Tak Vám sa páčia naše články?
Ďakujeme za Vašu priazeň :]
Utorok, september 27, 2011
Pondelok, september 26, 2011
Kapitalizmus musí byť zničený
Working Class Self Organisation | blogspot.com
Ruleta, v ktorej sa zahráva so životmi pracujúcich pre zisky druhých
Po tom, ako bola ekonomika poškodená chamtivými bankármi, a pracujúca trieda im musela pomáhať, nám bolo sľúbené, že sa to nikdy viac nestane. Bude väčšia regulácia, väčší dohľad, väčšia transparentnosť, zív, zív, a zív.
Tak si predstavte moje prekvapenie, keď som sa zobudil a zistil, že akciový maklér prišiel o 1,3 miliardy libier.
Síce nie je bankárom, ale princíp je rovnaký. Týchto 1,3 miliardy sú firmy, čo znamená, že sú to zamestnania. Kto vie, aký dopad to môže mať, ak sa to napokon dostane na prízemie. Môžete vsadiť svoj život, že to nebudú kapitalisti, ktorí budú vstrebávať tú stratu. Bude to pracujúca trieda ako zvyčajne.
Ako je vôbec možné, že v akomkoľvek odvetví práce môže byť nejakej osobe dovolené alebo byť schopná robiť rozhodnutia na zahrávanie sa s takýmito nepredstaviteľnými sumami peňazí? Silne predpokladám, že takáto vec je zvyčajná a praktikuje sa skrz celý finančný sektor.
Väčšinu času sa tomu darí, a kapitalisti na vrchu reťaze oslavujú, a zrejme dávajú dobrý bonus bezmennému a anonymnému obchodníkovi, zatiaľ čo si nechávajú obrovské sumy pre seba. Avšak, hneď ako tento bezmenný a anonymný obchodník ´poserie´ obchod, každý má na perách jeho meno a je na predných stránkach novín. Kapitalisti si od neho umyjú ruky, a zavesia ho, aby dosucha vyschol.
Sú dosť šťastní keď berú odmeny, no posúvajú riziko a dopady po reťazi. To potom napokon skončí na našich dverách.
Obchodník je poslaný do väzby za stratu peňazí, no manželovi a žene obvineným z brutálneho zavraždenia svojej dcéry je dovolené čakať na rozhodnutie súdu doma. Dôkaz, ak bol niekedy potrebný, je to, čo je pre súdny systém v tejto krajine a ľudí za ním, najhodnotnejšie.
Kapitalizmus je vo svojej podstate zlý a parazitický a musí byť zničený. Funguje dobre pre zopár ľudí, zatiaľ čo zvyšok drží v relatívnej biede. Tento obvyklý postup nie je ´chybičkou´, ani výkyvom, ani len zlodejským obchodníkom; je to fundamentálna črta systému, a ľudí, ktorí ho obsluhujú v jeho vnútri. Je poháňaný hrabivosťou a sebectvom. Je to skazený a chybný systém, ktorý nie je a nemôže byť použitý v prospech širokých vrstiev ľudí.
[ Zdroj: http://working-class-self-organisation.blogspot.com/search?updated-max=2011-09-19T07%3A10%3A00%2B01%3A00&max-results=15 ]
Ruleta, v ktorej sa zahráva so životmi pracujúcich pre zisky druhýchPo tom, ako bola ekonomika poškodená chamtivými bankármi, a pracujúca trieda im musela pomáhať, nám bolo sľúbené, že sa to nikdy viac nestane. Bude väčšia regulácia, väčší dohľad, väčšia transparentnosť, zív, zív, a zív.
Tak si predstavte moje prekvapenie, keď som sa zobudil a zistil, že akciový maklér prišiel o 1,3 miliardy libier.
Síce nie je bankárom, ale princíp je rovnaký. Týchto 1,3 miliardy sú firmy, čo znamená, že sú to zamestnania. Kto vie, aký dopad to môže mať, ak sa to napokon dostane na prízemie. Môžete vsadiť svoj život, že to nebudú kapitalisti, ktorí budú vstrebávať tú stratu. Bude to pracujúca trieda ako zvyčajne.
Ako je vôbec možné, že v akomkoľvek odvetví práce môže byť nejakej osobe dovolené alebo byť schopná robiť rozhodnutia na zahrávanie sa s takýmito nepredstaviteľnými sumami peňazí? Silne predpokladám, že takáto vec je zvyčajná a praktikuje sa skrz celý finančný sektor.
Väčšinu času sa tomu darí, a kapitalisti na vrchu reťaze oslavujú, a zrejme dávajú dobrý bonus bezmennému a anonymnému obchodníkovi, zatiaľ čo si nechávajú obrovské sumy pre seba. Avšak, hneď ako tento bezmenný a anonymný obchodník ´poserie´ obchod, každý má na perách jeho meno a je na predných stránkach novín. Kapitalisti si od neho umyjú ruky, a zavesia ho, aby dosucha vyschol.
Sú dosť šťastní keď berú odmeny, no posúvajú riziko a dopady po reťazi. To potom napokon skončí na našich dverách.
Obchodník je poslaný do väzby za stratu peňazí, no manželovi a žene obvineným z brutálneho zavraždenia svojej dcéry je dovolené čakať na rozhodnutie súdu doma. Dôkaz, ak bol niekedy potrebný, je to, čo je pre súdny systém v tejto krajine a ľudí za ním, najhodnotnejšie.
Kapitalizmus je vo svojej podstate zlý a parazitický a musí byť zničený. Funguje dobre pre zopár ľudí, zatiaľ čo zvyšok drží v relatívnej biede. Tento obvyklý postup nie je ´chybičkou´, ani výkyvom, ani len zlodejským obchodníkom; je to fundamentálna črta systému, a ľudí, ktorí ho obsluhujú v jeho vnútri. Je poháňaný hrabivosťou a sebectvom. Je to skazený a chybný systém, ktorý nie je a nemôže byť použitý v prospech širokých vrstiev ľudí.
[ Zdroj: http://working-class-self-organisation.blogspot.com/search?updated-max=2011-09-19T07%3A10%3A00%2B01%3A00&max-results=15 ]
Prevrátený totalitarizmus
SHELDON WOLIN | The Nation
Republikáni sa v amerických dejinách objavili ako unikátny fenomén vrelo dogmatickej strany, zanietenej, nemilosrdnej, antidemokratickej a chváliacej sa takmer väčšinou.
Vojna v Iraku zmonopolizovala pozornosť verejnosti, že zahalila temnú zmenu režimu, ktorá sa udiala doma. Síce sme napadli Irak, aby sme doň priniesli demokraciu a zbúrali totalitárny režim, no v procese nášho vlastného systému sa približujeme k tomu druhému a oslabujeme to prvé. Zmena bola ohlásená náhlou popularitou dvoch politických pojmov zriedkakedy uplatňovaným predtým na americký politický systém. „Impérium“ a „superveľmoc“ predpokladajú, že sa zrodil nový, koncentrovaný a expanzívny systém moci a nahradil staré termíny. „Impérium“ a „superveľmoc“ presne symbolizujú projekciu americkej moci v zahraničí, no z toho dôvodu zahaľujú vnútorné okolnosti. Zvážte, ako neobvykle by to znelo, ak by sme mali hovoriť o „Ústave amerického impéria“ alebo „demokracii superveľmoci“. Príčinou toho, prečo falošne znejú je, že „ústava“ označuje obmedzenie moci, kým „demokracia“ sa obvykle týka aktívnej angažovanosti občanov s ich vládou a vládu, ktorá je k svojim občanom vnímavá. Čo sa týka ich, „impérium“ a „superveľmoc“ znamenajú prekročenie obmedzení a zatienenie občianstva.
Vzrastajúca moc štátu a upadajúca moc inštitúcií so zámerom kontrolovať bola po určitý čas v stave zrodu. Stranícky systém je toho notorickým príkladom. Republikáni sa v amerických dejinách objavili ako unikátny fenomén vrelo dogmatickej strany, zanietenej, nemilosrdnej, antidemokratickej a chváliacej sa takmer väčšinou. Čím boli republikáni menej ideologicky tolerantní, Demokrati sa postavili chrtom k svojej liberálnej nálepke a ich kriticky reformne zameraným voličom, aby prijali centrizmus a poznamenali koniec ideológie. Tým, že prestali byť autentickou opozičnou stranou Demokrati vyhladili cestu k moci strane viac ako chtivej použiť ju na propagáciu impéria a korporátnej moci doma. Majte na pamäti, že nemilosrdná, ideológiou poháňaná strana s obrovskou základňou bola rozhodujúcim elementom vo všetkých režimoch dvadsiateho storočia snažiacich sa o totálnu moc.
Zastupiteľské inštitúcie už viac nezastupujú voličov. Namiesto toho boli premostením, stále narúšajúcim inštitucionalizovaný systém korupcie, ktoré reagovalo na mocné záujmové skupiny, ktorých klientelou sú hlavné korporácie a najbohatší Američania. Súdy, naopak, ak nie sú čoraz viac slúžkami korporátnej moci, sú súhlasne úctivé voči národnej bezpečnosti. Voľby sa stali intenzívne dotované fiaská, ktoré zvyčajne pritiahnu prinajlepšom púhu polovicu elektorátu, ktorých informácie o zahraničnej a domácej politike sú filtrované cez korporáciami ovládané médiá. Občania sú manipulovaní mediálnymi správami o šíriacich sa zločinoch a teroristických sieťach do bojácneho štátu, slabo zastrenými hrozbami ministra spravodlivosti a svojim vlastným strachom z nezamestnanosti. Dôležitou a rozhodujúcou nie je len expanzia vládnej moci, ale nevyhnutná diskreditácia konštitučných obmedzení a inštitucionálnych procesov, ktoré odrádzajú občanov a nechávajú ich politicky apatickými.
Niet pochýb, že tieto poznámky budú niektorými odmietnuté ako alarmujúce, no chcem pokračovať a nazvať vynárajúci sa politický systém „prevráteným totalitarizmom“. Prevráteným myslím, že zatiaľ čo súčasný systém a jeho prevádzkovatelia zdieľajú s nacizmom ašpiráciu voči neobmedzenej moci a agresívny expanzionizmus, ich metódy a činy sa zdajú byť naruby. Napríklad, vo Weimarskom Nemecku, predtým ako sa nacisti chopili moci, boli „ulice“ ovládané totalitárne orientovanými gangami chuligánov, a akákoľvek tam bola demokracia bola obmedzená vládou. V Spojených štátoch sú to však ulice kde demokracia žije najviac – kým naozajstné nebezpečenstvo spočíva vo vzrastajúcej bezuzdnej vláde.
Alebo iný príklad tohoto prevrátenia: za nacistickej vlády nebolo žiadnych pochýb o „veľkom obchode“ podriadenom politickému režimu. V Spojených štátoch je však po desaťročia zjavné, že korporátna moc bola rozhodujúcou v politickom zriadení, obzvlášť v republikánskej strane, a tak dominantná vo svojom vplyve nad politikou, že naznačuje otočenie rolí, úplný opak nacistov. Zároveň to je korporátna moc, ako predstaviteľ dynamiky kapitalizmu a stále sa rozširujúcej moci dostupnej integráciou vedy a technológie do štruktúry kapitalizmu, čo vytvára sklon k totalizácii, ktorý bol za nacistov dopĺňaný ideologickými pojmami ako Lebensraum [priestor pre život].
Na vyvrátenie dôkazov sa povie, že niet žiadneho domáceho ekvivalentu k nacistickému režimu mučenia, koncentračným táborom alebo iným nástrojom teroru. No mali by sme pamätať, že z väčšiny nebol nacistický teror používaný na celkové obyvateľstvo; skôr bolo jeho cieľom vytváranie určitého typu nehmotného strachu –povesti o mučení- ktoré by napomohli v riadení a manipulovaní obyvateľstva. Povedané v pozitívnom zmysle, nacisti chceli mobilizovanú spoločnosť horlivú podporiť nekončiaci boj, expanziu a obetu pre národ.
Zatiaľ čo sa totalitarizmus snažil dať masám pocit kolektívnej moci a sily, Kraft durch Freude („Silu cez radosť“), prevrátený totalitarizmus presadzuje pocit slabosti, kolektívnej zbytočnosti. Kým nacisti chceli neustále mobilizovanú spoločnosť, ktorá by nielen že podporovala režim bez sťažností a entuziasticky volila „áno“ v periodických voľbách, prevrátený totalitarizmus chce politicky demobilizovanú spoločnosť, ktorá s ťažkosťou vôbec volí. Spomeňte si na prezidentove slová bezprostredne po strašlivých udalostiach 11. Septembra: „Stmeľte sa, nakupujte a lietajte,“ povedal vystrašených občanom. Prispôsobením si terorizmu na „vojnu“ sa vyhol tomu, čo demokratický vodcovia zvyčajne počas obdobia vojny robia.: mobilizácia občanov, varovanie pred nastávajúcimi obetami a vyzvanie všetkých občanov, aby sa pridali k „vojnovému programu“. Namiesto toho má prevrátený totalitarizmus svoje vlastné prostriedky propagácie všeobecného strachu; nielen náhlymi „poplachmi“ a periodickými vyhláseniami o posledne odhalených teroristických bunkách alebo zatknutí temných osôb alebo zverejňovanými tvrdými zaobchádzaniami s cudzincami a Diablovom ostrove, ktorým je Guantanamo Bay alebo náhlym udivovaním vypočúvacími metódami, ktoré uplatňujú alebo hraničia s mučením, no presvedčivou atmosférou strachu napomáhajúcou korporátnej ekonomike k bezohľadnému znižovaniu, odčerpávaniu alebo redukcii dôchodkov a zdravotných výhod; korporátny politický systém, ktorý neúprosne hrozí privatizáciou sociálnych istôt a skromných dostupných zdravotných výhod, predovšetkým pre chudobných. Takýmito prostriedkami na vykonávanie neistoty a závislosti, je pre prevrátený totalitarizmus takmer škoda používať systém kriminálnej spravodlivosti, ktorá je represívna do extrému, má záľubu v treste smrti a je neustále predpojatá voči bezmocným.
Takže jednotlivé zložky sú na miestach: slabé telo legislatívy, súhlasný a represívny zákonný systém, stranícky systém, v ktorom sa jedna strana, či v opozícii alebo vo väčšine, usiluje o rekonštituovanie existujúceho systému tak, aby neprestajne podporovala vládnucu triedu bohatých, vzájomne prepojených a korporátnych, kým chudobných obyvateľov nechávajú s pocitom bezmocnosti a politického zúfalstva, a, zároveň, nechávajú stredné triedy kolísať medzi strachom z nezamestnanosti a očakávaniami fantastických odmien hneď ako sa ozdraví nová ekonomika. Tejto schéme napomáhajú podliezavé a stále viac koncentrované médiá; integrácia univerzít do ich korporátnych mecenášov; propagandistická mašinéria inštitucionalizovaná v dobre sponzorovaných think tankoch a konzervatívnych organizáciách; stále užšia kooperácia medzi lokálnou políciou a národnými súdnymi orgánmi zameranými na identifikáciu teroristov, podozrivých cudzincov a domácich disidentov.
V stávke potom nie je nič menej ako pokus o transformáciu tolerantne slobodnej spoločnosti na variant extrémnych režimov minulého storočia. V tomto kontexte predstavujú národné voľby 2004 krízu v pôvodnom zmysle, bod obratu. Otázka pre občanov je: akým smerom?
2003
Sheldon Wolin je politický filozof a profesor na univerzite v Princetone.
[ Zdroj: http://www.hartford-hwp.com/archives/27c/684.html ]
Republikáni sa v amerických dejinách objavili ako unikátny fenomén vrelo dogmatickej strany, zanietenej, nemilosrdnej, antidemokratickej a chváliacej sa takmer väčšinou.
Vojna v Iraku zmonopolizovala pozornosť verejnosti, že zahalila temnú zmenu režimu, ktorá sa udiala doma. Síce sme napadli Irak, aby sme doň priniesli demokraciu a zbúrali totalitárny režim, no v procese nášho vlastného systému sa približujeme k tomu druhému a oslabujeme to prvé. Zmena bola ohlásená náhlou popularitou dvoch politických pojmov zriedkakedy uplatňovaným predtým na americký politický systém. „Impérium“ a „superveľmoc“ predpokladajú, že sa zrodil nový, koncentrovaný a expanzívny systém moci a nahradil staré termíny. „Impérium“ a „superveľmoc“ presne symbolizujú projekciu americkej moci v zahraničí, no z toho dôvodu zahaľujú vnútorné okolnosti. Zvážte, ako neobvykle by to znelo, ak by sme mali hovoriť o „Ústave amerického impéria“ alebo „demokracii superveľmoci“. Príčinou toho, prečo falošne znejú je, že „ústava“ označuje obmedzenie moci, kým „demokracia“ sa obvykle týka aktívnej angažovanosti občanov s ich vládou a vládu, ktorá je k svojim občanom vnímavá. Čo sa týka ich, „impérium“ a „superveľmoc“ znamenajú prekročenie obmedzení a zatienenie občianstva.
Vzrastajúca moc štátu a upadajúca moc inštitúcií so zámerom kontrolovať bola po určitý čas v stave zrodu. Stranícky systém je toho notorickým príkladom. Republikáni sa v amerických dejinách objavili ako unikátny fenomén vrelo dogmatickej strany, zanietenej, nemilosrdnej, antidemokratickej a chváliacej sa takmer väčšinou. Čím boli republikáni menej ideologicky tolerantní, Demokrati sa postavili chrtom k svojej liberálnej nálepke a ich kriticky reformne zameraným voličom, aby prijali centrizmus a poznamenali koniec ideológie. Tým, že prestali byť autentickou opozičnou stranou Demokrati vyhladili cestu k moci strane viac ako chtivej použiť ju na propagáciu impéria a korporátnej moci doma. Majte na pamäti, že nemilosrdná, ideológiou poháňaná strana s obrovskou základňou bola rozhodujúcim elementom vo všetkých režimoch dvadsiateho storočia snažiacich sa o totálnu moc.
Zastupiteľské inštitúcie už viac nezastupujú voličov. Namiesto toho boli premostením, stále narúšajúcim inštitucionalizovaný systém korupcie, ktoré reagovalo na mocné záujmové skupiny, ktorých klientelou sú hlavné korporácie a najbohatší Američania. Súdy, naopak, ak nie sú čoraz viac slúžkami korporátnej moci, sú súhlasne úctivé voči národnej bezpečnosti. Voľby sa stali intenzívne dotované fiaská, ktoré zvyčajne pritiahnu prinajlepšom púhu polovicu elektorátu, ktorých informácie o zahraničnej a domácej politike sú filtrované cez korporáciami ovládané médiá. Občania sú manipulovaní mediálnymi správami o šíriacich sa zločinoch a teroristických sieťach do bojácneho štátu, slabo zastrenými hrozbami ministra spravodlivosti a svojim vlastným strachom z nezamestnanosti. Dôležitou a rozhodujúcou nie je len expanzia vládnej moci, ale nevyhnutná diskreditácia konštitučných obmedzení a inštitucionálnych procesov, ktoré odrádzajú občanov a nechávajú ich politicky apatickými.
Niet pochýb, že tieto poznámky budú niektorými odmietnuté ako alarmujúce, no chcem pokračovať a nazvať vynárajúci sa politický systém „prevráteným totalitarizmom“. Prevráteným myslím, že zatiaľ čo súčasný systém a jeho prevádzkovatelia zdieľajú s nacizmom ašpiráciu voči neobmedzenej moci a agresívny expanzionizmus, ich metódy a činy sa zdajú byť naruby. Napríklad, vo Weimarskom Nemecku, predtým ako sa nacisti chopili moci, boli „ulice“ ovládané totalitárne orientovanými gangami chuligánov, a akákoľvek tam bola demokracia bola obmedzená vládou. V Spojených štátoch sú to však ulice kde demokracia žije najviac – kým naozajstné nebezpečenstvo spočíva vo vzrastajúcej bezuzdnej vláde.
Alebo iný príklad tohoto prevrátenia: za nacistickej vlády nebolo žiadnych pochýb o „veľkom obchode“ podriadenom politickému režimu. V Spojených štátoch je však po desaťročia zjavné, že korporátna moc bola rozhodujúcou v politickom zriadení, obzvlášť v republikánskej strane, a tak dominantná vo svojom vplyve nad politikou, že naznačuje otočenie rolí, úplný opak nacistov. Zároveň to je korporátna moc, ako predstaviteľ dynamiky kapitalizmu a stále sa rozširujúcej moci dostupnej integráciou vedy a technológie do štruktúry kapitalizmu, čo vytvára sklon k totalizácii, ktorý bol za nacistov dopĺňaný ideologickými pojmami ako Lebensraum [priestor pre život].
Na vyvrátenie dôkazov sa povie, že niet žiadneho domáceho ekvivalentu k nacistickému režimu mučenia, koncentračným táborom alebo iným nástrojom teroru. No mali by sme pamätať, že z väčšiny nebol nacistický teror používaný na celkové obyvateľstvo; skôr bolo jeho cieľom vytváranie určitého typu nehmotného strachu –povesti o mučení- ktoré by napomohli v riadení a manipulovaní obyvateľstva. Povedané v pozitívnom zmysle, nacisti chceli mobilizovanú spoločnosť horlivú podporiť nekončiaci boj, expanziu a obetu pre národ.
Zatiaľ čo sa totalitarizmus snažil dať masám pocit kolektívnej moci a sily, Kraft durch Freude („Silu cez radosť“), prevrátený totalitarizmus presadzuje pocit slabosti, kolektívnej zbytočnosti. Kým nacisti chceli neustále mobilizovanú spoločnosť, ktorá by nielen že podporovala režim bez sťažností a entuziasticky volila „áno“ v periodických voľbách, prevrátený totalitarizmus chce politicky demobilizovanú spoločnosť, ktorá s ťažkosťou vôbec volí. Spomeňte si na prezidentove slová bezprostredne po strašlivých udalostiach 11. Septembra: „Stmeľte sa, nakupujte a lietajte,“ povedal vystrašených občanom. Prispôsobením si terorizmu na „vojnu“ sa vyhol tomu, čo demokratický vodcovia zvyčajne počas obdobia vojny robia.: mobilizácia občanov, varovanie pred nastávajúcimi obetami a vyzvanie všetkých občanov, aby sa pridali k „vojnovému programu“. Namiesto toho má prevrátený totalitarizmus svoje vlastné prostriedky propagácie všeobecného strachu; nielen náhlymi „poplachmi“ a periodickými vyhláseniami o posledne odhalených teroristických bunkách alebo zatknutí temných osôb alebo zverejňovanými tvrdými zaobchádzaniami s cudzincami a Diablovom ostrove, ktorým je Guantanamo Bay alebo náhlym udivovaním vypočúvacími metódami, ktoré uplatňujú alebo hraničia s mučením, no presvedčivou atmosférou strachu napomáhajúcou korporátnej ekonomike k bezohľadnému znižovaniu, odčerpávaniu alebo redukcii dôchodkov a zdravotných výhod; korporátny politický systém, ktorý neúprosne hrozí privatizáciou sociálnych istôt a skromných dostupných zdravotných výhod, predovšetkým pre chudobných. Takýmito prostriedkami na vykonávanie neistoty a závislosti, je pre prevrátený totalitarizmus takmer škoda používať systém kriminálnej spravodlivosti, ktorá je represívna do extrému, má záľubu v treste smrti a je neustále predpojatá voči bezmocným.
Takže jednotlivé zložky sú na miestach: slabé telo legislatívy, súhlasný a represívny zákonný systém, stranícky systém, v ktorom sa jedna strana, či v opozícii alebo vo väčšine, usiluje o rekonštituovanie existujúceho systému tak, aby neprestajne podporovala vládnucu triedu bohatých, vzájomne prepojených a korporátnych, kým chudobných obyvateľov nechávajú s pocitom bezmocnosti a politického zúfalstva, a, zároveň, nechávajú stredné triedy kolísať medzi strachom z nezamestnanosti a očakávaniami fantastických odmien hneď ako sa ozdraví nová ekonomika. Tejto schéme napomáhajú podliezavé a stále viac koncentrované médiá; integrácia univerzít do ich korporátnych mecenášov; propagandistická mašinéria inštitucionalizovaná v dobre sponzorovaných think tankoch a konzervatívnych organizáciách; stále užšia kooperácia medzi lokálnou políciou a národnými súdnymi orgánmi zameranými na identifikáciu teroristov, podozrivých cudzincov a domácich disidentov.
V stávke potom nie je nič menej ako pokus o transformáciu tolerantne slobodnej spoločnosti na variant extrémnych režimov minulého storočia. V tomto kontexte predstavujú národné voľby 2004 krízu v pôvodnom zmysle, bod obratu. Otázka pre občanov je: akým smerom?
2003
Sheldon Wolin je politický filozof a profesor na univerzite v Princetone.
[ Zdroj: http://www.hartford-hwp.com/archives/27c/684.html ]
Piatok, september 23, 2011
Konec systému
MICHAEL HAUSER | Deník Referendum
Co by muselo nastat, aby se tento systém reformoval, aby obnovil svou vlastní formu? I když nevíme, jak konkrétně by tato reforma vypadala a která společenská síla by ji provedla, přesto věříme, že tento systém se vypořádá s vršícími se problémy.
Řeknu to rovnou, hlavní otázka dneška zní: dá se současný systém, liberálně demokratický kapitalismus, reformovat, nebo už překročil jistou hranici a jeho reforma je neproveditelná? Reformou myslím to, že tento systém se tak řečeno znovu obnoví, jak napovídá latinské slovo „reformare“, opět se zformuje, oživí svou formu. Jinak řečeno, je tu jistý rámec, vymezený ústavou, institucemi a základními principy, jako jsou rovná práva a svobody pro všechny občany. Dále tu je pojem „reprezentace“: politická moc reprezentuje vůli občanů. Politické strany formulují a prosazují zájmy těch, kteří je zvolili.
Tento rámec se rozpadá. Jak napsal Václav Bělohradský, stírá se hranice mezi ustavenými pravidly a korupcí. Pravidla se upravují podle toho, jaké korupční tlaky na ně působí. Není to tak, že by pravidla mohla omezit korupční tlak, protože tato pravidla již jsou v mocenském prostoru korupce.
Nebo otázka politické reprezentace. Zvlášť u levicových stran v celé Evropě vidíme, že chronicky zklamávají své voliče. Koho vlastně reprezentují, když ve své reálné politice plní agendu neoliberalismu, v podobě občas mírné, občas tvrdé. V polistopadové historii to nakonec byla ČSSD, která v druhé polovině devadesátých let prosadila odstátnění bank a dokončila tím zavedení běžného neoliberálního modelu, který Klausova vláda zavést nedokázala nebo nechtěla.
Levicoví voliči jsou na tom hůře než pravicoví, protože o své politické reprezentaci předem vědí, že bude reprezentovat někoho jiného. Politické reprezentování či zastupování se však vytrácí obecně. Jaké zastupování, když politické strany od okamžiku zvolení nemusejí skládat účty svým voličům a jednají podobně jako feudálové: žijí z daní občanů, ale rozhodují se, jako by občané byli poddaní. Občané mají právo demonstrovat nebo stávkovat, ale vláda to může ignorovat a nic se neděje.
Volby se podobají aktu, jímž se nevolí zastupitelé, nýbrž se potvrzuje moc těch, kteří již vládnou. Mění se možná jednotlivé postavy nebo strany u moci, ale nemění se způsob vlády. Jak je to s pluralitou politických stran, když všechny strany v základních otázkách jednají, jako by byly součástí jedné velké strany s různými frakcemi. Různé programy, různá hesla a politici, ale stejná reálná politika lišící se v detailech.
Tyto detaily samozřejmě mohou mít vliv na mnoho věcí. Třebaže v zemi, kde se šíří xenofobní nebo rasistické nálady, zůstane řeč o právech menšin pouhou rétorikou, tak už jenom to, že se tato agenda dostane do veřejného prostoru, mění se vnímání celé této otázky. Přinejmenším se tím nastolí hledisko, které čelí hledisku xenofobnímu a rasistickému.
Reálná politika demokratických stran, co se týká globálního kapitálu, světové chudoby, ekologické krize, je jednotná, pluralitní je v detailech, v dílčích krocích, o kterých všichni vědí, že to hlavní problémy nevyřeší (větrné elektrárny nebo jiné alternativní zdroje energie samy o sobě nezastaví globální ekologickou krizi). Pluralita politických stran se tak smrskává na pluralitu detailů. Pokud by se pluralita politických stran měla obnovit, musela by tu být aspoň jedna strana, která by v těchto základních věcech měla odlišnou reálnou politiku. Tuto stranu by však ostatní strany nazvaly nedemokratickou.
Co by muselo nastat, aby se tento systém reformoval, aby obnovil svou vlastní formu? Otázka, zda jej lze reformovat, je v naší situaci věcí víry. I když nevíme, jak konkrétně by tato reforma vypadala a která společenská síla by ji provedla, přesto věříme, že tento systém se vypořádá s vršícími se problémy.
Pak je to stejné, jako věřit v jiný systém. Nevíme sice, jak jej v reálné politice nastolit a jak by měl přesně vypadat, ale věříme, že jej nastolit lze. Lépe řečeno, k této víře máme stejné oprávnění jako ti, kteří věří v reformovatelnost dnešního systému. Není víra v jiný systém realističtější?
[Zdroj: http://denikreferendum.cz/clanek/11165-konec-systemu]
Co by muselo nastat, aby se tento systém reformoval, aby obnovil svou vlastní formu? I když nevíme, jak konkrétně by tato reforma vypadala a která společenská síla by ji provedla, přesto věříme, že tento systém se vypořádá s vršícími se problémy.Řeknu to rovnou, hlavní otázka dneška zní: dá se současný systém, liberálně demokratický kapitalismus, reformovat, nebo už překročil jistou hranici a jeho reforma je neproveditelná? Reformou myslím to, že tento systém se tak řečeno znovu obnoví, jak napovídá latinské slovo „reformare“, opět se zformuje, oživí svou formu. Jinak řečeno, je tu jistý rámec, vymezený ústavou, institucemi a základními principy, jako jsou rovná práva a svobody pro všechny občany. Dále tu je pojem „reprezentace“: politická moc reprezentuje vůli občanů. Politické strany formulují a prosazují zájmy těch, kteří je zvolili.
Tento rámec se rozpadá. Jak napsal Václav Bělohradský, stírá se hranice mezi ustavenými pravidly a korupcí. Pravidla se upravují podle toho, jaké korupční tlaky na ně působí. Není to tak, že by pravidla mohla omezit korupční tlak, protože tato pravidla již jsou v mocenském prostoru korupce.
Nebo otázka politické reprezentace. Zvlášť u levicových stran v celé Evropě vidíme, že chronicky zklamávají své voliče. Koho vlastně reprezentují, když ve své reálné politice plní agendu neoliberalismu, v podobě občas mírné, občas tvrdé. V polistopadové historii to nakonec byla ČSSD, která v druhé polovině devadesátých let prosadila odstátnění bank a dokončila tím zavedení běžného neoliberálního modelu, který Klausova vláda zavést nedokázala nebo nechtěla.
Levicoví voliči jsou na tom hůře než pravicoví, protože o své politické reprezentaci předem vědí, že bude reprezentovat někoho jiného. Politické reprezentování či zastupování se však vytrácí obecně. Jaké zastupování, když politické strany od okamžiku zvolení nemusejí skládat účty svým voličům a jednají podobně jako feudálové: žijí z daní občanů, ale rozhodují se, jako by občané byli poddaní. Občané mají právo demonstrovat nebo stávkovat, ale vláda to může ignorovat a nic se neděje.
Volby se podobají aktu, jímž se nevolí zastupitelé, nýbrž se potvrzuje moc těch, kteří již vládnou. Mění se možná jednotlivé postavy nebo strany u moci, ale nemění se způsob vlády. Jak je to s pluralitou politických stran, když všechny strany v základních otázkách jednají, jako by byly součástí jedné velké strany s různými frakcemi. Různé programy, různá hesla a politici, ale stejná reálná politika lišící se v detailech.
Tyto detaily samozřejmě mohou mít vliv na mnoho věcí. Třebaže v zemi, kde se šíří xenofobní nebo rasistické nálady, zůstane řeč o právech menšin pouhou rétorikou, tak už jenom to, že se tato agenda dostane do veřejného prostoru, mění se vnímání celé této otázky. Přinejmenším se tím nastolí hledisko, které čelí hledisku xenofobnímu a rasistickému.
Reálná politika demokratických stran, co se týká globálního kapitálu, světové chudoby, ekologické krize, je jednotná, pluralitní je v detailech, v dílčích krocích, o kterých všichni vědí, že to hlavní problémy nevyřeší (větrné elektrárny nebo jiné alternativní zdroje energie samy o sobě nezastaví globální ekologickou krizi). Pluralita politických stran se tak smrskává na pluralitu detailů. Pokud by se pluralita politických stran měla obnovit, musela by tu být aspoň jedna strana, která by v těchto základních věcech měla odlišnou reálnou politiku. Tuto stranu by však ostatní strany nazvaly nedemokratickou.
Co by muselo nastat, aby se tento systém reformoval, aby obnovil svou vlastní formu? Otázka, zda jej lze reformovat, je v naší situaci věcí víry. I když nevíme, jak konkrétně by tato reforma vypadala a která společenská síla by ji provedla, přesto věříme, že tento systém se vypořádá s vršícími se problémy.
Pak je to stejné, jako věřit v jiný systém. Nevíme sice, jak jej v reálné politice nastolit a jak by měl přesně vypadat, ale věříme, že jej nastolit lze. Lépe řečeno, k této víře máme stejné oprávnění jako ti, kteří věří v reformovatelnost dnešního systému. Není víra v jiný systém realističtější?
[Zdroj: http://denikreferendum.cz/clanek/11165-konec-systemu]
Štvrtok, september 15, 2011
Rôzne: Talianský generálny štrajk, kedy budú podľa konzervatívcov nepokoje oprávnené, darujeme elitu – vieme prosperovať bez nej!
Working Class Self Organisation | blogspot.com
Talianska pracujúca trieda vracia úder bez zapálenia jedinej sviečky
Európska komisia privítala 45 miliárd librový balíček úspor. Samozrejme, že ich privítali, pretože to znamená, že bežní pracujúci ľudia budú čeliť možným stratám zamestnaniam, rastu inflácie, zmrazeným platom, škrtom v službách, zväčšovaniu miery DPH, zvyšovaniu dôchodkového veku.
Čo s bohatými, opýtal som sa sám seba? Musia znášať horor 3% zvýšenia daní zo ziskov nad 300 000 libier. Vláda sľúbila, že si „posvieti“ na neplatičov daní. Vychádzajúc z vlády, ktorú vedie Silvio Berlusconi, odporný rasista, sexuálny predátor, a gangster, je „posvietenie si“ istotne vtipom.
Včera talianske odbory, vedené CGIL, zorganizovali a skoordinovali generálny štrajk zahŕňajúci 3 milióny ľudí, ako reakciu na útok na pracujúcu triedu. Zatvorili a narušili lety, vlaky, autobusy, a všetky miestne vládne prostriedky. Obrovské demonštrácie sa udiali v mestách po Taliansku, s nepatrnými výbuchmi násilia.
Ryanair zrušil 200 letov, keď štrajk zahájil pozemný a letový personál. Som zvedavý čo z toho spraví ten hrozný, anti-odborový hajzel, Michael O´Leary v Ryanairi. Odbory prisľúbili viac štrajkov počas nasledovných mesiacov, ak budú pokračovať úsporné opatrenia.
Britská vládnuca elita sa musí hystericky smiať do svojho šampanského, keď vidia talianske odbory začínať vracať úder, a keď vidia britské odbory držiace ´bdejúce svetlá sviečok´, alebo organizujúc víkendové demonštrácie a zhromaždenia, kde sú hovorcami politici, ktorí by zaviedli podobné úsporné opatrenia ako vláda.
7.9.2011
file:///D:/obr/workorganisation/italian-working-class-fight-back.html
Dôležitá správa: škrty ešte nehryzú
Za posledný týždeň som čítal veľa diskusii o príčinách posledných nepokojov. Nič, čo som počul ma skutočne neprekvapilo. Bolo tu tu veľa politikov, ktorí opakovali riadky, že ´toto je iné ako 1980-te roky´, ´to bolo o rasizme, sociálnych okolnostiach chudoby atď.´ krátke lovenie na internete ukáže, že politici, žurnalisti, spoločenskí komentátori, mali presne rovnaký pohľad na výtržníkov ako majú dnes. Keď bolo povedané Margaret Thatcherovej, že to môžu byť sociálne dôvody, ktoré spôsobili nepokoje, jej odpoveď bola, „Aký úplný nezmysel a aká donebavolajúca poznámka... Nikto by nemal prepáčiť násilie. Nikto by nemal prepáčiť tieto udalosti... Boli zločinné, zločinné.“ Avšak, Michael Foot a Labour party mala vyváženejší a rozvážnejší pohľad, než aký sa zdajú mať reakcionársky Miliband, a jeho dobrí kamaráti.
Obzvlášť pre mňa vystúpila jedna poznámka, a počul som ju od konzervatívneho poslanca, a od senior žurnalistu v celoštátnych novinách.
„Škrty ešte zatiaľ nehryzú, takže to nie je možné použiť ako ospravedlnenie,“ to vyšlo od novinára, ktorý zarába takmer 100 000 libier ročne, a od poslanca, ktorí zo všetkými ´prídavkami´ a výhodami zarába značne nad 100 000 libier ročne, a bez pochýb je v predstavenstve nejakej spoločnosti, ktorým si k týmto zárobkom ešte pridáva. Myslel som, že tieto vyjadrenia stoja za ďalšiu analýzu.
Zatiaľ čo odborové škrty len dopadajú, nie sú vládne škrty jedinou vládnou témou, ktorá má vplyv na ľudí. Ďalšie zahŕňajú rast DPH, rasty inflácie, rast nezamestnanosti, redukciu výhod, nárast cien pohonných hmôt, obrovský nárast cien komunálnych služieb, železničnej dopravy, a z vlastnej perspektívy môžem dodať zmrazenie platov. Ak dáte dohromady všetky tieto veci je moja domácnosť je na tom o asi 250 libier horšie ako v tomto čase minulého roka. Sme dvaja, s jemne vyššími príjmami nad priemerom, takže to organizujeme. Aké by to bolo, ak by sme mali dieťa, alebo nižšie platy, alebo len jeden plat, alebo boli na podporách, alebo by sme len boli prebytoční? Povedal by som, že 250 libier mesačne by pre niektoré rodiny predstavovalo rozdiel v tom, či ostať na hladine alebo sa potopiť, a ako povedal ten novinár, „Škrty ešte hryzú,“ boh nám pomáhaj, keď potom začnú!
Rast DPH bol úplným škandálom. 2,5% rast, t.j., otázkou nie sú peniaze, ktoré idú vláde, ale praktiky veľkého biznisu. Týždeň, keď nárast zapôsobil, som šiel nakupovať do miestneho supermarketu. Vzal som rebríčkové CD, na ktorom bola cena 9.99 libier, predchádzajúci týždeň tam bola cena 8.99 libier. Predavač zdôraznil, že je to kvôli nárastu DPH, nebol som najlepší v matematike; strávil som nasledovných päť minút prepočítavaním. Rast DPH by mal dvihnúť CD na asi 9.24 libier, , čo nie je problém, pomyslel som si, museli to spraviť kvôli zvýšeniu. Keďže som človek so zvykmi, chodil som po predajni berúc veci ako vždy. Predstavte si moje prekvapenie, keď sa mnohým znich zvýšili ceny, ktoré boli nad to zvýšenie DPH. V istých častiach mala predajňa cedule, oznamujúce, že ceny sa zvýšili kvôli DPH, čo malo byť zvýšením tovarov o pence, nie libry, čím supermarkety jasne zinkasovali.
Približne v rovnakom čase šli hore ceny železničnej dopravy, čo pre mňa znamenalo zvýšenie o 36 libier mesačne. Potrebujú extra peniaze, aby zaplatili za nové vlaky, pretože v mnohých prípadoch nebolo žiadne zlepšenie u vlakov od 1980-tych rokov, keď bola sieť v rukách vlády. Železničné spoločnosti odsali rok za rokom peniaze pre akcionárov, zatiaľ čo zanedbávali infraštruktúru. Skutočnosť, že biznis môže ísť v ťažkých časoch s čiapkou v ruke k vláde po pomoc, no nemôže pripustiť nič minúť, keď sú časy dobré, je absolútna potupa. Skrývajú sa za to, že želežničná sieť je podstatnou štátnou službou, ktorej nemôže byť dovolené sa rozpadnúť. Je neuveriteľné, že máme najvyššie ceny železničných lístkov v Európe, no najpomalšie a najmenej efektívne vlaky. Možno, že železnice nasledovali vodárenské spoločnosti, ktoré odrážajú zanedbávanie infraštruktúry železničných sietí, výmenou za vysoké zisky. Máme jedny z naväčších zrážok na svete, napriek tomu máme ročný zákaz hadíc. Každý deň strácame milión galónov vody, pretože sa veľká časť potrubnej siete datuje do viktoriánskej éry, no aspoň sú akcionári šťastní. Dva žiarivé príklady úspešnej privatizácie. Bude NHS [Verejne financovaný zdravotný systém] možno nasledovať podobný biznis model?
Minulý mesiac bolo ohlásené, že účty za plyn a elektrinu porastú tohto roku o 16%. „Musíme presunúť celú predajnú cenu na spotrebiteľa,“ bľačali poskytovatelia. Dosť férové, myslel som si, no ďalšie skúsmania ukázali, že sa nikdy neobťažovali presunom záznamov o ´nízkych´ predajných cenách, ktoré si za posledné roky užívali.
Máme malé, až stredne veľké auto, ktoré nás teraz stojí 56 libier mesačne na benzíne k cene spred osemnástich mesiacov, a som si istý, že ľudia s ´rodinnými´ autami zaživajú zvýšenie nad tú mieru ako máme my. Za posledný rok sa náklady na cestu do práce za mesiac zvýšili o minimálne 92 libier za moju partnerku a mňa. Som si istý, že to je väčšie pre druhých ľudí s rodinami atď. pridajte k tomu dojročné zmrazenie platov, ktoré sa rovná zníženiu platov, ktoré som si istý, že zažije mnoho ľudí v súkromnej, ako aj verejnej sfére.
Takže, kým by som súhlasil, že ´niektoré´ škrty ešte nehryzú, je tu omnoho väčší a komplexnejší obraz než ten, ktorý sa tu maľuje, a je neúprimné myslieť si to inak.
16.8.2011
file:///D:/obr/workorganisation/newsflash-cuts-have-not-started-to-bite.html
Nemáme žiadne zdieľané záujmy s vládnucou triedou
Dvadsať pozornosť priťahujúcich ekonómov napísalo list Financial Times, požadujúc, aby vláda znížila 50 percentnú daňovú mieru pre tých, ktorí zarábajú nad 150 000 libier. Tvrdia, že 50 percentná miera spôsobí trvácu škodu ekonomike Veľkej Británie. Odpusťte mi cynickosť, no pohľad na list signatárov a ich prácu by bolo férové povedať, že sami zrejme všetci zarábajú nad 150 000 libier, a majú oprávnený záujem.
Jeden z týchto ekonómov poskytol rozhovor na BBC, a povedal isté stanoviská, ktoré považujem za udivujúce. Povedal:
„Nevidím ten morálny imperatív vysoko zarábajúcich platiť viac ako tí nízko zarábajúci.“
Tento otvárací riadok vám povie všetko, čo potrebujete vedieť o signatároch listu.
„Vyššie dane pre vysoko zarábajúcich nevytvárajú extra príjmy.“
Nie som ekonóm, takže som jemne zmätený ako by toto tak mohlo byť.
„Toto nie je o vyšších príjmoch, ale o potrestaní.“
Aká hromada blbostí.
„50 percentná daňová miera je obrovským odrádzateľom pracovať.“
S tým si nerobte starosti, pracujúca trieda už všetku prácu spraví.
Tieto stanoviská ukazujú ako mimo reality títo ´pozornosť pútajúci´ ekonómovia vlastne sú. Zvyšok nás čelí strate zamestnania, zmrazovaniu platov, a škrtaním na dôchodkoch, aby sme umožnili byť bohatým bohatšími. Ak im nedovolíme byť bohatšími, potom talentovaní ľudia opustia krajinu. Potom môžu zmiznúť, no my, pracujúci, im nesmieme dovoliť vziať ich biznisy, ich fabriky, ich zem, a ich peniaze.
Pracujúca trieda by mala prestať upadať pre roky starý mýtus, že bohatým treba umožniť prosperovať, tak, aby ich biznis prosperoval. Nezdieľame záujmy. Je to jedna z najväčších lží, ktorú kedy kto povedal.
Dôkazom je, že ak má spoločnosť rekordné zisky, nezdvíhajú platy na rekorné úrovne, pracujúcim dajú len primeraný, na infláciu sa vzťahujúci rast. Avšak, ak majú stratu, zmrazia platy, a povedia, že potrebujeme obmedzenia, a že sme v tom všetci spolu.
Pred rokmi som pracoval ako poskok v štátnom reťazci ´urob si sám´. Bolo nám povedané, že náš vianočný bonus sa bude odvíjať od ziskov spoločnosti. Bonus bol zvyčajne 100 libier, čo v 1996 bolo pre 18-ročného študenta veľmi vítané. Začiatkom decembra sme sa tešili na to, že sa dozvieme, aký veľký bonus bol, keď spoločnosť vyhlasovala rekordné zisky. Zjavne bolo obrovské množstvo peňazí dané bokom pre bonusy, a malo byť rozdelené medzi všetkých pracujúcich. Očakávali sme tri alebo štyrikrát viac ako predchádzajúci rok. Nanešťastie sa týždeň pred Vianocami spoločnosť rozhodla, že potrebuje stovky celkom nových vysokozdvižných vozíkov. Peniaze na ne bolo zobrané z bonusového fondu, čo ho potom scvrklo o tri štvrtiny. Už sme mali dva vysokozdvižné vozíky v perfektnom pracovnom stave, ktoré bolo menej ako päť rokov staré a sotva používané. To mi ukázalo, že vládnuca elita urobí všetko iné než aby zdieľala peniaze. Bolo nám potom povedané, že spoločnosť nedosiahla rekorné zisky, pretože nakupovanie nových vozíkov bolo prevádzkovým nákladom.
Toto tu som posielal už predtým, no stojí to za to prečítať si to znova:
„Páni našli veľmi efektívny spôsob ako paralyzovať silu organizovanej práce. Presvedčili pracujúcich, že majú rovnaké záujmy ako zamestnávatelia... a to, čo je dobré pre zamestnávateľa, je tiež dobré pre jeho zamestnancov... Ak sú vaše záujmy rovnaké ako tie vášho šéfa, prečo by ste s ním mali bojovať? To vám vravia... Pre priemyselných magnátov je dobré, aby si ich zamestnanci mysleli toto... keď nebudú myslieť na boj so svojimi pánmi za lepšie podmienky, no budú trpezliví a čakať, kým sa s nimi ich zamestnávateľ bude môcť ´podeliť so svojim úspechom´... Ak budete poslúchať svojich vykorisťovateľov a ich hovorcov, budete ´dobrý´ a budete zvažovať iba záujmy svojich pánov... no nikto sa nezaujíma o vaše záujmy... ´Nebuďte sebeckí,´ napomínajú vás, zatiaľ čo váš šéf bohatne vaším dobrom a nesebeckosťou. A smejú sa do rukávu a ďakujú Bohu, že ste taký idiot."
„No... záujmy kapitálu a práce nie sú rovnaké. Nebola vynájdená lepšia lož ako takzvaná ´súhra záujmov´... Je jasné... že sú celkom opačné, vlastne protikladné k sebe.“ (Berkman, 1929)
7.9.2011
file:///D:/obr/workorganisation/we-have-no-shared-interests-with-ruling.html
Talianska pracujúca trieda vracia úder bez zapálenia jedinej sviečky
Európska komisia privítala 45 miliárd librový balíček úspor. Samozrejme, že ich privítali, pretože to znamená, že bežní pracujúci ľudia budú čeliť možným stratám zamestnaniam, rastu inflácie, zmrazeným platom, škrtom v službách, zväčšovaniu miery DPH, zvyšovaniu dôchodkového veku. Čo s bohatými, opýtal som sa sám seba? Musia znášať horor 3% zvýšenia daní zo ziskov nad 300 000 libier. Vláda sľúbila, že si „posvieti“ na neplatičov daní. Vychádzajúc z vlády, ktorú vedie Silvio Berlusconi, odporný rasista, sexuálny predátor, a gangster, je „posvietenie si“ istotne vtipom.
Včera talianske odbory, vedené CGIL, zorganizovali a skoordinovali generálny štrajk zahŕňajúci 3 milióny ľudí, ako reakciu na útok na pracujúcu triedu. Zatvorili a narušili lety, vlaky, autobusy, a všetky miestne vládne prostriedky. Obrovské demonštrácie sa udiali v mestách po Taliansku, s nepatrnými výbuchmi násilia.
Ryanair zrušil 200 letov, keď štrajk zahájil pozemný a letový personál. Som zvedavý čo z toho spraví ten hrozný, anti-odborový hajzel, Michael O´Leary v Ryanairi. Odbory prisľúbili viac štrajkov počas nasledovných mesiacov, ak budú pokračovať úsporné opatrenia.
Britská vládnuca elita sa musí hystericky smiať do svojho šampanského, keď vidia talianske odbory začínať vracať úder, a keď vidia britské odbory držiace ´bdejúce svetlá sviečok´, alebo organizujúc víkendové demonštrácie a zhromaždenia, kde sú hovorcami politici, ktorí by zaviedli podobné úsporné opatrenia ako vláda.
7.9.2011
file:///D:/obr/workorganisation/italian-working-class-fight-back.html
Dôležitá správa: škrty ešte nehryzú
Za posledný týždeň som čítal veľa diskusii o príčinách posledných nepokojov. Nič, čo som počul ma skutočne neprekvapilo. Bolo tu tu veľa politikov, ktorí opakovali riadky, že ´toto je iné ako 1980-te roky´, ´to bolo o rasizme, sociálnych okolnostiach chudoby atď.´ krátke lovenie na internete ukáže, že politici, žurnalisti, spoločenskí komentátori, mali presne rovnaký pohľad na výtržníkov ako majú dnes. Keď bolo povedané Margaret Thatcherovej, že to môžu byť sociálne dôvody, ktoré spôsobili nepokoje, jej odpoveď bola, „Aký úplný nezmysel a aká donebavolajúca poznámka... Nikto by nemal prepáčiť násilie. Nikto by nemal prepáčiť tieto udalosti... Boli zločinné, zločinné.“ Avšak, Michael Foot a Labour party mala vyváženejší a rozvážnejší pohľad, než aký sa zdajú mať reakcionársky Miliband, a jeho dobrí kamaráti.Obzvlášť pre mňa vystúpila jedna poznámka, a počul som ju od konzervatívneho poslanca, a od senior žurnalistu v celoštátnych novinách.
„Škrty ešte zatiaľ nehryzú, takže to nie je možné použiť ako ospravedlnenie,“ to vyšlo od novinára, ktorý zarába takmer 100 000 libier ročne, a od poslanca, ktorí zo všetkými ´prídavkami´ a výhodami zarába značne nad 100 000 libier ročne, a bez pochýb je v predstavenstve nejakej spoločnosti, ktorým si k týmto zárobkom ešte pridáva. Myslel som, že tieto vyjadrenia stoja za ďalšiu analýzu.
Zatiaľ čo odborové škrty len dopadajú, nie sú vládne škrty jedinou vládnou témou, ktorá má vplyv na ľudí. Ďalšie zahŕňajú rast DPH, rasty inflácie, rast nezamestnanosti, redukciu výhod, nárast cien pohonných hmôt, obrovský nárast cien komunálnych služieb, železničnej dopravy, a z vlastnej perspektívy môžem dodať zmrazenie platov. Ak dáte dohromady všetky tieto veci je moja domácnosť je na tom o asi 250 libier horšie ako v tomto čase minulého roka. Sme dvaja, s jemne vyššími príjmami nad priemerom, takže to organizujeme. Aké by to bolo, ak by sme mali dieťa, alebo nižšie platy, alebo len jeden plat, alebo boli na podporách, alebo by sme len boli prebytoční? Povedal by som, že 250 libier mesačne by pre niektoré rodiny predstavovalo rozdiel v tom, či ostať na hladine alebo sa potopiť, a ako povedal ten novinár, „Škrty ešte hryzú,“ boh nám pomáhaj, keď potom začnú!
Rast DPH bol úplným škandálom. 2,5% rast, t.j., otázkou nie sú peniaze, ktoré idú vláde, ale praktiky veľkého biznisu. Týždeň, keď nárast zapôsobil, som šiel nakupovať do miestneho supermarketu. Vzal som rebríčkové CD, na ktorom bola cena 9.99 libier, predchádzajúci týždeň tam bola cena 8.99 libier. Predavač zdôraznil, že je to kvôli nárastu DPH, nebol som najlepší v matematike; strávil som nasledovných päť minút prepočítavaním. Rast DPH by mal dvihnúť CD na asi 9.24 libier, , čo nie je problém, pomyslel som si, museli to spraviť kvôli zvýšeniu. Keďže som človek so zvykmi, chodil som po predajni berúc veci ako vždy. Predstavte si moje prekvapenie, keď sa mnohým znich zvýšili ceny, ktoré boli nad to zvýšenie DPH. V istých častiach mala predajňa cedule, oznamujúce, že ceny sa zvýšili kvôli DPH, čo malo byť zvýšením tovarov o pence, nie libry, čím supermarkety jasne zinkasovali.
Približne v rovnakom čase šli hore ceny železničnej dopravy, čo pre mňa znamenalo zvýšenie o 36 libier mesačne. Potrebujú extra peniaze, aby zaplatili za nové vlaky, pretože v mnohých prípadoch nebolo žiadne zlepšenie u vlakov od 1980-tych rokov, keď bola sieť v rukách vlády. Železničné spoločnosti odsali rok za rokom peniaze pre akcionárov, zatiaľ čo zanedbávali infraštruktúru. Skutočnosť, že biznis môže ísť v ťažkých časoch s čiapkou v ruke k vláde po pomoc, no nemôže pripustiť nič minúť, keď sú časy dobré, je absolútna potupa. Skrývajú sa za to, že želežničná sieť je podstatnou štátnou službou, ktorej nemôže byť dovolené sa rozpadnúť. Je neuveriteľné, že máme najvyššie ceny železničných lístkov v Európe, no najpomalšie a najmenej efektívne vlaky. Možno, že železnice nasledovali vodárenské spoločnosti, ktoré odrážajú zanedbávanie infraštruktúry železničných sietí, výmenou za vysoké zisky. Máme jedny z naväčších zrážok na svete, napriek tomu máme ročný zákaz hadíc. Každý deň strácame milión galónov vody, pretože sa veľká časť potrubnej siete datuje do viktoriánskej éry, no aspoň sú akcionári šťastní. Dva žiarivé príklady úspešnej privatizácie. Bude NHS [Verejne financovaný zdravotný systém] možno nasledovať podobný biznis model?
Minulý mesiac bolo ohlásené, že účty za plyn a elektrinu porastú tohto roku o 16%. „Musíme presunúť celú predajnú cenu na spotrebiteľa,“ bľačali poskytovatelia. Dosť férové, myslel som si, no ďalšie skúsmania ukázali, že sa nikdy neobťažovali presunom záznamov o ´nízkych´ predajných cenách, ktoré si za posledné roky užívali.
Máme malé, až stredne veľké auto, ktoré nás teraz stojí 56 libier mesačne na benzíne k cene spred osemnástich mesiacov, a som si istý, že ľudia s ´rodinnými´ autami zaživajú zvýšenie nad tú mieru ako máme my. Za posledný rok sa náklady na cestu do práce za mesiac zvýšili o minimálne 92 libier za moju partnerku a mňa. Som si istý, že to je väčšie pre druhých ľudí s rodinami atď. pridajte k tomu dojročné zmrazenie platov, ktoré sa rovná zníženiu platov, ktoré som si istý, že zažije mnoho ľudí v súkromnej, ako aj verejnej sfére.
Takže, kým by som súhlasil, že ´niektoré´ škrty ešte nehryzú, je tu omnoho väčší a komplexnejší obraz než ten, ktorý sa tu maľuje, a je neúprimné myslieť si to inak.
16.8.2011
file:///D:/obr/workorganisation/newsflash-cuts-have-not-started-to-bite.html
Nemáme žiadne zdieľané záujmy s vládnucou triedou
Dvadsať pozornosť priťahujúcich ekonómov napísalo list Financial Times, požadujúc, aby vláda znížila 50 percentnú daňovú mieru pre tých, ktorí zarábajú nad 150 000 libier. Tvrdia, že 50 percentná miera spôsobí trvácu škodu ekonomike Veľkej Británie. Odpusťte mi cynickosť, no pohľad na list signatárov a ich prácu by bolo férové povedať, že sami zrejme všetci zarábajú nad 150 000 libier, a majú oprávnený záujem. Jeden z týchto ekonómov poskytol rozhovor na BBC, a povedal isté stanoviská, ktoré považujem za udivujúce. Povedal:
„Nevidím ten morálny imperatív vysoko zarábajúcich platiť viac ako tí nízko zarábajúci.“
Tento otvárací riadok vám povie všetko, čo potrebujete vedieť o signatároch listu.
„Vyššie dane pre vysoko zarábajúcich nevytvárajú extra príjmy.“
Nie som ekonóm, takže som jemne zmätený ako by toto tak mohlo byť.
„Toto nie je o vyšších príjmoch, ale o potrestaní.“
Aká hromada blbostí.
„50 percentná daňová miera je obrovským odrádzateľom pracovať.“
S tým si nerobte starosti, pracujúca trieda už všetku prácu spraví.
Tieto stanoviská ukazujú ako mimo reality títo ´pozornosť pútajúci´ ekonómovia vlastne sú. Zvyšok nás čelí strate zamestnania, zmrazovaniu platov, a škrtaním na dôchodkoch, aby sme umožnili byť bohatým bohatšími. Ak im nedovolíme byť bohatšími, potom talentovaní ľudia opustia krajinu. Potom môžu zmiznúť, no my, pracujúci, im nesmieme dovoliť vziať ich biznisy, ich fabriky, ich zem, a ich peniaze.
Pracujúca trieda by mala prestať upadať pre roky starý mýtus, že bohatým treba umožniť prosperovať, tak, aby ich biznis prosperoval. Nezdieľame záujmy. Je to jedna z najväčších lží, ktorú kedy kto povedal.
Dôkazom je, že ak má spoločnosť rekordné zisky, nezdvíhajú platy na rekorné úrovne, pracujúcim dajú len primeraný, na infláciu sa vzťahujúci rast. Avšak, ak majú stratu, zmrazia platy, a povedia, že potrebujeme obmedzenia, a že sme v tom všetci spolu.
Pred rokmi som pracoval ako poskok v štátnom reťazci ´urob si sám´. Bolo nám povedané, že náš vianočný bonus sa bude odvíjať od ziskov spoločnosti. Bonus bol zvyčajne 100 libier, čo v 1996 bolo pre 18-ročného študenta veľmi vítané. Začiatkom decembra sme sa tešili na to, že sa dozvieme, aký veľký bonus bol, keď spoločnosť vyhlasovala rekordné zisky. Zjavne bolo obrovské množstvo peňazí dané bokom pre bonusy, a malo byť rozdelené medzi všetkých pracujúcich. Očakávali sme tri alebo štyrikrát viac ako predchádzajúci rok. Nanešťastie sa týždeň pred Vianocami spoločnosť rozhodla, že potrebuje stovky celkom nových vysokozdvižných vozíkov. Peniaze na ne bolo zobrané z bonusového fondu, čo ho potom scvrklo o tri štvrtiny. Už sme mali dva vysokozdvižné vozíky v perfektnom pracovnom stave, ktoré bolo menej ako päť rokov staré a sotva používané. To mi ukázalo, že vládnuca elita urobí všetko iné než aby zdieľala peniaze. Bolo nám potom povedané, že spoločnosť nedosiahla rekorné zisky, pretože nakupovanie nových vozíkov bolo prevádzkovým nákladom.
Toto tu som posielal už predtým, no stojí to za to prečítať si to znova:
„Páni našli veľmi efektívny spôsob ako paralyzovať silu organizovanej práce. Presvedčili pracujúcich, že majú rovnaké záujmy ako zamestnávatelia... a to, čo je dobré pre zamestnávateľa, je tiež dobré pre jeho zamestnancov... Ak sú vaše záujmy rovnaké ako tie vášho šéfa, prečo by ste s ním mali bojovať? To vám vravia... Pre priemyselných magnátov je dobré, aby si ich zamestnanci mysleli toto... keď nebudú myslieť na boj so svojimi pánmi za lepšie podmienky, no budú trpezliví a čakať, kým sa s nimi ich zamestnávateľ bude môcť ´podeliť so svojim úspechom´... Ak budete poslúchať svojich vykorisťovateľov a ich hovorcov, budete ´dobrý´ a budete zvažovať iba záujmy svojich pánov... no nikto sa nezaujíma o vaše záujmy... ´Nebuďte sebeckí,´ napomínajú vás, zatiaľ čo váš šéf bohatne vaším dobrom a nesebeckosťou. A smejú sa do rukávu a ďakujú Bohu, že ste taký idiot."
„No... záujmy kapitálu a práce nie sú rovnaké. Nebola vynájdená lepšia lož ako takzvaná ´súhra záujmov´... Je jasné... že sú celkom opačné, vlastne protikladné k sebe.“ (Berkman, 1929)
7.9.2011
file:///D:/obr/workorganisation/we-have-no-shared-interests-with-ruling.html
Nedeľa, september 11, 2011
Všechno, co jste chtěli vědět o třídě a báli jste se na to zeptat: Jan Keller - sociolog a publicista
JAN KELLER | A-kontra
Co pojem třída vlastně znamená? Probíhají dnes ještě nějaké sociální boje a kdo se jich účastní? Tyto otázky jsme položili několika lidem a organizacím kolem nás, o kterých víme, že si o třídě, třídním rozdělení společnosti a třídních bojích něco myslí a přemýšlí o nich.
Na následujících stranách máte možnost seznámit se s názory lidí z různých sociálních prostředí, rozdílného věku, vzdělání a národností. Někteří odpovídali strukturovaně na jednotlivé otázky, jiní poslali jeden ucelený příspěvek. Čtěte, přemýšlejte, pokyvujte hlavou a rozčilujte se. A posílejte vaše názory týkající se společenských tříd.
1. Jak chápete pojem společenská třída?
2. Existují v současné společnosti třídy? Pokud ano, je jejich podoba stejná jako v minulosti?
3. Jak v nynější době vnímáte sociální boje a kdo jsou podle vás jejich nejdůležitější hráči?
Prof. PhDr. Jan Keller, CSc. - sociolog a publicista. Od roku 2000 působí jako profesor sociologie na Zdravotně sociální fakultě Ostravské univerzity. Oblastmi jeho odborného zájmu jsou dějiny sociologie, obecná sociologická teorie, teorie organizace, problematika sociálního státu, teorie modernizace a globalizace, společenské souvislosti ekologických problémů, ekologie a trvale udržitelný rozvoj.
Jak chápete pojem společenská třída?
Snad všichni sociologové se shodují na tom, že společnosti jsou nerovně uspořádány. V tomto bodě ovšem shoda končí. Ti, kdo tuto nerovnost považují za oprávněnou, užívají zpravidla termínu „sociální vrstvy“. Naopak ti, kdo se domnívají, že existující nerovnosti jsou nespravedlivé a že výhody jedněch jsou vykoupeny znevýhodněním druhých, hovoří o třídách. Zcela zásadní je právě otázka, zda a nakolik je pozice těch nahoře se všemi výhodami a privilegii umožněna větším či menším strádáním těch dole.
S tím souvisí rozlišení „třídy o sobě“ a „třídy pro sebe“. V prvém případě jde o to, že nespravedlivá nerovnost sice existuje, avšak ti, kdo na ni doplácejí, si toho nejsou vědomi. Myslí si, že jejich nedobrá pozice je důsledkem jejich osobní neschopnosti, smůly anebo řízení osudu. Ti, kdo jsou nahoře, mají pochopitelně zájem, aby si právě tohle ti dole mysleli. Jakmile se ovšem podaří ukázat, že privilegia jedněch jsou založena na znevýhodnění druhých a existují jen díky tomuto znevýhodnění, je to první krok k tomu, aby si lidé uvědomili, že tvoří třídu a že jsou spojeni určitými zájmy, v jejichž realizaci jim ti druzí brání.
Existují v současné společnosti třídy? Pokud ano, je jejich podoba stejná jako v minulosti?
Marxismus se před více než sto lety domníval, že vývoj spěje k polarizaci, takže časem bude proti sobě stát 99 % lidí v pozici chudých vykořisťovaných a zbylé procento budou tvořit ti, kdo z jejich vykořisťování profitují.
Vývoj nastoupený od konce 19. století však šel jiným směrem. Drobní vlastníci sice krachovali, jejich potomci se však nestávali proletáři. V soukromém i veřejném sektoru začaly vznikat velké organizace a jejich zaměstnanci měli vyšší životní úroveň, větší míru jistoty a lepší perspektivu než jejich rodiče – drobní podnikatelé. Zároveň se začíná rozvíjet sociální stát, který téměř sto let vcelku spolehlivě pojišťoval nemajetné před sociálními riziky a před zchudnutím. Rozvoj středních vrstev a rozvoj sociálního státu vedly k tomu, že se předpovědi o polarizaci společnosti nenaplnily.
Zhruba od sedmdesátých let 20. století jsme však svědky opačného procesu.
Střední vrstvy stagnují a zažívají nejistotu, kterou dříve neznaly. Sociální stát je stále více napadán a oklešťován. To znamená, že jsou vyřazovány z činnosti dvě pojistky, které před polarizací společnost chránily.
Teď ale přecházím ke druhé části otázky. Domnívám se, že mají pravdu sociologové, kteří tvrdí, že v současnosti prudce narůstá nerovnost ve společnosti, ale zároveň mizejí třídy. Jde o to, že mizí velké formální organizace, které zaměstnávaly velké masy lidí. Finanční jádra těchto organizací se zbavují svých výrobních částí. Ze zaměstnanců se stávají formálně samostatní dodavatelé a subdodavatelé. To znamená, že jejich situace se individualizuje, nejsou spolu v kontaktu a ztrácejí povědomí o svých společných zájmech. Naopak je mezi ně přenášena konkurence, aby si navzájem sráželi náklady a poskytovali své služby organizačnímu centru co nejlaciněji. Pracovníci v Česku tak připravují o práci své německé kolegy, aby sami přišli o práci vzápětí, až budou výroby přeneseny do ještě chudších zemí.
Nedávno vyšla v Paříži knížka o tom, že jedinou třídu stmelenou vědomím svých vlastních zájmů a programově tyto zájmy uskutečňující je dnes velká buržoazie. Všechny ostatní třídy a vrstvy se daří rozkládat a v konkurenčním boji štvát jejich příslušníky proti sobě. Obrovskou práci přitom odvádějí média.
Ta česká se liší od světových snad jen mírou buranství, s jakou to provozují.
Jak v nynější době vnímáte sociální boje, kdo jsou nejdůležitější hráči?
Ekonomika se rychle globalizuje a spolu s tím se budou stále více globalizovat sociální boje. Jednotlivé národní strany odprava až doleva budou přitom hrát stále menší roli. Jejich zájmem je urvat zbytky z moci a vlivu, který nadnárodní koncerny a finanční toky ještě ponechávají na úrovni jednotlivých států. Bohužel si podobně počínají většinou i odbory. Snaží se hájit zájmy svých členů na úkor lidí bez práce, s neplnohodnotnou (flexibilní) prací a na úkor druhých zemí.
Globalizace tím podrývá základy, na kterých stála politika a sociální oblast až do poměrně nedávné doby. Zároveň ovšem vytváří potenciál pro krystalizaci nových aktérů sociálních bojů. Patří mezi ně občané sociálního státu, který je v důsledku globalizace osekáván, populace celých zemí, které na globalizaci (s výjimkou svých úzkých elit) prodělávají, a vůbec lidé, kteří jsou z hlediska tvorby soukromého zisku přebyteční a nepotřební. Základní otázkou není to, zda se všechny tyto skupiny spojí na obhajobu společných zájmů, ale kdy se to stane. Myslím, že hlavní úlohu v tom nebudou hrát klasičtí dělníci, ale členové středních vrstev, které procházejí a ještě projdou historicky významným otřesem. Velkým nebezpečím je, že mohou na tento otřes zareagovat podobně jako jejich předchůdci ve 20. a 30. letech 20. století. Ti se tehdy většinově přiklonili na stranu fašismu. Boj za záchranu veřejného sektoru, za záchranu sociálního státu a za co nejužší evropskou i mimoevropskou spolupráci je tak zároveň bojem za záchranu demokracie. To není fráze, ale holá skutečnost, které si snad časem a jistě mezi posledními všimnou dokonce i česká média.
[ Zdroj: http://a-kontra.cz/vsechno-co-jste-chteli-vedet-o-tride-a-bali-jste-se-na-to-zeptat-jan-keller-sociolog-a-publicista ]
Co pojem třída vlastně znamená? Probíhají dnes ještě nějaké sociální boje a kdo se jich účastní? Tyto otázky jsme položili několika lidem a organizacím kolem nás, o kterých víme, že si o třídě, třídním rozdělení společnosti a třídních bojích něco myslí a přemýšlí o nich.Na následujících stranách máte možnost seznámit se s názory lidí z různých sociálních prostředí, rozdílného věku, vzdělání a národností. Někteří odpovídali strukturovaně na jednotlivé otázky, jiní poslali jeden ucelený příspěvek. Čtěte, přemýšlejte, pokyvujte hlavou a rozčilujte se. A posílejte vaše názory týkající se společenských tříd.
1. Jak chápete pojem společenská třída?
2. Existují v současné společnosti třídy? Pokud ano, je jejich podoba stejná jako v minulosti?
3. Jak v nynější době vnímáte sociální boje a kdo jsou podle vás jejich nejdůležitější hráči?
Prof. PhDr. Jan Keller, CSc. - sociolog a publicista. Od roku 2000 působí jako profesor sociologie na Zdravotně sociální fakultě Ostravské univerzity. Oblastmi jeho odborného zájmu jsou dějiny sociologie, obecná sociologická teorie, teorie organizace, problematika sociálního státu, teorie modernizace a globalizace, společenské souvislosti ekologických problémů, ekologie a trvale udržitelný rozvoj.
Jak chápete pojem společenská třída?
Snad všichni sociologové se shodují na tom, že společnosti jsou nerovně uspořádány. V tomto bodě ovšem shoda končí. Ti, kdo tuto nerovnost považují za oprávněnou, užívají zpravidla termínu „sociální vrstvy“. Naopak ti, kdo se domnívají, že existující nerovnosti jsou nespravedlivé a že výhody jedněch jsou vykoupeny znevýhodněním druhých, hovoří o třídách. Zcela zásadní je právě otázka, zda a nakolik je pozice těch nahoře se všemi výhodami a privilegii umožněna větším či menším strádáním těch dole.
S tím souvisí rozlišení „třídy o sobě“ a „třídy pro sebe“. V prvém případě jde o to, že nespravedlivá nerovnost sice existuje, avšak ti, kdo na ni doplácejí, si toho nejsou vědomi. Myslí si, že jejich nedobrá pozice je důsledkem jejich osobní neschopnosti, smůly anebo řízení osudu. Ti, kdo jsou nahoře, mají pochopitelně zájem, aby si právě tohle ti dole mysleli. Jakmile se ovšem podaří ukázat, že privilegia jedněch jsou založena na znevýhodnění druhých a existují jen díky tomuto znevýhodnění, je to první krok k tomu, aby si lidé uvědomili, že tvoří třídu a že jsou spojeni určitými zájmy, v jejichž realizaci jim ti druzí brání.
Existují v současné společnosti třídy? Pokud ano, je jejich podoba stejná jako v minulosti?
Marxismus se před více než sto lety domníval, že vývoj spěje k polarizaci, takže časem bude proti sobě stát 99 % lidí v pozici chudých vykořisťovaných a zbylé procento budou tvořit ti, kdo z jejich vykořisťování profitují.
Vývoj nastoupený od konce 19. století však šel jiným směrem. Drobní vlastníci sice krachovali, jejich potomci se však nestávali proletáři. V soukromém i veřejném sektoru začaly vznikat velké organizace a jejich zaměstnanci měli vyšší životní úroveň, větší míru jistoty a lepší perspektivu než jejich rodiče – drobní podnikatelé. Zároveň se začíná rozvíjet sociální stát, který téměř sto let vcelku spolehlivě pojišťoval nemajetné před sociálními riziky a před zchudnutím. Rozvoj středních vrstev a rozvoj sociálního státu vedly k tomu, že se předpovědi o polarizaci společnosti nenaplnily.
Zhruba od sedmdesátých let 20. století jsme však svědky opačného procesu.
Střední vrstvy stagnují a zažívají nejistotu, kterou dříve neznaly. Sociální stát je stále více napadán a oklešťován. To znamená, že jsou vyřazovány z činnosti dvě pojistky, které před polarizací společnost chránily.
Teď ale přecházím ke druhé části otázky. Domnívám se, že mají pravdu sociologové, kteří tvrdí, že v současnosti prudce narůstá nerovnost ve společnosti, ale zároveň mizejí třídy. Jde o to, že mizí velké formální organizace, které zaměstnávaly velké masy lidí. Finanční jádra těchto organizací se zbavují svých výrobních částí. Ze zaměstnanců se stávají formálně samostatní dodavatelé a subdodavatelé. To znamená, že jejich situace se individualizuje, nejsou spolu v kontaktu a ztrácejí povědomí o svých společných zájmech. Naopak je mezi ně přenášena konkurence, aby si navzájem sráželi náklady a poskytovali své služby organizačnímu centru co nejlaciněji. Pracovníci v Česku tak připravují o práci své německé kolegy, aby sami přišli o práci vzápětí, až budou výroby přeneseny do ještě chudších zemí.
Nedávno vyšla v Paříži knížka o tom, že jedinou třídu stmelenou vědomím svých vlastních zájmů a programově tyto zájmy uskutečňující je dnes velká buržoazie. Všechny ostatní třídy a vrstvy se daří rozkládat a v konkurenčním boji štvát jejich příslušníky proti sobě. Obrovskou práci přitom odvádějí média.
Ta česká se liší od světových snad jen mírou buranství, s jakou to provozují.
Jak v nynější době vnímáte sociální boje, kdo jsou nejdůležitější hráči?
Ekonomika se rychle globalizuje a spolu s tím se budou stále více globalizovat sociální boje. Jednotlivé národní strany odprava až doleva budou přitom hrát stále menší roli. Jejich zájmem je urvat zbytky z moci a vlivu, který nadnárodní koncerny a finanční toky ještě ponechávají na úrovni jednotlivých států. Bohužel si podobně počínají většinou i odbory. Snaží se hájit zájmy svých členů na úkor lidí bez práce, s neplnohodnotnou (flexibilní) prací a na úkor druhých zemí.
Globalizace tím podrývá základy, na kterých stála politika a sociální oblast až do poměrně nedávné doby. Zároveň ovšem vytváří potenciál pro krystalizaci nových aktérů sociálních bojů. Patří mezi ně občané sociálního státu, který je v důsledku globalizace osekáván, populace celých zemí, které na globalizaci (s výjimkou svých úzkých elit) prodělávají, a vůbec lidé, kteří jsou z hlediska tvorby soukromého zisku přebyteční a nepotřební. Základní otázkou není to, zda se všechny tyto skupiny spojí na obhajobu společných zájmů, ale kdy se to stane. Myslím, že hlavní úlohu v tom nebudou hrát klasičtí dělníci, ale členové středních vrstev, které procházejí a ještě projdou historicky významným otřesem. Velkým nebezpečím je, že mohou na tento otřes zareagovat podobně jako jejich předchůdci ve 20. a 30. letech 20. století. Ti se tehdy většinově přiklonili na stranu fašismu. Boj za záchranu veřejného sektoru, za záchranu sociálního státu a za co nejužší evropskou i mimoevropskou spolupráci je tak zároveň bojem za záchranu demokracie. To není fráze, ale holá skutečnost, které si snad časem a jistě mezi posledními všimnou dokonce i česká média.
[ Zdroj: http://a-kontra.cz/vsechno-co-jste-chteli-vedet-o-tride-a-bali-jste-se-na-to-zeptat-jan-keller-sociolog-a-publicista ]
Sobota, september 03, 2011
Vzdělání, nebo ledvinu?
KATEŘINA KŇAPOVÁ, ONDŘEJ SLAČÁLEK | Literarky.cz
Studenti by měli mít možnost prodat své ledviny za desetitisíce liber, aby mohli splatit dluhy ze školného - s tímto návrhem vystoupila skotská akademička Sue Rabbittová Roffová... Statistiky ukazují, že nezaměstnanost vysokoškoláků v Evropě už několik let citelně roste. V zemích EU byla na počátku roku nezaměstnanost vysokoškolsky vzdělaných lidí do 24 let 15,3 procenta (oproti necelým 10 procentům před čtyřmi lety).
Studenti by měli mít možnost prodat své ledviny za desetitisíce liber, aby mohli splatit dluhy ze školného - s tímto návrhem vystoupila skotská akademička Sue Rabbittová Roffová. Návrh se mnoha lidem zdál šílený, Velká Británie by se jím mimo jiné spolu s Íránem stala jedinou zemí, v níž je legální prodávat orgány. Co když ale Roffová až nepříjemně přesným způsobem vystihla logiku tlaku, který zpoplatnění vysokoškolského studia znamená?
Zastánci školného argumentují rovnými šancemi, reálně se jejich recept může stát snadno nástrojem sociální segregace. Nemusí jít jen o orgány. Američané z nižších vrstev za vysokoškolské vzdělání platí i jinak - třeba službou armádě. Například válka v Iráku byla místem první praxe některých budoucích amerických učitelů, lékařů či právníků.
Školné je prý na místě, protože vzdělání je „osobní investice" - zvyšuje cenu člověka na trhu práce, a je proto logické, že by si tuto přidanou hodnotu měl koupit. Stejně jako si třeba koupí nový oblek nebo připlatí za návštěvu u dobrého kadeřníka. Nechme stranou společenský přínos vzdělanosti (zejména v těch oborech, které neslibují vysoké platy) a vezměme argument vážně. Výhoda, kterou vysokoškolské vzdělání poskytuje jednotlivci, je stále menší a nemusí znamenat jisté pracovní místo (a už vůbec ne v oboru). Statistiky ukazují, že nezaměstnanost vysokoškoláků v Evropě už několik let citelně roste. V zemích EU byla na počátku roku nezaměstnanost vysokoškolsky vzdělaných lidí do 24 let 15,3 procenta (oproti necelým 10 procentům před čtyřmi lety). Alarmující je situace zejména ve Španělsku nebo Itálii, kde je bez práce více než třetina čerstvých absolventů. Tito lidé jsou bez praxe, stálého příjmu a zároveň zatíženi dluhem své „osobní investice" - ideální začátek ekonomicky aktivního života.
Do prekérní situace se dostávají i ženy-vysokoškolačky. Jejich platy jsou obecně nižší než platy jejich kolegů, o „výpadku", který nastane v případě, že si pořídí dítě, nemluvě. Školné je ovšem pro všechny vysoké stejně, bez ohledu na průměrně nižší plat a dluhy za vzdělání, které budou ženy splácet o to déle. K tomu je tu společenský tlak k výchově potomka, která také není zadarmo.
Školné je ale rizikem nejen pro jednotlivce. Počítá totiž s poměrně robustním systémem půjček. Půjček, u kterých přitom není jisté, zda je budou jejich příjemci schopni splácet - a které se finanční domy logicky snaží „sekuritizovat" a poslat i s rizikem dál. Nepřipomíná to něco?
Globální finanční krizi spustily nejisté hypotéční úvěry lidem, kteří je nebyli schopni splácet. Nyní se v USA seriózně diskutuje, zda půjčky na školné nebudou důvodem další krize. V létě 2010 celkové dluhy za školné v USA (830 miliard dolarů) poprvé převýšily celkové dluhy Američanů z kreditních karet (827 milard). Jak přitom upozornili analytici, pouze 40 procent těchto půjček je v současné době aktivně spláceno. Dluh za školné je přitom k absolventovi přilepen mnohem pevněji než dluh za kreditní kartu či hypotéku.
Na obranu školného se často uvádí i „zkvalitnění" vysokého školství: Studenti budou mít větší moc ovlivnit náplň výuky, kterou si platí. Kdo by mohl něco namítat?
Otázka zní, jaký typ kvality budou studenti požadovat. Kvalita znamená vysoké nároky na studenty, a lze se ptát, zda poskytnutí mocenské páky v podobě školného nepovede spíše k tlaku na „nepřetěžování" studentů, jinými slovy na snížení kvality. Příkladů soukromých škol problematické úrovně, kde placení školného nevedlo ke zvýšení kvality výuky, ale naopak, je ostatně v českém prostředí až dost.
V Česku jsou argumenty proti školnému dávno známé především díky soustavné aktivitě Jana Kellera, ale také díky protestům části studentů. Ví se velmi přesně i to, v zájmu koho se vláda chystá školné zavést. Jsou to banky, pro něž se odložené školné stane základem různých zajímavých „finančních produktů". A jsou to také soukromé školy, často pochybné kvality, pro které představují bezplatné veřejné univerzity nejen „nekalou konkurenci", ale vzhledem k demografickému poklesu i existenční hrozbu. I přesto vládě nestojí v cestě vážnější tlak.
Dlouhodobě podfinancované veřejné vysoké školy jsou často přinejmenším tiše na straně školného. Vzhledem k plánovanému snižování rozpočtu Ministerstva školství, mládeže a tělovýchovy v následujících letech je ale otázkou, zda by školné jen nenahradilo financování ze strany státu financováním z kapes studentstva či jejich rodičů.
Se školným ale ve stávající ideologizované atmosféře souhlasí, nebo je vůči němu přinejmenším netečná, i většina studentů - nejspíš i proto, že vlna nezaměstnaných absolventů do České republiky ještě v masivnější míře nedorazila. (Nezaměstnanost mezi čerstvými absolventy je v současné době 10,4 procenta.) Část levice se zase nepříliš důvtipně posmívá mladým a pokládá školné za spravedlivou daň za jejich většinovou volbu pravice v roce 2010. Podaří-li se vládě prosadit školné, půjde o další vítězství krátkozrakosti v dějinách české politiky.
Autorka je studentka sociologie, autor je politolog.
[ Zdroj: http://www.literarky.cz/domov/politika/5542-vzdlani-nebo-ledvinu ]
Studenti by měli mít možnost prodat své ledviny za desetitisíce liber, aby mohli splatit dluhy ze školného - s tímto návrhem vystoupila skotská akademička Sue Rabbittová Roffová... Statistiky ukazují, že nezaměstnanost vysokoškoláků v Evropě už několik let citelně roste. V zemích EU byla na počátku roku nezaměstnanost vysokoškolsky vzdělaných lidí do 24 let 15,3 procenta (oproti necelým 10 procentům před čtyřmi lety).Studenti by měli mít možnost prodat své ledviny za desetitisíce liber, aby mohli splatit dluhy ze školného - s tímto návrhem vystoupila skotská akademička Sue Rabbittová Roffová. Návrh se mnoha lidem zdál šílený, Velká Británie by se jím mimo jiné spolu s Íránem stala jedinou zemí, v níž je legální prodávat orgány. Co když ale Roffová až nepříjemně přesným způsobem vystihla logiku tlaku, který zpoplatnění vysokoškolského studia znamená?
Zastánci školného argumentují rovnými šancemi, reálně se jejich recept může stát snadno nástrojem sociální segregace. Nemusí jít jen o orgány. Američané z nižších vrstev za vysokoškolské vzdělání platí i jinak - třeba službou armádě. Například válka v Iráku byla místem první praxe některých budoucích amerických učitelů, lékařů či právníků.
Školné je prý na místě, protože vzdělání je „osobní investice" - zvyšuje cenu člověka na trhu práce, a je proto logické, že by si tuto přidanou hodnotu měl koupit. Stejně jako si třeba koupí nový oblek nebo připlatí za návštěvu u dobrého kadeřníka. Nechme stranou společenský přínos vzdělanosti (zejména v těch oborech, které neslibují vysoké platy) a vezměme argument vážně. Výhoda, kterou vysokoškolské vzdělání poskytuje jednotlivci, je stále menší a nemusí znamenat jisté pracovní místo (a už vůbec ne v oboru). Statistiky ukazují, že nezaměstnanost vysokoškoláků v Evropě už několik let citelně roste. V zemích EU byla na počátku roku nezaměstnanost vysokoškolsky vzdělaných lidí do 24 let 15,3 procenta (oproti necelým 10 procentům před čtyřmi lety). Alarmující je situace zejména ve Španělsku nebo Itálii, kde je bez práce více než třetina čerstvých absolventů. Tito lidé jsou bez praxe, stálého příjmu a zároveň zatíženi dluhem své „osobní investice" - ideální začátek ekonomicky aktivního života.
Do prekérní situace se dostávají i ženy-vysokoškolačky. Jejich platy jsou obecně nižší než platy jejich kolegů, o „výpadku", který nastane v případě, že si pořídí dítě, nemluvě. Školné je ovšem pro všechny vysoké stejně, bez ohledu na průměrně nižší plat a dluhy za vzdělání, které budou ženy splácet o to déle. K tomu je tu společenský tlak k výchově potomka, která také není zadarmo.
Školné je ale rizikem nejen pro jednotlivce. Počítá totiž s poměrně robustním systémem půjček. Půjček, u kterých přitom není jisté, zda je budou jejich příjemci schopni splácet - a které se finanční domy logicky snaží „sekuritizovat" a poslat i s rizikem dál. Nepřipomíná to něco?
Globální finanční krizi spustily nejisté hypotéční úvěry lidem, kteří je nebyli schopni splácet. Nyní se v USA seriózně diskutuje, zda půjčky na školné nebudou důvodem další krize. V létě 2010 celkové dluhy za školné v USA (830 miliard dolarů) poprvé převýšily celkové dluhy Američanů z kreditních karet (827 milard). Jak přitom upozornili analytici, pouze 40 procent těchto půjček je v současné době aktivně spláceno. Dluh za školné je přitom k absolventovi přilepen mnohem pevněji než dluh za kreditní kartu či hypotéku.
Na obranu školného se často uvádí i „zkvalitnění" vysokého školství: Studenti budou mít větší moc ovlivnit náplň výuky, kterou si platí. Kdo by mohl něco namítat?
Otázka zní, jaký typ kvality budou studenti požadovat. Kvalita znamená vysoké nároky na studenty, a lze se ptát, zda poskytnutí mocenské páky v podobě školného nepovede spíše k tlaku na „nepřetěžování" studentů, jinými slovy na snížení kvality. Příkladů soukromých škol problematické úrovně, kde placení školného nevedlo ke zvýšení kvality výuky, ale naopak, je ostatně v českém prostředí až dost.
V Česku jsou argumenty proti školnému dávno známé především díky soustavné aktivitě Jana Kellera, ale také díky protestům části studentů. Ví se velmi přesně i to, v zájmu koho se vláda chystá školné zavést. Jsou to banky, pro něž se odložené školné stane základem různých zajímavých „finančních produktů". A jsou to také soukromé školy, často pochybné kvality, pro které představují bezplatné veřejné univerzity nejen „nekalou konkurenci", ale vzhledem k demografickému poklesu i existenční hrozbu. I přesto vládě nestojí v cestě vážnější tlak.
Dlouhodobě podfinancované veřejné vysoké školy jsou často přinejmenším tiše na straně školného. Vzhledem k plánovanému snižování rozpočtu Ministerstva školství, mládeže a tělovýchovy v následujících letech je ale otázkou, zda by školné jen nenahradilo financování ze strany státu financováním z kapes studentstva či jejich rodičů.
Se školným ale ve stávající ideologizované atmosféře souhlasí, nebo je vůči němu přinejmenším netečná, i většina studentů - nejspíš i proto, že vlna nezaměstnaných absolventů do České republiky ještě v masivnější míře nedorazila. (Nezaměstnanost mezi čerstvými absolventy je v současné době 10,4 procenta.) Část levice se zase nepříliš důvtipně posmívá mladým a pokládá školné za spravedlivou daň za jejich většinovou volbu pravice v roce 2010. Podaří-li se vládě prosadit školné, půjde o další vítězství krátkozrakosti v dějinách české politiky.
Autorka je studentka sociologie, autor je politolog.
[ Zdroj: http://www.literarky.cz/domov/politika/5542-vzdlani-nebo-ledvinu ]
Štvrtok, september 01, 2011
Rôzne: Sebecké Tesco, obrana proti gentrifikácii a ilúzia partnerstva so zamestnávateľom
Working Class Self Organisation | blogspot.com
TESCO: Biedne hniezdo bahna a podlosti
Tesco má vo Veľkej Británii viac ako 2000 obchodov, a minulý rok mal zisk viac ako 3,8 miliardy libier. S týmto na pamäti si predstavte to prekvapenie zamestnancov Tesco v Salforde, ktorým bolo povedané, že si musia ´doplniť´ hodiny, ktoré stratili počas nepokojov. Polícia nariadila Tesco poslať svojich pracovníkov cez ich zmenu zo zdravotných a bezpečnostných dôvodov domov.
Trvať na tom, aby si pracovníci doplnili zopár hodín, ktoré stratili počas nepokojov je opovrhnutiahodné. Je tiež opovrhnutiahodné, že Tescu muselo byť ´nariadené´, aby poslalo svojich pracovníkov domov. Je to skutočne ´nahovno podnik´ taká spoločnosť, ktorá očakáva od svojich zamestnancov, aby pracovali počas výtržností!
Čo s tým robí USADAW [odbory v Anglicku s viac ako 405 000 členmi, fungujúce od r. 1947]? Áno, uhádli ste, kašle na všetkých. Tesco tvrdí, že nutnosť doplniť si hodiny je ´firemnou politikou´. Máme predpokladať, že by si predstavenstvo doplnilo hodiny ak by v ich slonovinovej veži došlo k výpadku elektrického prúdu?
Je bezpočet príkladov príšerných obchodných praktík Tesco, no sú dve špecifické veci, ktoré mi uviazli v hrdle.
Tesco sa rado prezentuje ako vytvárateľ pracovných miest. Nedávno som hovoril s pracovníkom Tesco, ktorý mi povedal, že Tesco ohlásilo v tlači, že takmer zdvojnásobili počet predavačov v jeho predajni, no čo im nepovedali bolo, že to spravili tak, že sa každý mal opätovne uchádzať o svoje miesta, pri znížených hodinách, a ten zvyšok pracovných hodín nazvali novým miestom.
Taktiež, pred dvoma rokmi dalo Tesco súhlas na vytvorenie obrovského nového obchodu v Accringtone. Povolenie bolo založené na sľube, že vytvoria 500 pracovných miest, a že všetky obsadia dlhodobo nezamestnaní v Accringtone. Keď bola predajňa tesne pred otvorením, zredukovali počet pracovných miest z 500 na len niečo cez 100, a veľká väčšina z týchto 100 pracovných miest bola zabraná už jestvujúcimi zamestnancami Tesco, premiestnenými z obchodu poblízko mesta, ktorý bol tajne a narýchlo zatvorený po tom, ako dal miestny úrad povolenie na vybudovanie novej predajne.
Tesco je odpornou organizáciou, ktorá zaobchádza so svojimi zamestnancami ako s výkalmi, žmýkajúc z nich každú uncu výkonu, navzdory tomu majú viac peňazí ako by vedeli použiť. Skutočne sú biednym hniezdom bahna a podlosti, schopným viesť triedny boj na svojich zamestnancoch, pomocou za aristokraciou sa ženúcich, labouristických pätolízačov v USDAW.
29.8.2011
http://working-class-self-organisation.blogspot.com/2011/08/tesco-wretched-hive-of-scum-villainy.html
Berlín vraví nie gentrifikácii
Štvrtú, po sebe idúcu noc sa museli orgány zaoberať horiacimi luxusnými autami po Berlíne. Doteraz bolo tohto roku cieľom tristosedemdesiatdva áut, čo je 100% nárast od 2010. Autami sú hlavne BMW, Mercedes, Porsche, a Ferrari.
Médiá a politici obviňujú z útokov ´ľavicových extrémistov´, ktorí protestujú proti gentrifikácii niektorých štvrtí Berlína. Pálenie luxusných áut sa tiež rozšírilo do Hamburgu a Düsseldorfu, no v menšej miere. Na nasledovné noci bolo prisľúbených päťsto extra policajtov a vrtuľník.
Z podpaľačstva bolo zatknutých a obvinených viacero jednotlivcov, avšak nemecké právo nedovoľuje hromadiť uložené tresty, aby odstrašili ich opakovanie sa, ako sa to robí v Anglicku, hovorí sklamaný úradník.
Tieto problémy sú jedným z hlavných bodov debaty súčasnej volebnej kampane. Kresťansko-demokratická strana doporučuje obecnej verejnosti vytvárať skupiny domobrany. Nádejný kandidát, Burkard Dregger, sľúbil vyzbrojiť obuškami a želiezkami 1000 dobrovoľníkov, ak bude zvolený. Ako veľmi kresťanské, a demokratické!
V Berlíne je viacero oblastí, z ktorých boli vypudení mnohí squatteri, prisťahovali sa tam ´latte srkajúci´ yuppies, ceny domov prudko stúpli, a chudobní ľudia boli vytlačení. Niektoré oblasti zažili odsun 60% domácich do iných oblastí, kvôli návalu bohatých.
Mnohí z vládnucej elity nasledovali podobný scenár ako ich náprotivky v Anglicku. Veria, že tu nemôžu byť žiadne podstatné otázky, ktoré by mohli byť napomáhajúcimi faktormi. Zapaľovanie áut je len čírym a jednoduchým vandalizmom. Medzitým je stále viac reakcaionárska horná vrstva presvedčená o tom, že Nemecko je na vrchole návratu k dňom Baader-Meinhofa [skupina RAF; extrémna, ľavicová teroristická skupina zapájajúca sa do ozbrojeného odporu proti povojnovému „fašistickému štátu“], čo môže byť drobne prehnané.
Kedy vládnuca elita pripustí, že záplava ´bezmyšlienkovitého násilia´, ktorá sa objavila po celej Európe za posledný rok, môže úzko súvisieť s úspornými opatreniami, ktoré nám nanucujú vlády, skôr než spodina najnižšej sociálnej vrstvy, ktorá nemá žiaden zmysel pre spoločnosť, alebo všeobecnú mravnosť.
Pre vašu informáciu, ak hovorím ´ spodina najnižšej sociálnej vrstvy, ktorá nemá žiaden zmysel pre spoločnosť, všeobecnú mravnosť´, odkazujem na to, ako vládnuce vrstvy v súčasnosti hovoria o pracujúcej triede, než o konzervatívnej strane.
27.8.2011
http://working-class-self-organisation.blogspot.com/2011/08/berlin-says-no-to-gentrification.html
Partnerstvo funguje: Vy si asi robíte srandu?
Hovorí sa nám, že dohoda o partnerstve umožňuje odborom formálnu prítomnosť, rozšírenie svojho členstva, a mať istý stupeň vplyvu. Ak je zamestnávateľ šťastní za odbory, že majú garantovanú, formalizovanú prítomnosť za rokovacím stolom, a šťastní za všetkých svojich pracovníkov, že vstupujú do odborov, aký pre to môže byť dôvod? Nepotrebujeme volať Einsteina aby to zistil.
Celý koncept pracovného partnerstva je podvod. Je vytvorený pre to, aby si ľudia mysleli, že sa môžu vyjadriť, aby si ľudia mysleli, že sme v tom spolu. Moja osobná skúsenosť pracovného partnerstva bola vo verejnom sektore. Nebolo to ničím viac ako spoločenským klubom, mesačnými stretnutiami komisie, nasledovanej obrovským občerstvením a tliachaním. Organizácia sa rozhodla, že starší členovia odborovej komisie spravili pre pracujúcich tak dobrú prácu, že im všetkým zvýšia plat medzi 10 000 – 15 000 libier, nad ich reálnu pozíciu, a za ich obdobie na odborovej pozícii naplno. Všetok príslušný čas bol daný zástupcom, ktorých ´lídri´ zo strany personálu chceli, namiesto tých, ktorý oňho žiadali. To znamenalo, že lídri odborov by vždy vyhrali ročné voľby, keďže väčšina zástupcov mala ich príslušný čas a iné výhody viažúce sa k víťazným voľbám istých jednotlivcov.
Istí jednotlivci sa videli ako súčasť predstavenstva, naivne si mysliac, že boli súčasťou rozhodovania, kým v skutočnosti boli za svojimi chrbtami zosmiešňovaní a vysmiati. Vlastne sa tu konalo pracovné ´partnerstvo´. Bolo to predstavenstvo a odbory pracujúce v partnerstve, aby sa snažili a pofúkali každú zlú vec, ktorá bola zoslaná na pracovníkov.
Zástupcovia odborov sa správali ako arogantní, pompézni, slizkí politici. Nikdy neodpovedali na otázky členov priamo, povyšovali sa nad zamestnancov, hovorili im, že ´to nechápu´ atď. atď. Tiež sa spolčili a spolupracovali so starším managementom, keď sa zástupcovia dostali z línie. Avšak, som si istý, že nie každého skúsenosť ´pracovného partnerstva´ je tak negatívna ako moja.
Pracovné partnerstvo je tikajúcim cvičením v boxe, zamestnávateľov robí dobrými a férovými, z odborov progresívnych a ochotných vyjednávať. Čo to vlastne robí pre zamestnancov? Absolútne nič. Pamätám si na rozhovor s jedným z predstavenstva o implementácii niečoho, čo nikto nechcel. Uškrnul sa na mňa a povedal, ´no, ale tvoje odbory s tým súhlasili´. Odkedy boli odbory hrśtkou členov komisie, no čo s mužstvom?
Autentická obojstrannosť je nemožná, pracujúci sú voda, a zamestnávatelia olej, ktoré nemôžeme zmiešať. Z partnerských dohôd budú vždy protifovať iba zamestnávatelia. Ak by odmeňovali pracujúcich, tak by nebolo nič také ako ´partnerské dohody´. Celkový koncept pracovného partnerstva vykonal toľko škody pracujúcej triede ako akákoľvek proti-odborová legislatíva. Je to len zákernejšie a sofistikovanejšie.
Alexander Berkman zhrnul domnelé zdieľané záujmy pracujúcich a šéfov
„Páni našli veľmi efektívny spôsob ako paralyzovať silu organizovanej práce. Presvedčili pracujúcich, že majú rovnaké záujmy ako zamestnávatelia... a to, čo je dobré pre zamestnávateľa, je tiež dobré pre jeho zamestnancov... Ak sú vaše záujmy rovnaké ako tie vášho šéfa, prečo by ste s ním mali bojovať? To vám vravia... Pre priemyselných magnátov je dobré, aby si ich zamestnanci mysleli toto... keď nebudú myslieť na boj so svojimi pánmi za lepšie podmienky, no budú trpezliví a čakať, kým sa s nimi ich zamestnávateľ bude môcť ´podeliť so svojim úspechom´... Ak budete poslúchať svojich vykorisťovateľov a ich hovorcov, budete ´dobrý´ a budete zvažovať iba záujmy svojich pánov... no nikto sa nezaujíma o vaše záujmy... ´Nebuďte sebeckí,´ napomínajú vás, zatiaľ čo váš šéf bohatne vaším dobrom a nesebeckosťou. A smejú sa do rukávu a ďakujú Bohu, že ste taký idiot."
„No... záujmy kapitálu a práce nie sú rovnaké. Nebola vynájdená lepšia lož ako takzvaná ´súhra záujmov´... Je jasné... že sú celkom opačné, vlastne protikladné k sebe.“ (Berkman, 1929)
24.8.2011
http://working-class-self-organisation.blogspot.com/2011/08/partnership-working-you-must-be-joking.html
TESCO: Biedne hniezdo bahna a podlosti
Tesco má vo Veľkej Británii viac ako 2000 obchodov, a minulý rok mal zisk viac ako 3,8 miliardy libier. S týmto na pamäti si predstavte to prekvapenie zamestnancov Tesco v Salforde, ktorým bolo povedané, že si musia ´doplniť´ hodiny, ktoré stratili počas nepokojov. Polícia nariadila Tesco poslať svojich pracovníkov cez ich zmenu zo zdravotných a bezpečnostných dôvodov domov.
Trvať na tom, aby si pracovníci doplnili zopár hodín, ktoré stratili počas nepokojov je opovrhnutiahodné. Je tiež opovrhnutiahodné, že Tescu muselo byť ´nariadené´, aby poslalo svojich pracovníkov domov. Je to skutočne ´nahovno podnik´ taká spoločnosť, ktorá očakáva od svojich zamestnancov, aby pracovali počas výtržností!
Čo s tým robí USADAW [odbory v Anglicku s viac ako 405 000 členmi, fungujúce od r. 1947]? Áno, uhádli ste, kašle na všetkých. Tesco tvrdí, že nutnosť doplniť si hodiny je ´firemnou politikou´. Máme predpokladať, že by si predstavenstvo doplnilo hodiny ak by v ich slonovinovej veži došlo k výpadku elektrického prúdu?
Je bezpočet príkladov príšerných obchodných praktík Tesco, no sú dve špecifické veci, ktoré mi uviazli v hrdle.
Tesco sa rado prezentuje ako vytvárateľ pracovných miest. Nedávno som hovoril s pracovníkom Tesco, ktorý mi povedal, že Tesco ohlásilo v tlači, že takmer zdvojnásobili počet predavačov v jeho predajni, no čo im nepovedali bolo, že to spravili tak, že sa každý mal opätovne uchádzať o svoje miesta, pri znížených hodinách, a ten zvyšok pracovných hodín nazvali novým miestom.
Taktiež, pred dvoma rokmi dalo Tesco súhlas na vytvorenie obrovského nového obchodu v Accringtone. Povolenie bolo založené na sľube, že vytvoria 500 pracovných miest, a že všetky obsadia dlhodobo nezamestnaní v Accringtone. Keď bola predajňa tesne pred otvorením, zredukovali počet pracovných miest z 500 na len niečo cez 100, a veľká väčšina z týchto 100 pracovných miest bola zabraná už jestvujúcimi zamestnancami Tesco, premiestnenými z obchodu poblízko mesta, ktorý bol tajne a narýchlo zatvorený po tom, ako dal miestny úrad povolenie na vybudovanie novej predajne.
Tesco je odpornou organizáciou, ktorá zaobchádza so svojimi zamestnancami ako s výkalmi, žmýkajúc z nich každú uncu výkonu, navzdory tomu majú viac peňazí ako by vedeli použiť. Skutočne sú biednym hniezdom bahna a podlosti, schopným viesť triedny boj na svojich zamestnancoch, pomocou za aristokraciou sa ženúcich, labouristických pätolízačov v USDAW.
29.8.2011
http://working-class-self-organisation.blogspot.com/2011/08/tesco-wretched-hive-of-scum-villainy.html
Berlín vraví nie gentrifikácii
Štvrtú, po sebe idúcu noc sa museli orgány zaoberať horiacimi luxusnými autami po Berlíne. Doteraz bolo tohto roku cieľom tristosedemdesiatdva áut, čo je 100% nárast od 2010. Autami sú hlavne BMW, Mercedes, Porsche, a Ferrari.
Médiá a politici obviňujú z útokov ´ľavicových extrémistov´, ktorí protestujú proti gentrifikácii niektorých štvrtí Berlína. Pálenie luxusných áut sa tiež rozšírilo do Hamburgu a Düsseldorfu, no v menšej miere. Na nasledovné noci bolo prisľúbených päťsto extra policajtov a vrtuľník.
Z podpaľačstva bolo zatknutých a obvinených viacero jednotlivcov, avšak nemecké právo nedovoľuje hromadiť uložené tresty, aby odstrašili ich opakovanie sa, ako sa to robí v Anglicku, hovorí sklamaný úradník.
Tieto problémy sú jedným z hlavných bodov debaty súčasnej volebnej kampane. Kresťansko-demokratická strana doporučuje obecnej verejnosti vytvárať skupiny domobrany. Nádejný kandidát, Burkard Dregger, sľúbil vyzbrojiť obuškami a želiezkami 1000 dobrovoľníkov, ak bude zvolený. Ako veľmi kresťanské, a demokratické!
V Berlíne je viacero oblastí, z ktorých boli vypudení mnohí squatteri, prisťahovali sa tam ´latte srkajúci´ yuppies, ceny domov prudko stúpli, a chudobní ľudia boli vytlačení. Niektoré oblasti zažili odsun 60% domácich do iných oblastí, kvôli návalu bohatých.
Mnohí z vládnucej elity nasledovali podobný scenár ako ich náprotivky v Anglicku. Veria, že tu nemôžu byť žiadne podstatné otázky, ktoré by mohli byť napomáhajúcimi faktormi. Zapaľovanie áut je len čírym a jednoduchým vandalizmom. Medzitým je stále viac reakcaionárska horná vrstva presvedčená o tom, že Nemecko je na vrchole návratu k dňom Baader-Meinhofa [skupina RAF; extrémna, ľavicová teroristická skupina zapájajúca sa do ozbrojeného odporu proti povojnovému „fašistickému štátu“], čo môže byť drobne prehnané.
Kedy vládnuca elita pripustí, že záplava ´bezmyšlienkovitého násilia´, ktorá sa objavila po celej Európe za posledný rok, môže úzko súvisieť s úspornými opatreniami, ktoré nám nanucujú vlády, skôr než spodina najnižšej sociálnej vrstvy, ktorá nemá žiaden zmysel pre spoločnosť, alebo všeobecnú mravnosť.
Pre vašu informáciu, ak hovorím ´ spodina najnižšej sociálnej vrstvy, ktorá nemá žiaden zmysel pre spoločnosť, všeobecnú mravnosť´, odkazujem na to, ako vládnuce vrstvy v súčasnosti hovoria o pracujúcej triede, než o konzervatívnej strane.
27.8.2011
http://working-class-self-organisation.blogspot.com/2011/08/berlin-says-no-to-gentrification.html
Partnerstvo funguje: Vy si asi robíte srandu?
Hovorí sa nám, že dohoda o partnerstve umožňuje odborom formálnu prítomnosť, rozšírenie svojho členstva, a mať istý stupeň vplyvu. Ak je zamestnávateľ šťastní za odbory, že majú garantovanú, formalizovanú prítomnosť za rokovacím stolom, a šťastní za všetkých svojich pracovníkov, že vstupujú do odborov, aký pre to môže byť dôvod? Nepotrebujeme volať Einsteina aby to zistil.
Celý koncept pracovného partnerstva je podvod. Je vytvorený pre to, aby si ľudia mysleli, že sa môžu vyjadriť, aby si ľudia mysleli, že sme v tom spolu. Moja osobná skúsenosť pracovného partnerstva bola vo verejnom sektore. Nebolo to ničím viac ako spoločenským klubom, mesačnými stretnutiami komisie, nasledovanej obrovským občerstvením a tliachaním. Organizácia sa rozhodla, že starší členovia odborovej komisie spravili pre pracujúcich tak dobrú prácu, že im všetkým zvýšia plat medzi 10 000 – 15 000 libier, nad ich reálnu pozíciu, a za ich obdobie na odborovej pozícii naplno. Všetok príslušný čas bol daný zástupcom, ktorých ´lídri´ zo strany personálu chceli, namiesto tých, ktorý oňho žiadali. To znamenalo, že lídri odborov by vždy vyhrali ročné voľby, keďže väčšina zástupcov mala ich príslušný čas a iné výhody viažúce sa k víťazným voľbám istých jednotlivcov.
Istí jednotlivci sa videli ako súčasť predstavenstva, naivne si mysliac, že boli súčasťou rozhodovania, kým v skutočnosti boli za svojimi chrbtami zosmiešňovaní a vysmiati. Vlastne sa tu konalo pracovné ´partnerstvo´. Bolo to predstavenstvo a odbory pracujúce v partnerstve, aby sa snažili a pofúkali každú zlú vec, ktorá bola zoslaná na pracovníkov.
Zástupcovia odborov sa správali ako arogantní, pompézni, slizkí politici. Nikdy neodpovedali na otázky členov priamo, povyšovali sa nad zamestnancov, hovorili im, že ´to nechápu´ atď. atď. Tiež sa spolčili a spolupracovali so starším managementom, keď sa zástupcovia dostali z línie. Avšak, som si istý, že nie každého skúsenosť ´pracovného partnerstva´ je tak negatívna ako moja.
Pracovné partnerstvo je tikajúcim cvičením v boxe, zamestnávateľov robí dobrými a férovými, z odborov progresívnych a ochotných vyjednávať. Čo to vlastne robí pre zamestnancov? Absolútne nič. Pamätám si na rozhovor s jedným z predstavenstva o implementácii niečoho, čo nikto nechcel. Uškrnul sa na mňa a povedal, ´no, ale tvoje odbory s tým súhlasili´. Odkedy boli odbory hrśtkou členov komisie, no čo s mužstvom?
Autentická obojstrannosť je nemožná, pracujúci sú voda, a zamestnávatelia olej, ktoré nemôžeme zmiešať. Z partnerských dohôd budú vždy protifovať iba zamestnávatelia. Ak by odmeňovali pracujúcich, tak by nebolo nič také ako ´partnerské dohody´. Celkový koncept pracovného partnerstva vykonal toľko škody pracujúcej triede ako akákoľvek proti-odborová legislatíva. Je to len zákernejšie a sofistikovanejšie.
Alexander Berkman zhrnul domnelé zdieľané záujmy pracujúcich a šéfov
„Páni našli veľmi efektívny spôsob ako paralyzovať silu organizovanej práce. Presvedčili pracujúcich, že majú rovnaké záujmy ako zamestnávatelia... a to, čo je dobré pre zamestnávateľa, je tiež dobré pre jeho zamestnancov... Ak sú vaše záujmy rovnaké ako tie vášho šéfa, prečo by ste s ním mali bojovať? To vám vravia... Pre priemyselných magnátov je dobré, aby si ich zamestnanci mysleli toto... keď nebudú myslieť na boj so svojimi pánmi za lepšie podmienky, no budú trpezliví a čakať, kým sa s nimi ich zamestnávateľ bude môcť ´podeliť so svojim úspechom´... Ak budete poslúchať svojich vykorisťovateľov a ich hovorcov, budete ´dobrý´ a budete zvažovať iba záujmy svojich pánov... no nikto sa nezaujíma o vaše záujmy... ´Nebuďte sebeckí,´ napomínajú vás, zatiaľ čo váš šéf bohatne vaším dobrom a nesebeckosťou. A smejú sa do rukávu a ďakujú Bohu, že ste taký idiot."
„No... záujmy kapitálu a práce nie sú rovnaké. Nebola vynájdená lepšia lož ako takzvaná ´súhra záujmov´... Je jasné... že sú celkom opačné, vlastne protikladné k sebe.“ (Berkman, 1929)
24.8.2011
http://working-class-self-organisation.blogspot.com/2011/08/partnership-working-you-must-be-joking.html
Zlodeji v obchodoch celého sveta, spojte sa
SLAVOJ ŽIŽEK | London Review of Books
V ich zúfalej snahe nájsť vo výtržnostiach zmysel, zatemnili sociológovia a autori úvodníkov záhadu, ktorú nepokoje predstavovali.
Opakovanie hrá podľa Hegla v dejinách rozhodujúcu rolu: keď sa niečo stane len raz, môže to byť odmietnuté ako náhoda, niečo, čomu by sa bolo možné vyhnúť, ak by sa situácia poňala inak; no ak sa rovnaká udalosť zopakuje, je to znamením rozvinutia sa hlbšieho historického procesu. Keď Napoleon v roku 1813 v Lipsku prehral, vyzeralo to ako smola; keď znova prehral pri Waterloo, bolo jasné, že tá doba skončila. To isté platí pre pokračujúcu finančnú krízu. V septembri 2008 bola niektorými prezentovaná ako anomália, ktorá by mohla byť napravená prostredníctvom lepších regulácií atď; teraz, keď sa hromadia prejavy opakovaného finančného poklesu, je jasné, že tu máme dočinenia so štrukturálnym fenoménom.
Znova a znova sa nám hovorí, že prekonávame dlhovú krízu, a že všetci musíme zdieľať túto ťarchu a utiahnuť si opasky. Všetci, to jest, okrem (veľmi) bohatých. Idea ich väčšieho zdanenia je tabu: ak by sme to spravili, pokračuje argument, bohatí by nemali žiaden motív investovať, vytvorilo by sa menej pracovných miest a všetci by sme trpeli. Jediný spôsob ako sa zachrániť v týchto ťažkých časoch je, aby chudobní boli chudobnejšími a bohatí bohatšími. Čo by mali robiť chudobní? Čo môžu robiť?
I keď boli nepokoje vo Veľkej Británii spustené podozrivou streľbou Marka Duggana, každý súhlasí, že vyjadrujú hlbšie znepokojenie – no akého druhu? Podobne ako pri pálení áut na parížskych predmestiach v 2005, nemali britskí výtržníci žiadne posolstvo, ktoré by mohli odovzdať. (Je tu jasný kontrast s masívnymi študentskými demonštráciami v novembri 2010, ktoré sa tiež zmenili na násilie. Študenti ozrejmili, že odmietli navrhované reformy pre vyššie vzdelanie.) To je dôvod prečo je ťažké formulovať britských výtržníkov v marxistických pojmoch ako príklad objavenia sa revolučného subjektu; omnoho viac pasujú do Heglovského pojmu ´lúzy´, tých mimo organizovaného spoločenského priestoru, ktorí dokážu vyjadriť svoju nespokojnosť len prostredníctvom ´iracionálnych´ výbuchov deštruktívneho násilia – toho, čo Hegel nazýval ´abstraktná negativita´.
Máme tu starý príbeh o robotníkovi podozrivom z krádeže: každý večer, keď opúšťa fabriku, je fúrik, ktorý pred sebou tlačí starostlivo prehľadaný. Strážnici nič nenachádzajú; je vždy prázdny. Napokon to vyjde najavo: to, čo robotník odcudzuje, sú fúriky samotné. Strážnikom unikala zreteľná pravda, presne ako to robili komentátori. Hovorí sa nám, že rozpad komnunistických režimov začiatkom 1990-tych rokov značil koniec ideológie: doba obrovských ideologických projektov vrcholiacich v totalitnej katastrofe skončila; vstúpili sme do novej éry racionálnej, pragmatickej politiky. Ak je fráza, že žijeme v post-ideologickej ére nejakým spôsobom pravdivá, je možné ju vidieť v poslednom výbuchu násilia. Toto bol protest nulového stupňa, násilný akt žiadajúci nič. V ich zúfalej snahe nájsť vo výtržnostiach zmysel, zatemnili sociológovia a autori úvodníkov záhadu, ktorú nepokoje predstavovali.
Protestujúci, i keď neprivilegovaní a tým pádom sociálne vylúčení, nežili na pokraji hladu. Ľudia v omnoho horších materiálnych tiesňach, nevraviac o podmienkach fyzického a ideologického útlaku, boli schopní sa organizovať do politickej moci s jasnými agendami. Skutočnosť, že výtržníci nemajú žiaden program je preto sama faktom, ktorý treba interpretovať: hovorí nám veľmi veľa o našej ideologicko-politickej háklivej situácii a o charaktere spoločnosti, ktorú obývame, spoločnosti, ktorá vyzdvihuje voľbu, no v ktorej jedinou dostupnou alternatívou k nútenému demokratickému súhlasu je slepé vyjadrenie. Opozícia voči systému sa viac nemôže artikulovať vo forme realistickej alternatívy, či dokonca utopického projektu, no môže mať len podobu nezmyselného výbuchu. Aký je zmysel našej oslavovanej slobody výberu, keď jediná možnosť je medzi hraním podľa pravidiel a (seba-)deštruktívnym násilím?
Alain Badiou tvrdil, že žijeme v spoločenskom priestore, ktorý je stále viac vnímaný ako ´bez sveta´: v takomto priestore, jedinou formou protestu akú môže mať protest je nezmyselné násilie. Je to zrejme jedno z hlavných nebezpečenstiev kapitalizmu: i keď na základe toho, že globálny obsahuje celý svet, udržiava ideologickú konštaláciu ´bez sveta´, v ktorej sú ľudia zbavení príležitosti uchopiť zmysel. Fundamentálnou lekciou globalizácie je, že kapitalizmus sa dokáže prispôsobiť všetkým civilizáciám, od kresťanskej po hinduistickú alebo budhistickú, od Západu po Východ: nejestvuje žiaden ´kapitalistický svetonázor´, žiadna príslušná ´kapitalistická civilizácia´. Globálna dimenzia kapitalizmu reprezentuje pravdu bez zmyslu.
Prvý záver, ktorý je možné vyvodiť z nepokojov preto je, že obe konzervatívne a liberálne reakcie na nepokoje sú neadekvátne. Konzervatívna reakcia bola predvídateľná: pre takýto vandalizmus niet ospravedlnenia; je nutné použiť všetky nutné prostriedky na obnovenie poriadku; kvôli predídeniu ďalším explóziám tohto typu nepotrebujeme viac tolerancie a sociálnej pomoci, ale viac disciplíny, tvrdej práce a zmyslu pre zodpovednosť. Čo v tomto vysvetlení nesedí je, že nielen že ignoruje zúfalú sociálnu situáciu tlačiacu mladých ľudí k násilným výbuchom, ale, zrejme ešte dôležitejšie, že ignoruje spôsob akým tieto výbuchy odrážajú skryté premisy konzervatívnej ideológie samotnej. Keď v 1990-tych rokoch konzervatívci spustili kampaň ´späť k základom´, jej obscénny doplnok bol odhalený Normanom Tebbitom: ´Človek nie je len sociálnym, ale tiež teritoriálnym živočíchom; súčasťou našej agendy musí byť uspokojiť tieto základné inštinkty kmeňového systému a teritoriality.´ O tom v skutočnosti bolo ´späť k základom´: odviazanie barbara, ktorý striehol za našou domnelo civilizovanou, buržoáznou spoločnosťou, prostredníctvom uspokojenia barbarských ´základných inštinktov´. V 1960-tych rokoch predstavil Herbert Marcuse koncept ´represívnej desublimácie´, aby vysvetlil ´sexuálnu revolúciu´: ľudské pudy môžu byť desublimované, môžu slobodne vládnuť, a stále byť predmetom kapitalistickej kontroly – totiž, pornopriemyslu. Na britských uliciach počas nepokojov sme nevideli ľudí redukovaných na ´zvieratá´, ale vyzlečenú formu ´zvierat´ vytvorených kapitalistickou ideológiou.
Medzitým, ľavicoví liberáli, nemenej predvídateľne, prilnuli k svojej mantre o sociálnych programoch a integračných iniciatívach, opomenutie ktorých zbavilo druhú a tretiu generáciu imigrantov ich ekonomických a sociálnych vyhliadok: násilné výbuchy sú jediným prostriedkom, ktorý majú na artikuláciu svojej nespokojnosti. Namiesto hovenia si v predstavách o pomste by sme sa mali snažiť pochopiť hlbšie príčiny výbuchov. Dokážeme si vôbec predstaviť, čo znamená byť mladým človekom v chudobnej, rasovo zmiešanej oblasti, vopred upodozrievaným a sužovaným políciou, nie len nezamestnaným, ale často nezamestnateľným, bez nádeje na budúcnosť? Dôsledkom je, že podmienky, v ktorých sa ocitajú títo ľudia robia nutným to, že sa vyberú do ulíc. No problémom tohto vysvetlenia je, že pomenúva len objektívne podmienky pre nepokoje. Búriť sa znamená zaujať subjektívny postoj, bezvýhradne deklarovať to, ako sa vzťahujem k svojím objektívnym podmienkam.
Žijeme v cynických časoch, a je ľahké si predstaviť protestujúceho, ktorý by, prichytený pri rabovaní a zapaľovaní obchodu a tlačený k vyjadreniu svojich pohnútok, odpovedal jazykom užívaným sociálnymi pracovníkmi a sociológmi, citujúc znižujúcu sa sociálnu mobilitu, rastúcu neistotu, rozpad paternálnej autority, nedostatok materinskej lásky vo svojom ranom detstve. Vie čo vtedy robí, no robí to napriek tomu.
Je nezmyselné uvažovať, ktorá z týchto dvoch reakcií, konzervatívna alebo liberálna, je horšia: ako by povedal Stalin, obe sú zlé, a to zahŕňa varovanie poskytnuté oboma stranami, že skutočné nebezpečenstvo týchto výbuchov spočíva v predvídateľnej rasistickej reakcii ´tichej väčšiny´. Jedna z foriem, ktorú táto reakcia nadobudla, bola ´kmeňová´ aktivita miestnych (tureckých, karibských, indických) komunít, ktoré rýchlo zorganizovali svoje vlastné ostražité jednotky na ochranu svojho majetku. Sú obchodníci maloburžoáziou chrániacou svoj majetok voči autentickému, i keď násilnému, protestu voči systému; alebo sú predstaviteľmi pracujúcej triedy, bojujúcej so silami sociálnej dezintegrácie? Tu by sme tiež mali odmietnuť nutnosť zaujať pozíciu. Pravdou je, že konflikt bol medzi dvoma pólmi neprivilegovaných: tí, ktorým sa podarilo fungovať v systéme versus tí, ktorí sú príliš frustrovaní, aby sa o to pokúsili. Násilie výtržníkov bolo takmer výlučne nasmerované na ich samých. Horiace autá a vyrabované obchody neboli v bohatých susedstvách, no v samotných výtržníckych. Konflikt nie je medzi rozličnými časťami spoločnosti; je to, v najsamotnejšom základe, konflikt medzi spoločnosťou a spoločnosťou, medzi tými so všetkým, a tými s ničím; medzi tými bez záujmu o svoju komunitu a tými, ktorých záujmy sú najvyššie.
Zygmunt Bauman charakterizoval nepokoje ako akty ´poškodených a diskvalifikovaných konzumentov´: viac ako čokoľvek iné, boli manifestáciou konzumeristickej túžby násilne pôsobiacej pri neschopnosti sa´ vhodným´ spôsobom realizovať – nakupovaním. Ako také tiež obsahujú moment autentického protestu vo forme ironickej reakcie na konzumeristickú ideológiu: ´Vyzývate nás na ku konzumu, zatiaľ čo nás simultánne zbavujete prostriedkov robiť to riadne – takže tu sme, robiac to jediným spôsobom, akým vieme!´ Nepokoje sú demonštráciou materiálnej sily ideológie – toľko, zrejme, k ´post-ideologickej spoločnosti´. Z revolučného pohľadu nie je problémom nepokojov násilie ako také, no skutočnosť, že násilie nie je naozaj seba-potvrdzujúce. Je to impotentný hnev a zúfalstvo zamaskované ako prejav moci; je to závisť oblečená ako víťaziaci karneval.
Nepokoje by mali byť situované vo vzťahu k inému typu násilia, ktoré liberálne väčšina dnes vníma ako hrozbu nášmu spôsobu života: teroristické útoky a samovražedné bombardovanie. V oboch príkladoch sú násilie a proti-násilie chytené v zlovestnom kruhu, kde každý vytvára sily, ktoré sa snaží potierať. V oboch prípadoch máme dočinenia so slepou passages à l’acte, kde je násilie implicitným pripustením impotencie. Rozdielom je, že na rozdiel od nepokojov vo Veľkej Británii alebo v Paríži, sú teroristické útoky vykonávané v službách absolútneho Zmyslu poskytovaného náboženstvom.
No neboli arabské revolúcie kolektívnym aktom vzdoru, ktorý sa vyhol falošnej alternatíve sebadeštrukčného násilia a náboženského fundamentalizmu? Nanešťastie, egyptské leto 2011 bude zapísané ako značiace koniec revolúcie, dobou, kedy bol jej emancipačný potenciál udusený. Jej hrobármi sú armáda a islamisti. Kontúry zmluvy medzi armádou (ktorá je Mubarakovou armádou) a islamistami (ktorí boli prvé mesiace prevratu marginalizovaní, no teraz získavajú priestor) sú stále jasnejšie: islamisti budú tolerovať materiálne privilégiá armády a na oplátku zabezpečia ideologickú hegemóniu. Porazenými budú pro-Západní liberáli, príliš slabí –navzdory dotáciám CIA, ktoré dostávajú - na ´podporenie demokracie´, rovnako tak skutoční činitelia jarných udalostí, objavujúca sa sekulárna ľavica, ktorá sa pokúšala postaviť sieť organizácií občianskych spoločností, od odborárov po feministky. Rýchlo sa zhoršujúca ekonomická situácia skôr či neskôr privedie chudobných, ktorí prevažne chýbali na jarných protestoch, do ulíc. Je pravdepodobná nová explózia, a obtiažnou otázkou pre politické subjekty Egypta je, kto uspeje v usmernení hnevu chudobných? Kto ho premení do politického programu: nová sekulárna ľavica alebo islamisti?
Prevládajúcou reakciou Západnej verejnej mienky na pakt medzi islamistami a armádou bude nepochybne víťazný prejav cynickej múdrosti: bude nám hovorené, ako to ozrejmil aj prípad (ne-arabského) Iránu, že ľudové povstania v arabských krajinách vždy končia v militantnom islamizme. Mubarak sa bude javiť ako omnoho menšie zlo – je lepšie sa prikloniť k diablovi, viete, ako sa zahrávať s emancipáciou. Proti takémuto cynizmu by sme mali ostať bezpodmienečne verní radikálne emancipačnému jadru egyptskej vzbury.
No mali by sme sa taktiež vyhnúť pokušeniu narcizmu stratenej príčiny: je príliš ľahké obdivovať krásu povstaní odsúdených na zlyhanie. Dnešná ľavica čelí problému ´determinujúcej negácie´: aký nový systém by mal nahradiť ten starý po povstaní, keď sa vznešený entuziazmus prvej chvíle skončí? V tomto kontexte sa odhaľuje manifest španielskych Indignados, vydaný po ich demonštrácii v máji. Prvú vec, ktorú si môžeme všimnúť je ostentatívne apolitický tón: ´Niektorí z nás sa považujú za progresívnych, iní konzervatívnych. Niektorí z nás sú veriaci, niektorí nie. Niektorí z nás majú jasne definované ideológie, ďalší sú apolitickí, no všetci sme znepokojení a nahnevaní z politického, ekonomického a sociálneho výhľadu, ktorý okolo seba vidíme: korupcia medzi politikmi, podnikateľmi, bankármi, nechávajúc nás bezmocnými, bez hlasu.´ Robia svoj protest v prospech ´neodňateľných právd, ktorým by sme mali zostať v našej spoločnosti verní: právo na bývanie, zamestnanie, kultúru, zdravie, vzdelanie, politickú participáciu, slobodný osobný rozvoj a spotrebiteľské práva pre zdravý a šťastný život.´ Odmietajúc násilie, volajú po ´etickej revolúcii. Namiesto dávania peňazí nad ľudské bytosti, by sme ich mali navrátiť do našich služieb. Sme ľudia, nie výrobky. Nie som produktom toho, čo si kúpim, prečo si kupujem a od koho kupujem.´ Kto bude agentom tejto revolúcie? Indignados odmietajú celú politickú triedu, pravicu a ľavicu, ako skorumpovanú a kontrolovanú túžbou po moci, avšak napriek tomu pozostáva manifest zo sérií požiadaviek adresovaných – komu? Nie ľuďom samotným: Indignados (stále) netvrdia, že to nikto za nich nespraví, že oni sami musia byť zmenou, ktorú chcú vidieť. A to je osudová slabina posledných protestov: vyjadrujú autentický hnev, ktorý sa nie je schopní pretransformovať do pozitívneho programu sociopolitickej zmeny. Vyjadrujú ducha revolty bez revolúcie.
Situácia v Grécku vyzerá omnoho sľubnejšie, pravdepodobne dôsledkom poslednej tradície progresívnej seba-organizácie (ktorá sa v Španielsku stratila po páde Francovho režimu). No dokonca i v Grécku zobrazuje protestné hnutie hranice seba-organizácie: protestujúci udržiavajú priestor egalitárnej slobody bez nejakej centrálnej autority, ktorá by ho regulovala, verejný priestor, kde bude všetkým pridelený rovnaký čas na to hovoriť a tak ďalej. Keď protestujúci začali hovoriť o tom, čo robiť ďalej, ako sa posunúť za púhy protest, väčšinovým konsenzom bolo to, že čo je potrebné nie je nová strana alebo priamy pokus prevziať štátnu moc, ale hnutie, ktorého cieľ je robiť nátlak na politické strany. Toto samozrejme na zavedenie reorganizácie spoločenského života nestačí. Na to je potrebné silné telo schopné dosahovať rýchle rozhodnutia a ich implementáciu so všetkou nevyhnutnou drsnosťou.
[ Zdroj: http://www.lrb.co.uk/2011/08/19/slavoj-zizek/shoplifters-of-the-world-unite ]
V ich zúfalej snahe nájsť vo výtržnostiach zmysel, zatemnili sociológovia a autori úvodníkov záhadu, ktorú nepokoje predstavovali.
Opakovanie hrá podľa Hegla v dejinách rozhodujúcu rolu: keď sa niečo stane len raz, môže to byť odmietnuté ako náhoda, niečo, čomu by sa bolo možné vyhnúť, ak by sa situácia poňala inak; no ak sa rovnaká udalosť zopakuje, je to znamením rozvinutia sa hlbšieho historického procesu. Keď Napoleon v roku 1813 v Lipsku prehral, vyzeralo to ako smola; keď znova prehral pri Waterloo, bolo jasné, že tá doba skončila. To isté platí pre pokračujúcu finančnú krízu. V septembri 2008 bola niektorými prezentovaná ako anomália, ktorá by mohla byť napravená prostredníctvom lepších regulácií atď; teraz, keď sa hromadia prejavy opakovaného finančného poklesu, je jasné, že tu máme dočinenia so štrukturálnym fenoménom.
Znova a znova sa nám hovorí, že prekonávame dlhovú krízu, a že všetci musíme zdieľať túto ťarchu a utiahnuť si opasky. Všetci, to jest, okrem (veľmi) bohatých. Idea ich väčšieho zdanenia je tabu: ak by sme to spravili, pokračuje argument, bohatí by nemali žiaden motív investovať, vytvorilo by sa menej pracovných miest a všetci by sme trpeli. Jediný spôsob ako sa zachrániť v týchto ťažkých časoch je, aby chudobní boli chudobnejšími a bohatí bohatšími. Čo by mali robiť chudobní? Čo môžu robiť?
I keď boli nepokoje vo Veľkej Británii spustené podozrivou streľbou Marka Duggana, každý súhlasí, že vyjadrujú hlbšie znepokojenie – no akého druhu? Podobne ako pri pálení áut na parížskych predmestiach v 2005, nemali britskí výtržníci žiadne posolstvo, ktoré by mohli odovzdať. (Je tu jasný kontrast s masívnymi študentskými demonštráciami v novembri 2010, ktoré sa tiež zmenili na násilie. Študenti ozrejmili, že odmietli navrhované reformy pre vyššie vzdelanie.) To je dôvod prečo je ťažké formulovať britských výtržníkov v marxistických pojmoch ako príklad objavenia sa revolučného subjektu; omnoho viac pasujú do Heglovského pojmu ´lúzy´, tých mimo organizovaného spoločenského priestoru, ktorí dokážu vyjadriť svoju nespokojnosť len prostredníctvom ´iracionálnych´ výbuchov deštruktívneho násilia – toho, čo Hegel nazýval ´abstraktná negativita´.
Máme tu starý príbeh o robotníkovi podozrivom z krádeže: každý večer, keď opúšťa fabriku, je fúrik, ktorý pred sebou tlačí starostlivo prehľadaný. Strážnici nič nenachádzajú; je vždy prázdny. Napokon to vyjde najavo: to, čo robotník odcudzuje, sú fúriky samotné. Strážnikom unikala zreteľná pravda, presne ako to robili komentátori. Hovorí sa nám, že rozpad komnunistických režimov začiatkom 1990-tych rokov značil koniec ideológie: doba obrovských ideologických projektov vrcholiacich v totalitnej katastrofe skončila; vstúpili sme do novej éry racionálnej, pragmatickej politiky. Ak je fráza, že žijeme v post-ideologickej ére nejakým spôsobom pravdivá, je možné ju vidieť v poslednom výbuchu násilia. Toto bol protest nulového stupňa, násilný akt žiadajúci nič. V ich zúfalej snahe nájsť vo výtržnostiach zmysel, zatemnili sociológovia a autori úvodníkov záhadu, ktorú nepokoje predstavovali.
Protestujúci, i keď neprivilegovaní a tým pádom sociálne vylúčení, nežili na pokraji hladu. Ľudia v omnoho horších materiálnych tiesňach, nevraviac o podmienkach fyzického a ideologického útlaku, boli schopní sa organizovať do politickej moci s jasnými agendami. Skutočnosť, že výtržníci nemajú žiaden program je preto sama faktom, ktorý treba interpretovať: hovorí nám veľmi veľa o našej ideologicko-politickej háklivej situácii a o charaktere spoločnosti, ktorú obývame, spoločnosti, ktorá vyzdvihuje voľbu, no v ktorej jedinou dostupnou alternatívou k nútenému demokratickému súhlasu je slepé vyjadrenie. Opozícia voči systému sa viac nemôže artikulovať vo forme realistickej alternatívy, či dokonca utopického projektu, no môže mať len podobu nezmyselného výbuchu. Aký je zmysel našej oslavovanej slobody výberu, keď jediná možnosť je medzi hraním podľa pravidiel a (seba-)deštruktívnym násilím?
Alain Badiou tvrdil, že žijeme v spoločenskom priestore, ktorý je stále viac vnímaný ako ´bez sveta´: v takomto priestore, jedinou formou protestu akú môže mať protest je nezmyselné násilie. Je to zrejme jedno z hlavných nebezpečenstiev kapitalizmu: i keď na základe toho, že globálny obsahuje celý svet, udržiava ideologickú konštaláciu ´bez sveta´, v ktorej sú ľudia zbavení príležitosti uchopiť zmysel. Fundamentálnou lekciou globalizácie je, že kapitalizmus sa dokáže prispôsobiť všetkým civilizáciám, od kresťanskej po hinduistickú alebo budhistickú, od Západu po Východ: nejestvuje žiaden ´kapitalistický svetonázor´, žiadna príslušná ´kapitalistická civilizácia´. Globálna dimenzia kapitalizmu reprezentuje pravdu bez zmyslu.
Prvý záver, ktorý je možné vyvodiť z nepokojov preto je, že obe konzervatívne a liberálne reakcie na nepokoje sú neadekvátne. Konzervatívna reakcia bola predvídateľná: pre takýto vandalizmus niet ospravedlnenia; je nutné použiť všetky nutné prostriedky na obnovenie poriadku; kvôli predídeniu ďalším explóziám tohto typu nepotrebujeme viac tolerancie a sociálnej pomoci, ale viac disciplíny, tvrdej práce a zmyslu pre zodpovednosť. Čo v tomto vysvetlení nesedí je, že nielen že ignoruje zúfalú sociálnu situáciu tlačiacu mladých ľudí k násilným výbuchom, ale, zrejme ešte dôležitejšie, že ignoruje spôsob akým tieto výbuchy odrážajú skryté premisy konzervatívnej ideológie samotnej. Keď v 1990-tych rokoch konzervatívci spustili kampaň ´späť k základom´, jej obscénny doplnok bol odhalený Normanom Tebbitom: ´Človek nie je len sociálnym, ale tiež teritoriálnym živočíchom; súčasťou našej agendy musí byť uspokojiť tieto základné inštinkty kmeňového systému a teritoriality.´ O tom v skutočnosti bolo ´späť k základom´: odviazanie barbara, ktorý striehol za našou domnelo civilizovanou, buržoáznou spoločnosťou, prostredníctvom uspokojenia barbarských ´základných inštinktov´. V 1960-tych rokoch predstavil Herbert Marcuse koncept ´represívnej desublimácie´, aby vysvetlil ´sexuálnu revolúciu´: ľudské pudy môžu byť desublimované, môžu slobodne vládnuť, a stále byť predmetom kapitalistickej kontroly – totiž, pornopriemyslu. Na britských uliciach počas nepokojov sme nevideli ľudí redukovaných na ´zvieratá´, ale vyzlečenú formu ´zvierat´ vytvorených kapitalistickou ideológiou.
Medzitým, ľavicoví liberáli, nemenej predvídateľne, prilnuli k svojej mantre o sociálnych programoch a integračných iniciatívach, opomenutie ktorých zbavilo druhú a tretiu generáciu imigrantov ich ekonomických a sociálnych vyhliadok: násilné výbuchy sú jediným prostriedkom, ktorý majú na artikuláciu svojej nespokojnosti. Namiesto hovenia si v predstavách o pomste by sme sa mali snažiť pochopiť hlbšie príčiny výbuchov. Dokážeme si vôbec predstaviť, čo znamená byť mladým človekom v chudobnej, rasovo zmiešanej oblasti, vopred upodozrievaným a sužovaným políciou, nie len nezamestnaným, ale často nezamestnateľným, bez nádeje na budúcnosť? Dôsledkom je, že podmienky, v ktorých sa ocitajú títo ľudia robia nutným to, že sa vyberú do ulíc. No problémom tohto vysvetlenia je, že pomenúva len objektívne podmienky pre nepokoje. Búriť sa znamená zaujať subjektívny postoj, bezvýhradne deklarovať to, ako sa vzťahujem k svojím objektívnym podmienkam.
Žijeme v cynických časoch, a je ľahké si predstaviť protestujúceho, ktorý by, prichytený pri rabovaní a zapaľovaní obchodu a tlačený k vyjadreniu svojich pohnútok, odpovedal jazykom užívaným sociálnymi pracovníkmi a sociológmi, citujúc znižujúcu sa sociálnu mobilitu, rastúcu neistotu, rozpad paternálnej autority, nedostatok materinskej lásky vo svojom ranom detstve. Vie čo vtedy robí, no robí to napriek tomu.
Je nezmyselné uvažovať, ktorá z týchto dvoch reakcií, konzervatívna alebo liberálna, je horšia: ako by povedal Stalin, obe sú zlé, a to zahŕňa varovanie poskytnuté oboma stranami, že skutočné nebezpečenstvo týchto výbuchov spočíva v predvídateľnej rasistickej reakcii ´tichej väčšiny´. Jedna z foriem, ktorú táto reakcia nadobudla, bola ´kmeňová´ aktivita miestnych (tureckých, karibských, indických) komunít, ktoré rýchlo zorganizovali svoje vlastné ostražité jednotky na ochranu svojho majetku. Sú obchodníci maloburžoáziou chrániacou svoj majetok voči autentickému, i keď násilnému, protestu voči systému; alebo sú predstaviteľmi pracujúcej triedy, bojujúcej so silami sociálnej dezintegrácie? Tu by sme tiež mali odmietnuť nutnosť zaujať pozíciu. Pravdou je, že konflikt bol medzi dvoma pólmi neprivilegovaných: tí, ktorým sa podarilo fungovať v systéme versus tí, ktorí sú príliš frustrovaní, aby sa o to pokúsili. Násilie výtržníkov bolo takmer výlučne nasmerované na ich samých. Horiace autá a vyrabované obchody neboli v bohatých susedstvách, no v samotných výtržníckych. Konflikt nie je medzi rozličnými časťami spoločnosti; je to, v najsamotnejšom základe, konflikt medzi spoločnosťou a spoločnosťou, medzi tými so všetkým, a tými s ničím; medzi tými bez záujmu o svoju komunitu a tými, ktorých záujmy sú najvyššie.
Zygmunt Bauman charakterizoval nepokoje ako akty ´poškodených a diskvalifikovaných konzumentov´: viac ako čokoľvek iné, boli manifestáciou konzumeristickej túžby násilne pôsobiacej pri neschopnosti sa´ vhodným´ spôsobom realizovať – nakupovaním. Ako také tiež obsahujú moment autentického protestu vo forme ironickej reakcie na konzumeristickú ideológiu: ´Vyzývate nás na ku konzumu, zatiaľ čo nás simultánne zbavujete prostriedkov robiť to riadne – takže tu sme, robiac to jediným spôsobom, akým vieme!´ Nepokoje sú demonštráciou materiálnej sily ideológie – toľko, zrejme, k ´post-ideologickej spoločnosti´. Z revolučného pohľadu nie je problémom nepokojov násilie ako také, no skutočnosť, že násilie nie je naozaj seba-potvrdzujúce. Je to impotentný hnev a zúfalstvo zamaskované ako prejav moci; je to závisť oblečená ako víťaziaci karneval.
Nepokoje by mali byť situované vo vzťahu k inému typu násilia, ktoré liberálne väčšina dnes vníma ako hrozbu nášmu spôsobu života: teroristické útoky a samovražedné bombardovanie. V oboch príkladoch sú násilie a proti-násilie chytené v zlovestnom kruhu, kde každý vytvára sily, ktoré sa snaží potierať. V oboch prípadoch máme dočinenia so slepou passages à l’acte, kde je násilie implicitným pripustením impotencie. Rozdielom je, že na rozdiel od nepokojov vo Veľkej Británii alebo v Paríži, sú teroristické útoky vykonávané v službách absolútneho Zmyslu poskytovaného náboženstvom.
No neboli arabské revolúcie kolektívnym aktom vzdoru, ktorý sa vyhol falošnej alternatíve sebadeštrukčného násilia a náboženského fundamentalizmu? Nanešťastie, egyptské leto 2011 bude zapísané ako značiace koniec revolúcie, dobou, kedy bol jej emancipačný potenciál udusený. Jej hrobármi sú armáda a islamisti. Kontúry zmluvy medzi armádou (ktorá je Mubarakovou armádou) a islamistami (ktorí boli prvé mesiace prevratu marginalizovaní, no teraz získavajú priestor) sú stále jasnejšie: islamisti budú tolerovať materiálne privilégiá armády a na oplátku zabezpečia ideologickú hegemóniu. Porazenými budú pro-Západní liberáli, príliš slabí –navzdory dotáciám CIA, ktoré dostávajú - na ´podporenie demokracie´, rovnako tak skutoční činitelia jarných udalostí, objavujúca sa sekulárna ľavica, ktorá sa pokúšala postaviť sieť organizácií občianskych spoločností, od odborárov po feministky. Rýchlo sa zhoršujúca ekonomická situácia skôr či neskôr privedie chudobných, ktorí prevažne chýbali na jarných protestoch, do ulíc. Je pravdepodobná nová explózia, a obtiažnou otázkou pre politické subjekty Egypta je, kto uspeje v usmernení hnevu chudobných? Kto ho premení do politického programu: nová sekulárna ľavica alebo islamisti?
Prevládajúcou reakciou Západnej verejnej mienky na pakt medzi islamistami a armádou bude nepochybne víťazný prejav cynickej múdrosti: bude nám hovorené, ako to ozrejmil aj prípad (ne-arabského) Iránu, že ľudové povstania v arabských krajinách vždy končia v militantnom islamizme. Mubarak sa bude javiť ako omnoho menšie zlo – je lepšie sa prikloniť k diablovi, viete, ako sa zahrávať s emancipáciou. Proti takémuto cynizmu by sme mali ostať bezpodmienečne verní radikálne emancipačnému jadru egyptskej vzbury.
No mali by sme sa taktiež vyhnúť pokušeniu narcizmu stratenej príčiny: je príliš ľahké obdivovať krásu povstaní odsúdených na zlyhanie. Dnešná ľavica čelí problému ´determinujúcej negácie´: aký nový systém by mal nahradiť ten starý po povstaní, keď sa vznešený entuziazmus prvej chvíle skončí? V tomto kontexte sa odhaľuje manifest španielskych Indignados, vydaný po ich demonštrácii v máji. Prvú vec, ktorú si môžeme všimnúť je ostentatívne apolitický tón: ´Niektorí z nás sa považujú za progresívnych, iní konzervatívnych. Niektorí z nás sú veriaci, niektorí nie. Niektorí z nás majú jasne definované ideológie, ďalší sú apolitickí, no všetci sme znepokojení a nahnevaní z politického, ekonomického a sociálneho výhľadu, ktorý okolo seba vidíme: korupcia medzi politikmi, podnikateľmi, bankármi, nechávajúc nás bezmocnými, bez hlasu.´ Robia svoj protest v prospech ´neodňateľných právd, ktorým by sme mali zostať v našej spoločnosti verní: právo na bývanie, zamestnanie, kultúru, zdravie, vzdelanie, politickú participáciu, slobodný osobný rozvoj a spotrebiteľské práva pre zdravý a šťastný život.´ Odmietajúc násilie, volajú po ´etickej revolúcii. Namiesto dávania peňazí nad ľudské bytosti, by sme ich mali navrátiť do našich služieb. Sme ľudia, nie výrobky. Nie som produktom toho, čo si kúpim, prečo si kupujem a od koho kupujem.´ Kto bude agentom tejto revolúcie? Indignados odmietajú celú politickú triedu, pravicu a ľavicu, ako skorumpovanú a kontrolovanú túžbou po moci, avšak napriek tomu pozostáva manifest zo sérií požiadaviek adresovaných – komu? Nie ľuďom samotným: Indignados (stále) netvrdia, že to nikto za nich nespraví, že oni sami musia byť zmenou, ktorú chcú vidieť. A to je osudová slabina posledných protestov: vyjadrujú autentický hnev, ktorý sa nie je schopní pretransformovať do pozitívneho programu sociopolitickej zmeny. Vyjadrujú ducha revolty bez revolúcie.
Situácia v Grécku vyzerá omnoho sľubnejšie, pravdepodobne dôsledkom poslednej tradície progresívnej seba-organizácie (ktorá sa v Španielsku stratila po páde Francovho režimu). No dokonca i v Grécku zobrazuje protestné hnutie hranice seba-organizácie: protestujúci udržiavajú priestor egalitárnej slobody bez nejakej centrálnej autority, ktorá by ho regulovala, verejný priestor, kde bude všetkým pridelený rovnaký čas na to hovoriť a tak ďalej. Keď protestujúci začali hovoriť o tom, čo robiť ďalej, ako sa posunúť za púhy protest, väčšinovým konsenzom bolo to, že čo je potrebné nie je nová strana alebo priamy pokus prevziať štátnu moc, ale hnutie, ktorého cieľ je robiť nátlak na politické strany. Toto samozrejme na zavedenie reorganizácie spoločenského života nestačí. Na to je potrebné silné telo schopné dosahovať rýchle rozhodnutia a ich implementáciu so všetkou nevyhnutnou drsnosťou.
[ Zdroj: http://www.lrb.co.uk/2011/08/19/slavoj-zizek/shoplifters-of-the-world-unite ]
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
