Všetci sme Rómovia

(reklamný pútač)

Upravení chlapčiaci, ktorí chodia „raňajkovať na jachte“ a „večeru si dajú v hi-tech zrube s výhľadom na Kriváň močiac si nohy v ohrievanej vode z plesa“ sa nám snažia nahovoriť nie len to, že my bežní ľudia si žijeme nad pomery, ale že doplácame na veľkú časť ešte daromnejších, lenivejších a nezodpovednejších ľudí ako sme my. Využívajú pri tom stav, ktorý sami spôsobili. A drzo sa nám vysmievajú cez médiá s heslom „že na tom, byť bohatý, nie je absolútne nič zlé“. No určite aj sami tušia, že to nebude celkom pravda.

Dieťa vyrastajúce v chudobe a sociálnom vylúčení, ktoré sa na každom kroku stretáva s opovrhovaním, asi nemá zďaleka rovnaké možnosti dospieť v sebavedomého človeka, ktorý sa dokáže o seba postarať v rámci spoločenských vzťahov. Mnohí z väčšinovej spoločnosti s tým majú problém, tak čo čakáme od dieťaťa, ktorého okríkne predavačka v obchode, učiteľka v škole, spolužiaci, deti pred blokom už len preto, že je tmavší ako ostatní. Navyše podľa knihy T. S. Kangas- Menšina, jazyk, rasizmus, majú rómske deti problém v škole dvojnásobný, pretože všetko si musia prekladať do svojej reči, vyriešiť a znova preložiť do našej. Veľakrát je výsledkom označenie celou triedou na čele s učiteľkou za hlupáka.

(foto: Alan Hyža)

Do takej školy by som ani ja nechcel chodiť. S kamarátmi by som radšej behal po meste, hľadal si, čo to užitočné v odpadkoch a fetoval lepidlo. Ostatní by sa tomu len prizerali, niektorí by na mňa nadávali, zopár by sa mi snažilo dohovárať, že škola je potrebná, ale prišiel by som opäť do svojho kruhu vylúčených a zostala by mi len matná spomienka ak vôbec niečo. Časom by som prijal identitu vydedenca a naučil sa žiť podľa jej pravidiel. Spýtajme sa sami seba, koľkokrát sme mali sami pocit, že sa nám krivdí, že sme cítili nespravodlivosť a rástol v nás vzdor voči pravidlám spoločnosti. My sme však slušní a zodpovední, a tak sme utlmili naše pohnútky vybočovať z davu a stali sme sa správnymi, slušnými občanmi (a možno len vieme dobre klamať).

A potom sa začnú diať veci, kedy napriek tomu, že sme potlačili v sebe naše vzdorovité ja, dostávame od systému facky a nedarí sa nám uspieť v „slobodnej súťaži“ kapitalizmu. Protivník je však natoľko abstraktný, že nie sme schopní sa mu brániť, ani mu vrátiť úder. Ostáva nám iba vybiť si zlosť na viditeľnom nepriateľovi. A spoločnosť nám ho ponúkne na podnose.

(toto sme tu mali)

To, kam takýto proces smeruje sme už neraz zažili a dodnes to visí nad ľudstvom ako otrasné svedectvo o tom, kam až môžeme klesnúť. Riešiť totiž niekoho problém bez jeho pochopenia je slepá ulička. Chudobný človek má problém prežiť, vylúčený človek ho má dvojnásobný, je treba pracovať na odstránení príčin a nie stavať múry, búrať, či v konečnom dôsledku siahať ku „konečnému riešeniu“. Ak by sme mali niečo búrať, tak sú to múry medzi nami a v nás.

Pán minister spravodlivosti Daniel Lipšic sa chystá s bágrami na rómsku osadu, pretože domčeky tam stoja protiprávne. Zabúda však na väčšie stavby, ktoré sa u nás postavili bez stavebného povolenia, či až s dodatočným zlegalizovaním. Máme vraj „slobodu“, no nemáme kde bývať. Máme „slobodu“, no nemáme prácu. Máme „slobodu“, no nemáme za čo slušne žiť. Róm znamená človek. Je demokracia a nás je väčšina. Tak na čo čakáme?

Demokracia versus ľudia

SLAVOJ ŽIŽEK | New Statesman
Nové okolnosti nedávnej histórie Haiti dokazujú ako sa vážna radikálna politika Lavalas a jej lídra Jean-Bertrand Aristide-a ukázala príliš ohrozujúcou pre majetnú elitu krajiny a ich zahraničných stúpencov.

Noam Chomsky raz poznamenal, že „iba ak je prekonaná hrozba ľudovej participácie je možné bezpečne uvažovať o formách demokracie“. Týmto tu poukázal na „pasivizujúci“ základ parlamentnej demokracie, ktorá ju robí nekompatibilnou s priamou politickou seba-organizáciou a seba-splnomocňovaním ľudí. Priama koloniálna agresia alebo vojenský útok nie sú jedinými spôsobmi ako spacifikovať “nepriateľské“ obyvateľstvo: pokiaľ sú podporované dostatočným stupňom donucovacej sily, medzinárodné “stabilizačné“ misie môžu prekonať hrozbu ľudovej participácie prostredníctvom domnele menej hrubej taktiky „podporovania demokracie“, „humanitárneho zásahu“ a „ochrany ľudských práv“.

To je to, čo robí príklad Haiti tak exemplárnym. Ako píše Peter Hallward v Damming the Flood [Prehradenie záplavy], detailnom popise ,,demokratického obmedzenia” radikálnej politiky Haiti počas posledných dvoch dekád, „nebola otrepaná taktika ´podporovania demokracie´ nikdy zavádzaná s väčšmi devastačným efektom než na Haiti medzi 2000 a 2004“. Nie je možné opomenúť iróniu skutočnosti, že názov emancipačného politického hnutia, ktoré trpelo tento medzinárodný tlak je Lavalas, alebo „záplava“ v kreolčine: je to záplava vyvlastnených, ktorá zaliala ohradené komunity, ktoré chránili tých, ktorí ich vykorisťovali. Preto je názov Hallward-ovej knihy úplne náležitý, vpisujúc udalosti na Haiti do globálnej tendencie nových priehrad a múrov, ktoré od 11. septembra vyrastali všade, konfrontujúc nás s vnútornou pravdou „globalizácie“, základnými líniami rozdelenia, ktoré ju podporujú.

Haiti bolo výnimkou od samého začiatku, od jeho revolučného boja proti otroctvu, ktorý skončil nezávislosťou v januári 1804. „Iba na Haiti,“ poznamenáva Hallward, „bola deklarácia ľudskej slobody všeobecne konzistentná. Iba na Haiti bolo toto vyhlásenie udržiavané za každú cenu, v priamej opozícii voči spoločenskému poriadku a ekonomickej logike tej doby.“ Z tohto dôvodu, „tu nie je žiadna iná udalosť v celých moderných dejinách, ktorej dôsledky by boli väčšmi ohrozujúce pre dominantný svetový poriadok“. Haitská revolúcia si skutočne zaslúži označenie opakovanie Francúzskej revolúcie: vedená Toussaint-skou predohrou, bola jasne „pred svojou dobou“, „predčasnou“ a odsúdenou na zlyhanie, avšak, práve ako taká, bola zrejme dokonca viac udalosťou ako Francúzska revolúcia samotná. Bolo to poprvýkrát, čo sa zotročená populácia búrila nie ako spôsob návratu k svojim predkoloniálnym “koreňom“, ale pre univerzálne princípy slobody a rovnosti. A znakom jakobínskej autentickosti je, že rýchlo rozpoznali povstanie otrokov – čierna delegícia z Haiti bola nadšene prijatá Národným zhromaždením v Paríži. (Ako by sa dalo čakať, veci sa po Termidore zmenili; v 1801 vyslal Napoleon obrovskú silovú výpravu, aby sa pokúsila prevziať kontrolu nad kolóniou).

Odsúdené Talleyrand-om ako „hrozný výjav pre všetky biele národy“, bola samotná „púha existencia nezávislého Haiti“ netolerovateľnou hrozbou pre otrokársky status quo. Haiti sa takto muselo stať exemplárnym prípadom ekonomického zlyhania, aby odradilo ostatné krajiny vybrať sa rovnakou cestou. Cena -doslovne cena- za “predčasnú“ nezávislosť bola naozaj neprimeraná: po dvoch dekádach embarga vytvorilo Francúzsko, starý koloniálny pán, obchodné a diplomatické vzťahy iba v 1825, po donútení Haitskej vlády zaplatiť 150 miliónov frankov ako „kompenzáciu“ za stratu svojich otrokov. Táto suma, zhruba sa rovnajúca ročnému rozpočtu Francúzska v tom čase, bola neskôr znížená na 90 miliónov, no stále to bolo silným vyčerpaním Haitských zdrojov: na konci 19-teho storočia strávili Haitské poplatky zhruba 80 percent štátneho rozpočtu a posledná splátka bola zaplatená až v 1947. Keď, v roku 2003, v očakávaní dvojstého výročia národnej nezávislosti lavalas-ký prezident Jean-Baptiste Aristide žiadal, aby Francúzsko vrátilo tieto vymožené peniaze, bola jeho žiadosť kategoricky odmietnutá francúzskym zborom (vedený, ironicky, Régis Debray-om [francúzsky novinár, vládny činiteľ a profesor, ktorý bojoval v ´67 s Che Guevara-om v Bolívii]). V čase, kedy niektorí liberáli USA uvažujú o možnosti odškodniť čiernych Američanov za otroctvo, bola požiadavka Haiti byť odškodnené za strašnú sumu, ktorú museli zaplatiť bývalí otroci, aby bola uznaná ich sloboda, prevažne ignorovaná liberálnou mienkou, i keď vydieranie tu bolo dvojnásobné: otroci boli najprv vykorisťovaní, a potom mali zaplatiť za uznanie svojej ťažko vybojovanej slobody.

Príbeh pokračuje i dnes. Hnutie Lavalas vyhralo každé slobodné prezidentské voľby od 1990, no bolo dva razy obeťou vojenského prevratu sponzorovaného USA. Lavalas je jedinečná kombinácia: politický zástupca, ktorý získal štátnu moc cez slobodné voľby, no ktorý si po celý ten čas udržiaval korene v orgánoch miestnej ľudovej demokracie, priamej sebaorganizácie ľudí. I keď tomu “slobodná tlač“ ovládaná jeho nepriateľmi nikdy nebránila, i keď boli násilné protesty ohrozujúce stabilitu legálnej vlády plne tolerované, vláda Lavalas bola bežne démonizovaná v medzinárodnej tlači ako neobyčajne násilná a skorumpovaná. Cieľom USA a jeho spojencov Francúzska a Kanady bolo vnútiť Haiti „normálnu“ demokraciu – demokraciu, ktorá by sa nedotkla ekonomickej moci a úzkej elity; boli si dobre vedomí, že ak by to fungovalo týmto spôsobom, musí demokracia pretrhnúť väzby s priamou ľudovou sebaorganizovanosťou.

Je zaujímavé poznamenať, že táto spolupráca USA-Francúzsko sa udiala hneď po verejnej nezhode o útoku na Irak v 2003, a bola celkom náležite oslavovaná ako opätovné uistenie o ich hlavnom spojenectve, ktoré je podkladom pre príležitostné konflikty. Dokonca brazílsky Lula opomenul v roku 2004 zvrhnutie Aristide-a. Takto bolo vytvorené príšerné spojenectvo, aby zdiskreditovalo hnutie Lavalas ako formu vlády ulice ohrozujúcu ľudské práva, a prezidenta Aristide-a ako mocného-šialeného fundamentalistického diktátora – alianciu siahajúcu od bývalých vojenských oddielov smrti a „demokratických frontov“ podporovaných USA až po humanitárne mimovládne organizácie a až nejaké organizácie „radikálnej ľavice“, ktoré, financované USA, s nadšením odmietali “kapituláciu“ Aristide-a pred MMF. Sám Aristide poskytol otvorenú charakteristiku tohto presahu medzi radikálnou ľavicou a liberálnou pravicou: „Niekde a nejako jestvuje drobná tajná spokojnosť, možno nevedomá spokojnosť, pri hovorení vecí, ktoré mocní bieli chcú, aby ste vraveli.“

Boj Lavalas je príkladom principiálneho heroizmu, ktorý čelí obmedzeniam toho, čo je dnes možné urobiť. Aktivisti Lavalas nevyšli zo škárok štátnej moci a “nevzdorujú“ z bezpečnej vzdialenosti, ale hrdinsky prijali štátnu moc, dobre si vedomí, že preberajú moc za nepriaznivých okolností, kedy všetky trendy kapitalistickej „modernizácie“ a „štrukturálneho znovunastavenia“, no tiež postmodernej ľavice, boli proti nim. Stiesnení opatreniami uvalenými USA a Medzinárodným menovým fondom, ktoré smerovali k uzákoneniu „nevyhnutných štrukturálnych znovunastavení“, sledoval Aristide politiku malých a precíznych pragmatických opatrení (stavanie škôl a nemocníc, vytváraním infraštruktúry, zvyšovaním minimálnej mzdy), pričom povzbudzoval aktívnu politickú mobilizáciu ľudí v priamej konfrontácii s ich najpriamejšími nepriateľmi – arámdou a jej paramilitantnými pomocníkmi.

Jedinou, najkontroverznejšou vecou na Aristide-ovi, vec, ktorá mu získala prirovnanie so Sendero Luminoso a Pol Pot-om, bolo jeho ostré odmietnutie opatrenia preberaného ľuďmi na obranu proti vojenským alebo paramilitantným útokom, útokom, ktoré decimovali ľudové hnutie po dekády. Pri niekoľkých príležitostiach v roku 1991 vyšiel Aristide s tým, aby sa privrelo oko nad postihmi k najznámenším z týchto opatrení, miestne známymi ako „Père Lebrun“, istým druhom „náhrdelníka“ prevzatého partizánmi proti aparteidu v Južnej Afrike – zabitie policajného vraha alebo udavača horiacou pneumatikou. V reči 4. augusta 1991 varoval nadšený dav, aby pamätali „kedy použiť (Père Lebrun), a kde ho použiť,“ pričom im pripomínal, že „ho nikdy nemôžete opäť použiť v štáte kde prevažuje zákon.“

Neskôr sa liberálni kritici pokúšali načrtnúť paralelu medzi takzvanými chimères, t. j. členmi Lavalas skupín sebaobrany, a Tontons Macoutes, známymi vražednými gangami diktatúry Duvalier-a. Fakt, že nejestvuje numerický základ pre porovnanie stupňov politického násilia za Aristide-a a za Duvalier-a sa nemá dostať do cesty podstatnej politickej argumentácie. Keď sa Aristide-a opýtali na chimères, poukázal na to, že „samotné slovo hovorí za všetko. Chimères sú ľudia, ktorí sú ochudobnení, žijúci v stave hlbokej neistoty a chronickej nezamestnanosti. Sú obeťami štrukturálnej nespravodlivosti, systematického sociálneho násilia (...). Nie je prekvapujúce, že by sa mali konfrontovať s tými, ktorí vždy benefitovali z toho istého sociálneho násilia.“

Preukázateľne sú tieto veľmi zriedkavé akty ľudovej sebaobrany páchanej partizánmi Lavalas príkladmi toho, čo Walter Benjamin nazýval „božské násilie“: mali by byť lokalizované „mimo dobro a zlo“, v istom type politicko-náboženského prerušenia etického. I keď tu máme dočinenia s tým, čo sa môže javiť len ako „nemorálny“ čin zabíjania, nemáme žiadne politické právo ich odsúdiť, pretože sú odpoveďou na roky, dokonca storočia, systematického štátneho a ekonomického násilia a vykorisťovania.

Ako hovorí sám Aristide: „Je lepšie sa mýliť s ľuďmi, ako mať pravdu proti ľuďom.“ Namiesto určitých príliš zreteľných chýb bol režim Lavalas vskutku jedným z podôb ako by mohla vyzerať dnes „diktatúra proletariátu“: zatiaľ čo sa pragmaticky zapája do určitých zvonku vnútených kompromisov, ostal stále verný svojmu “základu“, davu bežných odcudzených ľudí, hovoriac v ich mene, nie ich “reprezentovanie“, ale priame spoliehanie sa na ich sebaorganizáciu. I keď rešpektujúc demokratické pravidlá, Lavalas ozrejmil, že volebný boj nie je to, kde sa rozhoduje o veciach: čo je omnoho viac rozhodujúce, je snaha doplniť demokraciu s priamou politickou sebaorganizovanosťou utlačovaných. Alebo povedané v našich “postmoderných“ pojmoch: boj medzi Lavalas a kapitalisticko-vojenskou elitou na Haiti je prípadom autentického antagonizmu, antagonizmu, ktorý nemôže byť obsiahnutý v rámci parlamento-demokratického „agonistického pluralizmu“.

To je dôvod prečo Hallward-ova vynikajúca kniha nie je len o Haiti, ale o tom, čo to dnes znamená byť “ľavičiarom“: opýtaj sa ľavičiara, aký je jeho postoj k Aristide-ovi, a bude okamžite jasné, či je partizánom radikálnej emancipácie alebo púhym humanitárnym liberálom, ktorý chce „globalizáciu s ľudskou tvárou“.


[ Zdroj: http://www.newstatesman.com/books/2008/08/haiti-aristide-lavalas ]

Globálny dlh a paralelné univerzum

JEAN BAUDRILLARD | The European Graduate School

Prežije náš dlh aj nás samotných?

Elektronický billboard na Times Square zobrazuje americký štátny dlh, astronomické číslo nejakých tisícok milliard dolárov zvyšujúci sa v miere 20 000 dolárov za sekundu. Ďalší elektronický billboard v Beaubourg Center v Paríži zobrazuje tisícky sekúnd do roku 2000. Druhé číslo je časové, ktoré sa postupne zmenšuje. Predchádzajúce číslo sa týka peňazí, vzrastajúce raketovou rýchlosťou. Druhé je rátaním k druhej nule. Predchádzajúce sa, naopak, zvyšuje do nekonečna. Avšak, prinajmenšom imaginárne, evokujú obe katastrofu: ubiehanie času na Beaubourg; vstup dlhu do exponenciálneho módu a možnosť finančného krachu na Times Square.


V skutočnosti nebude dlh nikdy splatený. Žiaden dlh nebude nikdy splatený. Konečné odrátavanie sa nikdy neudeje. Ak sa ráta čas, chýbajúce peniaze sú mimo zarátavania. Spojené štáty sú už virtuálne neschopné platiť, no to nebude mať akékoľvek dôsledky. Nebude žiaden deň zúčtovania pre tento virtuálny bankrot. Celkom stačí vstúpiť do exponenciálneho alebo virtuálneho módu na zbavenie sa akejkoľvek zodpovednosti, odkedy tu už viac nie je žiadna referencia, žiaden referenčný svet, ktorý by slúžil ako meracia miera.


Vytratenie sa referenčného univerza je celkom novým fenoménom. Keď sa niekto pozrie na billboard na Broadway-i s jeho letiacimi číslami, má dojem, že dlh vzlieta, aby dosiahol stratosféru. Je to jednoducho číslo galaxie v svetelných rokoch, ktoré sa stráca v kozme. Rýchlosť opustenia zeme je práve ako tá satelitov zo zeme. To je to, akým to je: dlh krúži na svojom vlastnom orbite, so svojou vlastnou trajektóriou vytvorenou z kapitálu, ktorá je odteraz oslobodená od ekonomických súvislostí a pohybuje sa v paralelnom univerze (akcelerácia kapitálu zbavila peniaze účasti na každodennom univerze výroby, hodnoty a úžitku). Dokonca to nie je ani obežné univerzum: skôr je mimo obehu, necentrovaný, excentrický, s len veľmi slabou pravdepodobnosťou, že sa jedného dňa pridá k našemu. To je dôvod, prečo žiaden dlh nebude nikdy splatený. V najlepšom prípade môže byť podplatený za obchodnú cenu, aby bol neskôr opäť umiestnený na trh s dlhmi (štátny dlh, národný dlh, globálny dlh), kde sa stane obeživom výmeny. Odvtedy, čo tu nie je žiaden pravdepodobný dátum splatenia, má dlh nevyčísliteľnú (neodhadnuteľnú) hodnotu. Dokiaľ takto visí nad našimi hlavami bez akejkoľvek referencie, slúži tiež ako náš jediný garant proti času. Na rozdiel od odrátavania, ktoré označuje koniec času, donekonečna odkladaný dlh je garantom, že dokonca i čas je nevyčerpateľný... A my naozaj potrebujeme virtuálne poistenie času, odkedy sa naša budúcnosť ide rozptýliť v skutočnom čase.


Zmazanie dlhu, vyrovnanie účtov, zrušenie splátok Tretieho sveta... Ani na to nepomyslite! Žijeme iba vďaka tejto nerovnováhe, tejto proliferácii a prísľubu večnosti vytvorenej dlhom. Globálny alebo planetárny dlh nemá, samozrejme, žiaden zmysel v v klasických pojmoch akcií alebo úveru. No chová sa ako náš skutočný spoločný vymeraný úver, symbolický úverový systém, prostredníctvom ktorého sú ľudia, korporácie, národy štandardne pripojené jeden k druhému. Ľudia sú zviazaní jeden k druhému (to platí tiež pre banky) prostredníctvom virtuálneho bankrotu, práve tak, ako spoluvinníci sú previazaní s ich zločinom. Každý si je istý v tom, že existuje pre druhého v tieni nezlepšiteľného a nevyriešiteľného dlhu preto, že k dnešku je celkové množstvo globálneho dlhu omnoho väčšie ako celkové množstvo dostupného kapitálu. Takto nemá dlh viac iný význam ako zjednotiť všetky civilizované bytosti v rovnakom osude podanom na úvere. Podobná vec sa deje s nukleárnymi zbraňami, ktorých globálny objem je omnoho väčší ako ten, ktorý je nutný na zničenie celej planéty. Avšak, ostáva to ako spôsob zjednotenia celého ľudstva na rovnaký osud poznačený hrozbou a odstrašovaním.


Prinajmenšom je teraz ľahšie pochopiť, prečo sú Američania dychtiví po zverejnení svojho domáceho dlhu takýmto okázalým spôsobom. Iniciatíva Times Square je vytvorená, aby vyvolala v štáte pocit viny v spôsobe akým riadi krajinu, určená na varovanie občanov pred hroziacim kolapsom finančných a verejných sfér. No, pochopiteľne, toto premrštené číslo zbavuje billboard všetkého zmyslu (dokonca i čísla stratili svoj vymeraný úver). V skutočnosti to nie je nič než gigantická reklamná kampaň a, mimochodom, preto je neónový billboard urobený tak, aby vyzeral ako víťazná citácia akciového trhu, ktorá prešla vrchol. A ľudia na ňu hľadia, fascinovaní výjavom svetového výkonu (medzičasom sa ľudia zriedkavo pozerajú na numerický čas hodín v Beaubourg, aby sledovali gradujúci koniec tohto storočia). Ľudia sú spoločne v rovnakej situácii ako ten ruský skúšobný pilot, ktorý bol až do poslednej sekundy schopný vidieť pád a haváriu svojho lietadla na video-systéme svojho tryskáča Tupolev. Bolo jeho posledným reflexom dívať sa na obraz pred smrťou? Mohol si predstaviť svoje posledné chvíle života vo virtuálnej realite. Prežil ten obraz pilota len o desatinu sekundy, alebo naopak? Žije virtuálna realita ďalej po katastrofe skutočného sveta?


Našimi skutočnými umelými satelitmi sú globálny dlh, toky kapitálu, a nukleárne náklady, ktoré krúžia okolo zeme v obežnom tanci. Ako číre artefakty s hviezdnou rýchlosťou a okamžitou schopnosťou zvratu, našli svoje skutočné miesto. Toto miesto je ešte zvláštnejšie než akciový trh, banky, alebo nukleárne zásoby: je na obežnej dráhe, kde vychádzajú a svitajú ako umelé slnká.


Jednými z najsúčasnejších z týchto exponenciálne sa vyvíjajúcich paralelných svetov sú internet a mnoho rozšírených sietí informácií. Každý deň v reálnom čase tam je možné zmerať neprekonateľný rast (alebo zrejme výhonok) informácií, s číslami reprezentujúcimi milióny ľudí a miliardami operácií, ktoré pokrývajú. Informácie sa dnes rozširujú do takej miery, že to už viac nemá nič spoločné s získavaním vedomostí. Nesmierny potenciál informácií nebude nikdy splatený a nebude nikdy schopný dosiahnuť svoju konečnosť. Presne ako dlh. Informácia je práve tak neriešiteľná ako dlh a nikdy nebudeme schopný sa jej zbaviť. Zbieranie dát, hromadenie a transportovanie informácií po celom svete je rovnakou vecou ako zozbieravanie nezaplatiteľného dlhu. A tu rovnako, odkedy je šírenie informácií väčšie ako potreby a schopnosti akéhokoľvek jednotlivca, a ľudského druhu vo všeobecnosti, nemá iný význam než ten, zviazať ľudstvo s osudom intelektálnej automatizácie a duševnej zakrpatenosti. Je jasné, že ak malá dávka informácie zredukuje neznalosť, obrovská dávka umelej inteligencie môže len posilniť vieru, že naša prirodzená inteligencia je nedostatočná. Najhoršia vec, ktorá sa môže prihodiť jednotlivcovi je vedieť príliš veľa a, takto, padnúť za vedenie. Je to presne také isté so zodpovednosťou a emočnou kapacitou. Neprestajné oznamovanie médií pokiaľ ide o násilie, utrpenie, a katastrofy, vzdialené od vyzdvihovania nejakého druhu kolektívnej solidarity, iba demonštruje našu skutočnú nemohúcnosť a vedie nás k panike a rozhorčeniu.


Chytené vo svojej autonómnej a exponenciálnej logike sú všetky tieto paralelné svety ako časované bomby. Je to zjavnejšie pri nukleárnych zbraniach, no platí to tiež pri dlhu a kapitálových tokoch. Najmenší vstup týchto svetov do našich, najmenej viditeľná zrážka medzi ich obežnými dráhami a našimi, by okamžite porušila krehkú rovnováhu našich cenných papierov a ekonomík. Toto by (alebo bude) bolo rovnaké s celkovým oslobodením sa informácií, čo by nás mohlo premeniť vo voľné radikály zúfalo hľadajúce svoje molekuly v tesnom kyberpriestore.


Rozum by pravdepodobne trval na tom, že tieto svety zahrnujeme do nášho homogénneho vesmíru: nukleárne zbrane by mali mierový úžitok, všetky dlhy by boli zmazané, všetky toky kapitálu by boli znova investované v zmysle spoločenského dobra, a informácie by prispeli k vedeniu. Toto je, bezpochýb, nebezpečná utópia. Nechajme tieto svety paralelné k našim, nechajme ich hrozby visieť vo vzduchu: ich excentrickosť je tým, čo nás chráni. Pretože, bez ohľadu na to aké paralelné a excentrické môžu byť , sú napokon naše. My sme tými, kto ich vytvorili a umiestnili ich z dosahu, ako náhradu transcendencie. My sme tí, čo ich dali na ich orbity ako určité druhy katastrofického imaginárna. A je to možno lepšie takto. Naša spoločnosť bola raz stužená utópiou progresu. Teraz existuje kvôli katastrofickému imaginárnu.


[ Zdroj: http://www.egs.edu/faculty/jean-baudrillard/articles/global-debt-and-parallel-universe/ ]

Som bojujúci ateista: Interview so Slavojom Žižekom

DOUG HENWOOD | Bad Subjects

Vo všeobecnosti hrá anarchizmus v americkej radikálnej politike a kontrakultúre veľkú úlohu. Aký je váš názor na tieto vplyvy?
Samozrejme dokážem pochopiť v čom spočíva výzva anarchizmu. I keď som si dostatočne vedomý protikladnej a viacznačnej povahy Marxovho vzťahu k anarchizmu, mal Marx pravdu v tom, keď zameral pozornosť na to, ako anarchisti, ktorí presadzujú „žiaden štát, žiadna moc“ na realizáciu svojich cieľov obyčajne vytvoria svoju vlastnú spoločnosť, ktorá sa riadi väčšinou autoritárskych stanov. Mojím prvým problémom s anarchizmom je vždy, „Áno, súhlasím s vašimi cieľmi, no povedzte mi, ako ste organizovaní.“ Pre mňa je tragédiou anarchizmu to, že skončíte s tajnou autoritárskou tajnou spoločnosťou pokúšajúcou sa dosiahnuť anarchistické ciele. Druhým bodom je, že mám problémy s tým, ako anarchizmus zodpovedá dnešným problémom. Myslím si, že ak niečo potrebujeme, tak je to viac globálnej organizovanosti. Myslím, že ľavica by mala zrušiť tú rovnosť, že viac globálnej organizovanosti znamená viac totalitárnej kontroly.

Keď hovoríte o globálnej organizácii, máte na mysli nejaký typ globálneho štátu, alebo myslíte neštátne organizácie?
Pri tom nemám vôbec žiadne predsudky. Napríklad, väčšina ľavičiarov odmietla hovoriť o vľšeobecných ľudských právach len ako o ďalšom nástroji amerického imperializmu, na vyvíjanie tlaku na krajiny tretieho sveta alebo iné krajiny, ktoré sa nepáčia Amerike, aby ich mohla bombardovať. No nie je to tak jednoduché. Ako vieme, nasledovaním tejto logiky bol zatknutý Pinochet. A i keď bol oslobodený, vyprovokovalo to úžasnú psychologickú zmenu v Čile. Keď Čile opustil, bol všeobecne obávanou, šedou eminenciou. Vrátil sa ako starý muž, ktorého sa nikto nebál. Takže namiesto odmietania týchto zákonov stojí za to hrať túto hru. Mali bz sme prinajmenšom strategicky podporovať myšlienku určitého typu medzinárodného súdu a potom sa ju pokúsiť posunúť k progresívnejšiemu užitiu.

Amerika je týmto už znepokojená. Pred niekoľkými mesiacmi, keď bol senát stále pod kontorlou republikánov, si zaviedlo opatrenie zakazujúce akémukoľvek medzinárodnému súdu mať akúkoľvek jurisdikciu nad americkými občanmi. Viete, že nehovorili o žiadnom anti-imperialistickom súdu Tretieho sveta. Hovorili o Haag-skom súde, ktorí ovládajú západní Európania. To isté platí pre mnoho z týchto medzinárodných agentúr. Myslím, že by sme to mali brať so všetkým, čo k tomu patrí. Ak je to mimo domény štátnej moci, dobre. No niekedy, aj keď je to súčasťou štátnej moci. Myslím, že ľavica by mala prekonať tento prvotný strach zo štátnej moci, že ak je to nejaká forma kontroly, je to zlé.

Popisujete vnútornú štruktúru anarchistických skupín ako autoritársku. Ale model populárny u mladých aktivistov dnes je výlučne anti-hierarchický a orientovaný na dohodu. Myslíte si, že je tu niečo potajme autoritárske na takýchto podľa všetkého voľnobežiacich štruktúrach?
Absolútne. A tu neblafujem; hovorím z osobnej skúsenosti. Možno je moja skúsenosť príliš úzka, no nie je obmedzená na nejaký tajomný balkánsky región. Mám kontakty v Anglicku, Francúzsku, Nemecku a ďalšie – a stále, za maskou tejto dohody, tu bola osoba prijímaná určitými nepísanými pravidlami ako tajný pán. Totalitarizmus bol absolútny v tom zmysle, že ľudia predstierali, že si boli rovní, no všetci ho poslúchali. Háčik bol v tom, že bolo zakázané otvorene povedať, že on bol šéf. Musíte sfalšovať istý typ rovnosti. Nie je možné artikulovať skutočný stav vecí. Čo je dôvod, prečo som hlboko nedôverčivý k tomuto „skoordinujme to nejakým rovnostársskzm štýlom“. Som viac pesimistický. Na zachránenie tejto rovnosti máte omnoho hrozivejšiu figúru pána, ktorý tlačí na druhých, aby zachránili čistotu ne-herarchického princípu. Toto nie je len teória. Rád by som počul o skupinách, ktoré neuviazli v tejto čudnej dialektike.

Za posledné roky sme videli nárast širokého anti-kapitalistického –alebo ako hovoríme my v USA, anti-korporatívneho alebo anti-globalizačného- hnutia, z ktorého je mnoho organizovaného podľa anarchistických princípov. Myslíte si, že sú tieto demonštrácie znakom nejakého návratu ľavice, nového hnutia?
Čiastočne. Nie v zmysle bytia z časti dobrý a sčasti zlé, no preto, že situácia nie je rozhodnutá – možno dokonca nerozhodnuteľná. Čo vzíde z hnutia zo Seattle-u je terén boja. Myslím, že je to práve teraz – po útokoch na World Trade Center – kedy úloha „Seattle“ nadobudne svoju plnú naliehavosť! Po dobe odplaty bude opäť nový (ideologický) úpadok, a tento bod bude našou šancou!

Mnohé z toho bude závisieť na schopnosti tých progresívnych zviditeľniť sa.
Som si tu dobre vedomý veľkej cenzúry médií. Dokonca i v európskych médiách, ktoré by mali byť otvorenejšie, neuvidíte detailné preskúmanie agendy hnutia. Dostanete nejaké hrozivé veci. Je v tom niečo temného. Podľa normálnych pravidiel liberálnej hry by ste očakávali, že budú niektorí títo ľudia pozvaní do televíznych talkshow, konfrontovaní s ich protivníkmi, postavení do ostrej polemiky, no nie. Ich agenda je ignorovaná. Zvyčajne sú zošmiešnení ako obhájcovia nejakej zastaranej ľavicovej politiky alebo nejakého partikularizmu, ako uchovanie lokálnych podmienok voči globalizácii. Mojím záverom je, že mocnosti musia byť prinajmenšom v nejakom druhu paniky. To je dobré znamenie.

No veľká časť z hnutia nemá žiadnu jasnú agendu, ktorú by mohla ponúknuť. Prečo je elita v takejto panike?
Nie je to tak, že to sú nejakí nemoderní ľavicoví idioti, alebo nejaký druh lokálnych tradicionalistov. Som si dobre vedomý, že Seattle a ďalší je stále hnutím, ktoré si hľadá podobu, no myslím, že má potenciál. (I keď) tu nie je žiadna jasná agenda, avšak je tu postoj vyčítajúci tejto globalizácii to, že je príliš vynímajúca [diskriminujúca], nie skutočná globalizácia, ale len kapitalistická globalizácia.

No v rovnakom čase, kedy toto hnutie rástlo, tu bola reťaz volebných víťazstiev pre pravicu – Forza Italia Silvio-a Berlusconi-ho v Taliansku, Strana slobody Jorg-a Haider-a v Rakúsku, u nás Bush-a. Čo si myslíte o tomto?
Nemali by byť podceňovaní. Poviem to, svojimi zastaralými stalinistickými pojmami: sú tu dva odklony, ktorým sa je treba vyhnúť, ľavý a pravý. Pravicovým odklonom je úplne potvrdiť ich liberálnych protivníkov a povedať, „Dobre, máme svoje problémy s Gore-om alebo Blair-om, no sú to v podstate naši chlapci, a mali by sme ich podporovať proti skutočnej pravici.“ Mali by sme sa tiež vyhnúť opačnej chybe, čo je to, že sú všetci rovnakí. Je jedno, či je to Gore alebo Bush. Z tejto pozície to je iba krok k postoju, ktorý vraví, „takže je dokonca lepšie, že máme Bush-a, pretože potom vidíme skutočného nepriateľa.“

Mali by sme sa ubrať správnym stredným smerom: pri udržiavaní si svojho kritického odstupu od umiernenej ľavice, nemali by sme sa ich obávať podporiť ak sú v stávke určité témy. V stávke je nasledovné: v 1990-tych rokoch to vyzeralo, že po rozpade socializmu reprezentuje ľavica Tretej cesty všeobecné záujmy kapitálu ako takého, hovoriac starým marxistickým spôsobom, a pravicové strany reprezentujú partikulárne záujmy. V USA sa republikáni zamerali na určité typy bohatých, a dokonca určité časti spodných tried – flirtujúc s morálnou väčšinou, napríklad. Problémom je, že pravicoví politici, takí ako Haider, hrajú globálnu hru. Nielen že máme ľavicu Tretej cesty; teraz máme tiež pravicu Tretej cesty, ktorá sa pokúša skombinovať globálny kapitalizmus s konzervatívnejšou kultúrnou politikou.

Tu vidím dlhodobé nebezpečenstvo týchto pravičiarov. Myslím, že skôr alebo neskôr budú jestvujúce mocenské štruktúry nútené viac a viac priamo porušovať svoje vlastné formálne demokratické pravidlá. Napríklad v Európe je tendenciou za všetkými týmito hnutiami ako revízia holokaustu a podobne pokus odstrániť konsenzus po druhej svetovej vojne okolo anti-fašizmu, so sociálnou solidaritou okolo sociálneho štátu. Je tu otvorená otázka čo ho nahradí.

(Pozn.: Nové núdzové sily dovolili po útokoch na WTC/Pentagon vláde USA dozor pre domáce účely, ktorý odkladá právo habeas corpus (právo humánneho a dôstojného zaobchádzania s podozrelou alebo stíhanou ľudskou bytosťou) pre imigrantov, a umožňuje bezpečnostným službám monitorovať telekomunikačné aktivity a prezerať vaše študentské a bankové záznamy bez súdneho dovolenia.)

A čo prechod od Clinton-a k Bush-ovi? Čo je na tom významné z vášho pohľadu?
Smutnou vecou je, že Clinton za sebou zanechal zdevastovanú Demokratickú stranu. Sú ľudia, ktorí hovoria, že jeho odchod nechal určitý priestor pre vzkriesenie ľavicového krídla strany, no bude to ťažké. Skutočným problémom Clintona je jeho odkaz; niet žiadneho. Neprežil ako hnutie v tom zmysle, že zanechal dlhodobú stopu. Bol len oportunistom a teraz je jednoducho von. Neobjavil sa ako postava ako Thatcher-ová alebo Reagan, ktorí zanechali určitý odkaz. Dobre, môžete povedať, že ľavica zanechala posolstvo kompromisu alebo triangulácie [ideológia, ktorá je nad alebo medzi ľavicou a pravicou], no veľké zlyhanie je na úrovni ideológie. Nezanechal za sebou platformu, s ktorou by sa mohli umiernení liberáli stotožniť.

Mnoho čitateľov amerických undergroundových publikácií číta Noam-a Chomsky-ého a Howard-a Zinn-a, a tie veci vychádzajúce z malých anarchistických vydavateľstiev. Čo by mohli mať z čítania vašich prác, čo im chýba?
Martin Heidegger povedal, že filozofia nerobí veci ľahšie, robí ich ťažšie a komplikovanejšie. Čo sa môžu naučiť je dvojznačnosť mnohých situácií, v tom zmysle, že kedykoľvek sú prezentované veľkými médiami v jednoduchej opozícií, ako multikulturálna tolerancia versus etnický fundamentalizmus, nie je táto opozícia nikdy tak zrejmá. Úmyslom je, že veci sú vždy komplexnejšie. Napríklad, multikulturalistická tolerancia, alebo prinajmenšom jej určitý typ, vytvára alebo zahŕňa omnoho hlbší rasizmus. Ako pravidlo sa tento typ tolerancie opiera o rozdiel medzi nami multikulturalistami, a netolerantnými etnickými druhými, s paradoxným dôsledkom, že anti-rasizmus samotný sa používa na odmietnutie, rasistickým spôsobom, druhého ako rasistu. To nespomínam fakt, že tento typ “tolerancie“ je ako pravidlo povýšený. Tento rešpekt k druhému nám nemôže nepripomenúť rešpekt k naivným detským vieram: nechávame ich v ich požehnanej nevedomosti, aby sme im neuškodili...

Alebo si vezmime Chomsky-ého. Sú tu dve problematické črty v jeho prácach – i keď nespomínam, že ho veľmi obdivujem. Jednou je jeho anti-teoritickosť. Priateľ, ktorý s ním nedávno bol na obede mi nedávno povedal, že Chomsky vyhlásil, že došiel k záveru, že spoločenské a ekonomické vedy nemajú význam – že veci sú jednoducho evidentné, ako americký štátny teror, a že všetko, čo potrebujeme vedieť, sú fakty. S tým nesúhlasím. A druhou vecou je, že so všetkým jeho kriticizmom USA si Chomsky uchováva určitú väzbu k tomu, čo je najzákladnejšou zložkou americkej ideológie, individualizmus, základnú vieru, že Amerika je krajinou slobodných jednotlivcov a podobne. Takže v tomto zmysle je hlboko a problematicky americký.

Môžete vidieť niektoré z týchto problémov v známom Faurisson-ovom škandále vo Francúzsku. Ako mnoho čitateľov vie, Chomsky napísal predhovor pre knihu Robert-a Faurisson-a, ktorá bola ohrozená zákazom, pretože popierala realitu holokaustu. Chomsky tvrdil, že i keď sa stavia proti obsahu knihy, mala by byť kniha stále publikovaná z dôvodov slobody slova. Rozumiem tomuto argumentu, no nemôžem ho tu podporovať. Argumentom je, že sloboda tlače je slobodou pre všetkých, dokonca pre tých, ktorých považujeme za odporných a úplne neakceptovateľných; inak, dnes sú to oni, zajtra my. Zneje to logicky, no myslím, že to uniká pravému paradoxu slobody: že ju musia garantovať isté obmedzenia.

Takže, aby sme pochopili to, čo sa dnes deje – na pochopenie toho, ako sa vnímame, na pochopenie štruktúr spoločenskej autority, na pochopenie či naozaj žijeme v „liberálnej“ spoločnosti, a ako dnes fungujú zákazy – pre to potrebujeme spoločenské vedy. To je rozdiel medzi mnou a menami, ktoré ste spomínali.

Chomsky a ľudia ako on si zrejme myslia, že ak dostaneme fakty, veci sa takmer už o seba postarajú. Prečo to nesúhlasí? Prečo „fakty“ nestačia?
Dovoľte mi dať vám veľmi naivnú odpoveď. Myslím, že v podstate sú fakty už známe. Vezmime si Chomsky-ého analýzy o tom, ako CIA intervenovala v Nikaragui. V poriadku, (prináša) veľa detailov, áno, ale naučil som sa niečo zásadne nové? Je to práve to, čo som čakal: CIA hrala veľmi špinavú hru. Samozrejme, je omnoho presvedčivejšie ak sa dozviete špinavé detaily. No nemyslím si, že sme sa tu skutočne naučili niečo dramaticky nové. Nemyslím si, že púhe „vedenie faktov“ môže naozaj zmeniť vnímanie ľudí.

Alebo inak: Chomsky-ého vlastná postoj na Kosovo, na Juhoslávsku vojnu, ukazuje nejaké jeho obmedzenia, kvôli nedostatku príslušného historického kontextu. So všetkými svojimi faktami má zlý obraz. Pokiaľ môžem súdiť ja, tak Chomsky prevzal určité rozprávanie – že by sme nemali zvaľovať všetku vinu na Miloševič-a, že všetky strany sú viac alebo menej vinné, a západ podporoval alebo podnietil túto explóziu kvôli svojim vlastným geopolitickým cieľom. Všetci nie sú rovnakí. Nehovorím, že sú Srbi vinní. Iba zopakujem svoje staré hľadisko, že Juhoslávia sa neskončila s odštiepením Slovinska. Skončila sa vo chvíly keď Miloševič prebral Srbsko. Toto sputilo celkom odlišnú dynamiku. Taktiež nie je pravda, že rozpad Juhoslávie bol podporovaný Západom. Naopak, Západ vyvinul enormný tlak, prinajmenšom do 1991, aby etnické skupiny ostali v Juhoslávii. Videl som (bývalého ministra zahraničia] James-a Baker-a v juhoslávskej TV podporovať pokusy juhoslávskej armády predísť odštipeniu Slovinska.

Rozhodujúcim paradoxom pre mňa je, že pretože mu chýba teoretická schéma, Chomsky niekedy dokonca chápe fakty nesprávne.

Pred niekoľkými rokmi ste boli zapletení so skupinou Laibach a jej proto-štátom, NSK (Neue Slovenische Kunst). Prečo ste sa k nim pripojili?
Dôvod, prečo sa mi v istej chvíly páčili (čo bolo počas posledných rokov „skutočne jestvujúceho socializmu“) bol, že boli tretím, znepokojujúcim hlasom, nepasujúcim do opozície medzi starými komunistami a novými liberálnymi demokratmi. Pre mňa bol ich odkaz ten, že tu boli základné mechanizmy moci, ktorých sme sa nemohli zbaviť jednoduchým prechodom k demokracii. To bol znepokojujúci odkaz, čo je to, prečo šli každému na nervy. Nebol to žiaden teoretický konštrukt. V neskorých 1980-tych rokoch dostali ľudia tento odkaz inštinktívne – čo je dôvod prečo Laibach bol silnejšie potlačovaný novými demokratickými, nacionalistickými silami v Slovinsku ako predtým komunistami. V skorých 1980-tych rokoch mali nejaké preoblémy s komunistami, no v polovici 1980-tych ďalej nemali žiadne problémy. Opäť sa zaoberali prechodom moci. S ich uštipačnými rituálmi totalitárnej moci vyslali istý odkaz o fungovaní moci, ktorý nepasoval do naivnej viery v liberálnu demokraciu. Zázrakom bolo, že to robili cez určité javiskové rituály. Neskôr sa pokúsili zmeniť imidž (použijúc marketingové termíny) a zlyhali.

Hovoríte a píšete veľa o populárnej kultúre, obzvlášť filmoch. Ako sa vaše myslenie o popkultúre vzťahuje k vášmu mysleniu o politike?
Už viac nemôžeme, ako sme to robili v starých dobrých časoch (ak boli naozaj dobré) dávať to protikladu ekonomiku a kultúru. Sú to poprepletané nielen prostredníctvom komercionalizácie, ale tiež kulturalizáciou ekonomiky. Politická analýza dnes nemôže obísť masovú kultúru. Pre mňa sa základné ideologické postoje nenachádzajú vo veľkom obraze filozofických stanovísk, ale namiesto toho v životných úkonoch – ako sa správate, ako reagujete –, ktoré sú nielen reflektované v masovej kultúre, ale ktoré sú, do určitého bodu, v masovej kultpre vytvárané. Masová kultúra je dnes ústredným ideologickým bojovým poľom.

Nedávno ste hovorili o obnovení Lenin-a. Pre veľa politicky aktívnych mladých ľudí je Lenin diabolskou postavou. Čo nachádzate hodnotné na Lenin-ovi, alebo leninskej tradícii?
Dávam si pozor, aby som nehovoril o opakovaní Lenin-a. Nie som idiot. Dnes by neznamenalo nič vrátiť sa k leninistickej strane pracujúcich. Čo ma zaujíma na Lenin-ovi je to, že potom ako roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, sa ocitol na úplnom mŕtvom bode. Všetko šlo zlým smerom. Všetky sociálno-demokratické strany mimo Ruska podporovali vojnu, a bol tu masový výbuch patriotizmu. Po tomto musel Lenin uvažovať o tom, ako opätovne objaviť radikálnu, revolučnú politiku v tejto situácii totálneho rozpadu. To je Lenin, ktorý sa mi páči. Lenin je zvyčajne predstavovaný ako veľký nasledovník Marx-a, no je impozantné ako často čítate u Lenin-a ironický riadok, že „o tomto nie je v Marx-ovi nič.“ Je to čisto negatívna paralela. Tak ako bol Lenin nútený preformulovať celý socialistický projekt, sme my v podobnej situácii. Čo spravil Lenin by sme mali sporaviť dnes my na omnoho radikálnejšej úrovni.

Napríklad, na najfundamentálnejšej úrovni predpokladá Marx-ov koncept vykorisťovania určitú pracovnú teóriu hodnoty. Ak toto vezmete z Marx-a, celá budova jeho modelu sa rozpadne. Čo s tým urobíme dnes s danou dôležitosťou duševnej práce? Obidve štandardné riešenia sú príliš jednoduché – tvrdiť, že je tu stále reálna fyzická výroba prebiehajúca v Treťom svete, alebo že sú dnešní programátori novým proletariátom? Ako Lenin, sme na mŕtvom bode. Čo sa mi na Lenin-ovi páči je práve to, čo na ňom ľudí desí – bezohľadný bude musieť odložiť všetky predsudky. Prečo nie násilie? Strašné, ako to znie, myslím, že je to užitočná protilátka na všetok ten aseptický, frustrujúci, politicky korektný pacifizmus.

Vezmime si kampaň proti fajčeniu v USA. Myslím si, že je to omnoho podozrivejší fenomén ako sa zdá byť. Poprvé, hlboko v ňom je vpísaná myšlienka absolútneho narcizmu, že čokoľvek si v kontakte s inou osobou, nejako ťa on alebo ona môže nakaziť. Podruhé, je tu závisť k intenzívnemu pôžitku fajčenia. Je tu istá predstava subjektivity, určitá falošnosť v liberalizme, ktorá upadá do „chcem, aby ma nechali druhí na pokoji; nechcem byť pri druhých príliš blízko.“ Taktiež, v tomto boji proti proti tabakárskym spoločnostiam máte istý typ politicky korektného yuppie-ho (člen vyššej strednej triedy medzi 20-30 rokmi žijúci v meste), ktorému sa finančne veľmi dobre darí, no ktorý si chce uchovať určitú anti-kapitalistickú auru. Je lepší spôsob, ako sa zamerať na zreteľného zloducha, Veľkého Tabakára? Funguje to ako náhrada za nepriateľa. Stále môžete konštatovať, že vaše akciové trhy získavajú, no môžete povedať, „som proti tabakárskym spoločnostiam“. Teraz by som mal ozrejmiť, že nefajčím. A nepáčia sa mi tabakárske spoločnosti. No táto posadnutosť nebezpečenstvom fajčenia nie je tak jednoduchá ako sa môže zdať.

Tiež ste nechali niektorých svojich čitateľov škriabať sa za hlavy nad pozitívnymi vecami, ktoré ste nedávno napísali o kresťanstve. Čo v kresťanstve považujete za hodnotné?
Som v pokušené povedať, “leninistickú časť“. Som bojujúci ateista. Moje sklony sú tkamer maoistické. Kostoly by mali byť zmenené na obilné silá alebo paláce kultúry. Čo spravilo kresťanstvo je, že nám v nábožensky mystifikovanej forme, dalo myšlienku znovuzrodenia. Proti pohanskému pojmu osudu, kresťanstvo ponúklo možnosť radikálneho otvorenia, že môžme nájsť nulový bod a vyčistiť stôl. Predstavilo nový typ etiky: nie tú, že každý z nás by mal robiť svoju povinnosť vzhľadom na naše miesto v spoločnosti – dobrý kráľ by mal byť dobrým kráľom, dobrý služobník dobrým služobníkom – no namiesto toho bez ohľadu na to, kým som, mám priamy príástup k univerzalite. Toto je výbušnina. Čo ma zaujíma je len táto výbušnina. Samozrejme to bolo neskôr prevzaté sekulárnymi filozofmi a progresívnymi mysliteľmi. Nijako neobhajujem cirkev ako inštitúciu, ani len minimálne.

Napríklad, zoberme si Judith Butler, a jej tézu, že naša sexuálna identita nie je časťou našej prirodzenosti, ale je spoločensky konštruovaná. Takéto tvrdenie, táto feministická pozícia, by sa mohla objaviť iba voči pozadiu kresťanského priestoru.

Viackrát ste použili slovo „univerzalizmus“. Pre narábanie s takýmito konceptami by vás ľudia, ktorých by ste identifikovali ako sily politickej korektnosti, obvinili z eurocentrizmu. Dokonca ste napísali radikálnu ľavicovú obhajobu eurocentrizmu. Ako by ste reagovali na obvinenia z tábora politickej korektnosti proti vám?
Myslím, že by sme mali akceptovať to, že univerzalizmus je eurocentrickým pojmom. To môže znieť rasisticky, no nemyslím si, že je. Dokonca vtedy, keď sa krajiny Tretieho sveta dovolávajú slobody a demokracie, keď formulujú svoj boj proti európskemu imperializmu, potvrdzujú na omnoho radikálnejšom stupni európsky predpoklad univerzalizmu. Môžete sa rozpamätať , že v boji proti aparteidu v Južnej Afrike, sa ANC [African National Congress – bývalá vedúca ľavicová strana Juhoafrickej republiky] odvolávala na univerzálne osvietenské hodnoty, a bol to Buthelezi, čierny podporovateľ režimu platený CIA, ktorý sa dovolával špecifických afrických hodnôt.

Mojím protivníkom tu je široko akceptovaná pozícia, že by sme mali zanechať hľadanie po univerzálnej pravde – že čo máme namiesto sú len odlišné rozprávania o tom, kto sme, príbehy, ktoré si rozprávame o sebe. Takže v tomto zmysle je najvyššou etickým príkazom rešpektovať príbhe druhého. Všetky príbehy by mali byť vyrozprávané, každá etnická, politická, alebo sexuálna skupina by mala mať právo povedať nám svoj príbeh, ako keby bol tento typ tolerancie voči pluralite príbehov bez univerzálnej pravdivostnej hodnoty konečným etickým horizontom.

Som radikálne proti tomu. Etika rozprávania príbehov je zvyčajne sprevádzaná právom rozprávať, ako keby najvyššíém činom, ktorý môžete urobiť dnes je povedať svoj vlastný príbeh, ako keby len čierna lesbická matka vedela aké je to byť čiernou lesbickou matkou, a podobne. To môže znieť veľmi emancipačne. No vo chvíly, keď akceptujeme túto logiku, vstúpime do určitého aparteidu. V situácii spoločenskej dominancie nie sú všetky príbehy rovnaké. Napríklad, v Nemecku v 1930-tych rokoch nebolo rozprávanie Židov len jedným medzi mnohými. Bolo to rozprávanie, ktoré vysvetľovalo pravdu o celkovej situácii. Alebo dnes, zoberte si boj gayov. Gayom nestačí povedať, „chcem,a by bol vypočutý náš príbeh“. Nie, rozprávanie gayov musí obsahovať univerzálnu dimenziu, v zmysle, že ich implicitné tvrdenie musí byť, že to, čo sa deje nám nie je niečím čo sa týka len nás. Čo sa deje nám je symptóm alebo signál, ktorý nám hovorí o tom, že niečo o tom, čo nie je v poriadku s celkovosťou spoločnosti dnes. Musíme trvať na tejto univerzálnej dimenzii.


Slavoj Žižek je filozof a psychoanalytik.

Bad Subjects, vydanie #59, Február 2002
[ Zdroj: http://bad.eserver.org/issues/2002/59/zizek.html ]

Švédsky sociálny zázrak? Ďakujem, neprosím!

MIROSLAV POMAJDÍK | Socialistický zväz mladých

Sociálny štát vo Švédsku je často skloňovaným vzorom pre sociálne cítiacu skupinu obyvateľstva. Švédsky sociálny model sa stal vzorom pre sociálnu demokraciu celého sveta. Tento model je taktiež vzorom pre našu sociálnu demokraciu SMER.

V nedávnom článku o odborárskom proteste v Košiciach, sme ostro zaútočili na kolaboráciu našich odborov so stranou Smer-SD. Objatie odborov so sociálnou demokraciou je pre pracujúcich veľakrát smrtiace. Toto manželstvo je zárukou straty revolučnosti a naozajstného vykúpenia pracujúcich. Sociálny štát a sociálna demokracia potrebujú kapitalizmus a z neho prameniace súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Zradu sociálnej demokracie sme odhaľovali vo viacerých predošlých článkoch, no tento krát chceme ukázať zradu na pracujúcich zo strany sociálnej demokracie v ich najväčšej historickej bašte a ukázať tak pravú podstatu sociálneho štátu, ktorý dosiahol vo Švédsku vrchol, za ktorý je už neradno prechádzať.


Sociálnu demokraciu z jej vlastnej lži usvedčuje práve sociálny demokrat Ľuboš Blaha. Citujem z jeho knihy Späť k Marxovi ?: „Švédska sociálna demokracia v spolupráci s odbormi predstavila v roku 1975 praktický návrh, ako dosiahnuť model ekonomickej demokracie. Autorom tejto koncepcie bol nemecký rodák, hlavný intelektuál švédskeho odborového hnutia R. Meidner. Podľa neho sa mali utvoriť špeciálne fondy zamestnancov, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Zdroje do fondov by sa získavali prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem. Zamestananecké fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločnosti, ako aj na investičnú politiku firiem. Ako potvrdil Meidner: „Chceme zbaviť kapitalistov tej moci, ktorú majú vďaka vlastníctvu."

Príbeh švédskeho experimentu s ekonomickou demokraciou bol politicky a spoločensky veľmi turbulentný. Projekt dostal názov lontagarfonder (t.j. robotnícke fondy). Hoci iniciátorom pracovnej skupiny bolo vedenie odborov, volanie po ekonomickej demokracii vyšlo zdola. Na samom počiatku tohto príbehu stál prekvapivý štrajk v štátnom podniku v severošvédskom mestečku Kiruna z decembra 1969. Vedenia švédskych odborov aj sociálnej demokracie boli týmto štrajkom šokované, pretože základnou požiadavkou zamestnancov nebolo zvýšenie miezd, ale otázka ich postavenia v pracovnom procese. Odbory reagovali utvorením Meidnerovej komisie, no politicky sa danou otázkou spočiatku zaoberali iba okrajovo. Až v polovici 70. rokov, keď sa na čelo odborov dostal Ake Nilsson, začali odbory požiadavku ekonomickej demokracie aktívne presadzovať. Narazili však iba na vlažnú reakciu sociálnej demokracie a obrovskú vlnu odporu zo strany podnikateľov a pravice.

Hoci švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov. Tradičný švédsky sociálny dialóg bol ohrozený. Švédski zamestnávatelia, na čele s patriarchom švédskeho priemyslu Marcusom Wallenbergom, ostro zaútočili na odbory a obrátili sa od politiky kompromisu k politike konfliktu. Niekto pichol do osieho hniezda. Meidnerov plán narazil na hranice kompromisu medzi sférou kapitálu a práce. Akoby skutočne platilo, že tam, kde ide o vlastníctvo, končí sa akákoľvek zábava. Podnikateľské subjekty a pravicové strany okamžite vypovedali spoločenský konsenzus, pritvrdili vo svojej rétorike a obrátili sa k neoliberálnym Hayekovým konceptom.

Na vzniknutú situáciu reagovala švédska sociálna demokracia na čele s O. Palmem alibisticky a vynaložila veľké úsilie na zmiernenie Meidnerovho plánu. Trvalo desaťročie, kým došlo k praktickým politickým krokom, ktoré však už dávno stratili Meidnerovu razanciu a radikálnosť.

Čo nám z toho vyplýva?


Pokrytectvo sociálnej demokracie, ktorá sa dnes odhodláva bojovať za akýsi sociálny zmier v spoločnosti. Ich kroky na ochranu pracujúcich sa končia tam, kde reálne dochádza k ohrozeniu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Za túto bariéru sa sociálny demokrat nepúšťa. Vidíme tiež reálny stret dvoch tried. Triedy vykorisťovaných a vykorisťovateľov. Jasný dôkaz triedneho boja v spoločnosti. Akonáhle začnú pracujúci ohrozovať vládu buržoázie, tá sa tvrdo zomkne a spoločne začne ničiť odpor pracujúcich. Za žiadnych okolností nemôže dopustiť, aby demokracia vpochodovala do ich vlastných fabrík, korporácií, spoločností, firiem..., lebo to by začal de facto zánik ich triedy.

Sociálna demokracia ani nemôže v tomto zápase obhajovať pracujúcich, lebo väčšina ich členstva sú vlastníci výrobných prostriedkov, čiže by sa postavili proti svojim triednym záujmom. Z toho teda plynie obrovské nebezpečenstvo pre pracujúcich združených v odboroch, lebo ich bossovia stoja na pozíciách sociálnej demokracie, tým sa z odborovstáva piata kolóna Smeru- SD.


Pri nastolení revolučnej situácie plynúcej zo sociálnej revolty a tvrdého stretu pracujúcich s ich vykorisťovateľmi, začnú takto prepletení vodcovia odborov so sociálnou demokraciou tlmiť oprávnené požiadavky pracujúcich. Sociálna demokracia sa zaviazala udržať kapitalizmus, zmena súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov na kolektívne vlastníctvo pracujúcich by znamenalo prvú fázu smerom k jeho zániku a vykročenie k budovaniu socializmu a to je proti samotnej podstate sociálnej demokracie a odborárskych bossov.


Prevzaté so súhlasom autora.

[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1264&Itemid=1 ]

Protesty proti "Radičovej balíčku" - Video

Zaznamenal som protestné zhromaždenia v Košiciach a Bratislave s minimálnymi strihmi a pokiaľ bolo možné s celými príspevkami protagonistov. Po pozretí spravodajských šotov v správach jednotlivých TV staníc a internetových portálov som mal silný pocit, že to čo som zažil v uliciach sa veľmi odlišovalo od obrazu z médií. Uverejňujem preto tieto video záznamy, aby si každý mohol spraviť sám názor na dôvody a atmosféru týchto zhromaždení. Po celej Európe sú ľudia v uliciach, opýtame sa aj ich, kde boli, kým u nás bol Fico?

Jedna z účastníčok na moju otázku prečo ste tu, odpovedala proti-otázkou, či ak mi odpovie, uverejním jej výpoveď nezostrihanú. Pravdepodobne si tiež uvedomuje silu akou médiá dokážu skresliť výpoveď. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že vyjadrovať sa napríklad pre takú TA3 môže dopadnúť tak, že z vás nechajú jednu vetu a zaradia ju do kontextu s inými respondentmi, ktorí sa odmietli vyjadriť s komentárom, že mnohí ani nevedeli, prečo sú tam. V nasledujúcom zozname videí nájdete aj môj dôvod, prečo som tam bol, nezostrihaný.

Bratislava 12.10.2010

(Video je rozdelené na časti, v ktorých sa dá navigovať po prejdení kurzora cez obraz, či šípkami na krajoch videa)

V Košiciach sa po skončení demonštrácie odohral zaujímavý rozhovor medzi Braňom Ondrušom a Petrom Kalmusom a dalšími okolo stojacimi ľuďmi. Tiež je tu prítomná priama účastníčka, ktorá vysvetľuje, že do ulíc ju priviedla jej situácia, kedy ako matka musí vyžiť z 350€ na mesiac.

Košice, 1.10.2010

(Video je rozdelené na časti, v ktorých sa dá navigovať po prejdení kurzora cez obraz, či šípkami na krajoch videa)

Odbory pre ľudí

Protesty odborárov zo začiatku októbra proti "Radičovej balíčku" v Košiciach, Žiline a Bratislave ukázali dve možné cesty, ktorými sa môže uberať ľudové hnutie pracujúcich na Slovensku.


Nepochopený štrajk?
Keďže sa konali po veľkom, takmer stotisícovom štrajku organizovanom Konfederáciou európskych odborov (ETUC) v Bruseli mali prevažné zastúpenie práve odborári. Napriek tomu je otázkou, prečo sa týchto akcií nezúčastňujú ostatní ľudia. Nežijú snáď z práce, alebo majú dojem, že sa ich to nijako netýka?

Tým, ktorí majú nedôveru k odborom treba pripomenúť, že ľudia, ktorí prišli, prišli hájiť v prvom rade seba alebo druhých ľudí a neboli tam na príkaz. Významom odborov sú totiž pracujúci. Malomeštiacka domnienka, že organizácie pracujúcich sú tu pre osobný prospech odborárskych šéfov je obmedzeným pohľadom človeka, ktorý sa nedokáže vlastnou hlavou pozrieť za tesné predsudky svojho malého sveta, v ktorom je všetko sebecké a zištné. Mimoto je to pohľad bezohľadný k životnej situácii druhých a hlboká urážka protestujúcich.

Pre človeka, ktorému ohlásené ďalšie zvýšenie energií (a to, samozrejme, nie len o jedno percento ako nedávno upozornil napr. ekonóm Staněk) a potravín výrazne zasiahne do domáceho rozpočtu, či ktorý napr. vychováva deti sám, je demonštrácia jediným spôsobom ako na svoju situáciu upozorniť kompetentných. Jeho hlas však má nejakú silu len vtedy, keď sa tieto nespravodlivosti spoja a prezentujú sa, poprípade sa k nim z ľudskej solidarity pridajú ďalší. Napokon, vôbec nie je tak ťažké predstaviť si seba samého na ich mieste hlavne v dobe prepúšťania, krátkodobých prác a prác na polovičné úväzky, či nevyplácania miezd.

Je pritom ešte zarážajúce vidieť médiá ako stúpencov názoru racionálneho šetrenia len na chudobných, či úbohosť niektorých politikov nazývajúcich sa solidárnymi či zástupcami obyčajných ľudí ako namiesto vyslyšania hlasu demonštrujúcich využívajú ich aktivitu z nespokojnosti na svoju politickú propagandu a premietanie problému do roviny politických strán.

Ak si to vezmeme z inej strany, koho možno nazvať úbožiakom, či ovcou: toho, čo sa nebojí tlaku moci a ide sa postaviť za ľudskú dôstojnosť do davu alebo toho, kto zdražovanie cien, zmrazovanie platov a predlžovanie práce zo strany najbohatších prijíma ako dobrý nápad a jediné, na čo sa zmôže je zvalenie viny na tých, ktorí sa nenarodili tak dobre, ako on.


Uskromnime druhých
Kto má dôvod byť spokojný? Vezmime si také dane -náš príspevok k tomu, čo má byť spoločné-, a konkrétne daňové zaťaženie a jeho vývoj. Jan Keller vo svojej poslednej knihe píše: „Zatiaľ čo zamestnanci platili v roku 1950 v Nemecku štvrtinu všetkých daní, v roku 2000 už štyri pätiny daní. V podstate pri stagnujúcich príjmoch – stagnujú zhruba od začiatku osemdesiatych rokov – dotujú štyri pätiny daňového zaťaženia, zatiaľ čo podiel tých, ktorých príjmy expandovali, na platení daní klesol z troch štvrtín na jednu pätinu. To je dôvod, prečo budeme stále častejšie počuť o tom, že na verejný sektor a na sociálny štát nie sú peniaze. Keďže bohatí prestali platiť a platy ostatných začali stagnovať, je nemožné, aby títo poslední sponzori uhradili prevádzku verejného sektora a sociálneho štátu.“ Bohatí azda nevyužívajú prostriedky od štátu? Nepotrebujú políciu, verejné osvetlenie, diaľnice, lacnú ale vyučenú či vzdelanú pracovnú silu? Prečo však platia len zlomok daní? Lebo by odtiaľ odišli investori? A prečo neodídu zo všetkých krajín OECD, kde je vyššie či progresívne zdanenie ([1];112)? Kto si tu bude kupovať ich výrobky ak ľudia nebudú mať za čo? Načo sa má vyrábať, keď sa nepredá?

A dnes sa dane, ktoré sú rovnaké pre bohatých ako aj pre chudobných, ešte zvýšia spolu s cenami tovarov.

Ste spokojný ako budúci dôchodca, ktorý bude musieť dlhšie pracovať
? Ako žena, ktorá zarába v priemere stále o štvrtinu menej ako muži? Ako študent, ktorý si možno musí na štúdium požičať? Rodič, ktorému vezmú príspevky na deti?

Myslíte si, že vtláčané riešenie šetrenia na chudobných je jediným dobrým riešením a že tí, čo ho navrhujú nám len chcú dobre? Že sa riadia len podľa záujmov ľudí? Ak v to veríte, tak vitajte medzi hromadou naivných, ktorí v nepoškvrnenosť, dobrotu a poctivosť politikov typu Mikloš, Dzurinda, Fico či Sulík veria viac ako v tú svoju. Je snáď lepší príklad ako poslanec KDH Figeľ, ktorý má plat takmer 15 000 euro mesačne (450 000 Sk), Mihál z SaS, ktorému stačí 400 euro na jeden-dva dni, či miliónový Sulík s Matovičom? Vedzte, že tí, čo protestujú, prestali veriť v “spravodlivé“ šetrenie, pretože ho už nevedia uniesť.


Situácia hnutia
Snahu dostať záujmy pracujúcich v odboroch spod tieňa osobného prospechu niektorých odborárskych šéfov a vplyvu politických strán majú Komunisti. Ich pôsobenie sa na posledných troch demonštrácií prejavilo v podobe podpory organizovanosti a záujmov zamestnancov a dištancovaním sa od vedenia odborov. Komunisti tak plnia svoju úlohu ako ju opísal Marx v Komunistickom manifeste, teda „sformovanie proletariátu v triedu“ a sú tak „ženúcou časťou robotníckych strán všetkých krajín“ ([2]). Komunisti sa od ostatných strán odlišujú tým, že netúžia po účasti vo vláde a ich konečným cieľom nie je parlament, pretože vedia, že takto by nič nezmenili.

Strana by sa však nemala spoliehať iba na tú povestnú pracujúcu triedu a všetkých ostatných hádzať nepreberavo do jedného kotla. Marx v Kritike Gothajského programu sám píše, že „je nezmysel, že stredné stavy dohromady s buržoáziou a nadto ešte s feudálmi „tvoria jedinú reakčnú masu“ proti robotníckej triede.“ ([3]; 47) A podobnom duchu súhlasí Lenin: „Domnievať sa, že sociálna revolúcia je mysliteľná bez povstania malých národov v kolóniách a v Európe, bez revolučných výbuchov časti malomeštiactva so všetkými jeho predsudkami, bez hnutia neuvedomelých proletárskych a poloproletárskych más proti veľkostatkárskemu, cirkevnému, monarchistickému, nacionálnemu atď. útlaku – veriť v to, znamená zriecť sa sociálnej revolúcie. ... Kto očakáva ´čistú sociálnu revolúciu´, ten sa jej nikdy nedočká.“ ([3]; 46) Na to sme napokon už poukázali i vyššie v tomto texte, že škrty sa netýkajú len úzkej skupiny ľudí, ale prakticky všetkých, t.j. aj stredných tried, študentov, žien, chorých, rodičov a dôchodcov – terajších aj budúcich. Otázkou je len, na ktorej strane budú stáť – doma, alebo v uliciach?



[1] Blaha, Ľuboš: Späť k Marxovi? VEDA, Bratislava 2009
[2] Marx, K.; Engels, F.: Manifest Komunistickej strany. In: http://www.marxists.org/slovak/marx-engels/1848/manifest/poznamky.htm#a10
[3] Marx, Karol: Kritika gothajského programu. In: Vybrané spisy v piatich zväzkoch - zväzok 4. Pravda, Bratislava 1978

Facebook, kapitalizmus a nároky počítačových zanietencov

LAURIE PENNY | New Statesman

Sociálna sieť je elegantnou psychodrámou súčasnej ekonomiky.

Machiavelli-ovské machinácie moderného kapitalizmu sa stávajú omnoho jasnejšie keď si uvedomíme, že mnoho z nich je založených a riadených ľuďmi, ktorí si nemohli na univerzite nájsť dievča. Sociálna sieť, nový film David-a Fincher-a o založení Facebook-u, je elegantnou psychodrámou súčasnej ekonomiky: neviazaný, rýchlo sa pohybujúci a celkovo založený na princípe zaobchádzania s druhými ľudskými bytosťami ako nepriateľskými objektmi.

Základným vzorcom filmu je spásne podobenstvo známych blogov o čačkách a kurvičkách mužskej kultúry počítačových zanietencov, s pridaným bonusom, že je dianie založené na skutočných udalostiach. Protagonista, spoluzakladateľ Facebook-u Mark Zuckerberg, je skvelým, devätnásťročným programátorom. Jeho bolestivá spoločenská nešikovnosť podľa príbehu spôsobí, že ho jeho priateľka prudko odkopne, po čom, opitý a nepochopený, postaví webstránku na ohodnotenie fyzickej atraktívnosti študentiek Harvard-u, takto si vymáhajúc svoju pomstu na ženskom pohlaví, ktoré tak kruto odmietlo jeho očividného génia.

Teraz už však vieme, že neuznaní počítačoví zanietenci časom vyrastú, aby získali alebo si prinajmenšom agresívne znovu privlastnili zem, a tak je to aj u Zuckerberg-a: jeho webstránka sa stane prototypom pre Facebook, hazard, ktorý z neho napokon spraví miliardára, obklopeného prekrásnymi obdivovateľkami a prenasledovaného súdnymi spormi bývalých priateľov a obchodných spoločníkov zúfalo naliehajúcich po podiele z jeho slávy a šťastia. Je to rozprávkový šťastný koniec, akoby predstavený Ayn Rand-ovou.

Priemysel spredmetňovania
Sociálna sieť je odborne vyrobený, a úplne moderný film a jedným z jeho prípadných vrcholov je pripomienka, že prostriedok, ktorý redefinoval ľudské vzťahy 500-miliónov ľudí po celom svete, vyklíčil v akte pomstychtivej mizogýnie. Nenávisť k ženám je hudobnou kulisou tohto príbehu. Aaron-om Sorkin-om napísané oslňujúce odhalenie o nešikovných, ambicióznych mladých mužoch túžiacich po bohatstve a rešpekte štylizuje ženy a dievčatá do velebených sexuálnych doplnkov, pôvabných asistentiek vo veľkolepom podvode, ktorého odhalenie je budúcnosťou ľudských vzťahov a komunikácie.

Jedinými rolami pre ženy v tejto dráme je tancovať nahé na stoloch vo vyberaných kluboch bratstiev, inšpirujúc mužov k nadaniu vyjadrením svojich sexuálnych predností, a poskytujúc vďačný orálny sex v kúpeľňových výklenkoch. Toto nie je poznámka o osobnom morálnom dosahu Sorkin-a, ktorý nie je mizogýn, no ktorý vidí, že v povýšeneckých amerických kruhoch moci a privilégií sú ženy stále kulisárkami, a spredmetnenie je tvrdou menou.

Teritóriom tohto moderného podobenstva je práve spredmetnenie: nielen žien, ale všetkých konzumentov. V tom, čo filmoví propagátori nazývajú ako „rozhodne americký“ príbeh podnikania sa Zuckerberg stáva bohatý, pretože ako spoločenský outsider dokáže vidieť hodnotu v opätovnom privlastnení spoločenského ako niečoho, čo môže byť speňažené. To je to, čím Facebook je, a koniec-koncov čím je kapitalistický realizmus: život redukovateľný do jednej obrovskej súťaže príťažlivý-alebo-nie, s reklamami.

A počítačový zanietenec získa svet
Je tu určitý typ nárokov počítačový zanietencov, ktoré sú príliš ľahko pribraté do modernej mytológie bezohľadného kapitalistického vykorisťovania, v ktorom je nadobudnutie majetku a spoločenského postavenia za každú cenu predstavované ako trúfalý spôsob ako dostať svoj zadok nad tie deti, ktoré k vám boli na škole zlé. Ako niekto, ktorého jedinými kamarátmi v škole bol môj tím zo Žalárov a drakov [stolová hra Dungeons and Dragons], rozumiem veľmi dobre, ako dokáže vyblednúť až k nule každý socialistický alebo egalitársky princíp v porovnaní s prevládajúcou túžbou ukázať sa tomu nedostupnému dievčaťu alebo chlapcovi, ktorý odmietol vaše hlúpe postúpenia v hre, ktoré vám práve chýbali.

Príbeh, v ktorom hlúpy samotár zarobí vrece peňazí a dostane všetky tie sexy mačičky, ktoré len dokáže zaopatriť, sa stáva základnou časťou folklóru slobodného trhu. Objavuje sa to vo filmoch od Transformers po Scott Pilgrim; v príbehu Bill-a Gates-a, Steve-a Jobs-a, a teraz Mark-a Zuckerberg-a. Je to príbeh o moci, a o tom ako odcudzenie a utkvelá naliehavosť sú odmenené spoločenskou, sexuálnou a finančnou mocou.

Protagonista je stále biely a bohatý a vždy muž – Hollywood nemôže podporovať ženských počítačových zanietencov, iných než minoritné postavy, ktoré sa premenia na poddajných sexbot-ov [v zmysle robot] hneď ako si dajú dole okuliare – no tieto privilégiá sú tak bezcenné v porovnaní s nespravodlivosťou, ktorú mu naservíroval život tým, že ho spravil nesmelým, uhrovitým a so záujmom o Star Trek. Bolo mu ukrivdené a tak má všetky práva použiť svoje l33T [skratka pre “elita”; pomenovanie pre „najlepších z najlepších“ v programovaní a hackovaní] schopnosti a ohnúť motor ľudstva pre svoje účely.

Pre mňa, ako počítačového zanietenca, ktorý sa z toho dostal a je na to hrdý, je táto logika nepríjemná. Pre osobu so zbierkou komixov, hlbokou znalosťou detailov online-ových fantastických fikcií a tendenciou k sociálnej nešikovnosti, je úzkostlivé vidieť toto zanietenstvo pohlcované mytológiou neoliberálnej sebarealizácie.

Je ďaleko viac v tom byť počítačovým zanietencom ako len stratégie zlej adaptability, ktoré spredmetňujú iné ľudské bytosti v nepriateľské prekážky, ktoré si zaslúžia byť použité na účely niekoho vlastnej ambície, no pozretím si Sociálnej siete, by ste to nezistili. Pre mňa sa bytie počítačovým zanietencom vzťahuje na komunitu, energiu a oslavu odlišnosti – no v sterilnej rozprávke súčasného kapitalizmu je úspešné počítačové zanietenstvo odmenené mocou a užitočnosťou komodifikácie iných ľudí ako hromady „Páči sa mi“, záujmov a predávateľných osobných dát.

Tragédia Sociálnej siete je taktiež intímnou tragédiou veku, ktorého seba-odcudzenie nemá nič spoločné so sociálnymi sieťami. Paranoidná atomizácia moderných spoločenských vzťahov má, v skutočnosti, vôbec veľmi málo spoločné s internetom. Má dočinenia s globálnym ekonomickým strojom, ktorý učí ľudské bytosti chápať druhých ako manipulovateľné objekty alebo konzumentov bez tváre. To je nanešťastie trend, ktorý nezačal na Facebook-u.


[ Zdroj: http://www.newstatesman.com/blogs/laurie-penny/2010/10/social-facebook-geek-women ]