Michal Havran ml. o systéme, v ktorom žijeme

Uverejňujeme záver rozhovoru s Michalom Havranom ml., šéfredaktorom portálu jetotak.sk o systéme, v ktorom žijeme.

8/9


9/9


Celý rozhovor si môžete pozrieť na stránke k pripravovanému filmu Odvrátená strana zeme.

Georg Lukács: Lenin - teoretik praxe

Keďže je V. I. Lenin v poslednej dobe zabudnutý a zaznávaný, prinášame ďalšie priblíženie tejto osobnosti, pre lepšie zoznámenie sa s jeho filozofiou a porozumenie jeho životnej motivácii a presvedčeniu. Text bol napísaný maďarským marxistom a literárnym kritikom Gyorgy-m Lukács-om v 1924.

V slede demokratických revolúcií moderného veku sa objavili dva typy vodcov z opačných pólov, stelesnených v ľuďoch ako Danton a Robespierre, a to ako v skutočnosti, tak v literatúre (napríklad v prácach Georg-a Buchner-a). Dokonca tí najväčší rečníci revolúcií pracujúcich, napríklad Lassalle a Trockij, preukazujú isté dantonovské vlastnosti.

Lenin je prvý predstaviteľ celkom nového typu, tertium datur [tretia vec], protikladný týmto dvom krajnostiam. Dokonca len jeho odrazy boli charakterizované určitým vysokým stupňom zhody zásad, ktoré bolo možné nájsť iba u veľkých starých revolučných askétov – i keď v Leninovej osobnosti nebola ani štipka asketizmu. Pretekal so životom, mal dobrý zmysel pre humor, dokázal vychutnať všetko, čo môže život ponúknuť, od poľovania a rybárčenia po hrávanie šachu; alebo čítania Puškin-a a Tolstoj-a, bol schopný obetovať a identifikovať sa so skutočnými ľuďmi. Zhoda zásad zosílila na nemilosrdnú tvrdosť počas občianskej vojny, no v Leninovi nebola žiadna nenávisť. Bojoval proti inštitúciám a to, prirodzene, znamenalo, že musel tiež bojovať proti ľuďom, ktorý predstavovali tieto inštitúcie – ak to bolo nutné až do ich anihilácie. No vždy to považoval za ľudsky žalostnú nevyhnutnosť, dokonca i keď sa jej nebolo možné za určitých konkrétnych podmienok vyhnúť alebo nestarať sa o ňu. Gorkij zaznamenal celkom charakteristické slová, ktoré povedal po tom, ako si vypočul Beethoven-ovu sonátu Appassionata: „Poznám Appassionatu vonkoncom a predsa sa do nej chcem započúvať každý deň. Je to prekrásna, éterická hudba. Pri jej počúvaní si niekedy hrdo, možno tak trochu naivne, vravím: Pozri! Ľudia sú schopní vytvoriť také zázraky!“ Potom žmurkol, zasmial sa a smutne dodal: „Častokrát nie som schopný počúvať hudbu, ide mi na nervy, chcel by som pohladiť svojich blízkych a šepkať im sladké malichernosti do uší za to, že sú schopní vytvoriť takéto prekrásne veci napriek tomu odpornému peklu, v ktorom žijú. Avšak, dnes by sa nemal hladiť nikto – pretože ľudia vám len odhryznú ruku; udrite, bez ľútosti, napriek tomu, že teoreticky sme voči všetkým druhom násilia. Áno, je to, naozaj, pekelne náročná úloha!“

Je zrejmé, že dokonca i také spontánne vyjadrenie pocitov nie je vzoprením sa inštinktov voči nanútenému „spôsobu života“ a že Lenin v tomto ohľade tiež len nasledoval sebou samým vypracované ideologické princípy. Niekoľko rokov pred výstupom opísaným Gorkim, keď bol Lenin mladým človekom, písal polemické články voči Národníkom [Národníctvo bol názorový systém maloburžoáznej roľníckej demokracie v Rusku preplietajúci agrárnu demokraciu s roľníckym utopickým socializmom, nádej, že bude možné vynechať kapitalistickú cestu vývinu. Ideovými osnovateľmi národníctva boli v Rusku Gercen a Černyševskij, v 70. rokoch 19. stor. ho rozvíjajú Bakunin, Lavrov, Tkačov a i.] a ich legálnej marxistickej kritike; analyzovaním ich článkov ukázal, že ich metódy boli objektívne keď tvrdili, že “určitý poriadok postupností v priebehu udalostí je nutnosťou”, a že objektivizmus spôsobí vážne konzekvencie tým, že “degraduje na pozíciu obhájcu faktov”. Podľa Leninovho názoru tu bol iba jeden spôsob vyhnutia sa nástrahám s tým súvisiacich – marxizmus mal byť aplikovaný konzistentnejšie, aby pomohol pochopiť, že fakty a skutočné spoločenské základy majú byť objavené vo faktoch samotných. Výsledok ukazuje nadradenosť marxizmu ako voči objektivizmu, pretože marxista „trvá na svojom objektivizme hlbšie a plnšie“. Tento vystupňovaný objektivizmus spôsobuje to, čo Lenin nazýval zaujatosť, t. j. „vždy keď sa formuje názor na udalosti, je potrebné prijať pozíciu spojenú s príslušnou spoločenskou triedou priamo a otvorene.“ Takto sa pre Lenina subjektívny postoj vždy odvodzuje z a vracia späť do objektívnej reality.

Konflikty vyvstávajú keď sa protiklady v realite zosilňujú do navzájom sa vylučujúcich rozdielov a tí, ktorí žijú uprostred týchto konfliktov sa s nimi musia vysporiadať sami. Avšak, konflikty, v ktorých sa stretávajú presvedčenia zakorenené v realite a založené na objektívnych podmienkach jednotlivcov, sa teoreticky odlišujú od tých, v ktorých je ohrozená najvnútornejšia ľudská povaha jednotlivca. Ten druhý prípad sa Leninovi nikdy nestal. Hamlet-ova najväčšia pochvala Horatius-a je: „...a požehnaní sú tí / Ktorých krv a úsudok sú tak dobre zmiešané / Že nie sú píšťalkou pre prst osudu / Aby znela podľa toho akú klapku ráči.“ – Krv a úsudok: ich kontrast rovnako ako ich jednota iba vyplývajú z biologickej sféry ako priamy všeobecný základ ľudskej existencie. Predpokladajúc konkrétny tvar, oba vyjadrujú spoločenský život človeka: harmóniu alebo nesúlad ako vzťah človeka a určitú historickú chvíľu, ako v teórií, tak aj v praxi. Krv s úsudkom dobre zmiešané v Leninovi pre poznanie spoločnosti, ktoré nadobudol, skoncentrované v činoch potrebných práve v tej dobe, pretože jeho prax bola vždy nutným dôsledkom jeho systému a súhrnu skutočného poznania, ktoré nahromadil.

Nebolo nič v Leninovi, čo by poukazovalo na zameriavanie sa na seba, úspech ho nespravil príliš sebaistým, ani zlyhanie nepokorilo. Poprel, že boli situácie, v ktorých by človek nemohol reagovať prakticky. Lenin bol jedným z tých zopár veľkých ľudí, ktorí uspeli v mnohom, vo všetkých najpodstatnejších veciach, a práve v praxi. A predsa len –alebo možno práve kvôli tomu- tu bol sotva iný človek, ktorý sa díval na možné alebo minulé chyby tak rozvážne, tak slobodne od všetkých druhov patetického prístupu. „Nie ten, kto sa nikdy nemýli je múdry. Takýto človek neexistuje a nemôže existovať. Človek je múdry, ak sa nedopustí veľa osudových chýb a, v prípade ak nejakú spravil, vie ako ju napraviť rýchlo a obratne.“ Tento nesmierne vecný názor o údele človeka vyjadruje jasnejšie podstatu Leninovho duševného postoja, než hocijaké konštatovanie plné pátosu. Jeho život sa skladal z nepretržitého činu a neprerušeného boja, a čo viac, konal a bojoval vo svete, v ktorom –podľa jeho najhlbšieho presvedčenia- bolo východisko z každej situácie preňho a rovnako aj jeho protivníkov. Z tohto dôvodu jeho smerodatným princípom bolo byť pripravený konať, a v správny moment konať.

Toto bol dôvod Leninovej rozvážnej jednoduchosti pôsobenia na masy. Bol jedinečným tribúnom ľudu, ba dokonca tieň rétorického postoja bol neporovnateľný s jeho osobnosťou; v tomto ohľade, tiež, bol protikladom skoršieho typu veľkých revolucionárov (dovoľte nám v tejto spojitosti tiež mať na mysli Lassalle-a a Trockého). V osobnom aj verejnom živote mal odpor k šíreniu fráz, ku všetkému bombastickému alebo prehnanému. Je preňho charakteristické, že politické a ľudské popretie „prehnaností“ bolo podoprené objektívnym filozofickým základom: „Mala by byť pravda preháňaná alebo prekročené hranice jej skutočnej platnosti... môže sa zmeniť v absurditu, navyše, za takýchto podmienok sa musí nevyhnutne zmeniť v absurditu.“

To znamená, že dokonca i najvšeobecnejšie filozofické kategórie podľa Lenina nepatrili k zovšeobecňujúcej kontemplatívnej a abstraktnej sfére, pretože ich považoval za prostriedky pripravené poslúžiť teoretickej príprave praxe. Bojujúc proti Bucharin-ovej dvojznačnej, eklektickej, prostrednej pozícii v diskusii o odborových zväzoch mal oporu v kategórii totality. Spôsob, akým Lenin aplikoval filozofickú kategóriu je značne charakteristický. „Na úplne oboznámenie sa so subjektom je potrebné porozumieť a študovať všetky jeho aspekty, vzťahy a to, čo ´vyjadruje´. I keď to nebudeme môcť nikdy dosiahnuť, požiadavka na mnohostrannosť nás vyvaruje od robenia chýb a stania sa strnulými.“ Spôsob, ktorým môže byť abstraktná filozofická kategória –doplnená epistemologickými výhradami pokiaľ ide o jej použiteľnosť- aplikovaná čisto ako riadiaci princíp pre správnu prax je veľmi poučný.

Tento Leninov postoj bol dokonca ešte prekvapujúcejší v diskusii o mierovej zmluve Brest-Litovska. Stalo sa historickým klišé, že pokiaľ ide o Realpolitiku mal Lenin pravdu v porovnaní s ľavicovými komunistami – ktorí chceli podporovať budúcu nemeckú revolúciu na základe medzinárodných úvah – keď silno trvali na revolučnej vojne riskujúc takto prežitie ruskej sovietskej republiky. Lenin prišiel na správne praktické riešenie celkovou teoretickou analýzou aktuálneho stavu (So Sein) celkového procesu revolučného vývoja. Svetová revolúcia – povedal Lenin – predchádza všetkým čiastkovým udalostiam, no to sa môže, podľa Lenina, stať skutočnou (to jest praktickou) pravdou „ak nie sú vynechané úvahy aká dlhá a aká obtiažna je cesta, ktorá vedie k celkovému víťazstvu socializmu.“ A so zreteľom na vtedajšiu konkrétnu situáciu dodal: „Samotná abstraktná pravda sa stáva prázdnou frázou ak je aplikovaná v prípade určitej ľubovoľnej konkrétnej situácie.“ Takto sa pravda –na základe praxe- odlišuje od revolučných fráz v tom, že teoreticky naráža na permanentný, nevyhnutný a možný aktuálny stav bytia (So Sein) revolučnej situácie. Najväčšie vznešené pocity a najsebaobetujúcejšie zanietenie sa stávajú prázdnou frázou, ak teoretická podstata (So Sein) situácie neumožňuje vykonať skutočnú revolučnú prax. To samozrejme neznamená, že skutočná revolučná prax bude nevyhnutne úspešná. V čase prvej revolúcie nasledujúcej potlačenie moskovského ozbrojeného povstania, Lenin vehementne debatoval s Plechanov-om, podľa ktorého „bolo nesprávne vziať zbrane“, zatiaľ čo podľa Leninovho názoru potlačená revolta podporovala celkový proces. Každý druh analógie ako abstraktnej, tak konkrétnej, rovnako ako nahradenie svetových historických udalostí za aktuálne vedie k frázam; napríklad, porovnanie medzi Francúzskom v 1792-93 a Ruskom v 1918, ktoré sa častokrát robievalo, keď sa diskutovalo o Brest-Litovskom mieri. Podobne nesprávnymi zovšeobecneniami boli citlivé a sebakritické tézy, ktoré formulovali komunisti po Kapp-ovom puči v 1920-tom, v ktorých vypracovali vedúce princípy, podľa ktorých sa mal puč stať znova. Lenin sa musel opýtať znova: Ako viete, že ho nemecké reakčné sily hodlajú zopakovať?

Leninov celý život pozostával z nepretržitého štúdia; bez neho by nemohol konať alebo vytvoriť úsudky tak, ako ich spravil. V 1914-tom, po vypuknutí prvej svetovej vojny, po problémoch s políciou, emigroval do Švajčiarska. Aby naplno využil túto „dovolenku“, stanovil si úlohu prepracovať sa Hegel-ovou Logikou. Počas pobytu v úkryte, po udalostiach 1917-teho roku, pochválil jeho hostiteľ, robotník, pri obede kvalitu chleba: „Už sa viac neopovážia predávať zlý chleba!“ Lenina to dojalo a potešil sa tomuto „triedne-uvedomelému oceneniu júlových dní“. Uvažoval nad svojimi zložitými analýzami a úlohami z nich vyplývajúcimi: „Chlieb, o ktorom som nerozmýšľal,“ napísal, „nikdy nežijúc v biede... Vďaka politickým analýzam prešiel proces uvažovania po komplikovaných a zdĺhavých cestách do triedneho boja bojovaného za chlieb, na ktorom stojí všetko.“ To je spôsob, akým Lenin nadobúdal vedenie, práve cez celý svoj život, stále a všade, nech to bola Hegel-ova Logika alebo robotníkov názor na chlieb.

Neustále štúdium a pripravenosť nechať sa učiť realitou boli dôsledkom úplnej prvoradosti, ktorú bol pripravený dať praxi. Táto samotná skutočnosť, ba dokonca viac ako povaha jeho štúdia, vytvárali nepreklenuteľnú medzeru medzi Leninom a každým iným empirikom alebo praktikom Realpolitiky. Preňho pripomienka, že totalita musí byť základom a štandardom všetkého nebola púhou debatnou témou, alebo princípom učenia. Kládol na seba omnoho prísnejšie požiadavky než na najúctyhodnejších mužov, s ktorými sa zapájal do diskusii. Univerzalita, totalita a číra konkrétnosť boli rozhodujúcimi definíciami pre skutočnosť, v ktorej musíme konať; každý druh praxe sa stáva naozaj efektívnym do miery, v ktorej je schopný dosiahnuť tieto kategórie.

Samozrejme, história vždy prináša situácie protikladné k všetkým doposiaľ známym teóriám. Naviac, môžu vyvstávať situácie, v ktorých nie je možné konať v súlade so správnymi, a dobre známymi, princípmi. Lenin vedel už pred októbrom 1917, že v ekonomicky spiatočníckom Rusku bude nutný určitý druh prechodného riešenia, podobný NEP-u. Avšak, príchod občianskej vojny a intervencie cudzích síl povolali vojnový komunizmus na Sovietsky štát. Lenin upustil od nevyhnutnosti, no bez vzdania sa svojho presvedčenia založeného na princípe. Spravil čo sa požadovalo od vojnového komunizmu, no odmietol pripustiť –v protiklade k väčšine jeho súčasníkov-, že vojnový komunizmus je správnou formou zmeny k socializmu. Pevne sa rozhodol vrátiť k teoreticky správnemu kurzu NEP-u hneď ako sa skončila vojna a intervencia cudzích síl. Nebol ani empirikom, ani dogmatikom, ale teoretikom praxe, ktorý navrhol preložiť teóriu do praxe.

Čo treba spraviť? by nemuselo byť len symbolickým titulom celého Leninovho literárneho diela, ale fundamentálnou teoretickou myšlienkou práce, ako by to bola predbežná záverečná reč jeho svetonázoru (Weltanschauung). Tvrdil, že spontánny triedny boj vtelený do štrajkov, a to i precízne a dobre organizovaných, iba implantoval baktérie triedneho vedomia do proletariátu. Iba štrajkami pracujúci nedospejú k uvedomeniu, „že ich záujmy sú v nezlúčiteľnej opozícii k súčasnému politickému a spoločenskému systému ako takému.“ V tomto prípade taktiež totalita určuje správny smer triedneho vedomia smerujúceho k revolučnej praxi. Nejestvuje žiadna skutočná prax, ktorá nie je nasmerovaná k totalite. Avšak, rozpoznanie totality nemôže byť nikdy spontánne. Musí byť uvedené „zvonka“, to jest s pomocou teórie do vedomia tých, ktorí konajú.

A preto môže byť všeobecná dominancia praxe realizovaná iba ak cieľ a smer opiera o teóriu, z ktorej má prijímať všeobjímajúce vedenie. Avšak, totalita objektívne sa odvíjajúcej existencie je –ako vedel Lenin- nekonečná a, preto, nikdy úplne poznateľná. Teda, zdá sa, že začarovaný kruh sa rozvíja: kognitívne procesy sú nekonečné, no konať správne a okamžite je vždy lokálnou požiadavkou. A preto môžu byť v praxi vyriešené problémy, ktoré sa abstraktne a teoreticky zdajú neriešiteľné. Postoj, ktorý toto pripúšťa, môže byť najlepšie popísaný Shakespeare-ovými slovami: „pripravenosť je všetko.“ Jednou z Leninových najproduktívnejších charakteristík je, že sa nikdy neprestal učiť z reality a bol vždy pripravený v rovnakom čase konať. Pozoruhodná a zdanlivo paradoxná zvláštnosť jeho teoretickej aktivity pochádza z tohto: nikdy si nemyslel, že už sa nemá z reality čo naučiť a čokoľvek vedel si uložil tak, že to bol schopný použiť kedykoľvek, kedy to bolo v praxi potrebné.

Mal som to šťastie byť prítomný pri istej príležitosti, kedy musel Lenin náhle zmobilizovať poznatky, ktoré ešte neboli úplne sformované. Stalo sa to v 1921. Zasadala Československá komisia Tretieho kongresu Kominterny. Týkalo sa to extrémne komplikovaných otázok a zdalo sa, že protichodné názory sú nezlúčiteľné. Odrazu sa objavil Lenin a bol dotázaný, aby povedal, čo si myslí o českých problémoch. Najprv odmietol odpovedať, povedal, že sa pokúsil preštudovať materiál, no prišli mu do toho dôležité štátne záležitosti; podarilo sa mu len prebehnúť dva papiere, ktoré zo sebou nosil vo vrecku svojho kabáta. Až po opätovnom dotázaní súhlasil, že povie svoj dojem o tých dvoch papieroch. Vyberúc ich z vrecka podal nemetodickú, improvizovanú analýzu začínajúcu hlavným nadpisom a končiacu dennými správami. Napriek tomu tieto len improvizované myšlienky poskytli celkovú analýzu vtedajšej československej situácie a problémov, ktorým čelila Komunistická strana.

Bolo to pre Lenina prirodzené – ktorý bol vždy pripravený uprednostniť prax, ak šlo o vzájomný vplyv medzi teóriou a praxou. Toto bolo obzvlášť zreteľné, keď sa chystal ukončiť svoju hlavnú teoretickú prácu, Štát a revolúcia, napísanú počas prvej fázy revolúcie. Napísal ju v utajení, na skrytom mieste, po júlových dňoch, a nemohol ukončiť poslednú kapitolu o skúsenostiach 1905 a 1917 kvôli rozšíreniu sa revolúcie. „Je to viac potešujúcejšie a užitočnejšie,“ písal v doslove, „dosiahnuť ´prežitie revolúcie´ ako o tom písať.“ Tieto slová sú hlboko úprimné. Vieme, že vždy chcel dobehnúť to, čo vynechal. Nebola to jeho chyba, ale udalostí, že toho nebol schopný.

Počas posledných zopár storočí bolo dôležitým pokrokom v dejinách ľudskej podstaty to, že pojem stoicko-epikurejského „filozofa“ podstatne ovplyvnil –dokonca za akademickou filozofiou- evolúciu etických, politických a spoločenských názorov. V priebehu uplatňovania tohto vplyvu sa pretransformoval tiež ideál; aktívne a praktické vlastnosti typu sa stali omnoho viac intenzívnejšími v porovnaní s originálnymi. Poslednou a dodnes najvyššou a najdôležitejšou fázou vývoja je permanentná pripravenosť konať, postoj tak charakteristický pre Lenina. Je iba prechodnou fázou svetových dejín, že dnes, keď manipulácia trhá prax na kusy a de-ideologizácia rozkladá teóriu, nie je tento ideál „expertmi“ priveľmi oceňovaný. Mimoto pre jeho skutky a prácu predstavuje Lenin trvalý prínos ako stelesnenie permanentnej pripravenosti konať: Leninov postoj je novým, exemplárnym typom vzťahu medzi ľudským konaním a realitou.


1924
[Zdroj: http://www.marxists.org/archive/lukacs/works/xxxx/lenin.htm]

God is in the TV

Začneme konkrétnym osobným postrehom z televízneho vysielania spravodajstva, aby sme vyčítali význam danej správy a dostali sa k určitej vzorovej podobe informácii sprostredkovávaných audiovizuálne a súčasnému fungovaniu týchto médií vôbec.

Prečo nás v televíznych správach opakovane informujú o prepadnutiach „ľuďmi tmavšej pleti“? Ako má s touto informáciou naložiť divák? Má si azda myslieť, že to policajné zložky nezvládajú samé? Volajú nás azda na pomoc? Veď sú to skôr oni, ktorých ľudia zvyknú volať... Takéto správy totiž podľa môjho názoru vytvárajú podnety pre latentných či otvorených rasistov vziať spravodlivosť do svojich rúk, možno tak ako pri tragickom českom incidente, kedy mladíci zaútočili ohňom na rómsku obec.

Zdá sa tu, akoby bolo v demokratickej spoločnosti účelom večerného spravodajstva vystrašiť. Môžeme pri správach tohto charakteru očakávať, že ľudia následne nedajú prednosť nepremysleným riešeniam namiesto toho, aby sa zachovali racionálne? Môžu médiá zavádzať, ak nás napokon informujú o skutočných udalostiach, alebo je všetko tak ako má byť?


Na čo najviac reagujeme?
Na aktuálne, pálčivé problémy sú ľudia schopní zareagovať až keď sa zmedializujú, a to najlepšie nejakou populárnou formou. Na opakované a preto každému už dobre známe vulgárne prejavy rovnakého politika sa očakáva jednoznačná reakcia odsúdenia. Exces moci, nie jej nespravodlivosť, je to, čo dokáže v prvom rade zjednotiť verejnú mienku. Pri obrázkovom defilé nie je čas pozastaviť sa nad podstatou, zmyslom, príčinou javov. Ako keď pohľadom spočinieme na okoloidúcom vlaku, svoj zrak upriamujeme na určité miesto, ktoré nás upútava natoľko, že zabúdame, čo to vlastne sledujeme. Popritom zabúdame, či skôr nestíhame porozmýšľať nad tým, že politik sa na svoj post nedostal vďaka tomu, že bol verbálny oplzlík číslo jeden, ale že sa neohrozene nesie na vlne voličov, ktorí nie sú vôbec hlúpi, ale len zúfalí zo situácie, v ktorej žijú a hľadajú z nej konečné, zaslúžené riešenie.

Je vnútornou vadou televízie, že nedokáže zobraziť problémy v ich komplexnosti, a musí všetko zjednodušovať? Alebo čo jej v tom bráni? Podobne sa zamýšľa Jan Keller: „Televízia nás už dávno neinformuje o svete, ale o problémoch vo svete. O mnohých vzdialených zemiach sa hovorí len v prípade, že boli postihnuté nejakou katastrofou. Média pritom postupujú vysoko selektívne. Predkladajú nám prednostne to utrpenie, ktoré je dobre zobraziteľné, je divácky atraktívne a je ľahko dostupné televíznym štábom.“ ([1]) Napríklad vzdialené zeme, o ktorých tu píše, sa predstavujú len vtedy, keď si žiadajú výlučne finančnú pomoc nás občanov. O vojnách, či zdieraní ľudí a drancovaní, do ktorých sme zapletení my - obyvatelia vyspelého sveta, v ktorom sú informácie dostupné, sa hovorí len dobre, ak vôbec. Médiá preto vyrábajú súhlas, ako to povedal už Walter Lippmann, ak je v určitej veci potrebné naše dovolenie či odobrenie. Tu berme do úvahy to, že sa to okrem presviedčania a vykresľovania udalostí podľa želaných predstáv dá robiť aj odvádzaním pozornosti (zábava, ku ktorej sa dostaneme).


Povrchnosť - povrchovosť
Povrchovosť médií by na druhej strane bolo možné pripísať ľuďom, ktorí sú povrchní – taká predstava Ortega-u y Gasset-a o davovom človeku značne korešponduje s informovaním masovými médiami a myslím, že spolu nielen súvisia, ale sa od seba aj odvodzujú. Aký je názor davového človeka nie nepodobný tomu, čo podáva televízia? „Raz a navždy prehlási za svätú pravdu výber otrepaností, predsudkov, zlomkov myšlienok alebo jednoducho len prázdnych slov, ktoré v jeho hlave nahromadila náhoda, a všade ho potom vnucuje s odvahou, vysvetliteľnou len obmedzenosťou. ...vulgárny prehlasuje a vnucuje právo na vulgárnosť alebo vulgárnosť ako právo.“ ([2]; 69) Písal Ortega y Gasset. Davový človek potrebuje nejaké vrece, ktoré ho robí súčasťou davu. Médiá sa na to veľmi hodia: tie zjednotňujú vkus, názor, myslenie.

Nie sú však odrazom celého človeka, len niektorých jeho emócií a vášní, ktoré vie využiť vo svoj prospech a kampane, stavajúc na slabej sebadôvere, predsudkoch a lenivosti diváka, podnecovaním jeho strachu a vytváraním šokov.

Ľudia sa tak vo všeobecnosti radi pozerajú na známych ľudí, naviac bohatých, aby sa utvrdili, že v skutočnosti nie sú o nič lepší ako oni, ba že majú vlastne ešte horšie spôsoby. Ak sa napr. niektorých ľudí opýtate, prečo pozerajú Mojsejovcov, mnoho z nich odpovie, že ich sledujú len tak, ledabolo, a že sa na nich smejú. V televízii je však napokon vždy podstatná len sledovanosť, nie to, pre čo si kto myslí, že pozerá daný program. Dáva nám možnosť vyžívať sa v osočovaní, obžerstve, chvastúnstve, nenávisti a vulgárnosti, čo ale nie je dôsledok toho, že Slováci nebodaj chodia –ako sa hovorí- málo do kostola, no práve naopak – váľanie sa v bahne na klerikálnom Slovensku vyplýva skôr z toho, že človek veľmi dobre vie, čo je považované za hriech a preto mu to robí takú radosť. Divák sa vysmieva sám zo seba, pretože oddávanie sa zábave plnej týchto prízemných nerestí poukazuje na jeho vlastnú, nielen mojsejovskú, bezduchosť. Divák je bohom, ktorý môže vidieť všetko, každú neresť a následne ju aj odsúdiť a takto potrestať. „Indiskrécia, ktorá bola predtým vyhradená len tým najúbohejším novinovým pisálkom, sa teraz stala esenciou oficiálnej kultúry. ... Miliónový náklad obľúbeného magazínu, ktorý sa tvári dôležito, šíri inside stories a kamera sa zameriava na fyzické detaily ako kedysi operné kukátko. Obidve chcú iba s tvárou zbavenou ilúzií a so zlým svedomím pripraviť subjektu ilúziu, že i tu je pri tom, že nikde nie je vylúčený.“ ([3]; 40-41)

Doma každý sedí pred televíziou sám s ovládačom v ruke ako so žezlom - symbolom virtuálnej individuality, rozhodujúcej štýlom: „Ktorý film si pozriem? Dám šancu aj reklame? Ohodnotím výstrih hlásateľky, okomentujem film, pretože o tom všetkom rozhodujem. Poprípade ma televízia i vzdelá, veď ma naučí všetko od toho, ako úspešne viesť moderný život až po prípravu pomazánky na suchý chleba...“ Jednoducho Adorno-v a Horkheimer-ov kultúrny priemysel vo svojom pravom šate: „Tým, že táto kultúra všetky odbory duchovnej produkcie rovnakým spôsobom podrobuje jednému účelu, totiž tomu, aby zmysly ľudí – od ich večerného odchodu z továrne až po príchod k označovačom príchodov druhého dňa – niesli pečať onoho pracovného procesu, ktorý musí cez deň znášať, napĺňa ironickým spôsobom pojem jednotnej kultúry, ktorý personalisti stavali proti zmasoveniu.“ ([4]; 132-3) V tejto homogénnej kaši vystupuje individualita na povrch už len v podobe nerozmiešaných hrudiek, ktoré odlišuje to, či jednotlivec uprednostní pred programom o varení šport, pred detektívkou akčný film, poprípade či si radšej pozrie tínedžerský seriál o flirtovaní, než tínedžerský seriál o ľuďoch s nadprirodzenými schopnosťami.

Hlbšia analýza príčin daného stavu sa nenosí, ba je dokonca považovaná za čosi nemiestne, čo sa na obrazovku nehodí. „Odbornosť a porozumenie veci sa dostávajú do podozrenia, že sú prejavom domýšľavosti toho, kto sa považuje za lepšieho než ostatní tam, kde predsa kultúra tak demokraticky rozdeľuje svoje privilégiá všetkým.“ ([4]; 135) Štúdie o škodlivosti, povedzme, neustáleho sledovania televízie na ľudské vzťahy, či na zdravie tak bývajú považované za blábol, za zasahovanie do súkromného života, postaveného na televíznom terminály so satelitným spojením. Doplňme opäť Gasset-om: „Zaujíma ich iba ich blahobyt, bez toho, aby sa starali o príčiny tohto blahobytu. Pretože vo výhodách civilizácie nevidia zázračný vynález a stavbu, ktorú je možné uchrániť iba veľkým úsilím a opatrnosťou, domnievajú sa, že majú za úlohu tieto výhody iba dôsledne vyžadovať, ako by boli vrodenými právami.“ ([2]; 63) Audiovizuálne médiá tak upustili od pôvodnej, domnelej úlohy informovať v plnom slova zmysle a stali sa z nich nástroje zabezpečujúce kontinuitu konzumnej spoločnosti, generátory pasivity, vyživujúce sa na našom vyľakanom egu v snahe vzbudzovať dojem našej dôležitosti.


Pavučinová sieť
Aby mal divák zabezpečené to, čo od televízie očakáva, teda zábavu, musia sa modely opakovať. Obsah vysielania sa môže rôzne meniť a môže sa naozaj týkať hocičoho, no dôležité je, aby nebol zobrazený pre diváka znepokojujúcou formou.

Napríklad Slavoj Žižek si na dnešných filmoch všimol, že v „dnešnom ideologickom vnímaní je samotná práca (manuálna práca v protiklade k „symbolickej“ činnosti), nie sex, tým, čo je ako sprostú nemravnosť potrebné skrývať pred verejnosťou.“ ([5]; 131) „V hollywoodských filmoch zahliadneme výrobný proces s celou intenzitou iba vo chvíľach, kedy akčný hrdina preniká do tajnej domény hlavného zločinca a odhaľuje tu miesto intenzívnej práce (destilovanie a balenie drog, vyrábanie bomby, ktorá zničí New York...).“ ([5]; 132) Biedne podmienky robotární tretieho sveta a monotónna práca nie je niečo, čo by vyvolávalo príjemné pocity a asociácie. Nikto predsa nechce, aby sme boli v našej bezstarostnej, nekonfliktnej demokratickej spoločnosti a každodennom bezhlavom konzumovaní rušení nejakými ťažkosťami.

Celkovo sa nám pracovný proces podáva ako niečo, čo nemáme chcieť vidieť, na čo sa nepatrí pozerať. Úlohou televízie je preto práve presný opak – priniesť zabudnutie na celodennú, jednotvárnu prácu. Bez obrazovky by sa nám totiž jasnejšie javila taká, aká v skutočnosti je: ubíjajúca, nudná a dlhá. A vtedy by hrozilo, že by sme si povedali, že takúto prácu nechceme, že nie sme stroje. Možno by sme v takom prípade odhodlanejšie šli vyjadriť svoj nesúhlas tým, čo to takto udržujú a riadia. Nerozplynuli by sa však v takomto svete aj oni?


Kolotoč
Opakovanie tých istých obrazov nás má utvrdiť v tom, že všetko je tak, ako má. Potvrdzovanie sa však deje samé – bez nás. Prítomnosť sa prepadla do seba, žiaden ďalší vývoj nie je, pretože sa nám stratil samotný obzor - rozplynul sa v žiare pixelovej plochy. „Štandardy vraj pôvodne vychádzajú z potrieb konzumentov: preto sú bez odporu akceptované. V skutočnosti je to kruh manipulácie a retroaktívnych potrieb, kruh, v ktorom vzniká stále užšia jednota systému. Zamlčuje sa pritom, že pôda, na ktorej technika získava moc na spoločnosťou, je mocou, ktorú ekonomicky najsilnejší vykonávajú nad spoločnosťou.“ ([4]; 124) Páči sa nám to, na čo sme zvyknutí. Obrazovka televízora je kaleidoskop, ktorý nám preosieva rovnaké farby do nových podôb. Túžime po veciach, ktoré nám predstavuje; chceme ich vlastniť alebo sa im podobať. Sme uzamknutí v tejto halucinácii a cítime sa v nej dobre, pretože si myslíme, že to je skutočnosť, že „This is it“. „To“ však už nedýcha a ostalo po ňom len video...

Ak by sa nám náhodou zdalo, že ponuka nie je dostatočná, vedzme, že to bude mediálny priemysel, ktorý nás predbehne novým programom ešte než stihneme vyriecť svoj pocit nespokojnosti. Takúto skúsenosť mala aj novinárka Naomi Klein-ová, ktorá bola súčasťou generácie požadujúcej viac priestoru v médiách pre rôzne menšiny. „Nespravodlivé a jednostranné informovanie zo strany časopisov, kníh i televízie nás provokovalo natoľko, až sme sami uverili, že pokiaľ by sa zmenilo stereotypné zobrazovanie a jazyk plný predpojatých šablón, zmenila by sa i realita.“ ([6]; 110) Tento dôraz na multikulturalitu sa médiám neskôr podarilo ľahko využiť na rozšírenie svojho propagačného portfólia o nové témy ako aj cieľové skupiny. Zmenilo sa teda zobrazovanie, nie však realita.

Vždy nás ale drží dojem, že sme s touto náhradnou realitou nejako prepojení, že ju určujeme, že pre ňu nie sme zanedbateľní. Nie sme síce hlúpi, no v podvedomí stále silno veríme vo virtuálneho boha, ktorý si môže vyvoliť práve nás a zavolať k sebe. „A v epoche štatistiky sú síce masy dosť múdre na to, aby sa identifikovali s milionárom na plátne, ale príliš otupelé, aby vzali na zreteľ zákon veľkých čísiel. Ideológia sa skrýva v počte pravdepodobnosti. Nie na každého sa má raz usmiať šťastie, ale len na toho, kto si vytiahne správny los, alebo skôr na toho, kto je označený vyššou mocou – väčšinou samotným zábavným priemyslom, ktorý sa prezentuje tak, že neustále hľadá talenty.“ ([4]; 145)

Televízia podporuje masový sen o vyvolení a domnienku určitej výnimočnosti, inak prehliadanej. Známym príkladom z poslednej doby bola angličanka Susan Boyle ([7]), žena z domácnosti, ktorá sa svojím spevom prekvapujúco presadila v široko sledovanej speváckej súťaži. Práve tento typ ilúzie, ktorý podporuje televízia, ma zmiasť ľudí a primäť ich uveriť, že sa dokážu vymaniť zo svojej každodennosti a náhle zmeniť svoj život. Táto náhoda, ktorá jednému z obyčajných ľudí raz za čas umožní dostať sa na výslnie, má udržiavať vo falošnej nádeji ostatné milióny ľudí spred obrazoviek, že nie sú obchádzaní, že sa nekašle na ich názor, a že raz možno budú môcť zakývať ostatným, že sú dôležití.


Pavúk alebo kto ovláda médiá?
Masové médiá teda sprostredkúvajú informácie, no vždy len v istom rámci, ktorý neohrozuje záujmové skupiny, ktoré ich vlastnia, či status quo. Robí sa to ,,prostredníctvom štábu lektorov, vydavateľov, spracovateľov, námezdných literátov vovnútri i mimo nakladateľskej kancelárie -, [čím] predčí svojou dôkladnosťou akúkoľvek cenzúru.“ ([4]; 12) V prvom rade nie o všetkých veciach je totiž dovolené písať. Kto bude v masových médiách haniť vlastnú krajinu, respektíve jej nekalé zahraničnopolitické praktiky? Nikto predsa nebude hrýzť ruku, ktorá ho kŕmi.

Okolo médií jestvujú určité iluzórne klišé a jedným z nich je, že sú slobodné a teda aj kritické. Predpoklad slobody médií tu vychádza z toho, že ak sú súkromné a tak si je z čoho vyberať, pričom sa snažia o čo najlepšie (najvernejšie) správy. Noam Chomsky na to vraví: „To je veľmi čudný koncept demokracie, ak vaša sila závisí na množstve dolárov, ktoré máte, a vaše možnosti sú limitované na výber medzi možnosťami, ktoré sú značne štrukturované skutočnou koncentráciou moci.“ ([8]) Ako sa v takejto situácii dajú predstaviť nezaujaté masové médiá? Možno s veľkým sebazaprením, no tesne pred krachom.

Výber a charakter správ totiž ovplyvňujú sponzori médií. Sponzori sú tak dôležitými subjektami preto, lebo vďaka ním masové médium žije. „Zoberme si napríklad televíziu. ... V tomto priemysle sa to nazýva obsah a výplň. Obsahom je reklama. Výplňou je naháňačka áut alebo sexuálna scéna alebo niečo, čo má udržať vašu pozornosť medzi reklamami.“ ([9]) Stály sponzor však nemusí starostlivo a podrobne preskúmavať všetko, čo ním vybrané médiá vyprodukujú, pretože samotné ich redakčné rady si uvedomujú, že je správnejšie neprovokovať ho (môže to byť firma, jednotlivec, alebo vláda), keďže by mohli prísť o finančný zdroj.

Čo však chcú sponzori? Ak si to vezmeme vo všeobecnosti, tak pravdepodobne ovplyvňovať verejnú mienku. Médiá sú zdrojom informácií, no pritom sú vystavené určitým jednostranným záujmovým vplyvom, čo v demokracii znamená jej ohrozenie. Príznačné názvy k tejto téme nesú Chomsky-ého knihy, ktorý sa na mnohých miestach zaoberá aj vplyvom propagandy: Odstrašovanie demokracie, či Tajomstvá, klamstvá a demokracia.

Keď teda ide o propagáciu – jednostrannú manipuláciu, je v podstate jedno, čo propagujeme. Napríklad v Spojených štátoch vedú politickú kampaň „...rovnakí ľudia, čo predávajú zubnú pastu, presne tie isté PR agentúry. A keď predávajú kandidáta, robia to presne tým istým spôsobom, akým predávajú prostriedok životného štýlu. Nevyzdvihujete informácie o kandidátovi, čo robíte je, že vytvárate klamlivé obrazy, ktoré zvádzajú a klamú.“ ([9]) Položme si otázku, či sa pri politických kandidátoch rozhodujeme inak, na základe iných kritérií, ako keď niečo kupujeme v obchode. Pozeráme sa na zloženie, resp. na program kandidáta, alebo skôr na plechovku, či na to, že je vysoký?

Uzavrime teda túto časť malou tragikomickou úvahou: V koho rukách je celá spoločnosť, ak sa o kukurici rozhodujeme podľa plechovky (t.j. tak, ako nám to podávajú médiá)?


V zrkadle
Sci-fi filmy z poslednej doby, ako napr. Matrix, Minority Report, či Moon a ďalšie iné, rozprávajú príbehy o budúcnosti, v ktorej sa človek stane obeťou technických výdobytkov do takej miery, že budú dokonale riadiť jeho život, ba že pritom nebude schopný rozoznať skutočnú realitu od reality vytvorenej – virtuálnej. Neprichádzajú tieto varovania neskoro? Nežijeme už v takomto svete náhodou?

Z predchádzajúcich úvah o masmédiách môže vyplývať, že je tu napriek veľkej sile, ktorú majú na spoločnosť, neustále prítomná možnosť ignorovania či obídenia ich manipulačných techník – odpojenia sa. Jestvujú však aj skeptickejšie hlasy, ktoré vravia, že virtuálna realita je integrálnou súčasťou nášho života. Žijeme ešte realitu?

Jeden z posledných francúzskych filozofov postmoderny, Jean Baudrillard, poukazoval na to, že „vojna je vedená ako mediálne divadlo. ... Skutočné násilie bolo dôkladne prepísané elektronickým rozprávaním: simuláciou.“ ([10]) Dnes na obrazovke prinášajúcej správy z aktuálneho diania nevidíme obete vojny – postrieľaných alebo zbombardovaných civilistov našimi či spojeneckými jednotkami. Nevidíme ani vystrašených ľudí bojacich sa o svoje životy. Ponúka sa nám pohľad od guľometu, poprípade pohľad na modernou technikou ovešaného vojaka v maskáčoch so slušivým samopalom v ruke. Takto nie sme tými, čo schvaľujú zabíjanie ľudí, ale len hráme počítačovú hru. Ideme iba pomstiť tých dobrých a doraziť tých zlých, ktorí si to predsa zaslúžia.

Tu nebojujeme vo vojne, toto je Counter-Strike. Nepriateľa nepoznáme. Nevieme kto to je, ako vyzerá, či má rodinu, a hlavne: na koho strane je a z akého dôvodu stojíme proti nemu. Vieme o ňom len to, že musíme byť rýchlejší ako on v stlačení spúšte. Pozabíjaných, osirotených ľudí zbavených svojich domovov a priateľov nevidíme, vnímame len svoju chuť zvíťaziť.

A halucinačná horúčka po skončení vojny pokračuje. Ako oslavoval taký „generál Schwarzkopf, veľký stratég vojny v zálive, svoje víťazstvo? Mal obrovskú párty v Disney World-e.“ ([11]) Táto šialená mašinéria zabíjania spojeného zo zábavou nás celkom opantala. Sme dobrovoľne, ba s radosťou súčasťou niečoho, čo sme nikdy nechceli ani pripustiť, nieto dovoliť.


...či za zrkadlom?
Prečo by sme bojovali o oslobodenie sa? Veď žijeme vo svete, v ktorom je všetko „neúprosne realizované, vo svete, v ktorom všetko, čo bolo snom, myšlienkou, pojmom, fantazijným obrazom, utópiou, imaginárnou projekciou, v ktorom sa všetko toto bezprostredne spracúva, je virtuálne realizované alebo bude.“ ([12]) Pracujte v budove, ktorá je posledným výkrikom ultramodernej architektúry! Vovnútri to vyzerá ešte lepšie ako u vás doma: biliard, tenisové kurty, stacionárne bicykle, projektory a reproduktory premietajúce na stenu prírodu. Vyberte sa na dovolenku na Havaj, na ktorej pláž naozaj vyzerá ako z katalógu! Odfoťte sa tam pod palmou a fotku, na ktorej vyzeráte dobre, pošlite svojím priateľom! Komunikujte odvšadiaľ! Nenuďte sa! Staňte sa slávnym či slávnou a prihláste sa do reality show! Ak nemáte odvahu, môžete svoje sympatie vyjadriť aspoň hlasovaním za svojho favorita!

Esemeskujte do hlasovania za najlepší interiér rodinného domu, za najvzornejšiu mamu, najčestnejšieho politika! Zapojte sa do mediálnych kampaní pre opustené deti a psov! Všetko toto môžete! Veď sme už videli „Benetton s jeho komerčnými kampaňami pokúšajúcimi sa obnoviť ľudskú drámu správ (AIDS, Bosna, chudoba, aparteid) transfúziou reality do novej mediálnej podoby (miesta, kde utrpenie a súcit končia v režime interaktívnej ozveny).“ ([11]) Celý náš svet sa presťahoval do katalógu. A my sme v ňom tiež. Lenže otázkou je: sme to ešte my?


TV alebo...
Po často opakovaných praniach tričká (a akejkoľvek značky) blednú. Vlastne sa ani nestihli zašpiniť. Nežijeme totiž pre čistotu, ale zato ani v práčke. Náš svet ovládali vždy hodnoty, ktoré vznikli v súvislosti s realitou a žitím v nej. Čo ale ak už nežijeme v realite, len jej ozvene? Čo sa stane s hodnotami ak už nie sú v ríši ideí, ale budú v jednej rovine s nami? Nerozplynú sa ako antihmota pustená z vákua? Sám Baudrillard nás varuje, že takto môžeme „zomrieť na zničenie všetkých našich hodnôt.“ ([13])

Ak ale hľadáme alternatívu voči televízii, alternatívu voči virtuálnemu, a chceme vrátiť hviezdy na oblohu, predsa nám len ostal akýsi rebrík do stratenej reality. Žeby ním boli knihy?



LITERATÚRA:
[1] Keller, Jan: Soucitní intelektuálové. In: http://www.novinky.cz/kultura/salon/181061-jan-keller-soucitni-intelektualove.html
[2] Ortega z Gasset, José: Vzpoura davů. Naše vojsko, Praha 1993
[3] Adorno, Theodor, W.: Schéma masové kultury. Oikoymenh, Praha 2009
[4] Adorno, Theodor, W.; Horkheimer, Max: Dialektika osvícenství. Oikoymenh, Praha 2009
[5] Žižek, Slavoj: Mluvil tu někdo o totalitarismu? Tranzit, Praha 2007
[6] Klein, Naomi: Bez loga. Argo, Praha 2005
[7] Chmelár, Eduard: Fenomén Susan Boyle. In: http://volimzelenych.wordpress.com/2009/05/03/eduard-chmelar-fenomen-susan-boyle/
[8] Chomsky, Noam; Barsamian, David: Secrets, Lies and Democracy. In: http://books.zcommunications.org/chomsky/sld/sld-1-09.html
[9] Chomsky, Noam: On Fake News and Other Societal Woes. In: NoOne's Listening, December 7, 2005 http://www.chomsky.info/interviews/20051207.htm
[10] http://www.guardian.co.uk/news/2007/mar/07/guardianobituaries.france
[11] Baudrillard, Jean: Disneyworld Company. In: http://www.egs.edu/faculty/jean-baudrillard/articles/disneyworld-company/
[12] Baudrillard, Jean: Das Perfekte Verbrechen. In: http://www.egs.edu/faculty/jean-baudrillard/articles/das-perfekte-verbrechen/
[13] Baudrillard, Jean: Requiem fűr die Twin Towers. In: http://www.egs.edu/faculty/jean-baudrillard/articles/requiem-fuer-die-twin-towers/

Grécki pracujúci vedú boj proti škrtom

MATTHEW COOKSON | Socialist Worker

Matthew Cookson podáva správu o minulo-týždňovom generálnom štrajku v Grécku, z Atén, frontovej línie boja za zastavenie ofenzívy šéfov celej Európy.

Olli Rehn, komisár finančných záležitostí Európskej únie (EÚ), priletel tento týždeň do Grécka preto, aby žiadal vládu o prijatie dokonca ešte viac prísnejších opatrení.

No miera vzdoru na útoky vlády voči pracujúcim už teraz znepokojuje európsku elitu.

Okolo dvoch a pol milióna pracujúcich vo verejnom a súkromnom sektore vyšli na generálny štrajk proti opatreniam minulú stredu. Štrajk paralyzoval Grécko.

Všetky lety do a z krajiny boli zrušené.

Nebolo tu žiadne živé vysielanie, niektoré obchody boli zatvorené a jazdilo niekoľko autobusov alebo vlakov. Nasledujúceho dňa nevyšli žiadne noviny, pretože nebolo nikoho, kto by ich napísal a vytlačil.

„Štrajk je veľmi silný,“ povedal Socialist Worker zástupca odborov v Intracom telecoms company, Yiannis Theoharis. „Celá pracujúca trieda je presvedčená, že musíme bojovať proti útokom vlády.

„Zamestnávatelia, bankári a EÚ stoja za vládou. Chcú od nás škrty v mzdách, odmenách a zvýšenie veku odchodu do dôchodku.“

„Európsky lídri chcú použiť Grécko na napadnutie všetkých pracujúcich na kontinente. Ak zvíťazia, pôjdu ďalej na ďalšie miesta. Chcú zovšeobecniť svoj útok na Španielsko, Francúzsko, Britániu, Nemecko a Portugalsko.“

„Musíme v našom boji pokračovať. Ľudia v celej Európe sa musia brániť.“

Prisťahovalec

V Aténach sa udiala jedna z najväčších demonštrácií od pádu vojenského režimu v 1974. V mestách a mestečkách po celej krajine boli ďalšie veľké protesty.

Ku komunistickej strane pridružené odbory PAME [Militantný front všetkých pracujúcich] zorganizovali pochod desiatok tisíc ľudí ku gréckemu parlamentu.

A grécky TUC [Odborový kongres] a ľavicové skupiny uskutočnili demonštráciu 50 000 nasledujúcu tesne za protestom PAME.

Veľkým krokom vpred sa po prvýkrát a vo veľkom počte k protestu pracujúcich pridali africkí a bangladéšski pracujúci imigranti.

Imigranti, ktorí v Grécku fakticky nemajú žiadne práva a čelia zlému rasizmu, šli spolu s Komunistickou stranou Grécka. Strana bola v centre anti-rasistického hnutia.

Prisťahovalci požadovali svoje práva a skandovali „Sloboda, voľnosť“ v angličtine. Grécka polícia ich počas protestu sledovala.

„Nemôžeme dostať doklady,“ povedali mi prisťahovalci. „Nemáme prácu a to je veľký problém. Každý deň nás obťažuje polícia. Chceme len doklady a prácu, aby sme mohli zarábať.

Všetci na demonštrácii sú spolu. Odbory podporujú náš boj.“

Hnev

Za usilovanie sa o škrty bol na vládu PASOK-u [Panhelénske socialistické hnutie] veľký hnev, predovšetkým od ľudí, ktorí stredo-ľavú stranu volili minulý október.

„PASOK nezavádza socialistické politiky,“ povedal vice-prezident asociácie poštových odborov, Christos Kolias.

„Ľudia nechcú tieto škrty. Sú to politiky Bruselu a nemeckých bánk. Som odporca týchto politík a som prívrženec PASOK-u.“

„Sme generáciou 500 euro mesačne,“ povedal George, mladý grafický dizajnér. 500 euro je len 450 libier. „To je všetko, čo dostáva mnoho ľudí. Nemáme z čoho žiť.“

„Teraz vláda chce, aby sme mali menej peňazí. EÚ chce, aby sme platili za krízu. Toto neakceptujeme. Jediný spôsob je bojovať.“

„Nebola som schopná nájsť si prácu mesiace,“ povedala Anda, nezamestnaná sociálna pracovníčka. „No keď som pracovala, dostávala som len 680 euro (₤610) na mesiac.

I keď si prácu nájdem, budem stále dostávať rovnako – napriek tomu chce vláda zredukovať i toto.“

Loula a jej kolegovia zo spoločnosti Speedex courier sa pridali k demonštrácii. Povedala, „Vláda a EÚ chce, aby sme od strachu sklonili hlavy.

No ak sú odbory silné, potom ľudia nemajú strach.

Chceme sa pokúsiť zastaviť tieto opatrenia. Ľudia sa hnevajú na iné krajiny za to, čo nám robia, no sme najviac nahnevaní na našu vlastnú vládu. Sú to zlodeji.

A ak viete, že sú na blízku zlodeji, musíte s tým niečo spraviť.“


[Zdroj: http://www.socialistworker.co.uk/art.php?id=20438]