Hudba vzdoru: Vojna (video + reč + text)

HAILE SELASSIE/COLE-BARRETT | youtube.com

Základ rasovej diskriminácie a kolonializmu bol ekonomický, a sú to ekonomické zbrane, ktorými boli a môžu byť tieto zlá prekonané.

"Musíme konať, kým sa dá, kým existuje príležitosť uplatniť tento legitímny nátlak, ktorý máme k dispozícii, aby nevypršal čas a neutiechalo sa k nemej šťastným prostriedkom. (...) Veľké svetové národy by spravili dobre keby sa rozpamätali, že v modernej dobe nie sú ani ich vlastné osudy celkom v ich rukách. Mier si vyžaduje jednotnú snahu nás všetkých. Kto môže predvídať aká iskra zapáli rozbušku? (...) Záujem nás všetkých je rovnaký – život alebo smrť. Všetci si želáme žiť. Všetci sa usilujeme o svet, v ktorom sú ľudia zbavení ťarchy ignorancie, chudoby, hladu a chorôb. A všetci by sme mali byť stiesnení unikaním smrtiacemu dažďu nukleárneho spádu, ktorého katastrofa by nás mohla dobehnúť. (...) Problémy, s ktorými sa dnes konfrontujeme sú, rovnako, bezprecedentné. Nič z ľudskej skúsenosti sa im nepodobá. Ľudia hľadajú riešenia, precedensy na stránkach dejín, no nie sú tam žiadne. To je potom náročná úloha. Kde máme hľadať naše prežitie, odpovede na otázky, ktoré neboli nikdy kladené? Musíme sa najprv pozrieť k všemocnému Bohovi, ktorý postavil človeka nad zvieratá a obdaril ho inteligenciou a rozumom. Musíme doňho vložiť vieru, že nás neopustí či dovolí zničiť ľudstvo, ktoré vytvoril na svoj obraz.

A musíme sa pozrieť do seba, do hĺbky našich duší. Musíme sa stať niečím, čím sme nikdy neboli a na čo nás naše vzdelanie a skúsenosti a prostredie nepripravili dostatočne. Musíme sa stať väčšími ako sme boli: odvážnejšími, väčšími na duchu, silnejšími v nádeji. Musíme sa stať členmi novej rasy, prekonať drobné predsudky, splácajúc svoju celkovú oddanosť nie národom, ale našim blízkym druhom v komunite ľudí.“

(Haile Selassie, 1963)


TEXT:

Kým filozofia ktorá udržiava jednu rasu nadradenú
A druhú
Podriadenú
Nebude konečne
A natrvalo
Spochybnená
A zanechaná
Je všade vojna -
Hovorím vojna.

Dovtedy kým už viac
Občan prvej a druhej triedy akéhokoľvek národa
Kým farba ľudskej pokožky
Nemá väčší význam ako farba jeho očí -
Hovorím vojna.

Kým základné ľudské práva
Nie sú rovnako garantované všetkým
Bez ohľadu na rasu –
Je to vojna.

Až do dňa
Kým sen trváceho mieru
Svetového občianstva
Vlády medzinárodnej etiky
Ostane len stíhanou prchavou ilúziou
No nikdy nedosiahnutou –
Potom je všade vojna – vojna.

A kým hanebné a nešťastné režimy
Ktoré držia našich bratov v Angole
Mozambiku
Južnej Afrike
Neľudská poroba
Nespadne
Úplne zničená
Tak je všade vojna –
Hovorím vojna.

Vojna na východe
Vojna na západe
Vojna na severe
Vojna dole na juhu
Vojna – vojna
Zvesti vojny
Až do dňa
Kým africký kontinent
Nepozná mier
Budeme my Afričania bojovať – považujeme to za nevyhnutné
A vieme že vyhráme
Ako sme presvedčení
Vo víťazstvo

Dobra nad zlom
Dobra nad zlom, áno!
Dobra nad zlom
Dobra nad zlom, áno!
Dobra nad zlom
Dobra nad zlom, áno!

Karel Kryl: Demokracie rozkvétá, byť s kosmetickou vadou

Michal Feik | noveslovo.sk
Väčšina z nás si Karla Kryla pamätá ako rebela bojujúceho proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v piesni Bratříčku zavírej vrátka či ako emigranta, ktorý sa vďaka svojim textom stal symbolom boja proti totalite. Karel Kryl však ostal rovnako nekompromisný aj po revolúcii a tak sa veľmi skoro stal tŕňom v oku rodiacej sa novej demokratickej moci.

Jedna z posledných piesní, ktorú napísal, bola pieseň Demokracie. Nikdy oficiálne nevyšla na žiadnom albume. O to viac vystihuje to, o čom by asi tento pesničkár písal dnes.

Karlove politické názory pretavené do piesní sa začali prejavovať v roku 1968, kedy naplno prežíval obdobie Pražskej jari. „Bol to ohromný výbuch slobody...“ Letnú dovolenku trávil Kryl s priateľmi na chate na Morave. Večer 20. augusta sedeli pri táboráku a spievali trampské pesničky, ktoré prerušil temný hukot lietadiel. Deň nato napísal „Bratříčku nevzlykej, to nejsou bubáci...“

Pieseň znamenala obrovský úspech, Kryl koncertoval po celej krajine, ale každému bolo jasné, že je len otázkou času, kedy príde koniec jeho slobodnej umeleckej tvorby. Ten nastal krátko po prvom výročí vpádu okupantských vojsk. Dvadsiateho prvého augusta 1969 sa na Václavskom námestí konalo protestné zhromaždenie, proti ktorému zasiahli Ľudové milície. Všetky Krylove koncerty a projekty boli postupne zrušené, čím sa prakticky skončilo akékoľvek jeho verejné účinkovanie. Keď deviateho septembra odchádzal do Západného Nemecka na festival ľavicových piesní, netušil, že jeho dvojtýždňový pobyt sa predĺži na dvadsať rokov.

Symbol boja proti totalite

Aj napriek tomu, že Kryl žil dlhé roky v emigrácii, v Československu bol nesmierne populárny. Albumy Rakovina, Maškary a Karavána mraků sa do ČSSR pašovali a vyrábali sa z nich ilegálne kópie. Karel Kryl sa stal symbolom boja proti totalite. Všetko sa zmenilo koncom osemdesiatych rokov, kedy sa v Sovietskom zväze stal prezidentom Michail Gorbačov a začali v okolitých krajinách postupne padať komunistické režimy. Ešte na jeseň však nič nenasvedčovalo, že by sa niečo podobné malo udiať aj v Československu. Keď na folkovom stretnutí v poľskom Vratislave vyhlásil „Tak za mesiac v Prahe,“ nikto tomu neveril – ani on sám. A bola to pravda! Po udalostiach 17. novembra 1989 začalo totalitnému režimu zvoniť do hrobu. Kryl v Mníchove zbieral informácie o udalostiach v jeho vlasti, páčila sa mu originalita revolúcie, sympatizoval so študentmi. Zvonenie kľúčmi považoval za dobrý vtip.

Karel sa do Československa vrátil úplne nečakane – 30. novembra – na pohreb svojej mamy. Pôvodne dostal 24-hodinové sociálne vízum, ktoré mu bolo neskôr predĺžené. Kryl začal koncertovať a prvýkrát verejne vystúpil 3. decembra na Koncerte pre slušných ľudí. Ľudia tak konečne mali možnosť naživo vidieť legendu, ktorú dvadsať rokov počúvali len zo stokrát skopírovaných magnetofónových pások. Tam niekde sa stretol aj s Václavom Havlom, ktorý ho zapojil do víru revolučných udalostí. Práve na Havlovu žiadosť spieval Kryl na balkóne pražského Melantrichu československú hymnu spolu s Karlom Gottom, umelcom, o ktorom sa v tej dobe vôbec nedalo povedať, že by bol v nemilosti komunistického režimu. „Postavili vedľa seba rebela, ktorý bol v exile dvadsať rokov a Karla Gotta, ktorý z režimu profitoval,“ kritizoval vystúpenie Karlov brat Jan. Karel túto udalosť neskôr hodnotil ako veľkú politickú chybu. Václav Havel bol však na tento majstrovský čin hrdý. „Bola to doba veľkého emotívneho náboja s atmosférou všeobecného porozumenia, azda aj odpustenia.“ Karel Kryl neprestával koncertovať – neraz a rád aj v Bratislave – vystupoval na mítingoch, hral študentom, v reedíciách vychádzali jeho exilové albumy. Stal sa jedným zo symbolov revolúcie. Nie však nadlho. Kryl bol vývojom po revolúcii sklamaný. Nevedel sa zmieriť s tým, že nebol záujem vysporiadať sa s konkrétnymi vinníkmi „dlhodobej devastácie krajiny“. Tvrdil, že „tým, že sa jeden zločin nepotrestá, vytvára sa pôda pre ďalšie zločiny.“ Prekážalo mu, že si aparátčici a kolaboranti pripli trikolóry a vyrazili do ulíc spievať hymnu. „Staré štruktúry sa spojili s novými a spoločne kradnú, klamú a tliachajú.“ Kritizoval aj inklináciu k jednej strane, ku Klausovej ODS.

Utajovaná pieseň

Krylova kritika bola presná, premyslená a ujasnená. Mnoho problémov dokázal pomenovať skôr ako ostatní. Medzi prvými vycítil napätie medzi Slovákmi a Čechmi, ktoré popísal v takmer vizionárskej piesni Od Čadce k Dunaju spievanej po slovensky. „Od Čadce k Dunaju počuť čudnú nôtu / hranicu stavajú z ostnatého drôtu / kamarát – separát, nová paralýza / z Moravy do Blavy vyžaduje víza.“ Nálepku rebela mu definitívne prinieslo publikovanie básne Timur a jeho parta, ktorou zaútočil na Václava Havla a jeho poradcov, či novinárov, ktorých vystihol veršom „Ve všeobecné servilitě sní novináři o korytě...“

Kryl odmietol pozíciu mlčiaceho a pritakávajúceho klasika a usiloval sa byť opäť „burcujúcim svedomím národa.“ Kritizoval vandalov, ktorí namaľovali sovietsky tank na ružovo, veľmi ťažko niesol prístup Čechov k emigrantom. Ľudia však boli natoľko nadšení (a možno aj opantaní) z revolúcie, že jeho kritika ostávala nepochopená. Začal byť nepohodlný a postupne sa od neho odvracalo čoraz viac obdivovateľov. V tom čase vznikla pieseň Demokracie, ktorú poznajú len tí, ktorí ju poznať chcú. Kryl v nej naplno kritizuje pomery po zamatovej revolúcii. Pretože „ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobně kradou“ a „ti, kdo nás léta týrali, nás vyhazují z práce.“ Karel Kryl sa zbláznil? Nie, on sa nezmenil. Vo svojom vnútri ostával tým istým, to len ľudia okolo neho zľavovali z hodnôt, o ktoré on dve desaťročia bojoval. A preto spieval:

„Demokracie dozrává do žaludečních vředů / bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů.“

Krylova ponovembrová kritická tvorba však zostáva pred verejnosťou akoby utajená. Posledný album s názvom Monology obsahuje len niektoré náznaky, pieseň Demokracie sa na ňom vôbec neobjavila. Rovnako ju nenájdete ani na žiadnej inej výberovke. Úmysel? Náhoda?

Čechoslovák na život a na smrť

Kryl do poslednej chvíle hájil federáciu. Neveril, že obyčajní ľudia si prajú rozdelenie, obviňoval politické špičky a požadoval vypísanie referenda. Zúčastnil sa niekoľkých mítingov českej sociálnej demokracie za zachovanie federácie, k politickej ľavici však neinklinoval. Medzi sociálnymi demokratmi mal množstvo priateľov, mal sociálne cítenie a obával sa raného kapitalizmu, ktorý sa začal u nás živelne rozvíjať. „Zbaštíme sóju bez sádla u strejdy McDonalda.“ Rozdelenie Československa niesol Kryl veľmi zle. Pre neho spoločný štát existoval aj po prvom januári 1993. „Chcem byť Čechoslovákom, pretože som ním bol celý život.“ Možno práve rozdelenie oboch republík mu nakoniec zlomilo srdce.

Karel Kryl zomrel 3. marca 1994 na následky infarktu. Ani tam sa však Karlov príbeh nekončí. Zrazu sa na jeho pamiatke chcelo priživiť množstvo ľudí, o miesto na pohrebe sa strhla bitka a z tejto smútočnej udalosti sa stal takmer politický škandál. Bývalá ministerka obchodu a cestovného ruchu ČR Vlasta Štěpová to vyjadrila lakonicky: „Na jeho pohrebe boli tí, ktorí tam byť mali a nikto nechýbal.“ V každom prípade však pravda bola taká, že koalícia na čele s Václavom Klausom a prezidentom Havlom pohreb odignorovala. Miloš Zeman to komentoval slovami: „Pohrebu Karla Kryla som sa zúčastnil ako človek, ktorý mal Karla Kryla rád. Domnievam sa, že ak niekto zomrie, nemala by sa jeho smrť politizovať.“ Rozruch okolo fenoménu menom Kryl neutíchol ani po jeho smrti.

Necelé dva mesiace po pohrebe komunisti Grebeníček a Ransdorf púšťali jeho piesne na prvomájovej veselici a pesničkára označili ako svojho obľúbenca. Keď sociálni demokrati v rámci predvolebnej kampane v roku 1996 púšťali pieseň Demokracie na stovkách mítingov, stalo sa to príčinou vášnivých sporov. Miloš Zeman vo svojej knihe Vzostup a pád českej sociálnej demokracie vysvetľoval, že oni na Kryla nezabudli ani vtedy, keď bol iným tŕňom v oku. Hraním piesne podľa neho chceli oživiť jeho tvorbu a myšlienky. Kde však boli všetci tí kritici, keď túto pieseň Kryl začiatkom deväťdesiatych rokov napísal? Ale tak to už medzi géniami neraz býva: za života nepochopení, po smrti velebení. Ako sa ukázalo, Karla politici velebili do tej chvíle, kým sa im to hodilo. Karlov priateľ zo Slobodnej Európy Egon Lánský o ňom povedal: „Bol výnimočný, to viete, ale ako ostatní aj on bol tiež občas nadutý, sebaistý, ostýchavý i samoľúby. Bol ale inštinktívne na strane slušných ľudí.“

Karel Kryl – Demokracie

Demokracie rozkvétá,
byť s kosmetickou vadou:
ti, kteří kradli po léta,
dnes dvojnásobně kradou,
ti, kdo nás léta týrali,
nás vyhazují z práce,
a z těch, kdo pravdu zpívali,
dnes nadělali zrádce.

Demokracie prospívá
bez nás a pragmaticky,
brbláme spolu u píva,
jak brblali jsme vždycky,
farář nám slíbil nebesa
a čeká na majetky,
my nakrmíme forbesa
za dvě či za tři pětky.

Demokracie zavládla,
zpívá nám Gott i Walda,
zbaštíme sóju bez sádla
u strejdy McDonalda,
král Václav jedna parta je
se šmelinářským šmejdem,
pod střechou jedné partaje
se u koryta sejdem.

Demokracie panuje
od Aše po Humenné,
samet i něha v pánu je
a zuby vylomené,
Dali nám nové postroje a,
ač nás chomout pálí,
zaujímáme postoje,
místo abychom stáli.

Demokracie dozrává
do žaludečních vředů,
bez poctivosti, bez práva
a hlavně bez ohledů,
a je to mýlka soukromá,
snad z optického klamu,
že místo srdce břicho má
a místo duše tlamu.

zdroj: noveslovo.sk

Střezme odkaz Velké listopadové sametové revoluce (VLSR)!

VÁCLAV HOŘEJŠÍ | blog.aktualne.cz
Opět se blíží výročí Velké listopadové sametové revoluce. Využijme této příležitosti a zopakujme si, jakých skvělých úspěchů jsme za těch 21 let dosáhli, a co by se snad ještě mohlo vylepšit:


1) Můžeme si říkat a psát co chceme a nic se (nám) nestane.

2) V obchodech je stále dostatek banánů a toaletního papíru.

3) Co chvíli chodíme k volbám, ve kterých si můžeme svobodně vybrat z bohaté a kvalitní nabídky politických stran.

4) Vládnou nám moudří a čestní politici, v čele s prezidentem, který pro svoji pověstnou skromnost, smysl pro humor a moudrost požívá neobyčejné úcty v celém světě.

5) Provedli jsme pozoruhodně úspěšnou ekonomickou transformaci, při které ztráty (zajisté zcela nevyhnutelné) obnášely pouze necelý jediný bilion korun. V krátké době se podařilo vytvořit vrstvu mimořádně bohatých lidí, čímž jsme se přiblížili situaci v netotalitním světě. Tento úspěch byl založen na aplikaci geniálního Ježkova principu „útěku ekonomů a podnikatelů před právníky“ a velkorysého právního „zhasnutí“ během privatizace (inspirovaného zjevně filmem „Hoří, má panenko“).

6) Krásným symbolem úspěšnosti transformace jsou úchvatné paláce bank a pojišťoven, které zdobí naše města. Někteří sice říkají, že se tyto budovy mohly pořídit mnohem úsporněji a ušetřené prostředky se mohly použít třeba na rekonstrukci státních nemocnic a škol, ale je zřejmé, že tito kverulanti hovoří pouze z pozice nepřátel svobody a trhu.

7) Provedli jsme zajímavou reformu územně-správního uspořádání – nejprve jsme zrušili totalitní systém krajů a po několika letech jsme jej v mírně pozměněné formě opět zavedli. Nemalé náklady, které byly s touto promyšlenou operací spojeny, se v konečném součtu jistě bohatě vyplatily.

8) Demokratický systém jsme nevídaným způsobem posílili lustračním zákonem, díky kterému se podařilo obsadit rozhodující místa ve státní správě výhradně odborně a mravně vysoce kvalitními lidmi.

9) Ve srovnání s totalitou se podařilo podstatně zvýšit počet státních, krajských a obecních úředníků, a to i navzdory tomu, že většina funkcí někdejšího totalitního státu přešla do soukromé sféry.

10) Někdejší korupce (podstrkování kafe, čokolád, lahví alkoholických nápojů a tvrdých spart) zcela vymizela.

11) Těšíme se výhodám fungujícího právního státu založeného na příkladně fungujícím justičním systému, který někteří neopodstatněně pomlouvají slovy o „justiční mafii“.

12) Podařilo se dosáhnout toho, že kriminalita je nyní na zcela jiné úrovni než v době předlistopadové.

13) Na skvělém fungování společnosti osvobozené ze jha totality mají velkou zásluhu naši objektivní a moudří novináři.

14) Byl zlikvidován přebujelý strojírenský, těžební, hutní, elektrotechnický, chemický, farmaceutický, cukrovarnický, sklářský, sirkařský, textilní, obuvnický a další průmysl, jakož i odpovídající aplikovaný výzkum v těchto oborech. Uvolnily se tak lidské zdroje pro perspektivnější povolání, jako jsou konzultanti, burzovní makléři, reklamní kreativci či pornoherci. Tím se naplnil jeden ze snů nás, kteří jsme v listopadu 1989 byli masakrováni na Národní třídě a statečně cinkali klíči na náměstích.

15) Namísto někdejších překážek kladených emigraci je nyní emigrace např. lékařů či vědců naopak aktivně podporována.

16) Máme nejvyšší počet vysokých škol na milion obyvatel na světě.

17) Velkorysá reforma vzdělávání úspěšně směřuje k tomu, že středoškolské vzdělání s maturitou bude již brzy mít až 90% populace. Jaký to rozdíl oproti slabým 20% totalitním! V rámci proslulého boloňského procesu směřujeme k dosažení dalšího smělého cíle – zvýšení počtu vysokoškolsky vydělaných občanů nejméně na 50%. K dosažení tohoto velkolepého cíle jistě nemůžeme litovat jakýchkoli nákladů! Je totiž známo, že vysokoškolské vzdělání výrazně zvyšuje šanci na uplatnění ve společnosti a na dobře placené zaměstnání. Je tedy zřejmé, že v blízké budoucnosti již téměř všichni budou mít dobře placené zaměstnání.

18) S předchozím bodem úzce souvisí i to, že vzdělání se konečně podrobilo tržním principům a stalo se zbožím. Průkopníky těchto tržních principů se staly mnohé soukromé vysoké školy, ale pozadu za nimi nezůstávaly ani některé veřejné vysoké školy, jako právnická fakulta Západočeské university. Někteří nepřátelé trhu se ovšem pokoušeli tuto fakultu očerňovat.

19) Soukromý majetek se stal posvátným a nedotknutelným, čehož krásným důkazem je statečný šestnáctiletý boj statkářky Havránkové proti státním úředníkům, kteří se dodnes snaží připravit ji o její polnosti pod falešnou záminkou jakéhosi obecného zájmu.

20) Podařilo se zabránit pokusům omezit naši těžce vybojovanou svobodu populistickými, ba bolševickými návrhy zákonů zavádějících majetková přiznání, omezujících kouření, či zakazujících anonymní vlastnictví akcií.

21) Oproti předlistopadové době došlo k výrazné změně v situaci romské menšiny.

22) Někdejší fádní krajina, města, ba i vesnice, získaly po zaplnění statisíci velkoplošných billboardů úplně jinou tvář.

23) Obrovský pokrok jsme učinili v oblasti reklamy vůbec – i u nás jsme se dočkali kýženého prokládání televizních programů vtipnými a informačně bohatými reklamními šoky.

24) Vyšli jsme velkoryse vstříc jedné ze základních lidských potřeb a vybudovali nejhustší síť kasin a herních automatů na světě.

25) Vyšli jsme vstříc i ještě daleko důležitější základní lidské potřebě a umožnili jsme vznik husté sítě provozoven sexuálních služeb (bordelů).

26) Došlo k rozvoji všech forem žurnalistiky, zvláště té, která nás pohotově informuje o detailech všech vražd, loupeží a nehod, jakož i o detailech sexuálního života celebrit. Toto jsme před listopadovým převratem bolestně postrádali, jelikož totalitní režim tyto důležité informace utajoval.

27) Došlo k neobyčejnému rozkvětu kultury – v televizi můžeme každodenně sledovat myšlenkově bohaté, hodnotné a přitom zábavné seriály.

28) Také úroveň filmové tvorby je dnes úplně jinde, než třeba za dob hluboké totality 60. let.

29) Došlo k bezpříkladnému rozvoji astrologie, homeopatie, a desítek ostatních alternativních nauk, které dialekticko-materialistická ideologie totalitního režimu trestuhodně potlačovala.

30) Někdejší disidenti v čele s Václavem Havlem vystřízlivěli z někdejších naivních pacifistických postojů a aktivně podpořili aktivní politiku nezapomenutelného G.W.Bushe a humanitní bombardování několika zemí.

31) Náš nynější hlavní spojenec ukázal, že si nás považuje mnohem víc než náš někdejší hlavní spojenec, resp. totalitní okupant – zatímco sovětské vedení nikdy neumožnilo čs. armádě zapojit se do bojů v Afghánistánu, USA to umožnily nejen tam, ale i v Iráku a v blízké budoucnosti možná i leckde jinde. Přímá bojová zkušenost českých speciálních jednotek s efektivním zabíjením civilních potenciálních teroristů je určitě naprosto nedocenitelná. O něčem takovém se listopadovým demonstrantům věru ani nesnilo.

32) Pravda a lež vítězí nad láskou a nenávistí.

Ačkoli dosažený pokrok je vskutku obdivuhodný a může nás oprávněně naplňovat hrdostí, přece jen ještě několik věcí, po kterých jsme v památných listopadových dnech před jednadvaceti letech toužili, nebylo úplně dotaženo do konce. Tyto nedostatky jsou samozřejmě v první řadě neblahým dědictvím totalitní minulosti. Vždyť od pádu totality uplynulo teprve pouhých 21 let! Nic si nenamlouvejme - důsledky onoho režimu zajisté budeme pociťovat ještě nejméně dalších 50-100 let.

Uveďme alespoň několik příkladů dosud nenaplněných vznešených sametových ideálů:

1) Nepodařilo se ještě v dostatečné míře naplnit další ze snů těch, kteří v listopadu 1989 mrzli náměstích – výraznou majetkovou diferenciaci v naší stále ještě příliš rovnostářské společnosti. Rozdíl mezi příjmově nejvyššími a nejnižšími skupinami obyvatelstva je stále příliš nízký, a jen málokde je alespoň stonásobný, jak by bylo žádoucí.

2) Nepodařilo se prozatím ještě prosadit sen nás opravdových liberálů, skutečnou rovnou daň, tady stejnou daň „z hlavy“ pro každého, bez ohledu na výši příjmu. Současná „rovná daň“ je ve skutečnosti jen paskvilem – ti nejschopnější a nejpracovitější z nás, vydělávající třeba 10x nebo i 100x více než onen neschopný průměr, platí při rovné procentní sazbě fakticky 10x nebo i 100x vyšší daně a jsou tak ostudně trestáni za svoji píli a schopnosti.

3) Hluboce zůstává zakořeněná závist vůči našim nejpracovitějším, nejnadanějším a tudíž i nejbohatším spoluobčanům, jakož i neúnosně vysoké daně, řadu z nich vyhnala z naší země – příkladem budiž hrdina kuponové privatizace Viktor Kožený i několik dalších podnikatelů, kteří jsou dokonce popotahování našimi justičními orgány. Přitom pávě Viktor Kožený byl jasným příkladem toho, jak pozitivně se projeví, když se někdo vyhne devastující zkušenosti života a vzdělání v totalitní společnosti.

4) Je třeba výrazně omezit náš přebujelý sociální systém, který je masivně zneužíván různými nemakačenky, nezaměstnanými, matkami na nesmyslně dlouhé mateřské dovolené či pochybnými invalidy. Jen tak budeme moci konkurovat státům jako je Čína, Indie či Nigérie, které toto břemeno netíží.

5) Měli bychom výrazně posílit náš nedostatečný systém právní imunity poslanců – ten současný je vystavuje přílišnému nebezpečí šikany ze strany policie a novinářů. Nelze ustupovat populistickým návrhům na omezení poslanecké imunity.

6) Bylo by třeba konečně zrušit státní dotace všemožných kulturních a vědeckých institucí (Národní divadlo, Česká filharmonie, Národní muzeum, Česká televize, Český rozhlas, atd, atd), které narušují systém tržní ekonomiky bez přívlastků. Náklady na takovéto elitistické instituce by se měly plně hradit z kapes těch, kteří o ně mají zájem a využívají je. Vždyť komerční televizní a rozhlasové stanice, kina, sportovní stadiony, apod. fungují také na stejném principu a jde to!

7) Přes masivní všelidovou a všenovinářskou podporu a obětavou diplomatickou mravenčí práci M.Topolánka, A.Vondry, T.Klvani a mnoha dalších se nepodařilo prosadit životně důležitý plán na postavení amerického radaru v Brdech. Naše země se tak stala zcela bezbrannou vůči íránským, severokorejským i mnoha dalším nepřátelským raketám. Je nezbytně třeba docílit nápravy a radar (nebo raději několik radarů!) postavit – snad by pomohla další intervence Václava Havla u jeho amerických neokonzervativních přátel?

8) Naše vláda stále ještě nenaslouchá dostatečně pozorně naléhání našich amerických nadřízených a posílá do Afghánistánu pouze další stovky, nikoli tolik potřebné tisíce vojáků. Pamatujme, že u Kábulu (podobně jako donedávna u Bagdádu) se vlastně bojuje za Prahu!

****************************************************
Nicméně někteří jiní kolegové bloggeři shrnuli své hodnocení posledních jednadvaceti let poněkud jiným způsobem.

Např. Jan Krůta napsal:

”Píše se rok dvacet deset. Republika je velká skládka svinstva. Chlív... Žumpa, kde široko daleko nevidět onu pravdu a lásku, zato lži a nenávisti.. Není kam šlápnout pro samé lejno.”

A jeden ze zakladatelů ODS Petr Havlík:

„V očích zasvěcených pozorovatelů vypadáme, jako spolek dobrovolných hasičů z filmu Hoří, má panenko. ....... spíše se zdá, že někdo tiše privatizuje státní aparát a vnáší do veřejnosti strach a nedůvěru. Přispívá k tomu i účet za vládnutí posledních dvaceti let a dnešní ekonomická nestabilita. Vyznívá to tak, že správa země je postavena na souboru nahodilostí, že se neopírá o žádné pevné konstanty. A nelze nevidět, že je ovládána lidmi, kteří plní zadání svých mecenášů.“

Nebo novinářka Jana Lorencová:

"Jak bohatá země jsme museli být, když je pořád ještě co loupit, když pořád ještě existují státní zakázky, kolem nichž protékají stamiliony, když se žádná z vlád nestará o to, aby do státní pokladny šly peníze, které do ní patří a místo toho sahá do kapes těch nejpotřebnějších!"

************************************************************************

Tak nevím...


Václav Hořejší je profesor imunológie na Přírodovědecké fakultě University Karlovy a v súčasnosti riaditeľ Ústavu molekulární genetiky Akademie věd České republiky.

[ Prevzaté zo zdroja: http://blog.aktualne.centrum.cz/blogy/vaclav-horejsi.php?itemid=11179 ]

Hudba vzdoru: Červená futbalová lopta (video + text)

SINÉAD O´CONNOR | youtube.com


Nie som žiadna červená futbalová lopta

Na kopanie po záhrade

Nie, nie, som červená guľa z vianočného stromčeka

A som krehká

Nie som žiadne zviera

I keď pre teba áno

Nie som žiaden krokodíl

Ako ten v Dublinskom ZOO

Čo žil v klietke

Veľkosti a šírky jeho tela

S oknom, cez ktoré sa pozerali ľudia

A hádzali mince na jeho chrbát, aby sa mu vysmiali

Keď sa nemohol hýbať

Ani keby chcel

Nie som zviera v ZOO

Nie som tvoj fackovací panák

Nemôžeš so mnou zaobchádzať tak, ako chceš

Nie som zviera v ZOO

Moja koža nie je tvojou futbalkou

Moja hlava nie je tvojou futbalkou

Moje telo nie je tvojou futbalkou

Moje lono nie je tvojou futbalkou

Moje srdce nie je tvojou futbalkou

Nie som zvieraťom v ZOO

To zviera vyskočí a zje ťa

Nie som zvieraťom v ZOO

A mám v pláne

Vyskočiť nahor a lapiť ťa

A na čo teda peniaze sú?

Tretia najväčšia ekonomika sveta a zákony, ktoré nepustia.

Zamestnávatelia a politici sú napokon tiež len ľudia. Možno by sa nám raz chceli úprimne zveriť s tým, že by si zo všetkého najradšej vypočuli naše súženia a splnili nám naše priania: pozvýšovali každému platy, namiesto na armádu a banky dávali prostriedky na školy a nemocnice, alebo byty a iné verejne prospešné projekty. Mohli by tak prejaviť tú svoju lepšiu stránku a prispieť viac na všeobecný rozvoj spoločnosti. Avšak nemôžu. Kdesi v prítmí sa totiž zakráda výpalník a ten nikdy neobíde žiadneho z nich.

Práve uplynulý týždeň bol pre nemeckú, obzvlášť občiansku, spoločnosť dosť rušný. Keďže sa do celospoločenského diania správne demokraticky, teda priamo zapájali obrovské húfy ľudí, mali horúco ešte i na jeseň aj ich priatelia – politici.


Pre čo riskujeme?
Opätovné prehodnotenie sľúbeného zatvorenia 17-tich jadrových elektrární kancelárky Angely Merkelovej už v tomto roku znamenalo pár veľkých protestov proti predĺženiu ich životnosti. Aj táto skutočnosť o budúcom smerovaní jadrovej politiky Nemecka značne prispela k tomu, aby posledný železničný prenos rádioaktívneho odpadu na odložné miesto Gorleben prišlo zablokovať toľko demonštrantov, že proti nim bolo potrebné nasadiť až 17 000 policajtov.

Problém, na ktorý upozorňujú demonštrujúci Nemci nebol len ten, že odpad označený Greenpeace ako „najtoxickejší v histórii“ (154 ton) či „Černobyľ na kolesách“, je podľa francúzskej energetickej spoločnosti Areva len rutinnou bezpečnou zásielkou rádioaktivity (od ktorej však policajné hliadky ustúpili do bezpečnej vzdialenosti 50 metrov po tom, ako aktivista organizácie Greenpeace nameral podstatné hodnoty v blízkosti konvoja). Nesúhlas vyplývajúci z neistoty o bezpečnosť ľudského zdravia pri tomto druhu získavania energie je predovšetkým principiálny. Kvôli čomu a prečo majú byť ľudia vystavovaní nebezpečenstvu nukleárnej energie?

Keďže už Nemecko nie je ako počas studenej vojny rozdelené vo dve a tým pádom tu nie je žiaden zlý sused, ktorému sa treba vyrovnať, sú zvyšným a podstatným dôvodom len peniaze a ich ušetrenie. Koho budúcnosť chce však kancelárka Merkelová šetriť či ohrozovať? Prečo sa v novom miléniu odrazu prestali vládni činitelia obávať hrozby jadrovej energie tak, ako sa báli koncom deväťdesiatych rokov? Je táto odvaha ich hrdinstvom alebo pokrytectvom?

V tejto situácii sa totiž všetci tíško podieľame na nebezpečnom projekte, ktorý sa môže vydariť, alebo nám dať ďalšiu hrozivú, veľmi poľutovaniahodnú lekciu. Veď napokon popri “prechodnom“ skladovaní rádioaktívneho odpadu v Gorleben-e (ktoré je „prechodným“ už 26 rokov a niektorí varujú, že to tak, ako to je aj napriek nevyhovujúcim podmienkam, ostane), tu je v októbri prijatý návrh vlády predĺžiť životnosť elekrární v priemere o 12 rokov. Vieme, na čom sa tu šetrí a prečo? Akú daň si má vybrať zmiznutie nevidieľných peňazí a s ňou spojený konštantný nedostatok prostriedkov?


Nemôžeme vás poču(va)ť
V Nemecku sa však ale napriek všetkému neprestalo stavať. Opäť sa chcú presadzovať projekty, ktoré majú počas kríz zaručený recept na oživenie ekonomiky. Namiesto diaľnic je to tentokrát stavba novej podzemnej železnice v Stuttgart-e za 4 miliardy euro. Že si tamojší obyvatelia ešte nežijú v takom luxuse, že by nevedeli do čoho investovať, keď sa chystá takýto drahý projekt, vyjadrila aj miestna obyvateľka Angelika Schroeder, na proteste proti plánovanej stavbe: „Nerozumiem tomu. Na škole môjho syna sú rozbité okná a dovnútra padá dážď. Okná sú zadebnené a na nové nie sú peniaze. No tu sa míňajú miliardy.“ Proti projektu sa podľa tunajších novín vyslovilo 63% miestnych ľudí a 23% bolo za.

Na tomto proteste je vôbec zaujímavé to, že sa ho nezúčastňujú radikáli, ale bežní ľudia zo strednej triedy, čo si všimol aj politológ Gero Neugebauer zo Slobodnej univerzity v Berlíne. Podľa neho by si mali politické strany zvážiť, že „na jednej strane vždy od ľudí chcú, aby sa za niečo verejne postavili a boli zarátaní, no teraz keď to robia, politici im nastavujú len to hluché ucho“. Dôvodom prečo sa má stavať podzemná dráha je okrem urýchlenia (avšak zdraženia cestovného) dopravy i uvoľnenie veľkej časti vnútra mesta investorom. Tu už asi tušíme odkiaľ opäť vietor fúka.

Nie je však toto znovu príklad toho, čo vie a nevie spraviť občianska spoločnosť, pri ktorej nestačí len jej prítomnosť ak jej hlas napokon vôbec nie je želaný či potrebný? Tento prípad sa hodí do zbierky neprávostí a nedemokratickostí tohto systému en bloc a poopravuje nacionalistickú domnienku, že tieto anomálie sa vyskytujú len niekde na Slovensku a v Čechách, a ktorých jedinou príčinou má byť zradenie nikdy v skutočnosti nevyslyšaných ideálov nežnej revolúcie. Teda: vyzerá to, že to nie je len záležitosť „postkomunistických“ krajín.

Medzitým, ako Stuttgarďania na uliciach svojho mesta heslami ako „Za toto zaplatíte, hlupáci – voliči majú posledné slovo“ či nadávkami z úst dôchodcov na rub policajtov predvídajú Merkelovej v regionálnej bašte jej strany krušné chvíle, si môžeme uvedomiť, že hlavným vinníkom vôbec nie je len kancelárka, čo núti pracujúcich a štát k sociálnym škrtom.


Kto neplatí
Proti škrtom sa zas štrajkovalo i tento víkend. V Stuttgarte, Norimbergu, Erfurte a Dortmunde sa zišlo takmer 100 000 pracujúcich pod záštitou odborovej skupiny DGB. Hlavným motívom je podobne ako na celom svete počas finančnej krízy nesúhlas s nespravodlivým hádzaním nákladov na jej vyriešenie na plecia bežných pracujúcich. Tento motív dopĺňali požiadovanie podielu z ekonomického vzmachu krajiny, ktorý predbehol európskych partnerov krajiny, pretože to podľa vedúceho odborov IG-Metall Berthold-a Huber-a nemôžu byť mocné záujmové skupiny, ktoré budú určovať politický smer krajiny svojimi peniazmi. Balíček šetrení štátu na ľuďoch u Nemcov obnáša zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 67 rokov či, zvýšenie odvodov do zdravotných poisťovní.

Napriek širokým protestom v Európe sú politici neoblomní. Nejestvujú azda alternatívne riešenia? Ba jestvujú. Daň z majetku, zvýšenie daňového stropu, rozumne riadená daň z dedičstva, neprestajný boj proti daňovým únikom... Spravodlivá by bola i daň z finančných transakcií, o ktorej čosi zaznelo aj u nás, no bola spochybnená tvrdením, že by sa jej dopad odrazil na drahších bankových službách, takže by to napokon spravodlivejšie nebolo. Naozaj zaujímavo tu pôsobí poznámka, podnietená zrejme zloprajnosťou medzi slovenskou koalíciou a opozíciou, o tom, že v slovenskej bankovej sfére chýba konkurencia. Uvedomujú si snáď banky, omnoho lepšie ako ľudia, to dnes tak smiešne znejúce heslo, že „v jednote je sila“?

A posuňme to ešte ďalej: Ako to, že ich je tak ťažké brať na zodpovednosť za finančnú krízu a chcieť, aby sa podieľali na jej prekonaní? Prečo sa prv hazarduje s ľudskými životmi, zdravím, že problémy celej spoločnosti majú zas niesť tí ako doposiaľ, ktorí z jej profitov majú najmenší prospech, ba sú teraz ešte viac oslabení? Prečo sa nepočúva, neráta ich hlas, keď ich je viac ako takých bankárov?

Odpoveď je jednoducho v orientácii spoločnosti, v jej princípoch. Tie nie sú demokratické, pretože v tom prípade by hlasy ľudu všetko ľahko zvrátili vo svoj prospech. Nie je (to) ani v rukách politikov, pretože tí, ako predpokladáme, sú tiež ľudia, ktorí by častokrát chceli -ak by mohli- konať inak ako musia. Situácia a spoločnosť sa však nerozhýbe len pre to, že ľudia chcú, ako to ukazuje uvedený príklad ekonomického vzmachu Nemecka počas krízy. Rast spoločnosti závisí od nájdenia ďalšej sféry, ktorá bude produkovať viac zisku, teda viac peňazí ako tie, ktoré sa do nej vložia. Preto sú tomuto postupu podriadení aj politici, lebo bez neho nedokážu rozhýbať život a rozvoj spoločenských sfér. Kapitál, teda peniaze, ktoré sa investujú, je tým výpalníkom v pozadí, bez ktorého sa nepohne nič. To napokon nie je prekvapením v zriadení, ktoré sa volá podľa neho...

Večná idea revolučnej spravodlivosti

Plán k povstaniu antikonzumerizmu.
Micah M. White (10.8.2010) | www.adbusters.org

Znovuzrodenie je vo vzduchu. Cynizmus, ktorý vzdoroval každému gestu nášho odporu zaniká spolu s tým, ako je sklamanie z komunizmu 20-teho storočia zatienené rebelskou vôľou pokúsiť sa znovu. V čele tohto radikálneho obživnutia stoja dvaja filozofi, ktorých politické teórie vdychujú nový život do revolučného projektu. Hovoríme o Alainovi Badiou a Slavojovi Žižekovi, neo-Platonisto-Maoistovi a post-Lacan-Leninistovi, ktorých starostlivo zvážené politické filozofie oživujú ideály egalitárneho komunizmu a oznamujú revolúciu už za nášho života.

Ich projekt je filozoficky zakotvený v Badiouvom dvojdielnom magnum opuse Being and Event (Bytie a udalosť) a Logics of Worlds (Logika svetov). V predslove poslednej práce Badiou predpokladá, že sú štyri elementy „večnej Idey“ revolučnej politiky: egalitárna spravodlivosť; revolučný teror; voluntarizmus [dobrovoľníctvo]; a dôvera v ľudí. A Žižek sa s chuťou púšťa do úlohy aplikovať tieto elementy do súčasnej politiky. Dokopy ich plán k povstaniu antikonzumerizmu je oblažujúcim jeho šírkou a intenzitou.

Začína s egalitárnou spravodlivosťou, ktorá nezvratne prevráti „ustanovenú hierarchiu moci, či bohatstva“ zbavením bohatých ich zažitých práv konzumovať väčšie percento svetových zdrojov. To so sebou nesie „svetové normy na spotrebu energie, CO2 emisií atď. na obyvateľa", čo ohraničí a vyrovná svetový rozvoj.

Druhým krokom je revolučný teror, „vôľa rozdrviť nepriateľa ľudí“. Žižek presvedčivo argumentuje, že nemôžeme mať rovnosť a udržateľnosť bez disciplinovaného teroru voči hyper-bohatým. Prakticky to vyžaduje odvahu presadiť obmedzenia na „slobodu“ rozšafnej spotreby, ktorá priviedla ľudstvo na zráz spolu s ochotou podporiť „neľútostné postihy tých, ktorí porušujú ustanovené ochranné (ekologické) opatrenia.“

Tretia fáza reaguje na otázku, ako budú tieto zmeny uskutočnené. Badiou a Žižek navrhujú voluntarizmus [dobrovoľníctvo], alebo „vieru, že človek ´pohne horou´, ignorujúc "objektívne“ zákony a prekážky“. Príliš dlho bol náš emancipačný projekt zatracovaný, pretože porušoval takzvané „zákony“ neoklasickej ekonómie a limity kapitalistického rámca. Dobrovoľníctvo ukazuje, že kde je vôľa, tam je cesta, a že „jediným spôsobom ako sa postaviť hrozbe ekologickej katastrófy je prostredníctvom mohutného kolektívneho rozhodnutia“, ktoré zabrzdí rútiaci sa vlak kapitalizmu.

Nakoniec, to čo spojí tieto kroky dokopy je dôvera v ľudí, základ demokracie. V odmietajúcej reakcionárskej politike, ktorá obnáša „protiľudové pochybovanie, alebo strach z más“, obhajujeme presvedčenie, že „veľká väčšina ľudí podporuje tieto vážne opatrenia, berie ich za svoje a je pripravená zúčastniť sa ich presadenia.“ Tento štvrtý element je ich putom, zásadným etickým základom, ktorý nás chráni pred zopakovaním tragických zlyhaní z minulosti.

Čo dostaneme z týchto štyroch revolučných elementov, je jasné strategické stanovisko k dosiahnutiu víťazstva nášho hnutia. Ako ale objasňuje Badiou, každý krok so sebou nesie možnú hrozbu nebezpečného skomolenia ideálov a narušení, ako napríklad neurčitá dôvera v „ľudí“, no odpor k nej v skutočnosti, môže zvrtnúť náš revolučný projekt v ďalšiu armádu útlaku. Ochrániť sa pred týmto zlom vyžaduje pevné, neotrasiteľné odhodlanie k egalitárskej povahe nášho hnutia. A takisto si to vyžaduje vernosť enviromentalistickej základnej intuícii: že naša nadspotreba je prostriedkom k útlaku iných, že zaujatie našich myslí, tvorí výrobné haly v ich krajinách.

To je to, prečo snívame o nič menšom ako globálnej emancipácii, duchovnom povstaní, ktoré zažehne tento falošný svet plameňom.

Micah White je spolu-editorom Adbusters a nezávislým aktivistom. Žije v Berkley a píše knihu o budúcnosti aktivizmu. www.micahmwhite.com or micah (at) adbusters.org.

Pôvodný text tu: The Eternal Idea of Revolutionary Justice

Nehovorte, že vás nevarovali!

ZYGMUNT BAUMAN | Social Europe Journal
Toto je potrebné zaznamenať predtým, ako zajtrajšie a pozajtrajšie titulky spravia to, čo od nich ich hlavná úloha (i keď skôr skrytá ako zrejmá) vyžaduje aby robili: predtým ako vymažú túto správu z pamäte... Tým, čo myslím, že je potrebné zaznamenať a uchrániť od zániku je úvodník v dnešných NYT pod veľavravným titulkom: „Ďalšia bublina“.

Informuje o tom, že skupovanie akcií „objavujúcich sa ekonomík“ je poslednou módou a zápalom na Wall Street. Samotný tento rok minie Wall Street 825 miliárd dolárov na ich skúpenie (42% rast v budúcom roku), kým výdaje na nákup dlhov vynárajúcich sa ekonomík sa strojnásobia a dosiahnu 272 miliárd dolárov: všetky tieto peniaze boli zachránené vďaka novej neochote Wall Street investovať v už nesolventných amerických dlžníkov. Inými slovami: ako by sme očakávali od kapitálu sledujúceho stratégiu parazita zúfalo hľadajúceho nový hosťovský organizmus po zabití toho starého, objavili neohrození skauti z Wall Street novú panenskú oblasť: zjavne nevykoristenú alebo nedostatočne vykoristenú, nevyužitú, sľubujúcu rýchle a vysoké zisky, ktoré by si bolo možné získať chytro predtým ako celkovo nedostatočne zaplateným pracujúcim narastú dlhé nosy a budú požadovať pridanie sa ku konzumistickým orgiám, v ktorých rástli ich americké a európske náprotivky, váľali sa a v ktorých nepreukazujú žiaden náznak toho, aby sa v tom váľať prestali – prinajmenšom doposiaľ a až kým si neuvedomia, že...

Autor úvodníka si všíma, že počiatočný úžitok pre miestnych ľudí z hoci obrovských zahraničných investícií „zvýši hodnotu ich meny, povzbudí importy a spomalí exporty, a že podporí rast rýchlych úverov – čo môže spôsobiť infláciu, nafúknuť bublinu s aktívami [majetok] a obyčajne zanechať hromadu zlých úverov. Tieto peniaze otočia chvostom pri prvom náznaku problémov, vyklopením krajín do krízy.“ Potom autor pripomína čitateľom modely pravdepodobne sa opakujúce znova, ktoré sú previazané s monotónnym opakovaním v živote všetkých a každých parazitov: tequila kríza 1994 v Mexiku, Ázijská kríza 1997, Ruská katastrofa 1998, Brazílsky debakel 1999 alebo Argentínsky kolaps 2002...

Autor by nezašiel až tak ďaleko, aby sa dotazoval „ekonomickej múdrosti“ súčasného šialenstva Wall Street: „Stále nie je čas na paniku. Rozvíjajúce sa ekonomiky sú v relatívne dobrom ekonomickom stave, zatiaľ čo úrokové miery v bohatých krajinách ostanú pravdepodobne nízke po roky.“ Inými slovami, zisky budú pravdepodobne neprerušene tiecť do vrecák akcionárov a na bankové účty ešte nejaký čas. Čo znepokojuje autora a malo by znepokojovať čitateľov, je možnosť ďalšieho pádu – podobného napríklad posledným nezaplateným dlhom v Írsku alebo Grécku – ktorý by mohol odhaliť neschopnosť orgánov založených, predpokladaných a dúfaných zastaviť kapitalizmus ešte pred vyschnutím, vyčerpaním a schradnutím pastvín, ktoré ho nasycujú a udržiavajú ho pri práci – a predovšetkým začať to robiť vážne predtým, ako bude neskoro... No nemajú byť tieto ubezpečenia typu „nie je čas na paniku“, uvedené medzi hlavnými príčinami neschopnosti bežne odhalenými po istých skutočnostiach, jednoducho, a rovnako bežne, okamžite zabudnuté? Koľko panenských oblastí musí byť dohnaných do katastrofy, aby sa zlomil tento postup? Alebo znamená kapitalizmus, a politické zriadenie, ktoré ho obsluhuje, samotnú nemožnosť poučenia sa?


Zygmunt Bauman je poľsko-britský sociológ. Venoval sa analýze súvislostí medzi modernitou a holokaustom a úvahám o postmodernom konzumerizme.

[ Zdroj: http://www.social-europe.eu/2010/10/dont-say-you-havent-been-warned/ ]

Už viete koho budete voliť, Košičania?

Nik o ňom nehovorí, hoci mnohí si šuškajú jeho myšlienky v súkromí. Nik o ňom nepočul, hoci mnohí by chceli, to čo on. Médiá o ňom nepíšu, politici o ňom mlčia, lebo on ponúka naozaj odvážne riešenia.

Na niekoľkých miestach sa objavili billboardy s jeho siluetou a heslami, ktoré ponúka do pléna. Pôsobí tak neuveriteľne, že ľudia tipujú, jeho skutočnú identitu ako Ježiš Kristus, Chuck Norris, či Ander z Košíc. Málokto sa pozastaví nad tým, že to čo ponúka je to, čo by sme naozaj chceli, ale už sa neodvažujeme o tom ani rozmýšľať.







Hoci ide o fiktívneho kandidáta a fiktívne billboardy, jeho odkaz je jasný a všetkým, ktorí chcú to čo on, ponúka možnosť označiť volebný lístok veľkým „?“.

Tak ako my: leniví alebo vylúčení?

MBURAJ

Poslednú dobu čoraz viac môžme pozorovať, ako do našich mailových schránok chodia maily týkajúce sa rómskeho obyvateľstva, či ako to v takýchto mailoch zvyknú "odborne" nazývať: cigánskeho etnika. Rôzne "diskriminácie bielych", rôzni "prednostovia Bardejova" atď a pod. Podľa štýlu, či použitých termínov však vidieť, že ide o mladých priaznivcov neofašistickej Slovenskej pospolitosti, ktorí sa takto klamlivo vydávajú za iných ľudí a za odborníkov na danú problematiku.

Na problémoch, ktoré v súčasnosti sú s chudobou prevažne (ale nielen!) rómskeho obyvateľstva, sa snaží na politickú scénu vyniesť fašistická organizácia. Potom prinesie ďalšie témy, ktoré zatiaľ veľmi nepropraguje, ale ku ktorým sa hlási - zrušenie demokracie a nastolenie stavovských režimov vychádzajúc z fašitických ideí mussoliniho Talianska, či hitlerovho Nemecka atď. K tomu sa už predčasom svojim programom otvorene prihlásila. Tento program zatiaľ zo svojho webu stiahli, keď boli, ako politická strana, zakázaní.

Zatiaľ sa vezú na populárnej téme o lenivom cigánskom etniku, ktoré len poberá sociálne dávky a plodí deti. Vôbec neregistrujú, že medzi Rómami je množstvo ľudí, ktorí sú riadne zamestnaní, zarábajú si. Stačí sa len popozerať okolo seba. Na jednoduchých stavebných prácach dnes vidíme prevažne Rómov. Keď sa človek s nimi dá do reči, ich prvá otázka je, či nemáme pre nich ďalšiu prácu. To je paradox s dogmou "o lenivom cigánovi". Rómovia dnes chodia po niektorých mestách a upratujú špinu, ktorú v nich narobia bieli. To je opäť paradox dogmy "o lenivom cigánovi". Medzi Rómami je veľké vysťahovalectvo za prácou do Anglicka. A dnes ich často vidíme, ako na anglických autách prichádzajú domov - to je opäť paradox dogmy "o lenivom cigánovi" - v Anglicku si dokázali zarobiť napr. na auto, pričom na Slovensku ich čakal len osud chudobnej osady a odmietanie bielej väčšiny.

Mať na mysli chudobné rómske osady a hovoriť, že také je celé rómske etnikum je výsadou novodobých fašistov, ktorí za tým chcú vidieť akési genetické príčiny.

Toto však nie sú problémy etnika, ale chudoby. Stačí zájsť do nie veľmi ďalekej minulosti, kedy samotní Slováci boli v Uhorsku označovaní (a dodnes tak označovaní sú) ako buta tot, hlúpy Slovák. Kým Maďari boli osvietenci, bola medzi nimi silná šľachta, šľachta bola kultúrna, staviala si kaštiele, ktoré obdivujeme dodnes, Slováci žili v dreveniciach, plodili 10 detí, behali bosí a často aj holí. Kým Maďari, Nemci, Poliaci si staviali domy v centrách dnešných slovenských miest, boli aj územia, kde Slováci, či Rusíni boli chudobní morálne, nepoznali žiadnu kultúru, vedeli sa len plodiť a plodiť (viď oblasti na východe Slovenska). Niektorí Slováci si hľadali prácu mimo Slovenska, či už na múračkách, alebo ako drotári a pod. Tí, ktorí sa vymanili z tejto chudoby sa radšej hlásili k Maďarom. Máme celú plejádu takýchto, ako ich voláme, maďarónov. Stačí si čítať staré československe predvojnové štúdie o živote Slovákov a Rusínov na východe Slovenska.

Ale dnes, keď sa za socializmu Slováci zmohli, kde aj do najzaostalejšej dediny prišla po novej asfaltovej ceste kultúra a moderný život, dnes sa správame k Rómom tak, ako sa vtedy Maďari správali k nám, butatótom. Kde je tu historické poučenie?

Neofašisti takto odvracajú pozornosť od hlavných problémov. Celé hospodárstvo sa za posledných 20 rokov privatizáciami rozkradlo, vytunelovalo. Naše spoločné fabriky, ktoré vybudovali naši otcovia, si za korunu privlastnili najprv mečiarovci, vytunelovali ich a zavreli, potom dzurindovci zvyšok predali za pekné provízie do zahraničia. Títo sa dnes tvária ako elita národa, udeľujú si vyznamenania o prínos k ekonomike Slovenska (rôzne "krištáľové krídla", či "zrnká") a pod. Prepustili však množstvo ľudí, takže dnes máme objektívny stav desiatok tisíc nezamestnaných. Na jedno pracovné miesto sa hlási v priemere 70 ľudí (viď posledné články v SME a televízne správy Markízy). Čím je menej kvalifikovaná práca, tým je väčší počet uchádzačov a miestami je ich až 100 na jedno miesto. Aké šance tu má jeden biely človek, že ho príjmu do zamestnania? A aké šance má chudobný rómsky človek z osady? Dnes majú problém zamestnať sa mladí ľudia s vysokoškolským vzdelaním, či starší ľudia pred dôchodkom. Aký problém má človek z osady, keď si chce hľadať prácu a všetci na neho zazerajú?

Neofašisti len poukazujú, že Rómovia kradnú. Kradnú, pretože sú k tomu už ekonomicky donútení. Výrazné zníženie sociálnych dávok priniesla neoliberálna dzurindova vláda. Spomeňme si na veľké sociálne protesty vo februári 2004, v ktorých dominovali Rómovia, takže ich média neskôr označili za rómske protesty, čím sa ich snažili dehonestovať a oddeliť od protestov bielu väčšinu. Rómovia si prácu na Slovensku nájsť nemôžu, do Anglicka všetci ísť nemôžu, čo majú robiť, ak chcú prežiť?

Lenže oveľa väčšiu krádež zorganizovali nie Rómovia, ale bieli - privatizáciami, tunelovaním, rozpredajom do zahraničia za tučné provízie. A organizujú ich aj stále - privatizácia dôchodkového systému, rozkrádanie eurofondov, štátnych peňazí, predajom zvyšku štátneho, mestského - teda nášho spoločného - majetku. Ale aj okrádaním pracujúcich. Prečo Talian v Hencovciach platí pracujúcim ľuďom minimálnu mzdu a žiada od nich nadmerné výkony? A to nie je len problém Hencoviec, ale väčšiny Slovenska. A minimálne mzdy platia nielen zahraniční, ale aj slovenskí, bieli podnikatelia slovenským bielym pracujúcim.

Dnes sa živenou averziou ľudí voči Rómom, podporovanou aj takýmito mailami, medzi nás plíži novodobý fašizmus. Dnes sú na "odstrel" Rómovia, zajtra zvyšky Židov, potom prisťahovalci, potom ľudia s inými názormi, potom odborári, potom ...

Vy sa integrujte.

JAN BERKY | berky.blog.sme.sk
Predslov: Milí bieli bratia a sestry, dennodenne sledujem ako riešite už stáročia náš a Váš cigánsky problém a akokoľvek ste múdri a inteligentní, doteraz ste ho nevyriešili. Už polovičný žid hitler /schválne píšem s malým h/ chcel tento problém vyriešiť ale svoje oduševnené riešenie nedotiahol do konca. Napadlo ho, že by mohol vyriešiť problém celosvetovo, ale svet sa otočil proti nemu. Našťastie. Keby sa mu to podarilo, možno by som ja nepísal tento text a možno by ste ho Vy, Slováci, nečítali, lebo by ste nerozumeli po slovensky len po nemecky.


Staviate múry lebo sme nebezpeční ale vlastne sú to protihlukové bariéry. Nemáte nás radi ako susedov a preto sa sťahujeme k svojim, nemáte nás radi ako zamestnancov a preto nepracujeme a nemáte nás radi ani ako študentov a preto neštudujeme. Sme ľudia ale pre Vás sme kriminálnici a vrahovia. Všetko sa nám prepečie a preto je nás v base plno. Naše deti majú obedy za korunu, teda za 0,33 centa a Vy tým svojim platíte 20EUR mesačne. Vy platíte dane a ťažko robíte a my dane neplatíme a všetko máme zadarmo aj byty aj domy aj elektriku, za ktorú v minulom roku bolo odstíhaných v jednom meste na Slovensku 50 cigánov.


Prepadávame starenky a robíme lúpeže a naše deti si za to zaslúžia mučenie a teror na policajnej stanici. Neviem či som spomenul všetko, ak nie určite mi to pripomeniete v diskusii.


Vy nás nenávidíte, tak ako nám chcete pomôcť? Ako chcete vyriešiť náš spoločný problém? Ako nás chcete presvedčiť, že to s nami myslíte dobre? Je chyba len v nás, že Vás vidíme ako nebezpečenstvo? Pri vzájomnej nevraživosti je možné uveriť tomu, že chcete naše etnikum pozdvihnúť z prachu? A chcete to vôbec? Je pre Vás nebezpečnejší nevzdelanec alebo vzdelaný cigán? Viete to vôbec Vy sami? A keby sa to stalo, koho by ste potom mali za nepriateľa? Misionári chodia do Afriky pomôcť afričanom, Vy od nás bočíte. Nevadí Vám však kupovať si od nás byty za smiešne peniaze, keď nám hrozí exekútor. Vy nechodíte za nami do osád ako za priateľmi, skôr si nás fotíte ako opičky v zoo a vystavujete fotky na "fejsbuku".

Keď už v televíznych novinách nemáte čo ukázať, ukážete celému Slovensku ako žijeme v osadách ale neukážete cigána ako prednáša na vysokej škole alebo obhajuje ako advokát. Na ulici prinajlepšom odvraciate tváre ale na svadbe odušu tancujete na našu muziku. Pochopte to, Vy nie ste stopercentní, tak to nečakajte od nás, poznám veľa z Vás, ktorí žijú na hranici biedy, ktorí sedia v base, ktorí kradnú, vraždia, lúpia, bijú ľudí.


To Vy sa integrujte. Ak nás chcete niečo naučiť, príďte ku nám ako priatelia, príďte ako misionári, ku nám domov, nedávajte nám vymoženosti a veci zadarmo, lebo my to využijeme tak ako by ste to využili aj Vy. Dovoľte nám študovať na Vašich školách bez prejavov rasizmu a nenávisti, bez strachu ísť večer von s priateľmi. Keď niečo nevieme naučte nás to, majte s nami trpezlivosť. Nevyťahujte zbrane a múry ale hlavne nevykrikujme si kto čo urobil a kto za čo môže. Tým, že nás nútite ísť medzi svojich, tým nás zbavíte možnosti sa niečo od Vás naučiť. My sa učiť chceme ale sa bojíme, bojíme sa Vás, tak ako sa Vy bojíte nás. Zo strachu utočíte a my sa zo strachu bránime, zo strachu útočíme a Vy sa zo strachu bránite. Lenže Vy máte viac, máte možnosť ako nás zbaviť strachu a ako konečne vyriešiť náš spoločný problém. Buďte k nám trpezlivý, len jednoduché riešenia majú šancu na úspech.

Príďte ku nám ako priatelia a ako priatelia odíďte a znova sa vráťte spät, a znova a znova, to je cesta integrácie ako Vašej tak aj našej. Potvďte to, že ste múdri a inteligentní. Žiadajte od nás len to, čo sme schopní v momentálnej situácii urobiť. Dajte si reálne ciele ako nás zmeniť, nechajte nám našu kultúru a postavte zákon tak, aby bolo výhodnejšie pracovať a nie sedieť doma, mať peniaze za nič a ešte si nazbierať železo. Nenechajte sa uniesť falošnými vodcami, ktorí sa chcú dostať ku korytu cez nás. Počúvajte cigánske hlasy ale nekupujte si ich v čase volieb. Dokážete to? Alebo znova nájdete tisíc výhovoriek prečo sa to nedá a budete mi vykrikovať aký sme a že s nami sa to nedá. Ja hovorím dá, skúste to cestou porozumenia, altruizmu, filantropie a nie mečom v ruke. Ak chcete zmeniť nás, zmeňte najprv seba, lebo Vy ste múdrejší ako my, obyčajní cigáni.


Prevzaté so súhlasom autora.

Hospodársky cyklus kapitalizmu

MBURAJ

Kapitalistickým systémom otriasa ďalšia kríza, ktorá postihla USA a Západnú Európu. Od prvých dní krízy, ktorá sa začala finančnou krízou v USA, sa média a politici snažia presvedčiť ľudí, že kríza sa už skončila. Koľko takýchto „koncov“ krízy už bolo vyrieknutých? A zatiaľ bezúspešne.

Fáze krízy predchádza konjunktúra. Podnikatelia vtedy horúčkovito podnikajú, rozširujú výrobu, staviajú nové výrobné prevádzky, ceny stúpajú, zdá sa, že rast dopytu nebude mať koniec. Fáza krízy prichádza rýchlo a nečakane a zasahuje najprv jednotlivé odvetvia, ktoré sú navzájom prepojené a neskôr, z dôvodu prepúšťania a takto obmedzeného dopytu u pracujúcich, prechádza na ďalšie odvetvia produkujúce spotrebný tovar ako aj výrobné prostriedky. Kríza všade znižuje ziskovosť podnikania, mieru zisku. Po fáze krízy prichádza dlhá fáza depresie. Dopyt a teda aj výroba sú na nízkej úrovni. Fáza depresie však netrvá večne. Prichádza opäť fáza oživenia. Otázkou však je, čo prináša oživenie?

Je to hlavne modernizácia výrobných zariadení. „V snahe zvýšiť mieru zisku sa kapitalisti usilujú znížiť výrobné náklady. Pochopiteľne, môžu to dosiahnuť predovšetkým ďalším znižovaním miezd a intenzifikáciou práce. Prirodzene, k týmto prostriedkom znižovania nákladov siahli kapitalisti ako k prvým hneď pri začiatočných náznakoch krízy. Vo fáze depresie sú však tieto možnosti znižovania kapitalistických výrobných nákladov už do značnej miery vyčerpané, a preto tieto metódy už nestačia. Kapitalisti sú nútení znižovať náklady aj modernizáciou výrobného zariadenia. Môžu si to však dovoliť len veľké a silné kapitály, ktorým aj po kríze zostali určité kapitálové rezervy alebo ktoré majú možnosť získať úver. Tie potom v snahe znížiť výrobné náklady obnovujú výrobné zariadenia na vyššej technickej úrovni. Objednávajú nové moderné zariadenia u kapitalistov vyrábajúcich výrobné prostriedky.“

Poznajúc ako prebieha cyklus kapitalistickej výroby, môžeme neveriť správam o ukončení krízy a návrate do rastu. Pred rastom bude dlhá fáza depresie. Táto bude charakteristická snahou o znižovanie nákladov na pracovnú silu, či už priamych, znižovaním miezd, prepušťaním, intenzifikáciou práce, alebo nepriamym, znižovaním výdavkov na zdravotníctvo, školstvo, dôchodky. Kapitalisti budú zároveň hľadať spôsoby modernizácie výroby, alebo nových odvetví, ktoré by im priniesli nové zvýšenie ziskovosti podnikania, teda miery zisku.

Keď si zrekapitulujeme priebeh výroby posledných rokov, skutočne môžeme badať konjunktúru v autopriemysle (razantné rozširovanie výroby vo viere v neutíchajúci rast dopytu), ako aj v nehnuteľnostiach (závratné ceny nehnuteľností, rast počtu novostavieb). Môžeme vidieť výrazný pokles dopytu a následne cien v týchto oblastiach. Ceny áut a nehnuteľností len u nás klesli
o 30-50%.

Takisto môžeme určiť, že dnes sa nachádzame na prechode fázy krízy do fázy depresie. Správy hovoria o návrate do plusových čísiel, o pomaly rastúcom dopyte po autách, nehnuteľnostiach. Súčasná výroba je však na nízkej úrovni, ceny sú stále dole. Ako sa však zhodujú viacerí ekonómovia, dnes nie je viditeľné, ako by došlo k fáze nového oživenia. Kým v 70-tych rokoch oživenie prinieslo zavedenie automatizácie výroby a robotov, čo umožnilo výrazne zvýšiť produktivitu práce, koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov to bolo nečakané otvorenie nových trhov vo východnej Európe a na prelome tisícročí to bol informatický boom, ktorý priniesol zvýšený dopyt po informačných technológiách.

V automobilovom priemysle sa Európska únia snaží dostať do fázy oživenia podporou elektrických pohonov. V stavebníctve sa podporuje výstavba nízkonákladových domov a slnečných kolektorov. Nedá sa však povedať, že by zavedenie elektromobilov mohlo priniesť zvýšenie miery zisku pre kapitalistov a teda vytúžené oživenie. Otázne sú aj nízkonákladové domy, ktoré práve tým, že znižujú nákladovosť, v dlhodobom meradle znižujú mieru zisku v ďalších oblastiach kapitalistickej výroby (pri výrobe tepla, plynu, elektrickej energie).

Dá sa predpokladať, že fáza depresie bude pokračovať dlhšie, ako zvyčajne, prinesie tak ďalšie strádanie pracujúcich. Takto sa dá predpokladať, že na jednej strane stará vládnuca trieda bude strácať svoju vieru v oživenie, a že na druhej strane pracujúca trieda už nebude chcieť žiť po starom a bude hľadať alternatívy.

Zdá sa, že prichádza čas nových zmien.

Kto nechápe štatistiky?

STANISLAV PIROŠÍK | Socialistický zväz mladých
Od buržoáznych médií, ekonómov či politológov, ale aj obyčajných ľudí (vrátane tých Matovičových), ktorí sledujú televíziu, sa dozvedáme, že je potrebné šetriť, menej jesť, viac pracovať, platiť za štúdium, zdravotníctvo, do dôchodku odísť až po sedemdesiatke. Sociálne zabezpečenie sa považuje za „plytvanie“ a „rozhadzovanie peňazí“. V čase kedy sa zhoršuje sociálna situácia v mnohých rodinách, sa dozvedáme, že si žijeme nad pomery a v blahobyte.

Tí, ktorí tvrdia niečo iné, sú vraj hlúpi a nechápu ekonomike. Tých, ktorí protestujú a okupujú fabriky či zásoby surovín, treba potlačiť silou. Aj také názory zaznievajú z druhej strany politického spektra. Robotnícka trieda je vraj hlúpa, nevie čo je potrebné a chce to, na čo vraj nemá nárok. Ako je teda možné, že keď sú dnes pri moci „múdri“ ekonómovia s mnohými titulmi, ľudia sa ocitajú v čoraz horšej sociálnej situácii? Ako je možné, že pri nových technológiách vo výrobe, ktoré dnes existujú, takmer jedna miliarda ľudí hladuje? Vývoj má predsa život ľudstvu uľahčiť a nie sťažiť. Vek odchodu do dôchodku by sa mal logicky znižovať a nie zvyšovať. Prečo teda títo ekonómovia dostali tituly?

Pravdu majú vždy víťazi

Keďže všeobecne platí, že pravdu majú tí, ktorí sú pri moci, je logické že médiá sú plné správ o šetrení, o tom, ako je to nevyhnutné „pre budúce generácie“. Nájsť v „mienkotvorných“ médiách aj iný názor je naozaj rarita. Už nehovoriac o poukazovaní na príčinu tohto zadĺženia, ktoré spočíva v súkromnom vlastníctve prírodných zdrojov a tovární. Tisíce ľudí na svete pracujú vo vlastnej krajine v baniach či v lesoch, ale vyťažené zdroje patria len jednému podnikateľskému subjektu. Rovnako práca tisícov či státisicov ľudí v pobočkách firiem po celom svete patrí len pár jedincom. Spomenúť niečo také v dnešnom systéme je označované za extrémizmus, niečo neprijateľné a neslýchané. Na to priestor nie je. Namiesto toho médiá napomínajú vládu, že sa bojí škrtať a za vzor dávajú českú vládu, ktorá je so škrtaním nekompromisná.

Kapitalistická obmedzenosť

Možno však očakávať iné názory od ľudí, ktorí považujú kapitalizmus za konečné a najlepšie spoločenské usporiadanie? Nie nemožno. Rozmýšľajú len v jeho zákonoch a najmä v zákonoch jeho zachovania. Zároveň tým však odhaľujú jeho protiľudovosť a fakt, že slúži len bohatým. Systém je závislý od výroby a výroba od dopytu. Pokiaľ sa toho vyrobilo dosť a nestačí už ani umelé vytváranie dopytu, výroba stojí. Od tejto výroby sú však závislí pracujúci, ktorí môžu len dovtedy existovať, dokiaľ nachádzajú prácu a ktorí len dotiaľ nachádzajú prácu, dokiaľ ich práca produkuje kapitál. Prejavuje sa najzákladnejší rozpor kapitalizmu, ktorý však nikto z „ekonómov“ nespochybňuje – práve naopak, považuje ho za posvätný. Preto ľudia ktorí celý život pracovali a ktorí sa dožadujú toho čo im patrí, sa vraj nerozumejú ekonomike. Nemajú vraj čo protestovať, lebo tým celú situáciu ešte zhoršia. Teda inými slovami, súčasná situácia je úplne normálna a má to tak byť. Komu sa to nepáči, je hlúpy. Dnes je treba v mene zachovania systému ožobračovať pracujúcich, zajtra bude treba v mene zachovania systému vyvolať vojnu. Aj tu nás budú presviedčať, že sa nerozumieme systému a že treba novú vojnu? Prirodzene nie. Namiesto toho budú v ľuďoch vzbudzovať pocit strachu (v Iraku sa žiadne zbrane hromadného ničenia nenašli, no ropa je rozdelená medzi mnohé nadnárodné spoločnosti), vzbudzovať národnostnú a rasovú nenávisť. Ukazovať na každého, len aby nikto neukázal prstom na nich. Európa je posiata americkými základňami, chystá sa nový raketový program. Médiá (TV JOJ) vysielajú denne množstvo „kriminálnych“ seriálov, ktoré obhajujú súčasné imperialistické vojny.

Na druhej strane barikády

Na druhej strane, v tábore bohatých, je oveľa menej ľudí. No majú prevahu vďaka „slobodným“ médiám, vďaka voľnému trhu a keď to nevychádza, tak aj vďaka NATO a CIA. Tí najbohatší ešte viac bohatnú storakými spôsobmi. Do bánk boli naliate miliardy od daňových poplatníkov, padá konkurencia, najbohatší finančníci skupujú ďalšie reťazce a pozemky, štáty rozpredávajú ďalšie majetky, mnohé podniky majú daňové prázdniny, znižujú sa daňové odvody, mnohé podniky znížili výplaty napriek tomu, že mali zabezpečený odbyt, ďalšie prepustili časť zamestnancov a ostatných nechávajú robiť prácu aj za prepustených. Štáty prijali pôžičky, ktorými sa stávajú vazalmi Medzinárodného menového fondu. Minimalizuje sa štát a maximalizuje sa kapitál. Stúpa moc finančných skupín, obmedzujú sa práva zamestnancov. Už dávno nevládnu vlády, ale ľudia z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Už na pražskom zasadaní MMF v roku 2000 predstavitelia MMF poúčali svoje „bábky-štátnikov“ o tom, že ak nebudú šetriť, bude zle. Ľudia ktorí sa topia v peniazoch (zlomok ich majetku by vyriešil hmotnú núdzu celého sveta) hovoria o šetrení na tých, ktorí bojujú o existenciu. Kto to má brať vážne? Iba človek, pre ktorého je kapitalizmus svätou modlou.

Čo chceme

Mnohí médiami ovplyvnení ľudia tvrdia, že chceme ďalej „bezhlavo míňať“ a naďalej zadlžovať štát. Zjavne si pletú komunistov so sociálnymi demokratmi. Našim hlavným cieľom je najskôr zabezpečiť, aby sa už viac nevyrábalo pre blahobyt a zisky magnátov, ale pre blahobyt a život spoločnosti. Zabezpečiť, aby fabriky či celé reťazce fabrík vrátane toho, čo sa v nich vyrobí nepatrilo jednotlivcom, ale všetkým. Rovnako to musí byť aj s prírodnými zdrojmi. Už nesmie pokračovať vykorisťovanie krajín Tretieho sveta a vyvážanie ich zdrojov na kontá „úspešných“ magnátov. Prvou úlohou je teda zabezpečiť, aby hodnoty patrili tým, ktorí ich produkujú. A tieto hodnoty potom rozdeliť každému podľa jeho práce a zásluh. Nazývať „rozhadzovaním“, ak človek dostane to, na čo má právo je nedôstojné. Preto ak niekto aj v socializme dostane napr. byt, nemá ho zadarmo (ako zavádza pravica), ale preto, lebo si ho ako pracujúci človek zaslúži a má naň plné právo. Rovnako ako má právo na dostupné vzdelanie či zdravotníctvo, ktoré sa dnes stávajú luxusom. Plytvaním a rozhadzovaním by sa naopak dali označiť životy „prominentov“, ktorí nestačia míňať peniaze.

Nie je teda pravdou, že nerozumieme kapitalistickým číslam. Rozumieme im a práve preto usilujeme o odstránenie tohto zriadenia, nakoľko tieto čísla a štatistiky ukazujú protiľudovosť systému. Ukazujú, že bohatí sa majú čoraz lepšie a pracujúci čoraz horšie, ba čo viac, finančníci majú nad pracujúcimi čoraz väčšiu moc. Pokiaľ chce nejaký militantný pravičiar rozháňať štrajkujúcich „hlupákov, ktorí nechápu číslam“ hrubou silou, nech to skúsi. Nebude to nič nové, ešte viac odhalí protiľudovosť režimu a triedny boj. Nikto okrem kapitalistov mu nezatlieska. Potom by som sa však nečudoval, keby pracujúci zatočili rovnako s ním.


[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1290&Itemid=44 ]