Práca: veľká ilúzia

VIVIANE FORRESTER | New Statesman
Žijeme uprostred klamu, kedy umelé politiky tvrdia, že zvečnia svet, ktorý je v skutočnosti nenávratne preč. Milióny ľudských životov je spustošených a zničených týmto anachronizmom, ktorý trvá na nemennosti nášho najsvätejšieho konceptu: práce.

To je základný kameň západnej civilizácie. Obaja sa tak veľmi javia byť časťou toho druhého, že sa toho dnes, keď sa práca rozplýva vo vetre, vôbec nikto oficiálne nedotazuje. Neusporiadava to celú distribúciu a teda všetko prežitie? Siete výmeny vychádzajúce z nej sa zdajú byť tak neodškriepiteľne životodárne ako krvný obeh. Ale dnes, práca, považovaná za našu prirodzenú hnaciu silu, sa stala jednotkou bez základu.

Naše koncepty práce, a teda nezamestnanosti, okolo ktorých sa točia politiky (alebo tvrdia, že sa točia), sa stali iluzórnymi. Naše boje s nimi sú rovnakou halucináciou ako zápasenie Don Quijote-a s veternými mlynmi. No stále sa pýtame tie isté fantazijné otázky umožňujúce nám ignorovať zmiznutie sveta, v ktorom malo vždy nejaký zmysel pýtať sa ich. Klíma toho sveta ostáva vo vzduchu, ktorý dýchame. Stále k nemu vnútorne patríme, či sme z neho profitovali alebo ním trpeli. Stále sa hráme s pozostatkami toho sveta, zaneprázdnene upchávajúc medzery, zlepujúc prázdnotu, zbíjajúc náhrady okolo systému, ktorý ešte neskolaboval ale stratil sa.

„Nezamestnanosť“ je neprestajne spomínaná. Dnes však toto slovo stratilo svoj pravý význam, pretože pokrýva fenomén celkom odlišný od úplne neplatného, ktorý si žiada zastupovať. Avšak vypracované a zvyčajne klamné sľuby sú robené v jeho mene, zoštíhlené na drobné množstvá práce akrobaticky vypustené (pri redukovaných mzdách) na trh práce. Percentá sú smiešne malé pri pohľade na milióny ľudí vylúčených z trhu práce, a, v tejto miere, schopné takými ostať po dekády. Môžeme tiež dodať v istých ľahkovážnych klamoch, ako pri tom, vo Francúzsku, keď sa rázom odobralo 250 000 až 300 000 nezamestnaných zo štatistík – odobratím z registra tých, ktorí pracovali aspoň 78 hodín mesačne, t. j. menej ako dva týždne práce a bez podpory. Osud tiel a myslí sa nezmenil, len spôsob kalkulácie, spôsob, ktorým sú zrátaní. Hodnoty sú skutočným poukazom, i keď nekorešpondujú so žiadnym skutočným číslom, dokonca keď nepoukazujú na nič než na zobrazenia klamov. Ako vláda, ktorá prehlásila úžasný triumf v nezamestnanosti. Klesla? Nie, vzrástla – no nie tak rýchlo ako rok predtým.

Nezamestnaní dnes nie sú dávaní bokom dočasne alebo príležitostne, a len v niektorých odvetviach; rastú oproti všeobecnej implózii, fenoménu pripomínajúcemu tie prílivové vlny, cyklóny alebo tornáda, ktoré nesmerujú na niekoho špecifického, no ktorým nemôže nikto čeliť. No s tými bez práce sa zaobchádza a sú súdení podľa rovnakých kritérií, ako keby bolo práce hojne. Dáva sa im preto pocítiť vina za to, že sú bez práce, a popritom sú upokojovaní klamlivými sľubmi, že nadbytok práce bude opäť raz tu.

Takže široké a stále rastúce množstvo hľadajúcich prácu sa má cítiť nevyhovujúcimi v spoločnosti, ktorej najprirodzenejším produktom sa stali. Sú vedení k tomu, aby sa považovali za spoločensky bezcenných, a nadovšetko zodpovední za svoju vlastnú situáciu, ktorú považujú za degradujúcu (odkedy je degradovaná) a dokonca trestuhodnú. Obviňujú sa z toho, čoho sú obeťami. Posudzujú sa očami svojich sudcov. Čudujú sa, aké nedostatky, aká spôsobilosť pre zlyhanie, aká chorá vôľa alebo chyby ich sem mohli doviesť. Nestrácajú len príjem, ale status, kontakty, sebaúctu a duševný kľud. Cítia hanbu. Podstupujú pracovné skúsenosti a preškolenia len aby si ostrejšie než predtým uvedomili, že nemajú žiadnu skutočnú rolu. Prichádzajú k uvedomeniu, že je niečo horšie ako byť vykorisťovaný – a to je nebyť dokonca vykorisťovateľný.

Vyvstáva základná otázka: musí si osoba „zaslúžiť“ žiť, aby mala toto právo? Drobná menšina, výnimočne obdarená mocou, majetkom a privilégiom, berie toto právo za samozrejmé. A pre zvyšok ľudstva, ak si má „zaslúžiť“ žiť, musí preukázať svoju užitočnosť pre spoločnosť. A v tomto kontexte užitočný takmer vždy znamená výnosný – výnosný pre zisk. (Obľúbené slovo je „použiteľný“, keďže povedať „vykorisťovateľný“ by malo skôr zlú príchuť.)

Právo žiť preto záleží na „povinnosti“ pracovať, byť zamestnaný. No čo sa stane s týmto právom na život, ak bude populáciám zabránené spoznať túto povinnosť pracovať, keď bude nemožné naplniť požiadavky?

Sledujeme tu určité veľmi čudné rutiny. Nedostatok práce sa stále zvyšuje, no nútime každého z miliónov nezamestnaných hľadať prácu, ktorá neexistuje a robiť tak každý pracovný deň každého týždňa, každý mesiac a každý rok. Je to naozaj chvályhodné využitie času? Vyzerá to skôr ako demonštrácia na dokázanie, že rituály práce sú seba-poháňacie. Nie sú tieto putá odmietnutí zinscenované na presvedčenie toho, kto hľadá prácu o jeho ničotnosti? Tak veľa udusených, rozdrvených, zahnaných, ubitých a rozpadnutých životov, iba odbočujúcich na zmenšujúcu sa spoločnosť. Je im povedané, že sú vylúčení. Naopak, sú zapojení do našej spoločnosti, uväznení a zahrnutí do nej do špiku kosti. Sú ňou absorbovaní a pohltení, vykázaní, podrobení, padlí. Nemôžu byť nikdy úplne, dostatočne odhodení: sú začlenení, len príliš jasne začlenení, v odmietnutí.

Ľudia sú primätí hľadať prácu, žobrať o ňu, akúkoľvek prácu za akúkoľvek cenu (čo znamená najnižšiu), keď sú častokrát tými pravými, ktorí ňou budú zotročení. Držitelia ekonomickej moci si skrotili tých, čo robili problémy, ktorí len včera protestovali, demonštrovali, žiadali a bojovali. Aké sladké je vidieť ich žobrať o to, čo zvykli ponižovať a teraz považujú za svätý grál. Ďalej, ekonomicky mocní majú iných ľudí na svoju milosť: tí, ktorí majú prácu a platy a nebudú sa vyhýbať ničomu pre strach zo straty tak cenných, hodnotných a krehkých privilégií a povinnosti pridať sa k priepustným radám chudobných.

Nie je to spôsob, akým by sa vytvorila spoločnosť otrokov, ktorým môže udeľovať postavenie len otroctvo? No prečo by sa mala spoločnosť zaťažovať otrokmi, ak je ich práca nadbytočná? Vyvstávajú nasledovné otázky. Je „užitočné“ žiť, ak nie sme výnosný pre zisk? A musí si osoba „zaslúžiť“ žiť, aby mala toto právo? Potom nastupuje strach: také množstvo, možno dokonca väčšina, ľudských bytostí by mohlo byť považovaných za nadbytočných. Nie druhoradých, alebo dokonca kritizovaných; len nadbytočných, a preto škodlivých. A preto...

Žiaden takýto verdikt ešte nebol vyslovený alebo formulovaný; alebo ani nie vedome myslený. Sme v demokracii. No 20. storočie nás naučilo, že nič netrvá, ani tie najtuhšie režimy. Naučilo nás tiež, že žiadne hrôzy nie sú nemožné, že pre ľudské rozhodnutia nie sú žiadne hranice. Od vykorisťovania po vylúčenie, od vylúčenia po elimináciu – je to nepravdepodobná postupnosť?

No možno to bude považované za škodu nebrať viacero výhod z hromady ľudských bytostí a nedržať ich nažive pre rozličné účely. Napríklad, ako rezervy orgánov pre transplantácie – ľudský dobytok – ktoré by mohli byť vybraté podľa priania pre potreby privilegovaných.

Je to preháňanie? No kto medzi nami vykríkne, keď zistí, že v Indii, napríklad, chudobní predávajú svoje orgány (obličky, rohovky a podobne), aby sa na chvíľu uživili? Deje sa to dnes. Zákazníci z najbohatších, „najcivilizovanejších“ častí sveta môžu spraviť svoje obchody za „obchodné“ ceny. V niektorých krajinách, sú takéto orgány kradnuté, cez únosy alebo vraždy, a sú tu pre nich klienti. Kto, okrem obetí, kričí? Aké protesty povstávajú voči sex turizmu? Iba konzumenti reagujú; ženú sa na scénu. Všetko toto je známe. A je tiež známe, že sex turizmus a predaj ľudských orgánov sú púhymi sprievodnými javmi, že zdrojom tohoto všetkého je chudoba, ktorá popoháňa tých, ktorí nič nemajú podstúpiť zohavenie pre prospech tých, ktorí majú, len aby prežili o čosi dlhšie. A to je akceptované. A žijeme v demokracii. Sme slobodní a je nás početne. Avšak, kto pohne prstom okrem zloženia novín alebo vypnutia televízie, klaňajúc sa rozkazu ostať presvedčeným, usmievajúcim sa, zabávajúcim a okúzleným?

Zažili sme revolúciu bez toho, aby sme ju spozorovali. Radikálnu, tichú revolúciu, bez akýchkoľvek stanovených teórií či otvorených ideológií; prišla potichu, pomocou a prostredníctvom faktov zavedených bez deklarácie alebo komentára. Zvieracia kazajka trhov sa na nás natiahla pevne ako druhá koža, považovaná za pasujúcejšiu ako tá nášho ľudského tela. Už viac neľutujeme malý plat vykorisťovanej práce v chudobou postihnutých krajinách. Čo ľutujeme dnes, je malá zamestnanosť, ktorú v našich krajinách spôsobuje.

Trhy si môžu zvoliť svojich chudobných z rozšírenej oblasti; teraz sú tu chudobní chudobní a bohatí chudobní. Vždy je možné nájsť dokonca chudobnejších chudobných, menej náročných a požadujúcich. Fantastické zľavnené výpredaje! Špeciálne ponuky všade. Práca je dostupná za nič, ak ste ochotní cestovať. Ďalšia výhoda: vybranie si týchto chudobných – chudobných chudobných – spraví bohatých chudobných chudobnejšími a, už chudobnejších, takmer tak chudobných ako chudobných chudobných, takže budú na odplatu menej požadujúcimi. Úžasný život!

Tí, ktorí majú, sa čudne pomstili na tých, čo nič nemajú. Excesy vykorisťovania, odmietané ako neplatné a zbytočné históriou v najindustrializovanejších krajinách, boli prenesené a rekonštruované inde. Medzitým má cválajúci rast nezamestnanosti v rozvinutých krajinách tendenciu dospieť v nepozorovateľnom intervale k chudobe tretieho sveta. Mohli sme dúfať vidieť objavovať sa opak a rozširovanie prosperity. Namiesto toho to je chudoba, čo sa globalizuje, robiac si cestu do predtým privilegovaných krajín.

Všetko je organizované, plánované, zabraňované alebo ovplyvňované so ziskom na pamäti, ktorý potom vyzerá nevyhnutne, tak spojeným so samotnou štruktúrou života, že títo dvaja nemôžu byť oddelení. Pôsobí celkom v pohľade každého, no nepozorovaný. Je roztrúsený a aktívny všade, no dotyčný nie je nikdy vylúčený v prestrojení „vytvárania bohatstva“, ktoré má priniesť okamžitý prospech pre celú ľudskú rasu.

Miešať sa do takéhoto bohatstva by tak bolo zločinom. Musí byť zachované za každú cenu. Nesmie sa o ňom diskutovať. Musí byť zabudnuté (alebo sa musí zabudnutie predstierať), že vždy pracuje pre výhodu rovnakého, malého množstva ľudí. Iba ak bol obchodu – to jest, trhovej ekonomike – garantovaný jeho podiel, a ak bol tento podiel odčítaný, sú iné odvetvia, ako spoločenské a politické, brané do úvahy, i keď menej a menej.

Zisk prichádza prvý; všetko ostatné zapadá do línie potom. Je to iba potom, čo robíme tak dobre ako vieme s omrvinkami takzvanej „tvorby bohatstva“, bez ktorého, máme pochopiť, že by nebolo nič, ani len tie omrvinky, ktoré sa tak či tak strácajú.

„Tvorba bohatstva“ je príkladom toho, ako pokračujeme v používaní slov, ktoré stratili svoj zmysel. „Bohatstvo“, vzdialené od poskytovania blahobytu, iba zmierňuje, neochotne a skúpo, ohavnú nespravodlivosť. „Flexibilita“ označuje, medzi inými vecami, právo odmietnuť pracujúcich kedy a ako sa to chce manažérom. No flexibilita je často považovaná za najlepší spôsob zmenšenia alebo dokonca eliminácie nezamestnanosti. Nevyzeralo by to komicky, keby to nebolo tak tragické? „Práca“ a „nezamestnanosť“ jednoducho pomáhajú zachovávať zvyšky organizovaného systému, ktorý môže byť zastaralý, no môže stále na chvíľu zaručovať sociálnu súdržnosť.

Mnoho iných termínov však chradne v zastaralosti: „zisk“, „proletariát“, „kapitalizmus“, „vykorisťovanie“ alebo tie „triedy“ dnes nepriepustné pre akýkoľvek „boj“. Využitie takýchto archaizmov dnes by bolo aktom hrdinstva. Kto by ochotne prijal rolu pochabého pomätenca, dezinformovaného hlupáčika, vidieckeho chmuľa zameraného na témy asi tak súčasné ako poľovanie na zubrov? Kto by chcel vidieť čelo, ktoré sa už nemračí hnevom, ale zdvíha sa s nedôverčivým prekvapením družiacim sa s láskavým súcitom? „Istotne nemyslíš... Nemôžeš byť stále... Berlínsky múr spadol, nevieš o tom? Takže sa ti páčilo ZSSR? Stalin? No čo so slobodou, voľným trhom.. Nie?“ A úbohému redardovanému hlupákovi je venovaný bezmocný úsmev, tak otrepaný ako milý.

Avšak, ako môže jazyk vziať do úvahy históriu bez týchto mnohostranných slov – keď je ich história plná, a stále nesie ich tichú prítomnosť? Stratili svoj zmysel preto, že ich zamestnal a dokonca propagoval obludný totalitárny systém? Vykorení stalinizmus všetko, dokonca dnes už nie je, i svojou samotnou neprítomnosťou? Malo by byť dovolené určovať odstránenie slov, túto tichosť, ktorá mrzačí myslenie? Ak slovník nie je len vážnym podozrivým, no je povedané, že je bez zmyslu – a ak táto najefektívnejšia z hrozieb, posmech, je tu, aby sa niesol proti nemu – aké zbrane a akí spojenci ostali zanedbaným?

Ako došlo k tomu, že bezmocnosť niektorých a dominancia iných môže byť akceptovaná oboma stranami? A tiež bez konfliktu, mimo boja žiadajúceho viac a viac priestoru pre trhovú ekonomiku, ktorá je víťazná, ak nie všemohúca, a ktorá má svoju vlastnú logiku, no ktorá už viac nemá žiadnu inú logiku jej čeliacu. Berie sa za samozrejmé, že súčasný stav vecí je prirodzenými podmienkami, presným bodom, kde na nás história čakala.


Viviane Forrester je francúzska spisovateľka a žurnalistka. Publikovaná esej je upraveným výňatkom z jej knihy L'Horreur Economique [Ekonomický horor], ktorá vyšla v 20-tich jazykoch a desaťtisícových nákladoch vo Francúzsku, Nemecku a Argentíne.

[ Zdroj: http://www.newstatesman.com/199905240019 ]

Klapky slovenského neokonzervativizmu

Majú slovenskí neokonzer-vatívci liek na naše bôle?

Predplatí si Eva Čobejová Slovo?

Eva Čobejová si kúpila ľavicový týždenník Slovo. Urobila tak zrejme preto, aby doňho zabŕdla. Vyplýva to z jej slabých kritických dojmov, s ktorými sa zverila v domácom periodiku slovenských neokonzervatívcov. Pozrime sa nakoľko je jej pohľad pádny a v akom stave sa na základe toho nachádzajú moderné pravicovo orientované periodiká.

Stále ju máta fantóm Braňa Ondruša, pri ktorom jej nejde do hlavy, že sa popri práci na Úrade vlády dokáže venovať aj písaniu. Tu jej akosi neprišlo na rozum to známe exorcistické zariekavadlo rovnosti, že kto je dnes šikovný, ten má. K tomu môžeme dodať ešte to, že i keď sa Ondruš dopustil neodpustiteľného hriechu a napomáhal diablovi, rep. Ficovi, stále ešte nie je homofób a xenofób ako viacerí vaši kolegovia, pani Čobejová.

Škoda však, že redaktorka nezareagovala aj na iné témy či kritiku z tohto starého čísla Slova, ako napríklad okliešťovanie demokracie výnimočnými stavmi a vnucovanie politík nelegitímnymi inštitúciami, o ktorých v ňom píše Peter Vittek. Možno má na tieto témy pani Čobejová svoj vlastný, vyhranený názor, no prezentovať ho v totalitnom (razí jeden zaprdený, malomeštiacky názor) a proteroristickom (propaguje používanie násilia USA a Izraela na dosiahnutie ich politických cieľov) Týždni sa neodhodlala.

Mohla sa tiež pozastaviť nad úvahou docenta Ivana Buraja o Foucaultových režimoch pravdy, a trochu sa tak zamyslieť nad svojou perspektívou, z ktorej sa na veci díva. (To by ponúklo aj vysvetlenie, prečo napríklad Martin Hanus nemôže v rámci svojho diskurzívneho režimu pravdy odsúdiť pedofíliu kňazov.) Lenže to by asi nesmela písať do stredovekého týždenníka Habdomas, ktorý svoj diskurz odvodzuje od najzatuchlejších nositeľov pravdy závislých na hutných sieťach moci.

Okrem toho by tam narazila aj na témy, pri ktorých by našli spoločnú reč, napr. pri uvažovaní o tom, ako sa zmenila spoločnosť od novembra 1989, a aký šok z rozhodovania ľudia dodnes prežívajú, pretože ním nevedia narábať, ba sa hrdo hlásia k tým, čo ich obrali o veci, ktoré pomáhali vytvárať. Že im vzali česť s prácou a istotou, o ktoré prišli, pripravili ich o majetok, ktorí mali spoločne spravovať a dnes týchto zlodejov nazývajú otcovia národa. Otcovia, ktorí sa zbavili zodpovednosti za svoje deti a zamenili ich budúcnosť za vlastný pôžitok. Že sa znásilnili ich podvedomia tým, že obrátili ich zraky na nepredané braky Západu, aby nevideli to, že oni sami boli predaní.

Pani redaktorka môže byť napokon ešte rada, že sa dostala k takémuto zaujímavému čislu. A o čom vypovedá to, že sa dostala len k nejakému starému číslu? Ak ho tým chcela vysmiať, že je nečitateľné, tak sme ukázali, že to tým nebude. Tlačové vydania rôznych periodík sa všeobecne predávajú slabšie kvôli dostupnosti jednotlivých vydaní na internete, čo sa kompenzuje (okrem rôznych príloh ako samolepky s Ficom, CD-čkami Pilates či receptami na zeleninové fašírky aj) pomalým prechodom na spoplatnené stránky.

Predplatí si teda Eva Čobejová Slovo (aby sa dočítala aj iné veci a nepísala tieto bezradnosti)?


Vúdú zafungovalo alebo bude Hríb škrtať aj Dzurindu?

Ten istý denník sa pred voľbami urputne snažil vtipnou vúdú formou premôcť démonické sily, aby odvrátil Slovensko od zákerného červeného moru. Dokonca sa v denníku Nový jeden deň jeden čas povrávalo, že Shooty pre zdar rituálu tajne odstrihol Ficovi koniec kravaty, keďže sa nedostal k vlasom. Keď sa potom šéfreaktor Hríb vo svojej televíznej inkarnácii pýtal „Čo sa to tu v sobotu stalo“, chcel zrejme naznačiť, že čarom do poslednej chvíle úplne neveril. Zdá sa však, že ich moc zafungovala.

Chvalabohu, veď už nepomáhalo nič. Neustále moralizovanie o politike, taktizovanie s právnikmi o zmluve s Meficofelom, idealizovanie pravice, či vzývanie mesiaca novembra, nestačili na to, aby dokázali nepriateľa, ktorého častujú ako hlúpeho a klamára, odrovnať, a to ani vtedy, keď s ním bol šéfreaktor v relácii celkom sám. Tam sa na obranu pred ním sa stiahol do kŕčovitej pózy, zatínal sa, hromžil a neskôr vyhrážal, že sa stanú hrozné veci ak zvíťazí. Celkom ako malé decko...

Konkrétne napísal: „Tieto voľby považujem za veľmi dôležité, pretože rozhodnú, či sa Slovensko bude naďalej uberať cestou korupcie, zmenšovania slobody a primitivizmu.“ Otázkou ale je, čo sa môže naozaj zmeniť jednými voľbami?

Aký je význam týchto slov? Je zmenšovanie slobody poukazom na postavenie, v ktorom sa nachádzajú slovenskí pracujúci, ktorí sa musia uplatniť na trhu práce pod hrozbou nezamestnanosti a ďalšieho zhoršovania svojej ekonomickej situácie? Možno na nelichotivú situáciu, ktorou sa čiastkovo zaoberá Inšpektorát práce, ktorý dnes opakovane naráža na „nevyplácania náhrady príjmu za práceneschopnosť do 10 dní alebo cestovných náhrad, nedodržiavania pracovného času a nedostatkov pri rozväzovaní pracovného pomeru“, kedy je čoraz ťažšie domáhať sa svojich práv a dochádza k ďalšiemu odoberaniu istôt.

Senior komentátor Peter Javůrek v tejto súvislosti hovorí o prechode z rozprávky o štáte, ktorý nás všade ochráni, do rozprávky o dobrých zamestnávateľoch, ktorí nás môžu zamestnať, ale najprv nás musia vyhodiť. Tieto absurdné istoty popisuje aj takto: „Kríza poslala desaťtisíce ľudí na úrady práce a ich rodiny do pozície čakateľov na chudobu. "Istoty", ktoré im pritom garantoval novelizovaný zákonník, majú v porovnaní s vyspelou Európou (to je tá, do ktorej sa údajne uberáme, občas vraj dokonca tigrími skokmi) charakter paródie.“

Ak sa budeme vážne zaoberať aj Hríbovou referenciou na doterajšie uberanie sa Slovenska cestou korupcie, môžeme si zmenu vo vedení krajiny (pre porovnanie) demonštrovať na najčerstvejšom prípade umiestnenia Petra Plučinského novou koalíciou na ministerstve obrany. S ním je podľa denníka Pravda spojený škandalózny prenájom najziskovejších oddelení Vojenskej nemocnice v Bratislave súkromnej spoločnosti. Denník píše, že „Najziskovejšie oddelenia nemocnice vtedy prenajala armáda bez verejnej súťaže spoločnosti Top-Med. Štát nevýhodnú zmluvu zrušil až po mimosúdnej dohode, ktorú zaplatili daňoví poplatníci. Top-Med dostala do dlhodobého prenájmu laboratóriá, röntgeny, centrálne operačné sály, urologické, chirurgické, traumatologické aj ortopedické oddelenie. V apríli 2006 tak vlastne v jednej nemocnici boli dve - štátna s málo lukratívnymi oddeleniami a druhá súkromná Všeobecná nemocnica Top-Med. Zamestnanci vtedy hovorili o skrytej privatizácii.“ Takže, zase tu platí, že sľuby sa sľubujú a len blázni sa im radujú...

Na tomto mieste treba pripomenúť aj čisto profesionálnu kritiku ekonomického analytika Petra Staněka Gabrielom Šípošom, ktorý zrátal koľko slov ku korupcii majú pravicové strany v predvolebných programoch. Staněk totiž tvrdil, že sa korupcii nevenujú. Šípošova kalkulačka však dokázala opak, i keď nedávna realita zas ukazuje ďalší opak. (Na opak poukázal aj M. Ftáčnik, ktorý tvrdí, že sľuby pána Freša (ešte nedávno SDKÚ-DS) o predaji majetku bratislavského kraja elektronickými aukciami ostali len pri pôvodnom ubezpečení.) Napriek tomu musíme povedať, že to bol silný úder nezávislej, no zato ograntovanej novináčiny, budovanej na oči otvárajúcich študijných pobytoch v U.S.A. do tela celej intelektuálskej SAV. Je vidieť, že Šípoš je hoden svojho titulu samozvaný dohliadač. Pripomína tým pádom i agenta z Burroughsových románov, ktorí časom zabudli na to, že sú agentami.

I prvé rozhodnutia, ktoré vzišli z rokovaní v hermetických, zaprdených zasadačkách novej vlády, teraz už v podobe programových téz, ukazujú, že Slovensko sa ide ešte rozhodnejšie uberať cestou umenšovania slobody, ba dokonca otrokárstva, ako píše sociológ Miroslav Tížik. Silný dôraz stredopravých strán na slušnosť sa mení na vôľu trestať chudobných prostredníctvom ich maloletých detí odpracovanou dvojnásobnou náhradou ujmy, ktorú spôsobia. Z pochabých malých krádeží maloletého fagana sa tak stane nútená práca zadarmo pre jeho rodiča. Ešte vám to znie ako správna kompenzácia? Čím si však rodič nahradí nezaplatené dni vo svojej výplate či dieru v už tak slabom rodinnom rozpočte (150Eur v malých krádežiach = mesiac nezaplatenej práce)? Nevzniká tak priestor na ďalšiu delikvenciu? Takáto „Inštitucionalizovaná úžera, legalizované zotročovanie svojich občanov, tvrdšia represia voči drobnej kriminalite a popieranie práva na spravodlivý a primeraný trest sú stavebnými kameňmi novej, no žiaľ nedemokratickej budúcnosti.“

Ako je možné, že sa pri týchto konzervatívne a kresťansky orientovaných stranách stráca klasická kresťanská láska a solidarita s chudobnými a víťazí falošné proklamovanie slušnosti pri dotváraní a udržiavaní nedôstojných podmienok pre život a prehĺbovaní rozdielov jednotlivých socioekonomických skupín? Až tak prudké obmedzovanie slobody sa po voľbách, pán Hríb, od vašich favoritov nečakalo. Pretože, ako zakončuje sociológ Tížik, takto sú ich politické kroky ďalším „presmerovaním pozornosti od nevidených podvodov bohatých a mocných, k najviditeľnejším obetiam dvadsaťročného budovania kapitalizmu. K zúfalcom, ktorí v mizérii svojho postavenia nedokážu svoje krádeže zamaskovať alebo obhájiť ako verejný záujem.“ Teda opravujem: tieto ich kroky by nečakal ten, kto netušil, že ste obhájcom a presadzovateľom neokonzervativizmu, z ktorého ideami sa to dokonale zlučuje.


Prestane Kaščák obmedzovať slobodu?

Michal Kaščák je tolerantný človek. Akurát nechápe, ako môže niekto hrať na mítingoch strany Smer. Je to pekná zásada, no prečo je netolerantný (okrem SNS a HZDS) len k tejto strane? Rozlišovacím znakom asi nebude podozrenie z korupcie, ba ani populizmus, ktoré náhle pribúdali k všetkým známym firmá... pardón stranám ako vyrážky či piercing. Avšak na základe jeho vyhlásení o pravicovom festivale, ktorého je riaditeľom a náklonnosti k jednorozmernému Týždňu, do ktorého aj píše, možno usúdiť, že má ako starší mladý človek myseľ stále zanesenú presudkami nadobudnutými za minulého režimu. Inak by nepovažoval ľavicu za niečo jednotvárne, jednofarebné, či ju nestotožňoval s masovosťou.

Sám ale tvrdí, že festival podporujú okrem konzervatívneho týždenníka i liberálny denník a hrajú mu tam ľavicové skupiny, tak aký nedostatok pestrosti? Prinajmenšom čudne pri tom pôsobí ak si tieto „ľavicovo orientované“ hviezdy privlastňujú na svoju propagandu tí, proti ktorým oni bojovali. Sú to v prvom rade korporácie, vojny a zločinecké vlády, proti ktorým svojím spevom a hudbou bojovali Patti Smith či Chumbawamba (skupina radila ľuďom, ktorí sa nemôžu kúpiť ich CD, aby si ho ukradli z veľkých obchodných reťazcov), ktorí sa festivalu v minulosti zúčastnili. Paradox vyniká ešte viac pri predstave festivalu Woodstock posiatého reklamami a logami firiem, či diskusným stanom, v ktorom debatu vedie zástanca imperializmu.

Našťastie na Slovensku existujú i ľudia, ktorí si slobodu predstavujú inak, a treba povedať, že celkom inak, ako 60 Eur za tri dni na jarmoku korporácii, na ktorom za zvukov málo rozšírenej hudby získavajú nových konzumentov.

Ľavica, milí pravičiari, je totiž všetko to, kam vy ani nedovidíte, a to, čo si dnes privlastňujete ako svoje, máte vďaka nej a preto, že sa tak ľudia, nie aristokracia, rozhodli (v zmysle prekonania starého, prežitého (ancien régime) vo všeobecnosti). Nebyť revolučných hnutí, vôle ľudí po poznaní a slobode, po spravodlivosti pre všetkých a humanite, tak tu ešte upaľujete bosorky, vy hysterické paródie božích bojovníkov. Nepracovali by ste duchom a ako redaktori, ale za pásom, na Pohode by znela namiesto Prodigy Sedembolestná panna Mária, a nemohli by ste čítať ani len Kafku či Sartra, iba ak literatúru ako školák Kájo Mařík a podobne. Jediné, čo by sa u vás asi nezmenilo je prostoduchý pohľad, ktorý presadzuje váš kŕčovitý týždenník nostalgikov strateného raja, ktorý ostal už len v hlave jedného šedivého blázna, ktorý by potreboval dobrý, pokojný dôchodok a nie vyjadrovať sa k súčasnému verejnému dianiu.

Amen.