Nastal čas niečo urobiť

20. január 2011 | Reflexie súdruha Fidela | Granma
V tejto chvíli čelí ľudstvo vážnemu bezprecedentnému problému. Najhoršie je, že do veľkej miery závisí jeho riešenie na najbohatších a najvyspelejších krajinách, krajinách, ktoré by mali dosiahnuť stav, ktorému sa nevedia postaviť tvárou, čakajúc kým sa svet, ktorý sa pokúšali tvarovať podľa svojich egoistických záujmov rozpadne vôkol nich, čo vedie k nevyhnutnej katastrófe.

Pripomeniem kúsok histórie.

Keď nás pred päťsto rokmi „objavili“ Španieli, bol odhadovaný počet obyvateľov ostrova (Kuby) nie viac ako 200 000 ľudí, ktorí žili v harmónii s prírodou. Ich hlavný zdroj potravy pochádzal z riek, jazier a oceánu bohatých na proteíny; taktiež využívali základnú formu poľnohospodárstva, ktorá im dodávala kalórie, vitamíny, minerálne soli a vlákniny.

V niektorých regiónoch Kuby majú stále zvyk vyrábať „casabe“, druh chleba z melóna. Niektoré druhy ovocia a malých voľne žijúcich zvierat dopĺňali ich jedálniček. Objavovali nápoje z fermentovaných produktov a dali svetovej kultúre skôr nezdravý zvyk fajčenia.

Súčasná populácia na Kube je asi 60 krát väčšia ako vtedy. Hoci sa Španieli zmiešali s pôvodným obyvateľstvom, prakticky ich vyhubili vytvoriac z nich polootrokov na poliach a hľadačov zlata v riečnom piesku.

Pôvodné obyvateľstvo bolo nahradené importovanými Afričanmi zajatými nasilu, zotročenými, krutým spôsobom aplikovaným storočiami.

Veľký význam pre našu existenciu mali stravovacie návyky, ktoré boli vytvorené. Premenili nás na spotrebiteľov bravčového, hovädzieho, jahňacieho, mlieka, syru a iných produktov, pšenice, ovse, jačmeňa, cíceru, fazule, hrachu a iných strukovíny pochádzajúcich z rôznych klimatických podmienok.

Pôvodne sme mali kukuricu a cukrová trstina bola radená medzi plodiny bohaté na kalórie.

Káva bola dovezená conquistadormi z Afriky; kakao bolo pravdepodobne dovezené z Mexika. Obe spolu s cukrom, tabakom a inými tropickými produktami sa stali bohatým zdrojom prostriedkov pre mestské obyvateľstvo po rebélii otrokov na Haiti začiatkom 19-teho storočia.

Výrobný proces založený na otroctve trval až do transferu kubánskej zvrchovanosti spod španielského kolonializmu pod USA v krvavej a pozoruhodnej vojne, v ktorej bolo Španielsko porazené Kubáncami.

Keď víťazila kubánska revolúcia v 1959 bol náš ostrov kolóniou Amíkov. Spojené štáty podviedli a odzbrojili našu Oslobodzovaciu armádu. Nedalo sa hovoriť o rozvinutom poľnohospodárstve, ale o obrovských plantážach využívaných na základe ručnej a zvieraciej práce, ktorá všeobecne nepoužívala hnojivá či stroje. Veľké cukrové fabriky patrili Američanom. Niekoľko z nich mali viac ako 100 000 hektárov; iné desiatky tisíc. Dokopi tu bolo vtedy viac ako 150 cukrových fabrík, spolu s tými, ktoré patrili Kubáncom; boli v prevádzke menej ako štyri mesiace v roku.

Spojené štáty prijímali kubánsky cukor počas dvoch svetových vojen, a prijal kvóty na jeho predaj z našej krajiny previazaných obchodnými záväzkami a obmedzeniami našej poľnohospodárskej produkcie napriek tomu, že cukor bol zčasti produkovaný nimi samotnými. Ostatné rozhodujúce odvetvia ekonomiky ako prístavy a ropné rafinérie boli americkým majetkom. Ich spoločnosti vlastnili veľké lode, priemyselné centrá, bane, doky, námorné a železničné trate spolu s verejnými službami tak dôležitými ako elektricé a telefónne systémy.

Pre tých, ktorí chcú rozumieť, je to všetko, čo potrebujete vedieť.

Napriek tomu, že tu bol dopyt po ryži, kukurici, tukoch, obilnínách a iných potravinách, Spojené štáty uvaľovali obmedzenia na všetko, čo konkurovalo ich domácej produkcii, vrátane dotovanej cukrovej repy.

Samozrejme, pokiaľ ide o výrobu potravín, je pravdou, že v rámci geografických obmedzení malej, daždivej a hurikánmi postihovanej tropickej krajiny bez strojov, priehrad, zavlažovacích systémov a zodpovedajúceho vybavenia, Kuba nemohla mať zdroje a už vôbec nie podmienky konkurovať americkej mechanizovanej produkcii sóje, slnečníc, kukurice, strukovín a ryže. Niektoré z plodín ako pšenica a jačmeň nemohli byť v našej krajine pestované vôbec.

Je pravdou, že kubánsky revolúcia si ešte neužila chvíľku pokoja. Agrárna reforma bola sotva účinná , keď päť mesiacov po revolučnom triumfe začali programy sabotáží, požiarov, obštrukcie a používania škodlivých chemických prostriedkov proti našej krajine. Dokonca boli použití škodcovia proti životne dôležitej produkcii i ľudskému zdraviu.

Podcenením našich ľudí a ich rozhodnutia bojovať za ich práva a nezávislosť sa dopustili chyby.

Samozrejme, nik z nás nedisponoval skúsenosťami získanými rokmi; vyberali sme si z ideí a revolučných konceptov. Možno základnou chybou nášho idealizmu bolo, že sme si mysleli, že vo svete bola určitá spravodlivosť a rešpekt k právam ľudí, zatiaľ čo nič také vôbec neexistovalo. Rozhodnutie bojovať, však na tom nestálo.

Prvou úlohou, ktorá nás zamestnala bolo pripraviť sa na prichádzajúci zápas.

Skúsenosť získaná pri hrdinskom boji proti Batistovej tyranii ukázala, že nech je nepriateľ akokoľvek silný, nemôže poraziť kubánsky ľud.

Príprava krajiny na zápas sa stala hlavným úsilím ľudí a doviedla nás k udalostiam tak rozhodujúcim ako boj proti invázii žoldnierov uskutočnenej Spojenými štátmi v apríli 1961, v Zátoke svíň doprevádzanej námorníctvom Spojených štátov a amíckymi lietadlami.

Neschopní pripustiť nezávislosť a uplatňovanie zvrchovaných práv Kuby, ich vláda prijala rozhodnutie napadnúť naše územie. ZSSR nemala nič dočinenia s víťazstvom kubánskej revolúcie. Revolúcia neprijala socialistický charakter kvôli podpore od ZSSR; bolo to naopak: podpora od ZSSR bola získaná socialistickým charakterom kubánskej revolúcie. Do takej miery, že keď ZSSR zaniklo, Kuba ostala socialistickou.

Nejakým spôsobom v ZSSR zistili, že Kennedy sa pokúsi použiť Kubu rovnakou metódou akú použili pri Maďarsku. To viedlo k pár chybám, ktorých sa dopustil Chruščov ohľadom októbrovej krízy, ktoré som považoval za nutné kritizovať. Ale nebol to len Chruščov, ktorý spravil chybu, bol to aj Kennedy. Kuba nemala nič spoločné s históriou Maďarska a ZSSR nemalo nič dočinenia s revolúciou na Kube. Bolo to čisté a jedinečné ovocie boja nášho ľudu. Chruščov spravil len bratské gesto, keď poslal zbrane na Kubu v čase, keď bola ohrozená inváziou organizovanou, vycvičenou, vyzbrojenou a prepravenou Spojenými štátmi. Bez zbraní poslaných na Kubu by ľudia porazili vojsko žoldnierov rovnako ako porazili vojsko Batistu a okupovali všetku výzbroj, ktorou disponovali: 100 000 zbraní. Ak by došlo k priamej invázii Spojených štátov na Kubu, naši ľudia by od prvej chvíle bojovali proti ich vojakom, ktorí by tým pádom museli bojovať proti miliónom Latino-američanov. Spojené štáty sa dopustili najväčšej chyby v histórii a možno by ináč ZSSR existovala dodnes.

Hodiny pred inváziou, po prefíkanom útoku na naše letecké základne americkými lietadlami pomaľovanými kubánskymi insigniami bola deklarovaná socialistická povaha našej revolúcie. Kubánsky ľud bojoval za socializmus v boji, ktorý sa zapísal do dejín ako prvé víťazstvo nad imperializmom na americkom kontinente.

Desať prezidentov spojených štátov prišlo a odišlo, dnes odchádza jedenásty a socialistická revolúcia ostáva pevne stáť. Takisto prichádzali a odchádzali všetky vlády, ktoré sa spolupodieľali na zločinoch Spojených štátov proti Kube, a revolúcia ostáva pevne stáť. ZSSR zaniklo a revolúcia sa posunula vpred. Neprijala miesto s dovolením Spojených štátov; naopak prijala osud krutej a opovrhnutia hodnej blokády; s teroristickými útokmi, ktoré vzali životy a zranili tisíce ľudí, ktorých strojcovia si dnes užívajú absolútnu beztrestnosť; anti-teroristickí kubánski bojovníci sú odsúdení na doživotie; takzvaný Cuban Adjustment Act (úprava zákona pre Kubáncov) umožňuje vstup, trvalý pobyt a zamestnanie v Spojených štátoch. Kuba je jedinou krajinou na svete, ktorej obyvatelia majú toto privilégium, právo, ktoré je odopreté Haiťanom po zemetrasení, ktoré zabilo viac ako 300 000 ľudí i ostatným občanom tejto časti sveta, tým ktorí boli potrestaní a odvrhnutí impériom. Napriek tomu ostáva revolúcia pevne stáť.

Kuba je jedinou krajinou na svete, ktorú nemôžu navštíviť občania Spojených štátov; ale Kuba tu je a stojí pevne, len 150 kilometrov od Spojených štátov bojujúc svoj hrdinský boj.

My, kubánski revolucionári, sme sa dopustili chýb a budeme chybovať, no nikdy neurobíme chybu – byť zradcami.

Nikdy sme si nezvolili nezákonnosť, klamstvo, demagógiu, podvod na ľuďoch, pretvárku, oportunizmus, podplácanie, absolútny nedostatok etiky, zneužívanie moci, vrátane trestnej činnosti a odporného mučenia, ktoré - s očividnými, nepochybne uznaniahodnými výnimkami - charakterizuje vládnutie prezidentov Spojených štátov.

V tejto chvíli čelí ľudstvo vážnemu bezprecedentnému problému. Najhoršie je, že do veľkej miery závisí jeho riešenie na najbohatších a najvyspelejších krajinách, krajinách, ktoré by mali dosiahnuť stav, ktorému sa nevedia postaviť tvárou, čakajúc kým sa svet, ktorý sa pokúšali tvarovať podľa svojich egoistických záujmov rozpadne vôkol nich, čo vedie k nevyhnutnej katastrófe.

Nehovorím o vojnách, ktorých riziká a dôsledky boli prezentované múdrymi a vynikajúcimi ľuďmi, vrátane mnohých Američanov.

Mám na mysli potravinové krízy pôvodiace z ekonomických skutočností a klimatických zmien, ktoré sú už zjavne neodvratné ako dôsledok činnosti človeka, ale ktorým v každom prípade bude musieť ľudská myseľ čeliť v zhone. Roky, čo bol naozaj premárnený čas, sa o tom rozprávalo. Ale krajina, ktorá vypúšťa najväčšie množstvo znečisťujúcich plynov na svete, Spojené štáty, zakaždým ignorovali svetovú mienku. Obchádzajúc protokol a ďalšie obvyklé hlúposti mužov štátu v konzumnej spoločnosti na jednej strane, veci ktorými ich médiá zmiatli hneď ako sa dostali k moci, čo znamenalo, že nakoniec nevenovali vôbec žiadnu pozornosť tejto téme. Alkoholik, ktorého problémy boli široko známe, a nemám zapotreby ho menovať, vnútil jeho spôsob myslenia medzinárodnému spoločenstvu.

Problém odrazu dostáva podobu, v javoch, ktoré sa opakujú na všetkých kontinentoch: vlny horúčav, lesné požiare, straty úrody v Rusku s mnohými obeťami; klimatické zmeny v Číne, nadmerné zrážky, či suchá, postupujúci úbytok vodných rezerv v Himalájach ohrozujúcich Indiu, Čínu, Pakistan a ďalšie krajiny; nadmerné zrážky v Austrálii, ktoré zatopili skoro milión kilometrov štvorcových; neobvykle kruté studené vlny mimo sezónu v Európe, ktoré majú pováženia hodný vplyv na poľnohospodárstvo; suchá v Kanade; neobvyklé studené vlny tamisto i v Spojených štátoch, bezprecedentné zrážky v Kolumbii zasahujúce milióny fariem; nikdy pred tým nevídané lejaky vo Venezuele; katastrófy spôsobené nadmernými dažďami vo veľkých mestách Brazílie a suchá na juhu. Prakticky nie je oblasť vo svete, v ktorej sa tieto veci nedejú.

Produkcia pšenice, sóji, kukurice, ryže a mnohých ďalších obilnín a zeleniny, ktoré vytvárajú potravinovú základňu sveta – ktorého dnešná populácia podľa výpočtov dosahuje takmer 6,9 miliardy ľudí, blížiac sa k číslu 7 miliárd, kým jedna miliarda trpí hladom a podvýživou – je vážne ovplyvnená klimatickými zmenami, vytvárajúc tak vážny svetový problém. Rezervy ešte neboli obnovené, alebo len čiastočne v niektorých položkách, vážna hrozba už nastoľuje problémy a destabilizáciu v mnohých štátoch.

Viac ako 80 krajín, všetky z tretieho sveta, už dnes majúc vlastné ťažké problémy, a teraz sú ohrozované skutočnými hladomormi.

Zacitujem niekoľko výkazov a hlásení, zhrňujúc tému, ktoré boli uverejnené v posledných dňoch:

„Spojené národy varujú pred rizikom novej potravinovej krízy.“
11. január 2011 (AFP)

„Čelíme veľmi napätej situácii..“
FAO potvrdzuje.

„Okolo 80 krajín čelí nedostatku potravín..“

„Globálna miera cien základných poľnohospodárskych produktov (obilie, mäso, cukor, olejniny a mliečne výrobky) je v súčasnosti na najvyššej úrovni odkedy FAO začala používať meranie indexu pred 20 rokmi.“
OSN, január (IPS)

„Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo OSN (FAO) so sídlom v Ríme minulý týždeň upozornila, že svetové ceny ryže, pšenice, cukru, jačmeňa a mäsa.. ..podstúpia výrazné zvýšenie v roku 2011..“

„Paríž, 10. január (Reuters) – Prezident Francúzska Nicolas Sarkozy vezme svoju kampaň, ako čeliť vysokým cenám potravín vo svete, do Washingtonu tento týždeň..“

„Basel (Švajčiarsko), 10. január (EFE) – Prezident Centrálnej európskej banky (BCE), Jean Claude Trichet, hovorca guvernérov centrálnych bánk skupiny G-10 dnes varoval ohľadom silného nárastu cien potravín a hrozbe inflácie v rozvíjajúcich sa ekonomikách.“

„Svetová banka sa obáva krízy cien potravín.“
15. január (BBC)

„Prezident svetovej banky, Robert Zellick povedal pre BBC, že kríza bude hlbšia ako tá v 2008.“
Mexico DF, 7. január (Reuters)

„Ročná miera inflácie cien potravín sa v Mexiku v novembri zvýšila trojnásobne v porovnaní s dvomi mesiacmi dozadu..“
Washington, 18. január (EFE)

„Klimatické zmeny, podľa štúdií, prehĺbia nedostatok potravín.“

„Už viac ako 20 rokov dozadu vedci varujú pred dopadom klimatických zmien, no nič sa nemení až na zvyšovanie emisií, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie“, Liliana Hisas, výkonný riaditeľ americkej pobočky tejto organizácie povedala pre EFE.

Osvaldo Canziani, držiteľ Nobelovej ceny mieru z 2007 a vedecký poradca pre správu uviedol, že „po celom svete sú zaznamenávané meteorologické udalosti a extrémne klimatické podmienky, a zvyšovanie priemernej povrchovej teploty zhoršuje intenzitu týchto udalostí.“

„Reuters, 18. január, Alžírsko nakupuje pšenicu, aby predišlo nedostatku a nepokojom.“

„Štátna obilná agentúra Alžírska nakúpila okolo 1 milión ton pšenice za posledné dva týždne, aby predišla nedostatku v prípade nepokojov, informovali zdroje Ministerstva poľnohospodárstva.“
Reuters

„(Reuters) 18. január, pšenica vykazuje veľký zisk v Chicagu po nákupe z Alžírska.“
The Economist, 18. január 2011

„Svetový poplach kvôli cenám potravín.“

„Medzi hlavnými príčinami sú povodne a suchá spôsobené klimatickými zmenami, použitie potravín na výrobu bio-palív a špekulácie s cenami nehnuteľností.“

Problémy sú dramaticky vážne. Avšak, nie všetko je stratené.

Súčasná produkcia pšenice dosiahla takmer 650 miliónov ton.

Produkcia kukurice ju presahuj a blíži sa k 770 miliónom ton.

Sója by mohla dosiahnuť 260 miliónov ton; z toho Spojené štáty predstavujú 92 miliónov a Brazília 77. To sú dvaja najväčší producenti.

Všeobecné údaje o obilninách a strukovinách zverejnených v 2011 sú dobre známe.

Prvou otázkou, ktorú musia svetové komunity vyriešiť je vybrať si medzi potravinami a bio-palivami. Brazília, rozvojová krajina, by mala byť samozrejme kompenzovaná.

Ak by boli milióny ton sóje a kukurice investované do bio-palív využívaných na produkciu potravín, tak by sa mohol mimoriadny nárast cien zastaviť a svetoví vedci by mohli navrhnúť vzorce, ktoré by mohli istým spôsobom zasaviť, alebo dokonca otočiť situáciu.

Stratili sme príliš veľa času. Nadišiel čas niečo urobiť.

Fidel Castro Ruz
19. január 2011
21:55

zdroj: http://www.granma.cubaweb.cu/english/news/art0010.html

Proč se Obama se svou politikou nedokáže prosadit?

JOHANN HARI | The Independent
Američtí lobbisté nechtějí trestat znásilňování žen a otroctví

Skoro rok po zvolení do Bílého domu se Baracku Obamovi nepodařilo prosadit svou politiku, píše v deníku Independent Johann Hari. Jeho zdravotnická reforma nedokázala zajistit zdravotní péči pro všechny a poskytnout veřejnou alternativu k soukromým zdravotnickým pojišťovnám, vynucujícím si astronomické poplatky za lékařské úkony. Obamův ekologický tým vandalizuje kodaňskou konferenci, Spojené státy, s největšími emisemi skleníkových plynů, odmítly podepsat právně závazná omezení. A Obama také pověřil deregulační fanatiky, kteří způsobili globální hospodářskou krizi, jako je Lawrence Summers, aby řídili ekonomické oživení. Proč ty kompromisy?

Dva zdánlivě nevýznamné příběhy o tom, jaké síly zkreslují americkou politiku, to dobře ilustrují.


Politické rozhodování blokují podnikatelští lobbisté, zástupci firem, které financují obě hlavní americké politické strany, Republikány i Demokraty. A ti nyní hájí znásilňování žen a otroctví:

Nejprve k tomu znásilňování. Příběh začíná v Iráku r. 2003. Soukromé vojenské firmy, které vyslala do Iráku Bushova vláda, aby tam hlídaly ropovody, nechtěly být zataženy do drahých soudních procesů. Co se týče vztahu Američanů k Iráčanům, Bushova vláda prostě dala Američanům v Iráku imunitu před stíháním podle iráckého práva; jeden americký senátor to charakterizoval jako "licenci na zabíjení". Ale co když američtí zaměstnanci začali napadat sami sebe navzájem, nebo jiné Američany? Soukromé americké firmy požadovaly, aby všichni jejich zaměstnanci podepsali smlouvu, podle níž všechny spory budou urovnány v rámci interní podnikové arbitráže, která je levná, a nikoliv u nákladných soudů.

Ale co se nestalo. Dvacetiletá Američanka Jamie Leigh Jonesová, která pracovala u firmy Halliburton/KBR, si jednoho dne zašla s americkými kamarády do baru a někdo jí něco dal do pití. Když se probudila, těžce krvácela z vaginy i z konečníku a měla potrhaná prsa. Musela se později podrobit rekonstruktivním chirurgickým zákrokům. Usoudila, že sedm mužů, s nimiž šla na drink, ji znásilnilo. Když si stěžovala u firmy Halliburton/KBR, ta ji zamkla na 24 hodin do kovového kontejneru bez vody a jídla. Přišel lékař, ošetřil jí rány a odebral důkazy DNA, ty se ale později "ztratily". Slitoval se nad ní strážný a půjčil jí svůj mobil. Zatelefonovala tatínkovi, který zavolal na americké velvyslanectví - a teprve pak byla propuštěna.

Irák byl v chaosu a nebyla šance, že by věc irácká policie vyšetřila. Firma Halliburton naléhala, že se znásilnění bude vyšetřovat jen v rámci interního firemního disciplinárního procesu, a zakázala Jonesové, aby podala trestní oznámení. (Jestliže takhle zacházejí s americkými blondýnkami, jakou šanci na spravedlivé zacházení mají asi znásilněné Iráčanky?) Když svůj případ Jonesová zveřejnila, ozvalo se mnoho dalších amerických žen, které uvedly, že v Iráku zažily totéž. Právní tým Jonesové argumentoval, že skutečnost, že firma Halliburton ženám předem zakázala, aby podávaly trestní oznámení na znásilnění, vytvořila situaci, která znásilňování žen povzbuzovala.

Demokratický senátor Al Franken byl vším tímto zděšen a navrhl jednoduchou změnu zákona. Požadoval, aby všem firmám, které zakazují svým zaměstnankyním, aby podaly trestní oznámení ve věci znásilnění, byla nadále odepřena veškerá státní finanční pomoc. Většina Republikánů v americkém Senátu - včetně Johna McCaina - hlasovala proti tomuto návrhu. Proč? Soukromé firmy poskytují Republikánské straně obrovské finanční částky a Frankenův návrh zákona byl prý vůči firmě Halliburton "mstivý". Republikánští senátoři podpořili systém, kde znásilnění žen, které pracují pro určité soukromé firmy, není stíhatelné u soudu.

Zároveň se snažila skupina Demokratických senátorů pozměnit celní zákon, aby bylo zakázáno prodávat v USA cokoliv, co vyrábějí otroci. Proti této zákonné změně se také postavila mocná podnikatelská lobby.

Z obou - poněkud extremních - případů vyplývá, že politiku v USA ovlivňují soukromé korporace. Jediným cílem soukromých korporací je maximalizovat zisky. Kdyby ředitelé korporací neusilovali o nejvyšší možné zisky bez ohledu na všechno ostatní, byli by propuštěni a nahrazeni jinými lidmi.

Pokud se takové chování odehrává na přísně regulovaném trhu, může být užitečným katalyzátorem hospodářského růstu. Ale pokud není úsilí korporací o maximalizaci zisků regulováno zákonem a odbory, úsilí o zisky začne ovlivňovat všechno - bude ničit životní prostředí, bude umožňovat znásilňování a otrockou práci.

Než se v Americe dostanete do politiky, musíte získat obrovskou finanční podporu od superbohatých lidí a firem na svou kampaň. Takže musíte předem ujistit tyto korporace, že budete plnit jejich zájmy. Ve funkci musíte pořád dělat, co korporace chtějí, jinak vám nedají peníze na příští volební kampaň. Právě z tohoto důvodu má americká vláda stále méně co dělat s demokratickou politikou.

Obama je produktem tohoto systému a v současnosti je i jeho vězněm. Vysvětluje to jeho relativní selhání.

Obamovi by se podařilo prosadit podstatné změny pouze tehdy, pokud by se mu podařilo zreformovat samotný politický systém - aby se politikové museli zodpovídat americkým občanům, nikoliv korporacím. Měl by zakázat korporacím financovat politiku a politické strany by měly být financovány ze státních prostředků. Měl by zakázat lobbistický průmysl, vyhnat kupčíky z chrámu. Bylo by to překvapivě populární rozhodnutí v zemi, kde lidi vidí každým dnem, že jsou podváděni. Alternativou je stát se spoluviníkem na systému, kde je obrana znásilňování a otroctví považována za něco naprosto normálního.



[ Zdroj: http://www.independent.co.uk/opinion/commentators/johann-hari/johann-hari-the-real-reason-obama-is-not-making-much-progress-1823863.html
Preklad: http://www.blisty.cz/art/50028.html ]

Chorá Amerika

BROŇA DUHANOVÁ | pluska.sk
Zažila som to na vlastnej koži. Milióny občanov bez zdravotného poistenia, noc na pohotovosti za 10 000 dolárov. A ak dostanete rakovinu, zdravotná poisťovňa vám poistku zruší, lebo ste nerentabilný klient. Toto je realita zdravotnej starostlivosti v USA. No už „len“ do roku 2014.

V lete 2003 sedím na Floride so strašnou bronchitídou. Kašlem ako divá a pri každom nadýchnutí ma pichá v hrudi. Rozmýšľam, či mi konečne pomôže stopäťdesiaty acylpyrín, alebo budem musieť ísť k lekárovi. S ťažkým srdcom vyťahujem z bankomatu dvesto dolárov. Toľko stoji vyšetrenie a antibiotiká. Tak ako 45 miliónov Američanov, ani ja nemám zdravotné poistenie. Bronchitídu prežijem a presne o rok spoznávam svojho budúceho manžela. Ani on ho nemá. Malá marketingová firma, v ktorej pracuje, ho slobodným zamestnancom neponúka. Svoje problémy so žalúdkom si lieči odpornými bylinkovými medicínami. Gastroenterologické vyšetrenie stojí niekoľko stoviek dolárov a ak by mu náhodou niečo našli, koniec sveta! Operácia či zdĺhavejšia liečba by sa mohla vyšplhať aj na niekoľko stotisíc dolárov. Lepšie nič nevedieť. USA sú jedinou vyspelou krajinou sveta, ktorá nezabezpečuje, aby mali všetci občania zdravotné poistenie. Šťastnejší Američania dostanú zdravotné poistenie ako jeden zo zamestnaneckých benefitov. Niektorí prispievajú viac, iní menej. Neexistuje zákon, ktorý by určoval výšku odvodov. Až 38 percent firiem poistenie neposkytuje vôbec. Musíte si ho kúpiť sami. Slušná zdravotná poistka vyjde na 250 dolárov mesačne. Aj preto drvivá väčšina zamestnancov malých rodinných firiem, pracovníci služieb, poľnohospodárski a stavební robotníci či drobní živnostníci žijú bez neho. A ešte študenti, nezamestnaní a ich deti.

Jeden veľký „bulšiť“...

Na jar 2004 otehotniem. Česká kamarátka namiesto gratulácií sucho skonštatuje: „A si o päťtisíc dolárov ľahšia...“ Toľko stojí poradňa a pôrod. Ak prebehne bez komplikácií. „Cisarák je desať litrov.“ Haha. Moje celoživotné úspory. Mám sa zbaliť a odletieť rodiť domov?! Volím iné riešenie. Pre najchudobnejšie tehotné ženy existuje federálny program, ktorý náklady súvisiace s pôrodom uhradí. Američania ho zaviedli niekedy v sedemdesiatych rokoch, keď sa vďaka svojpomocným pôrodom chudobných žien doma v posteli dostalo USA v úmrtnosti matiek a novorodencov niekde na úroveň Dominikánskej republiky. Na klinike pre chudobných vypĺňam kopy papierov a klamem, až sa hory zelenajú. Podľa federálnych regúl sa na federálnu zdravotnú pomoc kvalifikuje len skutočná spodina. Takticky zamlčiavam otca dieťaťa aj časť svojho príjmu. Hurá, mám to odklepnuté. Sedím na vajíčku a poctivo lietam do poradne. Vyzerá to tam ako v tureckom bazári. V čakárni spoznávam kultúry zo všetkých kútov zemegule, hlavne na juh od rovníka. Sestrička Jelena, pôvodom z Černobyľa, mi hovorí: „Amerika je krásna krajina, ale ich zdravotníctvo, to je jeden veľký bullshit!“ Jelena povie „buľšiť“. Alebo s prepáčením volský výkal, obľúbený americký výraz pre všetko, čo nedáva zmysel. „Zdravie je iba biznis. Najlepší, ak otehotnieš alebo dostaneš rakovinu, bez lekárov si neporadíš. Môžu z teba vyryžovať milióny.“
Starostlivosť je na pestrofarebnej klinike, paradoxne, výborná. Možno preto, že tunajší personál svoje povolenie ešte stále berie ako poslanie, nie ako nástroj na ryžovanie diamantov.

A narodil sa Američan...

Porodím vo veľkom štýle za peniaze amerických daňových poplatníkov. Začínam mať pocit, že Jelenka preháňala. Uhm, len kým ma 48 hodín po pôrode nevykopnú aj s novorodencom z nemocnice. Moja voľná jazda sa práve skončila. V USA je aj zdravie vášho dieťaťa vaša finančná zodpovednosť. Opäť, ak máte šťastie na dobrého zamestnávateľa a do šiestich týždňov po pôrode ste späť v kancelárii, dieťa vám poistí on, akurát vám každý mesiac strhne z výplaty o čosi viac. Ja takého nemám, a tak si opäť sadám ku kope papierov a klamstvami bojujem, aby federálnu poistku dostalo aj moje dieťatko. Chvíľu to funguje a prvé vyšetrenia a očkovania absolvujeme na klinike spolu s peruánskymi dietkami v plachtách. Až... Syn má šesť mesiacov a zapálilo sa mu očko. Keď úradníčka na klinike naťuká Samkovo meno do počítača, oznámi mi, že synova federálna poistka nie je aktívna. Ak chcem, aby ho ošetrili, bude to 100 dolárov. Po týždni sa dopátram, že to bola „len“ chyba v systéme, lenže ja sa už na nich nechcem spoliehať. Zatiaľ išlo len o zapálené oko, ale čo ak bude mať moje dieťa úraz mozgu? Zbuzerujem manžela, aby nás poistil vo svojej firme. O niekoľko dní donesie domov veľkú obálku, naše rodinné zdravotné poistenie. Rukami roztrasenými od nadšenia čítam: Vážený pán Houston, gratulujeme vám k novému poisteniu. Pre dve dospelé osoby a jedno nezaopatrené dieťa vám budeme zo mzdy mesačne strhávať 850 dolárov! Ježišu Kriste, veď môj muž zarobí mesačne 1 600 dolárov. Sadám za počítač a idem poistiť seba aj syna súkromne. Za 100 dolárov mesačne pre mňa a 60 dolárov mesačne pre Samka máme poistenie. Lenže aké!

Ochorieť a zbankrotovať

Ak nie ste Bill Gates, vašu rodinu delí od bankrotu jediná choroba, povedal dekan Lekárskej fakulty Harvardovej univerzity Dr. David Himmelstein. Vie, o čom hovorí. Najviac osobných bankrotov je v USA vyhlásených pre dlhy za zdravotnícke služby. A postihnutí nie sú len nepoistení. Poistení na tom nie sú oveľa lepšie. Ak ochoriete, pre poisťovňu sa stávate nerentabilným klientom. Poistku vám teda zrušia alebo zvýšia mesačné poplatky do astronomických výšok. Poisťovne nepoisťujú už existujúce neduhy. Ak v prihláške uvediete, že ste sa za posledný rok liečili na zápal močového mechúra, až do smrti vám poisťovňa nebude hradiť zapálený močový mechúr, ak máte astmu, nikdy vám nepreplatia jej liečbu, a ak máte rakovinu alebo choré srdce, poisťovňa vám poistenie rovno zamietne. Geniálne! Keď vážne ochoriete, ste presne tam, kde ten, čo poistenie nikdy nemal. Študujem drobné písmenká na našich poistkách. Moja nekryje ambulantnú starostlivosť, prevenciu ani zákroky, ktoré nie sú životne nevyhnutné. Zaplatia, len ak ma zrazí auto. Synova poistka je tiež zákerná. Zahŕňa síce 10 návštev u lekára ročne a za každú zaplatíme z vlastného „iba“ 25 dolárov, ale má vysokú spoluúčasť – 6 000 dolárov ročne. To znamená, podobne ako pri havarijnom poistení auta, poisťovňa začne za hospitalizáciu platiť, až keď vysolíme šesťtisíc dolárov z vlastného. A poistka má životné maximum – pol milióna dolárov. Za žiadnych okolností od nich nikdy neuvidím viac. Napríklad liečba detskej leukémie stojí viac ako 200 000 dolárov ročne. Rátam. Môjmu synovi by poisťovňa hradila liečbu leukémie maximálne dva a pol roka. A čo potom? „Buľšiť“ za 160 dolárov mesačne. Vôbec sa nečudujem svojmu mužovi, že sa na celé zdravotné poistenie vy... a naďalej si lieči žalúdok u ľudových liečiteľov. Lenže raz večer mi zavolá, že je na pohotovosti, srdcová arytmia. Nechali si ho v nemocnici pripojeného na množstvo hadičiek. V panike chcem volať svokrovcov, že im zomiera syn... Ale na druhý deň je doma. Bez poistenia si ho v nemocnici dlhšie nechať nemohli. Zato mu stihli vystaviť účet na 9 500 dolárov. Za dvanásť hodín na kardiologickom oddelení! Prestávame vysmážať a manžel odloží účet z nemocnice do šanónu: Bozajte ma...

V Gucci, ale bez zubov...

Pomaly si zvykám, že s každou synovou chrípkou či kašľom idem k lekárovi niekoľkokrát. Účinné lieky dostaneme obyčajne na tretí pokus. Trikrát 25 dolárov a desať návštev ročne minieme dávno pred Silvestrom. A mňa začína bolieť zub. Prikúpim si zubný plán za 19 dolárov mesačne. Dva mesiace žijem na tabletkách proti bolesti, toľko trvá, kým poistku môžem využiť. Sadám si do kresla Dr. Nasha. Zvraští obočie a zavolá asistentku, aby mi urobila program liečby. V preklade účet. Dať dokopy rozpadajúci sa chrup ma bude stáť 2 500 dolárov. Poistenie hradí len určité percento. Asi dosť mizivé! Dám si od doktora Nasha urobiť jedinú korunku na boľavom zube. Lepšieho zubára som ešte nestretla, má zlaté ruky. Ale koľkokrát za život si ho budem môcť dovoliť? Tá super korunka ma stála 1 500 dolárov. Koncom roka 2008 zbalím svoje pokazené zuby, seba, dieťa, muža, mužove žalúdkové vredy a vynechávajúce srdce a odchádzame na Slovensko. Zamestnala som sa vo vydavateľstve, pani na personálnom ma prihlásila do poisťovne. Mesačne mi odchádza z výplaty približne 20 eur, ďalších sto za mňa platí zamestnávateľ. A po lekároch môžem v našom, podľa Američanov socialistickom zdravotníckom systéme, behať bez strachu z osobného bankrotu, koľko chcem.

Vytúžený rok 2014

Na Floridu sa často vraciam na dovolenky. V marci oslavujem prijatie zdravotnej reformy priamo v epicentre. Čo prinesie? To, čo je na starom kontinente samozrejmosťou už vyše šesťdesiat rokov. Paradoxne, reakcie sú zmiešané a podpora je menšia ako päťdesiat percent. Mnohí Američania vďaka mohutnej propagande dodnes veria, že slabším, chudobnejším a menej zdravým pomáhať netreba a že univerzálny systém zdravotnej starostlivosti je socializmus. To, že ho majú všetky ostatné vyspelé krajiny, im uniká. V jednom však majú kritici predsa pravdu. Obama neodstránil hlavnú chorobu amerického zdravotníctva – neregulované, neuveriteľne vysoké ceny. Americký zubár si bude aj naďalej účtovať za rovnaký úkon päťnásobne viac ako Slovák a rovnaký liek bude v EÚ naďalej stáť polovicu ako v USA. Akurát poisťovne budú od roku 2014 okrem občanov ruinovať aj štát. Kde na to vydrancovaný a zadĺžený americký rozpočet vezme, zatiaľ nie je celkom jasné. Napriek tomu je to pre Ameriku historický moment. „Obrovský krok k ľudskosti,“ povie vojak čiernej pleti Robert, s ktorým si v deň schválenia reformy senátom pripíjam v krčme. Teší sa, že konečne bude môcť odísť z armády zapletenej do nezmyselných vojen. Jeho dcérka má astmu a bez armádneho poistenia by si jej liečbu ako osamelý otec nemohol dovoliť. „Modli sa za Obamu!“ zvlhnú mu oči. V Boha neverím, iba v múdrych ľudí, budem Obamovi držať palce. Kvôli Robertovi, sebe a kvôli svojim dvom chlapom s americkým pasom.

Načo im je reforma?

Čo vlastne potrebovali Američania reformovať? Majú predsa najlepšie nemocnice, najlepších lekárov a najlepšie výskumné centrá. Majú, ale len pre tých, ktorí si ich služby môžu dovoliť. Videli ste film „Sicko“ amerického dokumentaristu Michaela Moora, v ktorom nepoistenému rybárovi odkrojila zhnisaný malíček vlastná žena, lebo nemali na nemocnicu? Tak preto. Zo všetkých vyspelých krajín sveta majú USA najnižšiu priemernú dĺžku života a podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie zaostávajú za krajinami ako Peru a Kuba. Stotisíc Američanov ročne umrie v dôsledku zanedbanej zdravotnej starostlivosti a využívanie zdravotníckych služieb je hlboko pod priemerom EÚ. Čo sa od 2014 zmení? Už nebudú žiadne životné maximá na poistkách a žiadna poisťovňa nebude môcť odmietnuť poistenie človeku, ktorý je vážne chorý. Viac Američanov sa bude kvalifikovať na federálne poistenie pre nižšie príjmové kategórie. Strednej vrstve bude na drahé poistky prispievať vláda. Zamestnávatelia, ktorí svojím zamestnancom neposkytnú zdravotné poistenie, budú penalizovaní.


[ Zdroj: http://www.pluska.sk/emma/clanky/kariera-a-peniaze/chora-amerika.html ]

Revolúcia na spadnutie?

ĽUBOŠ BLAHA | Slovo
Z hľadiska objektívnych podmienok je revolúcia na spadnutie. Aj preto sa v európskych metropolách plnia ulice demonštrantami. Aj preto to už dlhší čas vrie aj v Treťom svete, najmä v Latinskej Amerike. Otázka je, aké sú subjektívne podmienky tých, ktorí by mali byť nositeľmi zmeny. Respektíve, treba si položiť pôvodnú otázku: disponuje proletariát sebavedomím, hrdosťou a nezávislosťou?

Rád by som reagoval na článok Milana Valacha Teorie revoluce, v ktorom autor nastolil niekoľko zaujímavých otázok i odpovedí. Začal by som však trochu netradične a použil malý príklad. V roku 2005 sa tridsať najväčších latinskoamerických multimiliardárov stretlo v exkluzívnom mexickom rezorte Ixtapa, aby prediskutovali ďalšie obchodné a politické stratégie. Na tomto stretnutí nechýbal Carlos Slim, v tom čase tretí najbohatší človek na svete. Prítomní boli aj magnáti Gustavo Cisneros či Emilio Azcárraga, majoritní vlastníci mediálnych koncernov Univisión a Televisa, ktorí kontrolujú prakticky akékoľvek spravodajstvo v južnej Amerike. V Ixtape sa samozrejme objavili aj ďalší veľkopodnikatelia, ktorí majú pod kontrolou väčšinu latinskoamerických politikov, intelektuálov, aj podnikateľov.


Má to celé zmysel?

Na svojich účtoch mali títo páni v danom čase „prebytočných“, respektive neviazaných, niekoľko desiatok až stoviek miliárd dolárov. Uvažovali, čo s nimi. Ako ich využiť tak, aby ešte lepšie poslúžili svojim záujmom? Ako kúpiť ďalších politikov? Ako efektívnejšie sprostredkovať svoje posolstvá v médiách, ktoré vlastnia? Ako pohltiť ďalšie sektory ekonomiky, ktoré ešte ich finančná sila neprevalcovala? Ako vytvoriť priestor pre ďalší biznis uprostred tradičných indiánskych komunít v Latinskej Amerike, ktoré ešte nestihli spustošiť svojimi projektmi? Ako zbaviť obživy ďalšie milióny roľníkov a drobných obchodníkov vytváraním gigantických výrobných a predajných sietí, ktorým nikto nemôže konkurovať? Ako presadzovať neoliberalizmus, ideológiu, ktorá im otvára nové trhy a oslabuje štátnu reguláciu? Ako dosiahnuť ešte väčší zisk?

Keď sa človek zamýšľa nad enormnou mocou, ktorou disponujú najbohatší ľudia sveta, chtiac-nechtiac sa musí pýtať: má vôbec zmysel odporovať? Som si istý, že mnohých presvedčených antikapitalistov desí otázka: aký dosah asi tak majú kontemplácie ľavicových intelektuálov o sociálne spravodlivejšej spoločnosti v kontraste s prostriedkami, mocou a vplyvom niekoľkých stoviek ľudí, ktorí dnes ovládajú väčšinu svetového majetku a v ktorých záujme je udržiavanie globálneho kapitalizmu v jeho neoliberálnej podobe? Na úvod tohto článku som použil príklad z Latinskej Ameriky, ale takýchto stretnutí sa koná po celom svete každý rok desiatky a mnohé z nich sú ďaleko významnejšie než to v Ixtape. Vyzerá to tak, že kapitál má v rukách všetky tromfy.


Beznádej? Kdeže!

Na jednej strane sú ľudia, ktorí vlastnia prakticky všetkých politikov sveta, všetky médiá, univerzity, občianske združenia, výskumné centrá, celebrity atď. Odľahčene povedané: ak by sme s kolegom Valachom mali „vyhovujúce“ názory, nejaké omrvinky zo závratného bohatstva, ktoré vlastnia najväčšie svetové finančné skupiny a nadnárodné korporácie, by sa možno dostali aj k nám, keby sme napríklad robili pre nejaký neoliberálny nadnárodný inštitút, alebo písali knihy o tom, aká je deregulácia, liberalizácia a privatizácia verejne prospešná, parádna, úchvatná a skvelá, hip-hip-hurá.

Lenže my dobrovoľne stojíme na druhej strane barikády. Ako táto strana vyzerá? Na tejto strane je zopár ľavicových intelektuálov a aktivistov, ktorí by sa dali klasifikovať ako akási chyba v systéme. Nemajú prostriedky, nemajú vplyv, nemajú moc. A týchto zopár ľudí maľuje svoje vízie o tom, ako by mala vyzerať sociálne spravodlivejšia spoločnosť. Otázka je, koľko ľudí si prečíta ich knihy či články? Koľko ľudí sa dozvie o ich aktivitách? A koľko z nich by pre naplnenie hodnôt, o ktoré im spoločne ide, bolo ochotných obetovať svoj čas a energiu, aby prispeli k spoločenskej zmene?

Môžeme sa utešovať, že na druhej strane barikády stojí spolu s nami zhruba 90% percent svetovej populácie, ktorým globálny kapitalizmus neprináša žiadne výhody a naopak, dennodenne ich uvrháva do ponižujúcich a nedôstojných životných podmienok. Lenže nikto z týchto ľudí zatiaľ nevidí nádej na zmenu. Nikto im nevie dať spoločný cieľ. Niekto ich nevie primäť k revolučnej aktivite. A možno sa tomu čudovať pri pohľade na konto a možnosti povedzme pána Slima?

Takto nejako sa dá pozerať na situáciu, v akej sa nachádzajú odporcovia súčasného usporiadania. No veci možno vnímať aj optimistickejšie. Vo svojom článku sa pokúsim ukázať, že situácia nie je taká beznádejná, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ako sa pokúsim vysvetliť, napriek obrovskej moci, ktorou dnes disponuje nadnárodný kapitál, je neoliberálna cesta, ktorú si zvolil a ktorú húževnato presadzuje, doslova samovražedná. Je iba otázka času, kedy dôjde k zmene. A práve preto je čoraz dôležitejšie klásť si praktické otázky. Týmto spôsobom sa pokúsim odpovedať aj na kritiku Milana Valacha, ktorú cítiť z jeho článku na Britských listoch Teória revolúcie.


Pochybnosti? Kdeže!

Valach vo svojom texte správne upozorňuje, že prvým krokom akejkoľvek ľavicovej alternatívy je „zhoda na podobe cieľa – priama demokracia a zamestnanecké vlastníctvo podnikov“. Následne sa pýta: „je to náš spoločný cieľ?“. Domnievam sa, že na tomto cieli by sa v zásade zhodlo viacero ľavicových intelektuálov, vrátane mňa aj Valacha. Niečo by sa doplnilo, niečo by sa premyslelo, niečo by sa zvážilo. No v tejto rovine abstrakcie prinajmenšom ja nevidím dôvod Valachove presvedčenie kritizovať, čo som jasne uviedol aj v mojej recenzii jeho knihy a vecne to dokladujem obšírnou argumentáciou v knihe Späť k Marxovi?.

Od prvej otázky teda môžeme prejsť k otázke číslo dva: ako zrealizovať hodnoty, ktoré považujeme za správne? Tam už sa odpoveď hľadá ťažšie. Vo svojej recenzii som načrtol viacero praktických otázok, ktoré by si mal zodpovedať každý aktér, ktorý má ambíciu hodnotu priamej demokracie a ekonomickej demokracie vniesť do praxe. Valach tieto moje praktické otázky nazýva „pochybnosti“. Neviem, či ide o šťastné označenie, pretože priamu demokraciu ani ekonomickú demokraciu som v hodnotovej rovine nijako nespochybňoval. Iba som pomenoval niektoré z prekážok, ktoré bránia ich naplneniu. Kritizovať ma za to, to je ako kritizovať murára, ktorý chce postaviť dom, no upozorňuje ostatných, že na to potrebuje cement. A ostatní naňho kričia: „Ty máš pochybnosti o tom, že treba postaviť dom?“

Nie, o význame ekonomickej demokracie a priamej demokracie nikto nemá vážne pochybnosti, aspoň nie autor tohto textu. Pochybnosti vyvstávajú pri otázke, ako tieto hodnoty zrealizovať. A tie Valach nedokázal rozptýliť. Verím však, že jeho zámerom nie je rozptýliť diskusiu o týchto otázkach. Pretože – ako sa pokúsim ukázať – praktické otázky o realizácii našich spoločných hodnôt sú každým dňom aktuálnejšie.


Revolučná situácia?

Ako Valach správne vystihol, kľúčovou otázkou vo vzťahu k realizácii hodnôt je otázka subjektu zmeny. Vo svojej recenzii jeho knihy Svět na předelu, na ktorú sa odvoláva, som práve na túto otázku upriamil svoju pozornosť. Kto by mal byť nositeľom premeny spoločnosti z kapitalistickej na socialistickú, z nedemokratickej na demokratickú? Vo Valachovej reakcii možno nájsť odpoveď, s ktorou sa v zásade stotožňujem: úspešné revolúcie robia tí silní, napr. buržoázia na sklonku feudalizmu. Kto sú títo silní podľa Valacha dnes? Napovedá nám Marxov výrok, ktorý Valach použil ako motto svojho článku: „Proletariát, ktorý nechce, aby sa s ním zachádzalo ako so spodinou, potrebuje statočnosť, sebavedomie, hrdosť a nezávislosť viac než chlieb.“ Ospravedlňujem sa kolegovi Valachovi, ak som ho nesprávne pochopil, ale vychádza mi z toho, že subjektom revolúcie by mal byť proletariát (pracovne označme týmto pojmom nielen továrenských robotníkov, ale všetkých ľudí, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky a zároveň nie sú vo vysokých solventných manažérskych pozíciách) a tento proletariát by mal byť dostatočne silný, a teda mal by okrem iného disponovať sebavedomím, hrdosťou a nezávislosťou. Obráťme nateraz pozornosť od sféry sollen (aký by mal byť) k sfére sein (aký naozaj je). Otázka teda znie: disponuje v súčasnosti proletariát týmito vlastnosťami? Má silu na to, aby predstavoval hrozbu pre globálny kapitalizmus?

Ak sa pozrieme na súčasnú situáciu ľudí, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky, zistíme, že sa delia približne na dve skupiny. Veľká väčšina týchto ľudí žije v Treťom svete, a to v hrôzostrašných podmienkach rozvojového sveta; sú hladní, chudobní, podvyživení. Mnohí z nich sú vykorenení zo svojich tradičných komunít, sú nútení vzdať sa poľnohospodárskeho spôsobu života, ktorý im zabezpečoval aspoň čiastočnú sebestačnosť, a ak chcú prežiť, musia sa uchádzať o prácu u subdodávateľov nadnárodných spoločností, ktoré majú svoje brutálne továrne (tzv. robotárne) po celom svete. Tam pracujú ako otroci, bez sociálnych práv, v nedôstojných podmienkach, za absurdne nízke mzdy. Tí, ktorí nemajú to „šťastie“ a prácu si nenájdu, buď umrú od hladu, alebo sa živia prostitúciou, drobnou kriminalitou alebo žobraním. Taká je situácia vo väčšine sveta, s výnimkou Európy, severnej Ameriky, Japonska a Austrálie. V spomínaných vyspelých štátoch tzv. Severu je však pozícia väčšiny populácie takisto ohrozená – v mene neoliberálnej ideológie sa postupne odbúrava sociálny štát, práva zamestnancov, zvyšuje sa sociálna zraniteľnosť a nerovnosť. Zatiaľ čo v Treťom svete sa situácia väčšiny populácie stále viac približuje k Marxovej revolučnej formulke „nemajú čo stratiť, len svoje okovy“, v štátoch OECD situácia väčšiny populácie pripomína skôr stav relatívnej deprivácie, ktorý opisoval Alexis de Tocqueville. Podľa Tocquevillovej teórie rastúcich očakávaní v spoločnosti dochádza k revolúcii vtedy, ak sa očakávania ľudí dostávajú do priameho rozporu so spoločenskou realitou. Vládne škrty a neoliberálne reformy, ktoré s nekompromisnou razanciou zavádza čoraz viac európskych štátov, tento revolučný rozpor pomerne presne vystihujú.


Nedá sa poslušne umierať od hladu

Ako sa zdá, objektívne podmienky pre radikálnu zmenu sú čoraz prítomnejšie. Kým ešte pred niekoľkými desiatkami rokov v západnej Európe fungoval silný sociálny štát, prakticky neexistovala nezamestnanosť ani chudoba, dnes je situácia oveľa dramatickejšia a ľudia sa začínajú búriť. Kým ešte pred niekoľkými desiatkami rokov žila väčšina Tretieho sveta tradičným spôsobom života a netušila, že by mohla očakávať lepšie životné podmienky, globalizácia uvrháva väčšinu svetovej populácie do pozície, v ktorej čoskoro nebudú mať čo stratiť okrem svojich okovov a budú si toho vedomí. Z hľadiska objektívnych podmienok je revolúcia na spadnutie. Aj preto sa v európskych metropolách plnia ulice demonštrantami. Aj preto to už dlhší čas vrie aj v Treťom svete, najmä v Latinskej Amerike. Otázka je, aké sú subjektívne podmienky tých, ktorí by mali byť nositeľmi zmeny. Respektíve, treba si položiť pôvodnú otázku: disponuje proletariát sebavedomím, hrdosťou a nezávislosťou?

V tejto oblasti je žiaľ vplyv nadnárodných koncernov, ktoré som na príklade latinskoamerických magnátov spomínal v úvode, oveľa silnejší. Vďaka kontrole nad politikou, médiami, vedou a školstvom sa nadnárodnému kapitálu darí nielen tvrdohlavo presadzovať neoliberálne reformy, ktoré prehlbujú sociálnu polarizáciu, ale aj manipulovať a ohlupovať ľudí, ktorí namiesto sledovania svojich záujmov podliehajú mylnému dojmu, že sociálna zraniteľnosť im prinesie viac slobody, že konzumné túžby definujú ich zmysel života, že triedna solidarita nie je v ich záujme. V prostredí absolútnej hegemónie neoliberálnej ideológie a individualistických hodnôt akýkoľvek intelektuálny pokus o pomenovanie alternatívy pripomína hádzanie hrachu o stenu. Aj preto som na úvod svojho textu vykreslil situáciu na antikapitalistickej strane barikády veľmi nelichotivo. Pravda, nie beznádejne. Pretože je iba otázka času, ako dlho dokážu nadnárodné koncerny takto umelo udržiavať poslušnosť ľudí čisto ideologickými zbraňami.

Adam Przeworski tvrdil, že sociálnu stabilitu kapitalizmu je možné udržiavať iba vďaka neustálym sociálnym kompromisom, t.j. systém sa musí vyplácať nielen kapitalistom, ale aj predstaviteľom práce. Takto to naozaj fungovalo v povojnovej zlatej ére sociálneho štátu. Lenže dnes už akoby nadnárodný kapitál nepotreboval sociálny kompromis. Zaslepený mocou nadobudol presvedčenie, že stačí ideologicky ohlupovať ľudí. Už Marx však veľmi dobre vedel, že v konečnom dôsledku záleží na ekonomike a životných podmienkach. Žiadna ideológia nedokáže presvedčiť ľudí, aby poslušne umierali od hladu.


Budú nemilo prekvapení...

Navyše, ani zideologizované prostredie, v akom sa nachádza väčšina svetovej populácie, nie je bez chybičky krásy. Vlastnia médiá, vlastnia politikov, vlastnia expertov. No napriek tomu bežní ľudia ich manipulačným schémam podliehajú iba naoko. Upozornil na to napríklad americký politológ James Scott vo svojej antropologickej štúdii Dominancia a umenie odporu. Ako preukázal, utláčané spoločenské triedy, napríklad otroci v otrokárskych zriadeniach, svoj súhlas s režimom a spoločenským usporiadaním prejavujú iba navonok. Na verejnosti veľmi ostentatívne ukazujú svoju poslušnosť, disciplínu a submisivitu. To však neznamená, že vedome súhlasia a zdieľajú všetky ideologické nezmysly, ktoré produkuje systém, aby legitimizoval nespravodlivosť a nerovnosť. Títo ľudia vnútorne nezdieľajú hodnoty utláčateľského systému, iba to zdarne predstierajú, pretože to potrebujú ku svojmu prežitiu. Vo chvíli, kedy je možné realizovať svoje skutočné záujmy a hodnoty, po svojej príležitosti spontánne siahnu, resp. vystrčia sa z ulity predstieraného súhlasu.

Spomínané neplatí iba pre otrokárstvo či feudalizmus. Platí to aj pre kapitalizmus. Snobské vyššie triedy sa upokojujú pocitom, že tých dole dokázali spacifikovať. Keď sa však náhodou nejaká audina mexického zbohatlíka pokazí uprostred robotníckej štvrte na okraji Guadalajary, veľmi rýchlo zistí, či naozaj „spodina“ zdieľa jeho hodnotový systém, či uznáva jeho postavenie, či rešpektuje jeho aroganciu, či si ctí jeho majetok...

Keď príde ten správny čas a ľudia vycítia, že je tu nádej na zmenu, pôjdu do ulíc. V tom je ich najväčšia sila. Ak na túto silu, hrdosť, sebavedomie a statočnosť upozorňoval Valach, potom s ním môžem jedine súhlasiť. Nositeľom zmeny budú sociálne vylúčení a marginalizovaní, ktorých je kvôli globálnemu kapitalizmu čoraz viac. Je treba uvažovať nad tým, ako im ukázať, že naozaj prišiel čas na akciu. Inštinktívne sa pridajú. Buď preto, že nebudú mať čo stratiť. Alebo preto, že strácajú príliš veľa z toho, čo im v minulosti bolo priznané. Alebo jednoducho preto, že sa nikdy vo vnútri nestotožnili s hodnotovým rebríčkom, ktorý im vnucuje buržoázna spoločnosť. Isté je, že pokiaľ bude radikalizácia globálneho kapitalizmu pokračovať a neoliberalizmus spustoší všetky sociálne kompromisy minulosti, naozaj dôjde k revolúcii. Jej kolektívneho nositeľa možno nie je až také ťažké vystopovať a zrejme naozaj nezáleží, či ho nazveme zdiskreditovaným pojmom „proletariát“ alebo použijeme nejaký menej zdiskreditovaný výraz, ktorý nemá ustálenú konotáciu. Podľa môjho názoru je azda ešte dôležitejšie než na nositeľa pýtať sa na to, kto a čo bude revolučnou rozbuškou.


Obrat k praktickým otázkam – je čas

Nastáva doba temna. Doba, v ktorej kapitál už viac netúži po kompromise. A to sa mu vypomstí. Práve preto je čoraz kľúčovejšia otázka, ako zrealizovať hodnoty, ktoré spolu s Valachom a ďalšími ľavicovými intelektuálmi spoločne zastávame. Tieto otázky prestávajú byť akademickými. Stávajú sa praktickými. To je dôvod, pre ktorý nalieham, aby sme na ne hľadali spoločné odpovede, čo neznamená, že by som mal o význame ľavicových hodnôt nejaké vážne pochybnosti, ako sa domnieva Valach. Dôvodom mojich otázok je, že sa blíži zvrat a s odpoveďami nemožno čakať donekonečna.

Jediné, čoho sa obávam, je, aby zasa ľavičiari a humanisti nemuseli raz opäť čeliť morálnym dilemám, ktoré predtým ponechali stranou a potom na to doplatili (napríklad Lenin a boľševici). Aj preto si myslím, že má význam, aby sme pokračovali v nastolenej diskusii; aj preto si myslím, že filozofické knihy, ktoré píšu ľavicoví intelektuáli, majú napriek mocenskej presile kapitálu obrovský význam. Len sa nesmú zastaviť pri hodnotových otázkach. Je čas vykročiť k otázkam praxe. To bol zmysel údajných „pochybností“, ktoré som naznačil vo svojej recenzii Valachovej knihy. Som rád, že diskusia pokračuje. Rozhodne má zmysel. Tak ako má zmysel aj antikapitalistický sociálny boj, o ktorom vám všetci vaši nadriadení budú hovoriť, že je beznádejný a napriek tomu si niekde hlboko vnútri budú klásť ustráchanú otázku: čo ak predsa len dôjde k radikálnej zmene?

Ľuboš Blaha

[ Zdroj: http://www.noveslovo.sk/c/26678/Revolucia_na_spadnutie_ ]

Tunisko a Alžírsko: dvíha sa vietor hnevu

JOSEPH DAHER | Counterfire.org
Vlna protestov a štrajkov, ktorá strhla Tunisko a Alžírsko za posledné týždne je najväčšou za generáciu. Joseph Daher sa pozrie na jej pozadie.

Mobilizácia a protesty v Tunisku kvôli vysokej nezamestnanosti a cene bývania, pri ktorých boli od soboty zabití dvadsiati, pokračovali od 17. decembra 2010. Protesty a sociálne nepokoje ľudí, ktoré začali v meste Sidi Bouzi, sa teraz rozšírili po celom rogióne krajiny.

Sľub prezidenta Ben Ali-ho v televízii včera večer [10.1.2011] na vytvorenie 300 000 pracovných miest v najbližších dvoch rokoch nezmierni pocit hnevu medzi populáciou Tuniska. Demonštrácie sú organizované takmer denne v každom meste, ako aj vo vidieckych oblastiach.

Univerzity a stredné školy boli zatvorené vládou až do ďalšieho ohlásenia obzvlášť po demonštráciách organizovaných študentmi univerzít v uliciach Tunisu a inde posledných niekoľko dní.

Únia právnikov odsúdila násilie polície a dala sa do štrajku 6-teho januára na podporu protestujúcich, zatiaľ čo boli zatknutí bloggeri a používatelia internetu kritickí voči Tuniskému režimu. Na verejnom zhromaždení konanom v sobotu v Tunise Generálna únia tuniských pracujúcich (UGTT) taktiež podporila sťažnosti demonštrujúcich ľudí ako „legitímne“.

Sociálne siete ako Facebook a Twitter boli všeobecne používané tisícami Tunisanov, aby vyzvali na demonštrácie alebo rozšírili informácie ako videá a fotografie brutality polície proti demonštrantom, zatiaľ čo národná zástava pokrytá krvou sa stáva hlavným profilovým obrázkom na Facebooku.

Mali by sme tiež pripomenúť, že prinajmenšom päť ďalších ľudí tiež spáchalo samovraždy, častokrát sebaobetovaním, ako gesto protestu verejného odsúdenia ich sociálnej a ekonomickej situácie, za ktorú je, podľa ich názoru, na zodpovednosť braná vláda. Tunisko nebolo svedkom takéhoto protestného hnutia od „chlebových nepokojov“ v 1984 za prezidenta Bourguiba, ktoré zapríčinili mnoho obetí.

Odpoveď Ben Ali-ho autoritárskeho režimu bolo odsúdenie prebiehajúcich protestov ako „teroristických aktov“ a prisľúbil vysporiadanie sa s tými, ktorí sa na nich podieľali. Uvádza sa tiež Ben Ali-ho tvrdenie, že „násilné protesty boli neakceptovateľné a mohli by ublížiť záujmom krajiny odstrašením investorov a turistov, ktorí zabezpečujú veľkú časť príjmov krajiny“, a dodal, že „udalosti boli prácou maskovaných gangov, ktoré v noci zaútočili na vládne budovy, ba dokonca civilistov v ich domovoch v teroristickom akte, ktorý nemôže byť prehliadaný.“

Polícia a bezpečnostné sily sa odvtedy snažia potlačiť akýkoľvek druh odporu všetkými dostupnými prostriedkami, zahájenou paľbou na demonštrantov spôsobujúcou smrť a vážne škody.

Vládni funkcionári doposiaľ hlásili 14 ľudí, ktorí boli zabití od soboty v zrážkach medzi bezpečnostnými silami a protestujúcimi v rozličných mestách krajiny, kým miestne zdroje, rovnako ako noviny Le Monde podávajú viac ako 20 úmrtí. Opozičné politické strany odsúdili násilné správanie bezpečenostných síl a vyzvali režim na začatie procesu demokratizácie.
Ahmed Najib Chebbi, líder Demokratickej progresívnej strany, odmietol oficiálnu líniu, že polícia strieľala v sebaobrane, trvajúc na tom, že „demonštrácie boli nenásilné a mládež požadovala svoje právo na prácu“.

Zapletenie sa mladých do protestného hnutia bolo veľmi dôležité, univerzitní študenti boli veľmi často hlavnými organizátormi v istých oblastiach. Najvyššia miera nezamestnanosti postihuje obzvlášť mladých a absolventov, ktorí si nenachádzajú profesionálne príležitosti.

Ekonomický rozvoj Tuniska týchto posledných 20 rokov mal úžitok v prvom rade z pobrežných oblastí, ktoré sú väčšinou určené pre turistické aktivity, nehnuteľnosti a priemysel, zatiaľ čo neboli podniknuté žiadne vážne snahy alebo programy na vytvorenie pracovných miest pre mladých absolventov.

Môžeme nájsť tiež ďalšie dôvody pre nárast tohto protestného hnutia, ako nedostatok demokracie, korupcia a sociálne nerovnosť. Prezident Ben Ali bol pri moci od 1987, a odvtedy drvil každý druh opozície k jeho režimu. Navyše, jeho blízka rodina kontroluje veľkú časť finančno-industriálnych konglomerátov v krajine. Na sociálnom a ekonomickom stupni najbohatších 10% populácie v skutočnosti dostáva tretinu celkového príjmu, kým 30% najchudobnejších musí trvalo žiť z menej ako 10% HDP. Daňový systém zvyšuje tieto nerovnosti namiesto ich napravovania. Konzumenti a zamestnanci nesú prevažnú časť daní, kým veľkoobchodníci a firmy do značnej miery uniknú.

Tuniské protesty rozhodne otriasli režimom Ben Ali-ho a istým spôsobom posmelili svojho suseda Alžírsko, ktoré bolo tiež svedkom ľudí revoltujúcich proti vysokej nezamestnanosti a cene bývania, predovšetkým vo vzťahu k potravinovým produktom ako cena múky, cukru a kuchynského oleja, ktoré sa za posledné mesiace zdvojnásobili na úroveň, ktorú nikdy predtým nedosiahli. Nepokoje teraz prebiehali od poslednej stredy vo viacerých mestách Alžírska, zapríčiniac 5 úmrtí a okolo 800 zranených, kým viac ako 1000 ľudí bolo zatknutých bezpečnostnými silami.

Univerzita v susedstve Bab Ezzouar v Alžirsku bola popritom minulý týždeň na začiatku protestu obklopená bezpečnostnými silami ohrozujúcimi aktivity študentov. Alžírska vláda rozhodla v sobotu, 8. januára, dočasne presunúť určité dane na cukor a kuchynský olej, v nádeji udržania rastúcich cien a aj protestov vo viacerých mestách v Alžírsku na uzde. Súčasné protesty zdieľajú isté podobnosti s tými v októbri 1988, ktoré spôsobili kolaps systému jednej strany vedenej Národným oslobodenenckým frontom (FLN).

4. októbra 1988 vypukli v Alžírsku demonštrácie na protest proti rastu cien a rozšírenému nedostatku základných potrieb, pred rozšírením sa do iných miest. Armáda musela obnoviť poriadok za cenu tuctov mŕtvych a stoviek zranených, no pri tom všetkom boli viaceré strany napokon uznané. Rovnako ako v 1988, je význam mladých v protestoch dôležitý a predovšetkým od mladých absolventov, ktorí veľmi trpia nezamestnanosťou.

Európska únia a USA neboli výreční pri odmietnutí útlaku protestných hnutí v Tunisku a Alžírsku. Catherine Ashton, šéfka európskej zahraničnej politiky, iba prehlásila, že bola „znepokojená“ o udalostiach a vyzvala na zdržanlivosť a okamžité prepustenie zo zadržania tých, ktorí boli zadržaní po mierovom proteste. Tunisku je dokonca od mája 2010 v procese udeľovania „pokročilého statusu“ Európskou úniou, čo by zahŕňalo urýchlenie politického dialógu a obchodných vzťahov. Treba pripomenúť, že Tunisko pod záštitou Susedskej európskej politiky EÚ už obdržiava hojné financovanie.

Hnutia protestov v Tunisku a Alžírsku ukazujú silu ľudí reagovať voči autoritárskym režimom a dokonca meniť politické rozhodnutia nimi vykonané. Tieto protesty sú v oboch krajinách najdôležitejšími za viac ako 20 rokov a odmietajú neoliberálnu politiku odporučenú MMF a ustanovenú elitami týchto režimov. Tieti neoliberálne politiky ochudobnili populáciu ako celok a tie protesty tomu chcú dať koniec.

[ Zdroj: http://www.counterfire.org/index.php/articles/international/9237-tunisia-and-algeria-the-wind-of-anger-rises ]

Je slovo „komunizmus“ naveky zatratené?

ALAIN BADIOU | lacan.com
V Číne bola Maova maxima k tomuto bodu: Žiaden Komunizmus bez Komunistického hnutia. Žiaden Komunizmus nie je bez Komunistického hnutia. Strana nestačí: ak nemáte hnutie, nemáte nič – ak môžeme brať akúkoľvek príčinu v jeho mene na rozoznenie, rozvoj moci štátu, a následne zlúčenie skutočného sveta, Kultúrna revolúcia skúšala začať, a rýchlo sa stala hanebnou a násilnou.

Ďakujem, že tu dnes ste. Je to naozaj statočné gesto môcť hovoriť o komunizme práve po víťazstve Baracka Obamu a keď tu máme silnú krízu kapitalizmu. No hovoriť o tom v divadle New Yorku je báječné.

Začnem dvomi odlišnými vecami. Na jednej strane určitými veľmi abstraktnými definíciami, na druhej určitými veľmi konkrétnymi poznámkami týkajúcimi sa víťazstva Obamu. A z hľadiska pozície týchto dvoch, filozofických definícií a konkrétnej štúdie do súčasného myslenia, predstavím staré slovo komunizmus.

Takže, najprv definície. Nazývam ´udalosťou´ trhlinu v normálnom usporiadaní tiel (telies) a normálnom smerovaní jednotlivých situácií. Alebo ak chcete, ´udalosťou´ pomenúvam trhlinu v zákonoch situácie. Takže, vo svojej vlastnej podstate, udalosť nie je realizácie/variácia možnosti, ktorá spočíva vovnútri situácie. Udalosť je vytvorením novej možnosti. Udalosť nemení len reálne ale aj možné. Udalosť nie je na úrovni jednoduchej možnosti, ale na úrovni možnosti možnosti.

Nazývam ´stav´ alebo ´stav situácie´ systém obmedzení, ktoré práva obmedzujú možnosť. Napríklad dnes nazývam stavom situácie kapitalistickú ekonomiku, konštitučnú formu vlády, pravdivé zákony o usporiadaní práce, armádu, políciu, a tak ďalej – všetko toto vytvára stav našej situácie. Stav definuje to, čo je možné a čo nie je. Takže udalosť je vždy niečo, čo sa deje za stavom. A v tom spočíva rozdiel medzi udalosťou a púhym faktom.

Nazývam ´procedúrou pravdy´ alebo ´pravdou´ organizáciu dôsledkov udalosti. Proces alebo fakt pomenovania procesu, ktorý nasleduje po udalosti.

A nazývam ´faktami´ dôsledky existencie týchto stavov.

Takže pravda nepozostáva len z faktov. Je to moja vlastná pozícia, ktorú treba dokončiť. Pravda je taktiež stávanie sa novým subjektom, novým kolektívnym subjektom, keď je udalosť politická. Pokiaľ ide o tento nový kolektívny subjekt, hovorím o vytváraní pravdy. Pokiaľ ide o stav, hovorím o historických faktoch. Napríklad, revolúcia v októbri 1917 v Rusku je vytvorením novej politickej pravdy. V rovnakej krajine, je víťazstvo Sovietskeho zväzu nad nacistickým Nemeckom v 1945 historickým faktom. K rovnakým dejinám, ktoré sa dejú v časoch od udalosti a v časoch od historického faktu.

A napokon historický pohľad. V skutočnosti, keď pretransformuje vzťah medzi identitami jednotlivcov a identitou moci. Napríklad, keď sa Lula stal prezidentom Brazílie, bol to púhy fakt a nie udalosť prestúpenia [transcendencie] histórie. Pretože to bolo prvýkrát, kedy obyčajný pracujúci obsadil miesto hlavy štátu.

Identity ako ´pracujúci´, ´gay´, ´čierny´, ´žena´, ´Žid´, ´mladý´, ´malý´, ´červenovlasý´, atď., nemajú žiaden význam v skutočnom politickom bytí, ktoré je univerzálne alebo všeobecné. No vo vzťahu medzi týmito predikátmi, táto identita a moc môžu mať určitú prostú hodnotu týkajúcu sa aktivít stavu.

So všetkým týmto na pamäti môžeme povedať pár slov o veľkom víťazstve Obamu, i keď je pre mňa nemožné hovoriť čokoľvek vzhľadom na fakty tu a teraz. Poprvé, a dúfam, že to nebude pre vás príliš zarmucujúce, je jasné, že Obamovo víťazstvo nie je politickou udalosťou. Na hrubé porovnanie, s rovnakými pocitmi k hnutiu občianskych práv, pod vedením Martin-a Luther-a King-a počas 60-tych rokov, to bolo veľkou ľudovou udalosťou. No úspech Obamu je pre túto chvíľu, tento moment, rovno vovnútri štátneho aparátu, veľkej kapitalistickej ekonomiky, obrovských sociálnych nerovností, vojny vonku v Afganistane, atď, dvoch politických strán. Obamovo víťazstvo je fakt –možno dôležitý fakt- histórie stavu, no nie, prinajmenšom nie pre túto dobu, politickou udalosťou.

Podruhé, Obamovo víťazstvo je istotne veľmi dôležitým symbolickým bodom stavu, histórie stavu. Vývoj tejto skutočnosti od Afriky –čiernych ľudí, v mene otroctva, kultúrnej dominancie, rasizmu a chudoby- ohromnou udalosťou, mocným symbolom, a nielen pre Afrických Američanov, ale tiež pre ľudstvo ako také.

No symbolická úroveň stavu je odlišná od politickej pravdy. Tento silný symbol môže perfektne byť, na politickej úrovni, prázdny alebo dokonca negatívny. Rozhodnutie napokon nebude v rukách Obamu, ale v subjektívnom určení symbolu. Viete akceptovať radu od starého filozofa zo starej krajiny? Môžem vám len povedať, odlišujte úrovne. Nepleťte si ich. Vychutnávajte si symbolično. Neverte stavu. A vzhľadom na politiku sa spoliehajte na seba, na kolektívnu akciu.

No tu máme novú operáciu: ako môžeme byť pripravení na politickú udalosť? Ako môžeme veriť v niečo, čo je naozaj politickou udalosťou a nie faktom stavu histórie? Vo všeobecnosti, v takýchto činoch žijeme v istom druhu politickej aktivity. Akceptujeme všeobecné zákony stavu ako nevyhnutnosť. Na predpokladanie vytvorenia novej možnosti, možnosti, ktorá nie je púhym rozvojom faktov stavu, prinajmenšom na intelektuálnom alebo ideologickom stupni, musíme mať ideu možnosti odlišnej možnosti. Máme ideál formálnej možnosti iných možností. A počas viac ako jedného storočia bol Komunizmus menom tohto ideálu. A spočiatku to bol skvelý názov. Keď hľadáme toto pomenovanie, ktoré je názvom možnosti niečoho iného, musíme sa vrátiť k významu, ktorý pôvodne malo v dvoch textoch Karla Marxa. Jeden je z roku 1844 –rukopisov z roku 1844- a druhý je z 1848, zo známeho Manifestu Komunistickej strany.

V týchto textoch Komunizmus najprv označoval negativitu. Označoval, že logika miesta, fundamentálneho podriadenia svetových pracujúcich dominujúcej triede, môže byť prekonaná. Štruktúra dominancie, ktorá je históriou v jej praveku, nesmie byť zmarená. Následne, tvrdil Marx, oligarchická moc vytvorená v skorumpovanom štáte, i keď v organizovanej situácii platí pracujúcim, nie je nevyhnuteľná. Druhá, negatívna časť slova Komunizmus. Myšlienka Komunizmu, dobré slovo, a citujem... nie pre Marxa, ale ako hypotéza. Komunistická hypotéza je, že ďalšia kolektívna organizácia môže pokračovať. Každá, ktorá toto má, táto nová organizácia eliminuje nerovnosť zásluh a dokonca, pre Marxa, deľbu práce. Ľudia, ktorí boli oddelení medzi manuálnu prácu a intelektuálnu prácu, inými slovami, medzi mestom a dedinou, všetci budú mnohostranní pracujúci: to je vyjadrenie v Marxovom Manifeste. Súkromné privlastnenie príšerných bohatstiev a ich prenos prostriedkami samotnej existencie politického štátneho aparátu, ochraňovaného armádou a políciou, oddeleného od občianskej spoločnosti, sa už dlhšie nebude javiť ako jasná nevyhnutnosť.

Bude tu, po Marxovom základe, po krátkej epizóde toho, čo nazýva pridanou hodnotou, poverená zničiť pracujúcich ľudí alebo chudobných pracujúcich, dlhá epizóda organizácie po spôsobe slobodnej asociácie produkcie bohatstva, ktorá bude podporovať to, čo Marx nazval odumieraním štátu. A to bola najdôležitejšia definícia Komunizmu, ktorý bol ´procesom úpadku štátu´.

Dovoľte mi pripomenúť vám, že štát tu nie je iba štátom vlády, polície, armády a podobne, ale všetko to, čo limituje možnosť kolektívnej tvorby.

Takže Komunizmus v polovici 19. storočia určil veľmi všeobecný fakt intelektuálnej reorganizácie. A tento fakt je horizontom pre akúkoľvek akciu, i keď lokálnu a obmedzenú v čase, akou môže byť, ktorá skoncovaním s poriadkom ustanoveného štátu vytvára fragment novej politiky, fragment politiky mobilizácie. Je to skrátka Komunizmus, myšlienka, ktorej fungovanie je regulačné a nie programom. Je absurdné kategorizovať Komunistickú hypotézu ako petit objet a, pretože slúži na produkciu, medzi odlišnými politikami, za demarkačnú líniu pre danú politickú epizódu. Je mimoriadne kompatibilná s hypotézou rovnosti, s ktorou je Komunizmus ideálom, a je emancipačná, na jednej strane, ako aj priamo protikladná ku Komunistickej identite a jej reakčnému postoju.

Komunizmus je vskutku objavnou hypotézou častokrát používanou v politike, dokonca vtedy keď sa toto slovo neobjavuje. A tak je užitočnou ideou pre politické určenie a nie konkrétny program týchto politík.

Možno vám je známe násilie a isté druhy zúrivosti v súvislosti s Jean-Paul Sartre-om, ktorý v 50-tych rokoch minulého storočia povedal, že akýkoľvek anti-komunista je pes. Ak správne čítame tento prudký obsah, je to pravda. Akákoľvek činnosť štátu, pretože môže, akákoľvek činnosť štátu, ktorá sa javí formálne protikladnou s komunistickou hypotézou vo všeobecnom zmysle musí byť posudzovaná ako protikladná k uznaniu cieľu ľudstva. A tak je protichodnou k náležite jednotnému osudu ľudstva.

Ako vieme, súčasnosť, ako by sme mohli povedať, kapitalizmu, názvu spoločenského bytia, ako správneho pomenovania sociálneho bytia, je konkurencia. To jest, je to vojna vovnútri kapitálu a mimo neho, že vojna ako skutočnosť je istotne vnútro-ľudskou súčasťou ľudstva.

V inom rozhovore, rovnaký Sartre hovorí v takýchto pojmoch, citujem; „Ak komunistická hypotéza nie je správna, ak nie je aplikovateľná, znamená to, že ľudskosť samotná nie je niečím veľmi odlišným od mravcov alebo fretiek [Domestifikovaná z tchora tmavého. Chová sa na laboratórne účely alebo ako domáce zviera].

Čo tu hovorí, je, že ak konkurencia, voľné trhy, úsilie o trochu slasti a steny, ktoré vás ochraňujú od túžob slabých sú kolektivizované, nemá ľudské bytie cenu odpadu.

Takže, na to, aby sme boli skutočným činiteľom, na skutočnú aktivitu stávania sa človekom ľudského zvieraťa, potrebujeme poznať históriu Komunistickej hypotézy. A musíme sa venovať otázke: je naozaj Komunistická hypotéza správna alebo úplne nesprávna?

Vskutku, sú dve veľké historické epizódy tejto hypotézy. A je to celkom otázkou oboch. Epizódou vytvárania, tvorby moci samotnej a toho prvého pokusu realizácie teórie. Prvá epizóda začína Francúzskou revolúciou a ide k Parížskej komúne. Povedzme, od 1792 do 1871. Prvá epizóda Komunistickej hypotézy: je tou vytvorenia hypotézy. Táto epizóda spája (a rozvíja) ideu Komunizmu ako ľudového masového hnutia s pojmom spasiteľa všetkých. To jest, konkrétna forma myšlienky počas tejto epizódy, masové hnutie na jednej strane a na druhej strane spásy všetkých. Pretože to bolo mobilizujúce ľudové hnutie viacerých foriem – demonštrácie, štrajky, povstania, ozbrojené akcie, a podobne – okolo obrazu zvrhnutia štátu – vieme, štát bol, vo svojich hraniciach, nielen vládou, štát bol formou redukcie možnosti – musí byť silné na emancipovanie možnosti ako takej. A jediným možným činiteľom tejto deštrukcie je masové hnutie, a, najprv, hnutie pracujúcich. A toto zvrhnutie štátu je povstaleckým zvrhnutím, ktoré sa nazýva, ako viete, revolúcia.

Takže napokon tu bolo dosiahnuté veľké ponaučenie medzi Komunistickou ideou a praktickou zmenou, revolúciou. Táto revolúcia musí potlačiť existujúce formy spoločnosti – súkromné vlastníctvo, súkromné prostriedky vlastníctva, oddelenie ľudí na národy, deľbu práce, a tak podobne – a vytvoriť Komunistickú rovnosť, alebo čo myslitelia pracujúcej triedy 19. storočia, k čomu sa tiež prikláňal môj priateľ Jacques Rancière, pomenúvali ´komunita ľudí´. Komunizmus bol, prostredníctvom povstania, realizáciou komunity ľudí.

Táto epizóda sa uzatvára prekvapujúcou novosťou a radikálnou príchuťou Parížskej komúny v 1871. Komúna predstavovala odlišnú alternatívu, zriedkavú kombináciu ľudového hnutia, smerovanie pracujúcej triedy, a rozšírené povstanie. Ukázala ekonómiu modernizmu tohto vzorca, menovite toho, ktorý bol zavraždený, ako viete, alebo vykonával moc celkom nových zväzkov dvoch momentov, v jednom z najväčších hlavných miest Európy. A tiež mu to ukázalo akú má cenu, pretože nebola schopná či rozšíriť revolúciu na národnú úroveň, alebo kapacitu zorganizovať odpor ku kontra-revolúcii, ktorá bola celkom podporovaná francúzskou strednou triedou.

Druhá hypotéza Komunistickej hypotézy vychádza od 1917, Ruskej revolúcie, do 1976, konca Kultúrnej revolúcie v Číne, ktorá taktiež znamená koniec militantných mládežníckych hnutí v Európe a Amerike (a Latinskej Amerike samozrejme), ktoré vyvstali v celom svete niekedy medzi 1966 a 1975, a ktorých centrom, z hľadiska politickej inovácie, bol máj 1968 v Paríži a následne počas rokov, ktoré nasledovali. No ako viete, počas neskorých 60-tych rokov máme mnoho vecí formujúcich politický odpor k Vietnamskej vojne v Amerike a taktiež hnutie mladých prakticky vo všetkých krajinách po celom svete.

Druhá epizóda trvala okolo 60 rokov, no všimnite si, že je oddelená od prvej úsekom približne rovnakej dĺžky, viac ako 40 rokov. História Komunistickej hypotézy nie je spojitou históriou; je to kontinuita epizód, ktoré sú oddelené. Pre nás je to dôležité, pretože sme možno práve teraz medzi dvomi epizódami.

Takže tejto druhej epizóde, ktorá začína Ruskou revolúciou, dominuje jedna vec a to je (staviam na ňu): Ako môžeme zvíťaziť? To je tá ponurá a prakticky unikátna otázka počas revolúcie. Ako môžeme, v rozpore s Parížskou komúnou, vytrvať, zahrnujúc optimistické odhalenia, bohatých ľudí a ich žoldnierov? Ako môžeme zorganizovať novú moc, nový štát, takým spôsobom, že by ho jeho nepriatelia nezničili?

Lenin to poznal, keďže za Lenina bola nájdená prvá odpoveď na túto otázku. A istotne nie zbytočne Lenin odpovedal na tento problém, keď povstanie trvalo v Rusku o jeden deň dlhšie ako v Parížskej komúne. Toto oficiálne víťazstvo a skutočnosť, ktorá sa týkala Lenina boli problémami organizácie a ľahostajnosti a boli celkovo obsiahnuté, so začiatkom v roku 1902 a samozrejme v Čo robiť?, Leninovom známom texte Čo robiť?, v teórii a praxi centralizmu a organizácii triednej strany. Môžeme povedať, že Komunistická strana vo svojej téze len dáva telo realizácii Komunistickej hypotéze.

Vytvorenie druhej epizódy hypotézy, Strany, vlastne obnovuje otázku započatú v prvej epizóde, otázku víťazstva, v Rusku, v Číne, v Albánsku, v Kórei, vo Vietname, a kedysi Kube, a tak dáva smer Komunistickej strane, úplnej revolúcii politického a spoločenského poriadku v jednej chvíli.

Po prvej epizóde, ktorej deliacou čiarou bola formulácia Komunistickej hypotézy, a reality hnutia, masového hnutia, tu bola efektívna druhá epizóda, ktorej pravou líniou bola hrubá a militaristická organizácia, lokálne víťazstvo, trvanie, a vytvorenie nového štátu.

Ako je známe, druhá epizóda vytvorila na odplatu program, ktorý nemal prostriedky na zrušenie, s dôsledkami, ktoré zjavne nevyriešili problém zanechaný prvou. A vskutku, Strana, Komunistická strana, ktorá bola telom Komunistickej hypotézy, Komunistická strana sa adaptovala na povstanie a vojenskú históriu, ktorá bola úspešná voči boju ich podporovateľov, protikladná tým nevhodným, pre vytvorenie Štátu okolo diktatúry proletariátu v zmysle Marxa. To jest, štát organizujúci prechod k inému štátu. Moc organizujúca bez-mocných, dialektickú formu úpadku štátu. Pod formou štáto-strany – ako v Rusku, Číne, a iných miestach – bola dosadená nová forma štátu, ktorá bola autoritárska a imperialistická. A tento štát bol negatívny, vzdialený od praktických zákonov ľudí, a veľmi ďaleko od ideálu úpadku štátu. Nasadenie, ako by povedali niektorí, násilia, nebolo uznaním stavu zotrvačnosti jeho vnútornej byrokracie. Ak je na roľníka uvalená konkurencia ziskuchtivcom, s armádou berúcou si viac ako je jej podiel na demonštrácii, nikdy nevyhráte.

Najpodstatnejším súčasným problémom je, že politická forma strany sa nerovná istej reorganizácii a kreatívnej transformácii Komunistickej hypotézy. A na tomto probléme sa podieľali posledné dôležité príspevky druhej epizódy. Kultúrna revolúcia v Číne a jej suseda Ruska, je pomenovaná, napríklad, podľa Maa. V Číne bola Maova maxima k tomuto bodu: Žiaden Komunizmus bez Komunistického hnutia. Žiaden Komunizmus nie je bez Komunistického hnutia. Strana nestačí: ak nemáte hnutie, nemáte nič – ak môžeme brať akúkoľvek príčinu v jeho mene na rozoznenie, rozvoj moci štátu, a následne zlúčenie skutočného sveta, Kultúrna revolúcia skúšala začať, a rýchlo sa stala hanebnou a násilnou. Definícia nepriateľa, či neistá alebo nasmerovaná proti jednote – celku spoločnosti, Komunistickej strane – s tým niečo dočinenia Mao, keď hovorí, citujem: „Nevieme, v našej krajine, kde je hnutie, alebo či je hnutie v Komunistickej strane.“

Takže, boj bol napokon medzi stranou a faktami. A zničilo to spoločenskú konzistenciu. Nakoniec musel byť starý poriadok obnovený za najhorším podmienok. Vo Francúzsku, po máji 1968, bolo dominujúcim motív to, že organizovaná kolektívna akcia by mala vytvoriť nový politický priestor, a nie reprodukovať centralizované riadenie štátu. Znovu posilneným obsahom by boli nové formy organizácie a akcie, obopínajúce rovnaké politické deľby, intelektuálov a pracujúcich, a navrhujúce predĺženie Komunistickej hypotézy dokonca za logikou veľkosti alebo sily. Je tu prípad, že dokonca vtedy, keď by tieto skúsenosti mali nové formy, na konci mája 1968, brali by sa tak, že celkovej modernej forme reakčného štátu opäť raz dominovali trhy pod úkrytom demokracie.

Slovo Komunizmus je dnes úplne zabudnuté slovo, iba ak prakticky identifikované so stratenou skúsenosťou. Je to dôvod prečo politická situácia, a ideologická situácia sú tak chaotické. Pretože v skutočnosti, Komunistická hypotéza, s alebo bez slova Komunizmus, čo je iba slovo, môžete hovoriť napríklad o egalitárnej hypotéze alebo hypotéze radikálnej rovnosti alebo čomkoľvek, no všetko toto ostáva správnou hypotézou, právom myslieť ideu nových možností, a nielen realizáciu starých možností vpísaných do stavu. Nevidím nádej. Ak musí byť táto hypotéza naša, opäť raz potrebujeme nové slová. No vieme, že je lepšie radšej robiť hocičo pokiaľ ide o kolektívnu akciu. No bez horizontu rovnosti a Komunizmu, bez tejto myšlienky, nie je v historických a politických revolúciách nič takého charakteru, čo by malo zaujímať filozofa. Nechajte každého starať sa o svoje veci a viac o tom nehovorte.

Vlastne, čo sa z toho stalo, alebo môžme povedať naša ´filozofická povinnosť´, je prispieť k nájdeniu nového druhu existencie hypotézy, ktorú máme, novým typom politickej organizácie, ktorým môže dať vyvstať táto hypotéza. Poučili sme sa z druhej epizódy a jej osudového zlyhania, musíme sa vrátiť k podmienkam existencie Komunistickej hypotézy, a nielen zdokonaľovať prostriedky nášho boja.

Lekciou druhej epizódy je, že otázka víťazstva nemôže byť centrom našej epizódy. Máme, a musíme, sa pokúsiť o niečo nové, a, tu je, po vzdore, otázka moci. Čo je politika, ktorú si netreba zamieňať s otázkou moci? To jest, s tou skutočnou. Nemôžeme sa uspokojiť s dialektickou situáciou medzi štátom a masovým hnutím, s vytvorením povstania, s konštruovaním mocenského súboru a dialektickej organizácie, s konceptom revolúcie, ktorá je dnes zapadnutá. Musíme, v skutočnosti, znovu vytvoriť prvú hypotézu, komunistickú alebo egalitársku, s ideologickou alebo militantnou výbavou. A s ohľadom na to sme už pomyselne bližšie k 19. storočiu. Tak tu máme históriu revolúcie minulého storočia. V dialektickej deľbe histórie musíme občas postúpiť čas.

Práve ako možno po 1840 sme teraz konfrontovaní s absolútne cynickým kapitalizmom, viac a viac inšpirovaným myšlienkami, ktoré fungujú len opačne: chudobní sú spravodlivo chudobní, Afričania sú nedostatočne rozvinutí, a že budúcnosť bez určiteľného limitu patrí civilizovanej buržoázii západného sveta. Všetky druhy fenoménov z 19. storočia sa opäť objavujú, mimoriadne rozšírené podoby biedy v samotných týchto krajinách. Naveky vyrastajúc v nerovnosti, radikálny rez medzi ľuďmi pracujúcej triedy, neinformovanými, a strednou triedou, úplne rozpustenie politickej moci v službách bohatstva a kapitalistických ziskov. Niekoľko rokov logického uvažovania, dezorganizácie revolucionárov, a nihilistické zúfalstvo veľkých častí mládeže, prísluhovačstva ich veľkej väčšiny, a skúsenosť základného podlízačstva formálnych skupín v úlohe súčasných prostriedkov na vytvorenie, znovuvytvorenie, nájdenie nových definícií Komunistickej hypotézy.

Všetky tieto charakteristicky sú veľmi blízko politickej situácii, ktorá bola dominantná v Európe v polovici 19. storočia. Čo je dôvod, prečo zjavné víťazstvo kapitalizmu, príležitosť k druhej epizóde Komunistickej hypotézy, bola vlastne veľmi silnou reakciou, veľmi silným návratom k niečomu veľmi starému. Politizácia súčasného kapitalizmu je, ako vidíte, návratom k cynickému kapitalizmu 19. storočia. A to je zrejme dôvod, prečo po 19. Storočí pre nás nie je otázkou víťazstvo Komunistickej hypotézy, ale podmienok jej identity. Naše problémy sú veľmi podobné problémom Marxa, než problémom Lenina, a to bola veľká otázka revolucionárov 19. storočia.

Porpvé, vytvorila historická existencia hypotézy v obrovských národoch ľudí podmienky a že nie sme hneď väzňami len samotnou definíciou slova vyjadrenou našimi nepriateľmi? Dokonca historický odpor k hypotéze tam, kde je priveľa moci, je toho druhu, čo sme tu identifikovali, že nás utláča. Je to komplexné, no v tejto chvíli tiež vzrušujúce. Kombinovaním protirečiacich si myšlienok, keďže na začiatku máme čo dočinenia s novou formou príkladu alebo idey, je tu ťažkosť skonštruovania myslenia, ako vytvorenie novej formy dialektiky Marxom. Tieto konštrukcie myslenia sú vždy normálne a univerzálne. No máme tiež nové politické experimenty, ktoré sú lokálne a singulárne, a zmiešanie týchto dvoch môže vytvoriť myslenie na univerzálnej úrovni, s politickým experimentovaním na lokálnom [miestnom] alebo singulárnom [jednotlivom] stupni, ktoré môže konečne vytvoriť novú formu: Komunistickú hypotézu.

Táto existencia musí byť, v priebehu histórie, uvedomená novými formami týchto organizácií toho, aká je politická udalosť, a na úrovni záveru a učenia z lokálneho experimentovania. Takto dokážeme otvoriť tretiu epizódu tejto výnimočnej doby, dokážeme to. A ak to dokážeme, tak musíme.

Ďakujem vám.



[ Zdroj: http://www.lacan.com/essays/?page_id=323 ]

Zobuď sa a privoňaj k apokalypse

SLAVOJ ŽIŽEK | New Scientist
Je ohľaduplný environmentalizmus novým ópiom más? Prečo platíme rentu Billovi Gatesovi? Je realita nekompletná? Marxistický kultúrny komentátor Slavoj Žižek, najnebezpečnejší filozof na Západe, to všetko odhaľuje pre Liz Else.

Vaša nová kniha, Living in the End Times [Žitie v časoch konca], je o skone globálneho kapitalizmu. Aká je úloha vedy v tomto celom?

Veda je úplne zapletená s kapitálom a kapitalizmom. Je zároveň zdrojom určitých hrozieb (takých ako ekologické dôsledky našich priemyslov alebo nekontrolovaného používania genetického inžinierstva), a našou najväčšou nádejou pochopenia týchto hrozieb a nájdenia spôsobu ako sa s nimi vysporiadať.

Podľa titulu knihy niet divu, že tiež charakterizuje štyroch jazdcov apokalypsy, ktorých identifikujete s štyrmi hrozbami, ktorým, hovoríte že, čelíme.

Pre mňa, majte na pamäti, znamená apokalypsa odhalenie [vyjavenie], nie katastrofu. Vezmite si hrozbu pre našu ekológiu. Až donedávna bolo hlavnou reakciou na všetky novinky o roztápaní sa ľadu Arktického mora rýchlejšie ako sa predpokladalo, „Blížime sa k nepredstaviteľnej katastrofe, čas na činy ubieha.“ Poslednou dobou počúvame hlasy, ktoré nám hovoria, aby sme boli pozitívni vzhľadom na globálne otepľovanie. Je pravda, hovoria, že zmena klímy zvyšuje zápas o zdroje, záplavy, tlak na zvieratá a pôvodné kultúry, etnické napätie a občiansky nepokoj. No musíme mať na pamäti, že vďaka klimatickým zmenám mohli byť odhalené arktické poklady, zdroje sú prístupnejšie, zem vhodná pre obývanie a podobne.

Takže je to obchod ako zvyčajne?

Áno. No akákoľvek je pravda o predpovediach o tom, koľko ropy a plynu je uložených na Arktíde, podľa mňa sa tu pred našimi očami deje mimoriadna spoločenská a psychologická zmena: nemožné sa stáva možným. Vieme, že ekologická katastrofa je možná, možno pravdepodobná, no ešte neveríme, že sa naozaj stane. Keď sa objaví katastrofa, bude vnímaná ako normálny beh vecí, ako že bola vždy možná.

Znamená to, že spôsob akým rozmýšľame o takýchto hrozbách je nesprávny?

Áno. Dôvodom je, že to má čo dočinenia s tým, ako majú istí environmentalisti potešenie z dokazovania toho, že každá katastrofa –dokonca i tie prírodné- je spôsobená človekom, že sme všetci vinní, vykorisťovali sme príliš veľa, neboli sme dosť ženskí. Všetky tieto nezmysly. Prečo? Pretože to robí situáciu “bezpečnejšou“. Ak sme to my, ktorí sme tými zlými, potom všetko, čo potrebujme spraviť je zmeniť naše správanie. No v skutočnosti Matka Príroda nie je dobrá – je to šialená suka.

Tak čo by sme mali robiť namiesto toho?

Je tu obava, že táto zlá ekológia sa môže stať novým ópiom más. A som proti anti-technologickému stanovisku ekológov, proti tomu, ktoré hovorí, „odcudzili sme sa manipulovaním prírody, mali by sme znova objaviť ako prírodné bytosti“. Myslím, že by sme sa mali odcudziť od prírody viac, aby sme si boli vedomí absolútnej náhodilosti, krehkosti nášho prirodzeného bytia.

Mali by sme sa viac odcudziť od prírody, aby sme si boli vedomí svojej slabosti.

Ďalším z Vašich “jazdcov“ je výskum v biogenetike. Aký s tým máte problém?

Craig Venter môže snívať o vytvorení prvého „bilión dolárového organizmu“ – patentovaných baktérií vylučujúcich biopalivá, vytvárajúcich čistú energiu alebo produkujúcich dobre padnúce jedlo. Sú tu, pochopiteľne, omnoho zlovestnejšie možnosti: napríklad, syntetizovanie nových vírusov alebo iných patogénov.

No myslím si, že problém siaha hlbšie viacerými spôsobmi. Napríklad, takéto extrémne genetické inžinierstvo vytvorí podstatne odlišné organizmy: nachádzame sa v teréne plnom neznámych. Tieto nebezpečenstvá sa stávajú horšími absenciou verejnej kontroly, takže profitujúci priemyselníci môžu fušovať do stavebných blokov života bez akéhokoľvek demokratického dohľadu.

Nedávno ste boli v Číne a tam sme videli náznak toho, čo sa tam deje s biogentikou.

Na Západe máme diskusie o tom, či by sme mali zasiahnuť pri predchádzaní chorobám alebo používať kmeňové bunky, zatiaľ čo to Číňania robia v masovej miere. Keď som bol v Číne, nejakí výskumníci mi ukázali dokument z ich Akadémie vied, ktorá otvorene hovorí, že cieľom ich biogenetického výskumu je umožniť rozsiahle medicínske procedúry, ktoré „napravia“ fyzické a fyziologické slabosti Číňanov.

Vyvstávajú tieto témy z problémov o tom, čím sa stávajú ľudia, a vzťahu medzi súkromným a verejným?

Áno. Sú to problémy spoločného vlastníctva [tzv. “commons”], zdrojov, ktoré kolektívne vlastníme alebo zdieľame. Príroda je spoločné vlastníctvo, biogenetika je genetické spoločné vlastníctvo, intelektuálne vlastníctvo je spoločné vlastníctvo. Tak ako sa Bill Gates stal najbohatším človekom na Zemi? Platíme mu rentu. Sprivatizoval časť „všeobecného intelektu“, sociálnej siete komunikácie – je to nové ohradenie spoločného vlastníctva. Toto dodalo kapitalizmu nové oživenie, no dlhodobejšie to nebude fungovať. Je to mimo kontroly.

Zoberte si fľašu vody: Vyrobím ju, Vy si ju kúpite. Ak ju vypijem, vy už nemôžete. Vedenie je presným opakom. Ak voľne obieha, nestráca hodnotu; ak niečo, tak hodnotu nadobúda. Problém pre firmy je, ako predísť voľnému obehu vedenia. Niekedy minú viac peňazí a času na to, aby predišli voľnému kopírovaniu než vytváraním produktov.

Navzdory Vašej kritike je Váš vzťah k vede kladný.

Som ňou veľmi naivne osvietensky fascinovaný. Mám k vede úplný obdiv.

Mali by filozofi pomáhať vedcom?

Áno. Posledných niekoľko dekád, prinajmenšom v humanitných vedách, boli veľké ontologické otázky – Čo je skutočnosť? Aká je povaha univerza? – považované za príliš naivné. Bolo nezmyselné pýtať sa po objektívnej pravde. Tento zákaz pýtať sa veľké otázky čiastočne zodpovedá explózii populárnych vedeckých kníh. Knihy Stephen-a Hawking-a sa čítajú spôsobom pýtania sa týchto základných, metafyzických otázok. Myslím, že táto doba relativizmu, kedy veda bola len ďalším produktom vedenia, sa končí. My filozofi by sme sa mali pridať k vedcom v pýtaní sa týchto veľkých metafyzických otázok o kvantovej fyzike, o realite.

A aké je Vaše uchopenie reality?

Jestvuje stará filozofická myšlienka o Bohu, ktorý je hlúpy a šialený preto, lebo nedokončil svoj výtvor. Tá myšlienka je, že Boh (no cieľom je myslieť toto bez vyvolávania Boha), keď stvoril svet, spravil rozhodujúcu chybu keď povedal, „Ľudia sú príliš hlúpi, aby postúpili za atóm, takže nebudem špecifikovať pozíciu a rýchlosť atómu.“ Čo ak je realita skôr ako počítačová hra, kde to, čo sa deje vovnútri nebolo naprogramované, pretože to v hre nebolo potrebné? Čo ak je, v istom zmysle, nekompletná?

Všetky tieto komplexné myšlienky... ako k nim máme pristupovať?

Tu sa mi páči Stephen Jay Gould: inteligencia, jazyk a podobne sú veci, ktorých využitie sa zmenilo, sú to vedľajšie produkty niečoho, čo zlyhalo. Takže používam svoj mobilný telefón – som si ho plne vedomý len vtedy, keď sa niečo pokazí. Pýtame sa veľké metafyzické otázky i keď ich nemôžeme vyriešiť, a ako vedľajší produkt prídeme so skvelým, spoľahlivým vedením.


[ Zdroj: http://integral-options.blogspot.com/2010/11/io9-slavoj-zizek-wake-up-and-smell.html ]

Rozhovor s Leonardom Weinglassom

BERNIE DWYER | Radio Havana Cuba
Bernie Dwyerová, Radio Havana Cuba, sa zhovára s Leonard-om Weinglass-om, jedným s právnych zástupcov právneho obhajcovského tímu Kubánskej päťky, cez telefón z jeho kancelárie v New Yorku, aby aktualizovala právnu situáciu Gerardo Hernandez-a, Antonio Guerrero-a, Ramon Labañino-a, Fernando Gonzalez-a a Rene Gonzalez-a.

Kubánska päťka, ako sú medzinárodne známi, bola uväznená v väzeniach USA od ich svojvoľného zatknutia pred dvanástimi rokmi kvôli obvineniu zo spiknutia páchať špionáž a, v prípade Gerardo Hernandez-a, sprisahania spáchať vraždu prvého stupňa. Ich takzvaným “zločinom“ bola infiltrácia do teroristických skupín na Miami, ktoré plánovali pokračoval v ich nevyhlásenej vojne s ľuďmi Kuby a Kubánskej revolúcie.

Interview

Bernie Dwyerová (RHC): Ťažko uveriť, že po dvanástich rokoch stále hovoríme o prípade Kubánskej päťky, že sú stále uväzení vo väzeniach po celých Spojených štátoch a že stále hľadáme legálne cesty a rozličné spôsoby kampaní ako dostať prípad do pozornosti prezidenta USA Baracka-a Obama-u na vyriešenie. Mohli by ste nám dať krátky prehľad o časovej línii odkedy boli pred dvanástimi rokmi 12. Septembra 1998 zajatí?

Leonard Weinglass: Je to časová línia, ktorá reflektuje nespravodlivosť v tomto prípade. Päťka mala byť navrátená na Kubu krátko po ich zatknutí, ako je zvykom keď sú zatknutí cudzinci v Spojených štátoch na misiách pre ich domáce krajiny a ich aktivity tu nezapríčinili žiadnu újmu. Je mnoho príkladov, najposlednejšie ruských agentov, ktorí boli poslaní domov tohto roku po tom, ako boli držaní vo väzbe menej ako tridsať dní. V tomto prípade, kedy Päťka nielen nespôsobila žiadnu újmu, no bola v USA, aby prekazila teroristické aktivity namierené voči Kube, mali byť samozrejme vrátení nazad.

Namiesto toho boli vystavení krutým podmienkam väznenia, nespravodlivo obžalovaní na súde, ktorý im roky nemohol zabezpečiť férový súd, šikanovaní zlým správaním ich žalobcov, a neprimerane a protizákonne potrestaní doživotím.

Trvalo 7 rokov po ich zadržaní pri odvolacom výbore s tromi sudcami, aby sa stanovilo, že ich súd v Miami bol zásadným porušením ich práv, aby sa to zamietlo politicky motivovanou žiadosťou vlády.

Trvalo 10 rokov pre výbor, aby sa rozhodlo, že doživotia vymerané posudzovateľom súdu porušili obvyklé normy ukladania trestov v USA, ponechajúc toho istého rozpačitého sudcu znížiť Antoniov na 21 rokov, Ramonov na 30 rokov a Fernandov na 19, kým Gerardo ostal s dvomi doživotiami.

A trvalo 10 rokov kým starší federálny sudca protikladného názoru napokon pripustil to, čo bola pravda celú dobu: že Kuba má právo brániť svoj vzdušný priestor, kým posúdil Gerardov rozsudok a že bol, pri akomkoľvek rozumnom pohľade na dôkazy, nevinný z obvinení.

Po odmietnutí ich žiadosti Najvyšším súdom v 2009, navzdory bezprecedentného prúdu podpory, vrátane desiatich nositeľov Nobelových cien, advokátnych komôr mnohých krajín, celého Mexického senátu, dvoch bývalých prezidentov Európskej únie, napĺňame dnes, v roku 2010, to, čo sa nazýva sprievodné napadnutie alebo posúdenie habeas corpus [príkazu na dostavenie sa na súd] pre Gerarda pri jeho odsúdení.

Vyplnili sme to 14. júna 2010 a 11. októbra budeme vypĺňať Memorandum zákona. Vláde bude daných 60 dní na odpoveď a potom podľa všetkého koncom tohto roka alebo začiatkom 2011 budeme mať vypočúvanie o Gerardových tvrdeniach v Miami. Ak tam prehráme, pôjdeme na 11. Súdny obvod na odvolanie a ak prehráme tam, potom, opäť, popýtame Najvyšší súd, aby znova preskúmal tento prípad. Takže stále máme zákonné cesty, ktoré môžeme sledovať.

BD: Mohli by ste nám priblížiť aký je základ prebiehajúceho právneho procesu v mene Gerardo Hernandeza?

LW: Sú tu v podstate tri sťažnosti, ktoré podávame. Jednou je, že vláda USA je zapojená do zneužitia úradnej moci zaplatením niekoľkých pozornosť priťahujúcich reportérov na Miami, aby písali články propagandistického charakteru proti Kubánskej vláde pre Radio a Tv Marti a zároveň títo reportéri počas dňa písali články a hovorili o Päťke v miestnych médiách. Tieto články a komentáre boli medzi najviac predpojatými a podnietili nepriateľstvo tejto verejnosti. Vláda, ktorá má zákonnú povinnosť zabezpečiť všetkým obvineným spravodlivý proces v spravodlivom súde, v skutočnosti platila reportérov, ktorí podávali najosočujúcejší materiál predsudkov prípadu. Podľa vedomia všetkých sa toto nikdy predtým nedialo. Toto, tvrdíme, je porušenie povinnosti procesu a žiadame súd, aby zvrátil obvinenie, a aby opäť buď oslobodil Gerardoa alebo vyňal tento prípad na ďalší súd, aby dostal spravodlivý súd. Je tu silný argument, že ak sa dokáže to, čo sa stalo, Gerardo nemôže byť odčinený, no musí byť okamžite oslobodený, pretože bol nespravodlivo vystavený ohrozeniu, pretože sa voči nemu vláda previnila v prvom prípade.

Druhá sťažnosť je skôr technická. Vláda má striktnú povinnosť obrátiť všetko vo svojich záznamoch, čo by mohlo pomôcť Gerardovi na obranu jeho prípadu. Toto nerobila. Namiesto toho zadržiavali dôkazy, ktoré by dokázali jeho nevinu. Taktiež zadržiavajú, a to je tiež naša sťažnosť, satelitné obrazy, ktoré by preukázali, že k zostreleniu došlo 5. februára 1996 v Kubánskom vzdušnom priestore a nie v medzinárodnom vzdušnom priestore. Kľúčová agentúra vlády USA, ktorá udržiava satelitné dáta do dneška odmietala pripustiť alebo zamietnuť, že má takéto dáta.

Nakoniec tvrdíme, že na strane Gerardovho zástupcu došlo k zlému pochopeniu princípov medzinárodného práva, ktoré mali riadiť prípad a k zlyhaniu pri preberaní efektívnych opatrení na zabezpečenie férového súdu Gerardovi. Toto bol prvý prípad v dejinách kedy bol jednotlivec prebývajci toho času v Spojených štátoch obvinený z takzvaného sprisahania s pilotmi vzdušných síl inej krajiny, ktorí si robili svoju povinnosť pri obrane vzdušného priestoru svojej krajiny. Takéto trestné stíhanie bolo mimo akejkoľvek sféry akej súdny právnik v USA kedy čelil. Malo tu byť kompletné a dôkladné preskúmanie zásad medzinárodného práva, ktoré by umožnilo Gerardovi presnú obranu z obvinenia zo spiknutia spáchať vraždu. Teraz poskytujeme Súdu 15 stranovú Deklaráciu výnikajúceho profesora medzinárodného práva, ktorý podrobne vysvetľuje práve to, ako by mal súd a obhajoba pristupovať k tomuto bezprecedentnému prípadu. Dokonca i za tým, ako zistil sudca Kravitch, zlyhali dôvody vlády v dokázaní, že Gerardo mal niečo spoločné s tým, čo sa objavilo toho dňa; a, za tohto scenára, by mal byť uznaný nevinným.

BD: Prejdime teraz k prípadomo ďalších štyroch a toho, kde sa teraz právne nachádzajú. Mohli by sme začať Antoniom, ktorý si odpykáva trest doživotia plus 15 rokov?

LW: Antonio si odpykáva trest 21 rokov, čo znamená, že by sa mal vrátiť domov za približne 7 rokov a možno dokonca skôr. Avšak, Antonio bol taktiež obeťou, ako Gerardo, tej skutočnosti, že vláda spáchala zneužitie úradnej moci zaplatením reportérov, ktorí písali tie najpredpojatejšie články proti celej Päťke. Takže Antonio má rovnaké sťažnosti v prípade ako Gerardo, a rovnako aj Ramon a Fernando. Antonio bude vypĺňať príkazy ne predvedenie pred súd prvý novembrový týždeň s tými istými argumentami ako aj argumenty o nezákonnom zadržiavaní informácii. Predpokladám, že Ramon a Fernando urobia to isté.

Rene je tak blízko prepusteniu v 2011, že sa uvidí, či vôbec bude spis vypĺňať.

BD: Čo bude dôsledok toho, ak bude proces úspešný? Môžu byť oslobodení?

LW: Nanešťastie to pôjde k súdnemu rozhodcovi v Miami, rovnakému sudcovi, ktorý sedel pri pôvodnom prípade. Avšak, zaujímavým aspektom je, že sa môže stať, že ak sa nezistí, že vláda USA spáchala zneužitie úradnej moci zaplatením týchto reportérov, Päťka nebude môcť byť znovu súdená, kvôli teórii, ktorá sa nazýva dvojité riziko, ich práva boli nezákonne porušené vládou v prvom prípade. Keďže ich vláda postavila do rizika, ich vláda sa nemôže vrátiť a usilovať sa o druhý súd. To je problém, ktorým budeme argumentovať a ja osobne cítim, že budeme úspešní, predpokladajúc nález vládneho zneužitia úradnej moci.

BD: A všetky tieto prípady sa budú diať na súdoch v Miami ku koncu tohto roka [2010]?

LW: Áno, buď to bude ku koncu tohto roka alebo možno cez ďalší rok 2011. Spočiatku sa to bude diať v Miami a ak tam prehrajeme, tak sa vrátime do Atlanty pred 11. Súdny obvod žalôb, kde máme právo na žalobu.

BD: Myslíte si, že kampane, ktoré bežia po celom svete za prepustenie Päťky majú nejaký dopad?

LW: Určite, mali by pokračovať a, ak niečo, tak sa zvýšiť. Niet pochýb, že to má efekt. Nedávno boli zatknutí v USA ruskí a čínski agenti za špionáž a vo všetkých prípadoch boli buď poslaní domov alebo dostali omnoho slabšie tresty. Otázka politiky, princípov zákona alebo spravodlivosti, ovplyvňuje dôsledok. I keď akceptujete tvrdenie vlády, že Päťka bola zapletená do špionáže a nie realistickejšiu mienku, že sa pokúšali zastaviť terorizmus, ich potrestanie sa vychyľuje od toho, čo by asi chcela vykonávať akákoľvek civilizovaná krajina. Ako zopár iných prípadov na medzinárodnej scéne volá tento prípad po svedomí ľudí celého sveta.

BD: Takže vy by ste dodali odvahu všetkým nám, ktorí pracujeme ako národne, tak medzinárodne, aby oslobodili Päťku, aby rozšírili svoju prácu a hľadali rozličné spôsoby ako priviesť viac pozornosti k tomuto prípadu.

Leonard Weinglass: Áno, určite by som to podporil. Nikto z nás si nemôže byť istý tým, ako Obamova administratíva zareaguje na obhajobu oslobodenia týchto piatich. Avšak, história ukázala mnoho prípadov, ako ten patriotov z Puerto Rico, že sloboda môže byť dosiahnutá pre politických väzňov v USA prostredníctvom udržiavaného úsilia tých, ktorí veria v spravodlivosť.


[ Zdroj: http://www.freethefive.org/updates/CubanMedia/CMDwyer91610.htm ]