Fašizmus: falošná revolúcia

MICHAEL PARENTI
Fašizmus je falošnou revolúciou. Robí revolučnú výzvu bez toho, aby spravil skutočnú revolúciu. Propaguje všeobecne vyhlasovaný nový poriadok, zatiaľ čo slúži tým istým, starým peňažným záujmom.

Pred prvou svetovou vojnou bol Benito Mussolini socialistom, no vo chvíli, keď mu majetné triedy v Taliansku ponúkli finančnú podporu a moc, neváhal vymeniť si strany. (Vieme o ľuďoch, ktorí zamenili strany, všakže?) A s obrovskými obnosmi, ktoré obdržal od majetných záujmových skupín, sa bol Mussolini schopný preniesť na národnú scénu ako vodca hnutie, ktoré sa zameriavalo na útočenie na odbory, roľnícke farmové kooperatívy, socialistov, komunistov, a anarchistov. Po prvej svetovej vojne museli veľkí priemyselníci a veľkí vlastníci pôdy kvôli udržaniu úrovne zisku znížiť mzdy a zvýšiť ceny. Štát musel naviac poskytnúť veľkým vlastníkom masívne dotácie a daňové úľavy. Na financovanie tohto korporátneho programu sociálneho štátu museli byť populisti zdanení omnoho viac, a výdaje na spoločenský blahobyt drasticky zoškrtané. (Zneje to všetko povedome?) No vláda nemala úplnú slobodu pri aplikovaní tvrdých opatrení, pretože talianskí pracujúci a roľníci mali svoje vlastné odbory a dosť silné politické organizácie. S demonštráciami, štrajkami, bojkotmi, prevzatím fabrík získali podstatné výhody a právo organizovať sa a boli schopní obraňovať svoj životný štandard. Na vytlačenie tohto životného štandardu a získanie ekonomických zmien, ktoré chceli plutokrati a obchodní magnáti, museli vládnuce záujmy zrušiť demokratické práva, ktoré týmto pracujúcim a roľníkom pomáhali tento štandard ochraňovať. Riešením bolo rozbiť ich organizácie a ich politické slobody. Vedúci predstavitelia priemyslu, spolu s vrcholnými bankármi a poľnohospodárskymi asociáciami sa stretli s Mussolinim, aby naplánovali a zafinancovali takzvanú „fašistickú revolúciu“. Do dvoch rokov po prevzatí štátnej moci zatvoril Mussolini všetky opozičné periodiká a zničil socialistické, liberálne, katolícke, demokratické, a republikánske strany, ktoré dohromady ovládali okolo 80% voličských hlasov.

V Nemecku bol veľmi podobný vzorec spolupráce medzi fašistami a kapitalistami. Nemeckí pracujúci a poľnohospodárski robotníci získali osemhodinový pracovný deň, poistenie v nezamestnanosti, právo na združovanie. Vybudovali si veľmi schopné politické organizácie, no ťažkí priemysel a veľké financie boli v stave blízko takmer úplného kolapsu. Biznis chcel znížiť platy a získať daňové úľavy a veľké štátne dotácie na oživenie miery zisku. Nemeckí veľkokapitalisti značne zvýšili svoju podporu Hitlerovi, a nacistická strana bola pohnaná na národnú úroveň.

Koho podporovali Hitler a Mussolini, keď sa chopili moci? V oboch krajinách bol vyvíjaný zarážajúco podobný program. Odbory a štrajky boli nezákonné, odborársky majetok a publikácie boli skonfiškované, farmové kooperatívy boli odovzdané bohatým súkromným vlastníkom, veľké poľnohospodárske farmárstvo bolo silne dotované. Ako v Nemecku, tak v Taliansku boli už skromné platy pracujúcich drasticky znížené; v Nemecku od 25-40%; v Taliansku 50%. V oboch krajinách boli zrušené alebo zastarali zákony o minimálnej mzde, preplácané nadčasy, a bezpečnostné opatrenia závodov. Pre obyčajný ľud boli zvýšené dane, no znížené alebo zrušené pre bohatých a veľký obchod. Dane z dedičstva pre bohatých boli silno zredukované alebo zrušené. Obaja, Mussolini a Hitler preukázali svoju vďačnosť svojím obchodným sponzorom tak, že im odovzdali perfektne schopné oceliarne, elektrárne, banky, parné spoločnosti vo verejnom vlastníctve („privatizácia“ sa to tu nazýva). Oba režimy sa hlboko ponorili do štátnej pokladnice, aby napustili alebo subvencovali ťažký priemysel (korporátny program sociálneho štátu). Oba štáty garantovali návrat kapitálu investovaného obrovskými korporáciami a prevzali väčšinu rizík a strát z investícii (Nepodobá sa to Savings & Loan?)

Vo všetkých reakčných režimoch bol verejný kapitál vyplienený súkromným kapitálom. Dôsledkom toho bola ekonomika v Taliansku v 1930-tych rokoch postihnutá recesiou, ohromným verejným dlhom, a rozšírenou korupciou, no priemyselné zisky rástli, a zbrojárske továrne horlivo chŕlili zbrane. V Nemecku bola nezamestnanosť trochu zmiernenákvôli masívnym zbrojným programom a výdajom na zbrane. No vo všeobecnosti sa chudoba zvýšila. No od 1935-1943 stúpol celkový príjem vedúcich predstaviteľov nemeckých korporácií o 46%. V oboch krajinách sa pracovné podmienky značne zhoršili: zrýchlenie, prepúšťanie, uväzňovanie pracovníkov, ktorí sa sťažovali na nebezpečné alebo neľudské pracovné podmienky, viac hodín za menej peňazí.

Veľká časť politiky je racionálna manipulácia iracionálnych symbolov. Vo fašizme smerujú tieto iracionálne, atavistické výzvy k mytickým koreňom ľudí: pre Mussoliniho späť k vznešenosti Ríma; pre Hitlera, starodávny ľud. Potom je tu kult vodcu: Il Duce, der Führer. S uctievaním vodcu a uctievaním štátu prišlo velebenie militarizmu, vojny, a dobývania – v svojej podstate konzervatívne symboly na odvrátenie pozornosti ľudí od ich vlastných bezprostredných politických/ekonomických triednych záujmov a na ich povzbudenie do vojny, dobývania, militarizmu.

Fašistické učenie zdôrazňuje jeden ľud, jeden štát, jeden vodca. Ľudia sa viac nemajú zaujímať o delenie na triedy, ale sa musia vidieť ako súčasť harmonického, autoritárskeho celku, pohľad, ktorý podporuje socioekonomický status quo. Na rozdiel od toho obhajuje ľavicová agenda ostrejšie uvedomenie triednej nespravodlivosti a triedny boj, artikuláciu potrieb ľudu a samostatne sa vytvárajúcu participáciu ľudských síl.

Fašizmus, hlavne v nacistickej verzii, má zreteľný záväzok k rasizmu. Tvrdí, že ľudské vlastnosti sa dedia krvou. Tvrdí, že genetika a biológia opravedlňujú jestvujúcu triednu štruktúru (práve tak, ako to robia naši akademickí rasisti dnes s ich teóriami zvonovitej krivky a ich zahrávaním sa s lacnými trikmi z eugeniky).

Fašizmus taktiež podporuje sexuálnu nerovnosť a homofóbiu. Útlak gayov bol zločinný a vražedný; útlak žien bol tradične patriarchálny. „Najvyššou profesiou ženy je starať sa o potreby svojho manžela a deti, prinášajúc tak veľa detí ako len môže pre štát.“

V nacistickom Nemecku bol rasizmus a antisemitizmus používaný na presmerovanie niektorých legitímnych krívd na nerelevantných nepriateľov (vytvárania obetných baránkov). Mnoho Nemcov zo strednej triedy vedelo, že boli klamaní mocnými ekonomickými silami, no boli príliš zviazaní s konvenčným spoločenským poriadkom, aby si osvojili revolučný smer, takže šli fašistickým smerom a začali voliť nacistické strany.

Antisemitská propaganda bola veľmi emotívna a iracionálna, no šikovne vytvorená tak, aby zapôsobila na isté skupiny. Pracujúcim a roľníkom bolo povedané, „Sú to židovskí kapitalisti, židovskí úžerníci, kto to robí.“ Strednej triede povedali „Sú to židovskí šéfovia odborov a židovskí komunisti, kto to robí.“ Veľkým vlastencom povedali, „Žid je tým nepriateľským cudzincom, internacionalistom.“ Toto je racionálne použitie iracionálnych symbolov a argumentov.

Čo odlišovalo fašizmus od bežných pravicových samovládcov, bol spôsob akým sa snažili pestovať revolučnú auru a pôsobiť dojmom masového hnutia. Fašizmus ponúka zvodný mix revolučne znejúcich masových apelov a reakčnej triednej politiky. Celý názov nacistickej strany bol Národnosocialistická nemecká robotnícka strana. Obaja, talianskí fašisti a nacisti sa vedome snažili imitovať ľavicu: mládežnícke organizácie, masové mobilizácie, manifestácie, pochody, transparenty, symboly, slogany, uniformy. A myslím si, že tiež z tohto dôvodu ponímali mnohí mainstreamoví autori fašizmus a komunizmus ako totalitárne dvojičky. No mnoho pracujúcich a roľníkov nemohlo poznať rozdiel. Priemyselníci a bankári nemohli poznať rozdiel. A samozrejme komunisti a fašisti nemohli poznať rozdiel.

Západné kapitalistické štáty tolerovali a spolupracovali s fašizmom. Po druhej svetovej vojne spravili západní kapitalistickí spojenci málo pre to, aby vyhubili fašizmus z Talianska či Nemecka, okrem norimberských procesov, no polícia, súdy, armáda, bezpečnostné agentúry, byrokracia ostala prevažne vybavená personálom, ktorí slúžili bývalým nacistickým režimom, alebo ich ideologickým nováčikom, a to je tak dodnes. Ako môžete zavraždiť šesť miliónov Židov, pol milióna Rómov, niekoľko miliónov Ukrajincov, Rusov, Poliakov, a iných, a tisíce homosexuálov, a uniknúť súdu? Jediný spôsob, ako tomu môžete uniknúť, je, že tí samotní ľudia, ktorí majú prešetriť tieto zločiny sú spoluvinní.

Čo sa stalo s obchodom USA, ktorý kolaboroval s fašizmom? Korporácie ako DuPont, Ford, General Motors, ITT, vlastnili fabriky v týchto nepriateľských krajinách, ktoré produkovali benzín, tanky, a lietadlá, ktoré počas druhej svetovej vojny spôsobili Spojeneckým silám skazu. Po vojne, namiesto stíhania za zradu zozbieralo ITT 27 miliónov dolárov od vlády USA za vojnové škody zasadené jej nemeckým továrňam bombardovaním Spojencov. General Motors zinkasovalo 33 miliónov dolárov. Od vojny sa lídri USA podieľali na udržiavaní talianského fašizmu nažive, dajúc milióny dolárov pravicovým organizáciám a neo-fašistickým organizáciám v Taliansku.

Koalícia neo-fašistických a separacionistických skupín vedená mediálnym magnátom [rozumej boháčom] Silviom Berlusconim vyhrala v 1994 v Taliansku voľby. Ich program: jednotné dane pre bohatých a chudobných podobne, školské poukazy, redukcia sociálneho štátu, zavedenie súkromných dôchodkových účtov, a, samozrejme, privatizácia skoro všetkého. Talianskí neofašisti sa od amerických reakcionárov učia ako dosiahnuť fašistických cieľov za demokratických podmienok s demokratickým pozlátkom – použitám pozitívneho, reaganovského optimizmu; presviedčaním ľudí, že vláda je nepriateľ (predovšetkým jej sociálno demokratické aspekty); posilnením represívnych funkcií štátu; podnecovaním nenávisti voči novým, prichodzím imigrantom; a hlásaním imaginárnych hodnôt voľného trhu.

Politický stred je vždy opisovaný ako nejaký druh umierneného miesta medzi extrémami ľavice a pravice. Bližšie čítanie histórie by nám malo napovedať, že stred sa prikláňa viac tomu, že zdieľa spoločnú vec s pravicou proti ľavici, pretože stred a pravica zdieľajú oddanosť korporátnemu kapitalizmu a mytológii voľného trhu. Zvážte, ako mierne federálne autority v USA po generácie zaobchádzali s vražednými, lynčujúcimi, nočnými jazdcami Ku Klux Klanu v tejto krajine. Porovnajte to so spôsobom, akým sa zaobchádalo s Čiernymi pantermi. Zvážte ako sa prešetruje pravica v porovnaní s ľavicou. Keď bolo zbombardované Centrum pre kubánske štúdie pravicovou kubánskou skupinou, ktorá na to bola hrdá, pripustila, že to spravili, nemala FBI ani stopu, nemohla ich nájsť.

Ďaleko od umiernenosti, ako bývajú vždy označovaní, sú ľudia politického stredu dosť schopní najneumiernenejších a extrémistických činov, aké si je možné predstaviť. Bola to Demokratická strana, ktorá nám dala spoľahlivé očistenie sa od pozdných 1940-tych rokov. Bola to Demokratická strana, ktorá nám dala Hirošimu a Nagasaki a Vietnam. Nebola to Spoločnosť Johna Bircha [americká politická, radikálne pravicová skupina podporujúca konzervatívne hodnoty, antikomunizmus, obmedzenú vládu a osobné slobody], ktorá sa pokúsila vybombardovať Indočínu do doby kamennej. Nebola to Americká nacistická strana, ktorá zdokonalila napalm. Napalm bol vyvinutý na Harvarde. Neboli to nacisti, ktorí dali thalidomid [sedatívum] do defoliantov [herbicíd; napr. Agent Orange, ktorý mal vo Vietnamskej vojne zničiť rastlinstvo, aby sa ľahšie bombardovali základne a trasy; vedľajším produktom je vysoko toxický dioxín, ktorý sa po vojne prejavil na 500 000 deťoch narodených s vrodenými defektami] používaných po celej Indočíne. A dnes to nie sú skinheadi či Klan alebo domobrana, kto podporuje komandá smrti a iné vražedné operácie po veľkej časti Tretieho sveta. Je to to najlepšie a najsvetlejšie z politického stredu, s množstvom pomoci od pravice. Spôsob akým hlavný prúd prechádza k fašistickej pravice je možné celkom jasne vidieť v Republikánskej strane. Program GOPu [Grand Old Party, prezývka Republikánskej strany] dnes skutočne nie je veľmi odlišný od toho, ktorý presadzovali Mussolini a Hitler; je to fašizmus bez swastiky, je to fašizmus v pruhovanom obleku. Najprv rozbi odbory, zníž mzdy, a zaveď pravicový ideologický monopol na médiá.

Zvyšok programu GOP je eliminácia kultúrnych disidentov a humanitné vedy, útok na práva žien a gayov, zrušenie daní pre veľké korporácie a bohatých, eliminácia vládnych regulácií vytvorených pre pracujúcich a ochrany spotrebiteľa a ochrany životného prostredia, privatizácia a drancovanie verejných pozemkov a podnikov, vymazanie verejných služieb – a zahalenie tejto celej reakčnej agendy do niečoho, čo zneje revolučne. Newt Gingrich hovorí o „revolúcii“ GOP. Nejaká revolúcia! Je to ten istý, starý reakčný triedny program. V dnes v Spojených štátoch obracajú niektorí Američania zo strednej triedy, ako Nemci strednej triedy minulosti, sužovaní ozajstnými ekonomickými ťažkosťami, svoj hnev voči irelevantným alebo imaginárnym nepriateľom: imigrantom, Židom, chudobným, matkám žijúcim na podpore, ľuďom odlišnej farby pleti, feministkám, gayom, ateistom, a iným.

Stále väčší počet z nás stratilo svoj skepticizmus, že „sa to tu nikdy nemôže stať“, pretože sa to tu deje. Čelíme nacizmus pripomínajúcemu Celkovému proti-teroristickému oznámeniu z 1995, ktorý v skutočnosti pozastavuje všetky Ústavné práva pre každého kto bude prezidentom určený za teroristu, a každého poskytujúceho pomoc tým, ktorí sú označení ako teroristi. Ak dáte peniaze organizácii, môžu ísť k ich radikálnemu krídlu a môžete byť označení za teroristu.

Niečo iné vysvetľuje zrýchlenie reakcionizmu v Aemrike dnes. Roky sa lídri USA a politické a ekonomické elity videli v smrteľnom zápase s komunizmom pre vernosť ľuďom doma a v zahraničí. Tvrdili, že pracujúci USA sa tešia vysokému životnému štandardu než ich náprotivky, ktorí žili za komunizmu [reálsocializmu]. To bolo vždy témou. „Naši pracujúci zarábajú viac, naši pracujúci žijú lepšie ako ktokoľvek za komunizmu, takže sa držte kapitalizmu.“ Konkurencia s antikapitalistickým systémom stanovuje limity na to ako veľmi zle možno zaobchádzať s pracujúcou populáciou. Dlho pred kolapsom komunizmu sa pokúšali rozdrtiť odbory, snažili sa znižovať platy, no teraz zhadzujú všetky zámienky o kapitalizme s ľudskou tvárou.

Potenciálna hrozba radikalizujúcich sa pracujúcich nebola jediným obmedzujúcim faktorom. Bola to tiež schopnosť pracujúcej triedy udrieť späť, získať demokratické víťazstvá, osemhodinový pracovný deň, sociálne zabezpečenie a rozličné výhody. Keď boli vo Východnej Európe zvrhnuté komunistické štáty, začal sa v niektorých konzervatívnych publikáciách objavovať veľmi zaujímavé plačlivé a nahnevané poznámky. Zneli takto: „Východná Európa teraz smeruje k úplne voľnému trhu, tak prečo musíme my tu v Spojených štátoch tolerovať tieto kolektivistické, liberálne regulácie a obmedzenia, ktoré nám dali? Teraz je čas dať to na verejnosť. Niet žiadneho dôvodu prečo by masy ľudí v tejto krajine mali mať životný štandard strednej triedy. Je načase, aby títo ľudia znížili svoje očakávania, viac pracovali, a boli spokojní z menej.

S rozpadom komunizmu sa taktiež udial posun v politike voči Tretiemu svetu. „Teraz sa neobrátite na Moskvu, Moskva je v našom vrecku.“ A tak do nich vážne zasahujú. MMF, Svetová banka, GATT, NAFTA, podkopávajú suverenitu štátov Tretieho sveta, drancovaním ich trhov, drastickým zoškrtaním nevojenskej zahraničnej pomoci, a v niektorých prípadoch ich priamym napadnutím a zničením vlády, ktorá mala akékoľvek reformistické tendencie alebo zachovávala ekonomický rozvoj. Lídri USA bojujú proti ekonomickému nacionalizmu v krajinách ako India, Brazília, Irak, Panama, Južná Kórea, Tajwan a tak ďalej.

Mnoho ľavičiarov to stále nechápe – že títo ľudia hrajú nastálo, že idú po vás, že z vás nenechajú ani kúsok. Je len jedna vec, ktorú chceli vládnuce kruhy počas dejín – všetko bohatstvo, poklady, a ziskový obrat; všetku vybranú pôdu a lesy a zver a stáda a úrodu a ložiská minerálov a vzácne kovy na zemi; všetky produktívne prostriedky a výnosné invencie a technológie; všetky kontrolné pozície štátu a iných veľkých inštitúcií; a verejnú podporu a subvencie, privilégiá a imunity; všetku ochranu zákona a žiadne jeho obmedzenia; všetky služby a komfort a prepych a výhody civilizovanej spoločnosti so žiadnymi daňami a žiadnymi nákladmi. Každá vládnuca trieda v dejinách chcela iba toto – všetky odmeny a žiadne ťarchy.

Nebezpečenstvo fašizmu nepochádza od skinheadov alebo domobrany alebo kresťanských pravicových fanatikov. Pochádza z prebiehajúcich praktík Národnej bezpečnosti štátu a jej rozličných výkoných agentúr; vychádza z zasadačiek korporátnej Ameriky. No predtým ako sa vyhlásime sa odsúdených, majte na pamäti, že v súčasnosti sú ľudia, ktorí demonštrujú a sú zatýkaní a zasadzujú sa o ochranu životného prostredia a lesov; sú tu iní, ktorí robia to isté na základe nukleárnych ponoriek; sú tu ľudia, tkorí demonštrujú za spravodlivosť a proti rasizmu v právnom systéme ako národný protest za prejavenie sa Mumiu Abu-Jamala. Sú tu ľudia protestujúci proti nukleárnym testom v Južnom Pacifiku, proti škrom v Medicare a škrtom podpore rodín, proti zamlčovaniu bezdomovcov, proti antiimigračných zákonom, a za pozitívnu činnosť. V tejto krajine sú dokonca veľké majority, ktoré podporujú prosperitu, ak to nenazývate prosperitou, poviete „Nemala by vláda pomáhať chudobným, nemala by vláda robiť viac pre chudobných?“

Musíme byť omnoho viac nahnevanejšími a oveľa viac rozhodnejšími. Oni chcú všetko a všetko je v stávke. Mnoho ľudí sa hnevá; našou úlohou je zabezpečiť, aby nasmerovali svoj hnev na skutočných páchateľov ich mizérie, a nie proti samotným ľuďom, ktorí chcú, aby im šlo o spoločnú vec.

Ak je moc kapitálu stále viac neobmedzená, všetci sme postavení do rizika: životné prostredie, posvätné lesy, prekrásne a tajomné bytosti oceánov, obyčajní ľudia, ktorí svojou silou a rozumom a tvorivosťou vytvárajú spoločenstvá a dávajú životu toho tak veľa, čo si zaslúži náš rešpekt. Skutočnou ťarchou spoločnosti nie sú chudobní, ale korporatívni boháči. Jednoducho si ich už viac nemôžeme dovoliť.
Konzervatívci sa sťažujú vždy keď vraciame úder; hovoria, že sa angažujemev „triednom boji“. Áno, domnievam sa, že to je triedny boj, no mám pre to aj iný názov. Keď sa ľudia spoja proti zneužitiam bohatstva a privilégií, keď sa aktivizujú a bojovne útočia na pokrytectvá a lži tých mocných, keď vracajú úder a stávajú sa aktívnymi činiteľmi svojho vlastného osudu, keď sa chopia svojich oprávnených reakcií a odmietnu sa podrobiť tejto línii, nazývam to “demokracia“. Oni sú v prvom rade loajálni doláru; našou prvou loajalitou je demokracia a blahobyt našej spoločnosti a našej Matky Zeme.


Michael Parenti (narodený 1933) je americký politológ, historik, a mediálny kritik. Svoj doktorát z politológ získal na Yale University a učil na viacerých univerzitách, fakultách, a iných inštitúciách. Je autorom dvadsitich kníh a mnohých ďalších článkov. Jeho práce boli preložené do prinajmenšom sedemnástich jazykov.

[ Zdroj: http://mostlywater.org/fascism_a_false_revolution ]

Reakcia na článok - Spamätajme sa Slovania! od Blaženy Žákovicovej

MIROSLAV POMAJDÍK | Socialistický zväz mladých
O akej jednote Slovanov tu prosím pekne hovoríme? Veď slovanská buržoázia, či už v Rusku, Slovensku, Česku...vykorisťuje pracujúcich, príslušníkov svojho národa, tak isto, ako to robia nadnárodné koncerny a príslušníci zahraničnej buržoázie.

V Krokoch číslo 5/2011 som si prečítal článok: Spamätajme sa Slovania! od Blaženy Žákovicovej. Tento článok ma nemilo prekvapil. Poznám s. Žákovicovú osobne, vážim si jej prácu pre KSS, no pri tomto článku som nemohol zostať ticho.

So všetkou úctou k autorke, ale takýto článok nemá čo robiť v komunistických novinách. Niečo tak nacionalistické, antimarxistické a antikomunistické, nemá čo hľadať v našej tlači. Neobstojí ani argument, že tento článok bol zverejnený na predposlednej strane Krokov, kde sa uverejňujú názory čitateľov a dole je formulka- názory publikované na tejto strane sa nemusia zhodovať so stanoviskami redakcie. Takýto článok by som čakal na stránke SNS, kotlebovcov, či iných nacionalisticky ladených hnutí a organizácií. Na začiatok vyberám časti článku, kde mi asi najviac stávali vlasy dupkom.

„Ich predkovia sa nazývali Anglosasi a ríše zla, ktoré vytvorili, boli predovšetkým Nemecko, Veľká Británia a za morom náš terajší vzor- USA.“

„Čo je príčinou tejto slovanskej mľandravosti, pre ktorú sa nevieme spojiť a čeliť germánskemu západu?“

„Treba si však uvedomiť, že dravá germánska žravosť je pre Slovanov nebezpečná aj v súčasnosti. Spomeňme si, na podporu, ktorú mali nacisti medzi občanmi. Aj preto si myslím, že je ilúziou myslieť si, že sa germánska povaha za šesťdesiatpäť rokov po skončení druhej svetovej vojny radikálne zmenila, obrátila o 180 stupňov – teda, že sa za ten čas z nich stali humánni demokrati. Preto tvrdím: „Nezmenili sa, len sú mazanejší, lebo sa poučili.“

„Našou spásou môže byť jedine obnovená spolupráca slovanských národov v Európe a dištancovanie sa od anglosaského sveta. „ Mali by sme vážne uvažovať o vystúpení z EÚ.“ Zazneli nedávno z úst predsedu SNS. Konečne to niektorí z politikov povedal nahlas. Celkom s ním súhlasím a dodávam: „Spamätajme sa, Slovania a vráťme sa z kratšej cesty!“

Skúsení komunista- marx-leninista už podľa týchto výňatkov musí zistiť, prečo som sa pustil do kritiky tohto článku. Ako môže človek, ktorý si hovorí komunista písať o ríšach zla- Nemecko, Veľká Británia, či USA. Ako môže komunista písať, že nejaké národy sú horšie ako tie druhé? Ako komunista môže písať, o germánskej žravosti? Niesme náhodou internacionalisti? Neodvolávame sa na učenie Marxa a Engelsa , ktorí boli práve členmi toho “zlého germánskeho národa “?

Kam tým mierim?

Komunisti nesmú deliť ľudí na národy, rasy a podobne! Sme internacionalisti, bojujeme za triedne záujmy, záujmy pracujúcich na celom svete. Niesu snáď pracujúci v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Rakúsku, Veľkej Británii, USA..... vykorisťovaní rovnako ako naši slovenskí, či slovanskí pracujúci vo všeobecnosti? Kto vlastní nadnárodné koncerny, ktoré vycicavajú našich pracujúcich? Vlastnia ich snáď pracujúci z USA, Nemecka, V. Británie? Určite nie. Vlastní ich národná, či medzinárodná buržoázia.

O akej jednote Slovanov tu prosím pekne hovoríme? Veď slovanská buržoázia, či už v Rusku, Slovensku, Česku...vykorisťuje pracujúcich, príslušníkov svojho národa tak isto, ako to robia nadnárodné koncerny a príslušníci zahraničnej buržoázie. Považujete snáď za svojho brata zbohatlíckeho šéfa, ktorý je Slovák a ktorý veselo zdiera a vykorisťuje? Považujete snáď za svojho brata bankára Slováka, ktorý vám bez váhania zoberie celý majetok, aj váš dom a dennodenne vás vyciciava? Ja určite nie. Nemôžeme sa pozerať na človeka tak, že on je Slovák, Slovan, tak je to príslušník môjho národa, tak je to môj kamoš a spojenec. Načo mám byť hrdý pri slovenskom národe? Nato, že má dennodenne okrádajú a vykorisťujú takí istí Slováci ako ja? Tak to určite nie!

Mojim súkmeňovcom je človek z mojej triedy, či už je to Rus, Američan, Mexičan, či Brit... Žiadna jednota slovanstva nič nevyrieši, to tak môžu rozprávať pomýlené nacionalistické hlavy. Pracujúci majú rovnaké problémy, a je úplne jedno, či sú Slovania, či Germáni, Anglosasi...To je základný pilier marxizmu a človek, ktorý toto nepochopí, nemá čo hľadať v komunistickej strane.

Každá spoločnosť sa delí na triedy. Našim spoločným nepriateľom je kapitalizmus, vykorisťovanie a oligarchia a buržoázia, pochádzajúca z akéhokoľvek národa. My sa musíme postaviť za pracujúcich v Nemecku, presne ako sa musia pracujúci v Nemecku postaviť za nás! Jednota triedna, nie slovanská, či germánska!

Komunisti počas imperialistických vojen boli jedinou politickou silou, ktorá odmietala nezmyselné vzájomné zabíjanie národov. Vojna je nástroj buržoázie, cez ktorú sa najviac obohacuje a cez ktorú jej plynú najväčšie zisky. Poštve proti sebe proletariát, robotníctvo, pracujúcich rôznych národností a rás a najväčší zisk ide im. Sám Lenin a boľševici definovali, že imperialistická vojna sa musí zmeniť na vojnu triednu, kedy sa postavíme spoločne proti buržoázii a začneme budovať socialistickú spoločnosť. V Nemecku, USA, či Veľkej Británii prebieha množstvo triednych bojov, štrajkov, demonštrácií. Ich krajiny, tak ako aj krajiny slovanské ovláda buržoázia. Ona vytvára zlé meno tej, či tej krajine.

Autorka píše, že v Nemecku mali veľkú podporu nacisti, ktorí rozpútali veľké vraždenie a že germánska povaha sa nezmenila, stále bažia po našom zotročení. Veď toto nemé žiaden historický, či racionálny základ. Boli snáď slovanské krajiny imúnne voči ideológii nacizmu a fašizmu? Určite nie, veď podľa tejto formulky ani Slováci sa nezmenili, veď aj u nás zvíťazili fašisti z HSĽS. Zabudla snáď autorka na klérofašistickú Slovenskú republiku, alebo na fašistický ustašovský režim v Chorvátsku, ktorý patril k jedným z najbrutálnejších počas 2. sv. vojny, keď samotní SSáci písali do Nemecka zdesení z ustašovskej brutality, či na fašistické režimy v Poľsku, Bulharsku... Svojou brutalitou sa preslávili aj SS jednotky zostavené z viacero slovanských národov vtedajšej ZSSR. Pre zaujímavosť nacionalistické a neonacistické hnutie je v dnešnej dobe najpočetnejšie a najbrutálnejšie práve v slovanských krajinách. Znamená to teda, že Slovania sú nenapraviteľní fašisti? Určite nie. Tak ako nimi niesu ani Nemci a ďalší. Fašistom, ako aj kapitalistom a buržujom môže byť príslušník ktoréhokoľvek národa na svete.

Na záver by som apeloval na vás všetkých a neberte to ako nejaké poučovanie, vzdelávajte sa, čítajte klasikov marxizmu a nezamieňajte si marxizmus s nacionalizmom, lebo tým idete jasne proti učeniu marxizmu-leninizmu, internacionalizmu a triednej podstate našej ideológie. Nie nadarmo komunisti na celom svete používajú formulku- „Proletári všetkých krajín spojme sa!


[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1569&Itemid=49 ]

Šesť tratí bez osobných vlakov, redukciu pocítili aj železničiari

Martin BALKOVSKÝ

Cestovanie po slovenských železničných tratiach je opäť o čosi komplikovanejšie. Cestujúci sa od 1. mája musia prispôsobiť zmenenému cestovnému poriadku, ktorý je dôsledkom úsporných opatrení nášho národného osobného prepravcu. Železničná spoločnosť Slovensko zredukovala najmä regionálnu dopravu, na šiestich tratiach úplne zrušila prevádzku osobných súprav. Celkovo sa zmena dotkla 339 vlakov, ktoré ročne najazdili viac ako 1,1 milióna kilometrov. Až 272 spojov bolo zrušených úplne, 67 má časové alebo úsekové obmedzenia. Zrušené vlaky však chýbajú nielen cestujúcim, ale podľa vyjadrení prednostov staníc komplikujú nástupy a ukončenia služieb železničiarov. A ako to sa zoškrtané spoje odzrkadlili v obslužnosti regiónov?

Hranice sú otvorené, ale doprava je obmedzená

Po dvoch tratiach v prihraničných oblastiach sa už od 1. mája vôbec nezvezieme vlakom. Zastavenie dopravy medzi Fiľakovom a a maďarskou obcou Somosköújfalu má jednoznačne negatívny dopad na turizmus tohto mikroregiónu. Najmä cez víkendy vlaky využívali návštevníci hradu Šomoška pri Šiatorskej Bukovinke. Železnicou sa už vôbec neprevezieme ani z Medzilaboriec do poľského Lupkówa. Miestnych obyvateľov však viac trápia vlaky, ktoré končia iba v stanici a nezachádzajú na zastávku v centre Medzilaboriec. V meste absentuje mestská doprava aj taxislužba a stanica je umiestnená až na jeho okraji. Cestujúci teraz musia šliapať, neraz aj s ťažkou batožinou viac ako 1,5 kilometra. Pritom „motorák“ pri obehu súpravy zastavuje za krajnou výhybkou stanice, len 800 metrov od zastávky Medzilaborce mesto. Naozaj smiešna vzdialenosť, ktorá určite prepravcu finančne nezruinuje. Osobná doprava bola zoškrtaná aj medzi Košicami, Čaňou a maďarským Hidasnémetom a tiež medzi Štúrovom a Szobom. Na týchto úsekoch jazdia už len medzinárodné rýchliky. Obmedzenie dopravy neobišlo ani pohraničie s Českou republikou. Na vynútený pokles dopravy si musia cestujúci zvykať od Nového Mesta nad Váhom po Myjavu a Vrbovce až k štátnej hranici. Ak nerátame jeden nedeľný spoj pre študentov, tak o úplnom zastavení medzištátnej dopravy môžeme hovoriť aj v prípade Vlárskeho priesmyku. Dochádzku obyvateľov Horného Sŕnia a Nemšovej pracujúcich v poobedňajších a nočných zmenách komplikujú zrušené vnútroštátne večerné vlaky, pretože do Trenčianskej Teplej neexistuje súbežné autobusové spojenie. Na autobusy sa taktiež nemôžu spoliehať ani ľudia žijúci medzi Lúkami nad Makytou po český Horní Lideč. Zrušenie dvoch párov vlakov z Púchova na tejto hlavnej trati vytvorilo dopoludnia vyše 6-hodinovú a večer 4-hodinovú pauzu, ktorá zhoršila verejnú dopravu miestnym obyvateľom. Spojenie sa okresalo aj s Poľskom, vlaky ubudli aj medzi Čadcou a Skalitým, do Zwardoňa zachádzajú už len 2 osobné súpravy.

Turisti aj kúpeľní hostia sa už na vlaky nespoliehajú

Po 1. máji sú pre turistov nedostupnejšie aj krásy slovenskej prírody a atraktívne rekreačné oblasti. Na Muránsku planinu už nie je možný prístup vlakom. Všetky spoje na 42-kilometrovej trati z Plešivca do Muráňa boli zrušené a ak chcú trebárs obyvatelia Revúcej cestovať vlakom, musia sa individuálne dopraviť do Plešivca alebo Tornale. Zrušením dvoch vlakov medzi Nálepkovom a Červenou Skalou, vyťažených najmä v turistickej sezóne sa zhoršila aj dostupnosť vyhľadávanej oblasti Slovenského raja – Dobšinskej ľadovej jaskyne, Dediniek a Palcmanskej Maši. Trpko znie informácia, ak učiteľka zruší školákom výlet práve pre žalostné spojenie. S redukciou dopravy si potykalo aj rekreačné stredisko Remäta nachádzajúce sa na jednej z najkrajších tratí z Prievidze do Hornej Štubne. Výletníci musia na tejto trati, ktorá nemá súbežnú komunikáciu, oželieť 7 vlakových spojov. Preriedené časy odchodov si musia pamätať aj návštevníci kúpeľných miest. Na trati Žilina – Rajec boli zrušené 2 páry vlakov a ak dopoludnia chcete cestovať z Rajca, na stanicu musíte dôjsť do 7:38 hod, pretože ďalší vlak ide až o 6 hodín neskôr. Ešte horšie to vyzerá s električkou do Trenčianskych Teplíc. Zrušených je 9 spojov, 4 sú vedené v pracovné dni a 6 len do konca letnej sezóny, do 30. septembra. Potom počas víkendov, až do konca platnosti GVD 2010/2011, nič nejazdí. A ak ako turista obdivujete mesto UNESCO – Banskú Bystricu, riadne si nastavte hodinky! Posledný vlak do Hronskej Dúbravy odchádza už pred 17. hodinou. Zámerne sme však nespomenuli štátnu prírodnú rezerváciu – Zádielsku dolinu. Prečo?

Pracujúcim aj študentom vlaky chýbajú

Do najväčšieho krasového územia na Slovensku sa dalo dostať z tzv. „Južného ťahu“ medzi Košicami a Zvolenom, kde už železničiari otvorene hovoria o likvidácii osobnej dopravy. Veď posúďte, ponechaním len 2 (!) párov vlakov jazdiacich ráno a skoro popoludní na 50-kilometrovom úseku od Jesenského po Turňu nad Bodvou sa už absolútne nedá hovoriť o dopravnej obslužnosti Gemera. Už teraz tieto spoje vyznievajú ako labutia pieseň trate a od budúceho GVD budú najskôr zrušené, keďže ich odchody sa žiaľ neprispôsobili potrebám cestujúcich a aj po redukcii jazdia poloprázdne. Z drastického, vyše 50-percentného zhoršenia regionálnej obslužnosti sú zúfalí aj ľudia v okolí Plavča. Ak sa pracujúci potrebuje dostať ráno do krajských miest – Prešova, alebo Košíc, tak jedine autom. Železničná doprava medzi Starou Ľubovňou a Lipanmi doplatila na zlú koncepciu dopravy a dlhé prestupné časy v Plavči. Nad nezmyselným rušením spojov už dlhšie krútia hlavami ľudia aj od Bánoviec nad Ondavou po Maťovce. Aj tu je železnica chrbtovou kosťou dopravy pre pracujúcich a školákov. Využívané vlaky sa zrušili, poloprázdne ostali. Na „osobák“ už zbytočne budeme čakať na trati Galanta – Neded, robotnícke vlaky boli zrušené medzi Senicou a Kútmi, Chynoranmi a Trenčínom, Tisovcom a Breznom, v okolí Trebišova, proste na celom Slovensku.

Májová redukcia vlakov ešte viac prehĺbila rozdiely regiónov, pretože ju pocítili najmä oblasti s vysokou nezamestnanosťou. A ak už aj železničiari chodiaci do pravidelných zmien najmä v noci a počas voľných dní musia využívať „konkurenčnú“ autobusovú alebo individuálnu dopravu, mnohí sa pýtajú, kam vlastne železničná doprava smeruje. So zlosťou ale aj bezmocnosťou už upriamujú pozornosť na ďalšie zmeny v grafikone, ktoré prinesie 12. jún. Pritom prednostovia staníc poznajú recept, ako dostať ľudí späť do vlakov. Jednoznačne sa musia zlepšiť prípoje vlakov a cestujúcich odrádzajú i neustále zmeny grafikonu. Plusom je aj taktová doprava. Aj skúsenosť z trate Zvolen – Banská Bystrica dokazuje, že ak je väčšia frekvencia spojov, tak ich aj viac cestujúcich využíva. A v neposlednom rade viac využívať marketingové nástroje na prilákanie cestujúcich do vlakov. Pretože tak ako malé potôčiky napájajú rieku, tak je od regionálnej dopravy závislá aj diaľková. Ak sa prítoky stratia, vyschne aj rieka...

Martin BALKOVSKÝ

text bol uverejnený aj v májovom časopise Semafór

Slovenská revolúcia 19.6.2011, Bratislava - Julino Bosák

(Článok môžete podporiť tu: vybrali.sme.sk)

- Zo 195 krajín sveta sú asi len tri nekapitalistické.

- V roku 2000 bolo v USA 35 miliónov chudobných, dnes je to už skoro 48 miliónov.
- V roku 1993 bolo na Slovensku 7,6% ľudí pod hranicou chudoby, pred dvoma rokmi to bolo už 11%. V roku 2009 to znamenalo vyžiť z 283 €/mesiac. V spoločnosti sa navyše udomácňuje slovník, ktorý hovorí o neprispôsobivých miesto o chudobných. Na Slovensku, podobne ako v ostatných krajinách tak stúpajú rasistické, nacionalistické a fašistické tendencie. Naopak počet milionárov sa aj napriek kríze v roku 2010 zvýšil celosvetovo o 17% a na Slovensku o takmer 1%. Máme už teda zhruba 2770 občanov s majetkom nad 1 milión dolárov.
- Miera nezamestnanosti sa na Slovensku blíži k 15%. Podľa serveru naseplaty.sk skoro polovica Slovákov žije od výplaty k výplate. A to vychádza len z čísel respondentov s prístupom na internet. Štatistiky o kvalite práce, cezčasoch, pracovných podmienkach som nenašiel. Vo Veľkej Británii pracovalo v roku 2010 už 51 000 Slovákov.
- Ľudia, ktorí chcú bývať a založiť si rodinu sú zväčša nútení zadĺžiť sa.
- Slovensko sa stalo potravinovo závislou krajinou, s potravinami dovážanými z krajín tretieho sveta.
- Súkromný sektor systematicky ukrajuje z verejného priestoru. Z miest mizne, zeleň, budovy s historickou hodnotou, námestia, a sú nahrádzané funkciami určenými pre tých, čo si to môžu dovoliť.
- Spoločný majetok, vybudovaný našimi starými rodičmi a rodičmi bol rozpredaný. Zisky z práce všetkých tak odchádzajú do súkromných rúk.
- Náš zahraničný dlh sa zvýšil z okolo 2mld $ v 89tom na 70 mld $ začiatkom tohto roka. Samotný zahraničný dlh ôsmich ex-komunistických členov EÚ vo výške 637 miliárd eur z konca roku 2009 garantuje centrálam západných bánk splácaním úrokov pravidelný prevod miliardových súm. Podstatne nižšia suma kumulovaných priamych západných investícií (467 miliárd EÚR) vo východoeurópskych krajinách v žiadnom prípade nevyrovnáva ich uvedenú kapitálovú bilanciu. Práve naopak.
- Po odpredaji a vytunelovaniu fabrík, ostalo na predaj už len pár verejných statkov. Prebieha dobre známy proces generovania červených čísel napríklad na železnici, aby mohol prísť záchranca zo súkromného sektora, nasledovať bude voda, a ohrozené je v princípe všetko, čo ešte nemá súkromného vlastníka. Siaha sa tak už aj na samotné úspory ľudí, keď ich dôchodky sú v rukách súkromných spoločností.
- Univerzita aj spoločnosť, ktorej verne slúži, zbankrotovali. Ale tento bankrot nie je len finančný. Je znakom oveľa hlbšej a oveľa dlhšie sa vytvárajúcej nesolventnosti – nesolventnosti politickej a ekonomickej. Nikto už nevie, načo vlastne univerzita je. Intuitívne to cítime. Starý projekt utvárania kultivovaných a vzdelaných občanov a občianok je preč, preč sú aj výhody akademického titulu absolventiek a absolventov pre presadenie sa na trhu práce. V neuprataných chodbách univerzít sa dnes už zdržiavajú len fantázie, prízraky a rezíduá.
- Zatiaľ, čo pacienti musia platiť za to, že sú chorí, farmaceutické firmy a poisťovne dosahujú zisky.
- Charita sa stala náhradou sociálnych istôt. Postihnutí, chorí a chudobní sú odkázaní na žobranie a pravidelné šou programi v televízii.
- Darí sa psychickým chorobám. Maniodepresia sa stáva odrazom striedania rastu a kríz v samotnej spoločnosti.
- Zarába sa na jedle, počítačových hrách, televíznej zábave, cigaretách a iných drogách, obrovské prostriedky tak idú na reklamu, aby z ľudí robila konzumentov žijúcich konzumným spôsobom života.
- Šport sa stáva luxusom.
- Médiá stratili svoju úlohu prinášať hodnotné informácie a umenie. Stali sa len hlásnou trúbou obchodu.
- Programový riaditeľ ešte zatiaľ stále verejnoprávnej televízie a rozhlasu sa na nás usmieva z bilboardov pod titulkom, „komu kráčajú milióny v ústrety?“. Jeden z jeho prvých krokov vo funkcii bolo, že predal deduška večerníčka do reklamy. Deduško večerníček so svojou baranicou v ruke sa tak stal symbolom súčasnej kultúry, ktorá je odkázaná na žobranie, či prostitúciu.
- Potreba zastaviť znečisťovanie a devastáciu prírody naráža na ekonomické záujmy úzkych skupín. Miesto posilňovania ekologickej verejnej dopravy sme svedkami jej likvidácie.
- Správy sú denne plné zločinu. Po 89tom dramaticky stúpla kriminalita počet násilných trestných činov a vrážd. Rozšírila sa narkománia a obchod s bielym mäsom.
- Sme účastníkmi viacerých vojnových konfliktov po svete. Verejná mienka v demokracii nebola vypočutá ani pri najväčších svetových protestoch v histórii proti vojne v Iraku. Naopak dnes sme v ďalšej vojne o zdroje v Líbyi.
- Sloboda, ktorú ponúka tento systém je obmedzená finančnými možnosťami. Ukážkovým príkladom hraníc slobody sú aj zásahy polície proti neozbrojeným demonštrantom Španielsku.
- Politici už dávno nehája záujmy všetkých občanov, pretože sú priamo závislí od veľkého kapitálu, ktorý mimo iného financuje ich reklamné kampane.
- Keď to zhrniem, človek sa stal otrokom peňazí. Naša jediná sila je v jednote, jednote ľudí proti moci kapitálu. Našimi nepriateľmi nie je ten, či onen človek, sme naopak jeden druhému bratom. Bohatí trpia v zajatí peňazí niekedy možno aj viac ako chudobní, keďže sú ich otrokmi aj vo vnútri. Strach, že nebudeme zabezpečení je vlastný všetkým, ktorí žijú v takomto neistom systéme. Ak sa to má skončiť, musí skončiť kapitalizmus. A kapitál v tomto slove by mali nahradiť ľudia.



celý záznam na: youtube.com/TVjetotak

Arundhati Roy: ´Pokúšajú sa ma udržať v destabilizácii. Ktokoľvek, kto niečo povie, je v nebezpečenstve´

STEPHEN MOSS | The Guardian
Románopiskyňa a výherkyňa Bookerovej ceny o svojom politickom aktivizme v Indii, o tom, prečo už viac neodsudzuje násilný odpor – a prečo je jedno, že nikdy nenapíše ďalší román

Toto nie je ideálny začiatok. Narážam do Arundhati Roy, keďže obaja mierime na toaletu v predsieni veľkej budovy, ktorá ubytúva kancelárie jej vydavateľa Penguin. Sú tu autori, napríklad V S Naipaul, s ktorými by to mohlo byť trápne. No nie Roy, pri ktorej mám vždy pocit kľudu. O čosi neskôr nás jej vydavateľ usadí v malej, prostej miestnosti. Keď zaujmeme miesta na oboch stranách úzkeho stola, pripomína mi to vypočúvacie sedenie. No ona hovorí, že v Indii sú vypočúvacie miestnosti omnoho menej zdraviu prospešné ako toto.

Roy, ktorej bude tohto roku 50, je najviac známa pre svoj román Boh malých vecí z roku 1997, s ktorým vyhrala Bookerovu cenu, no za posledné desaťročie bola stále hlasnejším kritikom Indického štátu, útočiac na jeho politiku voči Kašmíru, ničenie životného prostredia, ktoré priniesol prudký rozvoj, na program nukleárnych zbraní krajiny a korupciu. Ako hlavná oponentka všetkého spojeného s globalizáciou sa snaží tvoriť „novú modernitu“ založenú na udržateľnosti a obrane tradičných spôsobov života.

Jej nová kniha, Zlomená republika, prináša spolu tri eseje o maoistickom guerrillovom hnutí v lesoch centrálnej Indie, ktoré vzdoruje vládnym pokusom o zastavanie a ťažbu zeme, na ktorej žijú domorodí ľudia. Ustredná esej, Cestovanie so súdruhmi, je unikátnym kúskom reportáže, rozprávajúcej o troch týždňoch, ktoré strávili s guerrillami v lesoch. Predpokladám, že musela byť v obrovskom osobnom nebezpečenstve. „Každý je tam vo veľkom osobnom nebezpečenstve, takže tam nemôžete ísť s pocitom, že ste špeciálne v nebezpečenstve,“ hovorí svojím milým, vysoko postaveným hlasom. V každom prípade, hovorí, násilie nábojov a mučenie nie je väčšie než násilie hladu a podvýživy zraniteľných ľudí s pocitom, že sú v obkľúčení.

Čas strávený s guerrillou spravil hlboký dojem. Opisuje noci strávené spaním na lesnej zemi „tisíc hviezdičkovému hotelu“, tlieska „zúrivosti a dôstojnosti týchto chudobných ľudí udrieť späť“, a hovorí, že „pri pobyte v lese mám pocit ako keby bolo v mojom tele dostatok miesta pre všetky moje orgány“. Veľmi sa jej hnusí pompézny, korporátny, rastom posadnutý moderný Ind, a tam v lese našla nakrátko mier.

V knihe je silný hnev, hovorím, naznačujúc, že ak by ho stlmila, našla by pripravenejšie publikum. „Hnev je vyvážený,“ tvrdí. „Je menší, než aký v skutočnosti cítim.“ No i tak ju jej kritici nazvýajú neodbytnou. „To slovo ´neodbytný´ je využíva pre akékoľvek vyjadrenie pocitov. Pre zriadenie je normálne byť v otázke rozdrvenia ľudí tak neodbytným ako chce.“

Pochádza jej politická angažovanosť od jej matky, Mary Roy, ktorá v Kerale založila školu a má reputáciu ako aktivistka za ženské práva? „Ona nie je aktivistka,“ hovorí Roy. „Neviem, prečo to ľudia hovoria. Moja mama je ako postava, ktorá utiekla zo série Felliniho filmov.“ Smeje sa na svojom vlastnom opise. „Sama je celým fungujúcim vesmírom. Aktivisti by od nej utiekli na míľu, pretože by sa nemohli vysporiadať s tým, kým je.“

Chcem hovoriť viac o Mary Roy –a následne to aj urobíme- no je tu jeden dôležitý bod, ktorý si treba ujasniť. Guerrilly používajú násilie, všeobecne namierené voči polícii a armáde, no niekedy spôsobujú zranenia a smrť civilistov chytených v krížovej paľbe. Odsudzuje toto násilie? „Už ho viac neodsudzujem,“ hovorí. „Ak ste adivasim (domorodý Ind) žijúcim v lesnej dedine a príde 800 CRP-čok (Ústredné policajné rezervy) a obkľúči vašu dedinu a začne ju zapaľovať, čo mienite robiť? Myslíte, že pôjdete do hladovky? Môže ísť hladujúci do hladovky? Nenásilie je divadelnou hrou. Potrebujete publikum. Čo môžete spraviť, ak nemáte žiadne publikum? Ľudia majú právo vzdorovať ničeniu.“

Jej kritici ju označujú ako sympatizantku maoistov. Je ňou? „Som sympatizantkou maoistov,“ hovorí. „Nie som maoistickým ideológom, pretože komunistické hnutia boli v dejinách rovnako deštruktívne ako kapitalizmus. No teraz, keď začal zápas, cítim, že sú veľkou súčasťou odporu, ktorý podporujem.“

Roy hovorí o odpore ako o „povstaní“; hovorí o Indii, ako keby bola zrelá na revolúciu čínskeho alebo ruského typu. Tak ako to, že sa my na Západe nedopočujeme o týchto mini-vojnách? „Bolo mi viacerými korešpondentmi medzinárodných periodík celkom otvorene povedané,“ hovorí, „že majú inštrukcie - ´Žiadne negatívne správy z Indie´ - pretože to je investičná destinácia. Takže o tom nepočujete. No je tu povstanie, a nie je to len maoistické povstanie. Všade po krajine ľudia bojujú.“ Považujem takýto pokyn, že jestvujú takéto nariadenia –alebo že by ho prijímali žurnalisti so sebaúctou- za smiešny. Zahraničné správy o Indii môžu naozaj byť lenivé alebo krátkozraké, no nemyslím si, že sú skorumpované.

Pôsobí ako členka náboženskej sekty, vravím, ako keby uzrela svetlo. „Je to spôsob života, spôsob myslenia,“ odpovedá bez toho, aby sa urazila. „Viem, že ľudia v Indii, dokonca moderní mladí ľudia, že tu je niečo, čo je živé.“ Tak prečo sa nevzdať plyšového domova v Dílli a vystúpení v médiách, a vrátiť sa do lesa? „Bola by som viac ako šťastná, ak by som mala, no bola by som pre nich v lesoch prekážkou. Boje je potrebné bojovať rozličnými spôsobmi. Vojenská stránka je toho len jednou časťou. To, čo robím ja, je ďalšou časťou boja.“

Pochybujem o jej absolutizme, jej manichejskom pohľade na svet, no obdivujem jej odvahu. Jej dom bol napadnutý kameňmi; indické vydanie Zlomenej republiky bolo prerušené provládnymi demonštrantmi, ktorí útočili na javisko; môže byť obvinená z protištátnej agitácie pre vyhlásenie, že Kašmíranom by malo byť dané právo sebaurčenia. „Pokúšajú sa ma držať v destabilizácii,“ vraví. Cíti sa byť ohrozená? „Ktokoľvek, čo niečo povie je v nebezpečenstve. Stovky ľudí sú vo väzení.“

Roy prirovnávala písanie románov a polemiky k rozdielu medzi tancom a chôdzou. Už viac nechce tancovať? „Samozrejme, že chcem.“ Pracuje na novom románe? „Pracovala som,“ hovorí s úsmevom, „no nemám na to veľa času.“ Vadí jej, že príchod odpovede na Boha malých vecí bola tak dlhá? „Som vysoko neambiciózna osoba,“ vraví. „Čo na tom, či tu je alebo nie je nejaký román? Nepozerám sa na to takto. Pre mňa by nič nemalo takú cenu neísť do toho lesa.“

Je ťažké posúdiť, či bude druhý román. Boh malých vecí približoval veľa z jej vlastného života – jej charismatickú, no panovačnú matku; opitého čajovníkového otca, ktorého jej matka opustila, keď bola Roy veľmi mladá; jej vlastný odchod z domu v jej neskorej mladosti – že to môže byť jednorázové, kniha, v ktorej bolo napísané odžité. Dáva nejednoznačné odpovede o tom, či očakáva, že sa objaví ďalší román. Na jednej strane hovorí, že je zapojená do hnutia odporu a že to dominuje v jej myšlienkach. No takmer rovnakým dychom povie, že druhí „zodvihli štafetu“ a že by sa rada vrátila k románu, opäť tancovala.

Isté je to málo, ktoré bolo zatiaľ napísané z druhého románu. Uprednostňuje nepovedať mi, o čom bude; valstne, hovorí, že nebude možné presne označiť tému. „Nemám témy. Nie je to tak, že by som rada napísala román proti priehrade. Román je príliš krásny na to, aby bol o jednej téme. Mal by byť o všetkom.“ Zablokoval ju tlak, že by mala sledovať výherkyňu Bookera? „Nie,“ hovorí. „Nie sme deti, ktoré chcú byť všetky prvé v triede a vyhrávať ceny. Je to radosť z toho. Neviem, či to bude dobré kniha, no som zvedavá ako a čo napíšem po týchto cestách.“

Sú jej agent a vydavateľ sklamaný zo stáleho čakania na ďalší román? „Vždy vedeli, že to nebude nejaká romány produkujúca továreň,“ hovorí. „To som hovorila veľmi jasne. Nevidím dôvod. Spravila som niečo. Mala som z toho radosť. Robím niečo teraz. Žijem až po kraje svojich nechtov, používam všetko, čo mám. Je pre mňa nemožné dívať sa na veci politicky alebo akýmkoľvek spôsobom ako projekt, aby som si predĺžila kariéru. Ste privedený priamo do krvi miest, ktorých žijete a toho, čo sa tam deje.“

Nemá finančné potreby napísať ďalší román. Boh malých vecí, z ktorej sa po svete predalo viac ako 6 miliónov kópií, ju pripravilo na život, i keď už veľkú časť z týchto peňazí rozdala. Dokonca odmietla ponuky na filmové práva, pretože chcela, aby nikto nepodával jej knihu na obrazovke. „Každý čitateľ má svoju predstavu vo svojej hlave,“ hovorí, „a nechcem, aby z toho bol jeden film.“ Má pevnú vôľu. Vtedy v 1996, keď bol Boh malých vecí pripravený na vydanie, trvala nad určením obrázka prebalu, pretože nechcela „obal s tigrami a ženami v sárí“. Je neskrotnou dcérou svojej matky.

Nalieham, aby mi povedala viac o svojej felliniovskej matke. Je, hovorí Roy, ako cisárovna. Vedľa postele má veľa gombíkov, ktoré, keď ich stlačíte, vydávajú rozličný vtáčí spev. Každé volanie signalizuje jej doprovodu, čo potrebuje. Bola ona stredom života svojej dcéry? „Nie bola stredom mnohých konfliktov v mojom živote. Je to výnimočná žena, a keď sme spolu, mám pocit, že sme dva nukleárne ozbrojené štáty.“ Smeje sa nahlas. „Musíme byť trošku opatrnejšie.“

Na stlmenie rodinného napätia, odišla Roy z domu keď mala 16, aby študovala architektúru v Dílli – dokonca i potom, chcela vytvoriť nový svet. Zobrala si spolužiaka vo veku 17 rokov. „Bol veľmi pekný chlap, no nebrala som to vážne,“ vraví. V 1984 stretla a zobrala si filmára Pradipa Krishena, a pomohla mu vychovať jeho dve dcéry zo skoršieho manželstva. Teraz žijú oddelene, i keď naňho stále odkazuje ako na jej „srdiečko“. Takže prečo oddelene? „Môj život je tak šialený. Je tu tak veľa tlaku a výstrednosti. Nemám žiadne založenie. Nemám nikoho, kto by robil sprostredkovateľa medzi mnou a svetom. Je to založené len na inštinkte.“ Myslím,že to, čo hovorí je, že sloboda pre ňu znamená viac ako čokoľvek iné.

Zvolila si nemať deti, pretože by to narazilo na tú slobodu. „Po dlhú dobu som nemala prostriedky na ich podporu,“ vraví, „a keď som mala, myslela som si, že by to bolo nespoľahlivé. Tak veľa žien v Indii, ktoré bojujú tieto boje nemá deti, pretože sa môže stať čokoľvek. Musíte mať ľahkosť v nohách a ľahkosť v mysli. Páči sa mi byť mobilnou republikou.“

Roy sa v minulosti charakterizovala ako „rodená feministka“. Čo tým myslela? „Kvôli mojej matke a tomu, že som vyrastala bez otca, ktorý by na mňa dával pozor, som sa skoro naučila, že pravidlom číslo jedna je dávať si na seba pozor. Mnohé z toho, čo teraz dokážem a hovorím je z tho, ako som bola v skorom veku nezávislá.“ Jej matka sa narodila do bohatej, konzervatívnej kresťanskej komunity v Kerale, no dostala sa mimo svetlých tým, že si vzala Ranjita Roya, Inda zo západného Bengálska. Keď sa vrátila do svojho rodného štátu, mala po rozvode málo peňazí a bola preto dvojnásobne prehliadaná. Matka následne zvíťazila nad všetkými týmito prekážkami a mala úspech so školou, ktorú založila, no vyrastajúc ako outsider zanechalo stopu na jej dcére.

Roy hovorí, že vždy bola bojovnou, a poukazuje na svoju hádku s režisérom Shekharom Kapurom v polovici 1990-tych rokov o jeho filme Kráľovná banditov, kde pochybovala o tom, že mal právo zobraziť na obrazovke znásilnenie žijúcej osoby bez súhlasu ženy. Román môže byť výňatkom zo života pobúrenia, než nečakaným, náhodným pobúrením v živote písania románov. No neobetovala pre boj príliš veľa – možnosť tancovať, deti, možno dokonca jej druhé manželstvo? „Nevidím žiadnu z týchto vecí ako obety,“ vraví. „Sú to pozitívne voľby. Cítim sa byť obklopená láskou, vzrušením. Neboli vybrané nejakým mučeníckym spôsobom. Keď som putovala lesmi so súdruhmi, celý čas sme sa smiali.“



[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/books/2011/jun/05/arundhati-roy-keep-destabilised-danger ]

Kto sú skutoční zradcovia Indie?

INDRA SINHA | The Guardian
Je to majetná elita Indie, ktorá sa obracia chrbtom k národu a jeho ľuďom, nie Arundhati Roy

Spisovateľka Arundhati Roy, kedysi národná hrdinka, ktorá bola prvou Indkou, ktorá vyhrala Bookerovu cenu, zistila, že je zlorečenou postavou. Démonizácia Roy trvá už viac ako desaťročie, a mnohí vám povedia, že je to jej vlastná chyba. Neprestáva otvárať ústa a hovoriť nepríjemné veci.

Posledným hriechom Roy bolo vyjadrenie jej pochýb o práve Indie ovládať Kašmír. Je to vláda vynútená 700 000 vojakmi a, pri všetkej zodpovednosti, bežní Kašmírania chcú, aby odišli. Volajú po azaadi, slobode určiť svoju vlastnú budúcnosť prostredníctvom plebiscitu, ktorý vyžaduje rezolúcia 47 OSN, ktorú India ignorovala od roku 1948.

Roy si očividne myslí, že toto ponúka lepšie cestu vpred než súčasný násilný pat. To je jej osobný názor, no potom, ako sa ho opovážila vyjadriť, politici, médiá a verejné osobnosti volajú po jej trestnom stíhaní za zradu. Jestvujú fámy, že tu hrozia žaloby. Televízia Times Now spustila príbeh „Sieť zatvárajúca sa okolo Roy“, ako keby bola kráľovnou lúpežníkov Phoolan Devi. Zaslúži si trest smrti, hovoria niektorí, za to, že preukázala sympatie k maoistom a obhajovala odtrhnutie Kašmíru od Indie. Všimnite si to slovo, „odtrhnutie“.

Sledujúc to zo sveta, bola som zdesená z toho, ako sa jeden indický intelektuál za druhým radí k obmedzeniam slobody slova a skúša ísť proti „tejto spisovateľke, z ktorej sa stal burič davov“, tomuto „zázraku jednej knihy“. Som ohromená z prudkosti ich štýlu reči, a ich horlivosti zbaviť sa svojich demokratických práv. Vážne som sa obávala o jej bezpečnosť, keď som sa dopočula, že jej dom bol napadnutý davom hádžucim kamene.

Roy je vydatá za Pradipa Krishenama, môjho starého spolužiaka, a v roku 2008 som si nimi boli na večery v Dílli. Hovorili sme o Krishenamovej knihe, Stromy Dílli; o mojich pracovných náboroch s Bhopálčanmi za posledných 15 rokov; a práci Roy s kampaňou proti priehrade v Gujarate, ktorá po rokoch boja nedokázala predísť násilnému vytlačeniu stoviek tisíc domorodých ľudí z ich zeme. Hovorili sme tiež o strednej Indii, kde boli týraní domorodí ľudia a vyhnaní z ich lesov, aby sa ich zem mohla predať ťažobným spoločnostiam a oceliarom, a kde zlyhanie zákonov, médií a politikov ochraňovať ľudské životy a základné práva splodilo maoistické povstanie v plnej miere.

Hovorili sme o neúčinnosti použitia gándhistických foriem protestu v modernej Indii. Moji bhopálski kamaráti sa šli práve vydať na 500-míľovú cestu pešo do Dillí (druhý za dva roky), aby sa opýtali premiéra na splnenie sľubov, ktoré dal pri predchádzajúcej príležitosti a nedodržal. Povedala som, že som sa bála, že pochod bude mať málo pozornosti, že následná demonštrácia bude ignorovaná ministrami, a že bude nevyhnutná hladovka.

V tichu, ktoré nasledovalo prekračovali naše myšlienky zakázané územie, no neodvažovali sa celkom postaviť tej zakázanej otázke: keď budú všetky mierumilovné snahy na protestoch ignorované, alebo horšie, zničené; keď budú zákony prekrútené, porušené alebo obídené, ako keby na nich nezáležalo; ak budú ľudia, ktorí vypovedajú zastrašení, uväznení alebo zabití, čo máme robiť?

Ľudia sú správne zdesení pri čelení tejto otázke, a je to tá otázka, ktorú musí moderná India zodpovedať. Frustrácia a hnev viedli Roy k otmu, aby hovorila bez obalu. Ľudia nevedia uniesť vypočuť si to, čo hovorí, takže namiesto počúvania hľadajú chybu v jej hlase, v jej postoji.

Prečo robí taý povyk? Veci istotne nemôžu byť tak zlé. Minulý týždeň bol v Indii uvedený automobil Bugatti Veyron Grand Sport za púhych 2,2 milióna libier. „India je centrom luxusu niekdajších maharadžov,“ hovorí Julius Kruta z Bugatti. „Myslím, že toto uvedenie skutočne poteší našich náročných zákazníkov.“

Tak je to potom v poriadku. Čo sa týka más, môžu sa ísť obesiť. Doslovne. A oni pôjdu. Netreba siu robiť ťažkú hlavu z tých tisícok samovrážd na farmách, pretože s miliardovou populáciou miera samovrážd na hlavu nie je taká vysoká ako vo Veľkej Británii. A ak je 85% indickej populácie vylúčenej z jej žiarivého ekonomického zázraku, stále ostáva 15% z miliardy, čo je vždy obrovským trhom v podmienkach hocikoho. Ak indická stredná trieda obviňuje Roy z presadzovania „odtrhnutia“, je to obrovská dvojnásobná irónia, pretože vlastne hovorila o odtrhnutí.

V rozhovore s magazínom Tehelka povedala: „Čoho sme dnes svedkami je najúspešnejší separacionistický boj, ktorý bol kedy vedený v nezávislej Indii – odtrhnutie stredných a vyšších tried od zvyšku krajiny. Je to vertikálne odtrhnutie, nie priečne. Títo bojujú za právo spojiť sa so svetovou elitou niekde tam v stratosfére.“

Kto sú tí skutoční zradcovia?


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2010/nov/04/india-traitors-elite-arundhati-roy ]

Priateľský feudalizmus: tibetský mýtus

MICHAEL PARENTI
Feudálne nevoľníctvo, kruté tresty, negramotnosť, zneužívanie, či hašterenie budhistických siekt, ktoré by sa dalo skôr nazvať Angry-La než harmonickým miestom Shangri-La tibetskej mytológie... Tieto a nové pomery v Tibete popisuje historik M. Parenti.

I. Pre pánov a lámov

Popri krajine zmáčanej krvou náboženským konfliktom tu je skúsenosť vnútorného mieru a útechy, ktoré sľubuje každé náboženstvo a žiadne viac ako budhizmus. Stojac v zjavnom kontraste k netolerantnej divokosti iných náboženstiev, nie je budhizmus ani fanatický, ani dogmatický – hovoria jeho stúpenci. Pre mnohých z nich je budhizmus menej teológiou a väčšmi meditatívnou a pátravou disciplínou zameranou na podporovanie vnätornej harmónie a osvietenia tým, že nás vedie cestou správneho žitia. Vo všeobecnosti nie je duchovné zameranie len na seba, ale na blahobyt druhých. Pokúša sa dať stranou egoistické ciele a nadobudnúť hlbšie pochopenie svojho prepojenia ku všetkým ľuďom a veciam. „Spoločensky angažovaný budhizmus“ sa snaží zmiešať individuálne oslobodenie so zodpovednou spoločenskou činnosťou za účelom vytvorenia osvietenej spoločnosti.

Zbežný pohľad na históriu však odhaľuje, že nie všetky a značne sa odlišujúce formy budhizmu boli zbavené doktrinálneho fanatizmu, ba ani násilných snáh a vykorisťovateľských snáh tak charakteristických pre iné náboženstvá. Na Sri Lanke je legendárne a takmer posvätná zaznamenaná história o víťazných bojoch vedených budhistickými kráľmi starých časov. Počas dvadsiateho storočia došlo k násilným stretom medzi budhistami medzi sebou a tiež ne-budhistami v Thajsku, Barme, Kórei, Japonsku, Indii a inde. Na Sri Lanke ozbrojené boje medzi budhistami Cejlón-u a hinduistami Tamil-u zobrali na oboch stranách životy mnohým. V 1998 ministerstvo zahraničných vecí USA zaradilo na zoznam 30 najnásilnejších a nebezpečných extrémistických skupín na svete. Viac ako polovica z nich bola náboženských, predovšetkým moslimských, židovských a budhistických.(1)

V Južnej Kórei v 1998 bojovali medzi sebou tisícky mníchov budhistického rádu Chogye päsťami, kameňmi, ohňovými bombami, a palicami v pravidelných bitkách, ktoré prebiehali týždne. Súperili o kontrolu nad rádom, najväčším v Južnej Kórei, s ročným rozpočtom 9,2 milióna dolárov, miliónmi dolárov cenným majetkom, a privilégiom dosadiť 1700 mníchov do rozličných úradov. Bitky poškodili hlavné budhistické svätyne a zanechali tucty mníchov zranených, niektorých vážne. Vyšlo najavo, že kórejská verejnosť pohŕdala oboma stranami, pociťujúc, že bez ohľadu na to, ktorá strana by prevzala kontrolu, „použila by príspevky veriacich na luxusné domy a drahé autá“.(2)

Ako pri každom náboženstve, hádky medzi alebo vovnútri budhistických siekt sú častokrát poháňané materiálnou korupciou a osobnými nedostatkami vedúcich predstaviteľov. Napríklad, v Nagano-e, Japonsku, na Zenkoji, prestížnom komplexe chrámov, ktorý hosťoval budhistické sekty po viac ako 1400 rokov, vyvstal „nechutný boj“ medzi hlavným kňazom Komatsu a Tacchu, skupinkou chrámov nominálne pod vládou hlavného kňaza. Mnísi Tacchu obvinili Komatsu-a z predávania písomností a malieb pod chrámovým menom pre svoj vlastný prospech. Boli tiež vydesení frekvenciou, s ktorou bol vídavaný v spoločnosti žien. Komatsu sa naopak snažil izolovať a trestať mníchov, ktorí boli kritickí k jeho vedeniu. Konflikt trval nejakých päť rokov a dospel až k trestným orgánom.(3)

No čo s tibetským budhizmom? Nie je výnimkou k tomuto typu sporov? A čo so spoločnosťou, ktorú pomohol vytvoriť? Mnoho budhistov zastáva presvedčenie, že pred čínskym zásahom v 1959 bol starý Tibet duchovne orientovaným kráľovstvom bez egotistických životných štýlov, prázdneho materializmu, a korumpujúcich nerestí, ktoré obklopujú modernú industrializovanú spoločnosť. Západné spravodajské médiá, cestopisné knihy, romány, a Hollywoodske filmy zobrazovali tibetskú teokraciu ako pravú Shangri-La [Šangri-La sa stalo synonymom pre raj na zemi, ale ide tiež o mýtickú himalájsku utópiu, zem žijúcu v neustálom mieri a šťastí, izolovanú od okolitého sveta. Toto slovo tiež pripomína snenie o exotickom Oriente, ktorý je pre mnohých obyvateľov tzv. Západného sveta miestom záhad a tajomstiev]. Dalajláma sám povedal, že „prenikavý vplyv budhizmu“ v Tibete, „uprostred široko otvorených priestranstiev nenarušeného prostredia vyústil do spoločnosti zasvätenej mieru a harmónii. Tešili sme sa zo slobody a spokojnosti.“(4)

Čítanie histórie Tibetu poukazuje na akosi odlišný obraz. „Náboženský konflikt bol bežnou vecou v starom Tibete,“ píše jeden západný budhistický praktikant. „História vytvára klamlivú predstavu obrazu Shangri-La tibetských lámov a ich následovníkov žijúcich spolu vo vzájomnej tolerancii a nenásilnej dobrej vôli. Vlastne bola situácia dosť odlišná. Starý Tibet bol skôr veľmi podobný Európe počas náboženských vojen protireformácie.”(5) v trinástom storočí vytvoril vládca Kublai Khan prvého vznešeného lámu predsedať všetkým ostatným lámom ako môže pápež nad biskupmi. O niekoľko storočí neskôr poslal čínsky cisár do Tibetu armádu na podporu vznešeného lámu, ambiciózneho, 25-ročného muža, ktorý si potom dal titul Dalaj(Oceán) láma, vládca celého Tibetu.

Jeho dve predchádzajúce „inkarnácie“ lámov boli potom spätne rozpoznané ako jeho predchodcovia, takto transformujúc 1. Dalajlámu na 3. Dalajlámu. Tento 1. (alebo 3.) Dalajláma sa chopil kláštorov, ktoré nepatrili do jeho sekty, a verí sa, že zničil budhistické spisy, ktoré boli v rozpore s tvrdením o jeho božkosti. Dalajláma, ktorý ho nasledoval pokračoval v pôžitkárskom živote, užívajúc si mnoho mileniek, večierkov s priateľmi, a konaní, ktoré rôznymi spôsobmi zjavne nehodili na vtelené božstvo. Pre tieto priestupky bol zavraždený svojimi kňazmi. Za 170 rokov, navzdory ich uznanému božskému stavu, bolo 5 Dalajlámov zabitých ich vyššími kňazmi alebo inými dvoranmi.(6)

Po stovky rokov sa súperiace tibetské budhistické sekty zapájali do násilných stretov a krátkych popráv. V 1660 čelil 5. Dalajláma vzbure v provincii Tsang, v bašte rivalskej sekty Kagyu s vysokým lámom známym ako Karmapa. 5 Dalajláma vyzval na ostrú odplatu voči rebelom, dajúc pokyn mongolskej armáde na vyhladenie mužských a ženských radov, a tiež potomstva „ako vajíčok rozbitých o kamene... Skrátka, vymazať akékoľvek stopy po nich, dokonca aj ich mená.“(7)

V 1792 bolo mnoho kláštorov Kagyu skonfiškovaných a ich mnísi boli nútení konvertovať na sektu Gelug (skupinu Dalajlámu). Škola Gelug, tiež známa ako „Žlté klobúky“, preukázala málo tolerancie alebo vôle na zmiešanie svojich učení s inými budhistickými sektami. Inými slovami jednej z ich tradičných modlitieb: „Chvála tebe, krutý boh Žltého klobúka/ktorý poškvrnil a skazil učenie Gelug.“(8) Spomienka tibetského generála z osemnásteho storočia zobrazuje sektárske spory medzi budhistami, ktorá je tak brutálna a krvavá ako len náboženský konflikt môže byť.(9) Tieto ponuré dejiny ostávajú prevažne prehliadané súčasnými nasledovníkmi tibetského budhizmu na Západe.

Náboženstvá mali blízke vzťahy nie len s násilím ale i ekonomickým vykorisťovaním. Vlastne, je to častokrát ekonomické vykorisťovanie, ktoré si vynucujú násilie. Taký bol prípad tibetskej teokracie. Do 1959 roku, kedy Dalajláma naposledy predsedal Tibetu, bola väčšina ornej pôdy stále začlenená do pánskych pozemkov, obrábaná nevoľníkmi. Tieto pozemky boli vlastnené dvomi sociálnymi skupinami: bohatými, sekulárnymi zemepánmi a bohatými, teokratickými lámami. Dokonca i autor solidárny so starým poriadkom pripúšťa, že „veľká časť nehnuteľného majetku patrila kláštorom, a väčšina z nich nahromadila veľké bohatstvo.“ Mnoho z bohatstva bolo naakumulovaného „aktívnej participácie na obchode, obchodných stykoch, a požičiavaní peňazí.“(10)

Kláštor Drepung bol jedným z najväčších majiteľov pôdy na svete, so svojimi 185 veľkostatkami, 25 000 nevoľníkmi, 300 veľkými pastvinami, a 16 000 pastiermi. Majetok kláštorov spočíval v rukách malého množstva vysoko postavených lámov. Väčšina bežných mníchov žila skromne a nemala žiaden priamy prístup k veľkému bohatstvu. Dalajláma samotný „žil bohato v 1000-izbovom, 14-poschodovom Potala Paláci.“(11)

Sekulárnym vodcom sa tkatiež darilo dobre. Pozoruhodným príkladom bol vrchný veliteľ Tibetskej armády, člen Dalajlámovho svetského kabinetu, ktorému patrilo 4000 štvorcových kilometrov zeme a 3500 nevoľníkov.(12) Starý Tibet bol nesprávne vykresľovaný niektorými Západnými obdivovateľmi ako „národ, ktorý nepotreboval žiadnu policajnú moc, pretože jeho ľudia dobrovoľne slúžili zákonom karmy.“(13) V skutočnosti mal profesionálnu armádu, i keď len malú, ktorá slúžila predovšetkým ako žandárstvo pre zemepánov na udržanie poriadku, ochranu majetku, a dostihnutie utekajúcich noveľníkov.

Mladí tibetskí chlapci boli pravidlene odoberaní od svojich roľníckych rodín a prinášaní do kláštorov, aby boli vycvičení ako mnísi. Keď sa tam raz dostali, boli tam zviazaní na celý život. Mních Tashi-Tsering zaznamenal, že pre roľnícke deti bolo bežné byť sexuálne zneužívané v kláštoroch. On sám bol od deviatich rokov obeťou opakovaného znásilnenia.(14) Kláštorné pomery nútili deti k doživotnému nevoľníctvu ako domáci sluhovia, tanečníci, a vojaci.

V starom Tibete bolo malé množstvo farmárov, ktorí žili ako druh slobodného roľníctva a asi ďalších 10 000 ľudí tvoriacich rodiny „stredných tried“ obchodníkov, predavačov, a drobných remeselníkov. Tisíce iných bolo žobrákov. Boli tu tiež otroci, zvyčajní domáci sluhovia, ktorí nevlastnili nič. Ich potomstvo sa rodilo do otroctva.(15) Väčšina dedinského obyvateľstva bola nevoľníkmi. Zaobchádzalo sa s nimi o čosi lepšie ako s otrokmi, nevoľníci prešli vzdelávaním alebo zdravotnou starostlivosťou. Boli doživotne zviazaní s prácou na pánovej zemi – alebo na zemi kláštora- bez pláce, na opravu pánových domov, prepravu jeho úrody, a zbieranie dreva na oheň. Tiež sa od nich očakávalo, že na požiadanie poskytnú zvieratá na prenos a presun.(16) Ich páni im hovorili, akú úrodu zasiať a aké zvieratá chovať. Nemohli uzatvárať sňatky bez súhlasu ich pána alebo lámu. A mohli byť ľahko oddelení od ich rodín, ak ich ich majitelia prenajali na prácu v odľahlejšej časti.(17)

Ako v systéme so slobodnou prácou a na rozdiel od otroctva, nemali páni žiadnu zodpovednosť za živenie nevoľníka a žiaden priamy záujem o jeho alebo jej prežitie ako drahého kusu majetku. Nevoľníci sa museli podporovať sami. Avšak, ako v otrockom systéme, boli zviazaní so svojimi pánmi, čo garantovalo pevnú a permanentnú pracovnú silu, ktorá sa nemohla ani organizovať, ani štrajkovať, ani slobodne odísť ako môžu pracujúci v trhovom prostredí. Páni mali to najlepšie z oboch svetov.

Jedna 22-ročná žena, sama nevoľníčka na úteku, napísala: „Pekné nevoľníčky boli zvyčajne brávané majiteľmi ako domáce slúžky a slúžila jeho prianiam“; boli to „len otroci bez práv“.(18) Nevoľníci potrebovali povolenie na to kamkoľvek ísť. Zemepáni mali zákonnú právomoc zajať tých, ktorí sa pokúsili utiecť. Jeden 24-ročný uprchlík privítal čínsku intervenciu ako „oslobodenie“. Doznal, že za poddanstva bol vystavený nepretržitej drine, hladu a zime. Po jeho treťom neúspešnom úteku bol bezohľadne zbitý zemepánovými mužmi, až kým mu netiekla krv z nosa a úst. Tvrdil, že mu potom naliali do rán alkohol a lúh sodný, aby mu zvýšili bolesť.(19)

Nevoľníci boli zdanení, keď sa sobášili, zdanení za narodenie každého dieťaťa a každú smrť v rodine. Boli zdanení pri zasadení stromu na svojom dvore a za to, že mali zvieratá. Boli zdanení za náboženské slávnosti a za tanec na verjnosti a bubnovanie, za to, že boli poslaní do väzenia a pri tom, keď ich pustili. Tí, ktorí si nemohli nájsť prácu boli zdanení za nezamestnanosť, a keď cestovali do inej dediny, aby tam hľadali prácu, platili daň za prechod. Keď nemohli zaplatiť, kláštory im požičali peniaze za 20 až 50 percentné úroky. Niektoré dlhy sa predávali ako dedičstvo od otca k synovi k pravnukovi. Dlžníci, ktorí nemohli dostáť svojim záväzkom, riskovali uvrhnutie do otroctva.(20)

Teokratické náboženské učenie podopieralo svoj triedny poriadok. Chudobní a postihnutí boli poučovaní, že si vlastné problémy na seba privodili samy kvôli ich skazeným spôsobom v minulých životoch. Takto museli prijať biedu ich súčasnej existencie ako karmické odčinenie a očakávať, že ich osud sa v ďalšom živote zlepší. Bohatí a mocní brali svoj dobrý osud ako odmenu za, a zjavný dôkaz, minulej cnosti a súčasného života.

Tibetskí nevoľníci boli čímsi viac než len poverčivými obeťami, nevidomí k vlastnému útlaku. Ako sme videli, niektorí utekali; iní otvorene vzdorovali, občas trpiac hrozným dôsledkom. Vo feudálnom Tibete mučenie a mrzačenie – vrátane vydlabávania očí, vytrhávaní jazykov, ochromovania, a amputácie – boli obľúbenými trestami na zlodejov, uprchlíkov alebo vzdorujúcich nevoľníkov. Cestujúc po Tibete v 1960-tych rokoch vyspovedali Stuart a Roma Gelderovci bývalého nevoľníka, Tsereha Wanga Tueia, ktorý ukradol dve ovce patriace kláštoru. Za to mal vydlabané obe oči a jeho ruka bola zmrzačená tak, že sa nedala používať. Vysvetľuje, že už viac nie je budhistom: „Keď im svätý láma povedal, aby ma oslepili, pomyslel som si, že v náboženstve nie je žiadne dobro.“(21) keďže bolo proti budhistickému učeniu vziať ľudský život, boli niektorí previnilci ťažko zbičovaní a potom „ponechaní Bohu“ v mrazivej noci smrti. „Paralely medzi Tibetom a stredovekou Európou sú zarážajúce,“ uzatvára Tom Grunfeld vo svojej knihe o Tibete.(22)

V 1959, Anna Louise Strongová navštívila výstavu mučiarenského náčinia, ktoré sa používalo tibetskými zemepánmi. Boli tu putá na ruky rôznych veľkostí, vrátane malých pre deti, a nástroje na odrezávanie nosov a uší, vydlabávanie očí, lámanie rúk, a ochromovanie nôh. Boli tu horúce značkovadlá, biče, a špeciálne náradie na vypitvávanie. Výstava prezentovala fotografie a svedectvá obetí, ktoré boli oslepené alebo zmrzačené alebo utrpeli amputácie kvôli krádeži. Bol tu pastier, ktorému pán dlžil náhradu v juanoch a pšenicu, no odmietol zaplatiť. Tak si vzal jednu z pánových kráv; za to mu odsekli ruky. Ďalší pastier, ktorí nesúhlasil s tým, aby mu pán vzal ženu mal dolámané ruky. Boli tu obrázky komunistických aktivistov s odrezanými nosmi a hornými perami, a ženou, ktorá bola znásilnená a potom jej odrezali nos.(23)

Skorší návštevníci Tibetu komentovali teokratický despotizmus. V 1895, Angličan Dr. A.L. Waddell napísal, že obyvateľstvo bolo pod „netolerovateľnou tyraniou mníchov“ a diabolskou poverou, ktorú vytvorili, aby terorizovali ľudí. V 1904 popísal Perceval Landon Dalajlámovu vládu ako „stroj útlaku“. Približne v tom čase, si ďalší anglický cestovateľ, kapitán W.F.T. O´Connor, všimol, že „veľkí zemepáni a kňazi... vykonávajú každý vo svojej dŕžave despotickú moc, od ktorej sa nie je možné odvolať,“ kým ľudia sú „utlačovaní najstrašnejšou mierou mníšstva a kňažskej politiky.“ Tibetskí vládcovia „objavili degradujúce legendy a podnecovali ducha povery“ medzi bežnými ľuďmi. V 1937, ďalší návštevník, Spencer Chapman, napísal, „Lámovský mních netrávi čas staraním sa o ľudí alebo ich vzdelávaním... Žobrák pri ceste je pre mnícha ničím. Vzdelanie je závistivo stráženou výsadou kláštorov a je používané na zvyšovanie vplyvu a majetku.“(24) Tak veľmi ako by si priali, aby to bolo naopak, bol feudálny teokratický Tibet ďaleko od romantizovanej Shangri La, tak entuziasticky pestovanej novými, západnými stúpencami budhizmu.

II. Sekularizácia vs. Spiritualita

Čo sa stalo s Tibetom po tom, ako do krajiny prišli čínski komunisti v 1951? Dohoda toho roku urobila opatrenie pre samosprávu za Dalajlámovej vlády, no dala Číne vojenskú kontrolu a výlučné práva na vykonávanie zahraničných vzťahov. Číňanom bola tiež udelená priama úloha v medzinárodnej administratíve „vykonávať spoločenské reformy“. Medzi prvými zmenami, ktoré spracovali, bola redukcia úžerníckych úrokových mier, a postavenie niekoľkých nemocníc a ciest. Najprv postupovali pomaly, spoliehajúc sa predovšetkým na presviedčanie v pokuse uskutočniť rekonštrukciu. Žiaden aristokratický alebo kláštorný majetok nebol skonfiškovaný, a feudálni páni pokračovali vo vláde nad ich dedične zviazanými roľníkmi. „Celkom navzdory ľudovej viere Západu,“ tvrdí jeden pozorovateľ, Čína „brala ohľad na to, aby preukázala rešpekt k Tibetskej kultúre a náboženstvu.“(25)

Po storočia videli tibetskí páni a lámovia čínu prichádzať a odchádzať a užívali si dobrých vzťahov s vrchným veliteľom Čankajškom a jeho reakčnou vládou Kuomintangu v Číne.(26) Uznanie vlády Kuomintangu bolo potrebné na potvrdenie výberu Dalajlámu a Pančhenlámu. Keď bol súčasný 14. Dalajláma po prvýkrát dosadený v Lhase, stalo sa tak za ozbrojenej eskorty čínskych jednotiek a zúčastnenému čínskemu ministrovi, v súlade so stáročia starou tradíciou. Čo rozrušilo tibetských pánov a lámov začiatkom 1950-tych rokov bolo, že títo poslední Číňania boli Komunisti. Strachovali sa, že by bolo len otázkou času než by Komunisti začali zavádzať svoje kolektivistické, rovnostárske schémy na Tibet.

Táto téma nasledovala v 1956-57, kedy ozbrojené tibetské skupiny prekvapili konvoj Čínskej armády ľudového oslobodenia. Povstaniu sa dostalo rozsiahlej podpory od Ústrednej spravodajskej služby USA (CIA), vrátane vojenského tréningu, pomocných táborov v nepále, a početnej leteckej dopravy.(27) Medzitým v Spojených štátoch Americká spoločnosť pre slobodnú Áziu, front financovaný CIA, rázne publikovala príčinu Tibetského odporu, s Dalajlámovým najstarším bratom, Thubtanom Norbuom, hrajúcim aktívnu rolu v tejto organizácii. Dalajlámov druhý najstarší brat, Gyalo Thondup, založil spravodajskú operáciu so CIA už v roku 1951. Najskôr ju povýšil na trénovanú guerrillovú jednotku CIA, ktorej noví členovia zoskakovali padákmi nazad do Tibetu.(28)

Mnoho tibetských kománd a agentov, ktorých CIA vysadilo v krajine, bolo šéfmi aristokratických klanov a synovia týchto šéfov. Podľa správy zo samotnej CIA, nebolo o deväťdesiatich percentách z nich už nikdy viac počuť, čo znamená, že bolo pravdepodobne zajatí alebo zabití.(29) „Mnoho lámov a svetských členov elity a väčšina tibetskej armády sa pridala k povstaniu, v základe obyvateľstvo nie, čo zabezpečilo jeho zlyhanie,“ píše Hugh Deane.(30) Vo svojej knihe o Tibete siahajú Ginsburg a Mathos k podobnému záveru: „Pokiaľ to je zistiteľné, prevažnej väčšine obyčajných ľudí Lhasy a susediacemu vidieku sa nepodarilo pridať k boju proti Číňanom, i keď to sprvu začalo a potom pokračovalo.“(31) Následne sa odpor rozpadol.

Akékoľvek krivdy a nové utlačovanie priniesli Číňania po 1959, podarilo sa im zrušiť otroctvo a tibetský nevoľnícky systém neplatenej práce. Eliminovali mnoho drtivých daní, začali s pracovnými projektami, a silne zredukovali nezamestnanosť a chudoby. Založili svetské školy, čím zlomili vzdelávací monopol kláštorov. Skonštruovali systémy tečúcej vody a elektrického systému v Lhase.(32)

Heinrich Harrer (o ktorom sa neskôr zistilo, že bol seržantom v Hitlerovej SS) napísal bestseller o svojej skúsenosti v Tibete, z ktorej sa spravil populárny hollywoodsky film. Zaznamenal, že Tibeťania, ktorí vzdorovali Číňanom „boli prevažne aristokratmi, polovičnými aristokratmi a lámami; boli potrestaní tým, že vykonávali tie najnižšie úlohy, ako práca na cestách a mostoch. Boli ďalej ponižovaní tak, že čistili mesto pred príchodom turistov.“ Museli tiež žiť v tábore určenom pre žobrákov a tulákov – ktorých všetkých Harrer poníma ako jasný dôkaz hroznej povahy čínskej okupácie.(33)

Okolo roku 1961 vyvlastnili autority čínskej okupácie nehnuteľnosti vlastnené pánmi a lámami. Prerozdelili mnoho tisíc akrov nájomným farmárom a bezzemkom, a takto ich reorganizovali do stoviek samospráv [komún]. Stáda kedysi vlastnené aristokraciou sa odovzdali kolektívom chudobných pastierov. Zlepšil sa chov dobytka, a zaviedli sa nové druhy zeleniny a nové druhy pšenice a jačmeňa, spolu so zlepšením závlahového systému, z čoho všetko údajne viedlo k zvýšeniu agrárnej produkcie.(34)

Mnoho roľníkov ostalo veriacich ako predtým, dávajúc almužny cirkvi. No mnísi,ktorí boli odvedení ako deti do náboženského poriadku, mohli teraz slobodne odmietnuť kláštorný život, a tisíce, hlavne mladí, tak urobili. Zvyšné duchovenstvo žilo na skromných vládnych príjmoch a extra poplatkoch získaných z celebrovania modlitebných služieb, svadieb a pohrebov.(35)

Tak Dalajláma a jeho radcovia a najmladší brat, Tendzin Choegyal, tvrdili, že „viac ako 1.2 milióna Tibeťanov je mŕtvych kvôli čínskej okupácii.“(36) Oficiálne sčítanie roku 1953 –šesť rokov pred čínskym zásahom- zaznamenalo celková populáciu prebývajúcu v Tibete na 1,274,000.(37) Iné sčítanie vypočítalo populáciu v Tibete na znepokojujúce asi dva milióny. Ak Číňania zabili 1.2 milióna začaitkom 1960-tych rokov, potom by bol takmer celý Tibet ľudoprázdny, zmenil by sa na vražedné pole posiate tábormi smrti a masovými hrobmi – o ktorých nemáme žiaden dôkaz. Riedko rozdelená čínska sila v Tibete sa nemohla zhromaždiť, dostihnúť a eliminovať tak veľa ľudí dokonca aj keby všetok svoj čas robila len toto.

Čínske autority tvrdia, že ukončili bičovanie, zmračenie,a amputácie ako formu kriminálnych trestov. Sami však boli obvinení tibetskými exilantmi z aktov brutality. Autority pripúšťajú, že robili „chyby“, obzvlášť počas Kultúrnej revolúcie v 1966-76, kedy prenasledovanie náboženských vyznaní dosiahlo najvyššiu úroveň ako v Číne, tak v Tibete. Po povstaní koncom 1950-tych rokov bolo uväznených tisíce Tibeťanov. Počas Veľkého skoku vpred bola na tibetské roľníctvo uvrhnutá nútená kolektivizácia a obilné farmárčenie, niekedy s katastrofálnym dopadom na produkciu. Koncom 1970-tych rokov začala Čína poľavovať v riadení „a pokúsila sa odčiniť niečo z tých škôd, ktorý spravili počas predchádzajúcich dvoch dekád.“(38)

V 1980 spustila Čínska vláda reformy údajne vytvorené pre stanovenie Tibetu väčšieho stupňa samovlády a samosprávy. Tibeťanom bolo teraz umožnené kultivovať si súkromné pozemky, predávať svoj prebytok úrody, sami sa rozhodovať akú úrodu pestovať, a držať jaky a ovce. Komunikácia s vonkajším svetom bola opäť dovolená, a hreničné kontroly boli zvolnené, aby mohli niektorí Tibeťania navštíviť svojich príbuzných v exilev Indii a Nepále.(39) Od 1980-tych rokov začalo mnoho hlavných lámov chodiť sem a tam medzi Čínou a exilovými komunitami v zahraničí, „obnovujúc ich kláštory v Tibete a pomáhajúc tam revitalizácii budhizmu.“(40)

K roku 2007 bol tibetský budhizmus stále široko praktikovaný a tolerovaný úradným aparátom. Náboženské púte a iné štandardné formy uctievania boli dovolené, no v istých medziach. Všetci mnísi a mníšky museli podpísať prísľub loajality, že nebudú používať svoju náboženskú pozíciu na podnecovanie odštiepenia alebo opozície. A zobrazovanie fotografii Dalajlámu bolo vyhlásené za nezákonné.(41)

V 1990-tych rokoch sa začala etnická skupina Han, tvoriaca cez 95 percent z obrovskej populácie Číny, presävať v podstatných počtoch do Tibetu. Na uliciach Lhasy a Shigatse sú znaky kolonizácie Han ľahko viditeľné. Číňania prevádzkujú fabriky a mnoho obchodov a obchodné stánky. Vysoké úradné budovy a veľké obchodné centrá boli postavené zásobami, ktoré mohli byť minuté skôr na čističky vôd a prístrešky. Čínske kádre v Tibete častokrát považovali svojich tibetských susedov za spitočníckych a lenivých, potrebujúcich ekonomický rozvoj a „vlastnecké vzdelanie“. Počas 1990-tych rokov boli zamestnanci Tibetskej vlády, obvinení z poskytovania pomoci nacionalistickým sympatizantom, vylúčení z úradu, a opäť boli spustené kampane na zdiskreditovanie Dalajlámu. Jednotliví Tibeťania boli údajne obeťami zatýkania, väznenia, a nútenej práce pre vykonávanie separatistických aktivít a angažovaní sa v „politickom rozvracaní“. Niektorí boli držaní v úradnej väzbe bez adekvátneho jedla, vody a prikrývok, podrobení hrozbám, bitiu, a inému zlému zaobchádzaniu.(42)

Tibetskou históriou, kultúrou, a samozrejme náboženstvom sa pohŕda na školách. Učebné materiály, i keď preložené do tibetštiny, sa zameriavajú prevažne na čínsku históriu a kultúru. Čínske regulácie plánovanej rodiny dovoľujú limit troch detí pre tibetské rodiny. (Po celej Číne je limit len jedno dieťa pre rodiny Han, a limit dve deti pre vidiecke rodiny Han, ktorých prvé dieťa je dievča.) ak tibetský pár presiahne limit troch detí, nadmernému dieťaťu je možné odmietnuť dotovať starostlivosť o dieťa, zdravotnú starostlivosť, ubytovanie a vzdelanie. Tieto tresty boli vynucované nepravidelne a menili sa podľa kraja.(43) Treba poznamenať, že žiadne z týchto služieb pre deti neboli Tibeťanom dostupné pred čínskym prevratom.

Pre bohatých lámov a sekulárnych pánov bola komunistická intervencia úplnou kalamitou. Väčšina z nich ušla za hranice, ako to spravil Dalajláma samotný, ktorému pri úteku asistovala CIA. Niektorí k svojmu zhrozeniu zistili, že by pre svoje prežitie museli pracovať. Mnoho, však, otmuto osudu ušlo. Počas 1960-tych rokov si tibetská exilová komunita tajne privlastnila 1.7 milióna dolárov ročne od CIA, podľa dokumentov vydaných ministerstvom zahraničia USA v 1998. Keď bol tento fakt publikovaný, vydala sama Dalajlámova organizácia vyhlásenie pripúšťajúce, že obdržala milióny dolárov od CIA počas 1960-tych rokov, aby posielala ozbrojené skupiny emigrantov do Tibetu na podkopanie maoistickej revolúcie. Dalajlámov ročný plat od CIA bol 186 000 dolárov. Indická spravodajská služba financovala ako jeho, tak aj iných tibetských exilantov. Odmietol vypovedať, či on alebo jeho bratia pracovali pre CIA. Agentúra to tiež odmietla komentovať.(44)

V 1995 nieslo vydanie News & Observer of Raleigh zo Severnej Karolíny na titulnej strane farebnú fotografiu Dalajlámu objímaného reakcionárskym republikánskym senátorom Jesse Helmsom, pod titulkom „Budhistu upútal hrdina náboženskej pravice“.(45) V apríli 1999 vyzval Dalajláma, spolu s Margaret Thatcherovou, pápežom Jánom Pavlom II., a prvým Georgeom Bushom, britskú vládu k prepusteniu Augusta Pinocheta, bývalého fašistického diktátora Čile a dlhodobého klienta CIA, ktorý navštívil Anglicko. Dalajláma naliehal, aby Pinochet nebol nútený ísť do Španielska, kde bol hľadaný, aby sa postavil pred súd pre zločiny proti ľudskosti.

Do dvadsiatehoprvého storočia, prostredníctvom National Endowment for Democracy a iných kanálov, ktoré znejú bezúhonnejšie ako CIA, pokračoval kongres USA v prideľovaní ročne 2 miliónov dolárov Tibeťanom v Indii, spolu s ďalšími miliónmi pre „demokratické aktivity“ v tibetskej exilovej komunite. Navyše týchto financií dostával Dalajláma peniaze od finančníka Georgea Sorosa.(46)

Akékoľvek boli Dalajlámove vzťahy so CIA a rozličných reakcionármi, častokrát hovoril o mieri, láske a nenásilí. On samotný naozaj nemôže byť obviňovaný za zneužívania za bývalého režimu Tibetu, keďže bol len 25 ročný keď utiekol do exilu. V rozhovore z 1994 prehlásil, že podporuje budovy škôl a ciest v jeho krajine. Povedal, že corvée (nútená, nezaplatená nevoľnícka práca) a isté dane uvalené na roľníkov boli „extrémne zlé“. A nesúhlasil s tým, ako boli na ľudí uvalené staré dlžoby niekedy prenášané z generácie na generáciu.(47) Počas polstoročia žitia v západnom svete si vzal za svoje ľudské práva a náboženskú slobodu, myšlienky prevažne neznáme v starom Tibete. Dokonca navrhol demokraciu pre Tibet, predstavujúcu písanú ústavu a zastupiteľské zhromaždenie.(48)

V 1996 vydal Dalajláma stanovisko, ktoré muselo mať znepokojujúci dopad na exilovú komunitu. Bolo v ňom práve: „Marxizmus je založený na morálnych princípoch, zatiaľ čo kapitalizmus sa stará len o výnos a ziskovosť.“ Marxizmus podporuje „spravodlivé využívanie výrobných prostriedkov“ a stará sa o „osud pracujúcich tried“ a „obete... vykorisťovania. Z týchto dôvodov sa mi tento systém páči, a ... považujem sa za polovičného marxistu, polovičného buddhistu.(49)

No taktiež vydal upokojujúcu správu pre tých, „ktorí žijú v bohatstve“: „Je dobrou vecou byť bohatý... Je to ovocie zásluh, dôkaz toho, že boli v minulsoti veľkorysí.“ A chudobným ponúka túto výstrahu: „Niet žiadneho dobrého dôvodu byť nevľúdny a búriť sa voči tým, ktorí majú majetok a bohatstvo... Je lepšie vyvinúť si pozitívny postoj.“(50)

V 2005 podpísal Dalajláma široko spropagované stanovisko, spolu s desiatimi ďalšími laureátmi Nobelovej ceny, podporujúc „neodcudziteľné a základné ľudské práva“ pracujúcich ľudí po celej svete vytvárať odbory na ochranu svojich záujmov, v súlade s Všeobecnou deklaráciou ľudských práv OSN. V mnohých krajinách „toto základné právo je biedne ochraňované a v niektorých otvorene zakázané alebo brutálne potlačované,“ píše sa v stanovisku. Barma, Čína, Kolumbia, Bosna, a zopár ďalších krajín bolo zvýraznených medzi najhoršími ochrancami. Dokonca i Spojené štáty „zlyhávajú v adekvátnej ochrane práv pracujúcich na vytváranie odborov a kolektívneho vyjednávania. Miliónom pracujúcich USA chýba akákoľvek zákonná ochrana vytvárať odbory...“(51)

Dalajláma taktiež dal plnú podporu odstráneniu zakorenených tradičných prekážok, ktoré znemožňovali tibetským mníškam vzdelávať sa. Do príchodu do exilu vedelo len pár mníšok čítať alebo písať. V Tibete boli ich aktivity zasvätené celodenným cyklom modlitieb a chválospevov. No v severnej Indii teraz začali čítať budhistickú filozofiu a zapájať sa do štúdia teológie a debát, aktivít, ktoré boli v starom Tibete otvorené len mníchom.(52)

V novembri 2005 prednášal Dalajláma na Stanfordskej univerzite o „Srdci nenásilia“, no zastavil sa ešte pred celkovým odsúdením všetkého násilia. Násilné akcie, ktoré sa činia za účelom zredukovania budúceho utrpenia, nemajú byť zavrhnuté, povedal, citujúc Druhú svetovú vojnu ako prípad ctihodnej snahy ochrániť demokraciu. Čo so štyrmi rokmi krviprelievania a hroamdného ničenia v Iraku, vojnou odsúdenou väčšinou sveta –dokonca i konzervatívnym pápežom- ako nehorázne porušenie medzinárodného práva a zločinu proti ľudskosti? Dalajláma bol nerozhodný: „Iracká vojna – je priskoro povedať, správna alebo nesprávna.“(53) Skoršei vyjadril podporu vojenskej intervencie USA voči Juhoslávii a, neskôr, vojenskej intervencii USA do Afganistanu.(54)

III. Opustiť feudálnu teokraciu

Ako by to bolo v mýte Shangri-La, v starom Tibete žili ľudia v spokojnej a ničím nerušenej symbióze s ich kláštornými a sekulárnymi pánmi. Bohatí lámovia a chudobní mnísi, majetní zemepáni a ochudobnení nevoľníci boli spolu zviazaní, vzájomne udržiavaní utešujúcim balzamom hlboko spirituálnej a mierumilovnej kultúry.

Pripomína to idealizovaný obraz feudálnej Európy prezentovaný neskoršími konzervatívnymi katolíkmi ako G. K. Chestertonom a Hilaireom Bellocom. Pre nich bolo stredoveké kresťanstvo svetom spokojných roľníkov žijúcich v bezpečnom objatí svojej cirkvi, za viac či menej viac či menej láskavej ochrany ich pánov.(55) Opäť sme pozvaní prijať jednotlivú kultúru vo svojej idealizovanej forme odtrhnutej od jej temnej materiálnej histórie. Znamená to prijať to tak, ako je prezentovaná svojou privilegovanou triedou, tými, ktorí z nej najviac profitovali. Shangri-la obraz Tibetu nemá väčšiu podobnosť s historickou skutočnosťou ako romantický obraz stredovekej Európy.

Videné v celej svojej ponurej skutočnosti potvrdzuje starý Tibet pohľad, ktorý som predstavil vo svojej skoršej knihe, a to to, že kultúra vôbec nie je neutrálna. Kultúra môže pôsobiť ako legitímna kryt pre haldu hlbokých nerovností, z ktorej má prospech privilegovaná časť spoločnosti za veľkú cenu zvyšku.(56) V teokratickom feudálnom Tibete ovplyvňovali vládnuce záujmy tradičnú kultúru, aby upevnili svoju vlastnú moc a majetok. Teokracia porovnala rebelské myslenie a činnosť so satanským vplyvom. Rozširovala všeobecný predpoklad zamepánskej nadradenosti a roľníckej úbohosti. Bohatí boli predstavovaní ako tí, ktorí si zaslúžia svoj dobrý život, a skromne chudobní ako zaslúžilí svojej úbehej existencie, čo kodifikovalo učenie o karmických zvyškoch cností a nerestí nahromadených z minulosti, prezentovaných ako časť božej vôle.

Boli najvplyvnejší lámovia len pokrytcami, ktorí kázali jednu vec a tajne verili druhej? Pravdepodobnejšie je, že boli úprimne oddaní týmto vieram, ktoré im prinášali také dobré výsledky. To, že ich teológia tak perfektne podporovala ich materiálne privilégiá len posiľňovalo úprimnosť s ktorou ju prijímali.

Bolo by možné povedať, že my, obyvatelia moderného sekulárneho sveta nemôžeme uchopiť rovnosť radosti a bolesti, spokojnosti a zvykov, ktoré charakterizujú tradične duchovnejšie spoločnosti. To je pravdepodobne pravdou, a mohlo by to vysvetliť, prečo si niektorí z nás idealizujú takéto spoločnosti. No vydlabnuté oko je vždy vydlabnutým okom; bičovanie je bičovanie; a stále vykorisťovanie nevoľníkov a otrokov je krutou triednou nerovnosťou akýkoľvek to má kultúrny obal. Je rozdiel medzi duchovným zväzkom a ľudským otroctvom, i keď obidve jestvujú bok po boku.

Mnoho bežných Tibeťanov chce, aby sa Dalajláma vrátil do krajiny, no zdá sa, že relatívne málo chce návrat spoločenského poriadku, ktorý predstavoval. Príbeh z roku 1999 vo Washington Post poznamenáva, že Dalajláma je v Tibete stále ctený, no

...zopár Tibeťanov by privítalo návrat skazených aristokratických klanov, ktoré s ním utiekli v 1959 a ktorí tvorili väčšinu z jeho radcov. Mnoho tibetských farmárov, napríklad, nemá záujem vzdať sa zeme, ktorú získali počas čínskej pozemkovej reformy, v prospech klanov. Bývalí otroci Tibetu tiež hovoria, že nechcú, aby sa ich bývalí páni vrátili k moci. „Už som takto raz žil predtým,“ povedal Wangchuk, 67-ročný bývalý otrok, ktorý nosieval svoje najlepšie šaty na jeho ročné púte do Shigatse, jednej z najsvätejších miest tibetského budhizmu. Hovoril, že uctieval Dalajlámu, no dodal, „možno nebudem za čínskeho komunizmu slobodný, no som bohatší než keď som bol otrokom.“(57)

Trebalo by poznamenať, že Dalajláma nie je jediným vysoko postaveným lámom vybraným v detstve ako reinkarnácia. Jedno alebo druhé vtelenie lámu alebo tulku –duchovný učiteľ špeciálnej čistoty zvolený na znovuzrodenie znova a znova- je možné nájsť predsedať väčšine hlavných kláštorov. Tulku systém je pre tibetský budhizmus unikátny. Spústa tibetských lámov tvrdí, že sú prevtelenými tulkuami.

Celkom prvým tulkuom bol láma známy ako Karmapa, ktorý sa objavil takmer tri storočia pred prvým Dalajlámom. Karmapa je líder tradície tibetského budhizmu, známej ako Karma Kagyu. Vzostup sekty Gelugpa vedenej Dalajlámom viedol k politicko-náboženskému rivalstvu s Kagyu, ktoré trvalo päťsto rokov a pokračuje v dnešnej tibetskej exilovej komunite. To, že sa sekta Kagyu slávne rozrástla, otvorila nejakých šesťsto nových centier po celom svete za posledných tridsaťpäť rokov, situácii nepomohlo.

Hľadanie tulku, upozorňuje Erik Curren, nebolo vždy vykonávané tým čistým, duchovným spôsobom zobrazovaným v určitých Hollywoodskych filmoch. „Niekedy chceli predstavitelia kláštora dieťa z mocnej miestnej rodiny, aby dali kláštoru politickejší vplyv. Inokedy chceli dieťa z rodiny nižšej spoločenskej triedy, ktorá by mala malý vplyv na výchovu dieťaťa.“ Pri iných príležitostiach „mohol miestny vojenský veliteľ, čínsky cisár alebo dokonca Dalajlámova vláda v Lhase uložiť výber tulku na kláštor z politických dôvodov.“(58)

Taký mohol byť prípad výberu 17-teho Karmapu, ktorého exilový kláštor je umiestnený v Rumteku, v indickom štáte Sikkim. V 1993 mali mnísi z tradície Karma Kagyu kandidáta podľa vlastného výberu. Dalajláma, spolu s viacerými nonkonformnými lídrami Karma Kagyu (a s podporou čínskej vlády!), mal v zálohe iného chlapca. Mnísi Kagyu vzniesli vinu, že Dalajláma prekročil svoju autoritu pri pokuse vybrať lídra pre ich sektu. „Ani jeho politická rola, ani jeho pozícia ako lámu v jeho vlastnej Gelugpa tradícii ho neoprávňujú vybrať Karmapu, ktorý je lídrom inej tradície...“(59) Ako trval jeden z lídrov Kagyu, „Dharma sa týka myslenia za seba. Nie je to automatické nasledovanie učiteľa vo všetkých veciach, bez ohľadu na to, ako rešpektovaný môže byť tento učiteľ. Viac než čokoľvek iné by budhisti mali rešpektovať práva druhých ľudí – ich ľudské práva a ich náboženskú slobodu.“(60)

Nasledovalo tucet rokov konfliktov v tibetskej exilovej komunite, prerušovaných občasnými nepokojmi, zastrašovaním, fyzickými útokmi, dávaním na čierne listiny, policajným obťažovaním, súdnymi žalobami, podplácaním úradníkov, a rabovanie a podkopávanie kláštoru Karmapa v Rumteku stúpencami časti Gelugpa. Všetko toto spôsobilo, že sa prinajmenšom jeden západný oddaný stúpenec čudoval, či roky v exile neurýchlili morálny rozpad tibetského budhizmu.(61)

Je však zrejmé, že nie všetci tibetskí budhisti prijali Dalajlámu ako ich teologického a spirituálneho mentora. I keď sa naňho odkazuje ako na „duchovného vodcu Tibetu“, mnohí tento titul berú len ako čosi viac než formalitu. Nedáva mu to autoritu nad ďalšími štyrmi náboženskými školami Tibetu, „práve tak ako nazvať prezidenta USA ´lídrom slobodného sveta´ mu nedáva žiadne postavenie vo vedení Francúzska a Nemecka.“(62)

Nie všetci tibetskí exilanti sú okúzlení starou teokraciou Shangri-La. Kim Lewis, ktorá študovala liečivé metódy v budhistickým mníchom v Berkeley, Kalifornii, mala príležitosť dlho hovoriť s viac ako tuctom tibetských žien, ktoré žili v mníchovom dome. Keď sa pýtala, ako sa cítili pri návrate do domova, ich pocity boli jednomyselne negatívne. Najprv Lewis predpokladala, že ich odpor má niečo spoločné s čínskou okupáciou, no ony jej hneď povedali opak. Povedali, že boli veľmi vďačné „že si nemusia brať 4 alebo 5 mužov, byť celý čas tehotné,“ alebo sa vysporiadavať so sexuálne prenosnými chorobami získaných od zblúdilého manžela. Mladšie ženy „mali radosť, že dostávali vzdelanie, nechceli mať absolútne nič s nijakým náboženstvom, a čudovali sa prečo boli Američania tak naivní (o Tibete).“(63)

Ženy, s ktorými sa Lewis rozprávala, opisovali zlé zážitky svojich starých mám s mníchmi, ktorí ich používali ako „družky múdrosti“. Ich starým mamám bolo povedané, že spaním s mníchmi dosiahnu „ cestu k osvieteniu“ – napokon, Budha sám musel byť so ženou, aby dosiahol osvietenie.

Ženy taktiež spomínali „nespútaný“ sex, ktorý títo domnele duchovní a zdržanliví mnísi praktikovali medzi sebou v Gelugpa sekte. Ženy, ktoré boli matkami trpko hovorili o kláštornom zabavovaní ich mladých chlapcov v Tibete. Tvrdili, že keď chlapec plakal za svojou matkou, povedali mu, „Neplač za ňou, ona sa ťa vzdala – je to len žena.“

Mnísi, ktorým bol povolený politický azyl v Kalifornii sa uchádzali o verejnú podporu. Lewis, ktorá bola sama načas stúpenkyňou, pomáhala s papierovaním. Všimla si, že neustále dostávajú vládne šeky činiace 550 až 700 dolárov mesačne, spolu s Medicare [program sociálneho zdravotného poistenia pre starých, postihnutých alebo vybraných ľudí]. Naviac, mnísi bývajú v pekne zariadených apartmánoch bez platenia nájmu. „Neplatia komunálne služby, majú voľný prístup k internetu na počítačoch určených pre nich, spolu s faxami, mobilmi, telefónmi a káblovou TV zadarmo.“

Dostávajú tiež mesačnú mzdu od svojej skupiny, spolu s príspevkami a odmenami od ich amerických stúpencov. Niektorí nadšenci horlivo vykonávajú za mníchov práce, vrátane nakupovania a čistenia ich príbytkov a záchodov. Títo istí svätci, poznamenáva Lewis, Lnemajú problém kritizovať Američanov za ich ´posadnutosť materiálnymi vecami´.“(64)

Privítať koniec starej feudálnej teokracie v Tibete neznamená aplaudovať všetkému spojenému s čínskou vládou v tej krajine. Toto je zriedkakedy chápané dnešnými veriacimi Shangri-La na Západe.opak je tiež pravdou: kritizovať čísnku okupáciu neznamená, že si musíme romantizovať bývalý feudálny režim. Tibeťania si zaslúžia byť vnímaní ako skutoční ľudia, nie zdokonalení duchovní alebo nevinné politické symboly. „Idealizovať ich,“ poznamenáva Ma Jian, opozičný čínsky cestovateľ do Tibetu (teraz žijúci v Británii), „je poprením ich humanity.“(65)

Spoločnou sťažnosťou medzi stúpencami budhizmu na Západe je, že tibetská náboženská kultúra je podkopávaná čínskou okupáciou. Do určitej mieri sa to zdá byť ten prípad. Mnoho z kláštorov je zatvorených, a väčšina teokracie sa zdá, že odišla do dejín. Či čínska vláda priniesla zlepšenie alebo pohromu tu nie je hlavnou otázkou. Otázkou je, akou krajinou bol starý Tibet. Pochybujem o údajnom neskazenom spirituálnom charaktere kultúry pred inváziou. Môžeme obhajovať náboženskú slobodu a nezávislosť pre nový Tibet bez toho, aby sme obsiahli mytológiu o starom Tibete. Tibetský feudalizmus bol zahalený v budhizme, no nie je možné medzi nimi dávať rovná sa. V skutočnosti starý Tibet nebol strateným rajom. Bola to spiatočnícka represívna teokracia extrémne privilegovaných a chudoby, ďaleko od Shangri-La.

Napokon, povedzme, že ak má byť budúcnosť Tibetu postavená niekde v Číne vyrastajúcom voľnotrhovom raji, tak to pre Tibeťanov nie je dobrým znamením. Čéna sa chvastá oslňujúcou mierou 8 percent ekonomického rastu a ukazuje sa ako jedna z najväčších industriálnych mocností sveta. No s ekonomickým rastom prišla prehĺbujúca sa priepasť medzi bohatými a chudobnými ako nikdy predtým. Väčšina Číňanov žije blízko stupňa chudoby alebo ďaleko pod ním, zatiaľ čo malá skupina novo sa vyliahnutých kapitalistov obrovsky profituje za dohody s nečestnými úradníkmi. Regionálni byrokrati celkom vyciciavajú krajinu, vymáhajúc úplatky od obyvateľstva a rabujúc miestne poklady. Zaberanie zeme v mestách a na vidieku hrabivými developermi a skorumpovanými úradníkmi na účet obyvateľstva sú takmer každodenným prípadom. Po krajine vypukli desiatky tisíc provinčných protestov a nepokojov, zvyčajne narážajúcich na nemilosrdnú policajnú silu. Korupcia taktiež prevláda, dosahujúc do toľkých miest, že dokonca i zvyčajne spokojné národné vedenie bolo donútené si to všimnúť a začať proti tomu niečo koncom roku 2006 robiť.

Pracujúci v Číne, ktorí sa pokúšajú organizovať odbory v korporáciami dominovaných „obchodných zónach“ riskujú stratu svojej práce alebo bitku alebo uväznenie. Milióny pracovníkov v obchodných zónach sa zodiera v dvanásťhodinovom pracovnom dni pri minimálnych mzdách. So zdravotným systémom, ktorý bol teraz sprivatizovaný, nie je voľná alebo finančne dostupná zdravotná starostlivosť viac týmto miliónom ľudí dostupná. Muži vpochodovali do miest pri hľadaní práce, zanechajúc tak stále viac zchudobnelý vidiek obývaný ženami, deťmi, a starcami. Miera samovrážd sa dramaticky zvýšila, predovšetkým medzi ženami.(66)

Prírodné prostredie Číny je smutne znečistené. Mnoho z jej legendárnych riek a jazier je mŕtvych, vytvárajúc obrovské miznutie rýb od miliárd ton priemyselných emisií a nespracovaného ľudského odpadu hodeného doňho. Toxická stoka, vrátane pesticídov a herbicídov, presakuje do podzemnej vody alebo priamo do zavlažovacích kanálov. Počet ľudí s rakovinou v dedinách situovaných popri odtokových kanáloch sa raketovo zvyšil na tisícnásobok. Stovky miliónov mestských obyvateľov dýcha vzduch ohodnotený akonebezpečne nezdravý, kontaminovaný priemyselným rastom a posledným prírastkom miliónov automobilov. Odhadom 400 000 ľudí umiera predčasne každý rok od znečisteného vzduchu. Vládne environmentálne agentúry nemajú žiadnu nátlakovú silu na zastavenie znečisťovateľov, a vláda všeobecne ignoruje alebo popiera takéto problémy, koncentrujúc sa namiesto toho na priemyselný rast.(67)

Samotné vedecké inštitúcie Číny hlásia, že kým nebudú obmedzené skleníkové plyny, bude národ čeliť obrovskej neúrode spolu s katastrofálnym nedostatkom jedla a vody v nasledovných rokoch. V 2006-2007 už sužovali juhovýchod Číny viaceré suchá.(68)

Ak je Čína obrovským úspešným príbehom rýchleho rozvoja voľného trhu, a má byť modelom a inšpiráciou pre budúcnosť Tibetu, potom môže starý Tibet začať vyzerať omnoho lepšie ako naozaj bol.




Poznámky:

1. Mark Juergensmeyer, Terror in the Mind of God, (University of California Press, 2000), 6, 112-113, 157.
2. Kyong-Hwa Seok, "Korean Monk Gangs Battle for Temple Turf," San Francisco Examiner, 3 December 1998.
3. Los Angeles Times, February 25, 2006.
4. Dalai Lama quoted in Donald Lopez Jr., Prisoners of Shangri-La: Tibetan Buddhism and the West (Chicago and London: Chicago University Press, 1998), 205.
5. Erik D. Curren, Buddha's Not Smiling: Uncovering Corruption at the Heart of Tibetan Buddhism Today (Alaya Press 2005), 41.
6. Stuart Gelder and Roma Gelder, The Timely Rain: Travels in New Tibet (Monthly Review Press, 1964), 119, 123; and Melvyn C. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon: China, Tibet, and the Dalai Lama (University of California Press, 1995), 6-16.
7. Curren, Buddha's Not Smiling, 50.
8. Stephen Bachelor, "Letting Daylight into Magic: The Life and Times of Dorje Shugden," Tricycle: The Buddhist Review, 7, Spring 1998. Bachelor discusses the sectarian fanaticism and doctrinal clashes that ill fit the Western portrait of Buddhism as a non-dogmatic and tolerant tradition.
9. Dhoring Tenzin Paljor, Autobiography, cited in Curren, Buddha's Not Smiling, 8.
10. Pradyumna P. Karan, The Changing Face of Tibet: The Impact of Chinese Communist Ideology on the Landscape (Lexington, Kentucky: University Press of Kentucky, 1976), 64.
11. See Gary Wilson's report in Worker's World, 6 February 1997.
12. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 62 and 174.
13. As skeptically noted by Lopez, Prisoners of Shangri-La, 9.
14. Melvyn Goldstein, William Siebenschuh, and Tashì-Tsering, The Struggle for Modern Tibet: The Autobiography of Tashì-Tsering (Armonk, N.Y.: M.E. Sharpe, 1997).
15. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 110.
16. Melvyn C. Goldstein, A History of Modern Tibet 1913-1951 (Berkeley: University of California Press, 1989), 5 and passim.
17. Anna Louise Strong, Tibetan Interviews (Peking: New World Press, 1959), 15, 19-21, 24.
18. Quoted in Strong, Tibetan Interviews, 25.
19. Strong, Tibetan Interviews, 31.
20. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 175-176; and Strong, Tibetan Interviews, 25-26.
21. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 113.
22. A. Tom Grunfeld, The Making of Modern Tibet rev. ed. (Armonk, N.Y. and London: 1996), 9 and 7-33 for a general discussion of feudal Tibet; see also Felix Greene, A Curtain of Ignorance (Garden City, N.Y.: Doubleday, 1961), 241-249; Goldstein, A History of Modern Tibet, 3-5; and Lopez, Prisoners of Shangri-La, passim.
23. Strong, Tibetan Interviews, 91-96.
24. Waddell, Landon, O'Connor, and Chapman are quoted in Gelder and Gelder, The Timely Rain, 123-125.
25. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon, 52.
26. Heinrich Harrer, Return to Tibet (New York: Schocken, 1985), 29.
27. See Kenneth Conboy and James Morrison, The CIA's Secret War in Tibet (Lawrence, Kansas: University of Kansas Press, 2002); and William Leary, "Secret Mission to Tibet," Air & Space, December 1997/January 1998.
28. On the CIA's links to the Dalai Lama and his family and entourage, see Loren Coleman, Tom Slick and the Search for the Yeti (London: Faber and Faber, 1989).
29. Leary, "Secret Mission to Tibet."
30. Hugh Deane, "The Cold War in Tibet," CovertAction Quarterly (Winter 1987).
31. George Ginsburg and Michael Mathos Communist China and Tibet (1964), quoted in Deane, "The Cold War in Tibet." Deane notes that author Bina Roy reached a similar conclusion.
32. See Greene, A Curtain of Ignorance, 248 and passim; and Grunfeld, The Making of Modern Tibet, passim.
33. Harrer, Return to Tibet, 54.
34. Karan, The Changing Face of Tibet, 36-38, 41, 57-58; London Times, 4 July 1966.
35. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 29 and 47-48.
36. Tendzin Choegyal, "The Truth about Tibet," Imprimis (publication of Hillsdale College, Michigan), April 1999.
37. Karan, The Changing Face of Tibet, 52-53.
38. Elaine Kurtenbach, Associate Press report, 12 February 1998.
39. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon, 47-48.
40. Curren, Buddha's Not Smiling, 8.
41. San Francisco Chonicle, 9 January 2007.
42. Report by the International Committee of Lawyers for Tibet, A Generation in Peril (Berkeley Calif.: 2001), passim.
43. International Committee of Lawyers for Tibet, A Generation in Peril, 66-68, 98.
44. im Mann, "CIA Gave Aid to Tibetan Exiles in '60s, Files Show," Los Angeles Times, 15 September 1998; and New York Times, 1 October, 1998.
45. News & Observer, 6 September 1995, cited in Lopez, Prisoners of Shangri-La, 3.
46. Heather Cottin, "George Soros, Imperial Wizard," CovertAction Quarterly no. 74 (Fall 2002).
47. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon, 51.
48. Tendzin Choegyal, "The Truth about Tibet."
49. The Dalai Lama in Marianne Dresser (ed.), Beyond Dogma: Dialogues and Discourses (Berkeley, Calif.: North Atlantic Books, 1996)
50. These comments are from a book of the Dalai Lama's writings quoted in Nikolai Thyssen, "Oceaner af onkel Tom," Dagbladet Information, 29 December 2003, (translated for me by Julius Wilm). Thyssen's review (in Danish) can be found at http://www.information.dk/Indgang/VisArkiv.dna?pArtNo=20031229154141.txt.
51. "A Global Call for Human Rights in the Workplace," New York Times, 6 December 2005.
52. San Francisco Chronicle, 14 January 2007.
53. San Francisco Chronicle, 5 November 2005.
54. Times of India 13 October 2000; Samantha Conti's report, Reuter, 17 June 1994; Amitabh Pal, "The Dalai Lama Interview," Progressive, January 2006.
55. The Gelders draw this comparison, The Timely Rain, 64.
56. Michael Parenti, The Culture Struggle (Seven Stories, 2006).
57. John Pomfret, "Tibet Caught in China's Web," Washington Post, 23 July 1999.
58. Curren, Buddha's Not Smiling, 3.
59. Curren, Buddha's Not Smiling, 13 and 138.
60. Curren, Buddha's Not Smiling, 21.
61. Curren, Buddha's Not Smiling, passim. For books that are favorable toward the Karmapa appointed by the Dalai Lama's faction, see Lea Terhune, Karmapa of Tibet: The Politics of Reincarnation (Wisdom Publications, 2004); Gaby Naher, Wrestling the Dragon (Rider 2004); Mick Brown, The Dance of 17 Lives (Bloomsbury 2004).
62. Erik Curren, "Not So Easy to Say Who is Karmapa," correspondence, 22 August 2005, www.buddhistchannel.tv/index.php?id=22.1577,0,0,1,0.
63. Kim Lewis, correspondence to me, 15 July 2004.
64. Kim Lewis, correspondence to me, 16 July 2004.
65. Ma Jian, Stick Out Your Tongue (Farrar, Straus & Giroux, 2006).
66. See the PBS documentary, China from the Inside, January 2007, KQED.PBS.org/kqed/chinanside.
67. San Francisco Chronicle, 9 January 2007.
68. "China: Global Warming to Cause Food Shortages," People's Weekly World, 13 January 2007


[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/Tibet.html ]


Michael Parenti je medzinárodne známy politický vedec, historik, a kultúrny kritik, ktorý písal o rozličných akademických i populárnych témach viac ako 40 rokov. Vyštudoval na Yale a sám učil na viacerých univerzitách i v zahraničí. Je autorom viac ako 20 kníh a jeho práce boli preložené do aspoň 18 jazykov. Bol tiež politickým aktivistom v rôznych, väčšinou protivojnových hnutiach.