Zoznam špecifických požiadaviek hnutia 15-M

Uverejňujeme požiadavky protestujúcich, ktorí už tretí týždeň okupujú námestie Puerta del Sol v Madride, ktoré poslali redakcii stránky roarmag.org.

(článok môžete podporiť tu: vybrali.sme.sk)

Preložené z anglického prekladu od Jérôme Roosa (ktorý pravdepodobne prekladal z Katalánčiny).

Toto sú niektoré z krokov, ktoré ako občania považujeme za základné pre regeneráciu nášho politického a ekonomického systému. Komentujte ich a predkladajte svoje na zhromaždeniach!

1. ELIMINÁCIA PRIVILÉGIÍ POLITICKEJ TRIEDY:

Prísna kontrola neúčasti v ich volených pozíciách. Špeciálne sankcie za zanedbanie ich povinností.

Zrušenie privilégií vzťahujúcich sa k plateniu daní, rokov prispievania a dôchodkového systému. Vyrovnanie platov volených úradníkov k priemernej mzde v Španielsku plus prostriedky potrebné na riadne vykonávanie ich funkcií.

Zrušenie imunity. Súvisiacej s korupciou a zločinom.

Povinné zverejňovanie majetku všetkých verejných úradov.

Zredukovanie voľne vykazovateľných výdavkov.

2. PROTI NEZAMESTNANOSTI

Prerozdelenie práce, alebo podpora skracovania pracovného času a zosúladenie prác za účelom eliminovať štrukturálnu nezamestnanosť (t.j., kým nezamestnanosť neklesne pod 5%)

Odchod do dôchodku v 65 a nezvyšovať kým sa neeliminuje nezamestnanosť mladých.

Bonusy pre spoločnosti s menej než 10% zmluv na dobu určitú.

Istota pracovného miesta: zakázať kolektívne výpovede, alebo objektívne dôvody vo veľkých spoločnostiach, zatiaľ čo veľké firmy majú výhody a daňové úľavy, zabezpečiť tak, že dočasní pracovníci nedostanú práce, ktoré by mohli byť pevnými pracovnými miestami (Ospravedlňujem sa, ale nerozumiem tejto vete, prosím navrhnite lepší preklad - Jérôme Roos).

Znovuzavedenie 426€ dávky pre všetkých dlhodobo nezamestnaných.

3. PRÁVO NA BÝVANIE:

Vyvlastnenie postavených budov, ktoré neboli predané, za účelom poskytnúť ich trhu so sociálnym bývaním.

Poskytnutie dotácií pre mladých ľudí a všetkých chudobných ľudí.

Umožniť dación en pago (vrátenie kľúčov od bytu banke výmenou za zrušenie hypotéky).

4. KVALITNÉ VEREJNÉ SLUŽBY:

Odstránenie nepotrebných nákladov vo verejnej správe a zriadenie nezávislej kontroly rozpočtu a výdavkov.

Nábor zdravotného personálu za účelom odstránenia zoznamov čakajúcich pacientov.

Nábor učiteľov za účelom zabezpečiť riadny pomer študentov na triedu, pracovné skupiny a podporné skupiny.

Zníženie ceny školného na vysokých školách, aby odpovedalo cene diplomu a ročníkov.

Verejná podpora výskumu za účelom zabezpečiť jeho nezávislosť.

Lacnú, vysoko kvalitnú a ekologicky udržateľnú verejnú dopravu: znovuzavedenie vlakov, ktoré sú nahrádzané AVE (vysokorýchlostné vlaky), s pôvodnými cenami; lacnejšie lístky na autobus; obmedzenie individuálnej automobilovej dopravy v centrách miest; budovanie cyklochodníkov.

Miestne sociálne zdroje: efektívne zavádzanie právnických skupín, mestských lokálnych kariérnych sietí, miestnych služieb sprostredkovania a poradenstva.

5. KONTROLA BÁNK:

Zákaz akejkoľvek finančnej pomoci, alebo kapitálových injekcií bankám: spoločnostiam v problémoch by malo byť umožnené zlyhať, alebo ich znárodniť, aby vytvorili verejnú banku pod spoločenskou kontrolou.

Zvýšenie daní pre banky v priamej úmere k sociálnym škrtom prijatých počas tejto krízy spôsobenej zlým manažovaním.

Navrátenie všetkých bánk, ktoré prijali peniaze z verejnej pokladnice do spoločného vlastníctva.

Zákaz investovania španielskych bánk v daňových rajoch.

Nariadenie sankcií na špekulácie a bankové, neslávne známe praktiky.

6. DANE:

Zvýšenie daní na veľké bohatstvo a banky.

Odstránenie SICAV .

Vymáhanie daní zo súkromného kapitálu.

Skutočnú a efektívnu kontrolu daňových únikov a pohybu kapitálu do daňových rajov.

Medzinárodná podpora prijatia dane na medzinárodné prevody kapitálu (Tobinova daň).

7. SLOBODY A PARTICIPATÍVNA DEMOKRACIA:

Nie kontrole cez internet. Zrušenie Sinde zákona.

Ochrana slobody informácií a invetigatívnej novinárčiny.

Povinné a zaväzujúce referendá o širokozasahujúcich témach, ktoré menia životy ľudí.

Záväzné referendá o akomkoľvek zavedení opatrení prijatých Európskou úniou.

Zmena volebného zákona v záujme zabezpečiť skutočne reprezentatívny systém, ktorý nediskriminuje, a ktorý je proporcionálny k akejkoľvek politickej, či sociálnej vôli, kde čistý hlasovací lístok a nehlasovanie majú takisto zastúpenie v legislatíve.

Nezávislosť súdnictva: reforma prokuratúry v záujme zabezpečiť jej nezávislosť, vymenovanie členov Ústavného súdu a Najvyššej súdnej rady exekutívou.

Zavedenie efektívnych mechanizmov na zabezpečenie vnútornej demokracie v politických stranách.

8. REDUKCIA VOJENSKÝCH VÝDAVKOV

zdroj: http://roarmag.org/2011/05/list-demands-spanish-protesters-15-m-madrid/

Sme armáda zombíkov

MALCOLM KLIMOWICZ | Adbusters
Pohltená konzumerskou kultúrou

Prídem domov z práce, unavený a prázdny. Príliš uťahaný pre ľudské interakcie, stláčam gombík na diaľkovom ovládači a tupo zízam do veľkej televíznej škatule. Netrvá dlho než reklamy a nekonečná prehliadka predstavovaných tovarov zaplaví moje zábrany a prenikne do mojej mysle. Každý detail každej správy je starostlivo vypočítaný, vytvorený na opakovanie a hypnotizovanie, hraný znova a znova až kým to ohúrenie konečne zaberie. Vnútri. A moja hlava je teraz zaplnená hlúpou túžbou. Rýchle pretáčanie. Ako feťák pri úpadku, vrážam do sterilných chodieb obchodného domu akoby v nejakom tranze. Obklopuje ma pestrá skupina nakupujúcich, všetci sú rovnakí – sklené oči, prázdne pohľady, tváre skrútené do nepekných masiek žiadostivosti. Sme armádou zombíkov. Namiesto mozgov a ľudského mäsa hltáme strategicky umiestnený tovar a cenovo prístupné tovary vyrobené v Číne. Rýchlo vyprázdnim svoju plastovú kartu a svoju dušu, vracajúc sa domov s odmenou nákupných tašiek. Všetky sú plné masovo vyrábaným odpadom, rýchlo zahodeného na hromadu ďalšieho odpadu, ktorý som nahromadil. Zajtra sa zobudím, dám si kávu a opustím pohodlie a bezpečie svojho domova za prácou. Strávim ďalší dlhý a únavný deň v zazmluvnenej monotónnosti, ktorá sa pretvaruje za prácu. Keď skončí, opäť sa vrátim domov a budem odpočívať pred veľkou televíznou krabicou a čakať na žiariace reklamy, ako malé čiastočky prenikajúce do toho, čo ostalo z mojej mysle. A každú noc si hovorím, „možno jedného dňa vytiahnem kábel.“


[ Zdroj: http://www.adbusters.org/magazine/90/consumer-zombies.html ]

Informácie z prvej ruky #Španielska revolúcia

KONO MATSU | Adbusters
Svetom vanie duch povstania


Za posledných niekoľko dní obsadili tisíce španielskych obyvateľov hlavné námestie Madridu a požadovali systémovú politickú, ekonomickú a spoločenskú zmenu. Manifestujúc za bojového pokriku „Chceme naozajstnú demokraciu: nie sme tovar v rukách politikov a bankárov,“ priniesli títo bežní ľudia zmenení v rebelov k brehom Západu ľudového ducha povstania, ktorý vanul v arabskom svete. Zrejme to nie je historická náhoda, že zo všetkých západných národov má Španielsko najunikátnejší historický vzťah s Islamom: krajina bola kedysi súčasťou moslimského kalifátu, arabčina bola hlavným jazykom veľkých regiónov až do 15. storočia a mnohý jeho obyvatelia majú predkov, ktorí boli kedysi moslimami. Nechajme to za úlohu pre budúcich historikov hnutia do debát, faktom ostáva, že ľudia zo Španielska spravili ďaleko viac ako len presunuli Tahrir do Madridu. V skutočnosti transformovali model Tahriru do dokonca ešte demokratickejšej formy. Vymysleli ako uskutočniť ľudovú revolúciu spôsobom, ktorý vzplanie v predstavivosti Západu.

Všeobecne povedané, taktickým prienikom egyptských aktivistov bola myšlienka zmocniť sa verejného námestia a premena ich prítomnosti na symbol dostatočne silný na zvrhnutie tyrana. Aby sme boli spravodliví, tento model bol úspešne použitý predtým, napríklad v 1986, vo filipínskej Revolúcii ľudovej moci, v ktorej dva milióny protestujúcich okupovalo Epifanio delos Santos Avenue, no hlavným zlomom egyptských aktivistov bolo dokázať, že táto taktika bola opäť dôležitá a že dokonca i ten najväčší policajný štát nemôže zastaviť ľudí keď sa sami spontánne organizujú. Darom Egyptskej revolúcie bola istá dávka optimizmu, že prišla revolučná jar, v ktorej, použijúc slogan protivojnového hnutia 9/11, iný svet je možný.

Španielska revolúcia posúva lekciu Tahriru o krok ďalej. Skôr než iba chopenie sa námestia Puerta del Sol, premenili ľudia Madridu ulice v dôkaz, že skutočná, priama demokracia je možná. Heslom tejto revolúcie je „schôdza“, hodiny diskutovania, kde sa ľudia rozhodovali o svojich požiadavkách, svojom vyhlásení, a osude ich hnutia bez lídrov. Horizontálna, de-centralizovaná, ľudová moc sa zrealizovala. Reportér španielskych novín El Pais opisuje túto scénu takto:

„O ôsmej hodine večer začína schôdza. Je tu sto ľudí sediacich na zemi. Ľudia rôznych vrstiev. Prevažne mladí. Niektorí majú na sebe polokošele Ralph Lauren, iní potrhané tričká bez rukávov. Upravený chlapec si vymieňa myšlienky s hipisákom. Hovoria. Sú odlišní, no je tu jedna vec, ktorá ich spája. Sú unavení z tohto klamstva, sú unavení z toho, že sú politickými bábkami povrchných sloganov, obvinených politikov zo zoznamov. Refrén: „Volajú to demokracia, lenže toto to nie je.“

Španielska revolúcia je najďalej kam súčasní aktivisti doposiaľ došli pri oživovaní sna o skutočnej demokracii. V nasledovných slovách reportéra môžeme napokon okúsiť príchod slávnej komúny, politického zhromaždenia slobody a rovnosti, ktoré plodí skutočnú revolúciu, pretože od základov mení spoločenské zväzky:

„V stredu ráno je pobúrená mini-republika plne funkcieschopná. V každom rohu sú stretnutia. Zhromaždení lemujú vchod stanice Metra odkazmi na bielych plachtách. Je z toho maľba rozhorčenia. Mapky plánujúceho mesta naznačujú, kde sa nachádzajú komisie. Jedna vedľa ostatných pouličných lámp na námestí: Moc, Akcia, Rozšírenie, Vnútorná koordinácia, Zákonná, Ochrana/Upratovanie, Infraštruktúra (stratené veci), Komunikácia. Ošetrovňa je plná liekov a obväzov. Každú noc dávajú bary a reštaurácie v tejto časti kemperom všetko, čo ušetria. Na miesto zo stravou prichádzajú gazdinky s plnými nákupnými košíkmi. Majiteľ reštaurácie prináša nádoby plné duseného mäsa... vybavilo sa 200 právnikov... Celkovo 15 zdravotných sestier. Sedem solárnych panelov, 15 počítačov.“


Navštívte RoarMag.org a prečítajte si celý očitý popis prvých dní Španielskej revolúcie a vráťte sa a pošlite svoje dojmy.

[ Zdroj: https://www.adbusters.org/blogs/adbusters-blog/inside-spanishrevolution.html ]

Eduard Chmelár - Pamätník obetiam kapitalizmu

Pri príležitosti 80. výročia udalostí v Košútoch. Video môžete podporiť TU: vybrali.sme.sk/c/Eduard-Chmelar-Pamatnik-obetiam-kapitalizmu

Znaky revolučnej jari v Európe

MICAH WHITE | Adbusters
Dostane sa ľudová vzbura na kontinent?

Vo Veľkej Británii dodáva stále zhovievavejšia súdna moc odvahu protestujúcim proti klimatickým zmenám. Dva posledné príklady ukázali, že sudcovia sú vnímavejší k „zákonitému sprosteniu viny“, v USA taktiež známemu ako „nevyhnutná obrana“, legálnemu argumentu, že nie je zločin konať nelegálne ak je to robené za účelom predídenia väčším škodám ako globálne otepľovanie. Pri poslednom vynášaní rozsudkov jeden sudca dokonca pochválil prostestujúcich, ktorí chceli zatvoriť tepelnú elektráreň ako „decentných mužov a ženy s pravým záujmom o druhých“ a povedal, „nemáme pochýb, že každý z vás konal s najvyššími možnými motívmi.“ Aktivisti teraz plánujú dokonca odvážnejšie akcie.

Vo Francúzsku bolo za posledné roky možné vidieť publikácie veľkých antikapitalistických prác. Alain Badiou, vo svojej Komunistickej hypotéze, tvrdí, že jedinou cestou vpred je opätovné chopenie sa princípu radikálneho egalitarizmu, ktorý je abstraktným konceptom komunizmu. Za spomenutie taktiež stojí Badiouova prebiehajúca intelektuálna spolupráca so slovinským filozofom Slavojom Žižekom, ktorého posledné knihy, Najprv ako tragédia, potom ako fraška a Život v dobe konca, predstavujú pôsobivý náčrt pre radikálnu politiku založenú na „eschatologickom apokalyptizme“, ktorý sa snaží „narušiť“ súčasný kurz dejín. A potom je tu anonymne napísané Coming Insurrection [Blížiace sa povstanie], anarchistický manifest, ktorý volá po formovaní autonómnych komún, z ktorých sa majú spustiť sabotážne kampane: „Narúšajte všetko – to bude prvý reflex všetkých, ktorí sa búria voči tomuto súčasnému poriadku... zastaviť cirkuláciu znamená rovnako zablokovať produkciu.“ Indignez-vous! (Zakričte!) Stéphaneho Hessela je posledným barometrom ľudového hnevu. V nej Hessel, 93-ročný veterán odporu proti nacizmu v Druhej svetovej vojne, nabáda mladých, aby viedli vojnu vzdoru proti kapitalizmu rovnakým spôsobom, ako kedysi tajné skupiny bojovali s fašistami. Doposiaľ sa z tohto pamfletu predalo 600 000 kópií.

A celý kontinent videl vodopád vášnivých protestov. V októbri bol predseda vlády Islandu napadnutý vajíčkami; muž zaparkoval betonárske auto v bráne Írskeho parlamentu na protest proti záchrane bánk; a tri milióny ľudí vo Francúzsku sa podieľali na ôsmich dňoch rebélie, blokovali ropné rafinérie a palivové sklady až kým čerpacie stanice nevyschli. V nasledovných mesiacoch roztrieskali študenti v Londýne hlavné sídlo Britskej konzervatívnej strany, a Grécko bolo vypnuté svojím siedmym generálnym štrajkom roka, kým protestujúci niesli cedule, na ktorých bolo napísané „Nenechajte nás žiť ako otrokov!“



Teraz, inšpirovaní revolučnou jarou arabského ľudu, tu sú náznaky, že európsky kontinent je pripravený na výbuch. 15. mája desiatky tisícok neistých pracujúcich, študentov a nezamestnaných vpochodovali do päťdesiatich miest v Španielsku, pred okupáciou Puerta del Sol, hlavného námestia v Madride. Skúsenosť Tahriru bola jasne prítomná v mysliach protestujúcich. Jeden organizátor prisľúbil, že ak sa polícia pokúsi „odohnať nás, sadneme si, všetko bude mierumilovné, a ak budeme následne rozohnaní, vrátime sa zajtra späť.“



[ Zdroj: http://67.192.229.59/magazine/94/activist-energy-europe.html ]

Viac foto na:
http://www.elpais.com/fotogaleria/Protesta/Movimiento/elpgal/20110517elpepunac_3/Zes/38

Shell sa „ospravedlňuje“ za celosvetové škody v dodatku „erratum“ k výročnej správe

Friends of the Earth
Spoločnosť taktiež tvrdí, že Shell „sa poučil z týchto chýb“ a zaväzuje sa prebrať „plnú zodpovednosť pri predchádzaní a znižovaní nákladov na životné prostredie a ľudí zasiahnutých našimi operáciami“.

Haag, Holandsko, 17. máj, 2011: Počas výročného valného zhromaždenia (RVZ) v Haagu dnes Priatelia Zeme predstavili k výročnej správe firmy Shell k roku 2010 dodatok s názvom „erratum“ [omyl] [1]. V tomto sparodovanom “erratum”, ktoré bolo distribuované medzi akcionármi, Shell „pripúšťa“, že „spôsobuje mnoho neželaných a nie nutných škôd“ pri svojich globálnych operáciách s ropou, plynom a biopalivami. Spoločnosť taktiež tvrdí, že Shell „sa poučil z týchto chýb“ a zaväzuje sa prebrať „plnú zodpovednosť pri predchádzaní a znižovaní nákladov na životné prostredie a ľudí zasiahnutých našimi operáciami“.

„Erratum“ vydané dnes Priateľmi Zeme [Friends of the Earth International] vypichuje 12 prípadov z piatich rôznych kontinentov. Ukazuje klimatické a iné dopady na životné prostredie z ropných a plynových operácií Shellu, no ukazuje i zainteresovanosť Shellu na porušovaní ľudských práv a pracovnej protiprávnosti, ako napríklad tie ústiace zo spoločného podnikania Shellu s brazílskym producentom biopalív Cosan S.A., čo sa spájalo s otrockou prácou a porušovaním pracovných práv. Ďalej správa udáva prípady korupcie a zásahy do politiky za účelom zabezpečenia obchodných ziskov. Erratum, ktoré by malo slúžiť ako budíček pre akcionárov a výbor Shellu, je podložená podrobnou správou o týchto 12-tich prípadoch vrátane život ohrozujúceho znečistenia, úplatkárstva, otroctva a porušovania národných a medzinárodných zákonov.

Paul de Clerck, koordinátor korporátnej kampane za Priateľov Zeme, povedal: „Očakávame, že sľuby v errate, ktoré sme pre Shell napísali, sa stanú skutočnosťou. Shell si je dobre vedomý škôd, ktoré spôsobuje životnému prostrediu a porušovania práv miestnych komunít, v ktorých je zainteresovaný. Chceme, aby spoločnosť prijala opatrenia na ozdravenie týchto škôd a predišla ďalším previneniam“.

Počas prezentácie „errata“ akcionárom a výboru Shellu dnes, boli prítomný i predstavitelia z rozličných komunít, ktoré zasiahli zločiny Shellu:
Eric Dooh, nigérijský farmár, ktorý dal Shell v Holandsku pred súd [2] kvôli odmietnutiu vyčistiť ropné škvrny na jeho rybníkoch a poliach, povedal: „Ropné škvrny z potrubí Shellu spôsobili vode a poľnohospodárskej pôde v našej dedine vážne znečistenie. Chceme, aby Shell vyčistil znečistenie tak, aby sme mohli opäť rybárčiť a farmárčiť“.

Lionel Lepine, reprezentujúci Athabasca Chipewyanskú First Nation v Kanade, povedal: „Operácie s dechtovými pieskami Shellu porušujú náš tradičný spôsob života. Nivočia náš vzduch, vodu, pôdu a liečivé rastliny a vtáctvo, ryby a zvieratá, na ktorých sme závislí, aby sme uživili našich ľudí.“ Pán Lepine taktiež tvrdí, že „Stopy Shellu v našej krajine budú mať multi-generačný dopad na naše ešte nenarodené deti, porušujú naše pôvodné práva, práva našej posvätnej Matky Zeme a sme tu na RVZ, aby sme im dali na vedomie, že ich zastavíme.“

Priatelia Zeme požaduje od Shellu, aby spoločnosť:
• Vyčistila znečistenie a kompenzovala obete
• Zdokonalila údržbu svojich operácií a zabránila tak novým prípadom znečisťovania
• Zredukovala uhlíkovú stopu svojich operácií
• Zrušila operácie predstavujúce vážne ohrozenie vodným zdrojom, zdraviu, poľnohospodárstvu a biodiverzite, ako rozsiahle štiepenie zemného plynu, dechtové piesky, arktické a hĺbkové vŕtania
• Zastaví porušovanie ľudských práv a vykompenzuje obete




Poznámky
[1] Parodované erratum si je možné stiahnuť tu: http://www.foei.org/shell-report
[2] 19. mája bude Eric Dooh po prvýkrát čeliť Shellu na súde na pojednaní v Haagu. Pre viac informácií o súdnom prípade a o tom, čo sa stane 19. mája navštívte prosím: www.milieudefensie.nl/english/shellinnigeria

[ Zdroj: http://www.foei.org/en/media/archive/2011/shell-apologises-for-worldwide-damage-in-201cerratum201d-to-annual-report ]

Peking

CHARLES HUMPHREY | Adbusters
Ostrá hrana kapitalistického nihilizmu

Nepreniknuteľný šedý opar je tak hustý, že slnko je len kalnou červenou žiarou, sviecou v hmle. Plynové a elektrické motorky zbuchané z kovových tyčiek a plastovej fólie, ktoré majú kryť potenciálnych pasažierov pred vetrom a chladom. Smetie za dňa rozsypané po uliciach, pozbierané do kôpok a potom zapálené kvôli troche tepla v noci. Pouliční darebáci s prázdnymi tvárami, otrhané šaty a zodrané topánky, oči prázdne od drog, zúfalstva a podvýživy. Ženy dostupné za najnižšie možné ceny, znudené tváre na gaučoch, sledujúce televíziu a fajčiace Zhongnanhai cigarety pod ružovými svetlami. Pilníkujú si nechty a tliachajú v kulisách na hranici bežnej domácnosti, ďaleko od dráždivej teatrálnosti amsterdamskej uličky, no akosi viac perverznejšie v tom zmysle. Značky a billboardy sľubujúce implantáty pŕs, liposukciu a potraty ďaleko prevyšujú tie vtláčané minerálky a penu na holenie. Silne odlišná vízia svetského. Neustále budovanie a búranie, trosky a roxory a prázdne plastikové nádoby od farby. Budovanie a prestavovanie a búranie a renovovanie a zastarávanie objavujúce sa znova a znova za stále rýchlejších krokov bez rozoznateľného začiatku a konca. Rozličné –ávania a –ovania vytvárajúce taký koncepčný zmätok, že ich rozdiely končia v púhej „práci“. Záverečný chaos neprestajne pretvárajúci kedysi známu krajinu, deň po dni pribúdajú a prestupujú nové ploty a steny z vlnenej ocele namaľované namodro, zabraňujú prístupu k obľúbeným obchodom, chodníky sú popretŕhané a postavené tehlové múry, zničené a znova postavené v priebehu dní bez zjavného funkčného zámeru. Úplná strata akéhokoľvek kontextu alebo zmyslu, nič než šialený pohyb na vytvorenie ilúzie posunu, aby sa zakryla trápna pravda, že nič sa nedeje.


To je Peking, 2010. Kde som to len predtým videl? Tieto pohľady sú ako nejaký sen, ktorý som mal od detstva, dojem tajomna, spomienky naraz utešujúcej i desiacej. Kde som videl týchto pouličných predavačov, tieto dáždniky, stúpajúcu paru, obaly poletujúce v dažďom ulízaných uliciach, fluoreskujúce svetlá odrážajúce sa od nich? Kde som cítil strach z oficiálnej moci, kde dokonca vystrojená stráž univerzitnej brány a hrajúci sa policajt, kráľ svojho mraveniska, sú nepriateľmi, ktorých sa vždy snažím upokojiť? Kedy som cítil tú úzkosť, že by požiarny inšpektor mohol chcieť trhnúť nejaký zisk zo svojej „bezpečnostnej inšpekcie“ z môjho apartmánu v betónovom bloku? Prečo je mi to všetko tak známe?


A potom mi to napadlo. Toto je koniec sveta. Peking je bod nula. Filozof Slavoj Žižek vo svojom Vitajte v pustine Reálna napísal, že Američania boli uchvátení pohľadom na padajúce dvojičky preto, lebo to bol naozajstný prejav niečoho, čo vo svojich virtuálnych životoch zažili nespočetnekrát predtým. Scéna akčného filmu lietadla a explózie, dymu a kriku, heroizmus a žiaľu, boli celkom podobne zažité v stovkách podôb. A teraz vysvitá, že to, čo ma priviedlo do Pekingu je spôsob, akým sa skutočnosť rúti vpred, aby sa spojila s virtuálnou skúsenosťou, akú som už predtým mnohokrát zažil. Peking je koniec sveta, ktorý som videl vo filmoch ako Children of Men, Blade Runner, Mad Max a iných. Nie ten koniec sveta asteroidov, lávy a topiacich sa ľadových vrcholkov, žiadne výbuchy a záchvevy, ale duševný koniec sveta, kolaps poriadku a rozumu vedený samotnou spoločenskou logikou, ktorá ich mala dosiahnuť. Apokalypsa, ktorá necháva kostru spoločenského poriadku nedotknutú a privádza jednotlivcov do ich vlastného pekla. Toto je hrana kapitalistického konca sveta, konečná realizácia nočných mor modernity. Peking je vedený logikou reflektujúceho rozumu, pred ktorým varoval Kierkegaard, orwellovská nočná mora známa prostredníctvom nietzscheovského Posledného človeka, ktorý sa viac nemôže ani opovážiť snívať o marxistickej, leninskej alebo, pri úplnej irónii, dokonca o maoistickej spoločenskej utópii. Táto skutočnosť je tragicky zachytená v príbehu o malom chlapcovi, ktorý sa pred 30-timi rokmi opýtal svojej mamy, „Mami, kedy príde komunizmus?“ len preto, aby dostal zaucho a vynadané za pýtanie sa takýchto hlúpych (a politicky nebezpečných) otázok. Nedávno tento človek, teraz už viac ako 40-ročný, utešoval svoju umierajúcu matku, ktorá na svojej smrteľnej posteli v preľudnenej a slabo personálne vybavenej verejnej nemocnici, prepukla pri tomto dejisku, ktorého bola svedkom keď opúšťala tento svet, v zúfalý plač a spýtala sa, „Syn môj, kedy príde komunizmus?“ Čína je častokrát zobrazovaná ako zaostalá krajina, ktorá sa snaží „dostihnúť“ Západ. Smutnou pravdou je, Čína je ďaleko vpredu v zatáčke hlavnej jednosmerky – Číňania prijali hrozivú pravdu založenia spoločenskej organizácie na lineárnom ekonomickom modeli kapitalistického rastu -, že v globálnom kapitalizme nie je žiaden mesiáš. Niet konca, niet nádeje, niet sna, účelu, len ešte viac pohybu bez posunu v nejakom jasnejšom smere. Rozvoj bez pokroku, zmena bez kontextu, práca bez účelu. Toto je koniec nášho duševného sveta, záver našich príbehov, a Peking je bod nula.


Znaky rozpadu kategórii zmyslu je možné vidieť na uliciach a v každodennom živote. Strata rozdielu medzi rozvojom a poklesom, medzi rastom a úpadkom, ktorý je jasne odhalený v ustavičnom stavaní a búraní a rumoviskách, ktoré vytvára, sa opakuje v každej sfére spoločenského života. Dôsledkom toho je, že keď sa všetky koncepčné kategórie zrútia do seba, všetok zmysel sa stratí a navigácia cez vody života sa stane takmer nemožná. Čím je zločin ak sa stane nerozlíšiteľným od denných aktivít businessmenov, vládnych úradníkov a presadzovateľov práva? Ako je možné udržať dichotómiu zločin/dodržiavanie zákona, keď sa všeobecne prijíma, že logika rastu zisku nariaďuje, že každý, od najmenšieho obchodníka po najvyšších vládnych úradníkov, má záujem o vystúpenie z týchto pravidiel, aby „rozvinul ekonomiku“? Ako je možné udržať rozdiel medzi riadnym rodičovstvom a hrubým zaobchádzaním s dieťaťom, keď záujem o dotláčanie dieťaťa k väčšiemu akademickému úspechu zosilňuje kontrolu nad každým jeho pohybom a rozhodnutím prostredníctvom aktov fyzického a emocionálneho násilia? Čo je zdravie a choroba, ak doktori škodoradostne reagujú na najmenšiu chorobu kobercovým bombardovaním systému s každým liekom, ktorý môžu potenciálne predať svojmu pacientovi.


Fyzický a sociálny dôkaz kolapsu zmyslu v Pekingu je vpísaný do duše každého, kto pracoval dosť na to, aby strhol svoje detské ilúzie. Do mladých myslí sa zasievajú štátom vytvorené ilúzie z komunistickej minulosti, vyrobené na dočasné izolovanie detí od tejto reality, duševná výstuž na ochránenie ich integrity až do skončenia nevyhnutného naprogramovania. Slová ako „harmónia“ a „ľud“ sú nastriekané na každom verejnom ozname, aby zakryli hnilobu v srdci spoločnosti. Zúfalstvo je štandardným stavom pre väčšinu mladých odborníkov a univerzitných študentov dnes. Zúfalstvo, ktoré je častokrát vyjadrované mojimi študentmi, ktorí mentálne vypadávajú zo svojich tried, a mladými, dobre vzdelanými kamarátmi z profesie, ktorí musia divoko bojovať, aby prežili, pričom opakovane zlyhávajú a pýtajú sa kohokoľvek, kto bude načúvať, často za nejakú cenu, „Prečo vlastne žijem?“ Študenti sú nútení špecializovať sa na základe vrtochov ich rodičov a ponúk ich univerzít, podrobovaní rutinne učiť 30 alebo viac hodín týždenne. Mladí odborníci pracujú do bodu vyčerpania za menej ako tisíc dolárov mesačne, žijú v maličkých bytoch, prevádzkovaných takmer kriminálnymi kartelmi agentúr s nehnuteľnosťami s oligopolom, v kompletne deregulovanom nájomnom trhu. Platia päťsto dolárov mesačne za nájom, ktorý sa platí prinajmenšom štyri mesiace vopred, bez možnosti podnájmu, s mesačným sprostredkovateľským poplatkom, ako aj hromadou náhodilých poplatkov, na ktorých sa vás bude nájomná agentúra snažiť dobehnúť a zastrašiť, aby ste ich zaplatili. Väčšina bojuje s tým, aby vyšla z platu, pričom podporuje svojich starnúcich rodičov. Ich jedinou nádejou je naučiť sa trhovým trikom, podvádzať, švindľovať, vymáhať a uplatiť si svoju cestu na vrchol, aby dosiahla nejakú životnú úroveň. Je to verzia modernej informačnej ekonomiky zo scény filmu Metropolis Fritza Langa, kde mladý Feder sleduje ako sú masy robotníkov nakladané do papule mechanického Molocha. Generácia mladých ľudí, ktorá, ak je im daná šanca dýchať, by mohla pôsobiť pozitívnym vplyvom na svoje okolie, vytvárať nové myšlienky, byť dobrými rodičmi alebo prispieť k lepšej spoločnosti, je bezohľadne stravovaná a ponechaná ako vyhorená, s chorobami skazenými telesnými schránkami v štyridsiatke, si skôr častejšie než vôbec rekonštruujú svoje psychické traumy na svojom jednom dieťati, ktoré im je dovolené. Bude to len horšie.


My na Západe radi kritizujeme Čínu pre tieto skutočnosti, prirovnávame mestá ako Peking k mravčím farmám a čínskych ľudí k neľudským robotom. Radi obviňujeme Čínsku vládu z odopierania zákona, viníme ich zo zbedačovania Čínskeho ducha a vykorenenia päťtisícročnej čínskej kultúry. Realita je však taká, že Číňania sa iba rýchlo učia. Západné spoločnosti rozvinuli a prepísali svetu model spoločenskej organizácie, ktorý je zbavený konceptuálnych rozdielov, ktoré sú najdôležitejšie pre vytvorenie zmysluplného sociálneho a duševného obsahu. Jednoduchá binárna rovnica, séria numerických plusov alebo mínusov bola prebratá ako najdôležitejší determinant hodnoty, stability a zmyslu. My na Západe sme mali dostatok šťastia na to, že sme v minulých storočiach zhromaždili dostatočnú moc a bohatstvo, aby sme si až donedávna umožnili izolovať sa od duševnej biedy, ktorú sme uvalili na druhých. Číňania, bez tohto luxusu, pochopili skutočnú podstatu nášho Nového svetového poriadku [New World Order] rýchlejšie a lepšie ako akýkoľvek iný národ. To je dôvod prečo sa Čína stala dejiskom Konca Sveta. Toto nie je „koniec“ v zmysle záveru alebo konečného bodu, no v zmysle realizácie, odhalenia, účelu. Je to prejav nevedomého sna kapitalistického systému spoločenskej organizácie celkovo založenej na binárnej logike finančného rastu. Toto je Svet, ktorý sme vytvorili, a toto je jeho Koniec, zároveň zakončenie starého sna zmyslu a spoločenstva a anti-konca, začiatok nového sveta zbaveného príbehov a rozdielov, ktoré zabezpečovali jednotlivému a spoločnému životu zmysel. Peking je Koncom Sveta, je to náš prázdny cieľ, je nočnou morou, ktorú sme spoločne objali. Počas 20. storočia sme snívali o budúcnosti zloženej z jednotiek a núl, kde by človek a stroj mohli byť jedným. Peking nie je Koncom Sveta preto, že Čína je budúcnosťou, ale preto, že v budúcnosti sme sa rozhodli to nasledovať, budeme všetci Číňanmi.





Charles Humphrey je 25-ročný Kanaďan žijúci v Pekingu, kde vyučuje, píše, študuje čínštinu a venuje sa svojej nevyliečiteľnej závislosti na čínskych bojových umeniach.

[ Zdroj: http://www.adbusters.org/magazine/95/and-then-it-happened.html ]

Polovzdělanost, nepřítel demokracie

MICHAEL HAUSER | Denik Referendum
Polovzdělanost je past, z níž je těžké uniknout. Projevuje se především neschopností propojit jednotlivé poznatky do živého dynamického celku, tedy zlomkovitost poznání. Také zabraňuje tomu, aby si člověk mezery ve vzdělání uvědomil.

Adorno upozorňuje na paradox spojený s tzv. demokratizací univerzit. Demokratizace je pseudodemokratizace, protože cílem je, aby co nejvíce lidí získalo dovednosti a návyky potřebné v současné ekonomice. Jejich celková vzdělanost není důležitá. Ale právě vzdělanost jako schopnost chápat svět v širších souvislostech a myslet vlastní hlavou („Sapere aude,“ jak říkal Kant, „měj odvahu poznávat“) dává člověku jeho autonomii. Idea demokracie předpokládá, že občané se budou projevovat jako autonomní a politicky aktivní bytosti, jež se ptají na svou situaci i situaci společnosti. Když univerzity nevedou k autonomii a ke kritickému myšlení, a vytvářejí apolitické a konformní jedince, podkopávají samotnou demokracii. Adorno uzavírá, že taková demokratizace univerzit způsobuje svůj pravý opak, rozklad demokratických ideálů.

Adorno to psal na konci padesátých let a dá se říci, že zachytil trend, který ještě zesílil a převrátil se do své karikatury. Dnes je to spíš tak, že si většina lidí myslí, že jsou autonomní a svobodní, ale chápou to tak, že autonomie a svoboda spočívá v tom, že přijmou znaky odlišnosti vyprodukované současnou ekonomikou. Tedy je to jakási konformní autonomie. Mohou si koupit pobyt v indickém klášteře nebo nějaký adrenalinový zážitek. Přímo ve zboží je už zakomponován prvek jinakosti: většina druhů zboží chce vyvolávat dojem, že se nějak odklání od předepsaných norem, od normálu, že je extravagantní a originální. „Kup si mě a budeš svůj“ je základem mnoha reklamních sloganů. Originalita, jedinečnost, autonomie se produkuje průmyslově.

To je hlavní změna od dob, kdy psal Adorno. Tehdy se dalo hovořit o zmasovění a konformismu, neboť tehdejší ekonomická produkce měla takovou povahu. Ale ta dnešní vyvolává zdání jedinečnosti a autonomie, a proto většina lidí nepociťuje, že demokracie ztrácí svůj základ, autonomii jedince. Takže tu máme dva druhy autonomie, jednu vyprodukovanou průmyslem, konformní autonomii, a pak tu, která spočívá v kritickém myšlení. Ale tato druhá autonomie je zastíněna tou první a působí to tak, že se bez ní můžeme obejít. Jsme přece autonomní, protože máme pocit autonomie.

Tím pádem se rozmlžila celá otázka autonomie. Proč usilovat o autonomii, když už ji máme? Pocit autonomie brání mnohem víc než bezprostřední konformismus, aby někdo dospěl k reálné autonomii. Bezprostřední konformismus totiž může vyvolat stud a kritickou reakci.

Hlavní překážku na cestě k autonomii vidí Adorno v polovzdělanosti. Tou je něco jiného než nevzdělanost, o níž byla řeč posledně. Ve společnosti nevzdělanosti se lidé nestydí za nevzdělanost a ještě se jí chlubí. Ale jsou tu stále lidé, kteří se snaží vzdělávat. Číhá na ně past: polovzdělanost.

Adorno píše v Teorii polovzdělanosti, že je tu mnoho věcí, které nás nutí k polovzdělanosti. Dvě jsou zásadní, je to nedostatek volného času a pak ponoření do mechanického pracovního procesu, v němž myšlení kostnatí. Nejde ani tak o práci manuální jako spíše o práci vyžadující opakování určitých komunikačních nebo myšlenkových schémat. V dnešní době je to např. práce mobilního operátora, novináře nebo politika.

Čím se polovzdělanost vyznačuje? Především neschopností propojit jednotlivé poznatky do živého dynamického celku, tedy zlomkovitost poznání. To se skládá z tříště informací. I když si nakrásně přečteme celého Nietzscheho, nepropojí se nám to a známe pouze určité vzájemně izolované body. Zkrátka nedokážeme říct, o co Nietzsche usiloval, a pokud ano, tak je to nějak schematické a jednostranné.

Dalším rysem je krátkodobost. Jestliže se jednotlivé poznatky nepropojí do širšího celku, jsou značně nestálé a za okamžik se nám vytratí, aniž po nich zůstane mezera. Zmizí a jejich místo na nějakou dobu vyplní jiný prvek. Naše nynější poznání se nám za chvíli rozplyne, a zůstane nám nanejvýš neurčitý pocit.

A pak je tu ještě jeden rys. Polovzdělanost zabraňuje tomu, aby si člověk uvědomil mezery ve vzdělání. Není v něm vědomí nedostatečnosti, které by jej vedlo dál. Polovzdělanost se projevuje narcistním uspokojením. Vím to nejlépe a nikdo mě nebude poučovat.

Polovzdělanost je past, z níž je těžké uniknout. Adorno říká, že polovzdělanost není předstupněm vzdělanosti, nýbrž jejím smrtelným nepřítelem. Nám nezbývá než tuto past aspoň spatřit a nespadnout do ní. Polovzdělanost není základem autonomie, nýbrž právě jen past. K obnově demokracie, či dokonce k pokusu o demokracii socialistickou je zapotřebí reálné autonomie, tedy vzdělanosti.

Jedna tretina svetového jedla sa vyhadzuje, hovorí štúdia OSN

BBC News
Podľa štúdie, ktorej vydanie poverila agentúra potravín OSN okolo jednej tretiny všetkého jedla vyprodukovaného na ľudskú spotrebu sa vyhadzuje.

Toto množstvo činí viac ako miliardu ton odpadu po celom svete každý rok.

Štúdia odporúča, aby rozvojové krajiny zvýšili produkciu a distribúciu, rovnako ako zastavili stratu toľkého jedla.

Hovorí tiež, že industrializované krajiny musia prestať tak veľa vyhadzovať.

Strata versus odpad

Štúdia OSN Švédskeho inštitútu pre potraviny a biotechnológiu sa zamerala na medzinárodný veľtrh pre priemysel potravinového balenia, ktorý sa má konať pozdejšie tohto mesiaca v Nemecku.

Medzi rozhodujúcimi nálezmi je, že spotrebitelia v bohatých krajinách vyhadzujú takmer toľko jedla, 222 miliónov ton, ako je celková sieťová produkcia jedla sub-Saharskej Afriky.

Neprekvapilo, že výskumníci zistili, že ovocie a zelenina –vrátane koreňov a hľúz- sa vyhadzuje viac ako iné typy jedla.

No správa s názvom Svetové straty a odpad potravín prináša odlišnú analýzu problému pre rôzny typy ekonomiky.

Poverená UN Food and Agriculture Organisation (FAO) rozlišuje medzi stratami a vyhadzovaním jedla.

Straty sa dejú počas produkcie, spracovania a distribúcie jedla. To najhoršie ovplyvňuje rozvojové krajiny. Odpoveďou je zlepšenie technológie a infraštruktúry, píše štúdia.

Vyhadzovanie jedla je v industrializovaných krajinách veľkou témou. Je to spôsobené hlavne kvôli maloobchodníkom a konzumentom odhadzujúcim perfektne jedlé jedlo do koša.

Odpad činí okolo 100kg (viac ako 200 libier) na spotrebiteľa v Európe a Severnej Amerike ročne.

Spotrebitelia v sub-Saharskej Afrike a väčšine Ázie odhadzujú len 6-11kg.

Na maloobchodnej úrovni sú vyhadzované veľké množstvá čerstvého jedla kvôli tomu, ako vyzerá. Švédski výskumníci vyhodnotili prieskumy ukazujúce, že konzumenti boli ochotní kupovať si produkty, ktoré nevyzerali dokonale, za predpokladu, že sú bezpečné a dobre chutia.

Zákazníci majú moc ovplyvniť štandardy kvality a mali by tak robiť, hovorí správa.

A kritizuje reklamy „kúp jedno, dostaneš jedno zadarmo“ pre ich tendenciu viesť k vyhadzovaniu.

Straty a vyhadzovanie potravín sú tiež závažným mrhaním zdrojov – vody, zeme, energií a práce – a prispievajú k emisiám skleníkových plynov.


[ http://www.bbc.co.uk/news/world-europe-13364178 ]

Na mimoriadnom stretnutí v Ríme varovalo OSN pred novou veľkou potravinovou krízou

JOHN VIDAL | The Guardian
Za nestálosť potravinových trhov treba viniť prírodné katastrofy a špekulatívnych investorov, hovorí špeciálny poradca OSN

Svet môže byť na pokraji novej veľkej potravinovej krízy spôsobenej prírodnými katastrofami a agresívnymi trhovými špekulantmi, bolo dnes varované OSN na mimoriadnom stretnutí o inflácii cien potravín.

Stretnutie Food and Agriculture Organisation OSN v Ríme bolo zvolané mesiac po tom, ako vlna tepla a ničivých požiarov v Rusku viedla k drakonickým zákazom vývozu pšenice a vypuknutiu potravinových nepokojov v Mozambiku, pri ktorom zahynulo 13 ľudí. No experti OSN počuli i to, že dôchodkové a penzijné fondy, suverénne majetkové fondy a veľké banky, ktoré špekulujú na komoditnom trhu, môžu byť taktiež zodpovedné za infláciu v cenách potravín, ktorú bolo možné vidieť na všetkých kontinentoch.

V novom spise vydanom tento týždeň, Olivier De Schutter, špeciálny reportér OSN pre potraviny, hovorí, že zvýšenie cien a nestálosť potravinových komodít môže byť vysvetlená iba objavením sa „špekulatívnej bubliny“, ktorú pričítava až k prvým nulám.

„(Začiatkom) roku 2001, trhy derivátov potravinových komodít, zaznamenali komoditné indexy nával netradičných investorov,“ píše De Schutter. „Dôvodom pre to bolo to, že ostatné trhy vyschli jeden za druhým: dotcom zmizla na konci 2001, burza hneď na to, a USA trh s nehnuteľnosťami v auguste 2007. Ako každá bublina praskla, prešli títo veľkí inštitucionálni investori do iných trhov, každý tradične považovali za stabilnejší ako ten predchádzajúci. Rôzne podobnosti je možné vidieť medzi správaním sa cien potravinových komodít a iných útočiskových hodnôt, ako zlato.“

Pokračuje: „Významnou príčinou, ktorá prispela k cenovej špičke (bola) špekulácia inštitucionálnych investorov, ktorí nemali žiadnu odbornú spôsobilosť alebo záujem o poľnohospodárske komodity, a ktorí investovali do fonodov komoditných indexov alebo za účelom hedgeovania [poistenia] špekulatívnych stávok.“

Takmer zdvojnásobenie mnohých základných cien potravín v 2007 a 2008 viedlo k vzburám vo viac ako 30 krajinách a odhadom o 150 miliónov viac hladujúcich ľudí. Zatiaľ čo niektoré ceny komodít boli odvtedy znížené, väčšina je značne vyššia než o 50% ako čísla pred 2007 – a teraz opäť rýchlo rastú nahor.

„Opäť sa ocitáme v situácii kedy základné potravinové komodity prechádzajú zásobovacím šokom. Futures [dohodnutá dodávka] svetovej pšenice a spot ceny [pri okamžitom dodaní] pevne rástli až do začiatku augusta 2010, kedy Rusko –čeliace obrovským ničivým ohňom, ktoré zničili ich žatvu pšenice- uvalilo zákaz na export tejto komodity. Naviac, iné trhy ako cukor a olejnaté semená zažívajú výrazné zvýšenie cien,“ hovorí De Schutter, ktorý dnes hovoril na konferencii The UK Food Group's v Londýne.

Gregory Barrow zo Svetového potravinového programu OSN povedal: „Čo sme videli za posledné týždne, je obdobie nestálosti poháňané čiastočne hlásením z Ruska na zákaz exportu obilných potravín do ďalšieho roku, a toto zvýšilo ceny. Opäť spadli nazad, no toto malo dopad.“

Sergej Sukhov, z ruského ministerstva poľnohospodárstva, povedal Associated Press počas prestávky na stretnutí v Ríme, že trhy s obilninami „by mali byť stabilné a predvídateľné pre všetkých účastníkov.“ Povedal, že by nemala byť ušetrená žiadna snaha „za účelom dostatočnej produkcie potravín.“

„Mimoriadne stretnutie OSN v Ríme je jasným varovným signálom, že môžeme byť na pokraji ďalšej krízy cien potravín, než sa podniknú rýchle kroky. Už teraz chodí takmer miliarda ľudí každú noc spať s hladom – ďalšia potravinová kríza by bola katastrofickou pre milióny chudobných,“ povedal Alex Wijeratna, za kampaň proti hladu ActionAid.

Správa ActionAid minulý týždeň odhalila, že hlad by mohol stáť chudobné krajiny 450 miliárd dolárov ročne – viac ako 10-násobné množstvo potrebné na zníženie hladu o polovicu do roku 2015 a dosiahnutie Millennium Development Goal One [Miléniový rozvojový cieľ číslo jedna].

Ceny potravín sa zvyšujú približne o 15% ročne v Indii a Nepále, a podobne v Latinskej Amerike a Číne. Ceny kukurice USA tohto týždňa zlomili úroveň 5 dolára za bušel [36 litrov], po prvýkrát od septembra 2008, poháňané správami od farmárov USA zo sklamaných výnosov z cenných papierov v skorých obdobiach ich žatvy. Nárast cien kukurice taktiež vytlačil ceny európskej pšenice na dvojročné maximum 238 Euro za tonu.

Inde, viedla Egypt tento týždeň hrozba občianskych nepokojov k vyhláseniu opatrení na zvýšenie potravinovej sebestačnosti na 70%. Čiastočne ako dôsledok zvýšenia cien potravín začali mnohé stredovýchodné a iné vodou obmedzené krajiny výrazne investovať do poľnohospodárskej pôdy v Afrike a inde na zaistenie zásob.

I keď FAO odmietlo pojem potravinovej krízy na stupni rokov 2007-2008, tento týždeň varovalo pred veľkou nestálosťou v nasledovných rokoch na trhoch s potravinovými komoditami.

Na dnešnom stretnutí v Londýne De Schutter povedal, že jediným dlhodobým spôsobom ako vyriešiť krízu by bolo prejsť na „poľnohospodársky-ekologické“ spôsoby pestovania potravín. Ukázalo sa, že toto farmárčenie, ktoré nezávisí na fosílnych palivách, pesticídoch alebo ťažkých strojoch, ochraňuje pôdu a používa menej vody.

„Stále väčší počet expertov volá po veľkom posune v politikách potravinovej bezpečnosti, a prístupoch podporujúcich rozvoj agroekológie, ktoré vykázali veľmi sľubné výsledky tam, kde boli implementované,“ povedal.

Poslankyňa zelených, Caroline Lucas, žiada tesnejšiu reguláciu potravinového trhu. „Jedlo sa stalo obchodnou komoditou. Jedinou vecou, na ktorej za súčasného systému záleží je zisk. Obchodovanie s jedlom nemôže byť považované za len ďalšiu formu typického obchodu: pre mnohých ľudí to je otázka života a smrti. Musíme trvať na kompletnom odstránení poľnohospodárstva z právomoci World Trade Organisation,“ povedala.


24.9.2010

[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/environment/2010/sep/24/food-crisis-un-emergency-meeting-rome ]

V roku 2010 hladuje miliarda ľudí

AFP | France 24
Žena drží svoje podvýživené dieťa v rehabilitačnom centre v južnom Nigeri. Chudoba, boje a politická nestabilita znamenali podľa správy Global Hunger Index tohto roku pre miliardu ľudí hlad. Mnoho z nich v Afrike a Ázii.

Chudoba, boje a politická nestabilita znamenali, že asi miliarda ľudí tohto roku hladovalo, mnoho z nich detí v Afrike a Ázii, ukázala správa Global Hunger Index v pondelok.

Zo 122 krajín zahrnutých v ročnej správe malo 25 „alarmujúcu“ úroveň hladu, hovorí správa International Food Policy Research Institute (IFPRI), Concern Worldwide, a Welthungerhilfe.

Demokratická republika Kongo (DRC) dopadla v indexe hladu, ktorý je založený na dátach z 2003-2008 najhoršie.

Tri štvrtiny populácie v rozľahlej stredoafrickej krajine bolo podvýživených, a DRC má tiež jednu z najväčších mier úmrtnosti detí na svete, zistili výskumníci, ktorí zostavovali tento index.

Na vypočítanie indexu Svetového hladu (GHI) sa používali tri faktory: podiel podvýživených ľudí v krajine, rozšírenosť podvýživených detí, a miera detskej úmrtnosti.

„Pretrvávajúce občianske konflikty od neskorých 1990-tych rokov viedli k ekonomickému kolapsu, obrovským vysídleniam ľudí, a chronickému stavu potravinovej nedostatočnosti,“ v DRC, píše správa.

„Potravinová dostupnosť a zhoršený prístup k nej po tom, ako poklesla úroveň produkcie potravín, a odľahlé oblasti sa stali ešte viac izolovanejšími kvôli dôsledku veľmi slabej infraštruktúry,“ píše sa ďalej.

Index hodnotí krajiny na 100-bodovej mierke, s nulou ako najlepším výsledkom – žiaden hlad – a 100 ako najhorším, i keď ani jeden z týchto extrémov nebol v praxi dosiahnutý.

Výsledok vyšší ako 20 značí „alarmujúce“ úrovne hladu a nad 30 „extrémne alarmujúci“ hlad.

DRC bola jednou zo štyroch krajín s „extrémne alarmujúcou“ mierou hladu a jedinou krajinou v tomto roku s výsledkom nad 40.

Ostatné tri krajiny s veľmi vysokými mierami hladu boli Burundi, Eritrea a Čad. Všetky boli po roky zainteresované vo vrejúcich či otvorených konfliktoch.

Okrem Haiti a Jemenu bolo všetkých 25 krajín s „alarmujúcimi“ mierami hladu v subsaharskej Afrike alebo Ázii.

Boli to, v poradí podľa zvyšujúcej sa závažnosti hladu: Nepál, Tanzánia, Kambodža, Sudán, Zimbabwe, Burkina Faso, Togo, Guinea-Bissau, Rwanda, Džibutsko, Mozambik, India, Bangladéš, Libéria, Zambia, Východný Timor, Niger, Angola, Jemen, Stredoafrická republika, Madagaskar, Komory, Haiti, Sierra Leone a Etiópia.

S Burundi, DRC a Eritreou, Komorami - súostrovie blízko východného pobrežia Afriky a – a Haiti mali vysoké podiely podvýživených ľudí - viac ako 50 percent obyvateľstva.

Bangladéš, India, Východný Timor a Jemen mali najvyššie rozšírenie podvýživených detí do piatich rokov – viac ako 40 percent vo všetkých štyroch krajinách.

Afganistan, Angola, Čad a Somálsko mali najvyššiu mieru detskej úmrtnosti, s 20-timi percentami či viac detí v každej krajine umierajúcich do svojich piatich rokov.

Severná Kórea bola jednou z deviatich krajín, v ktorých vzrástol index hladu – z 16,2 bodov v 1990 na 19,4 v 2010.

Ostatných osem bolo všetkých v sub-Saharskej Afrike a vo všetkých okrem troch –Gambia, Svazijsko a Zimbabwe- bol príčinou konflikt.


11 October 2010

[ http://www.france24.com/en/20101011-billion-people-go-hungry-2010-report# ]

Marxismus je liberalismus

MICHAEL HAUSER | Denik Referendum
Marx dospěl od liberalismu k marxismu tak, že z liberalismu vyvodil poslední důsledky a zaměřil se na kapitalismus, který sice vytváří prostor svobody, ale zároveň jej omezuje. Marxismus vzniká tím, že liberál začne brát liberalismus vážně.

Není tak zcela nemožné, že někteří liberálové překročí jistou hranici, a začnou se přibližovat marxismu, aniž to tak musejí nazývat. Je to vidět např. na pirátské straně. Ta se nehlásí ani k levici, ani k pravici a pouze usiluje o co největší svobodu na internetu a otevřený přístup k informacím. To je požadavek liberalismu. Ale jsou tu překážky. Jednak to, že se vlády snaží internet kontrolovat, a jednak autorská práva, tj. soukromé vlastnictví určitých informací. Piráti říkají, že „ochrana autorských práv“ je termínem propagandy zábavního průmyslu, a ve skutečnosti se jedná o kopírovací monopol. Proto se tato práva mají zrušit, nebo aspoň výrazně zkrátit.

S čím se tu setkáváme? Je tu komunikační a informační prostředek, internet, který vytváří klasický rozpor, popsaný Marxem, rozpor mezi produkčními prostředky a formou vlastnictví. Pro piráty je internet jako moře, je svobodný a patří všem, ale je spoutáván zastaralou formou vlastnictví. Jeho potenciál je podvázán. Proto se vynořuje požadavek, aby se změnila forma vlastnictví. Vše, co je na internetu, by mělo být veřejné, či jak říká Hardt a Negri, v obecném vlastnictví (commons), tak jako je vzduch.

Jasně se tu rýsuje vztah mezi liberalismem a marxismem. Vzneseme požadavek svobody, ale jakmile narazíme na určité překážky, spojíme svobodu s odstraněním těchto překážek. Jak z internetu učinit svobodné médium, jestliže v něm působí soukromé vlastnictví? Pirátům ani marxistům nejde o to, že soukromé vlastnictví je špatné jako takové. Pouze v něm spatřují překážku, která brání tomu, aby se uvolnil určitý potenciál.

Piráti právě svým odpoutáním od tradiční pravice i levice ukazují na to, jak se v dnešních podmínkách může marxismus vrátit. Děje se to tak řečeno anonymně, bez použití marxistických pojmů. Nejprve se pohybujeme v určitém médiu nebo třeba v prostředí nadnárodní firmy. Postupně si uvědomujeme, že tu je něco špatně. Snažíme se to pojmenovat, a sami od sebe si to popíšeme tak, že to připomíná marxismus. A pokud náhodou o marxismu něco tušíme, řekneme si: vždyť já jsem marxista, jenom jsem to nevěděl. Nebo jsem nevěděl, co marxismus je.

Cestu od liberalismu k marxismu nepředvedl nikdo lépe než sám Marx. Ten začínal jako radikální liberál. Např. v roce 1842 napsal do Rheinische Zeitung článek „Debaty o svobodném tisku“, který jako by už předem kritizoval cenzuru v režimech, které se k Marxovi hlásily. Je vidět, že dějiny jsou pitvornější, než si kdo představuje. Marx tam říká, že cenzurovaný tisk způsobuje dvě neřesti. Jednak neřest, která je pro něj neřestí nejvyššího stupně – pokrytectví. A pak neřest, jíž je občanská pasivita. Jestliže vládne cenzura, která samozřejmě nemusí být jen cenzurou uzákoněnou, vláda ví, že slyší jen svůj hlas, ale namlouvá si, že slyší hlas veřejnosti. Veřejnost pak propadá beznaději a odvrací se od politického života. Mění se v „tlupu lidí žijících soukromými zájmy“.

Omezování svobody slova má ještě jeden následek: narušuje samotný zákon. Marx říká: když musí veřejnost považovat svobodu názorů za nezákonnou, zvyká si pokládat to, co je nezákonné, za projev svobody. Jinými slovy, Marx je liberál tím, že podle něho svobodu slova musí ctít každý režim, který nechce skončit v propadlišti dějin.

Ale ve stejné době už načrtává nový přístup. V polemice s Rugem (1843) píše, že „nechceme svět dogmaticky anticipovat, chceme teprve kritikou starého světa najít nový… Myslím bezohlednou kritiku všeho existujícího, která se nebojí svých výsledků ani konfliktů s mocnými tohoto světa… Vyvodíme světu nové principy z jeho vlastních principů“.

A tady máme základní myšlenku marxismu. Ne konstruovat nějaké utopie, nýbrž, jak to Marx básnicky vyjádřil, „zahrát světu jeho vlastní melodii“. Ukázat, že sám kapitalismus vytváří zárodky komunismu.

Jakže tedy Marx dospěl od liberalismu k marxismu? Tak, že z liberalismu vyvodil poslední důsledky a zaměřil se na kapitalismus, který sice vytváří prostor svobody, ale zároveň jej omezuje. Marxismus vzniká tím, že liberál začne brát liberalismus vážně. Konzervativci mají pravdu, když o levicových liberálech říkají, že jsou to zakuklení marxisté.

Moja reakcia na smrť Usamu bin Ladena

NOAM CHOMSKY | Guernica
Mohli by sme sa opýtať samých seba ako by sme zareagovali, ak by iracké komandá pristáli v obytnom priestore Georga W. Busha, zabili ho, a hodili jeho telo do Atlantiku

Je stále viac zrejmé, že tá operácia bola plánovanou vraždou, niekoľkonásobne porušujúcou základné normy medzinárodného práva. Zdá sa, že tu nebol žiaden pokus o zatknutie neozbrojenej obete, ako to podľa všetkého mohlo urobiť 80 kománd čeliacich prakticky žiadnemu odporu – okrem, tvrdia, jeho ženy, ktorá sa k nim prirútila. V spoločnostiach, ktoré berú istý ohľad na zákon, sú podozriví zatknutí a predvedení pred spravodlivý súd. Zdôrazňujem “podozriví”. V apríli 2002 informoval riaditeľ FBI, Robert Mueller, tlač, že po najintenzívnejšom pátraní v dejinách nemohlo FBI povedať viac než, že sa „domnievalo“, že spiknutie bolo zosnované v Afganistane, i keď uskutočnené bolo v Spojených arabských emirátoch a Nemecku. V čo iba verili v apríli 2002, nemohli zrejme vedieť 8 mesiacov dozadu, keď Washington odmietol predbežné ponuky Talibanu (ako vážne, nevieme, pretože boli neustále odmietané) na vydanie bin Ladina, ak budú odprezentované dôkazy – ktoré, ako sme neskôr zistili, Washington nemal. Takto Obama jednoducho klamal, keď vo svojom stanovisku z Bieleho domu povedal, že „sme rýchlo zistili, že útoky 9/11 boli uskutočnené Al Kájdou“.

Odvtedy nebolo dokázané nič vážne. Veľa sa hovorí o „priznaní“ bin Ladina, no to je skôr ako moje priznanie, že som vyhral Bostonský maratón. Chvastal sa tým, čo považoval za veľký úspech.

V médiách je tiež veľká diskusia o hneve Washingtonu, že Pakistan neodovzdal bin Ladina, hoci si bezpochyby elementy vojenských a bezpečnostných síl boli vedomé jeho prítomnosti v Abbottabade. Menej sa hovorí o hneve Pakistanu, že USA vtrhli na ich územie, aby vykonali politickú vraždu. Anti-americký zápal je v Pakistane už dosť vysoký, a tieto udalosti ho pravdepodobne ešte obnovia. Rozhodnutie hodiť jeho telo do mora je, očakávateľne, vyprovokovalo ako hnev, tak skepticizmus moslimského sveta.

Mohli by sme sa opýtať seba samých ako by sme zareagovali, ak by iracké komandá pristáli v obytnom priestore Georga W. Busha, zabili ho, a hodili jeho telo do Atlantiku. Nesporne, jeho zločiny značne prekračujú bin Ladinove, no on nie je „podozrivý“, ale nekontroverzne „rozhodcom“, ktorý dal príkazy, ktorými sa dopustil „najvyššieho medzinárodného zločinu odlišujúceho sa len od iných vojnových zločinov tým, že v sebe obsahuje naakumulované zlo celku“ (citujúc Norimberský tribunál), za čo boli nacistickí zločinci obesení: stovky tisícok mŕtvych, milióny utečencov, zničenie väčšiny krajiny, krutý náboženský konflikt, ktorý sa teraz rozšíril do zvyšku regiónu.

Dá sa viac povedať o [kubánsky lietadlový bombardér[terorizujúci Kubu]] Boschovi, ktorý práve mierumilovne zomrel na Floride, vrátane odkazov k „Bushovej doktríne“, že štáty, ktoré ukrývajú teroristov sú rovnako vinné ako teroristi samotní a malo by sa s nimi zaobchádzať rovnako. Nikto si nevšimol, že Bush tým volal po invázii a deštrukcii USA a zabitie jeho zločinného prezidenta.

Rovnakého prípadu bola Operácia Geronimo. Imepriálna mentalita je tak prenikavá, v celej Západnej spoločnosti, že nikto nevnímal, že oslavujú bin Ladina tým, že ho identifikovali ako odvážny odpor voči genocídu prinášajúcim votrelcom. Je to ako pomenovať naše vražedné zbrane po obetiach našich zločinov: Apache, Toamhawk... Je to ako keby Luftwaffe [nacistické letectvo] nazvala svoje bojové lietadlá “Žid“ a “Cigán“.

Dá sa toho povedať mnoho, no dokonca tie najjasnejšie a najzákladnejšie fakty by nám mali dať veľa podnetov na premýšľanie.


Copyright 2011 Noam Chomsky

[ Zdroj: http://www.guernicamag.com/blog/2652/noam_chomsky_my_reaction_to_os/ ]

O "dialektickém rozporu" mezi pravicí a levicí

KAREL DOLEJŠÍ | Britské listy
aneb lib-lab, Tip a Ťap a další večerníčky pro dospělé

Nebyl to nikdo menší než ikona levicových ultras Mao Ce-tung, kdo kdysi napsal pojednání o dialektickém rozporu mezi pravou a levou nohou. Takové pojednání ovšem nenaučí batole chodit ani kuchařku řídit stát, jen vyvolá obdiv k všudypřítomnosti ideologicky postulovaných zákonitostí, quod erat demonstrandum. Ve skutečnosti se tu nepostihuje vůbec žádný reálný pohyb jiný než ten, který obvykle označujeme obyčejným výrazem "chůze", a jeho označení pofidérním abstraktním termínem mu nezaručuje žádnou univerzálnost, protože ptáci nahoře a červi dole se každopádně pohybují dočista jinak.

Václav Bělohradský zveřejnil 26. března v Právu článek nazvaný Lib-lab tiká, tiká politika, v němž se vymezil proti pokusům překročit standardní pravolevý dualismus západních zastupitelských demokracií. Podle Bělohradského je tradiční dělení na parlamentní pravici a levici zárukou humanistického charakteru politiky a snaha jít za ně může vyvolat destruktivní síly politických vášní.

14. dubna v Salonu Práva kontroval Josef Poláček textem Kyvadlo politiky kontra občané, v němž se snaží opatrně rehabilitovat letitou havlovskou vizi "nepolitické politiky" a prezentovat nedůvěru vůči politice stranické jako "nevědomý zárodek přihlášení se k autenticky sokratovskému pojetí věcí veřejných".

Mám jisté pochybnosti o tom, že když sedlák stříkal na starostu fekálie, měl nevědomky na mysli zrovna Platónův dialog Obrana Sókratova, který si vlastně přál číst před spaním - a myslím, že to budou pochybnosti oprávněné.

To ale neznamená, že bych se chtěl s Poláčkovou snahou objevit za přesvědčením "Všichni politici jsou jedna banda" něco víc než jen demagogická hnutí pracující s pudovými impulsy animální tlupy vypořádat levným reductio ad absurdum - a dát za pravdu Bělohradskému.

***

Bělohradského letité slovní hříčky typu "hluboká zkušenost povrchu" se vlastně náramně hodí k označení některých jeho vlastních úvah. Zkusme na tohle nepřistoupit a uchopit téma "Pravice versus levice, liberální versus socialistický" poněkud vážněji, než tak učinil sám autor.

Co je vlastně tak zásadní výhodou uspořádání, v němž se namísto jedné stabilní skupiny politické elity u moci střídají skupiny dvě? Bělohradský píše o degeneraci elity, která je u moci zkrátka příliš dlouho, podlehne jejím svodům a zkostnatí. Proti tomu má být lékem věčný (?) pohyb pravolevého kyvadla, který nikomu nedovolí se moci chytit a již nepustit. Jedna část elity čas od času vystřídá tu příliš opotřebovanou a zkorumpovanou. Ale je tohle opravdu vše, co máme od demokratické vlády očekávat?

Jedna linie kritiky údajné nepřekročitelnosti faktického bipartijního uspořádání tvrdí, že žádná z politických stran vlastně není doopravdy reprezentativní, žádná dostatečně nezastupuje zájmy voličů. Zajímavý je zde už letmý pohled na některá čísla. Ekonomka Marta Nachtmannová nedávno vystavila na Facebook následující status: "Počty členů politických stran před loňskými volbami do sněmovny (zhruba): ODS 34000, TOP09 3300, VV 2000, ČSSD 24000, KSČM 67000. Členská základna pro dvousetčlenný parlament tak čítá něco přes 130000 osob." Budeme-li tedy předpokládat, že zástupci stran reprezentují především své členstvo (a kéž by aspoň to!), vládnou nám politické struktury reprezentující jen asi 1,5% všech oprávněných voličů. Jak je to v takovém případě s jejich reprezentativností? A co vlastně takové kyvadlo pohybující se sem a tam při svém pohybu přináší? Co by přinášet mělo?

Degenerace dlouhodobých držitelů moci spočívá mimo jiné v jejich stále větší odtrženosti od dění ve zbytku společnosti. Pohyb politického kyvadla by měl teoreticky zaručit, že strana, která je momentálně v opozici, bude naopak usilovat o komunikaci s tou částí oprávněných voličů, která se necítí být dostatečně zastupována držiteli moci. Kyvadlo by fungovalo v případě, že každý nový zpětný pohyb sebou přinese nové problémy a témata trápící "ty dole", které mezitím opozice zpracovala a přinesla si je do parlamentních lavic a do vlády. Jenže co když se kyvadlo sice stále ještě setrvačně pohybuje, nicméně od "těch dole" už ve skutečnosti téměř nic nového nepřináší?

***

Anebo zvolme ještě poněkud odlišnou formulaci. Dejme tomu, že ve společnosti vznikají v průběhu času určitá pnutí a problémy, a úkolem fungující vlády by mělo být hledat na tato pnutí a problémy odpovědi (záměrně se vyhýbám výrazu "řešení"). Zatímco jedna zkostnatělá garnitura potíže ignoruje, druhá získává body na tom, že se právě těmto zanedbaným oblastem věnuje a působí pak o to státotvorněji. Fungují ale dnešní západní demokracie vskutku takovýmto způsobem?

Obávám se, že vůbec ne. Setrvalý nárůst podílu dlouhodobě nezaměstnaných, kteří postupně spadávají mezi sociálně vyloučené; narůstající příjmové nerovnosti ničící když nic jiného, tedy efektivní poptávku udržující v chodu ekonomické aktivity; vyčerpávání zásob neobnovitelných zdrojů energie; destabilizace klimatu stále rostoucími emisemi skleníkových plynů - to jsou jen některá témata, na něž dnes politická pravice i levice hledají odpovědi stejně neúspěšně. Řeči o standardním politickém prostředí mohou v tomto kontextu působit až jako rituální zaříkávání nebo projev neurózy. Jsou skutečně věci v pořádku, jestliže potíží stále přibývá? Fungují vskutku mechanismy, které jsou už v zásadě založeny na cenzuře? A lze se pak vůbec ještě divit destruktivním návratům vytěsněného? Pohyb pravolevého kyvadla už skutečný společenský pohyb nevyjadřuje. Bělohradského dialektika v leckterém ohledu kulhá na obě nohy.

***

Sociálně a politicky vytěsněné (a stále vytěsňované) nejspíš nepřináší nového Sókrata. Je však každopádně třeba navracející se vytěsněné zpracovávat, a ne se je snažit delegitimizací prostě "vypnout", jak to ve svém článku vlastně navrhuje Bělohradský. Zpracovávat ani ne tak proto, aby bylo mytologicky prezentováno coby projev ušlechtilého divocha, jako spíš aby se skutečně, a nejen v mysli komentátora, bylo možno vyhnout nezvladatelné destrukci.

Jak toho ovšem dosáhnout? Někteří navrhují, že by měly být kultivovány existující politické strany anebo zakládány nové tak, aby míra reprezentativnosti politických formací a státních institucí i míra komunikace mezi ulicí a politickou elitou výrazně vzrostla. Takový návrh dává svým způsobem dobrý smysl, ale osobně se na něj momentálně dívám se značnou skepsí - a přinejmenším na tomto místě se jím nehodlám zabývat.

Jsem totiž přesvědčen, že bychom především měli svá očekávání adresovaná stranické politice výrazně redukovat. Bělohradský má v mnohém pravdu, když varuje před iluzemi spojovanými od počátku moderny s transgresí. To že současné politické elity mnohým obtížím nedokážou účinně čelit přece ještě neznamená, že převrácení všeho vzhůru nohama by vedlo automaticky ke zlepšení tohoto neuspokojivého stavu. "Nový člověk" a "nový svět" jsou lákadly věru již značně opotřebovanými. V říši mýtu se lze na čas falešně vyhnout dilematům a volbám, které ale v reálném životě nakonec obejít nelze.

Nakonec musíme vždy volit, kolik bychom chtěli silného státu schopného prosadit velkorysé reformní programy, a kolik individuální svobody. Nemůžeme mít současně největší možný blahobyt pro všechny aktuálně žijící a do budoucna ochránit vitálně důležité funkce ekosystému. Ve stejném okamžiku, kdy se kvůli deficitu univerzálně škrtá ve výdajích, nelze očekávat investice do budoucnosti, atd. Ti, kdo tvrdí, že na podobná dilemata jednou provždy vyzráli, zpravidla vědomě či nevědomě lžou. Při bližším pohledu na jimi nabízená univerzální "řešení" zjišťujeme, že jsou nezřídka již desítky let neúspěšně nabízena na trhu s idejemi, a že tam byla původně představena coby "řešení" úplně odlišných problémů, než jaké údajně mají zvládat dnes.

***

Dost možná, že stranická politika už nebude nikdy uspokojivě reprezentovat všechny možné navzájem divergentní společenské zájmy. Minimální program by tedy byl žádat, aby se aspoň beze zbytku nestala kořistí korporátních sponzorů. Pracovat na tom není nic jednoduchého, a přitom to může být vlastně jediná pozitivní aktivita, kterou vůči politickým elitám vyvineme - totiž stále dokola pracovat na tom, aby ti, kdo se nechali zkorumpovat, byli ve svých pozicích co nejdříve nahrazováni. Kromě toho stát musí uchovat svou odpovědnost za klíčové veřejné služby a infrastrukturu, ne je předhodit lačným tunelářům. O moc víc bychom toho od celostátní politiky čekat neměli.

Odstup od stranické politiky se nemusí nutně vyjadřovat mesiášským jazykem "nepolitické politiky" a ohánět se poněkud opotřebovaným pojmem "občanská společnost" (který je v ČR pohříchu dosud spíše v akademickém a mediálním oběhu než ve skutečné praxi). Nemusí se nutně opírat ani o to, co se tu od 90. let prezentuje coby nevládní organizace. Tyto struktury byly do českého prostředí původně poněkud neorganicky implantovány zvnějšku v rámci "pozápadňování", některé se s ním velmi slušně sžily, ale jiným se to dodnes nepodařilo. Některé z nich do budoucna přežijí z evropských peněz, některé z peněz individuálních dárců v ČR, některé (což je horší) budou zástěrkou konkrétních zahraničních či ekonomických zájmů, některé prostě bez státních dotací nepřežijí. To že se po roce 1989 poněkud jednostranně preferoval západní model občanských aktivit namísto pokusů zmodernizovat tradičně silné české spolkové aktivity a družstevnictví byla chyba, které ještě bude mnoho příležitostí litovat. Právě v oblastech, kde bude zřejmě stát nadále selhávat, ať už mu povládne pravice nebo levice, by aktivity založené na svépomoci a vzájemné pomoci byly nejvíce třeba. (A píšu zde zcela záměrně o svépomoci a vzájemné pomoci, protože to co mám na mysli není žádná - v pejorativním smyslu míněná - "charita".)

Na místo snů o instalování politiků, kteří konečně "napraví dobu a poměry", by se možná mělo postavit úsilí o periodické odstraňování těch, kteří překážejí snahám občanů sami aktivně čelit svým vlastním problémům. Obávám se ale, že by to velmi mnohým připadalo neuspokojivé - a jiní zase budou tvrdit, že je to úkol v praxi příliš těžký, ne-li neproveditelný...

Od jedného percenta, jedným percentom, pre jedno percento

JOSEPH STIGLITZ | Vanity Fair
Američania boli svedkami protestov proti režimom útlaku koncentrujúcim obrovské majetky v rukách malého počtu elít. V našej demokracii si nestále 1 percento ľudí berie takmer štvrtinu národného príjmu – nerovnosť, ktorú budú ľutovať dokonca i bohatí.

Nemá zmysel predstierať, že to, čo sa očividne stalo sa vlastne nestalo. Horné 1 percento Američanov si teraz každý rok odnáša takmer štvrtinu celkového národného príjmu. V zmysle bohatstva skôr než príjmu kontroluje horné 1 percento 40 percent. Ich množstvo sa za život značne zvýšilo. Pred dvadsiatimipiatimi rokmi boli korenšpondujúcimi číslami 12 percent a 33 percent. Jednou reakciou by mohlo byť oslávenie vynachádzavosti a pohnútok, ktoré týmto ľuďom privodili skvelú prosperitu a škriepenie sa, že rastúca vlna zodvihne všetky lode. Táto reakcia by bola zavádzajúca. Zatiaľ čo sa jednému percentu za poslednú dekádu zvýšili príjmy o 18 percent, tí v strede zažili vskutku pád svojich príjmov. Pre ľudí len so stredoškolskými diplomami to bol strmý pokles – 12 percent len v poslednom štvrťstoročí. Celý rast v posledných dekádach – a dávnejšie – šiel k tým na vrchole. V zmysle príjmovej rovnosti zaostáva Amerika za akoukoľvek krajinou v starej, skostnatelej Európe, ktorej sa zvykol vysmievať prezident George W. Bush. Medzi naše najbližšie protipóly patrí Rusko so svojimi oligarchami a Irán. Kým mnohé zo starých centier nerovnosti v Latinskej Amerike, ako Brazília, sa posledné roky snažili, skôr úspešne, zlepšiť situáciu chudobných a zredukovať rozdiely v príjme, dovolila Amerika nerovnosti rásť.

Ekonómovia sa dávno snažili ospravedlniť široké nerovnosti, ktoré sa javili tak problematicky v polovici 19-teho storočia – nerovnosti, ktoré sú oproti tomu, čo dnes vidíme v Amerike len bledým tieňom. Ospravedlnenie, s ktorým prišli sa nazývalo „teória marginálnej produktivity“. V kocke, táto teória dávala do súvislosti vyššie príjmy s vyššou produktivitou a vyšším príspevkom pre spoločnosť. Je to teória, ktorú si bohatí vždy opatrovali. Dôkazov pre jej platnosť však ostalo málo. Riadiaci pracovníci korporácií, ktorí napomohli príchodu recesie posledných troch rokov –čo našej spoločnosti a jej spoločnostiam napomohlo v značnej miere negatívne- neustále prijímajú obrovské bonusy. V niektorých prípadoch boli spoločnosti tak v rozpakoch pri nazývaní takýchto odmien „výkonnostnými bonusmi“, že sa cítili byť donútené zmeniť ich názov na „bonusy za zachovanie“ (i keď tou jedinou vecou, ktorá sa uchovala bol zlý výkon). Tí, ktorí našej spoločnosti prispeli veľkými pozitívnymi inováciami, od pionierov rozumenia genetike po pionierov informačného veku, dostali almužnu v porovnaní s tými zodpodnými za finančné inovácie, ktoré priviedli našu svetovú ekonomiku na pokraj krachu.

Niektorí ľudia sa pozrú na príjmovú nerovnosť a pokrčia ramenami. No a čo, ak jedna osoba získa a druhá osoba stratí? Čo je dôležité, tvrdia, nie je to, ako je rozdelený koláč, ale veľkosť tohto koláča. Tento argument je v základoch nesprávny. Ekonomike, v ktorej sa väčšine občanov vodí každým rokom horšie – ekonomike ako Amerika - sa pravdepodobne v dlhodobom ohľade nemôže dariť. Je pre to niekoľko dôvodov.

Poprvé, rastúca nerovnosť je pravým opakom niečoho druhého: zmenšujúcich sa možností. Kedykoľvek znížime rovnosť možností, znamená to, že nepoužívame jedny z našich najhodnotnejších výhod – našich ľudí – najproduktívnejším možným spôsobom. Podruhé, mnohé deformácie, ktoré vedú k nerovnosti – také ako tie spojené s monopolnou mocou a režim daňových výhod pre špeciálne záujmy – podkopávajú hospodárnosť ekonomiky. Tieto nové nerovnosti pokračujú vo vytváraní nových deformácií, čím ešte viac podkopávajú efektívnosť. Aby sme uviedli príklad, príliš veľa našich najtalentovanejších mladých ľudí pri tom, ako vidia astronomické odmeny, odchádza do odvetvia financií, skôr ako do odborov, ktoré by viedli k produktívnejšej a zdravšej ekonomike.

Po tretie, a zrejme najdôležitejšie, moderná ekonomika si vyžaduje „kolektívnu činnosť“ – potrebuje vládu na investovanie do infraštruktúry, vzdelania, a technológie. Spojené štáty a svet značne profitovali z vládou sponzorovaných výskumov, ktoré viedli k internetu, k pokrokom vo verejnom zdravotníctve, a podobne. No Amerika dlho trpela nedostatočnými investíciami do infraštruktúry (pozrite sa na stav našich diaľnic a mostov, naše železnice a letiská), základného výskumu, a do vzdelania na všetkých stupňoch. Pred nami stoja ďalšie znižovania v týchto oblastiach.

Nič z toho by nemalo byť prekvapením – je to jednoducho to, čo sa stane ak sa distribúcia spoločenského bohatstva nahne. Čím viac je spoločnosť rozdelená v rámci majetku, tým viac budú bohatí neochotní míňať peniaze na bežné potreby. Bohatí sa nepotrebujú spoliehať na vládu kvôli parkom alebo vzdelaniu alebo zdravotnej starostlivosti alebo osobnej bezpečnosti – môžu si to všetko kúpiť pre seba. Behom toho sa viac vzdialia bežným ľuďom, stratia akúkoľvek empatiu, ktorú niekedy mohli mať. Taktiež sa boja silnej vlády – takej, ktorá by mohla použiť svoju moc na vyrovnanie rovnováhy, zobrať im niečo z ich bohatstva, a investovať ho pre spoločné dobro. Horné 1 percento sa môže sťažovať na druh vlády, ktorý máme v Amerike, no v skutočnosti to majú skvelé: príliš uzavretá na redistribúciu, príliš rozdelená na to, aby spravila niečo iné, než znížila dane.

Ekonómovia si nie sú istí ako úplne vysvetliť rastúcu nerovnosť v Amerike. Bežná dynamika ponuky a dopytu istotne hrala rolu: prácu šetriace technológie zredukovali dopyt po viacerých „dobrých“ prácach modrých golierov strednej triedy. Globalizácia vytvorila celosvetový trh, ktorý proti sebe postavil drahých nekvalifikovaných pracujúcich v Amerike a lacných nekvalifikovaných pracujúcich v zahraničí. Spoločenské zmeny taktiež hrali rolu – napríklad, úpadok odborov, ktoré kedysi reprezentovali tretinu amerických pracujúcich a dnes reprezentujú okolo 12 percent.

Značná časť dôvodu prečo máme takúto nerovnosť je, že horné 1 percento to takto chce. Najočividnejší príklad zahŕňa daňovú politiku. Zníženie daňovej miery na zisky kapitálu, čo je spôsob akým bohatí získavajú veľkú časť ich príjmu, spravila najbohatším Američanom takmer akési pohostenie zdarma. Monopoly a takmer monopoly boli vždy zdrojom ekonomickej moci – od John-a D. Rockefeller- a na začiatku minulého storočia po Bill- Gates-a na konci. Laxné vynucovanie proti-monopolných zákonov, predovšetkým počas republikánskej administratívy, bolo pre horné 1 percento darom z nebies. Väčšina dnešnej nerovnosti je spôsobená manipuláciou finančného systému, umožnenou zmenami v pravidlách, ktoré boli kúpené a zaplatené samotným finančným priemyslom – jednou z jeho najlepších investícií. Vláda požičiavala finančným inštitúciám peniaze pri úroku blížiacemu sa nule a poskytla štedrý ozdravný balíček za priaznivých podmienok keď všetko iné zlyhalo. Regulátori sa zo zatvorenými očami dívali na nedostatok transparentnosti a konflikty záujmov.

Keď sa pozriete na celkový obsah majektu kontrolovaného horným 1 percentom v tejto krajine, je lákavé pozrieť sa na narastajúcu nerovnosť ako na podstatný americký výkon – začali sme ďaleko za pelotónom, no dnes máme nerovnosť na svetovej úrovni. A zdá sa, ako keby sme stavali na tomto výkone roky, aby sa dostavil, pretože to, čo ho umožnilo je seba-posiľňovanie. Majetok plodí moc, ktorá plodí viac majetku. Počas škandálu savings-and-loan 1980-tych rokov – škandálu, ktorého dimenzie sa pri dnešných štandardoch zdajú byť takmer kuriózne – bol bankár Charles Keating dotázaný kongresovou komisiou, či si 1,5 miliónmi dolárov, ktoré rozdelil medzi zopár kľúčových zvolených predstaviteľov mohol vlastne kúpiť vplyv. „Určite v to dúfam,“ odpovedal. Najvyšší súd, vo svojom poslednom prípade Citizen United, uchoval právo kúpiť si vládu tým, že odstránil hranice na výdaje kampaní. Osobné a politické sú dnes v perfektnom zákryte. Prakticky všetci senátori USA, a väčšina predstaviteľov v Dome, sú členmi horného 1 percenta keď tam prídu, sú vo svojom úrade držaní peniazmi od horného 1 percenta, a vedia, že ak budú slúžiť hornému 1 percentu dobre, budú ocenení horným 1 percentom, keď z úradu odídu. Z veľkej časti prichádzajú kľúčoví politici z odvetvia riadenia obchodu a ekonomickej politiky taktiež z horného 1 percenta. Keď farmaceutické spoločnosti obdržia bilión-dolárový dar – prostredníctvom legislatívy zakazujúcej vláde, najväčšiemu kupcovi liekov, vyjednávanie ceny – nemal by to byť dôvod pre čudovanie sa. Sánka by nemala padať pri tom, keď z Kongresu nevyjde daňový výmer skôr, ako sa tam doplnia veľké daňové úľavy pre bohatých. Danou mocou 1 percenta je toto spôsob, akým by ste očakávali fungovanie systému.

Americká nerovnosť deformuje našu spoločnosť každým možným spôsobom. Toto je, kvôli jednej veci, dobre zdokumentovaný efekt životného štýlu – ľudia mimo horného 1 percenta žijú stále viac za svojimi možnosťami. Ekonomika trickle-down môže byť chimérou, no správanie sa trickle-down je veľmi skutočné. Nerovnosť masívne deformuje našu zahraničnú politiku. Horné 1 percento zriedka slúži v armáde – skutočnosť je, že „úplne-dobrovoľná“ armáda neplatí dosť na to, aby pritiahla svojich synov a dcéry, a patriotizmus siaha len potiaľ. Plus, najmajetnejšia trieda necíti žiadne zovretie od vyšších daní, keď ide národ do vojny: požičané peniaze to všetko zaplatia. Zahraničná politika sa, podľa definície, týka rovnováhy národných záujmov a národných zdrojov. S 1 percentom, ktorá to má na starosti, a platiacou žiadnu cenu, letí pojem rovnováhy a obmedzenia z okna. Niet žiadneho obmedzenia pre doobrodružstvá, ktoré podnikáme; korporácie a dodávatelia sú tu len pre to, aby získavali. Pravidlá ekonomickej globalizácie sú rovnako určené na to, aby z nich mali prospech bohatí: podporujú konkurenciu medzi krajinami pre obchod, čo tlačí dole dane pre korporácie, oslabuje zdravotnú a environmentálnu ochranu, a podkopáva to, čo sa zobrazovalo ako „základné“ pracovné práva, ktoré zahrnujú právo na kolektívne vyjednávanie. Predstavte si, ako by vyzeral svet, ak by boli pravidlá vytvorené namiesto pre posilnenie konkurencie medzi krajinami pre pracujúcich. Vlády by súťažili v poskytovaní ekonomickej bezpečnosti, nízkych daní pre bežných námezdných, dobrého vzdelania, a čistého prostredia – vecí, o ktoré pracujúcim ide. No o ktoré sa horné 1 percento nepotrebuje zaujímať.

Alebo presnejšie, o ktoré si myslia, že sa nepotrebujú zaujímať. Zo všetkých nákladov uvalených na našu spoločnosť tým 1 percentom, je tým najväčším zrejme toto: erózia našeho zmyslu identity, v ktorej fair-play, rovnosť možností, a zmysel pre komunitu sú tak dôležité. Amerika sa dlho hrdila tým, že je férovou spoločnosťou, v ktorej má každý rovnakú šancu dostať sa vpred, no štatistiky naznačujú opak: šance chudobného občana, alebo dokonca občana strednej triedy, dostať sa na vrchol v Amerike sú menšie ako v iných krajinách Európy. Karty sú naskladané proti nim. V tomto zmysle nespravodlivého systému bez možností, ktorý dal vyvstať vzplanutiam na Strednom Východe: rastúce ceny potravín a zväčšujúca sa a pretrvávajúca nezamestnanosť mladých slúžili jednoducho ako triesky na podpálenie. S nezamestnanosťou mladých okolo 20 percent v Amerike (v niektorých oblastiach, a medzi niektorými socio-demografickými skupinami, dvojnásobne toľko); s jedným zo šiestich Američanov hľadajúcich si prácu na plný úväzok neschopným nájsť si ju; s jedným zo siedmich Američanov s poukážkami na nákup potravín (a okolo rovnakého množstva trpiaceho na „potravinovú neistotu“) – pri tomto všetkom tu je dostatočný dôkaz, že niečo zablokovalo na obdiv stavané „trickling down“ [,,stekaniu”; „kvapkaniu“] od 1 percenta ku každému ďalšiemu. Všetko toto má predvídateľný efekt vytvárania odcudzenia – účasť voličov medzi tými v ich 20-tych rokoch v posledných voľbách vzrástla na 21 percent, čo je porovnateľné s mierou nezamestnanosti.

Za posledné týždne sme sledovali ľudí vychádzajúcich do ulíc po miliónoch na protest proti politickým, ekonomickým, a sociálnym podmienkam v spoločnostiach útlaku, ktoré obývajú. Padli vlády v Egypte a Tunisku. Výbuchy protestov v Líbyi, Jemene, a Bahraine. Inde v regióne sa vládnuce rodiny nervózne dívali zo svojich klimatizovaných strešných bytov – budú ďalšími? Znepokojovali sa právoplatne. Sú to spoločnosti, kde maličký podiel obyvateľstva – menej ako 1 percento – kontroluje leví podiel majetku; kde je bohatstvo hlavným určovateľom moci; kde je zavedená korupcia takého alebo oného typu je určitým spôsobom ako žiť; a kde najbohatší častokrát aktívne stoja v ceste politikám, ktoré by zlepšili život pre ľudí vo všeobecnosti.

Pri tom, ako uprene zazeráme na ľudový žiar v uliciach, jednou otázkou, ktorú by sme sa mali seba samých opýtať je: Kedy to príde do Ameriky? V podstatných veciach sa naša vlastná krajina dostala tam, kde jedna z týchto vzdialených, nepokojných miest.

Alexis de Tocqueville raz opísal to, čo považoval za hlavnú časť špecifického génia americkej spoločnosti – niečo, čo nazval „správne pochopený vlastný záujem“. Prvé dve slová sú kľúčové. Každý poníma osobný záujem v úzkom zmysle: Chcem to, čo je pre mňa dobré hneď teraz! Vlastný záujem „správne pochopený“ je iný. Znamená zhodnotenie, že venovanie pozornosti vlastným záujmom všetkých ostatných –inými slovami, všeobecné blaho- je v skutočnosti predpokladom pre úplný vlastný blahobyt. Tocqueville nenaznačoval, že je niečo šľachetného alebo idealistického na tomto pohľade – vlastne naznačoval opak. Bola to známka amerického pragmatizmu. Títo rozvážni Američania pochopili základnú vec: pozornosť voči druhým nie je dobrom pre dušu – je to dobré pre obchod.

Horné 1 percento má najlepšie domy, najlepšie vzdelanie, najlepších doktorov, a najlepší životný štýl, no je tu niečo, čo si peniaze zrejme nekúpili: uvedomenie, že ich osud je previazaný s tým, ako žije ďalších 99 percent. Počas celej histórie je to niečo, čo sa horné 1 percento konečne učí. Dosť neskoro.

[ Zdroj: http://www.vanityfair.com/society/features/2011/05/top-one-percent-201105 ]