Súčasnosť, už asi tak tridsať rokov, v krajine akou je naša, je dezorientovanou dobou. Tým mám na mysli: dobou, ktorá neponúka svojej mládeži nič, a ojedinele spopularizovanej mládeži, žiaden princíp orientácie v bytí.
Z čoho práve pozostáva „dezorientácia“? V každom prípade, jedna z jej dôležitých operácií pozostáva, z učinenia predchádzajúcich súvislostí nečitateľnými, súvislostí, ktoré boli vysoko orientované. Táto operácia je charakteristická pre všetky reakčné, kontrarevolučné obdobia, ako to, ktoré sme zažívali od konca 1970-tych rokov.
Môžeme napríklad poznamenať, že objektom termidorskej [jedenásty mesiac francúzskeho revolučného kalendára z 18. storočia] reakcie, po sprisahaní 9 termidora a poprave veľkých jakobínov bez súdu, bolo učiniť nečitateľnými predchádzajúce robespierrovské súvislosti: ich redukcia na patológiu nejakých kriminálnikov smädných po krvi, zamedzujúcich akémukoľvek politickému porozumeniu. Táto predstava o veciach trvala desaťročia, a snaží sa dezorientovať ľudí na stálom základe, ľudí, ktorých považujeme, ktorých budeme vždy považovať, za potenciálne revolučných.
Spraviť dobu nečitateľnou je niečo iné, niečo oveľa viac, ako len jej jednoduché zavrhnutie. Pretože jedným z aspektov nečitateľnosti je zamedziť v zmienenej dobe nájdeniu vhodných princípov na napravenie jej bezvýchodiskovej situácie. Ak sa dané obdobie prehlasuje za patologické, nie je tu nič čo by sme si mohli vziať pre orientáciu samotnú, a záver, ktorého zhubné vplyvy vyjadrujeme každý deň, je, že je nevyhnutné zmieriť sa, ako „najmenšie zlo“, s dezorientáciou.
V dôsledku toho navrhujeme, berúc do úvahy predchádzajúce a viditeľne skryté súvislosti politickej emancipácie, že pre nás musia ostať čitateľné, a to nezávisle na konečnom rozsudku, ktorý sa z neho spraví.
V debate týkajúcej sa racionality Francúzskej revolúcie za III. republiky povedal Clemenceau preslávenú formulku: „Francúzska revolúcia vytvára Koalíciu.“ Táto formulka je významná tým, že deklaruje integrálnu čitateľnosť procesu bez ohľadu na tragické dopady jeho vývoja.
Dnes je jasné, že, čo sa týka komunizmu, okolitý diskurz mení predchádzajúce súvislosti na temnú patológiu. Oprávňujem sám seba povedať, že komunistické súvislosti, zahrnujúc všetky jej nuansy, sily a opozície, ktoré tvrdia rovnakú myšlienku, spolu vytvárajú koalíciu.
Čo môže byť potom princípom dnes a potom a pomenovaním skutočnej orientácie? Navrhujem to v oboch prípadoch nazvať, z vernosti k dejinám politiky emancipácie, komunistickou hypotézou.
Nevadí, že mimochodom naši kritici tvrdia, aby sa zahodilo slovo „komunizmus“ pri zámienke, že skúsenosť štátneho komunizmu, ktorá trvala 70 rokov, tragicky zlyhala. Aký vtip! Ak ide o obrátenie dominancie bohatých a dedičnosti moci, ktoré trvali tisícročia, majú námietky k 70 rokom súdnych procesov a chýb, násilia a bezvýchodiskových situácií! Popravde, komunistická myšlienka iba pokryla najmenšie časti svojej verifikácie, svojej aplikácie.
Čo je táto hypotéza? Tri axiómy.
Prvá, myšlienka rovnostárstva. Spoločnou pesimistickou myšlienkou, ktorá opäť dominuje v našej dobe, je, že ľudská povaha je odsúdená na nerovnosť, čo je ďalej dosť zlé, že je to takto, no po vyronení nejakých sĺz je podstatné presvedčiť seba samého a akceptovať to. Na to komunistická myšlienka odpovedá nie doslova tvrdením rovnosti ako programu – dosahujúc finančnú rovnosť imanentnú ľudskej povahe – ale deklaráciou, že rovnostársky princíp umožňuje rozlišovanie v každej spoločnej činnosti, ktorá je rovnorodá s komunistickou hypotézou, a preto v skutočnej hodnote, a tom, čo je jej protikladné, a preto nás vedie k zvieracej predstave ľudskosti.
Potom prichádza presvedčenie, že existencia samostatného, donucovacieho štátu nie je nevyhnutná. Toto je téza odumierania štátu, spoločná anarchistom a komunistom. Jestvovali spoločnosti bez štátu, a je racionálne predpokladať, že môžu byť ďalšie. No predovšetkým je možné organizovať ľudové politické akcie bez podrobenia sa idey moci, reprezentácii v štáte, voľbám, atď.
Oslobodzujúci nátlak organizovanej akcie je možné vykonávať mimo štátu. Máme početné príklady, vrátane tých posledných: neočakávaná sila hnutia v decembri 1995 zdržala na niekoľko rokov nepopulárne opatrenia týkajúce sa dôchodkov. Bojovná akcia nelegálnych pracujúcich nezabrzdila viacero zlých zákonov, no umožnila, že sú z veľkej časti uznaní ako súčasť nášho spoločného a politického života.
Posledná axióma: organizácia práce neimplikuje jej deľbu, špecializáciu úloh, a obzvlášť utláčajúci rozdiel medzi intelektuálnou a manuálnou prácou. Musíme sa zamerať na, a môžeme, esenciálny polymorfizmus ľudskej práce. Toto je materiálny základ vymiznutia tried a spoločenských hierarchií.
Tieto tri princípy nevytvárajú program, ale maximy orientácie, ktoré si môže uložiť každý ako operátory na zhodnotenie toho, čo on alebo ona hovorí alebo robí, osobne alebo spoločne, v jeho alebo jej vzťahu ku komunistickej hypotéze.
Komunistická hypotéza poznala dve veľké štádiá, a ja navrhujem, že vstupujeme do tretej fázy jej existencie.
Komunistická hypotéza je založená na rozsiahlom stupni medzi revolúciami 1848 a Parížskou komúnou. Dominantnými témami sú tie týkajúce sa robotníckeho hnutia a vzbury. Potom je tu dlhá prestávka, takmer štyridsať rokov (1871-1905), ktorá korešponduje s vrcholom európskeho imperializmu a rozstrihaním na kusy početných regiónov sveta. Sled, ktorý pokračuje od 1905 po 1976 (Kultúrna revolúcia v Číne) je druhou sekvenciou aplikovania komunistickej hypotézy.
Jej dominantnou témou je téma strany s jej hlavným (a nepochybným) sloganom: disciplína je jedinou zbraňou tých, ktorí nemajú nič. Od 1976-teho tu máme druhé obdobie reaktívnej stabilizácie, dobu, v ktorej sme stále, a počas ktorej sme videli ako významný pád socialistických diktatúr s ich unikátnymi stranami vytvorenými v druhej sekvencii.
Mojím presvedčením je, že je neodvrátiteľné, že sa otvorí tretia sekvencia komunistickej hypotézy, odlišná od dvoch predchádzajúcich, no paradoxne bližšia k prvej ako k druhej. Táto sekvencia bude mať v stávke, spoločne so sekvenciou, ktorá prevládala počas 19-teho storočia, samotnú existenciu komunistickej hypotézy, dnes masívne odmietanú. Môžeme definovať, o čo som sa pokúsil spolu s ostatnými, predbežné práce na obnovení hypotézy a rozvinutie jej tretej epochy.
Na samotnom začiatku tretej sekvencie existencie komunistickej hypotézy potrebujeme provizórnu morálku pre dezorientovanú dobu. To znamená držať sa minimálne pevného subjektívneho modelu, bez podpory komunistickej hypotézy, ktorá ešte nie je obnovená v širokej miere. Je dôležité nájsť skutočný bod, ktorého sa môžeme držať za akúkoľvek cenu, „nemožný“ bod, ne-vpísateľný do zákonov situácie. Musíme sa držať skutočného bodu tohto typu a zorganizovať jeho dôsledky.
Kľúčovým svedkom, že naše spoločnosti sú jasne neľudské je dnes nedokumentovaný cudzokrajný proletár [pracujúci]: on je známkou, imanentnou našej situácii, že je len jeden svet. Stavať sa k cudzokrajnému proletárovi akoby prichádzal z iného sveta, to je, prosím, špecifickou úlohou pridelenou „ministrovi národnej identity“, ktorý disponuje svojou vlastnou policajnou silou (hraničná polícia). Na potvrdenie, voči takejto štatistickej operácií, že každý nedokumentovaný pracovník je z rovnakého sveta ako on sám, a prepracovať sa cez praktické, egalitárske, a militantné konzekvencie, to je, prosím, príkladným typom provizórnej morálky, miestnou orientáciou rovnorodou s komunistickou hypotézou v svetovej dezorientácii, v ktorej sa môže udržať len jej obnovenie.
Hlavnou cnosťou, ktorú potrebujeme je odvaha. Toto nie je univerzálny prípad: za iných okolností by mohli mať iné cnosti najväčšiu dôležitosť. Takto to je v období revolučnej vojny v Číne trpezlivosť, ktorá bola presadzovaná Mao-m ako hlavná cnosť. No dnes to je nesporne odvaha. Odvaha sa prejavuje bez ohľadu na zákony sveta, prostredníctvom znášania nemožného. Znamená chopenie sa nemožného bodu bez toho, aby sa bral do úvahy celok situácie: odvaha, ak sa týka zaobchádzania s vecou ako takou, je lokálna cnosť. Necháva na miesto nastúpiť morálku, a má v horizonte pomalé obnovenie komunistickej hypotézy.
Text vyšiel 13.02.2010 vo francúzskom denníku Le Monde.
Le Monde je považovaný za všeobecne dobre rešpektovaný denník, prinášajúci dôveryhodné informácie o udalostiach. Je zároveň jedinými ľahko obstarateľnými novinami v nefrankofónnych krajinách.
[Zdroj: https://docs.google.com/fileview?id=0B_t5QWXhxGQZNmU1YTA5YTQtMTE3Mi00MTUwLTg3YmYtYTc1ODNlZmQ0NDNj&hl=en
Originál: http://www.lemonde.fr/opinions/article/2010/02/13/le-courage-du-present-par-alain-badiou_1305322_3232.html]
Príspevky
