Zdanlivé hádky a skupinové fotografie

ANDRÁS SZIGETVARI | 27. júna 2010, Der Standard

Kto cez víkend čítal komuniké vrcholu 20 najsilnej-ších priemysel-ných a expandujú-cich krajín v Toronte, mohol dôjsť k záveru, že sa ocitol v zlom filme. Prešlo jeden a pol roka, odkedy sa zrútil bankový systém širokých častí sveta a mohol byť zachránený len prostredníctvom miliardovej ťarchy štátnej pomoci. V tomto čase stála recesia 34 miliónov ľudí prácu. Pomoc bankám, programy pre konjunktúru a klesajúca hospodárska výkonnosť pripravili cestu pre krízu dlhov. Prvé štáty takmer zbankrotovali (Grécko, Maďarsko) alebo stoja tesne pred tým (Španielsko).

Čo robí G-20? Vedú zdanlivé boje. USA a Európa sa strácajú v nezmyselných prestrelkách o tom, koľko by mal kto šetriť. Tak, ako keby na konci tejto debaty mohlo vzísť niečo iné ako vágne ciele pod heslom „Šetriť je dôležité, ale posilniť hospodárstvo taktiež“.

Pravdou je, že od krachu investičnej banky Lehman Brothers postúpilo v regulácii finančných trhov sotva niečo ďalej a nič na tom nechce dokázať zmeniť ani Toronto. Bilancia reformy dopadla zle obzvlášť v Európe. V USA sa Kongres v piatok dohodol na reforme finančného trhu, ktorú inicioval prezident Spojených štátov, Barack Obama. Pravda, centrálne časti balíčka budú do najposlednejšieho momentu oslabované. No predsa sa niektorí naučia odliať z krízy zákonnú formu. Takto bude trh transparentnejší: veľká časť derivátov – čo sú finančné produkty, ktorých hodnota závisí od iných finančných produktov – musí byť v budúcnosti prejednaná cez burzy. Centrálna banka Spojených štátov, Fed, bude musieť dať Kongresu v budúcnosti toľko informácií, ako nikdy predtým. Prichádza postup uzatvárania obchodu pre knísajúce sa banky.

Avšak v Európe vážna diskusia o tom, aké veľké vlastne smú byť banky, aké veľké riziko môže byť očakávané od za tým stojacich štátov, ešte ani nezačala. Smernica EÚ k regulácii hedge-ových fondov uviazla. Nápady na vytvorenie ratingovej agentúry EÚ sa ešte ani nepohli z miesta. Konkrétne závery o tom, ako by mali kontrolné úrady zaobchádzať s hranice prekročivšími aktívami veľkých bánk neexistujú. Tento zoznam by mohol pokračovať.

Namiesto toho spucovala Európa zdanenie bánk v okolí. Nie žeby bol ihneď nariadený podiel finančného priemyslu na nákladoch na krízu. No rastie nebezpečenstvo, že v Nemecku, Francúzsku a Rakúsku budú na konci tejto debaty o reformách stáť len tieto dane. Alebo vám je známy ešte nejaký iný finančno-politický návrh spolkového kancelára Werner-a Faymann-a?

Ďalšie impulzy pre reformy budú môcť vyjsť iba z Európy. Po voľbách do Kongresu v novembri tlak na politikov USA na ďalšie pretvorenie Wall Street prudko poklesne. A z Kanady, Austrálie a expandujúcich krajín prišlo zo strany regulácie doposiaľ tak či tak len lapidárne „Ako sa nás týka vaša kríza?“.

Okno pre medzinárodnú kooperáciu, ktoré sa otvorilo po kolapse Lehman-a, sa opäť zatvára. Teraz to vyzerá tak, že z nadchádzajúceho vrcholu G-20 v novembri v Soule neostane oveľa viac ako milé skupinové fotografie politikov.


[ Zdroj: http://derstandard.at/1277336851969/G20-Gipfel-Scheingefechte-und-Gruppenfotos ]

Transnacionálny kapitalizmus

WILLIAM ROBINSON | Eleftherotypia

Rozhovor s profesorom sociológie, Globálnych a medzinárodných štúdií, a Latinskej Ameriky a Pyrenejí, Kalifornskej univerzity v Santa Barbara.

1. Tvrdíte, že sme svedkami svetového historického presunu do novej fázy kapitalizmu, s novými formami moci a novými formami odporu. Sprvu, čo je dnes na kapitalizme nové?

Kľúčovou charakteristikou tejto novej epochy je vzostup skutočne transnacionálneho kapitálu a novej globálne integrovanej produkcie a finančného systému. Produkcia sa rozpadla na nespočetné a neustále sa meniace fázy, ktoré sú decentralizované a roztrúsené po celej planéte. Pre zmenu sú odlišné segmenty funkčne integrované do rozsiahlej globálnej reťaze produkcie a distribúcie. Každá autonómna národná ekonomika bola reštrukturalizovaná a externe integrovaná tak, že každá “národná“ ekonomika vytvára časť väčšieho globálneho systému produkcie.

Taktiež teraz máme naozaj globálny finančný systém. Už nejestvuje niečo také ako národný finančný systém. V skutočnosti je finančný kapitál najmobilnejšou a najväčšmi transnacionalizovanou frakciou kapitálu. To má obrovské dôsledky. Peňažný kapitál existuje v kyberpriestore, kde nepripúšťa žiadne hranice a čelí nejakej, ak vôbec nejakej, štátnej kontrole. Peňažný kapitál si podriaďuje fixný kapitál. Tí, ktorí kontrolujú peňažný kapitál si môžu privlastniť hodnoty kdekoľvek na svete finančnou manipuláciou a presunúť ich na rovnakom základe kdekoľvek vo svete.

Táto globálne integrovaná produkcia a finančný systém podčiarkuje vzrastajúce prenikanie kapitálu do všetkých častí sveta, organizovaný okolo obrovských transnacionálnych korporácií, ktoré riadia globálnu ekonomiku.

Sú tu dôležité nové mechanizmy, ktoré napomáhajú tomuto transnacionálnemu kapitálu. Napríklad rozšírenie búrz cenných papierov z hlavných centier svetovej ekonomiky do viacerých, ak nie väčšiny, hlavných miest po svete, spolu s 24 hodinovým obchodovaním umožňuje ešte väčšie globálne obchodovanie a tak transnacionálne vlastníctvo akcií. Globálna integrácia národných finančných systémov a nových foriem peňažného kapitálu, vrátane sekundárnych trhov s derivátmi, tiež uľahčilo transnacionalizáciu vlastnenia kapitálu.

Iné mechanizmy integrácie predstavujú ostrý rast v priamych zahraničných investíciách a rozšírení pobočiek transnacionálnych korporácií, fenomenálny nárast medzinárodných fúzií a akvizícií, vzrast transnacionálnych prepletení výborov správnych rád, rozšírenie medzinárodných strategických aliancií všetkých druhov, a zvyšujúci sa vplyv transnacionálnych združení vrcholového obchodu.

Týmto spôsobom začala transnacionálna kapitalistická trieda existovať ako očividný činiteľ kapitalistickej globalizácie.

2. Nehovoríte, že národní alebo regionálni kapitalisti už neexistujú, alebo áno?

Nie, to nehovorím. No je tu nový typ triedneho rozdelenia medzi lokálnymi a národnými frakciami kapitálu, na jednej strane, a transnacionálnymi frakciami na druhej. Transnacionálny kapitál je dnes hegemonickou frakciou kapitálu v svetovom meradle. Transnacionálne orientované kapitalistické skupiny a elity sú dnes prítomné vo všetkých krajinách celého sveta, vrátane štátu. Tieto frakcie, alebo ich byrokratickí spojenci uplatňujú značný vplyv, ak nie úplnú kontrolu vo väčšine štátnych aparátov po svete. Častokrát diktujú politiku.

Musíme tu vidieť ako sa tu kapitalizmus reorganizoval do novej sieťovej štruktúry, takže systém funguje prostredníctvom prepojených sietí tiahnúcich sa po celej zemeguli. To je dôležité, pretože staré, dinosaurie vertikálne štruktúry korporácii vyhynuli. Dnes kapitál funguje prostredníctvom rozľahlých sietí subdodávateľov a outsourcingu, cez početné formy aliancií medzi rozličnými kapitalistickými skupinami a inými ekonomickými činiteľmi.

Poukazujem na to, pretože to je transnacionálny kapitál, ktorý stojí na vrchole týchto globálnych sietí. To znamená, že tu stále môžu byť lokálne a národné kapitály, no tie nemôžu súperiť s transnacionálne mobilným kapitálom. Ak chcú ostať konkurencieschopní, ak chcú pokračovať v hraní hry, musia sa spojiť s transnacionálnym kapitálom, a musia to urobiť štrukturálne, spôsobom, ktorý ich podriadi transnacionálnemu kapitálu.

3. Môžeme tiež hovoriť o globálnej robotníckej triede?

Áno. Je tu globálna pracujúca trieda, ktorá riadi fabriky, farmy, a kancelárie globálnej ekonomiky. Ich šíky je možné nájsť v maquiladorách, v agro-industriálnych komplexoch po celom svete, medzi armádou servisných pracovníkov globálnych miest. Avšak, globálna pracujúca trieda je vnútorne stratifikovaná. Je rozdelená pozdĺž národných – ako aj rasových, etnických, a pohlavných – línií. Pretrvávajúca existencia národného štátu slúži na skreslenie povedomia a subjektívnych skúseností svetovej robotníckej triedy.

Na rozdiel od toho, je transnacionálna kapitalistická trieda triednou skupinou so subjektívnym vedomím seba samej a svojich záujmov. Jej členovia sa spolu stále viac stýkajú vo svojich súkromných inštitúciách ako Svetové ekonomické fórum v Davos-e a rozvíjajú povedomie transnacionálnej triedy. V tomto zmysle je triedou-pre-seba, aby sme v tejto veci použili Marxov jazyk, zatiaľ čo globálna robotnícka trieda je triedou-o-sebe, no ešte nie pre-seba.

4. Kde spočíva skutočná politická sila v tejto novej forme globálneho kapitalizmu, ktorý opisujete?

Je tu nová transnacionálna konfigurácia moci. Jednak je to tam, kde prichádza do hry transnacionálny štát, ktorý je ďalším novým aspektom novej epochy. Otázkou je, ako môže transnacionálna kapitalistická trieda vykonávať svoju politickú autoritu? No, jedným spôsobom je prostredníctvom využitia jestvujúceho štátneho aparátu v každej krajine, a toho sme videli spústu. Ďalším je cez transformáciu existujúcich medzinárodných inštitúcií, ako staré Bretton-Woods-ské inštitúcie, alebo kancelárií systému OSN, a vytvorenie celkom nových, tak ako World Trade Organization. Transnacionálny kapitál sa pokúša prebudovať štrukturálnu moc globálnej ekonomiky nad jednotlivými krajinami a nad pracujúcimi triedami v každom národnom štáte na priamu politickú autoritu alebo vplyv prostredníctvom tohoto transnacionálneho štátneho aparátu.

Transnacionálne inštitúcie sa pokúšajú skoordinovať globálny kapitalizmus a zaviesť kapitalistickú dominanciu za národné hranice. MMF, napríklad, zavedením štrukturálneho regulačného programu, ktorý otvára danú krajinu prenikaniu transnacionálneho kapitálu, podriadeniu miestnej práce, a vyťaženiu bohatstva transnacionálnymi kapitalistami, pôsobí ako transnacionálna štátna inštitúcia na uľahčenie vykorisťovania lokálnej práce globálnym kapitálom. I keď je pravdou, že moc a autonómia národného štátu vo vzťahu k transnacionálnym mocenským štruktúram poklesla, tento obraz je tak trocha mylný odkedy sú tieto transnacionálne mocenské štruktúry lokalizované v každom národe konkrétnymi sociálnymi silami, ktoré sú materiálne a politicky časťou vznikajúceho transnacionálneho mocenského bloku.

5. Ako by sme mali v tomto kontexte interpretovať boj Ameriky za hegemóniu a globálnu expanziu?

Vaša otázka predpokladá, že zahraničná politika USA musí byť interpretovaná ako boj za národnú hegemóniu USA. Neverím, že dokážeme porozumieť globálnej hegemónii, alebo úlohe štátu USA vo svete, z takejto sústavy národný štát/štáty. Národno-štátne centrované analýzy medzi- a transnacionálnych vzťahov nedokážu zhodnotiť integratívny charakter globálneho kapitalizmu.

Ak imperializmom myslíme neúprosný tlak na zahraničnú expanziu kapitalizmu a rozličné politické, vojenské a kultúrne mechanizmy umožňujúce túto expanziu, potom, áno, potom zrejme vidíme prebiehajúci imperializmus v 21. storočí. No v tomto “novom“ imperializme nie je nič pre čo by sme mali predpokladať, že je to usilovanie sa USA o impérium v konkurencii s inými národno-štátnymi kapitalistami. Tí, ktorí toto tvrdia zamrzli svojou historickou analýzou v skoršej dobe. Sú uväznení vo svete neskorého 19. a raného 20. Storočia. Vidia svetový kapitalizmus stále v jeho národne “monopolnom“ štádiu Leninovej a Hilferdingovej doby, takže intervencionizmus USA môže byť iba úsilím hegemónie “USA“ nad inými štátmi.

Posledné politiky USA ako vnútenie neoliberálnych programov štrukturálnej regulácie a sponzorstvo dohôd o voľnom trhu slúžili na podporu vypáčenia regiónov a sektorov po svete globálnemu kapitalizmu, transnacionálnemu kapitálu. MMF a iné transnacionálne štátne agentúry nekonali ako jednoduché nástroje imperializmu “USA“. Nepoznám žiaden štrukturálny program regulácie MMF vytvárajúci podmienky v zasiahnutých krajinách, ktoré by uprednostňovali kapitál “USA“ nejakým špeciálnym spôsobom, skôr než otvorenie zasiahnutej krajiny, jej práce a zdrojov, pre kapitalistov z akéhokoľvek kraja sveta. Prvou vecou, ktorú spravili okupačné sily USA po invázii do Iraku nebolo zablokovanie krajiny všetkým okrem vlastného kapitálu, ale uznesenie o zákone zahraničných investícii, ktorý pozval kapitály zo všetkých kútov sveta na investovanie.

Štát USA sa pokúšal hrať ústrednú rolu v zastúpení záujmov transnacionálnych kapitalistov. To, že to je čoraz viac nemožné urobiť, nepoukazuje na zvýšenú národnú rivalitu, ale na nemožnosť úlohy po ruke danou krízou globálneho kapitalizmu. V tomto zmysle sú intervencionizmus a militarizovaná globalizácia stále menej kampaňou za hegemóniu USA ako protikladnou odpoveďou na krízu globálneho kapitalizmu – ekonomickú stagnáciu, problémy legitimity, a protihegemonické sily.

6. Aké špecifické, nové problémy vytvára nový globalizmus?

Systém je v chaose; jeho protiklady sú prudké a, na rovinu, ľudskosť je vo vážnom nebezpečenstve. Globálna kríza sa týka sociálnej polarizácie a sociálnej reprodukcie, reflektujúcej hlbší štrukturálny problém nad-akumulácie. Krízou je taktiež udržateľnosť. Ekologický holokaust práve začal. Ak nezastavíme spád, a to veľmi skoro, budeme môcť veľmi ľahko čeliť katastrofickým konzekvenciám.

Odstúpme a pozrime si to veľké divadlo. V 1980-tych rokoch sme videli obnovenie ziskov nasledujúce úpadok zo 70-tych rokov. Bola tu obrovská vlna transnacionálnych investícií v 1980-tych a 1990-tych rokoch, vedúca k nad-výkonnosti a nad-produkcii. Kapitál začal čoraz viac hľadať investičné odbytiská prostredníctvom finančnej špekulácie – ten notorický “kasínový kapitalizmus“. Nestálosť finančnej špekulácie viedla navzdory nad-akumulácii ku kríze mexického pesos v 1995 a jeho “tequila efektu“ inde, nasledovanej ázijským finančným roztápaním v 1997-98, ruskou, tureckou, a brazílskou krízou, a svetovou recesiou v 2001-02.

V tejto dobe sa upevnili štrukturálne a politické tlaky v systéme, vedúce k militarizácii a globálnej akumulácii. Štát USA ako garant systému sa usiloval nachádzať nové odbytiská pre globálnu nadhodnotu prostredníctvom vojenského keynesiánstva a vojenskej mobilizácie, cez “tvorivú deštrukciu“ vojny. Od 1990-tych rokov podnes sme videli posun v osy akumulácie, od počítačov a informačných technológii ako ostrí, popri finančnej špekulácii v akciách, nehnuteľnostiach, a tak ďalej, až po vojensko-priemyselno-ropno-budovaco-strojársky komplex.

Štáty reagujú na požiadavky transnacionálneho kapitálu, avšak nie sú schopné zmocniť sa a redistribuovať nadhodnoty, regulovať okruhy akumulácie, a tak napĺňať spoločenské funkcie. Štáty nedokážu absorbovať populárne požiadavky a riešiť protiklady. Všetko toto vedie ku krízam legitimity a ovládateľnosti, chronickej nestabilite, vlnách zločinu, sociálnemu rozkladu, rozširujúcej sa anómii.

Problém spoločenskej kontroly v globálnom kapitalistickom poriadku sa stáva základným. To bolo znázornené vo vzbure vylúčených koncom 2005 v Paríži. Vidíme tu posun od sociálneho blhobytu k sociálnym štátom kontroly, vzostup policajných štátov organizujúcich väzensko-priemyselné komplexy na krotenie vylúčenej populácie, nové formy sociálnych a územných aparteidov, sociálne čistky, militarizované, kontrolné reakcie na pohromy typu Katrina a iné napätia. Možno celkovo smerujeme ku globálnemu policajnému štátu.

7. Nevyviedla globalizácia tiež mnohé národy z nedostatočného rastu?

Vaša otázka je formulovaná v analýze zavádzajúcej sústavy národný štát, ako keby to, čo sa “rozvíja“ alebo čo je “nedostatočne rozvinuté“ bolo národným štátom. To ignoruje triednu polarizáciu, mocenské vzťahy, a sociálnu nerovnosť v každom národnom štáte. Globalizácia premenila tak veľa ľudí na Juhu v participantov – konzumentov – na svetovom trhu – a rozšírila kultúru globálneho kapitalizmu, so svojím individualizmom, konzumerizmom, unikaním pred skutočnosťou a všednosťou. No vytvorila klesajúcu mobilitu, marginalitu a zbedačovanie pre mnohých ďalších.

Celosvetová nerovnosť dosiahla bezprecedentnej miery. Vzorcom je polarizácia medzi 20 percent populácie, ktorá postupuje, na jednej strane, a 80 percent, ktorá ostáva pozadu, na druhej. Sú tu nové transnacionálne triedne nerovnosti, ktoré nie je možné chápať v rozhraní Sever-Juh. Svetový Juh je čoraz viac rozptýlený po planéte a takisto svetový Sever. India dnes má 200 miliónov konzumentov strednej triedy, ktorí participujú na svetovom trhu, rovnako ako Čína, dokonca i pritom keď majority v týchto krajinách padajú do chudoby. Globálna sociálna polarizácia pretína národné hranice novými spôsobmi.

8. Aké životaschopné stratégie vidíte, ktoré by vyzvali transnacionálny kapitalizmus?

Sociálna spravodlivosť si vyžaduje mieru transnacionálneho sociálneho riadenia nad touto globálnou produkciou a finančným systémom ako nevyhnutný prvý krok v radikálnej redistribúcii bohatstva a moci chudobným väčšinám. Čo by zahrniavala takáto nová redistribučná zložka a ako by k nej došlo? Istotne by si to vyžadovalo zvrat neoliberálnych politík an úrovni národného štátu. No redistribúcia nestačí. Musí byť prepojená s transformáciou triednych a vlastníckych štátov. Lokálne triedne a vlastnícke vzťahy majú globálne dôsledky. Siete vzájomnej závislosti prepájajú lokálne s globálnym.

Vrecká antihegemónie vyvstávajú jasnejšie, napríklad, vzostupom anti-neoliberálneho mocenského bloku v Latinskej Amerike sústredenej okolo Venezuely. Avšak, úlohou je ako premeniť reakčný globálny vzdor do proaktívneho globálneho programu. Posledné skúsenosti Venezuely, Brazílie, Južnej Afriky, a Haiti, medzi inými, ukazujú obmedzenia znovuzavedenia redistributívneho projektu len na úrovni národného štátu.

Akýkoľvek protest voči kapitalistickej štátnej moci musí zahŕňať väčší transnacionálny komponent. Boje na úrovni národného štátu sú viac ako zbytočné. Ostávajú hlavnými pre vyhliadky sociálnej spravodlivosti a progresívnej sociálnej zmeny. No akékoľvek tieto boje musia byť súčasťou expanzívnejšieho transnacionálneho protihegemonického projektu a programu na kontrolu globálneho trhu a moci globálneho kapitálu. Alternatívny globálny kapitalizmus musí byť transnacionálnym projektom, zahŕňajúcim transnacionálne odbory, transnacionálne sociálne hnutia, transnacionálne politické organizácie, a tak ďalej.


[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/transnational-capitalism-by-william-robinson ]

Dobrodružstvo francúzskej filozofie

ALAIN BADIOU | New Left Review
Začnime tieto poznámky k súčasnej francúzskej filozofii paradoxom: to, čo je najuniverzálnejšie, je zároveň najpartikulárnejšie. Hegel to nazýva „konkrétne všeobecno“, syntéza toho, čo je absolútne univerzálne, čo sa týka všetkého, s tým, čo má osobitný čas a priestor. Filozofia je toho dobrým príkladom.
Absolútne všeobecno sa pripisuje všetkému bez rozdielu; no vo filozofii jestvujú mocné kultúrne a národné zvláštnosti. Je tu to, čo by sme mohli nazvať momenty vo filozofii, v priestore a čase. Filozofia je tak univerzálnym cieľom rozumu a, zároveň, tým, čo sa ohlasuje v celkom špecifických momentoch. Vezmime si napríklad dva špecificky silné a dobre známe filozofické príklady. Prvý, ten klasickej gréckej filozofie medzi Parmenidom a Aristotelom, od 5-teho po 3-tie storočie pred naším letopočtom: vysoko tvorivý, zakladajúci moment, napokon celkom krátkodobý. Druhý, nemeckého idealizmu medzi Kantom a Heglom, cez Fichteho a Schellinga: ďalší výnimočný filozofický moment, od neskorého 18. do skorého 19. storočia, intenzívne kreatívny a zhustený v dokonca kratšie časové rozmädzie. Navrhujem obraňovať ďalšiu národnú a historickú tézu: jestvoval –alebo jestvuje, záležiac na tom, kam sa zaradím- francúzsky filozofický moment druhej polovice 20. storočia, ktorý, vo svojej relatívnosti, znesie zrovnanie s príkladmi klasického Grécka a osvietenského Nemecka.

Sartrova základná práca, Bytie a ničota, sa objavila v 1943 a posledné spisy Deleuze-a, Čo je filozofia?, sa datujú od raných 1990-tych rokov. Moment francúzskej filozofie sa vyvíja medzi nimi dvoma, a zahŕňa Bachelard-a, Merleau-Ponty-ho, Lévi-Strauss-a, Althusser-a, Foucault-a, Derrida-u a Lacan-a, ako aj Sartre-a a Deleuze-a a možno i mňa. Čas ukáže; i keď tu bol taký francúzsky filozofický moment, moje miesto bude zrejme ako jeho posledný reprezentant. Je to totalita tohoto tela práce, situovaná medzi priekupníckym príspevkom Sartre-a a poslednými prácami Deleuze-a, čo sa tu myslí pojmom ´súčasná francúzska filozofia´. Budem tvrdiť, že vytvára nový moment vo filozofickej tvorivosti, ako partikulárnej, tak univerzálnej. Problémom je identifikovať toto úsilie. Čo sa odohrávalo vo Francúzsku, vo filozofii, medzi 1940 a koncom 20. storočia? Čo sa stalo okolo tých desať alebo tak mien spomenutých vyššie? Čo bolo to, čo sme nazvali existencializmom, štrukturalizmom, dekonštrukciou? Jestvovala do tej chvíle nejaká historická a intelektuálna jednota? Ak áno, akého druhu?

Mal by som k týmto problémom pristúpiť štyrmi rozličnými spôsobmi. Najprv, východiská: odkiaľ pochádza tento moment, aký boli jeho predchodcovia, a aký bol jeho zrod? Ďalej, aké boli hlavné filozofické operácie, ktoré sa vykonali? Po tretie, základné otázky týchto filozofov sa spájajú s literatúrou, a všeobecnejším prepojením medzi filozofiou a literatúrou v tomto slede. A nakoniec, neustála diskusia počas celého tohto obdobia medzi filozofiou a psychoanalýzou. Východiská, operácie, štýl a literatúra, psychoanalýza: štyri prostriedky, ktorými sa pokúsime zadefinovať súčasnú francúzsku filozofiu.

Koncept a vnútorný život
Na premyslenie filozofických východísk tohto momentu sa potrebujeme vrátiť k fundamentálnemu rozdeleniu, ktoré sa objavilo vo francúzskej filozofii na začiatku 20-teho storočia, s objavením sa dvoch kontrastných prúdov. V 1911, odprednášal Bergson dve povestné prednášky v Oxforde, ktoré sa objavili v jeho zbierke La pensée et le mouvement [Myslenie a pohyb]. V 1912, simultánne, inými slovami, vydal Brunschvicg Les Étapes de la philosophie mathématique. Prichádzajú v predvečer prvej svetovej vojny a tieto zásahy nasvedčujú o existencii dvoch celkom odlišných orientácií. U Bergson-a nachádzame to, čo by sme mohli nazvať filozofiou vitálnej interiority, tézu o identite bytia a stávania sa; filozofiu života a zmeny. Táto orientácia bude pretrvávať počas 20-teho storočia až do a vrátane Deleuze-a. V Brunschvicg-ovej práci nachádzame filozofiu na matematike založeného konceptu: možnosť filozofického formalizmu myslenia a symbolického, ktoré rovnako pokračuje naprieč storočím, najšpecifickejšie u Lévi-Strauss-a, Althusser-a a Lacan-a.

Od počiatku storočia, potom, francúzska filozofia predstavuje rozdelený a dialektický charakter. Na jednej strane, filozofiu života; na druhej, filozofiu konceptu. Táto debata medzi životom a konceptom bude celkom ústredná do doby, ktorá nasleduje. V stávke, v hocijakej takejto diskusii, je otázka ľudského subjektu, pretože je to tu, kde sa tieto dve orientácie zhodujú. Naraz žijúci organizmus a tvorca konceptov, subjekt je dotazovaný obomi s ohľadom na vnútorný, živočíšny, organický život, a v zmysle jeho myslenia, jeho schopnosti kreativity a abstrakcie. Vzťah medzi telom a ideou, alebo životom a pojmom, formulovaný okolo otázky subjektu, takto štrukturuje celý vývoj francúzskej filozofie 20-teho storočia od začiatočnej opozície medzi Bergson-om a Brunschvicg-om, smerujúci dopredu. Aby sme rozvinuli Kant-ovu metaforu filozofie ako bojového poľa, na ktorom sme viac alebo menej vyčerpaní bojovníci: počas druhej polovice 20-teho storočia boli kontúry boja stále podstatne vytvárané okolo otázky subjektu. Takto definuje Althuser históriu ako proces bez subjektu, a subjekt ako ideologickú kategóriu; Derrida interpretujúc Heidegger-a, hľadí na subjekt ako kategóriu metafyziky; Lacan vytvára koncept subjektu; Sartre alebo Merleau-Ponty, pochopiteľne, pridelili subjektu celkom centrálnu rolu. Prvá definícia momentu francúzskej filozofie by preto bola v zmysle konfliktu o ľudskom subjekte, keďže fundamentálnou otázkou v stávke v tomto konflikte je vzťah medzi životom a konceptom.

Mohli by sme sa, samozrejme, vydať do hľadania východísk ešte viac dozadu a popísať rozdelenie francúzskej filozofie ako rozštipenie na karteziánskom dedičstve. V istom zmysle je možné čítať povojnový filozofický moment ako impozantnú diskusiu o myšlienkach a dôležitosti Descartes-a, ako filozofického tvorcu kategórie subjektu. Descartes bol teoretikom ako fyzického tela –živočíšneho stroja- a čistej reflexie. Zaujímal sa teda aj o fyziku fenoménu i metafyziku subjektu. Všetci veľkí súčasní filozofi písali o Descartes-ovi: Lacan vlastne vyzdvihol požiadavku návratu k Descartes-ovi, Sartre vytvoril vynikajúci text o karteziánskom zaobchádzaní so slobodou, Deleuze ostáva neúprosne nepriateľský. V skratke, je toľko veľa Descartes-ov, koľko je francúzskych filozofov povojnovej doby. Opäť, toto východisko sa dáva ako prvá definícia francúzskeho filozofického momentu ako konceptuálny boj okolo otázky subjektu.

Štyri pohyby
Ďalej, identifikácia intelektuálnych operácií spoločných všetkým týmto mysliteľom. Mal by som naznačiť štyri procedúry, ktoré, podľa mňa, jasne vysvetľujú spôsob, akým sa robí filozofia, ktorá je špecifická pre túto dobu; všetky sú, v istom zmysle, metodologické. Prvý pohyb je nemecký, alebo, skôr, francúzsky pohyb na nemeckých filozofoch. Všetka súčasná francúzska filozofia je tiež, v skutočnosti, diskusiou o nemeckom dedičstve. Jej formatívne momenty zahrnujú Kojèvè-ove semináre o Heglovi, navštevované Lacan-om a taktiež majúce vplyv na Lévi-Strauss-a, a objavenie fenomenológie v 1930-tych a 40-tych rokoch, cez práce Husserl-a a Heidegger-a. Sartre, napríklad, radikálne pozmenil jeho filozofické perspektívy po čítaní týchto autorov v origináli počas jeho pobytu v Berlíne. Derrida môže byť považovaný za prvého a popredného celkom originálneho interpreta nemeckého myslenia. Nietzsche bol fundamentálnym odkazom pre Foucault-a a Deleuze-a.

Francúzski filozofi sa v tej dobe vybrali hľadať v Nemecku cez práce Hegel-a, Nietzsche-ho, Husserl-a a Heidegger-a. Čo bolo to, čo hľadali? V skratke: nový vzťah medzi pojmom a bytím. Medzi mnohými menami, ktoré si toto hľadanie osvojili –dekonštrukcia, existencializmus, hermeneutika- spočíva spoločný cieľ: premeny, premiestnenia, tohto vzťahu. Existenciálna premena myslenia, vzťah myslenia k svojej živej pôde, bol vzťahom pôsobivého záujmu francúzskych mysliteľov zápasiacich s ústrednou témou svojho vlastného dedičstva. Toto je potom „nemecký pohyb“, hľadanie po nových spôsoboch spracovania vzťahu pojmu k bytiu, návratom k nemeckým filozofickým tradíciám. V procese jeho posunu na bojové pole francúzskej filozofie bola nemecká filozofia navyše transformovaná na niečo celkom nové. Prvou operáciou je potom efektívne francúzske privlastnenie nemeckej filozofie.

Druhá operácia, nemenej dôležitá, sa týka vedy. Francúzski filozofi sa snažili vytrhnúť vedu z výlučnej domény filozofie vedenia ukázaním, že ako druh produktívnej alebo kreatívnej aktivity, a nielen púhy objekt reflexie alebo poznania, zašla ďaleko za sféru vedenia. Dotazovali sa vedy po modeloch invencie a transformácie, ktoré by ju popísali ako prax kreatívneho myslenia, porovnateľnú umeleckej aktivite, skôr ako organizáciu odhalených fenoménov. Táto operácia, premiestnenia vedy z poľa poznania ku kreativite, a napokon jej prenesenia ešte bližšie k umeniu, nachádza svoje najvyššie vyjadrenie u Deleuze-a, ktorý skúma porovnanie medzi vedeckou a umeleckou tvorbou najsubtílnejším a hlbokým spôsobom. No začína to hodne pred ním, ako jedna z konštitutívnych operácií francúzskej filozofie.

Tretia operácia je politická. Filozofi tejto doby všetci hľadajú hĺbkové zapojenie filozofie s otázkou politiky. Sartre, povojnový Merleau-Ponty, Foucault a Deleuze boli politickí aktivisti; tak ako sa vybrali do nemeckej filozofie po nový prístup k konceptu a bytiu, tak hľadali pre politiku nový vzťah medzi konceptom a činom, obzvlášť, kolektívnym činom. Základná túžba spojiť filozofiu s politickou situáciou transformovala vzťah medzi konceptom a činom.

Štvrtá operácia má čo dočinenia s modernizáciou filozofie, v zmysle celkom odlišnom od pokrytectva postupnej vládnej administratívy. Francúzski filozofi preukázali hlboký záujem o modernitu. Veľmi tesne nasledovali súčasné umelecké, kultúrne a spoločenské vývojové trendy. Bol tu silný filozofický záujem o nefiguratívne maľby, novú hudbu a divadlo, detektívne novely, jazz a kino, a túžba dostať filozofiu do súvisu s najintenzívnejšími vyjadreniami moderného sveta. Živá pozornosť bola tiež venovaná sexualite a novým druhom žitia. Vo všetkom tomto hľadala filozofia nový vzťah medzi predstavou a produkciou foriem – umeleckých, sociálnych, alebo foriem života. Modernizácia bola takto pátraním po nových spôsoboch, ktorými by sa mohla filozofia priblížiť k vytvoreniu foriem.

Stručne, francúzski filozofický moment dosiahol nové privlastnenie nemeckého myslenia, predstavu vedy ako kreativity, radikálnu politická angažovanosť a hľadanie nových foriem v umení a živote. Skrz tieto operácie leží spoločná snaha pokúsiť sa nájsť nové pozície, alebo dispozície, pre koncept: premiestniť vzťah medzi konceptom a jeho vonkajším prostredím, rozvinutím nových vzťahov k bytiu, mysleniu, činu, a vývinom foriem.

Písanie, jazyk, formy
Otázka foriem a tesné vzťahy filozofie s vytváraním foriem mali rozhodujúci význam. Samozrejme, toto predstavovalo otázku formy filozofie samotnej: nebolo možné vytlačiť koncept bez vytvorenia nových filozofických foriem. Bolo tak nutné nielen vytvárať nové koncpety, ale transformovať jazyk filozofie. Toto poznačil mimoriadny zväzok medzi filozofiou a literatúrou, čo bolo jednou z najvýraznejších charakteristík súčasnej francúzskej filozofie. Je to, samozrejme, dlhšia história. Práce tých, ktorí boli do 18-teho storočia známi ako filozofi – Voltaire, Rousseau alebo Diderot – sú klasikami francúzskej literatúry; títo spisovatelia sú v istom zmysle predchodcami povojnového zväzku. Je tu bezpočet francúzskych autorov, ktorí nemôžu byť priradení výlučne buď k filozofii alebo k literatúre; Pascal, napríklad, je rovnako jednou z najväčších postáv vo francúzskej literatúre a jedným z najhlbších francúzskych mysliteľov. V 20. storočí Alain, vo všetkých zámeroch a cieľoch klasický filozof, no vôbec nie časťou toho momentu, ktorý nás tu zaujíma, bol úzko spojený s literatúrou; proces písania preňho bol veľmi dôležitý, a vytvoril veľký počet komentárov o novelách –jeho texty o Balzac-ovi sú neobyčajne zaujímavé- a o súčasnej francúzskej poézii, Valéry-m obzvlášť. Inými slovami, dokonca najkonvenčnejšie osoby francúzskej filozofie dvadsiateho storočia môžu ilustrovať túto blízkosť medzi filozofiou a literatúrou.

Surrealisti taktiež zohrali dôležitú úlohu. Boli tiež dychtiví otriasť vzťahmi týkajúcimi sa produkcie foriem, modernity, umenia; chceli vynájsť nové spôsoby žitia. Ak bol ich prevažne estetický program, vydlaždilo to cestu pre filozofický program 1950-tych a 60-tych rokov; napríklad Lacan, ako aj Lévi-Strauss navštevovali surrealistické kruhy. Je to komplexná história, no ak boli surrealisti prvými reprezentantmi konvergencie 20-teho storočia medzi estetickou a filozofickými projektami vo Francúzsku, v 1950-tych a 60-tych rokoch to bola filozofia, ktorá vynachádzala svoje vlastné literárne formy pri pokuse nájsť priamu vyjadrovaciu líniu medzi filozofickým štýlom a prezentáciou, a nové umiestnenie pre koncept, ktorý navrhla.

V tomto období sa stávame svedkami veľkolepej zmeny vo filozofickom písaní. O štyridsať rokov potom sme si zvykli na písanie Deleuze-a, Foucault-a, Lacan-a; stratili sme pocit toho, aký nezvyčajný prielom so skoršími filozofickými štýlmi to predstavovalo. Všetci títo myslitelia sa usilovali o nájdenie svojho vlastného štýlu, vynaliezajúc nové spôsoby písania prózy; chceli byť spisovatelia. Čítajúc Deleuze-a alebo Foucault-a je možné na úrovni vety nájsť niečo bezprecedentné, líniu medzi myslením a frázovým posunom, ktorý je celkom originálny. Je tu nový, súhlasný rytmus a prekvapujúca vynaliezavosť vo formuláciách. U Derrida-u je trpezlivý, komplikovaný vzťah jazyka k jazyku, ako jazyk funguje na sebe a myslenie prechádza cez túto prácu do slov. U Lacan-a sa zápasí s oslnivo komplexnou syntaxou, ktorá sa ničomu nepodobá tak, ako syntaxy Mallarmé-ho, a je preto poetická – nepopierateľne.

Bola tu preto ako premena filozofického vyjadrenia a snaha posunúť hranice medzi filozofiou a literatúrou. Mali by sme sa rozpomenúť –ďalšia inovácia-, že Sartre bol tiež románopiscom a autorom divadelných hier. Špecifickosť tohto momentu francúzskej filozofie je využívať niekoľko rozličných registrov v jazyku, posúvajúc hranice medzi filozofiou a literatúrou, medzi filozofiou a drámou. Bolo by dokonca možné povedať, že cieľmi francúzskej filozofie bolo vytvorenie nového priestoru na písanie, z ktorého by bola filozofia a literatúra nerozoznateľná; sféra, ktorá by nebola ani špecializovaná filozofia, ani literatúra ako taká, ale skôr domov istého druhu písania, v ktorom by už viac nebolo možné oddeliť filozofiu od literatúry. Inými slovami, priestor, v ktorom by už viac nejestvoval formálny rozdiel medzi konceptom a životom, pretože vynájdenie tohto písania napokon spočíva v udeleniu nového života konceptu: literárneho života.

S a proti Freud-ovi
Vo vytvorení nového písania je napokon v stávke artikulácia nového subjektu; vytvorenie tejto figúry vo filozofii, a reštrukturovaní bojového poľa okolo neho. Pretože to už viac nemôže byť racionálny, vedomý subjekt, ktorý k nám zostupuje od Descartes-a, použijúc technickejšie vyjadrenie, reflexívny subjekt. Súčasný ľudský subjekt musí byť niečo temnejšie, viac spojené so životom a telom, rozsiahlejšie ako karteziánsky model; bližšie procesu produkcie, alebo tvorby, ktorý vo svojom vnútri koncentruje omnoho väčšie potenciálne sily. Či alebo nie prevezme meno subjekt, je to to, čo sa francúzska filozofia pokúšala nájsť, formulovať, myslieť. Ak bola psychoanalýza účastníkom rozhovoru, je to preto, že freudovská invencia bola taktiež, v podstate, novým prínosom o subjekte. Pretože to, čo Freud predstavil myšlienkou nevedomia, bol pojem ľudského subjektu, ktorý je väčší ako vedomie – ktoré obsahuje vedomie, no nie je naňho obmedzené; takýto je fundamentálny význam slova „nevedomie“.

Súčasná francúzska filozofia bola preto zapojená do dlhodobej konverzácie s psychoanalýzou. Táto výmena bola veľmi zložitou drámou, nesmierne odhaľujúcou a sebaodhaľujúcou. Sporná, najfundamentálnejšie, bola deľba francúzskej filozofie medzi, na jednej strane, tým, čo by som nazval existenciálnym vitalizmom, vychádzajúcim od Bergson-a a prechádzajúcim cez Sartre-a, Foucault-a a Deleuze-a, a na druhej konceptuálneho formalizmu, výchádzajúceho z Brunschvicg-a a pokračujúceho cez Althusser-a a Lacan-a. Tieto dve cesty sa pretínajú na otázke subjektu, ktorý môže byť napokon definovaný, v pojmoch francúzskej filozofie, ako bytie, ktoré rodí predstavu [koncept]. V istom zmysle zaberá Freud-ovo nevedomie rovnaký priestor; nevedomie je, taktiež, niečo vitálne alebo už jestvujúce, vytvárajúce, rodiace koncept. Ako môže existencia prinášať koncept, ako môže byť niečo vytvorené z tela? Ak toto je ústrednou otázkou, vidíme, prečo je filozofia vtiahnutá do takto intenzívnej výmeny so psychoanalýzou. Prirodzene, je tu vždy určité trenie, pri ktorom sú spoločné ciele sledované odlišnými prostriedkami. Je tu element spoluúčasti –robíš to isté ako ja- ale taktiež rivalstva: robíš to inak. Vzťah medzi filozofiou a psychoanalýzou vo francúzskej filozofii je práve taký, súťaže a spoluúčasti, okúzlenia a nepriateľstva, lásky a nenávisti. Nieť divu, že dráma medzi nimi musí byť tak násilná, tak obtiažna.

Tri kľúčové texty nám o tom môžu podať predstavu. Prvý, zrejme najjasnejší príklad tejto spoluúčasti a súťaže, vychádza zo začiatku Bachelard-ovej práce z 1938, La psychanalyse du feu [Psychoanalýza ohňa]. Bachelard ponúka novú psychoanalyzu založenú na poézii a sne, psychoanalýzu živlov – ohňa, vody, vzduchu a zeme. Bolo by možné povedať, že Bachelard sa tu snaží nahradiť Freud-ov sexuálny zákaz snívaním, aby demonštroval, že toto je väčšia a otvorenejšia kategória. Druhý text vychádza z konca Bytie a ničota, kde Sartre vo svojom obrate navrhuje vytvorenie novej psychoanalýzy kontrastnej Freud-ovej ´empirickej´ psychoanalýze svojím vlastným (nepriamo) dôkladným teoretickým modelom. Sartre sa pokúša nahradiť freudovský komplex –štruktúru nevedomia- tým, čo nazýva ´skutočná voľba´. Preňho tým, čo definuje subjekt nie je štruktúra, neurotická alebo perverzná, ale fundamentálny projekt existencie. Opäť, príkladná ukážka kombinovanej spoluúčasti a rivalstva.

Tretí text je zo 4-tej kapitoly Anti-Oidipus Deleuze-a a Guattari-ho. Tu má byť psychoanalýza nahradená metódou, ktorú Deleuze nazýva schizoanalýza, otvorenou konkurenciou s freudovskou analýzou. Pre Bachelard-a, to bolo snenie skôr ako zákaz; pre Sartre-a, projekcia skôr ako komplex. Pre Deleuze-a, ako vysvetľuje Anti-Oidipus, je to skôr vytváranie skôr než vyjadrenie; jeho hlavnou námietkou voči psychoanalýze je, že nerobí nič iné, než vyjadruje sily nevedomia, keď ich má produkovať. Volá výlučne po nahradení „freudovského vyjadrenia“ vytváraním, čo je prácou schizoanalýzy. Je pozoruhodné, prinajmenšom, nájsť troch veľkých filozofov, Bachelard-a, Sartre-a a Deleuze-a, z ktorých každý navrhuje nahradiť psychoanalýzu svojím vlastným modelom.

Vek veľkosti
Nakoniec sa filozofický moment definuje ako program myslenia. Čo by sme mohli definovať ako spoločný terén povojnovej francúzskej filozofie v zmysle, nie jeho prác alebo systému alebo dokonca konceptov, ale jeho intelektuálneho programu? Všetci zahrnutí filozofi sú, samozrejme, úplne odlišnými figúrami, a priblížili by sa k takémuto programu rôznymi spôsobmi. Avšak, tam, kde máte hlavnú otázku, uznanú jednotne, tam máte filozofický moment, vypracovaný širokou pestrosťou prostriedkov, textov a mysliteľov. Mohli by sme zosumarizovať hlavné body programu, ktorý inšpiroval povojnovú francúzsku filozofiu nasledovne.

1. Skoncovať so separovaním konceptu a existencie – už ich viac nedávať do protikladu; demonštrovať, že koncept je žijúca vec, výtvor, proces, udalosť, a, ako taký, nie oddelený od existencie;

2. Vpísať filozofiu do modernity, čo zároveň znamená vziať ju z akadémie a jej prenesenie do obehu každodenného života. Sexuálna modernita, umelecká modernita, sociálna modernita: filozofia sa do všetkého toho musí zapojiť;

3. Opustiť opozíciu medzi filozofiou vedenia a filozofiou činu, kantovské rozdelenie medzi teoretickým a praktickým rozumom, a demonštrovať, že vedenie samotné, dokonca vedecké vedenie, je vlastne praxou;

4. Umiestniť filozofiu priamo do politickej arény, bez obchádzky cez politickú filozofiu; vynájsť to, čo by som nazval ´filozofickým bojovníkom´, premeniť filozofiu na bojovú prax vo svojej prítomnosti, vo svojom bytí: nielen odleskom politiky, ale skutočnou politickou intervenciou;

5. Zopakovať otázku subjektu, zanechať reflexívny model, a takto sa spojiť s psychoanalýzou – byť jej protivníkom a, ak je to možné, vylepšiť ju;

6. Vytvoriť nový štýl filozofického vyjadrenia, a takto súťažiť s literatúrou; nanovo objaviť súčasné pojmy figúry filozofa–spisovateľa 18. storočia.

Takýto je francúzsky filozofický moment, jeho program, jeho vysoká ambícia. Aby sme ho identifikovali ďalej, jeho podstatnou túžbou – pretože každá identita je identitou túžby – bolo zmeniť filozofiu na aktívnu formu písania, ktorá by bola médiom nového subjektu. A rovnakým symbolom sa zbaviť premýšľavého a profesorského obrazu filozofa; spraviť z filozofa niečo iné ako mudrca, a taktiež iné než súpera kňaza. Skôr, filozof ašpiruje na to, aby sa stal spisovateľom-bojovníkom, umelcom subjektu, milovníkom invencie, filozofickým bojovníkom – toto sú mená pre túžbu, ktorá prechádza touto dobou: túžba, že filozof by mal konať vo svojom vlastnom mene. Spomenul som si na frázu, ktorú Malraux pripísal de Gaulle-ovi v Les chênes qu'on abat: ´Veľkosť je cesta vstriec niečomu, čo nepoznáme´. V podstate, francúzsky filozofický moment druhej polovice 20-teho storočia navrhoval, že filozofia by mala dávať prednosť tejto ceste pred cieľmi, ktoré poznala, že by mala zvoliť filozofický čin alebo intervenciu pred rozvážnosťou a premýšľaním. Je to ako filozofia bez rozvážnosti, čo je dnes zatracované.

No francúzsky filozofický moment sa viac zaujímal o veľkosť, ako o šťastie. Chceli sme niečo celkom nezvyčajné, a nepochybne problematické: našou túžbou bolo byť dobrodruhmi konceptu [predstavy]. Nehľadáme jasné oddelenie medzi životom a konceptom, ani podriadenosť existencie myšlienke alebo norme. Namiesto toho sme chceli, aby bol samotný koncept cestou, ktorého cieľ nemusíme nutne poznať. Epocha dobrodružstva je, nanešťastie, všeobecne nasledovaná epochou poriadku. To môže byť pochopiteľné – bola tu pirátska stránka k tejto filozofii, alebo nomadická, ako by povedal Deleuze. A napriek tomu by mohli byť ´dobrodruhovia konceptu´ formuláciou, ktorá by nás mohla všetkých zjednotiť; a tak by som tvrdil, že čo sa udialo vo Francúzsku neskorého 20. Storočia, bolo napokon momentom filozofického dobrodružstva.


Vydané v New Left Review 35, september-október 2005
[ Zdroj: http://www.lacan.com/badenglish.htm ]

Sociálna ideológia automobilu

ANDRÉ GORZ

Najhoršou vecou na autách je, že sú ako hrady alebo vily pri mori: luxusné veci vymyslené pre exkluzívne potešenie veľmi bohatej menšiny, a ktoré neboli na počiatku a v podstate nikdy určené pre ľudí.Na rozdiel od vysávača, rádia, alebo bicykla, ktoré nestrácajú svoju úžitkovú hodnotu keď každý jeden má, auto, ako vila pri mori, je žiadané a užitočné len do tej doby, kým ich nemajú masy. To je dôvod, prečo ako predstava, tak pôvodný účel auta je byť luxusným tovarom. A podstatou prepychu je, že nemôže byť demokratizovaná. Ak môže mať každý luxus, nikto z neho nemá žiadnu výhodu. Naopak, každý klame, podvádza, a frustruje všetkých ostatných, a je za to klamaný, podvádzaný, a frustrovaný.

To je veľmi podobné poznanie v prípade plážových víl. Nevyberavý politik sa doteraz neodvažoval tvrdiťm, že demokratizovať právo na dovolenku by znamenalo vilu so súkromnou plážou pre každú rodinu. Každý rozumie, že ak by mala každá z 13 či 14 miliónov rodín používať len 10 metrov pobrežia, zabralo by to 140 000 km pláže za účelom toho, aby mala každá z nich svoj podiel! Dať každému jeho alebo jej podiel by znamenalo rozkrájať pláže na také malé prúžky -alebo stlačiť vily tak tesne k sebe-, že ich úžitková hodnota by bola nulová a ich výhoda voči hotelovému komplexu by sa vytratila. Skrátka, demokratizácia prístupu k plážam ukazuje len k jednému riešeniu – kolektivistickému. A toto riešenie je nevyhnutné vo vojne o prepych súkromnej pláže, ktorá je výsadou, ktorú si vezme malá minorita ako svoje právo na úkor všetkých.

Teda, prečo nie je to, čo je úplne zrejmé v prípade pláží všeobecne uznané ako prípad dopravy? Nezaberá auto tak ako plážový dom vzácny priestor? Nezbavuje ostatných, ktorí používajú cesty (chodci, cyklisti, vodiči električiek a autobusov), niečoho? Nestráca to svoju úžitkovú hodnotu, keď každý používa svoje vlastné? A ešte je tu spústa politikov, ktorí trvajú na tom, aby každá rodina mala právo mať aspoň jedno auto a že je na „vláde“ umožniť každému obyčajne parkovať, bezpečne jazdiť v meste, a ísť na dovolenku v rovnaký čas ako všetci, idúc 120 km/h na ceste k dovolenkovým lokáciám.

Príšernosť tohoto demagogického nezmyslu je okamžite zjavná, a predsa len sa k tomu ľavica nepohŕda utiechať. Prečo je s autom zaobchádzané ako zo svätou kravou? Prečo, na rozdiel od iných privátnych tovarov, to nie je považované za antisociálny luxus? Odpoveď by trebalo hľadať v nasledovných dvoch aspektoch jazdenia:

1. Masový automobilizmus je absolútnym triumfom buržoáznej ideológie na stupni každodenného života. Dáva a podporuje v každom ilúziu, že každý jednotlivec sa môže snažiť o jeho alebo jej prospech na úkor všetkých ostatných. Vezmite si krutú a agresívnu sebeckosť šoféra, ktorý v každej chvíli obrazne zabíja “druhých“, ktorí sa javia len ako fyzické prekážky jeho alebo jej vlastnej rýchlosti. Agresívna a súťaživá sebeckosť označuje príchod univerzálneho buržoázneho správania, a nastala odkedy sa šoférovanie stalo všednou vecou. („Nikdy nebudeš mať socializmus s týmto typom ľudí,“ povedal mi priateľ z východného Nemecka, rozrušený pohľadom na Parížsku dopravu).

2. Automobil je paradoxným príkladom luxusnej veci, ktorá bola znehodnotená svojím vlastným rozšírením. No toto praktické znehodnotenie ešte nenasledovalo ideologické znehodnotenie. Mýtus potešenia a prospechu z auta pretrváva, i keby sa masová doprava rozšírila, jeho nadradenosť by bola výrazná. Pretrvávanie tohto mýtu môže byť ľahko vysvetliteľné. Rozšírenosť osobného auta odsunulo hromadnú dopravu a zamenilo mestské plánovanie a bývanie takým spôsobom, že presúva na auto funkcie, ktoré spravilo nevyhnutnými jeho vlastné rozšírenie. Bola by potrebná ideologická (“kultúrna“) revolúcia na prelomenie tohto kruhu. Samozrejme, toto nemožno očakávať od vládnucej triedy (či pravej alebo ľavej).


Pozrime sa bližšie na tieto dva body.

Keď bolo vynájdené auto, malo poskytnúť zopár veľmi bohatým úplne bezprecedentnú výsadu: cestovanie omnoho rýchlejšie ako všetci ostatní. Nikto o tom dovtedy ani nesníval. Rýchlosť všetkých kočov bola v podstate rovnaká, či ste boli bohatý alebo chudobný. Vozy bohatých nešli rýchlejšie ako povozy sedliakov, a vlaky niesli každého rvnakou rýchlosťou (nemali odlišnú rýchlosť, kžm nezačali súťažiť s automobilom a lietadlom). Takto, až do konca storočia, necestovala elita inou rýchlosťou ako ľudia. Automobil to mal všetko zmeniť. Po prvýkrát mali byť triedne rozdiely rozšírené na rýchlosť a prostriedok transportu.


Tieto prostriedky transportu sa spočiatku zdali pre masy nedosiahnuteľné – boli tak odlišné od bežných prostriedkov. Nedalo sa porovnať medzi automobilom a ostatnými: vozom, vlakom, bicyklom, alebo kočom. Výnimočné bytosti chodili von na sebapoháňaných prostriedkoch, ktoré vážili prinajmenšom tonu, a ktorých extrémne komplikované mechanické orgány boli tak záhadné ako ukryté pred zrakom. Lebo jedným dôležitým aspektom automobilového mýtu je, že po prvýkrát sa ľudia vozili na osobných prostriedkoch, ktorých operačné mechanizmy im boli úplne neznáme, a ktorých údržbu a kŕmenie museli ponechať odborníkom. Tu je paradox automobilu: zdá sa, že prepožičiava svojím majiteľom neobmedzenú slobodu, umožňuje im cestovať kedy a kam sa rozhodnú pri rýchlosti rovnej alebo väčšej ako tej vlaku. No v skutočnosti má táto zdanlivá nezávislosť za svoj rub krajnú závislosť. Na rozdiel od jazdca na koni, pohoniča, alebo cyklistu, mal motorista závisieť od zásoby paliva, ako aj od najmenšieho typu opráv, na predajcoch a špecialistoch v motoroch, mazaniach, a zapaľovačoch, a na vymeniteľnosti súčiastiek. Na rozdiel od predchádzajúcich vlastníkov prostriedkov pohybu sa motoristov vzťah k jeho alebo jej prostriedku bol tým používateľa a konzumenta – a nie vlastníka a pána. Tento prostriedok by, inými slovami, prinútil vlastníka konzumovať a používať veľké množstvo komerčných služieb a priemyselných produktov, ktoré by mohli byť poskytnuté len nejakou treťou stranou. Domnelá nezávislosť vlastníka automobilu len zahaľovala skutočnú krajnú závislosť.

Ropní magnáti boliprvými, ktorí si uvedomili cenu, ktorá mohla byť získaná zo širokej distribúcie automobilu. Ak by mohli byť ľudia primätí cestovať v autách, mohli by sa im predávať pohonné hmoty potrebné na ich pohyb. Po prvýkrát v dejinách by sa ľudia stali závislými na premiestňovaní na komerčnom zdroji energie. Bolo by tak veľa zákazníkov ropného priemyslu, koľko motoristov – a kým by bolo tak veľa motoristov ako rodín, celá populácia by sa stala zákazníkmi veľkých obchodníkov s ropou. Sen každého kapitalistu sa mal stať skutočnosťou. Každý mal byť pre svoje každodenné potreby závislý na tovare, na ktorý malo monopol jedno odvetvie.

Ostávalo len primäť populáciu jazdiť autami. Bolo potrebné trocha presviedčania. Stačilo by znížiť cenu auta prostredníctvom masovej výroby a montážnej linky. Ľudia by sa išli pretrhnúť, aby si ho kúpili. Aj sa dobre nepretrhli, no bez toho, aby spozorovali, že boli vedení za nos. Čo im vlastne automobilový priemysel ponúkol? Len toto: „Od teraz, ako aristokracia a buržoázia, budete mať tiež privilégium jazdiť rýchlejšie ako všetci ostatní. V automobilovej spoločnosti je vám privilégium elity dostupné.“

Ľudia sa hnali kúpiť si autá, až kým, ako si ich začala kupovať i pracujúca trieda, si motoristi uvedomili, že boli podvedení. Bola im sľúbená buržoázna výsada, dostali sa do dlhov, aby ju získali, a teraz videli, že každý ďalší si mohol tieť jedno zaopatriť. Akým dobrom je privilégium ak môže mať každý jedno? Je to hra bláznov. Horšie, stavia každého proti všetkým ostatným. Všeobecná paralýza je spôsobená všeobecným konfliktom. Pretože ak každý požaduje právo jazdiť privilegovanou rýchlosťou buržoázie, všetko sa zastavuje, a rýchlosť meststkej dopravy prudko klesá –v Bostone ako v Paríži, Ríme, alebo Londýne- pod rýchlosť voza; v špičkách klesá priemerná rýchlosť na otvorenej ceste pod rýchlosť bicyklistu.

Nič nepomáha. Všetky riešenia boli vyskúšané. Všetky končia tým, že sa veci zhoršia. Nič nemení na tom, že sa zvýši počet mestských diaľnic, vonkajších okruhov, vyvýšených križovatiek, 16-pruhových diaľnic, a ciest s mýtom, výsledok je stále rovnaký. Čím viac ciest je v prevádzke, tým viac áut ich upcháva, mestská doprava je stále paralyzujúcejšie preplnená. Kým jestvujú mestá, problém ostane nevyriešený. Bez ohľadu na to, aká široká a rýchla diaľnica je, rýchlosť, pri ktorej z nej môžu prostriedky zísť, aby vošli do mesta, nemôže byť vyššia ako priemerná rýchlosť na mestských uliciach. Kým je priemerná rýchlosť v Paríži 10 až 20 km/h, závisiac od časti dňa, nebude nikto schopný zísť z vonkajších okruhov a autostrád v okolí a do hlavného mesta viac ako 10 až 20 km/h.

Je to rovnaké pri všetkých mestách. Je nemožné ísť viac ako priemerných 20 km/h v spletitej sieti ulíc, alejí, a bulvárov, ktoré charakterizujú tradičné mestá. Zavedenie rýchlejších prostriedkov nevyhnutne narúša mestskú dopravu tým, že spôsobuje dopravné zápchy a napokon úplnú paralýzu.

Ak má prevažovať auto, je tu len jedno riešenie: zbaviť sa miest. To jest, rozsadiť ich po stavkách míľ popri obrovských cestách, urobiac z nich diaľničné predmestia. To je to, čo sa spravilo v USA. Ivan Iľjič zrátava dopad týchto znepokojujúcich čísel: „Typický Američan(-ka) zasvätí viac ako 1500 hodín ročne (čo je 30 hodín týždenne, alebo 4 hodiny denne, vrátane nediel) svojmu autu. To zahŕňa čas strávený za volantom, ako v pohybe, tak za státia, hodiny práce na to, aby ho zaplatil a zaplatil za benzín, pneumatiky, clá, poistenie, etikety, a dane. Takto zaberá Američanovi 1500 hodín na to, aby prešiel 6000 míľ (v priebehu roka). Tri a pol míle mu (alebo jej) trvá hodinu. V krajinách, ktoré nemajú transportný priemysel, cestujú ľudia presne touto rýchlosťou pešo, s tou výhodou, že môžu ísť kamkoľvek chcú a nie sú obmedzovaní asfaltovými cestami.“


Je pravdou, zdôrazňuje Iľjič, že v neindustrializovaných krajinách zaberá cestovanie len 3 až 8% voľného času ľudí (čo je okolo 2 až 6 hodín týždenne). Takto osoba idúca pešo pokryje toľko míľ za hodinu venovaných na cestovanie ako osoba v aute, no venuje 5- až 10-krát menej času na cestovanie. Morálne: č9m sú rýchle prostriedky v spoločnosti rozšírenejšie, tým viac –za určitým bodom- ľudí utratí a stratí na cestovaní. Je to matematický fakt.

Dôvod? Práve sme ho videli: mestá a mestečká boli rozdelené do nekončiacich diaľničných predmestí, pretože to bol jediný spôsob vyhnúť sa dopravným zápcham v obytných centrách. No druhá strana tohto riešenia je jasná: napokon ale ľudia nemôžu obyčajne cestovať, pretože sú ďaleko od všetkého. Aby sa urobilo meisto pre autá, vzdialenosti sa zväčšili. Ľudia žijú ďaleko od svojej práce, ďaleko od školy, ďaleko od supermarketu – čo si potom vyžaduje druhé auto, aby sa mohol urobiť nákup a deti odvedené do školy. Vychádzky? Vylúčené. Priatelia? Sú tu susedia... a to je to. Pri konečnej analýze minie auto omnoho viac času ako ušetrí a vytvorí väčšie vzdialenosti ako prekoná. Samozrejme, môžete sa dostať do práce pri 100 km/h, no to preto, že žijete 30 míľ od svojej práce a ste ochotný dať polhodinu na posledných 6 míľ. Aby sme to všetko zrátali: „Dobrá časť z každého dňa práce ide na zaplatenie cesty potrebnej na dostanie sa do práce.“ (Ivan Iľjič).

Možno hovoríte: „No aspoň takto môžete ujsť z toho pekla mesta hneď ako skončí pracovný deň.“ Sme tu, takže vieme: „mesto“, veľké mesto, ktoré bolo po generácie považované za div, jediné miesto, v ktorom sa oplatí žiť, je dnes považované za „peklo“. Každý z neho chce uniknúť, žiť na vidieku. Prečo tento obrat? Z jedného dôvodu. Auto spravilo veľké mesto neobývateľným. Spravilo ho smradľavým, hlučným, prašným, tak upchatým, že nikto už nechce chodiť večer von. Takto, odkedy autá zabili mesto, potrebujeme silnejšie autá, aby sme unikli po superdiaľniciach do predmestí, ktoré sú dokonca ešte ďalej. Aký dokonalý argument: dajte nám viac áut, aby sme mohli ujsť skaze spôsobenej autami.

Od bytia luxusnej veci a znaku privilegovanosti, sa takto auto stalo životnou potrebou. Musíte mať jedno, aby ste unikli mestskému peklu áut. Kapitalistický priemysel takto vyhral hru: nepotrebné sa stalo nevyhnutné. Už nie je nutné presviedčať ľudí, že chcú auto; jeho potrebnosť je životnou pravdou. Je pravdou, že je možné mať niekoho pochybnosti pri pozorovaní motorizovaného úteku po cestách exodu. Medzi 8. a 9. ráno, medzi 17:30 a 19:00, a cez víkendy päť alebo šesť hodín sa únikové cesty naťahujú sprievodom nárazník na nárazník idúc (prinajlepšom) rýchlosťou bicyklistu a v hustom oblaku benzínových výparov. Čo ostalo z výhod auta? Čo ostalo, ak je, nevyhnutne, najvyššia rýchlosť na cestách obmedzená presne na rýchlosť najpomalšieho auta?

Je to dosť férové. Po zavraždení mesta, zabíja auto auto. S prísľubom, že každý bude môcť ísť rýchlejšie, končí automobilový priemysel s neúprosne predvídateľným záverom, že každý musí ísť tak pomaly ako ten najpomalší, rýchlosťou určenou jednoduchými zákonmi dynamiky kvapalín. Horšie: vynájdený na to, aby umožnil svojmu majiteľovi ísť kam si praje, rýchlosťou ktorou chce, sa auto stáva, zo všetkých prostriedkov, najotrockejším, najnebezpečnejším, najnespoľahlivejším a nejnepohodlnejším. Dokonca i keď si necháte prehnané množstvo času, nikdy neviete, kedy sa vám tam prekážky dovolia dostať. Ste pripútení k ceste tak neúprosne ako vlak ku svojím koľajniciam. Nie viac ako cestujúci železnicou môžete zastaviť na podnet, a ako vlak musíte ísť rýchlosťou zvolenou niekým iným. Summa summarum, auto nemá žiadne z výhod vlaku a má všetky jeho nevýhody, plus niektoré svoje vlastné: chvenie, zúžený priestor, nebezpečenstvo nehôd, silu potrebnú na jeho riadenie.

A napriek tomu, môžete povedať, ľudia nejazdia vlakom. Samozrejme! Ako by mohli? Už ste niekedy skúšali dostať sa z Bostonu do New Yorku vlakom? Alebo z Ivry do Treportu? Alebo z Garches do Fountainebleau? Alebo z Colombes do l'Isle-Adam? Skúšali ste to v letnú sobotu alebo nedeľu? No, tak to potom skúste a veľa šťastia! Spozorujete, že automobilový kapitalizmus myslel na všetko. Práve keď auto zabíja auto, zariadilo, aby alternatívy vymizli, a urobili tak auto nutným. Tak prvý kapitalistický štát sa dovolil železničným spojeniam medzi mestami a okolitým vidiekom rozpadnúť a potom s nimi skoncoval. Tie jediné, ktoré boli ušetrené, sú vysokorýchlostné medzimestské spojenia, ktoré konkurujú aerolinkám pre buržoáznu klientelu. To je pre vás úspech!

Pravdou je, že nikto naozaj nemá na výber. Nemôžete si vybrať či chcete auto alebo nie, pretože predmestský svet je navrhnutý tak, aby bol funkciou auta a, viac a viac, je to tak s mestským svetom. To je dôvod prečo ideálne revolučné riešenie, ktorým je skoncovať s autom v prospech bicykla, električky, autobusu, a taxíka bez vodiča, už nie je dokonca aplikovateľné ani vo veľkých dochádzajúcich mestách ako Los Angeles, Detroit, Houston, Trappes, alebo dokonca Brussel, ktoré sú postavené automobilom a pre automobil. Tieto rozštiepené mestá sa tiahnu popri prázdnych uliciach lemovanými identickými vývojovými trendmi; a ich mestský povrch (púšť) hovorí, „Tieto ulice sú vybudované na jazdenie tak rýchlo, ako je to možné z práce domov a opačne. Prechádzate tadiaľ, nežijete tu. Na konci pracovného dňa má každý povinnosť ostať doma, a každý koho nájdu v uliciach po zotmení, by mal byť považovaný za podozrivého zo snovania zla.“ V niektorých amerických mestách je zákon potulovania sa po ulicach v noci dôvodom k podozreniu zo zločínu.

Takže, zábava skončila? Nie, ale alternatíva k autu bude musieť byť rozsiahla. Pretože, aby boli ľudia schopní vzdať sas svojich áut, nebude stačiť ponúknuť im pohodlnejšiu hromadnú dopravu. Budú sa musieť byť schopní zaobísť bez dopravy všetci dohromady, pretože sa budú cítiť ako doma vo svojom susedstve, ich komunite, ich meste ľudských rozmerov, a budú mať potešenie z cesty z práce domov pešo, alebo podľa potreby bicyklom. Žiadne prostriedky rýchlej dopravy a úniku nevykompenzujú sužovanie žitia v neobývateľnom meste, v ktorom sa nikto necíti ako doma alebo podráždenie z chodenia do mesta iba kvôli práci, alebo na druhej strane, bytiu sám a spaniu.


„Ľudia,“ píše Iĺjič, „zlomia reťaze podmaňujúcej dopravy hneď ako ešte raz budú opäť ako svoje vlastné územie milovať svoj vlastný, osobitný klepot, a báť sa príliš veľkého vzdialenia sa od neho.“ No aby milovali „vlastné teritórium“, musí byť zo všetkého najskôr obývateľné, a nie dopravné. Susedstvo alebo komunita sa musí opäť raz stať mikrokozmom tvarovaným pomocou a pre všetky ľudské aktivity, kde môžu ľudia pracovať, žiť, relaxovať, učiť sa, komunikovať, a potulovať sa, a ktoré budú spolu organizovať ako miesto ich spoločného života. Keď sa ho niekto opýtal, ako budú ľudia tráviť svoj čas po revolúcii, keď sa skoncuje s kapitalistickým mrhaním, Marcuse odpovedal, „Strhneme veľké mestá a postavíme nové. To nás na nejakú dobu zamestná.“

Tieto nové mestá môžu byť federáciami komunít (alebo susedstiev) obklopenými zelenými pásmi, ktorých obyvatelia -a predovšetkým deti školského veku- budú tráviť niekoľko hodín týždenne pestovaním čerstvých plodín, ktoré potrebujú. Na každodenné cestovanie budú schopní používať všetky typy transportu prispôsobených stredne-veľkému mestu: obecné bicykle, vozíky alebo trolejbusy, elektrické taxi bez šoférov. Na dlhé cesty na vidiek, rovnako ako pre hostí, bude v susedských garážach k dispozícii súbor komunitných automobilov. Auto už viac nebude nutnosťou. Všetko sa zmení: svet, život, ľudia. A k tomuto všetkému nedôjde samo.

Za ten čas, čo sa musí stať, aby sme sa tam dostali? Predovšetkým, nikdy nerobiť z dopravy záležitosť osebe. Vždy to spájať s problémom mesta, spoločenskou deľbou práce, a spôsobom ktorým toto rozdeľuje mnohé sféry života. Miesto pre prácu, ďalšie pre „žitie“, tretie pre nakupovanie, štvrté pre učenie, piate pre zábavu. Spôsob, akým je usporiadaný náš priestor, riadi rozpad ľudí, ktorý začína deľbou práce vo fabrike. Delí to osobu na kusy, delí náš čas, náš život, na oddelené kúsky tak, že v každej jednej ste pasívnym konzumentom na milosť obchodníkom, takže sa vám nikdy nezdá, že práca, kultúra, komunikácia, radosť, uspokojenie potrieb, a osobný život môžu a mali by byť jednou a tou istou vecou: jednotným životom, udržiavaným spoločenskou stavbou komunity.

Le Sauvage, september-október 1973


André Gorz (1923-2007), vl. menom Gerhard Hirsch, bol rakúsky a francúzsky sociálny filozof a žurnalista. Spoluzaložil Le Nouvel Observateur. Podporoval existenciálnu verziu marxizmu Jean-Paul Sartrea a po protestoch v máji ´68 sa viac zaoberal politickou ekológiou.

[ Zdroj: http://idlefoundation.net/forum/bookshelf/16971-the-social-ideology-of-the-motor-car?bcsi_scan_A5D12374576C9B6D=LL3ihTs9mBEXv+O5VvBYDgoAAADJv/Mc ]

Údolie kráľov

MICAH WHITE | 31 May 2010 Adbusters


Na západnej strane Nílu v Egypte, naproti starovekému mestu Théby, leží posvätné pohrebisko faraónov. Známe ako „Údolie kráľov“, tu tucty hrobiek uchovávajú pozostatky mocnej elity, ktorá vládla civilizácii pred 3000 rokmi. Zostupujúc do jednej z faraónskych komnát, ktorá bola vyrytá v zemi, vás zasiahnu pokojne sa chvejúce farby spletitých hieroglyfov pokrývajúcich steny a strop.

Faraóni verili, že budú dotazovaní smrťou na svoju pozemskú existenciu. Hieroglyfy boli preto nadiktovávané vysokými kňazmi, aby naučili kráľov, na čo sa ich budú pýtať. Z otázok, na ktoré sa faraóni pripravovali, je jedna dnes obzvlášť relevantná. Ako mi to preložil jeden egyptológ, otázka znie: „Už si sa niekedy vyprázdnil v rieke?“

Ako civilizácia rozkvitajúca po brehu rieky, si bola egyptská elita akútne vedomá potreby predchádzať znečisteniu Nílu. Tak to povýšili na stupeň otázky, ktorú sa bude pýtať smrť, odpovie kráľ ako sa odporúča, že dokonca i ten najmocnejší vládca, ľudia, ktorí boli ostatnými považovaní za bohov, boli počas svojho života poučovaní o ich morálnom záväzku ochraňovať prírodné prostredie. V staroveku bolo možné byť kráľom, no vyprázdniť sa v rieke bolo vždy výpadkom a zločinom súdeným po smrti.

V našej modernej dobe priznalo súdne nariadenie korporácii legálny výmysel, osobnosť. A s jeho obrovským majetkom a transnacionálnym dosahom tieto korporácie veria, že sú faraónmi a bohmi, no konajú ako Moloch [boh, ktorého uctievanie si vyžadovalo ľudské obete a obzvlášť deti] a Mammon [bohatstvo alebo chamtivosť personifikované ako božstvo]. Bez etického princípu je ich náboženstvo ničím neobmedzenou nenásytnosťou a uctievaním peňazí.

BP serie do mexického zálivu, no nevidí dôvod ospravedlniť sa a spáchať samovraždu, pretože BP neverí, že bude potrestané – v tomto živote alebo ďalšom – za svoj hriech. Smeje sa na občanov, ktorí sa snažia zrušiť jeho výsadu a berie si politikov okázalo a bezmedzne na svoju podporu.

No tvárou v tvár najväčšej ekologickej katastrofe v ľudskej histórii, unikajúci silný výron ropy, ktorý je už niekoľkokrát horší ako Exxon-Valdez, sa ide BP stať prvou korporáciou preverovanou súdom ľudského súdneho procesu. Všetky dôkazy, ktoré potrebujeme sú jasné: náš oceán je zničený, prebieha genocída morského života.

BP je vinná z ekocídy a ich trestom bude smrť.


Micah White je prispievateľ do Adbusters. Žije v Berkeley, California a v súčasnosti píše knihu o budúcnosti aktivizmu. www.micahmwhite.com

[ Zdroj: https://www.adbusters.org/blogs/blackspot/valley-kings-bp-oil-spill.html ]


Viac foto na:
http://www.newsweek.com/photo/2010/05/22/oil-spill-timeline.html.html
http://www.flickr.com/photos/greenpeaceuk/sets/72157623796911855/

(Stále málo) boľševický Smer

Poviem niečo, z čoho môžu byť niektorí ľudia nemilo prekvapení: Ficovi voliči mu jeho prešľapy budú tolerovať! Prečo je to, preboha, tak?! Pretože je to boľševik! ako sa to medzi jeho rivalmi hovorilo už dlho. Jeho boľševická taktika sa ukázala už hneď na začiatku, keď malo bolenie zubov od cukroviniek Fico ešte len začať, a to vtedy, keď Fico spravil pre mnohých neodpustiteľný kompromis a spolčil sa s SNS a ĽS-HZDS.

Ak je vám tiež čudné, prečo sociálne-demokratická, teda ľavicová strana pichá do citlivých národnostných tém, tak vedzte, že ste to už sami povedali: tá strana, ktorú tak nenávidíte a dohromady sa na tom toľkí zhodnete, je naozaj boľševická! Otázka je, či teraz máte lepší pocit, alebo ani nie a beriete to ako hrozbu. Možno si ale poviete: nie, to snáď nie je možné, my sme len tak strieľali do vetra nadávkami... Hahaha, nie, je to horšie - neboli ste ďaleko od pravdy. Smer totiž má boľševické sklony!

Či je to hrozba? Ktovie. Určite menšia ako keď národnostné témy využijú pravicoví populisti na svoju propagandu, aby sa dostali do parlamentu a vážne potom vyostrovali vzťahy k menšinám. Leninská (boľševická) taktika ale radí chopiť sa moci ak máte príležitosť, hoci s pomocou oligarchie, no len pri istom cieli. Koniec-koncov, nedá sa povedať, že by šli do vlády hocikým. To dokazuje aj Smer-u tak často vyčítaná koalícia s nacionalistickými zlodejmi a zlodejmi, pretože ak sa hovorí, že Smer je bezcharakterný a nie ľavicový, tak prečo nezostavil vládu s Dzurindom? Moc by mu ostala a len sa „tváriť“ a kradnúť by mohli aj s ním, ba mal by pravdepodobne i o trochu menej koaličných káuz ako s populárnymi zločincami Bonnie a Clydeom.

KORUPCIA
Poďme ku korupcii a obvineniam, a hneď rovno k tým, ktoré vytiahol prostredia znalý človek z fachu, Mikloš Ivan, hrozný, samotný: „Hanzelovo svedectvo svedčí o tom, že strana Smer-SD nie je politickou stranou, ale nástrojom sponzorov tejto strany na vyciciavanie štátu, na jeho rozkrádanie cez predražené štátne zákazky. Pomenoval nahlas to, čo sa v kuloároch šíri už dávno, že Smer je akciová spoločnosť, ktorej akcionári (Široký, Poór, Brhel, Flašík) riadia krajinu cez nimi nastrčených ľudí v parlamente a vo vláde.“ I keď sú v tomto vyhlásení rôzne referencie na akési kuloáre, na bývalého člena strany (od ktorých možno očakávať zlovestnosť), ktorý má naviac blízko k opozičnej SDKÚ, istotne je „na tom hochu, pravdy trochu“, ako spieva Michael Kocáb v piesni „Tož vem to ďas“.

Napokon i Miklošov koaličný partner Lipšic priznal kupovanie poslancov vtedajšou koalíciou, ako i to, že to malo vplyv na rozčarovanie a apatiu voličov. Takýmito skutočnosťami, ku ktorým sa nám priznávajú už aj samotné ovečky božie, pretože ich po strate moci začalo svrbieť pod kožuchom, si vystaviame pekný príbeh s náhle smutným koncom o tom, kam sa uberá alebo sa už ubrala (celá) slovenská politika.

Páni zatiaľ ešte hrajú hru na slušných politikov, pretože je lepšie nehovoriť, že všetci sledujú len svoje mocenské záujmy (Radičovej divadielko s odstúpením vystriedalo Dzurindovo „odcházení“ s ne-čakaným Radičová returns). Avšak, kde je v politike, vo vôli presadiť svoju predstavu o tom ako majú byť usporiadané veci verejné (vyššie dane švédskeho modelu versus zdiskreditovaný Friedmanov neoliberalizmus s liečivým výťažkom z Hayeka), slušnosť? Je možno len otázkou času kedy sa táto hrádza prelomí po celej či šírke a budeme celkom ľahostajní k verejným zlodejstvám, pretože nám politici ako Berlusconi len predstavia svoju „ľudsky omylnú tvár“, teda niečo, čo s nimi máme VRAJ spoločné.

Tu si však treba dať pozor, pretože vidieť za touto redukciou politiky na ekonomiku marxizmus je omyl vulgárnej interpretácie. Voči takémuto prístupu sa vyslovene ohradil už i F. Engels: „Ak to niekto teraz prekrúca v tom zmysle, že ekonomický moment je jedine určujúci, premieňa spomenutú tézu na nič nehovoriacu, abstraktnú a absurdnú frázu. Svoje dejiny si robíme sami, ale za veľmi určitých predpokladov a podmienok. Spomedzi nich sú ekonomické koniec koncov rozhodujúce. Ale aj politické, filozofické, právne a ostatné, dokonca i tradície mátožiace v hlavách ľudí, hrajú určitú úlohu.“ ([1]; 75) To môžeme demonštrovať napr. na tom, že voliči, ktorých motivácie bývajú aj iné ako finančné, dokážu ovplyvniť prerozdelenie bohatstva v spoločnosti.

Rozdiel medzi dnešnými politikmi ako Mečiar, Slota, Dzurinda či Fico môže spočívať len v podobe ich korupcie, ktorá podľa filozofa A. Badiou-a tvorí súčasť biednej situácie dnešnej podoby demokracie. „[Z]atiaľ čo prvá, empirická korupcia, označuje to, čo si obvykle pod týmto pojmom predstavujeme, druhý typ korupcie je integrálnou súčasťou samotného pojmu demokracie a spôsobu, akým demokracia redukuje politiku na konflikt súkromných záujmov. Táto dištinkcia sa ukazuje vo (vzácnych) prípadoch čestného, „demokratického“ politika, ktorý síce vedie neľútostný boj s empirickou korupciou, zároveň ale vytvára priestor pre bujnenie korupcie druhého typu.“ [2] Korupciou môžeme nazvať aj presadzovanie vlastných záujmov pri vládnutí odlišných od prospechu väčšiny. Ak dostal politik či strana mandát, neznamená to, že dostali oprávnenie využívať ich vo svoj prospech. Majú moc vykonávať dobro nad všetkými a v prospech všeobecného dobra, nie preto, aby ho zneužili. Mali by sa teda v tejto pozícii oprostiť od osobných záujmov. Už od Platóna sa preto predpokladá, že by to mal byť niekto duševne vyspelý s vysokými morálnymi kvalitami. Tým sa napokon demokracia odlišuje od tyranie, timokracie, či oligarchie.

Prekážka, prečo tomu ale tak nie je, je trhová báza - základ, na ktorom daná demokracia stojí. Popritom ako má politická sféra organizovať prerozdelenie bohatstva a ekonomickú bázu, ktorá ňou preniká, preberá politika trhové črty. Ľudia sa v takejto demokracii zameriavajú na to, ako sa uchádzači o moc (a ich programy) javia. To sa podobá už Sokratovej ironizácii sofistov (“učiteľov múdrosti“) z Platónovej doby: „Z týchto totiž každý, občania, dokáže chodiť od mesta k mestu a všade mladých ľudí –ktorí môžu zadarmo počúvať vlastných spoluobčanov, ktoréhokoľvek by chceli- prehovárať, aby opustiac styky s nimi počúvali ich samotných, dávali im peniaze a ešte im zato boli vďační.“ ([3]; 46) Bohatstvo v týchto podmienkach nemôže pôsobiť vo všeobecný prospech, ale koncentruje sa a hromadí na rovnakých miestach. Skutočné smerovanie a potreby spoločnosti sú dané bokom a nahrádzané momentálnou preferenciou predností uchádzačov o moc.

KRÁTKOZRAKÍ PRAVIČIARI
Platón ale vie obohatiť našu súčasnosť napríklad i svojimi slovami o starobe. Dnes sa nachádzame v tak bezútešnej dobe, že mnohí by najradšej zbavili ľudí nad 60 rokov práva voliť, pretože sú pre nich prekážkou vo vlastnej budúcnosti. Ďalší by sa radi zbavili vôbec všetkých sociálnych väzieb a hlucho bežali ďalej len sami (hoc aj za koniec bežeckej dráhy). Platónovo ponaučenie tu znie, že „v starobe nastáva úplný kľud a oslobodenie od takých vecí; keď vášne prestanú doliehať a ochabnú, celkom sa napĺňa slovo Sofoklovo, že sme zbavení veľmi mnohých a zúrivých pánov.“ ([4]; 5) Možno teda aj vďaka starým ľuďom sa celá naša spoločnosť celkom nezblázni v splašenej honbe za ziskom, ale riadi sa aj dlhodobejšími a trvácejšími plánmi.

Pravicou preferovaný individualizmus a presadzovanie egoizmu dosiahli systémom „Neujedaj mi z môjho vydretého úspechu“ takej miery, že sa dá pokojne skrátiť do vety: Starí ľudia sú hlúpi a chudobní zas leniví. Pritom však môže dôjsť k paradoxnému javu postrehnutému Janom Kellerom [5], kedy ľudia, ktorých ekonomická situácia sa náhle zhorší, volia ako dôsledok toho prepadu pravicu. To by som prirovnal k nehode, pri ktorej nechtiac vypadnete z okna a budete pritom kričať: Chcem si ten let vychutnať až do konca!!!

Pre pravičiara je vskutku vôbec ľahšie vždy ukázať na tých druhých, “nedokonalých“ ľudí alebo dookola rituálne zatracovať meno ničiteľa vesmíru Fica (zamazávať jeho podobizeň červenou farbou či ním oblepovať mestá), ako sa zamyslieť nad celkovými pomermi a systémom, či povedať, koho fúzy či plešinu pri tom hladia.

Je pekné pridať sa k hlasitej väčšine, ktorá číta ostrý denník SME a povedať, že Fico je magor, lenže čo ďalej? Koho všeobecná mienka sa nám tu núka? Je to totiž podozrivé asi ako keď tesne pred voľbami z prieskumu agentúry Focus, ktorá je financovaná hegemonickými a neoliberálnymi USA, vyplynie, že Ficovi klesá dôvera voličov.

Čo však na druhej strane Miklošove recepty na koláčiky pobaltských štátov a Írska našľahané z nízkych daní (ktoré do nás tlačil spolu so Sulíkom), ktoré dnes majú najväčší deficit a najviac zvýšenú nezamestnanosť? Alebo čo s tým, že pravica bola proti prijatiu eura (a každý dobrý pravičiar dodnes závidí korunu národu svätého, dnes „hňupa“, Václava), ktoré je podľa investorov najsilnejším pozitívom Slovenska v „súťaži krásy“, teda lukratívnosti (i keď systémom „objěď mě a pak mi jěště někdy napiš...“) pre podnikanie.

Títo praví pravičiari majú aj pre našu budúcnosť v mechu viacero zlepšení: zrušenie minimálnej mzdy, odborov a kolektívneho vyjednávania, majú byť zrejme ich návrhy na solidarity hlavne so zamestnávateľmi. Pri súčasnom počte 400 000 nezamestnaných by to istotne znížilo celkový štandard na mzdy zamestnancov v dobrom domnení, že spokojnejší vyhráva. Alebo tá avizovaná liberalizácia energetických podnikov a privatizácia železníc by zrejme mala prispieť k zníženiu cien energií a k zintenzívneniu spojov na málo frekventovaných dráhach. Teda možno aj nie, no čo tam po tom, veď kto chce, má auto, a ak chce ušetriť, môže používať sviečky, či si z paneláku urobiť dieru na rúru od pece.

Ďalšími pravicovými „hurá-nápadmi“ by bolo zvýšenie skúšobnej doby z troch na šesť mesiacov a uzatváranie pracovných pomerov vždy len na dobu určitú. Ako nápad to možno nie je zlé, ale inak áno. V roku 2006 sa vo Francúzsku voči podobným “nápadom“ deregulácie práce konali rozsiahle alarmujúce protesty univerzitných študentov a mladých. Uvedomovali si totiž, že takto je nového zamestnanca vždy po pol roku možné vyhadzovať z práce, a to bez udania dôvodu. I francúzske ženy si uvedomovali, že by to mohlo predstavovať riziko sexuálneho obťažovania zo strany zamestnávateľov.

Ak by sme sa teda mali držať hesiel slovenských proponentov týchto „ha-rašení“, že ich budúce generácie volia, môžeme pouvažovať o tom, ako sa bude týmto generáciám žiť každý polrok v inej práci. Napokon, veď uvidíme, aký býčí guláš ešte do volieb navarí vratný Flašík.


LITERATÚRA:
[1] Dupkala, Rudolf: Úvod do filozofie dejín. Fotopress, Bardejov 2005
[2] Žižek, Slavoj: Berlusconi v Teheránu. In: http://www.salon.eu.sk/article.php?article=1235-berlusconi-v-teheranu-esej
[3] Platón: Euthyfron. Obrana Sokrata. Kriton. Jan Laichter, Praha 1934
[4] Platón: Ústava. Oikoymenh, Praha 2001
[5] Keller, Jan: Dva druhy pravicových voličů. In: http://www.czechfreepress.cz/index.php?option=com_content&view=article&id=1823:jan-keller-dva-druhy-pravicovych-voli&catid=81:politika&Itemid=486

MySpacesujúci Facebook

MICAH WHITE | Adbusters

Po tretíkrát sa dvíha ľudová vlna pobúrenia voči komercionalizácii priateľstva Facebookom. Anti-Facebook-ové hnutie začalo v roku 2007 s ich predstavením „Beacon-u“, funkcie, ktorá poskytovala vonkajším komerčným webstránkam osobné informácie o prihlásených užívateľoch pre účely cielenej reklamy. Šokovaní užívatelia spustili online petície, posielali nahnevané update-y svojich statusov a boli evidované súdne procesy žalôb vo verejnom záujme. Oficiálne Facebook kapituloval a pred deviatimi mesiacmi sa od Beacon-u upustilo. No potom, iba tri mesiace po ich domnelom ústupku, spravil Facebook to, čo sa stalo známym ako „Najväčšia zrada Facebooku“: spätne zmenili svoju ochranu súkromia tým, že verejne odhalili formálne súkromné informácie svojich 400 miliónov členov. Opäť sa užívatelia nahnevali a protestovali, no riaditeľ Zuckerman neustúpil a opozícia efektívne utíchla. Dnes, dúfajúc, že jeho užívatelia boli prinútení rezignovať, sa Facebook dal na útok - opätovným obnovením Beaconu vo svojej najhrozivejšej podobe.

Klamlivo nazývané ako „sociálne plug-in-y“ [social plug-ins], je novou metódou Facebooku ako dať komerčným webstránkam prístup k vašim osobným informáciám roztrúsiť tlačítka „Páči sa mi to“ [I like] po sieti. Tieto tlačítka majú zdanlivo užívateľom umožniť identifikovať, čo sa im na internete páči. No skutočným prospechom pre prominentov z Facebooku sú lukratívne obchody s korporátnymi webstránkami, ktoré nástoja urobiť, pretože tieto tlačítka dajú Facebooku schopnosť dať určitým, utajeným stránkam prístup k vašim Facebookovým informáciám bez vášho predchádzajúceho súhlasu. Ak je „páči sa mi tlačítko“ na stránke, a ste užívateľmi Facebooku, potom budú vaše údaje automaticky prenášané k týmto vybraným sieťam. Váš profil, mená vašich priateľov, vaše obľúbené knihy a ďalšie budú použité na to, aby vám predali haraburdy. Všetky údaje, ktoré ste dali na Facebook sa stali zlatou baňou pre hladných marketérov snažiacich sa „zosobniť“ svoje reklamy a Zuckerman nástojí na vytvorení zdroja.

Facebook si neodvolateľne poškvrnil reputáciu svojou holou honbou za peniazmi. Inkasoval na svojej bývalej reputácii obľúbenej, coolovej online krčmy a je dnes hneď ďalším MySpace – korporáciou vlastneným digitálnym močiarom reklamy. A ak očakávate ďalšie kolo zlosti, tentokrát bude reakcia znepokojujúco iná. Minulé protesty sa diali za predpokladu, že Facebook bol našou komunitou a že môže byť zmenený podľa našich požiadaviek. No teraz, keď je mýtus zlomený a svitá realizácia, najlepšou taktikou nie je žiadať reformu, ale zneobľúbenie.

S viac a viac ľuďmi prichádzajúcimi k ticho rozhorčenému uvedomeniu, že Facebook je ako MySpace, čelí stránka osudovému úpadku. A ako sa rastúce percento stránky začína odhlasovať, budeme svedkami novej sociálnej sieťovej platformy postavenej na nekomerčných princípoch za cieľom priateľstva a nie konzumerizmu.


[ Zdroj: https://www.adbusters.org/blogs/blackspot-blog/myspacing-facebook.html

Revolúcia sebaklamu

ROBERT JENSEN | Adbusters


Predstavte si, že si pohodlne idete v upravenom vlaku. Pozriete sa z okna a uvidíte, že sa koľajnice ani nie tak ďaleko vpredu náhle končia... Vlak sa vykoľají, ak pôjde ďalej. Navrhnete, aby vlak okamžite zastavil a pasažieri šli ďalej pešo. To si bude vyžadovať veľký posun v každého spôsobe cestovania, pochopiteľne, no vidíte to ako jedinú realistickú možnosť. Pokračovať vo valení sa napred sa rovná vyhľadávať katastrofické dôsledky. No ak navrhnete tento smer akcie, ostatní –ktorí jazdou vo vlaku spohodlneli- povedia, „Nám sa vlak páči, a tvrdiť, že by sme mali vystúpiť nie je reálne.“

V dnešných Spojených štátoch sme uväznení v podobnom sebaklame. Hovorí sa nám, že je “realistické“ poddať sa absurdnej myšlienke, že systémy, v ktorých žijeme sú tie jediné možné alebo akceptovateľné systémy založené na fakte, že niektorým ľuďom sa páčia a prajú si, aby zotrvali. No čo ak náš súčasný stupeň konzumu prvého sveta vyčerpáva ekologický základ pre život? Škoda, no. Jedinými “realistickými“ možnosťami sú tie, ktoré prezentujú tento životný štýl ako nediskutovateľný. Čo ak nie je možná skutočná demokracia v národnom štáte s 300 miliónmi ľudí? Škoda, no. Jedinými “realistickými” možnosťami sú tie, ktoré prezentujú tento spôsob organizovania politického zriadenia ako nemenný. Čo ak sú hierarchie našich životov založené na vytváraní extrémnej materiálnej núdze pre utlačovaných a tupého trápenia medzi privilegovanými? Škoda, no. Jedinými “realistickými“ možnosťami sú tie, ktoré prezentujú hierarchiu ako nevyhnutnú.

Dovoľte mi predstaviť odlišný pohľad na skutočnosť:

(1) Žijeme v systéme, ktorý, ak ho vezmeme ako celok, je neudržateľný – nielen v dlhodobom ale v krátkodobom časovom horizonte.

(2) Neudržateľné systémy nemôžu byť udržateľné.

Čo je to za hlboký teoretický vhľad? Neudržateľné systémy nemôžu byť udržateľné? Je ťažké sa o tom prieť. Dôležitou otázkou je, či žijeme alebo nie v systéme, ktorý je naozaj neudržateľný. Nejestvuje spôsob ako s určitosťou dokázať takéto všeobecné tvrdenie, no obzrite sa okolo na to, čo sme vytvorili a opýtajte sa seba, či naozaj veríte, že tento svet môže pokračovať donekonečna... alebo dokonca viac ako pár desaťročí. Dajte si chvíľku na pouvažovanie o konci lacných fosílnych energií, nedostatku životaschopných širokosiahlych náhrad za energiu a ekologických dôsledkoch horenia, ktoré z nich ostane. Zvážte indikátory zdravia planéty: kontamináciu povrchovej vody, stratu vrchných vrstiev pôdy, stupne jedovatosti. Faktor rozširujúcej sa nerovnosti vo svete, mieru násilia a zúfalstva, ktoré pociťujú toľkí na každom stupni spoločnosti.

Na základe tohto, čo viete o týchto trendoch, myslíte si, že toto je udržateľný systém? Ak by ste mali upustiť od svojej pripútanosti k tomuto svetu, je nejako možné predstaviť si to ako udržateľný systém? Zohľadniac všetky spôsoby, ktorými rozumiete tomuto svetu, je niečo v poli vášho vnímania, čo vám hovorí, že sme na správnej trati?

Byť radikálne realistický voči tomuto všetkému je rozpoznať zlyhanie základných systémov a zanechať predstavu, že všetko, čo potrebujeme spraviť je odznova nastaviť inštitúcie, ktoré štrukturujú naše životy. Stará budúcnosť –to, ako sme si mysleli, že veci sa vyriešia- je naozaj preč. Národný štát a kapitalizmus sú v jadre tohto neudržateľného systému tým, že umožnili vznik energetického/masového nastavenia privilegovaných spoločností, ktoré na nás nechali uvalené to, čo James Howard Kunstler nazýva „životnými aranžmá bez budúcnosti“. Budúcnosť, o ktorej sme snívali nie je založená na realite. Väčšina svetovej populácie –ktorá nežije s našimi privilégiami- nemá žiadnu inú možnosť než čeliť tejto realite. Je pre nás čas sa s tým vyrovnať.


Robert Jensen je professor žurnalistiky na University of Texas v Austin-e.

[ Zdroj: https://www.adbusters.org/magazine/85/delusion-revolution.html ]