Výroba biopaliva je istotne jedným z vinníkov v súčasnej svetovej potravinovej kríze. No zatiaľ čo prechod od kukurice z potraviny na biopalivovú surovinu bol faktorom, ktorý zvyšoval ceny potravín, omnoho primárnejším problémom bol prechod ekonomík, ktoré sú prevažne potravinovo sebestačné k chronickým importérom potravín. Tu Svetová banka (World Bank), Medzinárodný menový fond (IMF), a Svetová obchodná organizácia (WTO) figurujú ako omnoho dôležitejší lumpovia.
Či v Latinskej Amerike, Ázii, alebo Afrike, príbeh bol rovnaký: destabilizácia roľníckych producentov jedným-dvomi údermi programov štrukturálnych premien IMF-World Bank, ktoré vyplienili vládne investície na vidieku, nasledované masívnym prílivom dotovaného poľnohospodárskeho dovozu z USA a Európskej únie, po tom, ako súhlas WTO o poľnohospodárstve vyzdvihlo otvorené trhy.
Africké poľnohospodárstvo je vzorovou štúdiou o tom, ako doktrinárska ekonómia slúžiaca korporátnym záujmom dokáže zničiť produktívny základ celého kontinentu.
Od vývozcu k dovozcovi
V čase dekolonizácie v 1960-tych rokoch, nebola Afrika len potravinovo sebestačnou, ale bola vlastne aj sieťovým vývozcom potravín, jej exporty tvorili priemer 1,3 milióna ton ročne medzi rokmi 1966-70. Dnes, dováža kontinent 25% svojich potravín, s takmer každou krajinou sieťovo dovážajúcou potraviny. Hlad a nedostatok sa stali opäť sa vracajúcim fenoménom, za samotné posledné tri roky zažíva prepuknutie krízy potravín v Africkom rohu, Sahel, Južnej Afrike, a Strednej Afrike.
Poľnohospodárstvo je v hlbokej kríze, a príčiny sú viaceré, vrátane občianskych vojen a rozšírenie sa HIV-AIDS. Avšak, veľmi dôležitou časťou vysvetlenia bolo postupné vyraďovanie vládnej kontroly a podporných mechanizmov za programov štrukturálnych premien, ktorým boli vystavené africké krajiny ako cena za asistenciu MMF a Svetovej banky pri spravovaní ich vonkajšieho dlhu.
Namiesto spustenia virtuálnej špirály rastu a prosperity, uzemnila Afriku štrukturálna premena slabými investíciami, zvýšenou nezamestnanosťou, redukovanými sociálnymi výdavkami, redukovanou spotrebou, a nízkym produkciou, kombinujúc všetko pre vytvorenie spustnutého kruhu stagnácie a úpadku.
Vytlačenie kontroly cien na umelé hnojivá popri tom, čo sa zároveň znížil systém poľnohospodárskeho dlhu jednoducho viedlo k redukovaným použitiam, nižším výnosom cenných papierov, a nižším investíciám. Očakávalo by sa, že ne-ekonóm by predvídal tento výsledok, ktorý vydala voľnotrhová paradigma Banky a Fondu. Naviac, realita odmietla súhlasiť s doktrinálnymi očakávaniami, že stiahnutie štátu vydlaždí cestu pre trh a súkromný sektor na dynamizáciu poľnohospodárstva. Namiesto toho sa súkromný sektor domieval, že zníženie štátnych výdajov vytvorilo väčšie riziko a zlyhalo v pokročení k porušeniu povinností. V krajine za krajinou prinášali predpovede neoliberálneho učenia presný opak: odchod štátu „vytlačila“, skôr ako „pretlačila“, súkromné investície. V tých prípadoch, kedy súkromní obchodníci prišli nahradiť štát, správa Oxfam-u poznamenala, že „niekedy tak robili za vysoko nevýhodných podmienok pre chudobných farmárov“, ponechajúc „farmárov vo väčšej potravinovej neistote, a vládu odkázanú na nepredvídateľné toky pomoci“. Časopis Economist, zvyčajne pro-súkromný sektor súhlasil, pripúšťajúc, že „mnoho privezených súkromných firiem, ktoré mali nahradiť štátnych výskumníkov sa ukázali ako o rentu sa snažiaci monopolisti“.
Akú podporu mohla vláda zohnať, bolo určované Bankou na export poľnohospodárstva – na vytváranie zahraničných výnosov z kurzu tak, že štát potreboval zaobstarať svoj dlh Bankou a Fondom. No, tak ako v Etiópii počas hladomoru na začiatku 1980-tych rokov, to viedlo k obetovaniu dobrej zeme exportným plodinám, so semenami potravín, ktoré boli odsúdené na viac a viac nevhodnú pôdu, obnovujúc takto potravinovú neistotu. Navyše, bankové povzbudzovanie viacerých ekonomík prechádzajúcich zmenami, aby sa zamerali export výroby rovnakých plodín zároveň častokrát viedlo k nadprodukcii, ktorá potom spustila cenový kolaps na medzinárodných trhoch. Napríklad, samotný úspešný program Ghany na rozšírenie produkcie kakaa spustil 48% pád medzinárodných cien kakaa medzi 1986 a 1989, hroziaci, ako to píše jedna správa, „zvýšiť zraniteľnosť celkovej ekonomiky podľa vrtochov trhu s kakaom“. [1] V 2002-2003 prispel kolaps cien kávy k ďalšiemu núdzovému stavu potravín v Etiópii. Ako v mnohých iných regiónoch, neboli štrukturálne zmeny v Afrike púhou nedostatočnou investíciou, ale zrušením štátu. V Latinskej Amerike a Ázii sa Banka a Fond z veľkej časti obemdzili na macromanagement, alebo dohľad na rozobratie ekonomickej roly štátu zhora. Tieto inštitúcie ponechali špinavé detaily implementácie na štátne byrokracie. V Afrike, kde jednali s omnoho slabšími vládami, Banka a Fondom micromanagovali také rozhodnutia ako ako rýchlo majú byť dotácie postupne vyradené, koľko štátnych úradníkov má byť prepustených, alebo dokonca, ako v prípade Malawi, koľko zo zásob obilia krajiny má byť predaných a komu. Inými slovami, stály guvernéri Banky a MMF siahli do samotných vnútorností štátnej účasti v poľnohospodárskej ekonomike, aby ju roztrhali.
Úloha obchodu
Zlúčením negatívneho dopadu zmien boli neférové praktiky zo strany EÚ a USA. Liberalizácia obchodu umožnila príchod lacného, dotovaného hovädzieho mäsa z EÚ a priviedla mnohých západoafrických a juhoafrických chovateľov dobytka k zániku. S ich subvenciami legitimizovanými Dohodou WTO o poľnohospodárstve, vyložili pestovatelia bavlny USA svoju bavlnu na svetových trhoch pri 20-55% z nákladov na výrobu, čím postupne priviedli ku krachu západoafrických a stredoafrických farmárov s bavlnou. [2]
Tieto tiesnivé závery neboli náhodné. Ako vtedy, na začiatku Uruguajského kola obchodných vyjednávaní v 1986, povedal minister poľnohospodárstva John Block, „myšlienka, že rozvíjajúce sa krajiny by sa mali živiť samé je anachranizmom uplynulej doby. Mohli by si lepšie zabezpečiť svoju potravinovú bezpečnosť spoľahnutím sa na poľnohospodárske produkty USA, ktoré sú dostupné, vo väčšine prípadov pri nižších nákladoch“. [3]
Čo Block nepovedal bolo, že nižšie náklady výrobkov USA pochádzali zo subvencií, ktoré boli každý rokom objemnejšie, navzdory faktu, že WTO malo postupne vyraďovať všetky formy subvencií. Od 367 miliárd dolárov v 1995, prvého roku WTO, vzrástlo celkové množstvo poľnohospodárskych subvencií poskytovaných vládam rozvinutých krajín na 388 miliárd v roku 2004. Subvencie teraz zodpovedajú 40% hodnoty poľnohospodárskej produkcie v Európskej únii (EÚ) a 25% v Spojených štátoch.
Spoločenské konzekvencie štrukturálnych zmien vrátane poľnohospodárskeho dumpingu boli predvídateľné. Podľa Oxfam-u sa počet Afričanov žijúcich za menej ako dolár denne zdvojnásobil na 313 miliónov ľudí medzi rokmi 1981 a 2001 – alebo 46% celkového kontinentu. Funkciu štrukturálnych zmien vo vytváraní chudoby, rovnako ako pri vážnom oslabení poľnohospodárskeho základu kontinentu a konsolidácii importnej závislosti bolo ťažké poprieť. Ako pripustil hlavný ekonóm Svetovej banky pre Afriku, „Nemysleli sme si, že ľudské náklady týchto programov by mohli byť takéto veľké, a že ekonomické zisky budú prichádzať takto pomaly“. [4]
Toto však bola vzácna chvíľa úprimnosti. To, čo bolo znepokojujúce predovšetkým, bolo to, ako poukázal politický ekonóm Oxfordskej univerzity Ngaire Woods, že „zjavná slepota Fondu a Banky k zlyhaniu ich postoja k sub-Saharskej Afrike zotrvala dokonca po tom, ako štúdie MMF a Svetovej banky samotné zlyhali v získaní pozitívnych investičných efektov. [5]
Prípad Malawi
Tvrdohlavosť viedla v Malawi k tragédii.
Bola to tragédia predchádzaná úspechom. V 1998 a 1999 spustila vláda program, ktorý mal dať každej rodine drobného roľníka „štartovací balíček“ grátis hnojív a semien. Toto nasledovalo po viacerých rokoch úspešného experimentovania, počas ktorých boli balíčky poskytované iba najchudobnejším rodinám. Dôsledkom bol národný prebytok obilia. Čo ale prišlo potom bol príbeh, ktorý bude uchovaný ako klasická príkladová štúdia o 10-tich najväčších omyloch neoliberálnej ekonomiky v budúcej knihe.
Svetová banka a ďalší darcovia pomoci si vynútili drastické zníženie a následné vyradenie programu s tvrdením, že dotácia zdeformovala obchod. Bez grátis balíčkov potravinová produkcia prudko poklesla. Medzitým trvala MMF na tom, že vláda predá veľkú časť svojich strategických zásob obilia, aby umožnila správnemu orgánu potravinových rezerv vyrovnať svoje komerčné dlhy. Vláda súhlasila. Keď sa kríza v produkcii potravín v rokoch 2001-2002 zmenila na hladomor, ostali sotva nejaké rezervy, ktoré by bolo možné hnať na vidiek. Okolo 1500 ľudí zahynulo. MMF bol však zatvrdelý; vlastne zastavil výdavky na program zmien s vládou na základe toho, že „polovládny sektor bude pokračovať v stavaní rizík na úspešnú implementáciu rozpočtu 2002/03. Vládne zásahy do potravinového a iných poľnohospodárskych trhov... vytlačili viac produktívneho investovania.“ Keď sa v roku 2005 rozšírila ešte horšia potravinová kríza, mala vláda konečne dosť inštitucionalizovnej stupidity Banky a MMF. Nový prezident znovu predstavil podporný program umelých hnojív, ktorý umožnil dvom miliónom domácností kúpiť si umelé hnojivo za tretinu maloobchodnej ceny a semená so zľavou. Výsledok: hojnosť úrody po dva roky v rade, nadbytok milión ton kukurice, a krajina transformovaná na dodávateľa obilia iným krajinám v Južnej Afrike.
No Svetová banka, ako jej sesterská agentúra, stále tvrdohlavo tiahne k zdiskreditovanej doktríne. Ako povedal krajský riaditeľ banky torontskému Globe and Mail, „Všetci tí farmári, ktorí minulý rok žobrali, požičiavali si, a kradli, aby si nakúpili umelé hnojivá naviac, sa teraz dívajú na to rozhodnutie a premýšľajú ho. Čím nižšia je cena kukurice, tým lepšie pre potravinovú bezpečnosť, no horšie pre rozvoj trhu“.
Unikajúce zlyhanie
Neposlúchnutie Svetovej banky od Malawi by pred desaťročím pravdepodobne bolo hrdinským aktom, no márnym odporom. Prostredie je dnes iné. Následkom absencie nejakého jasného prípadu úspechu boli štrukturálne zmeny po celej Afrike široko zdiskreditované. Dokonca nejaké darcovské vlády, ktoré sa jej kedysi upísali, sa od Banky dištancovali, najvýznamnejším prípadom je oficiálna agentúra Britskej pomoci, ktorá spolufinancovala posledný program dotovaných umelých hnojív v Malawi. Motiváciou týchto inštitúcií je zrejme predísť ďalšej erózii ich znižujúceho sa vplyvu na kontinente cez asociácie s neúspešnou metódou a nepopulárnymi inštitúciami. V rovnakom čase si sú istotne vedomí, že čínska pomoc sa ukazuje ako alternatíva k podmienenosti Svetovej banky, MMF, a pomocným programom Západných vlád.
Okrem Afriky, dokonca bývalí podporovatelia zmien ako International Food Policy Research Institute (IFPRI) vo Washingtone a fanaticky neoliberálny Economist potvrdili, že odstúpenie štátu od poľnohospodárstva bolo chybou. V poslednom komentári o vzostupe cien potravín, napríklad, potvrdilo IFPRI, že „vidiecke investície boli v poseldných dekádach nebezpečne zanedbané“, a hovorí, že je čas pre to, aby „vlády rozvíjajúcich sa krajín zvýšili svoje stredné a dlhodobé investície v poľnohospodárskom výskume a rozsahu, dedinskej infraštruktúre, a trhovom prístupe pre malých farmárov“. V rovnakom čase sa zastávanie sa slobodného trhu Bankou a MMF dostalo do útoku od srdca ekonomického zriadenia samotného, od skupiny významných osobností vedených Angus-om Deaton-om z Princeton-u obviňujúcich výskumné oddelenie Banky zo zaujatosti a „selektívnosti“ vo svojom výskume a prezentácii dát. Ako hovorí staré príslovie, úspech má tísic rodičov a zlyhanie je sirota.
Neschopná poprieť očividné, pripustila napokon Banka, že celý podnik štrukturálnej premeny bol chybou, i keď do stredu správy World Development Report roku 2008 prepašovala tento ústupok, pravdepodobne v nádeji, že nepriláka príliš veľa pozornosti. Avšak, bolo to usvedčujúce priznanie:
Štrukturálne premeny v 1980-tych rokoch rozobrali vypracovaný systém verejných agentúr, ktoré vybavili farmárom prístup k pôde, úver, poistné vstupy, a kooperatívnu organizáciu. Očakávanie bolo, že odstránenie štátu uvoľní trh pre súkromných činiteľov, aby prevzali tieto funkcie – redukovaním ich nákladov, zvýšením ich kvality, a elimináciou ich regresívnych sklonov. Príliš často sa toto nedialo. Na niektorých miestach bolo ustúpenie štátu nanajvýš skúšobné, obmedzujúce súkromné vstupy. Inde sa súkromný sektor objavoval iba pomaly a čiastočne – slúžiac hlavne komerčným farmárom, no ponechávajúc drobných roľníkov vystavených rozsiahlym trhovým zlyhaniam, vysokým transakčným nákladom a rizikám, a servisným medzerám. Nekompletné trhy a inštitucionálne medzery uložili vysoké náklady vzdania sa rastu a straty prospechu pre drobných roľníkov, ohrozujúc ich konkurencieschopnosť a, v mnohých prípadoch, ich prežitie.
Stručne, produkcia biopaliva nevytvorila, ale len znovu vyvolala svetovú potravinovú krízu. Kríza sa budovala roky, ako politiky propagované Svetovou bankou, MMF, a WTO systematicky odrázali od potravinovej sebestačnosti a podnecovali dovoz jedla zničením lokálnej produktívnej základne poľnohospodárstva drobných roľníkov. Po celej Afrike a globálnom Juhu sú dnes tieto inštitúcie a politiky, ktoré presadzujú, zdiskreditované. No či môže byť škoda, ktorú spôsobili, odčinená v čase, aby sa predišlo väčšmi katastrofickým dôsledkom, ktoré zažívame dnes, to uvidíme.
Walden Bello je senior analytik v Focus on the Global South, programu Univerzity Chulalongkorn Inštitútu sociálnych vied, and a publicista pre Foreign Policy In Focus (www.fpif.org).
Zdroje:
1. Charles Abugre, “Behind Crowded Shelves: as Assessment of Ghana’s Structural Adjustment Experiences, 1983-1991,” (San Francisco: food First, 1993), p. 87.
2. “Trade Talks Round Going Nowhere sans Progress in Farm Reform,” Business World (Phil), Sept. 8, 2003, p. 15
3. Quoted in “Cakes and Caviar: the Dunkel Draft and Third World Agriculture,” Ecologist, Vol. 23, No. 6 (Nov-Dec 1993), p. 220
4. Morris Miller, Debt and the Environment: Converging Crisis (New York: UN, 1991), p. 70.
5. Ngaire Woods, The Globalizers: the IMF, the World Bank, and their Borrowers (Thaca: Cornell University Press, 2006), p. 158.
[ Zdroj: http://www.huffingtonpost.com/walden-bello/destroying-african-agricu_b_105130.html ]
Príspevky
