Marxistická teória a proletariát

RÓZA LUXEMBURGOVÁ | marxists.org

(Výňatok)

Vo svojom článku o Feuerbach-ovi formuloval Engels podstatu filozofie ako pokus zodpovedať večnú úlohu vzťahu medzi myslením a bytím, problém ľudského vedomia v objektívnom materiálnom svete. Ak prevedieme tieto pojmy bytia a myslenia z abstraktného sveta prírody a individuálnej špekulácie, t.j. zo sfér, v ktorých operujú filozofi vo svojej profesii, do sféry spoločenského života, potom môže byť tá istá vec v istom zmysle povedaná o socializme, ktorú Engels povedal o filozofii. Od dôb antiky bol socializmus hľadaním, tápaním po spôsoboch a prostriedkoch ako harmonizovať bytie s myslením, to jest, harmonizovať historické formy života so spoločenským vedomím.

Marx, spolu so svojím priateľom Engelsom bol predurčený objaviť riešenie k tomuto problému, nad ktorým si ľudia po storočia lámali hlavy. Marx objavil, že história všetkých predchádzajúcich spoločností bola v konečnom zmysle históriou produkčných vzťahov a distribúcie v týchto spoločnostiach, a že rozvoj týchto vzťahov sa za vlády súkromného vlastníctva prejavuje vo sfére politických a spoločenských inštitúcií [zákonov] vo forme triedneho boja; a týmto objavom Marx obnažil najdôležitejšiu hnaciu silu v dejinách. V rovnakom čase bolo objavené vysvetlenie pre nevyhnutnú disharmóniu vo všetkých doterajších spoločnostiach medzi vedomím a bytím, medzi túžbami ľudstva a spoločenskou realitou, medzi zámermi a závermi.

Takto sa vďaka myšlienkam Karla Marxa ľudia naučili po prvýkrát tajomstvo svojho vlastného spoločenského progresu. Mimo to, objavenie zákonov kapitalistického rozvoja tiež určilo cestu, po ktorej sa uberá spoločnosť – od spontánnych a nevedomých štádií, počas ktorých ľudia tvorili históriu podobným spôsobom ako si včely stavajú svoje úle, až k vedomému, tvorivému a naozaj ľudskému historickému štádiu, tomu štádiu, kedy má vôľa spoločnosti a spoločenskej reality po prvýkrát korelovať jedna s druhou, kedy bude činnosť spoločenského človeka po prvýkrát vytvárať presne tie závery, po ktorých bude túžiť.

Engelsovými slovami, tento konečný „skok z ríše zvierat do sféry ľudskej slobody“ bude pre spoločnosť ako celok dosiahnutý iba prostredníctvom socialistického prevratu; no toto sa už dosahuje v rámci existujúceho poriadku prostredníctvom sociálno-demokratických politík. S Ariadninou niťou Marxovho učenia v rukách je robotnícka strana jedinou stranou, ktorá si je z historického hľadiska vedomá toho, čo robí; a silou toho robí práve to, po čom túži. To je celé tajomstvo moci sociálnej demokracie (pozn. editora – revolučný marxizmus bol v Rózinej dobe známy pod týmto menom).

Buržoázny svet bol dlho ohromený nezvyčajným, neprekonateľným a neprestajným rastom sociálnej demokracie. Vtedy i dnes je možné nájsť izolované senilné alebo infantilne naivné mysle, ktoré, oslepené neobyčajným morálnym úspechom našej politiky, radia buržoázii, aby nás brala ako „príklad“ a do dna pila tajomnú múdrosť a idealizmus sociálnej demokracie. Nie sú schopní pochopiť, že to, čo je zdrojom života a sily, fontánou mladosti pre rozvíjajúcu sa pracujúcu triedu, je pre buržoázne strany – smrteľným jedom.

A čo je vlastne to, čo nám dáva morálnu silu odvážne a veselo podstúpiť a oslobodiť sa od najkrutejších útlakov, ako súčasný dvadsaťročný zákon proti socialistom? Je to azda tvrdohlavosť nemajetných usilujúcich sa o drobné vylepšenia svojich materiálnych podmienok? Moderný proletariát nie je predavačom, ani malomeštiakom pripraveným stať sa hrdinom za záchranu mizerného každodenného komfortu. Nedostatok idealizmu, rozvážna úzkoprsosť anglických odborárov demonštruje, ako je púha vypočítavosť drobných materiálnych výhod málo schopná vytvoriť vysoký morálny rast medzi proletariátom.

Je to azda asketický stoicizmus sekty ako pri prvých kresťanoch – stoicizmus, ktorý sa rozžaruje o to jasnejšie, čím viac je prenasledovaný? Moderný proletariát, ako dedič a adoptívne dieťa buržoáznej spoločnosti, je ďaleko viac rodeným materialistom, ďaleko viac jedincom z mäsa a krvi a zdravých inštinktov na to, aby bral svoju silu a zanietenosť z myšlienok v súlade s morálkou otrokov, z utrpenia samotného.

Alebo to, napokon, azda je “spravodlivosť“ príčiny, za ktorú bojujeme, čo nás robí neporaziteľnými? Prípad Chartistov a stúpencov Weitlinga, prípad utopických socialistických doktrín neboli menej “spravodlivé“ ako naša príčina. Avšak, všetky tieto učenia sa rozbili na prekážkach modernej spoločnosti.

Ak, navzdory všetkým snahám našich nepriateľov, postupuje moderné hnutie práce víťazne vopred s vysoko zodvihnutou hlavou, vďačí za to v prvom rade a predovšetkým sebaistému chápaniu zákonitosti objektívneho historického vývoja, porozumeniu, že „kapitalistická spoločnosť vytvára s nevyhnutnosťou prírodného procesu svoju vlastnú negáciu, teda vyvlastnenie vyvlastňovateľov, socialistický prevrat.“ V tomto, v jeho chápaní, vidí hnutie práce zodpovedného garanta svojho konečného víťazstva. A z tohto rovnakého zdroja preberá nielen svoju schopnosť stúpať, ale tiež svoju trpezlivosť; nielen silu pre činnosť, ale tiež odvahu stáť pevne a zotrvať.


[ Zdroj: http://www.marxists.org/archive/luxemburg/1903/03/14-abs.htm ]

Filozofia ako udalosť

Philosophy in the Present, Alain Badiou and Slavoj Žižek. Cambridge, Polity Press 2009

Na filozofii je špecifické to, že stále nanovo premýšľa svoj vlastný význam a úlohu, ktorú má alebo má mať. Prečo to robí?, pýtame sa, pýtate sa. Ak má nejaké spoločenské ambície a chce si udržať aspoň aké-také miesto medzi vedami, mala by mať svoj predmet a svoj zámer predsa dávno vyriešené. Otázka, či je vôbec vedou, ba základnejšia, aký je jej zmysel, ju sprevádzajú celé jej dejiny. Jestvuje teda len zo zotrvačnosti? Pre ostatnú spoločnosť pritom pôsobí ešte provokujúcejšie, že sa samotní filozofi nevedia ujednotiť na jej cieľoch a význame. A nie sú diskusie o význame filozofie napokon len zúfalými snahami o jej legitimizáciu? Toľko otázok, až sa toto pýtanie odrazu javí chorobným. Skúsme si na príklade (knihy „Filozofia v súčasnosti“) ukázať, ako k tomu pristupujú jeden-dvaja súčasní, žijúci filozofi, akú dávajú odpoveď na význam filozofie a možno začneme rozumieť tomu, o čo vo filozofii ide, alebo aká je snaha filozofov.

Ak platí, že na predstavách jednotlivých filozofov o úlohe filozofie sa dá demonštrovať ich vlastná filozofia, tak u Badioua a Žižeka pôjde o úlohu, ktorá je spätá s konaním a výzvou k nemu. I keď je Žižek u niektorých známy i spojeniami ako „vzdor je kapitulácia“ (Žižek2007), možno povedať, že tým dodáva dôraz na konanie, závislé a odvíjajúce sa od teórie. Práve tu a jedine tu treba mimochodom hľadať aj Žižekovo zaujatie Leninom.

Takúto činnosť (či už teoretickú alebo praktickú) zaoberajúcu sa konaním by sme však mohli nazvať etikou. Čo k tomu môžu povedať filozofi častokrát sa skrývajúci za abstraktné konštrukcie vzdialené od jednoduchých, každodenných otázok ako dobro a zlo? Badiou z tohto dôvodu nejasnosti uvádza niekoľko príkladov toho, čo to filozofia je.

Badiou približuje čitateľovi, že filozofia stojí niekde mimo to, čo je zvyčajné. To však nie je samoúčelné alebo sa to nedeje zo zásady, či z trucu. Filozofia má totiž svoj čas, svoju chvíľu kedy a pri čom má zasahovať. Ak niečo prinesie, musí to ustanoviť, takpovediac založiť. Koncept či filozofická intervencia nemôže stáť na vratkých nohách. A systém, ktorý vytvára musí byť pevný a členitý. Ak by to tak nebolo, myšlienka, ako prvotný impulz tejto stavby, by sa stratila a zanikla. Preto musí mať podložie, ale aj vystihovať situáciu. Stavba, ktorá evokuje čosi statické, tu ale znamená súvislý komplex, ktorý dokáže všetko pohltiť do svojich útrob a premeniť na svoj obraz. Môžeme povedať, že to je skôr sklo ako betón, keďže to, čo predstavuje spodobuje podľa seba; a skôr katedrála z kameňa, než dom z tehál, pretože stavebný materiál je plasticky prepojený, prechádzajúci celým telom stavby. Do tejto stavby sa napokon dá vstúpiť viacerými vchodmi.

Kedy teda intervenuje filozofia? V situácii, keď sa predstavuje nejaký názor, napríklad v diskusii, môže zasiahnuť filozof s tým, že predstaví iný pohľad na vec. Nič mu hneď, pochopiteľne, nezaručuje, že bude správny, alebo pravdivejší. Dôležité je preto predstaviť ho v celej šírke, rozvinúť ho a tým pádom podporiť. Opačnou stratégiou je spochybňovanie úplnosti prvého názoru príkladmi, ktoré mu nezodpovedajú a vymykajú sa mu. To, že môže byť takáto stratégia využitá aj proti filozofovi sa nevylučuje. Dôležité je však potom filozofiu rozlíšiť od rétorických cvičení alebo sofizmu.

S tým sa potýkal už Sokrates a mnohé príklady toho sa objavujú v Platónových dialógoch. Badiou, odvolávajúci sa na Platóna, sám napísal dialóg inšpirovaný jeho Štátom (Politeiou) (Badiou2010a), kde popisuje spôsob ako sa vyhnúť neustálemu sofistickému vyvracaniu nových myšlienok. Musí ho poraziť rovnakými, rétorickými prostriedkami. Iba vtedy sa uvoľní priestor pre formulovanie a potvrdenie novej koncepcie. Sofista je totiž predstaviteľ daného, udržiavateľ toho, čo je, a to v podobe osobných záujmov podmanených tým a tými, čo majú moc. Len takto možno zvrátiť podmienky zápasu na svoju stranu.

Tu sme postihli ďalší aspekt filozofického stanoviska, t.j. dištancia od pravidiel moci. Moc prevádza diskusiu na svoje pole, na ktorom vládnu jej vlastné pravidlá. Sokrates, filozof par excellence, obvinený z kazenia mládeže, túto pozíciu dištancie zastával dokonale. Práve mládež, na ceste zaradenia sa do spoločnosti, s ktorou sa Sokrates stretával a diskutoval, je potom zrejme skupinou, na ktorú môže mať filozofia najväčší vplyv. Pri konfrontovaní sa s mocou dopadol Sokrates zle, ba sa dokonca tým, že pristúpil na jej pravidlá (pole), sám podvolil jej rozsudku.

K čomu sa filozof teda podujíma a aká je záruka správnosti jeho filozofického postoja? Nie je to teda etik, keďže jeho prínosy a myšlienky sa nezameriavajú len na konanie, no, čo je dôležitejšie, vymykajú sa stanovenému rámcu konania. Filozof však nie je ani politik. Sokrates napokon nechcel obec meniť, ale svojimi otázkami a spochybňovaním otváral nové horizonty myslenia. Badiou vo svojej prednáške doslova hovorí, že „Politika sa zameriava na transformáciu kolektívnych situácii, zatiaľ čo filozofia sa snaží predkladať nové problémy pre všetkých.“ (Badiou-Žižek2009) Ambíciou filozofie teda je ukázať celý nový pohľad na veci.

Ako nadväzuje vo svojom príspevku Žižek, gestom filozofa je zmeniť samotné poňatie danej debaty. Jednou z aktuálnych debát napríklad je, čo robiť keď sa rozpadávajú staré hodnoty a jedinou motiváciou človeka ostáva užívanie si? Jedno, konzervatívne krídlo sa kloní k návratu k pevným hodnotám, zatiaľ čo druhé, považujúce morálny postoj za istú podobu útlaku, sa radšej chce prispôsobovať daným situáciám a podľa toho rozhodovať. V rôznych rozšírených, dobre známych sporoch dvoch protikladných názorov by mal byť zásah filozofa niečím viac než len podporením jednej strany. Preformulovanie problému alebo dištancia vyzerá inak: stojí otázka naozaj takto? Je jediným vodítkom ľudského konania západnej kultúry dnes len hedonizmus?

Zdá sa, že človek je kontrolovaný imperatívmi spoločnosti, aby zdravo žil. Okrem rozšíreného stravovania sa vo fast-foodoch hojne pribudlo ľudí, ktorí chodia behávať, trávia čas v posilňovniach a držia diéty. Domnele sexuálne promiskuitnú liberálnu spoločnosť v USA všade sprevádzajú upozornenia pred sexuálnym obťažovaním. A takto spoločnosť, z ktorej sa vytratili všetky zábrany naozaj nevyzerá. Príslovečnými (známymi) príkladmi je rozšírenie sa výrobkov nealkoholického piva, či coca-coly bez cukru. Zdá sa, že pôžitok je tu dávkovaný, korigovaný a človek je privádzaný ku konzumovaniu podľa daného trendu. Disciplína je vtelená do samotných vecí a pôžitku.

Úlohou filozofa teda je zamerať pozornosť na nanovo postavené problémy. Nemá argumentovať v prospech jednej strany, pretože to robí politik, politológ alebo agitátor. On obracia perspektívu. V tomto zmysle by sa dalo povedať, že túto úlohu vystihol Nietzsche, ktorý sa orientoval na perspektívy a ich obracanie. Avšak, tu by sme si mali dať pozor. To, že svoje tvrdenia vyslovujeme z nejakej pozície je taktiež určitým filozofickým problémom, ktorý niekto vytvoril a upriamil pozornosť na túto skutočnosť. No tým sa však vraciame späť k sofistom, ktorých sme ale predsa pred chvíľou utíšili, aby sme mohli formulovať niečo nové. Znamená to, že sa zaplietame, točíme vo filozofickom kruhu? Ako to teda Badiou myslí s filozofiou?

Badiou cituje jedného zo svojich obľúbených básnikov, Saint-John Perse-a, ktorý v jednej zo svojich básní píše o cudzincovi:
Cudzinec, odený vo svojich nových myšlienkach, získava stále viac partizánov na cestách ticha. (Badiou-Žižek2009)
Kto je tento cudzinec? Podľa Badioua filozofická angažovanosť. Filozof totiž vždy prichádza s niečím novým a upriamuje pozornosť na tento nový pohľad. Dôležité je povedať, že to nové potvrdzuje, neodmieta to ako čosi z mnohého. Vyzdvihuje istý pohľad a robí ho univerzálnym. Z tohto dôvodu je toto univerzálno v podstate neobjektívne. To znamená, že takýto pohľad počíta s tým, že sú i iné stanoviská, no to svoje, postavené na potvrdení niečoho nového, predstavuje ako univerzálny problém. Toto potvrdzovanie nového napokon nachádzame aj u Nietzscheho v podobe pritakávania životu (Deleuze2004).

Badiou sa univerzálnu venoval napríklad v knihe Svätý Pavol ako zakladateľ univerzalizmu (Badiou2010b). Na jeho príklade vidíme, že to, čo ustanovuje univerzálno a čo si k nemu udržiava vzťah nie je spoločnosť, ale priamo subjekt. Spočiatku sa objavuje v jednotlivých myšlienkach, ktoré sa zozbierajú v univerzálno pôsobiace všeobecne a trvácne. Univerzálno sa vymedzuje voči danému, stavia sa nad neho a zakladá nové. Asi tak, ako napríklad zásah lásky, ktorý sa objaví medzi dvomi ľuďmi. Tí sa síce dovtedy mohli poznať, ba dokonca mať svoje záväzky, no po tom, ako jeden z nich vysloví „Milujem ťa“, sa všetko zmení. Na vyslovenie toho musela byť prítomná istá situácia, ktorá to umožnila. Univerzálno teda nie je možné zakladať kedykoľvek, pretože by nemalo svoj výnimočný význam, t.j. zakladajúci akt, ktorý všetko dovtedajšie mení na svoj obraz. Bez udalosti univerzálno nie je možné ustaviť, keďže by sa neskoncipovalo, alebo by bolo hneď spochybnené, a tiež preto, lebo by bolo rovnaké ako všetko dovtedajšie. I keď sa udalosť vytratí, a to „Milujem“ z príkladu doznie, milenci ako subjekty mu ostávajú verní.

Z histórie dokladá Badiou vernosť udalosti Pavlovou vierou v zmŕtvychvstanie Krista, či vernosťou boľševikov Ruskej revolúcii. To sú akty, ktoré celkom zvrátili dovtedajšie dianie a rozhodli o možných (eventual), nerozhodnutých tvrdeniach jedným spôsobom. Badiou v knihe o svätom Pavlovi dokladá, že ten vo svojej dobe rozhodol, že charakteristické znaky ako národnosť (Grék, Žid...) či pohlavie nie sú vzhľadom na Boha podstatné a tak sú pri ňom všetci jednoducho len ľuďmi. Židia dovtedy napríklad nemohli stolovať s ne-židmi, Pavlova vernosť udalosti, ktorou ovplyvnil mnohých ďalších však mala veľký dopad na tieto zvyky, i keď od nich niektorí silní tradicionalisti nechceli upustiť.

Vzťah univerzálna k subjektu sa zakladá na odčítaní partikulárnych, deskriptívnych predikátov zanechávajúcich len singularity, medzi ktorými nie sú prekážky, ktoré by zamedzovali objaveniu a rozšíreniu sa univerzálna. Zvláštne partikularity (Grék, Žid, žena, muž..) robia rozdiely medzi jednotlivými singularitami, zahaľujú ich príbuznosť a pretrhávajú univerzálno, ktoré na nich môže vyvstať. Z toho je zrejmé, že univerzálno sa môže ustaviť len myšlienkovou operáciou subjektu.

Ukážkovým prípadom nerozhodnuteľnosti nejakého problému v dnešnej dobe je status ilegálneho imigranta. Cesta k jeho singularite je zahataná partikularitami národnosti, štátneho občianstva a povolenia k pobytu. V danom spoločenskom poriadku vládnucom vo Francúzsku sú dva názory na status ilegálnych imigrantov: patria sem, lebo tu žijú a pracujú; nepatria sem, pretože nemajú doklady, ktoré by to legálne dokazovali. Subjekt, ako aktér verný udalosti ustanovujúci univerzálno, sa môže objaviť iba v tejto medzere v danom vedení, teda tam, kde objektívne vedenie chýba alebo nie je zrejmé.

Ak to vztiahneme späť na filozofiu, tak práve tá má do činenia s „nesúmerateľnosťou, radikálnym rozhodnutím, dištanciou alebo výnimkou“, teda sa angažuje pre “tretie“ riešenie, ktoré má vyriešiť zlé pozície v nesprávne položených otázkach. Rozhoduje sa, čo znamená ustanovuje pravdu (sic!) voči moci, konfrontáciu nesúmerateľného voči diskusii (Sokrates voči Kaliklovi v Platónovom Gorgiovi), nové (problémy, pohľady) voči starému.

Aké je však postavenie takejto filozofie dnes, keď sa ďalšie skúsenosti s novými perspektívami odmietajú ako nebezpečné, sa v náväznosti na kolegu pýta Slavoj Žižek.

Zoberme si situáciu vo filozofii dnes konkrétne na najznámejších filozofoch poslednej doby. Zdá sa, že možnosť presadzovať svoju “pravdu“ je dnes zatarasená samotnými filozofickými konceptami. Ako primäť ku konfrontácii toho Lévinasovho Druhého, ak je medzi týmito dvoma totalitami celé nekonečno? Alebo u Derridu, ktorý namiesto radikálneho myslenia iného, vo svojej knihe Strašidlá Marxa, vyrátal 10 pohrôm, ktorým čelí dnešný svet. Žižek, pôvodne zanietený zástanca dekonštruktivizmu, vyjadril veľké prekvapenie, keď sa k tejto časti dostal. Čo Habermas, z ktorého sa stal štátny filozof, ktorý spolu s pápežom Ratzingerom uvažujú o prevratných dopadoch biogenetiky s hrôzou, že by sa mohlo niečo zmeniť. (tiež v rozhovore Humanismus nestačí. (Hauser2008)) Nepôsobia tieto filozofie „stretávania sa s druhým“ až podozrivo opatrne, alebo ako snaha vyhnúť sa tomu, čo je naozaj iné?

Je toto reakcia filozofov na situáciu liberálneho kapitalizmu, ktorý je “dokonalý“ v istých medziach, no voči ktorému sa nemožno postaviť naozaj kriticky? Kde sa podela tá schopnosť dištancie filozofa pozrieť sa na vec z druhej strany, ako to, čo opisuje Descartes, ktorému začali na cestách pripadať zvyky svojej krajiny také cudzie? Je dnešná doba filozoficky oslabená?

Fundamentálna kritika súčasnej doby sa neobjavuje zrejme preto, že v nej vládne demokracia.
To vystihuje vyhlásenie Richard-a Rorty-ho, že „demokracia je napokon dôležitejšia ako filozofia.“ (Badiou-Žižek2009) Žižek sa nad týmto konštatovaním čuduje zrejme oprávnene, pretože obaja sú napokon filozofi-kolegovia. Je však demokracia posledným a neohrozeným horizontom myslenia? Zabezpečuje demokracia istotu pred hrozbami, ktorými sa chceme zo všetkého najviac vyhnúť?

Ak si totiž nekladieme otázky ďalej, neskúmame ani daný charakter demokracie, ba ani jej dopady a odozvy. Opäť sa musíme k veci postaviť s odstupom, aby sme uvideli, že problém už možno nestojí v naivnej podobe: demokracia alebo nie. Síce môže byť tým, čo otvára priestor slobody, alebo aj sa na druhej strane stať zlatým teľaťom, ktorému sa treba klaniať, a ktorý pritom možno slobodu obmedzuje. Veď napokon i v 20. storočí bola demokracia rozšírená a predsa dopomohla nástupu fašizmu a nacizmu k moci.

Čo sa teda skrýva za dnešnou demokraciou? Mandát politik či strana, ktorý im je udelený po parlamentných voľbách síce dostávajú od ľudí, no nie všetky kroky (môže ich byť i veľmi málo), ktoré odsúhlasí, by schválili i jeho voliči. Ako sa však brániť voči niečomu takému, keď všetci rešpektujú výsledky volieb, bez ohľadu na ich priebeh. Žižek tu spomína veľmi dôležité kontroverzné voľby prezidenta USA v roku 2000, kde bol výsledok do poslednej chvíle nejasný. Napokon sa rozhodli tesne a podľa viacerých ohlasov veľmi pofidérnymi, prepočítavanými hlasmi posledného okrsku.

Aké sú to ale voľby kde sú dva vyprofilované tábory, pričom rozhoduje zvyšná, nerozhodnutá časť, pýta sa Badiou. Ako to, že veľké percentá ľudí nemajú dostatok informácií, či radšej nejdú voliť? Ako to, že taký veľký vplyv na voličov má médiálny imidž, namiesto obsahu programu strany, či politiky kandidátov?

Otázky teda smerujú hlbšie ako by sa na prvý pohľad zdalo potrebné. Ako možno vôbec robiť radikálnu kritiku ak v nej bráni pokrivené zrkadlo demokracie? Nemá byť práve ona cieľom každej vážnejšej a hlbšej kritiky dnes?

Čo v tomto prípade teda môže spraviť filozofia, že ju títo dvaja filozofi spájajú s takýmito témami? Filozofia je, zjednodušene povedané, radikálnou zmenou, inak povedané, revolúciou, a to nielen v myslení. Za čias Veľkej francúzskej revolúcie v Nemecku rozkvitala filozofia nemeckého idealizmu a sám Hegel ju nazval inou podobou revolúcie. Zdá sa, akoby nebolo možné mať obe. Dá sa teda povedať, že filozofia je tiež zásahom v paradoxnej situácii. Aká zmena, či revolúcia nám teda vyhovuje viacej?



ODKAZY:
Žižek, S. (2007). Resistance Is Surrender. London Review of Books. In: http://www.lrb.co.uk/v29/n22/slavoj-zizek/resistance-is-surrender
Badiou, A. (2010a) Reducing the Sophist to Silence. Lacanian ink 35. In: http://www.scribd.com/doc/40089038/Badiou-Reducing-the-Sophist-to-Silence
Badiou, A.; Žižek, S. (2009) Philosophy in the Present. Cambridge: Polity Press; Deleuze, G. (2004) Nietzsche a filosofie. Praha: Herrmann & synové;
Badiou, A. (2010b) Svatý Pavel. Zakladatel univerzalismu. Praha: Svoboda Servis;
Hauser, M.; Žižek, S. (2008) Humanismus nestačí. Praha: Filosofia.

Zachránia nás OBYČAJNÍ ĽUDIA!

Pre tento príspevok zvolíme formu podľa vzoru bloggerov a samozvaných arbitrov tlače webstránok denníka SME. Ak totiž platí to, čo povedal David Hume, že „sila je vždy na strane ovládaných, vládcovia nemajú nič okrem zmýšľania ovládaných“,[1] tak nám ostáva len nechať ich hovoriť. Nebudú to názory uznávaných teoretikov, či slávnych vládcov, len obyčajných ľudí. Názory, ktoré sú otvorené a zároveň všetkým tak povedome blízke.

Nedávno toto učinil český bulvární tisk. Uveřejnil, jak žijí bývalí prominenti. Zjistil např., že Milouš Jakeš žije v domku, který spoluvlastní se svým bratrem, žije z důchodu a tento tisk dále škodolibě uvedl, že jeho sousedé jej často vídají v místním řeznictví, kde vždy nakupuje nejlevnější druhy masa. Např bůček a nožičky. Žužla. Tak dlouho byl ve funkci a takto mizerně se zabezpečil na důchod.
To Gross je jinčí kabrňák. Tento mašinfíra může ve svém bytě na Floridě dělat na všechny dlouhý nos a snídat kaviár. Ale byl to sociální demokrat. A myslel to upřímně. Nebo Řebíček může své nemovitosti v zahraničí střídat podle ročních období. Dalík s Topolánkem jistě budou mít ve své vile v Toskánsku jistě též vystaráno.

...

Souhlasím s Vámi, jásači. Za bolševika nebyla svoboda, bylo omezené cestování. Z dnešního pohledu mi to ale připadá jako selanka, proti tomu, v čem žijeme nyní.
Z diskuse na Retrománii (než jí DC začalo cenzurovat) tyto pocity vysvítají. Lidé se mnohdy vyjadřují neobratně,nechávají se strhnout k detailům (jestli byly dřív lepší boty). Ale zpod textu je cítit, jak se jich zkreslování pořadem Retrománie zajídá. Právě tento moment, tato taktika je nejužívanější metoda jakékoli propagandy. Odvést pozornost od velkých problémů současnosti vystavením banálního cíle a strhnout diskusi kolem prkotiny.
Za bolševika byla nesvoboda. Byli jsme nadšeni i dojati, když jsme zvonili klíči. Nevěděli jsme, co nás čeká. Bolševik nás čtyřicet let strašil kapitalismem. Dneska vidíme, že měl pravdu.

Jan Sladký
-----------------

Vždy som vedel, že pravda nie je len jedná a nemenná /filozofická otázka/ a že spravodlivosť nie vždy zvíťazí. Ale že je to až také kruté, som si neuvedomoval. Počul som rozhovor v relácii, ktorej hosťom bol p.Valko. Nepamätám si o čom bol ten rozhovor presne, no dve otázky, respektíve odpovede na ne si pamätám.

Prvá otázka bola položená v zmysle, že ako právnik dokáže zistiť, či klient, ktorého obhajuje mu hovorí pravdu, alebo má pravdu obžaloba? Jeho odpoveď znela, že pravda je relatívny pojem a je na strane toho, kto je chytrejší. Takže,...ak právnik dokáže klienta vysekať napríklad z vraždy, vtedy je pravda to, že „vrah“ je nevinný a po zbytok života sa môže voľne pohybovať medzi nami.

Druhá odpoveď bola na otázku, že čo spraví právnik, ktorý obhajuje klienta /napríklad vraha/ a v priebehu dlhého procesu zistí z dôkazov, že jeho klient je naozaj vrah. Odpoveď znela, že pre právnika nie je nikto vrah, nikto zločinec...je to len jeho klient, ktorý ho platí a teda živiteľ!!!!!!!!!!!

Často som sa čudoval, že brutálni vrahovia, vydierači, podvodníci, zločinci a proste háveď najhrubšieho zrna je stále na slobode. Ale oni mali šikovných právnikov, ktorým bolo jedno či ich klienti sú hrdlorezi, alebo nie!!!!!!

Právnici si veselo užívali blahobyt získaný z peňazí klientov a mnohokrát to boli „krvavé peniaze“.

Média sú plné vyjadrení právnikov, ktorí sa rozplývajú nad tým, aká strašná tragédia zasiahla celú právnickú obec vraždou p.Valka. Robia si srandu??? Veď pána Valka zabil „niekoho klient“ a nie vrah. Veď to je živiteľ niektorého právnika, možno niektorý z bývalých klientov, ktorého šikovný právnik „vysekal z vraždy“... ach áno, je to strašné, no toto je skutočná pravda! Právnici – vďaka ním sú zločinci na slobode!

A politici? Hovoria o ťažkej rane demokracii?? Je mi z ich vyjadrení na zvracanie, hlavne keď to hovoria politici prepojení na veľký biznis, ktorého nitky vedú až k podsvetiu a kriminálnym živlom!! Veď to oni vybudovali túto „demokraciu“, ktorú nemôžem nazvať inak ako žumpa!!!

Milan Mechir
-----------------

Ľudské práva?!

Čo tak súdnictvo, bohatí nie sú za 20 rokov odsúdení, veľká kriminalita, zabíjanie ľudí, mafia, drogové gangy, ktoré vyhovujú aj vláde, starostlivosť o nezamestnaných, bezdomovcov, predaj liekov, ktoré sú falošné pre vyliečenie a nelegálne vám lekár podstrčí lieky, ktoré Vám nepasujú a ešte zhoršia zdravotný stav, starostlivosť o rodinu a deti, narastajúci automobilizmus a pomaly rušenie železníc, hlavne že sa budujú diaľnice, ktoré zaberajú veľkú časť pozemkov, čo ničia naše poľnohospodárstvo, kamióny a nákladné autá, aby nemuseli platiť mýtne behajú po bočných cestách cez dediny prvej triedy, kde robia veľký hluk, poškodzujú domy a znečisťujú životné prostredie. Médiá zverejnia len to, čo ich chlebodarca schváli a uzná za vhodné. Toto sme za socializmu – nedodržiavanie ľudských práv – nepoznali. Ten kto vysloví alebo kritizuje „ľudské práva“, nepozná medze k posúdeniu poriadku v štáte.

Justína Slivonová
-----------------

Včera sa v jednom nemenovanom tlačovom médiu objavila 100%-ná informácia z rokovania vedenia SaS, že pán Sulík sa rozhodol v predvečer referenda vyhlásiť do zatiaľ koncesionárskymi poplatkami občanov dotovanej STV oznámenie, že sobotné referendum sa ruší, jeho šesť otázok sa presúva do programov nasledujúcich rokovaní NR SR, referendové tlačivá mestá a obce odovzdajú do zberných surovín, za získané peniaze zaplatia deťom základných škôl v svojej podriadenosti výlet k soche Svätopluka pri bratislavskom hrade. Potom sa tieto peniaze odrátajú z celkového rozpočtu 7.224.000 eura určeného od štátu na referendum, výslednú sumu vrátia štátu z vlastných finančných zdrojov strany SaS jej vedúci činitelia s presným určením ich použitia – obetiam povodní, na protipovodňové opatrenia a na úhradu presunu vojakov Ozbrojených síl SR z misie v Afganistane domov.

Ale, čo to počujem – zvoní budíček. A to bol zasa môj sen. Dúfam však, že skutočnosťou bude nízka účasť občanov na referende i napriek takticky postaveným otázkam, ktoré za výdatnej podpory propagandy zneistia nejedného občana SR. To si potom vypočujeme výčitiek na adresu voličov SR.

Vlado Sládek
-----------------

Neustále zvyšovanie cien potravín, energií a rôznych služieb sústavne občanom komplikuje život. O to viac, že v zamestnaniach väčšinou dostávajú ponižujúcu mzdu. Zo života strácajú radosť. Zmenil sa pre nich na nekonečné kalkulácie, preratúvania a uskromňovanie. Človek si nemôže dopriať to, po čom naozaj túži.

V potravinách sa v drvivej väčšine prípadov pozerá na cenovky. Kopa šekov, ktoré musí človek každý mesiac uhradiť, mu len prehlbuje vrásky na čele. So zatajeným dychom sleduje, či mu dennodenné výdavky budú stačiť od výplaty do výplaty. Stačia, ale za cenu rôznych unavujúcich kalkulácií. Pre ľudí sa stal život sústavným bojom o prežitie, čím vlastne kopírujú život zvierat.
...

Dobre sa zabávam na hlúpych zlatopkopkách. Všimnite si, že všetci jednoduchí športovci sú vydatí alebo ženatí. Trebárs futbalista, ktorý sotva povie tri súvislé vety má za ženu ukážkovú krásavicu. Tá ho v rozhovoroch pre médiá vychvaľuje do nebies. Vie,čo robí. Jej drahý je síce hlúpy ako poleno, ale život s ním je rozprávkový. A o to tu ide. Môže byť hlúpy, nemusí sa vedieť vyjadrovať, môže byť bez zubov. Lenže MÁ PRACHY!!!!!

Ján Čúrny
-----------------

Vytáča ma, keď vidím ako sa naše národy ako barani prepadávajú hlbšie a hlbšie do prehnitých bažín kapitalizmu a ich vládcovia kŕmia ľudí nereálnymi nádejami, že kríza sa už skončila. Bolí ma , keď vidím že väčšina ľudí iba existenčne prežíva, je mi ľúto stovky tisíc nezamestnaných a kvalifikovaných odborníkov na sociálnej podpore. Je mi ľúto študentov, ktorí pôjdu z „výšky“ rovno na pracák. Možno časť z nich bude mat šťastie a bude si robiť doktorát iba preto, aby o pár rokov zvýšili úroveň kvalifikácie nezamestnaných na Slovensku. Bolí ma, keď vidím stovky skrachovaných podnikov a živnostníkov, pre ktorých voľný trh a individuálne kvality sú nedosiahnuteľné hodnoty a rozprávky z" Tisíc a jednej noci". Bolí ma umelo živený a vzrastajúci nacionalizmus a anti rómske tendencie v našej spoločnosti, čo svedčí o tom, že Slovensko prežíva nielen krízu ekonomickú, ale aj hlbokú krízu duševnú.

...

Pre súčasný stav je charakteristická obľúbenosť seriálu Šeherezada, ktorá sa na sto percent skončí happy endom na rozdiel od reálneho života. Možno, že ľudia sa nakoniec zobudia z letargie a z nesplnených sľubov. Iba ak by sa ukájali tým, že sú krajiny, kde je ešte horšia situácia.

Štefan Kalina
-----------------

Aj pán Mikuláš Dzurinda klame, keď tvrdí, že v socializme neboli banány. Môj syn sa narodil v roku 1961 a od tohto roku denne mal banán, pomaranč a iné ovocie a zeleninu. Že sme museli stáť v rade na ich zakúpenie, nie dlhšie ako teraz na zaplatenie tovaru. A za tými veľmi chutnými kubánskymi pomarančmi mi je veľmi ľúto. Teraz, keď chcem kúpiť ovocie, mám chuť ten hnoj natlačiť pánu prezidentovi do huby. Má šťastie, že nie je poblíž.

Helena Lampášová, Pov.Bystrica
-----------------

V trhovom hospodárstve je ľudská práca komodita, ktorá klesá alebo stúpa podľa dopytu na trhu. Čiže plná zamestnanosť je pre trhové hospodárstvo skôr na škodu ako na úžitok. Po roku 1989 tu vzniklo mnoho super a hypermarketov. Sú to pekné , moderné miesta v ktorých má človek všetko čo potrebuje. Predávajú sa tam potraviny, rôzne pomôcky potrebné k životu často dovezené z Číny aby boli čo najlacnejšie.

...

Celé odvetvia bývalého socialistického hospodárstva sa museli prispôsobovať tomuto typu hospodárstva. Veľké fabriky ktorých viedli rovno koľajnice po ktorých často jazdili plne naložené vlaky, dnes už neexistujú. Namiesto jedného rušňovodiča sú dnes zamestnaní mnohí kamionisti / ďalší znak kapitalistického plytvania /.

Dnes sú tu malé a stredné podniky, ktoré potrebujú na svoju existenciu značný vozový park. Dnes kapitalistické Slovensko nedbá, ani na profesionalitu dnešných študentov. Dnes už nie je teória previazaná s praxou. Dnes Vám už nikto nedá urobiť vodičský, ani zváračský preukaz za štátne.

Je plno nezamestnaných, je z čoho vyberať! Dnešní kapitalisti sa sťažujú, že mladí ľudia nemajú, ani dostatočné vzdelanie, ani dostatočné skúsenosti . Vzdelanie nie je preto, lebo školy nemajú častokrát, ani na základné funkcie, nákup uhlia na zimu , knihy , nové okná , novú pec na kúrenie ,novú strechu . Firmy sú nastavené na maximálny zisk, preto nepotrebujú niekoho zaúčať, školiť. Keď niekoho zoberú do práce, dajú mu minimálnu mzdu a čudujú sa, že človek nemá ani tú najmenšiu snahu naučiť sa zložitejšie procesy.

...

Vrátim sa k plánovanému hospodárstvu. Je vôbec potrebné? Dovolím si povedať, že áno. Naša krajina nachádza sa v miernom klimatickom pásme. Odvetvia národného hospodárstva, ako je napríklad poľnohospodárstvo, alebo stavebníctvo pravidelné v čase zimy prichádzajú do krízy. Ľudovo povedané nemajú čo robiť. V lete majú naopak roboty vyše hlavy.

Plánované hospodárstvo v socialistických krajinách malo aj svoje nedostatky, tie sa dali vyriešiť niektorými trhovými opatreniami. Na tieto neduhy upozorňoval aj V.I.Lenin vo svojej politike NEPu. Rôzne neduhy plánovaného hospodárstva dali sa odstrániť zrušením päťročníc, ktoré boli vysoko efektívne v skorších vývojových fázach socializmu – po vojne.

Namiesto nich mala nastúpiť osobná zodpovednosť, zainteresovanosť riadiacich pracovníkov, ktorí by dostávali časť zisku podniku vo forme odmien. Uvediem príklad: predavačka v obchode vie predsa lepšie, čo ľudia kupujú, ako plánovací pracovník na okrese. Prečo by nemala dostať vyššiu mzdu, ak bude podnik v socialistickom vlastníctve prinášať zisk, ako tá, čo odrobí si svojich osem hodín a ide domov a opačne podľa straty sa jej bude znižovať mzda . Dôkaz toho, že to fungovalo boli Slušovice.

Vladimír Gejdoš
-----------------

Ja si vás dovolím upozorniť, že v skutočne demokratickej spoločnosti novinári vôbec nepotrebujú používať klamstvá a lži, ale vystačia im fakty a vzájomné porovnávanie vecí, ktoré sa navzájom dajú porovnať. A od toho ste väčšina súčasných médií na míle vzdialení.
Po sprivatizovaní jednotlivých vydavateľstiev ste veľmi rýchlo prebrali maniere americkej a západnej tlače vôbec. Aj vy sa už naháňate za senzáciami za každú cenu. Je to typický znak buržoáznej ideológie. Všetko robiť pre to, aby ste čitateľa priam ohúrili nie v záujme objektivity, ale aby ste vytvorili podmienky pre tvorbu stále vyššieho zisku. Ak by ste mi chceli oponovať musím vám pripomenúť nie tak dávny príklad, keď po vzore amerických aj všetky naše denníky boli plné správ o tom, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia a diktátor Saddám Husajn ohrozuje svetový mier. Bola to samozrejme zámienka USA na vojenskú agresiu a ovládnutie nerastných surovín Iraku. Zlikvidovali režim, popravili diktátora, údajne priviezli do krajiny dávno očakávaný a vytúžený „mier“ a čuduj sa svete dodnes sa žiadne zbrane hromadného ničenia nenašli. No zato od vtedy tam pod taktovkou USA po stovkách stále zomierajú nevinní ľudia, panuje tam bieda, hlad a utrpenie. To je ten pravý americký mier a demokracia, ktorú ste tak vehementne obhajovali a stále ešte i dnes obhajujete. Kto z vás sa našim ľuďom ospravedlnil, že ste šírili klamstvá a lži a ľudí ste bezohľadné podvádzali?

...

Pre vás tak ako i pre mňa je nad slnko jasnejšie, že z pozícií buržoáznej ideológie treba zvádzať neúprosný boj proti všetkému, čo by pred verejnosťou mohlo odhaliť klamstvá a lži obhajcov súčasného kapitalistického systému. V záujme toho neváhate klamať, osočovať a urážať či už jednotlivcov, alebo celé kolektívy ľudí o. i. predovšetkým tých ktorí stáli na čele budovateľského úsilia predchádzajúceho režimu.

Tibor Grék
-----------------

Ó ďakujem Vám všetky ponežnorevolučné vlády za druhé Švajčiarsko, Vaše sľuby z ktorých všetkých profitujete len a len Vy. Po dvadsiatich rokoch Vášho vládnutia sa mi otvorili oči a vidím aké máme zdevastované bezplatné zdravotníctvo, školstvo, dopravu, kultúru, celý spoločenský systém ide dolu vodou. Rozbili a zdevastovali ste všetko čo bolo kedysi dobré a funkčné.

Ľudovít Barút
-----------------

Veril som, oddal som sa hodnotám západu asi viac, ako bolo zdravé. Nenávidel som režím v ktorom som prežil veľkú časť svojho života. Nenávidel som vlastne nič čo z neho vzišlo, akoby som stratil všetok rozum a súdnosť.

...

Veru tak, máme čo sme chceli.

Môžeme sa pozrieť do očí bezdomovcom, ktorí sa určite na ulici nenarodili. Môžeme vidieť žobrákov, čo im trčia nohy z kontejnéra, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov. Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete. Ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite je o neho postaráne v útulku, aj s lekárskou starostlivosťou. Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani ten pes.

Kde sú hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je aj niečo viac, ako len strohé konštatovanie... . Hrôza, čo sa to tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, toleráncia, teplo rúk, sklon pred šedinami... .

Nepoznáme suseda, nevieme aký plat má vlastná žena či muž. Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštrukčne pôsobiace televízne stanice. Seriály bez konca, ktoré nahrádzajú kultúrne vyžitie pre určité skupiny nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. Ale čo ta druhá? Ak je im aj tak málo, môžu si pozrieť Superstár a tam ho pošlú verejne do r..i aj s patričným komentárom. Ak je ešte málo,potom sú tu "pripečení" policajti, alebo ešte niečo podobné o mafii?

Nádhera a vďaka za ten kultúrny a hodnotný zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú, ako duševným mrzákom, niektoré televízie. Nehovoriac, aké celebrity tam má možnosť človek vidieť... . Kde že by mali na nich takí umelci ako p.Króner, Dibarbora, Huba...atp., čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký výkon, aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Títo herci s umením žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom umenie tvorili.

Kupujeme cigarety, ktoré nám zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť majú. Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám jednú-dve vytiahnú už pred predajom. K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke...bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o svojich problémoch a druhý, miesto na neho, hľadí do počítača.

Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim ozajstným ľudským vnútrom nič spoločné. Letákmi, ktorými sú upchaté vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre nás neprosia, aby sme len nakúpili práve u nich. Keď sme však zaplatili, nestačíme sa diviť, ako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď je nám jasné, kto je tu pánom a kde vaša váženosť skončila.

Môžeme povedať čo len chceme. Slobodne, demokraticky sa vyjadriť. No k čomu nám to je, keď je to nič platné. Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov, ktorým je to jedno a tí žijú aj tak mimo nás v anonymite.

Nie som sám, ktorému to všetko už začalo vadiť.

Viliam Bernal-Rozar
-----------------

A napokon už len jeden fakt o tom, kto sa má naopak dobre, je nedosiahnuteľný a preto dnes, namiesto ľudí, všetkému vládne:

Zisky bánk na Slovensku sa v minulom roku zvýšili o viac ako 100 percent. Ich výška dosiahla 514 miliónov eur, kým v roku 2009 „len“ niečo viac ako 250 miliónov eur. Napriek tomu niektoré poplatky v niektorých bankách od januára tohto roku narastajú. Zaujímavá politika voči občanovi, ktorú ako sa zdá nikto a nič nemôže ovplyvniť.




ZDROJE:
Hume, David: Of the first principles of government. In: http://www.constitution.org/dh/pringovt.htm

Príspevky z rubriky Listy čitateľov na http://www.kss.sk

Ako pomôcť revoltujúcim národom?

Vládna moc v demokratickom režime by sa mala opierať o ľud, aspoň podľa významu slova demokracia – vláda ľudu. Bez podpory ľudí sa dá len ťažko hovoriť o demokracii. V našej parlamentnej demokracii sme si vymysleli volebný systém, v ktorom rozhoduje výsledný pomer síl, ktorý odobrí vládu na štyri roky. Má však takáto vláda skutočne podporu väčšiny? Má vláda v kapitalistickej demokracii podporu väčšiny? Má vôbec kapitalizmus podporu väčšiny? Pýta sa nás na to vôbec niekto?

Hlavným komunikačným prostriedkom, ktorým v dnešnom globalizovanom svete získavame obraz o spoločnosti sú médiá. Tie v poslednom čase chtiac-nechtiac informovali o ľuďoch v uliciach Tuniska, Alžírska, Egypta a neskôr ďalších krajín na strednom východe a v severnej Afrike. Zlatým klincom je dnes Líbya, ktorá zatieňuje ostatné tieňom bombardérov aj našich „demokratických“ krajín.

Médiá hovoria o lokálnych revolúciách, nanajvýš o revolúciách arabských. Nie sú to však iba tieto krajiny, v ktorých ľudia hnaní svojou zlou sociálnou situáciou, rozpadom verejných služieb, okliešťovaním práv a istôt obyčajných ľudí, kumulovaním bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí na úkor väčšiny, vyšli do ulíc protestovať proti režimu. Gréci, Španieli, Portugalci, Francúzi, Nemci, Češi, Slováci, Angličania, Američania, Juhokórejci a ďalší, po celom svete, v rôznom čase, na rôznych miestach vyšli do ulíc s tými istými pohnútkami. Ľudia po celom svete trpia dôsledkami kapitalizmu s jeho súčasnou neoliberálnou tvárou, ktorá okliešťuje spoločné a rozširuje súkromné s nedoziernymi dôsledkami pre život človeka i celej planéty.

Nepokoje v Líbyi, ktoré najviac pútajú pozornosť, prerástli do medzinárodného ozbrojeného konfliktu. Rozdelili aj ľudí, ktorí sa hlásia k obrane sociálnych práv a rovnosti ľudí, medzi tých proti vojne a tých za. Obhajcovia zásahu argumentujú podporou emancipačných snáh a podporou slobody a demokracie. Odporcovia zase poukazujú na predošlé konflikty, ktoré videli ku katastrofálnym výsledkom, manipuláciu a lož, či na samotnú nedemokratickú povahu našich zriadení. Pýtal sa niekto Líbyjčanov, či chcú vojenskú intervenciu? Všetkým, zdá sa, leží na srdci blaho líbyjského ľudu. Všetci sa spoločne pýtajú, ako pomôcť týmto revoltujúcim ľuďom, nie len v Líbyi. Sme predsa ľudia ako oni.

Zmätok, ktorý nastal po tejto otázke, poukazuje na to, že prehliadame skutočnú podstatu konfliktu, ktorého sme svedkami. A akékoľvek riešenie v rámci súčasného sporu náš spoločný problém nevyrieši. Nepomôže násilné zvrhnutie Kaddáfiho, ani demonštrácie proti vojne, ktoré ako sme videli pri začiatku vojny v Iraku, kedy do ulíc vyšlo rekordné množstvo ľudí v histórii, vojne nezabránili.

Ak nám teda ide naozaj o dôstojný život všetkých ľudí, o rovnosť zakotvenú v charte ľudských práv, o slobodu, ak sme proti nespravodlivosti, kumulovaniu bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí na úkor väčšiny, aby neumierali ľudia od hladu, v dôsledku ekologických katastrof, vo vojnách o zdroje, máme len jednu možnosť. Pridať sa k nim, pridať sa k revolúciám a spojiť ich v jednu, ktorou aj de facto je, keďže všetkých spájajú spomínané pohnútky. Musíme sa prestať vnímať v zastaralých rámcoch národných štátov, či inak vymedzených skupiniek, musíme sa postaviť globálnemu kapitalizmu ako globálny ľud. Korporácie a súkromný sektor, ktorý hromadí bohatstvo tvorené ľuďmi štátov už dávno hranice nepozná, tak prečo by sme mali my? Potom sa ukáže, ktorým vládam ide o demokraciu, o ľudí, a ktorým o svoje úzke záujmy.

Naša jediná slabina je nejednotnosť, naša najväčšia sila bude jednota. A ak našim vládnym predstaviteľom ide naozaj o demokraciu, nemáme sa čoho báť a postavia sa na našu stranu.. iba ak by nie.

Ako sa stredná trieda stala podtriedou

ANNALYN CENKSY | CNN Money
Príjmová nerovnosť v Amerike

Ste na tom lepšie ako Vaši rodičia?

Pravdepodobne nie, ak ste v strednej triede.

Príjmy 90% Američanov uviazli na nule, a nie je to len kvôli Hospodárskej kríze. Príjmy strednej triedy stagnovali najmenej celú generáciu, kým pri najbohatšej vrstve narastali svetelnou rýchlosťou.

V 1988 bol príjem priemerného amerického daňového poplatníka 33 400 dolárov, zarovnané s infláciou. Pretočíme 20 rokov a mnohé sa nezmenilo. Priemerný príjem bol stále len 33 000 v 2008, podľa dát IRS.

Medzitým, sa najbohatšiemu 1% Američanov –tí, ktorí majú 380 000 dolárov alebo viac- zvýšili príjmy o 33% za posledných 20 rokov, nechávajúc priemerných Američanov v prachu.

Odborníci poukazujú na niektorých zvyčajných vinníkov –ako technológia a globalizácia-, aby vysvetlili rozširujúci sa rozdiel medzi tými, čo majú a tými, čo nemajú.

No v príbehu je toho viac.

Skutočný ťah na strednú triedu
Hlavným ťahom na pracujúceho bol úpadok odborov a iných pracovných práv, vraví Bill Rodgers, bývalý hlavný ekonóm Ministerstva práce, teraz profesor na Rutgers University. Kvôli zrovnávaniu dohôd prostredníctvom kolektívneho vyjednávania, získavali odboroví pracovníci o 15-20% viac ako ich neodboroví kolegovia, hovorí Rodgers.

No členstvo v odboroch za posledných 30 rokov prudko pokleslo. V 1938 tvorili pracovníci odborov 20% pracovnej sily. V 2010 predstavovali menej ako 12%.

„Erózia kolektívneho vyjednávania je kľúčovým faktorom pre vysvetlenie prečo platy nízkopríjmových a strednopríjmových pracujúcich nerástli s infláciou,“ hovorí Rodgers.

Bez kolektívneho vyjednávania zvyšujúceho platy, predovšetkým pre prácu modrých golierov – priemerný príjem stagnoval.

Medzinárodná konkurencia je ďalším faktorom. Zatiaľ čo globalizácia pozdvihla v rozvíjajúcich sa krajinách milióny z chudoby, nebola to práve výhra pre pracujúcich strednej triedy v USA.

Fabrikoví pracujúci videli presun mnohých svojich pracovných miest do krajín, kde je práca lacnejšia, čo kládlo viac tlaku na americké mzdy.

„Ako sme sa viac prepojili s Čínou, stavia to otázku toho, či sú naše platy nastavované v Pekingu,“ hovorí Rodgers.

Keďže je pre USA ťažšie konkurovať s lacnejšími výrobnými nákladmi v zahraničí, vytvorila sa primárne služby vytvárajúca ekonomika. Tento trend znamenal kultúrny posun v pracovných schopnostiach, ktoré hľadajú americkí zamestnanci.

Zatiaľ čo pred 50 rokmi bolo mnoho príležitostí pre modré goliere, ktorí mali len diplom zo strednej školy, hľadajú teraz zamestnávatelia „soft schopnosti“, ktoré sú zvyčajne zdokonaľované na vysokej škole, hovorí Rodgers.

Výhoda pre bohatých
Kým priemerní ľudia strácali v ekonomike pôdu, zúžitkovali najbohatší niektoré z rovnakých faktorov, a zarážali ešte väčší klin medzi seba a zvyšok Ameriky.

Napríklad, i keď bola globalizácia ťahom na prácu, bola hlavnou výhrou pre korporácie, ktoré použili svetové kanály na redukciu nákladov a vzrast ziskov. Naviac, nové trhy po svete vytvorili dokonca väčší dopyt po ich produktoch.

„S globálnou ekonomikou, ľudia, ktorí majú výnimočné schopnosti... či vo finančných službách, technológiách, zábave alebo médiách, majú väčší priestor a možnosti byť ocenení,“ vraví Alan Johnson, kompenzačný konzultant Wall Street.

Dôsledkom toho sa od 1980-tych rokov významne zväčšila nerovnosť medzi mzdami vysokoškolsky vzdelaných pracujúcich a absolventmi stredných škôl.

V 1980 zarobili pracujúci so stredoškolským diplomom asi 71% z toho, čo mali
vysokoškolsky vzdelaní pracujúci. V roku 2010 číslo padlo na 55%.

Ďalší poháňač bohatých: Burza cenných papierov.

S&P získal od roku 1970 viac ako 1300%. Pokiaľ toto pomohlo americkej ekonomike k rastu, zisky nepomerne zožali bohatí.

Verejná politika posledných pár dekád len posilnila tento trend.

1980-te roky boli obdobím anti-regulácie, predsedaným prezidentom Reagan-om, ktorý uvoľnil zákony riadiace banky a hospodárnosť.

Hlavná zmena hry prišla počas Clinton-ovej éry, keď boli odstránené bariéry medzi komerčnými a investičnými bankami, ustanovené počas obdobia po Veľkej hospodárskej kríze.

V roku 2000 Commodity Futures Modernization Act tiež oslabil vládny dozor komplexných záruk, umožňujúc štart finančných inovácií vytvorením bezprecedentného množstva bohatstva ako pre celkovú ekonomiku, a tiež pre priamo zapojených vo finančnom sektore.

Zníženie daní uzákonené počas Bushovej administratívy a rozšírené za Obamu predstavovalo tiež veľké šťastie pre tých najbohatších v krajine.

A keď vtedy predseda Federálnej banky Alan Greenspan znížil mieru záujmov na nové minimum za dekádu, zažil trh s nehnutľnosťami neriadený rast.

„Všetci sme pili tú šumienku, Greenspan obsluhoval bar, Bernanke a akademický ústav dodával alkohol,“ napísal vedúci riaditeľ Deutsche Bank Ajay Kapur vo výskumnej správe v roku 2009.

No príbeh nedopadol dobre. Napokon sa to všetko rozpadlo, čo malo za následok najhorší ekonomický pokles od Veľkej hospodárskej krízy.

S mierou nezamestnanosti stále neprimerane vysokou a trhom s nehnuteľnosťami ukazujúcim isté znaky odrazu, sa americká stredná trieda stále potáca z dopadov Veľkej krízy.

Zatiaľ čo zisky korporácií znova burácajú a burza s cennými papiermi sa vopred napcháva, najbohatší ľudia naďalej zatieňujú ich náprotivky zo strednej triedy.

„Myslím, že je to hrozne ťažká situácia, pretože to, k čomu sa zrejme blížime je nejaký druh triedneho boja,“ hovorí Johnson.


[ Zdroj: http://money.cnn.com/2011/02/16/news/economy/middle_class/index.htm?iid=MPM ]

O alternativách IV - Komunismus jako alternativa

Michael Hauser | denikreferendum.cz

Co je vlastně alternativou k současnému systému? Když se rozpadá víra v sociálně demokratickou cestu k sociálnímu státu, pak se znovu vrací idea komunismu.

Někdy si člověk připadá jako v divadelní hře, kterou by mohl napsat Hegel. Konec vypadá jako začátek, ale v převrácené podobě. Na začátku, v první fázi alternativ, vystupuje minulý režim jako strašidelná alternativa, která pomáhá ustavit polistopadový neoliberální kapitalismus. Pak se objevuje druhá fáze, v níž se jako alternativa jeví sociální stát. Je tu víra v sociální demokracii jako krotitele dravé zvěře. Až se naučí nové postupy nebo si vzpomene na ty staré, neoliberální kapitalismus zkrotne a nechá se vést k sociálnímu státu.

Tato víra se však drolí. Ani za dvacet třicet let, kdy vládne neoliberalismus, sociálně demokratické strany nedokázaly vztyčit hráze, které by neoliberalismus zastavily. Blairovská třetí cesta selhala, a nový recept není na světě. Sociální demokraté tak používají podobnou rétoriku, jakou známe z minulého režimu: musíme být trpěliví. Sociální stát lze udržet nebo i rozvinout a jenom pesimisté tomu nevěří. Problémy jsou, ale pouze dočasné. Překonejte pesimismus, a pomozte nám zdolávat překážky. Je třeba být optimistou, i když se realita stále více rozchází s naším cílem.

Pak přichází třetí fáze alternativ, jejímž začátkem byly demonstrace v Seattlu v roce 1999 a vznik alterglobalizačního hnutí. Když strany sociálně demokratické nedokázaly zadržet neoliberalismus, mnozí nesouhlasili. Byl to nesouhlas nejen s neoliberalismem, ale i s kompromisy, které sociálně demokratické strany uzavřely s neoliberalismem. Na začátku bylo zjištění, že tu vlastně není žádná významná síla, která by se neoliberalismu postavila rázně na odpor. Alterglobalizační hnutí se dá chápat jako reakce na dlouhodobé selhávání levicových stran.

Jak je to s alternativou? Immanuel Wallerstein mluví o duchu Porto Alegre, o představě jiného světa. Heslo „Jiný svět je možný“ především vyjadřuje proměnu politické imaginace, lépe řečeno její opětovný nástup. Zde je vidět propast mezi duchem Porto Alegre a sociálně demokratickou politikou možného. U sociálně demokratických stran je sociální stát poslední hranicí politické představivosti. Nejde se dál než k představě, že sociální stát nám zůstane. Duch Porto Alegre k nám mluví tak, že je možné to, co se pro sociální demokracie stalo nemožným: zásadní změna světa, taková, že svět bude jiný.

Hlavní není to, jak přesně má tento svět vypadat, nýbrž probuzení politické imaginace nespoutané tím, co se zrovna jeví jako reálné. V tom tkví historický přínos alterglobalizačního hnutí. Bez probuzení politické imaginace by všechny alternativy působily jako pouhé konstrukce. Po celou dobu tu byly nějaké návrhy alternativ, ba rozpracované modely jiné společnosti, ať už tržní socialismus Aleca Noveho (viz jeho „Ekonomika uskutečnitelného socialismu“), Albertova a Hahnelova participativní ekonomika, parecon, nebo Cockshottův a Cottrellův kybersocialismus spojující kybernetické plánování s radikální demokracií.

Nezáleží totiž jenom na tom, jestli existují návrhy alternativní společnosti, ale i na tom, zdali je tu hnutí, které nějakou alternativu hledá. Co duch Porto Alegre změnil, je vztah k těmto návrhům. Už nepůsobí pouze jako abstraktní teoretické diskuse, nýbrž také jako odpověď na to, co určité hnutí hledá.

Hlavním omezením alterglobalizačního hnutí však je, že se zaměřilo na boj s neoliberalismem, ale ne s kapitalismem. To byl jeden z důvodů, proč toto hnutí zůstalo nesoudržné a nedospělo k nějaké globální politické struktuře, která by něco reálného změnila. Proti neoliberalismu jsou konzervativci, socialisté, komunisté. Jejich shoda je zaplacena tím, že se neshodnou na pozitivně formulovaném programu. Je naším cílem návrat před neoliberalismus (nebo ještě dál), anebo překonání kapitalismu?

Ekonomická krize napomohla tím, že vrátila do hry pojem kapitalismus. To je změna perspektivy. Neoliberalismus se začíná chápat jako určitá varianta kapitalismu. Neběží jenom o neoliberalismus, protože problém leží hloub, na rovině celého socio-ekonomického systému, založeného na soukromé akumulaci bohatství. K tomuto poznání se však dospívá oklikou, tím, že všechen odpor proti neoliberalismu, který zůstává pouze u kritiky neoliberalismu, se ukazuje jako bezúspěšný.

Jakmile se dostaneme až sem, pak se to s alternativami začíná vyjasňovat. Co je vlastně alternativou vůči kapitalismu? Alternativou je systém, který se zakládá na společném vlastnictví základních zdrojů bohatství. Ať už jej pojímáme jakkoliv, jako soustavu samosprávných ekonomických jednotek nebo systém participativního plánování, nevymyslíme přesnější název než komunismus. „Socialismus“ zůstává víceznačný. Za socialistu, třebaže národního, se může prohlásit i Hitler, za komunistu nikoliv. Komunismus je ono hledané slovo pro alternativu vůči dnešnímu systému.

zdroj: http://www.denikreferendum.cz/clanek/9724-o-alternativach-iv-komunismus-jako-alternativa

Rasizmus a multikulturalizmus - Prednáška s diskusiou (video)