Eduard Chmelár - Nie sme pripravení

Uverejňujeme úvod z rozhovoru s Eduardom Chmelárom o systéme, v ktorom žijeme. Celý rozhovor si môžete pozrieť na stránke k pripravovanému filmu Odvrátená strana zeme.

Vyrieši ((zastaví)) trh ekologický problém ((katastrofu))?

Obrázok z galérie James Michael Nemnich (http://nemnichart.com/)

Rozhovor s veselým ekologickým aktivistom M. Prypoňom

Fejtón o nespokojencoch

Po tom, ako som vzhliadol posledný zverejnený rozhovor zo série o systéme, v ktorom žijeme, som si s úžasom povedal, že už vlastne nemusím nič robiť. To, čím sa už dlhšiu dobu zaoberám čítaním kníh a článkov rôznych teoretikov, čo sa snažím vysvetliť a sprostredkovať argumentami, každodennými skutočnosťami, prehliadanými alarmujúcimi faktami, celkom pokojne a jednoduchými slovami zhrnul už v prvej, asi 8-minútovej videonahrávke pán Julián Bosák starší.

Pripomenul tú najpodstatnejšiu skutočnosť tohto systému, ktorý sa ústami menšiny ušiam väčšiny (ktorá má tendenciu to potom opakovať) predstavuje ako blahobytný a prebytkový, a totiž to, že sa v ňom ľudia stále –v 21. storočí- boja o svoje holé prežitie. Kde je to bohatstvo, tá sloboda, tá možnosť ovplyvňovať veci, keď mám napokon vždy strach, že skončím na ulici, že ma okradne môj blížny? Načo to všetko – tie všetky veci a tie zbytočné „kecy“?

Čo mi pritom pomôže, že si môžem navariť trebárs lahodný steak z mečúňa, keď sa musím svojou prácou zaoberať ešte aj po tom, ako skončí či počas víkendu, ak si chcem znova dopriavať svoj komfort? Zdá sa, že ten dobrý pocit z tohto luxusu je oproti množstvu vyčerpávajúcej práce síce krátky, no dáva nám prchavú možnosť sa od nej aspoň na chvíľu na míle vzdialiť.

V tejto žalostnej situácii nás majú upokojiť aj opatrenia, aby bolo zabránené oddychovať a tešiť sa zo života každému, kto si to nezaslúži, pretože neobetoval toľko svedomia, nervov a voľného času ako my. Za týchto okolností je každý, kto robí menej ako “ja“ fakticky menej dôležitý a ak teda žije v biede, tak má, čo mu patrí. Touto dnešnou podobou slobody a demokracie, resp. ich mýtom, si máme a (pred sebou) chceme ospravedlniť nerovnosť, bez ohľadu na to, že jeden sa celý život nepretrhne, zatiaľ čo druhý sa nevie vyhrabať zo základnej školy, pretože nemá také materiálne zabezpečenie ako prvý.

Je smutné, či skôr tragikomické, že na obranu takéhoto systému sa stavajú prokapitalistický nekapitalisti, ktorí za svoje aktivity dostávajú akurát tak omrvinky zo stola nenažraných chamtivcov, ktorých ospevujú ako nebojácnych bohatierov plniacich vznešené úlohy. Bývajú to bojazliví ľudia bez fantázie a ideálov, a takýto typ sa prakticky v každej dobe uspokojí s tým, čo tu je. Majú neprestajný dojem, že dané podmienky sú tie najlepšie možné, takže si ich môžeme rovnako dobre predstaviť aj niekde v minulosti ako obhajujú otroctvo, odobrujú odvádzanie podielu zo svojej úrody pánovi, alebo predaj odpustkov. Pred ostatnými sú to ľudia vzdelaní, vyštudovaní, považovaní za múdrych a rozhľadených mienkotvorcov, no v skutočnosti nedokážu alebo nechcú (!) vidieť nespravodlivosť okolo seba či kritickosť danej situácie.

Dnes sú to tí, ktorí trvajú na zbrojení a vojnách, ktoré chcú viesť ich páni, na nemožnosti rovnosti a, naopak, nutnosti hierarchických štruktúr. Vedia zahovoriť či „vysvetliť“ nezmyselnú smrť, nezmyselný hlad a nutnú nerovnosť, napokon združené v nezmyselnej neochote pomôcť. To je triumf (nevôle) kapitalizmu, systému, ktorý už raz viedol k prekonaniu tejto nevôle tým nesprávnym spôsobom a dokázal primäť obrovské skupiny ľudí personifikovať vlastné spoločensko-ekonomické problémy na vybraný terč skupiny menšej, vytŕčajúcej. Nacistický „Triumf vôle“ (Triumph des Willens) nebral ohľad na to, že sme všetci ľudia, a ľuďmi nás robia práve kultivované podmienky v ktorých žijeme. I dnes však môžeme opäť v ľuďoch po celom svete sledovať hromadenie sa nevôle pomôcť. Nemali by sme preto čakať kým nevôľa zvolí vôľu skoncovať s myšlienkou ľudskosti a presadiť rovnosť všetkých ľudí.

Vyznať sa v chaotickom dianí v dobe dezinformácií a dezinterpretácií je neľahké, ba podľa niektorých až nemožné, pretože ťažko vraj možno s istotou povedať, komu sa dnes dá veriť. Znie to možno smiešne, no pre paranoika, ktorým sa dnes dá ľahko stať stratením v hromade zlých správ, je to hrozná skutočnosť. O to prirodzenejší a jasnejší je vhľad bežného človeka, ktorý nie je vážne zasiahnutý dobovými ideovými prekážkami (postmoderna) a ideologickými nánosmi (vieme, čo je socializmus, len si spomeň na...).

Stotožňovať fašizmus s komunizmom je ešte vždy častým nedorozumením a vychádza zo zatemňujúceho (opak vy-svetľujúceho) pojmu totalitarizmus Hannah Arendtovej. Tento pojem sa ukázal ako dobrý ideový nástroj na vytlačenie myšlienky socializmu zo spoločenského diskurzu, resp. na jeho udržiavanie v kúte. Dovolím si preto odporučiť, že intelektuál, ktorý nevidí či nepozná fundamentálny rozdiel medzi fašizmom a komunizmom by sa mal viac zaoberať súčasnosťou a, i keď asi s odporom, z traumatickej skúsenosti znárodnenia a Stalina sa vyrozprávať psychoanalytikovi. S hysterikom sa totiž ťažko zmysluplne rozpráva o veciach, ktoré sa ho “dotýkajú“.

Každopádne si pre všetkých, ktorým je opakovanie matkou múdrosti, i tých, ktorí majú radi filozofickú hatlaninu, môžeme tento zásadný rozdiel ešte raz pripomenúť slovami už hitmakera, Slavoja Žižeka: "Rozdiel medzi fašizmom a komunizmom je totiž „formálne-ontologický“, nie jednoducho ontický: nie je tomu tak (ako tvrdí Nolte), že tu v obidvoch prípadoch máme rovnakú formálnu antagonistickú štruktúru, kde len miesto Nepriateľa je obsadené odlišným pozitívnym prvkom (trieda, rasa). V prípade rasy máme čo do činenia s pozitívnym naturalizovaným prvkom (predpokladaná organická jednota Spoločnosti je narušená vzniknutím cudzieho telesa), zatiaľ čo triedny antagonizmus je pre sociálne pole celkom základné a konštitutívne – fašizmus teda antagonizmus zatemňuje tým, že ho prenáša do konfliktu medzi pozitívnymi protikladným termínmi.“ (1; 54) Či ešte kratšie a trochu zrozumiteľnejšie: Jedine triedne protiklady komunistickej teórie sú podstatné pri určovaní štruktúry spoločnosti. A tieto protiklady je možné zmieriť nenásilnou cestou.

Tento vhľad ukončím novým, ale o to pravdivejším heslom socialistov 21. storočia:

Vpred, nie späť, k socializmu!



[1] Žižek, Slavoj: Podkova nade dveřmi. Výbor z textů. VVP AVU, Praha 2008

Hladný človek je nahnevaný človek

JACQUES DIOUF | Huffington Post
Hlavný vedúci Food & Agriculture Organization OSN bije na poplach, pretože politici nič neriešia.

Som tiež nahnevaný!

A dúfam, že po tom, ako si prečítate toto, budete rozzúrený tiež.

Dnes na nás záleží ľudská tragédia ohromných rozmerov – no väčšina politikov pred ňou otáča hlavy.

V svete, ktorý míňa viac než bilión dolárov ročne na výzbroj, okolo miliardy ľudí denne hladuje. Hlad a podvýživa narástli za posledný rok o viac ako 100 miliónov.

Každých šesť sekúnd zomrie niekde vo svete dieťa na chorobu súvisiacu s hladom. To je viac ako päť miliónov detí ročne.

Z toho som nahnevaný. Takže teraz pískam na píšťalku. Pravda je taká, že za posledných 30 rokov s tým svetoví lídri urobili vskutku menej než nič.

Od polovičky 1980-tych rokov, ďaleko od toho, aby sa zvýšila medzinárodná pomoc na poľnohospodárstvo pre rozvíjajúce sa krajiny, sa pomoc chudobným, ktorá znamenala podporu, aby sa najedli, zmenšila o polovicu. Padla o 43 percent.

Mohli by ste povedať, že svetoví lídri dnes o probléme s hladom prinajmenšom aspoň pravidelne hovoria na jednaniach svojich summitov a stretnutiach na vysokej úrovni.

Pravda, medzi jedným a druhým foto sedením, vydávajú zvučné vyhlásenia, prisľubujúc skoré a rázne činy. Dovoľte mi znova zapískať na píšťalku.

Minulé leto, v talianskej L´Aquila, lídri G8 vážne prisľúbili do troch rokov investovať 22 miliárd dolárov na pomoc rozvíjajúcim sa krajinám na produkciu jedla, ktoré potrebujú pre svojich ľudí. No o desať mesiacov, namiesto vážnej snahy sledovať dodanie a vytvorenie fondu pre Svetové poľnohospodárstvo a Programu na zabezpečenie jedla pri Svetovej banke, koľko z tohto sľúbeného množstva dosiahlo drobných roľníkov v najmenej rozvinutých krajinách? Takmer nič.

To preto, že slová sú lacnejšie než peniaze. Ľudia predsa nemôžu jesť slová. Ak by mohli, miliarda prázdnych žalúdkov by teraz bolo plných.

Za posledných 17 rokov som sa dohováral s lídrami, prosil som, a informoval o nebezpečenstvách explózií, ako sme to videli pri hladových nepokojoch v 32 krajinách za 2007/2008.

No hlad sa stále zväčšuje, a tak som sa rozhodol zapískať na píšťalku a potrebujem Vašu pomoc. Potrebujem, aby ste na ňu zapískali aj Vy.

Dnes, pri podujatiach konajúcich sa po celom svete na začatie „The 1billionhungry project,“ [Projekt Miliarda hladujúcich] budú tisíce ľudí pískať žltými píšťalkami. Objavia sa veľké transparenty s nápismi „Som veľmi nazlostený“ na budovách a verejnej doprave v mestských centrách. Znepokojené video bude obiehať internetom.

Chcem, aby ste zahvízdali na svojej píšťalke tak hlasno ako viete, na prebudenie ľudí kvôli tomu, že miliarda ľudských bytostí trpí hladom práve v tejto chvíli, že 20-30 detí zomrelo, kým ste toto čítali.

Chcem, aby ste zapískali na svojej píšťalke a povedali, že je to úplne neakceptovateľné a že to chcete zastaviť. Teraz.

V septembri sa pôjdem do New Yorku zúčastniť summitu Rozvojové ciele milénia Organizácie spojených národov (United Nations' Millennium Development Goals Summit), kvôli posúdeniu pokroku v cieľoch prijatých OSN v roku 2000. Cieľom číslo jedna je polovičná redukcia počtu hladujúcich ľudí do roku 2015.

Teda, krásou štatistiky je, že teoreticky môžete percento zmenšiť, no skončiť s číslom väčším, ako s ktorým ste začali. To preto, že ľudská populácia stále rastie o 80 miliónov ročne a, snáď neprekvapujúco, pretože ľudia nie sú percentá.

Čo ma však zaujíma je, koľko veľa ľudí hladuje, koľko detí zomiera.

V októbri, počas Organizácie spojených národov v New Yorku, vezmem petíciu k svetovým lídrom, aby som povedal, že máme dosť žitia v hladujúcom svete.

Aby som získal ich pozornosť, budem potrebovať prinajmenšom milión mien na tejto petícii. Verím, že ste rozzúrený. Verím, že ste nahnevaný. Chcem, aby ste sa tam podpísali tiež.

Petíciu Miliarda hladujúcich je možné podpísať na www.1billionhungry.org .


Jacques Diouf je Director-General, United Nations Food and Agriculture Organization.
[ Zdroj: http://www.huffingtonpost.com/jacques-diouf/a-hungry-man-is-an-angry_b_570846.html ]

Oni tomu verili, prečo nemôžem ja?

STEPHEN DUNCOMBE | Adbusters

„Je to osobitný moment: Paríž v máji 1968, keď študenti a pracujúci prevzali ulice v návale predstavivosti a zlosti...“


Už je to preč, no ten obrázok z billboardu v mojom New York City susedstve ma znepokojuje. Bola to reklama na módneho návrhára Alexander-a McQueen-a a, ako mnohé reklamy dneška, neukazovala produkt. Namiesto toho, vystupujúc nad chodníkom bol veľkorozmerný portrét pouličného protestu. Je to osobitný moment: Paríž v máji 1968, keď študenti a pracujúci prevzali ulice v návale predstavivosti a zlosti. Chopili sa mesta a zosadili francúzsku vládu. No nepotrebujete vedieť podrobnosti, aby vás obrázok zasiahol.

Je to detail hŕstky mladých protestantov stojacich v strede ulice. Naľavo je rada atraktívnych žien v skorej dvadsiatke, oblečených s bezstarostnou eleganciou, ktorou sú parížske ženy známe. Držia červené zástavy. Niektoré zo žrdí mieria vpred a niektoré vzad. Zástavy sa krásne vypĺňajú a vzdúvajú, ako tomu často býva v maľbách socialistického realizmu. Dvaja mladí muži stoja chrbtom k ženám. Tiež sú elegantní, nosiac čierne kožené bundy. Dvíhajú megafóny k perám, nehovoriac k skupine divákov lemujúcich chodník, ale k väčšiemu, neviditeľnému publiku na uliciach a podľa všetkého k celému svetu.

Je to výrazný obrázok – ako esteticky, tak historicky – čo je nepochybne dôvod, prečo si ho agentúra vybrala. Prezrádza hurá rebéliu, dnešný dorozumievací jazyk masového konzumu. Je to stará alchýmia reklamy: kúp si tento produkt a zázračne sa staneš niekým iným. McQueen-ova posledná návrhárska kolekcia a reklamná kampaň potiahnutá na ilustráciách frajerov a rockerov. Presunúť sa z obrazov polovice 60-tych rokov subkultúrnej revolúcie v Británii k pozdným 60-tym rokom politickej rebélie vo Francúzsku je len zopár krátkych rokov a skok cez kanál. Čas a priestor a ideológia sú ľahko prekročené reklamným privlastnením; iba obraz rebélie ostáva konštantný.

To nie je nič nové. Kultúra rebélie bola poňatá samotnou kultúrou proti ktorej sa búrila celkom hodnú dobu. Preukázateľne prvý kultúrny artefakt moderného bohemizmu, La Vie Bohème (1849) Henri-ho Murger-a, spolu s jeho opernou reinkarnáciou ako La Bohème (1896) Giacomo Puccini-ho, bol a stále je, široko populárny u buržoázie, ktorú kritizuje. V 1968 predávalo Columbia Records hudbu s obrázkom mladých protestantov vo väzení s frázou „No nemôžu rozbiť našu hudbu,“ a dnes obraz Che Guevara-u predáva všetko od tričiek po hodinky Swatch a Smirnoff vodku. Prebratie rebélie je starý príbeh.

No na McQueen-ovej reklame je čosi nové. Čo bolo privlastnené, nie je len vonkajší obraz vzbury, ale rebelova vnútorná vášeň. Čo robí billboard tak lákavým, je, že títo mladí protestujúci v niečo veria. Neviem presne, v čo veria – môžu skandovať maoistické alebo situacionistické heslá – no detaily toho, čo hovoria a protestujú sú prevažne nemateriálne. Veria. Je ťažké povedať, ako to viem. Sú tu znaky: nebeský úsmev, ktorý rozžiaril tvár ženy k silno doľava; súčasne vášnivé a bezduché oči mladej ženy v strede, ktorej ústa sú napoly otvorené pri nápeve; skvelá odvaha mladého muža vpredu držiaceho megafón ako jazzový sólista a jasná vedomosť toho, že to, čo má povedať, je väčšie ako on. No je to niečo viac ako tieto vizuálne značky. Je to prítomnosť prenikajúca celkový obraz. Prítomnosť, ktorá sa naťahuje dejinami, cez svoje terajšie privlastnenie na tomto billboarde, a konfrontuje ma tam, kde stojím. Dokážem cítiť, že veria.

Reklama –konzumný kapitalizmus – zúfalo potrebuje vieru. Konzum v tomto nadmerne rozvinutom svete je uskutočňovaný prevažne ako návyk, skôr ako dôsledok nejakej skutočnej viery v hocičo. Toto je cena, ktorú systém platí za hegemóniu: keď je raz ideológia osvojená v každodennom správaní, viera prestáva byť predmetom. Kevin Roberts, riaditeľ reklamného giganta Saatchi & Saatchi nedávno vyzval spoločnosti, aby sa posunuli od obchodných značiek k tomu, čo nazýva „značky lásky“. Podľa Roberts-a, len vytváraním značiek s „emocionálnou odozvou“, ktoré pestujú „lojalitu bez rozumu“, môžu spoločnosti dúfať v povzbudenie upokojenej psyche súčasného konzumenta. Marketéri sa boja, celkom odôvodnene, že sme sa ako zombies v klasickom horrorovom filme George-a Romero-a, Úsvit mŕtvych, ktorí sa vracajú potulovať po nákupnom centre púhou silou zvyku. Privlastnením si politickej vášne parížskych protestujúcich sa Alexander McQueen pokúša podnietiť mŕtvu túžbu.

Billboardové vyjadrenie – a privlastnenie – politickej viery ma konfrontuje s mojou vlastnou vierou. Nie moje presvedčenia ako konzumenta (som viac či menej zombie), ale moju vieru ako politického občana. Bol som aktivistom celý svoj dospelý život. Staval som domy v Nikaraguy, šiel odborárskymi radami demonštrantov, organizoval komunitné aktivistické skupiny a zastavoval mestá masovými protestmi, no nemôžem úprimne povedať, že som kedy skutočne veril. Môj aktivizmus, ako ten mnohých mojich generačných súdruhov, bol skôr reaktívnym, alebo dokonca existenciálnym, aktivizmom. Jednali sme, aby sme vytrvali vo všetkých malých veciach, ktoré sme mali: komunitné záhradky, dostupný nájom a právo sa zjednocovať. Alebo sme konali, pretože nekonať bolo jednoducho nepredstaviteľné, znamenalo by to akceptovať veci aké boli, a vedeli sme, že niečo nebolo v poriadku s vecami tak, ako boli. No veriť, naozaj veriť, v niečo? Klamal by som, ak by som povedal, že som veril.

Nemyslím si, že som naľavo sám. Opýtajte sa liberálov v Spojených štátoch dnes v čo veria. Môžu vám povedať, že koniec vojny v Iraku, že si prajú všeobecnú zdravotnú starostlivosť alebo sú inšpirovaní Barack-om Obama-om. No toto nie sú viery, sú to činy, politiky a politici. Viera je niečo ako univerzálny mier alebo ľudská spoločnosť alebo svet s veľkými lídrami (alebo s vôbec žiadnymi lídrami). Iba vierou v takéto veľkolepé nemožnosti sú malé úspechy možné. To je dôvod prečo liberáli, po dnes už takmer dve dekády, nedosiahli nič. Mnoho súčasných radikálov je o čosi lepších. Majú veľkolepé viery, no málo túžby zrealizovať to, v čo veria. Urobiť tak by ohrozilo ich outsiderský status rebelov. Ako taká je ich viera zlou vierou [zlá viera je existencialistický koncept J-P. Sarte-a kedy jednotlivec odmieta svoju úplnú slobodu a namiesto nej koná neautenticky].

Viera je to, čo robí druhá strana: kresťanskí fundamentalisti, ktorí veria vo vytŕženie a oprávnenosť svojej príčiny, moslimskí radikáli, ktorí snívajú o kalifáte a návrate islamského práva či dokonca neokonzervatívci vo Washingtone, ktorí fantazírujú o exportovaní voľného trhu a západnej kultúry silou. Viera je taktiež časťou nepohodlného dedičstva môjho vlastného pohľadu. Bol to druh utopickej viery, ktorá viedla k násilnej kolektivizácii a brutálnym spoločenským projektom, ktoré poznačili Stalinov Sovietsky zväz a Maovu Čínu.

Bola to viera v nevyhnutnosť nového sveta, ktorá podnietila študentov, ktorí protestovali v Paríži a tak veľa ďalších miestach v 1968. Avšak, keď sa tento nový svet neobjavil, prešla táto viera do ilúzie víťazného ozbrojeného boja na Západe (the Weather Underground, Brigada Rosa or Baader-Meinhof gang) či pacifického stiahnutia sa do komúny. Vo všetkých týchto historických rozprávaniach, viedli viery do neba, gulagu, dezilúzie alebo izolácie. Toto je história, z ktorej sa zúfalo snažím prebudiť.

Avšak, môže byť bez viery nejaký pokrok? Tak ako veľmi nenávidím náboženskú pravdu, musím priznať, že mali výsledky: ich agenda, či sú to rodinné hodnoty alebo vojna s terorizmom, je dnes agendou Ameriky. Môžeme o tom debatovať, bojovať proti tomu alebo to nanovo definovať, no Ralph Read a Usama bin Ladin sú tými, ktorí definovali „to“, na čo reagujeme. A ľavica vo svojej najväčšej sile bola tiež tou ľavicou s najväčšou vierou [presvedčeniami]. Boli to tridsiate roky, ktoré zrealizovali ideál modernej spoločnosti, ktorá sa starala o všetkých svojich občanov a šesťdesiate roky, ktoré vyčarovali kultúru individuálnej slobody. Viera motivuje. Zobúdza vás ráno, aby viedla k obzoru; núti vás konať, aby ste uskutočnili to, o čom viete, že je nemožné.

Viem, že viera je nevyhnutná na inšpiráciu a motiváciu, to je to, čo ju robí tak predajnou vlastnosťou pre marketérov a podobne aktivistov, no vždy sa mi zdá ťažké veriť. Príliš veľa najohavnejších, a práve jednoducho hlúpych udalostí v dejinách bolo začatých tými, čo naozaj veria. Viera je slepá. Uprednostňujem konanie vo svete s očami doširoka otvorenými.

Môžu byť nádej a skepticizmus, racionalita a viera uzmierené? Nemyslím si, pretože každý toho druhého ruší. Viera je budova postavená na efemérnostiach ako nádeje a sny. Racionalita si žiada pevný základ, ktorý je neprestajne testovaný skúmaním a narúšaním. Filozof René Descartes to zistil niekoľko storočí nazad, keď sa zbytočne snažil dokázať, že boh existuje. Je to tiež dôvod, prečo je dnes “logika“ kreacionistov tak slabá, keď je prezentovaná v akademickej debate alebo súdnej sieni (i keď väčšina ľudí v USA stále verí v kreacionizmus alebo jeho varianty). Skombinujte zanietené plamene viery a ľadové vody kalkulácie a dostanete vlhkú kôpku popola.

Avšak, každý deň v sebe nosím tieto bojujúce opozície. Viem, napríklad, že som determinovaný svojou biológiou, históriou a ideológiou, no jednám akoby som bol celkom zodpovedný za svoje konanie. Keď sledujem realitnú televíziu alebo navštívim Las Vegas, napríklad viem, že to, čo sledujem, je zrežírovaná reprezentácia skutočných ľudí alebo orientačných bodov, no moje potešenie je závislé na mojich pocitoch ako keby boli skutočné. Myslím, že trikom je mať obe – viera a skepticizmus, naraz, bez snahy zmieriť týchto dvoch. To jest, existovať niekde medzi, rezonovať s oboma, no tiež nikdy nebyť celkom podriadený.

To nie je tak nemožné, ako to zneje. Irónia, napríklad, funguje týmto spôsobom: vytvára tvrdenie založené na viere, ktoré môže byť pochopené iba tak, že sa mu neverí. A kým irónia často vedie k uškŕňajúcemu, poznanému odstupu, predpokladá, že môžu jestvovať spôsoby ako byť suspendovaný medzi pólmi nádeje a beznádeje: kritická, dočasná a ironická viera.

Potrebujeme veriť, no potrebujeme mať tiež na pamäti, že my sme tými, ktorí skonštruovali (a môžu tak dekonštruovať a rekonštruktovať) objekty a rituály našich vier. Táto kritická viera je nočnou morou politikov a marketérov, ktorí by boli radšej, keby sme k nim pociťovali lojalitu bez rozumu alebo vyjadrovali cynický skepticizmus, tak ako žiaden z týchto subjektov si nežiada sebavedomú uvedomelosť, že my sme architektmi našich vlastných ideálov.

Pravdepodobne nebudem mať nikdy blažený výraz presvedčenia, ktorí roznecuje tváre tých mladých protestantov na uliciach Paríža. Ani nikdy nebudem zdieľať určitosť skeptika, ktorý poznamenáva, že tento billboardový obrázok je naozaj len reklamnou kampaňou a že tá fotografia bola pravdepodobne tak či tak falošná. Viera, ktorú chcem veriť nie je ľahko redukovateľná na politický slogan a neprekladá sa ľahko do náboženskej dogmy. Spravila by hrozný billboard. Možno pre tento samotný dôvod to stojí za to skúsiť.


Stephen Duncombe je autorom Dream: Re-Imagining Progressive Politics in an Age of Fantasy. Celoživotný aktivista, učí históriu a politiku médií a kultúry na Gallatin School New of York University.

[ Zdroj: https://www.adbusters.org/magazine/82/paris_1968.html ]

Pozn. prekl.: Marxisticky orientovaných autorov ovplyvnených náboženskými myšlienkami je viac. Spomeňme napríklad Ernst Bloch, Georges Bataille, Slavoj Žižek, Alain Badiou, Roger Garaudy, Simone Weil, Gianni Vattimo...

Autentická revolta

MICAH WHITE | Adbusters
Debutový román Tom-a McCarthy-ho, Pozostatok [Remainder], je nádhernou ukážkou našej kolektívnej straty autenticity. Príbeh je vyrozprávaný z pohľadu bezmennej postavy, ktorá utrpí bizarnú nehodu a obdrží niekoľko miliónov dolárov ako kompenzáciu. S týmto neočakávaným finančným bohatstvom si protagonista zaplatí sled „rekonštrukcií“. Najme si tím hercov, ktorí osviežia jeho spomienky a prežívajú neprestajný cyklus, kým on sa niekedy díva a inokedy aj pridáva. Cieľom, ako sám vysvetľuje, je zažiť pocit autentickosti – prechádzať si skutočné pohyby akoby boli intuitívne, dokonalé a prirodzené. Výsledkom je román, ktorý odhaľuje prevažujúci pocit neautentickosti, ktorý straší dvadsiate prvé storočie.

Ak bola Holden-ova Caulfeld-ova „falošnosť“ frázou pozdného dvadsiateho storočia, potom môže byť naše storočie najlepšie opísané ako „neautentické“. Zatiaľ čo falošnosť označuje spôsob žitia, ktorý je povrchový, neautentickosť odkazuje na druh existencie, ktorý nie je skutočný. Samozrejme, McCarthy nebol prvý, kto ponúkol tento popis – už v 1927 použil Martin Heidegger autentickosť/neautentickosť ako definície toho, čo znamená byť človekom. Pre Heidegger-a však, na rozdiel od McCarthy-ho, prichádza prežitok neautentickosti vtedy, keď sme stratení v ruchu života. V Bytie a čas Heidegger vysvetľuje, že neautentickosť sa objavuje „keď sme sa stratili v každodennosti bytia medzi vecami a ľuďmi“. Táto pozícia, ktorá sa niektorým javila mizantropická, viedla k odmietnutiu Heidegger-ovej diagnózy.

Čo však ponúka McCarthy, je odlišná interpretácia neautentickosti. V tomto románe postupuje rekonštrukcia hlavnej postavy od vyjadrenia spomienok k budúcim udalostiam. Na začiatku románu trávi protagonista hodiny cvičením toho, ako sa pohybovať okolo kuchynskej linky a bezchybným otváraním chladničky, akoby bol vo filme. A jednou z posledných rekonštrukcií je banková lúpež, kde sa po opakovanom prejdení pohybov krádeže vo vytvorenom prostredí rekonštrukcia náhle stane skutočnou a autentickou. Pre McCarthy-ho už skúsenosť neautentickosti dvadsiateho prvého storočia nie je naším stratením sa v ruchu každodennosti, ale je namiesto toho základným aspektom života, kde nám naše mediálne svety ponúkajú stupeň reality, ktorú už nepociťujeme za seba.

Čo je najzarážajúcejšie na McCarthy-ho románe, a dôvodom, prečo by som culture jammers [ľuďom zameraným na podvratné aktivity mainstreamovej kultúry] odporúčal si ju prečítať, je kvôli politickým dôsledkom našej neautentickej existencie. Častokrát sa zdá, ako keby naše protesty boli púhymi rekonštrukciami. Prechádzame si pohyby, skandujúc, blokujúc ramenami, no celý čas s pocitom neautentickosti. A maríme situáciu tým, že si pletieme symptómy revolúcie (rozbité okná, zatknutí ľudia, pochody ulicami) s príčinami revolúcie. No iba to, že rekonštruujeme protesty mája 1968 neznamená, že autenticky zažívame revolučný moment.

McCarthy-ho práca ponúka spôsob na premyslenie tohto problému. A i keď neponúka žiadne konkrétne riešenia, jeho román dáva do popredia hlboký záver, že najväčšou výzvou pre culture jammers dnes môže byť ako znova nadobudnúť pocit povstaleckej autentickosti.


Micah White je prispievateľ do Adbusters a nezávislý aktivista z Berkeley, Kalifornia.

[ Zdroj: https://www.adbusters.org/blogs/blackspot-blog/authentic-revolt.html ]

Diskusia bez diskusie

Sestry z rádu Uršulíniek v Bratislave oslovili pána Karola Ondriaša zo súčasnej Komunistickej strany Slovenska, aby sa im na kameru vyjadril k téme činnosti bývalej KSČ na Slovensku v 50. rokoch. Ich zámerom bolo natočiť dokumentárny film, v ktorom podľa ich slov chceli dať priestor obom stranám a chceli byť objektívne. Pán Ondriáš ma zavolal, aby som ich rozhovor natočil, aby mal záznam aj on.

Film bol odvysielaný na začiatku diskusnej relácie Sféry dôverné vo
verejnoprávnej televízii STV2 5. 5. 2010 o 22:05. Do približne polhodinového filmu sa z asi hodinu a pol dlhého rozhovoru s pánom Ondriašom nedostalo ani slovo. Ako filmár tomu rozumiem, no z deklarovaného zámeru objektívnosti, ostal len deklarovaný zámer, keďže šlo o jednostranné vykreslenie historických udalostí bez účasti druhej strany, či opozície.

Pán Ondriaš bol pozvaný do následnej diskusie, ktorá tak dávala nádej na to, že zaznie aj iný názor. Okrem pána Ondriaša boli v diskusnej relácii štyria hostia, ktorí ťahali za jeden povraz na čele s moderátorom. Čudoval som sa preto, ako je možné takúto reláciu nazvať diskusnou. Úvod relácie sa niesol v rovnakom
duchu ako film. Nik z prítomných sa neunúval hovoriť o kontexte historických udalostí, o ktorých bola reč.

Nie som historik, ale pripadá mi prirodzené, že ak idem hodnotiť historickú udalosť a mám naozaj záujem zistiť, čo sa spravilo zle a prečo, teda hľadať poučenie, či pravdu, nemôžem prehliadať kontext doby. Ale to by nabúralo celú reláciu, ktorá sa niesla v stimulovaní sentimentálnych nálad bez skutočného záujmu analyzovať, čo sa vlastne stalo. Otázku, prečo nehovoria o tom, že rušeniu reholí predchádzala druhá svetová vojna a klerofašistický režim, spolu s otázkou, či toto je diskusia, som poslal na emailovú adresu relácie bez odozvy.

Pán Ondriaš dostal v relácii nepomerne malý priestor a aj do tých pár viet mu skákal moderátor a nenechával ho dokončiť, či vôbec rozviesť myšlienku. Preto to pôsobilo skôr ako demonštrácia otvorenosti, ktorá v skutočnosti ostala len pri demonštratívnosti. Spomenul som si na jednu úvahu v rámci debaty s kamarátom o tom, aký je rozdiel medzi komunistami a kapitalistami. V tomto konkrétnom prípade komunisti zrušili kláštory a povedali aj prečo. Brali ľudí ako seberovných, a tak sa k nim aj správali. Kapitalisti naopak jednajú zdanlivo v rukavičkách, bez "násilia", musíte platiť dane, či hľadať komerčné možnosti ako prežiť. Ak sa vám to nepodarí, je to váš problém. To nie je priame jednanie, to je alibizmus a pokrytecké povýšenectvo, ktoré nemá s humanizmom a ľudským prístupom nič spoločné.

Je to princíp, o ktorom hovorí Slavoj Žižek v príklade o autoritatívnom a liberálnom otcovi. Zatiaľ, čo prvý povie jasne, že treba ísť k starej mame, druhý to rozhodnutie nechá na dieťati s tým, že sebaspytujúco zapôsobí na jeho city, na základe čoho sa dieťa s návštevou starej mamy stotožní. Dieťa sa tak nie len že podvoľuje otcovej vôli, ale príjma jeho vôľu za svoju.
Toľko úvaha.

Rozhovor s pánom Ondriašom uverejňujeme bez zobrazenia
pýtajúcich sa, ktoré si nežiadali byť zverejnené vo videu.


(Video je rozdelené na 6 približne 9 minútových častí. Dá sa v nich navigovať pomocou šípok na krajoch videa, či náhľadoch, ktoré sa objavia po prejdení kurzorom na video.)

A tu si môžete pozrieť spomínanú diskusnú reláciu Sféry dôverné.
http://stv.livetv.sk/tvarchive//video/video.html?video=51877
(alebo hľadajte v archíve stv.sk: http://www.stv.sk/videoarchiv/relacia/sfery-doverne-1/)

Ukážu nám Gréci cestu z jaskyne?

(ptak)
Vykresľovanie Grékov ako lenivcov presne kopíruje kapitalistické tendencie k rasizmu a xenofóbii, ktoré tento systém vytvára v ťažkých časoch núdze v ľuďoch.

Ukázať odsudzujúco na celý národ prstom "lenivci!" je ukážkový predsudok dobre stojaci na neznalosti tamojších pomerov. (Takto by na nás Slovákov majúcich po niekoľkýkrát vo vláde darmožráča Slotu a chronického podvodníka Mečiara ostatné národy mohli ukázať "tupci!".)

Niektorým sa tu zas dobre bedáka nad tým, aká je naša európska pomoc Grécku nechceným (vraj) socialistickým zlom. Pritom nikto zo skutočných socialistov nie je taký naivný, aby veril, že to nejakým spôsobom nadlho pomôže krajine, nieto, že by to nejako pomohlo ľuďom. A tak nie je celkom náležité pomenovať východisko z problému ako socialistické. Ak sa tým myslí nejaká spojitosť so štátom, tak ten tu doteraz výraznejšie hral akurát tak úlohu opory armády, resp. správcu represívnych zložiek, a dnes predovšetkým lokaja finančných inštitúcií. Celková úroveň miezd v tiež dosť obviňovanej gréckej štátnej správe je totiž len tesne nad priemerom EÚ a ide skôr o veľmi nízke platy.

To však, že je celá vec v zovretí bánk, zdá sa, až tak dôležité nie je. Banky sa prirútia a predbiehajú v ochote, keď treba zahnať šetrnosť a skromnosť, no po nahlodaní podpalubia prvé opúšťajú plavidlo.

Ako sa vyjadrila jedna grécka úradníčka: "Kapitalisti sú na permanentnej dovolenke, no všetci ostatní ťažko pracujú, aby prežili."

Marx, vo svojom diele Kapitál, spomína Aristotelovo rozlišovanie medzi ekonomikou a chremastikou, predstavujúcou archaický ekvivalent fungovania dnešného široko vnímaného kapitálu. Aristoteles vo svojej dobe napísal: "Pokiaľ je ekonomika umením nadobúdať, obmedzuje sa na zadováženie statkov, nutných pre život a užitočných pre domácnosť a štát. ... Chremastika sa teda líši od ekonomiky tým, že "pre ňu je obeh zdrojom bohatstva. Je celá vybudovaná na peniazoch, lebo peniaze sú začiatkom a koncom tohto druhu výmeny. ... Zamieňanie oboch foriem, ktoré sa navzájom prelínajú, vedie niektorých ľudí k tomu, že pokladajú za konečný cieľ ekonomiky uchovanie a rozmnožovanie peňazí do nekonečna." ([1];175) Ekonomika v Aristotelovom zmysle nemá byť kumulovaním a vytváraním peňazí z peňazí, ale vytváraním a hospodárením so spotrebnými statkami.

Antické Grécko predstavuje podstatné východisko európskeho myslenia a podnietilo celkový smer vývoja našej kultúry. Možno nás to pozitívnejšie z jeho terajšej skúsenosti opäť inšpiruje v novom spoločnom začiatku lepšieho, spravodlivejšieho sveta. Zrejme sa však zatiaľ ale stále je z čoho skladať na čáry-máry bánk ako vyťahovanie bankoviek z klobúka a tak spoločná ilúzia ešte pár štátnych bankrotov a záchranných kolies unesie.

Dovtedy, nech nám vydrží nádej, rozum a solidarita!


LITERATÚRA:
[1] Marx, Karol: Kapitál. Kritika politickej ekonómie. SVPL, Bratislava 1955

Sociálna situácia v Grécku

MARCUS SALZMANN, 25. február 2010 | http://www.wsws.org/)

Európska únia nadiktovala Grécku prísny úsporný režim zameraný na zníženie už existujúceho schodku rozpočtu z terajších 13% na 3%. Široké vrstvy gréckeho obyvateľstva reagovali na avizovaný program škrtov vlády pochodom ulicami a účasťou na včerajšom štrajku. Z ich strany, najväčšia odborová federácia úzko spolupracuje so sociálno-demokratickou administratívou Georgea Papandreoua, aby usmernila tieto protesty a štrajky tak, aby neohrozovali vládu.

Hlavnými vo včerajšom štrajku boli pracovníci verejných služieb, ktorí budú mimoriadne silno zasiahnutí škrtmi vlády. Pripojili sa k nim včera aj mnohí farmári protestujúci proti škrtom v podpore, vďaka ktorým im hrozí vyradenie z trhu.

Ako odpoveď na protesty zahájili európsky politici, obchodníci a zástupci médií útok požadujúci, aby boli plánované škrty realizované neľútostne a časť dokonca kritizovala vládny program ako príliš jemný.

Šéf Európskej centrálnej banky, Jean-Claude Trichet, povedal, že Grécko musí posilniť snaženie, aby demonštrovalo životaschopnosť svojich úsporných plánov zameraných na zníženie obrovského rozpočtového deficitu. Zatiaľ oznámené plány sú nedostačujúce na to, aby Grécko dodržalo Maastrichtské kritériá v tak krátkom čase, podľa Tricheta, ktorý presadzuje tvrdší kurz. „Všetci Gréci si musia uvedomiť, že musia poopraviť kurz, ktorý sa vymkol kontrole“, povedal.

Vedúci Inštitútu pre hospodársky výskum v Mníchove, Hans Werner Sinn, volal po opatreniach „ktoré ozaj bolia“ – zatiaľ čo Rolf Langhammer, vice-prezident Inštitútu pre svetové hospodárstvo v Kieli, požadoval jasné zníženie reálnych miezd s cieľom oživiť konkurencieschopnosť krajiny.

Nemecký štátny sekretár financií, Jörg Asmussen, tiež deklaroval, „Sme určite názoru, že sú potrebné dodatočné opatrenia v Grécku“. Podľa Asmussena, krajina musí byť porovnávaná s Írskom (ktoré používa Euro ako menu) a Litvou (ktorá ho nepoužíva)- obe krajiny začali realizovať drakonické škrty zamerané na zníženie ich dlhu.

Tieto výzvy mali odozvu v médiách. The Nürnberger Nachrichten trvá na obrovskom útoku na obyvateľstvo: „Nie, je tu len jedna cesta: použiť masívny tlak prinútiť euro-partnerov preukázať cnosť. Okrem škrtov v sociálnom a dôchodkovom systéme, je nutné zrezať armády štátnych úradníkov, zrezať reálne mzdy, zvýšiť dane a zredukovať výdavky."

Cynické, no médiá potom tvrdili, že grécky ľud je zodpovedný za krízu zadĺženosti. Mnoho rozhovorov a komentárov prichádzalo k záveru tvrdiacemu, že „Gréci žili nad svoje pomery“ a teraz si musia „adekvátne pritiahnuť svoje opasky“.

Pokiaľ ide o mzdy a sociálny štandard, Grécko je v skutočnosti hodnotené ako jedna z najhoršie platených krajín v Európe.

Sociálna situácia väčšiny obyvateľstva sa v posledných rokoch jasne zhoršila. Oficiálna miera nezamestnanosti je 18%, a podľa oficiálnych čísel 20% Grékov žije pod hranicou chudoby. A ešte väčšie množstvo je zaznamenané organizáciou sociálnej starostlivosti.

60% penzistov registrovaných najväčším penzijným fondom musí prežiť z menej ako 600€ na mesiac, a priemerný plat vo verejných službách je okolo 1200€.

Obzvlášť sa zvýšil počet nezamestnaných mladých ľudí v posledných rokoch. V roku 1998 21% zo všetkých 15 až 24 ročných nemalo prácu. V 2009 toto číslo narástlo na 27%. Tí šťastnejší z týchto mladých ľudí, ktorí našli prácu, sú nútení vyžiť z priemerne 700€ na mesiac.

Nezamestnanosť je problémom pre mnohých absolventov vysokých škôl a situácia pre doktorov je obzvlášť ťažká. Podľa čísel zo Svetovej zdravotníckej organizácie, Grécko má najvyššiu mieru nezamestnanosti v tejto profesii.

Súčasne, náklady na život sú porovnateľné s krajinami ako Nemecko, so základnými potravinami ako mlieko, syry a vajcia stojacimi až dvakrát toľko. Telefónne poplatky v Grécku sú medzi najvyššími v Európe. Náklady na život sa rôznia výrazne v závislosti na regióne, s cenami vyššími na mnohých gréckych ostrovoch, kvôli vysokým cenám prepravy.

Nájomné sa tiež výrazne zvýšilo v posledných rokoch, a vo väčších mestách sa taktiež dá porovnávať s Nemeckom. Na vidieku je nájomné nižšie, ale je tam často nedostatok ubytovania s mnohými prenajímateľmi uprednostňujúcimi turistov.

Vo vzťahu k nákladom na život sú platové úrovne v Grécku veľmi nízke oproti iným západo-európskym štátom, opäť so značnými regionálnymi rozdielmi: v Thessaloniki robotníci zarábajú o štvrtinu menej ako v Aténach, vo zvyšku krajiny o 35% menej.

Administratívni pracovníci dostávajú priemerne len 40% platu ako ich náprotivky v Nemecku na plný úväzok. Spomedzi Eurozóny sú príjmy menšie len v Portugalsku. Práca na čiastočný úväzok -jediná možnosť ako zarobiť na živobytie pre osamelých rodičov- nie je dostačujúca pokryť náklady na život.

Zákonná minimálna mzda je okolo 700€, zatiaľ čo najvyšší nástupný plat je 1000€ na mesiac, platený zamestnancom vo finančných službách. Najnižšia zmluvne dohodnutá mzda- okolo 680€- je platená v strojárskom, elektrotechnickom a elektronickom priemysle. Inžinier s trojročnou profesiálnou skúsenosťou zarába najmenej 1050€ hrubého mesačne, programátor v priemere 700€, sekretárka so znalosťou cudzieho jazyka 710€, účtovník 770€ a vodič 715€.

Väčšina dôchodkov je menej ako minimálna mzda. Zatiaľ čo sa dôchodky v posledných rokoch sotva zvýšili, vláda opakovane zvýšila vek odchodu do dôchodku. V 80-tych a 90-tych rokoch pracovníci vo verejných službách v Grécku odchádzali do dôchodku koncom svojich 50-tych, alebo 60-tych rokov. Dnes je vek odchodu do dôchodku stanovený na 65, s úmyslom Papandreouovej vlády zvýšiť ho na 67.

Vláda tiež plánuje uskutočniť škrty v zdravotnom systéme krajiny, ktoré je už tak v žalostnom stave. Národná zdravotná služba (ESY) vznikla v 80-tych rokoch, garantujúca základnú zdravotnú opateru pre všetkých, zámeranú obzvlášť na poskytovanie zdravotnej služby pre grécke vidiecke oblasti.

V 90-tych rokoch obe sociálno-demokratické a konzervatívne vlády stiahli finančné prostriedky zo štátom riadených zdravotných poisťovní, z časti aby sa spolupodieľali na podivných tranzakciách na burze. Ako dôsledok sa systém zdravotného poistenia stretol s rastom problémov, ktoré vyústili k zmrazeniu platov. V súčasnosti existujú pohľadávky vo výške 5 miliárd € voči zdravotným poisťovniam podaných lekármi, nemocnicami, lekárňami a laboratóriami.

Katastrofálna situácia v zdravotnom systéme viedla k rozšíreniu korupcie. Kombinácia nízkych platov a tisícok stálych miest pre lekárov a údržbársky personál nepokrytých v štátnych nemocniciach vyústila k tomu, že úplatky sa stali súčasťou každodenného života. Ktokoľvek hľadajúci základnú starostlivosť, alebo skorší dátum pre ich operáciu, šupne doktorovi „Fakelaki“- malú obálku s hotovosťou.

Mladší lekári, ktorí sa ozvali proti takýmto praktikám, alebo odmietajú takéto úplatky môžu byť pod tlakom svojich kolegov, že ohrozujú to, čo je všeobecne vnímané ako životne dôležitý príplatok k mzde. „Pôrod dieťaťa vo verejnej nemocnici, napríklad, musí byť podmazaný sumou 1000€“, referovala Ellen Katja Jaeckel, šéfka Aténskeho Goetheho inštitútu, v rozhovore o protestoch v Grécku v 2008.

Zachos Kamenidis má rovnaké skúsenosti. Prevádzkuje inštalatérsku spoločnosť blízko Thessaloniki, druhého najväčšieho mesta. Ako mnohí ďalší aj on hovorí o rastúcom sociálnom úpadku. „Väčšina ľudí tu musí vyjsť z 600 až 700€“, povedal. On dostáva 250€ na mesiac od štátu na svoje tri malé deti. Keď bola jeho žena tehotná s ich posledným dieťaťom, musela zaplatiť súkromnej službe 140€ za ultrazvuk. V žiadnej zo štátnych nemocníc v Thessaloniki nie je ultrazvukové zariadenie.

Zároveň sa korupcia neobmedzuje len na zdravotníctvo. Grécky profesor makroekonómie na univerzite v Liepzigu, Spiros Paraskewopoulos, odhaduje že grécka priemerná rodina musí zaplatiť približne 1600€ za rok ako úplatky.

http://www.wsws.org/articles/2010/feb2010/gre3-f25.shtml