Vždyť dřív se směli i zabíjet…

TEREZA SPENCEROVÁ | Literární noviny

Jak dlouho vládám EU v rámci „nového úsvitu" vydrží v roli obětního beránka jen Romové?

Za trapného mlčení Evropské unie začala Francie odsouvat Romy, jinak občany Evropské unie, do Rumunska a Bulharska. Prý že nemají příslušné povolení k pobytu. A prý že v rámci boje proti kriminalitě. Už loni přitom Paříž deportovala na 10 tisíc Romů a kriminalita nijak podstatně neklesla. Tvrdá slova a tvrdé činy ale zaručují palcové titulky a popularitu, což ví prezident Nicolas Sarkozy velmi dobře, a na této oficiální, státem vyhlášené xenofobní vlně, která nabízí řadu nechutných historických paralel, se s ním vezou i ministři vnitra a průmyslu. Podle komentářů tisku oba hlavně proto, že si jinak ve svých resortech nijak skvěle nevedou. Jinými slovy, v době všeobjímajícího ožebračování národa ve jménu uchování pozic establishmentu, který vyvolal celosvětovou finanční krizi, je obětního beránka k odpoutání pozornosti třeba. Na lidská práva, humanitu nebo demokracii zapomeňte. Na barevné se jakoby nevztahují.

Francouzští politici ale nejsou samozřejmě sami. Radnice v dánské Kodani požádala parlament o pomoc s deportací 400 Romů, v Belgii byla karavana asi sedmi stovek Romů vytlačena z bohaté vlámské části na chudý valonský jih, Itálie dokonce před dvěma lety kvůli Romům vyhlásila mimořádný stav a zahájila jejich deportace, které trvají dodnes - aniž by to nějak zahýbalo s proklamovaným bojem proti zločinu. Německo zase chce vrátit tisíce romských dětí a mladistvých do Kosova, i když jim tam hrozí živoření a od tamních Albánců nepokrytý apartheid. A mluvit o situaci u nás či na Slovensku je vcelku zbytečné. Většina Čechů vždy začne okřídleným „Nejsem rasista, ale..." a jen vrozená maloměšťácká falešná slušnost jim brání, aby alespoň někteří nahlas nevolali po návratu do 18. století, kdy byly v Evropě oblasti, v nichž mohl kdokoli Roma na potkání zabít, a to beztrestně.

Začíná být stále očividnější, že se vlády EU systematicky soustřeďují na romskou menšinu o celkovém počtu asi 16 milionů duší - ironií osudu nedlouho poté, co měl podpis Lisabonské smlouvy přinést „nový úsvit" v pojetí lidských práv v Evropě. Nám, Neromům, v této situaci doporučuji se hluboce zamyslet, která skupina se obětním beránkem stane příště. Až se ukáže, že davem oslavované zásahy proti Romům - namísto akutního a důsledného řešení jejich otázky - žádný problém nevyřešily.



Publikováno v aktuálním čísle Literárních novin 34/2010

Prevzaté s láskavým zvolením autorky.
[ Zdroj: http://literarky.cz/svet/evropa/2685-vdy-div-se-smli-i-zabijet ]

Jedna sa delí na dve

ALAIN BADIOU | Lacan.com
Radikálny rozvrat večného poriadku, ktorý podrobuje spoločnosť majetku a majetným, moci a mocným, vede a vedcom, kapitálu a jeho služobníkom, nemôže byť láskavý, progresívny a pokojný. Píše Alain Badiou vo svojom pozastavení nad 20. storočím.

Dnes je na Leninove politické spisy opäť celkovo nahliadané cez kanonickú opozíciu medzi demokraciou a totalitnou diktatúrou. No pravdou je, že táto debata tu už raz bola. Pretože to bolo taktiež na základe kategórie demokracie, ktorou sa od 1918 podnes západní sociálni demokrati, vedení Karl-om Kautsky-m, pokúšali zdiskreditovať nielen boľševickú revolúciu vo svojom historickom rozvoji, ale Leninovo politické myslenie ako také.

Čo nás tu stále môže zaujímať, je, predovšetkým, Leninova teoretická reakcia na tento oficiálny útok, ktorý bol zahrnutý najmä v pamflete, ktorý Kautsky publikoval vo Viedni 1918 pod názvom Diktatúra proletariátu, a na ktorý Lenin reagoval svojím známym textom, Proletárska revolúcia a zradca Kautsky.

Kautsky, ako sa sluší, otvorený partizán zastupujúceho a parlamentárneho politického režimu, dáva takmer všetok dôraz na otázku práva voliť. Čo je taktiež pozoruhodné, že Lenin považuje tento postup za samotnú podstatu Kautského ´zradcovstva´. Nie preto, že by si Lenin myslel, že zastávanie práva voliť je nejakým spôsobom teoretickou chybou. Naopak, Lenin si myslí, že to môže byť istotne užitočné, alebo dokonca nevyhnutné, participovať vo voľbách. V tomto pamflete o ľavici viackrát násilím zopakuje tento názor voči absolútnym odporcom parlamentného hlasovania. Za čo Lenin Kautského kára je omnoho prenikavejšie a zaujímavejšie. Ak by Kautsky povedal: staviam sa proti rozhodnutiam ruských boľševikov zamietnuť právo voliť spiatočníkom a vykorisťovateľom, zaujal by stanovisko o tom, čo Lenin nazýva fundamentálnou ruskou otázkou, a nie o otázke diktatúry proletariátu vo všeobecnosti. Mohol by potom nazvať svoj pamflet Proti boľševikom. Politicky by boli veci jasnejšie. No to nie je to, čo spravil Kautsky. Kautsky sa domáhal zasiahnuť v otázke diktatúry proletariátu vo všeobecnosti, a demokracie vo všeobecnosti. Spraviť to na poli taktického a lokalizovaného rozhodnutia v Rusku je podstatou ´zrady´. Podstatou ´zrady´ je vždy argumentovať z taktických pomerov za účelom odstúpenia od prísľubu princípov; začať zo sekundárneho protikladu za účelom vyhlásenia revizionistického súdu o tej politickej koncepcii, ktorá ju definuje ako otázku princípov.

Pozrime sa detailnejšie ako postupuje Lenin. Citujem:

Dovolávaním sa práva voliť sa Kautsky ukázal ako polemický nepriateľ boľševikov, ktorý robí z teórie smetie. Pretože teória to jest štúdium všeobecných triednych princípov a diktatúry, nielen tých jednotlivých pre krajinu, sa nesmie opierať o špecifické otázky ako tá práva voliť, no namiesto toho o všeobecný problém: môže byť demokracia udržiavaná pre bohatých a vykorisťovateľov, v historickej dobe označenej zvrhnutím vykorisťovateľov a nahradením ich štátu štátom vykorisťovaných? Je to takto, a iba takto, ako môže teoretik postaviť otázku.

Hovoriac ako sa patrí, teória je to, čo integruje do myslenia moment otázky. Moment otázky demokracie nie je v žiadnom prípade stanovený lokálnym alebo taktickým rozhodnutím, ako tým rozhodnutím zakázať právo voliť bohatým alebo vykorisťovateľom, rozhodnutie spojené v tomto prípade s osobitosťou ruskej revolúcie. Tento moment je namiesto toho všeobecný princíp víťazstva: sme, hovorí Lenin, v momente víťazných revolúcií, v momente skutočného zvrhnutia vykorisťovateľov. Už nie sme v momente Parížskej komúny, momente odvahy a krvavej porážky. Teoretik je tým, ktorý poníma otázky demokracie, napríklad z daného momentu. Zradca je ten, kto neprihliada na moment. Ten, kto odvíja svoju politickú nevôľu na určitej epizóde.

Tu je možné jasne vidieť v akom zmysle je Lenin politickým mysliteľom, ktorý otvára storočie. Je tým, ktorý premieňa víťazstvo, ktoré je efektívne reálne v revolučnej politike na vnútorné podmienky teórie. Týmto spôsobom Lenin určil, čo bude vytvárať hlavnú politickú subjektivitu storočia, prinajmenšom do jeho poslednej štvrtiny.

Takže storočie, medzi 1917 a koncom 70-tych rokov, nie je, ako tvrdia liberáli, v žiadnom prípade storočím ideológie, imaginárna alebo utópie. Jeho subjektívne určenie je leninistické. Je to zaujatie pre reálno, pre to, čo je bezprostredne uskutočniteľné tu a teraz.

Čo o sebe má povedať storočie? V každom prípade, že nie je storočím prísľubov, ale realizácie. Je storočím činu, skutočnej, absolútnej prítomnosti, a nie storočím postrachu, alebo prichádzajúceho. Storočie sa vníma ako storočie víťazstiev, po miléniu pokusov a zlyhaní. Kult bezvýsledného a vznešeného pokusu, nositeľ ideologického zotročenia, je pripisovaný činiteľmi 20. storočia predchádzajúcemu, nešťastnému romanticizmu 19. storočia. 20. storočie vyhlasuje: dosť zlyhaní, nadišiel čas víťazstiev! Táto víťazná subjektivita pretrvá všetky domnelé porážky, pretože nie je empirická, ale konštitutívna. Víťazstvo je transcendentálnou témou, ktorá riadi samotné zlyhanie. ´Revolúcia´ je jedným z mien tejto témy. Októbrová revolúcia 1917, a potom čínska a kubánske revolúcie, ako aj víťazstvá Alžírcov a Vietnamcov v ich vojnách o národné oslobodenie, všetko toto sa počíta za empirický dôkaz témy, a znamená porážku porážok, naprávajúc masakre júna ´48 alebo Parížskej komúny.

Pre Lenina sú prostriedkami víťazstva teoretická a praktická jasnosť s ohľadom na rozhodujúcu konfrontáciu k totálnej a konečnej vojne. Iba totálna vojna povedie k víťazstvu, ktoré je naozaj víťazné. V tomto ohľade je storočie storočím vojny. No toto tvrdenie sa prepletá s viacerými ideami, ktoré sa všetky krútia okolo otázky Dvoch, alebo antagonistického rozštiepenia. Storočie vyhlásilo, že jeho zákonom bolo Dva, antagonizmy; v tomto zmysle, koniec studenej vojny (Americký imperializmus proti socialistickému táboru), posledná totálna podoba Dvoch, tiež signalizuje koniec storočia. Avšak, Dva môže prebrať tri rozličné prevleky:

1. Je tu centrálny antagonizmus, dve subjektivity organizované v globálnej miere v smrtiacom zápase. Storočie je dejiskom tohto boja.

2. Je tu rovnomerne násilný antagonizmus medzi dvoma spôsobmi premýšľania a zvažovania antagonizmov. To je samotná podstata konfrontácie medzi komunizmom a fašizmom. Pre komunistov je planetárna konfrontácia v poslednom stupni konfrontáciou tried. Pre radikálne fašizmy je konfrontáciou národov a rás. Tu sa Dva delí na dve. Sledujeme komplikovanie antagonistickej tézy, na jednej strane, a antagonistických téz o antagonizmoch, na druhej. Druhé delenie je podstatné, možno viac ako prvé. Celkovo bolo viac anti-fašistov ako komunistov, a je charakteristické, že druhá svetová vojna sa bojovala v súlade s týmto odvodeným rozdelením a nie na základe zjednotenej koncepcie antagonizmov, ktoré len dali vyvstať studenej vojne, zachránenej na periférii (Kórejská a Vietnamská vojna).

3. Storočie je zvolávané ako storočie tvorby definitívnej jednoty prostredníctvom vojny. Antagonizmus má byť prekonaný víťazstvom jedného tábora nad druhým. Takto je tiež možné povedať, že, v tomto zmysle, je storočie Dvoch oživené radikálnou túžbou Jedného. To, čo pomenúva artikuláciu antagonizmov s násilím Jedného je víťazstvo, ako svedectvo reálna.

Poznamenajme, že tu nemáme dočinenia s dialektickou schémou. Nič nám neumožňuje vidieť syntézu, vnútorné prekonanie protikladu. Naopak, všetko poukazuje na potlačenie jedného z týchto pojmov. Storočie je znázornením ne-dialektického porovnania Dvoch a Jedného. Otázkou tu je poznať, aké je určenie dialektického myslenia storočím. Vo víťaznom závere, je samotným motorom antagonizmu alebo túžbou Jedného? To je jedna z hlavných filozofických otázok leninizmu. Točí sa okolo toho, čo musíme rozumieť v dialektickom myslení jednotou protikladov. Bez pochýb to je otázka, na ktorej najusilovnejšie pracovali Mao a čínski komunisti.

Okolo roku 1965 tam v Číne začína niečo, čo miestna tlač, vždy vynaliezavá keď prišlo k opisu konfliktov, nazýva veľkým triednym bojom na poli filozofie. Tento boj čelí, na jednej strane, tým, ktorí si myslia, že podstatou dialektiky je syntéza protikladných pojmov, a že je to dané vo vzorci jedna sa delí na dve, a, na druhej strane, tí, ktorí si myslia, že podstatou dialektiky je syntéza protikladných pojmov a pravou formuláciou je následne dve sa spájajú do jednej. Domnelá scholastickosť, podstatná pravda. Pretože toto je v skutočnosti otázka identifikácie revolučnej subjektivity, jeho konštitutívnej túžby. Je to túžba delenia, vojny, alebo je to namiesto toho túžbou spojenia, jednoty, mieru? V každom prípade, v Číne toho času tí, ktorí sa držali maximy ´jedna sa delí na dve´ sú vyhlásení ľavičiari, a pravičiari tí, ktorí obhajujú ´dvoch spájajúcich sa do jednej´. Prečo?

Ak je maxima syntézy (dve sa spájajú do jednej) braná ako subjektívna formulácia, ako túžba Jedného, je pravicová, je to preto, lebo v očiach čínskych revolucionárov je to v podstate nedozreté. Subjekt tejto maximy má už úplne prekročiť Dve ku koncu, a ešte stále nevie, čo je integrálne víťazný triedny boj. Nasleduje to, že Jedna, ktorej túžbu prechováva, ešte nie je ani mysliteľná, čo znamená, že pod rúškom syntézy, volá táto túžba po starom Jednom. Interpretácia dialektiky spôsobuje obnovu. Za účelom toho nebyť konzervatívcom, za účelom toho byť revolučným aktivistom v súčasnosti, je potrebné namiesto toho túžiť po delení. Otázka novosti sa bezprostredne stáva otázkou kreatívneho rozštiepenia v singularite situácie.

V Číne kultúrna revolúcia odporuje, obzvlášť počas rokov ´66 a ´67, a uprostred nepredstaviteľnej zlosti a zmätku, partizánom týchto dvoch verzií dialektickej schémy. Sú to tí, ktorí si za Maom, v tom čase prakticky v menšine v smerovaní Strany, myslia, že na socialistický štát nemôže byť dozerané ani že nemá byť policajný koniec masovej politiky, ale, naopak, že musí konať ako stimul pre vypuknutie politiky, pod znamením pochodu vstriec reálnemu komunizmu. A potom sú tu tí, ktorí si za Liu Shaoqi-m, no predovšetkým Deng Xiaoping-om, myslia, že ekonomický manažment je hlavným aspektom vecí, ľudové mobilizácie sú skôr horšie než nevyhnutné. Vzdelaná mládež bude priekopníkom maoistickej línie. Stranícke kádre a veľké množstvo intelektuálov zaujme viac alebo menej otvorenú opozíciu. Farmári budú opatrne očakávať svoj čas. Rozhodujúca sila robotníkov bude rozdelená medzi rivalské organizácie tak, že napokon, od ´67-´68, sa ukáže ako nevyhnutné, so štátom pri nebezpečenstve odtrhnutia sa pri politickej potope, aby armáda zakročila. Tam začína dlhé obdobie extrémne násilných a komplexných byrokratických konfrontácií, nie bez početných ľudových nájazdov, až do smrti Maa (1976), rýchlo nasledovanej termidorským prevratom, ktorý dostal Deng-a k moci.

Tento politický hurikán je, až pokiaľ siaha, tak nový a zároveň tak temný, že početné lekcie, ktoré bezpochyby spôsobuje pre budúcnosť politiky emancipácie musia byť už načrtnuté, namiesto faktu, že to poskytlo rozhodujúcu inšpiráciu pre francúzsky maoizmus medzi 1967 a 1975, jediný inovatívny a konzekventný politický prúd po máji ´68. V každom prípade, je bez pochýb, že kultúrna revolúcia signalizuje uzatvorenie celej scény, ktorej centrálnym objektom je Strana, a ktorej hlavným politickým konceptom je proletariát.

Je treba mimochodom povedať, že je dnes módne, medzi obnovami imperiálneho a kapitalistického otroctva, kvalifikovať túto bezprecedentnú epizódu ako krvavý a ponurý boj o moc, v ktorom sa Mao, menšina v čínskom politbyre, pokúsil všetkým dostupnými prostriedkami vydriapať nazad na vrchol. V prvom rade sa zareaguje, že kvalifikovať politickú epizódu tohto typu s prívlastkom boja o moc je privolávaním si posmechu búraním doširoka otvorených dverí. Militanti Kultúrnej revolúcie nikdy neprestali citovať Leninovo vyhlásenie (možno nie to najlepšie, ale to je druhá vec), že celkovo je problémom moc. Maova ohrozená pozícia bola jednou z explicitných záujmov konfliktu, ako to uvádzal sám Mao. Nálezy našich sinologických interpretátorov nie sú ničím viac než imanentné a verejné témy kvázi-občianskej vojny, ktorá sa udiala v Číne medzi ´65 a ´76, vojna, ktorej náležitým revolučným postupom (v zmysle existencie nového politického myslenia) je nájsť počiatočný segment (´65-´68). Mimoto, odkedy považujú naši politickí filozofi za horor to, keď sa ohrozený líder môže pokúsiť opätovne nadobudnúť vplyv? Nie je to to, o čom celé dni diskutujú ako o vytváraní utešenej a demokratickej podstaty parlamentárnej politiky? Bude sa potom tvrdiť, že zmysel a význam boja o moc je posudzovaný podľa príslušných záujmov. Hlavne vtedy, ak sú zbrane v tomto boji klasicky revolučné, v tom zmysle, ktorý viedol Maa k podotknutiu, že revolúcia nie je slávnostná večera: bezprecedentná mobilizácia pracujúcich a mládeže, skutočne neslýchaná sloboda vyjadrenia a organizácie, gigantické demonštrácie, politické schôdze na všetkých miestach práce alebo štúdia, kruté a názorné debaty, verejné odsúdenia, striedavé a anarchické použitie násilia, zahrnujúce ozbrojené násilie, atď. Teda, kto môže dnes tvrdiť, že Deng Xiaoping, označený aktivistami Kultúrnej revolúcie ako druhý najväčší medzi činiteľmi, ktorí boli ako členovia Strany angažovaní v kapitalistickej ceste, nebol v skutočnosti v línii rozvoja a budovania spoločnosti, ktorá bola diametrálne odlišná k Maovmu inovatívnemu a kolektivistickému prístupu? Nevidíme, že sa po Maovej smrti chopil moci v byrokratickom coup d'État, ako Deng uvoľnil počas celých osemdesiatych rokov a až do jeho smrti úplne divoký a kompletne skorumpovaný druh neo-kapitalizmu, o to viac nelegitímny ako pokračoval v despotizme Strany? Takže tam naozaj bolo to, s ohľadom na všetky tieto otázky, a obzvlášť čo sa týka tej najdôležitejšej z nich (vzťahy medzi mestom a vidiekom, medzi intelektuálnou prácou a manuálnou prácou, medzi Stranou a masami, atď.), čo Číňania svojím rozkošným jazykom nazývajú boj medzi dvoma triedami, dvoma spôsobmi a dvomi líniami.

No tie akty násilia, častokrát tak extrémne? Stovky tisícok mŕtvych? Perzekúcie, predovšetkým medzi intelektuálmi? Povie sa o nich tá istá vec ako o všetkých tých aktoch násilia, ktoré poznačili históriu do tohto samotného dňa, ako o všetkých expanzívnych pokusoch praktikovať slobodnú politiku. Radikálny rozvrat večného poriadku, ktorý podrobuje spoločnosť majetku a majetným, moci a mocným, vede a vedcom, kapitálu a jeho služobníkom, nemôže byť láskavý, progresívny a pokojný. Je tu už veľké a tvrdé násilie myslenia, keď prestanete tolerovať, že sa jeden ráta za to, čo ľudia považujú za nič, za nič kolektívnu inteligencia pracujúcich, za nič, pravdupovediac, akékoľvek myslenie, ktoré nie je homogénne s poriadkom, v ktorom je udržiavaná odporná vláda zisku. Téma totálnej emancipácie praktikovanej v súčasnosti v entuziazme absolútnej prítomnosti je vždy situovaná mimo dobro a zlo, pretože za okolností akcie je jediným známym dobrom to, čo vytvára status quo ako drahocenné pomenovanie svojej vlastnej existencie. Extrémne násilie je preto ekvivalentné extrémnemu entuziazmu, pretože je vskutku, hovoriac ako Nietzsche, záležitosťou prehodnotenia všetkých hodnôt. Leninistické zaujatie pre reálno, ktoré je taktiež vášňou myslenia, je bez morálky. Jediný status morálky, ako pozoroval už Nietzsche, je genealogický. Je to pozostatok starého sveta. Takto je pre leninistu prah tolerancie k tomu, čo je z našej starej a zmierenej prítomnnosti najhoršie neuveriteľne vysoko bez ohľadu na tábor, ku ktorému jeden patrí. Toto je zrejme to, pre čo dnes niektorí hovoria o barbarskosti storočia. Avšak, je dohromady nespravodlivé izolovať túto dimenziu zaujatosti pre reálno. I keď je to otázka perzekúcie intelektuálov, tak nešťastná aké môžu byť jej výjavy a dôsledky, je dôležité pripomenúť si, že to, čo to robí možným, nie je privilégium vedenia, ktoré riadi politický prístup k reálnu. Ako povedal Fouquier-Tinville počas Francúzskej revolúcie keď súdil a odsúdil na smrť Lavoisier-a, tvorcu modernej chémie: Republika nepotrebuje vedcov. Celkovo barbarské slová, totálne extrémistické a prehnané, no je potrebné ich chápať za nimi, v ich skrátenej, axiomatickej forme: Republika nepotrebuje. Nie z potreby, záujmu, alebo jej príbuzného, privilegovaného vedenia, ktoré odvodzuje ovládnutie politiky z fragmentu reálna, no z výskytu kolektivizovateľného myslenia, a len z neho. Toto je možné povedať i nasledovne: politika, ak jestvuje, zakladá svoje vlastné princípy na reálne, a tak nepotrebuje nič, uchováva sa pre seba.

No možno to je ten prípad, že dnes je každý pokus podrobiť myslenie zážitku reálna, politického alebo iného, považovaný za barbarský. Zaujatie pre reálno, dosť umŕtvené, prenecháva svoje miesto (dočasnému?) akceptovaniu, niekedy radostnému, niekedy ponurému, reality.

Pochopiteľne je zaujatie pre reálno sprevádzané rozširovaním sa zdania. Pre revolucionára je svet starým svetom, je preplnený úpadkom a falošou. Očistenie, zrušenie reálna musí vždy začať odznova.

Čo je potrebné zdôrazniť je očistenie reálnych prostriedkov na ich extrahovanie z reality, ktoré ich obklopujú a zakrývajú. Odtiaľ ten násilný vkus pre povrch a transparentnosť. Storočie sa pokúša reagovať na hĺbku. Vykonáva prudkú kritiku základov a toho, čo je za nimi, povyšuje to bezprostredné a povrch vnemov. Navrhuje, dediac od Nietzsche-ho, zanechať všetky iné svety, a predstavuje postoj, že reálno je identické s javením sa. Myslenie, práve preto, že to, čo ho riadi nie je ideálne, ale reálne, musí uchopiť javenie ako javenie, alebo reálno ako čistú udalosť svojho vlastného javenia sa. Na dosiahnutie toho musí zničiť všetku hutnosť, každý nárok na pevnosť, každé tvrdenie reality. Je to realita, ktorá pôsobí ako prekážka k odhaleniu reálna ako čistého povrchu. Tu spočíva boj proti zdaniu. No pokiaľ zdanie reality lipne na reálne, identifikuje sa zničenie zdania so zničením čírym a jednoduchým. Na konci jeho očistenia je reálno, ako úplná absencia reality, ničotou. Táto cesta podniknutá nespočetnými pokusmi v storočí politických, umeleckých, vedeckých pokusov je cestou teroristického nihilizmu. Odkedy je subjektívnou motiváciou zaujatie pre reálno, nie je súhlasná s ničím, je to tvorenie, a malo by sa rozoznať v črtách aktívneho nihilizmu.

Kde sme dnes? Figúra aktívneho nihilizmu je považovaná za celkom zastaralú. Každá zmysluplná aktivita je obmedená, obmedzujúca, zviazaná tiažou reality. To najlepšie, čo sa dá spraviť je unikať pred zlom, a preto je najkratšou cestičkou vyhýbať sa akémukoľvek kontaktu s reálnom. Napokon sa takto pristúpi voči ničote, nie-je-tu-nič-reálno, a v tomto zmysle ostáva v nihilizme. No pokiaľ je teroristická časť, túžba očistiť reálno, potlačená, je nihilizmus dezaktivovaný. Stal sa pasívnym, alebo reaktívnym nihilizmom, to jest, nepriateľský voči každému činu, rovnako ako každému mysleniu.

Inú cestu, ktorú storočie načrtlo, tú, ktorá sa pokúša oprieť o zaujatie pre reálno bez pádu do vrcholných pôvabov teroru, nazývam odčítavacou cestou: ukázať ako skutočný bod, nie zničenie reality, ale minimálny rozdiel. Očistiť realitu nie za účelom jej anihilácie v jej povrchu, ale jej odčitanie z domnelej jednoty tak, že sa v nej nájde bezvýznamný rozdiel, miznúci pojem, ktorý ju konštituoval. Čo sa [v tom] sotva uskutočňuje, odlišuje sa od miesta, v ktorom sa nachádza. V tomto „sotva“ spočívajú všetky vplyvy, v tejto imanentnej výnimke.

V oboch týchto cestách je kľúčovou otázkou nové. Čo je nové? Táto otázka posadla storočie, pretože už od svojho počiatku je storočie vzývané ako figúra počiatku. A predovšetkým (opätovného) začiatku človeka: nového človeka.
Táto syntagma, možno viac stalinistická než leninistická, má dve protikladné vnímania.

• Pre celý zástup mysliteľov, obzvlášť vo sfére fašistického myslenia, a bez vylúčenia Heidegger-a, je nový človek z veľkej časti obnovením starého človeka, ten, ktorý bol odstránený, ktorý zmizol, ktorý bol poškodený. Očistenie je skutočne viac alebo menej násilný proces návratu strateného pôvodu. Nové je produktom autenticity. V konečnej analýze je tu otázka storočia videná ako obnovenie (pôvodu) zničením (neautentického).

• Pre iný zástup mysliteľov, obzvlášť vo sfére k Marxovi sa kloniacemu komunizmu, je nový človek skutočným zrodom, niečo, čo nikdy predtým neexistovalo, pretože vyvstáva zo zničenia historických antagonizmov. Nový človek komunizmu je za triedami a za štátom.

Nový človek je takto buď obnovený, alebo vytvorený.

V prvom prípade je definícia nového človeka zakorenená v mýtických súhrnoch, takých ako rasa, národ, zem, krv, pôda. Nový človek je zbierkou predikátov (nordický, árijský, bojovný, atď.)

V druhom prípade, naopak, je nový človek koncipovaný voči všetkým obalom a všetkým predikátom, obzvlášť voči rodine, vlastníctvu, národnému štátu. To je projektom Engels-ovej knihy Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Marx už podčiarkol, že univerzálna jedinečnosť proletariátu je nebyť nositeľom žiadneho predikátu, nevlastniť nič, a obzvlášť nemať, v silnom zmysle, žiadnu vlasť. Tento koncept nového človeka anti-predikatívneho, negatívneho a univerzálneho prechádza storočím. Veľmi dôležitým bodom tu je nepriateľskosť voči rodine, ako prvotný zárodok egoizmu, zakorenenej individuálnosti, tradície a pôvodu. Gide-ho zvolanie ´Rodiny, nenávidím vás´ sa podieľa na obhajobe takto ponímaného nového človeka.

Je veľmi pozoruhodné vidieť, že sa rodina opäť raz stala na sklonku storočia konsenzuálnou a prakticky nezdolateľnou hodnotou. Mladí milujú rodinu, v ktorej naviac ostávajú i pozdejšie. Nemecká Strana zelených, považovaná za stranu protestu (všetko je relatívne: teraz je vo vláde) uvažovala v jednej chvíly nazvať sa stranou rodiny. Dokonca homosexuály, nositelia storočia, ako sme to už videli u Gide-ho, časti protestu, dnes požadujú svoje zaradenie v rámci rodiny, tradície, občianstva. Pozrite, ako ďaleko sme sa dostali! Nový človek v reálnej prítomnosti storočia symbolizoval, ak bol pokrokový, predovšetkým únik od rodiny, vlastníctva a štátneho despotizmu. Dnes sa zdá, že modernizácia, ako ju naši páni radi nazývajú, znamená byť dobrým malým ockom, dobrou malou mamou, dobrým malým synom, stať sa dobrým zamestnancom, obohacovať sa ako je to len možné, a hrať zodpovedného občana. Novým mottom je: Peniaze, rodina, voľby. I keď sú peniaze peniazmi ekonomickej siete, rodina dvoch homosexuálov, voľby veľkou demokratickou hostinou, nevidím v skutočnosti politický pokrok.

Storočie končí s motívom nemožnej novej subjektivity a komfortom opakovania. Tento motív má kategoriálne meno, posadnutosť. Storočie končí v posadnutosti bezpečnosťou, pod skôr biednou maximou: naozaj nie je zlé byť tam, kde už si, inde je, a bolo, horšie. Zatiaľ čo to, čo bolo živé za tých sto rokov sa, po Freud-ovi a Lenin-ovi, konalo pod heslom devastujúcej hystérie, jej aktivizmu, jej nekompromisnej bojovnosti.

Našou úlohou, opierajúc sa o prácu Lenin-a, je znovu v politike zaktivizovať samotnú otázku myslenia proti mrzutej posadnutosti našej doby. Všetkých, ktorí tvrdia, že vykonávajú politickú filozofiu sa pýtame: Aká je vaša kritika jestvujúceho sveta? Čo nové nám môžete ponúknuť? Čoho ste tvorcami?


Tento text sa objavil aj v autorovej knihe The Century (Storočie).

[ Zdroj: http://www.lacan.com/divide.htm ]

Som optimista na racionálnych základoch

FIDEL CASTRO | CubaDebate

Dni plynú. Jeden po druhom sa rýchlo míňajú. Niektorí ľudia začínajú byť nervózni. Ja som naopak pokojný.

Zdieľam s našimi pracovníkmi výsledky, ktoré dosahujú vo svojej práci, uprostred blokády a ďalších nahromadených okolností.

Naša krajina je jedna z tých, ktoré sú najviac pripravené čeliť prekážkam, nielenže preukázala obrovský altruizmus, ale aj solidaritu s inými národmi, ako je úsilie, ktoré bolo vynaložené v Haiti pred zemetrasením a oveľa väčšie úsilie potom. Pred niekoľkými dňami som mal tú česť prijať členov hrdinskej Moto Méndez misie solidarity, ktorá dopĺňa prácu kubánskej lekárskej brigády v Bolívii, ktorá poskytuje viac ako 40 miliónov lekárskych konzultácií a previedla, do včerajška, 543.629 očných operácií. Prekonávajú vyčíňania zmeny klímy, kde sa obrovské teplo strieda s najintenzívnejšími zimami.

Sme si veľmi dobre vedomí toho, že Rusko trpí teplom a stovkami lesných požiarov a požiarov rašelinísk, dusivé oblaky dymu, oneskorený dažď a na vrch toho všetkého, sneh v lete. Videli sme obrazy vylievajúcich sa riek v Pakistane a veľkú ľadovú kryhu, ktorá sa oddelila od Grónska. To všetko je dôsledkom zmien prírodných podmienok, spôsobených ľuďmi samotnými.

Ale ja som optimistický na racionálnych a pevných základoch. Budúcnosť mi robí starosti, ale tiež som stále viac presvedčený, že riešenie je v našich rukách, či sa nám podarí dopraviť pravdu k dostatočnému počtu ľudí, ktorí patria k miliardám, ktoré obývajú planétu.

Fidel Castro Ruz
20. august 2010
13:17

Prevzaté z Granma International

(Fidel Castro varuje tiež pred jadrovou vojnou, čítajte viac na granma.cu)

Úvaha o rozdelenom svete

STANISLAV PIROŠÍK | Socialistický zväz mladých

Ak si niekto myslí, že existencia kapitalizmu v štáte znamená automaticky rast a dobrú životnú úroveň, nevie nič o kapitalizme. Miesta pre životnú úroveň sú limitované a dávno obsadené.

Do februára 1948

Po skúsenostiach ľudí s prvou svetovou vojnou, kedy boli pre nové mocenské rozdelenie sveta a obsadenie nových trhov pre „elitu“ pod nacionalistickými zámienkami hnaní ľudia do bratovražedného boja, po skúsenostiach s 1. Československou republikou, kde bolo množstvo hladových dolín, kedy sa na štrajkoch strieľalo do ľudí, no napriek tomu sa nazývala „demokratickou“, po tvrdých dôsledkoch Veľkej hospodárskej krízy na pracujúcu triedu a následnej druhej svetovej vojne, ktorá túto krízu „vyriešila“, stála väčšina Československého ľudu za politikou KSČ a želala si koniec kapitalistického systému, ktorý im priniesol toľko útrap. Keby ľudia za politikou KSČ nestáli, nikdy by sa nedostala k moci. Dnes sa médiami vytvára dojem, že každý pred komunistami utekal. A kto ich teda podporoval? Kto zapĺňal námestia, kto sa účastnil generálnych štrajkov? Komunistické hnutie bolo už po prvej svetovej vojne silné nielen v celej Európe, ale aj vo svete. Komunisti boli vystavovaní represáliám zo strany štátov, časté bolo tiež rozháňanie ľudí obuškami a nábojmi. Čo robotníkov dohnalo k tomu, aby sa stali komunistami? Nuda to určite nebola. Bola to nezamestnanosť, strach o budúcnosť vlastných rodín a slabé (resp. žiadne) sociálne zabezpečenie. Aby rodiny mohli fungovať, nejeden raz museli vo fabrikách pracovať aj deti. Pre blaho kapitalistickej oligarchie obzvlášť trpelo obyvateľstvo kolonizovaných krajín tretieho sveta. Na toto sme dnes úplne zabudli, ale čoskoro sa rozpamätáme, nakoľko kapitalizmus smeruje opäť do starých koľají. Dnes si myslíme, že socializmus prišiel sám od seba, že šlo len o nejaký „pokus na ľuďoch“ ako radi hovoria kapitalistickí komentátori. Avšak veľmi sa mýlia.


Od začiatku studenej vojny

Po vyhlásení studenej vojny Churchillom, sa vojnou zničený svet rozdelil na socialistický a kapitalistický. Krajiny, ktoré sa vydali cestou socializmu, susedili s krajinami bohatého kapitalizmu. Bohatého preto, lebo v kapitalizme existuje menšina štátov bohatého kapitalizmu (Západná Európa a Severná Amerika) a väčšina štátov chudobného kapitalizmu (tzv. tretí svet). Obe skupiny štátov začali zbrojiť a obzvlášť dôležitú úlohu zohrávali tajné služby. Najmä v 50-tych rokoch sa na oboch stranách zatýkalo, sledovalo, vypočúvalo a zatváralo. Bola to doba najtvrdšieho konfliktu medzi kapitalizmom a socializmom. Na Západe perzekuovali komunistov, či ozbrojenými zložkami potláčali hnutia odporu a legálne zvolené vlády v krajinách chudobného kapitalizmu. V socialistickom tábore vyhľadávali kontrarevolucionárov, sabotérov a ozbrojené skupinky odporcov. V niektorých prípadoch šlo o oprávnené zatknutie, v niektorých však vôbec. Veľkú úlohu tu zohrali aj dvojití agenti, ktorí vyvolali vlnu zatýkania, ako to bolo v prípade operácie Splinter factor riadenú CIA v Československu. Nemožno si teda myslieť, že by kapitalistický svet len tak ustúpil zo svojich obsadených trhov. Prišla tvrdá doba nedôvery a napätia vo vlastných radách. Oba tábory boli rozdelené ostnatými drôtmi a neskôr berlínskym múrom. Po vojne sa začali jednotlivé krajiny zotavovať. Avšak bol to nerovný boj. Kapitalistický svet bol dotovaný USA, ktorých územia sa vojna nedotkla a ktoré naplno využívali vykorisťovanie a rabovali prírodné zdroje krajinách chudobného kapitalizmu. Socialistický tábor budoval z vlastných zdrojov a najmä Sovietsky zväz musel prežiť veľa útrap, než obnovil vojnou zničený priemysel. Západný svet sa poučil z historických revolučných udalostí a preto musel zmeniť sociálnu politiku v krajinách Európy. Nastúpila éra tzv. „sociálneho štátu“, ktorá zabezpečila pracujúcim v týchto krajinách lepšiu životnú úroveň ako pred vojnou. Samozrejme na úkor pracujúcich v treťom svete. Aby sa táto časť obyvateľstva mala pomerne dobre, musela žiť zvyšná časť kapitalistického sveta v chudobe. Tento stav tam bol imperialistickými silami udržiavaný množstvom vojenských invázií a krvavých prevratov. Takáto politika stála za lesklými výkladnými skriňami kapitalizmu, na ktoré lákali obyvateľstvo socialistického tábora.


Prechody cez hranice

Je všeobecne známe, že niektorí ľudia sa snažili prejsť zo socialistického tábora do krajín bohatého kapitalizmu. Bolo to z rôznych dôvodov. Niektorí len chceli navštíviť iné krajiny, niektorí po tom, ako tu zadarmo vyštudovali, šli predávať svoje vedomosti do krajín, kde sa za vzdelanie platí. Niektorí utekali preto, lebo sa dopustili závažných trestných činov. Niektorí šli za rodinou, iní si „splniť americký sen“ a niektorým sa jednoducho tento systém nepáčil. Na prekročenie hraníc s kapitalistickým svetom bolo potrebné povolenie príslušných orgánov. Tam bolo treba uviesť dôvod opustenia krajiny a nie každý toto povolenie dostal. Či bola táto politika správna, o tom možno viesť množstvo diskusií. Dôvodov za aj proti je niekoľko. Na jednej strane, prečo tu držať ľudí, ktorí so systémom nesúhlasia a chcú odísť? Na strane druhej tu tých ľudí spoločnosť vychovala, tu dostali potrebné zabezpečenie a vzdelanie a namiesto toho aby to spoločnosti vrátili, oni to idú predávať za peniaze do kapitalizmu? Do systému, kde si milióny ľudí nemôžu dovoliť to, čo mal každý tu. V takom prípade by mal zaplatiť plné trhové ceny za vzdelanie, suroviny a bývanie. Na tretej strane, množstvo ľudí chcelo len krajinu navštíviť a potom sa vrátiť domov. V relácii „Máte slovo“ v Českej televízii, vytýkali antikomunisti pohraničníkom, že nemali na hraniciach čo robiť. To však nie je správne tvrdenie. Ako vieme, hranice sa prekračujú na hraničných prechodoch. Veď hraničná stráž sa v súčasnosti nachádza aj v lesoch medzi Slovenskom a Ukrajinou. Pokiaľ Ukrajinci nemajú povolenie úradov, alebo pokiaľ my nemáme povolenie úradov, nesmieme hranicu prekročiť. A pokiaľ smieme, tak na hraničnom priechode. A to ide o hranicu medzi dvoma kapitalistickými krajinami, nie to ešte medzi socializmom a kapitalizmom.


Výstavné skrine a dokumenty o úspechu

To na čo lákalo „koryto sveta“ - kapitalistický západ, ľudí zo socialistického tábora, bola predovšetkým údajná sloboda (V USA si černoch nesmel sadnúť v autobuse a v krajinách chudobného kapitalizmu vládol polofeudálny otrokársky systém; v mnohých krajinách mohli voliť len vyššie vrstvy; NSR bol policajný štát, ktorý rozháňal antiimperialistické demonštrácie a Francúzsko si povolalo v roku 1968 na záchranu systému tanky) a bohatstvo, ktoré je možné v kapitalizme získať. Socialistický tábor mal jedno nešťastie – susedil s krajinami bohatého kapitalizmu, ktoré to, čo nakradli v celom svete, vystavovali vo svojich „vitrínach“. Emigrantom „zabudli“ povedať, čo za týmto bohatstvom stojí. Zabudli im povedať o ekonomickom neokolonializme a podpore vojenských režimov v krajinách, kde bola ohrozená ich moc. Na základe tohto teroru mohli vlády Západu korumpovať a hýčkať svojich pracujúcich. „Zabudli“ im povedať, že takto nemôže žiť celá planéta, lebo za pár dní by došli všetky zdroje.

A tak vznikali dokumenty o tom, ako je kapitalizmus pre šikovných, ako sa môžete stať podnikateľom a obchodovať s celým svetom. Nespomínalo sa tam, že tieto miesta sú už dávno určené len pre VIP. No napriek tomu si väčšina ľudí v Československu želala socializmus. Kapitalizmus sa teda musel schovávať za iné mená ako napríklad „socializmus s ľudskou tvárou“ či „zlepšovanie sociálnych istôt“, ktoré sľuboval Havel. Aj v roku 1989 sa len 3% občanov ČSSR vyslovili, že si želajú kapitalizmus. Prečo títo „hrdinní disidenti“ hneď na prvom verejnom vystúpení nepovedali, že to tu chcú rozkradnúť, rozobrať a nás hodiť ako korisť do rúk západných kapitalistov? Prečo nepovedali, že chcú zhoršovať našu životnú úroveň až do extrémov? Prečo klamali o tom, že nechcú zrušiť socializmus? Niečo tu v pravicovej propagande nehrá. Dnes sa november 1989 predstavuje ako odpor verejnosti proti socializmu, čo je však ďalšie veľké klamstvo. Nezaznelo tam ani slovo o nastolení kapitalizmu.


Prečo ľudia utekajú z kapitalizmu?

Mladí ľudia, ktorí už nepamätali systém pred vojnou, si mysleli, že samotná existencia kapitalizmu v krajine je zárukou rastu a dobrej životnej úrovne. Myslia si, že ak by tu nebol socializmus, tak Československo by bolo na úrovni Západu. Tieto klamstvá šíri nejeden pedagóg na škole. Položil by som im otázku: V Mexiku je kapitalizmus množstvo desaťročí. Prečo teda odtiaľ ľudia utekajú? Prečo tam majú nedostatok životných prostriedkov? Prečo sú tam široké masy zapletené do obchodu s drogami? Niekto týmto ľuďom zabudol vysvetliť, že tento systém je tu len pre VIP triedu, resp. VIP krajiny. Je to ako keby spolu obedovala celá rodina a jeden z nich by všetko zo stola zhrnul k sebe. Čo by sa dialo? Po chvíli by sa tí hladní začali naťahovať po jedle, ktoré by malo patriť im. A tak je to aj s našou planétou v súčasnosti. Dnes, keď tu už máme kapitalizmus, uteká do zahraničia viac ľudí ako kedykoľvek pred tým. V zahraničí pracuje 100 000 Slovákov. Množstvo slovenských vysokoškolsky vzdelaných žien utiera rakúskym dôchodcom zadky. Utekajú tam preto, lebo musia. Tak, ako to bolo kedysi, za 1. republiky. Náš vysnený kapitalizmus totiž nedokáže zabezpečiť našim rodinám slušný život. V celej propagande o úspechu šlo vlastne len o to, získať trhy našej krajiny a našu lacnú pracovnú silu. USA majú dokonca tú drzosť, postaviť na hranici s Mexikom múr, aby im tá pliaga, ktorú okrádajú, neliezla do krajiny. Obyvatelia USA sa môžu ponúknuť ako dobrovoľní strážcovia hranice a môžu strieľať na zúfalých Mexičanov. Tento múr a táto totalita ale nikomu nevadí. Žiadne obviňovanie USA zo zločinov proti ľudskosti, žiadna snaha pozatvárať strelcov. Nič. Len prázdne reči o slobode. Na druhej strane ak príde do USA Kubánec, toho vítajú. Jednak je vzdelaný, ovláda cudzie jazyky a môže sa im zísť vo vojne proti Kube. Bohužiaľ, až prax systému a opakovanie histórie zrejme poučí ľudstvo. Poučiť z histórie sa však musia aj samotní komunisti, aby už viac nedovolili infiltráciu kariéristických a skorumpovaných živlov do vlastných radov, aby sa od robotníckej triedy neoddeľovali ako nová šľachta, ale aby boli vždy s robotníckou triedou pevne spojení. V súčasnosti prichádza útok proti pracujúcim v podobe škrtov, strát sociálnych istôt a rozpredávania verejného majetku. Tentokrát to však platí aj pre západné krajiny. Systém sa vracia do starých koľají...

[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1204&Itemid=44 ]

Zvyšovanie produktivity práce na slovenský spôsob

ARTUR BEKMATOV | Socialistický zväz mladých
Dnes odvysielala spravodajská televízia TA3 reportáž o tom, že na Slovensku sa „zvýšila produktivita práce“. Celkovo táto reportáž pôsobí optimisticky a budí dojem, že kríza sa už pomaly ale isto stáva minulosťou. Nikto toto tvrdenie nespochybňuje, ani predstavitelia veľkých firiem ani ekonóm. Čo však v skutočnosti znamená, že sa v našej krajine zvýšila „produktivita práce“?

Produktivita práce je pojem, označujúci koľko práce je nutné vynaložiť na vytvorenie určitého výrobku alebo služby alebo koľko zamestnancov je potrebných na vytvorenie určitého výrobku alebo služby. Karl Marx ju chápe ako: „akúkoľvek zmenu v pracovnom procese, ktorou sa skracuje pracovný čas spoločensky nutný na výrobu nejakého tovaru, teda zmenu, ktorou menšie množstvo práce nadobúda schopnosť vyrábať väčšie množstvo úžitkovej hodnoty.“ Ak sa produktivita práce zvýšila môže to znamenať jedinú vec:

- Technológia na pracoviskách radikálne pokročila, až natoľko, že sa to odrazilo na celoslovenských ukazovateľoch produktivity práce. V čase krízy si však málo ktorá firma dovolí nakupovať nové a moderné zariadenia.

Reálnejšie sú ale iné dve možnosti, ktoré neznamenajú zvýšenie produktivity, ale intenzity práce.

- Firmy prepustili určitý počet zamestnancov a ostatných prinútili, aby odrobili aj prácu za prepustených. Menej zamestnancov teda vyrobí to isté množstvo výrobkov. Toto je asi najrozšírenejší prípad dnešnej doby, ako príklad možno uviesť martinskú Neografiu, kde objednávky napriek kríze neklesli, ale prebehli tu už dve vlny prepúšťania. V reportáži tento príklad zastupuje firma Samsung. Jej zástupca, pán Ondrej, to potvrdzuje slovami: “Produktivitu sme zvýšili tak, že zostala na úrovni, z predchádzajúceho obdobia.“(pri zníženom počte zamestnancov)

- Firmy zamestnancov neprepustili, ale „vybičovali“ ich vyššiemu výkonu. Rovnaký počet zamestnancov teda vyrobí väčšie množstvo výrobkov. Toto je prípad podniku KIA Motors, ako povedal v reportáži jej zástupca, pán Dvořák: „Tým ,že došlo k poklesu výroby minulého roku, tak firma teoreticky mohla prepustiť ľudí a vyrobiť rovnaký počet automobilov s nižším počtom zamestnancov . To sme neurobili, ale aktuálne teda s rovnakým počtom zamestnancov vyrábame oveľa viac.“
Pojem „produktivita práce“ by bolo vhodné zameniť za spojenie „intenzita práce“ lebo menšie množstvo zamestnancov vyrobí rovnaký počet tovarov alebo rovnaký počet zamestnancov vyrobí väčšie množstvo tovarov.

Nasvedčuje tomu aj to, ako hovorí Marx, že „Pri zvýšenej produktivite klesá hodnota jednotlivého výrobku, lebo stojí menej práce než predtým.“ Predpokladá sa tu zvýšenie technologickej úrovne výroby. To by sme ale museli zaznamenať aj pokles cien, čo sa nestalo. Zákonite sa teda napĺňa druhá možnosť kedy: "Pri zvýšenej intenzite práce ostáva hodnota nezmenená, lebo výrobok stojí aj naďalej rovnaké množstvo práce.“ Teda ten istý pracovný čas.

Z pohľadu majiteľa to ale znamená zásadnú zmenu: „Pri nezmenenom počte pracovných hodín sa teda intenzívnejší pracovný deň stelesňuje vo vyššej novovyrobenej hodnote, teda pri nezmenenej hodnote peňazí sa stelesňuje vo väčšom množstve peňazí.“ Potvrdil to aj redaktor, ktorý povedal, že sa zvýšili zisky firiem.

Podľa pána Vaňa, analytika Volksbank, sa tak naša krajina stáva konkurencieschopnejšou, teda, že pre potenciálneho investora sú tu lepšie podmienky ako v iných krajinách. Tieto lepšie podmienky, ale spočívajú len v lacnejšej pracovnej sile, ktorá za tie isté, alebo menšie peniaze, vyrobí viac tovarov a služieb ako pracovná sila v iných krajinách (často aj na internete mnohí investori, ako napr. Visteon, sa vyjadrujú o Slovensku ako o nízkonákladovej krajine). Naša „konkurencieschopnosť“ nespočíva v tom, že sme národ pracovitejší, ale v tom, že sa necháme viacej vykorisťovať. Existuje niečo ako „spoločensky nutný pracovný čas“. Týmto pojmom Marx označuje „pracovný čas, potrebný na výrobu nejakej úžitkovej hodnoty v daných spoločensky normálnych výrobných podmienkach a pri spoločensky priemernom stupni zručnosti a intenzity práce.“ Keďže sa u nás nezmenili spoločenské podmienky ani sa nezvýšil stupeň zručnosti práce, zvýšila sa len intenzita práce a zvyšujeme konkurencie schopnosť na úkor zdravia našich občanov.

Na ilustráciu ešte uvediem príklad ani nie tak zvyšovania produktivity alebo intenzity práce, ale zvyšovania zisku. Deje sa tak pri znižovaní pracovných úväzkov u zamestnancov v stálom trvalom pomere a poskytnutí týchto odňatých pracovných hodín brigádnikom. Kým zamestnanec čerpá dovolenku poberá príplatky za odpracované dni pracovného pokoja a sviatkov, brigádnik je ukrátený o tieto zamestnanecké výhody a poberá iba holú hodinovú mzdu. Takýmito praktikami sú ukracovaní aj zamestnanci aj brigádnici. Jediný, kto má z toho prospech je kapitalistický zamestnávateľ.

Na záver teda možno povedať, že žiadne zvyšovanie produktivity práce sa nedeje. Sme však svedkami zavádzania stále tvrdších a dôslednejších zákonov kapitalizmu.

Artur Bekmatov – SZM Turčianske Teplice

Zdroje:
Karl Marx: Kapitál, vydavateľstvo ÚV KSS, Bratislava,1955

http://www.ta3.com/sk/reportaze/159603_produktivita-prace-vzrastla

[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1203&Itemid=49 ]

Tony Benn volá po revolte voči rozpočtovým škrtom koalície

CAROLINE DAVIES | The Guardian
Ľavicová kampaň ´aktívneho odporu´ podporená solidárnymi členmi parlamentu, akademikmi a osobnosťami.

Zaslúžilý ľavičiar Tony Benn vyzýva „bežných ľudí“ na revoltu proti vládnym plánom na „najbarbarskejšie škrty výdajov od 1930-tych rokov“.

V kampani podporovanej solidárnymi členmi parlamentu, akademikmi, spisovateľmi a verejnými osobnosťami, a spustenej na Guardian.co.uk, vyzýva 85-ročný socialista a bývalý kabinetný minister na „široké hnutie aktívneho odporu“ proti vládnym rozpočtovým škrtom.

Podporovaný 73 ďalšími agitátormi, vrátane poslanca Jeremy-ho Corbyn-a, spisovateľa Iain-a Banks-a, humoristu Arthur-a Smith-a a filmového režiséra Ken-a Loach-a, vysiela výzvu na pripojenie sa do boja proti „barbarskému vandalizmu vládnych milionárov“ na „bežných ľuďoch“.

Ohlasované škrty „poškodia milióny životov zdevastovaním ich pracovných miest, platov, dôchodkov, Národného zdravotného systému [NHS], vzdelania, dopravy, poštových a iných služieb”, píše na Comment is Free. Akcie ako tá gréckych odborov je teraz nutná, vraví.

“Vláda tvrdí, že škrty sú nevyhnuteľné, pretože sociálny štát bol príliš štedrý. To je nezmysel. Bežní ľudia sú nútení platiť márnotratnosť bankárov,“ tvrdí.

„Sociálne škrty v hodnote 11 miliárd libier, rast DPH na 20%, a 25% redukcia naprieč vládnymi rezortmi zasahuje tých najzraniteľnejších – invalidov, osamelých rodičov, tých s príspevkami na bývanie, čierne a iné etnické komunitné menšiny, študentov, pracujúcich imigrantov, LGBT [sexuálne menšiny] a dôchodcov.

„Od žien sa očakáva, že ponesú 75% záťaže. Najchudobnejší budú zasiahnutí šesťkrát horšie ako najbohatší. Dokumenty vnútornej štátnej pokladnice odhadujú stratu 1,3 milióna pracovných miest vo verejnej a súkromnej sfére.

„Odmietame tento barbarský vandalizmus a rozhodli sme sa ťažiť za radikálnu alternatívu, so stupňom vymedzenia, aký preukázali odbory a sociálne hnutia v Grécku a iných európskych krajinách.

„Alternatívny rozpočet by postavil banky pod demokratickú kontrolu a zvýšil príjmy zvýšením daní pre bohatých, zaplátením daňových medzier, stiahnutím jednotiek z Afganistanu, zrušením nukleárneho ´zastrašovania´ odvolaním nahradenia rakiet Trident.“

Činná skupina navrhuje národnú koordinačnú koalíciu odporu na zorganizovanie stretnutí a demonštrácií.

Benn pokračuje: „Vláda milionárov hovorí ´sme v tom všetci spoločne´ a ´niet alternatívy´- no pre bohatých je škrtnutá daň zo zisku spoločností, bankové zaťaženie je maličké, a najvyššie mzdy a bonusy už boli obnovené na úroveň spred krízy.“

Hovorí, že skupina sa angažovala v postavení sa škrtom a privatizácii a návrhom „vyriešiť“ krízu prostredníctvom „rasizmu a iných foriem zastrašovania“. Má tiež v úmysle užšie spolupracovať s podobnými opozičnými hnutiami v iných krajinách.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/politics/2010/aug/04/tony-benn-coalition-cuts-campaign ]

Julian Assange reaguje na vzrastajúce útoky vlády USA na WikiLeaks

AMY GOODMAN | DemocracyNow!
Je to desať dní, čo alarmujúca webstránka WikiLeaks zverejnila obsiahly archív dôverných vojenských záznamov o vojne v Afganistane, najväčší únik v histórii USA s určitými, no, viac ako 91 000 uvoľnenými dokumentami. No dopad vo Washingtone a ďalej má ďaleko od konca. Právnici ministerstva spravodlivosti údajne zisťujú, či môžu byť WikiLeaks a jej zakladateľ Julian Assange obvinení zo Špionážneho zákona z roku 1917 za zverejnenie dôverných vojenských dokumentov z Afganistanu.

Vo štvrtok, úrady na Medzinárodnom letisku slobody v Newark-u zadržali a vypočúvali 27-ročného dobrovoľníka WikiLeaks menom Jacob Appelbaum. Bol vypočúvaný tri hodiny a zadržali jeho laptop a tri mobilné telefóny. Appelbaum je občanom USA, ktorý dorazil do Newark-u po medzinárodnom lete.

Medzitým, vyšetrovatelia kriminálneho oddielu armády údajne vypočúvali dvoch študentov v Boston-e o ich väzbách na WikiLeaks a vojaka s vyznamenaním Bradley-ho Manning-a, hlavného podozrivého pri úniku. Adrian Lemo, hacker, ktorý zapojil Manning-a, tvrdí, že dvaja študenti z MIT pripustili, že asistovali Manning-ovi pri stiahnutí a distribuovaní uniknutých dokumentov.

Na tlačovej konferencii v Pentagon-e minulý týždeň odsúdil minister obrany, Robert Gates, únik dokumentov.

Minister obrany Robert Gates: Dôsledky pre bojisko z uvoľnenia týchto dokumentov sú potenciálne vážne a nebezpečné pre naše jednotky, našich spojencov a afgánskych partnerov, a môžu riadne poškodiť naše vzťahy a reputáciu v tejto kľúčovej časti sveta. Informačné zdroje a metódy, ako aj vojenská taktika, techniky a postupy budú známe našim nepriateľom. Toto ministerstvo vykonáva dôkladné a dôrazné vyšetrovanie na určenie ako tento únik vznikol, na identifikáciu osoby alebo osôb zodpovedných, a na stanovenie obsahu kompromitovaných informácii.

Amy Goodman: Na tej istej konferencii, admirál Mike Mullen, predseda Joint Chiefs of Staff, obvinil WikiLeaks, že má na rukách krv.

Adm. Mike Mullen: Pán Assange môže hovoriť čokoľvek len chce o väčšom dobre, ktoré si myslí, že on a jeho zdroj robí, no pravdou je, že už môžu mať na rukách krv nejakých mladých vojakov alebo afgánskej rodiny. Nesúhlaste s vojnou ako len chcete, nesúhlaste s politikou, namietajte voči mne alebo našim pozemným veliteľom o rozhodnutiach, ktoré robíme na splnenie misie, ktorá nám bola daná, no nevsádzajte tých, ktorí dobrovoľne idú cestou bezprávia ešte viac na túto cestu len preto, aby ste uspokojili svoju potrebu konať s nejakým zámerom.

Amy Goodman: To bol predseda Joint Chiefs of Staff, Mike Mullen.

Teraz sme sa telefonicky spojili s Julian-om Assange-om z Británie, šéfredaktorom WikiLeaks. Nechcete začať s reagovaním na toto obvinenie, že máte na rukách krv, Julian?

Julian Assange: No, musíme byť opatrní, Amy. Mullen bol vo vojich slovách vlastne dosť prešibaný. Povedal „môže už mať“ krv na mojich rukách. No médiá to prevzali a zmenili to na konkrétnu definíciu. Nie je tu, pokiaľ vieme povedať, žiaden takýto incident. Takže to je špekulatívne obvinenie. Samozrejme, seriózne spracúvame možné odhalenie mien nevinných. To je dôvod prečo zatajujeme 15 000 týchto dokumentov, aby sme to zhodnotili.

Teda, isté mená sa mohli preniesť do iných a môžu byť nešťastné, alebo aj nie. No musíte pochopiť, že sme kontaktovali Biely dom ohľadom tejto veci a pýtali sa o ich asistenciu v preverovaní, aby sme vedeli, či by tu bolo nejaké odhalenie nevinných a taktiež identifikáciu týchto mien. Pochopiteľne, nikdy by sme neakceptovali nejaký druh veta, no vo vzťahu k tejto veci sme žiadali ich asistenciu cez New York Times, ktoré zahrnovali štyroch mediálnych partnerov –nás, Der Spiegel, The Guardian a Times- budú kanálom k Bielemu domu, takže si nebudeme vzájomne stúpať na päty. Teraz Biely dom vydal paušálne zamietnutie, že sa to stalo. Avšak, vidíme, že v interview so CBS News Eric Schmidt, ktorý bol našim kontaktom pre toto, citoval z e-mailu, ktorý som poslal Bielemu domu, a ten citát je presne tým, čo som hovoril po celý čas a je úplne protikladné stanovisku Bieleho domu.

Amy Goodman: Julian Assange, máte pravdu, že keď bol admirál Mike Mullen v Meet the Press tohto týždňa a bol vyzvaný ohľadom tvrdenia o krvi na rukách, že povedal „mohol“ – máte pravdu – alebo „môže“. No tiež poukázal na to, ako Newsweek, povedali, že Taliban začal ohrozovať Afgáncov spomenutých v dokumente ako podporné americké jednotky. Aká je vaša reakcia na to?

Julian Assange: No musíme byť opäť opatrní. Zhodnotil som stanovisko niekoho, o ktorom londýnske noviny tvrdia, že hovorí za nejakú časť Talibanu. Majte na pamäti, že Taliban vlastne nie je homogénnou skupinou. A to stanovisko, čo sa týka týchto vecí, bolo celkom odôvodnené, a to jest, že oni by neverili týmto dokumentom; použili by svoje vlastné vyšetrovania informačných organizácií na dozvedenie sa, či títo ľudia boli dezertéri alebo kolaboranti, a ak áno, tak po ich vyšetrení, po tom by dostali náležité potrestanie. No, pochopiteľne, to je – viete, táto predstava je znepokojujúca, no to je to, čo sa deje vo vojne, že špióni alebo zradcovia sú vyšetrovaní.

Takže, tieto stanoviská, dohromady, sú skonštruované, aby odvrátili pozornosť z celkového obrazu. A je naozaj dosť podivné, že Gates a Mullen, Gates bol bývalým riaditeľom CIA počas Iran-Kontra a dozorcom Iraku a Afganistanu, a Mullen bol vojenským veliteľom pre Irak a Afganistan – nie som si istý čo je jeho ďalšie pozadie – ktorí nariaďovali vraždy každý deň, sa pokúšajú priviesť ľudí na palubu, aby sa pozreli na špekulatívne chápanie toho, či máme krv na našich rukách. Títo dvaja muži sa preukázateľne brodia v krvi z týchto vojen. Podľa štatistík, ktoré sme vytiahli z denníka afgánskej vojny, hlásení pokrývajúcich šesť rokov, vidíme v medzinárodnom hlásení samotnom, len z rádovej armády USA a nie z prísne tajných operácií, že bolo zabitých 20 000 ľudí. A podobne vieme z Iraq Body Count [počítadlo obetí irackej vojny ], že je 108 000 ľudí, ktorí zahynuli v Iraku, pri ktorých sú hlásenia z médií a iné dôkazy. Pokrytectvo týchto stanovísk je mimoriadne.

Amy Goodman: Julian, Marc Thiessen, bývalý hlavný pisateľ prejavom prezidenta George-a W. Bush-a a jeho druh z American Enterprise Institute napísal v utorňajšom Washington post stĺpček nazývajúc WikiLeaks „zločineckým podnikom“. Pokračoval v tom –dovoľte mi citovať- „Assange je neamerický občan operujúci mimo teritória USA. To znamená, že vláda má širokú škálu možností ako sa s ním vysporiadať. Môže použiť nielen zákonne vynútenie ale taktiež informačné a vojenské aktíva, aby priviedli Assange-a k spravodlivosti a postavili jeho kriminálny syndikát mimo činnosť. Prvým krokom pre ministerstvo spravodlivosti je obžalovať Assange-a.“ Znova, toto sú slová Marc-a Thiessen-a, ktorý je bývalým pisateľom prejavov George-a W. Bush-a, píšuceho v Washington Post.

Julian Assange: Áno, mimoriadne. No vidím, môžeme hádať, čo by sa zrejme stalo v touto organizáciou za Busha. No mali by sme sa zaujímať o to, že Obama autorizoval vraždu občanov USA v zahraničí. A čo sa stane? Bude to – dočkáme sa nejakého stanoviska vedúceho k tomuto druhu správania. Zdá sa, že táto administratíva nie je nad tým. Vidím to trochu ako letiaci balón, ktorý Thiessen vypustil. Samozrejme, niet pochýb, že to robí za účelom ukázať, že on je predvojom tejto školy myslenia. A uvidí sa, či sa Američanmi balón zostrelí alebo nie. A ak nebude zostrelený kritikou, tak sa bude predpokladať, že toto správanie je v určitom zmysle akceptovateľné. No v Európe je to iná vec. Čo Thiessen hovorí je, že sily USA vstúpia na územie Európy bez – nelegálne a vykonajú nelegálny akt, ako to spravili v Taliansku, unesením nejakého z al-Kájdy. No znepokojujúce pre mňa je vidieť tieto odkazy zaoberajúce sa so žurnalistami, ktoré sa predtým robili al-Kájde.

Amy Goodman: Dovoľte mi, opýtať sa vás na Jacob-a Appelbaum-a, dobrovoľníka WikiLeaks, ktorý bol zadržaný na letisku Newark, keď vstúpil, na niekoľko hodín, zadržaného a vypočúvaného. Viete vysvetliť, čo sa s ním stalo, ako vy rozumiete tomu, čo sa mu stalo?

Julian Assange: No, moje chápanie – avšak, nehovoril som s Jacob-om; viete, sú to len akési správy z tretej ruky – je, že áno, bol zadržaný po tom, ako sa vrátil – začnime od počiatku. Takže, Jacob zaskočil za mňa pri rozhovore v New York City. A pri tomto rozhovore prišlo nejakých šesť osôb domácej bezpečnosti, a Jacob odišiel krátko do Európy. A pri tomto návrate bol zadržený na letisku a dotazovaný otázky nejakých tri a pol hodiny. Nebolo mu umožnené zavolať právnikovi alebo robiť vôbec nejaké telefonáty. Jeho tri telefóny boli zadržané, a jeho laptop krátko zadržaný. Telefóny mu neboli vrátené. A bol dotazovaný otázky o jeho politických názoroch na vojny v Iraku a Afganistane.

Amy Goodman: Pýtali sa ho na to, kde ste vy.

Julian Assange: Áno, počul som tú správu tiež. Rozumiem tomu tak, že nevyhoveltýmto druhom požiadaviek.

...

Amy Goodman: Chcem sa opýtať na kongresmana Mike-a Rogers-a z Alabamy, ktorý povedal „uvedené uvoľnenie dokumentov týkajúcich sa vojny v Afganistane vojakom na http://www.wikileaks.org” > WikiLeaks.org znamená vlastizradu a malo by byť považované za kapitálny trestný čin.“ Čítam z Daily Press & Argus v Alabame. Nebol obvinený z vypustenia týchto dokumentov. Bol obžalovaný z vypustenia iných dokumentov, i keď bol v tomto nazvaný záujmovou osobou. No aká je vaša reakcia na kongresmana Mike-a Rogers-a?

Julian Assange: No, začínate chápať, že kongresman Mike Rogers je časťou Senate Intelligence Committee, takže je niekým, kto má byť-

Amy Goodman: House. The House Intelligence Committee.

Julian Assange: Prepáčte, prepáčte. Áno, the house Intelligence Committee. Je to niekto, kto má dohliadať na informačný priemysel v USA. Takže to je druh prvého zametania, že tento, ako, vojnový jastrab má dohliadať a pridŕžať sa vysvetlenia správania tých zapojených do vojny.

Jeho volanie po exekúcii totiž nie je len legálne nesprávne – kongres nevyhlásil vojnu, takže táto možnosť, ako to ja chápem, preňho nie je dostupná. Taktiež pre to, aby nastala exekúcia musí ju prezident, alebo autorita prezidenta autorizovať. No to neznamená, že sa to nemôže stať. Ak politická vôľa v USA nezostrelí tieto poletujúce balóny, ktoré Rogers a Thiessen vypúšťajú, potom budeme môcť vidieť posun k tomu považovať takéto správanie alebo podobné správania za akceptovateľné. Ľudia musia zostreliť tieto stanoviská; inak sa stanú novou normou.

Amy Goodman: Chcem sa spýtať na niečo, čo napísal Declan McCullagh na CNET. Povedal, „Možno ako spôsob vyvarovania sa ďalšieho legálneho tlaku alebo represívnych opatrení na Assange-a a Appelbaum-a, poslalo WikiLeaks pred niekoľkými dňami neobvyklý 1.4GB súbor jednoducho nazvaný ´Poistka´. Je zakódovaný, čo znamená, že ak ho návštevníci dostali vopred, WikiLeaks musí iba uvoľniť kľúč alebo heslo na to, aby umožnili prečítať obsah.“ Môžeme vysvetliť, čo je tento súbor, Julian Assange?

Julian Assange: No, myslím, že je lepšie to nekomentovať. Ale, viete, je možné si predstaviť, že v podobnej situácii môže stáť za to poistiť, že dôležité časti dejín nezmiznú.

Amy Goodman: A len na ujasnenie, uvoľnili ste viac ako 91 000 dokumentov. Hovoríte, že zadržiavate 15 000. Znamená to, že ste uvoľnili 76 000, alebo zadržiavate 15 000 naviac?

Julian Assange: Áno, uvoľnili sme 76 000, a máme 15 000 naviac, ktoré prechádza náš personál, aby sa uistilo, že informátori nebudú menovaní. Táto jednotlivá zložka je z – je označená takým spôsobom, že má sklon naznačovať, že v nej môžu byť nevinní informátori. Je tu istotne mnoho neusporiadaného. To je podstatná vec, ktorú treba pochopiť, že mnoho z týchto informátorov používa špeciálne zložky a iné časti armády na vykonávanie krvnej pomsty voči ich politickým alebo obchodným protivníkom. Iní berú úplatky a obviňujú ľudí prichádzajúc s cudzokrajnými obvineniami.

Je skutočne dosť obtiažne sa týmto prepracovať. Čo urobíme v prípade guvernéra, napríklad, ktorý bral úplatky od armády Spojených štátov? Kolaborujeme s nimi ako dôsledok toho. Je to niečo, čo je skutočným záujmom ľudí Afganistanu? No, pochopiteľne, je, ak guvernér spolupracuje so zahraničnou okupačnou silou ako dôsledok jeho brania peňazí. Takže tieto veci sú dosť ťažké a časovo náročné na vypracovanie. A to je jeden z dôvodov prečo prosíme Biely dom a podobných, aby sa opýtali ISAF, International Security Assistance Force, aby nám pomohli s prácou týmto prejsť. Sme relatívne malá organizácia, a pracovné náklady a prechádzanie týmto materiálom je veľmi žiadané, keďže každý deň, ktorý nie sú tieto dôležité príbehy uvoľnené je ďalším dňom kedy je spravodlivosť pre tých ľudí, ktorí boli zabití zamietnutá.

Amy Goodman: Julian Assange, Glenn Greenwald a iní písali o Project Vigilant [Ostražitý]. Píše, „Vigilant, aliancia nejakých 600 dobrovoľníkov čistila internetovú trafiku 14 rokov a posúvala informácie federálnym autoritám USA, povedal jej riaditeľ, Chet Uber. Povedal, že skupina so základňou na Floride podnietila jedného zo svojich členov, Adrian-a Lamo-a, aby informoval autority o Bradley-m Manning-ovi, bývalom informačnom analytikovi, ktorý údajne poskytol stránke WikiLeaks dôverné vojenské informácie. Pán Uber povedal, že pán Lamo nebol ochotný odhaliť svojho priateľa, a tak šéf Vigilant-u preňho zariadil stretnutie s federálnymi zložkami. Jeho členovia údajne zahrnujú bývalého bezpečnostného šéfa pre New York-skú burzu cenných papierov a bývalých technologických funkcionárov v National Security Agency [Národná bezpečnostná agentúra] a FBI.” Môžete hovoriť o Project Vigilant?

Julian Assange: No, je to pozoruhodný trend, ktorý sledujeme. Viete, ak vyšli dokumenty z Pentagonu, skutočne, väčšina z dopadu, prinajmenšom pokiaľ ja viem, nebolo z obsahu materiálu; skôr, jeho – spätná reakcia voči dokumentom z Pentagonu odhalila niečo iné. Odhalila tajné pôsobenie a myšlienky Nixon-ovej administratívy. A tu začíname vidieť niečo ako to, čo sa deje v tomto prípade, že tí – ak chcete, že prísne opatrenia a pokus zakrývať odhaľuje niečo z tajného pôsobenia bezpečnostnej sféry a Obama-ovej administratívy, USA. A Project Vigilant je toho príkladom.

Takže, jeden z – informátorov v tomto prípade, viac-menej výskumník pre magazine Wired menom Adrian Lemo, o ktorom sa tvrdí, že predal alebo udal pána Manning-a FBI, bol podľa všetkého zapletený s týmto vojenským dodávateľom, ktorý mal program na zapojenie sa do masívnej špionáže. Hlava toho – na území USA. Hlava tejto organizácie tvrdí, že videli 250 miliónov IP adries denne so software-om, ktorý je inštalovaný na nejakých 600 lokáciách po celých USA. Takže toto sa zdá byť, ak chcete, sprivatizovanou verziou National Security Agency, dávajúcej vláde trochu viac slobody.

Dnes, máme –nemáme- máme nejaké verejné záznamy vo vzťahu k Project Viligant. Zvyšok stanovísk pochádza od tohto muža, ktorý je generálnym riaditeľom. Jeho záujem hovoriť o tomto verejne je potrebné chápať. Zdá sa, že chce zháňať podporu viacerých ľudí v rozličných ISP a iných organizáciách na nainštalovanie tohto špehovacieho software-u – buď z ideologických dôvodov alebo pre prísľub zaplatenia. A je znepokojujúcim trendom vidieť túto bezcieľnosť do súkromnej spoločnosti pre špehovanie. A vraví, že – hovorí celkom opatrne a vraví, že špehovanie, ktoré sa objavuje pri používaní internetu v USA cez jeho organizáciu je dôsledkom tak trochu línie pri malom zisku, ktorý dostanú, keď sa prihlásia, ktorý nevidieť, a že malý zisk bol použitý na zbieranie a špehovanie týchto ľudí bez prekračovania zákona.

...

Amy Goodman: Lynne Cheney, dcéra Dick-a Cheney-ho, bola na Fox-e a povedala, „Skutočne by som rada videla Prezidenta Obamu ísť popýtať vládu Islandu, aby stránku vypli [roz. WikiLeaks]. Rada by som ho videla ísť im to tam vypnúť po svojom, ak to nespraví Island.“ Julian?

Julian Assange: Áno, zdroj veľkého potešenia na Islande, vlastne – to stanovisko, myslím. Ona nie je tou hrozne obľúbenou osobou. No, vlastne by som to nemal hovoriť. Jej otec nie je veľmi obľúbenou osobou. A zdá sa, že zdieľa rovnakú politiku a patrónstvo, budovanie siete, ich rozšírení priatelia a podobne. Takže, Islanďania neľútostní a neľútostne nezávislí, a som si istí, že nebudú zastrašení Liz Cheney-ovou.

Amy Goodman: Správne, to bola Liz Cheney-ová, Cheney-ho dcéra. Ako sa chránite v tejto chvíli, Julian Assange?

Julian Assange: No, rád by som vám o tom povedal všetko, Amy, ale, viete, nebolo by to múdre. Avšak, jestvujú krajiny, západné krajiny, dokonca krajiny NATO, ktoré silne podporujú to, čo politicky robíme. A, napríklad, VB [Veľ ká Británia] ohlásila – parlament VB ohlásil dve vyšetrovania do Afganistanu, jedno o civilných obetiach a druhé o tom, aká je stratégia odchodu a ako sa ho zbaviť. Holandská vláda práve formálne ohlásila odchod z Afganistanu. A iné vlády po celom svete fungujúce v koalícii ISAF väčšími či menšími spôsobmi ohlásili, že sa pokúšajú niečo robiť v súvislosti so odhaleniami tohto materiálu.

A všetky si všímajú aký je postoj USA, ktoré, namiesto okamžitého vyhlásenia, že tieto odhalenia sú vážnou vecou, nikdy sme nechceli ublížiť afgánskym civilistom alebo podplácať médiá, ako jeden z príkladov v tom, a zamýšľame spustiť nezávislé vyšetrovanie na pochopenie toho a adekvátnu kompenzáciu týchto ľudí a zmeniť naše postupy – to je to, čo chce počuť zvyšok sveta. To je to, čo Afganistan, ľudia z Afganistanu chcú počuť. No namiesto toho počuli osobný útok na mňa a našu organizáciu a vyhlásenie, že pôjdu po týchto alarmujúcich ľuďoch alebo tých, ktorí do v tomto zapojení. A dnes ich vidíme chovať sa podľa týchto slov a sliediť okolo Boston-u, sledovať a obťažovať študentov MIT, a zoskupovať sa okolo Veľkej Británie, kde urobili raziu u Manning-a, údajného alarmujúceho muža, za vypustenie videa nazvaného „Kolaterálne straty“, v jeho dome vo Wales-e.

Amy Goodman: ... A o tejto téme „Kolaterálnych strát“, ktoré WikiLeaks nazvalo videom 12. júla 2007, vojenského vrtuľníka Apache armády USA on obyvateľov Baghdad-u, pri ktorom boli zabití dvaja zamestnanci Reuters, môžete ísť na našu webstránku, democracynow.org, vidieť diskusiu a video.


[ Výňatok zo zdroja: http://www.democracynow.org/2010/8/3/julian_assange_responds_to_increasing_us ]