Facebooková samovražda

CARMEN JOY KING | Adbusters

Zničte svoj starostlivo vytvorený virtuálny imidž štyrmi jednodu-chými klikmi.

V marci, na vrchole popularity Facebook-u, som to ukončila. Štyrmi rýchlymi klikmi myšou som si zrušila svoj účet. Zmizla celá moja online osoba, ktorú som si pre seba vytvorila – profilové obrázky, záujmy a aktivity, pracovné záznamy, pridaní priatelia – všetko starostlivo povyberané, aby som ukázala svetu svoju najlepšiu podobu, všetko bolo vymazané.

Ironické, ale rozhodnutie zrušiť svoj starostlivo vytvorený virtuálny obraz prišlo ako dôsledok chcenia vylepšiť si profil. Celý daný týždeň som bažila po nových citátoch na svoju stránku, po niečom, čo by reflektovalo týždeň aký som mala: niečo sebaspytujúce. Preštudovala som stránku s citátmi a našla tento, pripisovaný Aristotelovi:

„Sme tým, čo robíme opakovane.“

Sklesla som. Čím som potom bola? Ak bol môj čas trávený výmenou profilovej fotografie na Facebooku, premýšľaním o inteligentnejšom, obnovenom statuse pre Facebook, opätovným kontrolovaním svojho profilu, či niekto niečo nekomentoval na mojej stránke, je toto to, čím som? Osobou, ktorá si každý deň hodiny dookola obhliada svoje vlastné myšlienky a fotografie? A komu sa to podobá? Egoistovi? Voyeurovi?

Pomenovanie nie je dôležité, bola som nešťastná a cítila sa prázdne. Čas, ktorý som strávila na Facebooku ma dotlačil k existenčnej kríze. Nebola to však strata času samotná, čo ma trápilo. Bola to povaha posadnutosti – menovite posadnutosti sebou. Čo je veľa, to je veľa. Opustila som Facebook.

Predtým sa moje pocity voči Facebooku a podobným sociálnym sieťam pohybovali medzi prirodzeným zmyslom pre kontakt a spoločnosť a nepríjemným povedomím, že všetko k čomu prispievali naše blogy, online žurnály, a osobné profily bol vážny narcizmus. Ako moje pocity o seba-vystavovaní rástli, čoho jasným dôsledkom by mohlo byť obmedzenie môjho času na Facebooku – ešte stále som sa pristihovala byť tam dlhú dobu prisatá, a to vždy, keď som sa to navštívila. Sčasti to boli stovky malých odkazov na niečo a náznakov o životoch druhých ľudí, kvôli čomu som sa vracala. No omnoho návykovejšie boli nekonečné možnosti predstavovať, vylepšovať a odhaľovať viac zo mňa.

O ľuďoch z generácie baby-boom [veľkej pôrodnosti] sa jednu dobu tvrdilo, že sú najväčšmi sebastravujúcou generáciou v Amerických dejinách a nosili pomenovanie Ja generácia. V posledných rokoch bolo toto pomenovanie pridelené, prevrátené a pripísané deťom tejto generácie – narodeným v 80-tych a 90-tych rokoch – dnes nazývaným Generácia ja alebo Pozri sa na mňa generácia. Spisovateľka Jean Twenge, docentka psychológie na Štátnej univerzite v San Diego-u a sama členka Generácie Ja – strávila desať rokov výskumom zmyslu pre vlastné práva a sústredenia sa na seba tejto skupiny. Pripísala to radikálnemu individualizmu, ktorý bol spôsobený rodičmi a vychovávateľmi generácie baby-boom zameranými na vštepovanie sebaúcty u detí od 1970-tych rokov. Americká a kanadská mládež vyrastala na heslách ako „vyjadri sa“ a „buď sám sebou“.

Aby sme lepšie ilustrovali jej hľadisko, Twenge tiež zaznamenala zvýšenie sebareferenčných slov ako „ja“, „mne“, „moje“, „mi“ v knihách vydávaných v 80-tych a 90-tych rokoch. Tieto slová nahradili kolektívne slová ako „my“, „nám“, „ľudskosť“, „krajina“ alebo „dav“, ktoré sa objavovali v knihách podobného charakteru v 50-tych a 60-tych rokoch. Táto generácia môže byť poslednou ohľaduplnou, na spoločnosť orientovanou a zásadovou generáciou v dejinách Severnej Ameriky.

Koniec-koncov, čo vlastne poskytuje všetko toto online siahodlhé sebapredvádzanie? Možno je to jednoducho len časťou snahy zmierniť niečo z tej temnoty, na ktorú narážame v existenciálnom vákuu moderného života. Ako to raz načrtol Schopenhauer, moderní ľudia sú možno odsúdení na večné kolísanie medzi úzkosťou a nudou. Pre veľkú väčšinu ľudí žijúcich fragmentovaný, rýchly moderný svet roku 2008 môže nedeľňajší oddych na konci hektického týždňa spôsobiť prisilné uvedomenie si nedostatočného obsahu svojich životov. A tak si obnovujeme svoje online profily a navrávame si, že informujeme.

A predsa, čas, ktorý minieme na Facebooku robí naše hľadanie po komforte a spoločnosti ešte viac prchavejším. Online sieťové stránky sú predávané ako prostriedky uľahčujúce orientáciu v spoločnosti, no keď pomyslím na milióny ľudí –vrátane mňa- tráviacich veľkú časť svojich bdelých životov kŕmením výmeny tisícok komputerizovaných, fragmentovaných obrázkov, neprispieva to k spoločenskej angažovanosti. Tieto obrázky nemajú žiaden iný význam než „Z tohto uhlu vyzerám pekne“ alebo „Som zničený“ alebo „pozri, kto je môj nový priateľ“. A pritom, ako sa ženieme ešte viacej –pristupovaním na Facebook v práci, obnovovaním svojich fotografií z mobilov- míňame svoje peniaze na neustále sa zlepšujúce prístoje predávané na našej tendencii k sebaposadnutosti a prezentovaní obzvlášť nezaujímavých a opakujúcich sa obrázkov našich ja. Musí tu byť niečo viac.

A tak som to ukončila...

Potom, ako som opustila Facebook, bola som zvedavá, čo si budú myslieť všetci moji kamaráti, rodina a známi, keď spozorujú, že som sa stratila zo zeme Facebooku. Takže čosi z môjho Facebookovho narcizmu –som pozorovaná, postrádaná- ostalo. No tiež sa sama seba pýtam určité nové otázky. Ako nájdem rovnováhu medzi svojím online a „skutočným“ životom? Aké množstvo sebavystavovania sa je zdravé? Ako sa zachovám zodpovedne voči sebe a spojím s tými, ktorých mám rada? Sú to stále „ja“ myšlienky, no javia sa mi byť iné ako predtým. Ako tu tak sedím s klávesnicou pod dlaňami, očami na obrazovke, skúšam sa upovedomiť na to, že moje ruky a oči sa potrebujú vybrať do spoločnosti a pozrieť a dotknúť sa naozaj hmatateľného, ktoré je za tou druhou veľkou obrazovkou: mojím oknom.

[Zdroj: https://www.adbusters.org/magazine/80/quit_facebook.html]

Nehollywoodsky AVATAR

autor: literarninoviny

Komuniké z neexistujúcej budúcnosti

Kritická teória a obsah rodiaceho sa okupačného kalifornského hnutia študentov

I

Ako spoločnosť, ktorej hrala verného služobníka, je univerzita v úpadku. Krach nie je len finančný. Je indexom ešte fundamentálnejšej insolventnosti, tak politickej ako aj ekonomickej, ktorá sa tvorila už dlho. Nikto už viac nevie, čo to univerzita je. Intuitívne to cítime. Preč je starý projekt vytvárania kultúrneho a vzdelaného občianstva; preč je tiež špeciálna výhoda vlastníka titulu ako náhle ide na trh práce. Dnes sú to predstavy, zvyšky preludov, ktoré prilnuli k chabo udržovaným halám.

Priečiaca sa architektúra, duch stratených ideálov, perspektíva mŕtvej budúcnosti: to sú pozostatky univerzity. Uprostred týchto pozostatkov je väčšina z nás len čosi viac ako zbierka reptajúcich zvykov a povinností. Prechádzame vyprázdňovaním čriev svojich testov a úloh s určitou bezmyšlienkovitou a nemennou poslušnosťou podoprenou artikulovanou nevôľou. Nič nie je zaujímavé, nič nemôže byť pocítené. Historický svet so svojím javiskom katastrofy už nie je skutočnejší než Windows, v ktorom sa nám ukazuje.

Pre tých, ktorých dospievanie bolo otrávené nacionalistickou hystériou nasledujúcou 11. September nie je verejný prejav viac, než sled lží a verejný priestor miestom, kde môžu explodovať veci (i keď to nikdy nespravia). Skľúčení nejasnou túžbou, aby sa niečo udialo –bez akejkoľvek predstavy, že by sme to mohli urobiť sami- sme boli zachránení ironickou homogénnosťou internetu, nachádzajúc útočisko medzi priateľmi, ktorých nikdy nevidíme, ktorých celá existencia je sériou výkričníkov a hlúpych obrázkov, ktorých jediným prejavom je tliachanie o výrobkoch. Bezpečnosť a komfort boli takto potom našimi heslami. Kĺžeme sa telesným svetom bez dotyku alebo pohybu. Sprevádzame našu prázdnotu z miesta na miesto.

No môžme byť vďační za našu opustenosť: demystifikácia je dnes stavom, nie projektom. Univerzitný život sa nám konečne zdá taký, aký vždy bol: stroj na vytváranie servilných producentov a konzumentov. Dokonca i voľný čas je formou pracovného tréningu. Idiotské osadenstvo domov študentského bratstva sa opíja do tuha zo všetkou odovzdanosťou právnikov pracujúcich dlho do noci v kancelárii. Detská, ktoré fajčili trávu a nechodili do školy na strednej, si teraz prásknu Adderall [značkový psychostimulant znižujúci vyčerpanosť, podporujúci bdelosť a koncentráciu] a idú do práce. Šliapacím mlynčekom z posilovne poháňame továreň na diplomy. Bežíme bez gúm po elipsoidných kruhoch.

Nedáva potom veľmi zmysel uvažovať o univerzite ako o slonovinovej veži v Grécku, ako buď idylickej alebo nevyužitej. „Pracuj tvrdo, zabávaj sa tvrdo“, bolo silne horlivým mottom generácie vzdelávajúcej sa pre... čo? – kreslenie srdiečok do peny cappuccina alebo vkladanie mien a čísel do databáz. Žiariaca technonologická budúcnosť amerického kapitalizmu bola už dávno zbalená a predaná Číne za zopár ďalších rokov požičaného odpadu. Univerzitný diplom dnes nemá vyššiu cenu ako akcie General Motors.

Pracujeme a požičiavame si, aby sme pracovali a požičiavali si. A práca, ku ktorej sa prepracúvame sú prácou, ktorú už máme. Takmer tri štvrtiny študentov pracuje zatiaľ čo je na škole, mnohí na plný úväzok; pre väčšinu je úroveň zamestnania, ktorú dostávame kým sme študentami rovnaká ako tá, ktorá čaká po promóciách. Okrem iného, to, čo nadobudneme nie je vzdelanie; je to dlh. Pracujeme, aby sme zarobili peniaze, ktoré sme už minuli, a naša budúca práca už bola predaná na najhoršom trhu v okolí. Priemerný dlh študentskej pôžičky narástol 20 percent za prvých päť rokov dvadsiatehoprvého storočia – 80-100 percent u študentov, ktorí nie sú bielej pleti. Miera študentských úverov –údaj nepriamo úmerný štátnej dotácii na vzdelanie- narástla takmer 800 percent od roku 1977 do roku 2003. To, čo si kupujeme naším požičaným školným, je právo mať mesačné splátky do konca nášho života. Učíme sa však choreografiu úveru: nemôžete vojsť do triedy bez toho, aby vám nebol ponúknutý ďalší výrobok rátajúci 20 percent za záujem. Včerajšie finančné priority si kupujú svoje letné domy deprimujúcou budúcnosťou dnešných priorít ľudskosti.

Toto je vyhliadka, na ktorú sme sa pripravovali od základnej školy. Tí z nás, ktorí sem prišli, aby si svoje privilégium notársky overili, sa vzdali svojej mladosti pre zátarasu učiteľov, batériu psychologických testov, vojenské operácie povinných verejných služieb – cynickej kompilácii poloprávd pre dobre zaoblený a upotrebiteľný profil. Niet divu, že sa púšťame do sebazničenia hneď ako unikneme pošťuchovaniu dobytka rodičovskej výstrahy. Na druhej strane, tí z nás, ktorí sem prišli, aby prekročili ekonomické a sociálne nevýhody svojich rodín vedia, že socioekonomický status ostáva najlepším prognostikom študentských úspechov. Týchto z nás demografi volajú „imigranti“, „menšiny“, a „farebným“ sa povedalo, aby verili v aristokraciu zásluh. No my vieme, že nie sme nenávidení navzdory našim úspechom, ale práve pre ne. A vieme, že kruhy, cez ktoré by sme sa mohli oslobodiť od urážok našeho pôvodu iba v súčasnosti inde reprodukujú biedu minulosti pre druhých.

Ak nás univerzita v prvom rade učí, ako byť v dlhu, ako mrhať našou pracovnou silou, ako prepadať triviálnym úzkostiam, tak nás tým učí, ako byť konzumentmi. Vzdelanie je tovarom ako všetko ostatné, čo chceme, bez toho, aby sme sa o to starali. Je to vec a robí zo svojich kupujúcich veci. Budúca pozícia v systéme, vzťah k ostatným, je kúpený najprv peniazmi a potom demonštráciou poslušnosti. Najprv platíme, potom „ťažko pracujeme“. A tu je ten rozkol: sme ako rozkazujúcimi, tak poslúchajúcimi, konzumentami a konzumovanými. Je to systém samotný, čomu sa podrobujeme, chladné budovy, ktoré si vynucujú poddanosť. S tými, ktorý učia sa vo všetkých ohľadoch zaobchádza ako s automatickým odosieľateľom správ. Prevláda tu iba logika zákazníckej spokojnosti: Bol kurz ľahký? Bol učiteľ pekný? Môže každý hlúpy idiot dostať áčko? Aký je zmysel nadobúdania vedomostí, ak môžu byť vyvolané niekoľkými stlačeniami tlačítok? Načo pamäť, keď máme internet? Tréning v myslení? To nemyslíte vážne. Morálna príprava? Na to sú antidepresíva.

Popritom tu spromovaní študenti, údajne medzi nami politicky najosvietenejší, sú tiež tými najoddanejšími. „Profesia“, pre ktorú pracujú, nie je ničím iným než fantáziou vypadnutia z tabuľky, alebo z trhu práce. Každý spromovaný študent je potenciálnym Robinson-om Crusoe-om, snívajúcim o ostrovnej ekonomike zbavenej nutností trhu. No táto fantázia samotná je udržiavaná prostredníctvom neprestajnej podrobenosti trhu. Už tu nie je ani posledný pociťovaný protiklad medzi vyučovaním celkovej kritiky kapitalizmu cez deň a drbmi pri umývacích prácach cez nočnú. Že naším potešením je naša práca robí naše symptómy viac ovládateľnými. Estetika a politika zborili zdvorilosť nahradenia dejín ideológiou: chlast a krásne umenia a ďalší seminár o otázke bytia, rovnaká škvrna typu písma, každý pixel je niekto niekde, nejaké nie-ja, nie-tu, kde všetko to, čo sa javí je dobré a všetko dobré je dosiahnuteľné úverom.

Vysoká škola je jednoducho vyblednutý zvyšok feudálneho systému prispôsobeného sa logike kapitalizmu – od rozhodujúcich výšok hviezdnych profesorov až po zomknuté rady učiteľských asistentov a adjunktov platených prevažne planými úmyslami. Prevláda tu určitý typ mníšstva, so všetkými gotickými rituálmi benediktínskeho opátstva, a všetkými tými čudnými teologickými tvrdeniami pre aristokraciu tejto práce, jeho esenciálny altruizmus. Podriadení sú šťastní len preto, aby hrali učňov majstrom, neschopní spočítať si, že deväť desatín z nás bude učiť 4 kurzy každý semester na vypchatie výplat jednej desatiny, ktorí príjmu fikciu, že ním môžeme byť všetci. Samozrejme, ja budem tou hviezdou, ja nastúpim na cestu za majetkom vo veľkom meste a presťahujem sa do nového susedstva vyššej strednej triedy.

Zakončíme to výkladom Marx-ovej 11-tej Tézy k Feuerbachovi: „Filozofi doteraz svet iba rozlične vykladali; ide však o to ho zmeniť.“ Prinajlepšom sa naučíme fénixovej schopnosti dospätia do samotných hraníc kritiky a zahynutia v nej len preto, aby sme začali odznova v zdanlivo nenapraviteľnom koreni. Želáme si prvú časť tohto výkonu: osvetľuje našu cestu. No chceme nástroje na prejdenie týmto bodom samovražedných myšlienok, ich preklonenie sa do praxe.

Rovnakí ľudia, ktorí robia „kritiku“ sú tiež tými najnáchylnejšími k cynizmu. No ak je cynizmus len prevrátenou formou entuziazmu, potom za každým frustrovaným ľavicovým akademikom je latentný radikál. Pokrčené ramená, vyhasnutý výraz tváre, dotknutosť rozpakmi pri diskusii o fakte, že medzi 2003 a 2006 zabili Spojené štáty milión Iračanov, že každou mincou vyžmýkanou z najchudobnejších obyvateľov Ameriky je kŕmený bankový priemysel, že sa zdvihnú moria, miliardy zahynú a nie je nič, čo by sme s tým mohli spraviť – tento porazený postoj vychádza z pocitu tlaku medzi je a malo by súčasného ľavicového myslenia. Cítime, že tu niet alternatívy, a, na druhej strane, že iný svet je možný.

Nebudeme tak netrpezlivý. Syntéza týchto postojov je práve pred nami: iný svet nie je možný; je nevyhnutný. Mal by byť a je tu taký. Kolaps globálnej ekonomiky je tu a teraz.

II

Univerzita nemá svoju vlastnú históriu; jej história je históriou kapitálu. Jej podstatnou funkciou je reprodukcia vzťahu medzi kapitálom a prácou. A predsa nie je riadnou korporáciou, ktorá by mohla byť kúpená a predaná, ktorá platí výnosy svojím investorom, verejná univerzita však plní túto funkciu tak efektívne ako je to možné tým, že sa približuje vždy bližšie ku korporátnej podobe svojich spoločníkov. To, čoho sme tu teraz svedkami, je konečný proces, čím podoba vzdelávacej inštitúcie celkom ustupuje korporátnemu usmerňovaniu.

Dokonca i v zlatom veku kapitalizmu, ktorý nasledoval po druhej svetovej vojne a trval až do pozdných 1960-tych rokov, bola liberálna univerzita už podriadená kapitálu. Na vrchole verejného financovania vyššieho vzdelania, v 1950-tych rokoch, bola už univerzita prebudovaná na vyrábanie technokratov so súborom schopností potrebnými na porazenie „komunizmu“ a udržanie hegemónie Spojených štátov. Jej úlohou počas studenej vojny bolo legitimovať liberálnu demokraciu a reprodukovať imaginárnu spoločnosť slobodných a rovných občanov – práve preto, že nikto nebol slobodný a nikto nebol rovný.

No ak bola táto ideologická funkcia verejnej univerzity počas studenej vojny aspoň dobre financovaná, táto situácia sa nezvratne zmenila v 1960-tych rokoch, a žiadne sociálno-demokratického klopanie podpätkov nevráti mŕtvy svet povojnového boomu. Medzi 1965 a 1980 začala miera zisku klesať, najprv v Spojených štátoch, potom vo zvyšku industrializovaného sveta. Kapitalizmus, ktorý zastal, nemohol udržať dobrý život, ktorý umožnil. Pre kapitál sa nadbytok javí ako nadprodukcia, sloboda práce ako nezamestnanosť. Od 1970-tych rokoch vstúpil kapitalizmus do smrteľného poklesu, v ktorom sa vykonávala permanentná práca a mzdy pracujúcej triedy stagnovali, kým tí navrchu boli dočasne odmenení za svoju temnú finančnú čiernu mágiu, ktorá sa ukázala neudržateľná.

Pre verejné vzdelanie znamenal dlhodobý pokles daňových príjmov spôsobených mierou ekonomického rastu a tiež priorizáciou daňových úľav pre sužované korporácie. Vylúpenie štátnej pokladne zasiahlo Kaliforniu a zvyšok krajiny v 1970-tych rokoch. Údery nasledovali s každým úpadkovým poklesom obchodného cyklu. I keď celkom nie je priamo zaviazaná trhu, univerzita a jej výsledky sú obeťou rovnakej logiky znižovania nákladov ako iné priemysly: klesajúce príjmy daní spôsobili nevyhnutné prevedenie práce. Do dôchodku idúci profesori neuvoľňujú miesta pre hmotné statky sledujúcu prácu neisto zamestnaných učiteľských asistentov, adjunktov, a prednášajúcich, ktorí robia rovnakú prácu za omnoho nižšie mzdy. Zvyšovanie poplatkov za vyučovanie kompenzuje škrty, zatiaľ čo pracujúci študenti platia, aby odtiaľ zmizli.

V polovici súčasnej krízy, ktorá bude dlhá a vlečúca sa, sa mnohí z ľavice chcú vrátiť do zlatého veku verejného vzdelávania. Naivne si myslia, že súčasná kríza je príležitosťou požadovať návrat minulosti. No sociálne programy, ktoré závisia na vysokých mierach zisku a silnom ekonomickom raste, sú preč. Nesmie nás zvádzať prázdne načahovanie sa za nenahraditeľným, zatiaľ čo ignorujeme zreteľný fakt, že v kapitalistickej spoločnosti nemôže byť žiadna “verejná univerzita“. Univerzita je obeťou skutočnej krízy kapitalizmu, a kapitál nepotrebuje liberálne vzdelávacie programy. Funkciou univerzity vždy bolo reprodukovať pracujúcu triedu vzdelávaním budúcich zamestnancov podľa meniacich sa potrieb kapitálu. Kríza univerzity dnes je krízou reprodukcie pracujúcej triedy, krízou doby, v ktorej nás už kapitál ako pracujúcich viac nepotrebuje. Nemôžeme oslobodiť univerzitu od požiadaviek trhu volaním po návrate verejného vzdelávacieho systému. Prežívame na konečnej stanici samotnej logiky trhu, na ktorej bol systém založený. Jediná autonómia, v ktorú môžeme dúfať, že ju dosiahneme, je za kapitalizmom.

Čo to znamená pre náš boj je, že sa nemôže vrátiť späť. Staré študentské boje sú zvyškami strateného sveta. V 1960-tych rokoch, keď sa začal rozpadať povojnový boom, radikály z hraníc univerzity rozumeli, že iný svet bol možný. Otrávený technokratickým riadením, chcejúc pretrhnúť reťaze konformistickej spoločnosti, a odmietajúc odcudzenú prácu ako nie nevyhnutnú vo veku hojnosti, sa študenti pokúsili vyrovnať s radikálnymi časťami pracujúcej triedy. No ich štýl radikalizácie, príliš úzko napojený na ekonomickú logiku kapitalizmu, zabránil, aby sa toto vyrovnanie ujalo. Pretože ich odpor k Vietnamskej vojne upriamil svoju kritiku na kapitalizmus ako koloniálny vojnový stroj, no nedostatočne na jeho vykorisťovanie domácej práce, boli študenti, čeliac odlišným problémom, ľahko odštiepení od pracujúcej triedy. V súmračnej dobe povojnového boomu nebola univerzita podriadená kapitálu do tej miery ako je tomu dnes, a študenti neboli tak intenzívne proletarizovaní dlhmi a zničeným trhom práce.

To je dôvod, prečo je náš boj fundamentálne iný. Chudoba študentského života je stala smrteľnou: nie je tu žiadne sľúbené východisko. Ak sa ekonomická kríza 1970-tych rokov objavila, aby zlomila väz politickej kríze 1960-tych rokov, tak fakt, že súčasná ekonomická kríza predchádza príchodu politického povstania znamená, že konečne môžeme prevziať kooptáciu a neutralizáciu týchto minulých bojov. Nebude viac návratu do normálu.

III

Usilujeme sa o posunutie univerzitného boja do jeho krajností.

Napriek tomu, že pranierujeme privatizáciu univerzity a jej autoritársky systém vlády, nehľadáme štrukturálne reformy. Požadujeme nie slobodnú univerzitu, ale slobodnú spoločnosť. Slobodná spoločnosť uprostred kapitalistickej spoločnosti je ako čitáreň vo väzení; slúži len ako rozptýlenie z biedy každodenného života. Namiesto toho sa snažíme upriamiť hnev olúpených [odcudzených] študentov a pracujúcich v deklaráciu vojny.

Musíme začať zabránením univerzite fungovať. Musíme prerušiť normálny tok tiel a vecí a zastaviť prácu a triedy. Budeme blokovať, okupovať, a brať si, čo je naše. Skôr než zobrazovať tieto rozkoly ako prekážky v dialógu a vzájomnému porozumeniu, ich vidíme ako to, čo máme povedať, ako nám má byť porozumené. Toto je jediná zmysluplná pozícia, ktorú je možné zaujať, keď krízy kladú na základ spoločnosti prázdne protikladné záujmy. Volania po jednote sú v zásade prázdne. Medzi tými, ktorí udržiavajú status quo a tými, ktorí sa ho snažia zničiť, nejestvuje žiaden spoločný základ.

Univerzitný boj je jeden medzi mnohými, jeden sektor, v ktorom začal nový cyklus odmietania a obnovy – v zamestnaniach, susedstvách, a slumoch. Všetka naša budúcnosť je prepojená, a rovnako sa naše hnutie bude musieť spojiť s ďalšími, zatláčiť steny univerzitných zložiek a pretekať do ulíc. V posledných týždňoch hrozili učitelia verejnej školy z Bay Area, zamestnanci BART-u [rýchly verejný, prepravný systém San Francisco-u], a nezamestnaní demonštráciami a štrajkami. Každé z týchto hnutí odpovedá na odlišný aspekt posilneného útoku kapitalizmu na pracujúcu triedu v dobe krízy. Videný oddelene, sa každý javí malý, krátkozraký, bez nádeje na úspech. No ak ich však berieme pospolu, naznačujú možnosť široko vyrozšíreného odmietnutia a vzdoru. Našou úlohou je uhladiť spoločné podmienky, ktoré ako tichá hladina vody živí každý boj.

Videli sme tento vzostup v nedávnej minulosti, rebéliu, ktorá začína v triedach a rozširuje sa na povrch, aby obsiahla celú spoločnosť. Len pred dvoma rokmi priviedlo vo Francúzsku hnutie proti CPE [Zmluva začínajúcich pracujúcich], bojujúce s novým zákonom, ktorý umožňoval zamestnávateľom vyhodiť mladých pracujúcich bez príčiny, obrovské množstvo do ulíc. Študenti stredných a vysokých škôl, učitelia, rodičia, mužstvo členov odborov, a nezamestnaná mládež z periférií miest, sa ocitli na rovnakej strane barikád. (Solidarita bola však často krehká. Nepokoje imigrantskej mládeže na predmestí a univerzitní študenti v mestských centrách nikdy nesplynuli, a niekedy sa medzi týmito dvomi skupinami rozšírili napätia.) Univerzitní študenti prehliadli ilúziu univerzity ako útočišťa a osvietenosti a potvrdili, že boli iba trénovaní pracovať. Tiahli do ulíc ako pracujúci, protestujúci za svoju pochybnú budúcnosť. Ich pozícia zbúrala priehrady medzi školami a prácami a okamžite získali podporu mnohých námezdne pracujúcich a nezamestnaných ľudí v masovom geste proletárskeho odmietnutia.

Ako sa hnutie vyvíjalo, vyjadrovalo rastúce napätie medzi revolúciou a reformou. Jeho forma bola radikálnejšia ako jeho obsah. Kým sa rétorika študentských lídrov zamerala iba na návrat statusu quo, činnosť mládeže – nepokoje, prevrátené a horiace autá, blokády ciest a železníc, a vlny okupácii, ktoré zatvorili vysoké školy a univerzity – zdelili rozsah dezilúzii a hnevu novej generácie. Navzdory tomu sa však hnutie rýchlo rozdrobilo, keď sa od zákona CPE napokon upustilo. Kým najradikálnejšia časť hnutia hľadala, ako by rozšírila rebéliu do všeobecnej revolty voči kapitalizmu, nemohla zaistiť podstatnú podporu a demonštrácie, okupácie, a blokády vyhasínali a čoskoro zahynuli. V zásade vzaté, hnutie nebolo schopné prekročiť ohraničenie reformizmu.

Grécke povstanie prerazilo mnohými týmito obmedzeniami a predznačilo začiatok nového cyklu triedneho boja. Započaté študentami ako odpoveď na zavraždenie mladíka z Atén políciou, sa povstanie skladalo z týždňov nepokojov, plienenia, a okupácie univerzít, odborárskych kancelárii, a televíznych staníc. Celá finančná a nákupná oblasť bola v plameňoch, a čo hnutiu chýbalo v číslach, to si dotvorilo v geografickej ploche, rozširujúc sa od mesta k mestu, aby obsiahlo celé Grécko. Tak ako vo Francúzsku, bolo to povstanie mládeže, pre ktorých ekonomická kríza predstavovala úplnú negáciu budúcnosti. Študenti, zúfalí pracujúci, a imigranti boli protagonistami, a boli schopní dosiahnuť stupeň jednoty, ktorý ďaleko prevýšil krehkú solidaritu anti-CPE hnutia.

Takmer s rovnakou platnosťou, nemali žiadne požiadavky. Kým sa samozrejme niektorí demonštranti pokúšali reformovať policajný systém alebo kritizovať špecifické vládne politiky, vo všeobecnosti nechceli od vlády, univerzity, pracovných miest, alebo polície vôbec nič. Nie preto, že by to považovali za lepšiu stratégiu, ale preto, že nechceli nič z toho, čo by mohli tieto inštitúcie ponúknuť. Tu sa obsah vyrovnal forme; zatiaľ čo optimistické slogany, ktoré sa objavili vo francúzskych demonštráciách nekorešpondovali s obrazmi horiacich áut a rozbitého skla, nepokoje v Grécku boli jasným spôsobom ako začať ustanovovať deštrukciu celého politického a ekonomického systému.

Koniec-koncov, dynamika, ktorá vytvorila povstanie, si tiež stanovila svoje hranice. To bolo umožnené existenciou rozmernej radikálnej infraštruktúry v mestských oblastiach, obzvlášť okolia Exarchia-e v Aténach. Squaty, bary, kaviarne, a sociálne centrá, navštevované študentami a imigrantskou mládežou, vytvorili prostredie, z ktorého vzišlo povstanie. No toto prostredie bolo cudzie väčšine pracujúcich v strednom veku, ktorí nevideli boj ako svoj. I keď mnohí vyjadrili solidaritu s búriacou sa mládežou, vnímali ju ako hnutie účastníkov – to jest, časti proletariátu, ktorá hľadá cestu k trhu práce, no ktorá nebola v práci formálne zamestnaná na plný úväzok. Povstanie, silné na školách a imigrantských predmestiach, sa nerozšírilo na pracovné miesta.

Našou úlohou v súčasnom boji bude ozrejniť protiklad medzi formou a obsahom a vytvorenie podmienok na prekročenie reformistických požiadaviek a implementácia skutočne komunistického obsahu. Ako odbory a študenti a učiteľské skupiny presadzujú rozličné „témy“, my musíme zvýšiť napätie kým je jasné, že chceme niečo celkom iné. Musíme neprestajne vyjadrovať nesúvislosť požiadaviek za demokratizáciu a transparentnosť. Čo je to za dobro mať právo vidieť, aké neznesiteľné veci sú, alebo voliť tých, ktorí nás budú dokola utláčať? Musíme zanechať kultúru študentského aktivizmu s jej moralisitckými mantrami nenásilia a jej zameranosť na jednotlivé príčiny. Jediný úspech, s ktorým môžeme byť spokojný je zrušenie kapitalistického spôsobu výroby a istého zbedačovania a smrti, ktoré sľubuje 21. storočie. Všetky naše činnosti nás musia posúvať k zospoločenšteniu; to jest, reorganizácii spoločnosti podľa logiky voľného prijímania a dávania, a bezprostrednému zrušeniu mzdy, výmennej hodnoty, nútenej práce, a výmeny. Okupácia bude rozhodujúcou taktikou v našom boji, no nesmieme podľahnúť tendencii používať ju reformistickým spôsobom. Odlišné strategické použitia okupácie sa ozrejmili minulý január, keď študenti okupovali budovu na New School v New York-u. Skupina kamarátov, prevažne absolventov, sa rozhodla prevziať Študentské centrum a prehlásili ho za oslobodený priestor pre študentov a verejnosť. Čoskoro sa pridali ostatní, no mnohí z nich uprednostnili použitie tejto akcie na ovplyvnenie výhry reforiem, obzvlášť na vyhnanie školského dekana. Tieto rozdiely sa dostali do popredia keď sa okupácia rozvinula. Kým sa študentskí reformisti zamerali na opustenie budovy s hmatateľným súhlasom z administratívy, ostatní sa požiadavkám vyhli úplne. Videli okupáciu ako vytvorenie chvíľkového otvorenia kapitalistického priestoru a času, nové usporiadanie, ktoré načrtlo kontúry novej spoločnosti. Podporujeme túto anti-reformistickú pozíciu. Hoci vieme, že tieto slobodné zóny budú čiastkové a dočasné, pnutia, ktoré vyjadrujú medzi skutočným a možným môžu posunúť boj radikálnejším smerom.

Máme v úmysle uplatňovať túto taktiku kým sa nezovšeobecní. V 2001 navrhli prví argentínski piquete-éri [skupina ľudí zablokuje cestu alebo ulicu za účelom nejakej požiadavky alebo na upriamenie pozornosti na nejakú tému] formu boja, ktorú by mali zaujať ľudia: cestné blokády, ktoré by mali zastaviť obeh tovarov z miesta na miesto. Počas pár mesiacov sa táto taktika rozšírila po krajine bez akejkoľvek formálnej koordinácie medzi skupinami. Rovnakým spôsobom môže opakovanie vytvoriť okupáciu ako inštinktívnu a bezprostrednú metódu revolty prijatú ako vonku, tak vovnútri univerzity. Za posledný rok sme v Spojených štátoch videli novú vlnu prevzatí, ako univerzít, tak prácovných miest: New School a NYU, rovnako ako pracujúci v Rebublic Windows Factory v Chicago-u, ktorí bojovali proti zatvoreniu ich fabriky jej prevzatím. Teraz je rad na nás.

Pri dosahovaní našich cieľov sa nemôžeme spoliehať na tie skupiny, ktorí sa stavajú ako naši predstavitelia. Sme ochotní spolupracovať s odbormi a študentskými asociáciami, keď to považujeme za užitočné, no neuznávame ich autoritu. Musíme jednať v našom vlastnom zastúpení, bez sprostredkovateľa. Musíme sa rozísť so všetkými skupinami, ktoré sa snažia obmedziť boj tým, že nám hovoria, aby sme sa vrátili nazad do práce alebo triedy, aby sme vyjednávali, aby sme sa uzmierili. To bol tiež prípad vo Francúzsku. Skutočné volania po protestoch pochádzali od štátnych asociácii stredných a vysokých škôl a od nejakých odborov. Napokon, keď reprezentatívne skupiny ponúkali uzmierenie, ostatní vyrážali vpred. A v Grécku odhalili odbory svoj proti-revolučný charakter odvolaním štrajkov a volaním po sebaobmedzení.

Ako alternatíva združovania predstaviteľmi, navštevujeme študentov a pracujúcich, aby sa organizovali naprieč obchodnými líniami. Povzbudzujeme vysokoškolákov, učiteľských asistentov, prednášajúcich, fakultu, servisných pracovníkov, a personál, aby sa začali stretávať a diskutovali o svojej situácii. Čím viac spolu rozprávame a nachádzame spoločné záujmy, tým je pre administratívu ťažšie postaviť nás jedného proti druhému v beznádejnej súťaži o zmenšujúce sa zdroje. Nedávne boje na NYU a New School trpeli absenciou hlbších zväzkov, a ak sa tu od nich je čo učiť, je to to, že musíme vytvoriť hustú sieť solidarity založenú na rozpoznaní spoločného nepriateľa. Tieto siete nás nielenže spravia odolnými voči spamätaniu sa a neutralizácii, no tiež nám umožňujú vytvoriť nové typy spoločných zväzkov. Tieto zväzky sú skutočným základom nášho boja.

Uvidíme sa na barikádach.

Skúmaj a znič

2009


[ Zdroj: http://wewanteverything.wordpress.com/2009/09/24/communique-from-an-absent-future/ ]

Ladislav Hohoš - Aké sú alternatívy globálnemu kapitalizmu

Uverejňujeme záver rozhovoru s Ladislavom Hohošom, filozofom a futurológom o systéme, v ktorom žijeme.
6/7

7/7

Celý rozhovor si môžete pozrieť na stránke k pripravovanému filmu Odvrátená strana zeme.

Slavoj Žižek – NATO, ľavá ruka Boha?

Bombardovanie Juhoslávie NATO sa skončilo. Je pre to čas opýtať sa, aký bol zmysel tejto vojny. Aké boli jej ideologické a politické konzekvencie?

Nedávno sa Václav Havel vyjadril (V eseji nazvanej “Kosovo a koniec národných štátov”), že bombardovanie Juhoslávie, pre ktoré chýbal mandát OSN “postavilo ľudské práva nad práva štátov….” No toto nenastalo nejakým nezodpovedným spôsobom, ako akt agresie alebo opovrhovanie medzinárodným právom. Naopak. Stalo sa to s ohľadom na práva, na práva, ktoré stoja nad tými, ktoré sú ochraňované štátnou suverenitou. Aliancia vyjadrila ohľad na ľudské práva spôsobom, ktorý bol vedeným nielen svedomím, ale i relevantnými dokumentami medzinárodného práva. Tento “vyšší zákon” má svoje “najhlbšie korene mimo vnímateľného sveta.” “Kým štát je dielom človeka, človek je dielom boha.” Inými slovami: NATO môže porušiť medzinárodný právo, pretože koná ako priamy nástroj božského “vyššieho zákona”. Ak toto nie je náboženský fundamentalizmus, tak koncept nemá zmysel.

Havlovo tvrdenie je skvelým príkladom toho, čo Ulrich Beck v apríli nazval „militantným humanizmom“ alebo „militantným pacifizmom“ (vo fejtóne v Sueddeutscher Zeitung). Problém nie je až tak orwellovským oxymoronom ako známy „Vojna je mier.“ (Podľa môjho názoru nebol termín „pacifizmus“ nikdy braný vážne. Ak budú ľudia pozitívni a budú k sebe úprimní, paradox militantného pacifizmu zmizne.) Problémom tiež je, že nie všetky ciele boli vybraté z celkom morálnych dôvodov. Skutočným problémom je, že čisto humanitárne, čisto etické ospravedlnenie intervencie NATO ho celkom depolitizuje. NATO sa vyhlo jasne definovanému politickému riešeniu. Jeho intervencia bola zahalená a ospravedlnená výhradne v depolitizovanom jazyku univerzálnych ľudských práv. V tomto kontexte už muži a ženy viac nie sú politickými subjektami, ale bezmocnými obeťami, zbavenými celej politickej identity a redukovaní na svoje nahé utrpenie. Podľa môjho názoru je tento idealistický subjekt-obeť ideologickým konštruktom NATO.

Nielen NATO, ale i nostalgici z ľavice zlé chápu príčiny vojny

Dnes vidíme, že paradoxom bombardovania Juhoslávie nie je to, na čo sa sťažovali západní pacifisti – že NATO podnietilo samotné etnické čistky, ktorým malo predísť. Nie, skutočným problémom je ideológia viktimizácie: je úplne skvelé pomáhať bezmocným Albáncom voči srbským monštrám, no za žiadnych podmienok im nesmie byť dovolené zbaviť sa tejto bezmocnosti, pokračovať ako suverénny a nezávislý politický subjekt – subjekt, ktorý nepotrebuje láskavú ochranu “protektorátu“ NATO. Nie, musia ostať obeťami. Stratégia NATO je tak perverznou v pravom freudovskom zmysle slova: Druhý ostane chránený, pokiaľ ostane obeťou.

No nie je to len NATO, ktoré depolitizovalo konflikt. Tak má svojich oponentov aj v pseudo-ľavici. Pre nich hralo bombardovanie Juhoslávie rolu posledného aktu rozkúskovania Tito-vej Juhoslávie. Vyjadrovalo koniec prísľubu, kolaps utópie multietnického a autentického socializmu do chaosu etnickej vojny. Dokonca tak bystrozraký politický filozof ako Alain Badiou stále zastáva názor, že obe strany sú rovnako vinné. Boli tu etnickí čističi na všetkých stranách, medzi Srbmi, Slovincami a Bosňancami, hovorí. „Srbský nacionalizmus je podlý. Ale v akom ohľade je horší ako iné? Je populárnejší a siaha viac do minulosti, má k dispozícii viac zbraní a v minulosti mal bezpochyby viac možností vyjadriť svoje zločinecké vášne. Určite, Miloševič je krutý nacionalista, asi tak, ako jeho kolegovia v Chorvátsku, Bosne alebo Albánsku... Od začiatku konfliktu bol Západ na strane slabších nacionalizmov (Bosňanského, Kosovského) a a proti silnejším nacionalizmom (Srbskému a, prostredníctvom odmietnutia, Chorvátskemu).

Zdá sa mi, že toto predstavuje ľavicovú túžbu po stratenej Juhoslávii. Iróniou je, že táto nostalgia považuje Srbsko Slobodan-a Miloševič-a za následníka toho štátu snov – t. j. práve tú silu, ktorá tak efektívne zahubila tú starú Juhosláviu. Tým politickým zriadením, ktoré predstavovalo pozitívne dedičstvo Titovskej Juhoslávie –jej dosť oceňovanú multikultúrnu toleranciu- bola „moslimská“ Bosna. Dokonca by bolo možné povedať, že srbská agresia voči Bosne bola namierená na tých, ktorí zúfalo prilnuli k Tito-vmu odkazu, k myšlienke „bratstva a jednoty“. Niet divu, že skvelý veliteľ „moslimskej“ armády, generál Rasim Delic bol etnickým Srbom. Niet divu, že počas 90-tych rokov bola „moslimská“ Bosna jediným miestom v bývalej Juhoslávii, kde Tito-v portrét stále visel na stenách oficiálnych čakární.

Ohrozený srbským nacionalizmom si dokonca slovinský a chorvátsky nacionalizmus uchoval rešpekt voči Tito-vej Juhoslávii, v každom prípade pre jeho fundamentálny princíp federácie rovných ustanovujúcich štátov s plnou suverenitou, zahrnujúc právo na oddelenie sa. Každý, kto to prehliada, každý, kto redukuje vojnu v Bosne na občiansku vojnu medzi rozličnými „etnickými skupinami“, je okamžite na strane Srbov. Pretože v žiadnom prípade nebol rozdiel medzi Miloševič-om a inými národnými lídrami len kvantitatívny. Nie, Juhoslávia nevisela na kraji, zradená rovnako všetkými národnými “odštiepencami“. Jej zánik bol omnoho viac dialektickým procesom. Tí, ktorí sa “odrezali“ od Juhoslávie reagovali na Srbský nacionalizmus – to jest, na tie mocenské skupiny, ktoré sa snažili zlikvidovať Tito-v odkaz. Takto ten najhorší anti-srbský nacionalizmus stojí bližšie k Tito-vmu odkazu ako súčasný Belehradský režim, ktorý sa navzdory všetkým “odštiepencom“ udržuje ako legitímny a legálny nasledovník bývalej Juhoslávie.

Bola to Srbská agresia samotná, a nie etnický konflikt, čo začalo vojnu

Predovšetkým treba mať na pamäti, že Tito vytvoril svoju federáciu vo vedomej opozícii k predvojnovej Juhoslávii, ktorá bola založená na hegemónii Srbov ako „zakladateľoch jednoty“. Srbi boli v tom čase jediným štátotvorným národom. Po druhej svetovej vojne chcel Tito nahradiť Srbmi dominovanú Juhosláviu federálnou, slobodnou asociáciou rovných a suverénnych štátov, ktoré by dokonca mali právo odtrhnutia sa. Miloševič-ovo uchopenie moci bolo naopak pokusom nanovo vybudovať predvojnovú Juhosláviu a s hegemóniou Srbov. Rozliční “odštiepenci“ reagovalo proti tejto snahe na obnovu. Ich požiadavky pevne zakotvili v princípoch Tito-vej Juhoslávie.

Všetky tie povedačky populárne v Ľavici o Ustaša-ovských [chorvátske ultranacionálne a fašistické hnutie] symboloch v Tudjman-ovom Chorvátsku ani v najmenšom nezmení to, že Srbská agresia voči Bosne v 1992 nevyskočila ako konflikt medzi etnickými skupinami. Bol to čisto a jednoducho útok Srbmi dominovanej predvojnovej Juhoslávie proti Tito-vej povojnovej Juhoslávii.

Pozerajúc sa naspäť musíme povedať, že v debate o bombardovaní NATO sa obe strany mýlili. Nie tým, že pravda spočíva niekde v strede. Naopak, obe strany, podporovatelia, rovnako ako oponenti bombardovania, sa jednoducho mýlili. Obe mali pokus zaujať univerzálne, neutrálne, a úplne falošné stanovisko. Podporovatelia bombardovania sa postavili za depolitizované ľudské práva. Oponenti opisujú post-juhoslávsku vojnu ako etnický boj, v ktorom sú všetky strany rovnako vinné. No obe strany sa míňajú politickej podstate post-juhoslávskeho konfliktu. A to je dôvod prečo konflikt pod popolom stále tleje. Zavedený mier NATO ho na chvíľu prehradil. No ešte nezmizol.


1999

[Zdroj: http://www.egs.edu/faculty/slavoj-zizek/articles/nato-the-left-hand-of-god/ ]

Pozvánka na diskusiu