CHRISTOPH COX, MOLLY WHALEN, ALAIN BADIOU |
Cabinet Magazine
Žiaden intelektuál nebude naozaj obhajovať brutálnu moc peňazí a sprievodné pohŕdanie vylúčenými, či manuálne pracujúcimi, no mnohí súhlasia, že skutočné Zlo je inde. Kto by napokon dnes obhajoval stalinistický teror, africké genocídy, mučenie v Latinskej Amerike? Nikto. V tomto je konsenzus týkajúci sa Zla rozhodujúci. Pod podmienkou neakceptovania Zla končíme vo viere, že máme, ak nie Dobro, prinajmenšom najlepší možný stav – i keď to najlepšie nie je tak skvelé.
Tvrdíte, že v našom filozofickom a politickom diskurze dnes je zlo „evidentné“, a tiež, že táto „evidentnosť“ a tento koncept „zla“ sú problematické. Aká je naša „zhodná predstava zla“ a čo je s ňou nesprávne?
Myšlienka evidentnosti nie je v našej spoločnosti veľmi stará. Podľa môjho názoru sa datuje od konca 1960-tych rokov, kedy sa skončilo veľké politické hnutie 60-tych rokov. Potom sme vstúpili do reaktívnej periódy, obdobia, ktoré nazývam Obnovenie. Viete, že vo Francúzsku „Obnovenie“ označuje obdobie návratu kráľa, v 1815, po Revolúcii a Napoleónovi. Sme v takomto období. Dnes vidíme liberálny kapitalizmus a jeho politický systém, parlamentarizmus, ako jediné prirodzené a prijateľné riešenia. Každá revolučná myšlienka je považovaná za utopickú a nakoniec zločinnú. Máme veriť tomu, že globálne rozšírenie kapitalizmu a to, čo sa nazýva „demokracia“ je snom celého ľudstva. A taktiež, že celý svet chce autoritu Amerického impéria, a jeho vojenského policajta, NATO.
V skutočnosti naši lídri a propagandisti veľmi dobre vedia, že liberálny kapitalizmus je nerovnostárskym režimom, nespravodlivým, a neprijateľným pre obrovskú väčšinu ľudstva. A vedia tiež, že naša „demokracia“ je ilúziou: Kde je moc ľudí? Kde je politická moc pre roľníkov Tretieho sveta, Európsku triedu pracujúcich, chudobných po celom svete? Žijeme v protiklade: brutálna situácia, hlboko nerovnostárska –kde je všetka existencia ohodnotená len v zmysle samotných peňazí- je nám prezentovaná ako ideál. Na ospravedlnenie ich konzervativizmu to partizáni stávajúceho poriadku nemôžu naozaj nazývať ideálnym alebo úžasným. Takže sa namiesto toho rozhodli nazvať všetko ostatné hrozným. Istotne, hovoria, nežijeme v podmienkach dokonalého Dobra. No máme šťastie, že nežijeme v Zle. Naša demokracia nie je dokonalá. No je lepšia ako tie krvavé diktatúry. Kapitalizmus je nespravodlivý. No nie je tak zločinný ako stalinizmus. Nechávame zomierať milióny Afričanov na AIDS, no nerobíme rasisticko-nacionalistické deklarácie ako Miloševič. Zabíjame Iračanov našimi lietadlami, no nepodrezávame im krky mačetami, ako to robia v Rwande, atď.
To je dôvod prečo sa myšlienka Zla stala dôležitou. Žiaden intelektuál nebude naozaj obhajovať brutálnu moc peňazí a sprievodné pohŕdanie vylúčenými, či manuálne pracujúcimi, no mnohí súhlasia, že skutočné Zlo je inde. Kto by napokon dnes obhajoval stalinistický teror, africké genocídy, mučenie v Latinskej Amerike? Nikto. V tomto je konsenzus týkajúci sa Zla rozhodujúci. Pod podmienkou neakceptovania Zla končíme vo viere, že máme, ak nie Dobro, prinajmenšom najlepší možný stav – i keď to najlepšie nie je tak skvelé. Refrén „ľudských práv“ nie je nič iným než ideológiou moderného liberálneho kapitalizmu: nezmasakrujeme vás, nebudeme vás mučiť v jaskyniach, takže buďte ticho a uctievajte zlaté teľa. A pre tých, ktorí ho nechcú uctievať, alebo ktorí neveríte v našu nadradenosť, tu je vždy Americká armáda a jej európski prisluhovači, aby ich utíšili.
Všimnite si, že dokonca Churchill povedal, že demokracia (to znamená režim liberálneho kapitalizmu) vôbec nebola najlepšia z politických režimov, no skôr tou najmenej zlou. Filozofia bola vždy kritická voči spoločne zdieľaným názorom a tomu, čo sa zdalo byť zrejmým. Prijmi to, čo máš, pretože zvyšok náleží Zlu, je jasnou ideou, ktorá by preto mala byť okamžite preskúmaná a kritizovaná. Moja osobná pozícia je nasledovná: je nutné detailne preskúmať súčasnú teóriu Zla, ideológiu ľudských práv, koncept demokracie. Je nutné ukázať, že nič v tom nevedie smerom k skutočnej emancipácii ľudstva. Je nutné zrekonštruovať práva, v každodennom živote, ako aj v politike, Pravdy a Dobra. Naša schopnosť mať opäť skutočné idey a reálne projekty na tom závisí.
Ulf Rahmberg: Painting No. 21 (side A), 1970-73. Courtesy Moderna Museet, Stockholm.
Hovoríte, že pre liberálny kapitalizmus je zlo vždy inde, ten obávaný druhý, niečo, o čom si liberálny kapitalizmus myslí, že sa ho vďačne zbavilo a drží ho mimo dosah. Avšak, nie je v súčasnej predstavivosti tiež silná idea vnútorného (sociálneho, psychologického, domáceho) zla? Desaťročia boli populárne filmy a romány posadnuté myšlienkou zla ukrývajúceho sa vo vnútri (v mysli, v dome, v susedstve). Aféra Timothyho McVeigha v USA zrejme obnovila politické starosti o „vnútornom zle“ (v každom z nás, v srdci USA). Len pred mesiacom, texaská matka, Andrea Yates, sústavne topila svojich päť detí, čo podnietilo debatu o tom, či sme alebo nie sme schopní takéhoto zla. Filozoficky sa zdá, že by nový záujem o Kantov koncept „radikálneho zla“ (a jeho Lacanovskej reinterpretácie) spadal do jednej línie s touto ideou vnútorného (skôr než vonkajšieho, politického) zla. No, počas veľkej časti histórie Západu by sa zdalo, že zlo bolo považované za „vnútorné“, ako niečo, čo morálne prenasleduje každého z nás. Takže, moje otázky: okrem pojmu „vonkajšieho“ zla, ktoré predkladáte, rozpoznávate tiež tento pojem „vnútorného“ zla? Je táto myšlienka večná, alebo nám hovorí niečo špecifické o našej historickej dobe? Vidíte tieto dva pojmy zla (vonkajšieho a vnútorného) ako nejakým spôsobom prepojené jeden s druhým?
Medzi tvrdením, že liberálny kapitalizmus a demokracia sú Dobrom a tvrdením, že Zlo je neustálou možnosťou každého jednotlivca niet protikladu. Táto druhá téza (Zla vo vnútri každého z nás) je jednoducho morálny a náboženský dodatok k prvej téze, ktorá je politická (parlamentný kapitalizmus ako Dobro). Medzi týmito dvomi tvrdeniami je dokonca nasledovné „logické“ spojenie:
1. História ukazuje, že liberálny kapitalizmus je jediným ekonomickým, politickým, a spoločenským poriadkom, ktorý je naozaj humánny, ktorý naozaj zodpovedá Dobru ľudstva.
2. Každý iný politický režim je obludnou a krvavou diktatúrou, celkom iracionálnou.
3. Dôkazom tohto faktu je, že politické režimy, ktoré bojovali proti liberalizmu a demokracii všetky zdieľajú rovnakú tvár Zla. Takto sú fašizmus a komunizmus, ktoré sa zdajú byť protikladmi, v skutočnosti veľmi podobné. Oba boli z „totalitárnej“ rodiny, ktorá je protikladom rodiny demokratického kapitalizmu.
4. Tieto ohavné režimy nemôžu vytvárať racionálny projekt, myšlienku spravodlivosti alebo niečo tohto druhu. Tí, ktorí viedli tieto režimy (fašistický či komunistický) boli istotne patologickými prípadmi: je potrebné študovať Hitlera alebo Stalina nástrojom zločinnej psychológie. Čo sa týka tých, ktorí ich podporovali, a boli ich tisíce, tí boli odcudzení totalitárnou mystikou. Boli nakoniec vedení zlom a deštruktívnymi túžbami.
5. Ak boli tisíce ľudí schopných participovať na takýchto smiešnych a zločinných podnikoch, je to zrejme preto, že možnosť byť fascinovaní Zlom jestvuje v každom z nás. Táto možnosť sa bude nazývať „nenávisť k Druhému“. Záverom bude, že musíme najprv všade podporovať liberálnu demokraciu, a, podruhé, že musíme učiť naše deti etickému imperatívu lásky k Druhému.
Mojou pozíciou je, že táto “argumentácia“ je čírou iluzórnou ideológiou. Po prvé, liberálny kapitalizmus vôbec nie je všetkým Dobrom ľudstva. Celkom naopak; je nositeľom divokého, deštruktívneho nihilizmu. Po druhé, komunistické revolúcie 20-teho storočia predstavovali grandiózne snahy o vytvorenie celkom odlišného historického a politického univerza. Politika nie je riadením moci štátu. Politika je v prvom rade vynachádzaním a uplatňovaním absolútne novej a konkrétnej reality. Politika je tvorením myslenia. Lenin, ktorý napísal Čo robiť?, Trotskij, ktorý napísal Dejiny ruskej revolúcie a Mao Tse-tung, ktorý napísal O správnom zaobchádzaní s protikladmi medzi ľuďmi sú intelektuálni géniovia, porovnateľní k Freudovi či Einsteinovi. Samozrejme nebola politika emancipácie, či egalitárnej politiky, doposiaľ schopná vyriešiť problém moci štátu. Vykonávali teror, ktorý je napokon zbytočný. No to by nás malo povzbudiť v tom, aby sme zodvihli otázku tam, kde ju oni zanechali, skôr než oslavovať kapitalistického, imperialistického nepriateľa. Po tretie, kategória „totalitarizmu“ je intelektuálne veľmi slabá. Je tu na jednej strane komunizmus, všeobecná túžba po emancipácii, zatiaľ čo na strane fašizmu tu je národná a rasová túžba. Sú to dva radikálne protikladné projekty. Boj medzi nimi bol vlastne bojom medzi myšlienkou univerzálnej politiky a myšlienkou rasovej dominancie. Po štvrté, použitie teroru za revolučných okolností či v občianskej vojne vôbec neznamená, že lídri a bojovníci sú šialení, alebo že vyjadrujú možnosť vnútorného Zla. Teror je politickým nástrojom, ktorý sa používal celú dobu ktorú jestvujú ľudské spoločnosti. Mal by sa preto posudzovať ako politický nástroj, a nebyť podrobovaný detinským morálnym úsudkom. Treba dodať, že sú rozličné druhy teroru. Naše liberálne krajiny dokonale vedia ako ich používať. Kolosálna americká armáda vykonáva teroristické vydieranie v globálnej šírke, a väzenia a popravy vykonávajú vnútorné vydierania nemenej násilne. Po piate, jediná koherentná teória subjektu (mohol by som žartom povedať, že moja) neuznáva žiadnu špecifickú dispozíciu voči Zlu. Dokonca Freudov pud smrti nie je obzvlášť zviazaný so Zlom. Pud smrti je nutný komponent sublimácie a tvorenia, tak ako je to s vraždou a samovraždou. Čo sa týka lásky k Druhému, alebo, horšie, „uznania Druhého“, to nie je nič viac než kresťanské zmesy. Nikdy nie je „Druhý“ ako taký. Sú to projekcie myslenia, činov, na základe ktorých rozlišujeme medzi tými, ktorí sú našimi priateľmi, tými, ktorí sú nepriateľmi, a tými, ktorých je možné považovať za neutrálnych. Otázka poznania toho ako zaobchádzať s nepriateľmi či neutrálnymi závisí úplne na príslušnej predstave, myšlienke, ktorá ju vytvára, a konkrétnych okolnostiach (Je predstava v stave stupňovania? Je veľmi nebezpečná? atď.).
Na základe toho, čo ste povedali, by sa dalo čakať, že to obrátite, a pripustíte, že naopak ten prevládajúci pohľad liberálneho kapitalizmu je “zlý“. No to nerobíte. Namiesto toho ponúkate alternatívnu teóriu zla.
Ak by som to obrátil, ako predpokladáte, všetko by som nechal na mieste. Povedať, že liberálny kapitalizmus je Zlo by nič nezmenilo. Stále by som bol podriaďoval politiku humanistickej a kresťanskej morálke: povedal by som: „Bojujme proti Zlu.“ No mám dosť „bojovania proti“, „dekonštruovania“, „prekračovania“, „ukončovania niečoho“, atď. moja filozofia túži po afirmácii. Chcem bojovať za; chcem vedieť, čo mám pre Dobro a použiť to. Odmietam súhlasiť s „menším zlom“. Dnes je veľmi módne byť skromný, nemyslieť vo veľkom. Veľkoleposť je považovaná za metafyzické zlo. Ja, ja som za veľkoleposť, som za hrdinstvo. Som za afirmáciu myslenia a činu.
Určite je nevyhnutné navrhnúť ďalšiu teóriu Zla. No to v podstate znamená inú teóriu Dobra. Zlo znamená kompromis o otázke Dobra. Vzdať sa je vždy Zlo. Odmietnuť politiku oslobodenia, odmietnuť vášnivú lásku, odmietnuť umeleckú tvorbu... Zlo je chvíľa, kedy mi chýba sila byť verný Dobru, ktoré ma núti.
Skutočná otázka pod otázkou Zla je nasledovná: Čo je Dobro? Celá moja filozofia sa snaží zodpovedať túto otázku. Z komplexných dôvodov dávam Dobru pomenovanie „Pravdy“ (v plurále). Pravda je konkrétny proces, ktorý začína prevratom (stretnutím, všeobecnou revoltou, prekvapivou novou myšlienkou), a rozvíja sa ako vernosť novosti takto zakúsenej. Pravda je subjektívnym rozvojom toho, čo je naraz ako nové, tak univerzálne. Nové: to, čo nebolo predtým videné poriadkom sveta. Univerzálne: to, čo môže správne zaujať každého ľudského jednotlivca, vzhľadom na jeho čistú ľudskosť (ktorú nazývam jeho druhovou ľudskosťou). Na to, aby sme sa stali subjektom (a neostali len púhym ľudským zvieraťom), musíme participovať na stávaní sa univerzálnej novosti. To si vyžaduje snahu, vytrvalosť, niekedy sebapoprenie. Častokrát hovorím, že je nutné byť „aktivistom“ Pravdy. Zlo je všade tam, kde egoizmus vedie k odmietnutiu Pravdy. Potom sme de-subjektivizovaní. Unáša nás egoistický sebazáujem, riskujúc prerušenie celého procesu pravdy (a teda Dobra).
Potom je možné vyjadriť Zlo jedným výrazom: Zlo je prerušením pravdy tlakom partikulárnych či individuálnych záujmov. Dokonca i prípad, ktorý citujete vyššie –žena, ktorá topí svojich päť detí- pramení z tejto predstavy o veciach. Debata, ktorú ste podnietili je absurdná: samozrejme je každý „schopný“ všetkého. Všade sme videli ako sa z dobrých ľudí stali mučitelia, z mierumilovných občanov tyrania ľudí pre bezvýznamné veci. Táto úvaha nie je potrebná. Pripomína nám len, že ľudský druh je živočíšnym druhom, riadeným najnižšími záujmami, ktorých je naviac kapitalistický zisk púhou legálnou formalizáciou. A to je Dobro a Zlo, nie je to nič viac než vláda impulzov. Otázka Zla začína vtedy, keď môžeme povedať, o akom Dobre hovoríme. Som presvedčený, že zabitie piatich detí je v skutočnosti previazané s brutálnym odmietnutím Dobra vo forme procesu lásky. V každom prípade to je jediný prípad, kedy dáva nejaký zmysel hovoriť o Zle. Mýtus, ktorý máme na mysli je Medeia. Ona taktiež zabije svoje deti. A nie je to Zlo, v tragickom zmysle slova, pretože vražda je celkom závislá na jej láske k Jasonovi.
Ulf Rahmberg: Painting No. 21 (side B), 1970-73. Courtesy Moderna Museet, Stockholm.
Z vášho pohľadu je potom sféra ľudského živočícha jednoducho mimo dobro a zlo (tak, že akty mučenia, napríklad, nie sú riadne “zlé“)? Nemáme morálnu povinnosť stať sa subjektami (namiesto ostávania ľudskými živočíchmi)? A nie je teda niekoho zlyhanie stať sa subjektom morálnym zlyhaním?
Otázka vlastne kombinuje dve bežné poňatia morálky (a teda rozdielu medzi Dobrom a Zlom): “prirodzený“ koncept, odvodený od Rousseaua, a „formálny“ koncept, odvodený od Kanta:
1. Je tu “prirodzená“ morálka, veci, ktoré sú jasne zlé podľa mienky akéhokoľkvek ľudského vedomia. Vzhľadom na to jestvuje Zlo pre ľudského živočícha. Daným príkladom je mučenie.
2. Je tu “formálna“ morálka, univerzálna povinnosť, ktorá je nad akoukoľvek partikulárnou situáciou. A preto tu je univerzálne Zlo, ktoré je taktiež nezávislé na okolnostiach. Daný príklad je povinnosť stať sa subjektom, postaviť sa nad základný ľudský animalizmus. Je zlé odmietnuť stať sa plným ľudským subjektom, bez ohľadu na to, aké môžu byť špecifické podmienky tohto stávania sa.
Musím, pochopiteľne, ujasniť, že som celkom proti týmto dvom koncepciám. Trvám na tom, že prirodzený stav ľudského živočícha nemá nič spoločné s Dobrom či Zlom. A tvrdím, že tento typ formálnej morálnej povinnosti opísaný Kantovým kategorickým imperatívom v skutočnosti neexistuje. Vezmite si príklad mučenia. V civilizácii tak sofistikovanej, ako bola Rímska ríša, sa mučenie nielen že nepovažuje za Zlo, ale je v skutočnosti vážené ako divadlo. V arénach sú ľudia zožieraní tigrami; sú upaľovaní zaživa; publikum sa teší keď vidí bojovníkov podrezávať si navzájom krky. Ako si potom môžeme myslieť, že mučenie je Zlom pre každého ľudského živočícha? Nie sme rovnaké zviera ako Seneca či Marcus Aurelius? Mal by som dodať, že ozbrojené zložky mojej krajiny, Francúzska, so zvolením vlád danej doby a väčšinou verejnej mienky, mučili všetkých väzňov počas Alžírskej vojny. Odmietnutie mučenia je historický a kultúrny fenomén, vôbec nie prirodzený. Vo všeobecnosti pozná ľudský živočích krutosť tak dobre, ako pozná zmilovanie sa; jedno je tak prirodzené ako druhé, a ani jedno nemá nič s Dobrom či Zlom. Poznáme rozhodujúce situácie, kedy je krutosť nevyhnutná a užitočná, a iné situácie, kedy nie je milosrdenstvo ničím viac než formou opovrhovania druhými. V štruktúre ľudského živočícha nenájdete nič na čom by sa dal založiť koncept Zla, naviac ani Dobra.
No formálne riešenie nie je o nič lepšie. Povinnosť byť subjektom nemá žiaden zmysel z nasledovného dôvodu: možnosť stávania sa subjektom nezávisí na nás, ale toho, čo sa objaví za okolností, ktoré sú vždy jednotlivé. Rozdiel medzi Dobrom a Zlom vždy predpokladá subjekt a preto sa na to nemôže aplikovať. Vždy len pre subjekt, nie pre ľudského živočícha pred subjektom, je Zlo možné. Napríklad, ak sa počas okupácie Francúzska nacistami pridám do Odporu, stávam sa subjektom diania Histórie. Zvnútra tejto subjektivizácie môžem povedať čo je Zlo (zradiť svojich druhov, spolupracovať s nacistami, atď.). Môžem taktiež rozhodnúť čo je Dobro mimo zvyčajných noriem. Takto spisovateľka Marguerite Duras vylíčila ako z dôvodov previazaných s odporom voči nacistom podstúpila akty mučenia voči zradcom. Celý rozdiel medzi Dobrom a Zlom vyvstáva vo vnútri stávania sa subjektom, a mení sa podľa tohto stávania sa (ktoré sám nazývam filozofiou, stávaním sa Pravdy). Na zosumarizovanie: Niet žiadnej prirodzenej definície Zla; Zlo je vždy to, čo sa v špecifickej situácii snaží oslabiť alebo zničiť subjekt. A koncept Zla je teda celkom závislý na udalostiach, z ktorých sa konštituuje subjekt. Je to subjekt, ktorý stanovuje, čo je Zlo, nie prirodzená idea Zla, ktorá definuje to, čo je „morálny“ subjekt. Niet tiež žiadneho formálneho imperatívu, z ktorého by sme definovali Zlo, dokonca ani negatívne. V skutočnosti všetky imperatívy predpokladajú, že subjekt imperatívu je už konštituovaný, a za špecifických podmienok. A pretože niet žiadneho imperatívu stať sa subjektom, okrem úplne bezduchého tvrdenia. To je tiež dôvod prečo niet žiadnej všeobecnej formy Zla, pretože Zlo nejestvuje, okrem súdu vysloveného subjektom v situácii a za podmienok jeho vlastnej činnosti v tejto situácii. Takže, ten istý akt (zabiť, napríklad) môže byť Zlo v uričtom subejktívnom kontexte, a nevyhnutnosťou Dobra v inej.
Musím obzvlášť trvať na tom, že rčenie „rešpekt voči Druhému“ nemá nič spoločné s akoukoľvek vážnou definíciou Dobra a Zla. Čo znamená „rešpekt voči Druhému“ keď sme vo vojne voči nepriateľovi, keď sme brutálne opustení ženou pre niekoho iného, keď musíme posudzovať práce priemerného „umelca“, keď veda čelí spiatočníckym sektám, atď.? Častokrát to je „rešpekt voči Druhému“ čo je škodlivé, čo je Zlo. Hlavne, keď je to odpor voči iným, alebo dokonca nenávisť k iným, ktorá poháňa subjektívne spravodlivý čin. A sú to vždy okolnosti tohto druhu (násilné konflikty, brutálne zmeny, vášnivé lásky, umelecké výtvory), ktoré si otázka Zla môže naozaj žiadať od subjektu. Zlo nejestvuje ani ako príroda, ani ako zákon. Je a mení sa v jednotlivom stávaní sa Pravdy.
V reakcii na skoršiu otázku ste poznamenali, že „je nevyhnutné zrekonštruovať práva, v každodennom živote, ako aj v politike, Pravdy a Dobra.“ Mohli by ste povedať viac o tom, ako môže byť otázka etiky Právd mobilizovaná v praktickom zmysle, a ako to môže vytvoriť alternatívu k súčasnému konceptu „ľudských práv“?
Zoberte si najbližší príklad: príšerne zločinný útok v New Yorku v septembri s tisíckami obetí. Ak budete uvažovať v zmysle morálky ľudských práv, poviete spolu s prezidentom Bushom: „Toto sú teroristickí zločinci. Toto je boj Dobra proti Zlu.“ No sú Bushove politky, v Palestíne či v Iraku napríklad, naozaj Dobré? A tým, že povieme, že títo ľudia sú Zlí, alebo že nerešpektujú ľudské práva, rozumieme nejako postoju tých, ktorí sa zabili sami svojimi bombami? Nie je vo svete dosť zúfalstva a násilia spôsobeného skutočnosťou, že Západné mocnosti, a obzvlášť Americká vláda, sú celkom zbavení dôvtipu a hodnôt? Navzdory zločinom, hrozným zločinom, by sme mali myslieť a konať podľa konkrétnych politických Právd, skôr ako byť vedení stereotypmi nejakého druhu morálky. Celý svet chápe, že naozajstná otázka je nasledovná: prečo sa politiky Západných mocností, NATO, Európy a USA, dvom z troch obyvateľov planéty javia ako celkom nespravodlivé? Prečo je päťtisíc amerických mŕtvych považovaných za dôvod na vojnu, zatiaľ čo päťstotisíc mŕtvych v Rwande a plánovaných desať miliónov mŕtvych od AIDS v Afrike si podľa našej mienky nezaslúžia rozhorčenie [násilie]? Prečo je bombardovanie civilistov v USA Zlom, zatiaľ čo bombardovanie Baghdadu alebo dnes Belehradu, alebo to Hanoja alebo Panamy v minulosti, je Dobré? Etika Právd, ktorú navrhujem povstáva z konkrétnych situácií, skôr než z abstraktného práva, alebo pôsobivého Zla. Celý svet rozumie týmto situáciám, a celý svet môže konať nezaujatým spôsobom podnieteným nespravodlivosťou týchto situácií. Zlo v politike je ľahké vidieť: je to absolútna nerovnosť s ohľadom na život, majetok, moc. Dobro je rovnosť. Ako dlho dokážeme akceptovať fakt, že to, čo je potrebné na tečúcu vodu, školy, nemocnice, a dostatok jedla pre celé ľudstvo je súčtom, ktorý zodpovedá množstvu, ktoré míňajú Západné krajiny ročne na parfém? Toto nie je otázka ľudských práv a morálky. Je to otázka fundamentálneho boja za rovnosť všetkých ľudí, proti zákonu zisku, či osobného alebo národného.
Rovnakým spôsobom je Dobro v umeleckom akte vynájdením nových foriem, ktoré vyjadrujú zmysel sveta. Dobro vo vede je smelosťou slobodného myslenia, radosť exaktného vedenia. Podobne je Dobro v láske pochopením toho, čo rozdiel naozaj je, čo to znamená vytvoriť svet, kedy je jedna dvomi, a nie jedna. A Zlo je potom akademickými skúškami či “kultúrnym“ obchodom; je to poznanie v službách kapitalistického zisku; je to sexualita považovaná čisto za techniku pudu. Zopakujem to: a celý svet zdieľa tieto skúsenosti. Etika Pravdy sa vždy vracia za určitých okolností, aby bojovala za Pravdu proti štyrom fundamentálnym formám Zla: tmárstvu, komerčnému akademizmu, politike zisku a nerovnosti, a sexuálnemu barbarizmu.
Alain Badiou je jedným z vedúcich francúzskych filozofov. Ako študent marxistického filozofa Louisa Alhutssera viedol v 70-tych rokoch maoistickú sektu a pokračuje v práci ako politický aktivista. Je autor kníh Bytie a udalosť a Etika: Esej o chápaní zla.
Christoph Cox učí filozofiu, kritickú teóriu, a súčasnú hudbu na Hampshire College. Prispeiva do magazínu Cabinet.
Molly Whalen je učiteľkou rannej modernej literatúry a kultúry, a literárnej a kultúrnej teórie. Žije v Amherste, Massachusetts.
Vyšlo v 5. čísle, v zime 02/2001
[ Zdroj: http://www.cabinetmagazine.org/issues/5/alainbadiou.php ]
Príspevky
