste Révolutionnaire (JCR), mladých disidentov inšpirovaných Guevara-om a Trotsky-m, ktorá sa neskôr zmenila na LCR.

Naposledy, keď som ho stretol pred pár rokmi, v jeho obľúbenej kaviarni v Parížskej Latinskoamerickej štvrti, bol v plnom prúde. Choroba nevysala jeho vôľu žiť alebo myslieť. Politika bola zdrojom jeho životnej sily. Hovorili sme o spoločenských nepokojoch vo Francúzsku a či by to bolo dosť na to, aby to prinieslo skutočnú zmenu. Pokrčil ramenami. "Možno nie v našich životoch, no budeme pokračovať v boji. Čo iné je možné robiť?"


>Daniel Bensaid, filozof, narodený 25. marca 1946; zomrel 12. januára 2010

[Zdroj: http://www.guardian.co.uk/world/2010/jan/14/daniel-bensaid-obituary]
Preložil: Karanowak

Postmoderný kapitalizmus

Zlý americký sen

Predstavte si toto: Stala sa vám nepríjemná vec – nedávno vás opäť okradli o nemalé peniaze. Viete, že šlo o zlodeja z rovnakej bandy ako u predchádzajúcich krádeží. Naviac sa to tentokrát stalo tak, že zneužili vašu dôveru. Teraz však prišli všetci z bandy za vami so zbedačenými tvárami, aby ste prispeli na verejnú zbierku, ktorú organizujú. Ako zareagujete?

Takto sa spoločne objavili Clinton, Bush a Obama v šote [1] -ktorý by sa mohol volať: odčinenie hriechov našich otcov [2] alebo odteraz budeme sekať dobrotu!-, aby žobronili od Američanov „cash“ na živelnú pohromu na Haiti. Pekné od nich, no ten apel by mali adresovať v prvom rade sebe: Nie je najlepší čas splatiť pomoc a dôveru ľudí pre ich protežantov z Wall street, korporátnych kamarátov, známych prívržencov vojen a milovníkov irackých ropných polí a afgánskeho maku?

POMOC - PRE KOHO?
Ako to, že keď ide o pomoc bankám veľa sa nediskutuje, no keď treba urgentne zachraňovať životy, tak sa s ňou otáľa? Veď práve Bushova vláda ponechala po hurikáne päť dní vlastný zaplavený New Orleans bez pomoci a aj potom mala problém ho vôbec nejako zvládnuť [3]. Hlavne že vtedy odmietla pomoc kubánskej 1500-člennej zdravotníckej brigády pre medzinárodnú pomoc [4].

Áno, v oboch prípadoch možno pomôcť peniazmi, ale koho život sa zachraňoval na Wall street pri finančnej kríze? Možno je niekoho politický alebo profesionálny život hodnotnejší ako život iného človeka (o tom by nám náš nádejný SS oberführer Sulík vedel povedať svoj „liberálny“, teda „slobodný“, názor [5]). Na finančnej kríze totiž bolo zvláštne to, že nikto vlastne nevedel, či nepredstaviteľne veľké peniaze (od ľudí!) na jej zažehnanie budú mať vôbec správny efekt. Zarážajúce potom je, že ak má účinok len to, či účinku lieku uveríme, tak vlastne nie je podstatné, či ten liek bol vôbec potrebný, alebo bol poprípade nahraditeľný iným. [6; 10-11] Kto túto záchranu náhodou premeškal, nevadí, čoskoro to tu zrejme budeme mať znova, pretože tento obnos peňazí (pre tých, čo zabudli, pripomeniem – 700 miliárd dolárov) darovaný bankám len utvrdil finančných špekulantov v tom, že sú, v prípade potreby, istení a že môžu pokračovať v podobných pokusoch. [7; 12] Filmár Michael Moore to nazval „najväčšie zlodejstvo v histórii tejto krajiny“ [8], pretože sa nutnosť okamžitej akcie predstavovala akoby sa inak malo zrútiť nebo nad nami.

Scénku troch mušketierov dopĺňal aj šťastný prezident Clinton, ktorý mimochodom svojho času tiež pomáhal keď nemusel. I on pomohol sociálnym prípadom z Wall street, pretože tí mali v 95-tom strach, že nezarobia na mexických obligáciách. Vtedy sa „s plačom obrátili na americkú vládu, že sa svet zrúti, keď im americkí daňoví poplatníci nehodia finančný záchranný pás. Prezident Clinton obišiel váhajúci kongres a z peňazí daňovníkov zhromaždil 50 miliárd USD na to, aby bankári a investičné spoločnosti Wall Streetu dostali naspäť svoje peniaze. Kritici tejto pomoci si všimli, že ani penny z týchto peňazí sa neušlo miliónom chudobných, ani príslušníkom mexickej strednej triedy, ktorí znášajú najväčšie bremeno krízy.“ [9; 204]

Takže, čo sa týka pomoci, podľa USA sa má každý slobodný človek spoľahnúť len na seba a musí si pomôcť sám. ...teda okrem bankárov... Pretože, ako povedal Obama: „We (rozumej: politici a bankári) stay united!“



[1] http://www.youtube.com/watch?v=KsHNStWwp9o
[2] http://www.jetotak.sk/editorial/nas-dlh-voci-haiti
[3] http://blisty.cz/2005/9/2/art24810.html
[4] http://www.jetotak.sk/editorial/haiti-kuba-a-maly-zazrak-na-cnn
[5] http://richardsulik.blog.sme.sk/c/168796/Zivot-je-hodnotny-tym-co-z-neho-spravime.html
[6] Žižek, Slavoj: First as tragedy, then as farce. Verso, London 2009
[7] tamže
[8] http://www.michaelmoore.com/words/mikes-letter/the-rich-are-staging-a-coup-this-morning-a-message-from-michael-moore
[9] Korten, David C.: Keď korporácie vládnu svetu. Vienala, Košice 2001

Abeceda teórie marxizmu: Pokles miery zisku a teória kríz

Raya Dunayevskaya

Tretí diel (Kapitálu), ktorý sa zaoberá fenoménom kapitalizmu v jeho konkrétnych pohyboch, je tým, ktorí preferujú súčasní akademickí ekonómovia. Tí nám vravia, že iba z tohto hľadiska, kde sa Marx zaoberá cenami a ziskami, je možné pochopiť prvý diel, kde sa pojednáva iba v abstrakciách: hodnota a nadhodnota. MARXOV CIEĽ BOL ÚPLNÝM OPAKOM. Zastával názor, že ako náhle pochopíte zákon nadhodnoty, nebude zákon hodnoty predstavovať žiadne ťažkosti; ak by ste tento proces otočili, nepochopili by ste ani jedno, ani druhé.

Je pravda, že tretí diel je Marxovo najužšie priblíženie sa ku skutočnému svetu. Tovary sú vymieňané nie na hodnote, ale na výrobných cenách, to jest, cena výroby plus priemerná hodnota zisku. Ďalej, nadhodnota neostáva abstraktnou masou zmrazenej nezaplatenej práce, ale predpokladá hmatateľný tvar zisku, záujmu a renty – všetko vo podobe tekutého kapitálu. Obchodník a zisk jeho sprostredkovateľa a finančník a jeho transakcie a manipulácie s úvermi prichádzajú k životu. To, čo však predstavuje oslepnutie tých, ktorí si myslia, že to ukazuje, že zdravý rozum v treťom dieli zvíťazil nad hegeliánskym mysticizmom prvého dielu, je, že žiaden zo zákonov formulovaných neskôr neruší predchádzajúce. Zákony upravené vo svojom skutočnom fungovaní nemôžu prostredníctvom zásahu protikladných tendencií nikdy dosiahnuť svoju krajnú hranicu, no žiaden z týchto zákonov nie je vyvrátený.

Nadhodnota ostáva DANOU veličinou, zmrazením toľkých nezaplatených hodín práce, ktorá slúži ako zvieracia kazajka kapitalistov, ktorú nemôžu odstrániť žiadnou trhovou manipuláciou. Jedinú vec, ktorú dokáže dosiahnuť konkurencia je ovplyvniť celkovú mieru zisku, istý druh „kapitalistického komunizmu“, ktorý potvrdzuje, že všetky kapitály daných veličín dostanú príslušné podiely celkovej nadhodnoty.

Premena miery nadhodnoty na mieru zisku je púhym vyjadrením podielu nadhodnoty k celkovému, namiesto len k variabilnému, kapitálu. No toto v žiadnom prípade nemení zákon nadhodnoty, ktorý je, že iba živá práca je zdrojom nadhodnoty. Jednotlivé ceny kolísajú nad a pod hodnotou, no vo svojom celku sa všetky ceny rovnajú všetkým hodnotám. Monopol prináša zmenu do fungovania priemernej miery zisku, no to nie je hlavným zákonom kapitalistickej produkcie.

Hlavným zákonom kapitalistickej produkcie – a srdca tretieho dielu – je zákon klesajúcej tendencie miery zisku. Marx považoval teóriu klesajúcej miery zisku za „PONS ASINI“ [„Oslí most“; problém, ktorý testuje schopnosť neznalej osoby] celej politickej ekonómie, tú, ktorá oddeľuje jeden rétorický systém od druhého.

Neustále prevraty v produkcii a neprestajná expanzia konštantného kapitálu vyvolávajú, pochopiteľne, rozšírenie trhu. No zväčšenie trhu má v kapitalistickom štáte veľmi ostré obmedzenia. Spotrebné tovary kapitalistického štátu sú obmedzené nadbytkom kapitalistov a potrebami pracujúcich ak sú platení podľa hodnoty. Trh pre spotrebné tovary je postačujúci iba na to, aby umožnil kapitalistovi pokračovať vo svojom hľadaní väčších hodnôt. NEMôŽE BYŤ VäČŠÍ.

Toto je najvyšší prejav Marxovho zjednodušujúceho predpokladu, že pracujúci je odmeňovaný hodnotou. Najvnútornejšou príčinou kríz, podľa Marxa, je, že pracovná sila vytvára V PROCESE PRODUKCIE A NIE NA TRHU hodnotu väčšiu akou je sama. Pracujúci je producentom nadvýroby. Nemôže to byť inak v hodnotu vytvárajúcej spoločnosti, kde prostriedky spotreby, ktoré sú iba momentom v reprodukcii pracovnej sily, nemôžu byť väčšie ako potreby kapitálu po pracovnej sile. Toto je osudová chyba kapitalistickej produkcie. Na jednej strane musí kapitalista zväčšovať svoj trh. Na druhej strane, nemôže byť väčší. Toto Marx nazýva HLAVNÝ ZÁKON KAPITALIZMU, ktorý nemôže byť prekonaný inak, než odstránením zákona hodnoty.

Jediný „trh“, ktorý sa zväčšuje za hranicami pracujúcej populácie odmeňovanej podľa hodnoty je kapitalistický trh. No tam tiež neustále technologické revolúcie skracujú zajtrajší čas nevyhnutný na REPRODUKOVANIE produktu oproti času na jeho dnešnú PRODUKCIU. A z toho dôvodu sa blíži čas kedy budú všetky tovary, zahrnujúc pracovnú silu, „preplatené“.

Kríza, ktorá nasleduje, nie je spôsobená nedostatkom „efektívneho dopytu“. Naopak, je to kríza, ktorá spôsobuje nedostatok „efektívneho dopytu“. Pracujúci, zamestnaný včera, sa stal dnes nezamestnaným. Kríza nastáva nie preto, že bol nedostatok trhov – trh je najväčší tesne pred krízou – no pretože Z KAPITALISTICKÉHO POHĽADU nastáva neuspokojujúca distribúcia „príjmu“ medzi príjemcami platov a tými nadhodnoty alebo ziskov. Kapitalista znižuje svoje investície a výsledná stagnácia produkcie vyzerá ako nadprodukcia. Samozrejme, je tu protiklad medzi produkciou a spotrebou. Pochopiteľne tu je „nemožnosť predávať“. No táto „neschopnosť predávať“ sa prejavuje ako taká KVôLI FUNDAMENTÁLNEMU, PREDPOKLADANÉMU POKLESU MIERY ZISKU, KTORÝ NEMAL ČOKOĽVEK SPOLOČNÉ S NESCHOPNOSŤOU PREDÁVAŤ. Pokles miery zisku, ktorý dokazuje, že kapitalistická produkcia vytvára bariéru pre svoj vlastný ďalší rozvoj, je tým, čo spôsobuje konkurenciu, nie naopak.

Zákon klesajúcej tendencie miery zisku je prejavom zákona hodnoty za najrozvinutejších podmienok kapitalistickej produkcie. Za týchto podmienok stále väčšia prevaha mŕtveho nad živou prácou spôsobuje taký klesajúci vzťah nadhodnoty voči celkovému kapitálu, že môže nastať deň, kedy, i keď by si kapitalista mohol privlastniť celých 24 hodín práce armády ZAMESTNANÝCH, a pracujúci by žili zo vzduchu, kapitalisti by nedosiahli DOSTATOK nadhodnoty na zabezpečenie mamutieho kapitalistického stroja v stále sa zväčšujúcej miere. Hlavné protirečenie kapitalizmu tak opätovne potvrdzuje tri základné fakty kapitalistickej produkcie: (1) pokles miery zisku, (2) hlbšie a hlbšie krízy, a (3) väčšiu a väčšiu armádu nezamestnaných.

Dnes, keď vidíme splnenie Marxových najabstraktnejších postulátov – koncentráciu kapitálu v rukách jedného kapitalistu alebo jednej kapitalistickej korporácie – môžeme vidieť, že absolútna hranica rozvoja zákona centralizácie a koncentrácie kapitálu nebola nijako schopná vyriešiť problém kríz a poklesu miery zisku. Táto jedinečná kapitalistická spoločnosť ostáva riadená zákonom hodnoty, zákonom svetového trhu, majúc svoj pôvod v technologických revolúciách bez ohľadu na to, odkiaľ vzišli. Atómová energia môže byť tajným objavom Spojených štátov. No Rusko sa musí prispôsobiť alebo zahynúť...

Jedna časť TEÓRIÍ NADHODNOTY, nazvaná „Akumulácia kapitálu a krízy“... je osobitne náležitá dnešnej diskusii. ... Marxova kritika Malthus-a, napríklad, je tiež odpoveďou proponentom podpriemernej spotreby dneška.

„Jedinou zásluhou Malthus-a,“ napísal Marx v 1865, „je, že zdôrazňuje nerovnú výmenu medzi kapitálom a prácou. Táto zásluha je negovaná vďaka jeho zmätku medzi určením hodnoty (VERWERTUNG) peňazí alebo tovaru AKO KAPITÁLU hodnotou (WERT) tovaru ako takého...

„Situácia nadprodukcie je hlavným zákonom produkcie kapitálu: produkcia postupuje v súlade s produktívnymi silami... a nevšíma si existujúce hranice trhu, efektívneho dopytu... okrem toho, množstvo producentov je obmedzené a, kvôli povahe kapitalistickej produkcie, musí vždy ostať obmedzené...“

V konfrontácii klasickej politickej ekonómie s „vulgárnou“ ekonómiou dochádza Marx k záverom, ktoré nemôžu byť pre dnešok precenené. Tvrdí, že finanční kapitalistickí teoretici sú tak veľmi vzdialení priamemu procesu produkcie, žijú tak veľmi vo fetišistickej ríši záujmov, že vytvorili teórie peňazí a úverov, ktoré sú takmer „fikciou bez fantázie“.

Fakt, že samotná táto dôležitá práca bola celkom opomenutá v Spojených štátoch marxistami a rovnako ne-marxistami, neznižuje, no zvyšuje o ňu záujem u študentov a rovnako aj verejnosti.

1947


[Zdroj: http://marxists.org/archive/dunayevskaya/works/1947/decline-profit.htm]
Preložil: Karanowak

Evo Morales: „Nemôžeme zastaviť globálne otepľovanie bez ukončenia kapitalizmu“

Democracy Now! v Kodani
17. december 2009 – Democracy Now! – Bolívijský prezident Evo Morales sa k nám pridá v Kodani, aby hovoril o klimatických rokovaniach OSN, kapitalizme, klimatickom dlhu a ďalších iných veciach. „Zásady neobmedzenej industrializácie sú tým, čo ničí prostredie“, hovorí Morales. „A táto iracionálna industrializácia je kapitalizmus.“

AMY GOODMAN: Toto je klimatické odpočítavanie. Hlási sa Democracy Now!, democracynow.org. Som Amy Goodman. Vysielame z Bella Center (Kodaň).

Ostáva jeden deň pred tým ako sa summit OSN COP15 priblíži ku koncu. Summit sa opisuje ako najväčšie stretnutie o klimatických zmenách v dejinách. A dnes, desať dní po tom, ako začalo, sú rozhovory na pokraji zrútenia?

Táto diskusia medzi bohatými a chudobnými krajinami, medzi svetovým Severom a svetovým Juhom o kľúčových témach zahrnujúc emisie skleníkových plynov a klimatický dlh, ostáva nevyriešená. Svetoví lídri z viac ako 110 krajín začali prichádzať na summit a prednášať svoje preslovy hlavnej plenárnej schôdzi zatiaľ čo sme tu. Pre občiansku spoločnosť je jedinou horšou vecou ako nekonečná rada ľudí snažiacich sa dostať do Bella Center žiadna rada, pretože občianska spoločnosť nebola z veľkej časti pustená dovnútra.

No, chvíľu predtým ako sme šli na vzduch som robila rozhovor s Evo-om Morales-om, prvým domorodým bolívijským prezidentom. Bol znovuzvolený v drvivom volebnom víťazstve nedávno tohto mesiaca.

V stredu vyzval Evo Morales svetových lídrov na udržanie rastov teploty počas nasledovného storočia len na jednom stupni celzia, doposiaľ najambicióznejší návrh všetkých hláv štátu. Morales taktiež vyzval Spojené štáty a iné bohaté štáty na zaplatenie ekologického dlhu Bolívii a iným rozvíjajúcim sa krajinám.

AMY GOODMAN: Prezident Morales, vitajte v Democracy Now!
PREZIDENT EVO MORALES: [tlmočené] Ďakujem vám, veľmi pekne, za pozvanie.
AMY GOODMAN: Včera ste hovorili tu, v Bella Center, a povedali, že nemôžeme zastaviť globálne otepľovanie bez ukončenia kapitalizmu. Čo ste tým mysleli?
PREZIDENT EVO MORALES: Kapitalizmus je najhorším nepriateľom ľudskosti. Kapitalistické –a hovorím o iracionálnom rozvoji- zásady neobmedzenej industrializácie sú tým, čo poškodzuje životné prostredie. A táto iracionálna industrializácia je kapitalizmus. Takže pokiaľ nezrevidujeme či neskorigujeme tieto zásady, je nemožné dbať o ľudskosť a život.
AMY GOODMAN: Ako by ste to spravili? Ako by ste ukončili kapitalizmus?
PREZIDENT EVO MORALES: Mení ekonomické zásady, končí s nadbytkom, konzumerizmom. Končí s bojom za - alebo toto hľadanie lepšieho žitia. Žiť lepšie znamená vykorisťovať ľudské bytosti. Drancuje prírodné zdroje. Je egoistický a individualistický. Preto v týchto prísľuboch kapitalizmu nejestvuje žiadna solidarita alebo vzájomné dopĺňanie sa. Nie je tu obojstrannosť. To je dôvod, prečo sa snažíme rozmýšľať o iných spôsoboch žitia našich životov a dobrého žitia, nie lepšieho žitia. Nie lepšieho žitia. Lepší život je vždy na náklady niekoho druhého. Lepší život je na náklady ničenia životného prostredia.
AMY GOODMAN: Prezident Morales, čo žiadate tu – na klimatickom summite OSN?
PREZIDENT EVO MORALES: Ochranu práv Matky Zeme, je dôležité uznať práva Matky Zeme. Najlepší spôsob, ako ich uznať je zaplatiť klimatický dlh. Podruhé, je dôležité uznať poškodenia, ktoré boli vykonané a starať sa o ľudí, ktorí boli ovplyvnení klimatickou zmenou, ľudí, ktorí stratia svoje ostrovné domy, napríklad, ľudí, ktorí ostanú bez vody.
AMY GOODMAN: Ministerka zahraničných vecí USA, Hillary Clinton-ová, dnes povedala, „Nemôžeme sa obzerať spať, musíme sa pozerať dopredu.“
PREZIDENT EVO MORALES: Pozerať sa dopredu znamená zhodnotiť všetko, že vykonal kapitalizmus. To sú veci, ktoré nemôžu byť jednoducho vyriešené peniazmi. Musíme vyriešiť problémy života a humanity. A to je problém, pred ktorým stojí planéta Zem dnes. A to znamená ukončenie kapitalizmu.
AMY GOODMAN: Ministerka Spojených štátov, Hillary Clinton-ová, taktiež dnes povedala, že bude prisľúbených 100 miliárd dolárov ročne ak bude dosiahnutá dohoda nie len Spojenými štátmi, ale v súkromno-verejnom partnerstve s mnohými krajinami po celom svete, no iba ak bude dosiahnutá dohoda. Nepovedala, aký k tomu bude príspevok USA. Čo hovoríte o vynakladaní peňazí Spojenými štátmi na problém globálneho otepľovania verzus – no, včera ste hovorili o vojne.
PREZIDENT EVO MORALES: Najlepšie by bolo, ak by boli všetky vojnové výdaje usmernené na klimatickú zmenu, namiesto ich míňania na jednotky v Iraku, v Afganistane alebo vojenské základne v Latinskej Amerike. Tieto peniaze by boli lepšie nasmerované na nápravu všetkých škôd, ktoré spôsobili USA. A to, samozrejme, nie je len 100 miliárd dolárov; sú to pravdepodobne bilióny a bilióny dolárov. Ako môžeme míňať peniaze na zabíjanie a nie na záchranu životov? Musíme vynakladať peniaze na záchranu životov, nie na zabíjanie. Toto sú naše rozdiely oproti kapitalizmu.
AMY GOODMAN: Nazvali ste vojnu v Afganistane teroristickou. Hovoríte, že je prezident Obama teroristom?
PREZIDENT EVO MORALES: Ľudia, ktorí posielajú svoje jednotky zabíjať mimo ich krajiny, to je teror. Nie sú to len civilní teroristi oblečení ako civilisti; môžu byť tiež oblečení vo vojenských uniformách. Horšie je, ak sú financovaní peniazmi od ľudí, z daní. Samozrejme, každá krajina má právo brániť sa, rovnako ako sa môže každá krajina brániť. No invázia inej krajiny s uniformovanými ľuďmi, to je štátny terorizmus.

Naviac, postaviť vojenské základne v Latinskej Amerike za účelom politickej kontroly, a ak je ich vojenská základňa impériom, to nie je rešpekt pre demokraciu. Nie je tu mier, spoločenský mier. Pre tieto krajiny nejestvuje rozvoj, ani integrácia v týchto regiónoch. To sme zažívali v Južnej Afrike a Latinskej Amerike.
AMY GOODMAN: Aký je váš odkaz prezidentovi Obamovi pri týchto klimatických rokovaniach?
PREZIDENT EVO MORALES: Po vypočutí si jeho reči na summite hláv štátov Amerík, sme boli plní nádejí, že bude spojencom pri prehováraní k chudobe. Teraz nie som taký plný nádeje. Skôr sme sklamaní. Ak sa v Spojených štátoch niečo zmenilo, je to farba prezidenta.

Tak som bol prostredníctvom administratívnych uznesení vyzvaný na zatvorenie odborov, alebo na likvidáciu odborov, keď robím presne opak. Vo vytvorenej správe zaoberajúcej sa prístupom k obchodným výhodám pod programom ATPDEA bolo pripísané, že je bolívijská vláda zapojená do potláčania odborov, v čase, kedy bola v skutočnosti vláda naopak veľmi aktívna v poskytovaní infraštruktúry a podpory odborom, prostredníctvom zlepšovania centier, v ktorých sa odbory stretávali, atď.

Dokonca prezident Bush nemal žiadne pripomienky k odstavcom v bolívijskej ústave, zatiaľ čo za novej administratívy sa k novej ústave, ktorá bola navrhnutá, objavili pripomienky a kritika, obzvlášť vo vzťahu k riadeniu plynových a ropných odvetví. Je to jasné angažovanie sa vo vnútorných záležitostiach Bolívie Obamovov administratívou. A napokon sa zdá, že nás žiadajú zmeniť ústavu. To je niečo, čo nespravil ani Bush. Ak sa pozrieme na toto, vychádza z toho Obama horšie ako Bush. A dokumenty sú tam.
AMY GOODMAN: Viem, že už musíte odísť. Moja posledná otázka je: Žiadali ste klimatický súdny dvor; čo ste tým mysleli?
PREZIDENT EVO MORALES: Tí, ktorí poškodzujú planétu Zem a tí, ktorí škodia, potrebujú byť súdení. Tí, ktorí nespĺňajú zmluvné podmienky Kjótskeho protokolu by mali byť súdení tiež. A z týchto dôvodov musíme zorganizovať súdny dvor klimatickej spravodlivosti v OSN.
AMY GOODMAN: A jeden stupeň celzia?
PREZIDENT EVO MORALES: To je náš návrh.
AMY GOODMAN: Myslíte si, že to je možné dosiahnuť?
PREZIDENT EVO MORALES: Áno. Áno, inak by to bol nedostatočný záväzok k ľudskosti.
AMY GOODMAN: Myslíte si, že v Kodani dôjde k dohode?
PREZIDENT EVO MORALES: Pochybujem o tom. Rozpracúvame iné návrhy pre moje zasiahnutie.
AMY GOODMAN: Myslíte si, že by bolo osudné, ak by nedošlo k dohode?
PREZIDENT EVO MORALES: Nie, je to strata času. A ak nedokážu lídri krajín dospieť k súhlasu, prečo potom nerozhodnú ľudia spoločne?
AMY GOODMAN: Tu to ukončíme. Ďakujem vám, veľmi pekne, prezident Morales.

AMY GOODMAN: Hovoril s nami bolívijský prezident Evo Morales tu, v Kodani. Toto je Democracy Now!, democracynow.org. Toto je klimatické odpočítavanie.

[Zdroj:http://www.democracynow.org/2009/12/17/bolivian_president_evo_morales_on_climate]
Preložil: Karanowak

Pink Floyd – The Wall

(Julián Bosák ml.)
Stena. Tehlička k tehličke. A malý citlivý chlapec sa ocitne uväznený v tele muža, ktorý márne búši na stenu, ktorú si s pomocou najbližších postavil medzi sebou a svetom. Je tam vonku vôbec niekto?

Sugestívnym spôsobom v spojení hudby, textu a obrazu si môžme zažiť tento prerod. Dospetie malého chlapca v bezcitného diktátora. Akoby chceli autori filmu povedať, že za určitých okolností z hocikoho z nás sa môže stať Hitler. Tým poukazujú na dve veci. Že sme si ako ľudské bytosti rovní (rovnakí) a záleží len na okolnostiach, ktoré nás v živote postretnú, akými budeme, a druhou je analýza príčin, ktoré nás odcudzujú jeden druhému a v konečnom dôsledku svetu ako takému.

Film údajne vychádza z reálnych zážitkov jedného z členov Pink Floydu a jeho stavu, keď na koncertoch stratil akúkoľvek úctu k šalejúcim fanúšikom a močil na nich z pódia. Preto tu nachádzame konkrétny obraz, zložený akoby zo samých negatívnych zážitkov, ktoré kládli tehly do steny. The Wall je potom akousi psychoanalýzou, ktorá odkrýva príčinu tohto vývoja. V tejto súvislosti sa možno hodí jeden výrok, že jedna vec je liečiť si svoje choroby prostredníctvom filmu, no druhá vec je prenášať ich na druhých. Problémom akoby bolo, že film neponúka východisko. Postačí si s analyzovaním príčin a vykúpaním sa vo vlastnej krvi. Preto niektorým ľuďom vadí ponurosť celkového vyznenia filmu. No netreba zabúdať, že na konci vidíme malé deti v rozbitých uliciach, akoby po revolučnom ťažení (chlapec vylieva zápalnú fľašu), zbierajú fľaše s mliekom a predstavujú tak nový začiatok, ktorý by mohol byť poučený predošlým vývojom. A je otázkou, či tieto deti budú reprodukovať starý systém, alebo sa čosi zmení.

Čiže okrem popísania vývoja psychiky jednotlivca vidíme presah, ktorý ovplyvňuje celospoločenské dianie, ktoré úzko súvisí s jednotlivým človekom. Ukazuje vzťahy, ktoré vedú k vzniku diktátorov vedúcich ťaženia proti akejkoľvek inakosti, k systému, ktorý by v konečnom dôsledku najradšej povraždil všetkých. Až po takejto skúsenosti, ktorú sme tu mimochodom mali už niekoľkokrát, akoby mohlo prísť k premene, ktorá však ostáva za titulkami.

Univerzálnosť osudu hlavného hrdinu tkvie v postupnom vrstvení vplyvov predstavujúcich jednotlivé tehly, ktoré pozná každý z nás. Otec, matka, kamaráti, škola, armáda, zvieratko, priateľka, sex, veci, partnerka, osobné naplnenie, to sú dôležité témy, ktoré tvoria život snáď každého človeka, a od ktorých sa odvíjajú problémy, ktoré nám zabraňujú realizovať sa slobodne a odcudzujú nás od sveta. Nakoniec ostáva človeku vyprázdnená samota bez štipky nádeje. Bežne človek nedospeje do krajnosti, do ktorej dospel Pinky v The Wall, ale mnohí ľudia trpia najrôznejšími inými ťažkými frustráciami, či nemajú čas pocítiť svoju odcudzenosť, lebo sa stali pochodujúcim kladivkom, ktoré bude potenciálneho Pinkyho ochotne nasledovať v záujme zachovania si komfortnej otupelosti kolieska v systéme - stene.

V konečnom dôsledku je teda tento film veľmi hlbokým a vážnym nazretím do podstaty našich životov a je preto pochopiteľné, že môže byť jeho sledovanie nepríjemné. No zdá sa, že to je skutočná podstata umenia, odhaľovať nám vzťahy, pred ktorými si bežne zatvárame oči, aby sme ich mohli prekonať. Tá túžba tu určite je, len potrebuje nájsť cestu ako sa realizovať.

Nebezpečenstvo tohto filmu, ktoré som už naznačil, spočíva v tom, -ak by niekto ostal pri interpretácii-, že sme len produktmi svojho okolia, no popritom akoby samotné uvedomenie si týchto zákonitostí, ktoré tvoria nás a ľudí okolo, nás oslobodzuje od naivnej ilúzie slobody a dáva nám nové možnosti ako sa správať. Pochopením, že každý z nás mohol byť Hitlerom sa stávame omnoho empatickejšími, ponúka nám to možnosť vystúpiť z pozície toho, ktorý kritizuje, do pozície toho, čo chápe druhých ľudí, a dokáže sa lepšie rozhodovať vo vzťahu k nim a k sebe. Je to však ako korčulovanie na tenkom ľade. Paradoxne, pochopenie zákonitostí, ktoré nás tvoria, nám umožňuje posunúť sa ďalej - k zbúraniu steny.