Revolúcia proti neoliberalizmu?

Abu Atris | Al Jazeera
Ak výsledkom povstania bude obmedzenie neoliberalizmu, milióny sa budú cítiť podvedené.

16. februára som si prečítal komentár zaslaný na stenu Kullina Khalid Saed ("My všetci sme Khaled Said") stránku na Facebooku, ktorú spravuje teraz veľmi slávny Wael Ghonim. Dovtedy to tam bolo asi 21 hodín. Komentár odkazoval na správu informujúcu, že európske vlády boli pod tlakom zmraziť bankové účty nedávno zosadeným členom Mubarakovho režimu. Komentár znel: „Výborná správa … nechcem sa nikomu mstiť … je právom každého z nás priviesť k zodpovednosti kohokoľvek, kto poškodil tento národ. Podľa zákona žiadame národné peniaze, ktoré boli ukradnuté … lebo sú to peniaze Egypťanov, z ktorých 40% žije pod hranicou biedy.“

V čase, keď som otvoril vlákno tejto konverzácie, 5999 ľudí kliklo na tlačítko „páči sa mi to“ a okolo 5500 nechalo svoj komentár. Nepokúsil som sa o herkulovskú úlohu prečítať všetkých päť tisíc komentárov (a bezpochýb pribúdajú ďalšie, zatiaľ čo toto píšem), ale poctivý prieskum nenechal žiadne pochyby, že väčšinu komentárov pridali tí, ktorí klikli na „páči sa mi to“ na Facebooku. Bolo tam aj pár podporovateľov režimu a ďalších, ktorým sa nepáči kult osobnosti, ktorý vznikol okolo pána Ghoneima.

Toto facebookovské vlákno je príznačné pre tento moment. Teraz, keď Mubarakov režim padol naberá na sile potreba vystaviť účet pre jeho zločiny a identifikovať jeho spolupáchateľov. Skandovanie, piesne a poézia predvádzané na Midan al-Tahrir (Námestie oslobedenia, Káhira, Egypt) vždy obsahovali zmienku o haramiyya (zlodejoch), ktorí profitovali z korupcie režimu. A teraz v médiách a na blogoch kolujú zoznamy podporovateľov režimu. Mubarak a jeho najbližšia rodina (synovia Gamal a 'Ala’) sú vždy na vrchu zoznamu. Články o ich bohatstve udávajú čísla najmenej 3 miliardy, niektoré až 70 miliárd dolárov (vyššie číslo sa opakovalo na transparentoch protestujúcich). Ahmad Ezz, generálny tajomník zosadenej Národno demokratickej strany a najväčší oceliarsky magnát na strednom východe má podľa predpokladov hodnotu 18 miliárd dolárov, Zohayr Garana, bývalý minister turizmu 13 miliárd; Ahmad al-Maghrabi, bývylý minister výstavby 11 miliárd; bývylý minister vnútra Habib Adli, veľmi nenávidený kvôli neuveriteľnému zneužívaniu policajného štátu taktiež dokázal nahromadiť 8 miliárd dolárov – nie zlé na celoživotného vykonávateľa verejnej služby.

Takéto čísla sa môžu ukázať nepresné. Môžu byť primalé, alebo premrštené, a nikdy sa to asi nedozvieme, pretože veľké množstvo peňazí je mimo Egyptu, a zahraničné vlády povedú vyšetrovanie finančných prevodov členov Mubarakovho režimu iba ak o to formálne požiada egyptská vláda. Nech už sú skutočné čísla akékoľvek, o korupcii Mubarakovho režimu niet pochýb. Najnižšie citované číslo pre Mubarakov osobný majetok, „len“ 3 miliardy dolárov, je bohovsky dosť na muža, ktorý vstúpil do leteckých síl v 1950 vo veku 22 rokov, nastúpiac tak na šesťdesiat ročnú kariéru vo „verejných službách“.

Systémový problém

Hon na miliardy kumpánov režimu môže byť prirodzeným sklonom post-Mubarakovskej éry, ale taktiež by to mohlo viesť k snahám pretvoriť politický systém. Generáli, ktorí momentálne vedú Egypt očividne s potešením prenechajú politikov jesť horkú kašu. Ich mená nie sú v zoznamoch najviac do neba volajúcich skorumpovaných osôb Mubarakovej éry, hoci popravde vrchné vrstvy vojska dlhodobo profitovali zo systému podobne (a niekedy i viac) ako obohatené civilné postavičky, ktoré boli oveľa viac na očiach verejnosti – ako Ahmad Ezz a Habib al-Adly.

Kvôli popisovaniu korupcie, do očí bijúce zneužívanie politického systému pre osobný zisk, nevidíme les, kvôli stromom. Takéto zneužívanie je zaisto hanebné voči egyptským občanom, ale nazývať to korupciou naznačuje, že problém je odklonom zo systému, ktorý by inak fungoval ako po masle. Ak by toto bolo vo veci, tak by sa zločiny Mubarakovho režimu dali pripísať jednoducho jeho pokryvenému charakteru: vymente ľudí a problém sa stratí. Ale skutočný problém s režimom nebol nevyhnutne v tom, že vysoko postavení členovia vlády boli zlodeji v bežnom slova zmysle. Nemuseli bevyhnutne kradnúť priamu zo štátnej pokladnice. Skôr sa obohatili cez spojenie politiky a byznisu pod rúškom privatizácie. To bolo menej v rozpore so systémom ako obvyklý obchod. Mubarakov Egypt bol jednoducho ukážkový neoliberálny štát.

Čo je neoliberalizmus? V jeho Stručnej histórii neoliberalizmu, významný sociálny geograf David Harvey načrtol: „teória politickej a ekonomickej praxe, ktorá predostiera, že ľudský blahobyt môže byť najlepšie dosiahnutý oslobodením individualistických podnikateľských slobôd a schopností v rámci inštitucionálneho ohraničenia charakterizovaným výraznými právami na súkromné vlastníctvo, voľným trhom a voľným obchodovaním.“ Neoliberálne štáty garantujú, v prípade potreby i silou, „správne fungovanie“ trhov; kde trh neexistuje (napríklad vo využití pôdy, vody, vzdelania, zdravotnej starostlivosti, sociálnej bezpečnosti, či znečistenia prostredia), tam by ho mal vytvoriť.

Zaručiť posvätnosť trhu sa berie ako podmienka legitímneho fungovania štátu, a štátne zásahy by mali byť vždy podriadené trhu. Všetko správanie ľudí, a nie je to len produkcia tovarov a služieb, sa dá zredukovať na trhové tranzakcie.

A aplikácia utopistického neoliberalizmu v reálnom svete vedie k zdeformovaným spoločnostiam takisto ako aplikovanie utopického komunizmu.

Rétorika verzus realita

Dve zistenia o egyptskej histórii ako neoliberálneho štátu sú nasledovné. Za prvé, Mubarakov Egypt bol považovaný za predvoj zavádzania neoliberálnej politiky na Strednom východe (nie náhodou bolo takým aj Ben Aliho Tunisko). Po druhé, realita egyptskej politickej ekonómie počas Mubarakovej éry bola veľmi odlyšná ako rétorika, rovnako ako v každom inom neoliberálnom štáte od Čile po Indonéziu. Politický vedec Timothy Mitchell publikoval odkrývajúcu esej o egyptskej značke neoliberalizmu v jeho knihe Vláda expertov (kapitola nazvaná „Krajina snov“ - pomenovaná podľa bytového projektu vybudovaného Ahmadom Bahgatom jedným z Mubarakových kumpánov, dnes diskreditovanom pádom režimu). Podstata Mitchellovho obrazu egyptského neoliberalizmu bolo, že zatiaľ čo bol Egypt chválený inštitúciami ako napríklad Medzinárodný menový fond ako maják úspechu voľného trhu, štandardné spôsoby merania ekonomiky dávali diametrálne odlyšný obraz egyptskej ekonomiky. V skutočnosti uvoľňovanie trhov a agenda privatizácie boli uplatňované prinajlepšom nerovnomerne.

Jediní, pre koho egyptský neoliberalizmus fungoval „podľa knihy“ boli najviac zraniteľní členovia spoločnosti a ich skúsenosť s neoliberalizmom nebola pekným obrázkom. Organizovaná práca bola rázne potlačená. Vzdelanie a zdravotná starostlivosť boli okyptené kombináciou zanedbania a privatizácie. Väčšina obyvateľstva trpelo stagnujúcimi, alebo klesajúcimi príjmami vzhľadom k inflácii. Oficiálna nezamestnanosť bola odhadovaná na okolo 9,4% v minulom roku (a oveľa viac pre mladých, ktorí sa postavili do čela revolúcie 25. januára) a okolo 20% populácie žije pod hranicou chudoby, čo znamená, že žijú z dvoch dolárov na deň.

Pre bohatých boli pravidlá celkom iné. Egypt nezmenšil svoj verejný sektor natoľko, ako by to malo byť podľa neoliberálne doktríny, iba presunul verejné zdroje v prospech malej skupiny už tak bohatej elity. Privatizácia poskytla ovocie pre jedincov s dobrými politickými konexiami, ktorí mohli kúpiť štátom vlastnené majetky za oveľa menšiu cenu ako bola ich trhová hodnota, alebo monopolizovať zisky z tak rôznorodých zdrojov ako turizmus a zahraničná pomoc. Obrovské časti ziskov spoločností, ktoré dodávali základné stavebné materiály ako oceľ a cement pochádzali z vládnych zákazok, podiel ktorých bol časťou pomoci zahraničných vlád.

Najdôležitejšie je, že minimalizovaná funkcia štátu, ktorú si vyžaduje neoliberálna doktrína v svojej podstate bola postavená na hlavu v skutočnosti. V Mubarakovom Egypte bol obchod a vláda tak úzko spojené, že bolo častokrát obtiažne pre pozorovateľa zvonku oddeliť ich. Keďže politické konexie boli najistejšou cestou k astronomickým ziskom, obchodníci mali silnú motiváciu kupovať si politické úrady vo falošných voľbách vedených vládnucou Národnou demokratickou stranou (NDP). Akákoľvek bola súťaž o kreslá v Ľudovom zhromaždení a Poradnej rade zaobišlo sa to zväčša v rámci NDP. Reprezentanti z mimo NDP v parlamente z opozičných strán boli výhradne vecou politických kalkulácií vytvorených pre dané voľby: nechať pár nezávislých kandidátov, o ktorých sa vie, že sú spriatelení s Moslimským bratstvom v 2005 (a vyvolať záchvevy strachu vo Washingtone); nadiktovať totálnu dominanciu NDP v 2010 (a vyčistiť tak cestu pre očakávanú novú vlnu distribúcie verejných zdrojov „súkromným“ investorom).

Paralely s Amerikou

Politická ekonómia Mubarakovho režimu bola vytvarovaná mnohými prúdmi v egyptských dejinách, ale jej širšie obrisy neboli v žiadnom prípade unikátne. Podobné príbehy sa dajú rozprávať naprieč zvyšku Stredného východu, latinskej Ameriky, Ázie, Európy a Afriky. Všade, kde bol pokus o neoliberalizmus sú výsledky podobné: dožiť sa utopického ideálu je nemožné; formálne meranie ekonomickej aktivity maskuje obrovské rozdiely v majetku bohatých a chudobných; elity sa stávajú „pánmi univerza,“ používajúcich silu na obranu ich práv a manipulovanie ekonómie v ich prospech, no nikdy nežijúc v ničom podobnom k silno trhovému svetu, ktorý nastolili pre chudobných.

Príbeh by mal byť povedomý aj Američanom. Napríklad obrovské majetky členov kabinetu Bushovej éry ako Donalda Rumsfelda a Dicka Cheneyho cez ich zainteresovanie do spoločností ako Halliburton a Gilead Sciences sú produktom politického systému, ktorý ich dovoľuje – viac, či menej legálne – mať jednu nohu zasadenú v „byznise“ a druhú vo „vláde“ do miery, kedy ich odlýšenie sa stáva zahmleným. Politici sa pohybujú z úradu do zasadačky do lobovacej organizácie a zase späť.

Keďže neoliberálna dogma nedovoľuje žiadnu legitímnu úlohu vlády inú ako strážiť posvätnosť voľného trhu, nedávna americká história bola poznačená sústavnou privatizáciou služieb a zdrojov, ktoré predtým poskytovala, alebo kontrolovala vláda. Ale sú to nevyhnutne tí s najbližším prístupom k vláde, ktorí majú najlepšiu pozíciu profitovať z vládnych kampaní vypredávať funkcie, ktoré donedávna vykonávala. Nie sú to len Republikáni, ktorí sa podieľajú na tejto systémovej korupcii. Spojenie Roberta Rubina sekretára štátnej pokladnice Clintonovskej éry s Citigroup neznesie kritické oko. Lawrence Summers poskytol zásadnú podporu deregulácie finančných derivácií kontraktov ako sekretár pokladnice za Clintona a utešene tak profitoval zo zapojenia spoločností v rovnakých praktikách pracujúc pre Obamu (a samozrejme deregulácia derivátov bola kľúčovým elementom vo finančnej kríze, ktorá viedla k masívnej federálnej záchrane celého bankového odvetvia).

A tak v egyptských podmienkach, kde generálny sekretár NDP Ahmad Ezz ovládol trh s oceľou a dostal kontrakty stavať verejno-súkromné stavebné projekty, alebo keď bývylý predseda parlamentu Talaat Mustafa kúpil obrovské kusy pôdy na výstavbu bytového projektu Madinaty bez nutnosti zapojiť sa do súťaže ponúk (ale s výhodou štátom poskytnutej siete ciest vybavenosti a inraštruktúry), mohli praktizovať korupciu logicky a morálne. Ale to čo robili, bolo rovnako americké ako jablkový koláč, prinajmenšom vo výhľade posledných dvoch desaťročí.

Akokoľvek, v súčasnej klíme nie je najdôležitejšie odbavovať sa na zosadených kumpánoch Mubarakovho režimu. Je to skôr rola armády v politickom procese. Je to armáda, ktorá teraz vládne krajine, aj keď len ako prechodná sila, alebo v to dúfajú mnohí Egypťania. Žiadny reprezentanti vyšších vrstiev egyptskej armády sa neobjavujú na zoznamoch spojencov starého režimu, ktorí by mali byť braní na zodpovednosť. Napríklad, titulka vydania Ahrar zo 17. februára, tlačového orgánu Liberálnej strany bol ozdobený nadpisom „Finančné rezervy korupcie predstavujú 700 miliárd egyptských libier (okolo 118 miliárd dolárov) v 18 krajoch.“

Obrovský hospodársky motor

Ale článok slovom nespomenul úlohu armády v tejto epickej krádeži. Armáda bola bezpochýb súčasťou kamarátskeho kapitalizmu Mubarakovej éry. Po relatívne krátkej kariére vysoko postavených predstaviteľov armády sú týto odmeňovaní takými výhodami ako vo vysoko výnosných pozíciách v riadiacich orgánoch bytových projektov a obchodných domov. Niektoré z nich sú v podstate spoločnosti z verejného sektora presunuté pod armádny sektor s mandátom MMF na štrukturálnu úpravu programu vyžadujúceho redukciu verejného sektora.

Ale generáli prijímajú čerešničky aj zo súkromného sektora. Vojenské výdavky sami o sebe boli lukratívne, pretože zahŕňali obidve - štátny balík a kontrakty s americkými spoločnosťami, ktoré poskytovali hardware a technickú expertízu. Spojené štáty poskytovali veľkú časť financovania pre tieto výdaje s pravidlami, ktoré požadovali veľkú časť paňazí recyklovanú do amerických korporácií, no všetky takéto obchody potrebovali prostredníka. Kto by lepšie zohral úlohu prostredníka pre kontrakty americkej zahraničnej pomoci ako muži z tej samej armády určenej ako príjemca služby zaplatenej touto pomocou? V tomto ohľade egyptský vojensko-priemyslený komplex znovu kopíroval stránku z amerického scenára; dokonca do tej miery, že egyptská armáda profitovala z americkej zahraničnej pomoci, Egypt bol súčasťou amerického vojensko-priemysleného komplexu, ktorí je známy pre jeho otáčavé dvere recyklujúce vyslúžilých armádnych predstaviteľov ako lobistov a zamestnancov dodávateľov obrany.

Preto je takmer nemysliteľné, že generáli Najvyššej vojenskej rady ochotne dovolia viac ako len kozmetické zmeny politickej ekonómie Egypta. Ale mohli by byť k tomu neochotne primätí. Armáda je hrubá sila, neveľmi prispôsobená kontrolovať davy demonštrantov. Posledné stanovisko Najvyššej vojenskej rady potvrdila obe – legitimitu požiadavok pro-demokratického hnutia i podmienku skončenia demonštrácií, tak aby krajina mohla opäť fungovať. Ak budú demonštrácie pokračovať po dobu, keď Najvyššia vojenská rada bude cítiť, že ich viac nemôže tolerovať, potom vojaci, ktorí budú povolaní ich dať dole (vskutku, v niektorých prípadoch už dostali takýto rozkaz v počiatkoch revolúcie a odmietli ho) so smrtiacou silou, nebudú generáli, ktorí boli súčasťou korupcie Mubarakovej éry, ale branci.

Pro-demokratickí demonštranti a ich sympatizanti často opakujú slogan „armáda a ľudia sú ruka v ruke“ a „armáda sme my.“ Mali na mysli brancov a mnohí si neuvedomovali aký veľký rozdiel je medzi záujmami vojakov a generálov. Medzi brancami a generálmi je stredná vrstva profesionálneho dôstojníckeho zboru, ktorých loajalita bola predmetom mnohých špekulácií. Generáli, čo sa ich týka, chcú udržať ich privilégiá, no nie priamo vládnuť. Naťahovaním priameho vládnutia robí dôstojníkov Najvyššej vojenskej rady zraniteľných voči výzvam od iných dôstojníkov, ktorí boli ponechaní mimo. Taktiež, priame vládnutie by znemožnilo skrývať, že elitný dôstojníci nie sú v skutočnosti časťou „jednej ruky“ tvorenej ľuďmi a armádou (brancov). Sú naopak logicky v jednom tábore s Ahmad Ezz, Safwat al-Sharif, Gamal Mubarak a Habib al-Adly – presne tých mien zo zoznamu okolo členov režimu a spriaznených, ktorí by mali čeliť súdu.

Nakoniec silné špekulácie o tom, koľko peňazí Mubarakov režim ukradol, a koľko môžu ľudia očakávať, že sa vráti späť je falošná stopa. Ak sa ukáže, že to bolo 50 milárd dolárov, či 500 miliárd, bude to jedno, ak Egypt ostane neoliberálnym štátom odovzdaným (nominálne) fundamentalizmu voľného trhu pre chudobných, a zatiaľ bude vytvárať nové privatizačné balíky, ktoré môžu byť recyklované politickými hráčmi pre bohatých. Ak hľadáme stopy, ako hlboko reštrukturalizuje revolúcia 25. januára Egypt, bude dobré zamerať sa na otázky, aké rady navrhovali dočasnej vláde generálov, aby naplnili ich mandát pretvoriť Egyptskú vládu. Doba vojenskej vlády bude pravdepodobne tak krátka, ako bola ohlásená, nahradená bude, jeden dúfa, dočasnou civilnou vládou na istú určenú dobu (prinajmenšom dva roky) počas ktorých bude politickým stranám umožnené organizovať sa na poli príprav na slobodné voľby. Ale dočasné vlády majú spôsoby ako sa stať trvalé.

Technokrati alebo ideológovia?

Niekedy počuť výzvy na vytvorenie vlády „technokratov“, ktorá by prevzala praktické záležitosti vlády. „Technokrat“ znie neutrálne – technický expert, ktorý by prijímal rozhodnutia na „vedeckom“ princípe. Tento termín bol napríklad používaný v súvislosti s Yusufom Butrosom Ghalim, bývalým správcom štátnej pokladnice, ktorý bol jeným z chlapcov Gamala Mubarak prizvaný do kabinetu v 2006 údajne vytvoriť cestu pre prezidentovho syna k získaniu moci. Ghali je dnes obvinený z vyčlenenia 450 miliónov egyptských libier pre použitie Ahmadom Ezzom.

Raz som sedel vedľa Ghaliho na večeri počas jeho zahraničných ciest, a mal som príležitosť spýtať sa ho, kedy budú Egypťania pripravení na slobodné voľby. Jeho odpoveď vyzdvihovala teraz už diskreditovanú režimistickú líniu tým, že voľby sú nemožné, pretože súčasná demokracia by vyústila k tomu, že Moslimské bratstvo by sa dostalo k moci. Možno bude Ghali úspešne čeliť obvineniu z konkrétneho tunelovania štátnych peňazí pre Ahmeda Ezza. Ale ako kľúčový architekt programu egyptskej privatizácie nie je možné, aby si nebol vedomý, že napomáhal systému, ktorý umožnil Ezzovo oceliraske impérium a zároveň zničil egyptský vzdelávací a systém zdravotnej starostlivosti.

Naposledy, keď som sa stretol so slovom „technokrat“ bolo v knihe Naomi Kleinovej Doktrína šoku – prenikavou obžalobou neoliberalizmu, ktorá tvrdí, že fundamentalizmus voľného trhu podporovaný ekonómom Miltonom Friedmanom (nesmierne vplyvným v Spojených štátoch) je založený na reštrukturalizácii ekonomík v dôsledku katastrofálnych porúch, pretože normálne fungujúce spoločenstvá a politické systémy by za nich nikdy nehlasovali. Poruchy môžu byť prirodzené, či v dôsledku ľudskej činnosti, ako napríklad … revolúcie.

Kapitoly v Doktríne šoku o Poľsku, Rusku a Južnej Afriky sú zaujímavým čítaním v kontexte s egyptskou revolúciou. V každom prípade, keď vláda (komunistická, či apartheid) kolabovala, „technokrati“ boli vyzvaní, aby pomohli fungovať krajinám, ktoré boli odrazu bez funkčných vlád, a vytvoriť inštitucionálnu infraštruktúru pre ich nasledovníkov. Technokrati vždy použili formu, ktorú Kleinová nazýva „šoková terapia“ - zavedenie rozsiahlych privatizačných programov pred tým, ako by vyjavené obyvateľstvo mohlo zvážiť ich možnosti a potenciálne hlasovať za menej ideologicky čisté možnosti, ktoré sú v ich vlastnom záujme.

Posledná veľká vlna revolúcií sa objavila v roku 1989. Vlády, ktoré vtedy kolabovali boli komunistické, a náhradníkom v „momente šoku“ jedného extrémneho ekonomického systému jeho náprotivkom vyzeralo pochopiteľne a pre mnohých aj prirodzene.

Jednou z vecí, ktoré robia egyptskú a tuniskú revolúciu dôležitými na globálnej úrovni je, že sa odohrali v štátoch, ktoré už boli neoliberalizované. Úplné zlyhanie neoliberalizmu zabezpečiť „dobrý ľudský život“ veľkej väčšine Egypťanov bolo jednou z hlavných príčin revolúcie, prinajmenšom to pomohlo dostať milióny ľudí, ktorí neboli pripojení na sociálne siete, do ulíc na strane pro-demokratických aktivistov.

Ale revolúcia 25. januára je stále „momentom šoku“. Počujeme výzvy na prizvatie technokratov v záujme oživiť obarenú ekonomiku; a každý deň nám hovoria, že situácia je neistá, a že je tu mocenské vákuum v medzere nie len po zneváženej NDP, ale aj po do veľkej miery diskreditovaných oprávnených opozičných stranách, ktoré nezohrali žiadnu rolu v revolúcii 25. januára. V tejto situácii sú pravdepodobne generáli radi všetkým rečiam o znovuzískaní peňazí ukradnutých režimom, pretože druhou stranou mince je súvisiaci prúd obáv o stav hospodárenia. Poznámka o tom, že hospodárenie je v ruinách – turisti ostávajú mimo, dôvera investorov rozdrvená, miera zamestnanosti v stavebníctve stagnuje, mnoho priemyslu a byznisu pracuje v oveľa menšej miere ako v plnej prevádzke – môže byť jednou z najnebezpečnejších základov pre zavedenie kozmetických reforiem, ktoré ponechajú incestný vzťah medzi vládou a byznisom nedotknutý.

Alebo horšie, ak sa pro-demokratické hnutie nechá udupať slovníkom „ekonomických ruín“, štruktúry by mohli byť vytvorené „technokratmi“ pod záštitou vojenskej prechodnej vlády, ktorá by zaviazala prípadnú civilnú vládu k de facto urýchleniu tempa privatizácie. Ideológovia, zahŕňajúc tých z neoliberálneho krídla, sú náchylní k čarodejníckemu spôsobu myslenia: ak kúzlo nefunguje, nie je to chybou mágie, ale skôr chybou čarodejníka, ktorý kúzlo používa. Inými slovami, logikou môže byť, že nie neoliberalizmus zruinoval Mubarakov Egypt, ale jeho chybná aplikácia.

Pokusné balóniky pre takýto čarodejnícky príbeh boli už vypustené mimo Egyptu. The Ney York Times publikoval článok 17. februára označujúci armádu ako spiatočnícku silu v opozícii k privatizácii hľadajúcu návrat k Nasseristovmu etatizmu. Článok vypichuje zjavne „dobrú stranu“ Mubarakovho režimu (program privatizácie) oproti starému zlému arabskému socializmu, úplne ignorujúc fakt, že kým systém vojenských privilégií môže ochrániť niektoré zdroje verejného sektora presunuté z civilného hospodárenia pod tlakom programov štrukturálnych úprav MMF, impérium generálov je úzko ohraničené prstencom kvázi undergroundového verejného sektora.

Dôstojníci boli tiež odmenení pôžitkami zo súkromného sektora; civilné politicko/obchodné impérium zmiešalo verejné a súkromné úlohy v miere, že čo bolo vládne, a čo súkromné sa stalo neodlýšiteľné; obaja, armáda aj civili čerpali prostriedky zo zahraničnej pomoci. Generáli môžu celkom určite preferovať nové kolo neoliberálneho čarodejníctva. Viac privatizácie len jednoducho uvoľní viac majetku a prostriedkov, ktoré budú môcť obdržať iba ľudia po politickej linke (zahŕňajúc generálov). Opravovať pokazený neoliberálny štát dôslednejším aplikovaním neoliberalizmu by mohla byť najistejšia cesta pre nich, ako si udržať ich privilégiá.

Neoliberálna oprava, akokoľvek, by bola tragédiou pre pro-demokratické hnutie. Požiadavky protestujúcich boli jasné a do veľkej miery politické: odstrániť režim; ukončiť núdzový zákon; zastaviť štátne mučenie; vyhlásenie slobodných a spravodlivých volieb. Ale základným v týchto požiadavkách od začiatku (a rozhodne na konci) bolo očakávanie väčšej sociálnej a ekonomickej spravodlivosti. Sociálne siete možno pomohli organizovať zárodky hnutia, ktoré následne zvrhli Mubarak, ale veľkú rolu v dostaní dostatočného množstva ľudí do ulíc, ktorí premohli štátne bezpečnostné sily, boli ekonomické krivdy, ktoré sú dôsledkom neoliberalizmu. Tieto krivdy nemôžme zredukovať len na trenie biedy, lebo revolúcie nikdy nevedú tí najchudobnejší z chudobných. Bolo to skôr rozširenie predstavy, že niektoré sféry by mali byť mimo rámca trhu. Mubarakov Egypt degradoval školy a nemocnice, a zabezpečoval hrubo nerovnomerné platy, obzvlášť v stále rozširujúcom sa súkromnom sektore. To bolo to, čo zmenilo stovky oddaných aktivistov v milióny odhodlaných protestujúcich.

Ak revolúcia 25. januára vyústi v nič viac ako obmedzenie neoliberalizmu, alebo dokonca v jeho posilnenie, tie milióny budú podvedené. Zvyšok sveta môže byť podvedený taktiež. Egypt a Tunisko sú prvé národy, ktorým sa úspešne podarila revolúcia proti neoliberálnym režimom. Američania sa môžu od Egypťanov učiť. Vskutku, sú náznaky, že už tak aj robia. Učitelia z Wisconsinu protestujúci proti guvernérovým pokusom odstrániť právo na kolektívne vyjednávanie niesli transparenty prirovnávajúce ich guvernéra k Mubarakovi. Egypťania by mohli celkom iste američanom povedať 'uqbalak (buďte ďalší (nasledujte nás)).

'Abu Atris' je pseudonym spisovateľa pracujúceho v Egypte. Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčnú politiku Al Jazeery.

zdroj: http://english.aljazeera.net/indepth/opinion/2011/02/201122414315249621.html

"Demokratické povstanie" v USA?

AMY GOODMAN | Democracy Now!
Noam Chomsky o Wisconsinskom vzdore voči útoku na verejný sektor, Obamom zadanom zásahu voči aktivistom a skreslenom odkaze Ronalda Reagana

RYAN ADSERIAS: Zdravím, profesor Chomsky. Moje meno je Ryan Adserias, a som absolvent Univerzity Wisconsin-u, Madison, a tiež dieťaťom dlhej línie odborárov pracujúcej triedy. Neviem, či ste si všimli, no uskutočnili sme mnoho protestov a stávok tu, v našom hlavnom meste, aby sme protestovali proti snahe guvernéra Scott-a Walker-a zrušiť právo na kolektívne vyjednávanie, o ktoré sa pracujúci Wisconsin-u ťažko usilovali pred viac ako 50-timi rokmi a využívali až dodnes. Zatvorili sme všetky školy v okolí do zajtrajšieho dňa – vlastne dnes a zajtra. Asistenti učiteľov tu na univerzite organizujú vychádzky. Vysokoškoláci vychádzajú z tried, aby ukázali solidaritu. A to všetko preto, lebo náš guvernér, guvernéri po celej krajine predkladajú zákony, ktoré majú ukončiť kolektívne vyjednávanie a vážne zrušiť odbory. Postrehol som tiež, že tu vôbec nie je dosť predstaviteľov nášho boja a našeho hnutia na národnej úrovni, a to ma naozaj znepokojovalo. Takže moja otázka pre vás je, ako sa môžeme dostáť pozornosti naich národne demokratických a vyšších zastupiteľov, aby vystúpili proti týmto opatreniam a pomohli ukončiť útoky na odbory tu v USA?

AMY GOODMAN: To bola otázka od Ryan-a Adserias-a v Madison-e, Wisconsin, kde viac ako 10 000 – niektorí hovoria desiatky tisíc ľudí, učiteľov, študentov, protestuje v hlavnom meste, budovách, zatvárajú sa školy, ako povedal Ryan. Takže, z Manama do Madison-u, z Manama-y, Bahrain-u, do Madison-u, Wisconsin, Noam Chomsky?

NOAM CHOMSKY: Je to veľmi zaujímavé. Dôvodom, prečo nemôžete primäť lídrov Demokratickej strany, aby sa pridali je, že súhlasia. Taktiež sa pokúšajú zrušiť odbory. Vlastne, ak sa pozriete na – povedzme stretnutie nezvoleného politika [lame duck session]. Veľký úspech stretnutia nezvoleného politika, za ktoré je Obama veľmi chválený lídrami Demokratickej strany, je, že dosiahli obojstranný súhlas u viacerých opatrení. Najdôležitejším bol ten o daňových škrtoch. A témou v daňových škrtoch – bola tu len jedna téma – mali by byť daňové škrty pre veľmi bohatých? Obyvateľstvo bolo ohromne proti tomu, myslím okolo dvoch ku jednej. Ani sa o tom nediskutovalo, hneď to dali preč. A v tom istom čase bolo menej spozorované, že Obama vyhlásil zvýšenie daní pre celoštátnych pracujúcich. No nenazvalo sa to „zvýšenie daní“; nazvala sa to „zmrazenie“. No ak budete rozmýšľať len 30 sekúnd, zmrazenie miezd pre celoštátnych pracujúcich sa fiškálne rovná zvýšeniu daní pre celoštátnych pracujúcich. A ak to rozšírite na 5 rokov, ako povedal predtým, znamená to zníženie, kvôli rastu populácie, inflácii a podobne. Takže v podstate vyhlásil zvýšenie daní pre celoštátnych pracujúcich v rovnakom čase ako bolo zníženie daní pre veľmi bohatých.

A za posledných niekoľko mesiacov tu bola vlna propagandy, ktorú je veľmi zaujímavé sledovať, ktorá sa pokúšala odkloniť pozornosť od tých, ktorí vlastne vytvorili ekonomickú krízu, ako Goldman Sachs, Citigroup, JPMorgan Chase, ich spojenci vo vláde, ktorí – Americká centrálna banka a iní – to nechali ísť a napomohli tomu. Sú tu – na premiestnili pozornosť od nich na ľudí naozaj zodpovedných za krízu – učiteľov, policajtov, hasičov, uzdravovanie, pracujúcich, ich obrovské penzie, ich neuveriteľné zdravotné výhody, výhody zdravotného poistenia Cadillac, a ich odborov, ktoré sú skutočnými zloduchmi, tými, ktorí okrádajú daňových poplatníkov tým, že zaisťujú, aby policajti nehladovali, keď pôjdu do penzie. A toto je dosť udivujúce, ako priamo uprostred aféry Madison, ktorá je rozhodujúca.

Generálny riaditeľ Goldman Sachs, Lloyd Blankfein, dostal 12,5 milión dolárový bonus a jeho základný príjem sa viac ako strojnásobil. Takže, to znamená, že on – pravidlá korporátnych vlád boli za posledných 30 rokov pozmenené vládou USA, aby umožnili vedúcim výkonným predstaviteľom, aby si značne sami určovali vlastné platy. Sú rôzne spôsoby, ako sa to spravilo, no to je politika vlády. A jeden z dôsledkov toho je – ľudia hovoria o nerovnosti, no čo sa trochu menej pripúšťa je, že i keď je tu extrémna nerovnosť, je to prevažne kvôli maličkej časti populácie, tak asi časť jedného percenta populácie, ich majetok práve prestrelil stratosféru. Idete nižšie k – viete, ďalším 10 percentám, ktoré sa darí dosť dobre, no to nie je mimo spektrum. A to je tak vytvorené.

AMY GOODMAN: Pokrytie New York Times Madison-u?

NOAM CHOMSKY: No, je to veľmi zaujímavé. Vlastne, upozorňujem ľudí, aby sa pozreli na vydanie New York Times z 12. februára, veľký titulok z prednej strany, úvodný nadpis, „Mubarak odchádza“, jeho akýsi podtitulok hovoriaci, „Armáda preberá moc“. U tohto meškajú okolo 60 rokov; prebrala moc v 1952, no – a mala v rukách moc až doteraz.

No potom, keď idete na vnútorné strany –neviem, ktorá je to strana- je tu článok o guvernérovi Wisconsin-u. A je veľmi dôrazný v tom, čo chce urobiť. Teda, istotne si je vedomý a vníma svoj útok na štátnych pracujúcich, odbory a podobne, a chce byť čestný, a tak ohlásil ostrý útok na pracovníkov verejných služieb a odbory, ako povedal tázajúci sa, zakázať kolektívne vyjednávanie, vziať ich penzie. A povedal tiež, že by zavolal Národnú gardu ak by o tom boli nejaké rozpory. Tak toto sa teraz deje vo Wisconsin-e. V Egypte verejné protesty zosadili prezidenta. Je veľa problémov s tým, čo sa bude diať ďalej, no je tam ohromná reakcia.

A bol som – bolo povzbudzujúce vidieť, že v Madison-e sú deň po dni vlastne desiatky tisíc protestujúcich ľudí. Teda, to je možno začiatok toho, čo tu naozaj potrebujeme: demokratické povstanie. Demokracia bola takmer vyňatá. Pozrite sa na titulky predných stránok dnes, toto ráno, prinajmenšom FInancial Times. Odhadujú –veľký titulok, veľká téma- že najbližšie voľby zlomia všetky rekordy vo výdavkoch na kampane, a predvídajú 2 miliardy dolárov výdavkov za kampaň. Viete, pred niekoľkými týždňami si Obamova administratíva vybrala niekoho, aby bol zodpovedný za to, čo nazývajú „pracovné miesta“. „Pracovné miesta“ to je v angličtine vtipné slovo. Je to spôsob ako vysloviť nevysloviteľné slovo. Budem to hláskovať: Z-I-S-K-Y. Nesmiete povedať to slovo, takže spôsob, akým to vyslovíte je „pracovné miesta“. Osoba, ktorú si vybral na zodpovednosť za vytvorenie pracovných miest je Jeffrey Immelt, generálny riaditeľ General Electric, ktorá má viac ako polovicu svojej pracovnej sily v zahraničí. A som si istý, že sa hlboko zaujíma o pracovné miesta v USA. No to, čo má sú hlboké vrecká, a tiež, nielen on, ale prepojenia k maličkému sektoru ultra-bohatej korporátnej elity, ktorá má poskytnúť tú miliardu alebo miliardu a pol dolárov na kampaň. No to je to, čo sa tu deje.

JUAN GONZALEZ: Rád by som sa Vás opýtal na celkovú tému útoku na odbory. Jasne za posledných pár mesiacov vzrástli koordinovaným spôsobom. Tu, v štáte New York sa všetci hlavní obchodníci spojili, nazbierali 10 miliónov dolárov, aby začali reklamnú kampaň, a sú podporovaní ako novým Demokratickým guvernérom, Andrew-om Cuomo-m, ako aj kandidátom Republikánov a Nezávislých primátorom Bloomberg-om. Ale zdá sa, že idú po odborov verejného sektora po tom, ako v podstate zničili väčšinu odborárskeho hnutia súkromného sektora v USA. Uvedomujú si, že odbory verejného sektora sú stále jedinou zvučnou časťou amerického hnutia pracujúcich, takže teraz idú predovšetkým po nich. Avšak, máte tu týchto lídrov pracujúcich, ktorí pomohli Obamovi k zvoleniu a ktorí pomohli k zvoleniu Andy Cuomo-vi, a teraz ani dostatočne silno nevystupujú pre to, aby mobilizovali ľudí proti týmto politikám.

NOAM CHOMSKY: Áno, máte absolútnu pravdu. Bol tu obrovský útok na odbory súkromného sektora. V skutočnosti tu toto prebiehalo od druhej svetovej vojny. Po druhej svetovej vojne bol obchod vystrašený z radikalizácie krajiny počas Veľkej hospodárskej krízy a potom vojny, a hneď začal -Taft-Hartley* bol v 1947- obrovskú propagandistickú kampaň na démonizáciu odborov. A naozaj – pokračovalo to až do Reagan-ovej administratívy.

Reagan bol extrémny. Začiatkom jeho administratívy, jednou z prvých vecí bolo privolanie štrajkokazov – čo sa dlhú dobu nestalo, a je to ilegálne vo väčšine krajín – v štrajku riadiacich pracovníkov leteckej premávky. Reagan v podstate – „Reagan-om“ myslím jeho administratívu; neviem, čo vedel – no v podstate povedali obchodnému svetu, že nebudú aplikovať pracovné práva. Takže, to znamená, že môžete zrušiť odbory akýmkoľvek spôsobom chcete. A v skutočnosti, počet vyhodených organizátorov odborov, ilegálnych prepustení, sa, myslím, asi strojnásobil počas Reaganovej doby.

Potom, vlastne, v raných 90-tych rokoch, Caterpillar Corporation, prvej hlavnej priemyselnej korporácii, prizvali štrajkokazov zlomiť štrajk priemyselných pracovníkov, UAW. Je to – myslím, jediná krajina, ktorá toto dovolila bola Južná Afrika. A potom sa to rozšírilo.

Potom prišiel Clinton, ten mal iný spôsob ničenia odborov. Volá sa NAFTA. Jeden z predvídaných dôsledkov NAFTA, ktorý sa uskutočnil, bolo, že sa to použije ako spôsob podkopania odborov – nelegálne, pochopiteľne. No ak máte zločinecký štát, nevadí to. Tak, vlastne bola štúdia, za pravidiel NAFTA, ktorá vyšetrovala nelegálne, štrajky rušiace organizované snahy hrozbami, nelegálnymi hrozbami, transferom do Mexika. Takže, ak sa organizátori odborov pokúšajú zorganizovať, vydáte signál hovoriaci, „Transferová operácia Mexiko“. Inými slovami, buď zavriete ústa, alebo prídete o svoju prácu. To je nelegálne. No opäť, ak máte zločinecký štát, je to jedno.

No, opatreniami ako toto boli odbory súkromného sektora zredukované na, myslím, asi sedem percent pracovnej sily. No nie je to to, že pracujúci nechcú vstúpiť do odborov. V skutočnosti, mnoho štúdií o tom, je tu obrovská skupina pracujúcich, ktorí chcú vstúpiť do odborov, no nemôžu. A nedostávajú žiadnu podporu od politického systému. A čiastočným dôvodom, nie celým, sú tieto dve miliardy dolárové kampane. To naozaj odštartovalo v neskorých 70-tych a 80-tych rokoch. Chcete kandidovať, potom si musíte siahnuť hlboko do vrecák. A ako je distribúcia príjmov šikmejšia, čo znamená, že budete musieť ísť za Jeffrey Immelt-om a Lloyd-om Blankfein-om, a podobne a tak ďalej, ak chcete vôbec byť v úrade. Pozrite sa na výdaje kampane v roku 2008. Obama utratil ďaleko za limit McCain-a. Bol podporený – jeho hlavným zdrojom boli finančné inštitúcie.

AMY GOODMAN: Teraz hovoria, že bude zvyšovať, Obama zvýši o jednu miliardu dolárov svoju ďalšiu kampaň.

NOAM CHOMSKY: Áno, bude to zrejme viac ako toľko, pretože oni predvídajú 2 miliardy dolárov na celú kampaň, a úradujúca osoba zvyčajne dostáva výhody.

AMY GOODMAN: Profesor Chomsky, chcela by som sa Vás opýtať na bývalého prezidenta Ronald-a Reagan-a. Veľmi veľký obchod sa z neho stal teraz na sté výročie jeho narodenia. Minulý rok prezident Obama podpísal legislatívu na vytvorenie komisie na značenie jeho sté jubileum.

PREZIDENT BARACK OBAMA: Prezident Reagan pomohol, tak veľmi ako akýkoľvek prezident, obnoviť istú dávku optimizmu v našej krajine, ducha, ktorý prevýšil politiku, ktorý prevýšil dokonca i pri najvypjatejších debatách dňa.

AMY GOODMAN: Noam Chomsky, Vaša reakcia?

NOAM CHOMSKY: Toto zbožštenie Reagana je veľmi pozoruhodné a veľmi – je škandálne, no hovorí to veľa o krajine. Teda, keď Reagan opustil úrad, bol najnepopulárnejším žijúcim prezidentom, vedľa Nixon-a, dokonca za Carter-om. Ak sa pozriete na jeho obdobie v úrade, nebol obzvlášť populárny. Bol viac či menej priemerný. Vážne poškodil americkú ekonomiku. Keď sa dostal do úradu, boli USA hlavným veriteľom sveta. Po čase keď odišiel, boli hlavným dlžníkom na svete. Bol fiškálne úplne nezodpovedný – divoké míňanie, žiadna fiškálna zodpovednosť. Vláda v skutočnosti rástla počas Reaganovho obdobia.

Bol taktiež vášnivým oponentom voľného trhu. Teda, spôsob, akým je prezentovaný je prekvapujúci. Bol najprotekcionistickejším prezidentom v povojnových dejinách Ameriky. V podstate obrazne zdvojnásobil ochranné bariéry v pokuse o uchránenie nekompetentného vedenia USA, ktoré bolo vytlačené vyššou japonskou produkciou.

Počas jeho obdobia sme mali prvú veľkú fiškálnu krízu. Počas 50-tych, 60-tych a 70-tych rokov boli regulácie New Deal-u stále v účinnosti, a to zabránilo finančným krízam. Financializácia ekonomika sa začala zdvíhať v 70-tych rokoch, no s dereguláciou začnete mať pochopiteľne krízy. Reagan zanechal úrad s najväčšou finančnou krízou od Veľkej hospodárskej krízy: home savings and loan**.

Nebudem ani hovoriť o jeho medzinárodnom správaní sa. Tým myslím, že bolo ohavné. Teda, ak sme nadobudli optimizmus zabíjaním stoviek tisícok ľudí v Strednej Amerike a zničili akúkoľvek nádej na demokraciu a slobodu a podporovali Južnú Afriku zatiaľ čo zabila okolo pol druha milióna ľudí v susedských krajinách, a tak ďalej, ak je toto spôsob, ako navrátiť náš optimizmus, sme vo veľkých problémoch.

No, čo sa stalo po tom, ako Reagan opustil úrad, je, že tu boli začiatky snahy uskutočniť istý typ – tohto Reaganovho posolstva, viete, pokúsiť sa vytvoriť z tejto naozaj dosť mizernej kreatúry istý typ božstva. A prekvapivo to uspelo. Myslím, že by to na Kim Il-sung-a zapôsobilo. Udalosti, ktoré sa stali, keď Reagan zomrel, viete, Reaganovo posolstvo, tieto Obamove záležitosti, toto v slobodných spoločnostiach nemáte. Bolo by to zosmiešnené. To máte v totalitárnych štátoch. A čakám na to, čo príde ďalej. Toto ráno ohlásila Severná Kórea, že na narodeniny súčasného boha, sa nad jeho rodným mestom objavila svätožiara. No keď ideme ďalej – tým myslím, toto je prepojené s tým, čo sme hovorili pred chvíľou. Ak chcete kontrolovať populáciu, udržať ich pasívnych, neprestajne ich biť po hlavách a nechať ich dívať sa niekam inam, jeden spôsob ako to spraviť, je dať im boha na uctievanie.

AMY GOODMAN: Noam, písali ste o, počas rokov, COINTELPRO záťahoch FBI. Dnes to vidíme. Nie je takmer žiadna pozornosť venovaná tomu, na čo sme sa dosť zamerali v Democracy Now!, od Minneapolis-u po Chicago, záťahy FBI, aktivisti predvolávaní pred súd, aby vypovedali v rozličných prípadoch.

NOAM CHOMSKY: Áno, to je dosť –nie sú to len- záťahy sú dosť vážne, no čo je príznačnejšie je, čo je za nimi. Toto sú prvé akcie, ktoré sa udiali za nového vedenia Najvyššieho súdu. Veľmi dôležitý prípad bol pred šiestimi alebo ôsmymi mesiami, myslím, Holder v. Humanitarian Law Project. Bolo to spustené Obamovou administratívou. Bolo to obhajované Elena Kagan, Obamovou novou súdnou úradníčkou. A vyhrali bez akejkoľvek podpory krajnej pravicových sudcov. Prípad je extrémne príznačný. Je to najhorší útok na slobodu prejavu od Smith-ovho zákona*** spred 70 rokov. Prípad určil, že akýkoľvek materiál podporujúci organizácie, ktoré má vláda na zozname teroristov je kriminalizovaný, no oni zinterpretovali „materiálnu podporu“ – v skutočnosti témou v sázke bola reč. Humanitarian Law Project dával rady –ústne- skupine, ktorá je na zozname teroristov, Tureckej PKK. A tiež im radili o legálnych oznámeniach a tiež im radili, aby sa posunuli k nenásiliu. To znamená ak Vy a ja, povedzme, budeme hovoriť s lídrami Hamas-u a povieme „Pozrite, mali by ste prejsť k nenásilnému odporu“, dávame materiálnu podporu skupine na zozname teroristov.

Mimochodom, zoznam teroristov je úplne nelegitímny. To by v slobodnej spoločnosti nemalo existovať. Zozname teroristov je ľubovoľný zoznam vytvorený exekutívou bez akéhokoľvek základu, podľa chute, napríklad, no akejkoľvek kontroly. A ak sa pozriete na záznam zoznamu teroristov, je takmer komický. Tak si zoberme opäť Reagana. V 1982 sa Reaganova administratíva rozhodla podporiť ich priateľa Saddám-a Husajn-a. Bol – Irak bol na zozname teroristov. Dali ho preč zo zoznamu teroristov. Mali tam prázdne miesto. Museli tam niekoho dať.

AMY GOODMAN: Južná Afrika, ANC.

NOAM CHOMSKY: Dať tam Kubu. Dali tam Kubu, a predpokladám, že na počesť skutočnosti, že v predchádzajúcich niekoľko rokoch bola Kuba cieľom väčšieho medzinárodného terorizmu než zvyšok sveta dohromady. Takže, Saddám Husajn ide von, Kuba dnu, žiadne preskúmanie, žiaden komentár. A teraz, s novým Obamovým princípom poskytovania – radenia skupinám, ktoré sú ľubovoľne dané do tejto skupiny je kriminalizované. A to bolo pozadím pre tieto záťahy.


-------------------------------------------
* Taft-Hartley je zákon, ktorý monitoruje aktivity a silu odborov;
- odborárski lídri ho nazvali otrokárskou listinou;
- prezident Truman svojho času povedal, že by bol „v konflikte s dôležitými princípmi našej demokratickej spoločnosti“, i keď zákon 12-krát použil;
- k zákonu sa pridal zoznam zakázaných praktík, alebo „neférových praktík pracujúcich“; zákon zakazoval dohodnuté odmietnutie práce, ktorá pracujúcim nebola určená, štrajky bez oprávnenia predstaviteľov odborov, solidárne alebo politické štrajky, sekundárne bojkoty, pri ktorých sa pridávajú štrajkujúci z iných odvetví, zhromažďovania pred budovou, zatváranie obchodov, dary odborov na politické kampane;
- žiada tiež od predstaviteľov odborov podpísať ne-komunistické miestoprísažné prehlásenie s vládou

** Kríza Savings and loan 80-tych a 90-tych rokov bola zlyhaním 747 finančných inštitúcií, ktoré prijímajú úschovu úspor a poskytujú hypotéky a iné osobné pôžičky jednotlivcom;
- náklady štátu, rozumej daňových poplatníkov, na ich vyriešenie (záchranu) činili len v 1995 87,9 miliardy dolárov, kým koncom roka 1999 až 124 miliárd dolárov;

*** Smith-ov zákon je zákon z roku 1940, ktorý trestá väzením do 20 rokov alebo/a nemožnosťou zamestnať sa v USA 5 rokov za úmysel zvrhnúť alebo skaziť (navádzaním, alebo silou či násilím) akúkoľvek vládu USA
- v prvom súde v 1941 sa zamerala na trockistov, v druhom, v 1944 trestala domnelých fašistov a začiatkom 1949 sa zamerala na lídrov a členov Komunistickej strany USA

[Zdroj: http://www.democracynow.org/2011/2/17/democracy_uprising_in_the_usa_noam ]

Hnev v meste

SANDRA TORDOVÁ | Nota Bene
Keď stratíte všetko, má to jednu výhodu. Nemusíte predstierať, že Vás zaujímajú zdvorilostné rečičky cudzích ľudí.

V prostriedku neosvetlenej cesty na kraji Bratislavy kráča ošumelý chlapík. Každý jeho krok sprevádza malé zaváhanie, akoby sa nohy rozhodovali, či to rovno nezabalia. Je to napínavé, najmä keď ho obchádzajú okoloidúce autá. Moje nešikovné pokusy o konverzáciu skončia nečakane. „Choď do riti! S charitami aj s NOTA BENE! Seriete na nás, všetci. Zmizni!“ zaháňa sa po mne reprezentant Bohom zabudnutých. Nebolo mi všetko jedno. Ale oslabené telo doničené ulicou, prechodenými zápalmi pľúc, poznačené alkoholizmom len horko ťažko nesie svojho majiteľa. Nemá šancu ma ani len dobehnúť, nieto ešte udrieť.

Áno, mnohí bezďáci sa hnevajú. A majú dobrý dôvod. Ja sa hnevám, keď niekto neocení moju prácu, keď niekto šťuchá nožíkom do mojej panvice, či keď mi je smutno a v miestnosti nie je nikto, kto by si to všimol. Hnevám sa, keď som unavená, už nevládzem a niekto na mňa stále tlačí – teda, keď sú moje potreby ignorované. Čím dlhší stav, tým väčší hnev.

Ak by som bola na ulici, k dôvodom na hnev by sa pridala nevyspatosť, zima, neustály hluk a strašné nepohodlie. Vyvážanie policajtmi za mesto, bezcieľne šliapanie dlhé hodiny. Že ma odvšadiaľ vyháňajú a poslanci o mne rokujú ako o odpade, ktorý musia dostať z centra mesta. Ale haló! Ja som človek a mám svoju hodnotu!

Spätne som si uvedomila moment, ktorý dostal môjho bezďáka do varu. Na jeho sťažnosti, ako je to v nocľahárni všetko na figu, som vytiahla konštatovanie: „ale je to lepšie ako nič, či nie?“ Myslela som to dobre. Ale vlastne som mu len potvrdila, čo cíti. Že to provizórium, čo ponúkame, pre neho stačí. Že viac si nezaslúži, a nech už dá pokoj s tými požiadavkami. Ako málo mu skutočne vieme ponúknuť? Tento človek teraz nepotrebuje prácu, ani NOTA BENE. Ale doktora a pokojné bezpečné miesto, kde si všimnú, keď mu je zle, kde vie, že bude aj zajtra, aj o mesiac.

Aby sme pochopili hnev ľudí na ulici, stačí pobudnúť 15 minút v tejto zime a len letmá predstava, že by sme v nej mali stráviť celú noc. Vtedy by sme mali sto chutí nielen vynadať, ale aj zmastiť toho, čo by nám do očí tvrdil, že sme si tento spôsob života vybrali.

Sandra Tordová, šéfredaktorka Nota Bene

[ Zdroj: http://www.notabene.sk/swift_data/source/casopisy/archiv/2011/NtBn115%20net.pdf ]

Hlúposťou proti komunizmu

Michal Havran ml. | jetotak.sk
O Petrovi Kalmusovi pri príležitosti jeho minuloročnej výstavy napísali, že „patrí ku generácii výtvarníkov, ktorých dospievanie prerušila sovietska okupácia a následná husákovská, takmer dvadsaťročná normalizácia.“

Pravdepodobne preto, že podľa kurátorov boli jeho „ občianske postoje a umelecký program v priamom rozpore s boľševickou ideológiou,“ prišiel minulý týždeň pán Kalmus na Novomeského námestie v Košiciach a ako autor „ tvorby bez výrazných hraníc obmedzenia,“ navliekol na bustu Laca Novomeského starý sveter a tričko s nápisom New York. „Je trápne, aby takmer v historickom centre Košíc bola busta veľkého šíriteľa zločineckej ideológie," povedal košickému Korzáru Kalmus. Svojim gestom potvrdil že sa „ z prevažne undegroundového prostredia, kde sa pohyboval a tvoril“ premiestnil do mentálnej stoky, v ktorej žijeme dnes.

Problémom Laca Novomeského, komunistického novinára, spoluorganizátora Slovenského národného povstania, príslušníka DAV-istickej avantgardy, našťastie nie sú predstavy pána Kalmusa o jeho zjavné historické bezvedomie. Novomeský sa stal komunistom v čase, keď nimi boli v Európe všetci talentovaní ľudia od Lisabonu po Moskvu. O tom, ako medzivojnová moderna, dadaistické a surrealistické hnutie experimentovali s jazykom, filmom , obrazom, vedia asi aj strojcovia košickej kultúrnej kontrarevolúcie. Je logické, že umelci a intelektuáli, ktorí verili v pokrok vo výrazových prostriedkoch inklinovali aj k viere v pokrok spoločenský. Po prvej svetovej vojne existovali dva spôsoby, ako byť v Európe bohémom. Byť Američanom v Paríži- ako Hemingway, alebo komunistom.Nie komunistom, ktorý pánovi Kalmusovi zakázal vystavovať po 68, ale ženou, mužom, ktorí išli bojovať do Španielska proti Francovi. Nie komunistom, kvôli ktorému sme stávali na banány, ani Biľakom, ktorý pozval do našej vlasti cudzie vojská.

Drámou Laca Novomeského je, že sa z jedného najpravdivejších slovenských básnikov stala „socha boľševika,“ ktorú treba odstrániť.Novomeský bol celý život, od Povstania, cez 50. roky, ktoré trávil vo väzení až po 68 všetkým ostatným, okrem bezduchej bronzovej busty. Alexander Matuška napísal že „Novomeský básni z pocitu hlbokého rozryvu medzi skutočnosťou a snom, z pocitu pokrivenosti a neplnosti, z toho, že nič nie je na svojom mieste v spoločenstve ľudí...“ Pán Kalmus, ale aj poslanci OKS s iniciatívou na prijatie zákona o zákaze propagácie komunizmu by možno chceli, aby sme začali odstraňovaním Novomeského sôch a pokračovali napríklad zákazom jeho poézie. Post mortem previerková komisia by ukázala, či jeho poézia, plná detailov spásy človeka, nie je príliš nebezpečná pre dnešnú mládež, oddanú budovaniu spoločnosti sociálneho minimalizmu. Problém by mohla mať aj avizovaná výstava Picassa. V prípade, že by sa jej kurátorom podarilo na Slovensko prepašovať nejaké obrazy tohto notorického komunistu, pán Kalmus by ich mohol ísť nasprejovať.

Novomeského komunizmus je problémom iba pre tých , ktorí spájajú akúkoľvek kritiku nespravodlivosti so zločinnými ideológiami. Jeho politickou tragédiou je, že neubránil ideály rovnosti , slobody a spravodlivosti pred hordami stalinistických a normalizačných kápov. A ani nemohol. Preto sa jeho poézia zmenila z bojovných veršov na krehký ornament, ktorého kontúry držia pokope časť našej histórie.oj:

(Text vychádza aj v denníku Pravda)

Michal Havran ml.
zdroj: http://www.jetotak.sk/editorial/hlupostou-proti-komunizmu

Prečo sa báť arabského revolučného ducha?

SLAVOJ ŽIŽEK | guardian.co.uk
Reakcia západných liberálov na nepokoje v Egypte a Tunisku opakovane preukazuje pokrytectvo a cynizmus

V revoltách v Tunisku a Egypte nemôže neudrieť do očí nápadná neprítomnosť moslimského fundamentalizmu. V najlepšej sekulárno-demokratickej tradícii sa ľudia jednoducho búrili proti utláčajúcemu režimu, jeho korupcii a chudobe, a požadovali slobodu a ekonomickú nádej. Cynická múdrosť západných liberálov, podľa ktorej je v arabských krajinách autentické demokratické vedomie obmedzené na úzke liberálne elity, zatiaľ čo môže byť široká väčšina mobilizovaná len cez náboženský fundamentalizmus alebo nacionalizmus, sa ukázala nesprávnou. Veľkou otázkou je, čo bude ďalej? Kto sa objaví ako politický víťaz?

Keď bola v Tunise nominovaná provizórna vláda, vylúčila islamistov a radikálnejšiu ľavicu. Reakcia samoľúbych liberálov bola: dobre, sú v podstate rovnakí; dva totalitárne extrémy – no sú veci takto jednoduché? Nie je skutočný dlhodobý antagonizmus práve medzi islamistami a ľavicou? I keď sú momentálne zjednotení proti režimu, hneď ako dosiahnu víťazstvo, ich jednota sa rozdelí, zapoja sa do smrtiaceho boja, častokrát krutejšieho ako proti zdieľanému nepriateľovi.

Neboli sme svedkami práve takéhoto boja po posledných voľbách v Iráne? To, za čo sa stavali stovky tisícok Mousavi-ho prívržencov bol populárny sen, ktorý udržiaval Chomejní-ho revolúciu: slobodu a spravodlivosť. I keď bol tento sen utopický, neviedol k dych vyrážajúcej explózii politickej a sociálnej tvorivosti, organizačným experimentom a debatám medzi študentmi a bežnými ľuďmi. Toto autentické otvorenie, ktoré uvoľnilo neslýchané sily pre spoločenskú transformáciu, chvíľa, v ktorej sa zdalo všetko možným, bolo potom postupne potlačené prostredníctvom prevzatia politickej kontroly islamistickou vládou.

Dokonca i v prípade zrejmých fundamentalistických hnutí treba byť opatrný, aby sa nezabudlo na sociálnu zložku. Taliban je zvyčajne predstavovaný ako fundamentalistická islamistická skupina posiľňujúca svoju vládu terorom. Avšak, keď na jar 2009 prevzali dedinu Swat v Pakistane, New York Times mali správu, že privodil „triednu vzburu, ktorá využila hlboké trhliny medzi malou skupinou majetných zemepánov a ich nájomnými bezzemkami“. Ak „prebratím výhody“ stavu farmárov Taliban vytvoril, podľa slov New York Times „poplach o rizikách do Pakistanu, ktorý ostal prevažne feudálny,“ čo bránilo liberálnym demokratom v Pakistane a USA podobne „prevziať výhodu“ tohto stavu a pokúsiť sa pomôcť farmárom bezzemkom? Je to to, že sú feudálne sily v Pakistane prirodzeným spojencom liberálnej demokracie?

Nevyhnuteľný záver, ktorý treba načrtnúť je, že vzostup islamizmu je vždy druhou stránkou zmiznutia sekulárnej ľavice v moslimských krajinách. Ak je Afganistan zobrazovaný ako najkrajnejšia islamistická fundamentalistická krajina, kto si stále pamätá, že pred 40-timi rokmi to bola krajina so silnou sekulárnou tradíciou, vrátane silnej komunistickej strany, ktorá tam prevzala moc nezávisle na Sovietskom zväze? Kam sa podela táto sekulárna tradícia?

A je rozhodujúce rozumieť prebiehajúcim udalostiam v Tunisku a Egypte (a Jemene a ... možno, dúfajme, dokonca Saudskej Arábii) oproti tomuto pozadiu. Ak bude situácia časom stabilizovaná tak, že starý režim prežije, no s istými liberálnymi kozmetickými zmenami, vytvorí neprekonateľný fundamentalistický odpor. Preto, aby kľúčové liberálne posolstvo prežilo, potrebujú liberáli bratskú pomoc od radikálnej ľavice. Naspäť do Egypta, najhanebnejšia a nebezpečne oportunistická reakcia bola tá Tony-ho Blair-a ako informovalo CNN: zmena je nevyhnutná, no mala by to byť stabilná zmena. Stabilná zmena dnes v Egypte môže znamenať iba kompromis s Mubarak-ovými silami spôsobom jemného posilnenia vládnúcich kruhov. To je dôvod prečo hovoriť o mierovom prechode je ohavné: rozdrvením opozície to sám Mubarak spravil nemožným. Po tom, ako Mubarak poslal armádu proti protestujúcim sa výber stal jasným: buď kozmetická zmena, pri ktorej sa niečo zmení tak, že všetko ostane rovnakým, alebo skutočný zlom.

Tu je potom moment pravdy: nie je možné tvrdiť, ako v prípade Alžírska pred desaťročím, že umožnenie naozaj slobodných volieb sa rovná odovzdaniu moci moslimským fundamentalistom. Ďalšou liberálnou starosťou je, že tu nie je žiadna organizovaná politická moc, ktorá by to prevzala po Mubarak-ovom odchode. Samozrejme, že tu nie je; Mubarak sa o to postaral redukovaním všetkej opozície na okrajové ornamenty, takže dôsledok je ako názov známeho románu Agatha Christie, A potom tam nebol nikto. Argument pre Mubarak-a – je to buď on alebo chaos – je argumentom proti nemu.

Pokrytectvo západných liberálov je dych vyrážajúce: verejne podporovali demokraciu, a teraz, keď sa ľudia búria proti tyranom v prospech sekulárnej slobody a spravodlivosti, nie v záujme náboženstva, sú všetci hlboko znepokojení. Prečo znepokojenie, prečo nie radosť, že slobode bola daná šanca? Dnes, viac ako predtým, je použiteľné staré motto Mao Ce-Tung-a: „Pod nebom je chaos – situácia je výhodná.“

Kde by mal potom ísť Mubarak? Tu je odpoveď tiež jasná: do Haag-u. Ak jestvuje líder, ktorý si tam zaslúži sedieť, tak je to on.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2011/feb/01/egypt-tunisia-revolt ]

Noam Chomsky o globálnej ekonomickej kríze, zdravotnej starostlivosti, zahraničnej politike USA a odpore voči americkému impériu

AMY GOODMAN | Democracy Now! | 13. apríl 2009
CHOMSKY: Začnime s G20. Ak sa pozriete na Financial Times, hlavný business žurnál na svete, deň pred stretnutím G20 o ňom mali sekciu, a vyzdvihli, myslím, že správne, že hlavným účelom je prezentovať obraz harmónie a súhlasu. Je jedno, čo robíte, no spravte to tak, akoby by ste v tom boli zajedno. Takže, sú tu ostré rozkoly o tom, ako pristupovať k tejto téme, no musíte to spraviť tak, ako keby sme boli všetci spolu. To je do značnej miery to, čo sa dialo.

Takže, v komuniké, ktoré ste si predtým prečítali, bolo rozhodujúcim slovom „dobrovoľný“. Takže, krajiny tam si majú dobrovoľne zvoliť robiť x, y a z. To znamená, že sa nemôžeme dohodnúť. Tak to nazveme dobrovoľný súhlas. Potom tu bol jeden bod, na ktorom sa zhodli: ostrá rekapitalizácia Medzinárodného menového fondu (MMF); naliať veľa peňazí do MMF. Bol to pekne pochybný krok. Mám na mysli to, že záznam MMF má – MMF je viac-menej zložkou Štátnej pokladne USA, dokonca i keď má európskeho riaditeľa. Jeho [Fondu] minulá úloha bola extrémne deštruktívna. Vlastne, jeho americká výkonná riaditeľka postihla svoju úlohu, keď ho popísala ako „úverový spoločenský donucovač“, v zmysle, že ak diktátor z Tretieho sveta nadobudne vysoký dlh – nie ľudia, ale diktátor; povedzme, Suharto v Indonézii – a dlh sa neplatí, veritelia, ktorí zarobili kopu peňazí, pretože to bol riskantný úver, tak na ňom nadobudnú vysoké úroky a podobne, musia byť ochránení, nie pred diktátorom, ale ľuďmi z Indonézie, ktorí sú podrobení drsným štrukturálnym regulačným programom tak, aby mohli splatiť dlh, ktorý nespôsobili, aby sme mohli byť vykompenzovaní, bohatí ľudia Západu mohli byť kompenzovaní. Takže to je MMF, úverový spoločenský donucovač, veľmi deštruktívna úloha v Treťom svete. Teraz má byť rekapitalizovaný.

Teraz je tu o tom diskusia, a je to zaujímavé. Môžete si to prečítať na finančných stránkach. Podporovatelia rekapitalizácie hovoria, „No, MMF zmenilo svoje miesta. Od teraz bude iné. Uvedomujeme si, že malo túto hroznú úlohu, no teraz to bude iné.“ No je tu akýkoľvek dôvod veriť, že to bude iné? V skutočnosti, ak sa pozriete dnes, je dosť šokujúce vidieť západné mocnosti nasledovať rady, programy, ktoré nasledujú, a porovnať ich s inštrukciami, ktoré sa dali Tretiemu svetu. Tak, povedzme, vezmime opäť Indonéziu. Indonézia mala asi pred desiatimi rokmi obrovskú finančnú krízu, a inštrukcie boli štandardné: „Toto musíte spraviť. Najprv nám uhraďte vaše dlhy. Po druhé, privatizujte, tak, aby sme potom mohli lacno vziať vaše užitočné veci. Po tretie, dvihnite úrokové miery na spomalenie ekonomiky a prinúťte populáciu trpieť, viete, aby ste nám splácali.“ Toto sú zvyčajné inštrukcie, ktoré MMF stále dáva.

Čo robíme my? Presný opak. Zabudneme na dlh, necháme ho explodovať. Znížime úrokové miery na nulu, aby sme stimulovali ekonomiku. Nalejeme do ekonomiky peniaze, aby sme dostali ešte vyššie dlhy. Neprivatizujeme; znárodňujeme, len to nevoláme znárodňovanie. Dáme tomu nejaký iný názov, ako „záchrana v núdzi“ [bailout] alebo tak podobne. Je to v podstate znárodňovanie bez kontroly. A tak nalejeme peniaze do inštitúcii. Nakázali sme Tretiemu svetu, že musia akceptovať voľný trh, i keď my akceptujeme protekcionizmus.

Zoberte si taký princíp „priveľký na padnutie“, o ktorom teraz diskutuje výbor Snemovne. No čo znamená tento princíp „priveľký na padnutie“? „Priveľký na padnutie“ je poisťovacia politika. Je to vládna poisťovacia politika. Vláda znamená, že verejnosť platí, čo znamená, „Môžete podstúpiť veľké riziká a mať plno zisku, a keď sa všetko pokazí, pomôžeme vám z toho.“ To je „priveľký na padnutie“. No to je extrémny protekcionizmus. Dáva to korporáciám USA ako Citigroup obrovskú výhodu nad ostatnými, ako každý iný druh ochrany.

No to nedovolíme urobiť Tretiemu svetu. Teda, musia privatizovať, tak, aby my sme mohli vziať to, čo je u nich užitočné. No a toto sa deje bok po boku. Tak tu sú inštrukcie pre vás, chudobných; tu je politika pre nás, bohatých. Úplný opak. Je tu nejaký dôvod myslieť si, že to MMF zmení?

GOODMAN: Myslíte si, že prezident Obama je nejako odlišný ako prezident Bush, ak sa zameriame na ekonomiku? A ak by ste boli v Kongrese, volili by ste pomoc a stimulačné balíčky?

CHOMSKY: Je iný. Mám tým na mysli, v prvom rade, že tu je rétorická odlišnosť. No musíme odlišovať prvé a druhé Bushove obdobie. Boli odlišné. Tým myslím, prvé Bushove obdobie bolo tak arogantné a hrubé a militaristické a pohŕdavé ku každému voči komu sa prehrešili, pôsobili dokonca proti spojencom, blízkym spojencom, a prestíž USA prudko klesla až na nulu. Potom, druhá Bushova administratíva bola viac – sa posunula viac do stredu v tomto ohľade, nie celkom, ale viac, takže niektorí z najväčších vinníkov, ako Rumsfeld, Wolfowitz a iní, boli vyhodení. Teda, nemohli vyhodiť Dick-a Cheney-ho, pretože on bol administratíva, takže jeho sa nemohli zbaviť. On ostal, no iní, mnoho z nich, odišlo. A posunuli sa k akosi normálnejšej pozícii.

A Obama to posúva vpred. Je centristickým demokratom. Nikdy naozaj nepredstieral byť niečím iným. A posúva sa k istému druhu centristickej pozície. Je veľmi populárny v Európe, no nie kvôli nemu samému, ale preto, lebo nie je Bush. Takže je tu tento druh rétoriky, ktorí európski lídri a, vlastne, európska populácia má sklon akceptovať. Vlastne, viete, dokonca na strednom Východe, kde by ste si mysleli, že ľudia lepšie vedia, akceptujú tieto ilúzie. A sú to ilúzie, pretože tu nie je nič, čo by ich podporilo. Takže, áno, je odlišný od Busha.

Rovnako – v ekonomike, viete, súčasný Obama-Geithner plán nie je úplne iný od plánu Bush-Paulson. Tým myslím, akosi iný, no okolnosti sa zmenili. Takže, samozrejme, je to tak trochu iné. No je stále založený na princípe, že musíme –nejako, daňový poplatník má zachrániť nedotknuteľnosť inštitúcii. Musia ostať nedotknuté, vrátane ľudí, ktorí, viete, zničili ekonomiku. V skutočnosti sú oni tými, ktorých si Obama vybral, aby to spravili.

GOODMAN: Vysvetlite to.

CHOMSKY: Ako Larry Summers, napríklad, ktorý je teraz hlavným ekonomickým poradcom. Teda, bol tajomníkom ministerstva financií za Bill-a Clinton-a. Jeho veľkým úspechom bolo zabrániť Kongresu pred reguláciou derivátov, špeciálnych finančných nástrojov. No to je jedným z hlavných faktorov, ktoré viedli ku kríze.

Starším poradcom tohto typu, jedným z prvých, bol Robert Rubin, ktorý bol tajomník ministerstva financií hneď pred Summers-om. Jeho hlavným úspechom – mnohými úspechmi, ako tým, čo spravil Indonézii a Tretiemu svetu, jeho hlavným úspechom bolo dôjsť k zrušeniu Glass-Steagall-ovej legislatívy z New Deal-u, ktorý ochraňoval komerčné banky od riskantných investícií. To tieto bariéry zrušilo. Hneď, ako urobil toto, opustil vládu, vstúpil do Citigroup ako riaditeľ, a začali mať obrovské zisky, vrátane neho, zo zbierania poisťovacích spoločností a tak podobne a robenia veľmi riskantných úverov, spoliehajúc sa na doktrínu „priveľký na padnutie“, čo znamená, že ak sa dostaneme do problémov, daňoví poplatníci nás zachránia, čo je to, čo sa práve deje, daňoví poplatníci teraz nalievajú desiatky miliárd dolárov do záchrany Citigroup-u.

No a toto sú tí poradcovia, ktorí mali spraviť systém. Tim Geithner bol priamo uprostred toho. Bol vedúcim Federálnej rezervnej banky v New Yorku, takže, áno, dohliadal na tieto činy. Takže, viete, môžete sa sporiť o tom, či robia správnu alebo nesprávnu vec, no sú títo ľudia tými, ktorí by mali spraviť systém?

Vlastne k tomu práve mala povedať pár zaujímavých vecí ekonomická tlač. Bloomberg News, viete, hlavná ekonomická tlač, mala článok, kde zhodnotila záznamy ľudí, ktorých si Obama prizval na svoj ekonomický summit. Myslím, že to muselo byť minulého novembra alebo decembra. Len zhodnotili záznam. Myslím, že ich tam bolo zopár tuctov. Ľudia na – viete, ľudia ako, povedzme Stiglitz, Krugman, tým nebolo nikdy ani dovolené sa priblížiť, nechali napospas každého z ľavice alebo práce a podobne, dostali symbolické zastúpenie. Takže prešli záznamy a vyvodili, že títo ľudia by nemali byť pozvaní k spraveniu ekonomiky. Väčšina z nich by mala dostať predvolania k súdu, kvôli záznamom vrátane sprenevery, zneužitia úradnej moci a podobne, a zapríčinenie súčasnej krízy.

GOODMAN: Prečo myslíte, že sa Obama rozhodol obklopiť takýmito ľuďmi?

CHOMSKY: Pretože to je jeho presvedčenie. Tým myslím, jeho podpora vychádza z – jeho voličmi sú v podstate finančné inštitúcie. Len sa pozrite na financovanie jeho kampane. Síce sa koncové postavy neukázali, no máme predbežné postavy, a zdá sa, že sú to prevažne finančné inštitúcie. Finančné inštitúcie ho preferovali pred McCain-om. Oni sú hlavnými sponzormi oboch – viete, teda hlavnými sponzormi oboch strán, no značne viac Obamu ako McCain-a.

Z príspevkov na kampaň sa môžete veľa naučiť. Vlastne, jedným z najlepších prognostikov politiky tu je investičná teória politiky Thomas-a Ferguson-a, ako ju on nazýva – vynikajúci politický ekonóm – ktorý v podstate – teda, aby som to povedal jednou vetou, popisuje voľby ako záležitosti, v ktorých sa spájajú skupiny investorov a investujú do kontroly štátu. A pozerá sa na zloženie prispievateľov do kampaní, a podáva prekvapivo dobrú prognózu aké budú politiky. Ide to storočie nazad, New Deal a podobne. Takže, áno, dokáže predvídať veľmi dobre čo Obama spraví. Na tom nie je nič prekvapujúce. V tom, čo sa nazýva politickou demokraciou je to normou.

GOODMAN: Nechali by ste Citigroup a AIG padnúť?

CHOMSKY: No, sú tu iné možnosti. Takže vláda by mohla prevziať tie životaschopné časti. A časti z nich sú funkčné; časti sú nefunkčné, ako toxické – to, čo nazývajú časti toxických položiek, viete, finančné manipulácie.

No, jedna z vecí, ktoré môžete spraviť, ktorá bola navrhovaná mnohými ekonómami ako Dean Baker, prevziať dobré časti, v podstate ich znárodniť, dostať ich pod verejnú kontrolu. A „znárodnenie“ znamená verejnú kontrolu, prinajmenšom ak máte demokraciu. Nie teraz, no ak by ste mali fungujúcu demokraciu, znamenalo by to nechať ich byť pod verejnou kontrolou, a časti, ktoré sú zodpovedné za obrovské straty len nechať odísť samé. Vlastne, to by bol spôsob postarania sa o bonusy AIG, o ktorých všetci vykrikujú. V skutočnosti, tak ako poznamenal Baker, len odvaľte tie časti, ktoré boli zapojené do finančnej manipulácie a spôsobili krízu, nechajte ich zbankrotovať a nechajte riadiacich pracovníkov pokúsiť sa dostať bonusy zo zbankrotovanej firmy, dobre, bez akejkoľvek nevyhnutnej legislatívy. To je to, čo by trebalo spraviť s Citigroup.

A vlastne, čo je zaujímavé, sa to akosi aj deje. Viete, po rozpade Glass-Steagall priviedli –zúžitkovali to, pod Rubin-ovým vedením, medzi inými, prevzatie- priviedlil poisťovacie spoločnosti a iných riskantných investorov. A teraz ich rozdeľujú. A idú smerom stávania sa, viete, komerčnými bankami.

Avšak toto mimochodom nie je prvýkrát čo sa to stalo. Paul Volcker je dnešných správach a hovorí „Spomaľme“, a podobne. No on je tým, kto za Reagan-a pomohol zachrániť Citigroup naposledy keď padli. V tom čase boli Citibank. Nasledovali inštrukcie Svetovej banky a MMF a požičali obrovské množstvá peňazí do Latinskej Ameriky a boli ubezpečení Svetovou bankou, že je to všetko v poriadku, viete, trhy sa o to postarajú, atď. No a pri páde prišiel Paul Volcker. Veľmi ostro zodvihol úrokové miery. Krajiny Tretieho sveta, ktorých platby sú naviazané na úrokové miery USA, nemohli zaplatiť svoje dlhy. Prišlo MMF, postaralo sa o to, a v podstate rekapitalizovalo Citibank. To je spôsob, akým funguje systém: spravíte riskantné pôžičky, zarobíte veľa peňazí, a ak sa dostanete do problémov, sme tu aby sme vás zachránili, menovite daňoví poplatníci.

GOODMAN: A ako sa v tomto odlišujú republikáni od demokratov? Čo si myslíte o – vidíte to ako malý poznámka, že republikáni, alebo niekto z guvernérov ako Palin, ako Jindal –

CHOMSKY: Je tu rozdiel.

GOODMAN: -hovoria, že nevezmú stimulačný balíček?

CHOMSKY: Je tu rozdiel. Avšak, sme v podstate istým typom štátu jednej strany. Myslím, že C. Wright Mills to musel poznamenať pred päťdesiatimi rokmi. Je to obchodnícka strana, no má politické frakcie –demokratov a republikánov – a tie sú odlišné. Majú tak trocha iných voličov a iné politiky. A keď sa pozriete po rokoch, populácia – väčšina populácie mala sklon lepšie uspieť za demokratov ako republikánov; veľmi bohatí mali sklon uspieť za republikánmi než demokratmi. Takže sú to obchodnícke strany, no sú tak trocha odlišné, a tieto odlišnosti majú dopad. Avšak, v podstate idú obidve dosť v rovnakých líniách.

Takže si vezmite, napríklad, súčasnú finančnú krízu. V skutočnosti začala za Carter-a. Pozdná Carter-ova administratíva je tou, ktorá začala – tlačila na financializáciu ekonomiky, viete, obrovské množstvá špekulatívneho kapitálu, deregulácie, a tak podobne. Reagan to posunul omnoho ďalej, a Clinton pokračoval. A potom s Bush-om sa to akosi vykoľajilo.

Takže tu sú odlišnosti, no odlišnosti v dosť úzkom spektre. A každý, kto je trochu mimo tohto spektra, ako laureáti Nobelovej ceny za ekonomiku, ktorí sú niekoľko milimetrov mimo tohto spektra, sú v podstate von. Môžete s nimi spraviť rozhovor, ale neukážu sa na ekonomickom summite.

GOODMAN: Ako sa globálna ekonomika a naša vlastná ekonomika vzťahujú k téme vojny a zahraničnej politike USA?

CHOMSKY: No, vlastne o tom máte veľmi dobrý rozhovor s Joseph-om Stiglitz-om spred niekoľkých mesiacov, v ktorom hovorí o vzťahu – hovoril o irackej vojne. A keď si spomeniete, správne poznamenal, že iracká vojna, ktorá bude v prvom rade stáť bilióny dolárov, mala predvídateľne tiež efekt ostrého vzrastu ceny ropy. A, ako poznamenal, mohli sme to tak nejako na chvíľu zakryť obrovskou bublinou s nehnuteľnosťami, takže tu bola obrovská bublina s nehnuteľnosťami, ktorú mohol každý s otvorenými očami vidieť. Teda, po storočie, sa ceny nehnuteľností určitým spôsobom ťahali ekonomiku, HDP; potom, náhle, šli za trendovú líniu, čo znamená, že tu je bublina, a ide prasknúť, a vy sa dostanete do problémov. No bublina s nehnuteľnosťami, na ktorú dohliadal Alan Greenspan s demokratmi –vlastne to začalo za Clinton-a- nahradila bublinu s technológiami za Clinton-a, a dodalo to ilúziu prosperity, ktorá – takže ste nevideli dopad vzrastu cien ropy, ktorá sa dostala veľmi vysoko. No keď vysledujete všetky vzťahy, áno, je tu jasná spojitosť, ako poznamenal on, medzi vojnou a ekonomickou krízou.

A v skutočnosti je hlbšia ako to. USA je triedou osebe vo vojenských výdavkoch. V podstate sa zhoduje so zvyškom sveta, a omnoho viac postúpila. No je to odniekiaľ odoberané. Viete, to sú peniaze, ktoré nie sú používané na rozvoj ekonomiky.

No tu ale musíte pridať poznámku, pretože časť veľmi vysokého stupňa porušovania princípov voľného trhu USA je, že ekonomika samotná je založená na vojenských výdavkoch do podstatnej miery. Takže moderná informačná revolúcia – počítače, internet, obľúbený software a podobne – väčšina z toho prichádza rovno z Pentagon-u. Moja vlastná univerzita, MIT [Massachusetts Institute of Technology], bola jedným z miest, kde bolo všetko toto vyvíjané pod zmluvami s Pentagon-om v 1950-tych a 1960-tych rokoch.

Vlastne to je ďalšia rozhodujúca časť toho, ako funguje ekonomika. Verejnosť platí náklady a berie riziko ekonomického rozvoja, a ak všetko funguje, možno o desaťročia neskôr, to je odovzdané súkromným spoločnostiam, aby vytvorili zisky. A to je kľúčový element ekonomiky. Samozrejme, to nedovoľujeme robiť Tretiemu svetu. Je to považované za porušenie voľného trhu, keď to robia. No je to spôsob, akým funguje naša ekonomika. Je to istý typ komplementárny s protekcionistickou doktrínou „priveľký na padnutie“ pre finančné inštitúcie. No vo všeobecnosti – nemáme kapitalistickú ekonomiku. Máme istý druh ekonomiky štátneho kapitalizmu, v ktorom má úlohu verejnosť: platiť náklady, preberať riziká, zachraňovať, ak sa dostanú do problémov. A súkromný sektor má úlohu: vytvárať zisk, a potom sa obrátiť na verejnosť, ak sa dostanete do problémov.

GOODMAN: Rozšírili by ste to na zdravotnú starostlivosť?

CHOMSKY: No, zdravotná starostlivosť je dramatickým prípadom. Teda, po dekády bola téma zdravotnej starostlivosti priamo na vrchole domácich záujmov, z veľmi dobrých dôvodov. USA má najmenej funkčný zdravotný systém v priemyselnom svete, má približne dvojnásobné náklady na osobu a jedny z najhorších výsledkov. Je to tiež jediný privatizovaný systém. A ak sa pozriete lepšie, tieto dve veci sú prepojené. A sprivatizovaný systém je vysoko neefektívny: obrovské množstvo administratívy, byrokracie, dohľadu, viete, všetky tieto veci. Študovalo sa to dostatočne starostlivo.

No a verejnosť na to mala názor po desaťročia. Značná väčšina chce národný zdravotný systém, aký majú iné priemyselné krajiny. Zvyčajne hovoria o systéme v štýle Kanady, nie preto, že je Kanada najlepšia, no prinajmenšom sa vie, že Kanada existuje. Nikto nehovorí systém Austrálskeho typu, ktorý je omnoho lepší, pretože kto o tom niečo vie? No niečo ako to, čo je niekedy nazývané Medicare Plus [Medicare je program poskytujúci zdravotné poistenie pre ľudí starších ako 65 rokov alebo takých, ktorí spadajú pod špeciálne kritériá], ako rozšírený Medicare pre populáciu.

No až dotiaľ – to je zaujímavé. Až do roku 2004 bola táto myšlienka popisovaná, napríklad, New York Times ako politicky nemožná a že jej chýba politická podpora. Takže, možno to verejnosť chce, no to nie je to, čo sa počíta ako politická podpora. Finančné inštitúcie sú proti tomu, farmaceutické inštitúcie sú proti, takže to nie je – žiadna politická podpora. No v roku 2008, po prvýkrát, sa demokratickí kandidáti –najprv Edwards, potom iní- začali ísť smerom toho, ako to chcela verejnosť, nie tam, ale tým smerom.

Tak čo sa stalo medzi 2004 a 2008? No, verejná mienka sa nezmenila. Bolo to takto po desaťročia. Zmenilo sa to, že výrobný priemysel, veľký sektor ekonomiky, zistil, že mu vážne škodí vysoko neefektívny sprivatizovaný zdravotný systém. Tak General Motors povedal, že ich stojí o viac ako tisíc dolárov naviac produkcia auta v Detroit-e, než za hranicami vo Windsor-e, Kanade. A, viete, keď začne byť znepokojený výrobný priemysel, potom sa veci stanú politicky možnými, a začnú mať politickú podporu. Takže, áno, v 2008 sa tu o tom hovorí.

No a to je veľmi odhaľujúci vhľad do toho, ako funguje americká demokracia a čo sa myslí termínom „politická podpora“ a „politicky možné“. A opäť, toto by mali byť hlavné titulky. Príde návrh, ktorý sa priblíži k tomu, čo chce verejnosť? No a už dostávame spätnú reakciu, silnú spätnú reakciu. A čo tvrdia súkromné systémy zdravotnej starostlivosti je, že to je neférové. Vláda je omnoho efektívnejšia, že budú vedení – nie je tu žiadne hracie pole ak sa do toho dostane vláda, čo je pravda.

GOODMAN: Ak by ste mali verejný a súkromný plán.

CHOMSKY: Áno.

GOODMAN: Ak by to bolo ako Medicare.

CHOMSKY: Ak by ste ich mali bok po boku -

GOODMAN: Väčšina ľudí chce Medicare –

CHOMSKY: - chceli by to.

GOODMAN: - no ak by ste chceli ísť súkromným plánom, mohli by ste.

CHOMSKY: Áno, ak by ste mohli. No oni nejdú – povedia, „No ale my nemôžeme konkurovať.“ Z dobrých dôvodov. Tým myslím, v každej krajine okrem – priemyselnej krajine okrem USA používa vláda svoju masívnu nákupnú silu na vyjednanie cien liekov. To je jeden z dôvodov, prečo sú ceny monoho vyššie v Spojených štátoch ako v iných krajinách. No, mohli by – Pentagon môže použiť kúpnu silu na vyjednanie cien pre papierové spinky alebo podobne, no, podľa zákona, vláde nie je dovolené to urobiť v prípade zdravotnej starostlivosti. No, ak by ste mali Medicare Plus, to by to spravilo, a to by znížilo ceny liekov, a súkromný priemysel by nemohol obstáť.

GOODMAN: FAIR, Fairness and Accuracy in Reporting [Nestrannosť a správnosť v informovaní ] robila štúdiu týždňa smerujúcu až k zdravotnému summitu Bieleho domu o sieťach a tom, ako pokrývajú jednotlivého platiteľa, tému podobnú Medicare Plus, a myslím, že zistili, že absolútne –že takmer- nebolo v médiách zastúpenie obhajcu konceptu jednotlivého platiteľa -

CHOMSKY: Áno.

GOODMAN: - a takmer jedinou zmienkou bol niekto, kto odpálil koncept jednotlivého platiteľa.

CHOMSKY: Áno, áno. To preto, že to nemá žiadnu politickú podporu; len väčšinu verejnosti. Je to rovnaké ako komentár v médiách v 2004. Vlastne, ak sa pozriete späť na koniec poslednej volebnej kampane, kampane Kerry-Bush, v októbri 2004, presne pred voľbami bola téma o domácich záležitostiach. Myslím, že to bol možno 28. október alebo tak. Len sa pozrite na – prečítajte si správu New York Times o tom z nasledujúceho dňa. Bolo to veľmi dramatické. Hovorila, že Kerry nikdy nevyvolal myšlienku žiadneho vládneho podielu na zdravotnej starostlivosti, nie Medicare Plus, ale akýkoľvek vládny podiel, pretože to nie je politicky možné a chýba tomu politická podpora – len obyvateľstvo. No, to –

GOODMAN: Aké štúdie ukazujú, že to obyvateľstvo chce?

CHOMSKY: Teda, boli to výskumy za výskumom, nazad, vlastne –

GOODMAN: Takže, čo myslíte, že to prelomí?

CHOMSKY: No, je to problém všeobecnej nefunkčnósti formálnej demokracie. Teda, je tu veľmi podstatná medzera medzi verejnou mienkou a verejnou politikou pri hromade dôležitých tém. A pri mnohých týchto témach sú obe strany oprávnené právom verejnosti, medzinárodnej a domácej.

Mimochodom, to je jeden z dôvodov, prečo fungujú voľby tým spôsobom akým fungujú. Voľby fungujú ako marketingové frašky, a to nie je udržiavaným tajomstvom. Takže reklamný priemysel dáva každý rok cenu za najlepšiu marketingovú kampaň roka. Za rok 2008 ju dali Obamovi. Porazil, myslím, Apple Computer. A ak sa pozriete na komentáre finančných – reklamných riaditeľov, PR riaditeľov, boli euforické. Vlastne hovorili –môžete si to prečítať vo Financial Times, obchodnej tlači- hovorili, „Robili sme marketing kandidátom ako tovaru už od Reagan-a, no toto je to najlepšie, čo sme kedy urobili. Zmení to atmosféru v korporačných zasadačkách. Máme nový štýl predávania vecí, viete, Obamovský štýl, vzletná rétorika, nádej a zmena, a podobne.“ Áno, je to pravda.

A ak sa pozriete na kampane samotné, sú navrhnuté reklamným priemyslom na predaj tovarov –to sa deje s kandidátmi- a sú veľmi starostlivo navrhnuté tak, že marginalizujete témy a zameriate sa na to, čo sa nazýva „kvality“. V Obamovom prípade vzletnú rétoriku a tak podobne; v Bushovom prípade, milého chlapíka, ktorý so sebou rád má pivo a podobne. To sú veci, na ktoré sa zameriavate. Kde sa nachádzajú vzhľadom na témy? No, o tom je verejnosť prevažne neinformovaná. Nevidel som súčasné prieskumy o roku 2008, no voľby 2004, kde prieskumy krátko nato ukázali, že verejnosť nemala ani šajn o Bushovom postoji. V skutočnosti si väčšina Bushových voličov myslela, že podporoval Kjótsky protokol, pretože ho podporovali oni a on je milým chlapíkom, takže ho musí podporovať.

A voľby sú urobené týmto spôsobom a dáva to zmysel. Tým myslím, že ľudia, ktorí riadia voľby, čítajú prieskumy, a vlastne veľmi starostlivo. A prevažne ich nalinkujú podľa svojich vlastných záujmov. A oni vedia, že strany sú napravo od verejnosti, takže vy radšej – vo veľkom množstve tém, vrátane tých rozhodujúcich ako Irán a iné – takže vy radšej zmietnete tieto témy zo stola, čo sa aj deje. Takže ako – zdravotná starostlivosť je toho dramatickým prípadom, ale len jedným príkladom.

GOODMAN: Celková téma populistického hnevu, Noam Chomsky, teda, myslíte si, že tento hnev prekypí keď sa zvýšia čísla nezamestnanosti?

CHOMSKY: Je veľmi ťažké predvídať tieto veci. Teda, má to potenciálne pozitívnu stránku, ako že by to mohlo byť ako aktivizmus 1930-tych alebo 1960-tych rokov, ktoré skončili vytvorením civilizovanejšej spoločnosti v rozličných ohľadoch, alebo by to mohol byť nešťastný precedens, ktorý sa rýchlo vynorí na mysli. Písal som o tom.

Pozrite sa na Nemecko. V 1920-tych rokoch bolo Nemecko absolútnym vrcholom Západnej civilizácie v umení a vedách. Považovalo sa za model demokracie a podobne. Potom však, o desať rokov neskôr, bolo v hlbinách barbarizmu. Bol to rýchly prechod. „Zostup do barbarizmu“ sa to občas nazýva v odbornej literatúre.

Tak ak si vypočujete rannú nacistickú propagandu, teda koniec Weimar-skej republiky a tak, a počujete diskusné rádio v Spojených štátoch, čo častokrát robím – je to zaujímavé – je tu podobnosť. A v obidvoch prípadoch máte mnoho demagogických apelov na ľudí so skutočnými sťažnosťami.

Sťažnosti nie sú vymyslené. Tým myslím, že pre americké obyvateľstvo bolo posledných tridsať rokov jedny z najhorších v dejinách ekonomiky. Je to bohatá krajina, no skutočné mzdy stagnovali alebo poklesli, pracovná doba vystrelila nahor, výhody klesli, a ľudia sú v skutočných problémoch a teraz vo veľmi reálnych problémoch po prasknutí bubliny. A sú nahnevaní. A chcú vedieť, „Čo sa mi to prihodilo? Viete, som ťažko pracujúci, biely, hlboko veriaci Američan. Rozumiete, ako sa mi niečo také mohlo prihodiť?“

To je veľmi podobné nacistickej výzve. Sťažnosti boli reálne. A jednou z možností je to, čo vám povie Rush Limbaugh: „No, deje sa vám to kvôli tým zlým ľuďom hore.“ Dobre, v nacistickom prípade to boli Židia a boľševici. Tu sú to bohatí Demokrati, ktorí riadia Wall Street a riadia médiá a rozdávajú všetko ilegálnym imigrantom, a tak ďalej a tak podobne. Tak nejako sa to dostalo na vrchol počas obdobia Sarah Palin. A je to istým spôsobom zaujímavé. Poukázalo sa na to, že zo všetkých kandidátov, Sarah Palin je jedinou, ktorá použila frázu „pracujúca trieda“. Hovorila k pracujúcim ľuďom. A áno, oni sú tí, ktorí trpia. Takže tu sú vzory, ktoré nie sú veľmi atraktívne.

GOODMAN: A dosť sa o nej hovorí ako o lídrovi Republikánskej strany, skutočne.

CHOMSKY: Áno, bola istým typom vzoru. Viete, dav z diskusného rádia z nej šalel. A to by sa nemalo znižovať. Viete, popisujú sa ako – stojí to za vypočutie: „Sme leteckou krajinou. Rozumiete, nezaujímajú sa o nás, títo bohatí Demokrati z Východného pobrežia a Západného pobrežia, ktorí sa všetci zaujímajú o práva gayov a rozdávajú ilegálnym imigrantom a podobne. Nestarajú sa o nás, ťažko pracujúcich, hlboko veriacich, a tak sa musíme nejako povstať a vzoprieť a zvoliť Sarah Palin alebo Rush-a Limbaugh-a alebo niekoho podobného.“

Ako hovorím, precedensy nie sú atraktívne. A tak keď – dokonca pred ďalšími prezidentskými, ak sa v nasledujúcej kongresovej voľbe ekonomika nezačne obnovovať, mohol by tento typ populistického hnevu prekypieť a mať veľmi nebezpečné dôsledky. Táto krajina má veľmi dlhú históriu vedenia strachom. Je to veľmi sa strachujúca krajina. Toto siaha do koloniálnych časov.

Teda, máme šťastie, že sme nikdy nemali úprimného demagóga. Tým myslím, demagógovia, ktorých sme mali sú takí skorumpovaní, že sa nikdy nikam nedostali – Nixon, McCarthy, Jimmy Swaggart a iní. Boli akosi zničení svojou vlastnou korupciou.

No predpokladajme, že by sme mali úprimného demagóga, typ Hitlera, ktorý nebol skorumpovaný. Je to zrejme – mohlo by to byť nepríjemné. Na pozadí je znepokojenie a strach, hrozný strach, a hľadanie nejakej odpovede, ktorú nedostávajú od vlády. „Kto je zodpovedný za môj stav?“ A to je možné využiť. A pokiaľ tu je aktívna, efektívna organizácia a vzdelávanie, je to nebezpečné.

GOODMAN: Aké je vaše doterajšie hodnotenie prezidenta Obamu?

CHOMSKY: Úprimne, nikdy som nemal žiadne očakávania. Písal som o tom pred rokom. Myslel som si to vtedy a myslím, že sa to potvrdilo, že je to v podstate centristický Demokrat. Vracia sa späť – teda, Bushova administratíva bola určitým spôsobom mimo spektra, hlavne prvé obdobie. Takže vracia veci nazad k stredu s istým druhom verejného postoja, ktorý bol rozpoznaný reklamným priemyslom. To je dôvod, prečo mu dali cenu za najlepšiu marketingovú kampaň, ktorá – no pokiaľ ide o politiku, dokiaľ je pod tlakom zo sektoru aktivistov, nepôjde za to ako sa prezentoval v aktuálnych politických tvrdeniach alebo výberoch kabinetu a podobne: centristický Demokrat, idúci v podstate pokračovať v politikách Busha, možno v pozmenenejšej forme.

GOODMAN: Vidíte Afganistan ako ešte viac sa rozširujúcu vojnu v nasledujúcej dekáde alebo podobne? Myslíte si – teraz sa hovorí o zdvojnásobení posádok USA tam.

CHOMSKY: Nie, to je spôsob, ako to vidia Obama a Pentagon. Vlastne to tak hovoria: toto bude dlhá vojna, rozšíri sa, USA prevezme armádnu stránku a rozšíri ju, rozšíri sa do Pakistanu. A, myslím si, že budeme hovoriť o rozvoji, no zameranie bude na armáde. Obama sa práve teraz snaží vziať NATO na spoluprácu, no pripúšťa, že nepošlú vojenské sily. Obyvateľstvo je proti.

GOODMAN: Kanada sa sťahuje.

CHOMSKY: Áno, Kanada sa sťahuje, a ostatní – možno Holandsko predložilo dátum vypršania zmluvy, no prinajmenšom ich popýtame, aby prišli a nejako nám pomohli na civilnej stránke. To je ich práca. Je to tá známa línia, myslím, že to bol Robert Kagan: viete, „oni sú Venuša, my sme Mars“. Takže, my prídeme ako Mars a postaráme sa o vojenskú stránku. Viete, sme dobrí v zabíjaní ľudí. A oni môžu prísť a dať si pásiky s pomocou a spraviť to tak, že to bude vyzerať, že sa robí niečo dobré. Nie je to správny smer.

GOODMAN: A drony bez posádky bombardujúce Pakistan?

CHOMSKY: Áno, drony. A to má dopad. Takže, mnoho z tých najhorších bojov bolo za poslednú dobu v provincii Bajaur, rovno na hraniciach. To je na strane Pakistanu. A vojaci v tejto oblasti hlásili spravodajstvu, že čiastočným dôvodom je, že americký útok dronov zasiahol madrasa, školu, a zabil okolo osemdesiat ľudí. No, viete, sú to „necivilizovaní barbari“; tak nejako to nemajú radi. Tak reagovali. A teraz, jeden z vojakov povedal, „V poriadku, takže zbombardujeme Biely dom,“ čo je považované za celkom hanebné. No, viete, keď zabíjame ako sa nám páči, bude nasledovať reakcia.

GOODMAN: Kde vidíte americké impérium o desať, dvadsať, tridsať rokov?

CHOMSKY: Prognóza v humanitných vedách je veľmi slabá – má veľmi malý úspech, príliš veľa komplikácii. USA, myslím, sa dostanú z ekonomickej krízy veľmi pravdepodobne ako dominantná veľmoc. Veľa sa hovorí o Číne a Indii, a je pravdou, že sa menia, avšak nie sú v tej istej lige. Tým myslím, ako Čína a India majú enormné vnútroštátne problémy, ktorým Západ nečelí.

Dostanete o tom istý obraz keď sa pozriete na index ľudského rozvoja OSN. Poslednýkrát, kedy som sa pozeral bola India 125. alebo tak. A myslím, že Čína bola asi osemdesiata. A myslím, že Čína by na tom bola ešte horšie ak by to nebola taká uzatvorená spoločnosť. V Indii dostanete tak nejako lepšie údaje, takže môžete vidieť, čo sa deje. Čína je v istom zmysle uzatvorená. Majú obrovskú – stovky miliónov ľudí určitým spôsobom na pokraji smrti hladom.

My nemáme – viete, máme problémy, ale nie tieto problémy. A dokonca aj priemyselný rast, ktorý tam je – pre časť populácie tu bolo pozdvihnutie. No keď vezmete, povedzme, Indiu, kde vieme viac, v oblastiach, kde sa rozvíjali high-tech priemysly – je to dosť pôsobivé. Navštívil som nejaké laboratóriá v Hyderabad-e. Viete, je to tak dobré alebo lepšie ako MIT [Massachusetts Institute of Technology; univerzita N. Chomského ]. No hneď vedľa ide v skutočnosti miera samovrážd roľníkov hore, prudko hore. A to je rovnaký zdroj. Je to neoliberálna politika, ktorá privileguje určitý sektor obyvateľstva a určitú – a necháva zvyšok sa o seba postarať samých.

GOODMAN: A ešte vzostup v latinskej Amerike?

CHOMSKY: To je dôležité. Teda, Latinská Amerika po prvýkrát za 500 rokov smeruje k stavu nezávislosti a určitej integrácie, čo je predpokladom nezávislosti, a tiež prinajmenšom začína čeliť nejakým svojím masívnym vnútorným problémom. Tým myslím, že Latinská Amerika má pravdepodobne najhoršiu nerovnosť vo svete. Je tu majetný sektor, malý majetný sektor, ktorý je extrémne bohatý, no tí majú – ich tradíciou je, že nemajú žiadnu zodpovednosť voči krajine, takže posielajú kapitál do Zurich-u. Viete, majú svoje druhé domovy na Riviere, a ich deti študujú na Oxforde alebo inde. Tomuto sa začína čeliť rozličnými spôsobmi, no to sa istým spôsobom deje po celom kontinente. A začínajú sa integrovať. Spojeným štátom sa to samozrejme nepáči. Väčšinu času sa o tom sotva informuje.

Minulý september tu bol veľmi zaujímavý prípad, kedy prezident Morales v Bolívii – Bolívia je, podľa môjho názoru prinajmenšom, zrejme najdemokratickejšou krajinou na svete. Nikto to nehovorí, no ak sa pozriete na to, čo sa stalo za posledných niekoľko rokov, boli tu obrovské, ľudové, masové organizácie najutláčanejšieho obyvateľstva na hemisfére, pôvodné obyvateľstvo, ktoré po prvýkrát významnejšie vstúpilo na politickú arénu a bolo schopné si zvoliť prezidenta zo svojich vlastných radov [triedy] a ktorý nedáva príkazy svojej armáde, ale ktorý nasleduje politiky, ktoré boli prevažne vytvorené obyvateľstvom. Takže on je ich reprezentant, v zmysle v akom má fungovať demokracia.

A oni poznajú témy. Nie je to ako naše voľby. Sú to vážne témy: kontrola nad zdrojmi, ekonomická spravodlivosť, kultúrne práva, a podobne. Môžete povedať, že majú pravdu alebo nie, no aspoň to funguje.

Tak sa to elitám, ktoré obyčajne vládli krajine, samozrejme, nepáči. A hrozia faktickým odtrhnutím sa. A, samozrejme, Spojené štáty ich podporujú, ako aj médiá. A minulé leto to došlo do bodu, domnievam sa, kedy to viedlo k skutočnému násiliu.

Bolo tu stretnutie UNASUR-u, Union of South American Republics [Únia juhoamerických republík] – to jest všetkých z Južnej Ameriky – stretnutie v Čile, Santiago, Čile. A vyšli s vyhlásením, dôležitým vyhlásením, v ktorom podporovali prezidenta Morales-a a šli proti – odsúdili násilie vedené kvázi-odštiepeneckými silami. A Morales reagoval, ďakujúc im za ich gesto podpory, no tiež správne poznamenávajúc, že toto je po prvýkrát za 500 rokov kedy sa Južná Amerika začína brať svoje záležitosti to vlastných rúk bez intervencie zahraničných síl, predovšetkým USA.

No, bolo to tak dôležité, že myslím, že sa tu o tom ani neinformovalo. Teda, stretnutie bolo známe, takže k tomu vidíte vágne odkazy. No je to dôkaz rozvoja, ktoré sa dejú v rozličných smeroch.

GOODMAN: Noam Chomsky, akurát ste dosiahli osemdesiatku. Máme ešte zopár minút. Ako sa cítite.

CHOMSKY: Ostáva mi ešte zopár rokov. Veľmi na to nemyslím.

GOODMAN: No ako ukazujete, hovoriac o týchto veľkých sociálnych hnutiach, kataklyzmatických časoch vo svete, vašich životných skúsenostiach, čo vám dáva nádej?

CHOMSKY: No, je tu aj nádej aj strach. Som dosť starý na to, že som vyrastal za Veľkej hospodárskej krízy. A niektoré z mojich spomienok –veľa veciam som v tej dobe nerozumel- detských spomienok, je počúvanie Hilerových príhovorov. Nerozumel som im, no cítil som reakciu svojich rodičov, viete, a mal som pocit strachu, viete, hrozného strachu. Vlastne, prvý článok, ktorý som napísal bol v 1939, keď som bol vo štvrtej triede, a bol o expanzii fašizmu po Európe, nejakom temnom mraku, ktorý môže obklopiť všetko. A ako som už spomenul predtým, mám určité podobné znepokojenie teraz.

Na druhej strane tu bol úžasný pokrok. Krajina je omoho viac civilizovaná ako bola, povedzme, pred štyridsiatimi rokmi, vďaka aktivizmu 60-tych rokov a dôsledkov. A jedny z najdôležitejších pokrokov boli po 60-tych rokoch, ako, povedzme, feministické hnutie, ktoré malo zrejme väčší dopad na túto spoločnosť ako akékoľvek iné. Sú to prevažne post-60-te roky. Hnutia solidarity, ktoré sú v dejinách imperializmu unikátne, nebolo nič im podobné. To je od 80-tych rokov. Hnutia globálnej spravodlivosti, ktoré sa nazývajú anti-globalizačné –no nemali by byť [hnutia prevažne nie sú proti globalizácii, ale za inú globalizáciu]- to sú, viete, 90-te roky. Toto boli všetko veľmi pozitívne pokroky.

Nezmenili inštitúcie. V skutočnosti tu sú stále. Ak zrátate počet aktivistov v krajine, je to, domnievam sa, ďaleko za 60-tymi rokmi, okrem možno veľmi krátkej chvíle na vrchole protivojnového hnutia. Dobre, to môže byť základ pre pokračovanie ďalej. Takže to je dôvod pre nádej.


Democracy Now!, April 13, 2009
Zdroj: http://www.chomsky.info/interviews/20090413.htm

Neurobíš nič alebo budeš vzdorovať?

KEN O´KEEFE | Adbusters.org
A ak by si nebojoval, díval by si sa na seba ako na šľachet-ného? Alebo hanebného?

Každému Američanovi s červenou krvou, každému Európanovi, každému človeku hovorím: Ak niekto príde do tvojho domu, ohrozuje tvoju rodinu, uväzní a dokonca zabije tvoju rodinu, čo spravíš? Nestarám sa o to, keď sa to každý človek zo Západu na ktorejkoľvek stanici bojí povedať, je to súčasťou môjho cieľa v živote to povedať: Bojoval by som. Vlastne by som zabíjal predtým, než by som dovolil, aby bolo ublížené mojej rodine. Bojoval by som na smrť.

Hovorím svojím americkým bratom a sestrám najmä: Nevidíš, že Iračania, Afgánci a Palestínci sú ľudia? Sú to matky a otcovia, strýkovia a tety, bratia a sestry a synovia a dcéry. Milujú svoje rodiny každým kúskom tak veľmi ako ty. Predstav si, že by si bol na ich mieste. Bol(-a) by si pasívny(-a)? Sedel by si a pozeral ako sa tvojej žene a deťom pácha násilie? Alebo by si bojoval?

Chcem vziať každého čitateľa tohto článku na cestu so mnou. Sme vo vašom dome. Sme bratia, chudobní v zmysle peňazí, no bohatí svojou rodinnou láskou. Milujeme sa navzájom ako bratia. Robíme, čo môžeme, úbohí a ochudobnení, obklopení vojnou prinesenou vo forme okupantom z druhej strany sveta. Zvuk pažby pušky búchajúcej na dvere naruší zdanie mieru. Ty, môj brat, ideš rýchlo k dverám, no nie dosť rýchlo. Dvere sa k prasknutím otvoria a vtrhnú vojaci z inej krajiny.

So zbraňami namierenými na naše hlavy vykrikujú rozkazy, o ktorých dúfame, že nám hovoria, aby sme dali ruky na svoje hlavy a zišli dole na kolená. Nie sme si istí, angličtina je privezený jazyk, nie naša materinská reč. Naše ženy vojdú vydesene do miestnosti, prosiac vojakov, aby sa upokojili kvôli deťom vo vedľajšej miestnosti. Vojaci odpovedajú kričaním na ženy a zrazením mojej ženy na zem s ich útočnými puškami. Naše srdcia bežia ako o závod; naša mužnosť je rozdrvená; a pýtame sa samých seba či sme vôbec ľudia.

Krik a zmätok sa zväčšuje. Ďalší prichádza zvuk tvojho dievčatka. Počuješ ju plakať za svojou mamou. Predstavíš si jej výzor: vydesený. Mysliac na svoje malé dieťaťko cítiš slzy na svojej tvári. Pozrieš sa na svoju ženu; je teraz na zemi, krváca z miesta kam ju udrela pažba pušky do hlavy. V zmätku ani nevieš kedy sa to udialo. Vojaci začnú rozhadzovať všetko čo máme navôkol, prevracajú nábytok, rozhadzujú papiere a rodinné veci na zem a rozbíjajú riady. Prehľadávajú, kým jeden požaduje vedieť naše mená. Hneď ako poviem svoje meno, schytia ma a zoberú ma do vedľajšej izby, miestnosti medzi tebou a našimi deťmi. Začnú ma bez milosti biť. Kričia na mňa, no nevieš, čo hovoria.

Teraz všetky deti šialene plačú, vojaci neprestávajú revať a ty zachytíš slovo „terorista“. Uvedomíš si, že volajú mňa, tvojho brata, ktorého si poznal celý svoj život, „teroristom“. Prosím ich, aby prestali s bitkou, krv zmáča každý kúsok mojej tváre, za deti, ktoré teraz vreštia, plačú a žobronia o sovju mamu a otca, prosím. Všetko, čo ťa napadá, že môžeš urobiť je nič: si paralyzovaný. A následne ma vojaci vezmú preč ... Už o mne nikdy viac nebudeš počuť.

Tvoje deti sú nažive, nateraz, a tvoja žena prežije, no je vydesená. Tvoja švagriná je bez manžela; ty si bez brata; tvoji rodičia sú bez syna a deti sú bez otca. Neskôr zistíš, že „niekto“ udal meno tvojho brata vojakom za „teroristu“.

A tak uvažuješ, neurobím nič alebo budem vzdorovať?

Toto je scenár vojny/okupácie. Nie je extrémny – je prirodzený. Vlastne by sme mohli zahrnúť scenáre, kde sú ženy a dcéry znásilnené pred manželmi a otcami. Myslíte si, že Američania toto nerobia? Mýlite sa. Vojna každého doženie k šialenstvu; otákou je do akého stupňa. Šialenstvo je vo vojne prirodzené. Pochabosť ospevovania „Podporujte naše jednotky!“ zatiaľ čo ich posielajú do nezmyselných vojen nemôže byť väčšia.

A tak sa pýtam: ak by si pochádzal z krajín, ktoré napádame, bojoval by si? A ak áno, videl by si sa ako „terorista“? Alebo ako človek?

A ak by si nebojoval, díval by si sa na seba ako na šľachetného? Alebo hanebného?


Ken O’Keefe, worldcitizen.uk.net, je aktivista a bývalý námorník Námorných jednotiek USA. Viedol akciu ľudský štít na Irak, ktorá mala za cieľ "urobiť politicky nemožným bombardovať" Irak rozmiestnením západných civilistov do nebojových oblastí. O´Keefe tvrdil, že ľudia z Iraku budú najviac trpieť vojnou, pričom Husajna verejne odsúdil ako "násilného diktátora". O´Keefe bol taktiež na palube lode MV Mavi Marmara, ktorá mala prelomiť blokádu Gazy a priniesť humanitárnu pomoc a zásoby. Na nej pri strete s izraelskou armádou poskytol prvú pomoc vážne zranenému pasažierovi a odzbrojil dvoch členov izraelského komanda.

[ Zdroj: http://www.adbusters.org/magazine/92/do-you-do-nothing-or-do-you-resist.html ]