Čo Steve Jobs nespravil

PETER WEISENBACHER | Slovo
Partnerom Applu na výrobu je Foxconn. V Číne zamestnáva takmer pol milióna najmä mladých ľudí. Medzi budovami sú natiahnuté siete. Proti samovraždám. Robotníci sú nútení pracovať od ôsmej ráno do ôsmej večer v dennej zmene a od ôsmej večer do ôsmej rána v prípade nočnej. Ak niekto podáva „slabý“ výkon, musí pracovať aj cez obednú prestávku a okrem hladu je ponižovaný pred kolegami.

Ipad, Iphone, Ipod, Itunes, Imac, diera do sveta, ale len jedna – posledná kapitola života Stevea Jobsa. Zosnulý spoluzakladateľ a dlhoročný šéf firmy Apple toho stihol vo svojom živote skutočne veľa. Pionier osobných počítačov na začiatku 80. rokov 20. storočia, bez ktorého by ste patrne nečítali ani tento text a pop ikona v prvej dekáde storočia 21. To všetko a aj podstatne viac sa pohovorilo i popísalo za posledné dni viac než dosť.

Predčasná smrť na vrchole úspechu a slávy nepochybne kult jeho osobnosti len posilní a glorifikáciu „kráľa Cupertina“ nezastaví nič, najmenej zo všetkého fakty o jeho neúspechoch a nezmysloch, kvôli ktorým Apple v 90. rokoch takmer skrachoval. Skúsme sa však pozrieť na to, čo Jobs za svojho života neurobil, v čom nebol ani vizionár, ani revolucionár a už vôbec nie „cool”.

Ohromný úspech Applu vďaka produktom ako Ipod a Iphone má svoje korene nepochybne i v schopnosti Jobsa odhadnúť (aspoň niekedy) túžby a potreby ľudí, alebo túžby za potreby zameniť. A tak predať tú istú vec danú do atraktívneho obalu za dvojnásobnú cenu. Najať skvelých dizajnérov síce nie je nič svetoborné, skutočné výkony podali oni, no v IT priemysle to zišlo na um ako prvému Jobsovi a zarobil na tom miliardy, tak to v kapitalizme chodí. Zisk z tejto „pridanej“ hodnoty by však na komerčný úspech a ohromné finančné zisky, ktoré firma v poslednej dekáda dosiahla, nestačil. Apple ako najdrahšia technologická firma predbehol aj Microsoft, jeho zisky sú ohromné.

Ako to dosiahol?

Siete proti samovraždám

Odpoveď bola jasná: outsourcing a offshoring. Cupertino, kde Apple začal a stále oficiálne sídli, síce leží v Kalifornií a má tam krásne budovy, zamestnanci sú skvele platení, majú zdravotné i sociálne poistenie a nepochybne sú vo svojej práci spokojní. Nič sa tam ale nevyrába. Apple nevlastní okrem ochranných známok, patentov a pár kancelárií nič. Všetko necháva vyrábať iným firmám. Skutočne všetko, Apple nevyrába ani len vlastné logo. To prilepia zamestnanci inej firmy v cudzej fabrike na konci pásu na Iphone a zabalia do dizajnérskej škatule, ktorú vyrobila zasa ďalšia firma a priviezol prepravca – jednoducho outsourcing.

Väčšina spomenutých druhov firiem a aj mnohé ďalšie sa však samozrejme nenachádzajú v USA alebo niekde inde, kde sú „vysoké“ platy, ochrana zamestnancov, benefity a ekologické normy. Fungujú najmä v Číne – jednoducho offshoring. Pokiaľ šlo o peniaze, bol Jobs chladný ako oceľ, na tom zhodnú i jeho najbližší spolupracovníci.

Najväčším partnerom Applu na výrobu Iphonov a Ipadov je Foxconn. Firma zamestnávajúca v Číne takmer pol milióna najmä mladých ľudí. Sú to však úplne iní zamestnanci ako tí v Kalifornii, pracujúci v klimatizovaných budovách od dobrých architektov, uprostred nádhernej zelene. Medzi budovami Foxconnu sú namiesto anglických trávnikov natiahnuté siete. Proti samovraždám. Takto sa firma snaží reagovať na zvýšený počet samovrážd robotníkov skokom z okna.

Ako otroci

Stručný popis pracovných a životných podmienok týchto ľudí, ktorý zverejnila mimovládna organizácia The Centre for Research on Multinational Corporations špecializujúca sa na praktiky nadnárodných korporácií, je dostatočne výpovedný. V správe sa dočítame, že robotníci, zvyčajne tesne po osemnástke „odídení” z domu, sú nútení pracovaťod ôsmej ráno do ôsmej večer v prípade dennej zmeny a od ôsmej večer do ôsmej rána v prípade nočnej. Často s jedným jediným voľným dňom raz za týždne. Nadčasy ani víkendy nie su platené navyše, práve naopak, ak niektorí z robotníkov podáva „slabý“ výkon, musí pracovať aj cez obednú prestávku a okrem hladu je vystavený aj verejnému ponižovaniu pred kolegami.

V týchto továrňach a v s nimi spojených ubytovniach platia drakonické pravidlá ako zákaz rozprávania počas zmeny alebo zákaz používania varičov alebo fénov v ubytovniach, kde je umiestnených aj 20 ľudí na jednej izbe. Za rodinou sa zvyčajne dostanú len raz za rok, okrem toho poznajú len továreň a ubytovňu, keďže tých málo voľných dní, čo majú, využívajú na spánok po vyčerpávajúcej, monotónnej práci. Predaj Iphonov a Ipadu 2 prevýšil očakávania a tak ich treba vyrobiť ešte viac. Za výrobu jedného Iphonu zaplatí Apple Foxconnu 14 dolárov, 7 sú náklady na výrobu (vrátane platov), 7 je zisk. Súčiastky, z ktorých je vyrobený, stoja spolu približne 178 dolárov, no priemerná predajná cena je 560 dolárov. Mzda robotníkov, ktorí ho vyrábajú, je najviac 5 dolárov na deň. Zisk Applu bol v prvom štvrťroku roka 2011 šesť miliárd dolárov!

Zisk nadovšetko

Ak by bol býval Steve Jobs skutočne takým vizionárom meniacim svet ako nám to „predžuto” servírujú mainstreamové médiá, určite by sa správal inak. Zo svojej pozície jedného z najväčších globálnych hráčov mohol vyvinúť efektívny tlak na subdodávateľov, aby sa takýmto nehanebným praktikám vyhýbali. Určite by nechceli stratiť svojho najväčšieho zákazníka, no rovnako určite by mu to dali zaplatiť. Zisk Applu by sa znížil. Finančné ukazovatele by ho nevyniesli pred Microsoft, z ktorého spoluzakladateľom Billom Gatesom jeho ego viedlo dlhú vojnu. Pravdepodobne by mal o nejakú tú miliardu menej, ale Apple by bol skutočne „cool”. Takto ostal rovnako „uncool” ako všetky ostatné nadnárodné korporácie, ktoré sa alibisticky usilujú vyzuť so svojej spoluzodpovednosti za otrockú prácu v Ázii (a inde) bľabotaním o tom, že to sú iné firmy, nie ich zodpovednosť a že s nimi o tom vedú dialóg a tak podobne.

A ak by bol býval Steve Jobs tým revolucionárom, ako je často glorifikovaný (a mystifikovaný), tak by urobil ešte podstatne viac. Nedopustil by, aby sa „jeho“ úžasné technologické vynálezy, ktoré mali robiť život a svet lepším, krajším a bohatším (ako vždy hovorieval) vyrábali a on bohatol na úkor tých najslabších článkov v reťazi globálneho kapitalizmu. Trval by na tom, aby všetci, ktorí sa podieľajú na výrobe skvelých Apple produktov, mali dobré pracovné podmienky, slušné platy a boli vo svojej práci spokojní, nie len tých zopár vyvolených v Severnej Amerike. V skratke, predával by fair-tradové notebooky, mobily, a tablety.

Ako veľmi „cool” by bolo toto? Ale to by musel Steve Jobs rozmýšľať vskutku inak!


[ Zdroj: http://www.noveslovo.sk/c/27048/Co_Steve_Jobs_nespravil ]

Európa na želanie

MARTIN M. ŠIMEČKA | Salon.eu
Mravné kategórie, ktorými operujú odporcovia pôžičky Grécku, sú v skutočnosti nástrojom k vyvolávaniu nenávisti medzi národmi, ich jazyk je obviňujúci a vo svojej sémantike hlboko negatívny. Jeho záporná energia na celej čiare víťazí nad ťarbavou obranou pozitivistov, ktorí sa zmôžu len na varovania, že mravný radikalizmus je cestou do pekla. ...
Ten jazyk sa opiera o zdanlivo morálne princípy, ako je nemravnosť zadlžovania a nespravodlivosť, keď chudobní majú doplácať na bohatých. Opäť je zvláštny paradox, že to hovorí predovšetkým pravica, ktorá ako keby zabudla, že to bol vynález úveru, ktorý naštartoval európsku priemyselnú revolúciu a zrodil kapitalizmus, že to hovorí tá istá pravica, ktorá až donedávna oslavovala dereguláciu finančného sveta, ktorý toxickými derivátmi nafukoval úverovú bublinu globálnych rozmerov.

Dávajte si pozor na to, čo si želáte, lebo sa vám to môže vyplniť, hovoria Američania. Na mňa však americká rada neplatí, lebo celé roky som si želal, aby Európska únia vydržala pokope, čo však vyzerá stále menej splniteľné. Dnes sa naopak stále viac vypĺňajú moje obavy, že sa rozpadne.

Psychicky sa na rozpad pripravujem už dlho, hoci samotná predstava o ňom bola donedávna len hmlistá. Až v posledných týždňoch sa vyrojili vo svetovej tlači a na akademickej sieti analýzy, ako by mohol taký rozpad vyzerať. Je to zaujímavé čítanie. Všetky texty sa venujú prvým dňom po bankrote Grécka, ktorého priebeh je podľa ich názoru nemožné ustrážiť, čo povedie k rozpadu eurozóny a ten zase nevyhnutne k rozpadu Európskej únie. Ani tie najodvážnejšie si však netrúfnu zájsť v detailoch ďalej než po prvé dni. Je to ako v šachu – ak urobíte zlý prvý ťah, dokážete odhadnúť ešte pár ďalších vynútených chýb, ale konečné postavenie vašej zákonitej prehry pri mate môže mať tisíce podôb. Nie že by na tom veľmi záležalo.

Prvé ťahy teda budú vyzerať asi takto: Grécka vláda jedného dňa zistí, že už nemá peniaze, uzavrie banky aj hranice, aby jej zvyšné eurá neodplávali do Nemecka. Keďže tento krok odporuje európskym zákonom, vytvorí sa nelegálne prostredie, čo spolu s nevyhnutným útokom vkladateľov a investorov na oslabené európske banky, napríklad francúzske, vyvolá chaos a krach mnohých zahraničných firiem, ktoré v Grécku podnikajú, nákaza sa tak bude napriek pokusom o postavenie ochranného múru šíriť ďalej, najskôr do Španielska a do Talianska. Európska centrálna banka tam bude musieť nalievať neobmedzené peniaze, čo vyvolá paniku na finančných trhoch atď. Jednotlivé štáty sa začnú brániť uzatváraním kapitálových tokov, čo vyvolá nekontrolovateľný kŕč ekonomiky, o politike ani nehovoriac. Scenárov je viac, vrátane prípadného odchodu Nemecka z eurozóny, konečný efekt pre Európu je však rovnaký.

Jediná analýza, ktorá si zatiaľ trúfla aj vypočítať straty po rozpade eurozóny, je od švajčiarskej banky UBS, ktorá zároveň tvrdí, že záchrana eura je zhruba desaťkrát lacnejšia. Cituje ju aj náš minister financií Ivan Mikloš, keď hovorí, že pri rozpade eurozóny sa len v prvom roku prepadne HDP Nemecka o 25 percent a menšie štáty sa môžu tešiť na prepad o 40 až 50 percent. Takýto pokles HDP nastal len v tridsiatych rokoch počas Veľkej depresie, po ktorej nasledovala vojna.

Hovoriť o vojne je háklivé, nedávno si to na vlastnej koži vyskúšal poľský minister financií Jacek Rostowski, keď povedal, že v Európe bude do desiatich rokov po rozpade eura vojna. Dočkal sa ostrej kritiky, že straší ľudí. Denník Financial Times vo svojej analýze prípadného krachu eura pripomína francúzsko-pruskú vojnu v rokoch 1870-1871, ktorá vyvolala prvé napätia v Latinskej monetárnej únii (sformovanej v roku 1865 Francúzskom, Belgickom, Švajčiarskom a Talianskom). Túto menovú úniu potom pochovala v roku 1914 prvá svetová vojna, s ktorou zanikla aj prvá veľká vlna globalizácie. Ešte tesne pred vypuknutím tejto vojny ekonómovia a analytici na celom Západe jedným dychom tvrdili, že je nemožná, lebo globálny kapitalizmus a finančné trhy ju nepripustia.

Zvláštne je, že analýzy zániku eura považujú za hybnú silu rozpadu – okrem neschopnosti európskych politikov dohodnúť sa na záchrane spoločnej meny – onen zvláštny fenomén sebanapĺňajúceho sa proroctva, tú povestnú špirálu strachu, ktorú finančné trhy nedokážu ovládať. Európa, ktorá vybudovala svoj svetový úspech na osvietenskom uctievaní rozumu, sa rozpadne na nezvládnutí emócií. Zaslúžene, povedia Číňania.

V takýchto neistých časoch, keď sa trasie systém, ktorý v normálnych časoch drží svojou inštitucionálnou mohutnosťou blúznivcov rôzneho druhu pri zemi, začínajú títo blúznivci a hráči dvíhať hlavy. Pamätám si ich ešte z novembra 1989, krátko po tom, čo sa zrútil komunistický systém. Vyrojili sa nevedno odkiaľ, mali šialený pohľad, energiu a šialené nápady, ako zmeniť svet. Mnohí z nich už po pár mesiacoch zapadli do zabudnutia, ale našli sa aj vytrvalci. Jedným z nich bol Vladimír Mečiar. Jeho obrovskou výhodou bolo, že bol hráčom, ktorému je jedno, čo sa stane zajtra, lebo si vôbec nevie predstaviť svoju prehru a ani následky toho, čo sa stane, až sa mu vyplní jeho želanie. Preto dokázal – spolu s ďalším fanatickým hráčom Klausom – rozdeliť Československo.

Nechcem sa teraz venovať tomu, či bol rozpad Československa úspechom alebo prehrou pre Čechov aj Slovákov – to sa napokon ukáže až pri prvej vážnej skúške z geopolitiky, ktorá nás čaká po rozpade EÚ. V každom prípade by nám ale skúsenosť z tej doby pred dvadsiatimi rokmi mala dať jednu mentálnu výhodu: vieme totiž, že štáty a inštitúcie sa dokážu rozpadnúť v priebehu mesiacov a dokonca proti vôli obyvateľstva, jednoducho len preto, lebo hráči s emóciami naštartujú procesy, ktoré sa už nedajú zastaviť. Na prahu takého procesu sa dnes nachádza celá Európa.

Hráčov a revolucionárov, ktorí čakajú na rozpad systému a na svoju príležitosť, je dnes v Európe dosť, hoci väčšinou ešte nie sú pri moci. Na Slovensku už jedného máme. Je zvláštne, že po celé roky mnohí považovali za Mečiarovho nástupcu Roberta Fica. Myslím, že to bol od začiatku veľký omyl celej jednej generácie, ktorá Mečiara alebo jeho nástupcu potrebovala ako zrkadlo, v ktorom sa ona sama videla lepšou. Iste, Fico je nebezpečný politik, ktorý považuje slobodu skôr za nevyhnutné zlo než za základ ľudskej dôstojnosti, ale na Mečiara sa vôbec nepodobá. Nie je to ten typ revolučného hráča, ktorému je jedno, čo sa stane zajtra. V istom zmysle je tradičným politikom, ktorý sa v geopolitickej orientácii a chápaní politiky takmer nelíši od svojich úhlavných nepriateľov, za ktorých považuje Dzurindu s Miklošom.

Tým skutočným mentálnym nástupcom Mečiara je Richard Sulík. Naším šťastím je, že tento človek nemá Mečiarove schopnosti ani energiu, aj tak však stojí za pozornosť, lebo po ňom možno prídu iní, talentovanejší. S Mečiarom zdieľa kľúčovú vlastnosť – je to politický gambler a revolucionár. K životu potrebuje chaotické prostredie, preto ho vytvára. Práve preto Sulík nepotrebuje Európsku úniu, lebo ho brzdí v rozlete. Tak ako Mečiara brzdilo v rozlete Československo.

Nie je náhoda, že Sulík je pravičiar. Revolučnú zástavu totiž dnes na Západe dvíha práve radikálna pravica, ktorá chce zničiť tradičný systém, považuje ho za prehnitý a socialistický – od Tea Party v Amerike až po Le Penovú vo Francúzsku či Pravých Fínov. Je paradox, že ľavica so svojou revolučnou minulosťou reprezentuje v týchto časoch skôr mierny stredný prúd a taký Zapatero v Španielsku či Papandreou v Grécku dokonca proti svojmu presvedčeniu škrtajú ako o život, len aby udržali svoje krajiny v eurozóne.

Ale moje obavy o Európu nie sú odvodené od Sulíka. Sú odvodené od jazyka, ktorý používajú mnohí významnejší odporcovia Európskej únie – hoci mnohí z nich sa tvária, že sú len odporcami pôžičky Grécku a chcú vlastne Európu zachrániť. Ten jazyk sa opiera o zdanlivo morálne princípy, ako je nemravnosť zadlžovania a nespravodlivosť, keď chudobní majú doplácať na bohatých. Opäť je zvláštny paradox, že to hovorí predovšetkým pravica, ktorá ako keby zabudla, že to bol vynález úveru, ktorý naštartoval európsku priemyselnú revolúciu a zrodil kapitalizmus, že to hovorí tá istá pravica, ktorá až donedávna oslavovala dereguláciu finančného sveta, ktorý toxickými derivátmi nafukoval úverovú bublinu globálnych rozmerov.

Mravné kategórie, ktorými operujú odporcovia pôžičky Grécku, sú v skutočnosti nástrojom k vyvolávaniu nenávisti medzi národmi, ich jazyk je obviňujúci a vo svojej sémantike hlboko negatívny. Jeho záporná energia na celej čiare víťazí nad ťarbavou obranou pozitivistov, ktorí sa zmôžu len na varovania, že mravný radikalizmus je cestou do pekla.

Pamätám si tento jazyk veľmi dobre – pred dvadsiatimi rokmi ho používali českí aj slovenskí nacionalisti a jeho záporná energia viedla k nevyhnutnému rozpadu. Aj vtedy operoval zdanlivo mravnými kategóriami – českí nacionalisti prepočítavali, koľko doplácajú na Slovákov, tí slovenskí zase tvrdili, že Česi zámerne ruinujú slovenskú ekonomiku. Nech nás nemýli zdanlivý fakt, že rozpad Československa bol vlastne úspechom pre oba národy, lebo z pohľadu budúcich dejín to môže vyzerať úplne inak. Česko priviedol pocit oslobodenia sa od Slovákov až do arogantnej ostrovnej mentality, odkiaľ sa celej Európe vysmieva. Slovensko si zasa svoj rozpoznaný osud večnej periférie kompenzuje vzdorom voči Bruselu. Túto zástavu ako prvá hrdo zdvihla Iveta Radičová, ktorá však už po roku vládnutia pripomína skôr týranú ženu než premiérku. Ak to bude spor o euroval, ktorý ju pripraví o funkciu, bude to svojím spôsobom spravodlivý trest za jej naivitu.

Podstatné však je to, že tým istým dynamickým jazykom plným zápornej energie, ktorý pred dvadsiatimi rokmi viedol k rozpadu jedného štátu, hovorí dnes stále viac Európanov. Z toho plynú moje obavy.

Na druhej strane, moje domáce skúsenosti možno neplatia pre Európu ako celok. S pribúdajúcimi analýzami toho, čo nás čaká po bankrote Grécka, sa totiž začína meniť doteraz váhavý jazyk obrancov eura a Európskej únie, stávajú sa nimi dokonca aj tí, ktorí mali k euru a EÚ odstup. Keď týždenník The Economist vo veľkom úvodníku minulý týždeň smutne priznal, že všetky pravdy dávnych kritikov eura sú dnes „irelevantné“, lebo „nechať euro padnúť je oveľa, oveľa horšie“, niečo sa deje. Je možné, obrancovia EÚ nájdu slová, ktoré budú mať dostatok energie, aby prinajmenšom vyrovnali sily so zápornou sémantikou svojich odporcov. Dosť si to želám, bez ohľadu na to, čo o takýchto želaniach hovoria Američania.


Článok vyšiel v denníku Pravda.

[ Zdroj: http://salon.eu.sk/5244/eur%C3%B3pa-na-%C5%BEelanie-esej/ ]

Nepohnem sa

COREY OGILVIE

"Pôvodné video preložil portál osud.cz zameraný na konšpirácie. Obsah zostal nepozmenený. S týmto ani podobnými portálmi sa nestotožňujeme." (pokračovanie nižšie..)

Nižšie uverejňujeme aj rozhovor s autorom. Autor v rozhovore nehovorí o žiadnej konšpirácii, len chcel podľa vlastných slov zobraziť pokrytectvo západných lídrov kážucich o demokracii inde, zatiaľ čo sa porušuje doma.

Ako sám tvrdí, spočiatku si myslel, že okupácia Wall Street by mala mať, tak ako arabské revolúcie, jednu požiadavku, ktorou tam bola demokracia, no ako bude naberať na veľkosti, bude mať aj silnejšie páky na viac požiadaviek.

15. 10. 2011, Bratislava - Julino Bosák

V tom zmätku a požiadavke nehovoriť o socializme a komunizme mi vypadli dôležité vety, tak tu je môj pripravený text v pôvodnej podobe:

Chcel by som upozorniť na jednu vec. Ak hovoríme o tom, že kapitalizmus nie je pre 99%z nás, upozorňujeme na to, že spoločnosť je rozdelená na dve triedy. Ale hoci momentálne stojíme na opačných stranách barikády, našim spoločným nepriateľom je kapitál, ten nás takto rozdeľuje. To jedno percento, ktoré ho má v rukách je svojim spôsobom jeho najväčšou obeťou, ich celý život je odvodený od tejto pozície, v ktorej sa ocitli. Pokiaľ robotník, ktorý ho vytvára, je zotročený fyzicky, kapitalista, ktorý ho vlastní je zotročený aj vo vnútri. Kapitál z nich robí bezcitné, cynické bytosti, ktoré podobne ako kráľ Midas, ktorý v záujme maximalizovania zisku zašiel až tak ďaleko, že si od bohov vypýtal schopnosť všetko, čoho sa dotkne premeniť na zlato, aj títo ľudia sa ocitajú v prázdnom chladnom svete luxusu neschopný skutočne sa dotknúť svojho blížneho, naopak sú ním nútení vykorisťovať ho. Vezmime ich preto medzi seba a osloboďme ich od tejto ťažoby súkromného vlastníctva kapitálu, zmeňme toto nastavenie, v ktorom ľudia slúžia kapitálu a dajme ho naopak do služieb ľudí. Je to v záujme nás všetkých.

Skutočný odkaz Reagana

PETER DREIER | The Nation
Mnoho Američanov pripisuje Reaganovi redukciu veľkosti vlády. V skutočnosti zvýšil vládne výdaje, znížil dane a zmenil Spojené štáty z veriteľskej krajiny na dlžníka. Počas jeho predsedníctva zvýšil Reagan rozpočet armády, zatiaľ čo znížil financovanie domácich programov, ktoré pomohli pracujúcej triede Američanov a chránili spotrebiteľov a životné prostredie. Nie je prekvapením, že ako George H. W. Bush, tak George W. Bush šli v jeho šľapajách.

Keď krajina túto nedeľu začala s oslavou stého výročia narodenia prezidenta Ronalda Reagana – s konferenciami, výstavami v múzeách a mnohými prejavmi – nezabúdajme, že mnoho z vážnych problémov, ktorým dnes Amerika čelí, začalo alebo sa zhoršilo počas úradovania Reagana.

Prečo nenechať Reagana, ktorý zomrel v roku 2004, odpočívať v pokoji? Pretože stále väčší zbor žurnalistov, politikov a učencov používajú tento storočný narodeninový míľnik na prepisovanie histórie a udeľujú Reaganovi status Mount Rushmore jedného z našich najväčších prezidentov.

To sú drísty.

Počas jeho dvoch období v Bielom dome (1981-89) predsedal Reagan rozširujúcemu sa rozdielu medzi bohatými a všetkými ostatnými, poklesu miezd a životných štandardov pre pracujúce rodiny, útoku na odbory ako nástroj na podvihnutie Američanov do strednej triedy, dramatickému zvýšeniu sa chudoby a bezdomovectva, a konsolidácii a deregulácii vo finančnom priemysle, ktoré viedli k súčasnému pádu hypoték, prepadnutiu nákazlivej a vlečúcej sa krízy.

Tieto trendy neboli spôsobené nevyhnutnými spoločenskými a ekonomickými silami. Vyplynuli z Reaganovej politiky a politických rozhodnutí založených na základnej ideológii „ste v tom sami“.

Reagan je častokrát ospevovaný ako „veľký sprostredkovateľ správ“, no to, čo často sprostredkoval boli lži a skreslenosti. Napríklad, počas jeho agitačných prejavov, keď oddane sľuboval vytlačenie sociálneho štátu, Reagan často rozprával príbeh o takzvanej „sociálnej kráľovnej“ v Chicagu, ktorá riadila Cadillac a ukradla od vlády 150 000 dolárov tak, že použila 80 iných mien, 30 adries, tucet kariet sociálneho zabezpečenia a štyroch fiktívnych mŕtvych manželov. Novinári pátrali po tejto „sociálnej podvodníčke“ v nádeji, že ju vyspovedajú a zistili, že neexistuje. No tento falošný obraz „sociálnych podvodníkov“ ostal a pomohol položiť základy pre škrty v programoch, ktoré pomáhali chudobným, vrátane detí.

Reaganov najznámejší výrok –„Vláda nie je riešením našich problémov. Vláda je problémom“- sa stal neoficiálnym sloganom pre nedávne oživenie pravicového extrémizmu. Chvastanie sa Glenna Becka a Rusha Limbaugha, šialenstvo Tea Party, politické idey vyhlasované propagandistickými bandami ako Cato Institute a Heritage Foundation tváriace sa ako think tanky a prevzatie Republikánskej strany jej najkonzervatívnejším krídlom sa rodili počas doby Reagana. Vlastne všetci tvrdili, že realizovali Reaganovu revolúciu.

Čo nám táto revolúcia priniesla?

Mnoho Američanov pripisuje Reaganovi redukciu veľkosti vlády. V skutočnosti zvýšil vládne výdaje, znížil dane a zmenil Spojené štáty z krajiny veriteľa na dlžníka. Počas jeho predsedníctva zvýšil Reagan rozpočet armády, zatiaľ čo znížil financovanie domácich programov, ktoré pomohli pracujúcej triede Američanov a chránili spotrebiteľov a životné prostredie. Nie je prekvapením, že ako George H. W. Bush, tak George W. Bush šli v jeho šľapajách.

No, nanešťastie, to robil i Bill Clinton. Počas svojej prvej kampane na prezidenta Clinton správne pozoroval, že „éra Reagan-Bush povýšila osobný zisk nad štátnymi záväzkami, špecifické záujmy nad spoločným dobrom, bohatstvo a slávu nad prácu a rodinu. 80-te toky predznamenali Zlatú éru chamtivosti a sebeckosti, nezodpovednosti a rozdielov, a prehliadania.“ No o niekoľko rokov neskôr, ako prezident, Clinton vyhlásil, opakujúc Reagana, že „obdobie veľkej vlády skončilo,“ čo uskutočnil znížením sociálnych výhod pre chudobné deti.

Vlastne, najdôležitejším Reaganovým domácim posolstvom je oslabená schopnosť našej vlády robiť si svoju prácu v ochrane rodín, spotrebiteľov, pracujúcich a životného prostredia.

Ako Reagan pozmenil americké poňatie o úlohe vlády? Predtým, ako sa Reagan dostal do úradu, bola už americká verejnosť stále viac skeptická o vláde a politikoch, roztrpčená klamstvami od prezidenta Lyndona Johnsona a Richarda Nixona o Vietnamskej vojne, Nixonovom škandále Watergate a neschopnosti prezidenta Jimmyho Cartera vysporiadať sa s dvojnásobným problémom zvyšovania cien a nezamestnanosti, častokrát nazývaným „stagflácia“. No Reagan –so svojím žoviálnym štýlom, optimizmom a vystupovaním jednoduchých ľudí- spravil z útoku na vládu druh umenia.

A mal dostatok pomoci. Reaganovu éru sprevádzal vzostup dobre namazaného, korporáciami sponzorovaného stroja konzervatívnej propagandy – vrátane think tankov a lobbistických skupín, dotovaných profesúr na univerzitách, právnych advokátskych organizácií, časopisov, a praxí študentov vysokých škôl na prípravu ďalšej generácie – vytvoreného na démonizovanie aktivistickej vlády a oslavovanie neregulovaných trhov. Roky predtým, ako Rush Limbaugh začal so svojim rádiovým duchovným úradom svojim konzervatívnym, veriacim prikyvovačom, Reagan a jeho pravicová ozvena zo snemovne už úradovali.

Reaganovi fanúšici si ho cenia pre obnovenie prosperity krajiny. No akýkoľvek ekonomický rast bol počas Reaganovej éry, prevažne z neho mali výhody tí, čo sa už mali dobre. Rodziel v príjmoch medzi bohatými ao ostatnými sa v Amerike rozšíril. Platy pre priemerného pracujúceho poklesli a miera domového vlastníctva v krajine poklesla. Počas dvoch Reaganových období v Bielom dome bola minimálna mzda zmrazená na 3,35 dolára na hodinu, kým ceny rástli, čo narušilo životný štandard miliónov pracujúcich s nízkymi platmi. Počet ľudí žijúcich pod celoštátnou úrovňou chudoby sa zvýšil z 26.1 milióna v 1979 na 32.7 milióna v 1988. Medzitým sa bohatí stali bohatšími. Na konci desaťročia vlastnilo 1 percento Američanov 39 percent národného bohatstva.

Po podpísaní zákona Garn-St. Germain Depository Institutions v 1982 predsedal Reagan dramatickej deregulácii odvetvia savings-and-loan krajiny. Zákon umožňoval S&L ukončiť svoju závislosť na domácich hypotékach a umožnil bankám poskytovať hypotekárne pôžičky s prispôsobiteľnou hodnotou. S&L začali desať rokov trvajúce orgie špekulácii s nehnuteľnosťami, zlého hospodárenia a podvodu. Priemysel si dopriaval divokú manickú jazdu fúzií, s bankami a S&L hltajúcimi jeden druhú a vytváraním úverov na financovanie nákupných centier, golfových ihrísk, úradných budov a spoluvlastníckych projektov, ktoré nemali žiaden iný finančný zmysel ako zisk rýchlych dolárov.

Keď potom koncom 1980-tych rokov padol prach, stovky S&L a bank zanikli, miliardy dolárov komerčných úverov bolo zbytočných a federálna vláda mala pomôcť vkladateľom, ktorých peniaze vyrabovali špekulátori až do hodnoty cez 130 miliárd dolárov.

Za Reagana sa úloha vlády posunula z dohľadu nad Wall Street a ochrany spotrebiteľov na zmocnenca, ktorý nevidí žiadne zlo, povzbudzujúc banky, aby sa zapájali do nezodpovedných praktík. To bola len prvá kapitola k zosunu k súčasnej finančnej kríze. Veci sa dokonca zhoršili –omnoho zhoršili- desaťročia po tom, ako Reagan opustil úrad. Obaja Bushovia, ako aj Clinton, pokračovali v tom, v čom Reagan prestal, dávajúc bankám a poisťovniam povolenie na vykonanie skazy na spotrebiteľoch a ekonomike. Toto viedlo k nákaze subprimeových pôžičiek a konfiškáciám minulých troch rokov a nákladnému záchrannému balíčku pomoci Wall Street bánk „príliš veľkých na padnutie“.

Reaganova ľahostajnosť k mestským problémom bola povestná. Začiatkom jeho úradovania, na recepcii Bieleho domu, privítal Reagan jediného čiernho člena svojho kabinetu, tajomníka rozvoja mesta a bývania (HUD), Samuela Piercea, slovami: „Ako sa máte, pán starosta? Som rád, že vás spoznávam. Ako sa majú veci vo vašom meste?“

Reagan nielenže nespoznal svojho vlastného tajomníka HUD, nedokázal sa vyrovnať s rastúcim korupčným škandálom na úrade, ktorý vyústil v obžalobu a odsúdenie najvyšších predstaviteľov Reaganovej administratívy za nezákonné riadenie ponuky na podporu bývania politicky prepojeným developerom. Pierce a iní vybavili prídel subvencií na projekty bývania, aby preukázali náklonnosť prispievateľom Reaganovej kampane a lobbistom GOP [Republikánskej strany], takým ako bývalému ministrovi vnútra Jamesovi Wattovi. Našťastie pre Reagana sa „škandál HUD“ neodhalil dovtedy než opustil úrad.

Reagan nebol prvý, kto vynašiel hru „plať, aby si mohol hrať“ alebo otáčajúce sa dvere najvyšších predstaviteľov vlády, z ktorých sa stávali dobre zaplatení lobbisti a vládni dodávatelia. No jeho postoj ruky preč k vládnemu dozoru prispel k prehĺbeniu kultúry korupcie v hlavnom meste štátu.

1980-te roky zažili všetko prenikajúcu rasovú diskrimináciu bánk, agentov s nehnuteľnosťami a pozemkových a nájomných majiteľov, nekontrolovanú Reaganovou administratívou. Komunitné skupiny odhalili donebavolajúce úverové diskriminácie bánk. No Reaganova HUD a ministerstvo spravodlivosti zlyhalo v stíhaní alebo sankcionovaní bánk, ktoré porušili zákon Community Reinvestment, ktorý zakazoval rasovú diskrimináciu pri pôžičkách. Počas tejto doby, zo 40 000 prihlášok bánk žiadajúcich povolenie rozšíriť svoje operácie, zamietli Reaganovi regulátori bánk len osem z nich na základe porušenia regulácií CRA.

Klesajúci fiškálny majetok amerických miest začal počas éry Reagana. Koncom jeho druhého obdobia bola federálna podpora miestnym vládam znížená o 60 percent. Reagan eliminoval všeobecné podielníctvo na príjmoch mestám, škrtol financovanie prác verejných služieb a zamestnanecké kurzy, takmer zničil federálne financované právne služby pre chudobných, zrušil program proti chudobe Community Development Block Grant a zredukoval financovanie verejnej dopravy.

Tieto zníženia mali katastrofálny dopad na mestá s vysokými mierami chudoby a obmedzenými daňovými základmi majetku, z ktorých mnohé záviseli na federálnej pomoci poskytovania základných služieb. V roku 1980 účtovali federálne doláre 22 percent rozpočtov veľkých miest. Koncom druhého Reaganovho obdobia bola federálna pomoc len 6 percent. Dôsledky boli zničujúce pre mestské školy a knižnice, mestské nemocnice a kliniky, a sanitáciu, policajné a požiadne zložky – z ktorých mnohé museli zavrieť. Mnoho miest sa stále nezotavilo z tejto klesajúcej špirály začatej počas prezidentovania Gippera [Gipper je futbalový tréner z filmu Knute Rockne, All American, ktorého Reagan hral ešte ako herec a jeho neskoršia prezývka].

Najdramatickejším škrtom v domácich výdavkoch počas Reaganovej doby bola podpora bývania nízkopríjmových obyvateľov. Počas jeho prvých rokov v úrade, znížil Reagan rozpočet pre verejné bývanie a podpory prenájmov Section 8 [programy podpory nájomného bývania pre cca 3.1 milióna nízkopríjmových domácností] na polovicu. Kongres zmaril tento plán na úplné zúženie podpory federálneho bývania pre chudobných, no dosiahol mnohé z toho, o čo sa snažil. V 1980-tych rokoch sa pomer predpokladaných chudobných, ktorí dostali podporu federálneho bývania podstatne znížil.

Ďalším z Reaganových dedičstiev je prudký nárast bezdomovcov, ktorý sa koncom 1980-tych rokov nafúkol na 600 000 každú danú noc – a 1.2 milióna v priebehu jedného roka [t.j. 600 000 - stálych bezdomovcov a 1 200 000 „občasných“]. Mnohí z toho boli vietnamskí veteráni, deti a prepustení pracujúci.

Začiatkom roku 1984 na „Dobré ráno, Amerika“, sa Reagan obraňoval voči obvineniam z necitlivosti voči chudobným klasickým tvrdením obviňujúcim obeť. Povedal, že „ľudia, ktorí spia na mrežiach... bezdomovci... sú bezdomovcami, môžete povedať, svojou voľbou.“

Od jeho smrti sme po Ronaldovi Reaganovi pomenovali hlavné letisko, mnoho škôl a veľa ulíc. Zrejme teraz, keď oslavujeme storočnicu jeho narodenia, by omnoho vhodnejším uctením si jeho posolstva pre každé americké mesto bolo pomenovať po ňom lavičku v parku –kde každú noc spí aspoň jeden bezdomovec- ako poctu nášmu štyridsiatemu prezidentovi.


4.2.2011

[ Zdroj: http://www.thenation.com/article/158321/reagans-real-legacy ]

Afganistan, ďalší nevypovedaný príbeh

MICHAEL PARENTI
...ak by Washington sám opustil Tarakiho marxistickú vládu vtedy v 1979, „nebolo by žiadnej armády mudžahídov, žiadnej Sovietskej intervencie, žiadnej vojny, ktorá zničila Afganistan, žiadneho Usamu bin Ladina, a žiadnej tragédie 11. septembra.

Barack Obama je zapísaný ako obhájca eskalácie vojny v Afganistane. Predtým, ako klesneme hlbšie do tohto močiara, mali by sme urobiť zadosť tomu, aby sme sa niečo naučili z nedávnej afgánskej histórie a role, ktorú hrali Spojené štáty.

Menej ako mesiac po útokoch z 11. septembra 2001 na Svetové obchodné centrum a Pentagon začali lídri USA totálny vzdušný útok na Afganistan, krajinu údajne ukrývajúcu Usamu bin Ladina a jeho teroristickú organizáciu Al-Kajdá. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi, v 1980, zasiahli USA, aby zastavili sovietsku „inváziu“ tejto krajiny. Dokonca i niektorí vedúci progresívni autori, ktorí majú zvyčajní krtickejší pohľad na politiku USA v zahraničí, brali intervenciu USA voči Sovietmi podporovanej vláde ako „dobrú vec“. Terajší príbeh nie je tak dobrou vecou.

Trocha skutočnej histórie

Od doby feudalizmu ostal pozemkový systém v Afganistane nezmenený, s viac ako 75 percentami zeme vlastnenej veľkými zemepánmi, ktorí tvorili len 3 percantá dedinskej populácie. V polovici 1960-tych rokov sa spojili demokratické revolučné elementy, aby aby vytvorili Ľudovodemokratickú stranu (PDP). V 1973 bol zosadený kráľ, no vláda, ktorá ho nahradili sa ukázala byť autokratickou, zle hospodáriacou, a nepopulárnou. Napokon bola vyhnaná v 1978 po masívnej demonštrácii pred prezidentským palácom, a po tom, ako zasiahli politické frakcie armády na strane demonštrantov.

Vojenskí dôstojníci, ktorí sa ujali, prizvali PDP, any vytvorila novú vládu za vedenia Noor Mohamed Tarakiho, básnika a románopisca. Takto prišla do úradu marxistami vedená koalícia národne demokratických síl. „Bol to úplne pôvodná udalosť. Dokonca ani CIA za to nevinili ZSSR,“ píše John Ryan, vyslúžilý profesor na univerzite vo Winnipegu, ktorý v Afganistane vykonal poľnohospodársky výskumný projekt približne v tom čase.

Tarakiho vláda zlegalizovala odbory, a určili minimálnu mzdu, progresívnu daň z príjmu, kampaň pre gramotnosť, a programy, ktoré dali bežným ľuďom väčší prístup k zdravotnej starostlivosti, bývaniu, a verejnej kanalizácii. Spustili sa začínajúce roľnícke kooperatívy a predpísané znižovanie cien na niektoré kľúčové potraviny.

Vláda taktiež pokračovala v kamapani začatej kráľom na emancipáciu žien od ich dlhoročného kmeňového otroctva. Poskytla verejné vzdelanie pre dievčatá a deti rozličných kmeňov.

Správa v San Francisco Chronicle (17. november 2001) poznamenala, že za Tarakiho režimu bol Kábul „kozmopolitným mestom. V hlavnom este sa zhromažďovli umelci a hipisáci. Ženy študovali poľnohospodárstvo, strojárstvo a obchod na mestskej univerzite. Afgánske ženy zastávali vládne posty – v 1980-tych rokoch bolo sedem ženských členiek parlamentu. Ženy riadili autá, cestovali a chodili na schôdzky. Päťdesiat percent univerzitných študentov boli ženy.“

Tarakiho vláda dala príkaz k vyhubeniu pestovania ópiových makovíc. Dovtedy produkoval Afganistan viac ako 70 percent ópia potrebného pre svetový prísun heroínu. Vláda taktiež zrušila všetky dlhy, ktoré mali farmári, a začala rozvíjať program veľkej pozemkovej reformy. Ryan je presvedčený o tom, že to bola „naozaj populárna vláda a ľudia očakávali budúcnosť s veľkou nádejou.“

No z viacerých miest spoločnosti vzišla vážna opozícia. Feudálni zemepáni sa postavili voči programu pozemkovej reformy, ktorá zasahovala do ich dŕžob. A členovia kmeňa a fundamentalistickí mullahovia sa vehementne stavali proti vládnemu venovaniu sa rodovej rovnosti a vzdelaniu žien a detí.

Kvôli svojím rovnostárskym a kolektivistickým ekonomickým politikám si Tarakiho vláda privodila tiež opozíciu národnej bezpečnosti štátu USA. Takmer okamžite po tom, ako prišla k moci koalícia PDP, spustila CIA, asistovaná Saudskou a Pakistánskou armádou, intervenciu obrovskej šírky do Afganistanu na strane dŕžob zbavených feudálnych pánov, reakcionárskych kmeňových náčelníkov, mulláhov, a pašerákov ópia.

Vysokým úradníkom v Tarakiho vláde bol Hafizulla Amin, o ktorom sa mnohí domnievali, že bol naverbovaný CIA počas viacerých rokov, ktoré strávil v Spojených štátov ako študent. V septembri 1979 sa Amin chopil štátnej moci v ozbrojenom puči. Popravil Tarakiho, zastavil reformy, a zabil, zatvoril, alebo vyhnal tisíce Tartakiho stúpencov pri tom, ako sa priklonil k vytvoreniu fundamentalistického islamského štátu. No do dvohc mesiacov bol zvrhnutý zvyškami PDP spolu s elementami v armáde.

Treba poznamenať, že všetko toto sa stalo pred sovietskou vojenskou intervenciou. Poradca národnej bezpečnosti Zbigniew Brzezinski verejne pripustil –mesiace predtým ako sovietske jednotky vstúpili do krajiny-, že Carterova administratíva dodávala obrovské sumy moslimským extrémistom, aby rozvrátili refromistickú vládu. Časť tejto snahy zahŕňala CIA kryté brutálne útoky mudžahídov proti školám a učiteľom v dedinských oblastiach.

Koncom 1979 poprosila vážne obliehaná vláda PDP Moskvu, aby poslala určitý diel jednotiek na pomoc odvrátenia mudžahídov (islamských guerrilla bojovníkov) a zahraničných žoldnierov, všetkých naverbovaných, financovaných, a dobre ozbrojených CIA. Sovieti už posielali pomoc pre projekty v ťažbe, vzdelaní, poľnohospodárstve, a verejnom zdravotníctve. Rozostavené jednotky predstavovali záväzok omnoho vážnejšieho a politicky nebezpečného druhu. Trebalo opakovaných požiadaviek z Kábulu predtým ako Moskva súhlasila s vojenským zásahom.

Džihád a Taliban, štýl CIA

Sovietska intervencia bola zlatou príležitosťou pre CIA na premenu kmeňového odporu na svätú vojnu, islamský džihád na vyhnanie bezbožných komunistov z Afganistanu. Po rokoch vydali Spojené štáty a Saudská Arábia okolo 40 miliárd dolárov na vojnu v Afganistane. CIA a jeho spojenci naverbovali, dodali, a vytrénovali takmer 100 000 radikálnych mudžahídov zo štyridsiatich krajín vrátane Pakistanu, Saudskej Arábie, Iránu, Alžírska, a samotného Afganistanu. Medzi tými, ktorí na to volanie odpovedali bol rodený Saud, pravicový milionár Usama bin Ladin a jeho zástupy.

Po dlhej a neúspešnej vojne opustili Sovieti krajinu vo februári 1989. Všeobecná predstava je, že marxistická vláda PDP padla hneď po odchode Sovietov. V skutočnosti si uchovala dostatočne populárnu podporu na to, aby pokračovala v boji ďalšie tri roky, prežila Sovietsky zväz samotný o jeden rok.

Na základe prevzatia Afganistanu začali mudžahídy bojovať medzi sebou. Spustošili mestá, terorizovali civilné obyvateľstvo, rabovali, vykonávali masové popravy, zatvorili školy, znásilnili tisíce žien a dievčat, a premenili polovicu Kábulu na kopu trosiek. V roku 2001 hlásilo Amnesty International, že mudžahídy používali sexuálne znásilnenie ako „metódu na zastrašenie porazeného obyvateľstva a odmeňovania vojakov.“

Ovládajúc krajinu gangsterským spôsobom a hľadiac po lukratívnych zdrojoch príjmu, naraidili kmene farmárom sadiť ópiové makovice. Pakistánska ISI, blízky mladší partner CIA, postavila po Afganistane stovky heroínových laboratórií. Do dvoch rokov po príchode CIA sa Pakistánsko-Afgánska hranica stala najväčším producentom heroínu na svete.

Z veľkej časti vytvorení a financovaní CIA sa mudžahídy vybrali pre život po svojom. Stovky z nich sa vrátili domov do Alžírska, Čečenska, Kosova, a Kašmíru, aby pokračovali v teroristických útokoch v Aláhovom mene proti dodávateľom sekulárneho „úpadku“.

V samotnom Afganistane si v 1995 extrémistický kmeň sunnitského islamu nazvaný Taliban –silen financovaný a radený ISI a CIA a s podporou islamských politických strán v Pakistane- prebojoval svoju cestu k moci, prevzal väčšinu krajiny, a privábil mnoho kmeňových náčelníkov hrozbami a úplatkami do svojej ohrady.

Taliban prisľúbil ukončiť frakčné boje a lúpežné prepadávanie, ktoré boli známkou mudžahídov. Podozriví vrahovia a špióni boli mesačne popravovaní na športových štadiónoch, a tým, ktorí boli obvinení z lúpeže bola odseknutá previnilá ruka. Taliban odsúdil formy „nemorálnosti“, ktoré zahrnovali predmanželský sex, cudzoložstvo a homosexualitu. Taktiež zakázali všetku hudbu, divadlo, knižnice, literatúru, sekulárne vzdelanie, a mnoho z vedeckého výskumu.

Taliban rozpútal náboženskú vládu teroru, zavádzajúc ešte striktnejšiu interpretáciu moslimského zákona aká bola užívaná väčšinou kňažstva Kábulu. Všetci muži museli nosiť nezastrihnuté brady a ženy museli nosiť burky, ktoré ich zakrývali od hlavy k päte, vrátane ich tvárí. S osobami, ktoré nezareagovali dostatočne rýchlo bolo okamžite zakročené a vážne potrestané ministerstvom mravnosti. Žena, ktorá ušla z nactiutŕhajúceho domova alebo oznámila manželské týranie bola sama hrozne zbičovaná teokratickými autoritami. Ženy boli postavené mimo zákona zo spoločenského života, boli zbavené väčšiny podôb zdravotnej starostlivosti, boli im znemožnené všetky stupne vzdelania, a akákoľvek príležitosť pracovať mimo domova. Ženy, ktoré boli považované za „nemorálne“ boli ukameňované na smrť alebo upálené zaživa.

Nič z toho nepôsobilo lídrom vo Washingtone väčšie starosti, o ktorých bolo známe, že s Talibanom vychádzajú dobre. Nedávno, v 1999, platila vláda USA celkovú ročnú mzdu každého jedného úradníka Talibanskej vlády (SF Chronicle, 10/2/2001). Až do októbra 2001, kedy prezident George W. Bush musel sústrediť verejnú mienku za jeho bombardovacou kampaňou v Afganistane, verejne nedosudzoval útlak žien Talibanom. Jeho žena, Laura Bushová, sa za noc objavila ako plne rozkvitnutá feministka, aby na spoločnú adresu predniesla popis niektorých neprávností páchaných voči afgánskym ženám.

Ak je o Talibane možné povedať niečo pozitívne, je to, že zastavili mnoho z rabovania, znásilňovania, a náhodného zabíjania, ktoré mudžahídy praktikovali na bežnej báze. V roku 2000 autority Talibanu tiež vykorenili pestovanie ópiových makovíc po celej oblasti pod ich správou, snahu súdenú Medzinárodným programom kontroly drog USA ako takmer úplne úspešnú. So zvrhnutím Talibanu a západom vybratou vládou mudžahídov znovu zavedenou v Kábule v decembri 2001, sa produkcia ópiových makovíc v Afganistane dramaticky zvýšila.

Roky vojny, ktoré nasledovali, vzali desiatky tisícok Afgánskych životov. Spolu s tými zabitými strelami s plochou dráhou letu, bombardérmi Stealth, Tomahawkami, rozbuškami, a pozemnými mínami sú tu tí, ktorí neustále zomierajú od hladu, chladu, kvôli tomu, že sú bez prístrešku, a nedostatku vody.

Svätá križiacka výprava za ropou a plynom

Zatiaľ čo tvrdia, že bojujú s terorizmom, našli lídri USA ďalšie pôsobivé, no menej propagované dôvody pre hlbší vpád do Afganistanu. Stredoázijský región je bohatý na zásoby ropy a plynu. Dekádu pred 9/11 uviedol časopis Time (18. marec 1991), že elity americkej politiky uvažovali o vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii. Objavenie rozsiahlych zásob ropy a plynu v Kazachstane a Turkmenistane poskytlo návnadu, kým rozpad ZSSR odstránil jednu z hlavných bariér proti snahe agresívnej intervencionistickej politiky v tejto časti sveta.

Ropné spoločnosti USA dostali práva na asi 75 percent týchto rezerv. Hlavným problémom bolo, ako prepraviť ropu a plyn z tohto od mora odrezaného regiónu. Predstavitelia USA boli proti použitiu ruského potrubia či najpriamejšiu cestu cez Irán do Perzského zálivu. Namiesto toho, oni a korporátni ropní dodávatelia objavili viacero alternatívnych potrubných ciest, cez Azerbajdžán a Turecko do Stredozemného mora alebo cez Čínu do Tichého oceánu.

Cesta, ktorá zaujal Unocal, ropnú spoločnosť založenú v USA, šla cez Afganistan a Pakistan do Indického oceánu. Intenzívne vyjednávania, do ktorých sa Unocal pustil s režimom Talibanu, ostali nevyriešené do roku 1998, kedy argentínska spoločnosť uzavrela konkurenčný návrh pre potrubie. Bushova vojna proti Talibanu opäť vznietila nádeje UNOCAL-u na obdržanie hlavného kúsku z tejto akcie.

Dostatočne zaujímavé je, že ani Clintonova, ani Bushova administratíva nikdy nedala Afganistan na oficiálny zoznam ministerstva zahraničných vecí štátov obvinených z podporovania terorizmu, navzdory potvrdenej prítomnosti Usamu bin Ladina ako hosťa vlády Talibanu. Takýto popis „darebáckeho štátu“ by spravil nemožným pre americkú ropnú alebo stavebnú spoločnosť podpísať dohodu s Kábulom na potrubie do ropných a plynových polí Strednej Ázie.

Stručne, už v predstihu útokov 9/11 vykonala vláda USA prípravy, aby žalovala Taliban a vytvorila v Kábule vyhovujúci režim a priamu vojenskú prítomnosť USA v Strednej Ázii. Útoky 9/11 poskytli perfektný stimul, vyplašením americkej verejnej mienky a zdráhajúcich sa spojencov na podporu vojenskej intervencie.

Je možné súhlasiť s Johnom Ryanom, ktorý tvrdil, že ak by Washington sám opustil Tarakiho marxistickú vládu vtedy v 1979, „nebolo by žiadnej armády mudžahídov, žiadnej Sovietskej intervencie, žiadnej vojny, ktorá zničila Afganistan, žiadneho Usamu bin Ladina, a žiadnej tragédie 11. septembra.“ No takto by sa od Washingtonu žiadalo príliš veľa, aby opustili kľudnú a progresívnu ľavicovú vládu, ktorá organizovala spoločenský kapitál okolo spoločných potrieb verejnosti skôr než súkromnú akumuláciu.

Intervencia USA v Afganistane sa ukázala ako nie veľmi odlišná od intervencie USA v Kambodži, Angole, Mozambiku, Etiópii, Nikaragui, Grenade, Paname, a inde. Mala rovnaký zámer predísť rovnostárskej spoločenskej zmene, a rovnaký dopad zvrhnutia ekonomicky reformistickej vlády. Vo všetkých týchto ohľadoch priniesla intervencia do prevahy spiatočnícke prvky, ponechala ekonomiku v troskách, a neľútostne zmárnila mnoho nevinných životov.

Vojna proti Afganistanu, sklonenej, ochudobnelej krajine, je v oficiálnych kruhoch USA naďalej vykresľovaná ako udatná krížová výprava proti terorizmu. Ak ňou niekedy bola, bola tiež prostriedkom k ďalším veciam: zničeniu ľavicového revolučného spoločenského poriadku, nadobudnutiu zisk prinášajúcej kontroly nad jednou z najrozsiahlejších nenapichnutých zásob zmenšujúcich sa zdrojov fosílnych palív Zeme, a vysadením základní USA a vojenskej sily USA do opäť ďalšieho regiónu sveta.

Pred týmto všetkým vyznieva Obamovo volanie po zmene ako prázdne.


[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/afghanistan%20story%20untold.html ]

Text zatiaľ neexistujúcej piesne

Zdalo sa, že sme si zvykli
na denné správy, smetie, vraždy
drogy, vojny, politickú frašku
i vidieť nahú celebritu
všetko zaliate v coca cole
dáte si kečup, dávku riadnu
či dvojitú?

Potom cvak, umyť zuby a spať
ráno vstať, do práce s prázdnym pohľadom
večer zaspať v ohni
zatiaľ zadným dvorom muži v čiernom
v bielych košeliach s kravatou
rabujú naše úspory, berú budúcnosť,
vzdelanie, zdravie a postupne i celý dom.
Bezsenné noci a blúznenie cez deň
o slobode a demokracii, veď tak nás to učili.

Keď nás okrádajú je to biznis,
keď sa bránime je to násilie
je čas spojiť sa
kedy keď nie teraz, kedy, keď nie tu?
Pre túto planétu,
pre ľudí, všetkých bez rozdielu.

Hnev je darom,
až keď ráno vstaneš s holým zadkom
v štvrti bez vody s hučiacimi sirénami
zobudiš sa z denného snenia?
Nie, nebudem sa prizerať
ako mi niekto šliape po právach
a mrzačí mi bratov a sestry,
toto sa deje nám všetkým
kapitál v jeho šialenej jazde
naprieč kontinentami
necháva len spálenú zem a slzy.

Povedz aj ty
nie
nech sa skončí to denné snenie
sme jedno ľudstvo
rovný s rovným
niet dôvodu na rozdiely,
ktoré jednému dajú jachtu,
aby druhý jedol trávu
a ten s diamantovou protézou
sa nám smial a rozprával o škrtení opaskov.
Chceš byť človekom, či obyčajný diamant?

Sme lekári, študenti, učitelia, umelci
či nezamestnaní
spojme sa
sme bieli, čierni, žltí, či červení
spojme sa
sme hetero, bi, či homosexuáli
spojme sa
sme kresťania, budhisti, moslimovia
spojme sa

za rovnosť medzi ľuďmi
proti kapitálu v kokpite,
ktorý uniesol lietadlo,
v ktorom všetci sedíme,
čo s tým spravíme?

Každý podľa svojich schopností,
každému podľa jeho potrieb.
Za skutočnú demokraciu a slobodu
Nie moci kapitálu
áno spoločnému.
Venceremos

Prebiehajúca revolúcia na Islande

DEENA STRYKER | Daily Kos
Gréckym ľuďom bolo povedané, že privatizácia ich verejného sektora je jediným riešením. A tí z Talianska, Španielska a Portugalska čelia rovnakej hrozbe. Mali by sa pozrieť na Island. Odmietnuť sa podriadiť zahraničným záujmom, čo malá krajina vyhlásila nahlas a zreteľne, že ľudia sú suverénni.

Príbeh o prebiehajúcej revolúcii v programe talianského rádia je úžasným príkladom toho, ako málo nám naše médiá hovoria o zvyšku sveta. Američania si možno pamätajú, že na začiatku finančnej kríze 2008 Island doslova zbankrotoval. Dôvody boli spomenuté iba mimochodom, a odvtedy upadol tento málo známy člen Európskej únie do zabudnutia.

Ako jedna za druhou európske krajiny zlyhávajú alebo riskujú pád, ohrozujúc euro, s dopadmi na celý svet, je poslednou vecou, ktorú by súčasné mocnosti je, aby sa Island stal príkladom. Tu je dôvod prečo:

Päť rokov po čisto neoliberálnom režime spravilo z Islandu (populácia 320 tisíc, bez armády) jednu z najbohatších krajín na svete. V roku 2003 boli všetky banky krajiny sprivatizované, a v snahe pritiahnuť zahraničných investorov ponúkli online banking, ktorého minimálne náklady im dovolili ponúknuť relatívne vysokú mieru návratu tržby. Účty, nazvané IceSave, prilákali mnoho anglických a holandských malých investorov. No ako investície rástli, stalo sa to isté so zahraničným dlhom bánk. V roku 2003 sa islandský dlh rovnal 200-násobku jeho HDP, no v roku 2007 to bolo 900 percent. Svetová finančná kríza v roku 2008 bola ranou z milosti [coup de grace]. Tri hlavné islandské banky, Landbanki, Kaupthing a Glitnir, šli hore pupkom a boli znárodnené , kým Kroner stratil 85% svojej hodnoty s ohľadom na euro. Na konci roka vyhlásil Island bankrot.

Na rozdiel od toho, čo bolo možné očakávať skončila kríza opätovným nadobudnutím suverénnych práv Islanďanov, prostredníctvom procesu priamej participatívnej demokracie, ktorá následne viedla k novej Ústave. Ale len po veľkej bolesti.

Geir Haarde, premiér sociálno-demokratickej koaličnej vlády, vyjednal dvamiliónstotisíc dolárovú pôžičku, ku ktorej škandinávske krajiny pridali ďalších dva a pol milióna. No zahraničná finančná obec tlačila na Island, aby zaviedol drastické opatrenia. MMF a Európska únia chceli prevziať jeho dlh, tvrdiac, že toto bol jediný spôsob pre krajinu splatiť Holandsku a Veľkej Británii, ktoré sľúbili odškodniť svojich občanov.

Protesty a nepokoje pokračovali a následne prinútili vládu odstúpiť. Voľby boli preložené na apríl 2009, vedúc k ľavicovej koalícii, ktorá zamietla neoliberálny ekonomický systém, no okamžite k svojim požiadavkám pridala, že Island splatí celých tri a pol milióna euro. To si žiadalo, aby každý obyvateľ Islandu zaplatil 100 euro mesačne (alebo asi 130 dolárov) po pätnásť rokov, pri 5,5% úroku, aby splatili dlh spôsobený súkromnou stranou zoči-voči iným súkromným stranám. Bola to táto maličkosť, ktorá sobovi zlomila chrbát.

To, čo sa stalo neskôr, nebolo zvyčajné. Presvedčenie, že občania majú zaplatiť za chyby finančného monopolu, že celý národ musí byť zdanený, aby splatil privátne dlhy bolo otrasené, zmenilo vzťah medzi občanmi a ich politickými inštitúciami a následne priviedlo islandských lídrov na stranu svojich voličov. Hlava štátu, Olafur Ragnar Grimsson, odmietol podpísať zákon, ktorý by spravil islandských občanov zodpovednými za dlhy svojich bankárov, a prijal požiadavku o referendum.

Samozrejme, medzinárodná obec iba zvýšila tlak na Island. Veľká Británia a Holandsko hrozila krajnými represáliami, ktoré by izolovali krajinu. Keď šli Islanďania voliť, hrozili zahraniční bankári zablokovaním akejkoľvek pomoci od MMF. Britská vláda hrozila zmrazením úsporných a transakčných účtov Islanďanov. Ako povedal Grimsson: „Bolo nám povedané, že ak odmietneme podmienky medzinárodnej obce, staneme sa Kubou Severu. No ak by sme to akceptovali, stali by sme sa Haiti Severu.“ (Koľkokrát som písala o tom, že keď Kubánci vidia zúfalý stav svojho suseda, Haiti, považujú sa za šťastných.)

V marcovom referende 2010 volilo 93% proti splateniu dlhu. MMF okamžite zmrazil svoju pôžičku. No revolúcia (i keď sa o nej v USA nevysielalo) nebola zastrašená. S podporou rozzúrených občanov spustila vláda občianske a trestné vyšetrovanie tých zodpovedných za finančnú krízu. Interpol vydal medzinárodný zatykač na exprezidenta Kaupthing, Sigurdur Einarssona, keď iní bankári, ktorí sa podieľali na krachu, ušli z krajiny.

No Islanďania sa tu nezastavili: rozhodli sa načrtnúť novú ústavu, ktorá by oslobodila krajinu od prehnanej moci medzinárodných financií a virtuálnych peňazí. (Tá, ktorá sa používala bola napísaná v čase, keď Island získal nezávislosť od Dánska, v 1918, jediný rozdiel s dánskou ústavou bol, že slovo ´prezident´ nahradilo slovo ´kráľ´.)

Na napísanie novej ústavy si ľudia z Islandu zvolili dvadsaťpäť občanov z 522 dospelých, ktorí nepatrili k žiadnej politickej strane, no boli odporučení aspoň tridsiatimi občanmi. Tento dokument nebol prácou hŕstky politikov, ale bol spísaný na internete. Stretnutia jeho splnomocnencov sú vysielané on-line, a občania môžu posielať sovje komentáre a návrhy, a byť tak svedkami toho, ako dokument naberá tvar. Ústava, ktorá následne vyvstane z tohoto procesu participatívnej demokracie, bude podrobená parlamentu na schválenie po ďalších voľbách.

Niektorí čitatelia si pamätajú, že poľnohospodársky kolaps v deviatom storočí na Islandevystupoval v knihe Jareda Diamonda s rovnakým menom. Dnes sa krajina zotavuje zo svojho finančného kolapsu spôsobom presne opačným ako ten, ktorý bol všeobecne považovaný za nevyhnuteľný, ako to včera potvrdila nová hlava MMF, Christine Lagarde po Fareedovi Zakariovi. Gréckym ľuďom bolo povedané, že privatizácia ich verejného sektora je jediným riešením. A tí z Talianska, Španielska a Portugalska čelia rovnakej hrozbe.

Mali by sa pozrieť na Island. Odmietnuť sa podriadiť zahraničným záujmom, čo malá krajina vyhlásila nahlas a zreteľne, že ľudia sú suverénni.

To je dôvod prečo to viac nie je v správach.


[ Zdroj: http://www.dailykos.com/story/2011/08/01/1001662/-Icelands-On-going-Revolution ]