Doktrína šoku

NAOMI KLEIN

film sa dá stiahnuť tu: Doktrína šoku (vimeo.com) (treba byť prihlásený na vimeo.com, vpravo dole sú informácie o avi súbore a linka na stiahnutie "Download this video" kliknite pravým tlačítkom a uložiť)

Slovenské titulky nájdete tu: titulky.com

Film je založený na prednáškach a knihe Naomi Kleinovej The Shock Doctrine (Doktrína šoku), v ktorých vysvetľuje spôsob, akým sa po svete "darí" zavádzať neoliberálne politicko-ekonomické modely odvodené od Miltona Friedmana a "Chicago boys" (Čikágskych chlapcov). Keďže ľudia ich sami od seba nevítajú, je nutné krajinu rozvrátiť. A v chaose, keď má každý starosť o vlastné prežitie sa začne s "nevyhnutnými reformami" presunu verejného majetku do rúk súkromných. Film ukazuje príklady z Čile, Argentíny, Sovietskeho zväzu a bývalého socialistického bloku, Anglicka, Afganistanu a Iraku. Aby táto metóda fungovala, potrebuje aby sme si jej neboli vedomí. Takže, berte tento film na vedomie!

Nedržte huby ani krok! Vydržte!

M. GRAMBLIČKOVÁ, J. ZAMKOVSKÝ | priateliazeme.sk

DECEMBER 2011: Stanovisko Priateľov Zeme-CEPA k iniciatíve lekárov za zachovanie systému verejného zdravotníctva - odpor lekárov proti privatizácii zdravotníctva je najsilnejší prejav autentickej občianskej spoločnosti na Slovensku od pádu komunizmu.

Priatelia lekári!

Vládna moc, ktorej čelíte, vás možno prevalcuje. Bežní diváci vášho sporu s mocenskými elitami, idiotizovaní masívnou propagandou, ktorej tempu, úrovni ani rozsahu vy nechcete a ani nemôžete konkurovať, vás možno dočasne zatratia. Oproti bežným sporom občanov s mocou ste do tohto boja vy vsadili aj svoju profesionálnu budúcnosť a ak prehráte, prídete o prácu a časť z vás zrejme aj o domov.

V autobusoch budete počúvať táranie bezmocných a vyšťavených ľudí vracajúcich sa zo šícht v súkromných firmách, ktoré sú ekonomicky silnejšie než celý štát a ktoré držia v šachu jeho ekonomiku práve vďaka subvenciám, o ktorých sa nehovorí ani nepíše a ktoré im táto istá vláda bezostyšne sype, kradnúc až po dno z rozpočtov všade tam, kde sa formujú základy kultúrnosti, vzdelanosti, šťastia a zdravia spoločnosti. Na istý čas sa práve vaši pacienti postavia do prvých línií proti vám, nemajúc ani tušenia o tom, o čo sa bojuje.

To ale nie je nič nové pod slnkom. Mocní to robili vždy, za boľševikov aj teraz. A robia to všade. Väčšinou dočasne úspešne. Ani algoritmus rozkladania a pacifikácie občianskeho odporu sa oproti minulosti príliš nemenil. Poznáte to – tento krát ho učebnicovo uplatnili na vás. Keďže od zmeny režimu narazila moc vo vašom prípade na najsilnejší odpor, chce použiť najsilnejšie páky. Možno vás za chvíľu do špitálov predvedú policajti...

Lenže sú limity, ktoré platia univerzálne. Odolajú akejkoľvek arogancii, hlúposti, sile a bohatstvu. Mocní – ak sú dostatočne hlúpi a hryzú tupo ďalej – si na nich vždy vyrazia zuby. Myslíme si, že práve teraz môžeme vďaka vám tento scenár sledovať v priamom prenose. Chceme vám dať nahlas vedieť, že ho sledujeme pozorne, že vám držíme palce a že si váš boj hlboko vážime. V morálnej žumpe, ktorú vám kope dožívajúci mocenský aparát, poctivejší historici nepochybne raz identifikujú zvyšky tých, ktorí tento cirkus platili alebo prevádzkovali.

Ešte tri veci chceme, aby ste vedeli. Po prvé, tento list nepíšeme vláde, naivní nie sme. Iba jej ho posielame na vedomie, bez akýchkoľvek očakávaní.

Po druhé, váš boj – ak sa spor prenesie aj do obdobia po predčasných voľbách – budeme sledovať ďalej. Veríme, že vaše požiadavky sú úplne nezávislé od straníckych farieb ministrov a ich finančných sponzorov a že váš nekompromisný postoj sa v ničom nezmení po zmene vlády.

Po tretie, aj keď je smutné, že vás „rozvinutá občianska spoločnosť na Slovensku“ (o ktorej už u nás armády analytikov napísali stovky kníh, brožúr a najrôznejších správ pre donorov) otvorene a jednoznačne nepodporila, je dobré, že sa postupne kryštalizuje aj tento spoločenský segment. Vaše principiálne a koordinované vystúpenie na ochranu verejného záujmu v zdravotníctve proti predátorským privatizérom a za vytvorenie dôstojných pracovných podmienok lekárov urobilo práve zo stavu lekárov pevný oporný bod autentickej občianskej spoločnosti na Slovensku. Dávate výborný príklad sestrám, učiteľom a vedcom. To nie je málo!


V Banskej Bystrici, 28. novembra 2011



Za Priateľov Zeme-CEPA:

Magdaléna Grambličková, výkonná riaditeľka
Juraj Zamkovský, programový riaditeľ

zdroj: priateliazeme.sk

Nepolapiteľný Žižek v Prahe

Film o kubánskom revolučnom filmárovi Santiago Álvarezovi

TRAVIS WILKERSON


Travis Wilkerson - “Accerlerated Under-Development” (Zrýchlený podvývoj)

Film kanadského dokumentaristu Travisa Wilkersona o radikálnom kubánskom režisérovi Santiago Álvarezovi, avantgardnom filmárovi v službách revolúcie a vášnivom organizátorovi filmovej propagandy, ktorý v 60-tych rokoch minulého storočia vytvoril experimentálnu, osobnú a poetickú formu spravodajského pamfletu.

Prečo Occupy Wall Street neustane v boji

KALLE LASN, MICAH WHITE | Washington Post
Tento druh vojenského duševného postoja a násilnej reakcie na nenásilných protestujúcich nedáva zmysel. Nefungovalo to na Strednom Východe, a rovnako to nebude fungovať ani v Amerike. To je výsledok... nemôžete zaútočiť na vlastnú mládež a mať s tým úspech.

Occupy sa zrodilo, pretože ľudia cítili, že naša krajina a naša ekonomika ide strmo zlým smerom; že Amerika sa zmenila na druh korporátneho, oligarchického štátu, na "korpokraciu"; a, áno, to, čo je potrebné, je zmena režimu - tahrirská chvíľa pravdy v Amerike.

Vzácne kúzlo Occupy Wall Street k tomu po niekoľko týždňov smerovalo. Neustupovali sme, tvrdošíjne sme sa pridržiavali gandhiovských, nenásilných ciest a oslepovali cynický svet optimizmom, našim kamarátstvom a našim odhodlaním vypracovať si cestu vpred. bol to vášnivý, sľubný, demokratický vzostup. každý, kto vkročil do Zuccotti parku bol okamžite uchvátený idealizmom mladých. Pozorovatelia nášho procesu priamej demokracie boli vtiahnutí a stali sa politicky angažovanými participantmi našich verejných zhromaždení. Len so záväzkom k na súhlase založenej transparentnosti, mihajúcimi sa prstami značiacimi súhlas, "skúškami mikrofónov", ktoré umocňovali naše hlasy, étosom vzájomného rešpektu a nádeje pre budúcnosť, zapálil Occupy moment globálnej demokracie.

Do polovičky októbra sa udiali okupácie v 1000 mestách po celom svete. Stovky tisícok z nás, prevažne mladých ľudí, sa odrazu rozkmitali životom, politicky sa angažovali a žili bez zabitého času spôsobom, aký svet nevidel od roku 1968. To bol rok kedy povstanie Latinskej štvrti Paríža náhle explodovalo v mestách a areáloch škôl po celom svete. Rýchlosť hnutia šíriaceho sa ako vírus podivne pripomínala verejné zhromaždenia odrážajúce sa po svete zo Zuccottiho parku. No zatiaľ čo sme v 1968 stratili vlákno a hnutie zvädlo, by práve tentokrát mohli byť tieto horizontálne, otvorené spôsoby rovného s rovným internetovo inteligentnej generácie, žijúcej v omnoho nebezpečnejšej dobe viacnásobných, synergických kríz, schopné uspieť.

Prečo Bloomberg neprišiel k nám, aby sa s nami porozprával? Alebo generálny riaditeľ Goldman Sachs, Lloyd Blankfein? Prečo prezident Obama neocenil protestujúcich - prevažne ľudí, ktorí ho volili - a nepridal sa k nim v ich vytvorených radniciach? Aké obrovské gesto by to bolo. Ako to, že sú naši politickí lídri tak izolovaní, naša diskusia tak strnulá? Prečo sa americká mocenská elita nezapája spolu s mladými našej zeme?

Namiesto toho stáli stranou, ignorovali nás a priali si nás odohnať. Chceli sme tahrirskú chvíľu, Americkú jar, novú víziu budúcnosti, a oni na nás zaútočili v Zuccottiho parku uprostred noci.

Bloombergov nájazd bol zrealizovaný s vojenskou presnosťou. Prekvapivý útok začal o 1:00 ráno s mediálnym výpadkom. Táborisko bolo obklopené políciou proti nepokojom, preverení mainstreamoví novinári, ktorí sa pokúsili preniknúť dovnútra, boli vytlačení alebo zatknutí, a vzdušný priestor bol pre spravodajské helikoptéry uzatvorený. Neskôr nasledovala škvrna slzného plynu; buldozér; konfiškácia alebo deštrukcia všetkého v parku, vrátane 5000 kníh; nad 150 zatknutí; a nasadenie akustického zariadenia s vysokým dosluchom, neslávneho "zvukového dela", najlepšie
známeho pre svoje vojenské použitie v Iraku.

Keď v Tunisku povstala mládež, aby požadovala zmenu, Ben Ali sa im vysmial. Keď okupovali Tahrirské námestie, utiekal sa Mubarak k paternalizmu a záplave násilia. V Sýrii strieľali Assadove jednotky denne do davu. Tento druh vojenského duševného
postoja a násilnej reakcie na nenásilných protestujúcich nedáva zmysel. Nefungovalo to na Strednom Východe, a rovnako to nebude fungovať ani v Amerike. To je výsledok...
nemôžete zaútočiť na vlastnú mládež a mať s tým úspech.

Bloombergov prepad údernými oddielmi vystužil naše odhodlanie a uviedol novú fázu nášho hnutia. Ľudové zhromaždenia budú pokračovať s alebo bez zimnými táboriskami. Novým bude len výrazná eskalácia prekvapivých, hravých, precíznych narušení - flash moby v špičke, okupácie bánk, "okupácie námestí" a protivné divadlá. A uvidíme i vyvstávať jasne artikulované požiadavky, medzi nimi "Robin Hoodovu daň" na všetky finančné transakcie a menové obchody; zákaz vysokofrekvenčného "bleskového" obchodovania; znovuzavedenie Glass-Steagallovho zákona na opätovné oddelenie bankovníctva od komerčného bankovníctva; ústavný dodatok na odvolanie korporátnej osobnosti a zrušenie Citizens United; smerovanie k trhovému nastavaniu "skutočných nákladov", v ktorom cena každého produktu bude odrážať ekologické náklady na jeho produkciu a použitie; a s trochou šťastia, možno i zrodenie novej, ľavicovo-pravicovej hybridnej politickej strany, ktorá posunie Ameriku za výber minulosti medzi Colou a Pepsi.

V tejto vnútornej, šikovnej, bojovne nenásilnej fáze nášho pochodu k skutočnej demokracii sa budeme "vznášať ako motýľ a pichať ako včela". Budeme sa znova zoskupovať, hojiť si rany, diskutovať a zosieťovávať celú zimu. Vytvoríme impulz pre mnohotvárny protiútok keď budú ďalšiu jar kvitnúť krokusy.


[ Zdroj: http://www.washingtonpost.com/opinions/why-occupy-wall-street-will-keep-up-the-fight/2011/11/17/gIQAn5RJZN_story_1.html ]

Touha vidět oběšence

ONDŘEJ SLAČÁLEK | Deník Referendum

V posledním čísle týdeníku Respekt vyšel velký profilový článek o Gustávu Husákovi s dvojsmyslným titulkem Prezident, který měl viset. Vypovídá to mnohé o prestižním českém týdeníku i o schopnosti jeho redaktorů chápat minulost.

Na obálce posledního čísla Respektu čteme na adresu Gustáva Husáka palcový titulek: Prezident, který měl viset. Co o sobě říká tímto sloganem týdeník, který se ve svém redakčním rukopisu snaží spojovat přímočarost s nadsázkou?

Působí to, jako kdyby se Respekt rozhodl konkurovat Reflexu. Nemůže či nechce si ovšem dovolit stejnou míru sprostoty vůči živým, a proto obrací o to větší agresi vůči mrtvým. Skandalizující, černobílé vidění se rozhodl obrátit k minulosti, emotivně mobilizovat nás nemají, jako v případě Reflexu, „muslimská hrozba“ či feministické, ekologické a jiné levičácké nebezpečí. Emočně angažovat a řešit otázky života a smrti máme u příležitosti výročí.

Odepřeli nám krev
Samozřejmě, slova o věšení lze brát jako nadsázku či dvojsmysl (Husák „měl viset“ i v tom smyslu, že se stal obětí politického procesu v padesátých letech). Jenže komentář Marka Švehly, končící výrokem, že si Husák „nezasloužil tu klidnou smrt v ústraní, jaká ho potkala v listopadu 1991“ dovysvětluje titulek až příliš jasně. Ani komentář, ani životopisný profil Petra Třešňáka nedávají prostor pro jiné vysvětlení, než je to, které se nabízí: Husák si podle nich zasloužil popravu. Respekt tím začal připomínat týdeník Republika neblahé paměti. I tam se ostatně nejmrazivější výroky kamuflovaly jako nadsázka či dvojsmysl – vzpomeňme na humoristickou rubriku poslance Krejsy. Něco se řeklo, zároveň jako by neřeklo, ale už to bylo venku…

Jakkoli to autoři nikde nerozvádějí, jejich heslo je možná dosud nejjasnějším a nejmrazivějším překladem hesel vyrovnání s minulostí či nedokončené revoluce do konkrétního jazyka. Žádné zdržovačky s pravdou a láskou, tady se to říká natvrdo: chtěli jsme vidět krev – anebo aspoň předsmrtné křeče, tělo zmítající se v oprátce. Naší frustraci bylo upřeno kompenzační násilí. Nebylo nám dovoleno zabít nenáviděného otce, jehož patriarchální figura s tvrdými rysy na nás shlížela z každé školní třídy, z každého úřadu. Nechali jsme jej zemřít přirozenou smrtí, naše strázně s jeho autoritou nebyly vykoupeny jeho utrpením. I proto budeme nejspíše navždy agresivními neurotiky, odepřenou popravu budeme kompenzovat agresí ke všemu, co bychom mohli vnímat jako nepřátelské.

Vláda našinců
Patrně nejčastější figurou antikomunistů je symetrizace nacismu a komunismu. Ta pro ně má lokalizační funkci – přiřazuje komunismus na správné dějinné místo, bok po boku odsouzené a nepřijatelné ideologie nacistů. V komentáři Marka Švehly má tato symetrizace nezastupitelné místo – a zároveň až groteskní rozměry. Normalizační Husák je pro autora článku „vůdcem kolaborantského režimu, jakýmsi druhým protektorem vyslaným tentokrát nikoli z Berlína, ale z Moskvy“.

Moskva nebo Berlín, nacistický protektorát nebo normalizace, statisíce mrtvých a režim teroru či režim mnohem omezenějšího útlaku, který zavraždil několik jednotlivců – vše je jedno, vše se slije v obrazu neomezeného Zla. Zatímco některé zločiny stalinismu či maoismu srovnání s nacistickými zločiny snesou (což nijak neospravedlňuje paušální srovnávání nacismu a „komunismu“), srovnání nacistického protektorátu a husákovské normalizace je ve svém důsledku tak neuvěřitelnou bagatelizací prvního z nich, že nad tím zůstává až rozum stát. Zapomněl snad autor na genocidu českých Židů a Romů, na masakr Lidic a hromadné popravy odpůrců?

Stálo by jen za poznámku na okraj, že autor článku nepochopil význam slova protektor, jímž šermuje. Protektory za druhé světové války byli říšští Němci, vyslaní k dohledu nad „vůdci kolaborantského režimu“, nikoli tito „vůdci“. Možná jde jen o drobné historické opomenutí, které by znamenalo pouze to, že redaktoři Respektu nevědí, co mluví (což je mezi českými novináři situace natolik běžné, že nedává smysl se nad ní pozastavovat). Možná ale, že toto opomenutí bylo symptomatické – Husák je v textech vnímán jako „cizí“ i v tom smyslu, že se připomíná jeho snaha připojit za druhé světové války Slovensko k SSSR a normalizační režim se absurdně vydává za „realizaci“ tohoto jeho snu“.

Tímto odkazem k „cizosti“ Husáka text navazuje na autory nediskutovanou, ale velmi podstatnou součást české „paměti Husáka“: Husák jako první (a poslední) Slovák, který se stal československým prezidentem, Husák jako „cizák“, který vládl „našincům“, Husák podezřelý z jakési „dvojí loajality“, pojmenované posléze lakonicky slovem „penězovod“. Husák je v tomto smyslu objektem české xenofobie, neschopnosti skutečně sdílet stát s někým jiným (aktuálně s Romy). V tomto smyslu by možná bylo zajímavé prozkoumat podobnosti a rozdíly mezi vnímáním Husáka a vnímáním Františka Josefa I. Zdá se, že zde přístup k normalizačnímu prezidentovi nasedal na dopředu známé stereotypy.

Velikost politika
Husák nezůstal cizí pro všechny; například Jan Stern věnoval jeho památce jednu ze svých knih. V jiném svém díle, Mystice Západu, poskytl Stern zajímavý klíč, jak Husákovi rozumět: označil nástup normalizace za „racionální zločin“, za záchranu před horšími pohromami. Nepopsal Stern náhodou tímto pojmem opravdovou politickou práci? „Já národ z téhle katastrofy vysvobodím, i kdyby mi za to měl naplivat do obličeje,“ cituje Respekt Husáka sledujícího vpád sovětských tanků. Nejsou toto slova hodná velkého politika, slova, která manifestují etiku zodpovědnosti?

Místem pro tázání by byl právě terén vytvořený otázkou „záchrany před katastrofou“: Skutečně nemohla normalizace vypadat ještě mnohem hůře? Skutečně bylo tak nemyslitelné, zejména z dobové perspektivy, mnohem horší podání politických procesů, než k jakému za Husáka došlo? A naopak – mohl skutečně Husák pod dozorem z Moskvy a tlakem domácích konzervativců zachránit více? Respekt si ovšem otázky neklade – normalizace byla prostě čiré zlo. Namísto přemýšlení o konkrétní povaze režimu a možnostech jeho aktéra Petr Třešňák ve svém článku moralizuje a psychologizuje – a to ještě velmi zvláštním způsobem. Hlavní, opakovanou výtkou vůči Husákovi se stane tvrzení, že nepomohl svým přátelům a bývalým spojencům. Jako kdyby pomáhat z titulu funkce přátelům či lidem, kteří se o mně zasloužili, představovalo normu. Ptejme se po povaze té normy – není náhodou přesně toto morální zdroj tolik kritizovaného klientelismu a korupce?

Autorův přístup při sledování této normy je navíc lehce bizarní: „Pro celý Husákův život je charakteristická lhostejnost k těm, kdo mu předtím pomohli… Byl to farář, kdo Husákova otce kdysi přesvědčil, ať dá nadaného syna na studia, Husákem řízená Státní bezpečnost ale už v roce 1945 bez milosti pronásleduje a zatýká kněze.“ Všimněme si, článek neargumentuje, že represálie kněží v dané době byly neoprávněné či tvrdé. Argumentuje, že Husák měl cítit vděk vůči kněžím, neboť mu jeden kdysi pomohl – a že právě to mělo ovlivnit jeho rozhodování v době, kdy se Slovensko očišťovalo od dědictví režimu, který nikoli náhodou vstoupil do dějin po přezdívkou „farská republika“. Neměl stíhat opory klerofašistického státu (a být kritizován, pokud toho zneužil k represím vůči nevinným kněžím), měl si vzpomenout, kdo mu kdysi pomohl. Já na bráchu…

Husák je líčen jako chladný, neosobní – ale nemají právě takoví být představitelé neosobních institucí? Ty zde přece nejsou od pomáhání kamarádům. Možná i proto, že tuto jánabráchistickou představu svým životem Husák tak důsledně neguje, cítí naši dnešní novináři takovou potřebu na něj dvacet let po jeho smrti naplivat a demonstrovat u příležitostí jeho výročí svou potlačenou agresivitu. Snad by měli být s takovým odstupem i oni schopni něčeho víc.

*


Týdeník Respekt se často a rád staví do role bojovníka se zdejší agresivitou ve veřejném prostoru, s xenofobií a kulturou klientelismu. Patří k médiím, která vnímají jejich projevy jako důsledek defektů stále (nejspíš navždy) mladé a nezralé demokracie, jako dědictví zlé minulosti. Možná by se jeho redaktoři měli propříště zamyslet nad tím, zda větší vliv než minulost nemá na reprodukci těchto tří fenoménů způsob, jakým o minulosti média typu Respekt píší.


[ Zdroj: http://www.denikreferendum.cz/clanek/11890-touha-videt-obesence ]

Čo robí štát pre nás? (Úvaha)

Štát, nespravodlivosť a nerovnosť

Dnes poobede za mnou prišla babka s dedkom. Zdola mi zazvonili cez domofón a ja som šiel otvoriť. (Napadá mi zaujímavá paralela so svätým Petrom pri nebeskej bráne.) Pred tým, ako som im otvoril, som sa chcel uistiť, či sú to oni, no keďže cez domofón nepočuť kto-čo hovorí, musel som sa ísť o tom presvedčiť na balkón. Obul som si papuče, vyšiel na balkón a vyzrel na priedomie. Nikoho som dole nevidel, no po mojej otázke, kto tam je, vykukla od vchodu hlava malého Róma. S rasistickým predsudkom som sa ho trochu drzo opýtal: „Čo by si rád?“

„Dobrý deň, tu je jeden ujo...“ povedal rýchlo. Vtom vyšiel môj dedko a hneď bolo všetko jasné. „Hneď idem otvoriť,“ zvolal som s potešením.

Keď vyšli hore a zvítali sme sa, opýtal som sa ich, čo to bolo za chlapca. „Ale, nejakí cigáni tu boli, neviem, čo chceli... Len dedko nevedel prečítať menovky na zvončekoch a ten malý mu povedal, že počkajte, ujo, on –nejaký starší, čo tam bol s ním- vie čítať,“ vysvetlila mi moja babka. Zasmiali sme sa na tom. Bol som rád, že ku mne napokon trafili, pretože sa sem vôbec zle naviguje.

Pozhovárali sme sa, poukazoval som im byt a napokon sa ma opýtali koľko platíme. Povedal som, že okolo 300 euro. Babka povedala, že ona má takmer rovnako veľký dôchodok. Je to zvláštne keď to porovnáme, napadlo mi. Niekto platí za bývanie toľko, čo má druhému stačiť na všetky výdaje dohromady. A také biedne to je u ľudí, ktorí, ako moja babka, robili viac ako 30 rokov tú ťažšiu prácu.

Tu sa totiž nedá tradične odvolať na lenivosť dotyčného, zlé hospodárenie, alebo osobné zlyhanie. Mnoho dôchodcov z tejto kategórie sú ľudia, ktorí robili poctivo, dostatočne a ešte aj na odpočinku po celoživotnej práci musia pracovať, aby si vypomohli. Podobne sú na tom však i mnohí, ktorí takto robia dnes: pracujú poctivo, a zarábajú 300-400 euro, zatiaľ čo iní pohodlne zarábajú 10- a viacnásobne viac ako oni, a popritom tvrdia, že si to zaslúžia? Znamená to, že tí druhí si to snáď nezaslúžia, alebo robia menej ako oni?

Čo robí štát pre týchto slabo ohodnotených ľudí? Nevedia to politici zmeniť? Vedia, pretože prerozdeľovať bohatstvo je predovšetkým v kompetencii štátu. Problém je ale v tom, že mnoho z politikov, ba i ľudí, si myslí, že ľudia majú to, čo si zaslúžia. (Ak opomenieme extrémnych exotov, ktorí tvrdia, že v trhovej spoločnosti hrá veľkú rolu šťastie a náhoda, no nič s tým nemáme robiť.) Možno by sme mali tento predpoklad otočiť, pretože sa zdá, že je to naopak: zaslúžime si to, čo máme; t.j., máme, čo máme (bez ohľadu na naše pričinenie) a nijako sa to nemôže zlepšiť, u tých šťastnejších zhoršiť. A tak to má ostať. Prečo si myslím, že to je takto naopak?

Predstavte si seba samého alebo seba samú v roli politika či političky. Do politiky ste sa dostali cez spolužiaka zo školy alebo cez známeho a ste ochotní prispôsobovať sa rôznym nutným podmienkam. Ľudí oslovíte jednoduchými rečami o parazitoch, flákačoch, a neefektívnom štáte, ale i slušných ľuďoch, kresťanských hodnotách, Slovákoch, odkaze novembra, či podobnými evergreenmi, ktoré lahodia uchu voliča. Keď vám potom do kanclu príde akýsi prívetivý chlapík, ktorý vám len za váš čas nechá na stole elegantné hodinky, poviete si, že aj tak tú zákazku musí niekto mať, a že lobbing je legitímnou súčasťou trhovej konkurencie. Inokedy, keď vám zas stranícki kolegovia povedia, ktorého uchádzača treba v danom tendri uprednostniť, poviete si pre seba, že to predsa bolo potrebné predať, pretože štát je, pochopiteľne, zlý vlastník. Keď hneď nato nový vlastník prepustí stovky ľudí a komponenty fabriky rozpredá, poviete si, že sa takto určite obmedzilo (a nepodporilo) ničnerobenie.

Otázky sú tu teda dve, ale súvisia spolu: Kde sa majú zamestnať ľudia, ktorých práca sa stratila v obrovskej diere, ktorá ostala na mieste podniku, a ktorí potrebujú peniaze na normálne fungovanie? Prečo skončili takto oni a nie tí, ktorí toto rozhodnutie spravili, pre ktorých to bolo zároveň najľahšie riešenie (naviac bez kompenzácie pre vyhodených), a ktorí sú za to ešte odmenení? Nuž čo, taký je svet a nikdy iný nebol, povedia si mnohí, ktorí ešte prácu majú a nejako sa v tom držia.

Čo ale vo chvíli, keď sa ideály vo všeobecnosti stratia? Odrazu je tu stále viac ľudí, ktorí vidia do karát nielen poslancom, ale i riaditeľom, bankám, či manažérom, prekukujú manipuláciu a začínajú uvažovať, či sú tie reči (predpoklady) o tom, že každý má to, čo si zaslúži, skutočné alebo pravdivé.

To, čo bolo najprv karhaním a odsuzovaním Rómov, že si za všetko môžu sami, a pokračovalo bezdomovcami a chudobnými, zastalo na dôchodcoch a láme sa na tisíckach ľudí, ktorí akosi do týchto zamietaných skupín nepatria. Nemajú sa tak, ako by si predstavovali a bojujú nielen o svoju spoločenskú dôstojnosť, ale i obyčajné, prázdne živobytie pre seba či blízkych.

Všetci starší ľudia si totiž v neproduktívnom veku naozaj plným právom zaslúžia plnohodnotný štandard žitia a nielen odrobinky a stravu na prežívanie. Spolu s hromadami nových a nových nezamestnaných, či nedostatočne zamestnaných, sú signálom, že tu niečo nie je v poriadku, že to zrejme nie sú oni, kto niečo zanedbal, ale (je stále jasnejšie) že to bolo práve prerozdeľovanie spoločenského bohatstva.

Pri Rómoch to ešte bolo ťažké vidieť, pretože všeobecný odmietavý postoj k nim je dlhodobo sterotypizovaný, no popri zhoršovaní sa situácie ďalších vrstiev či iných skupín spoločnosti, sa pri osobných stretnutiach s nimi dá rozoznať či lepšie pochopiť ich stav, ich realita. Podobne som to zažil sám pri tomto malom rómskom chlapcovi, ktorý nebol hlúpy, nepríjemný, ani drzý, ale len prirodzene detsky radostný, zvedavý a ochotný pomôcť.

Čo teda robí štát pre nás - široké vrstvy? Čo robí proti zhoršovaniu našej situácie a čo naopak nerobí pre jej zlepšenie?

Zopakovať Lenina: ,,Medzi nami: Ak ma zabijú…"

SLAVOJ ŽIŽEK | lacan.com
Revolučný zlom v katastrofálnej situácii

V čom potom spočíva Leninova veľkosť? Spomeňte si na ten šok kedy si, na jeseň 1914, sociálno-demokratické strany osvojili „líniu patriotizmu“ – Lenin si dokonca myslel, že to vydanie Vorwarts, denníka nemeckej Sociálnej demokracie, ktorý informoval o tom, ako sociálni demokrati v Reichstagu hlasovali za vojenské príspevky, bol podvrhom ruskej tajnej polície určeným na zmätenie ruských pracujúcich. V tejto dobe vojenského konfliktu, ktorý napoly rozdelil Európsky kontinent, aké ťažké bolo odmietnuť predstavu, že si v tomto konflikte treba zvoliť stranu, a bojovať proti „patriotickému zápalu“ vo vlastnej krajine! Koľko veľkých mysliteľov (vrátane Freuda) podľahlo nacionalistickému zvodu, i keď len na niekoľko týždňov! Tento šok 1914 roku bol –v Badiouových pojmoch- pohromou, katastrofou, v ktorej zmizol celý svet: nielen idylická buržoázna viera v pokrok, ale TIEŽ socialistické hnutie, ktoré ju sprevádzalo. Lenin sám (ten Lenin spisu Čo robiť?) stratil zem pod nohami – tu, v jeho reakcii, nie je žiadne zadosťučinenie, žiadne „vravel som to!“ TOTO je moment beznádeje [Verzweiflung], táto katastrofa otvorila priestor pre leninistickú udalosť, pre zlom evolučného historicizmu Druhej internacionály – a len Lenin bol na úrovni tohto otvorenia, ten, ktorý vyjadril Pravdu TEJTO katastrofy [30]. V tomto momente beznádeje sa zrodil Lenin, ktorý bol cez čítanie Hegla schopný rozpoznať unikátnu príležitosť pre revolúciu. Jeho Štát a revolúcia je striktne korelatívna s touto trieštiacou skúsenosťou – Leninovo plné subjektívne zapojenie v tom, je zrejmé z jeho známeho listu Kamenevovi z júla 1917:

„Medzi nami: Ak ma zabijú, prosím vás, aby ste vydali môj zošit „Marxizmus a štát“ (lepený v Štokholme). Je zabalený v modrom obale. Je to zbierka citátov z Marxa a Engelsa, takisto od Kautského proti Pannekoekovi. Je tu zbierka zbierka postrehov a poznámok, vyjadrení. Myslím, že by to po týždni práce mohlo byť vydané. Považujem to za dôležité, pretože nielen Plechanov, ale ani Kautsky to nepochopili správne. Podmienky: všetko toto je medzi nami“ [31]

Existenciálne zapojenie je tu najvyššie, a jadro leninistickej „utópie“ vyvstáva z popola katastrofy 1914, jeho vyrovnaním sa s ortodoxiou Druhej internacionály: radikálny imperatív rozbiť buržoázny štát, čo znamená štát AKO TAKÝ, a vymyslieť novú komunálnu sociálnu formu bez trvalej armády, polície alebo byrokracie, v ktorej by sa všetci mohli podieľať na riadení spoločenských vecí. Toto nebol pre Lenina teoretický projekt nejakej vzdialenej budúcnosti – v októbri 1917, Lenin tvrdil, že „môžeme okamžite dať do pohybu štátny aparát pozostávajúci z desiatich, ak nie dvadsiatich miliónov ľudí.“ [32] Tento momentálny popud je skutočnou utópiou. Nie je možné preceniť explozívny potenciál štátu a revolúcie – v tejto knihe, „sa neočakávane obišla slovná zásoba a abeceda západnej tradície politiky.“ [33] Čo nasledovalo potom, je možné nazvať, s vypožičaním Althusserovho textu o Macchivellim, la solitude de Lenine: chvíľa, keď v podstate stál sám, bojujúc proti smeru vo vlastnej strane. Keď, vo svojich „Aprílových tézach“ z 1917, Lenin rozpoznal Augenblick [Okamih], jedinečnú šancu na revolúciu, stretol sa jeho návrh najprv s úžasom či pohŕdaním veľkej časti jeho straníckych kolegov. V boľševickej strane žiaden prominentný líder nepodporoval jeho výzvu na revolúciu, a Pravda spravila nezvyčajný krok dištancovania strany, a redakčného kruhu ako celku, od Leninových „Aprílových téz“ – ďaleko od oportunistického lichotenia a využitia prevládajúcej nálady obyvateľstva, boli Leninove myšlienky značne charakteristické. Bogdanov označil „Aprílové tézy“ za „blúznenie šialenca,“ [34] a Nadežda Krupská sama vyvodila, že „bojím sa, že to vyzerá, ako keby sa Lenin zbláznil.“ [35]

„Lenin“ nie je nostalgický názov pre starú dogmatickú istotu; presne naopak, povedané Kierkegaardovými pojmami, TEN Lenin, ktorého tu chceme rehabilitovať, je Lenin-stávania-sa, Lenin, ktorého fundamentálnou skúsenosťou bolo byť hodený do katastrofickej novej konštalácie, v ktorej sa nové koordináty ukázali márnymi, a ktorý bol preto nútený ZNOVA VYNÁJSŤ marxizmus – spomeňte si na jeho trpkú poznámku k nejakému novému problému: „O tomto Marx a Engels neopovedali ani slovo.“ Úmyslom nie je návrat k Leninovi, ale ZOPAKOVAŤ ho v Kierkegaardovskom zmysle: obnoviť rovnaký impulz v dnešnej konštalácii. Návrat k Leninovi nesmeruje ani k nostalgickej rekonštrukcii „starých dobrých revolučných dôb“, ani na oportunisticko-pragmatické prispôsobenie starého programu “novým podmienkam“, ale k zopakovaniu, v súčasných celosvetových podmienkach, leninistické gesto znovuvynájdenia revolučného projektu v podmienkach imperializmu a kolonializmu, presnejšie: po politicko-ideologickom kolapse dlhej éry pokrokárstva v katastrofe 1914 roku. Eric Hobsbawm definoval KONCEPT XX. storočia ako obdobie medzi rokom 1914, koniec dlhej pokojnej expanzie kapitalizmu, a 1990, objavenie sa novej formy globálneho kapitalizmu po kolapse reálne existujúceho socializmu. Čo Lenin spravil po 1914 roku, by sme mali my spraviť po 1990. „Lenin“ značí neúprosnú SLOBODU prerušiť staré, dané (post)ideologické koordináty, paralyzujúci Denkverbot, v ktorom žijeme – jednoducho to znamená, že nám je umožnené myslieť.

Jedným zo zvyčajných obvinení voči Leninovi je, že, necitlivý voči všeobecnému ľudskému rozmeru, vnímal všetky spoločenské udalosti cez objektív triedneho boja, cez „my proti nim“. No nie sú Leninove apely voči zápalu patriotizmu počas Prvej svetovej vojny exemplárnym príkladom praxe toho, čo Alain Badiou [36] nazýva univerzálnou funkcou “ľudskosti“, ktorá nemá akokoľvek nič spoločného s takzvaným “humanizmom“. Tento “humanizmus“ nie je ani pojmovou abstrakciou, ani patetickým imaginárnym potvrdením všeobjímajúceho bratstva, ale univerzálnou funkciou, ktorá sa aktualizuje v jedinečnej ekstatickej skúsenosti, ako pri vojakoch z protivníckych zákopov, ktorí sa začnú priateliť. V legendárnej komickej novele Jaroslava Hašeka Dobrý vojak Švejk, príhodách obyčajného českého vojaka, ktorý podkopáva vládnuci režim jednoduchým doslovným nasledovaním príkazov, sa Švejk ocitne vo frontových zákopoch v Halíči, kde rakúska armáda čelí Rusom. Keď začnú rakúski vojaci strieľať, zúfalý Švejk vbehne do územia nikoho pred ich zákopmi, mávajúc zúfalo rukami a kričiac: „Nestrieľajte! Na druhej strane sú ľudia!“ To je to, k čomu Lenin mieril vo svojej výzve unaveným roľníkom a iným pracujúcim masám v lete 1917, aby prestali bojovať, odmietanej ako súčasť bezohľadnej stratégie získať ľudovú podporu a tak získať moc, i keď by to znamenalo vojenskú porážku vlastnej krajiny (spomeňte si na zvyčajný argument, že keď bolo na jar 1917 Leninovi Nemeckým štátom dovolené prejsť cez Nemecko v uzatvorenom vlaku na jeho ceste zo Švajčiarska do Švédska, Fínska a potom Ruska, pôsobil de facto ako nemecký agent).

Jestvuje dlhá literárna tradícia podvihovania zrážky zoči-voči nepriateľskému vojakovi na TEN autentický vojnový zážitok (pozrite si diela Ernsta Jüngera, ktorý oslavoval takéto zrážky vo svojich pamätiach na zákopové útoky v Prvej svetovej vojne): vojaci častokrát fantazírujú o zabíjaní nepriateľského vojaka v otvorenej konfrontácii, pozerajúc sa mu do očí pred tým, ako ho prepichnú. Jednotlivá [singulárnou] skúsenosť ľudskosti sa objavuje vtedy, keď sa mystika takéhoto stretnutia zoči-voči stane nezmyselnou. Podobný vznešený moment solidarity sa udial v bitke o Stalingrad, kedy, na Silvestrovský večer 31. decembra 1942, ruskí herci a hudobníci navštívili obliehané mesto, aby zabavili vojsko; huslista Mikhail Goldstein šiel do zákopov, aby predviedol koncert jedného muža pre vojakov:

„Melódie, ktoré vytvoril sa dostali cez reproduktory k nemeckým zákopom a streľba náhle prestala. V čudnom tichu stekala hudba z Goldsteinovho namočeného sláku.

Keď dohral, pokľudné ticho zostávalo v ruských vojakoch. Z druhého reproduktora, na nemeckom území, prerušil kúzlo hlas. Lámanou ruštinou žiadal: ´Zahraj nejakého ďalšieho Bacha. Nebudeme strieľať.´

Goldstein zodvihol svoje husle a začal Bachov čulý Tanec [Gavotte].“ [37]

Tento istý zážitok ľudskosti, nezmyselnosti konfliktu, do ktorého sme zapojení, môže nabrať ešte pozemskejšiu podobu, síce prostej výmeny pohľadov, ktorý povie všetko. Počas jednej demonštrácie proti apartheidu v starej Južnej Afrike, kedy jednotka belošských policajtov rozptyľovala a prenasledovala čiernych demonštrantov, bežal jeden policajt za černošskou pani s gumenným obuškom v dlani. Tá pani však nečakane stratila jednu zo svojich topánok; automaticky uposlúchnuc svoje “dobré spôsoby“, policajt topánku zodvihol a dal jej ju; v tej chvíli si vymenili pohľady a obaja si uvedomili stupiditu svojej situácie – po takomto geste slušnosti, t.j. po podaní stratenej topánky a počkaní, kým si ju opäť nasadí, bolo preňho jednoducho NEMOŽNÉ pokračovať za ňou v behu a udrieť ju obuškom; takže, po tom, ako jej slušne prikývol, policajt sa otočil a odišiel preč... Ponaučením tohto príbehu NIE je, že policajt náhle objavil svoju prirodzenú dobrotu, t.j. NEMÁME tu dočinenia s prírpadom prirodzeného dobra víťaziaceho nad rasistickým ideologickým cvikom; naopak, pri všetkých vyhliadkach, bol policajt –podľa jeho psychologického postoja- štandardným rasistom. Čo tu zvíťazilo, je jednoducho jeho “vonkajší“ tréning v slušnosti.

Keď policajt natiahol svoju ruku, aby podal topánku, toto gesto bolo niečím viac ako momentom fyzického kontaktu. Belošskí policajt a černošská pani žili v dvoch odlišných socio-symbolických univerzách bez žiadnej priamej možnej komunikácie: pre každého z nich bola bariéra, ktorá odlišovala tieto dve univerzá na krátku chvíľu prerušená, a bolo to, ako keby ruka z iného, spektrálneho univerza siahla do niekoho bežnej reality. Situácia je podobná scéne v jednom z raných filmov Joan Crawfordovej (Posadnutý z roku 1930), v ktorom hraje chudobné, malé mestské dievča, ktoré, na musí svojej ceste domov, zastaviť pred koľajnicami, keďže vlak prechádza malým mestom pomaly; cez okná vozňov pozoruje bohatý život prebiehajúci vovnútri (kuchár pripravujúci vyberané jedlo, tancujúca dvojica...). Je to akoby sa ocitla v kine, divák konfrontovaný so scénami života, po ktorom túži, scény, ktoré sú blízke, no simultánne akosi nehmotné, spektrálne, hroziace sa v každej chvíli rozplynúť. A potom sa objaví skutočný div – keď vlak na malú chvíľu zastaví, starší, láskavý džentlmen stojí na pozorovacej plošine priamo pred dievčaťom, s rukou držiacou pohár s nápojom načahujúcou sa von, z fantasmatickej reality vlaku do každodennej reality dievčaťa, a dá sa s ňou do priateľského rozhovoru – magická chvíľa, kedy sa sen samotný zdá zasahovať do našej dennej reality... efekt tejto poslednej scény spočíva v spôsobe, akým samotná každodenná realita –scéna vlaku míňajúceho bežné pracujúce dievča- nadobúda magický rozmer dievčaťa stretávajúceho sa so svojím snom. A voči pozadiu tejto scény by sme mali interpretovať tajuplnú udalosť, ktoré sa udialo večer 7. Novembra, 1942, keď vo svojom špeciálnom vlaku valiacom sa cez Durínsko, diskutoval Hitler o hlavným správach dňa s niekoľkými pomocníkmi v jedálenskom vozni; keďže spojenecký letecký útok poškodil koľajnice, vlak veľakrát spomalil svoj prechod:

„Keď bola na prekrásnom porceláne podávaná večera, zastavil vlak znova na bočnej koľaji. O niekoľko stôp ďalej stál na mieste nemocničný vozeň, a zo svojich radových lôžok pozerali do sálajúceho svetla jedálneho vozňa zranení vojaci, kde bol Hitler, pohrúžený do debaty. Náhle vzhliadol k zdeseným tváram dívajúcim sa naňho. Vo veľkej zlosti nariadil stiahnuť závesy, ponoriac svojich zranených bojovníkov späť do temnoty ich pochmúrneho sveta.“ [38]

Div tejto scény je zdvojnásobený: na každej strane, zažívali to, čo videli cez okenný rám ako fantasmatické zjavenie: pre Hitlera to bol hrôzostrašný pohľad na dôsledky jeho vojenského dobrodružstva; pre vojakov to bolo neočakávané stretnutie so samotným Vodcom. Skutočným divom by tu bolo, ak by sa cez okno natiahla ruka – povedzme, Hitler by siahol k zranenému vojakovi. No, pochopiteľne, to bolo práve také stretnutie, taký vpád do jeho reality, ktorého sa Hitler obával, takže, namiesto načiahnutia ruky, v panike nariadil stiahnuť závesy.



[30] This passage is indebted to conversations with Sebastian Budgen (London) and Eustache Kouvelakis.

[31] V.I. Lenin, Collected Works, Moscow: Progress 1965, Volume 42, p. 67.

[32] Quoted from Neil Harding, Leninism, Durham: Duke University Press 1996, p. 309.

[33] Harding, op.cit., p. 152.

[34] Quoted from Harding, op.cit., p. 87.

[35] Ibid.

[36] See Alain Badiou, Conditions, Paris: Editions du Seuil 1992.

[37] William Craig, Enemy At the Gates, Harmondsworth: Penguin Books 2000, p. 307-308.

[38] Craig, op.cit., p. 153.


(Pokračovanie...)

[ Zdroj: http://www.lacan.com/replenin.htm ]

Sú heterosexuáli hodní manželstva?

MICHAEL PARENTI | ZNet
Tu sú niektoré veci, ktoré manželstvá rovnakých pohlaví rozrušili za celé roky: polygamia, detské nevesty, dohody bez lásky, kupčenie so ženami, vymieňanie žien, znásilňovanie žien, sexuálne otroctvo, zneužívanie detí a opúšťanie, rasistické zákony miešania rás, a astronomické miery rozvodov.

Za posledný rok bola mnohými vyjadrovaná zúrivá opozícia k manželstvám gayov, ktorá tvrdila, že vie, aký má Boh pocit z tejto témy. Prezident Bush zašiel tak ďaleko, že navrhol dodatok k Ústave, ktorý by spravil zo zväzkov rovnakého pohlavia federálny trestný čin. Podľa posledného prieskumu väčšina Američanov verí, že manželstvo by malo ostať zväzkom, ktoré je striktne medzi mužom a ženou. Počúvame, že zväzky rovnakých pohlaví by ohrozili a podkopali posvätný manželský stav, i keď nebol podaný jediný konkrétny príklad toho, ako by k tomu došlo. Manželstvá gayov sú legálne v Belgicku, Holandsku, a Ontáriu, Kanade, a doposiaľ ani neoslabili tradičné manželstvo, ani nerozvrátili občiansku spoločnosť na týchto miestach.

Dajúc manželstvá gayov bokom, čo môžeme povedať o manželstvách heterosexuálov? Pri všetkej nedávnej kontroverznosti sa zdá, že nikto nepostrehol, ako heterosexuáli znehodnotili a zneúctili posvätnosť tejto údajne Bohom danej inštitúcie. Zvážte nasledovné:

Po tisícročia pozostávalo heterosexuálne manželstvo z puta nie medzi mužom a ženou, no medzi mužom a akýmkoľvek počtom žien. Polygamia je pripúšťanou praxou v samotnej svätej Biblii. Kráľ Šalamún mal 700 žien (nespomínajúc 300 konkubín) a ani od Boha či od človeka sa mu nedostalo ani najmiernejšieho napomenutia. Iné úctyhodné osoby v Písme a počas histórie mali veľké sprievody žien. So ženami sa v týchto druhoch preľudnených zväzkov zaobchádzalo o čosi lepšie ako konkubínami, zvyčajne čelili skľučujúcej existencii núteného väzenia.

Dnes je v niektorých častiach sveta polygamia stále praktikovaná tými mužmi, ktorí majú peniaze kúpiť si ďalšie ženy. Kúpiť? Presne. Častokrát nie je manželstvo vzájomným zväzkom, no jednostranným zajatím. Uväznené ženy v tejto veci nemajú čo povedať. V rozličných krajinách po svete si zemepáni, kmeňoví náčelníci, mullahovia, alebo iní prestížni či prosperujúci muži schovávajú toľko žien, koľko sa im len dostane do rúk. Ženy sa častokrát ocitajú vmanévrované v celoživotných zajatiach bez lásky. Sú podrobované neustálej kontrole, sústavnému násiliu a zneužívaniu, dlhodobej izolácii, nútenej negramotnosti, neliečeným chorobám, a iným degradujúcim podmienkam.

Ďalšie heterosexuálne zneužívanie posvätného manželstva je prítomné vtedy, keď sa manželstvo používa na stmelenie politických zväzkov, podoprenie rodinného bohatstva, alebo pokrok v kariére. Od starovekého Ríma po neskoršiu európsku aristokraciu sa so ženami najlepších rodín jedného národa alebo politickej frakcie zaobchádzalo ako s hracími figúrkami, vydávali ich za dobre postavených mužov iného národa alebo frakcie. A to nielen medzi aristokratmi. Počas devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bola v ctihodnej buržoáznej spoločnosti primeranosť perspektívnej manželky častokrát určovaná kapitálom a pôvodom ako nejakou emocionálnou náklonnosťou.

Manželstvo bolo historicky užšie prepojené s majetkom ako láskou, a majetkové zaopatrenie, z ktorého mal mať prospech manžel. Po generácie nemohla vydatá žena v Spojených štátoch a iných západných krajinách dokonca mať ani majetok. Musela nechať prepadnúť všetko svoje rodinné dedičstvo svojmu manželovi, a byť tak redukovaná na prívesok hlavy rodiny. Zriedkakedy mohla vydatá žena pokračovať vo vyššom vzdelaní alebo profesionálnej kariére.

Vopred dohodnuté heterosexuálne sobáše pokračujú dodnes v mnohých čiastiach sveta, len s malým ohľadom na city danej mladej ženy a muža, no s veľkou starosťou o veno, spoločenský status, a finančné zabezpečenie daných rodín. I v našej vlastnej krajine poznáme heterosexuálov, ktorí sa berú pre peniaze alebo spoločenské postavenie alebo nejakého iného dôvodu, ktorý má málo spoločného s osobnou úctou a náklonnosťou. Nedehonestujú takého oportunistické výpočty túto inštitúciu? Predsa len k tomu niet žiadneho povyku, určite nie od prezidenta alebo iných homofóbnych strážcov snúbnej heterosexuality.

Až na Reality TV, sú dnes vopred dohodnuté sobáše v USA relatívne zriedkavé, kde mladé a atraktívne ženy –vybrané televíznymi producentami- otvorene súperia o možnosť vziať si milionára, ktoré nikdy predtým nestretli. Postavia sa pred obrazovku, zvyčajne tucetkrát, kým nejakému majetnému chlapiskovi zaberie mučivé týždne, aby vylúčil všetky až na jednu. Potom sa on a jeho konečný výber zoberú na obrazovke pred miliónmi divákov. Tu sa určite nachádza srdcehrejúce dobrodenie posvätnej inšitúcie.

Medzi zámožnou triedou v stredovekom Ríme mala takmer polovica neviest menej ako štrnásť, mnohé menej než dvanásť, s dovŕšením v svadobnú noc, dokonca i pred prvou menštruáciou. Toto vyzdvihuje ďalšiu dlhodobý nechutný zvyk heterosexuálneho manželstva: neplnoleté nevesty. S detskými nevestami vo veku 11 a 12 (alebo mladšími) sa stále obchoduje v rozličných častiach sveta, so svadobnou nocou, ktorá znamená len čosi viac ako znásilnenie dieťaťa, častokrát nasledované zlým zaobchádzaním ženíchom a jeho rodinou. Ale súčasní obrancovia heterosexuálneho manželstva hovoria málo o tom, ako je ich posvätená inštitúcia užívaná na niektorých miestach ako nástroj sexuálneho zneužívania detí.

Ďalšou ponurou kapitolou v dejinách heterosexuálneho manželstva je spôsob, akým sa užíval na podopretie rasizmu. V istých sedemnástich štátoch USA bolo posvätný manželský zväzok nesvätou rasistickou inšitúciou, so zákonmi zakazujúcimi manželské puto medzi osobami odlišnej rasy. Po generácie sme nemali žiadne heterosexuálne manželstvo, o ktoré by sme si museli robiť starosti, no žili sme s legálnym nariadením sobášov rovnakého pohlavia. Posledné z týchto zákonov o miešaní rás ostalo v knihách do roku 1967.

V dnešných USA sa heterosexuálne manželstvo obzvlášť nezlepšuje alebo nie je dokonca ani bezpečnou inštitúciou pre milióny žien. Zvážte niektoré štatistiky: Približne dva milióny žien je opakovane bitých. Väčšina z týchto obetí je vydatých za svojich útočníkov. Domáce násilie je jedinou najväčšou príčinou poranení a druhou najväčšou príčinou smrti amerických žien. Nezrátané množstvo žien je znásilnených hrubými manželmi. Každý rok viac ako milión žien vyhľadá lekársku starostlivosť pre vážne poranenia zo zlého domáceho zaobchádzania. Každý rok utekajú z domovov desiatky tisícok detí, aby unikli zlému zaobchádzaniu.

Je tu dodatočný problém opustenia. Milióny manželov(-iek) –vrátane mnoho belochov strednej triedy- opúšťa svoje rodiny a nedokáže zabezpečiť živobytie pre svoje vlastné deti. Častokrát sa dokonca ani nepriznávajú alebo neostávajú v kontakte so svojimi potomkami. Ak je heterosexuálne manželstvo tak posvätné, čakali by ste, že bude vytvárať menej hrozné dôsledky.

Hovoriac o dôsledkoch, prichádza na myseľ fenomén rozvodov. Pre istotu, milióny heterosexuálnych párov nájde v manželstve celoživotnú radosť; stále je však najpredvídateľnejším výsledkom heterosexuálneho manželstva rozvod: 51 percent, aby sme boli presní. To je nezvyčajná štatistika, ktorej sa len máločo vyrovná. Ak sme povedali, že je 51 percentná miera vrážd alebo miera samovrážd alebo zanechaných štúdií, 51 percentná miera vozidlových nehôd, 51 percentná miera alkoholizmu alebo smrtí z užívania drog, bol by to obrovský dôvod na poplach. vlastne by spoločnosť bola pri takýchto hodnotách neobývateľná. Zrejme potom manželstvo nie je tak dôležité. Päťdesiatjedna percent všetkých manželstiev sa rozpadne, avšak spoločnosť sa nerozpadla. Ak niečo, tak v hanlivých domácnostiach je rozvod vlastne požehnaním.

Rovnako tak nepreukazujú tradičnejšie manželstvá z konzervatívnejších kruhov akúkoľvek vyššiu mieru radosti alebo prežitia než tie, ktoré sa odchyľujú od zvyčajnej normy. Muž môže byť hlavou domácnosti a hlavným živiteľom, a žena oddanou gazdinou, a celá rodina sa môže spolu modliť – no neostávajú spolu žiadnou väčšou mierou ako sekulárnejšie zväzky. Štúdia z 2001 zistila, že znovuzrodení kresťania sú presne tak náchylní sa rozviesť ako neznovuzrodení dospelí a iní menej birmovaní veriaci, s 90-timi percentami rozvodov dejúcich sa“po prijatí Krista, nie potom“. Takže tí, ktorí tvrdia, že manželstvo je najlepšie podopierané náboženstvom musia ale svoj prípad dokázať.

Samozrejme, fundamentalistickí udržovatelia verejnej morálky oplakávajú vysokú mieru rozvodov, no nerobia to tak, ako pri manželstvách gayov. Ide o to, že ak milióny heterosexuálnych rozvodov každoročne beznádejne nepošpinili inštitúciu manželstva, prečo by tak spravili nejaké tisíce manželstiev rovnakého pohlavia? Ak sa heterosexuáli ako reakčný rádio komentátor a silný užívateľ drog Rush Limbaugh môžu oženiť znovu a znovu bez toho, aby podkopali inštitúciu, čo je tak hrozivé na zväzku gayov? Myslí si Limbaugh, že manželstvo gayov zosmiešňuje všetky jeho tri minulé manželstvá – a jeho hroziace štvrté? Ak niečo, tak šťastní gayovia, ktorí chcú do inštitúcie vstúpiť, môžu pomôcť nahradiť všetkých tých nešťastných heterosexuálov, ktorí sa z neho chcú vymaniť.

Ak manželstvá rovnakého pohlavia porušujú cirkevné učenia, potom by mala cirkev (alebo synagóga alebo mešita) odmietnuť vykonávať sobáše gayov, a väčšina tak robí. Gayov, ktorých som sa videl brať v Mestskej hale San Francisca, vstupovali do občianskych sobášov, bez duchovenstva predsedajúceho ceremóniám. A čo som videl, mi otvorilo srdce. Boli tu ľudia, mnohí v dlhodobých vzťahoch, ktorí zažívali sovju ľudskosť, konečne šťastní, že si môžu vziať toho, ktorého ľúbili, konečne šťastní, že môžu uplatňovať svoje plné občianstvo a byť ponímaní ako osoby, ktoré si sú pred zákonom rovné.

Na zhrnutie, tu sú niektoré veci, ktoré manželstvá rovnakých pohlaví rozrušili za celé roky: polygamia, detské nevesty, dohody bez lásky, kupčenie so ženami, vymieňanie žien, znásilňovanie žien, sexuálne otroctvo, zneužívanie detí a opúšťanie, rasistické zákony miešania rás, a astronomické miery rozvodov. Ak gayi nie sú hodní manželstva, čo sa dá povedať o heterosexuáloch? Ak chce George Bush a jeho homofóbni uctievatelia skutočne chrániť inštitúciu manželstva, môžu začať tým, že sa vážne pozrú na škaredú situáciu v toľkých heterosexuálnych zväzkoch v tejto krajine a po celom svete.


Michael Parenti je medzinárodne známy americký politický vedec, historik a kultúrny kritik, píšuci viac ako 40 rokov. Bol ženatý a rozvedený iba dvakrát.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/are-heterosexuals-worthy-of-marriage-by-michael-parenti ]

Zopakovať Lenina: Leninova voľba

SLAVOJ ŽIŽEK | lacan.com
Lenin? To nemyslíte vážne!

Prvou reakciou verejnosti na myšlienku reaktualizácie Lenina je, samozrejme, výbuch sarkastického smiechu: Marx je v OK, dokonca na Wall Street, sú ľudia, ktorí ho dnes majú radi –Marx básnik tovarov, ktorý poskytol vynikajúci popis dynamiky kapitalizmu, Marx kultúrnych štúdií, ktorý zobrazil odcudzenie a spredmetnenie našich každodenných životov-, no Lenin, nie, to nemyslíte vážne! Proletárske hnutie, revolučná Strana, a podobné zombieovské koncepty? Nepredstavuje Lenin práve ZLYHANIE premeny marxizmu do praxe, obrovskú katastrofu, ktorá zanechala svoju stopu na celosvetovej politike XX. Storočia, experiment reálneho socializmu, ktorý kulminoval v ekonomicky neefektívnej diktatúre? Takto, v súčasnej akademickej politike, sprevádzajú myšlienku vysporiadať sa s Leninom dve výhrady: áno, prečo nie, žijeme v liberálnej demokracii, je tu sloboda myslenia... avšak, mali by sme poňať Lenina „objektívne kritickým a vedeckým spôsobom,“ nie postojom nostalgického modlárstva, a, ďalej, z perspektívy pevne zakotvenej v demokratickom politickom poriadku, v horizonte ľudských práv – v tom spočíva strastiplná lekcia, v ktorej sme sa poučili zo skúsenosti totalitarizmov XX-teho storočia.

Čo k tomu povieme? Opäť, problém spočíva v implicitných výhradách, ktoré je možné ľahko rozoznať „konkrétnou analýzou konkrétnej situácie,“ ako by to povedal sám Lenin. „Vernosť demokratickému konsenzu“ znamená prijatie súčasného liberálno-parlamentného konsenzu, ktorý vopred zabraňuje každému vážnemu pýtaniu sa aký má tento liberálno-demokratický poriadok podiel na vine vo fenoménoch, ktoré oficiálne popiera, a, samozrejme, každému vážnemu pokusu predstaviť si spoločnosť, ktorej socio-politický poriadok by bol iný. Skrátka, znamená to: hovorte a píšte čokoľvek chcete – za podmienky, že to, robíte nebude efektívne spochybňovať alebo narúšať prevládajúci politický konsenzus. Takže všetko je dovolené, dokonca vyžadované, ako kritická téma: vyhliadky globálnej ekologickej katastrofy, porušovanie ľudských práv, sexizmus, homofóbia, antifeminizmus, narastajúce násilie nielen vo vzdialených krajinách, no tiež v našich megalopolisoch, medzera medzi Prvým a Tretím svetom, medzi bohatými a chudobnými, zhubný dopad digitalizácie na naše každodenné životy... nič nie je dnes ľahšie, ako dostať medzinárodnú, štátnu alebo korporátnu dotáciu na multidisciplinárny výskum na to, ako bojovať s novými formami etnického, náboženského alebo sexistického násilia. Problémom je, že všetko toto sa deje na pozadí fundamentálneho Denkverbotu, zákazu myslieť. Dnešná liberálno-demokratická hegemónia je udržiavaná druhom nepísaného Denkverbotu, podobného neslávne známemu Berufsverbotu v Nemecku koncom 60-tych rokov – vo chvíli, keď niekto preukáže drobný náznak angažovanosti v politickom projekte, ktorých cieľom je vážne namietať proti jestvujúcemu poriadku, okamžitou odpoveďou je: „Akokoľvek je to benevolentné, nevyhnutne to skončí v novom Gulagu!“ Ideologická funkcia neustáleho odkazovania k holokaustu, gulagu a nedávnym katastrofám Tretieho sveta je teda slúžiť ako opora Denkverbotu neustálym pripomínaním nám, ako môžu byť veci omnoho horšie: „Len sa pozri vôkol seba a uvidíš, čo sa stane, ak budeme nasledovať tvoje radikálne myšlienky!“ A to je presne to, čo znamená požiadavka po „vedeckej objektivite“: vo chvíli, keď niekto vážne spochybňuje jestvujúci liberálny konsenzus, je obvinený z opustenia vedeckej objektivity pre zastaralé ideologické postoje. To je bod, ktorý nemožno a nemal by sa priznať: dnes, znamená skutočná sloboda myslenia slobodu pochybovať o prevládajúcom liberálno-demokratickom, „post-ideologickom“ konsenze – alebo to neznamená nič.

Habermas opísal súčasnú dobu ako neue Undurchsichtlichkeit – novú neprehľadnosť [1]. Viac než predtým je naša denná skúsenosť mätúcejšia: modernizácia vytvára nové tmárstva, obmedzovanie slobody je nám predstavované ako príchod nových slobôd. Za týchto okolností treba byť obzvlášť opatrný nepopliesť si vládnucu ideológiu s ideológiou, ktorá sa ZDÁ byť dominantnou. Viac než predtým by sme mali mať na pamäti pripomienku Waltera Benjamina, že nestačí pýtať, ako sa nejaká teória (alebo umenie) deklaruje vo vzťahu k sociálnym konfliktom – treba sa tiež pýtať ako efektívne funguje V týchto bojoch. V sexe, nie je efektívnym hegemonickým postojolm patriarchálna represia, ale voľná promiskuita; v umení, sú provokácie v štýle notorických „Senzácia“ výstav normou, príklad umenia plne integrovaného do establishmentu.

Sme teda v pokušení obrátiť Marxovu 11. tézu: prvou úlohou dneška je práve NEpodľahnúť zvodu konať, priamo intervenovať a zmeniť veci (čo potom nevyhnutne končí v cul de sac [slepej uličke] paralyzujúcej nemožnosti: „čo sa dá robiť proti globálnemu kapitálu?“), ale spochybňovať hegemonické ideologické koordináty. Ak dnes nasledujeme priamu výzvu k činu, nebude tento čin vykonaný v prázdnom priestore – bude to akt V hegemonických koordinátoch ideológie: tí, čo „skutočne chcú urobiť niečo pre ľudí“ sa zapoja (nepochybne čestne) do hrdinských činov ako Medecins sans frontiere [Lekári bez hraníc; medzinárodná, nezávislá organizácia pre medicínsku humanitárnu pomoc], Greenpeace, feministické a anti-rasistické kampane, ktoré sú nielenže tolerované, ale i podporované médiami, i keď zdanlivo vstupujú do ekonomického teritória (povedzme, odsudzovanie a bojkotovanie spoločností, ktoré nerešpektujú ekologické podmienky alebo ktoré využívajú detskú prácu) – sú tolerované a podporované pokiaľ sa nedostanú príliš blízko k istej hranici. Tento druh aktivity je perfektným príkladom interpasivity [2]: robenie vecí nie pre dosiahnutie niečoho, ale PREDÍDENIE niečomu od toho, aby sa udialo, skutočne zmenilo. Všetka tá frenetická humanitárna, politicky korektná, atď., aktivita pasuje do vzorca „Neustále niečo meňme, tak, aby sa celkovo nič nezmenilo!“

Vezmime si dve prevládajúce témy dnešných radikálnych amerických univerzít: postkoloniálne a queer (gay) štúdie. Problém postkolonializmu je nepochybne rozhodujúci; avšak, „postkoloniálne štúdiá“ majú tendenciu premeniť to na multikulturalistickú problematiku kolonizovaných menšín a ich „práva vypovedať“ o svojej skúsenosti ibete, o mocenských mechanizmoch, ktoré potláčajú „inakosť“, takže sa nepokon dozvedáme, že koreňom postkoloniálneho vykorisťovania je naša netolerancia voči Druhému, a ďalej, že táto netolerancia samotná spočíva v našej vlastnej netolerancii voči „Cudzincovi v nás samotných“, v našej neschopnosť konfrontovať sa s tým, čo sme potlačili a so sebou – politicko-ekonomický boj je tak nepostrehnuteľne premenený na pseudo-psychoanalytickú drámu subjektu neschopného konfrontovať sa so svojimi vnútornými traumami... Skutočný úpadok americkej univerzity nie je primárne finančný, nie je to len to, že sú schopní zaplatiť mnoho európskych kritických intelektuálov (vrátane mňa – do istej mieri), no konceptuálny: myšlienky „európskej“ kritickej teórie sú nebadateľne prevedené na vľúdne univerzum elegantných kultúrnych štúdií.

Moja osobná skúsenosť je, že prakticky všetci „radikálni“ univerzitní profesori ticho rátajú s dlhotrvajúcou stabilitou amerického kapitalistického modelu, s bezpečne udržanou pozíciou ako ich konečný profesionálny cieľ (prekvapujúce množstvo z nich dokonca podniká na burze). Ak je nejaká vec, z ktorej majú skutočnú hrôzu, je to radikálne otrasenie (relatívne) bezpečného prostredia „symbolických tried“ v rozvinutých Západných spoločnostiach. Ich prehnaný zápal politickej korektnosti pri zaoberaní sa sexizmom, rasizmom, robotárňami Tretieho sveta, atď., je tak napokon obranou voči ich vlastnej najskrytejšej identifikácii, istý druh vzdorujúceho rituálu, ktorého skrytá logika je: „Hovorme o nevyhnutnosti radikálnej zmeny toľko, ako to len je možné, aby bolo jasné, že nič sa v skutočnosti nezmení!“ Symptomatický tu je žurnál Október: ak sa opýtate nejakého z jeho editorov k čomu odkazuje ten titul, polotajne vám naznačia, že to je, pochopiteľne, TEN Október – v tomto zmysle si je možné dopriavať odborné analýzy o modernom umení, so skrytou sebadôverou, že takto nejako udržiavajú líniu s radikálnou revolučnou minulosťou... S ohľadom na túto radikálnu eleganciu by mala byť prvým gestom voči ideológom a odborníkom Tretej cesty a pochvala: prinajmenšom hrajú svoju hru priamo, a sú úprimní vo svojom akceptovaní pravidiel globálneho kapitalizmu, na rozdiel od pseudo-radikálnych akademických ľavičiarov, ktorí si voči Tretej ceste osvojili postoj krajného pohŕdania, zatiaľ čo sa ich radikalita celkovo rovná prázdnemu gestu, ktoré nikoho k ničomu určitému nenúti.

Je pravdou, že dnes to je radikálna populistická pravica, ktorá prelamuje (stále) dominantný liberálno-demokratický konsenzus, postupne robiac prijateľným doposiaľ vylúčené témy (čiastočné ospravedlnenie fašizmu, potrebu obmedziť abstraktné občianstvo na základe etnickej identity, atď.). avšak, hegemonická liberálna demokracia používa tento fakt na očiernenie ľavicových radikálov: „nemali by sme sa hrať s ohňom: proti novému pravicovému útoku by sme mali ešte viac ako kedykoľvek predtým trvať na demokratickom konsenze – jeho akákoľvek kritika chtiac či nechtiac pomáha novej pravici!“ toto je rozhodujúca separačná línia: mali by sme odmietnuť toto očierňovanie, podstúpiť riziko narušenia liberálneho konsenzu, až k dotazovaniu sa samotného pojmu demokracie.“

Tak ako by sme mali odpovedať na večnú dilemu radikálnej ľavice: mali by sme strategicky podporovať predstaviteľov stredovej ľavice ako Bill Clinton proti konzervatívcom, alebo by sme si mali osvojiť postoj „nezáleží na tom, nemali by sme sa zapájať do týchto zápasov – v istom zmysle je dokonca lepšie ak je pravica priamo pri moci, keďže týmto spôsobom bude pre ľudí ťažšie vidieť pravdu situácie“? Odpoveďou je variácia starej Stalinovej odpovede na otázku „Ktorá úchylka je horšia, pravicová alebo ľavicová?“: OBE SÚ ZLÉ. Treba si osvojiť pozíciu riadneho dialektického paradoxu: v podstate by sme samozrejme mali byť ľahostajní k boju medzi liberálnym a konzervatívnym pólom dnešnej oficiálnej politiky – avšak, je možné si dovoliť byť ľahostajný, len ak je liberálna mienka pri moci. Inak môže byť cena privysoká – spomeňte si na katastrofické dôsledky rozhodnutia nemeckej Komunistickej strany začiatkom 30-tych rokov Nezamerať sa na boj proti nacistom, s ospravedlnením, že nacistická diktatúra je posledným zúfalým stupňom kapitalistickej dominancie, ktorá pracujúcej triede otvorí oči tým, že otrasie ich vieru v inštitúcie „buržoáznej“ demokracie. Podobne sám Claude Lefort, ktorého nemôže nikto obviniť z komunistických sympatií, nedávno spravil kľúčovú vec vo svojej odpovedi Francoisovi Furetovi: dnešný liberálny konsenzus je dôsledkom 150 rokov ľavicových robotníckych bojov a tlaku na štát, zahŕňa požiadavky, ktoré boli pred 100 či dokonca viac rokmi odmietané liberálmi ako horor [3]. Na dôkaz sa treba pozrieť na zoznam požiadaviek na konci Komunistického manifestu: mimo 2 alebo 3 z nich (ktoré su, pochopiteľne, tými rozhodujúcimi), sú všetky ostatné súčasťou konsenzu (prinajmenšom zmenšujúceho sa sociálneho štátu): všeobecné volebné právo, právo na bezplatné vzdelanie, všeobecná zdravotná starostlivosť a starostlivosť o dôchodcov, obmedzenia detskej práce...



[1] See Juergen Habermas, Die Neue Unuebersichtlichkeit, Frankfurt: Suhrkamp Verlag 1985.

[2] As to this notion, see Chapter 3 of Slavoj Zizek, The Plague of Fantasies, London: Verso Books 1997.

[3] See Claude Lefort, La complication, Paris: Fayard 1999.


(Pokračovanie..)

[ Zdroj: http://www.lacan.com/replenin.htm ]

Kontrastné mediálne paralely

STANISLAV PIROŠÍK | Socialistický zväz mladých
[Médiá určujú] o čom máme premýšľať, určujú čo sa stalo a čo sa vlastne nikdy nestalo. Určujú, ktoré obete sú dôležité a ktoré sú naopak úplne nezaujímavé a nikto by o nich nemal vedieť.

8. októbra 2011 sa pred americkým veľvyslanectvom konala demonštrácia proti agresiám NATO. Zaznelo tu množstvo názorov, aké si neprečítate a nevypočujete v žiadnych masmédiách. Masmédia, vrátane tlačových agentúr o tejto demonštrácii ani neinformovali a úplne ju ignorovali. Pred demonštráciou ale aj počas nej sa pri organizátoroch niekoľkokrát zastavil príslušník polície v civile a vyzvedal sa, čo sa bude na demonštrácii robiť, aby sa náhodou nerobilo niečo nepovolené a nezákonné ako napríklad pálenie vlajky. Všetko teda musí prebehnúť podľa zákona. Ľudia sa stretnú na vyhradenom mieste, niečo si povedia a tým demokracia končí, zatiaľ čo bombardovanie NATO bude smelo pokračovať. Dôležité je pripomenúť aj to, že na Slovensku je zakázané demonštrovať bližšie ako určitý počet metrov od parlamentu.

Teraz sa presuňme do Bieloruska. Demonštranti (financovaní západnými „mimovládkami“ a „nadáciami“) sa dostanú priamo pred parlament a vyvolávajú konflikty s políciou. Tu nikoho nezaujímajú zákony, potýčky sú okamžite zaznamenávané celosvetovými médiami a spolu s protibieloruskými komentármi šírené do celého sveta ako dôkaz „brutality“.

Prejdime do Španielska – tisíce ľudí protestujú proti kapitalizmu a požadujú „skutočnú demokraciu“, ktorá tu nie je len pre bohatých. Slovenský divák, ktorý sa aktívnejšie nezaujíma o dianie a nenavštevuje „alternatívne“ servery, nemá šancu dozvedieť sa o tom. Polícia pritom zatkla niekoľko desiatok aktivistov.

Na Kube protestovalo proti socializmu približne 50 „dám v bielom“. Okrem toho, že správa obehla svet, tieto dámy boli svojimi chlebodarcami ocenené rôznymi cenami za ľudské práva a podobne. Ako dôkaz brutality kubánskej polície poslúžil zlomený necht jednej z nich. Reakciou Kubáncov bola niekoľkonásobne väčšia demonštrácia za socializmus, no to už nemá divák právo vedieť.

Na chvíľku sa opäť vráťme na Slovensko. Po zatknutí bieloruskej pro-západnej disidentky sa koná pred bieloruskou ambasádou demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo nie viac ako 20 ľudí a ktorá bola v hlavnom spravodajstve. Jeden zo zhromaždených držal aj fotografiu bývalého bieloruského prezidenta, ktorý je zodpovedný za rozkradnutie bieloruského národného majetku po rozpade ZSSR.

Tento rok na Islande prebehla výrazná zmena. Pracujúci sa vzbúrili a odmietli platiť dlhy, ktoré nespôsobili oni, ale finančné skupiny. Po vzburách sa výrazne zmenil systém a zodpovední bankári boli potrestaní. Táto záležitosť je jednou z najviac ignorovaných tém a keď sa o nej ľudia dozvedajú, sú naozaj prekvapení, že sa niečo také stalo.

Najaktuálnejšia je okupácia Wall Street, ktorej sa zúčastňujú tisíce ľudí a ktorí poukazujú na absurdity režimu, v ktorom bankám rekordne stúpajú zisky, zatiaľ čo ľudia prichádzajú o prácu, o domovy, o sociálne istoty a zebezpečenie, napriek tomu, že v tomto režime tvoria hodnoty. Títo ľudia žiadajú sociálnu spravodlivosť. Aj tu polícia násilím zakročila a zatkla viac ako 200 ľudí. Žiadne médium ale americkú vládu neoznačilo za „diktátorskú“, ktorá je len bábkou v rukách finančných skupín a koná protiľudovo. Nikto nespochybnil americkú „demokraciu“, kde vládne dolár a za dvoma súperiacimi stranami stoja obrovské nadnárodné spoločnosti. Žiadna z organizácii týmto ľuďom nenavrhla ocenenie v boji za ľudské práva.

Na záver jeden ilustračný príklad o tom, čo je to „demokracia“. Môžete nesúhlasiť a protestovať, môžete sa schádzať hoc aj v miliónoch, ale nemôžete vykonať to, o čom hovoríte. Môžete napríklad nesúhlasiť s Izraelskou blokádou Gazy a môžete kvôli tomu spraviť demonštráciu pred ambasádou. Ale ak sa rozhodnete Gaze pomôcť v podobe humanitárnej pomoci, budete zastrelení izraelskou armádou.

Médiá nám nemusia vždy v zásade hovoriť čo si máme myslieť (aj keď to často robia). Určujú ale o čom máme premýšľať, určujú čo sa stalo a čo sa vlastne nikdy nestalo. Určujú, ktoré obete sú dôležité a ktoré sú naopak úplne nezaujímavé a nikto by o nich nemal vedieť.


[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1697&Itemid=1 ]

Záhada: Ako bohatstvo vytvára vo svete chudobu

MICHAEL PARENTI | ZNET
Je tu záhada, ktorú musím vysvetliť: Ako je možné, že popritom ako za posledné polstoročie dramaticky rástli korporátne investície a zahraničná pomoc a medzinárodné pôžičky chudobným krajinám po celom svete, tak rástla aj chudoba? Množstvo ľudí žijúcich v chudobe narastá rýchlejšou mierou ako populácia Zeme. Čo to znamená?

Za posledné polstoročie investovali priemyselné odvetvia USA a banky (a iné západné korporácie) silno do tých chudobných regiónov Ázie, Afriky, a Latinskej Ameriky známych ako „Tretí svet“. Nadnárodné korporácie sú priťahované bohatými prírodnými zdrojmi, vysokou návratnosťou pochádzajúcou zo slabo platenej práce, a takmer úplnou absenciou daní, environmentálnych regulácií, výhod pre pracujúcich, a nákladov na pracovnú bezpečnosť.

Vláda USA dotovala tento let kapitálu tým, že umožnila úľavy z korporátnej dane na ich zámorské investície, a dokonca preplatila niektoré z ich výdajov na relokáciu – väčšinou k pobúreniu odborov tu doma, ktoré videli svoju prácu miznúť.

Nadnárodné korporácie vytlačili lokálne podnikanie v Treťom svete a získali si ich trhy. Americké agropodnikové kartely silne dotované daňovými poplatníkmi USA, predávali nadvýrobky v iných krajinách pod cenu. Ako opisuje Christopher Cook vo svojom Diet for a Dead Planet, vezmú si najlepšiu zem v týchto krajinách za exportované trhové plodiny, zvyčajne monokultúrne poľnohospodárske plodiny vyžadujúce si veľké množstvá pesticídov, nechávajúc menej a menej ornej pôdy pre stovky rozličného organicky pestovaného jedla, ktoré kŕmila miestne obyvateľstvo.

Vysídlením miestneho obyvateľstva z ich zeme a okradnutím ich o ich sebestačnosť, vytvárajú korporácie preľudnené trhy s prácou zúfalých ľudí, ktorí sú dotlačení do chatrčí a dreniu za biedne platy (ak si dokážu zohnať prácu), častokrát pri porušovaní vlastného zákona krajiny o minimálnych platoch.

Na Haiti, napríklad, dostávajú pracujúci od korporátnych obrov ako Disney, Wal-Mart, a J. C. Penny 11 centov na hodinu. Spojené štáty sú jednou z mála krajín, ktorá odmietla podpísať medzinárodnú dohodu za zrušenie detskej práce a nútenej práce. Tento postoj vychádza z praktík detskej práce amerických korporácií v Treťom svete a v samotných Spojených štátoch, kde deti, tak mladé ako 12 rokov, znášajú vysokú mieru poranení a úmrtí, a častokrát dostávajú menej ako minimálnu mzdu.

To ušetrené, čo veľký biznis zožne na lacnej práci v zahraničí neposúva do nižších cien svojich zákazníkov inde. Korporácie nerobia outsourcing do vzdialených regiónoch, aby mohli americkí spotrebitelia ušetriť peniaze. Outsourcujú, aby zvýšili svoj podiel zisku. V 1990 topánky vyrobené indonézskymi deťmi pracujúcimi dvanásť hodín za 13 centov na hodinu stáli len 2,60 dolárov, no stále sa predávali za 100 dolárov v Spojených štátoch.

Zahraničná pomoc USA zvyčajne funguje ruka v ruke s nadnárodnými investíciami. Dotuje vytváranie infraštruktúry, ktorá je potrebná pre korporácie v Treťom svete: prístavy, diaľnice, a rafinérie.

Pomoc, ktorú dostávajú vlády Tretieho sveta prichádza s pridanými podmienkami. Častokrát musí byť minutá na produkty USA, a od prijímateľskej krajiny sa očakáva, že bude investične preferovať americké spoločnosti, presúvajúc spotrebu z doma vyrábaných tovarov a potravín v prospech dovážaných, vytvárajúc väčšiu závislosť, hlad, a dlh.

Pekne poriadny kus peňažnej pomoci nikdy nevidí denné svetlo, ide rovno k osobných pokladniam predstaviteľov s lepkavými prstami v prijímateľských krajinách.

Pomoc (istéh druhu) tiež prichádza z iných zdrojov. V 1944 vytvorilo OSN Svetovú banku a Medzinárodný menový fond (MMF). Volebné právo v oboch organizáciách je určované finančným príspevkom zeme. Ako najväčší „darca“ majú Spojené štáty dominantný hlas, nasledované Nemeckom, Japonskom, Francúzskom, a Veľkou Britániou. MMF operuje v tajnosti s vybranou skupinou brankárov a personálom ministrov financií vybraných väčšinou z bohatých krajín.

Svetová banka a MMF majú asistovať národom v ich rozvoji. Čo sa v skutočnosti deje, je iný príbeh. Chudobná krajina si od Svetovej banky požičia, aby vybudovala niektoré aspekty svojej ekonomiky. Ak bude neschopná splatiť veľký podiel kvôli klesajúcemu exportnému predaju alebo z nejakého iného dôvodu, musí si znova požičať, tentokrát od MMF.

No MMF uvalí „štrukturálny program prispôsobenia“ [structural adjustment program (SAP)], vyžadujúci od zadĺženej krajiny udeliť daňové úľavy nadnárodným korporáciám, znížiť mzdy, a nepokúšať sa chrániť miestnych podnikateľov od zahraničného dovozu a zahraničného skupovania. Na dlžnícke krajiny sa vyvíja tlak, aby sprivatizovali svoje ekonomiky, predávali pri škandálne nízkych cenách svoje štátom vlastnené bane, železnice, a verejno-prospešné služby súkromným korporáciám.

Sú nútení sprístupniť svoje lesy holorubom a svoje krajiny povrchovej ťažbe, bez ohľadu na vykonanú ekologickú škodu. Dlžnícke krajiny musia tiež znížiť dotácie na zdravotníctvo, vzdelanie, dopravu a potraviny, míňať menej na vlastných ľudí, aby mali viac peňazí na zaplatenie dlžôb. Nútení pestovať trhové plodiny za exportné tržby, sa stávajú ešte menej schopnými nakŕmiť svojich vlastných obyvateľov.

Takže toto je to, pokles reálnych miezd, a národné dlhy vyrastené do bodu, kde splátky dlhu absorbujú takmer všetky exportné tržby chudobnejších krajín – čo v Treťom svete vytvára ďalšie zbedačovanie, keď zanecháva dlžnícku krajinu dokonca menej schopnú poskytovať svojim obyvateľom veci, ktoré potrebuje.

Tu som potom vysvetlili „záhadu“. Nie je to, samozrejme, žiadna záhada ak nelipnete na mystifikácii trickle-down [koncept, ktorý tvrdí, že z výhod bohatých budú mať postupne prospech aj chudobnejší členovia spoločnosti]. Prečo sa prehĺbila chudoba, zatiaľ čo sa zahraničná pomoc a pôžičky a investície zvýšili? Pôžičky, investície, a väčšina foriem pomoci nie je vytvorených na boj s chudobou, ale na rozšírenie bohatstva nadnárodných investorov na náklady miestneho obyvateľstva.

Niet žiadneho trickle down, len vysávanie od drejúcej väčšiny k zopár zámožným.

Vo svojom neústalom chaose dochádzajú niektorí liberálni kritici k tomu, že zahraničná pomoc a štrukturálne prispôsobenie MMF a Svetovej banky „nefungujú“; poukazujú, že konečným dôsledkom je menej hospodárskej sebestačnosti a viac chudoby pre dlžnícke štáty. Prečo potom bohaté členské štáty pokračujú vo financovaní MMF a Svetovej banky? Sú ich lídri menej inteligentní než kritici, ktorí na nich naďalej poukazujú, že ich politiky majú protikladný efekt?

Nie, sú to tí kritici, kto je hlúpy, nie západní lídri a investori, ktorí vlastnia väčšinu sveta a užívajú si také obrovské bohatstvo a úspech. Pokračujú vo svojej pomoci a programoch zahraničných pôžičiek, pretože takéto programy fungujú. Otázkou je, fungujú pre koho? Cui bono?

Účelom ich investícií, pôžičiek, a programov pomoci nie je pozdvihnúť masy v iných krajinách. To istotne nie je záležitosť, na ktorej sa podieľajú. Účelom je slúžiť záujmom akumulácie globálneho kapitálu, skupovať krajinu a miestne ekonomiky ľudí Tretieho sveta, zmonopolizovať ich trhy, znížiť ich mzdy, zazmluvniť ich prácu s enormnými dlhmi, sprivatizovať ich sektor verejných služieb, a zabrániť týmto národom od vystupovania ako trhoví konkurenti tým, že im neumožnia normálny rozvoj.

V týchto ohľadoch fungujú investície, zahraničné pôžičky, a štrukturálne prispôsobenie vlastne veľmi dobre.

Skutočnou záhadou je: prečo niektorí ľudia považujú takúto analýzu za tak nepravdepodobnú, za „konšpiračné“ predstavy? Prečo sú skeptickí v tom, že vládcovia USA vedome a úmyselne sledujú takéto bezohľadné politiky (stláčanie miezd, znižovanie environmentálnej ochrany, ničenie verejného sektora, škrtanie služieb pre ľudí) v Treťom svete? Títo vládcovia sledujú takmer tie isté politiky priamo tu, v našej vlastnej krajine!

Nie je čas, aby si liberálni kritici prestali myslieť, že ľudia, ktorí vlastnia väčšinu sveta –a chcú ho vlastniť celý- sú „nekompetentní“ alebo „pomýlení“ alebo „nedokážu vidieť nezamýšľané dôsledky svojich politík“? Nie ste veľmi múdry, ak si myslíte, že vaši nepriatelia nie sú tak múdri ako vy. Vedia, kde sú ich záujmy, a my by sme to mali vedieť tiež.


Michael Parenti je historik, kultúrny kritik a politický aktivista prevažne v protivojnových hnutiach. Zaoberá sa témami americkej politiky, zahraničnými vzťahmi, spravodajskými médiami a zábavným priemyslom, ideológiou, historiografiou, národopisectvom, a náboženstvom.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/mystery-how-wealth-creates-poverty-in-the-world-by-michael-parenti-1 ]

Skutočne triedny boj

MICHAEL PARENTI | ZNET
Trieda ako tabu "slušnej spoločnosti"

Za posledné dve dekády, či viac, odsudzovali republikáni ako „triedny boj“ akýkoľvek pokus kritizovať a obmedziť ich nečestný jednostranný systém kapitalistického finančného vyvlastňovania.

Zámožná trieda v tejto krajine vykonávala triedny boj na našich hlavách a tých, ktorí prišli pred nami po viac ako dve storočia. No keď na to poukážeme, keď použijeme termíny ako triedny boj, konflikt tried, a triedna vojna na popísanie systému vykorisťovania pod ktorým žijeme – sú naše obvinenia z ruky odmietnuté a odsúdené ako ideologické marxistické výkriky, hanebné a rozvratné.

Amanda Gilson to perfektne vyjadrila aktualizáciou na mojej Facebookovej stránke: „Koncept „triedneho boja“ bol unesený nesprávnou triedou (vládnucou triedou). Majetní viedli vojnu proti strednej a nemajetnej triede potichu a nenápadne po desaťročia! Teraz, keď stredné a nemajetné triedy začali útočiť nazad, je to akoby sa bohatí pokúšali zavolať faul – hra bola v poriadku, keď boli oni jedinými, ktorí ju hrali.“

Reakcionárski bohatí vždy popierali, že by sa oni samotní podieľali na triednom boji. Vlastne, trvali na tom, že v našej harmonickej, prosperujúcej spoločnosti žiadna taká vec neexistovala. Tí z nás, ktorí neprestávali hovoriť o skutočnostiach triednej nerovnosti a triednom vykorisťovaní boli bez váhania odsúdení. Takéto koncepty neboli tolerované a ľahko odsúdené ako ovplyvnené ideológiou.

V skutočnosti je samotná trieda niečo ako zakázané slovo. V mainstreamových médiách, v politickom živote, a na univerzite, sa nad použitím termínu „trieda“ vraštilo čelo. Znepokojíte svojich poslucháčov („Je rečník marxista?“). ak hovoríte o triednom vykorisťovaní a triednej nespravodlivosti, pravdepodobne sa vo svoje žurnalistickej kariére alebo politickom životre alebo univerzite nedostanete ďaleko (hlavne v oblastiach ako politické vedy a ekonomika).

Takže namiesto pracujúcej triedy počúvame „pracujúce rodiny“ alebo „modré goliere“ a „zamestnanci bielych golierov“. Namiesto nemajetnej triedy počúvame „chudobní v centrách miest“ a „nízkopríjmoví starší“. Namiesto kapitál vlastniacej triedy počúvame o „zámožnejšej“ alebo „hornom kvintilióne“. Neberte moje slová, len si vypočujte akúkoľvek Obamovu reč. (Obama sa častokrát uspokojí s ešte príjemnejším a tlmenejším termínom: ľud, ako pri „Ľud zápasí spolu.“)

„Trieda“ sa používa beztrestne a so súhlasom len keď má ten magický neutralizujúci prívlastok „stredná“ pripojený k nej. Stredná trieda je akceptovateľný mainstreamový koncept, pretože zvyčajne nezvýrazňuje náš zmysel pre triedny boj; zmierňuje a utišuje kritické uvedomenie. Ak je každý v Amerike strednou triedou (okrem pár superbohatých a nepartnú vrstvu veľmi chudobných), je tu málo priestoru pre akékoľvek povedomie o triednom konflikte.

To sa môže zmeniť s Veľkou recesiou a ostrým poklesom strednej triedy (a poklesom solventnejších členov pracujúcej triedy). Koncept strednej triedy už viac neslúži ako neutralizér, keď sa sám stáva nespornou obeťou.

„Triedu“ je tiež možné používať s obmedzenou aplikáciou, keď je súčasťou svätej trojice rasy, pohlavia, a triedy. Použitie týmto spôsobom ju redukuje na demografickú črtu vzťahujúcu sa na životný štýl, úroveň vzdelania, a príjmovú úroveň. Za štyridsať rokov toho, čo sa nazývalo „politiky identity“ a „kultúrne vojny“, bola trieda ako koncept redukovaná na niečo sekundárnej dôležitosti. Všetky typy „ľavičiarov“ nám tvrdili, že musíme premýšľať odznova, ako si musíme uvedomiť, že trieda nebola tak dôležitá ako rasa alebo pohlavie alebo kultúra.

Bol som jedným z tých, ktorí si mysleli, že s týmito rozličnými konceptami netreba zaobchádzať ako vzájomne sa vylučujúcimi. V skutočnosti sú interaktívne. Takto sa rasizmus a sexizmus pre triedny útlak vždy ukázali ako funkčné. Ďalej som poznamenal (a naďalej poznamenávam), že v spoločenských vedách a medzi tými, ktorí vidia triedu len ako ďalší komponent „politiky identity“, koncept triedy nie je ničím viac ako súborom demografických charakteristík. No je tu iná definícia triedy, ktorá bola prehliadaná.

Na triedu treba tiež nahliadať ako na spoločenský vzťah vzťahujúci sa na majetok a spoločenskú moc, zahŕňajúcu konflikt materiálnych záujmov medzi tými, ktorí vlastnia a ktorí pracujú pre tých, ktorí vlastnia. Bez rozumných dôvodov alebo výskumu je toto neskoršie použitie triedy častokrát odmietané mimo ako „marxistické“. Úzky, redukcionistický mainstreamový pohľad na triedu necháva mimo nášho dohľadu rozmer ekonomickej nerovnosti a závažnosť triedneho vykorisťovania v spoločnosti, čo umožňuje mnohým výskumníkom a politickým komentátorom chybne predpokladať, že spoločnosť Spojených štátov nemá žiadne triedne rozdelenie alebo triedne konflitky záujmov.

Nemali by sme uvažovať o triede primárne ako o demografickej charakteristike, ale ako vzťahu k výrobným prostriedkom, ako vzťahu k moci a majetku. Trieda ako pri otrokárovi a otrokovi, pánovi a nevoľníkovi, kapitalistovi a pracujúcom. Trieda ako pri triednom konflikte a triednom boji.

A kto vie, keď sa naučíme hovoriť o realitách triednej moci, budeme na ceste hovoriť kriticky o kapitalizme, ďalšom zakázanom slove vo verejnej sfére. A keď začneme kritický diskurz o kapitalizme, budeme značne lepšie pripravení konať proti nemu a chrániť svoje vlastné demokratické a spoločné záujmy.


[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/class-warfare-indeed-by-michael-parenti ]

Ako voľný trh zabil New Orleans

MICHAEL PARENTI | ZSpace
New Orleans je príkladom toho, že voľný trh necháva napospas osudu všetkých, čo si nemôžu dovoliť kúpiť ochranu holého života.

Voľný trh hral rozhodujúcu rolu v zničení New Orleans a smrti tisícok jeho obyvateľov. Čo robili dopredu upozornení činitelia, keď sa dozvedeli, že vážny (sila 5) hurikán má zasiahnuť mesto a priľahlé oblasti? Hrali voľný trh.

Ohlásili, že všetci by mali evakuovať. Od všetkých sa očakávalo, že si zabezpečia svoj spôsob úniku z oblasti kalamity súkromnými prostriedkami, práve tak, ako to robia ľudia, keď pohromy voľnotrhové krajiny Tretieho sveta.

Tento voľný trh je prekrásna vec, kde každý jednotlivec nasleduje jeho alebo jej osobné záujmy a tým zabezpečuje optimálny výsledok pre celú spoločnosť. Takýmito záhadnými spôsobmi robí neviditeľná ruka divy.

V New Orleans nebolo žiadnej kolektívne usmerňovanej evakuácie aká sa objavila na Kube. Keď v roku 2004 zasiahol tento ostrov obzvlášť silný hurikán, evakuovala Castrova vláda, podporovaná obvodnými občianskými komisiami a miestnymi kádrami Komunistickej strany, 1,5 milióna ľudí, viac ako 10 percent populácie štátu. Kubánci stratili týmto hurikánom 20 000 domovov – no nikto neprišiel o život, povzbudivý výkon, ktorý bol v americkej tlači prevažne nespomínaný.

Už v prvý deň kalamity spôsobenej hurikánom Katrina bolo jasné, že stovky, možno tisíce, Američanov zahynulo v New Orleans. Reportéri z médií vysvetľovali, že mnoho ľudí odmietlo evakuáciu, pretože boli jednoducho tvrdohlaví.

Až do tretieho dňa, kedy si relatívne boahtí televízni hlásatelia začali uvedomovať, že desaitky tisíc ľudí nedokázali ujsť, pretože nemali kam ísť a žiadne prostriedky, ako sa tam dostať. Sotva s nejakou hotovosťou alebo motorovým vozidlom, ktoré by bolo ich, museli sedieť ako pena a dúfať v to najlepšie. Nakoniec pre nič voľný trh tak dobre nefungoval.

Mnoho z týchto ľudí bolo nízkopríjmových Američanov, spolu s menším množstvom chudbných belochov. Treba mať na pamäti, že väčšina z nich mala pred smrtiacou návštevou Katriny prácu. To je to, čo väčšina chudobných v tomto štáte robí: pracujú, zvyčajne dosť ťažko v žalostne platených prácach, niekedy viac ako jeden džob naraz. Sú chudobní nie preto, že sú leniví, ale preto, že majú problémy prežiť z chudobných platov, zatiaľ čo sú zaťažení vysokými cenami, vysokým nájomným, a regresívnou daňou.

Voľný trh hral rolu iným spôsobom. Bushovou agendou je zoškrtať vládne služby na kosť a nechať ľudí spoliehať sa na súkromný sektor vo veciach, ktoré môžu potrebovať. Tak z rozpočtu ženijného vojska New Orleans odkrojil 71,2 milióna dolárov, čo je 44 percentná redukcia. Plány na opevnenie násypov New Orleans a zdokonalenie systémov vyčerpávania vody museli byť odložené.

Osadenstvo armády ženijného vojska pred niekoľkými rokmi začalo s prácou, aby postavila nové násypy, no mnohí z nich boli stiahnutí z takýchto projektov a poslaní do Iraku. Naviac, prezident zoškrtal 30 miliónov dolárov dotácii na kontrolu záplav.

Bush si vzal leteckú linku (Dobré ráno Amerika, 1. September 2005) a povedal: Nemyslite si, že niekto predvídal ten prielom v násypoch. Opäť ďalšia nepravda valiaca sa z jeho pier. Katastrofické záplavy New Orleans boli predpovedané expertami na búrky, ženistami, Louisianskými novinármi a verejnými predstaviteľmi, ba dokonca niektorými federálnymi agentúrami. Všetky druhy ľudí roky predvídali katastrofu, poukazujúc na nebezpečenstvo úrovní stúpajúcej vody a potrebu posilnenia násypov a púmp, a posilnenie celého pobrežného pásma.

V svojej kampani na vyhladovanie verejného sektora, taktiež dovolili bushovskí reakcionári developerom vysušiť rozsiahle oblasti mokrín. Opäť, že stará neviditeľná ruka voľného trhu sa o veci postará. Developeri, sledujúci svoj osobný, súkromný zisk by priniesli výsledky, z ktorých by sme mali prospech všetci.

No mokriny slúžili ako prírodná absorbcia a bariéra medzi New Orleans a búrkami prichádzajúcimi z mora. A teraz už po niekoľko rokov sa mokriny na pobreží zálivu strácali hrozivým krokom. Všetko toto reakcionárov v Bielom dome neznepokojovalo.

Čo sa týka záchrannej operácie, voľnotrhári radi vravia, že pomoc pre tých menej šťastnejších z nás by mala byť prenechaná súkromnej charite. To bolo obľúbené kázanie prezidenta Ronalda Reagana, že súkromná charita tú prácu spraví. A prvých pár dní to naozaj vyzerala byť politika k pohrome spôsobenej hurikánom Katrina.

Federálna vláda bola v nedohľadne, no do akcie sa pustil Červený kríž. Jeho správa: „Neposielajte jedlo alebo prikrývky, posielajte peniaze.“ Armáda spásy tiež začala dávať dohromady svoje starnúce jednotky. Medzitým sa Pat Robertson a Kresťanská vysielacia sieť –na chvíľu odložila od Božej práce tlačenia nominácie John Robertsa k Najvyššiemu súdu- volali po daroch a vyhlásili „Operáciu požehnanie“, ktorá pozostávala zo silne spropagovanej, no totálne neadekvátnej zásielky konzervovaných tovarov a biblií.

Tretím dňom si dokonca i krátkozraké médiá začali uvedomovať obrovské zlyhanie záchrannej operácie. Ľudia umierali, pretože pomoc neprišla. Úrady sa zdali byť viac znepokojené rabovaním, ako zachraňovaním ľudí, znepokojenejšie kontrolou davu, ktorá spočívala v ohradzovaní tisícov do pustých otvorených parcel bez patričného prístrešku, a nedovoľujúc im odísť.

Vyvstávajú otázky, ktoré sa zdá, že voľný trh nie je schopný zodpovedať: Kto mal na starosti záchrannú operáciu? Prečo tak málo helikoptér a len pár záchranárov Pobrežnej stráže? Prečo trvalo helikoptéram päť hodín vytiahnuť šesť ľudí z jednej nemocnice? Kedy by záchranná operácia nabrala rýchlosť? Kde boli agenti FBI? Štátni policajti? Národná garda? Kde boli autobusy a kamióny? Prístrešky a prenosné toalety? Lekárske zásoby a voda?

A kde bola Civilná ochrana? Čo spravila Civilná ochrana s tými 33,8 miliardami dolárov, ktoré jej boli pridelené v rozpočte 2005? Štvrtým dňom takmer všetky hlavné médiá hlásili, že reakcia federálnej vlády bola „národnou hanbou“. Medzitým sa George Bush konečne objavil pre fotografov v zopár dobre vybraných oblastiach pohromy – predtým ako si utiekol zahrať golf.

V momente jedinečnej (a možno zlomyselnej) irónie, boli predložené ponuky zahraničnej pomoci of Francúzska, Nemecka, Venezuely, a ďalších iných národov. Rusko sa ponúklo poslať dve lietadlá s nákladmi jedla a iných materiálov pre obete. Kuba –ktorá má rekord v posielaní doktorov do tucotv krajín, vrátane vďačnej Sri Lanky počas katastrofy tsunami- ponúkla 1100 doktorov. Predvídateľne boli všetky tieto návrhy ostro odmietnuté ministerstvom zahraničných vecí USA.

Amerika prekrásna a mocná, Amerika najvyšší záchranca a svetový líder, Amerika zásobiteľ globálnej prosperity, nemohla prijať zahraničnú pomoc od druhých. Bol by to najobmedzenejší a úražlivý obrat rolí. Chceli Francúzi ďalší úder do nosa? Boli Kubánci na koni so svojimi starými podvratnými trikmi?

Okrem toho, prijať zahraničnú pomoc by bolo priznať pravdu – že bushovskí reakcionári nemajú ani chuť, ani slušnosť zabezpečovať bežných občanov, ani len tých v najextrémnejšej tiesni.

Nedávno som sa niekoho počul sťažovať, „Bush sa snaží zachrániť svet, keď sa nevie ani postarať o svojich vlastných ľudí tu doma“. Nie je to celkom pravda. Istotne sa veľmi dobre stará o svojich vlastných ľudí, tú maličkú časť jedného percenta, o superbohatých. Len tí pracujúci z New Orleans sa medzi nich nepočítajú.


Michael Parenti je medzinárodne známy americký politický vedec, historik a kultúrny kritik, píšuci viac ako 40 rokov.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/how-the-free-market-killed-new-orleans-by-michael-parenti ]