nezávislí

Nejde o gorily

2012-01-28T14:46:00.020+01:00

„Kto neskáče, je gorila, hop, hop, hop!“ ozývalo sa v tisícovom dave v piatok v Bratislave. Našiel sa v ňom aj starší pán, ktorý komentoval príhovory slovami, že aj on kradol, že aj on je gorila. „Gorily za mreže!“ znel ďalší z pokrikov. No bolo počuť aj heslá „Obesiť!“, či „Defenestrácia!“. Ľudia sú nespokojní s tým, ako je vedená naša krajina, no do ulíc ich dostala až táto kauza, ktorá menuje konkrétne osoby. Tak, ako už viackrát v histórii, si dav pýta hlavy. Ale kde sa zastavíme, koľko hláv nám bude stačiť?

Silvio Michal, ktorý vystúpil na pódiu, sa pýtal ľudí, kto z nich dostal 200 miliónový úplatok. A samozrejme, nikto sa neprihlásil. Ale kde je tá hranica, čo je neprijateľný úplatok? V kapitalizme, v systéme slobodného trhu predsa nik nemôže klásť prekážky obchodu. A čo je to úplatok? Je to obchod. Sú takí, čo si môžu kúpiť zmluvu, rozsudok, rozhodnutie. V nemocnici si môžeme kúpiť lepšiu izbu, môžeme ísť na lepšiu dovolenku, dopriať si lepšie jedlo, ak na to máme.

Väčšina však žije od výplaty k výplate. A tá väčšina je právom rozhorčená, že niekto iný žije na jej úkor. Ale tá väčšina umožňuje tento stav tým, že pracuje pre svojich vykorisťovateľov, že sa spolupodieľa na chode takéhoto systému. Aj ona je rozdelená na prispôsobivých a znevýhodnených, či neprispôsobivých. Aj tam sú ľudia, ktorí si môžu dovoliť viac a takí, ktorí majú problém prežiť. A nevedia s tým nič urobiť, rovnako ako s tým nevedia nič urobiť ich vykorisťovatelia. Tí sa kryjú charitou a prehlasovaním, že dávajú ľuďom prácu. Ak opustí kapitalista svoje miesto nahradí ho ďalší, možno práve niektorý z tej väčšiny.

Preto tu nejde o hlavy konkrétnych ľudí. Ide tu o zmenu systému tak, aby nevytváral pozície, v ktorých budú môcť ľudia hromadiť zisky na úkor ostatných. A to sa dá iba vtedy, keď bude súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov nahradené spoločným vlastníctvom. Keď spoločný, verejný záujem bude postavený nad záujem kapitálu.

To, že aj Slováci ukázali svoju nespokojnosť je výborné, ale hrozí tu, že ľudia budú opäť raz zneužití. Súčasná garnitúra môže „vyšetriť“ kauzu, podhodiť nejakú tú obeť a kapitalizmus pôjde ďalej. Konečný efekt môže byť taký, že stratia zabehnuté strany a otvorí sa priestor „nováčikom“. Môžeme sa pozrieť do susedného Česka, aký bordel tam narobili ich noví politici. Bojovať proti korupcii v kapitalizme je ako snažiť sa nafúkať prasknuté koleso. Veď najväčší protikorupčný bojovník na Slovensku je SDKÚ (a hneď ďalší najväčší sú KDH, SASovia, "obyčajní ľudia" a SMER - smiech). Politici dobre vedia, že každá kauza prehrmí a ide len o to, čo z toho v konečnom dôsledku vyťažia. (A zaujímavé je si aj pozrieť, kto sú organizátori protestu.)

V dave sa objavili aj požiadavky po priamej demokracii. Ale zavádzať priamu demokraciu v stave, keď kapitalisti majú v rukách médiá a moc ovplyvňovať verejnú mienku je zradné a hrozí, že v priebehu siahodlhých dohadovaní sa ľudí s najrozličnejšími názormi na riešenie čiastkových problémov, kapitalizmus pripraví svoje riešenie, ktoré mu nakoniec možno aj samotní ľudia odobria. Či už by to bolo v podobe zmeny volebného systému, alebo upriamením pozornosti na „neprispôsobivú“ menšinu, či rozpútanie novej vojny.

Kapitalizmus je na korupcii postavený, je to predsa presun financií z verejného k súkromnému. Je zarážajúce, aký podobný scenár prebieha v rôznych krajinách po svete. Ľudia sa cez internet zorganizujú, aby protestovali proti kradnutiu politikov. Na Islande odsúdili pár vinníkov a kapitalizmus ide ďalej. V Egypte odstránili Mubaraka, teraz im vládne armáda a kapitalizmus ide ďalej. V USA boli demonštranti vyprataní, stretávajú sa, diskutujú vo vstupných halách veľkých budov a kapitalizmus ide ďalej. Podobne vyznievajú aj požiadavky organizátorov protestu, ktorí žiadajú odloženie volieb, kým sa vyšetria podozriví. (V koho záujme je odloženie volieb?) A kapitalizmus pôjde ďalej.

Kým my sa dohadujeme, oni privatizujú, škrtajú a vedú vojny v záujme hromadenia zisku. Zdražujú nám verejné služby ako zdravotníctvo, dopravu, školstvo, siahajú nám na dôchodky, nútia nás platiť čoraz viac. Presúvajú kapitál z verejného k súkromnému. A my sme rozdrobení.

Sústredíme sa totiž na symptómy a neriešime príčinu, ktorou je kapitalizmus – súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a voľný trh. Iba ich odstránením, môžeme začať riešiť problémy nerovnosti, triednej spoločnosti, korupcie, chudoby, vojen, ekológie, zdravia atď. Až to bude skutočnou zmenou a nie len pokusom o kapitalizmus s maskou ľudskej tváre.

Uvádzame celý záznam z protestu:

Článok môžete podporiť tu: http://vybrali.sme.sk/c/Nejde-o-gorily/

Republikánské primárky: Kolonizace Měsíce a jiné absurdity

2012-01-28T12:33:00.001+01:00

TEREZA SPENCEROVÁ | Literarky.cz
Souboj republikánských politiků o to, který z nich v prezidentských volbách vyzve Baracka Obamu, je fraška. Ve srovnání s nimi i George W. Bush vypadal jako Einstein, konstatuje Der Spiegel.

Afrika je země, v Libyi vládne Taliban, muslimové jsou teroristi, většina přistěhovalců jsou zločinci, všichni účastníci hnutí Occupy jsou špinavci a ženy, které se cítí být sexuálně obtěžovány, by z toho neměly dělat takovou vědu. „Vítejte v krásném světě amerických republikánů,“ konstatuje týdeník s tím, že kočovný cirkus zvaný primárky očividně nezná žádných hranic.

Lžou, podvádějí, přehánějí, rozčilují se, říkají jednu idiotskou, ignorantskou a do nebe volající věc za druhou. „Kdy naše stará dobrá strana ztratila kontakt s realitou?“ ptal se v New York Magazine bývalý autor Bushových projevů David Frum. Někdejší šéf Reaganovy kanceláře Kenneth Duberstein republikánskou kampaň v New York Times popsal jako „reality šou“, zatímco Wall Street Journal ji považuje za „kabinet kuriozit“.

Tenhle popis se náramně hodí na čtvrteční televizní debatu republikánů před primárkami na Floridě, neboť se proměnila v hororovou šou plnou absurdit: Mitt Romney, Newt Gingrich, Rick Santorum a Ron Paul při nich semleli vše, od imigrace až po kolonizaci Měsíce.

Na konci dvouhodinové debaty, v níž probírali „důležité otázky“ typu švýcarských kont a portorického občanství, žádný z nich nenabídl voličům odpověď na to, jak by se vypořádal s akutními problémy USA, a ekonomiky se nedotkli vůbec. Komentátoři ale nakonec vyhlásili vítězem Romneyho (ostatním nadával nejtvrději), Gingriche za poraženého (nevracel údery dost přesvědčivě), Santoruma „novým“ vyzyvatelem (útočil na všechny) a z Rona Paula udělali směšného strýčka. „Skutečným poraženým je ale politický systém,“ míní Der Spiegel s tím, že ti, kdo republikánské primárky sledují průběžně, už si možná jejich absurditu ani neuvědomují. Nicméně dokonce už tradiční výstup, při němž se všichni kandidáti představují, ukazuje, jak nízko je laťka nastavena.

„Jsem Rick Santorum a jsem šťastný, že tu jsem,“ prohlásil kandidát a vzápětí představil divákům svou třiadevadesátiletou matku. Gingrich si pak vydobyl potlesk tím, že město Jacksonville představil jako sídlo budoucí základny bojové skupiny jaderného letectva. Romney jako obvykle mluvil o svých „pěti synech, pěti snachách a 16 vnoučatech“, jako kdyby byly primárky svého druhu soutěží v plodnosti (hromový aplaus), a Paul na to znovu zopakoval své argumenty pro zlatý standard (potlesk nervózní).

Moderátor pak nadhodil téma imigrace, protože to na Floridě zabírá. Gingrich ve své televizní reklamě napadl Romneyho coby „nepřátelského vůči přistěhovalcům“, Romney sevřel ruce v pěst a s přísným výrazem ve tváři to označil za „neomluvitelné“. Koneckonců, jeho otec se přece narodil v Mexiku! Pak moderátor otočil a přehrál rozhlasový spot, který obviňoval Gingriche, že španělštinu považuje za „jazyk ghetta“. „Pochybuju, že je to moje reklama,“ zalhal na to Romney.

Bez Hispánců nebo přinejmenším bez kubánských exulantů, se na Floridě nevyhrává, a tak byli kandidáti dotázáni, jestli jsou pro zpřísnění nebo zmírnění amerických vztahů s Kubou. Zdálo se, že nikdo z nich neví, co na to říct. Santorum chtěl plně obnovit embargo vůči Kubě a napadl Baracka Obamu, že prý rád pracuje s „marxistickou“ Latinskou Amerikou. Paul namísto toho mluvil o přátelství a spolupráci s Kubou a připomněl, že „studená válka už skončila“. Romney a Gingrich se z tohoto tématu omluvili.

Půl hodiny pak zabrala debata o cestování vesmírem, a to díky nedávnému Gingrichovu slibu voličům, že zřídí kolonii na Měsíci, včetně lunárního státu USA. „Já po kolonii na Měsíci netoužím,“ kontroval Romney, „raději bych stavěl byty tady v USA.“ Nejlepší řešení ale nejspíš navrhl Paul: „Nemám dojem, že bychom měli jet na Měsíc, ale možná bychom tam měli vyslat některé politiky.“

Co se tedy republikánští voliči dozvěděli? Všichni prezidentští kandidáti milují floridského senátora a miláčka Tea Party Marka Rubia. Všichni kandidáti milují Izrael. Všichni milují Ronalda Reagana. Každý z nich miluje svou ženu, která je jejich první, a to z mnoha důvodů: „Napsala velmi známou kuchařku, ´Kuchařku Rona Paula´ (Paul); „Napsala knihu o vybraném chování“ (Santorum); „Hraje na lesní roh“ (Gingrich).

Na konci se seřadili na jevišti a Romney poté pro CNN prohlásil, že má dojem, že ho tato debata zdravě nakopla. Průzkumy opravdu konstatují, že jeho šance na vítězství v úterních primárkách dosahuje 87 procent. On možná vyhraje, mnozí ostatní ale zcela určitě už prohráli, konstatuje Der Spiegel.

So súhlasom autorky.

[ Zdroj: http://literarky.cz/svet/88-svet/7946-republikanske-primarky-kolonizace-msice-a-jine-absurdity ]

Plutokracia na Slovensku

2012-01-26T22:39:00.014+01:00

Medzi stratégie „výroby súhlasu“ médií patrí podľa Noama Chomského popri výbere tém, rozdeľovaní záujmu, zdôrazňovaní a formovaní problémov, či ohraničovaní debaty i filtrovanie informácií. Na Slovensku kauza Gorila vlastne len zvýraznila niečo, o čom sa už písalo predtým, no okrajovo a nekládol sa na to dôraz.

Výzva aktivistu Eduarda Chmelára (9.12.2011): "Je čas, aby Jozef Brhel, Juraj Široký alebo Vladimír Poor priznali, že financujú Smer. Je čas, aby ľudia z Penty priznali, že financujú SDKÚ. Je čas, aby Ján Sabol priznal, že financuje SaS. Je čas, aby Oskar Világi priznal, že financuje Most-Híd."
http://www.aktuality.sk/clanok/198379/chmelar-s-iniciativou-99-skoncil-na-jej-kandidatke-nebude-ani-mesik/

A tu sú krásavci naši úspešní...

SABOL a SaS
„...Sabol a jeho skupina ovládajú podľa rovnakého zdroja aj spoločnosti Meroco, Enviral, Envico, Slovenské liehovary a likérky, St. Nicolaus, Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, Stredoslovenské žriedla a Slovenské pramene a žriedla. Ján Sabol je zároveň výrazným mužom stojacim v pozadí politickej strany SaS.“
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/jan-sabol-46-eminencia-liehovej-loby.html

BRHEL a POČIATEK, KALIŇÁK
„Biznis mu pomohol okrem iného naštartovať aj niekdajší Mečiarov minister hospodárstva Ján Ducký, ktorý ako šéf SPP dal Brhelovmu Corinexu stámiliónovú zákazku. Jozef Brhel sústredil okolo seba skupinu podnikateľov blízkych niekdajším ministrom Robertovi Kaliňákovi a Jánovi Počiatkovi.“
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/jozef-brhel-49-patron-solarnej-energetiky.html

ŠIROKÝ a SMER
„Po revolúcii založil Harvardské fondy s Viktorom Koženým, ktorého obžalovali z tunelovania týchto fondov. Širokého meno v obžalobe figuruje pri niektorých skutkoch. S jeho menom sa spájajú desiatky firiem, figuroval v Nafte Gbely, Slovnafte, vo VSŽ, v Plastike Nitra, Chemolaku Smolenice, vo Váhostave. Široký je prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja, má výborné vzťahy s mnohými politikmi, prezidentom Gašparovičom počnúc, expremiérom Ficom končiac.“
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/juraj-siroky-56-majster-statnych-tendrov.html

JOZEF TKÁČ a SOCIALISTICKÁ ŠTÁTNA BANKA
„V 80. rokoch pôsobil v Štátnej banke československej. Jozef Tkáč sa verejne takmer vôbec neprezentuje. Ivan Jakabovič však pre médiá otvorene priznáva, že práve Jozef Tkáč bol tým, kto im otvoril dvere do sveta veľkého biznisu. Okrem privátneho bankovníctva a správy majetku má skupina aj silnú realitnú divíziu, ktorú vedie ďalší zo spoločníkov Peter Korbačka. Skupina stojí za stále silnejúcou televíziou JOJ. Jozef Tkáč podľa medializovaných údajov ovláda majetok v hodnote asi jednej miliardy eur.“
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/jozef-tkac-58-kral-miliardovych-aktiv.html

HAŠČÁK a SDKÚ-DS
„Predstaviteľ investičnej skupiny Penta Investments. Penta Investments podniká vo viacerých oblastiach, jej doménou bolo zdravotníctvo, energetika a nehnuteľnosti. Zaujímavosťou je, že pre skupinu pracuje niekdajší šéf komunistickej Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc. Skupina tvrdí, že nepodporuje politické strany, darilo sa jej však obzvlášť počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Naopak, s Ficovým kabinetom skupina príliš nevychádzala.“
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/jaroslav-hascak-41-zralok-maniermi-diplomata.html

LEXOVCI a PENTA:
„Vladimír Lexa starší mal už pred rokom 1989 silnú pozíciu v komunistickej nomenklatúre.
Podľa vlastných slov má blízko aj ku skupine Penta. Rodina údajne ovláda majetok v odhadovanej hodnote 600 až 700 miliónov eur. V ostatných rokoch preberajú riadenie rodinných firiem synovia Vladimír a Ivan.“
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/vladimir-lexa-st-73-velkofarmar.html

VILÁGI a MOST-HÍD
„Stál pri prerode socialistickej ekonomiky na trhovú a podieľal sa na tvorbe nových legislatívnych pravidiel. Oszkár Világi stál aj v pozadí SMK, v rokoch 1998 - 2001 bol členom republikovej rady tejto strany a osobným priateľom jej niekdajšieho predsedu Bélu Bugára. Világi je úzko prepojený so skupinou Jána Sabola. Zaujímavá je aj osobná väzba Világiho na policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka. V období, keď nastúpil k moci Ficov Smer a Spišiak odišiel z polície, Világi ho zamestnal v Slovnafte ako šéfa ochranky.“
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/oszkar-vilagi-48-petrochemicky-baron.html

Článok môžete podporiť tu: http://vybrali.sme.sk/c/121724

Co si myslím o SOPA

2012-01-26T22:21:00.005+01:00

PAULO COELHO | Pirátske Noviny

Celkem jasný názor na SOPA. A také na pirátství.

V bývalém Sovětském svazu, v pozdních padesátých a šedesátých letech, bylo mnoho knih, zpochybňujících politický systém, distribuováno soukromě, jako samizdat. Jejich autoři na licenčních poplatcích nevydělali nikdy ani cent. Právě naopak, byli trestně stíháni, odsouzeni v oficiálním tisku a posíláni do vyhnanství - neslavně známých sibiřských gulagů. Navzdory tomu psát nepřestali.

Proč? Protože potřebovali sdílet to, co cítili. Od evangelia až po politické manifesty – literatura umožnila myšlenkám cestovat a dokonce i měnit svět.
Nemám nic proti lidem, kteří psaním knih vydělávají peníze, tak se přece živím i já. Ale podívejme se na to, co se právě děje. SOPA (Stop Online Piracy Act) může zničit internet. To je SKUTEČNÉ NEBEZPEČÍ, nejen pro Američany, ale pro nás všechny, jelikož tento zákon – pokud bude schválený – ovlivní celou planetu.

Jaký mám na to názor?
Jako spisovatel bych měl obhajovat “duševní vlastnictví”, ale nečiním tak.

Piráti světa spojte se a piráťte vše, co jsem kdy napsal!

Staré “dobré” časy, kdy měla každá myšlenka svého vlastníka, jsou navěky pryč. Za prvé proto, že jediné, co každý dělá je, že recykluje stále ty stejné čtyři motivy: milostný příběh mezi dvěma lidmi, milostný trojúhelník, boj o moc a příběh putování. A za druhé proto, že jediné, co spisovatelé chtějí, je být čtený, ať už v novinách, pamfletech, na blogu, anebo facebookové nástěnce.

Čím častěji posloucháme v rádiu píseň, tím pravděpodobnější je, že si koupíme celé album. S literaturou to je stejně.

Čím víc lidí knihu “pirátí”, tím lépe. Pokud je zaujme úvod, koupí si druhý den celou knihu, protože není nic namáhavějšího, než čtení dlouhých pasáží na obrazovce počítače.

1. Někteří ale řeknou: “Jsi dostatečně bohatý na to, aby ti nevadilo, že tvoje knihy se šíří zadarmo.“

V tom mají pravdu, jsem bohatý. Ale byla to touha po bohatství, která mě přivedla k psaní? Ne. Rodina i učitelé mi všichni říkali, že v psaní nemám žádnou budoucnost. Psát jsem začal a nadále píši proto, že mi to dává radost a smysl mému bytí. Kdybych to dělal pro peníze, mohl jsem přestat psát před lety a ušetřit se tak všech těch negativních recenzí, se kterými jsem se musel vyrovnávat.

2. Vydavatelství řeknou: “Umělci nepřežijí, jestliže nebudou zaplacení.”

V roce 1999, když byly moje knihy poprvé vydané v Rusku (v třítisícovém nákladu), trpěla tato krajina vážným nedostatkem papíru. Náhodou jsem však narazil na “pirátskou” verzi Alchymisty a uveřejnil jsem jí na mojí webové stránce. Rok na to, když krize pominula, se tištěné edice prodalo 10.000 výtisků. Do roku 2002 jsem v Rusku prodal milión kopií a v současnosti toto číslo činí už 12 miliónů.

Když jsem cestoval vlakem napříč Ruskem, setkal jsem se s více lidmi, kteří mi řekli, že moje knihy objevili poprvé díky “pirátské” verzi, kterou jsem uveřejnil na webu. V současnosti provozuji stránku “Pirate Coelho”, kam dávám odkazy na moje knihy, které najdu dostupné na internetu. A prodej mých knih stále roste – takřka 140 miliónů výtisků po celém světě.

Právě “pirátství” nás může přivést k umělcovu dílu. Pokud se vám jeho anebo její nápad zamlouvá, budete ho chtít mít u sebe doma. Dobrá myšlenka nepotřebuje ochranu.

Když sníte pomeranč, musíte se vrátit do obchodu, abyste si koupili další. V tomto případě je pochopitelné, že zaplatíte na místě. Avšak u uměleckého díla si nekupujete papír, inkoust, štětec, plátno či noty, ale myšlenku – zrozenou z kombinace těchto produktů.

Všechno ostatní je buď chamtivost nebo ignorace.

Paulo Coelho
http://paulocoelhoblog.com/2012/01/20/welcome-to-pirate-my-books/
Paulo Coelho's Blog

[ Zdroj: http://piratskenoviny.cz/?c_id=33544 ]

Nikto nemusí byť podlý

2012-01-19T18:40:00.007+01:00

SLAVOJ ŽIŽEK | London Review of Books
Filantropický nepriateľ

Od roku 2001 boli Davos a Porto Alegre dvojicou miest globalizácie: Davos, exkluzívne Švajčiarske útočisko, kde sa za ťažkej policajnej ochrany stretávajú elity manažérov, štátnikov a mediálnych osobností kvôli Svetovému ekonomickému fóru, aby nás (a seba) presvedčili, že globalizácia je najlepším liekom na seba samú; Porto Alegre, subtropické brazílske mesto, kde sa stretáva kontra-elita anti-globalizačného hnutia, pokúšajúca sa presvedčiť nás (a seba), že kapitalistická globalizácia nie je našim nevyhnuteľným osudom – že, ako to vyjadruje oficiálny slogan, ´iný svet je možný´. Zdá sa však, že opätovné stretnutia akosi stratili svoj stimul – za posledných niekoľko rokov sme o nich počuli menej a menej. Kam sa podeli jasné hviezdy Porto Alegre?

Niektorí z nich sa prinajmenšom presunuli do Davosu. Tón davoských stretnutí je dnes prevažne určovaný skupinou podnikateľov, ktorí samy seba ironicky nazývajú ´liberálnymi komunistami´ a ktorí už neakceptujú opozíciu medzi Davosom a Porto Alegre: tvrdia, že môžeme mať koláč globálneho kapitalizmu (prosperovať ako podnikatelia) a zjesť ho (potvrdzovať anti-kapitalistické záležitosti spoločenskej zodpovednosti, starosť o ekológiu atď). Netreba Porto Alegre: namiesto toho sa Davos môže stať Porto Davosom.

Tak kto sú títo liberálni komunisti? Zvyčajní podozriví: Bill Gates a George Soros, generálny riaditeľ Google, IBM, Intel, eBay, a tiež dvorní filozofi ako Thomas Friedman. Tvrdia, že skutoční konzervatívci dnes nie sú len tá stará pravica, s jej smiešnou vierou v autority, poriadok a lokálny patriotizmus, no tiež tá stará ľavica, s jej bojom proti kapitalizmu: obaja bojujú svoje boje v divadle tieňov bez ohľadu na nové skutočnosti. Signifikantom tejto novej reality v liberálno-komunistickom Newspeaku je ´chytrý´ [smart]. Byť chytrý znamená byť dynamický a nomádsky, a proti centralizovanej byrokracii; s vierou v dialóg a spoluprácu, v porovnaní s centrálnou autoritou; vo flexibilitu v porovnaní s rutinou; kultúru a vedenie v porovnaní s priemyselnou výrobou; v spontánnu interakciu a autopoiesis v porovnaní s pevnou hierarchiou.

Bill Gates je ikonou toho, čo nazval ´hladký kapitalizmus´, post-industriálna spoločnosť a ´koniec práce´. Software víťazí nad hardwareom a mladý šprt nad starým manažérom v jeho čiernom obleku. V novej centrále spoločnosti je málo externej disciplíny; bývalí hackeri dominujú scéne, pracujú dlhé hodiny, užívajúc si v zelenom prostredí nápoje zadarmo. Základnou predstavou tu je, že Gates je podvratným, okrajovým chuligánom, bývalým hackerom, ktorý prevzal firmu a obliekol sa ako rešpektovaný prezident.

Liberálni komunisti sú vysoko postavení výkonní riaditelia oživujúci ducha súťaživosti, alebo, povedané iným spôsobom, alternatívni geekovia, ktorí prevzali veľké korporácie. Ich dogmou je nová, postmodernistická verzia neviditeľnej ruky Adama Smitha: trh a sociálna zodpovednosť nie sú protikladmi, ale je možné ich zjednotiť pre vzájomný prospech. Ako hovorí Friedman, dnes pre uzatváranie obchodov nemusí byť nikto podlý; spolupráca so zamestnancami, dialógy so zákazníkmi, ohľad na životné prostredie, transparentné dohody – to sú kľúče k úspechu. Olivier Malnuit nedávno zostavil desať prikázaní liberálnych komunistov vo francúzskom magazíne Technikart:

1. Mali by ste dávať všetko zadarmo (voľný prístup, žiaden copyright); nechajte si preplácať len dodatočné služby, čo vás spraví bohatými.

2. Mali by ste zmeniť svet, nielen predávať veci.

3. Mali by ste zdieľať, byť si vedomý spoločenskej zodpovednosti.

4. Mali by ste byť kreatívni: zameriavať sa na design, nové technológie a vedu.

5. Mali by ste hovoriť všetko všetkým: nemať tajomstvá, podporovať a praktizovať kult transparentnosti a voľného toku informácií; celé ľudstvo by malo spolupracovať a interagovať.

6. Nemali by ste pracovať: nemajte pevnú prácu 9 hodín 5 dní, ale zapájajte sa do chytrej, dynamickej, flexibilnej komunikácie.

7. Mali by ste sa vrátiť do školy: zapojiť sa do neustáleho vzdelávania.

8. Mali by ste konať ako enzým: nepracovať len pre trh, ale spustiť nové formy sociálnej kolaborácie.

9: Mali by ste zomrieť chudobní: vrátiť svoje bohatstvo tým, ktorí ho potrebujú, pretože máte viac, ako môžete niekedy minúť.

10. Vy by ste mali byť štátom: firmy by mali byť partnermi so štátom.

Liberálni komunisti sú pragmatickí; nenávidia doktrinársky prístup. Dnes niet žiadnej vykorisťovanej pracujúcej triedy, iba konkrétne problémy, ktoré musia byť vyriešené: hlad v Afrike, nepríjemná situácia moslimských žien, nábožensko-fundamentalistické násilie. Ak je v Afrike humanitárna kríza (liberálni komunisti milujú humanitárnu krízu; dostáva z nich to najlepšie, čo v nich je), namiesto zapájania sa do anti-imperialistickej rétoriky, by sme sa mali spojiť a vypracovať najlepší spôsob riešenia problému, zapájať ľudí, vlády a biznis do spoločného podniku, začať veci pohýnať vpred namiesto spoliehania sa na centralizovanú štátnu pomoc, pristúpiť ku kríze kreatívnym a nekonvenčným spôsobom.

Liberálni komunisti radi poukazujú na to, že rozhodnutie niektorých veľkých medzinárodných korporácií ignorovať pravidlá apartheidu vo svojich spoločnostiach bolo tak dôležité, ako priamy politický boj proti apartheidu v Južnej Afrike. Zrušenie segregácie vo firme, platenie čiernym a bielym tú istú mzdu za tú istú prácu atď: to bol skvelý príklad prekrývania sa boja o politickú slobodu a obchodných záujmov, keďže tie isté spoločnosti teraz môžu prosperovať v post-apartheidnej Južnej Afrike.

Liberálni komunisti milujú máj 1968. Aká explózia mladej energie a kreativity! Ako to otriaslo byrokratickým režimom! Aký to dalo impulz ekonomickému a sociálnemu životu po tom, ako ustúpili politické ilúzie! Tí, ktorí boli dosť starí, sami protestovali a bojovali v uliciach: teraz zmenili seba, aby zmenili svet, aby naozaj revolucionarizovali naše životy. Nepovedal Marx, že všetky politické hnutia sú v porovnaní s vynálezom parného stroja nepodstatné? A nepovedal by Marx dnes: čo sú protesty proti globálnemu kapitalizmu v porovnaní s internetom?

Nad to všetko sú liberálni komunisti skutočnými svetoobčanmi – dobrí ľudia robiaci si starosti. Robia si starosti o populistický fundamentalizmus a nezodpovedne chamtivé kapitalistické korporácie. Vidia ´hlbšie príčiny´ dnešných problémov: masová chudoba a beznádej plodia fundamentalistický teror. Ich úlohou nie je zarábať peniaze, ale zmeniť svet (a, ako dodatočný produkt, zarobiť dokonca viac peňazí). Bill Gates je sám už najväčším dobrodincom v dejinách ľudstva, prejavujúc svoju lásku k svojím blížnym darovaním stoviek miliónov dolárov na vzdelanie, boj proti hladu a malárii atď. Háčikom je, že predtým, ako môžete všetky tieto peniaze darovať, musíte ich vziať (alebo, ako by povedali liberálni komunisti, vytvoriť ich). Ospravedlnenie znie, že na to, aby ste pomohli ľuďom, musíte mať na to prostriedky, a skúsenosť –to jest, poznanie smutného zlyhania všetkých centralizovaných štátnych a kolektivistických koncepcií- nás učí, že súkromný podnik je zďaleka najefektívnejším spôsobom. Reguláciou ich podnikania, nadmerným zdanením, podkopáva štát oficiálny cieľ svojej vlastnej činnosti (spraviť život pre väčšinu lepším, pomôcť tým, ktorí sú v núdzi).

Liberálni komunisti nechcú byť púhymi strojmi na zisk: chcú, aby ich životy mali hlbší zmysel. Sú proti staromódnemu náboženstvu a za duchovno, za non-konfesionálnu meditáciu (každý vie, že budhizmus je predzvesťou výskumu mozgu, že silu meditácie je možné vedecky zmerať). Ich mottom je sociálna zodpovednosť a vďačnosť: sú tými prvými, ktorí priznajú, že spoločnosť k nim bola neuveriteľne dobrá, umožnila im rozvinúť svoje talenty a hromadiť majetok, takže cítia, že je ich povinnosťou dať spoločnosti niečo nazad a pomáhať ľuďom. Táto dobročinnosť je tým, čo robí obchodný úspech niečím, čo za to stojí.

To nie je celkom nový fenomén. Spomeňte si na Andrewa Carnegieho, ktorý zamestnal súkromnú armádu, aby potlačil organizovaných pracujúcich vo svojej oceliarni a potom rozdelil veľké časti svojho majetku na vzdelávacie, kultúrne a humanitárne veci, dokazujúc, že i keď bol mužom z ocele, mal srdce zo zlata? Rovnakým spôsobom dnešní liberálni komunisti rozdávajú jednou rukou to, čo vzali tou druhou.

Na poličkách amerických obchodov je dostupné preháňadlo s príchuťou čokolády, ktoré je propagované paradoxným príkazom: Máte zápchu? Jedzte viac tejto čokolády! – t.j. jedzte viac niečoho, čo je samotné príčinou zápchy. Formu tohto čokoládového preháňadla je možné postrehnúť v celom dnešnom ideologickom priestore; je to to, čo robí osoby ako Soros tak nechutnými. Predstavuje bezohľadné finančné vykorisťovanie kombinované s protiliekom, humanitárnou starostlivosťou o katastrofické sociálne dôsledky neovládanej trhovej ekonomiky. Sorosovou dennou rutinou je stelesnená lož: polovica svojho pracovného času je venovaná finančnej špekulácii, druhá polovica ´humanitárnym´ aktivitám (financovanie kultúrnych a demokratických aktivít v post-komunistických krajinách, písaním esejí a kníh), ktoré vyvíjajú úsilie proti dopadom jeho vlastných špekulácií. Dve tváre Billa Gatesa sú presne ako dve tváre Sorosa: na jednej strane, krutý biznismen, ničiaci či skupujúci konkurenciu, usiľujúci sa o virtuálny monopol; na druhej strane, veľký filantrop, ktorý si predsavzal: ´Na čo je dobré mať počítače, keď ľudia nemajú dosť jedla?´

Podľa etiky liberálnych komunistov je bezohľadná honba za ziskom neutralizovaná charitou: charita je súčasťou hry, humanitárna maska ukrývajúca podložie ekonomického vykorisťovania. Rozvinuté krajiny neprestajne ´pomáhajú´ nerozvinutým (prostriedkami, úvermi atď), a vyhýbajú sa takto rozhodujúcej téme: ich účasti na a zodpovednosti za túto mizernú situáciu Tretieho sveta. Pokiaľ ide o opozíciu medzi ´chytrým´ a ´nie chytrým´, je outsourcing kľúčovým pojmom. Exportujete (nevyhnutnú) tienistú stránku výroby –disciplinovanú, hierachizovanú prácu, ekologické znečistenie- do ´nie chytrých´ oblastí Tretieho sveta (alebo do tých neviditeľných v Prvom svete). Absolútny sen liberálneho komunistu je exportovať celú pracujúcu triedu do neviditeľných robotární Tretieho sveta.

Nemali by sme mať žiadne ilúzie: liberálny komunisti sú nepriateľom každého skutočného progresívneho boja dnes. Všetci ostatní nepriatelia –náboženskí fundamentalisti, teroristi, skorumpované a nevýkonné štátne byrokracie- závisia od náhodilých lokálnych okolností. Práve preto, že chcú vyriešiť všetky tieto sekundárne poruchy globálneho systému, sú liberálni komunisti bezprostredným stelesnením toho, čo je s týmto systémom v neporiadku. Môže byť nutné vstúpiť s liberálnymi komunistami do taktických spojenectiev za účelom boja proti rasizmu, sexizmu a náboženskému tmárstvu, no je dôležité si presne pamätať, čo sú zač.

V La Crainte des masses (1997) rozlišuje Etienne Balibar dva protikladné, no komplementárne druhy excesívneho násilia v dnešnom kapitalizme: objektívne (štrukturálne) násilie, ktoré je inherentné sociálnym podmienkam globálneho kapitalizmu (automatické vytváranie vylúčených a postrádateľných jednotlivcov, od bezdomovcov k nezamestnaným), a subjektívne násilie novo sa objavujúcich etnických a/alebo náboženských (v skratke: rasistických) fundamentalizmov. Môžu bojovať so subjektívnym násilím, no liberálni komunisti sú aktérmi štrukturálneho násilia, ktoré vytvára podmienky pre výbuchy subjektívneho násilia. Ten istý Soros, ktorý dáva milióny na podporu vzdelania zruinoval vďaka jeho finančným špekuláciám životy tisícov a vytvoril tak podmienky pre rast netolerancie, ktorú kritizuje.

[ Zdroj: http://www.lrb.co.uk/v28/n07/slavoj-zizek/nobody-has-to-be-vile ]

Čo je dušou socializmu?

2012-01-17T23:01:00.006+01:00

MICHAL POLÁK | Slovo

Cieľom socializmu nebolo len odstrániť vykorisťovanie a útlak, teda postarať sa aj a predovšetkým o tie najponíženejšie z ľudských bytostí, ale zároveň po prvýkrát v dejinách umožniť spoločnosti ako celku, aby samu seba spravovala racionálnym spôsobom.

„Čo je dušou socializmu? Čo sú to za pseudonáboženské, neslano-nemastné moralistické táraniny?!“ Môžeme si poľahky predstaviť, koľko psiny by si v jednej zo svojich typických nálad užil s touto otázkou Marx. V pokojnejšom, analytickejšom, menej polemickom duševnom rozpoložení, naklonenom obraznému spôsobu uvažovania, by však jeho odpoveď poľahky mohla byť iná. Náboženský podtón tejto otázky totiž nie je tak úplne náhodný. A neprekvapuje ani, že sa táto otázka objavuje dnes, vo svete zbavenom konkrétnej alternatívy voči nenásytnému kapitalizmu zahlcujúcemu planétu. Prezrádza zo strany socialistov určitú existenciálnu úzkosť. Pretože socializmus vo svojich najlepších prejavoch (a, žiaľ, zároveň i v najhorších) je prinajmenšom tak vierou, ako hocičím iným. Pravdaže, nie iba vierou. No vierou i tak. To, čo viedlo milióny ľudí k neuveriteľným hrdinským činom, k tvrdej práci a zápasom – no na druhej strane aj k ohromujúcim zločinom – nebola len nejaká prešpekulovaná vedecká teória, abstraktný zmysel dejín či racionálny kalkul najlepšieho vzorca konania. Bola to predovšetkým citová zviazanosť – so solidaritou, ľuďmi, triedou, víziou. Tieto slová neznamenajú, že sa pridávam ku kedysi i dnes módnym kritikom, ktorí socializmus zatracujú ako „falošné náboženstvo“. Socializmus nie je iba vierou, naopak. Hoci socialistické hnutie, samozrejme, malo s niektorými náboženskými svetonázormi spoločnú oddanosť nízkopostaveným a utláčaným, toto cítenie zároveň pevne zviazalo s vyrovnaným, ba už z definície nesentimentálnym, „vedeckým“ pohľadom na svet. Klasickú obhajobu socializmu možno považovať za spojenie argumentov humanizmu a racionality. Cieľom socializmu nebolo len odstrániť vykorisťovanie a útlak, teda postarať sa aj a predovšetkým o tie najponíženejšie z ľudských bytostí, ale zároveň po prvýkrát v dejinách umožniť spoločnosti ako celku, aby samu seba spravovala racionálnym spôsobom. Bolo to vyjadrením najvyššej istoty v nadradenosť racionálnych nad iracionálnymi formami správania. „Produkt slobodne združených ľudí pod ich vedomou plánovitou kontrolou“ sa staval do protikladu s chaotickou „anarchiou trhu“. A toto slobodné združenie výrobcov nemalo byť len nejakou prázdnou utópiou. Malo byť logickým vyvrcholením rozvoja ľudskej spoločnosti – rozvoja, ktorý opisovala takisto skrz-naskrz nesentimentálna a intelektuálne pozoruhodná teória pohybu cez jednotlivé fázy triednej spoločnosti. Ba socializmus bol taký príťažlivý práve preto, že v ňom bolo toľko racionálneho, „vedeckého“. Je však jasné, že takisto bola dôležitá aj ona citová zviazanosť. Dejiny netvoria slepé výrobné sily, ani abstraktné triedy, ale iba živé ženy a muži. A tieto ženy a muži venujú svoje životy nejakej veci preto, že sú presvedčení, že konajú správne. Veď nie je azda jasné, že dnešná kríza socializmu je práve hlbokou krízou presvedčenia? Ak sa nenájde spôsob, ako znova presvedčiť milióny ľudí, že alternatíva je žiaduca, nevyhnutná, ale aj možná, má socializmus sotva nejakú nádej.

Socializmus a utópia

Tak teda viera – ale viera v čo? Chcel by som tvrdiť, že dušou socializmu je „utópia“, v primeranom význame tohto slova. Domnievam sa, že bez oživenia tejto utopickej duše – vo veľmi praktickom zmysle, nech už to znie akokoľvek paradoxne – nebude mať socializmus už nikdy nádej. Pravdaže, Marx a Engels sa k utópiám stavali pohŕdavo, nemali chuť písať „recepty pre kuchyňu budúcnosti“ a radšej sa sústreďovali na peľhanie rodiaceho sa robotníckeho hnutia, ktorého neskoršia zrelosť mala byť jedinou zárukou existencie socializmu. Zdá sa mi však, že tento nemilosrdný, oboma nohami pevne na zemi stojaci postoj svojím spôsobom paradoxne podporoval utopické myšlienky. Pretože ak marxizmus poskytoval len málo návodných obrazov budúcej spoločnosti, každý mohol popustiť uzdu vlastnej predstavivosti. Keďže sa nič o podobe budúcej spoločnosti nepísalo, nebolo ani čo kritizovať. A tak sa stal socializmus prinajmenšom do roku 1917, a pre ľudí za hranicami „socialistického tábora“ dokonca aj potom, práve určitou utópiou, hmlistou predstavou v hlavách ľudí, stelesnením všetkého dobrého a túžobne očakávaného, čo si dokázali predstaviť. Takáto vízia sa potom ľahko mohla projektovať do hociktorej „socialistickej“ krajiny, ktorej sa podarilo získať ich vernosť. Situácia bola, pravdaže, veľmi odlišná pre ľudí, ktorí urobili revolúciu, pre boľševikov, ktorí zrazu zistili, že nesformulovaná utópia je málo platná, keď polovica krajiny po občianskej vojne umiera od hladu. Boľševici sa museli zaobísť pomocou improvizácií, kompromisov a osvojenia si štruktúr i personálu starého režimu. V rámci „socialistického tábora“ sa tak pocit utopickosti postupne stratil a slovo socializmus nadobudlo časom jednoducho význam „realita“, či už bola dobrá alebo zlá (a ona často zlá bola). Čiastočne v dôsledku tejto neschopnosti riadne premyslieť odpoveď na otázku „čo robiť“ bol socializmus časom stotožnený s hladomormi a gulagmi – v tom lepšom prípade s radmi pred obchodmi a odsunom disidentov do kotolní. Ťažko poprieť, že konečný pád celej štruktúry, ktorý nadobro skoncoval s nádejami na reformu sovietskeho „komunizmu“, fatálne podkopal sebadôveru socialistov, ubíjajúc ich vôľu až do dneška, a urobil zo socialistickej agitácie viac-menej nemožný podnik. A aby toho nebolo málo, toto ochromenie nastalo práve v čase, keď má kapitalizmus čoraz menšiu chuť na kompromisy so svojimi poddanými. Ako napísal Daniel Singer, „ak človek akceptuje, ako to dnes akceptuje takmer každá politická strana, že jediná forma rozvoja je pomocou zisk prinášajúceho rozširovania súkromného podnikania, potom jeho požiadavky na vyššie mzdy, kratšiu pracovnú dobu, inú formu organizácie práce, udržateľný rozvoj či skutočnú rovnosť pre ženy, musia naraziť na logiku ustanoveného systému. Vtedy sa musí buď proti tomuto systému postaviť (...), alebo sa ich vzdať.“ A ľudia sa aj vzdávajú, lepšie povedané, vzdávame sa – lebo čo môžeme ponúknuť? Kritika kapitalizmu je dnes už dobre známa, a dokonca aj ľudia, ktorí sa považujú za konzervatívcov, sú si vedomí všetkých chýb systému. V každom rozhovore s kritikom kapitalizmu však nadíde okamih, keď sa partner opýta: „No dobre, a čo by ste chceli vy? Hej, tento systém je zlý – tak čo by malo prísť namiesto neho?“ Za týchto okolností je podľa môjho názoru povinnosťou prichádzať s „utópiami“. No úvodzovky sú rovnako dôležité ako slovo uprostred nich. Nesmie ísť len o vízie rozprávkovej krajiny, kde padajú pečené holuby rovno do úst; takéto myšlienky nikoho nepresvedčia. Potrebujeme dnes „konkrétne“ utópie, ako to napísali Sam Gindin a Leo Panitch, alebo „realistické“, ako to vyjadril Daniel Singer. Potrebujeme starostlivo prepracované vízie, ktoré čo najpresvedčivejšie ukazujú, o akú alternatívu nám ide, keď odmietame tvrdenie, že „alternatíva neexistuje“; aký iný svet je možný, keď tvrdíme, že možný je.

Návody a smerovníky

Pýtame si teda azda nejaký podrobný návod? Áno, myslím si, že pýtame. Uvedomujem si, o aké kontroverzný výrok ide, no napriek tomu sa mi zdá správny. Samozrejme, existuje nebezpečenstvo, pred ktorým varoval Marx, že sa niekto bude usilovať vnútiť svoje rozprávkové predstavy obrovskému, živému hnutiu, ktoré si v konečnom dôsledku bude musieť presekať vlastnú cestu hmýriacou sa, pariacou sa džungľou dejín. No uvedomme si, že ľudia, ktorí prichádzajú s utopickými návodmi, sú práve tak súčasťou hnutia ako všetci ostatní; že ich myšlienky sú na to, aby sa o nich diskutovalo, aby boli kritizované, vylepšované, ba dokonca aby sa odmietali. Ba práve v tomto procesie diskusie hnutie objavuje, čo vlastne chce dosiahnuť. Nemôžeme sa domnievať, že „konečné výsledky bude určovať podoba zápasu“ bez toho, aby sme si uvedomili, že strategické myslenie, rozprava o cieľoch je presne taká istá súčasť zápasu ako tisíce taktických rozhodnutí. Takýto proces diskusie je v skutočnosti predobrazom stavu vecí, ktorý sa má dosiahnuť – veď netúžime práve po niečom takom, po spoločnosti, ktorá vďaka účasti všetkých dospieva k spoločnému rozhodnutiu o svojich cieľoch? Samozrejme, žiadny plán sa nikdy do slova a do písmena neuskutoční. A ani by sa nemal, pretože to by práve znamenalo, že živé hnutie a konkrétne, rýchlo sa meniace podmienky nevložili nič do konečného výsledku. Ani nijaký nový stroj, keď už je postavený v podobe fungujúceho prototypu, nie je totožný s pôvodnou myšlienkou. Možno ešte oveľa podnetnejšou analógiou je umelecké dielo, ktoré sa nikdy celkom neponáša na pôvodnú predstavu – ba niekedy medzi nimi nie je podobnosť skoro žiadna! No napriek tomu by sa konečný výsledok bez prvotného impulzu nikdy nepodarilo dosiahnuť. Neexistujú žiadne skratky, žiadne spôsoby, ako obísť proces tvorby – a tento proces sa začína myšlienkami v hlavách ľudí, než ich možno uskutočniť v praxi. Účelom plánov teda nie je, aby sa uskutočnili. Majú byť stupienkami rebríka v určitom dialektickom procese. Majú poskytnúť pocit, že alternatíva je skutočná možnosť. Majú odštartovať hnutie smerom k niečomu, nielen proti niečomu. Majú postrčiť apatických, majú „urobiť nádej reálnou, nie dodávať presvedčivosť zúfalstvu“. Niekde cestou zanecháme pôvodné plány bokom – a je dosť možné, že na jej okraji zostanú drobné sekty, ktoré ich budú chrániť ako sväté ostatky a ostro útočiť na hnutie, že sa ich nedržalo – presne tak, ako sa to deje aj dnes. Nuž, nechajme ich. Nie je to privysoká cena, ak sa vďaka tomu pohneme ďalej. Hoci voláme po novej utópii, neznamená to, že sa nemáme čo naučiť z boľševického experimentu. Práve naopak. Mnohí z našich dôležitých spojencov v „nových sociálnych hnutiach“, samozrejme, s dešpektom zavrhujú akékoľvek myšlienky, že z tejto skúsenosti možno vyvodiť nejaké dôležité ponaučenie, keďže sa domnievajú, že sú morálne i teoreticky vysoko nadradení nad „autoritárskymi boľševikmi“. Ide o nebezpečný sebaklam. Lebo i keď možno pochybovať o užitočnosti leninistickej teórie, ba možno ju ako celok zavrhnúť, i keď možno kritizovať nedostatok skutočného myslenia s výnimkou plánov na uchopenie moci, ako sme to urobili vyššie – napriek tomuto všetkému je veľmi nemúdre zabúdať na to, že mnohé z činov ruskej revolúcie jej boli vnútené okolnosťami, nie slobodne zvolené jej vodcami. Tento fakt zdôrazňujú socialistickí kritici stalinizmu prinajmenšom od čias Trockého. Ako to elegantne vyjadril Daniel Singer: „[Vzhľadom na to, že sa revolúcia nerozšírila za ruské hranice], boľševici sa mohli buď vzdať, alebo sa zubami-nechtami držať moci v nádeji, že ich izolácia sa ukáže byť len dočasnou. V tom prípade však museli medzitým sami naplniť nevykonanú úlohu ich krajiny, totiž priemyselnú revolúciu. Sovietsky zväz, izolovaný, obkolesený nepriateľmi, musel za jedno desaťročie – keďže nebezpečenstvo zvonka bolo akútne – dokázať to, čo na Západe trvalo za pomoci koloniálneho pľundrovania a nemilosrdného vykoreňovania roľníctva viac ako storočie. V onom hlboko rozpornom pojme, „prvotná socialistická akumulácia“ ... sa skrýva celá strašná, ale zároveň aj absolútne neočakávaná úloha, ktorá padla na plecia revolúcie.“ Sovietsky systém nebol socializmom, čo ako si rád privlastňoval toto meno, aby sa mohol kúpať v žiare morálnej nadradenosti, ktorá sa s ním kedysi spájala. No rozhodne vznikol ako pokus dosiahnuť socializmus. Keď Róza Luxemburgová ostro zaútočila na Lenina a Trockého za ich antidemokratický postup, dodala zároveň, že „zachránili česť medzinárodného socializmu“ – tým, že sa aspoň o niečo pokúsili. Povedané jazykom starej bájky, keď revolúcia došla na Rhodos, neotáľala, nevyhovárala sa, neváhala. Skočila. Dopadla bolestne, katastrofálne. Ak však nechceme, aby sa v budúcnosti zopakovali podobné chyby, ak sa nechceme zrútiť do priepasti, musíme sa touto skúsenosťou veľmi pozorne zaoberať a nájsť dôvody pádu. Poučenie zo sovietskeho experimentu je nesmierne dôležité, i keď je to v konečnom dôsledku poučenie negatívne.

Deliť sa o spoločné bohatstvo

Keď teda tvrdíme, že duša socializmu je utopická, a že je potrebné starostlivo opísať túto utópiu, mohli by sme sa o takýto opis teraz pokúsiť? Obávam sa, že v krátkom priestore tejto eseje nemožno poskytnúť viac, než len drobný náznak problémov, o ktoré ide. Koniec koncov, diskutujeme len o duši, o podstate, nie o celom organizme. Iní autori už urobili v tomto smere oveľa viac a objavujú sa povzbudzujúce náznaky, že ich práca začína mať dosah na širšie obecenstvo. Troma prístupmi, ktoré sa zdajú ako najsľubnejšie a ktoré si najviac zasluhujú pozornosť, sú „participatívna ekonomika“ (krátko parekon) Michaela Alberta a Robina Hahnela, „kybersocializmus“ W. Paula Cockshotta a Allina Cottrella, a v neposlednom rade „participatívne plánovanie“ Pata Devina. Na tomto mieste by som chcel len preskúmať niektoré z hlavných problémov, s ktorými sa konkrétno-utopické myslenie musí vyrovnať, aby si zasluhovalo toto meno – problémov, súvisiacich s rozpracovaním myšlienky „sociálneho“ či „spoločného“ vlastníctva. Spoločné vlastníctvo je myšlienka stará, no nie nemenná. Mnohé náboženské spoločenstvá napríklad chápali spoločenské vlastníctvo v tom zmysle, že komunita vlastní spoločne úplne všetko, vrátane predmetov osobného užívania a spotreby. Podobná myšlienka v anarchistickom kontexte sa nachádza aj v „dvojznačnej utópii“ Ursuly LeGuinovej Vydedenec, v ktorej napríklad neexistuje „moja“ vreckovka, iba „vreckovka, ktorú používam ja“. Takéto predstavy sú zjavne spojené s myšlienkou chudoby, asketizmu či nedostatku. Socializmus vo svojej modernej podobe však nikdy nemal za cieľ takéto „spoločenstvo chudoby“; naopak, mal byť spoločnosťou nadbytku, spoločného bohatstva. Neusiloval sa preto ani o zospoločenštenie všetkého; mal umožniť iba spoločné používanie prostriedkov výroby, ktoré tak mali umožniť každému jednotlivcovi, aby sa rozvíjal slobodne a nezávisle. Netreba tu prejsť celými dejinami pokusov socialistického hnutia uskutočniť túto myšlienku počnúc Parížskou komúnou. Upozorniť treba len na dôležitý fakt, že spoločenské vlastníctvo sa takmer vždy jednoducho stotožňovalo so štátnym vlastníctvom – a táto tradícia má svoj počiatok už u Marxa a Engelsa. Nenachádzame azda v Komunistickom manifeste tvrdenie, že „proletariát využije svoju politickú moc na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál, aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu“? Hoci pred nástupom Stalina k moci sa v sovietskych dejinách objavili všelijaké vývrtky a zákruty, táto myšlienka, že štát má dominovať, bola neustále prítomná. Niekedy bola oslabená, inokedy naberala na sile, no úplne inej predstave spoločenského vlastníctva neustúpila nikdy. Ak nás však sovietska skúsenosť a jej podobné niečo naučili, potom je to to, že stotožňovať štátne a sociálne vlastníctvo je falošné a nebezpečne scestné. Spoločnosť nevlastnila svoje vlastné spoločenské bohatstvo; naopak, veľmi by sme neprehnali, keby sme povedali, že štát vlastnil spoločnosť. Ale ak tamto (sovietsky systém) nebol socializmus, potom čo ním je? Ak nestačí znárodniť všetko majetok, čo treba robiť? Z dejín pokusov o socializmus v dvadsiatom storočí vyplýva, že pojmu „spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov“ vlastne vôbec nerozumieme.

Majetok je moc

Možno by sme mohli začať jednoducho tým, že sa pokúsime pochopiť význam slova „vlastníctvo“. Dvadsiate storočie prinieslo nový prvok v rozvoji samotného kapitalizmu, takzvaným „oddelením vlastníctva a správy“, v rámci ktorého sa funkcie pôvodného kapitalistického vlastníctva rozdelili medzi poväčšine pasívnych akcionárov a aktívnych manažérov podniku. Užitočnejší rozbor práv zahrnutých pod toto jediné slovo nám poskytol český exilový ekonóm Václav Holešovský: 1. Kustodiálne práva, t. j. kompetencia rozhodovať o konkrétnom používaní vlastnenej hodnoty. Tomuto sa vraví ovládanie, skutočná „kontrola“ alebo „manažovanie“ hodnoty. 2. Požívacie práva, t. j. nárok na privlastnenie si nových statkov pochádzajúcich z využívania predmetu vlastníctva (ako je napríklad hodnota pridaná vo výrobe), či už priamo vo forme skutočných výrobkov alebo vo forme príjmu (miezd, úroku, renty alebo zisku). 3. Odcudziteľnosť, v zmysle možnosti preniesť vlastníctvo prostredníctvom predaja či darovania na iný subjekt. 4. Zničiteľnosť, ktorá si nevyžaduje komentár. Táto klasifikácia naznačuje, že ak chceme hovoriť o „spoločnom vlastníctve“, bude nevyhnutné zaoberať sa aj puntičkárskymi podrobnosťami, rozobrať tento pojem na stráviteľné sústa. Musíme urobiť túto myšlienku uchopiteľnou. Musíme poznať ekonomické práva a povinnosti jednotlivých ľudí na pracovisku i v spoločnosti ako celku. Jednoducho povedané, otázka, na ktorú musíme dať odpoveď, znie – kto môže robiť čo s ktorými časťami čoho? Aby sme ju mohli zodpovedať, je dobre jasne si povedať, čo presne by mal socialistický ekonomický systém dosiahnuť. Isteže, jeho cieľom je odstrániť vykorisťovania. Ale takisto, a to je kriticky dôležité, je jeho cieľom odstrániť aj fetišizmus tovaru, ako aj všetky autoritárske vzťahy na pracovisku – do tej miery, do akej je to konzistentné s napĺňaním potrieb iných. Každý človek v spoločnosti je zároveň spotrebiteľom i výrobcom. Spoločenské vlastníctvo by malo brať ohľad na tento fakt a urobiť opäť zo vzťahu medzi spotrebou a výrobou vzťahy medzi ľuďmi, také priehľadné, ako boli kedysi v pôvodnom primitívnom komunizme, ibaže tentokrát vo veľkom meradle v rámci (post)industriálnej ekonomiky. Spoločenské vlastníctvo by teda malo zaručiť, že nebude existovať nadspotreba na úkor nadpráce iných ľudí a že nebude existovať leňošenie spôsobujúce nedostatok výrobkov potrebných pre iných. Alebo aby sme to povedali rukolapnejšie, úlohou transparentného spoločenského mechanizmu je postarať sa o to, aby ničia chamtivosť netlačila iných do nepotrebnej nadpráce a zároveň, aby nikto nehladoval v dôsledku niečiej neodôvodnenej lenivosti. Práve z tohto dôvodu sa trhy nehodia na úlohu koordinačného mechanizmu socialistickej spoločnosti, keďže práve trhy sú primárnou príčinou existencie fetišizmu tovarov. I keby neexistovalo súkromné vlastníctvo, stále by nám zahaľovali skutočné spoločenské vzťahy; stále by sme nevideli iné ľudské bytosti, od ktorých závisíme a ktoré závisia od nás prostredníctvom našich spotrebiteľských a výrobcovských aktivít – stále by sme mali pred očami iba čísla, teda inými slovami náklady a ceny. Trh by niektorých ľudí donútil, aby obmedzovali svoju spotrebu nie preto, že by to tak bolo spravodlivé, ale preto, že majú tú smolu pracovať na pracoviskách, ktorých výstup nie je žiadaný; trh by iným umožnil znížiť ich aktivitu len preto, lebo majú to šťastie, že ich produkcia sa vysoko cení.

Rakúska kritika, trhový stalinizmus a nomenklatúrny kapitalizmus

V tejto súvislosti je poučné povšimnúť si, že pokusy niekdajších vládcov zreformovať pôvodný stalinistický systém sa v drvivej väčšine prípadov orientovali v tej či onej podobe na zavedenie prvkov trhu. Podobne je aj dnes „trhový socializmus“ dominantnou formou „ľavého“ ekonomického myslenia. Napriek tomu, čo bolo povedané vyššie, sú na to dôvody – dôvody, ktoré nemožno brať na ľahkú váhu. Niektoré z nich boli preskúmané už v takzvanej „debate o socialistickej kalkulácii“ v tridsiatych rokoch minulého storočia, v rámci ktorej oní zaprisahaní antisocialisti, Rakúšania von Mises a Hayek, tvrdili na jednej strane, že socializmus nemôže existovať, a na druhej, že aj tak sa musí zrútiť. I keď ich argumenty mali ďaleko k dokonalosti a v danom období sa usudzovalo, že pozostávajú najmä z rozhadzovania rukami, neskorší vývoj donútil aj ich oponentov, aby sa nad vecou znova zamysleli. Treba uznať, že z hmly ideologickej zaujatosti sa vynárajú niektoré skutočne dôležité poznatky, ktoré musí vziať do úvahy každý prípadný budúci socializmus. Po prvé, všezahŕňajúci plán pre celú spoločnosť by si vyžadoval na jednej strane zozbieranie všetkých dôležitých údajov, a na druhej konzistentné výpočty za pomoci týchto údajov, aby sa mohlo dospieť k súdržnému plánu. To je zložité. Nielen preto, že v modernej spoločnosti sú doslova milióny produktov a výroba každého z nich si zase vyžaduje znalosť stoviek premenných; a nielen preto, že výpočty v takomto meradle sa javia nemožnými. Takéto čisto technické prekážky by sa možno prekonať dali. Skutočnými problémami je, že všetky dodané informácie musia byť pravdivé – a je veľmi dobre známe, že ekonomiky sovietskeho typu mali s naplnením tejto požiadavky nesmierne ťažkosti, vzhľadom na to, že podhodnotenie výrobnej kapacity uľahčovalo podnikom život – a po druhé, čo je možno menej zjavné, že mnohé z informácií vyžadovaných absolútne všezahŕňajúcim plánom ani plánovači, ani samotní ľudia, ktorí ich majú, vôbec ako informácie nevnímajú. Očividný spôsob, ako prekonať takéto ťažkosti, je vzdať sa ambícií na skonštruovanie absolútne všetko zahŕňajúceho, absolútne konzistentného centrálneho plánu a umožniť v rámci ekonomiky dostatočnú „vôľu“ na to, aby absorbovala nevyhnutne sa vyskytujúcu neistotu. Nuž a pre technokratickú inteligenciu v rámci stalinistických spoločností bol trh „očividným“ spôsobom, ako to dosiahnuť. Pravdaže, keď vezmeme do úvahy, že sovietsky systém neprekročil hranice triednej spoločnosti, nie je to ani také prekvapujúce. Potrebu decentralizácie bolo totiž zároveň nevyhnutné zmieriť so zachovaním privilégií vládnucich vrstiev (v danom kontexte nie je podstatné, či ich nazveme triedami, alebo nie). Demokratická alternatíva – ktorá však, treba priznať, nikdy doteraz v ľudských dejinách neexistovala, a ku ktorej prísť by bol býval oveľa tvrdší oriešok – by na takýto účel sotva stačila. Na druhej strane trh obdivuhodným spôsobom napĺňal všetky dané kritériá, a práve preto bolo nakoniec pre časť údajne „červenej“ nomenklatúry také ľahké nasadiť si po politickom zemetrasení rokov 1989 – 1991 metaforické cylindre a plynulo prejsť na pozície novej buržoázie.

Výmena bez trhu, plán bez útrap

O dôvod viac zavrhnúť trh ako koordinačný mechanizmus socialistickej spoločnosti. No základné rysy „rakúskej“ kritiky sú napriek tomu platné. Úplne všeobecný, úplne konzistentný plán pre celú spoločnosť, ktorý by stačilo poslúchať a ktorý by viedol k všeobecnej spokojnosti, je zrejme mimo sféry možností, a nielen v dôsledku nedostatočne rozvinutej technológie. Decentralizácii sa teda nemožno vyhnúť. Lenže – ani centralizácii! Ak všezahŕňajúci plán spôsobuje problémy (a potenciálne vedie rovno späť k starej zlej „červenej byrokracii“), nijaký plán zjavne nie je oveľa lepšou alternatívou, čo jasne vidieť na príklade existujúceho kapitalistického systému. Kapitalistická trhová spoločnosť je spoločnosť konkurencie; nemá nijaké prostriedky na to, aby sa postarala o vzájomnú konzistentnosť myriád podnikateľských plánov. Z tohto dôvodu vytvára mnoho dodatočnej neistoty tam, kde by žiadna nemusela existovať, jednoducho preto, lebo podeliť sa o informácie by znemožnilo zvíťaziť nad konkurentmi – toto je jedna zo stránok onej slávnej „anarchie trhu“. Jediný spôsob, ako zistiť, či sú plány podniku konzistentné s plánmi ostatných, je pokúsiť sa ich uskutočniť – a často pritom neuspieť, s dôsledkami pre milióny životov. (Ba ideológovia trhu sa nad týmto procesom typu pokus-omyl často povznášajú, tvrdiac, že ide o zázračný mechanizmus zaručujúci pokračujúce inovácie a pokrok.) To je však zjavne iracionálne; trh sa javí ani nie tak ako koordinačný mechanizmus, ako skôr systematická neschopnosť koordinovať. Skutočným problémom socialistickej ekonomiky je preto dosiahnuť správnu „rovnováhu“ medzi centralizáciou a decentralizáciou. S touto metaforou však narábajme veľmi opatrne, pretože ak by sme ju brali príliš vážne, zdalo by sa, že centralizácia a decentralizácia sú jednoducho dve stránky tej istej mince. To pravda nie je; tieto dva pojmy sa samozrejme vzťahujú na veľmi odlišné stránky existencie spoločenského organizmu – ba ich skutočný vzťah sa skôr ponáša na vzťah vedomej mysle a autonómneho nervového systému. Ak však otvoríme v rámci socialistickej ekonomiky dvere autonómnemu rozhodovaniu, jestvuje nejaký spôsob chápania takéhoto prístupu, ktorý by sa zaobišiel bez trhu? V tejto súvislosti je veľmi cenným príspevkom rozlíšenie Pata Devina medzi „trhovými silami“ a „trhovou výmenou“. Podľa tejto predstavy by dlhodobo zavedené, bežné výmeny statkov medzi jednotlivými pracoviskami a spotrebiteľmi prebiehali bez akéhokoľvek dohľadu či zásahov „centra“. Zmeny produktívnej kapacity – čiže, keď vybalíme myšlienky z odborného žargónu, hlboké zmeny zasahujúce ľudské životy – však nemôžu byť jednoducho vyvodené z interakcie medzi „ponukou a dopytom“; musia byť spoločensky konštruované pomocou vyjednávania medzi všetkými, ktorých sa otázka týka. Takto nejako by sa v socialistickej spoločnosti robili decentralizované rozhodnutia. Zahŕňali by priame vzťahy medzi rovnými, medzi jednotlivými výrobnými jednotkami, bez snorenia centra – ale aj bez konkurenčného pachtenia sa za ziskami. Možno by bolo lepšie jednoducho prestať používať v slovnom spojení „trhová výmena“ slovo „trhová“ – pretože i keď sa tu niečo vymieňa, trhový koordinačný mechanizmus tu neexistuje. Veď ak pracovné kredity nie sú o nič viac peniazmi, než sú lístky do divadla, potom statky vymieňané v socialistickej spoločnosti nie sú o nič viac tovary, ako sú nimi vianočné darčeky – výmena sa v tomto prípade presne tak málo deje na základe motivácia zisku a presne rovnako je chápaná ako priamy spoločenský vzťah medzi ľuďmi, nie predmetmi. Ak však akceptujeme potrebu centralizovaného i decentralizovaného aspektu fungovania socialistickej spoločnosti, musíme sa ešte postarať o jeden dodatočný prvok. Ak padnú slobodné rozhodnutia, ktoré znamenajú odchýlku od existujúceho plánu, má to dosah na všetkých, ktorí berú údaje z plánu za dané. Ak teda existuje decentralizácia, šikovným štatistikom v centre, alebo, lepšie povedané, ich počítačom, treba o týchto odchýlkach povedať, aby sa mohol celkový spoločenský plán obnovovať – a to nielen pravidelne, povedzme raz za rok, ale každý deň a každú hodinu. V konečnom dôsledku sa spoločenský plán stáva nie monolitným blokom, ktorý rozdrví každú nezávislú iniciatívu, ale záznamom potrieb a ponúk, pružnou a priehľadnou pavučinou, okamžite prístupnou každému.

Ale kde je hnutie?

Keď sme si teraz pohovorili o náčrte našej konkrétnej utópie, je čas vrátiť sa späť na zem. Opäť sa nám pripomína antiutopický prístup: „Načo sú dobré takéto vízie, ak nie sú v záujme žiadneho konkrétneho historického činiteľa?“ Problém je vážny. Socializmus je možno utopický, no ak nie je zároveň aj sebaoslobodzujúcim hnutím pracujúcej triedy, nie je ničím. A prinajmenšom vo vyspelých priemyselných krajinách po prvýkrát od čias Prvej internacionály toto hnutie skutočne neexistuje. Ale áno, ešte stále sú tu strany starej sociálnej demokracie – ba v prípade Slovenska dokonca zhora vytvorenej novej sociálnej demokracie – ku ktorým skalným voličom stále patrí množstvo príslušníkov pracujúcej triedy. Ešte stále existujú odbory s miliónmi členov; existuje viac než dosť socialistických siekt, z ktorých každá je vyzbrojená svojou vlastnou jedine správnou verziou socialistickej teórie. A sú aj socialistickí intelektuáli, pokúšajúci sa prísť na vysvetlenie a na cestu von z historického závozu. A predsa neexistuje nijaké hnutie, nijaká jednota v cieľoch a činoch. Pretože hnutie sa musí hýbať smerom za niečím; z jeho existencie vyplýva existencia takéhoto smeru – a ak by aj konečný cieľ nebol ničím iným, rozhodne musí byť Polárkou, bodom na obzore, ku ktorému sa hnutie blíži. To však zjavne nie je v dôsledku nejakej chyby v konkrétno-utopickom myslení. Ba úsilie vypracovať víziu toho, čo by potenciálne hnutie „malo“ chcieť otvára možnosť zviazať konkrétne návrhy, ktoré už sa nedajú dosiahnuť v súčasnom systéme, s vnútorne súdržnou predstavou budúcej spoločnosti. To potenciálne ukazuje cestu zo závozu, z ochromenia, v ktorom už malé zmeny nie sú možné, no veľké sú nepredstaviteľné. Je to, pravdaže, nie jednoduchá, ale strastiplná cesta von, keďže systém sa bude brániť rovnako silno, ako vždy predtým, so všetkou svojou palebnou silou. Je to však prinajmenšom cesta konzistentná a racionálna: „Ak nám neumožníte, aby sme žili ako ľudské bytosti tu, nuž – vieme o mieste, kde sa to dá. A urobíme, čo je v našich silách, aby sme sa tam dostali.“ Bude však možno treba priniesť nakoniec ešte jednu obeť. Hovorili sme o duchu socializmu. Ak si zvolíme vážnu myšlienkovú prácu ako spôsob, ktorým prekonať všeobecnú melanchóliu, zistíme, že tento duch je stále rovnako silný. Telo však už také zdravé byť nemusí. Možno sa budeme musieť vyrovnať s možnosťou, že z niekdajších foriem rozvoja socializmu sa stali jeho okovy. Tým chcem povedať, že budeme možno musieť opustiť starý jazyk a staré tradície, možno dokonca vrátane samotného mena socializmus. Ak si môžeme dovoliť ešte jednu náboženskú metaforu, je možné, že duša musí zanechať svoju starú telesnú schránku a prerodiť sa do nového, životaschopného tela – takého, ktorému nebude záležať na starých sviatostiach. Môžbyť, že úsilie rehabilitovať tradičné obrazy a jazyk by nás len zdržiavali od tej najdôležitejšej práce – teda od nového naštartovania hnutia medzi masou ľudí, ktorí necítia s týmito rekvizitami žiadnu citovú zviazanosť (ba v prípade východnej Európy im často pri pohľade na ne prichádza skôr zle od žalúdka). Ale i keby to bola pravda, socialisti by nemali zúfať. Nemali by strácať vieru, ktorá im dávala život. Ako jednotlivci môžeme byť sentimentálni, ale mali by sme pripustiť, že dejiny sentimentálne nie sú. Ide o podstatu, nie o rúcho, do ktorého sa halí. Dobrou správou, ktorú treba šíriť, je táto podstata. Raz sa tam dostaneme – ľudia sa tam dostanú. A v konečnom dôsledku bude pramálo záležať na tom, či to spravia pri plnom vedomí konečnej pravdy socialistického hnutia, alebo (ako rád vravieval Daniel Singer) tak, ako Monsieur Jourdain z Moličrovej hry Meštiak šľachticom hovoril v próze – totiž, nevedomky.

Tento text sa v medzinárodnej súťaži o Cenu Daniela Singera 2006 umiestnil na druhom mieste. Cena bola založená na pamiatku Daniela Singera, amerického ľavicového novinára poľského pôvodu. Singer mal nepriamu skúsenosť so stalinistickým terorom, keďže jeho otca počas vojny odvliekli do sibírskeho gulagu vo Vorkute. V roku 1968 bol Singer spravodajcom týždenníka The Economist v Paríži a opísal pre tento časopis májovú revoltu študentov a robotníkov. Neskôr spracoval tieto zážitky do knihy Prelude to Revolution (Predohra k revolúcii). V tejto knihe i ďalších bol ostrým kritikom „oficiálneho komunizmu“ a zároveň stúpencom radikálnych robotníckych hnutí. V roku 1980 sa stal očitým svedkom udalostí okolo vzniku a potlačenia Solidarity, ktoré opísal v knihe The Road to Gdansk (Cesta do Gdańska). Daniel Singer zomrel v roku 2000, rok po vydaní jeho poslednej knihy Whose Millenium? Theirs, or Ours? (Čie milénium? Ich, alebo naše?).

Prevzaté so súhlasom autora.

[ Zdroj: http://www.noveslovo.sk/c/14248/Co_je_dusou_socializmu_ ]

Rage against the machine: Popol v jeseni (video + text)

2012-01-16T22:27:00.006+01:00

ZACH DE LA ROCHA, TOM MORELLO, TIM COMMERFORD, BRAD WILK | youtube.com

(pokračovanie..)

Masa ľudí tlačí na okno obchodu
Duchovia pokroku
Oblečení v pomalej smrti
Živiaci sa hladom
A pozerajúci cez sľuby
Na jedlo čo pomaly hnije v uličke
Masa bezmenných na oáze
Ktorá ukrýva hroby pod pánovým kopcom
Sú pochovaní pretože pili
Vodu z rieky zatiaľ čo
Boli pripútaní k radu pri prázdnej studni

Toto je nový hlas, presne taký ako starý hlas
Tak ako rany po slučke nad novým územím
Toto je nový hlas, presne taký ako starý hlas
Tak ako rany po slučke nad novým územím

Čujte spievať fašistu:
„Majte nádej
Vojna je inde
Boli ste vyvolení
Toto je Božia zem
Čoskoro budeme slobodní
Od pošpinenia a miešaníc
Semená zasadené rukami našich starých otcov“
Hromada sľubov
Sa začína trhať
Ako vrecká kráľov nového sveta
Ako nafúknuté bruchá v Apalačoch
Ako kňaz čo ťa ojebal keď šepkal sväté reči
Hromada sĺz sa teraz zmenila na kamene
Naostrila na utrpení
A votkala do praku
Nádej spočíva v troskách tejto bohatej pevnosti
Berie si dnes to, čo zajtrajšok nikdy nedonesie

Toto je nový hlas, presne taký ako starý hlas
Tak ako rany po slučke nad novým územím
Toto je nový hlas, presne taký ako starý hlas
Tak ako rany po slučke nad novým územím
Nie je ten nový hlas, presne ako ten starý hlas?
Pozri sa na tú slučku teraz, nad, nad nad horiacim územím

Nie je smiešne ako zatvárajú dvere fabrík?
Medzitým ako sa zatvárajú dvere škôl
Medzitým ako sa dvere väzeňských ciel
Otvárajú aby ťa privítali ako žací stroj
Nie je smiešne ako zatvárajú dvere fabrík?
Medzitým ako sa zatvárajú dvere škôl
Medzitým ako sa dvere stoviek tisíc väzeňských ciel
Otvárajú aby ťa privítali ako žací stroj

Oh, oh
Oáza
Toto nie je žiadna oáza

Toto je nový hlas, presne taký ako starý hlas
Tak ako rany po slučke nad novým územím
Toto je nový hlas, presne taký ako starý hlas
Tak ako rany po slučke nad novým územím

Ako popol v jeseni

Patológia zisku a planéta na jedno použitie

2012-01-14T11:06:00.000+01:00

MICHAEL PARENTI

Pred niekoľkými rokmi sa skupinka environmentalistov v Novom Anglicku opýtala manažéra korporácie ako by jeho spoločnosť (papiereň) mohla ospravedlniť vyhadzovanie surového priemyselného odpadu do blízkej rieky. Tá rieka –ktorú Matka príroda vytvárala storočia- sa používala ako pitná voda, rybárčilo sa v nej, splavovala sa, a kúpalo sa v nej. Len za pár rokov ju papiereň premenila na vysoko toxickú, otvorenú stoku.

Manažér pokrčil ramenami a povedal, že riečna skládka je najlepším spôsobom šetrenia nákladov zbavovania sa odpadov z fabriky. Ak by spoločnosť mala absorbovať dodatočné výdaje za to, že by po sebe upratala, nebola by schopná udržiavať svoje konkurencieschopné ostrie a musela ísť z biznisu preč alebo sa presunúť na lacnejší trh práce, čo by viedlo k strate pracovných miest pre miestnu ekonomiku.

Voľný trh nadovšetko

Bol to známy argument: spoločnosť nemala na výber. Na konkurenčnom trhu bola nútená konať takto. Fabrika nepodnikala v biznise ochrany životného prostredia, ale v biznise vytvárania zisku, najväčšieho možného zisku za najväčšiu možnú mieru návratu. Zisk je tým názvom hry, ako to ozrejmujú lídri, keď sa ich na to opýtajú. Prvoradým účelom obchodu je akumulácia kapitálu.

Na ospravedlnenie prostého bohatnutia propaguje korporátna Amerika klasickú teóriu laissez-faire, ktorá tvrdí, že voľný trh –nával neregulovaných a neovládaných podnikov, ktoré všetky sebecky nasledujú svoje vlastné ciele- je riadený vľúdnou „neviditeľnou rukou“, ktorá zázračne vytvára optimálne výstupy pre všetkých.
Všetci účastníci voľného trhu majú všetko zväzujúcu vieru v laissez-faire, pretože to je viera, ktorá im slúži dobre. Znamená žiaden vládny dohľad, žiadne branie zodpovednosti za environmentálne katastrofy, ktorých sa dopúšťajú. Ako chamtivosťou pokazení fagani sú opakovane zachraňovaní vládou (asi voľný trh!), takže môžu pokračovať v preberaní rizík bez zodpovednosti, drancovať krajinu, otravovať moria, nakaziť celé komunity, hádzať odpad do celých regiónov, a odkladať si nemravné zisky.

Tento korporátny systém akumulácie kapitálu zaobchádza so život udržujúcimi zdrojmi Zeme (orná pôda, podzemná voda, mokriny, listy, lesy, rybolov, dná oceánov, zátoky, rieky, kvalita ovzdušia) ako s ingredienciami na jedno použitie, predpokladajúc, že sú neobmedzeným zdrojom, ktorý môže byť spotrebúvaný alebo znečisťovaný podľa priania. Ako to dobre demonštrovalo BP pri katastrofe v Mexickom zálive, ohľad na náklady zaváži omnoho viac než ohľad na bezpečnosť. Ako uzatvára jedno vyšetrovanie Kongresu: „Znova a znova sa zdá, že BP spravilo rozhodnutia, ktoré zvýšili riziko prasknutia, aby ušetrili spoločnosti čas alebo výdaje.“

Napokon, úlohou nadnárodnej korporácie nie je pomáhať zdravej ekológii, ale získať z prírodného sveta tak veľa trhovej hodnoty, ako je to len možné, i keď to znamená brať životné prostredie ako fekálie. Stále viac sa rozširujúci korporátny kapitalizmus a krehká, smrteľná ekológia nabrali nešťastný kolízny kurz, taký, že podporný systém celej ekosféry –tenká pokožka Zeme z čistého vzduchu, vody a ornej pôdy- je v ohrození. Nie je pravda, že vládnuce politicko-ekonomické záujmy sú v stave úplného poprenia týchto vecí. Ďaleko horšie ako poprenie, ukázali otvorený odpor voči tým, ktorí si myslia, že naša planéta je dôležitejšia ako ich zisky. Takže očierňujú environmentalistov ako „eko-teroristov“, „EPA gestapo“ [Agentúra na ochranu životného prostredia v USA], „alarmisti Dňa Zeme“, „objímači stromov“, a zásobovači „zelenej hystérie“.

V obrovskom rozpore s ideológiou voľného trhu, väčšina zo strát plynúcich z veľkého biznisu je uvalených na obyčajných ľudí, vrátane nákladov čistenia toxických odpadov, nákladov na monitorovanie produkcie, nákladov na odstránenie priemyselných odpadov (ktoré tvoria 40 až 60 percent nákladov spracovaných mestskými kanalizačnými zariadeniami podporovanými daňovými poplatníkmi), nákladov na rozvoj nových vodných zdrojov (kým priemysel a agrobiznis spotrebúva 80 percent národnej dennej dodávky vody), a nákladov starania sa o choroby a poruchy spôsobené všetkým, čo spôsobila toxicita. S väčšinou strát bežne presúvaných na vládu, sa následne súkromný sektor chvastá svojou vyššou efektívnosťou nákladov nad verejným sektorom.

Superbohatí sú iní ako my

Nie je ekologická katastrofa hrozbou zdravia a prežitia korporátnych plutokratov práve tak ako pre nás, bežných občanov? Dokážeme pochopiť prečo korporátni boháči môžu chcieť zničiť sociálnu bytovú výstavbu, slobodné vzdelanie, sociálne dávky, Medicare, a Medicaid. Takéto redukcie by nás dostali bližšie k voľtnotrhovej spoločnosti zbavenej verejne sponzorovaných, „socialistických“ služieb, ktoré ideologický reakcionári nenávidia. A tieto škrty by tých superbohatých a ich rodiny nepripravili o nič. Superbohatí majú viac ako dostatočný súkromný majetok, aby si zaopatrili akékoľvek služby a ochranu, ktorú pre seba potrebujú.

No životné prostredie je iným príbeh, alebo nie? Neobývajú bohatí reakcionári a ich korporátni lobisti rovnako znečistenú planétu ako všetci ostatní, nejedia rovnako chemizované jedlá a nedýchajú rovnako znečistený vzduch? V skutočnosti nežijú presne tak ako všetci ostatní. Žijú odlišnú triednu realitu, častokrát spočívajú na miestach, kde je vzduch značne lepší, než v spodných a stredných príjmových oblastiach. Majú prístup k jedlu, ktoré je organicky pestované a špeciálne prepravované a pripravované.

Toxické skládky štátu a diaľnice nie sú situované v alebo blízko ich elegantných susedstiev. Vlastne, bohatí nežijú v susedstvách ako takých. Zvyčajne bývajú na vlastných pozemkoch s množstvom drevnatých oblastí, vodných tokov, lúk, a len pár dobre sledovanými prístupovými cestami. Pesticídové postreky nejdú na ich stromy a záhrady. Holoruby nepustošia ich ranče, pozemky, rodinné lesy, jazerá, a hlavné rekreačné oblasti.

Avšak, nemali by sa báť ekologickej apokalypsy zapríčinenej globálnym otepľovaním? Chcú zažiť ako je život na Zemi, vrátane toho ich, zničený? Časom si naozaj zapečatia svoju vlastnú skazu spolu s ostatnými. No, tak ako my, nežijú dlhodobo, ale tu a teraz. To, čo je pre nich v stávke, je niečo omnoho bezprostrednejšie a omnoho urgentnejšie ako globálna ekológia; sú to globálne zisky. Osud biosféry sa zdá byť ako vzdialená abstrakcia v porovnaní s osudom bezodkladných –a enormných- investícií.

S očami na konečnom súčte vedia lídri veľkého biznisu, že každý dolár, ktorý firma minie na výstredné veci ako ochrana životného prostredia, je o jeden dolár menej v ziskoch. Odstúpenie od fosílnych palív a smerovanie k solárnej, veternej, a prílivovej energii by mohol pomôcť zabrániť ekologickej katastrofe, no šesť z desiatich najväčších priemyselných korporácií na svete je zapojených primárne do produkcie ropy, paliva, a motorových vozidiel. Znečistenie fosílnych palív prináša na oplátku milióny dolárov. Veľkí producenti sú presvedčení o tom, že ekologicky udržateľné formy produkcie tieto zisky ohrozia.

Okamžitý zisk pre seba je omnoho závažnejším činiteľom než budúca strata zdieľaná celou verejnosťou. Vždy keď riadite auto posúvate vašu bezprostrednú potrebu dostať sa niekam pred kolektívnu potrebu zabrániť otráveniu vzduchu, ktorý všetci dýchame. U veľkých hráčov je to takto: spoločenské náklady premeny lesa na pustatinu zavážia menej než obrovský a okamžitý zisk, ktorý pochádza z ťažby dreva a obídenie s pekným balíkom peňazí. A vždy je o tom možné uvažovať: je veľa lesov, do ktorých môžu ľudia chodiť, nepotrebujú tento; spoločnosť potrebuje drevo; drevorubači túto prácu potrebujú, a podobne.

Budúcnosť je teraz

Niektorí z tých istých vedcov a environmentalistov, ktorí vidia ekologickú krízu ako urgentnú, nás radšej nepríjemne varujú pred katastrofálnou klimatickou krízou „koncom tohto storočia“. No to je o nejakých deväťdesiat rokov neskôr, kedy budeme my všetci a väčšina našich detí mŕtvych – čo robí z globálneho otepľovania oveľa menej naliehavú tému.

Sú tu iní vedci, ktorým sa darí byť ešte viac znervózňujúcimi tým, že nás varujú pred nastávajúcou ekologickou krízou, dávajúc ju potom dokonca ešte ďalej do budúcnosti: „Mali by sme prestať myslieť v intenciáach vekov a začať myslieť v intenciách storočí,“ ako bol v New York Times v roku 2006 citovaný jeden múdry vedec. To nás má zalarmovať? Ak je globálna katastrofa vzdialená storočie alebo niekoľko storočí, kto dnes spraví tie hrozne ťažké a nákladné rozhodnutia, ktorých dopady budú pociťované ďaleko v budúcnosti?

Častokrát sa nám hovorí, aby sme mysleli na naše drahé pravnúčatá, ktoré budú celkom obeťou toho všetkého (apel častokrát robený prosebným tónom). No väčšina z mladých ľudí, ktorých na univerzitách oslovujem si dosť ťažko predstavujú svet, ktorý budú ich neexistujúce pravnúčatá zažívať o tridsať či štyridsať rokov ododnes.
Takéto apely treba dať bokom. Nemáme storočia či generácie či dokonca mnoho dekád pre to, než bude pohroma pred nami. Ekologická kríza nie je nejaké vzdialené naliehanie. Mnoho z nás dnes živých pravdepodobne nebude mať ten luxus povedať „Après moi, le déluge“ [Po mne potopa], pretože budeme stále tu, aby si sme tú katastrofu zažili sami. Vieme, že to tak je, pretože ekologická kríza už postupuje s nami so zrýchleným a zmiešaným dopadom, ktorý sa čoskoro môže ukázať ako nezvratný.

Profitujúce šialenstvo

Je smutné povedať, že príroda sa sama nedokáže brániť. Je na nás chrániť všetko to, čo z nej ostalo. No všetko, čo chcú superbohatí, je udržať premenu živej prírody na komodity a komodity na mŕtvy kapitál. Hroziace ekologické katastrofy nie sú pre korporátnych rabovačov žiadnou veľkou udalosťou. Pre živú prírodu nemajú mieru.
Majetok sa stáva návykovým. Bohatstvo si brúsi apetít na stále viac bohatstva. Niet konca k množstvu peňazí, ktoré si niekto praje naakumulovať, poháňaný vpred auri sacra fames, prekliatym hladom po zlate. Takže závislí na peniazoch si pre seba berú viac a viac, viac ako je možné minúť za tisíc životov bezhraničného pôžitkárstva, poháňaní niečím, čo začína pripomínať obsesívnu patológiu, monomániu, ktorá ničí každú inú ľudskú úvahu.

Sú omnoho viac oddaní svojmu majetku ako Zemi, na ktorej žijú, omnoho viac zaujatí osudom svojich bohatstiev, ako osudom ľudstva, tak posadnutí svojou honbou za ziskom, že nevidia vyvstávajúcu pohromu. V New Yorkerovi bola kreslená rozprávka ukazujúca manažéra korporácie stojaceho za pultom oslovujúceho obchodné stretnutie týmito slovami: „A tak, zatiaľ čo bude scenár konca sveta bohatý na nepredstaviteľné hrôzy, myslíme si, že obdobie pred koncom bude plné bezprecedentných príležitostí na zisk.“

Nie je to až tak vtip. Pred rokmi som poznamenal, že tí, ktorí popreli existenciu globálneho otepľovania nezmenia svoj názor dovtedy, pokým sa nazačne roztápať samotný Severný pól. (Nikdy som nečakal, že sa v skutočnosti bude rozpušťať počas môjho života.) Dnes čelíme arktickému roztápaniu, ktoré prináša strašné dôsledky pre oceánske golfské prúdy, úrovne pobrežnej vody, celkovú teplotnú úroveň planéty, a svetovú poľnohospodársku produkciu.

Ako reagujú kapitáni priemyslu a financií? Ako sme mohli čakať: ako monomaniakálni špekulanti. Počujú hudbu: ca-ching, ca-ching [zvuk účtovnej pokladnice]. Najprv otvorí roztápanie sa Arktiku priamy severozápadný priechod medzi doma veľkými oceánmi, čo je sen starší ako Lewis a Clark [expedícia Lewisa a Clarka naprieč Spojenými štátmi k Tichému oceánu a naspäť]. To spraví svetové obchodné cesty kratšie, prístupnejšie a lacné. Už sa nebude treba trmácať cez Panamský prieplav či cez mys Horn. Nižšie prepravné náklady znamenajú viac obchodu a vyššie zisky.
Podruhé, radostne poznamenávajú, že roztápanie otvára rozsiahle nové zásoby ropy pre vŕtanie. Budú schopní vŕtať a vŕtať viac tých istých fosílnych palív, ktoré spôsobujú tú kalamitu, ktorá na nás ide. Viac roztápania znamená viac ropy a viac ziskov; taká je mantra zástancov voľného trhu, ktorí si myslia, že svet patrí iba im.

Teraz si predstavte, že sme všetci v jednom veľkom autobuse, ktorý sa rúti dole cestou smerom k osudovému pádu do hlbokej rokliny. Čo robia naši závislí na zisku? Strkajú sa hore a dole v uličke, predávajúc nám protinárazové vankúše a bezpečnostné pásy za premrštené ceny. Vopred sa pripravovali na túto predajnú príležitosť.

Musíme vstať z našich sedadiel, rýchlo ich dať pod dozor dospelého, ponáhľať sa dopredu autobusu, vytrhnúť vodiča preč, chopiť sa volantu, spomaliť autobus, a otočiť ho. Nie je to ľahké, no stále je to možné. Pre mňa je to opakujúci sa sen.

[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/DisposablePlanet.html]

List Sigfridovi Meyerovi a Augustovi Vogtovi v New Yorku

2012-01-07T20:44:00.004+01:00

KARL MARX | Marxists.org, shegetzguevara
V nasledovnom dôležitom liste Marx vysvetľuje, že boj proti útlaku nie je druhotným bojom, ale práve formou triedneho boja. To však nemá premieňať každý boj voči rasizmu alebo sexizmu na ekonomický boj rozdielov v platoch, ale rozšíriť význam triedneho boja. Práve Marxova metóda spája rôzne boje do spoločnej sily bojujúcej proti všetkým formám útlaku a vykorisťovania. Otázka o význame jednotlivých bojov je relevantná dodnes. List zároveň objasňuje význam solidarity, čo neznamená humanitarizmus, či „byť lepšou osobou“ ako iní, ale rozpoznanie skutočnosti, že na výsledku daného boja máte reálny záujem – takže by sa o to mal každý zaujímať.
Pripomína to citát aktivistu a pôvodného obyvateľa Austrálie, Lillu Watsona: „Ak ste sem prišli, aby ste mi pomohli, strácate čas. No ak ste prišli, pretože vaše oslobodenie je spojené s mojím, tak pracujme spolu.“ Marx v tomto liste ukazuje ako anglický kolonializmus v Írsku nielenže slúžil v poskytovaní lacných prírodných zdrojov, či materiálneho bohatstva anglickej aristokracie, ale aj ako rozdúchavač boja medzi dvomi pracujúcimi národmi, ktorých záujmy sú v skutočnosti rovnaké. Kým si to však neuvedomia budú musieť žiť na úkor druhého a ich situácia sa bude zhoršovať. ( Zdroj: http://shegetzguevara.wordpress.com/2011/12/21/marx-on-fighting-oppression-in-his-own-words/ )

Pozajtra (11. apríla) vám pošlem všetky dokumenty Internacionály, ktoré mám. (Dnes už je neskoro poslať ich.) Tiež by som vám mal poslať viac (správ) z Baslu.

Medzi poslaným materiálom nájdete aj niekoľko kópií rozhodnutí Anglického parlamentu z 30. novembra o Írskej amnestii, rozhodnutia, ktoré už poznáte a ktoré som spustil ja; takisto írsky pamflet o riešení Fenických odsúdencov.

Mal som v úmysle predložiť ďalšie podnety o nevyhnutnej transformácii súčasnej Únie (t.j. zotročené Írsko na slobodnú a rovnú federáciu s Veľkou Britániou). V súčasnosti bol ďalší postup v tejto veci, čo sa týka verejných rozhodnutí, prerušený kvôli mojej nútenej absencii v Anglickom parlamente. Žiaden jeho iný člen nemá dostatočné poznatky o Írskej afére a adekvátnu prestíž u anglických členov, aby ma bol v tomto ohľade schopný nahradiť.

No čas nebol premárnený a prosím vás o zvláštnu pozornosť k nasledovnému:

Po mnohoročných štúdiách írskej otázky som došiel k záveru, že rozhodujúci úder proti anglickej vládnucej triede (a bude rozhodujúci pre robotnícke hnutie po celom svete) nemôže byť zasadený v Anglicku, ale len v Írsku.

1. Januára 1870 vydal Anglický parlament dôverný obežník vypracovaný mnou vo francúžštine (pretože dôležité ohlasy vydávajú v Anglicku iba francúzske žurnály a nie tie nemecké) o vzťahu írskeho národného boja k emancipácii pracujúcej triedy, a tým pádom vzťahu, ktorý by Medzinárodná asociácia mala mať voči írskej otázke.

Podám vám tu len celkom krátko hlavné body.

Írsko je baštou anglickej pozemkovej aristokracie. Vykorisťovanie tejto krajiny je nielen jedným z hlavných zdrojov ich materiálneho bohatstva; je to ich najväčšia morálna sila. V skutočnosti predstavujú dominanciu nad Írskom. Írsko je preto rozhodujúcim prostriedkom, ktorým anglická aristokracia udržuje svoju dominanciu v samotnom Anglicku.

Ak by, na druhej strane, mala byť anglická armáda a polícia zajtra z Írska odvolaná, zároveň by ste mali v Írsku agrárnu revolúciu. No pád anglickej aristokracie v Írsku znamená a má ako svoj nevyhnutný dôsledok pád v Anglicku. A to by prinieslo dočasné podmienky pre proletársku revolúciu v Anglicku. Zničenie anglickej pozemkovej aristokracie v Írsku je nekonečne ľahšou operáciou ako v Anglicku samotnom, pretože v Írsku bola otázka pôdy až doposiaľ výlučnou formou sociálnej otázky, pretože to je otázka existencie, života a smrti, pre obrovskú väčšinu Írov, a pretože je v rovnakom čase neodlúčiteľnou od národnej otázky. Celkom mimo faktu, že írsky charakter je omnoho vášnivejší a revolučný než ten anglický.

Pokiaľ ide o anglickú buržoáziu, v prvom rade má spoločný záujem s anglickou aristokraciou premeniť Írsko v čisté pastviny, ktoré by zásobovali anglický trh mäsom a vlnou pri najmenších možných cenách. Podobne sa zaujíma o redukciu írskej populácie prostredníctvom vysťahovania a nútenej emigrácie, na tak malý počet, že tam anglický kapitál (kapitál investovaný do pôdy prenajatej pre roľníctvo) bude môcť „bezpečne“ fungovať. Má rovnaký záujem o vyčistenie pozemkov Írska ako o vyčistenie poľnohospodárskych krajov Anglicka a Škótska. Tých 6000-10 000 libier neprítomných zemepánov a iných írskych výnosov, ktoré v súčasnosti ročne tečú do Londýna boli tiež zobrané do úvahy.

No anglická buržoázia má taktiež omnoho dôležitejšie záujmy v súčasnej ekonomike Írska. Z dôvodu neprestajne sa zvyšujúcej koncentrácie nájmov z nehnuteľností, posiela Írsko konštantne svoju vlastnú nadhodnotu na anglický trh práce, a tým tlačí dole platy a znižuje materiál a morálnu pozíciu pracujúcej triedy Anglicka.

A najdôležitejšie zo všetkého! Každé priemyselné a komerčné centrum v Anglicku teraz vlastní pracujúcu triedu rozdelenú do dvoch nepriateľských táborov, anglický proletariát a írsky proletariát. Bežný anglický pracujúci nenávidí írskeho pracujúceho ako konkurenta, ktorý znižuje jeho životný štandard. Vo vzťahu k írskemu pracujúcemu sa považuje za člena vládnuceho národa a následne sa stáva nástrojom anglických aristokratov a kapitalistov voči Írsku, čím posilňuje ich dominanciu nad sebou. Zachováva náboženské, sociálne, a národné predsudky voči írskemu pracujúcemu. Jeho postoj voči nemu je presne taký istý ako ten tých „úbohých belochov“ k černochom v bývalých otrockých štátoch USA. Ír mu to spláca záujmom o svoje vlastné peniaze. V anglickom pracujúcom vidí ako komplica, tak hlúpy nástroj anglických vládcov v Írsku.

Tento antagonizmus je umelo udržovaný nažive a zintenzívňovaný tlačou, kazateľnou, časopismi, skrátka, všetkými prostriedkami, ktoré sú vládnucej triede k dispozícii. Tento antagonizmus je tajomstvom bezmocnosti anglickej pracujúcej triedy, namiesto jej organizácie. Je to tajomstvo, ktorým si kapitalistická trieda udržiava svoju moc. A je si toho celkom vedomá.

No zlo sa nezastavuje pri tom. Pokračuje cez oceán. Antagonizmus medzi Angličanom a Írom je skrytým základom konfliktu medzi Spojenými štátmi a Anglickom. Robí akúkoľvek úprimnú a serióznu spoluprácu medzi pracujúcimi triedami dvoch krajín nemožnou. Umožňuje vládam oboch krajín, kdekoľvek to považujú za primerané, olámať hrany spoločenského konfliktu prostredníctvom ich vzájomného šikanovania, a, v prípade potreby, vojnou medzi týmito dvoma krajinami.

Anglicko, hlavné mesto kapitálu, moc, ktorá až doposiaľ vládla svetovému trhu, je v súčasnosti najdôležitejšou krajinou pre proletársku revolúciu, a naviac jedinou krajinou, v ktorej materiálne podmienky pre túto revolúciu dosiahli určitý stupeň zrelosti. Je to následne najdôležitejší objekt Medzinárodnej asociácie pracujúcich [International Working Men´s Association] urýchliť sociálnu revolúciu v Anglicku. Samostatným prostriedkom jej urýchlenia je spraviť Írsko nezávislým. Takto je úlohou Internacionály všade dať konflikt medzi Anglickom a Írskom do popredia, a všade otvorene strániť Írsku. Špeciálnou úlohou Ústredného výboru v Londýne je primäť anglických pracujúcich uvedomiť si, že pre nich nie je národná emancipácia Írska otázkou abstraktnej spravodlivosti alebo humanitárneho sentimentu, ale prvou podmienkou ich vlastnej sociálnej emancipácie.

Toto sú zhruba hlavné body obežníkového listu, ktoré tak zároveň dávajú opodstatnenie rezolúciám posunutým Ústredným výborom o írskej amnestii. O čosi neskôr som poslal Internacionále (orgán nášho belgického Ústredného výboru v Bruseli) hrubo napísaný anonymný článok o šetrení Fenických Angličanmi, atď., útoky Gladstonea, atď.. V tomto článku som taktiež odsúdil francúzskych republikánov (), pretože si svojím nacionálnym egoizmom šetria všetok svoj hnev na Impérium.

To zabralo. Moja dcéra Jenny napísala sériu článkov Marseillaise, s podpisom J. Williams (nazvala sa Jenny Williamsovou v súkromnom liste redakčnému okruhu) a vydala, medzi inými vecami, list O´Donovan Rossy. Preto ten obrovský krik.

Po mnohých rokoch cynického odmietania bol tak Gladstone napokon donútený súhlasiť s parlamentným vyšetrovaním v šetrení Fenických väzňov. Jenny je teraz regulérnym korešpondentom o írskych veciach pre Marseillaisu. (To bude prirodzene tajomstvom medzi nami.) Britská vláda a tlač zúri, pretože írska otázka bola teraz umiestnená s agendou vo Francúzsku a že títo zlodeji sú teraz sledovaní a vystavení cez Paríž celému kontinentu.

Trafili sme ďalšieho vtáka tým istým kameňom, donútili sme írskych lídrov, žurnalistov, atď., v Dubline, aby s nami podpísali dohodu, ktorú Anglický parlament predtým nebol schopný dosiahnuť!

V Amerike máte široké pole pre prácu v rovnakých intenciách. Koalícia nemeckých pracujúcich s írskymi pracujúcimi (a samozrejme s anglickými a americkými pracujúcimi, ktorí sú s tým pripravení súhlasiť) je najväčším úspechom, ktorý by ste teraz mohli privodiť. Toto musí byť v mene Internacionály spravené. Spoločenská významnosť írskej otázky musí byť ujasnená.

Nabudúce pár poznámok týkajúcich sa hlavne pozície anglických pracujúcich.

Pozdravy a bratstvo!
Karl Marx

[ Zdroj: http://www.marxists.org/archive/marx/works/1870/letters/70_04_09.htm#a ]

Návrat do minulosti?

2012-01-04T17:54:00.005+01:00

Riadiaca kabína je prázdna

Čo je minulosť? Stratená, odžitá, hnijúca, vyprázdnená mŕtvola, za ktorou sa ako za Eurydikou neslobodno obzerať, ktorú nie je možné vrátiť? Alebo mŕtvola, do ktorej sa nemá kopať?

V Baudelairovej básni značí Mrcina [1] viac ako len stratu niečoho. Je to melancholický pocit, že to nové zastará, zovšednie, ba zošklivý sa. Nové je už staré a staré ožíva. Jedine opakovanie je večné. Pre Nietzscheho si prijatie toho istého -večný návrat- žiada amor fati (lásku k osudu), teda odmietnutie každého idealizmu zavádzajúceho o nevyhnutnosti [2; 37]. Zmier sa s tým, miluj svoj osud!

Večné opakovanie sa podobá móde – vracajúcej sa, aby priniesla niečo nové, ktoré je, podľa Waltera Benjamina, bez ohľadu na úžitok, samo o sebe zároveň jej najvyššou hodnotou. Móda funguje ako neúnavný agent falošného vedomia [3; 75], procesu zastierajúceho skutočné sociálne vzťahy jednotlivých aktérov tovarovej výmeny. [4]

Orwellovské heslo „Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť: kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť“ v tejto súvislosti varuje, že ak nejaká vyššia inštancia (“Strana“) dokáže „vnoriť ruku do minulosti a prehlásiť, že sa daná udalosť nikdy nestala, nie je to omnoho hrozivejšie ako púhe mučenie alebo smrť?“ [5; 35] Ak nerozlišujeme medzi minulosťou a prítomnosťou, stracajú slová rovnosť, pokrok, sloboda, spravodlivosť zmysel. [6]

O niečom podobnom píše Walter Benjamin vo svojich Dejinne filozofických tézach. „Minulosť si so sebou vedie časový register, prostredníctvom ktorého bude odkazovaná na vykúpenie.“ [3; 9] Vymazaním minulosti je totiž možné prísť o vybojovanú slobodu, ale tiež ustrnúť, vzdať sa a nevzdať dostatočnú úctu obetám a utrpeniu zotročených predkov. Tento boj o minulosť, o jej význam, je podľa Terryho Eagletona prítomný aj u prezidenta Obamu, ktorý síce nemusí byť potomkom otrockých predkov, no svojím víťazstvom -síce nesplatí, no- pripomína obete rasových konfliktov a to, že Afroameričania nie sú menejcenní. [7]

Citovaný Orwellov román “1984“ býva označovaný ako „klasické dielo antiutopického žánru“. Obsahuje aj náhľad do slovníka newspeaku, jazyka so zúženou slovnou zásobou s účelom otupiť myslenie a odpor voči moci. Opak, či nesúhlas sa napríklad vyjadruje negáciou pozitívneho výrazu (ne-dobrý), čím do seba absorbuje svoj protiklad [8; 346]. Pomenovanie samotnej knihy ako anti-utopickej, namiesto dystopickej, sa toho stáva reálnym príkladom. [9] Má charakteristika knihy viažúca sa na jej negatívny obsah skompromitovať pojem utópie, resp. utopické myslenie ako také? Na to potrebujeme vedieť, čo utópia je.

Platónov model utopickej spoločnosti podaný v Ústave býva označovaný ako protototalitárny: je to príliš tvrdé, nedemokratické a autarkické usporiadanie. Tri pokusy o jeho realizáciu skončili neúspechom a pre autora tragicky. Samotný Platón však píše: Táto obec nikde nie je (u-topos = “nejestvujúce miesto”), je na nebi vystavaná ako vzor, kto by ju chcel vidieť a podľa nej sa zariadiť. [10; 304] Koncept zriadenia naviac rátal s viacerými pokrokovými črtami.

Antickú otrokársku spoločnosť predčil uvažovaním o Štáte, v ktorom otroci nie sú, a muži a ženy sú si rovní. Iný, renesančný návrh utopického ostrovného štátu od Thomasa Mora, počítal s voľne dostupnou zdravotnou starostlivosťou, náboženskou toleranciou, možnosťou eutanázie, rozvodov, a to aj u kňazov. [11] Podnetmi pre oboch nebola fantázia, ale reakcia na dané, kriticky sa zhoršujúce spoločenské pomery: u Platóna nefungujúca demokracia, či hrozba záhuby spoločnosti; u Mora postfedeudálna pauperizácia a drsné sociálne dopady plynúce z ohradzovania [12] a nástupu kapitalistických vzťahov.[11]

Psychoanalytik Slavoj Žižek hovorí o rozlišení medzi utópiou v imaginárnom zmysle, čiže snahe dosiahnuť perfektne harmonický spoločenský poriadok bez antagonizmov. Sem môžeme okrem stalinistickej podoby s istotou začleniť aj konzumeristickú utópiu dnešného kapitalizmu, opísanú vo Fukuyamovej predstave konca dejín. Druhá podoba je a-topická (viažúca sa na Platónovo „nikde sa nevyskytujúca“) vzhľadom na jestvujúce sociálne vzťahy [13], ktorá sa nesnaží o harmóniu, ale rekonfiguráciu schémy.

Podľa Žižeka je táto utópia vecou najvnútornejšieho nutkania, čistého pudu prežitia, teda nutnosti vynájsť nový priestor, v ktorom je to možné. [14] V psychoanalýze sa pojmom jouissance nazýva nielen to nedosiahnuteľné, vždy už stratené, ale i niečo, čoho sa nikdy nie je možné zbaviť. Túžba po utópii nie je nikdy uspokojená, takisto ako odmietnutie utópie, pretože jej reflexivita ju premieňa na túžbu po neuspokojení, na to trpieť dané. [15; 291]

V dnešnej bezveternej situácii postmoderny, kedy si je ľahšie predstaviť koniec sveta než koniec kapitalizmu, je podľa Jamesona budúcnosť len monotónnym opakovaním toho, čo tu je. [16] Básnik a spisovateľ Peter Macsovszky pred novým rokom 2012 napísal: „Jedni vravia, že mašinéria škrípe, druhí zas, že ešte nikdy nefičala tak dobre ako dnes. Nikto nevie, kto sedí v riadiacej kabínke. Zločinec alebo svätec.” [17] Na túto šteklivú, konšpiračnú provokáciu by sme mali zareagovať rozhodne:

Riadiaca kabína je prázdna.

Ak environmentalisti, či socialisti kričia, že nás to zabije, konzervatívci a liberáli posmešne kontrujú, že im tým len chcú zobrať krásny a nepoznaný pocit adrenalínovej jazdy. Veď sa azda nechceme vrátiť do doby vynálezu kolesa?! obracajú sa hystericky na druhých. Koleso však čaká v priepasti. Walter Benjamin tvrdil, že sa treba kriticky postaviť voči samotnej predstave pokroku ľudstva, ktorý má byť nekonečne nevyhnutný a nezadržateľný. Ide o to opätovne vsadiť dejinný pokrok do lineárneho času a kontextu konečnosti [3; 14] [18].

Mali by sme mať na pamäti, že bohatí vždy vyskakujú prví! Neviditeľná ruka brzdu nezatiahne.

ZDROJE:

[1] Baudelaire, Charles: Kvety zla. In: http://www.cesky-jazyk.cz/citanka/charles-baudelaire/zdechlina-kvety-zla.html

[2] Nietzsche, Friedrich: Ecce homo. Ako sa človek stane tým, čím je. IRIS 2004

[3] Benjamin, Walter: Dílo a jeho zdroj. Odeon 197

[4] Engels, Friedrich: Letter to Mehring, 14.7.1893. In: http://www.marxists.org/archive/marx/works/1893/letters/93_07_14.htm

[5] Orwell, George: 1984. Nakladatelství KMa, Praha 2003

[6] Teda: bez poznania minulosti neveríme v zlepšenie, v pokrok; nevieme, čo sa mieni, či čo dokonca sami mienime týmito slovami, no preferujeme ich. V štýle Orwellovho „Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila“ máme súčasné, reálne varianty: „Humanitárne bombardovanie“ – iniciované „kvôli ľuďom“, nie kvôli hmotným záujmom (Mier); nutnosť vybrať si komu predávať svoju pracovnú silu (Sloboda); Spravodlivosť ako predestinácia, sociálne postavenie vyplývajúce z konania „v predchádzajúcich životoch“; rovná výmena hodnôt, sprevádzaná nerovným privlastňovaním nadhodnoty vlastníkom výrobných prostriedkov (Rovnosť).

[7] Eagleton, Terry: Waking the dead. New Statesman, 12.11.2009. In: http://www.newstatesman.com/ideas/2009/11/past-benjamin-future-obama

[8]Tento apendix o Princípoch newspeaku vo vydaní Nakladateľstva KMa dokonca chýba. Orwell, George: Nineteen Eighty-Four. Penguin Books 2003

[9] Román Zvieracia farma sa stal rovnako veľmi populárnym, keďže satirizuje Sovietsky zväz. Podľa Noama Chomského však v dočasne nepublikovanom úvode Orwell napísal, že je o „literárnej cenzúre v Anglicku“ a že síce zosmiešňuje Sovietsky zväz, no Anglicko nie je až tak odlišné, pretože “nesprávne“, nezávislé myslenie nedostáva priestor. Chomsky, Noam: What Makes Mainstream Media Mainstream. Z Magazine, In: http://www.chomsky.info/articles/199710--.htm Uprednostňuje sa jasne vymedzený nepriateľ spoločnosti, podobne ako v románe “1984“: Oceánia voči Eurázii a Eastázii.

[10] Platón: Ústava. Oikoymenh, Praha 2001

[11] More, Thomas: Utopie. Mladá fronta, Praha 1978

[12] Je zaujímavé, že i sám More bol ohradzovačom.

[13] Žižek, Slavoj: The liberal utopia. The market mechanism for the race of devils. In: http://www.lacan.com/zizliberal2.htm

[14] Taylor, Astra (režisérka): Žižek! ICA Films, 2005 In: http://youtu.be/U0jxclqEJD8?t=4m

[15] Žižek, Slavoj: The ticklish subject: the absent centre of political ontology. Verso 2000

[16] Jameson, Fredric: Future city. New left review 21. In: http://www.newleftreview.org/?view=2449

[17] Macsovszky, Peter: Zachovajme pokoj. Je to tak – Le Monde diplomatique, 28.12.2011 In: http://www.jetotak.sk/editorial/zachovajme-pokoj

[18] Rozdiel medzi historikom a historickým materialistom je podľa Benjamina ten, že historik sa pri štúdiu dejín, napr. kultúrnych statkov vlastne vciťuje do víťazov. Je teda na strane barbarstva i kultúry, od čoho by sa historický materialista mal dištancovať a vytvoriť vlastný koncept. [3; 11]

Súdruh Kristus: Ježiš ako revolučný socialista

2011-12-24T16:39:00.007+01:00

AARON | shegetzguevera
Chcem s vami hovoriť o Ježišovi. Nie, počkajte! Vráťte sa!

Najprv by som však chcel krátko rozprávať o náboženstve a socializme. Nikdy som nebol toho presvedčenia, že revolucionár alebo socialistická politika sú prirodzene bojovné voči náboženstvu. Zatiaľ čo si myslím, že revolučná politika musí odmietnuť predstavu, že Boh alebo nejaká duchovná sila kontroluje alebo určuje všetko ľudské snaženie (a je potom schopná bojovať proti vykorisťovaniu a útlaku), mám za to, že snahou prepojiť našu politiku s náboženským Písmom môžu revolucionári mnohé získať. Hovorím to navzdory faktu, že verím, že moje vlastné odmietnutie kresťanského náboženstva, v ktorom som vyrastal (len aby som ho dočasne zamenil za neosobnú formu stredoškolského budhizmu) má istú zodpovednosť za moje konečné prijatie socialistickej politiky.

I keď som prežil veľkú časť svojho života ako aktivista a samostatne určený anarchista, nikdy som sa nestotožnil s názorom, že „ak by Boh skutočne existoval, bolo by nevyhnutné zrušiť ho,“ ako to vyjadril anarchistický filozof Michail Bakunin (dokonca i keď považujem jeho všeobecného ducha slobody za oslobodzujúceho). Vždy som mal väčšieho uznania pre citát Karla Marxa z Kritiky Heglovej filozofie práva, ktorá slúži na vysvetlenie náboženstva namiesto bojovania s ním, keď povedal,

„Náboženské utrpenie je rovnako vyjadrením skutočného utrpenia a protestom proti skutočnému utrpeniu. Náboženstvo je povzdych utlačenej bytosti, srdce krutého sveta, duša bezduchých podmienok. Je to ópium ľudstva.“

Cieľom, pre Marxa v protiklade k Bakuninovi, nie je vyhlásiť vojnu náboženstvu (či Bohu, v tomto prípade), no namiesto toho vyhlásiť vojnu sociálnym podmienkam, ktoré spôsobujú takéto utrpenie, že ľudia hľadajú spásu v nebi, alebo vysvetlenia od Boha, pretože cítia, že ich nemôžu nájsť tu.

Ďalej, nielenže pre revolucionárov nie je nevyhnutné bojovať s náboženstvom, no robenie toho môže niekoho prakticky zvádzať k neoprávenenému vytváraniu nepotrebných rozdelení vo veciach, kde by sme mali vytvárať spojenectvá a posilňovať solidaritu.

Napríklad, keď som bol pred niekoľkými rokmi aktívnejší v protivojnovom hnutí, rozpútala sa veľká debata o samotnej otázke ako by sa revolucionári mali vzťahovať k náboženstvu. Ako poznamenal jeden môj priateľ, organizátori, ktorí presadzovali principiálny postoj prebytočnosti vzťahu k náboženstvu, budú mať neuveriteľne ťažké vybudovať si silné zväzky so študentskými skupinami moslimov na internátoch (čo je obzvlášť relevantné, keďže veľmi veľa provojnovej imperialistickej politiky bolo a stále je prepojenej s islamofóbiou, vrátane antimoslimskej rétoriky, no tiež s politickým útlakom moslimskej komunity). Inak povedané, útočenie na náboženstvo vo všeobecnosti, v dobe, kedy ľudia čelia náboženskému útlaku je nesprávnou pozíciou, a nepriamo preberá pozíciu statusu quo. Ako sa môže napríklad niekto efektívne spojiť s druhými, aby bránil právo moslimov postaviť si mešitu na Murfreesboro, alebo komunitné centrum v dolnom Manhattane, ak v prvom rade tvrdí, že moslimovia by nemali existovať ako náboženská komunita?

Takže si myslím, že pre radikálov je nielen zbytočné stavať sa proti náboženstvu, ale často nerozumné. No aby sme sa vrátili k pôvodnému popudu prečo som toto začal písať. Nedávno som sa stále viac zaujímal o ľavicové čítanie kresťanského Písma svätého. Odvtedy, čo som sa stal socialistom, bol som vždy oboznámený s Ježišovými výrokmi v Biblii majúce nejakú ľavicovú konotáciu, no nikdy som nemal skutočný záujem o túto vec. Stále ho pre ňu dosť nemám, no začínam mať. Nedávno som si vyzdvihol kópiu The Meek and the Militant [Pokorný a bojovník] od Paula Siegla, ktorý objasňuje marxistickú analýzu náboženstva a históriu náboženstva a politiky, a tiež si čoskoro plánujem vziať kópiu Atheism in Christianity [Ateizmus v kresťanstve] od Ernsta Blocha, v ktorej Bloch, marxista, tvrdí, že „dobrý kresťan musí nevyhnutne byť dobrým ateistom.“

Myslím, že táto fascinácia bola podnietená mojou láskou k filmu Posledné pokušenie Krista (postavenom na knihe, ktorú si tiež čoskoro plánujem prečítať, Nikosa Kazantzakisa, ktorý bol solidárny s marxizmom), kde mám dojem, že boli skutočne zdôraznené naozaj revolučné črty biblického Krista. Napríklad, každýkrát keď ho pozerám, nemôžem si pomôcť, ale mám husiu kožu keď Ježiš debatuje s Jánom Kristiteľom.

Ježiš: Nie je láska dosť?
Krstiteľ: Nie. Strom je zhnitý. Musíš vziať sekeru a zoťať ho.
Ježiš: Ak by som bol drevorubačom, rúbal by som. Ak by som bol ohňom, horel by som. No som srdce a láska.
Krstiteľ: tiež som srdcom, no nemôžem milovať niečo, čo je nespravodlivé. Nemôžem milovať zlo. Čo nemôžem milovať, to ničím. Boh si to žiada. Boh si žiada zlosť.

Ježiš je poslaný do púšte, aby hovoril s Bohom a pýta sa, „lásku alebo sekeru?“ Je mu daná sekera a vracia sa k svojim žiakom, siahne do svojej hrude a vyberie odtiaľ svoje srdce a ponúkne im ho so slovami:

Ježiš: Tu je moje srdce. Vezmite si ho. Vediem k Božiemu kráľovstvu. Božiemu kráľovstvu v našom vnútri. Je to diablovo kráľovstvo, čo je vonku, všade vôkol nás. Obrátime sekeru voči diablovmu kráľovstvu, voči svetu. Ak máte dobytok, dajte ho preč. Ak máte siete, nechajte ich zhniť. Ak máte rodinu, zabudnite na ňu.

Ježiš pred nimi stojí a už nedrží svoje srdce, ale sekeru.

Ježiš: Kedysi som veril v lásku, teraz nosím toto. Kto je so mnou?

Tieto scény zobrazujú vznešený spôsob, ktorým Posledné pokušenie zdôrazňuje Kristovu lásku, zatiaľ čo oslavuje jeho bojovnú opozíciu voči nespravodlivosti, ktorá je častokrát zatemnená liberálnym čítaním Biblie, a ktorá zveličuje Ježišove slová ako „Obráť druhé líce“ či „Milujte svojich nepriateľov“ nad Ježišovymi vyhláseniami, že „neprišiel, aby doniesol mier, ale meč“, keď vyhodil kupcov z chrámu.

Takže, som nedávno dal na svoj Facebook citát od súdruha Krista a kamarát sa ma opýtal, či je niekde na internete zbierka nejakých najlepších Ježišových slov. Neviem o ničom takom, takže mi namiesto toho napadlo, že by som pripravil niektoré z mojich najobľúbenejších.

• Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. – Matúš 6,19-21

• “ Ešte ti jedno chýba: predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi a poď, nasleduj ma!” – Lukáš 18,22

• “ Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč.” – Matúš 10,34

• „Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ – Matúš 7,17-19

• „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ – Matúš 6,24

• „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ – Matúš 16,26

• „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ – Matúš 5,3-12

• „Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu! Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať! Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete žialiť a plakať! Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom!“ – Lukáš 6,24-26

• „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva." – Lukáš 18,25

• „A ostatným povedal: "Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má." – Lukáš 12,15

• „Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých." – Lukáš 14,13-14

• „Keď sa rozhliadol videl boháčov ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince, a povedal: "Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, cele svoje živobytie." Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, povedal: "Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené."“ – Lukáš 21,1-6

• „A nábožnosť so spokojnosťou je naozaj veľkým ziskom. Veď nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť. Uspokojíme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti. Ale ty, Boží človek, utekaj pred tým a usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť.“ – Timotej 6,6-11

• „V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: "Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!" – Ján 2,14-16

Toto sú tie najbezprostrednejšie pasáže, ktoré mi napadnú a dokázal som nájsť. No ak viete o nejakých, ktoré chýbajú, prosím, doplňte ich do komentárov!

Chcel by som to ukončiť dvomi veľkými piesňami zloženými slávnym socialistickým folkovým spevákom, Woodym Guthriem, o súdruhovi Kristovi.

„Kristus za prezidenta“ (slová)
Hrá Billy Bragg a Wilco, na svojom albume Mermaid Avenue (1999)

"Každý rok míňame dosť na to,
Aby sme nasýtili tých, čo hladujú
Vybudovali sme našu civilizáciu
A ostreľujeme ju vojnami.“

Ježiš Kristus (slová)

"Ježiš Kristus bol človek, ktorý cestoval po krajine
Ťažko pracujúci a statočný muž
Bohatým vravel, „Dajte peniaze chudobným,“
No oni poslali Ježiša Krista do hrobu."

[ Zdroj: http://shegetzguevara.wordpress.com/2011/09/02/comrade-christ-jesus-as-revolutionary-socialist/ ]

Tragédia Václava Havla

2011-12-23T15:29:00.004+01:00

Historik a religionista Petr Schnur minulý rok napísal: "Bezpríkladná mediálna štylizácia Havla čoby intelektuála svetového formátu vzala národu na čas schopnosť kriticky uvažovať a pochopiť, že nad reálnou politikou nikdy nestál, ale že bol od počiatku jej plne integrovanou súčasťou." * Dnes zažívame klimax tohto dematerializovaného obrazu, ktorý má zabrániť oddeleniu ilúzií od reality, objektívnemu zhodnoteniu minulosti a prítomnosti a organicky prepojiť zlom medzi dvoma režimami, medzi nádejami a vytriezvením.

Ak zoberieme do úvahy aj obdobie po roku 89, tak by žánrom príbehu Václava Havla mohla byť tragédia. Ako je možné, že sa dnes z jeho sľubov, záväzkov a ubezpečení stal len zlý vtip a počudovanie? Havlova snaha prezentovať sa ako angažovaný “politik“ s progresívnou orientáciou a výzvou „života v pravde“ skončila pod náporom udalostí a okolností inak, než by sa od humanistu čakalo.

Túto diskrepanciu by sme mohli popísať Žižekovými psychoanalytickými pojmami ideal ego a Ego-Ideal [1; 80]. Havel sa na jednej strane prezentoval ako výrazná osobnosť kultúrneho života, občiansky aktivista a disident, ktorý žiadal úprimnosť a pravdu namiesto pretvárky, dialóg, toleranciu, slobodu, demokraciu. O to sa snažil, takým chcel byť. Druhou stranou (tým Ego-Ideal) bolo to, čo sa mu z toho podarilo dosiahnuť a ako sa to pretavilo do skutočnosti. Od kapitalizmu a liberálnej demokracie si síce nesľuboval, že naplnia ideály autentického spoločenstva a „života v pravde“ [2; 85], no ani tak nedokázal „uniknúť logike kapitalizmu“ [tamže].

Jeho prvotná naivita sa ukázala napríklad v roku 1990, kedy pri stretnutí s Helmutom Kohlom navrhol, aby sa v Európe spoločne rozpustili všetky politické strany a vytvorila strana Európy [2; 81]. Jakub Patočka, ktorý si Havla vážil a poznal ho osobne, priznal, že sa v období rozpadu Československa nesnažil stanoviť politický program a veľmi lacno prenechal iniciatívu svojmu protipólu, Václavovi Klausovi a Vladimírovi Mečiarovi [3]. Odpor k praktickej politike, ktorý mal, však nielen tentokrát nestačil vyvážiť negatíva toho, čo prišlo, čomu chcel zabrániť. Postoj Heglovej krásnej duše, održujúcej si bezpečný odstup, sa však potom vždy odrazil v spätnej väzbe tých druhých. (Hegel ilustruje tento “útek“ na Ježišovi, ktorý sa chcel stiahnuť zo životných vzťahov, aby jeho duša ostala čistá, no tým sa dopúšťa najväčšej viny – viny nevinnosti [4; 81-82].)

Veľkou otázkou je, prečo Havel poprel, že je nepriateľ socializmu, prečo tvrdil, že nechce obnoviť kapitalizmu, že sa nebude zdražovať, ani zväčšovať nerovnosť, že štát nevstúpi do žiadneho ďalšieho paktu? K čomu svojím nekonfliktným, zmierlivým postojom vlastne napomohol? K zrúteniu totalitného systému, alebo hladkému odovzdaniu moci zlietajúcim sa trhovým a privatizačným supom? Ako vyzýva k zamysleniu Tereza Spencerová: Naozaj stačí zaštrngať kľúčmi a je revolúcia? [5] Snaha o oprostenie sa od života kvôli strachu pred činom, pred zaujatím pozície, sa teda stáva najväčším prečinom, pretože je táto pozícia neudržateľná, a, keďže je pohltený životnými vzťahmi, stáva sa tak opakom svojho zámeru. Ako komicky potom vyzerá jeho výzva ruskej opozícii, aby sa domáhaly demokratických práv [6], zatiaľ čo doma opozíciu nepodporoval, k demokratickej ľavici bol zdržanlivý [3] a KSČM prehliadal [5], čím ignoroval i hlas veľkej časti ľudu. Fungovanie demokracie doma, v Čechách, či na Slovensku, za príklad radšej nedával, keďže by to mohlo ešte viac nahnevať jeho spoluobčanov.

Severoatlantická aliancia, ktorá podľa výzvy členov Charty 77 stratila po zániku Varšavskej zmluvy, svoje opodstatnenie, nebola rozpustená. Naopak, funguje ďalej a Havel sa stal opakovaným legitimizátorom jej vojenských útokov. Svoje predsavzatie, aby Česko „už nikdy nebolo príveskom či chudobným príbuzným niekoho iného“ [5] neskôr nielenže porušil, ale prevalcoval, keď spolu s ďalšími „priateľmi Spojených štátov“ podpísal adoračný list Obamovej vláde, že sa ako oddaní (mysliaci stále v intenciách bipolárneho sveta?) a vďační (nekritickí) stúpenci (nie je to vlastizrada?) cítia byť Alianciou obchádzaní. Doslovne vyjadrili znepokojenie, „či by bolo NATO bolo ochotné a schopné nám v prípadnej budúcej kríze prísť na pomoc.“ [7] Táto výzva škandalózne pripomína tzv. Pozývací list Vasiľa Biľaka Leonidovi iľjičovi Brežnevovi z roku 1968 na pomoc a akciu všetkými prostriedkami pri odvrátení prípadnej kontrarevolúcie [8]. Má demokraticky zvolený jednotlivec legitimitu na to, aby zaviazal celý štát do paktu takého druhu, proti ktorým kedysi vystupoval a dnes ho jednostranne vzýva? Nestratil tým morálne právo kritizovať svojich socialistických štátnických predchodcov, ktorým rovnako šlo o bezpečnosť a dobro regiónu, akurát s orientáciou na inú veľmoc?

To, že Česi dodnes a naozaj nechcú byť „príveskom či chudobným príbuzným niekoho iného“, teda ani NATO, či USA, sa potvrdilo v prieskume, v ktorom sa 70 percent vyslovilo proti plánovanému osadeniu amerického radaru neďaleko Prahy [9]. Referendum o umiestnení radaru bolo odmietnuté, a to s odôvodnením, že takéto otázky treba prenechať vojenským expertom. Filozof Slavoj Žižek tu poukazuje na disproporciu medzi vedením a mocou, na odsúvanie demokracie zo stále viac sfér (ekonomické rozhodnutia, vojenské, ...), čím sa redukuje a vytláča vytúžená demokracia. [10; 62] Havel naviac súčasných občianskych aktivistov, ktorí boli proti jeho umiesteniu v Brdoch zahanbil [3] tým, že nejde o niekoho mocenské záujmy, ale len skúšku strachu a vzájomnej pomoci [12]. Iný zvláštny argument týchto proamerických síl, že USA nám trikrát (1918, 1945 a 1989) pomohli dosiahnuť slobodu, tak by sme si teraz mali túto slobodu kvôli nim odoprieť, pripomína logiku Freudovho vtipu o požičanom kotli. Chlapík si požičia od iného medený kotol a vráti ho poškodený, s dierou uprostred. Chlapík sa bráni: „Za prvé som si nič nepožičal, za druhé tam tá diera už bola, a za tretie je ten kotol v poriadku.“ [11; 137] Podozrivý (a smiešny) je práve prebytok uvádzaných dôvodov.

Problémom však nie je to, že by USA boli svetovým strážcom, ktorý by dohliadal na dodržiavanie univerzálnych (všeobecných ľudských) práv. Problémom je, že USA sa tak len tvári, no skutkami pokračuje v pôsobení ako národný štát, ktorý neprekročil vlastné záujmy. Napríklad, Srbsku USA prikázalo odovzdať podozrivých vojnových zločincov Haagskemu tribunálu, no zároveň spätne žiadalo, aby Medzinárodnému súdu nevydali žiadneho svojho občana obvineného z rovnakých prečinov. Britský komentátor Timothy Garton Ash k Haagskemu tribunálu napísal, že „Žiaden Führer či Duce, žiaden Pinochet, žiaden Idi Amin a žiaden Pol Pot by sa nemal cítiť bezpečne za palácovými bránami suverenity pred intervenciou ľudovej spravodlivosti.“ [13] Nemali by sa však zabúdať ani na takého Henryho Kissingera, ktorý, podľa Noama Chomského v prípade Kambodže, najexplicitnejším spôsobom v dejinách vyzval k tomu, čo sa normálne nazýva genocída [14; 63]. Príkazom útočiť „Všetkým, čo lieta, na všetko, čo sa hýbe,” spustil masívne kobercové bombardovanie, ktoré svojím rozsahom predčilo celkové bombardovanie Spojencov počas Druhej svetovej vojny a zmenilo dovtedajšiu malú skupinku Červených kmérov na obrovskú armádu roľníkov, ktorí sa za to šli pomstiť [15].

Netýka sa to aj Václava Havla a jeho osobitých iniciatív v legitimizovaní viacerých vojenských zásahov? Bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 zo strany NATO bolo podľa neho postavením „vyššieho zákona“ nad práva štátov, takže mandát OSN nebol potrebný, ba bolo to podľa neho ešte oprávnenejšie. Je teda NATO ľavou rukou Boha?, pýta sa Žižek. Ak môže „vyšší zákon“ porušiť medzinárodné právo, nie je to náhodou definícia náboženského fundamentalizmu? [16]

Jednou z foriem depolitizácie, teda snahy vylúčiť z rozhodovania verejnosť, oponenta, či polemiku, je i moralizovanie. Jeho črtou je „etika presvedčenia“, v ktorej ide o manifestáciu dobrých zámerov bez ohľadu na dôsledky. Tento druh depolitizovanej politiky si našiel vlastných svojských obľúbencov. Podľa teoretikov Baršu, Slačálka a Stöckelovej úlohou prívržencov tohto postoja potom nie je niesť zodpovednosť za dôsledky, ale vyjadrovať svoju odhodlanosť stáť na strane Dobra [17; 210].

V prípade bombardovania Juhoslávie to okrem morálky práv pochádzajúcich "mimo tento svet" bola aj ideologizovaná etika viktimizácie. Dá sa to pozorovať už na skutočnosti, že pri konflikte viacerých nacionalizmov stál Západ vždy na strane slabšieho nacionalizmu. Prečo? Je jeden z týchto nacionalizmov lepší, menej podlý, ako ten druhý? [16] Nejde len o to, že NATO tak ešte viac podnietilo etnické čistky, ale že legitimovalo jednu stranu vraždiaceho konfliktu na základe jej slabšej, horšej pozície. Aliancii to zároveň napomohlo v odôvodnení svojej existencie a pôsobenia v regióne. Na tomto príklade vidieť, že po odstúpení od marxistického historicko-politického projektu [2; 89] sú obe možné alternatívy dnešnej zahraničnej politiky - zasiahnuť či nezasiahnuť - nedostatočné a prevažujú ich negatívne konzekvencie. Ako píše Žižek: "Po druhej svetovej vojne chcel Tito nahradit Srbmi dominovanú Juhosláviu federálnou, slobodnou asociáciou rovných a suverénnych štátov, ktoré by dokonca mali právo odtrhnutia sa.“ Dnes však mier zavedený NATO síce zabránil pokračovaniu konfliktu, no ten celkom nezmizol. [16]

Fungovanie ideológie viktimizácie je dvojaké: pomáhať obetiam síce máme, no len do tej miery, aby druhá strana (Druhý) nebol(a) aktívnym činiteľom svojho osudu. Táto pomoc má vždy isté intencie, v ktorých sa pohybuje, v ktorých môže byť aktivizovaná a aplikovaná, no implikuje i obmedzenia, ktoré majú udržiavať bezpečnú vzdialenosť a nemenný stav. [18; 143]

Rovnako nepochybne pristúpil Václav Havel k podpore vojen v Afganistane, Iraku a ešte nedávno v Líbyi. Bola vojna v Iraku dostatočne opodstatnená? Christopher Hitchens odpovedá kladne, pretože Irak napadol svojich susedov, spáchal genocídu na vlastnej pôde, ukrýval a staral sa o medzinárodných násilníkov a zabijakov [19]. Oficiálne dôvody boli však iné, klamné: Saddám Husajn je prepojený na al-Kájdu, čiže má podiel na 9/11; vlastní zbrane hromadného ničenia; zmena režimu v Iraku vytvorí podmienky pre riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu [11; 137]. (Opäť sa opakuje logika Freudovho vtipu o kotli.) Nič z toho sa však nepotvrdilo, čo vrhá podozrenie, že skutočnou príčinou boli iracké ropné zásoby a vôľa USA kontrolovať ich. Prečo potom ale nestačili len Hitchensove dostatočne dobré argumenty? V takom prípade by totiž neprehľadný mrak strachu z teroristických útokov na World Trade Center a hrozba zbraní hromadného ničenia nahradili otázky o tom, ako sa Husajn dostal k moci a kto ho pomohol vyzbrojiť. Historik Michael Parenti pripomína, že práve americká CIA dosadila Saddáma Husajna k moci riadeným pučom, aby zastavila irackú revolúciu, čo sa mu podarilo keď zmasakroval komunistov a ľavicu vo svojej strane Baas [20] [21]. Husajn však svojich podporovateľov sklamal, keďže, namiesto otvorenia krajiny vstupu kapitálu voľného trhu, venoval veľkú časť exportných ziskov krajiny do verejných služieb a ekonomického rozvoja. V roku 1972 znárodnil ropný priemysl, a tým pádom bol Irak lídrami Spojených štátov okamžite odsúdený ako „teroristická“ krajina [20].

V tejto súvislosti by sa trebalo pozastaviť a opýtať či USA a Západu naozaj ide o šírenie demokracie vo svete, alebo reálne len o vlastné záujmy v ňom. Petr Schur, vo svojom texte Nesvatí Václavové, dali jste nám zhynout, píše: „Hlavným cieľom politiky USA a s ňou i západnej Európy voči bývalému východnému bloku nebolo posilnenie demokraice, ale rozšírenie trhov. Postkomunistický vývoj preukázal, že Západ toleroval, ba dokonca podporoval autoritatívne režimy, pokiaľ spolupracovali...“ [22; 169] Záver potvrdzuje i Noam Chomsky, napríklad na prípadoch silne fundamentalistickej a nedemokratickej, no pre spoluprácu s USA spoľahlivej, Saudskej Arábie a opačným prípadom Kaddáfiho Líbye. Spojené štáty sa rozhodli pre „humanitárny zásah“ len v Líbyi [23]. Havel bol v tomto prípade opäť za, kým Václav Klaus ho rozhodne odmietal [24]. Bol si Havel tak istý svojou pozíciou, že nevyjadril pochyby a stačili mu „vyššie zákony“ či subjektívne etické presvedčenie o tom, že stojí na správnej strane?

A nie je celkový postoj kapitalistického Západu z veľkej časti rovnaký? Skutočnosť dokazuje, že presvedčenie Západu o dobre svojho konania, či šľachetnosti svojich východísk nemá viac legitimity pre svoje skutky ako socialistický Východný blok. Čím sa Západ líši od zvyšku sveta, náboženského fundamentalizmu, či socialistickej totality? Už spomínaný, konzervatívny britský historik, Timothy Garton Ash, povedal, že „Až vtedy, keď budeme ochotný dovoliť, aby ľudia útočili na naše najsvätejšie sväté kravy, môžeme dôveryhodne požadovať, aby islamisti, Turci a ostatní robili to isté.“ [25] Sme ochotní diskutovať o skupinovom vlastníctve výrobných prostriedkov? Ak nie, aké máme voči ostatnými právo kritizovať ich kultúru, Bohov, zriadenia? Sú Spojené štáty vôbec schopné upustiť od svojej svätej kravy, ktorou sú daňové úľavy pre „milionárov a miliardárov, ropné spoločnosti a korporátnych vlastníkov lietadiel“, teda k tomu, k čomu vyzval Obama Republikánov? [26] Vieme byť sebakritickí a schopní sebareflexie? Postoj Václava Havla sa takým od jeho nástupu k moci totiž neukázal byť.

Ak to nevieme, tak sa budeme naďalej obmedzene a pokrytecky pýšiť slobodou a demokraciou, ktorú nikde inde nemajú a nedokážu mať a popritom bojovať s vlastnými prízrakmi. Budeme kritizovať Čínu za neúctu k ľudským právam, no korporácie, ktoré sme tu zrodili a ktoré podporujeme a profitujeme z nich, budú pokračovať v ich porušovaní. Naďalej budeme ´outsourcovať´ špinavú prácu materiálnej produkcie; mučenie, ktoré u nás nie je dovolené; či užívať produkty detskej práce, ktorá je u nás škandalózne neprípustná. Budeme kritizovať aj ďalší vzostup islamizmu, no nebudeme brať do úvahy, že takto vzdorujú prijatiu sociálnej dynamiky kapitalizmu. [13]

Budeme sa kochať v maličkostiach, ktoré nás ešte odlišujú, napr. v tom, že kvôli úmrtiu lídra krajiny nerobíme hysterické divadlo ako v Severnej Kórey, že nie sme tak zmanipulovaní ako oni [27], ale iba húfne velebíme bývalého disidenta, ktorý nám priniesol niečo, čoho opak nám sľuboval. Budeme tiež neúnavne pokračovať v odsudzovaní jadrového zbrojenia iných, „neslobodných“ krajín a nevšimneme si pritom, že to je jediný spôsob, ako odstrašiť náš útok na nich [28].

* Pozri [22; 168]

ZDROJE:

[1] Žižek, Slavoj: How to read Lacan. W. W. Norton & Company 2007

[2] Žižek, Slavoj: Pokusy uniknout logice kapitalismu. In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU 2008

[3] Patočka, Jakub: Václav Havel byl součástí odvěkého lidského snažení o lepší svět. In: http://www.jetotak.sk/editorial/vaclav-havel-byl-soucasti-odvkeho-lidskeho-snazeni-o-lepsi-svt

[4] Sobotka, Milan: Heglovy rukopisy frankfurtského období (1797-1800). Rexlexe 21/2000 In: http://www.reflexe.cz/File/reflexe21/sobotka-hegel-frankfurth.pdf

[5] Spencerová, Tereza: Havel, jak ho nyní všichni vzývají, zemřel už dávno. In: http://literarky.cz/tereza-spencerova/7333-havel-jak-ho-nyni-vichni-vzyvaji-zemel-u-davno

[6] iDNES.cz, 8.11.2011: Havel vyzval Putinovu opozici, ať vytvoří stínovou vládu a brání Rusy. In: http://zpravy.idnes.cz/havel-vyzval-putinovu-opozici-at-vytvori-stinovou-vladu-a-brani-rusy-1zm-/zahranicni.aspx?c=A111208_173355_zahranicni_ts

[7] Britské listy, 16.7.2009: Kňučení: Proč už nás nikdo neposlouchá? In: http://blisty.cz/art/47975.html

[8] Dokument: Tzv. Zvací dopis (1968). In: http://www.just.wz.cz/view.php?cisloclanku=2005010119

[9] Hospodárske noviny, 9.1.2008: Proti americkému radaru je 70 percent Čechov. In: http://www.just.wz.cz/view.php?cisloclanku=2005010119

[10] Žižek, Slavoj: First as tragedy, then as farce. Verso 2009

[11] Žižek, Slavoj: Válka v Iráku – kde číhá skutečné nebezpečí? In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU 2008

[12] Novinky.cz, 18.9.2009: Havel: Radar byl zkouška, zda se nebojíme Ruska. In: http://www.novinky.cz/domaci/179415-havel-radar-byl-zkouska-zda-se-nebojime-ruska.html

[13] Žižek, Slavoj: Knee-deep. London Review of Books, vol. 26. In: http://www.lrb.co.uk/v26/n17/slavoj-zizek/knee-deep

[14] Chomsky, N. - Barsamian, D.: Imperiálne ambície. Rozhovory o svete po 11. Septembri. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008
alebo Chomsky, Noam – Barsamian, David: War crimes and imperial fantasies. In: http://chomsky.info/interviews/200408--.htm

[15]Chomsky, Noam – McLeod, George: Noam Chomsky interview. In: http://www.chomsky.info/interviews/20090327.htm

[16] Žižek, Slavoj: NATO, the left hand of God? In: http://www.egs.edu/faculty/slavoj-zizek/articles/nato-the-left-hand-of-god/

[17] Barša, Pavel - Slačálek, Ondřej - Stöckelová, Tereza: Od roztržky ke sporu. In: Kritika depolitizovaného rozumu. Úvahy (nejen) o nové normalizaci. Grimmus 2010

[18] Žižek, Slavoj - Daly, Glyn: Conversations with Žižek. Polity press 2004

[19] Hitchens, Christopher: A war to be proud of. In: http://www.weeklystandard.com/Content/Public/Articles/000/000/005/995phqjw.asp?page=3

[20] Parenti, Michael: Ten years after (Iraq). In: http://www.thirdworldtraveler.com/Iraq/TenYearsAfter.html

[21] Viac aj na Wikipedia: http://en.wikipedia.org/wiki/Saddam_Hussein ; http://en.wikipedia.org/wiki/CIA_activities_in_Iraq ; http://en.wikipedia.org/wiki/February_1963_Iraqi_coup_d%27%C3%A9tat

[22] Schnur, Petr: Nesvatí Václavové, dali jste nám zhynout. In: Kritika depolitizovaného rozumu. Úvahy (nejen) o nové normalizaci. Grimmus 2010

[23] Chomsky, Noam: The U.S. And Its Allies Will Do Anything to Prevent Democracy. In: http://www.zcommunications.org/the-u-s-and-its-allies-will-do-anything-to-prevent-democracy-by-noam-chomsky

[24] ČT 24, 14.3.2011: Highlight. In: http://youtu.be/Vi3hHLJQW8Q

[25] Ash, Timothy Garton: This is the moment for Europe to dismantle taboos, not erect them. In: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2006/oct/19/comment.france

[26] The Guardian, 29.6.2011: Barack Obama tells Republicans to take on sacred cows over borrowing talks. In: http://www.guardian.co.uk/world/2011/jun/29/barack-obama-republicans-borrowing-talks

[27] The Guardian, 20.12.2011: Has Kim Jong-il brainwashed North Koreans? In: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2011/dec/20/kim-jong-il-brainwashed-north-koreans

[28] Parenti, Michael: North Korea: "Sanity" at the Brink. In: http://www.michaelparenti.org/NorthKorea.html

Havel, jak ho nyní všichni vzývají, zemřel už dávno

2011-12-21T12:05:00.001+01:00

TEREZA SPENCEROVÁ | literarky.cz

De mortuis nil nisi bene. O mrtvých jen dobře. Přesně tak v roce 1432 italský teolog Ambrosio Traversari přeložil větu, kterou poprvé (snad) použil legendární Diogénes (a přisoudil ji Chilónovi z Lakedaimonu). Fakt nevím, proč se v případě Václava Havla všichni tváříme, že jsme staří Řekové. Že by naše národní choroba -- pokrytectví?

Ráno v trafice jsem si připadala jako za totáče, když umřel Brežněv: „svobodný tisk“ takřka bez výjimky s obří černou titulní stranou a většina s Havlovým podpisem, tím se srdíčkem, jak ho všichni znají. Po dnu více či méně intenzivního lkaní na všech televizích to nebylo až takové překvapení, ale… Titulky bez nápadu, bez invence, povinně a jaksi automaticky „uctívající“ památku VH, aby se nikoho, ale hlavně ničeho nedotkly. Hlavní je, že se stalo „něco“, co může odvést pozornost od drastických ekonomických a sociálních zásahů, které na nás dopadnou za pár dní. A tak se média zahalila ve sladkobolných oslavných frází o velkém humanistovi, který pro nás vybojoval Listopad, svobodu, rovnost, volnost a bratrství, zatímco sám zůstal skromný, nesmělý… Zkrátka, média se zahalila do pohádek v době, kdy pamětníci všech popisovaných událostí ještě žijí. Trapné.

Ano, zemřel muž, který byl a nejspíš i zůstane symbolem Listopadu 1989 (řekli trošku jinými slovy bez větší invence Nečas s Klausem – zatímco třeba Obama v záplavě pustých kondolenčních frází z celého světa legračně zalhal, že byl Havel jeho „celoživotním vzorem“). Není tedy od věci si připomenout projev – už prezidenta -- Václava Havla z prosince 1989, kdy nám -- po dohodě velmocí -- stačilo přijít na náměstí a cinkat klíči. My tomu říkáme dodnes Revoluce. A všichni mediální a medializovaní patolízalové se jeho tehdejšímu projevu zatím vyhýbají. Netuším proč:

„Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socialismu, že chci obnovit kapitalismus, že jsem ve službách světového imperialismu, od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků. Byly to všechno lži, protože brzy začnou vycházet knihy, z nichž bude zřejmé, kdo jsem a co si myslím. Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno volební období, ale pak bych se chtěl věnovat práci dramatika.

Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého volebního období nezlepší životní úroveň, sám odstoupím z funkce. Pro mně není rozhodující, s jakým slovem jsou sociální jistoty spojovány, ale to, jaké jsou. Já si představuji, že by měly byt daleko větší, než jaké poskytovalo to, co mnozí nazývají socialismus.

Za svůj třetí úkol považuj i podporu toho, co vede k lepšímu postavení dětí, starých lidí, žen, těžce pracujících, příslušníků národních menšin a vůbec všech občanů, kteří jsou na tom z jakýchkoli důvodů hůře než ostatní. Žádné potraviny či nemocnice nesmí být výsadou mocných, ale nabízeny tém, kteří je nejvíc potřebují.

Připravujeme koncept důkladné ekonomické reformy, která nepřinese sociální otřesy, nezaměstnanost, inflaci a jiné problémy, jak se někteří z vás obávají. Všichni chceme republiku, která bude starostlivě pečovat o to, aby zmizely všechny ponižující přehrady mezi různými společenskými vrstvami, republiku, v níž se nebudeme dělit na otroky a pány.

Toužím po takové republice víc než kdo jiný. Náš stát by už nikdy neměl být přívažkem či chudým příbuzným kohokoli jiného. Jsou lidé, kteří kalí vodu a panikaří, že se bude zdražovat.

Dávejte si na ně pozor! Ptáte se s údivem, jestli bude inflace, jestli bude zdražovaní? Mnohokráte a jasně tato vláda řekla ve svém programovém prohlášení, včetně dalších dokumentů a ministři na svých tiskových konferencích, že jejich úsilím je, aby přechod od neekonomiky k ekonomice byl pokojný, bez sociálních aspektů, bez návaznosti nezaměstnanosti, bez jakýchkoli sociálních krizí a podobně. Žádné gigantické zdražovaní nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme.

Již nikdy do žádného paktu nepůjdeme. Podlé mého mínění nesmí náš stát šetřit na investicích do školství a kultury. Také náš mnohokrát deklarovaný úmysl provést reformu tak, aby nevedla k velkým otřesům, velké inflaci, nebo dokonce ke ztrátám základních sociálních jistot, musí naši ekonomové přijmout prosté jako úkol, který jim byl zadán. Zde neplatí žádné: NEJDE TO.“

Omlouvám se, rubriku Humor, natož rubriku Nechutný humor na webu Literárek nemáme.

Uznávám na jedné straně, že lidé se mění a vyvíjejí a jen hlupák není s to změnit názor, ale na straně druhé, to, co předvedl Václav Havel v následujících letech, snad může být myšlenkovým veletočem vhodným jen pro Guinnessovu knihu rekordů, psychiatra nebo… byl vůbec kdy takovým, jak se populisticky prezentoval v projevu? Nebude zdražování? Zachováme sociální rovnost? Odstoupím, když se situace zhorší? Nikdy nevstoupíme do žádného paktu? Komu lhal? Nám? Nebo i sobě?

Dovedl náš stát k osudovému rozpadu a v osobním životě (a vynechávám přitom ten opravdu soukromý) se nynější „etalon mravnosti“ VH stal (snad) jediným restituentem u nás, kterému se při „navrácení“ Lucerny podařilo prolomit 5. Benešův dekret, tedy dekret tzv. kolaborantský. Neříkám, že VH sám kolaboroval s nacisty – vzhledem ke svému věku ani nemohl – ale tyl z majetku takto nabytého. Styděl se za to? Přemýšlel o tom? Filosofoval? Přemýšlel o pravdě a lásce? Nevím, je ale jisté, že polovinu Lucerny následně prodal Chemapolu v čele s „estébákem“ Junkem – za 300 milionů korun. Vzpomínáte ještě? (Mimochodem, dodnes mi vrtá v hlavě údaj z oficiálního životopisu VH, podle něhož nemohl kvůli buržoaznímu původu svých rodičů studovat vysokou školu, ale… jeho bratr vystudoval. Co mi na tom jen, sakra, připadá divné?) Přišlo mi divné i to, že přehlížel KSČM – nikdy jsem je nevolila a volit nebudu, ale „demokratický“ prezident odmítal zástupce značného počtu spoluobčanů. Není na tom náhodou něco špatně?

Na mezinárodní scéně se z VH coby odmítače vojenských paktů stal nejen mužem, který Československo a posléze ČR – po příslušné likvidaci zbrojního průmyslu, aby zbyl větší koláč na ostatní – dovedl až do NATO. Sám sebe přitom, dál s pověstí mravní ikony, pasoval na rozhodce toho, co je správné a co nikoli. Výsledkem tak je, že se proměnil v horlivého obhájce všech amerických útoků, na které si jen vzpomenete, a v době před americkým útokem na Irák pomohl Bushovým neokonzervativcům rozdělit Evropu na „starou“, tedy na tu, která má vlastní názor a do zabíjení se nežene, a na „novou“, která vlastní názor nemá a jako poslušný pudlík odkýve vše, co se po ní chce. „Náš stát by už nikdy neměl být přívažkem či chudým příbuzným kohokoli jiného,“ sliboval přitom ale „humanitární bombardér“ ještě v roce 1989.

Proč ale najednou začal humanista VH podporovat války a zabíjení? Možná, že usoudil, že za určitých okolností je síly prostě třeba. V případě Iráku tak podpořil svržení jednoho diktátora výměnou za smrt 1,6 milionu lidí, ale zdá se, že nikdy tohoto válečného zločinu – mezinárodní právo totiž existuje bez ohledu na to, co si o něm VH a další myslí -- nezalitoval. V případě arabských revolucí z letošního roku pak ale vyzýval ke klidu a egyptské revolucionáře, kteří bojovali a bojují za apriorní lidskou důstojnost a aspoň zbla demokracie, nabádal, aby se vyvarovali násilí. A nejspíš se prostě nechali postřílet. Humanista. Demokrat. Kovaný. Ve všech tehdejších rozhovorech zdůrazňoval, že Mubarak je jasně nedemokratický muž Ameriky a proto… hlavně klid. Nic nedělejte.

Jeho skonem USA a další nedemokratické síly na světě, které se označují za „ochránce svobody a demokracie“, přišly o možná nenahraditelnou figurku z nepříliš početné sady, která poskytovala mezinárodní intelektuálské krytí pro americké války i represe amerických spojenců, přičemž ale vždy stihla kritizovat podobné (byť vždy mnohem méně krvavé) akce „nepřátel“, tedy hlavně studenoválečnických „hrozeb“ ze strany Ruska a Číny. My, vlastně sorry, USA a pak někde daleko vzadu, ale o to snaživěji my, smíme vše, zatímco oni nic. Kyš kyš.

Havel humanista? Moralista? Zoufalec? Nebo prostě jen loutka, která stafáž americkým agresím dělala i svým členstvím v neoliberálním Committee on the Present Danger, spolku, jehož cílem bylo dostat svět pod nadvládu USA. Pod nadvládu amerického impéria. Podepsal (spolu s Vondrou, Schwarzenbergem a dalšími) i Projekt pro nové americké století (PNAC), jehož cílem bylo totéž? „Náš stát by už nikdy neměl být přívažkem či chudým příbuzným kohokoli jiného.“ Vzpomínáte?

Humanista podepsal i „zvací dopis“ americkému radaru u nás, jehož praktický smysl nebyl s to nikdo racionálně vysvětlit – samozřejmě kromě zisku pro americké zbrojovky, jednu z nichž u nás zastupoval nynější ministr české vlády pan Vondra.

Z Václava Havla disidenta se v posledních dvaceti letech zkrátka stal Václav Havel loutka. Figurka. Panáček, který ochotně prohlásí to, co ve Washingtonu (a nejen tam, protože seznam „osiřelých“, kteří se chystají na pohřeb do Prahy je impozantní) chtějí slyšet. Možná jsou na tom Obama a spol tak špatně, že jim bude VH opravdu chybět. Možná je na tom náš svět tak špatně, že i VH v něm – alespoň pro některé -- mohl být svým způsobem pozitivní osobou. A umím si představit i to, že už radnice některých českých měst přemýšlejí o tom, že po VH pojmenují ulici nebo náměstí. Prosím vás o jedno: Náměstí Míru nenahrazujte Náměstím Havlovým. A náměstí nebo ulici Revoluce nebo Svobody taky ne.

Co opravdu pro Českou republiku znamenal Václav Havel, snad někdy posoudí historici. My dnes bychom neměli být pokrytci. Nebo zaslepenými a snaživými hlupáky, kteří si pro svůj pocit spokojenosti a alibismu vytvářejí nové mýty. To si totiž VH fakt nezaslouží.

PS

(z Novinky.cz):

„Vláda si je vědoma výjimečnosti Václava Havla, nejen jako prezidenta, ale i jako morální autority, která vedla změny roku 1989, a rozhodla se jej zařadit po bok T. G. Masaryka a Edvarda Beneše. Proto předkládám Sněmovně zákon jako výraz ocenění zásluh Václava Havla, jež překračují hranice republiky i Československa,“ řekl Nečas.

„Žádám média, politiky a občany, aby se vyvarovali nevhodných projevů během smutku,“ doplnila vicepremiérka Karolína Peake (VV).

zdroj: http://www.literarky.cz/tereza-spencerova/7333-havel-jak-ho-nyni-vichni-vzyvaji-zemel-u-davno (So súhlasom autorky)

foto: aktualne.cz

Václave Havle, pouč nás, co je to skutečná demokracie!

2011-12-20T23:22:00.002+01:00

JIŘÍ BAŤA | Britské listy
Je poněkud abstraktní, když se v současnosti Havel angažuje jako hlasatel, ne-li učitel demokracie, pro kterou sám v současných domácích podmínkách nečiní nic. Nicméně jeho ješitnost mu nebrání, aby poučoval jiné národy, jak a co činit pro dosažení opravdové demokracie ve svých zemích, když on sám není schopen být nápomocen realizovat opravdovou demokracii ve své zemi.

Exprezident Václav Havel vyzval opoziční síly v Rusku, aby se neustále domáhaly občanských práv a svobod a aby přesvědčily ruské občany, že to, co se jim předkládá jako demokracie, žádnou demokracií není. Vyzval opoziční struktury, aby se spojily, vytvořily stínovou vládu a oslovovaly občany po celém Rusku. Opozice by měla založit vlivné právní instituty na obranu občanů před policejní a justiční šikanou a vyzvat krajany, kteří v posledních letech udělali zkušenost s demokratickými svobodami na Západě, aby se rozvzpomněli na své kořeny a podpořili rozvoj občanské společnosti doma. Politický tlak (na Rusko) by měl samozřejmě přicházet i ze zahraničí. (Zpráva z tisku)

Chápu, že Václav Havel má již delší dobu zdravotní potíže. Pokud je mi známo, jsou to potíže s dýcháním, tedy plícemi především, snad i nějaké drobné neduhy jiné, způsobené stářím (soudě podle foto ze setkání s dalajlámou), že je snad i vysílen natolik, že jej musí i sám dalajláma při chůzi podpírat, ale nějak mi uniká, že by měl potíže psychického rázu. Tedy alespoň se o tom nepíše – a takové věci jako např. návštěvu přítele Alzheimera by si bulvár sotva nechal uniknout. Nicméně i kdyby byl zdráv jako řípa, pochodoval jako sokol a kolem sebe i nadále šířil optimismus, pravdu a lásku, jeho výše uvedené „vyznání“ a udělování rad ruskému lidu jak se domoci opravdové demokracie je úlet.

V. Havel byl svého času coby představitel OF glosátorem demokracie, lidských práv a svobod; ty byly v české kotlině proklamovány jen několik málo měsíců po VLSR, aby vzápětí vzaly za své. Je sice pravda, že demokracií se dodnes ohání jak sám Havel, tak všichni jeho kamarádi, včetně dnešních politiků, otázka však stojí, jakou si kdo demokracii představuje. Jestliže V. Havel o ní plamenně hovořil na mítincích OF, stejně tak ve svých projevech jako prezident, byly to představy v té době snad ještě i nadějné a reálné; jenže jak šel čas, představy vzaly za své.

Po skončení politické kariéry se vzhledem ke svému zdravotnímu stavu víceméně stáhnul do ústraní, což ovšem neznamenalo, že by čas od času nedal o sobě vědět, např. režírováním své poněkud introverní hry Odcházení, nebo svými bohužel již zcestnými, od jeho dříve promyšlených, proklamovaných myšlenek a tendencí dnes výrazně odbočujícími a s realitou se rozcházejícími názory a proslovy.

Je poněkud abstraktní, když se v současnosti Havel angažuje jako hlasatel, ne-li učitel demokracie, pro kterou sám v současných domácích podmínkách nečiní nic. Nicméně jeho ješitnost mu nebrání, aby poučoval jiné národy, jak a co činit pro dosažení opravdové demokracie ve svých zemích, když on sám není schopen být nápomocen realizovat opravdovou demokracii ve své zemi. Na rozdíl od podpory opozice v Rusku českou opozici nepodporuje, neradí ji a až provokativně ji přehlíží. Vědomě, protože by nejspíše se zlou pochodil. O jeho demokracii nejspíše nemá ani opozice, ani občané již zájem! Je proto až troufalost vyzývat opoziční síly v Rusku, aby se neustále domáhaly občanských práv a svobod a aby přesvědčily ruské občany, že to, co se jim předkládá jako demokracie, žádnou demokracií není. Ještě že Havla nenapadlo dát jim jako příklad demokracii v Česku. To by totiž bylo faux pas největšího kalibru. Nicméně i když takové a podobné „chorobné výlevy“ pobaví, na druhé straně je to však i smutné, kam až Václav Havel se svým neopětovaným či zneuznávaným velikášstvím dospěl.

V souvislosti s výzvou V. Havla, která přímo koresponduje s demonstracemi nespokojených lidí v Rusku, je pozoruhodné konstatování Anny Čurdové o průběhu parlamentních voleb v Rusku, kterých byla účastna jako nezávislá pozorovatelka spolu s dalšími nezávislými pozorovateli z řad poslanců Evropského parlamentu, izraelského Knesetu, britské Dolní komory, belgického parlamentu, dále bývalých poslanců, sociologů, politologů – včetně italského politologa Giulietta Chiezi, který se dloudobě věnuje problematice Ruska, zástupci nevládních organizací i z USA a řada dalších.

A. Čurdová jednoznačně konstatuje, že jako pozorovatelka při volbách v Moskvě žádné konkrétní falzifikace nezaznamenala. O to pozoruhodnější jsou některé motivy a hesla protestujících ruských občanů, které označují volby za zmanipulované a nedemokratické, což zřejmě dává Václavu Havlovi záminku k jejích morální podpoře v boji o skutečnou demokracii. Otázka je, kolik lidí v Rusku vůbec ví, kdo Václav Havel je, respektive kdo byl, aby jeho „podporu“ a „výzvu“ brali skutečně vážně!

So súhlasom autora.

[ Zdroj: http://www.blisty.cz/art/61378.html ]

Dalajlámovo pokrytecké poselství

2011-12-20T20:55:00.004+01:00

DANIEL VESELÝ | Britské listy
Kritizují snad Člověk v tísni, Václav Havel a sama Jeho Svatost primárně zlořády západních korporací v Číně, jako je vykořisťování místní levné pracovní síly nebo ignorace ekologických regulí, masivní posilování cenzury a prohlubující se eliminace lidských svobod..? Můžeme spíše ochromit činnost západních firem podnikajících v Číně tím, že nebudeme kupovat jejich zboží, a nikoliv jen titěrně pranýřovat diktaturu čínských elit v intelektuálních salonech

Dalajláma přijal pozvání Václava Havla a nadace Forum 2000 a přiletěl do České republiky v Den lidských práv. Havel o svém příteli prohlásil, že ho v Česku „lidé milují, nicméně politici se jej trochu obávají,“ neboť přílet tibetského duchovního vůdce nerad vidí Peking z důvodů nám dobře známých. Dalajláma při svém vystoupení kromě svých obvyklých teatrálních gest na Foru 2000 společně s dalšími prominentními disidenty opět upozornil na „porušování lidských práv, které se děje na celém světě“. Kdyby však čeští lidskoprávní aktivisté a další stoupenci tibetského duchovního vůdce věděli, s kým mají v jeho osobě čest, nejsem si jistý, jestli by jeho k míru vybízející apely a pečlivě vybrušovanou auru apoštola lidských práv brali tak vážně.

Je celkem pochopitelné, že řada českých a čínských investorů i diplomatů nevnímá dalajlámovu návštěvu s takovým nadšením jako jeho stoupenci, kteří se dlouhodobě soustředí na kritiku potlačování lidských práv v této klíčové asijské zemi. Kritika čínského establišmentu z úst Člověka v tísni a dalších lidskoprávních těles mi ale přijde silně pokrytecká. Ano, zločiny a porušování lidských práv v Zemi středu ze strany čínského mocenského aparátu jsou zavrženíhodné a je nutné je odsoudit, o tom žádná. Ale jak můžeme odsuzovat zločiny našich papírových nepřátel, aniž bychom cupovali zločiny civilizace, k níž se od roku 1989 hrdě hlásíme, stejně jako k jejímu hodnotovému žebříčku, kde se slovo svoboda objevuje jako ústřední invokace? Máme snad hmatatelnější vliv na zamezení zlořádu doma či ve společnostech, s nimiž nás pojí stejné ideologické hodnoty, nebo v zemi, jež má poněkud odlišný civilizační a kulturní vývoj?

Když poukazujeme na gaunerství západních vlád, máme k tomu mnohem větší manévrovací prostor a víc prostředků, jak na tyto nepravosti upozornit a dát našim vládám na vědomí svůj odpor. Je to daleko smysluplnější než volat po změnách ve státech s odlišným kulturním, náboženským a politickým vývojem. Ba víc, kritizují snad Člověk v tísni, Václav Havel a sama Jeho Svatost primárně zlořády západních korporací v Číně, jako je vykořisťování místní levné pracovní síly nebo ignorace ekologických regulí, masivní posilování cenzury a prohlubující se eliminace lidských svobod, jak se můžeme dozvědět třeba díky investigativní práci kanadské novinářky a dokumentaristky Naomi Kleinové ZDE? A nemají snad čínské elity z činnosti západních korporací nemalé výnosy a nejsou s nimi v přímé a intimní spolupráci, například při implementaci rozsáhlého cenzorského aparátu v desítkách, ba stovkách čínských měst? Mám za to, že můžeme spíše ochromit činnost západních firem podnikajících v Číně tím, že nebudeme kupovat jejich zboží, a nikoliv jen titěrně pranýřovat diktaturu čínských elit v intelektuálních salonech ZDE. Čínské vládě přijdou jistě aktivity jako vyvěšování tibetských fanglí k smíchu, pokud se o ně vůbec zajímá. Důležitý je pro ni byznys, a v tom Západ jen tak nezklame.

Tento způsob kritiky proto považuji za naprosto bezpředmětný a kontraproduktivní. Lidskoprávní agenda těchto osob a institucí na druhou stranu nemůže být tolik věci neznalá a naivní. Její hlasatelé podle mého soudu, ale i zkušenosti, dobře vědí, kde je skutečná mentální hranice vymezující oblast porušování lidských práv, a kam je naopak zapovězeno vstoupit.

Dalajlámovo nedělní vystoupení na Foru 2000 ZDE, kde v minulosti vystoupila řada zločinců světového formátu a zároveň přátel Václava Havla ZDE, mi přišlo obsahově prázdné a nudné (i Bernard Kouchner se po 20 minutách dalajlámova vystoupení díval na hodinky) – přednáška o sedmi miliardách lidí, kteří sdílejí jednu planetu, o niž se musí starat, a kteří musí něco udělat s rostoucím rozdílem mezi bohatými a chudými, korupcí atd., prostě takové všeobecné fráze. O Indii k mému naprostému zděšení dalajláma opakovaně prohlásil, že je to demokratická a stabilní země, kde lidé žijí téměř v harmonii, přestože indická vláda společně se západními koncerny v centrální části země vede válku proti domorodému obyvatelstvu, protože tito lidé doslova sedí na rozsáhlém přírodním bohatství (dřevo, bauxit…) ZDE. Oproti demokratické Indii postavila Jeho Svatost nedemokratickou Čínu, jež podle jejích slov potřebuje západní typ demokracie, ale má se ještě co učit o lidských právech apod. Pro některé posluchače možná překvapivě tibetský duchovní vůdce sám sebe po socioekonomické stránce považuje za marxistu (nikoliv poprvé, což mi ale přijde komické, uvážíme-li, že dalajláma je bývalý agent CIA, o čemž se podrobněji rozepíši dále). Češi mají podle dalajlámy morální povinnost věnovat se nadále otázce Tibetu okupovaného Čínou. Celkově bych dalajlámův výstup zhodnotil jako diskoherentní, bez ladu a skladu, obecně zmatený a postrádající jednotící leitmotiv.

Po dalajlámovi se ujal slova bývalý francouzský ministr zahraničí a stoupenec humanitárního bombardování Bernard Kouchner, který prohlásil, že se počet válek ve světě zmenšuje, že Evropané od konce 2. světové války nebojovali v žádné válce (co bývalá Jugoslávie, Afghánistán, Irák!? ). Kouchner konstatoval, že potřebujeme volný trh, avšak s regulacemi. Dále vyjádřil obdiv účastníkům arabského jara, zdůraznil nutnost vyřešení izraelsko-palestinského konfliktu a vyzdvihl důležitost konference o klimatu v Durbanu. Po Kouchnerovi vystoupil čínský disident Jianli Yang, jenž se zmínil o „dvou Čínách“, přičemž primárně kritizoval represivní praktiky byrokratického a zkorumpovaného čínského aparátu a pochválil rostoucí potenciál ujařmeného čínského lidu. Íránská právnička a nositelka Nobelovy ceny míru Shirin Ebadiová podrobila Čínu kritice s tím, že zneužívá levné pracovní síly, plundruje nerostné bohatství doma i v zahraničí a sleduje své sobecké zájmy třeba tím, že podporuje represivní režimy, třeba íránský. „Spojené státy podporovaly diktátora Páhlavího a po jeho svržení spolupracoval íránský režim s Čínou,“ konstatovala Ebadiová a asi nevědomky narazila na jedno ze západních tabu. Spoluautor Všeobecné deklarace lidských práv Stéphane Hessel vyjádřil nadšení nad existencí a činností okupačních hnutí v demokratických zemích, zejména OWS ve Spojených státech.

Nicméně dalajláma ani ostatní panelisté se při své kritice čínských elit opět nezmínili o destruktivní roli západních koncernů ohledně porušování lidských práv v Číně v minulosti i dnes. Musím opět konstatovat, že podobné soudy jsou potom silně polovičaté a troufám si i tvrdit, že jsou prakticky bezcenné.

Jak vlastně současný dalajláma, přes řadu jím vykonaných dobrých skutků včetně prosazování dialogu mezi odlišnými náboženstvími, přišel ke svému postavení západní PR modly ve stylu Matky Terezy (která se přátelila se zabijáckým klanem Duvalierových z Haiti a s dalšími jihoamerickými tyrany a přijímala od nich hodnotné dary a některé z jejích projektů byly financovány z odcizených peněz) nebo Jana Pavla II. ( jemuž byl lhostejný tragický osud církevních představitelů v Salvadoru a Guatemale v 70. a 80. letech jen proto, že stáli na špatné straně ideologické barikády), o nichž kriticky píše známý politolog a historik Michael Parenti ZDE ? Skutečně Jeho Svatost a spříznění disidenti upozorňují na „porušování lidských práv, které se děje všude na světě“, jak v souvislostí s jejich vystoupením na Foru 2000 uvedla ČT 24? Samozřejmě, že nikoliv; aréna a kritický diskurz jsou na píď vykolíkované a zas o tolik se od rozměrů vyměřených v totalitních režimech neliší.

V roce 1998 otiskl list New York Times článek ZDE, kde dalajlámovi spolupracovníci přiznávají, že v 60. letech od CIA inkasovali ročně částku 1.7 milionu dolarů. Odmítají ale připustit, že by dalajláma dostával roční mzdu ve výši 180 000 dolarů. Tyto finanční prostředky byly určeny pro tibetskou vládu v exilu, na trénink a činnosti tibetského hnutí odporu, jež zahrnovaly guerillové vpády do Číňany okupovaného Tibetu, odkud byli dalajláma a jeho věrní v roce 1959 vyhnáni. Článek uzavírá odstavec, kde se píše, že tajný program CIA, jenž trval deset let, byl součástí většího plánu, jehož záměrem bylo podkopávat moc komunistických vlád, a to především v Sovětském svazu a Číně.

Veřejnosti zpřístupněné dokumenty amerického ministerstva zahraničí však usvědčují ZDE dalajlámovy společníky ze lži. Stojí tu jasně napsáno, že dalajláma ve fiskálním roce 1964 od CIA inkasoval 180 000 dolarů. Balíček CIA v celkové hodnotě 1735 000 dolarů pro tibetské hnutí odporu na rok 1964 obsahoval vojenskou podporu pro 2100 tibetských guerill, které měly základnu v Nepálu, finance na vojenský výcvik Tibeťanů v americkém Coloradu, výdaje na jejich tajný transport z Colorada do Indie, odkud posléze pronikali do Tibetu apod. Přikládám k nahlédnutí několik dokumentů CIA ZDE odtajněných na základě zákona o svobodě informací. V jednom z nich dalajláma žádá Američany o zbraně pro 30 000 mužů. Z amerického kabelogramu z roku 2010 odtajněného WikiLeaks se můžeme dozvědět ZDE, že dalajláma po předešlých neúspěšných pokusech vytvořit ve spolupráci se CIA rozsáhlý tibetský ozbrojený odpor proti čínským okupantům založil v rámci indické armády vlastní bojovou jednotku známou jako Establishment 22, do níž podle kabelogramu byly rekrutováni i dětští bojovníci ze škol z tibetské diaspory, mezi nimiž byli sirotci a opuštěné děti. Tyto dětské oddíly byly v roce 1971 údajně s dalajlámovým souhlasem ZDE poslány do války mezi Indií a Pákistánem a dalších ozbrojených konfliktů.

Spolupráce tibetského exilu se CIA probíhala v 60. letech, tedy v době, kdy v Indonésii americká Ústřední zpravodajská služba s indonéskou armádou koordinovala masové vraždění půl až jednoho milionu příslušníků indonéské komunistické strany, jejích příznivců a chudých bezzemků. Dalších 750 000 Indonésanů bylo uvězněno nebo vyhnáno ze země ZDE. Ve studii vypracované samotnou CIA se píše, že „masové zabíjení v Indonésii lze přirovnat k Hitlerovým, Stalinovým a Maovým zločinům ZDE.“ Další příklad státního terorismu prováděného v té době CIA: v letech 1967 až 1972 vedla CIA ve Vietnamu protipovstalecký program s názvem Operation Phoenix, jehož účelem bylo neutralizovat, tedy pokud možno zavraždit skutečné a domnělé přívržence Viet Congu. V rámci této operace bylo zlikvidováno téměř 40 000 vietnamských civilistů. Věděli snad tibetští předáci, když pobírali svou rentu, jak otřesně zločinecká instituce je platí? Těžko říct v té době, kdy byla řada konfliktů rámcována studenou válkou (ačkoliv častokrát vůbec nešlo o střety dvou supervelmocí, ale o války jediné skutečné supervelmoci proti národně-osvobozeneckým hnutím na téměř všech kontinentech), během níž bylo ve jménu boje proti rozpínající se „komunistické hydře“ dovoleno vše. Exiloví Tibeťané byli přeci těmi vyhnanými ze své domoviny mnohem silnějším sousedem, takže jejich národně-osvobozenecký boj proti čínskému okupantovi měl morální ospravedlnění, nehledě napravo ani nalevo. Pravda, takto by se jejich počínání dalo odůvodnit, avšak v širším geopolitickém kontextu nikoliv. Dnes je pravděpodobné, že dalajláma ví o tom, že pobíral tučnou rentu od gigantické mašiny na zabíjení, která podle poznatků bývalého šéfa CIA v Angole Johna Stockwella během studené války v zemích 3. světa zavraždila přes šest milionů lidí ZDE. Jestliže to tibetský vůdce doopravdy ví a nic proti tomu nepodniká, kde potom bere tu neomalenost mluvit o míru, vzájemné lásce a porušování lidských práv? Proč se těch peněz veřejně nezřekne a paušálně neodsoudí nelidské praktiky americké Ústřední zpravodajské služby? A jestliže to neví, nic naplat, neznalost neomlouvá.

Nicméně dalajláma na otázku důstojníka CIA Johna Kennetha Knause v roce 1995, zda byla pomoc CIA pro tibetský disent dobrou nebo špatnou věcí odpověděl (a veřejně i on přiznal, že tibetské hnutí odporu bylo podporováno CIA), že „i když zvedla morálku těch, kteří vzdorovali čínskému útlaku, přišly tisíce lidí kvůli odporu o život s tím, že americká vláda se do záležitostí v Tibetu vměšovala nikoliv proto, aby pomohla obyčejným lidem, ale aby v kontextu studené války podkopávala moc Číny ZDE.“ Mám zato, že tento výrok přesně vystihuje a zároveň zesměšňuje celý ten západní PR cirkus okolo Tibetu – pravidelné vyvěšování vlajek, demonstrace, happeningy atd., jelikož tyto akce jsou ve skutečnosti uskutečňovány v rámci vyšších geopolitických zájmů, kde není otázka lidských práv ani na posledním místě, a jejich účastníci jsou tak nějak v roli užitečných idiotů. Kdyby dalajláma toto své tvrzení zpopularizoval a doložil patřičnými dokumenty, jež jsou nyní volně k dispozici, velice bych si ho za to vážil. Šlo bohužel o výjimku, která se v mediálním balastu ztratila a Jeho Svatost dál hrála roli andělsky nevinné cvičené opičky, jež stále propůjčuje neškodnou fasádu západním politickým a mediálním elitám přesně podle jejich gusta.

Podle heretického buddhistického seskupení Western Shugden Society (WSS) ZDE poskytovala CIA tibetskému exilu podporu od 50. až do 70. let. Skupina vydala publikaci s názvem A Great Deception ZDE, která dalajlámu líčí jako „náboženského utlačitele (v tibetském pojetí buddhismu existují jisté rozkoly), vykresluje neznámou historii Tibetu a aktivity současného dalajlámy, jež jsou v ostrém kontrastu s jeho celosvětovou pověstí „svatého politika.“ Je ale možné, že si tato heretická odnož může s dalajlámou pouze veřejně vyřizovat účty, takže je třeba k informacím, jež nabízí, přistupovat poněkud s odstupem a kritickou myslí.

Další kontroverze dlouhodobě obestírající tibetského duchovního vůdce je jeho selektivní postoj vůči porušování lidských práv. Zatímco sveřepě kritizuje především zločiny v Číně, Barmě, na Kubě nebo v Bělorusku, jeho kritika nepravostí páchaných západními zeměmi je vlažná, smírčí a nedůrazná. Pokud máme co dočinění s globální figurou, s níž jsou, když pohlédneme na jeho vlastní osud, lidská práva symbolicky spjata, měla by se zastávat práv všech utlačovaných, nikoliv jen vyvolených podle zjevného ideologického klíče. Tím pádem můžeme přístup k lidským právům tibetského vůdce označit za pokrytecký. Ale může být ještě hůře. V roce 2005 Jeho Svatost vyjádřila svůj rozpolcený názor na válku v Iráku: „Válka v Iráku – je příliš brzy na to, abychom mohli prohlásit, jestli je špatná nebo dobrá ZDE.“ Toto konstatování je nesporně pobuřující a cynické, i kdyby ho vyslovil jen nějaký zkorumpovaný politik. O rok dříve publikoval uznávaný lékařský časopis Lancet studii, v níž američtí a iráčtí výzkumníci vyčíslili počet obětí angloamerické invaze od března 2003 po dobu následujících 18 měsíců na 100 000 ZDE. Myslím si, že je naprosto jisté, že byl dalajláma s touto studií, jež vyvolala explozi kontroverze, seznámen. Přestože ještě několik měsíců před zahájením ilegální agrese do Iráku vyšly na celém světě do ulic miliony lidí – aby jí bylo na poslední chvíli zabráněno – Jeho Svatost mudrovala nad tím, jestli ilegální invaze do této sankcemi zlomené země byla dobrá, nebo špatná. Dalajláma ale již dříve podpořil vojenské akce Spojených států proti Jugoslávii a Afghánistánu ZDE. Zřejmě sdílí nadšení svého pražského přítele pro humanitární bombardování a prosazování demokracie a míru kordóny spečených mrtvol po náletech NATO.

K dalajlámově válkami pošramocené pověsti lze alespoň doplnit jeho pozdější tvrzení pro relaci Democracy Now!, když se ho moderátorka Amy Goodmanová zeptala na jeho názor týkající amerických válek v Afghánistánu a Iráku a zda stále touží po nezávislosti Tibetu ZDE. Tibetský vůdce odvětil, že pravděpodobně existovala možnost promluvit si s Husajnem, aby bylo zabráněno válce, ale dodal, že si není jistý, jak by to dopadlo. Teď si ovšem nejsem jistý já, jestli dalajláma vůbec zaregistroval podvody a falešné záminky k rozpoutání iráckého konfliktu, o nichž se už běžně hovoří i v mainstreamu. Každopádně se jedná o jeho „parketu“, tedy lidská práva, a měl by být se zákulisními intrikami, jež rozpoutaly tuto katastrofu, podrobně obeznámen. V jiném rozhovoru z roku 1995 ovšem dalajláma uvedl ZDE, že invaze a okupace Iráku byla „chybou.“ Asi nemusí pršet, stačí když kape… K otázce týkající se nezávislosti Tibetu uvedl, že myšlenka nezávislého Tibetu byla opuštěna už někdy v letech 1973-74, kdy si tibetští předáci uvědomili, že se s okupační velmocí na nezávislosti své domoviny nedokážou dohodnout. Také zajímavá skutečnost, jelikož nechápu řadu protibetských aktivistů, kteří volají po nezávislém Tibetu, a chtějí vlastně něco jiného než jejich spirituální lídr.

A nakonec – čeho chtěl vlastně dalajláma a jeho spolupracovníci dosáhnout v 50. letech, kdy Tibet ničivě okupovala Čína? Dalajláma byl ve skutečnosti dědicem brutální lámaistické teokracie, nikoliv onoho zharmonizovaného ráje na zemi i pod zemí, k němuž hledali klíč i nacisté ZDE? Historik Michael Parenti ve své analýze Friendly Feudalism: The Tibeth Myth ZDE líčí Tibet před čínskou invazí na základě původních dokumentů a výpovědí svědků včetně prominentních osob. Jakkoliv neospravedlněná a krutá byla čínská invaze v roce 1949, Parenti vykresluje poměry v Tibetu před rokem 1949 v naprosto jiných barvách, než ostatní experti na toto téma. Existovala zde tvrdá forma otroctví, ekonomická exploatace, regulérní armáda, jež chránila vlastníky půdy a pronásledovala uprchlé nevolníky; mladí tibetští chlapci byli od svých rolnických rodin násilím separováni a odváženi do chrámů, kde museli sloužit lámům a kde byli nezřídka sexuálně zneužíváni. Mučení a mrzačení včetně bičování, vydloubávání očí, uřezávání jazyků, nosů, rtů, končetin se uplatňovalo na zlodějích a uprchlých nevolnících. Tibet před rokem 1951 byl středověkou feudální tyranií, kde žili otrokáři a z jejich vůle otroci, tyranií, která neměla vůbec nic do činění s jakoukoliv představou nebe na zemi či rajskou zahradou, kde ve skutečnosti panovaly „hlad, zima a dřina“, píše Parenti.

I tak, přirozeně, nelze obhajovat čínskou invazi a okupaci Tibetu, která připravila statisíce lidí o život, avšak není možné si při jakési bipolární extázi představovat růžový opak tohoto útlaku. Realita je vždy bolestná a Tibeťané jako všechny národy na světě mají právo na sebeurčení, úctu a svobodný život. Domnívám se ale, že by toho mělo být dosaženo zevnitř, nikoliv zvenčí, protože jde pouze o vulgární velmocenskou šachovou partii, které se bohužel účastní i tibetský duchovní vůdce – 14. dalajláma.

So súhlasom autora.

[ Zdroj: http://www.blisty.cz/art/61408.html ]

Britská tlač vedie triedny boj a obraňuje elitu, ku ktorej patrí

2011-12-20T17:01:00.003+01:00

GEORGE MONBIOT | Guardian
Nie je to len Rupert Murdoch a jeho podvodníci. Všetci korporátni baróni, ktorí poškodili náš politický systém musia byť odhalení.

Slúžila nám tlač niekedy takto zle? Čelíme viacerým krízam – ekonomickej, environmentálnej, demokratickej – no väčšina tlače ich neopisuje ani jasne ani férovo. Priemysel, ktorý by mal odhaľovať a odkrývať sa namiesto toho snaží krotiť a miasť, zamazávať otázky a zastaviť nesúhlas.

Ľudia, ktorí vlastnia korporátnu tlač bojujú triedny boj a snažia sa, dokonca i dnes, ochraňovať 1%, ku ktorému patria, voči ich možným súperom. No pretože kontrolujú veľkú časť verejného diskurzu, zriedkakedy to vidíme. Naša tlač prekoncipováva hlavné témy tak efektívne, že častokrát naverbuje svojich čitateľov na mobilizáciu voči ich vlastným záujmom.

Zločin a antisociálne správanie sú znázorňované ako útoky chudobných na seba, či stredné a vyššie triedy. „Milionárova manželka – blondýnka – znásilnená v luxusnom dome prisťahovalcom, ktorý neoprávnene poberal sociálne dávky“ je forma tisícov hmlistých, zhustených titulkov, spolu s „Zadoček Pippy Middleton dostane úpravu od top designera za 1 milión libier“. I keď podvody so sociálnymi dávkami pripravia štátnu pokladnicu ročne o 1,1 miliardy libier, a vyhnutie sa daniam a daňové úniky niečo medzi 40 až 120 miliardami, titulky nemilosrdne žalujú malých podvodníkov a veľkých kápov nachávajú na pokoji.

V pondelok pravicové noviny uvítali vládne plány na zoškrtanie výhod pre ľudí v sociálnom bývaní, ktorí majú viac izieb ako potrebujú. Denník Mail si všimol, že rastúci škandál nedostatočného obývania prispieva k bytovej kríze, zbavujúc väčšie rodiny domovov, ktoré potrebujú. Express nám povedal, že „je len správne ak musia byť podniknuté rozhodnutia ako je toto“. No čo so súkromným sektorom, kde je omnoho väčšia miera nedostatočného obývania, obzvlášť medzi bohatými? Keď tento ( http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2011/jan/04/take-housing-fight-wealthy ) článok navrhol, aby boli tieto nedostatočne používané domy zdanené, korporátna tlač sa rozzúrila. Iba tí najchudobnejší by mali niesť náklady na riešenie bytovej krízy.

Neprejde ani deň, aby pravicová tlač nezabudla vyzvať k silnejšej regulácii protestujúcich, problémových rodín, malých kriminálnikov či asociálnych teenagerov. A každý deň vyzývajú k uvoľnenejšej regulácii pre biznis: prestrihávajú „červenú pásku“, ktorá bráni obchodným spoločnostiam a bankám pred použitím planéty ako svoj odpadkový kôš, zabíjaním pracujúcich či vyčerpávaním ekonomiky.

Zločinné správanie sa samotnej tlače, z ktorého bolo viac odhaleného pred Levesonovým vyšetrovaním [bulvárna tlač porušovala zákony tým, že sa vlámavala do súkromných mobilov stoviek celebrít], mi pripadá ako takmer nevyhnutný dôsledok kultúry, ktorá vyzerá ako by si myslela, že zákon, ako dane a regulácia, je pre “malých ľudí”. Pritom, čo zobrazuje chudobu ako hrozbu “nášho” spôsobu života, žiadajú nás korporátne noviny, aby sme oslavovali životy ekonomickej elity. Sobotňajší Telegraph venoval väčšinu strany kusu reklamy ukazujúc očarujúce detské oblečenie, ktoré predáva Santa Sebag-Montefiore (rodená Palmer-Tomkinson) z jej „Kensingtonského domu z bielej štuky“. Pracuje –ak to je to správne slovo pre to, čo robí- s niekým, koho stretla v Klosters, kde ona a jej rodina „lyžuje s princom z Walesu a princom Williamom a Harrym“. Doposiaľ sa im podarilo predať 40 týchto šiat, čo nejako dosvedčuje enormná fotografia a 1400 sotva dýchajúcich slov.

Spomínam tento pochlebovačný žvást nie preto, že je výnimkou, ale preto, že je typický. Kamarát, ktorý pracoval ako fotograf na voľnej nohe pre Telegraph s tým prestal keď zistil, že väčšina z toho, čo mal fotografovať boli zazobaní priatelia a rodinní príslušníci ľudí z novín. Žurnalistika je zapustená do sveta, ktorý by mala vyzývať a konfrontovať.

Tieto noviny rozpoznávajú prítomnosť utlačovateľskej elity, no formulujú to čisto v politických termínoch. Politická elita sa stáva utlačovateľskou, keď sa pokúša obmedzovať moc a slobodu ekonomickej elity. Vezmite si túto odhaľujúcu spojitosť v hlavnom článku Daily Mail, v sobotu: „David Cameron včera napokon povedal európskej elite nie – vetoval plány o dohode, ktorá zahrnovala daň na finančné transakcie v Európe.“ Inými slovami, Cameron povedal britskej elite áno. No to nie je možné vysvetliť týmito slovami bez odhalenia, kde v skutočnosti spočíva moc, čo je protikladom toho, o čo sa snažia pravicové noviny.

Ako ukazuje teológ Walter Wink, čelenie dominantnému systému si vyžaduje proces z troch častí: pomenovanie moci, demaskovanie moci, zapojenie moci. Tento ich biely šum rozptýlenia a zatemnenia je tým prostriedkom, ktorým noviny bránia v tom, aby tento proces začal. Zavádzajú nás v príčinách nášho útlaku, prekrúcajú náš demokratický výber, démonizujú tých, ktorí sa snažia čeliť tomu 1%.

Porovnajte spracovanie protestujúcich Okupujte Londýn, konfrontujúcich banky, novinami Daily Mail, s pokrytím kempovania ľudí z okúzľujúcej Meridenskej dedinky, konfrontujúcimi sa s nejakými Rómami. „Hanobenie, vyprázdňovanie čriev a drogy prvej triedy“ bol hlavný titulok charakteristického článku Mailu o Okupácii Londýna. Vydaním v deň, kedy mesto Londýn začalo svoje pokusy o násilné vysťahovanie protestujúcich, rozvinuli všetky možné prostriedky na ich potupenie a ospravedlnili ich vykázanie.

Správa Mailu z Meridenu mala, naopak, nadpis: „Ku krivde ešte aj potupa: dedinčanom, ktorí 586 dní protestovali proti ilegálnemu táboru, teraz povedali: VY čelíte vysťahovaniu.“ Rozprávanie zdôrazňovalo pokoj a statočnosť dedinčanov a oprávnenosť ich veci. Podľa všetkého sa ani nevyprázdňujú.

Mediálni baróni viedli tento triedny boj takmer storočie, a počas tejto doby to obmedzovalo progresívnu politiku. No uzatvorený kruh zaangažovanej žurnalistiky je teraz tak tesný, že takmer vytvoril alternatívnu realitu.

Pred desiatimi dňami, napríklad, The Spectator uviedol titulný článok, ktorý nemohol byť šialenší ako jeho titulok: „Áno, otec Vianoc jestvuje, no bol zajatý jaštermi“. Radový promotér rituálov, zvaný Nils-Axel Morner, ktorý tvrdí, že má paranormálne prútikárske schopnosti a že cintorín z doby železnej vo Švédsku je vlastne Hong Kong starovekého Grécka, dostal priestor pre 1800 slov, aby ukázal, že úroveň oceánov nestúpa. Citujúc „dôkaz“, ktorý bol anekdotický, irelevantný či jednoducho zlý, vysvetľujúc, že to všetko bola obrovská konšpirácia, Morner ignoroval či odmietol rozsiahle množstvo spoľahlivých dát zo satelitov a prílivomerov.

The Spectator mi minulý týždeň láskavo dal priestor napísať reakciu, no prekvapuje ma, že článok ako je tento nemohol byť publikovaný pred piatimi rokmi. Najprv si to vyžaduje dlhý proces normalizácie, kedy sú opakované evidentné nepravdy až kým sa všeobecne neberú za pravdivé. Debaty o klíme v Durbane boli tlačou zasadené do rovnakého rozprávania, v ktorom sa spikli klimatickí vedci a BBC, aby zastavili ekonomiku a poslali nás nazad do doby kamennej. (A oni nás s červenými lícami nazývajú panikármi.)

Nie je to len Murdoch a jeho sieť špinavých podvodníkov: náš politický systém bol narušený celými korporátnymi médiami. Bránenie sa pred ekonomickými elitami znamená pomenovať a demaskovať moc tlače.

[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2011/dec/12/britain-press-fighting-class-war?INTCMP=SRCH ]

Búranie mýtov kapitalizmu: voľný trh šíri nudu, nie inovácie

2011-12-11T21:57:00.018+01:00

AARON | shegetzguevara
Ak je vytvorený alebo odhalený nový liek alebo energetický zdroj, použijú veľké farmaceutické a energetické spoločnosti tieto zákony, aby zničili alebo predišli ďalšiemu výskumu alebo rozvoju, aby zabránili novému konkurentovi na trhu... Milióny ľudí, ktorí mali všetok talent a duchaplnosť, aby boli skvelí muzikanti, spisovatelia, vynálezci, vedci, maliari, lekári alebo čokoľvek, čo chceli, boli namiesto toho odsúdení žiť životy v chudobe, monotónnej drine, osamelej domácej práci, väzení...

Rozšíreným mýtom o voľných trhoch a trhových ekonomíkách je, že konkurencia medzi firmami poháňa inovácie. Predstavou je, že jednotlivci motivovaní ziskom budú vynachádzať nové produkty alebo inovovať tie staré, aby získali náskok pred svojimi konkurentmi a získali väčší podiel na trhu. Uvádza sa tu bezpočet príkladov: Ford a automobil, Mark Zuckerberg a Facebook, Daniel Plainview a ropa (alebo milkshaky) alebo niečo iné. A kým toto môže v teórii znieť zmysluplne, v skutočnom živote to práve takto nefunguje. Zatiaľ čo motív zisku a trhy môžu vytvárať tento stimul pre inovácie, všetky iné spôsoby, ktorým trhy zabraňujú alebo skutočne ničia inovácie a kreativitu sú z tejto rovnice vyradené.

Politická ekonómia nudy

Vysoká nezamestnanosť, široko rozšírená chudoba, homogenizácia myslenia a kultúry, a všeobecné nesprávne použitie zdrojov mimo inštitúcií, ktoré naozaj podnecujú inovácie (ako vzdelanie a umenie) sú všetko produkty systému, ktorý vyžaduje od firiem v ekonomike modernej výroby, udržiavať náklady investorov a maximalizáciu ziskov. Spoločnosť, ktorá udržiava milióny v chudobe alebo ich zaťažuje monotónnou drinou a konformita nie je spoločnosťou, ktorá povzbudzuje kreativitu a inovácie, ale ničí ich.

Trebárs, ak sú trhy zbehlé pri inovovaní výrobných metód čohokoľvek, ako rozvoj montážnej linky, robotiky, alebo vysokorýchlostnej komunikácie, napríklad. Avšak, ako storočia poznamenávali politickí ekonómovia, každým krokom v zefektívňovaní výroby - jej urýchlovaním, zjednodušovaním a “sproduktívňovaním“ – sa rovnako zvyšuje nuda, únava a monotónnosť práce. Nemecký filozof a politický ekonóm Karl Marx to popísal v Kapitáli v 1867,

“[V] kapitalistickom systéme sa všetky metódy zvyšovania spoločenskej produktivity práce uskutočňujú na úkor individuálneho robotníka; všetky prostriedky na rozvoj výroby sa menia na prostriedky ovládnutia a vykorisťovania výrobcu, mrzačia robotníka na čiastkového človeka, degradujú ho na prívesok stroja, tým, že zvyšujú úmornosť práce, zbavujú ju obsahu, odcudzujú robotníkovi duchovné sily pracovného procesu v tej miere, v akej sa doň vteľuje veda ako samostatná sila; znetvorujú podmienky, za ktorých robotník pracuje, podrobujú ho počas pracovného procesu malicherne odpornému despotizmu, premieňajú celý čas jeho života na pracovný čas, vrhajú jeho ženu a dieťa pod Džagannátovo [1] koleso kapitálu.“ [2]

Inými slovami, na maximalizáciu zisku a zvýšenie produkcie musí byť práca zefektívňovaná a tak sa zvyšuje nuda, opakovanie a monotónnosť práce (degradujúc pracujúceho na „prívesok stroja“). V trhovej ekonomike si nemôže firma zvoliť neinovovať produkciu a nachádzať lacnejšie, jednoduchšie spôsoby výroby tovarov a služieb. Maximalizácia zisku je jedinou cestou ako zabezpečiť, že si podniky ponechajú dvere otvorené alebo predídu prevzatiu väčšou firmou (bez ohľadu na to ako „sociálne uvedomelý“ podnik alebo vlastník môže byť). A dovtedy kým bude prevládajúca väčšina obyvateľstva odsúdená na spotrebúvanie veľkého kusu svojho času drinou robením monotónnej, myseľ otupujúcej práce, bude spoločnosť potlačovať kreatívne myslenie a inovácie, a nenapomáhať mu.

Mainstreamové vzdelanie takmer bez rozdielu a nevyhnutne napodobuje monotónnosť práce. To si nevyžaduje len nesprávne usmernenie zdrojov od vzdelania kvôli daňovým úľavám pre korporácie a financovanie vojen, ale tiež preto, lebo vzdelanie potrebuje deti pracujúcej triedy, aby sa prispôsobili poslušnosti a nude ich života ako pracujúci. Bežný školský deň väčšiny škôl je zrkadlovým obrazom života na pracovisku: sedieť, vykonávať nudné, opakujúce sa úlohy asi osem hodín pod dohľadom nejakej autoritatívnej osoby a robiť to, čo je ti povedané, alebo v opačnom prípade...

Účelom mainstreamového školstva je nie naučiť ľudí myslieť kreatívne alebo kriticky, ale anestetizovať mladých ľudí k prispôsobeniu sa poslušnosti kapitalizmu. Politickí lídri v tom majú vlastne celkom jasno, keď častokrát ospravedlňujú zvyšujúcu sa štandardizáciu a reguláciu vzdelania tým, že pripomínajú potrebu „reformovať“ vzdelanie na prípravu detí pre pracovnú silu a súťaž na „svetovom trhovisku“. Pedagóg Jerry Farber, inšpirovaný Novou ľavicou [3] výstižne popísal kreativitu ničiaci charakter mainstreamového vzdelania, keď v 1969 v „Sprievodcovi mladého človeka známkovacím systémom“ napísal,

Dejiny sú také zaujímavé. Literatúra je tak krásna. A škola je schopná spraviť ich jednotvárnymi alebo dokonca odpornými. Dokážete si predstaviť čo by sa stalo ak by vás hodnotili za sex? Ľudská rasa by vyhynula.

Zatiaľ čo by inovácie ako robotická výroba mohli byť použité pre viac voľného času pre pracujúcich – napríklad na chodenie do školy, vytváranie umenia a kultúry, čítanie alebo písanie, či len ponevieranie sa a zabávanie sa – sú namiesto toho používané na prepúšťanie pracujúcich, predávanie ostávajúcej práce na zvyšných pracujúcich, takmer bez rozdielu. Tento fenomén je práve jedným z príčin mestskej krízy začatej v 1960-tych rokoch, ktorá viedla k obrovskej intenzite chudoby v mestských centrách ako Detroit, Oakland, Bronx, Južné Chicago a podobne. Keď technologický rozvoj vo výrobe umožnil rýchlejšiu a automatizovanejšiu montáž, pracujúci, hlavne čierni pracujúci, boli húfne poprepúšťaní, odsudzujúc milióny k chudobe v mene zisku. To nás dnes ponecháva so všetkými problémami charakteristickými pre chudobu centier miest ako vysoká miera násilných zločinov, zlyhávajúcimi školami, vysokou mierou zmiznutí a horšími. Povedzte mi znova ako má doširoka rozšírená chudoba podnecovať kreatívne myslenie a inovácie?

Evolučný biológ Stephan Jay Gould toto všetko veľmi dobre zhrnuje, keď hovorí, že ho „akosi menej zaujímala váha a konvulzie Einsteinovho mozgu, než takmer istota toho, že ľudia s rovnakým talentom žili a zomreli na poliach s bavlnou a v robotárňach.“ Milióny ľudí, ktorí mali všetok talent a duchaplnosť, aby boli skvelí muzikanti, spisovatelia, vynálezci, vedci, maliari, lekári alebo čokoľvek, čo chceli, boli namiesto toho odsúdení žiť životy v chudobe, monotónnej drine, osamelej domácej práci, väzení (keďže chudoba vedie nutne k hľadaniu si nezákonnej práce v ilegálnej ekonomike) a tak ďalej.

Zamykanie vynálezov a odhadzovanie kľúčov

No čo sa stane, ak sa inovatívnym myšlienkam skutočne podarí preraziť? Potom musia zvládnuť skutočnú pevnosť kopírovacieho práva, patentovania a regulačných zákonov, ktoré korporátne režimy používajú, aby zničili myšlienky, ktoré spochybňujú ich držbu moci. Takže, ak je vytvorený alebo odhalený nový liek alebo energetický zdroj, použijú veľké farmaceutické a energetické spoločnosti tieto zákony, aby zničili alebo predišli ďalšiemu výskumu alebo rozvoju, aby zabránili novému konkurentovi na trhu. Keď sa novým inováciám podarí preskočiť tieto prekážky, sú zvyčajne skúpené obchodnými dynastiami, patentované a potom uzamknuté v trezore niekde na Wall Street. Chcete liek an rakovinu? Pozrite sa do suterénu riaditeľstva podniku Pfizer, pravdepodobne tam jeden alebo dva nájdete. Je možné zarobiť omnoho viac peňazí pri liečení symptómov! Kto by to chcel liečiť?

Jeden prepracovanejší príklad: Zvážte antikoncepciu u mužov. Novú metódu nehormonálnej mužskej antikoncepcie zvanej RISUG („Zvratná inhibícia spermií pod dohľadom“) bola vyvinutá indickými výskumnými pracovníkmi. RISUG je injekčne založené antikoncepčné ošetrenie, ktoré sa desať rokov štúdia po štúdia ukázalo ako 100% efektívne a zvratné, s absolútne žiadnymi vedľajšími efektami. Je to jednoduché (jedna bezbolestná 15 minútová operácia, a je rovnako jednoduché túto procedúru zvrátiť) a extrémne nízko nákladné. Na hormónoch založená ženská antikoncepcia je drahá a tak preplnená katastrofálnymi vedľajšími efektami, že ak by bola táto procedúra dostupná pre verejnosť, bol by po nej na klinikách úplný nával. No nie je pre verejnosť dostupná, a po dlhú dobu nebude. Wired Magazine vysvetľuje,

„(Výskumníci) sa rozhliadali po korporátnom partnerovi, no nenašli žiadnych príjemcov. Na rozdiel od antikoncepčných piluliek, ktoré je nutné používať denne, niekedy roky, RISUG je dlhotrvajúcim, nízkonákladovým vyšetrením (ihla bude možno napokon stáť viac ako materiál, ktoré vstrekne).

„Farmaceutické spoločnosti sa nezaujímajú o jednorázové záležitosti,“ (hovoria výskumníci). „Zaujímajú sa o veci, ktoré môžu predávať opakovane, ako antikoncepčné pilulky alebo Viagru.“ (Výskumníci) neochotne vzdávajú plány na skomercionalizovanie tejto procedúry v Severnej Amerike."

Užitočná, nie drahá forma mužskej antikoncepcie nie je Američanom dostupná, pretože korporácie blokujú, aby bola dostupná práve preto, že nie je tak drahá, že by ich vylúčila z obchodu. Cena víťazí. Nanešťastie, tento druh vecí sa za kapitalizmu deje stále, od jedla, po palivá, po farmaceutiká a ďalej.

Návrh pre budúcnosť: Ekonomika vyrovnanej spolupráce

Ďaleko od rozširovania kreativity, konkurencia a nenásytnosť podnecované trhovými ekonomikami ju priamo potláčajú a zabraňujú jej. Predstavte si ten potenciál, keby boli všetky tie bilióny dolárov zdrojov nahromadených korporáciámi spoluprácou použité na výskum, objavy a inovácie, namiesto ich kompetitívneho využívania v nádeji vyradenia jeden druhého z biznisu. Našťastie pre nás tento potenciál pre vyrovnanú a kooperatívnu budúcnosť jestvuje.

Alternatíva môže byť realizovaná nahradením súkromného vlastníctva výroby spoločenským vlastníctvom, a nahradením voľnotrhovej konkurencie systémom založenom na decentralizovanom, demokratickom plánovaní, kde výroba viac nepozostáva z osobných záujmov a osobného zisku, ale pre je v prospech spoločnosti (a prostredia). V systéme ekonomického plánovania, by všetka výroba, distribúcia a spotreba bola plánovaná demokraticky pracujúcimi a členmi komunity. Pracujúci a členovia komunity by v malých miestnych úradoch rozhodli čo má byť vyrábané, a určili koľko je z každého výrobku a služby potrebnej na určité časové obdobie (na základe predchádzajúcich spotrebiteľských schém). To by vlastne nemuselo byť komplikovanejšie než vyplnenie daní. Ceny a náklady výrobkov by mohli byť potom zvýšené alebo znížené, aby odrážali skutočný sociálny a ekologický prospech či náklady (napr. dnes je omnoho drahšie viesť slabo znečisťujúce hybridné vozidlá než žráčov paliva, i keď sú vozidlá s nízkymi emisiami očividne lepšie pre spoločnosť a planétu, a mali by preto pre vlastnenie a riadenie byť menej drahé).

Keďže by v tomto usporiadaní ekonomické firmy boli nevyhnutne vyjadrovali záujmy spoločenského a ekologického prospechu, obrovské miery ekonomických zdrojov by viac nemuseli byť zle nasmerovávané na dobýjanie zahraničných zdrojov (ako ropa, napríklad) alebo k záujmom maximalizácie osobného zisku, ale mohli by namiesto toho byť usmernené na vzdelanie, umenie a iné veci, ktoré naozaj podnecujú inovatívne a kreatívne myslenie. Ďalej, čas- a prácu-šetriace inovácie vo výrobe (ako robotika a vysokorýchlostná komunikácia) by mohli byť aplikované na skrátenie pracovného dňa pre každého zamestnanca, namiesto odsúvania tisícov ku kolektívnej nezamestnanosti. Keďže sa produktivita vždy zvyšuje s každou novou inováciou, je tu vždy dostatok pre všetkých, aby si užili a stále pracovali. Napokon, dokonca i štruktúra pracoviska môže byť reorganizovaná tak, aby si pracujúci mohli rozdeliť svoj pracovný deň rovnako medzi (nevyhnutnou) nudnou prácou, a kreatívnou a posilňujúcou prácou tak, že naše práce už viac nemusia byť nudné, ale môžu byť zároveň zábavnými a zmysluplnými.

Toto môže pre cynika znieť ako fantázia, no niet dôvodu, aby toto nemohla byť možnosť pre budúcnosť ľudstva. Tieto druhy kooperatívnej a demokratickej ekonomiky, politických a sociálnych nastavení boli v minulosti vyskúšané a dokonca fungovali (alebo majú dokonca úspech v nejakej forme alebo móde dnes). V bezprostrednej budúcnosti by sme mali bojovať, aby sme získali kratšie pracovné dni, vyššie platy a výhody a väčšie zdroje na vzdelanie a verejné dotácie na umenie, vedu a kreatívnu prácu. No v dlhodobejšom horizonte potrebujeme vyriešiť celý problém. Čo potrebujeme, aby sme sa chopili tejto budúcnosti, je silné, bojovné hnutie ľudí, ktorí chcú bojovať za svoje vlastne oslobodenie. Pridajte sa k nám!

So súhlasom autora.

[1] Džagannát – jedna z podôb indického boha Višnu; pri procesiách usporiadaných na jeho počesť sa vrhali fanatickí veriaci pod kolesá voza, na ktorom sa viezla jeho socha.

[2] Podľa Marx, K., Engels, F.: Kapitál. SVPL Bratislava 1955

[3] Nová ľavica je myšlienkový smer a spoločensko-politické hnutie ľavicového zamerania, presadzujúci sa od 60. a 70. rokov 20. storočia obzvlášť v USA a západoeurópskych zemiach. Programom je presadzovanie myšlienok humanizmu, pacifizmu, multikulturalizmu, rovnosť pohlaví, ras, národov, ochrany životného prostredia, práv sexuálnych menšín, či boj proti globalizácii.

[ Zdroj: http://shegetzguevara.wordpress.com/2011/06/12/mythbusting-capitalism-the-free-market-spreads-boredom-not-innovation/ ]

Sprivatizovaných 99% Slovenska

2011-12-04T18:19:00.002+01:00

V duchu kapitalistickej ideológie vyzdvihovania súkromného vlastníctva a voľnej ruky trhu sme boli 22 rokov svedkami demontáže Slovenska, presunu verejného, spoločného majetku, do rúk súkromných. Od privatizácie najväčších fabrík, po dnešné siahanie na zdravie, úspory a budúcnosť ľudí zdravotnými poisťovňami a dôchodkovými spoločnosťami. Dokonca i navonok kritizovaná korupcia, predražené štátne zákazky a daňové podvody idú ruka v ruke s generálnou líniou privatizovania verejných zdrojov. Toto však nie je len prípad Slovenska. Na svete sú už len asi 3 nekapitalistické krajiny. Preto nečudo, že sa objavujú rôzne prejavy nespokojnosti verejnosti, ktorá napĺňa spoločnú, verejnú kasu, no ktorej sa z nej ujde stále menej a menej. Naopak bohatí z nej bohatnú. Kapitalizmus tak vyhnal ľudí do ulíc v Grécku, v Tunisku, v Egypte, na Islande v Španielsku a v mnohých ďalších krajinách a dnes sledujeme dianie v krajine jeho hlavného vývozcu v Spojených štátoch.

Na Slovensku sa na základe medzinárodného dňa podpory demonštrantov v Španielsku začalo formovať skupinka ľudí, ktorí o prebiehajúcich protestoch vedeli a zdieľajú podobnú nespokojnosť so súčasným usporiadaním. Po prvom stretnutí 29. 5. 2011 v Košiciach, kde sme boli štyria sa nás 5. 6. 2011 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí zišlo asi 30, čiže na okupovanie námestia sme nemali. Preto sme si dohodli inú formu. Raz za čas sa stretnúť a koordinovať ďalší postup. Bola zriadená stránka na internete www.slovenskarevolucia.sk.

Na prvom prípravnom stretnutí 11. 6. 2011 sa nás zišlo asi 10. Boli tam ľudia rôzneho zamerania. Prvý krát sa tu objavili dvaja mladíci z MDĽ (Mladá demokratická ľavica), ktorí nás presviedčali, že s SDĽ nemajú nič spoločné, keďže hnutie malo vytvoriť alternatívu k súčasným politickým stranám podieľajúcim sa na fungovaní súčasného systému. Zo stretnutia vznikla zápisnica s bodmi týkajúcimi sa požiadaviek, stratégie, komunikácie, možných spolupracovníkov atď.

Nasledovala verejná demonštrácia na námestí SNP v Bratislave už pod hlavičkou Slovenská revolúcia, paralelne sa konalo stretnutie v Košiciach. Vystúpilo niekoľko ľudí s prejavmi, medzi inými aj zástupca MDĽ. Asi 60 zúčastnených však stále nestačilo na okupáciu námestia. A internetová aktivita na stránke tiež nenaznačovala, že by sa hnutie dramaticky rozrastalo. Organizátor tejto demonštrácie prirodzene ďalej preberal väčšinu zodpovednosti a ťarchy organizovať ďalší postup.

Bola tu snaha skoncipovať základné požiadavky ako podklad, na ktorom by sa dalo stavať. Bol tu však aj názor, že požiadavky by mali byť formulované až relevantným počtom ľudí vo verejnej diskusii. Problém bol v tom, že formujúce sa hnutie nedokázalo osloviť relevantný počet ľudí, ktorí by boli schopní prejaviť svoju nespokojnosť spôsobom, ktorým sme sa inšpirovali. Všetka propagácia bola postavená na vlastných zdrojoch.

Na ďalšom verejnom stretnutí 18. 9. 2011 na námestí SNP sa nás zišlo už asi len 15 ľudí. Debatovalo sa v skupinke, a jednou z tém bolo, že Slovenská revolúcia sa na stránke prihlásila k Chmelárovej iniciatíve Občianskej ústavy. Hlavnými obhajcami a strojcami tohto rozhodnutia boli práve chlapci z MDĽ, ktorí tvrdili, že je to najlepšie, čo tu máme, a že s Chmelárom o tom hovorili (Chmelár nebol ani na jednom z našich stretnutí).

Odvtedy bolo ticho. Až kým ľudia okolo Chmelára nezorganizovali demonštráciu 15. 10. 2011 na Hviezdoslavovom námestí, na ktorú pozývalo ľudí video s podobným rukopisom ako mala SDĽ. Účasti priala aj situácia okolo schvaľovania eurovalu. A tak sa na námestí nakoniec zišlo asi 300 ľudí, niektorí s transparentami inšpirovanými hnutím Okupuj Wall Street „My sme 99%“. Tentokrát už určovali vystupujúcich rečníkov ľudia okolo Chmelára. Mne bolo odporúčané nespomínať komunizmus. Vystúpil som až po oficiálnom ukončení akcie. Na akcii boli aj ľudia z MDĽ a SDĽ. Predseda SDĽ sa dokonca objavil na improvizovanom pódiu s transparentom o prepojení Ministerstva zdravotníctva SR a Penty (vpravo - vidno ho na videu).

Ďalší týždeň bol Chmelár zatýkať predstaviteľov J&T, kde prišla už len hŕstka ľudí. Na to sa na Facebooku objavili reklamy na jeho stránku. Neskôr chlapci z MDĽ zorganizovali debatu Chmelára s Mesíkom, na ktorej sa Chmelár sťažoval, že nejaká iniciatíva Slovenská revolúcia mu opajcla návrh občianskej ústavy, zatiaľ čo po jeho boku sedel mladík z MDĽ, ktorý v tom mal prsty a čušal. Pričom sa na stránke vyslovene píše, že: "Organizačný výbor Slovenskej revolúcie sa plne stotožňuje s vyhlásením iniciatívy ZA OBČIANSKU ÚSTAVU. Desatoro, ktoré je z dielne tejto iniciatívy je jedným z najjasnejších a najzrozumiteľnejších dokumentov, ktoré podľa nás môžu slúžiť ako SPOLOČNÝ a JEDNOTIACI dokument pre všetky prúdy a hnutia za priamu demokraciu. Ako jedny z prvých toto DESATORO nielenže berieme na vedomie, a vyjadrujeme s ním svoj súhlas, ale ho budeme aj aktívne podporovať a prezentovať. Nech myšlienky OBČIANSKEJ ÚSTAVY sa šíria a zjednotia občianskych aktivistov naprieč Slovenskom." V uliciach sa v tom čase objavili aj billboardy 99percent.sk.

Dnes vieme, že Chmelár sa stal tvárou 99percent.sk, keďže Ivan Weiss splnil jeho podmienku, aby sa otvorene priznal k jej financovaniu.

Chlapci z J&T, Penty a ďalší predstavitelia a sympatizanti horného 1% sa musia náramne baviť, že sa im na Slovensku podarilo sprivatizovať aj hnutie 99%. Alebo nepodarilo?

Zdraví až po smrti

2011-12-04T11:58:00.021+01:00

Blahoslavení, chudobní duchom, no zdraví na tele...

Kontext reality
Najprv, po nestiahnutých hromadných výpovediach lekárov, nezabral vládny plán B. Zrejme kvôli presvedčeniu o vlastnej suverenite nestihol byť ani vymyslený. Kresťanskí demokrati a zvyšok suterénnej pravicovej vlády tak s upozornením pre biele plášte, aby prestali blbnúť, rýchlo pristúpili k vyhrážkam o núdzovom stave a nariadení 90-dňovej nútenej práce. Veď im to prikazuje zákon...

Privatizácia nemocníc nebude, teda aspoň nie do volieb, tak čo im ešte nevďačníci pridávajú vrásky na ich eurovalom ustarostenom čele? Ministrova hovorkyňa by si rada podiskutovala s hocikým, no každopádne len „v kontexte reality“, rozumej v kontexte záluskov excitovanej Penty.

Doteraz toho totiž pán Pentliarik robil viac než dosť. Keďže by to niekomu mohlo znieť, že vydiera, tak sa ospravedlnil, že výpovede bude žiaľ možné vracať len do konca októbra. Zvyšovať platy pochopiteľne vždy chcel, no ľuďom nezabudol ani povedať, že lekári by nemali hazardovať so životmi našich (sic!) detí. Po ďalšom zosúkromnení nemocníc sa síce zdravotná starostlivosť stane, buď priamo pre pacienta alebo prostredníctvom poisťovne, drahšou a teda nedostupnejšou, no karta nepoškvrnenosti (detí) vyhráva nielen u katolíkov a vždy dobre poslúži aj ako skvelý marketing.

Posledné pokušenie lekára
Jedným z posledných nevydarených pokusov bola snaha zamiesť všetky požiadavky lekárov a rokovania s vládou (a tým pádom problém dostupnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých) pomocou individuálnych dodatkov k zmluve. Ministerstvo si takto istotne tiež chcelo len overiť neochvejnosť ich vlastných svedomí, pretože v ostatnom prípade by podľa slovníkovej definície neskôr došlo k narúšaniu prístupu ľudí k verejným službám, nezákonnému obohacovaniu osôb, strate dôvery vo verejné inštitúcie, vyvolávaniu napätia v spoločnosti a vytváraniu priestora pre organizovaný zločin. Expert Gabriel Šípoš, toho času riaditeľ Transparency International Slovensko, musel v tomto popise (ak ešte nezaspal) ihneď zašípiť charakteristiku korupcie.

Pri týchto vyhrážkach, vydieraní i trestnými oznámeniami, či korumpovaní rýchlymi ponukami sa treba pozastaviť a opýtať, prečo lekárov napokon nezlomili, prečo sa neoddelili od ostatných, ale ostali stáť za spoločnou vecou? Možno ešte prekvapujúcejšia je skutočnosť, ktorú priniesli dokonca aj televízne správy súkromných médií, že s nimi veľká časť obyvateľstva, žijúca vo finančnej tiesni, sympatizovala. Bežný pravicový volič, ktorého mentálne procesy fungujú prevažne na závisti a ktorý rád projektuje vlastnú chamtivosť na druhých, totiž také niečo nedokáže pochopiť. Na druhej strane je to pochopiteľné, ak zvážime, že sa "vytvoril obraz, akoby išlo o nejaké primabaleríny, ktoré majú nadštandardné podmienky a aj tak nie sú spokojné. Akoby si chceli niečo vymôcť na náš úkor." Týmito slovami sociologička Zuzana Kusá dostatočne dobre vypovedala o vplyve vlády a predovšetkým silných záujmových skupín na verejnú mienku.

Cisárovi,čo je cisárovo a Bohu,čo je Božie!
Čo ich teda držalo pospolu a prečo sa funkcii odborár navrátil stratený význam? V prvom rade, podľa slov riaditeľa banskobystrickej nemocnice, ktorý výpoveď nepodal, je základný plat 800 až 1 200 euro, plus príplatky. Spolu s odpracovanými nadčasmi odrobí lekár na pohotovostnej službe viac ako 20 dní mesačne. Pre porovnanie, ľudia z manažmentu štátnej poisťovne, bez toho, aby pacientov liečili, dostávajú priemerne 2 266 eur, kým v menších nemocniciach polovicu, 1 150 eur. K tomu dostali pracovníci VšZP v júni prémie celkovo 491-tisíc eur, štátne nemocnice však nedali nič. Poisťovňa Dôvera radšej nechcela informovať o platoch svojho vedenia a zamestnacov. Zrejme z obavy o zdravie pacienta a obozretnému predídeniu závratom a nausei.

Ďalšie ťažkosti, s ktorými sa zdravotnícki pracovníci musia potýkať sú: nedostatok finančných zdrojov verejného zdravotného poistenia, výrazné zaostávanie v oblasti inovácií a vysokošpecializovanej zdravotnej starostlivosti, zlyhávanie implementácie skúseností na univerzitných nemocniciach, a zvyšovanie byrokratickej záťaže poskytovateľa. Tieto príčiny spôsobujú prepracovanosť, frustráciu, odliv najschopnejších medikov z nemocníc do privátnej sféry či zahraničia, starnutie vedenia kliník a neustálu fluktuáciu mladých absolventov.

Problémom je aj redukcia role praktického lekára na vypisovanie receptov, liečbu ľahších akútnych stavov či na očkovania. To na druhej strane vytvára vysoký priemerný počet ambulantných vyšetrení na jedného pacienta, ťažšiu koordináciu starostlivosti o polymorbídneho pacienta, vysoký počet predpísaných liekov a premrhaný čas pacientov v rôznych čakárňach.

Kde sa však všetky peniaze strácajú? Odpoveď by sme mohli hľadať pri polročnom údaji o medziročnom zvýšení zisku slovenských zdravotných poisťovní o 55,5 milióna eur, čo dohromady činí zisk 26,098 mil. eur. Alebo ako hovoria chlapci z Penty: No nekup to!

Miluj peniaze blížneho svojho
Poslanci ako pán Uhliarik sa neobávajú len zníženia ziskov finančných skupín. Vláda má vôbec strach, že sa toto, "na slovenské pomery bezprecedentné hnutie odporu vymkne spod kontroly, a že sa v našej republike nevídaným odhodlaním bojovať za svoje práva, záujmy či vlastnú predstavu o verejnom záujme nakazia aj ďalšie vrstvy obyvateľstva." Čo ak potom budú chcieť bez ohľadu na verejný či súkromný sektor zvýšiť platy učitelia, sestry, technickí pracovníci, robotníci, montážnici...? Je veľmi nebezpečné vidieť, že to možné je, že peniaze sú, no niekomu by to obmedzilo zisky. To by však politici museli niečo vedieť robiť a neuberať sa neoliberálnou skratkou zatratenia. A ani by to nemuselo znamenať prepad slovenskej ekonomiky, pretože nákupná sila nemôže donekonečna nakupovať pôžičkami. Ba ani konkurencieschopnosť Slovenska nemôže končiť pri lacnej pracovnej sile a exporte...

Je naozaj povzbudzujúce počuť niekoho karhať tú "drzosť" lekárov zlepšiť celkovú situáciu (aj prostredníctvom vlastných záujmov) spôsobom: Veď nikto sa tu nemá dobre, tak čo chcú?! Takýto prístup a uvažovanie má blízko k stavu z toho starého vtipu o tom, že po páde socializmu posledný zhasne. Je určite príjemnejšie byť ticho. Nevynárajte sa zo žumpy, veď je tu napokon príjemne...

Záver
Medzitým odborári LOZ pristúpili na podmienky memoranda a sú po dôkladom preštudovaní navrhovaných zmlúv právnikmi ochotní nastúpiť znova do práce. Majú na to právo a po vládnom upravení predchádzajúceho memoranda o garanciu opätovného prijatia do zamestanania, aj dôvod. Minister Pentliarik, pobúrený nedôverou odborárov (dokonca po záruke madam "dámy" premiérky), nazval ich prístup, v súlade s heslom náboženstvo (kajanie sa) je pre chudobných, nemorálnym.

Kresťania, voľte Pentu! ...teda vlastne KDH...

Doktrína šoku

2011-11-30T22:17:00.005+01:00

NAOMI KLEIN

film sa dá stiahnuť tu: Doktrína šoku (vimeo.com) (treba byť prihlásený na vimeo.com, vpravo dole sú informácie o avi súbore a linka na stiahnutie "Download this video" kliknite pravým tlačítkom a uložiť)

Slovenské titulky nájdete tu: titulky.com

Film je založený na prednáškach a knihe Naomi Kleinovej The Shock Doctrine (Doktrína šoku), v ktorých vysvetľuje spôsob, akým sa po svete "darí" zavádzať neoliberálne politicko-ekonomické modely odvodené od Miltona Friedmana a "Chicago boys" (Čikágskych chlapcov). Keďže ľudia ich sami od seba nevítajú, je nutné krajinu rozvrátiť. A v chaose, keď má každý starosť o vlastné prežitie sa začne s "nevyhnutnými reformami" presunu verejného majetku do rúk súkromných. Film ukazuje príklady z Čile, Argentíny, Sovietskeho zväzu a bývalého socialistického bloku, Anglicka, Afganistanu a Iraku. Aby táto metóda fungovala, potrebuje aby sme si jej neboli vedomí. Takže, berte tento film na vedomie!

Nedržte huby ani krok! Vydržte!

2011-11-28T19:25:00.003+01:00

M. GRAMBLIČKOVÁ, J. ZAMKOVSKÝ | priateliazeme.sk

DECEMBER 2011: Stanovisko Priateľov Zeme-CEPA k iniciatíve lekárov za zachovanie systému verejného zdravotníctva - odpor lekárov proti privatizácii zdravotníctva je najsilnejší prejav autentickej občianskej spoločnosti na Slovensku od pádu komunizmu.

Priatelia lekári!

Vládna moc, ktorej čelíte, vás možno prevalcuje. Bežní diváci vášho sporu s mocenskými elitami, idiotizovaní masívnou propagandou, ktorej tempu, úrovni ani rozsahu vy nechcete a ani nemôžete konkurovať, vás možno dočasne zatratia. Oproti bežným sporom občanov s mocou ste do tohto boja vy vsadili aj svoju profesionálnu budúcnosť a ak prehráte, prídete o prácu a časť z vás zrejme aj o domov.

V autobusoch budete počúvať táranie bezmocných a vyšťavených ľudí vracajúcich sa zo šícht v súkromných firmách, ktoré sú ekonomicky silnejšie než celý štát a ktoré držia v šachu jeho ekonomiku práve vďaka subvenciám, o ktorých sa nehovorí ani nepíše a ktoré im táto istá vláda bezostyšne sype, kradnúc až po dno z rozpočtov všade tam, kde sa formujú základy kultúrnosti, vzdelanosti, šťastia a zdravia spoločnosti. Na istý čas sa práve vaši pacienti postavia do prvých línií proti vám, nemajúc ani tušenia o tom, o čo sa bojuje.

To ale nie je nič nové pod slnkom. Mocní to robili vždy, za boľševikov aj teraz. A robia to všade. Väčšinou dočasne úspešne. Ani algoritmus rozkladania a pacifikácie občianskeho odporu sa oproti minulosti príliš nemenil. Poznáte to – tento krát ho učebnicovo uplatnili na vás. Keďže od zmeny režimu narazila moc vo vašom prípade na najsilnejší odpor, chce použiť najsilnejšie páky. Možno vás za chvíľu do špitálov predvedú policajti...

Lenže sú limity, ktoré platia univerzálne. Odolajú akejkoľvek arogancii, hlúposti, sile a bohatstvu. Mocní – ak sú dostatočne hlúpi a hryzú tupo ďalej – si na nich vždy vyrazia zuby. Myslíme si, že práve teraz môžeme vďaka vám tento scenár sledovať v priamom prenose. Chceme vám dať nahlas vedieť, že ho sledujeme pozorne, že vám držíme palce a že si váš boj hlboko vážime. V morálnej žumpe, ktorú vám kope dožívajúci mocenský aparát, poctivejší historici nepochybne raz identifikujú zvyšky tých, ktorí tento cirkus platili alebo prevádzkovali.

Ešte tri veci chceme, aby ste vedeli. Po prvé, tento list nepíšeme vláde, naivní nie sme. Iba jej ho posielame na vedomie, bez akýchkoľvek očakávaní.

Po druhé, váš boj – ak sa spor prenesie aj do obdobia po predčasných voľbách – budeme sledovať ďalej. Veríme, že vaše požiadavky sú úplne nezávislé od straníckych farieb ministrov a ich finančných sponzorov a že váš nekompromisný postoj sa v ničom nezmení po zmene vlády.

Po tretie, aj keď je smutné, že vás „rozvinutá občianska spoločnosť na Slovensku“ (o ktorej už u nás armády analytikov napísali stovky kníh, brožúr a najrôznejších správ pre donorov) otvorene a jednoznačne nepodporila, je dobré, že sa postupne kryštalizuje aj tento spoločenský segment. Vaše principiálne a koordinované vystúpenie na ochranu verejného záujmu v zdravotníctve proti predátorským privatizérom a za vytvorenie dôstojných pracovných podmienok lekárov urobilo práve zo stavu lekárov pevný oporný bod autentickej občianskej spoločnosti na Slovensku. Dávate výborný príklad sestrám, učiteľom a vedcom. To nie je málo!

V Banskej Bystrici, 28. novembra 2011

Za Priateľov Zeme-CEPA:

Magdaléna Grambličková, výkonná riaditeľka
Juraj Zamkovský, programový riaditeľ

zdroj: priateliazeme.sk

Nepolapiteľný Žižek v Prahe

2011-11-26T19:38:00.005+01:00

Film o kubánskom revolučnom filmárovi Santiago Álvarezovi

2011-11-20T12:31:00.001+01:00

TRAVIS WILKERSON

Travis Wilkerson - “Accerlerated Under-Development” (Zrýchlený podvývoj)

Film kanadského dokumentaristu Travisa Wilkersona o radikálnom kubánskom režisérovi Santiago Álvarezovi, avantgardnom filmárovi v službách revolúcie a vášnivom organizátorovi filmovej propagandy, ktorý v 60-tych rokoch minulého storočia vytvoril experimentálnu, osobnú a poetickú formu spravodajského pamfletu.

Prečo Occupy Wall Street neustane v boji

2011-11-19T16:56:00.005+01:00

KALLE LASN, MICAH WHITE | Washington Post
Tento druh vojenského duševného postoja a násilnej reakcie na nenásilných protestujúcich nedáva zmysel. Nefungovalo to na Strednom Východe, a rovnako to nebude fungovať ani v Amerike. To je výsledok... nemôžete zaútočiť na vlastnú mládež a mať s tým úspech.

Occupy sa zrodilo, pretože ľudia cítili, že naša krajina a naša ekonomika ide strmo zlým smerom; že Amerika sa zmenila na druh korporátneho, oligarchického štátu, na "korpokraciu"; a, áno, to, čo je potrebné, je zmena režimu - tahrirská chvíľa pravdy v Amerike.

Vzácne kúzlo Occupy Wall Street k tomu po niekoľko týždňov smerovalo. Neustupovali sme, tvrdošíjne sme sa pridržiavali gandhiovských, nenásilných ciest a oslepovali cynický svet optimizmom, našim kamarátstvom a našim odhodlaním vypracovať si cestu vpred. bol to vášnivý, sľubný, demokratický vzostup. každý, kto vkročil do Zuccotti parku bol okamžite uchvátený idealizmom mladých. Pozorovatelia nášho procesu priamej demokracie boli vtiahnutí a stali sa politicky angažovanými participantmi našich verejných zhromaždení. Len so záväzkom k na súhlase založenej transparentnosti, mihajúcimi sa prstami značiacimi súhlas, "skúškami mikrofónov", ktoré umocňovali naše hlasy, étosom vzájomného rešpektu a nádeje pre budúcnosť, zapálil Occupy moment globálnej demokracie.

Do polovičky októbra sa udiali okupácie v 1000 mestách po celom svete. Stovky tisícok z nás, prevažne mladých ľudí, sa odrazu rozkmitali životom, politicky sa angažovali a žili bez zabitého času spôsobom, aký svet nevidel od roku 1968. To bol rok kedy povstanie Latinskej štvrti Paríža náhle explodovalo v mestách a areáloch škôl po celom svete. Rýchlosť hnutia šíriaceho sa ako vírus podivne pripomínala verejné zhromaždenia odrážajúce sa po svete zo Zuccottiho parku. No zatiaľ čo sme v 1968 stratili vlákno a hnutie zvädlo, by práve tentokrát mohli byť tieto horizontálne, otvorené spôsoby rovného s rovným internetovo inteligentnej generácie, žijúcej v omnoho nebezpečnejšej dobe viacnásobných, synergických kríz, schopné uspieť.

Prečo Bloomberg neprišiel k nám, aby sa s nami porozprával? Alebo generálny riaditeľ Goldman Sachs, Lloyd Blankfein? Prečo prezident Obama neocenil protestujúcich - prevažne ľudí, ktorí ho volili - a nepridal sa k nim v ich vytvorených radniciach? Aké obrovské gesto by to bolo. Ako to, že sú naši politickí lídri tak izolovaní, naša diskusia tak strnulá? Prečo sa americká mocenská elita nezapája spolu s mladými našej zeme?

Namiesto toho stáli stranou, ignorovali nás a priali si nás odohnať. Chceli sme tahrirskú chvíľu, Americkú jar, novú víziu budúcnosti, a oni na nás zaútočili v Zuccottiho parku uprostred noci.

Bloombergov nájazd bol zrealizovaný s vojenskou presnosťou. Prekvapivý útok začal o 1:00 ráno s mediálnym výpadkom. Táborisko bolo obklopené políciou proti nepokojom, preverení mainstreamoví novinári, ktorí sa pokúsili preniknúť dovnútra, boli vytlačení alebo zatknutí, a vzdušný priestor bol pre spravodajské helikoptéry uzatvorený. Neskôr nasledovala škvrna slzného plynu; buldozér; konfiškácia alebo deštrukcia všetkého v parku, vrátane 5000 kníh; nad 150 zatknutí; a nasadenie akustického zariadenia s vysokým dosluchom, neslávneho "zvukového dela", najlepšie
známeho pre svoje vojenské použitie v Iraku.

Keď v Tunisku povstala mládež, aby požadovala zmenu, Ben Ali sa im vysmial. Keď okupovali Tahrirské námestie, utiekal sa Mubarak k paternalizmu a záplave násilia. V Sýrii strieľali Assadove jednotky denne do davu. Tento druh vojenského duševného
postoja a násilnej reakcie na nenásilných protestujúcich nedáva zmysel. Nefungovalo to na Strednom Východe, a rovnako to nebude fungovať ani v Amerike. To je výsledok...
nemôžete zaútočiť na vlastnú mládež a mať s tým úspech.

Bloombergov prepad údernými oddielmi vystužil naše odhodlanie a uviedol novú fázu nášho hnutia. Ľudové zhromaždenia budú pokračovať s alebo bez zimnými táboriskami. Novým bude len výrazná eskalácia prekvapivých, hravých, precíznych narušení - flash moby v špičke, okupácie bánk, "okupácie námestí" a protivné divadlá. A uvidíme i vyvstávať jasne artikulované požiadavky, medzi nimi "Robin Hoodovu daň" na všetky finančné transakcie a menové obchody; zákaz vysokofrekvenčného "bleskového" obchodovania; znovuzavedenie Glass-Steagallovho zákona na opätovné oddelenie bankovníctva od komerčného bankovníctva; ústavný dodatok na odvolanie korporátnej osobnosti a zrušenie Citizens United; smerovanie k trhovému nastavaniu "skutočných nákladov", v ktorom cena každého produktu bude odrážať ekologické náklady na jeho produkciu a použitie; a s trochou šťastia, možno i zrodenie novej, ľavicovo-pravicovej hybridnej politickej strany, ktorá posunie Ameriku za výber minulosti medzi Colou a Pepsi.

V tejto vnútornej, šikovnej, bojovne nenásilnej fáze nášho pochodu k skutočnej demokracii sa budeme "vznášať ako motýľ a pichať ako včela". Budeme sa znova zoskupovať, hojiť si rany, diskutovať a zosieťovávať celú zimu. Vytvoríme impulz pre mnohotvárny protiútok keď budú ďalšiu jar kvitnúť krokusy.

[ Zdroj: http://www.washingtonpost.com/opinions/why-occupy-wall-street-will-keep-up-the-fight/2011/11/17/gIQAn5RJZN_story_1.html ]

Touha vidět oběšence

2011-11-19T13:37:00.009+01:00

ONDŘEJ SLAČÁLEK | Deník Referendum

V posledním čísle týdeníku Respekt vyšel velký profilový článek o Gustávu Husákovi s dvojsmyslným titulkem Prezident, který měl viset. Vypovídá to mnohé o prestižním českém týdeníku i o schopnosti jeho redaktorů chápat minulost.

Na obálce posledního čísla Respektu čteme na adresu Gustáva Husáka palcový titulek: Prezident, který měl viset. Co o sobě říká tímto sloganem týdeník, který se ve svém redakčním rukopisu snaží spojovat přímočarost s nadsázkou?

Působí to, jako kdyby se Respekt rozhodl konkurovat Reflexu. Nemůže či nechce si ovšem dovolit stejnou míru sprostoty vůči živým, a proto obrací o to větší agresi vůči mrtvým. Skandalizující, černobílé vidění se rozhodl obrátit k minulosti, emotivně mobilizovat nás nemají, jako v případě Reflexu, „muslimská hrozba“ či feministické, ekologické a jiné levičácké nebezpečí. Emočně angažovat a řešit otázky života a smrti máme u příležitosti výročí.

Odepřeli nám krev
Samozřejmě, slova o věšení lze brát jako nadsázku či dvojsmysl (Husák „měl viset“ i v tom smyslu, že se stal obětí politického procesu v padesátých letech). Jenže komentář Marka Švehly, končící výrokem, že si Husák „nezasloužil tu klidnou smrt v ústraní, jaká ho potkala v listopadu 1991“ dovysvětluje titulek až příliš jasně. Ani komentář, ani životopisný profil Petra Třešňáka nedávají prostor pro jiné vysvětlení, než je to, které se nabízí: Husák si podle nich zasloužil popravu. Respekt tím začal připomínat týdeník Republika neblahé paměti. I tam se ostatně nejmrazivější výroky kamuflovaly jako nadsázka či dvojsmysl – vzpomeňme na humoristickou rubriku poslance Krejsy. Něco se řeklo, zároveň jako by neřeklo, ale už to bylo venku…

Jakkoli to autoři nikde nerozvádějí, jejich heslo je možná dosud nejjasnějším a nejmrazivějším překladem hesel vyrovnání s minulostí či nedokončené revoluce do konkrétního jazyka. Žádné zdržovačky s pravdou a láskou, tady se to říká natvrdo: chtěli jsme vidět krev – anebo aspoň předsmrtné křeče, tělo zmítající se v oprátce. Naší frustraci bylo upřeno kompenzační násilí. Nebylo nám dovoleno zabít nenáviděného otce, jehož patriarchální figura s tvrdými rysy na nás shlížela z každé školní třídy, z každého úřadu. Nechali jsme jej zemřít přirozenou smrtí, naše strázně s jeho autoritou nebyly vykoupeny jeho utrpením. I proto budeme nejspíše navždy agresivními neurotiky, odepřenou popravu budeme kompenzovat agresí ke všemu, co bychom mohli vnímat jako nepřátelské.

Vláda našinců
Patrně nejčastější figurou antikomunistů je symetrizace nacismu a komunismu. Ta pro ně má lokalizační funkci – přiřazuje komunismus na správné dějinné místo, bok po boku odsouzené a nepřijatelné ideologie nacistů. V komentáři Marka Švehly má tato symetrizace nezastupitelné místo – a zároveň až groteskní rozměry. Normalizační Husák je pro autora článku „vůdcem kolaborantského režimu, jakýmsi druhým protektorem vyslaným tentokrát nikoli z Berlína, ale z Moskvy“.

Moskva nebo Berlín, nacistický protektorát nebo normalizace, statisíce mrtvých a režim teroru či režim mnohem omezenějšího útlaku, který zavraždil několik jednotlivců – vše je jedno, vše se slije v obrazu neomezeného Zla. Zatímco některé zločiny stalinismu či maoismu srovnání s nacistickými zločiny snesou (což nijak neospravedlňuje paušální srovnávání nacismu a „komunismu“), srovnání nacistického protektorátu a husákovské normalizace je ve svém důsledku tak neuvěřitelnou bagatelizací prvního z nich, že nad tím zůstává až rozum stát. Zapomněl snad autor na genocidu českých Židů a Romů, na masakr Lidic a hromadné popravy odpůrců?

Stálo by jen za poznámku na okraj, že autor článku nepochopil význam slova protektor, jímž šermuje. Protektory za druhé světové války byli říšští Němci, vyslaní k dohledu nad „vůdci kolaborantského režimu“, nikoli tito „vůdci“. Možná jde jen o drobné historické opomenutí, které by znamenalo pouze to, že redaktoři Respektu nevědí, co mluví (což je mezi českými novináři situace natolik běžné, že nedává smysl se nad ní pozastavovat). Možná ale, že toto opomenutí bylo symptomatické – Husák je v textech vnímán jako „cizí“ i v tom smyslu, že se připomíná jeho snaha připojit za druhé světové války Slovensko k SSSR a normalizační režim se absurdně vydává za „realizaci“ tohoto jeho snu“.

Tímto odkazem k „cizosti“ Husáka text navazuje na autory nediskutovanou, ale velmi podstatnou součást české „paměti Husáka“: Husák jako první (a poslední) Slovák, který se stal československým prezidentem, Husák jako „cizák“, který vládl „našincům“, Husák podezřelý z jakési „dvojí loajality“, pojmenované posléze lakonicky slovem „penězovod“. Husák je v tomto smyslu objektem české xenofobie, neschopnosti skutečně sdílet stát s někým jiným (aktuálně s Romy). V tomto smyslu by možná bylo zajímavé prozkoumat podobnosti a rozdíly mezi vnímáním Husáka a vnímáním Františka Josefa I. Zdá se, že zde přístup k normalizačnímu prezidentovi nasedal na dopředu známé stereotypy.

Velikost politika
Husák nezůstal cizí pro všechny; například Jan Stern věnoval jeho památce jednu ze svých knih. V jiném svém díle, Mystice Západu, poskytl Stern zajímavý klíč, jak Husákovi rozumět: označil nástup normalizace za „racionální zločin“, za záchranu před horšími pohromami. Nepopsal Stern náhodou tímto pojmem opravdovou politickou práci? „Já národ z téhle katastrofy vysvobodím, i kdyby mi za to měl naplivat do obličeje,“ cituje Respekt Husáka sledujícího vpád sovětských tanků. Nejsou toto slova hodná velkého politika, slova, která manifestují etiku zodpovědnosti?

Místem pro tázání by byl právě terén vytvořený otázkou „záchrany před katastrofou“: Skutečně nemohla normalizace vypadat ještě mnohem hůře? Skutečně bylo tak nemyslitelné, zejména z dobové perspektivy, mnohem horší podání politických procesů, než k jakému za Husáka došlo? A naopak – mohl skutečně Husák pod dozorem z Moskvy a tlakem domácích konzervativců zachránit více? Respekt si ovšem otázky neklade – normalizace byla prostě čiré zlo. Namísto přemýšlení o konkrétní povaze režimu a možnostech jeho aktéra Petr Třešňák ve svém článku moralizuje a psychologizuje – a to ještě velmi zvláštním způsobem. Hlavní, opakovanou výtkou vůči Husákovi se stane tvrzení, že nepomohl svým přátelům a bývalým spojencům. Jako kdyby pomáhat z titulu funkce přátelům či lidem, kteří se o mně zasloužili, představovalo normu. Ptejme se po povaze té normy – není náhodou přesně toto morální zdroj tolik kritizovaného klientelismu a korupce?

Autorův přístup při sledování této normy je navíc lehce bizarní: „Pro celý Husákův život je charakteristická lhostejnost k těm, kdo mu předtím pomohli… Byl to farář, kdo Husákova otce kdysi přesvědčil, ať dá nadaného syna na studia, Husákem řízená Státní bezpečnost ale už v roce 1945 bez milosti pronásleduje a zatýká kněze.“ Všimněme si, článek neargumentuje, že represálie kněží v dané době byly neoprávněné či tvrdé. Argumentuje, že Husák měl cítit vděk vůči kněžím, neboť mu jeden kdysi pomohl – a že právě to mělo ovlivnit jeho rozhodování v době, kdy se Slovensko očišťovalo od dědictví režimu, který nikoli náhodou vstoupil do dějin po přezdívkou „farská republika“. Neměl stíhat opory klerofašistického státu (a být kritizován, pokud toho zneužil k represím vůči nevinným kněžím), měl si vzpomenout, kdo mu kdysi pomohl. Já na bráchu…

Husák je líčen jako chladný, neosobní – ale nemají právě takoví být představitelé neosobních institucí? Ty zde přece nejsou od pomáhání kamarádům. Možná i proto, že tuto jánabráchistickou představu svým životem Husák tak důsledně neguje, cítí naši dnešní novináři takovou potřebu na něj dvacet let po jeho smrti naplivat a demonstrovat u příležitostí jeho výročí svou potlačenou agresivitu. Snad by měli být s takovým odstupem i oni schopni něčeho víc.

*

Týdeník Respekt se často a rád staví do role bojovníka se zdejší agresivitou ve veřejném prostoru, s xenofobií a kulturou klientelismu. Patří k médiím, která vnímají jejich projevy jako důsledek defektů stále (nejspíš navždy) mladé a nezralé demokracie, jako dědictví zlé minulosti. Možná by se jeho redaktoři měli propříště zamyslet nad tím, zda větší vliv než minulost nemá na reprodukci těchto tří fenoménů způsob, jakým o minulosti média typu Respekt píší.

[ Zdroj: http://www.denikreferendum.cz/clanek/11890-touha-videt-obesence ]

Čo robí štát pre nás? (Úvaha)

2011-11-10T18:10:00.013+01:00

Štát, nespravodlivosť a nerovnosť

Dnes poobede za mnou prišla babka s dedkom. Zdola mi zazvonili cez domofón a ja som šiel otvoriť. (Napadá mi zaujímavá paralela so svätým Petrom pri nebeskej bráne.) Pred tým, ako som im otvoril, som sa chcel uistiť, či sú to oni, no keďže cez domofón nepočuť kto-čo hovorí, musel som sa ísť o tom presvedčiť na balkón. Obul som si papuče, vyšiel na balkón a vyzrel na priedomie. Nikoho som dole nevidel, no po mojej otázke, kto tam je, vykukla od vchodu hlava malého Róma. S rasistickým predsudkom som sa ho trochu drzo opýtal: „Čo by si rád?“

„Dobrý deň, tu je jeden ujo...“ povedal rýchlo. Vtom vyšiel môj dedko a hneď bolo všetko jasné. „Hneď idem otvoriť,“ zvolal som s potešením.

Keď vyšli hore a zvítali sme sa, opýtal som sa ich, čo to bolo za chlapca. „Ale, nejakí cigáni tu boli, neviem, čo chceli... Len dedko nevedel prečítať menovky na zvončekoch a ten malý mu povedal, že počkajte, ujo, on –nejaký starší, čo tam bol s ním- vie čítať,“ vysvetlila mi moja babka. Zasmiali sme sa na tom. Bol som rád, že ku mne napokon trafili, pretože sa sem vôbec zle naviguje.

Pozhovárali sme sa, poukazoval som im byt a napokon sa ma opýtali koľko platíme. Povedal som, že okolo 300 euro. Babka povedala, že ona má takmer rovnako veľký dôchodok. Je to zvláštne keď to porovnáme, napadlo mi. Niekto platí za bývanie toľko, čo má druhému stačiť na všetky výdaje dohromady. A také biedne to je u ľudí, ktorí, ako moja babka, robili viac ako 30 rokov tú ťažšiu prácu.

Tu sa totiž nedá tradične odvolať na lenivosť dotyčného, zlé hospodárenie, alebo osobné zlyhanie. Mnoho dôchodcov z tejto kategórie sú ľudia, ktorí robili poctivo, dostatočne a ešte aj na odpočinku po celoživotnej práci musia pracovať, aby si vypomohli. Podobne sú na tom však i mnohí, ktorí takto robia dnes: pracujú poctivo, a zarábajú 300-400 euro, zatiaľ čo iní pohodlne zarábajú 10- a viacnásobne viac ako oni, a popritom tvrdia, že si to zaslúžia? Znamená to, že tí druhí si to snáď nezaslúžia, alebo robia menej ako oni?

Čo robí štát pre týchto slabo ohodnotených ľudí? Nevedia to politici zmeniť? Vedia, pretože prerozdeľovať bohatstvo je predovšetkým v kompetencii štátu. Problém je ale v tom, že mnoho z politikov, ba i ľudí, si myslí, že ľudia majú to, čo si zaslúžia. (Ak opomenieme extrémnych exotov, ktorí tvrdia, že v trhovej spoločnosti hrá veľkú rolu šťastie a náhoda, no nič s tým nemáme robiť.) Možno by sme mali tento predpoklad otočiť, pretože sa zdá, že je to naopak: zaslúžime si to, čo máme; t.j., máme, čo máme (bez ohľadu na naše pričinenie) a nijako sa to nemôže zlepšiť, u tých šťastnejších zhoršiť. A tak to má ostať. Prečo si myslím, že to je takto naopak?

Predstavte si seba samého alebo seba samú v roli politika či političky. Do politiky ste sa dostali cez spolužiaka zo školy alebo cez známeho a ste ochotní prispôsobovať sa rôznym nutným podmienkam. Ľudí oslovíte jednoduchými rečami o parazitoch, flákačoch, a neefektívnom štáte, ale i slušných ľuďoch, kresťanských hodnotách, Slovákoch, odkaze novembra, či podobnými evergreenmi, ktoré lahodia uchu voliča. Keď vám potom do kanclu príde akýsi prívetivý chlapík, ktorý vám len za váš čas nechá na stole elegantné hodinky, poviete si, že aj tak tú zákazku musí niekto mať, a že lobbing je legitímnou súčasťou trhovej konkurencie. Inokedy, keď vám zas stranícki kolegovia povedia, ktorého uchádzača treba v danom tendri uprednostniť, poviete si pre seba, že to predsa bolo potrebné predať, pretože štát je, pochopiteľne, zlý vlastník. Keď hneď nato nový vlastník prepustí stovky ľudí a komponenty fabriky rozpredá, poviete si, že sa takto určite obmedzilo (a nepodporilo) ničnerobenie.

Otázky sú tu teda dve, ale súvisia spolu: Kde sa majú zamestnať ľudia, ktorých práca sa stratila v obrovskej diere, ktorá ostala na mieste podniku, a ktorí potrebujú peniaze na normálne fungovanie? Prečo skončili takto oni a nie tí, ktorí toto rozhodnutie spravili, pre ktorých to bolo zároveň najľahšie riešenie (naviac bez kompenzácie pre vyhodených), a ktorí sú za to ešte odmenení? Nuž čo, taký je svet a nikdy iný nebol, povedia si mnohí, ktorí ešte prácu majú a nejako sa v tom držia.

Čo ale vo chvíli, keď sa ideály vo všeobecnosti stratia? Odrazu je tu stále viac ľudí, ktorí vidia do karát nielen poslancom, ale i riaditeľom, bankám, či manažérom, prekukujú manipuláciu a začínajú uvažovať, či sú tie reči (predpoklady) o tom, že každý má to, čo si zaslúži, skutočné alebo pravdivé.

To, čo bolo najprv karhaním a odsuzovaním Rómov, že si za všetko môžu sami, a pokračovalo bezdomovcami a chudobnými, zastalo na dôchodcoch a láme sa na tisíckach ľudí, ktorí akosi do týchto zamietaných skupín nepatria. Nemajú sa tak, ako by si predstavovali a bojujú nielen o svoju spoločenskú dôstojnosť, ale i obyčajné, prázdne živobytie pre seba či blízkych.

Všetci starší ľudia si totiž v neproduktívnom veku naozaj plným právom zaslúžia plnohodnotný štandard žitia a nielen odrobinky a stravu na prežívanie. Spolu s hromadami nových a nových nezamestnaných, či nedostatočne zamestnaných, sú signálom, že tu niečo nie je v poriadku, že to zrejme nie sú oni, kto niečo zanedbal, ale (je stále jasnejšie) že to bolo práve prerozdeľovanie spoločenského bohatstva.

Pri Rómoch to ešte bolo ťažké vidieť, pretože všeobecný odmietavý postoj k nim je dlhodobo sterotypizovaný, no popri zhoršovaní sa situácie ďalších vrstiev či iných skupín spoločnosti, sa pri osobných stretnutiach s nimi dá rozoznať či lepšie pochopiť ich stav, ich realita. Podobne som to zažil sám pri tomto malom rómskom chlapcovi, ktorý nebol hlúpy, nepríjemný, ani drzý, ale len prirodzene detsky radostný, zvedavý a ochotný pomôcť.

Čo teda robí štát pre nás - široké vrstvy? Čo robí proti zhoršovaniu našej situácie a čo naopak nerobí pre jej zlepšenie?

Zopakovať Lenina: ,,Medzi nami: Ak ma zabijú…"

2011-11-10T12:09:00.010+01:00

SLAVOJ ŽIŽEK | lacan.com
Revolučný zlom v katastrofálnej situácii

V čom potom spočíva Leninova veľkosť? Spomeňte si na ten šok kedy si, na jeseň 1914, sociálno-demokratické strany osvojili „líniu patriotizmu“ – Lenin si dokonca myslel, že to vydanie Vorwarts, denníka nemeckej Sociálnej demokracie, ktorý informoval o tom, ako sociálni demokrati v Reichstagu hlasovali za vojenské príspevky, bol podvrhom ruskej tajnej polície určeným na zmätenie ruských pracujúcich. V tejto dobe vojenského konfliktu, ktorý napoly rozdelil Európsky kontinent, aké ťažké bolo odmietnuť predstavu, že si v tomto konflikte treba zvoliť stranu, a bojovať proti „patriotickému zápalu“ vo vlastnej krajine! Koľko veľkých mysliteľov (vrátane Freuda) podľahlo nacionalistickému zvodu, i keď len na niekoľko týždňov! Tento šok 1914 roku bol –v Badiouových pojmoch- pohromou, katastrofou, v ktorej zmizol celý svet: nielen idylická buržoázna viera v pokrok, ale TIEŽ socialistické hnutie, ktoré ju sprevádzalo. Lenin sám (ten Lenin spisu Čo robiť?) stratil zem pod nohami – tu, v jeho reakcii, nie je žiadne zadosťučinenie, žiadne „vravel som to!“ TOTO je moment beznádeje [Verzweiflung], táto katastrofa otvorila priestor pre leninistickú udalosť, pre zlom evolučného historicizmu Druhej internacionály – a len Lenin bol na úrovni tohto otvorenia, ten, ktorý vyjadril Pravdu TEJTO katastrofy [30]. V tomto momente beznádeje sa zrodil Lenin, ktorý bol cez čítanie Hegla schopný rozpoznať unikátnu príležitosť pre revolúciu. Jeho Štát a revolúcia je striktne korelatívna s touto trieštiacou skúsenosťou – Leninovo plné subjektívne zapojenie v tom, je zrejmé z jeho známeho listu Kamenevovi z júla 1917:

„Medzi nami: Ak ma zabijú, prosím vás, aby ste vydali môj zošit „Marxizmus a štát“ (lepený v Štokholme). Je zabalený v modrom obale. Je to zbierka citátov z Marxa a Engelsa, takisto od Kautského proti Pannekoekovi. Je tu zbierka zbierka postrehov a poznámok, vyjadrení. Myslím, že by to po týždni práce mohlo byť vydané. Považujem to za dôležité, pretože nielen Plechanov, ale ani Kautsky to nepochopili správne. Podmienky: všetko toto je medzi nami“ [31]

Existenciálne zapojenie je tu najvyššie, a jadro leninistickej „utópie“ vyvstáva z popola katastrofy 1914, jeho vyrovnaním sa s ortodoxiou Druhej internacionály: radikálny imperatív rozbiť buržoázny štát, čo znamená štát AKO TAKÝ, a vymyslieť novú komunálnu sociálnu formu bez trvalej armády, polície alebo byrokracie, v ktorej by sa všetci mohli podieľať na riadení spoločenských vecí. Toto nebol pre Lenina teoretický projekt nejakej vzdialenej budúcnosti – v októbri 1917, Lenin tvrdil, že „môžeme okamžite dať do pohybu štátny aparát pozostávajúci z desiatich, ak nie dvadsiatich miliónov ľudí.“ [32] Tento momentálny popud je skutočnou utópiou. Nie je možné preceniť explozívny potenciál štátu a revolúcie – v tejto knihe, „sa neočakávane obišla slovná zásoba a abeceda západnej tradície politiky.“ [33] Čo nasledovalo potom, je možné nazvať, s vypožičaním Althusserovho textu o Macchivellim, la solitude de Lenine: chvíľa, keď v podstate stál sám, bojujúc proti smeru vo vlastnej strane. Keď, vo svojich „Aprílových tézach“ z 1917, Lenin rozpoznal Augenblick [Okamih], jedinečnú šancu na revolúciu, stretol sa jeho návrh najprv s úžasom či pohŕdaním veľkej časti jeho straníckych kolegov. V boľševickej strane žiaden prominentný líder nepodporoval jeho výzvu na revolúciu, a Pravda spravila nezvyčajný krok dištancovania strany, a redakčného kruhu ako celku, od Leninových „Aprílových téz“ – ďaleko od oportunistického lichotenia a využitia prevládajúcej nálady obyvateľstva, boli Leninove myšlienky značne charakteristické. Bogdanov označil „Aprílové tézy“ za „blúznenie šialenca,“ [34] a Nadežda Krupská sama vyvodila, že „bojím sa, že to vyzerá, ako keby sa Lenin zbláznil.“ [35]

„Lenin“ nie je nostalgický názov pre starú dogmatickú istotu; presne naopak, povedané Kierkegaardovými pojmami, TEN Lenin, ktorého tu chceme rehabilitovať, je Lenin-stávania-sa, Lenin, ktorého fundamentálnou skúsenosťou bolo byť hodený do katastrofickej novej konštalácie, v ktorej sa nové koordináty ukázali márnymi, a ktorý bol preto nútený ZNOVA VYNÁJSŤ marxizmus – spomeňte si na jeho trpkú poznámku k nejakému novému problému: „O tomto Marx a Engels neopovedali ani slovo.“ Úmyslom nie je návrat k Leninovi, ale ZOPAKOVAŤ ho v Kierkegaardovskom zmysle: obnoviť rovnaký impulz v dnešnej konštalácii. Návrat k Leninovi nesmeruje ani k nostalgickej rekonštrukcii „starých dobrých revolučných dôb“, ani na oportunisticko-pragmatické prispôsobenie starého programu “novým podmienkam“, ale k zopakovaniu, v súčasných celosvetových podmienkach, leninistické gesto znovuvynájdenia revolučného projektu v podmienkach imperializmu a kolonializmu, presnejšie: po politicko-ideologickom kolapse dlhej éry pokrokárstva v katastrofe 1914 roku. Eric Hobsbawm definoval KONCEPT XX. storočia ako obdobie medzi rokom 1914, koniec dlhej pokojnej expanzie kapitalizmu, a 1990, objavenie sa novej formy globálneho kapitalizmu po kolapse reálne existujúceho socializmu. Čo Lenin spravil po 1914 roku, by sme mali my spraviť po 1990. „Lenin“ značí neúprosnú SLOBODU prerušiť staré, dané (post)ideologické koordináty, paralyzujúci Denkverbot, v ktorom žijeme – jednoducho to znamená, že nám je umožnené myslieť.

Jedným zo zvyčajných obvinení voči Leninovi je, že, necitlivý voči všeobecnému ľudskému rozmeru, vnímal všetky spoločenské udalosti cez objektív triedneho boja, cez „my proti nim“. No nie sú Leninove apely voči zápalu patriotizmu počas Prvej svetovej vojny exemplárnym príkladom praxe toho, čo Alain Badiou [36] nazýva univerzálnou funkcou “ľudskosti“, ktorá nemá akokoľvek nič spoločného s takzvaným “humanizmom“. Tento “humanizmus“ nie je ani pojmovou abstrakciou, ani patetickým imaginárnym potvrdením všeobjímajúceho bratstva, ale univerzálnou funkciou, ktorá sa aktualizuje v jedinečnej ekstatickej skúsenosti, ako pri vojakoch z protivníckych zákopov, ktorí sa začnú priateliť. V legendárnej komickej novele Jaroslava Hašeka Dobrý vojak Švejk, príhodách obyčajného českého vojaka, ktorý podkopáva vládnuci režim jednoduchým doslovným nasledovaním príkazov, sa Švejk ocitne vo frontových zákopoch v Halíči, kde rakúska armáda čelí Rusom. Keď začnú rakúski vojaci strieľať, zúfalý Švejk vbehne do územia nikoho pred ich zákopmi, mávajúc zúfalo rukami a kričiac: „Nestrieľajte! Na druhej strane sú ľudia!“ To je to, k čomu Lenin mieril vo svojej výzve unaveným roľníkom a iným pracujúcim masám v lete 1917, aby prestali bojovať, odmietanej ako súčasť bezohľadnej stratégie získať ľudovú podporu a tak získať moc, i keď by to znamenalo vojenskú porážku vlastnej krajiny (spomeňte si na zvyčajný argument, že keď bolo na jar 1917 Leninovi Nemeckým štátom dovolené prejsť cez Nemecko v uzatvorenom vlaku na jeho ceste zo Švajčiarska do Švédska, Fínska a potom Ruska, pôsobil de facto ako nemecký agent).

Jestvuje dlhá literárna tradícia podvihovania zrážky zoči-voči nepriateľskému vojakovi na TEN autentický vojnový zážitok (pozrite si diela Ernsta Jüngera, ktorý oslavoval takéto zrážky vo svojich pamätiach na zákopové útoky v Prvej svetovej vojne): vojaci častokrát fantazírujú o zabíjaní nepriateľského vojaka v otvorenej konfrontácii, pozerajúc sa mu do očí pred tým, ako ho prepichnú. Jednotlivá [singulárnou] skúsenosť ľudskosti sa objavuje vtedy, keď sa mystika takéhoto stretnutia zoči-voči stane nezmyselnou. Podobný vznešený moment solidarity sa udial v bitke o Stalingrad, kedy, na Silvestrovský večer 31. decembra 1942, ruskí herci a hudobníci navštívili obliehané mesto, aby zabavili vojsko; huslista Mikhail Goldstein šiel do zákopov, aby predviedol koncert jedného muža pre vojakov:

„Melódie, ktoré vytvoril sa dostali cez reproduktory k nemeckým zákopom a streľba náhle prestala. V čudnom tichu stekala hudba z Goldsteinovho namočeného sláku.

Keď dohral, pokľudné ticho zostávalo v ruských vojakoch. Z druhého reproduktora, na nemeckom území, prerušil kúzlo hlas. Lámanou ruštinou žiadal: ´Zahraj nejakého ďalšieho Bacha. Nebudeme strieľať.´

Goldstein zodvihol svoje husle a začal Bachov čulý Tanec [Gavotte].“ [37]

Tento istý zážitok ľudskosti, nezmyselnosti konfliktu, do ktorého sme zapojení, môže nabrať ešte pozemskejšiu podobu, síce prostej výmeny pohľadov, ktorý povie všetko. Počas jednej demonštrácie proti apartheidu v starej Južnej Afrike, kedy jednotka belošských policajtov rozptyľovala a prenasledovala čiernych demonštrantov, bežal jeden policajt za černošskou pani s gumenným obuškom v dlani. Tá pani však nečakane stratila jednu zo svojich topánok; automaticky uposlúchnuc svoje “dobré spôsoby“, policajt topánku zodvihol a dal jej ju; v tej chvíli si vymenili pohľady a obaja si uvedomili stupiditu svojej situácie – po takomto geste slušnosti, t.j. po podaní stratenej topánky a počkaní, kým si ju opäť nasadí, bolo preňho jednoducho NEMOŽNÉ pokračovať za ňou v behu a udrieť ju obuškom; takže, po tom, ako jej slušne prikývol, policajt sa otočil a odišiel preč... Ponaučením tohto príbehu NIE je, že policajt náhle objavil svoju prirodzenú dobrotu, t.j. NEMÁME tu dočinenia s prírpadom prirodzeného dobra víťaziaceho nad rasistickým ideologickým cvikom; naopak, pri všetkých vyhliadkach, bol policajt –podľa jeho psychologického postoja- štandardným rasistom. Čo tu zvíťazilo, je jednoducho jeho “vonkajší“ tréning v slušnosti.

Keď policajt natiahol svoju ruku, aby podal topánku, toto gesto bolo niečím viac ako momentom fyzického kontaktu. Belošskí policajt a černošská pani žili v dvoch odlišných socio-symbolických univerzách bez žiadnej priamej možnej komunikácie: pre každého z nich bola bariéra, ktorá odlišovala tieto dve univerzá na krátku chvíľu prerušená, a bolo to, ako keby ruka z iného, spektrálneho univerza siahla do niekoho bežnej reality. Situácia je podobná scéne v jednom z raných filmov Joan Crawfordovej (Posadnutý z roku 1930), v ktorom hraje chudobné, malé mestské dievča, ktoré, na musí svojej ceste domov, zastaviť pred koľajnicami, keďže vlak prechádza malým mestom pomaly; cez okná vozňov pozoruje bohatý život prebiehajúci vovnútri (kuchár pripravujúci vyberané jedlo, tancujúca dvojica...). Je to akoby sa ocitla v kine, divák konfrontovaný so scénami života, po ktorom túži, scény, ktoré sú blízke, no simultánne akosi nehmotné, spektrálne, hroziace sa v každej chvíli rozplynúť. A potom sa objaví skutočný div – keď vlak na malú chvíľu zastaví, starší, láskavý džentlmen stojí na pozorovacej plošine priamo pred dievčaťom, s rukou držiacou pohár s nápojom načahujúcou sa von, z fantasmatickej reality vlaku do každodennej reality dievčaťa, a dá sa s ňou do priateľského rozhovoru – magická chvíľa, kedy sa sen samotný zdá zasahovať do našej dennej reality... efekt tejto poslednej scény spočíva v spôsobe, akým samotná každodenná realita –scéna vlaku míňajúceho bežné pracujúce dievča- nadobúda magický rozmer dievčaťa stretávajúceho sa so svojím snom. A voči pozadiu tejto scény by sme mali interpretovať tajuplnú udalosť, ktoré sa udialo večer 7. Novembra, 1942, keď vo svojom špeciálnom vlaku valiacom sa cez Durínsko, diskutoval Hitler o hlavným správach dňa s niekoľkými pomocníkmi v jedálenskom vozni; keďže spojenecký letecký útok poškodil koľajnice, vlak veľakrát spomalil svoj prechod:

„Keď bola na prekrásnom porceláne podávaná večera, zastavil vlak znova na bočnej koľaji. O niekoľko stôp ďalej stál na mieste nemocničný vozeň, a zo svojich radových lôžok pozerali do sálajúceho svetla jedálneho vozňa zranení vojaci, kde bol Hitler, pohrúžený do debaty. Náhle vzhliadol k zdeseným tváram dívajúcim sa naňho. Vo veľkej zlosti nariadil stiahnuť závesy, ponoriac svojich zranených bojovníkov späť do temnoty ich pochmúrneho sveta.“ [38]

Div tejto scény je zdvojnásobený: na každej strane, zažívali to, čo videli cez okenný rám ako fantasmatické zjavenie: pre Hitlera to bol hrôzostrašný pohľad na dôsledky jeho vojenského dobrodružstva; pre vojakov to bolo neočakávané stretnutie so samotným Vodcom. Skutočným divom by tu bolo, ak by sa cez okno natiahla ruka – povedzme, Hitler by siahol k zranenému vojakovi. No, pochopiteľne, to bolo práve také stretnutie, taký vpád do jeho reality, ktorého sa Hitler obával, takže, namiesto načiahnutia ruky, v panike nariadil stiahnuť závesy.

[30] This passage is indebted to conversations with Sebastian Budgen (London) and Eustache Kouvelakis.

[31] V.I. Lenin, Collected Works, Moscow: Progress 1965, Volume 42, p. 67.

[32] Quoted from Neil Harding, Leninism, Durham: Duke University Press 1996, p. 309.

[33] Harding, op.cit., p. 152.

[34] Quoted from Harding, op.cit., p. 87.

[35] Ibid.

[36] See Alain Badiou, Conditions, Paris: Editions du Seuil 1992.

[37] William Craig, Enemy At the Gates, Harmondsworth: Penguin Books 2000, p. 307-308.

[38] Craig, op.cit., p. 153.

(Pokračovanie...)

[ Zdroj: http://www.lacan.com/replenin.htm ]

Sú heterosexuáli hodní manželstva?

2011-11-09T14:22:00.007+01:00

MICHAEL PARENTI | ZNet
Tu sú niektoré veci, ktoré manželstvá rovnakých pohlaví rozrušili za celé roky: polygamia, detské nevesty, dohody bez lásky, kupčenie so ženami, vymieňanie žien, znásilňovanie žien, sexuálne otroctvo, zneužívanie detí a opúšťanie, rasistické zákony miešania rás, a astronomické miery rozvodov.

Za posledný rok bola mnohými vyjadrovaná zúrivá opozícia k manželstvám gayov, ktorá tvrdila, že vie, aký má Boh pocit z tejto témy. Prezident Bush zašiel tak ďaleko, že navrhol dodatok k Ústave, ktorý by spravil zo zväzkov rovnakého pohlavia federálny trestný čin. Podľa posledného prieskumu väčšina Američanov verí, že manželstvo by malo ostať zväzkom, ktoré je striktne medzi mužom a ženou. Počúvame, že zväzky rovnakých pohlaví by ohrozili a podkopali posvätný manželský stav, i keď nebol podaný jediný konkrétny príklad toho, ako by k tomu došlo. Manželstvá gayov sú legálne v Belgicku, Holandsku, a Ontáriu, Kanade, a doposiaľ ani neoslabili tradičné manželstvo, ani nerozvrátili občiansku spoločnosť na týchto miestach.

Dajúc manželstvá gayov bokom, čo môžeme povedať o manželstvách heterosexuálov? Pri všetkej nedávnej kontroverznosti sa zdá, že nikto nepostrehol, ako heterosexuáli znehodnotili a zneúctili posvätnosť tejto údajne Bohom danej inštitúcie. Zvážte nasledovné:

Po tisícročia pozostávalo heterosexuálne manželstvo z puta nie medzi mužom a ženou, no medzi mužom a akýmkoľvek počtom žien. Polygamia je pripúšťanou praxou v samotnej svätej Biblii. Kráľ Šalamún mal 700 žien (nespomínajúc 300 konkubín) a ani od Boha či od človeka sa mu nedostalo ani najmiernejšieho napomenutia. Iné úctyhodné osoby v Písme a počas histórie mali veľké sprievody žien. So ženami sa v týchto druhoch preľudnených zväzkov zaobchádzalo o čosi lepšie ako konkubínami, zvyčajne čelili skľučujúcej existencii núteného väzenia.

Dnes je v niektorých častiach sveta polygamia stále praktikovaná tými mužmi, ktorí majú peniaze kúpiť si ďalšie ženy. Kúpiť? Presne. Častokrát nie je manželstvo vzájomným zväzkom, no jednostranným zajatím. Uväznené ženy v tejto veci nemajú čo povedať. V rozličných krajinách po svete si zemepáni, kmeňoví náčelníci, mullahovia, alebo iní prestížni či prosperujúci muži schovávajú toľko žien, koľko sa im len dostane do rúk. Ženy sa častokrát ocitajú vmanévrované v celoživotných zajatiach bez lásky. Sú podrobované neustálej kontrole, sústavnému násiliu a zneužívaniu, dlhodobej izolácii, nútenej negramotnosti, neliečeným chorobám, a iným degradujúcim podmienkam.

Ďalšie heterosexuálne zneužívanie posvätného manželstva je prítomné vtedy, keď sa manželstvo používa na stmelenie politických zväzkov, podoprenie rodinného bohatstva, alebo pokrok v kariére. Od starovekého Ríma po neskoršiu európsku aristokraciu sa so ženami najlepších rodín jedného národa alebo politickej frakcie zaobchádzalo ako s hracími figúrkami, vydávali ich za dobre postavených mužov iného národa alebo frakcie. A to nielen medzi aristokratmi. Počas devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bola v ctihodnej buržoáznej spoločnosti primeranosť perspektívnej manželky častokrát určovaná kapitálom a pôvodom ako nejakou emocionálnou náklonnosťou.

Manželstvo bolo historicky užšie prepojené s majetkom ako láskou, a majetkové zaopatrenie, z ktorého mal mať prospech manžel. Po generácie nemohla vydatá žena v Spojených štátoch a iných západných krajinách dokonca mať ani majetok. Musela nechať prepadnúť všetko svoje rodinné dedičstvo svojmu manželovi, a byť tak redukovaná na prívesok hlavy rodiny. Zriedkakedy mohla vydatá žena pokračovať vo vyššom vzdelaní alebo profesionálnej kariére.

Vopred dohodnuté heterosexuálne sobáše pokračujú dodnes v mnohých čiastiach sveta, len s malým ohľadom na city danej mladej ženy a muža, no s veľkou starosťou o veno, spoločenský status, a finančné zabezpečenie daných rodín. I v našej vlastnej krajine poznáme heterosexuálov, ktorí sa berú pre peniaze alebo spoločenské postavenie alebo nejakého iného dôvodu, ktorý má málo spoločného s osobnou úctou a náklonnosťou. Nedehonestujú takého oportunistické výpočty túto inštitúciu? Predsa len k tomu niet žiadneho povyku, určite nie od prezidenta alebo iných homofóbnych strážcov snúbnej heterosexuality.

Až na Reality TV, sú dnes vopred dohodnuté sobáše v USA relatívne zriedkavé, kde mladé a atraktívne ženy –vybrané televíznymi producentami- otvorene súperia o možnosť vziať si milionára, ktoré nikdy predtým nestretli. Postavia sa pred obrazovku, zvyčajne tucetkrát, kým nejakému majetnému chlapiskovi zaberie mučivé týždne, aby vylúčil všetky až na jednu. Potom sa on a jeho konečný výber zoberú na obrazovke pred miliónmi divákov. Tu sa určite nachádza srdcehrejúce dobrodenie posvätnej inšitúcie.

Medzi zámožnou triedou v stredovekom Ríme mala takmer polovica neviest menej ako štrnásť, mnohé menej než dvanásť, s dovŕšením v svadobnú noc, dokonca i pred prvou menštruáciou. Toto vyzdvihuje ďalšiu dlhodobý nechutný zvyk heterosexuálneho manželstva: neplnoleté nevesty. S detskými nevestami vo veku 11 a 12 (alebo mladšími) sa stále obchoduje v rozličných častiach sveta, so svadobnou nocou, ktorá znamená len čosi viac ako znásilnenie dieťaťa, častokrát nasledované zlým zaobchádzaním ženíchom a jeho rodinou. Ale súčasní obrancovia heterosexuálneho manželstva hovoria málo o tom, ako je ich posvätená inštitúcia užívaná na niektorých miestach ako nástroj sexuálneho zneužívania detí.

Ďalšou ponurou kapitolou v dejinách heterosexuálneho manželstva je spôsob, akým sa užíval na podopretie rasizmu. V istých sedemnástich štátoch USA bolo posvätný manželský zväzok nesvätou rasistickou inšitúciou, so zákonmi zakazujúcimi manželské puto medzi osobami odlišnej rasy. Po generácie sme nemali žiadne heterosexuálne manželstvo, o ktoré by sme si museli robiť starosti, no žili sme s legálnym nariadením sobášov rovnakého pohlavia. Posledné z týchto zákonov o miešaní rás ostalo v knihách do roku 1967.

V dnešných USA sa heterosexuálne manželstvo obzvlášť nezlepšuje alebo nie je dokonca ani bezpečnou inštitúciou pre milióny žien. Zvážte niektoré štatistiky: Približne dva milióny žien je opakovane bitých. Väčšina z týchto obetí je vydatých za svojich útočníkov. Domáce násilie je jedinou najväčšou príčinou poranení a druhou najväčšou príčinou smrti amerických žien. Nezrátané množstvo žien je znásilnených hrubými manželmi. Každý rok viac ako milión žien vyhľadá lekársku starostlivosť pre vážne poranenia zo zlého domáceho zaobchádzania. Každý rok utekajú z domovov desiatky tisícok detí, aby unikli zlému zaobchádzaniu.

Je tu dodatočný problém opustenia. Milióny manželov(-iek) –vrátane mnoho belochov strednej triedy- opúšťa svoje rodiny a nedokáže zabezpečiť živobytie pre svoje vlastné deti. Častokrát sa dokonca ani nepriznávajú alebo neostávajú v kontakte so svojimi potomkami. Ak je heterosexuálne manželstvo tak posvätné, čakali by ste, že bude vytvárať menej hrozné dôsledky.

Hovoriac o dôsledkoch, prichádza na myseľ fenomén rozvodov. Pre istotu, milióny heterosexuálnych párov nájde v manželstve celoživotnú radosť; stále je však najpredvídateľnejším výsledkom heterosexuálneho manželstva rozvod: 51 percent, aby sme boli presní. To je nezvyčajná štatistika, ktorej sa len máločo vyrovná. Ak sme povedali, že je 51 percentná miera vrážd alebo miera samovrážd alebo zanechaných štúdií, 51 percentná miera vozidlových nehôd, 51 percentná miera alkoholizmu alebo smrtí z užívania drog, bol by to obrovský dôvod na poplach. vlastne by spoločnosť bola pri takýchto hodnotách neobývateľná. Zrejme potom manželstvo nie je tak dôležité. Päťdesiatjedna percent všetkých manželstiev sa rozpadne, avšak spoločnosť sa nerozpadla. Ak niečo, tak v hanlivých domácnostiach je rozvod vlastne požehnaním.

Rovnako tak nepreukazujú tradičnejšie manželstvá z konzervatívnejších kruhov akúkoľvek vyššiu mieru radosti alebo prežitia než tie, ktoré sa odchyľujú od zvyčajnej normy. Muž môže byť hlavou domácnosti a hlavným živiteľom, a žena oddanou gazdinou, a celá rodina sa môže spolu modliť – no neostávajú spolu žiadnou väčšou mierou ako sekulárnejšie zväzky. Štúdia z 2001 zistila, že znovuzrodení kresťania sú presne tak náchylní sa rozviesť ako neznovuzrodení dospelí a iní menej birmovaní veriaci, s 90-timi percentami rozvodov dejúcich sa“po prijatí Krista, nie potom“. Takže tí, ktorí tvrdia, že manželstvo je najlepšie podopierané náboženstvom musia ale svoj prípad dokázať.

Samozrejme, fundamentalistickí udržovatelia verejnej morálky oplakávajú vysokú mieru rozvodov, no nerobia to tak, ako pri manželstvách gayov. Ide o to, že ak milióny heterosexuálnych rozvodov každoročne beznádejne nepošpinili inštitúciu manželstva, prečo by tak spravili nejaké tisíce manželstiev rovnakého pohlavia? Ak sa heterosexuáli ako reakčný rádio komentátor a silný užívateľ drog Rush Limbaugh môžu oženiť znovu a znovu bez toho, aby podkopali inštitúciu, čo je tak hrozivé na zväzku gayov? Myslí si Limbaugh, že manželstvo gayov zosmiešňuje všetky jeho tri minulé manželstvá – a jeho hroziace štvrté? Ak niečo, tak šťastní gayovia, ktorí chcú do inštitúcie vstúpiť, môžu pomôcť nahradiť všetkých tých nešťastných heterosexuálov, ktorí sa z neho chcú vymaniť.

Ak manželstvá rovnakého pohlavia porušujú cirkevné učenia, potom by mala cirkev (alebo synagóga alebo mešita) odmietnuť vykonávať sobáše gayov, a väčšina tak robí. Gayov, ktorých som sa videl brať v Mestskej hale San Francisca, vstupovali do občianskych sobášov, bez duchovenstva predsedajúceho ceremóniám. A čo som videl, mi otvorilo srdce. Boli tu ľudia, mnohí v dlhodobých vzťahoch, ktorí zažívali sovju ľudskosť, konečne šťastní, že si môžu vziať toho, ktorého ľúbili, konečne šťastní, že môžu uplatňovať svoje plné občianstvo a byť ponímaní ako osoby, ktoré si sú pred zákonom rovné.

Na zhrnutie, tu sú niektoré veci, ktoré manželstvá rovnakých pohlaví rozrušili za celé roky: polygamia, detské nevesty, dohody bez lásky, kupčenie so ženami, vymieňanie žien, znásilňovanie žien, sexuálne otroctvo, zneužívanie detí a opúšťanie, rasistické zákony miešania rás, a astronomické miery rozvodov. Ak gayi nie sú hodní manželstva, čo sa dá povedať o heterosexuáloch? Ak chce George Bush a jeho homofóbni uctievatelia skutočne chrániť inštitúciu manželstva, môžu začať tým, že sa vážne pozrú na škaredú situáciu v toľkých heterosexuálnych zväzkoch v tejto krajine a po celom svete.

Michael Parenti je medzinárodne známy americký politický vedec, historik a kultúrny kritik, píšuci viac ako 40 rokov. Bol ženatý a rozvedený iba dvakrát.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/are-heterosexuals-worthy-of-marriage-by-michael-parenti ]

Zopakovať Lenina: Leninova voľba

2011-11-08T17:38:00.007+01:00

SLAVOJ ŽIŽEK | lacan.com
Lenin? To nemyslíte vážne!

Prvou reakciou verejnosti na myšlienku reaktualizácie Lenina je, samozrejme, výbuch sarkastického smiechu: Marx je v OK, dokonca na Wall Street, sú ľudia, ktorí ho dnes majú radi –Marx básnik tovarov, ktorý poskytol vynikajúci popis dynamiky kapitalizmu, Marx kultúrnych štúdií, ktorý zobrazil odcudzenie a spredmetnenie našich každodenných životov-, no Lenin, nie, to nemyslíte vážne! Proletárske hnutie, revolučná Strana, a podobné zombieovské koncepty? Nepredstavuje Lenin práve ZLYHANIE premeny marxizmu do praxe, obrovskú katastrofu, ktorá zanechala svoju stopu na celosvetovej politike XX. Storočia, experiment reálneho socializmu, ktorý kulminoval v ekonomicky neefektívnej diktatúre? Takto, v súčasnej akademickej politike, sprevádzajú myšlienku vysporiadať sa s Leninom dve výhrady: áno, prečo nie, žijeme v liberálnej demokracii, je tu sloboda myslenia... avšak, mali by sme poňať Lenina „objektívne kritickým a vedeckým spôsobom,“ nie postojom nostalgického modlárstva, a, ďalej, z perspektívy pevne zakotvenej v demokratickom politickom poriadku, v horizonte ľudských práv – v tom spočíva strastiplná lekcia, v ktorej sme sa poučili zo skúsenosti totalitarizmov XX-teho storočia.

Čo k tomu povieme? Opäť, problém spočíva v implicitných výhradách, ktoré je možné ľahko rozoznať „konkrétnou analýzou konkrétnej situácie,“ ako by to povedal sám Lenin. „Vernosť demokratickému konsenzu“ znamená prijatie súčasného liberálno-parlamentného konsenzu, ktorý vopred zabraňuje každému vážnemu pýtaniu sa aký má tento liberálno-demokratický poriadok podiel na vine vo fenoménoch, ktoré oficiálne popiera, a, samozrejme, každému vážnemu pokusu predstaviť si spoločnosť, ktorej socio-politický poriadok by bol iný. Skrátka, znamená to: hovorte a píšte čokoľvek chcete – za podmienky, že to, robíte nebude efektívne spochybňovať alebo narúšať prevládajúci politický konsenzus. Takže všetko je dovolené, dokonca vyžadované, ako kritická téma: vyhliadky globálnej ekologickej katastrofy, porušovanie ľudských práv, sexizmus, homofóbia, antifeminizmus, narastajúce násilie nielen vo vzdialených krajinách, no tiež v našich megalopolisoch, medzera medzi Prvým a Tretím svetom, medzi bohatými a chudobnými, zhubný dopad digitalizácie na naše každodenné životy... nič nie je dnes ľahšie, ako dostať medzinárodnú, štátnu alebo korporátnu dotáciu na multidisciplinárny výskum na to, ako bojovať s novými formami etnického, náboženského alebo sexistického násilia. Problémom je, že všetko toto sa deje na pozadí fundamentálneho Denkverbotu, zákazu myslieť. Dnešná liberálno-demokratická hegemónia je udržiavaná druhom nepísaného Denkverbotu, podobného neslávne známemu Berufsverbotu v Nemecku koncom 60-tych rokov – vo chvíli, keď niekto preukáže drobný náznak angažovanosti v politickom projekte, ktorých cieľom je vážne namietať proti jestvujúcemu poriadku, okamžitou odpoveďou je: „Akokoľvek je to benevolentné, nevyhnutne to skončí v novom Gulagu!“ Ideologická funkcia neustáleho odkazovania k holokaustu, gulagu a nedávnym katastrofám Tretieho sveta je teda slúžiť ako opora Denkverbotu neustálym pripomínaním nám, ako môžu byť veci omnoho horšie: „Len sa pozri vôkol seba a uvidíš, čo sa stane, ak budeme nasledovať tvoje radikálne myšlienky!“ A to je presne to, čo znamená požiadavka po „vedeckej objektivite“: vo chvíli, keď niekto vážne spochybňuje jestvujúci liberálny konsenzus, je obvinený z opustenia vedeckej objektivity pre zastaralé ideologické postoje. To je bod, ktorý nemožno a nemal by sa priznať: dnes, znamená skutočná sloboda myslenia slobodu pochybovať o prevládajúcom liberálno-demokratickom, „post-ideologickom“ konsenze – alebo to neznamená nič.

Habermas opísal súčasnú dobu ako neue Undurchsichtlichkeit – novú neprehľadnosť [1]. Viac než predtým je naša denná skúsenosť mätúcejšia: modernizácia vytvára nové tmárstva, obmedzovanie slobody je nám predstavované ako príchod nových slobôd. Za týchto okolností treba byť obzvlášť opatrný nepopliesť si vládnucu ideológiu s ideológiou, ktorá sa ZDÁ byť dominantnou. Viac než predtým by sme mali mať na pamäti pripomienku Waltera Benjamina, že nestačí pýtať, ako sa nejaká teória (alebo umenie) deklaruje vo vzťahu k sociálnym konfliktom – treba sa tiež pýtať ako efektívne funguje V týchto bojoch. V sexe, nie je efektívnym hegemonickým postojolm patriarchálna represia, ale voľná promiskuita; v umení, sú provokácie v štýle notorických „Senzácia“ výstav normou, príklad umenia plne integrovaného do establishmentu.

Sme teda v pokušení obrátiť Marxovu 11. tézu: prvou úlohou dneška je práve NEpodľahnúť zvodu konať, priamo intervenovať a zmeniť veci (čo potom nevyhnutne končí v cul de sac [slepej uličke] paralyzujúcej nemožnosti: „čo sa dá robiť proti globálnemu kapitálu?“), ale spochybňovať hegemonické ideologické koordináty. Ak dnes nasledujeme priamu výzvu k činu, nebude tento čin vykonaný v prázdnom priestore – bude to akt V hegemonických koordinátoch ideológie: tí, čo „skutočne chcú urobiť niečo pre ľudí“ sa zapoja (nepochybne čestne) do hrdinských činov ako Medecins sans frontiere [Lekári bez hraníc; medzinárodná, nezávislá organizácia pre medicínsku humanitárnu pomoc], Greenpeace, feministické a anti-rasistické kampane, ktoré sú nielenže tolerované, ale i podporované médiami, i keď zdanlivo vstupujú do ekonomického teritória (povedzme, odsudzovanie a bojkotovanie spoločností, ktoré nerešpektujú ekologické podmienky alebo ktoré využívajú detskú prácu) – sú tolerované a podporované pokiaľ sa nedostanú príliš blízko k istej hranici. Tento druh aktivity je perfektným príkladom interpasivity [2]: robenie vecí nie pre dosiahnutie niečoho, ale PREDÍDENIE niečomu od toho, aby sa udialo, skutočne zmenilo. Všetka tá frenetická humanitárna, politicky korektná, atď., aktivita pasuje do vzorca „Neustále niečo meňme, tak, aby sa celkovo nič nezmenilo!“

Vezmime si dve prevládajúce témy dnešných radikálnych amerických univerzít: postkoloniálne a queer (gay) štúdie. Problém postkolonializmu je nepochybne rozhodujúci; avšak, „postkoloniálne štúdiá“ majú tendenciu premeniť to na multikulturalistickú problematiku kolonizovaných menšín a ich „práva vypovedať“ o svojej skúsenosti ibete, o mocenských mechanizmoch, ktoré potláčajú „inakosť“, takže sa nepokon dozvedáme, že koreňom postkoloniálneho vykorisťovania je naša netolerancia voči Druhému, a ďalej, že táto netolerancia samotná spočíva v našej vlastnej netolerancii voči „Cudzincovi v nás samotných“, v našej neschopnosť konfrontovať sa s tým, čo sme potlačili a so sebou – politicko-ekonomický boj je tak nepostrehnuteľne premenený na pseudo-psychoanalytickú drámu subjektu neschopného konfrontovať sa so svojimi vnútornými traumami... Skutočný úpadok americkej univerzity nie je primárne finančný, nie je to len to, že sú schopní zaplatiť mnoho európskych kritických intelektuálov (vrátane mňa – do istej mieri), no konceptuálny: myšlienky „európskej“ kritickej teórie sú nebadateľne prevedené na vľúdne univerzum elegantných kultúrnych štúdií.

Moja osobná skúsenosť je, že prakticky všetci „radikálni“ univerzitní profesori ticho rátajú s dlhotrvajúcou stabilitou amerického kapitalistického modelu, s bezpečne udržanou pozíciou ako ich konečný profesionálny cieľ (prekvapujúce množstvo z nich dokonca podniká na burze). Ak je nejaká vec, z ktorej majú skutočnú hrôzu, je to radikálne otrasenie (relatívne) bezpečného prostredia „symbolických tried“ v rozvinutých Západných spoločnostiach. Ich prehnaný zápal politickej korektnosti pri zaoberaní sa sexizmom, rasizmom, robotárňami Tretieho sveta, atď., je tak napokon obranou voči ich vlastnej najskrytejšej identifikácii, istý druh vzdorujúceho rituálu, ktorého skrytá logika je: „Hovorme o nevyhnutnosti radikálnej zmeny toľko, ako to len je možné, aby bolo jasné, že nič sa v skutočnosti nezmení!“ Symptomatický tu je žurnál Október: ak sa opýtate nejakého z jeho editorov k čomu odkazuje ten titul, polotajne vám naznačia, že to je, pochopiteľne, TEN Október – v tomto zmysle si je možné dopriavať odborné analýzy o modernom umení, so skrytou sebadôverou, že takto nejako udržiavajú líniu s radikálnou revolučnou minulosťou... S ohľadom na túto radikálnu eleganciu by mala byť prvým gestom voči ideológom a odborníkom Tretej cesty a pochvala: prinajmenšom hrajú svoju hru priamo, a sú úprimní vo svojom akceptovaní pravidiel globálneho kapitalizmu, na rozdiel od pseudo-radikálnych akademických ľavičiarov, ktorí si voči Tretej ceste osvojili postoj krajného pohŕdania, zatiaľ čo sa ich radikalita celkovo rovná prázdnemu gestu, ktoré nikoho k ničomu určitému nenúti.

Je pravdou, že dnes to je radikálna populistická pravica, ktorá prelamuje (stále) dominantný liberálno-demokratický konsenzus, postupne robiac prijateľným doposiaľ vylúčené témy (čiastočné ospravedlnenie fašizmu, potrebu obmedziť abstraktné občianstvo na základe etnickej identity, atď.). avšak, hegemonická liberálna demokracia používa tento fakt na očiernenie ľavicových radikálov: „nemali by sme sa hrať s ohňom: proti novému pravicovému útoku by sme mali ešte viac ako kedykoľvek predtým trvať na demokratickom konsenze – jeho akákoľvek kritika chtiac či nechtiac pomáha novej pravici!“ toto je rozhodujúca separačná línia: mali by sme odmietnuť toto očierňovanie, podstúpiť riziko narušenia liberálneho konsenzu, až k dotazovaniu sa samotného pojmu demokracie.“

Tak ako by sme mali odpovedať na večnú dilemu radikálnej ľavice: mali by sme strategicky podporovať predstaviteľov stredovej ľavice ako Bill Clinton proti konzervatívcom, alebo by sme si mali osvojiť postoj „nezáleží na tom, nemali by sme sa zapájať do týchto zápasov – v istom zmysle je dokonca lepšie ak je pravica priamo pri moci, keďže týmto spôsobom bude pre ľudí ťažšie vidieť pravdu situácie“? Odpoveďou je variácia starej Stalinovej odpovede na otázku „Ktorá úchylka je horšia, pravicová alebo ľavicová?“: OBE SÚ ZLÉ. Treba si osvojiť pozíciu riadneho dialektického paradoxu: v podstate by sme samozrejme mali byť ľahostajní k boju medzi liberálnym a konzervatívnym pólom dnešnej oficiálnej politiky – avšak, je možné si dovoliť byť ľahostajný, len ak je liberálna mienka pri moci. Inak môže byť cena privysoká – spomeňte si na katastrofické dôsledky rozhodnutia nemeckej Komunistickej strany začiatkom 30-tych rokov Nezamerať sa na boj proti nacistom, s ospravedlnením, že nacistická diktatúra je posledným zúfalým stupňom kapitalistickej dominancie, ktorá pracujúcej triede otvorí oči tým, že otrasie ich vieru v inštitúcie „buržoáznej“ demokracie. Podobne sám Claude Lefort, ktorého nemôže nikto obviniť z komunistických sympatií, nedávno spravil kľúčovú vec vo svojej odpovedi Francoisovi Furetovi: dnešný liberálny konsenzus je dôsledkom 150 rokov ľavicových robotníckych bojov a tlaku na štát, zahŕňa požiadavky, ktoré boli pred 100 či dokonca viac rokmi odmietané liberálmi ako horor [3]. Na dôkaz sa treba pozrieť na zoznam požiadaviek na konci Komunistického manifestu: mimo 2 alebo 3 z nich (ktoré su, pochopiteľne, tými rozhodujúcimi), sú všetky ostatné súčasťou konsenzu (prinajmenšom zmenšujúceho sa sociálneho štátu): všeobecné volebné právo, právo na bezplatné vzdelanie, všeobecná zdravotná starostlivosť a starostlivosť o dôchodcov, obmedzenia detskej práce...

[1] See Juergen Habermas, Die Neue Unuebersichtlichkeit, Frankfurt: Suhrkamp Verlag 1985.

[2] As to this notion, see Chapter 3 of Slavoj Zizek, The Plague of Fantasies, London: Verso Books 1997.

[3] See Claude Lefort, La complication, Paris: Fayard 1999.

(Pokračovanie..)

[ Zdroj: http://www.lacan.com/replenin.htm ]

Kontrastné mediálne paralely

2011-11-06T19:59:00.002+01:00

STANISLAV PIROŠÍK | Socialistický zväz mladých
[Médiá určujú] o čom máme premýšľať, určujú čo sa stalo a čo sa vlastne nikdy nestalo. Určujú, ktoré obete sú dôležité a ktoré sú naopak úplne nezaujímavé a nikto by o nich nemal vedieť.

8. októbra 2011 sa pred americkým veľvyslanectvom konala demonštrácia proti agresiám NATO. Zaznelo tu množstvo názorov, aké si neprečítate a nevypočujete v žiadnych masmédiách. Masmédia, vrátane tlačových agentúr o tejto demonštrácii ani neinformovali a úplne ju ignorovali. Pred demonštráciou ale aj počas nej sa pri organizátoroch niekoľkokrát zastavil príslušník polície v civile a vyzvedal sa, čo sa bude na demonštrácii robiť, aby sa náhodou nerobilo niečo nepovolené a nezákonné ako napríklad pálenie vlajky. Všetko teda musí prebehnúť podľa zákona. Ľudia sa stretnú na vyhradenom mieste, niečo si povedia a tým demokracia končí, zatiaľ čo bombardovanie NATO bude smelo pokračovať. Dôležité je pripomenúť aj to, že na Slovensku je zakázané demonštrovať bližšie ako určitý počet metrov od parlamentu.

Teraz sa presuňme do Bieloruska. Demonštranti (financovaní západnými „mimovládkami“ a „nadáciami“) sa dostanú priamo pred parlament a vyvolávajú konflikty s políciou. Tu nikoho nezaujímajú zákony, potýčky sú okamžite zaznamenávané celosvetovými médiami a spolu s protibieloruskými komentármi šírené do celého sveta ako dôkaz „brutality“.

Prejdime do Španielska – tisíce ľudí protestujú proti kapitalizmu a požadujú „skutočnú demokraciu“, ktorá tu nie je len pre bohatých. Slovenský divák, ktorý sa aktívnejšie nezaujíma o dianie a nenavštevuje „alternatívne“ servery, nemá šancu dozvedieť sa o tom. Polícia pritom zatkla niekoľko desiatok aktivistov.

Na Kube protestovalo proti socializmu približne 50 „dám v bielom“. Okrem toho, že správa obehla svet, tieto dámy boli svojimi chlebodarcami ocenené rôznymi cenami za ľudské práva a podobne. Ako dôkaz brutality kubánskej polície poslúžil zlomený necht jednej z nich. Reakciou Kubáncov bola niekoľkonásobne väčšia demonštrácia za socializmus, no to už nemá divák právo vedieť.

Na chvíľku sa opäť vráťme na Slovensko. Po zatknutí bieloruskej pro-západnej disidentky sa koná pred bieloruskou ambasádou demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo nie viac ako 20 ľudí a ktorá bola v hlavnom spravodajstve. Jeden zo zhromaždených držal aj fotografiu bývalého bieloruského prezidenta, ktorý je zodpovedný za rozkradnutie bieloruského národného majetku po rozpade ZSSR.

Tento rok na Islande prebehla výrazná zmena. Pracujúci sa vzbúrili a odmietli platiť dlhy, ktoré nespôsobili oni, ale finančné skupiny. Po vzburách sa výrazne zmenil systém a zodpovední bankári boli potrestaní. Táto záležitosť je jednou z najviac ignorovaných tém a keď sa o nej ľudia dozvedajú, sú naozaj prekvapení, že sa niečo také stalo.

Najaktuálnejšia je okupácia Wall Street, ktorej sa zúčastňujú tisíce ľudí a ktorí poukazujú na absurdity režimu, v ktorom bankám rekordne stúpajú zisky, zatiaľ čo ľudia prichádzajú o prácu, o domovy, o sociálne istoty a zebezpečenie, napriek tomu, že v tomto režime tvoria hodnoty. Títo ľudia žiadajú sociálnu spravodlivosť. Aj tu polícia násilím zakročila a zatkla viac ako 200 ľudí. Žiadne médium ale americkú vládu neoznačilo za „diktátorskú“, ktorá je len bábkou v rukách finančných skupín a koná protiľudovo. Nikto nespochybnil americkú „demokraciu“, kde vládne dolár a za dvoma súperiacimi stranami stoja obrovské nadnárodné spoločnosti. Žiadna z organizácii týmto ľuďom nenavrhla ocenenie v boji za ľudské práva.

Na záver jeden ilustračný príklad o tom, čo je to „demokracia“. Môžete nesúhlasiť a protestovať, môžete sa schádzať hoc aj v miliónoch, ale nemôžete vykonať to, o čom hovoríte. Môžete napríklad nesúhlasiť s Izraelskou blokádou Gazy a môžete kvôli tomu spraviť demonštráciu pred ambasádou. Ale ak sa rozhodnete Gaze pomôcť v podobe humanitárnej pomoci, budete zastrelení izraelskou armádou.

Médiá nám nemusia vždy v zásade hovoriť čo si máme myslieť (aj keď to často robia). Určujú ale o čom máme premýšľať, určujú čo sa stalo a čo sa vlastne nikdy nestalo. Určujú, ktoré obete sú dôležité a ktoré sú naopak úplne nezaujímavé a nikto by o nich nemal vedieť.

[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1697&Itemid=1 ]

Záhada: Ako bohatstvo vytvára vo svete chudobu

2011-11-03T19:35:00.002+01:00

MICHAEL PARENTI | ZNET
Je tu záhada, ktorú musím vysvetliť: Ako je možné, že popritom ako za posledné polstoročie dramaticky rástli korporátne investície a zahraničná pomoc a medzinárodné pôžičky chudobným krajinám po celom svete, tak rástla aj chudoba? Množstvo ľudí žijúcich v chudobe narastá rýchlejšou mierou ako populácia Zeme. Čo to znamená?

Za posledné polstoročie investovali priemyselné odvetvia USA a banky (a iné západné korporácie) silno do tých chudobných regiónov Ázie, Afriky, a Latinskej Ameriky známych ako „Tretí svet“. Nadnárodné korporácie sú priťahované bohatými prírodnými zdrojmi, vysokou návratnosťou pochádzajúcou zo slabo platenej práce, a takmer úplnou absenciou daní, environmentálnych regulácií, výhod pre pracujúcich, a nákladov na pracovnú bezpečnosť.

Vláda USA dotovala tento let kapitálu tým, že umožnila úľavy z korporátnej dane na ich zámorské investície, a dokonca preplatila niektoré z ich výdajov na relokáciu – väčšinou k pobúreniu odborov tu doma, ktoré videli svoju prácu miznúť.

Nadnárodné korporácie vytlačili lokálne podnikanie v Treťom svete a získali si ich trhy. Americké agropodnikové kartely silne dotované daňovými poplatníkmi USA, predávali nadvýrobky v iných krajinách pod cenu. Ako opisuje Christopher Cook vo svojom Diet for a Dead Planet, vezmú si najlepšiu zem v týchto krajinách za exportované trhové plodiny, zvyčajne monokultúrne poľnohospodárske plodiny vyžadujúce si veľké množstvá pesticídov, nechávajúc menej a menej ornej pôdy pre stovky rozličného organicky pestovaného jedla, ktoré kŕmila miestne obyvateľstvo.

Vysídlením miestneho obyvateľstva z ich zeme a okradnutím ich o ich sebestačnosť, vytvárajú korporácie preľudnené trhy s prácou zúfalých ľudí, ktorí sú dotlačení do chatrčí a dreniu za biedne platy (ak si dokážu zohnať prácu), častokrát pri porušovaní vlastného zákona krajiny o minimálnych platoch.

Na Haiti, napríklad, dostávajú pracujúci od korporátnych obrov ako Disney, Wal-Mart, a J. C. Penny 11 centov na hodinu. Spojené štáty sú jednou z mála krajín, ktorá odmietla podpísať medzinárodnú dohodu za zrušenie detskej práce a nútenej práce. Tento postoj vychádza z praktík detskej práce amerických korporácií v Treťom svete a v samotných Spojených štátoch, kde deti, tak mladé ako 12 rokov, znášajú vysokú mieru poranení a úmrtí, a častokrát dostávajú menej ako minimálnu mzdu.

To ušetrené, čo veľký biznis zožne na lacnej práci v zahraničí neposúva do nižších cien svojich zákazníkov inde. Korporácie nerobia outsourcing do vzdialených regiónoch, aby mohli americkí spotrebitelia ušetriť peniaze. Outsourcujú, aby zvýšili svoj podiel zisku. V 1990 topánky vyrobené indonézskymi deťmi pracujúcimi dvanásť hodín za 13 centov na hodinu stáli len 2,60 dolárov, no stále sa predávali za 100 dolárov v Spojených štátoch.

Zahraničná pomoc USA zvyčajne funguje ruka v ruke s nadnárodnými investíciami. Dotuje vytváranie infraštruktúry, ktorá je potrebná pre korporácie v Treťom svete: prístavy, diaľnice, a rafinérie.

Pomoc, ktorú dostávajú vlády Tretieho sveta prichádza s pridanými podmienkami. Častokrát musí byť minutá na produkty USA, a od prijímateľskej krajiny sa očakáva, že bude investične preferovať americké spoločnosti, presúvajúc spotrebu z doma vyrábaných tovarov a potravín v prospech dovážaných, vytvárajúc väčšiu závislosť, hlad, a dlh.

Pekne poriadny kus peňažnej pomoci nikdy nevidí denné svetlo, ide rovno k osobných pokladniam predstaviteľov s lepkavými prstami v prijímateľských krajinách.

Pomoc (istéh druhu) tiež prichádza z iných zdrojov. V 1944 vytvorilo OSN Svetovú banku a Medzinárodný menový fond (MMF). Volebné právo v oboch organizáciách je určované finančným príspevkom zeme. Ako najväčší „darca“ majú Spojené štáty dominantný hlas, nasledované Nemeckom, Japonskom, Francúzskom, a Veľkou Britániou. MMF operuje v tajnosti s vybranou skupinou brankárov a personálom ministrov financií vybraných väčšinou z bohatých krajín.

Svetová banka a MMF majú asistovať národom v ich rozvoji. Čo sa v skutočnosti deje, je iný príbeh. Chudobná krajina si od Svetovej banky požičia, aby vybudovala niektoré aspekty svojej ekonomiky. Ak bude neschopná splatiť veľký podiel kvôli klesajúcemu exportnému predaju alebo z nejakého iného dôvodu, musí si znova požičať, tentokrát od MMF.

No MMF uvalí „štrukturálny program prispôsobenia“ [structural adjustment program (SAP)], vyžadujúci od zadĺženej krajiny udeliť daňové úľavy nadnárodným korporáciám, znížiť mzdy, a nepokúšať sa chrániť miestnych podnikateľov od zahraničného dovozu a zahraničného skupovania. Na dlžnícke krajiny sa vyvíja tlak, aby sprivatizovali svoje ekonomiky, predávali pri škandálne nízkych cenách svoje štátom vlastnené bane, železnice, a verejno-prospešné služby súkromným korporáciám.

Sú nútení sprístupniť svoje lesy holorubom a svoje krajiny povrchovej ťažbe, bez ohľadu na vykonanú ekologickú škodu. Dlžnícke krajiny musia tiež znížiť dotácie na zdravotníctvo, vzdelanie, dopravu a potraviny, míňať menej na vlastných ľudí, aby mali viac peňazí na zaplatenie dlžôb. Nútení pestovať trhové plodiny za exportné tržby, sa stávajú ešte menej schopnými nakŕmiť svojich vlastných obyvateľov.

Takže toto je to, pokles reálnych miezd, a národné dlhy vyrastené do bodu, kde splátky dlhu absorbujú takmer všetky exportné tržby chudobnejších krajín – čo v Treťom svete vytvára ďalšie zbedačovanie, keď zanecháva dlžnícku krajinu dokonca menej schopnú poskytovať svojim obyvateľom veci, ktoré potrebuje.

Tu som potom vysvetlili „záhadu“. Nie je to, samozrejme, žiadna záhada ak nelipnete na mystifikácii trickle-down [koncept, ktorý tvrdí, že z výhod bohatých budú mať postupne prospech aj chudobnejší členovia spoločnosti]. Prečo sa prehĺbila chudoba, zatiaľ čo sa zahraničná pomoc a pôžičky a investície zvýšili? Pôžičky, investície, a väčšina foriem pomoci nie je vytvorených na boj s chudobou, ale na rozšírenie bohatstva nadnárodných investorov na náklady miestneho obyvateľstva.

Niet žiadneho trickle down, len vysávanie od drejúcej väčšiny k zopár zámožným.

Vo svojom neústalom chaose dochádzajú niektorí liberálni kritici k tomu, že zahraničná pomoc a štrukturálne prispôsobenie MMF a Svetovej banky „nefungujú“; poukazujú, že konečným dôsledkom je menej hospodárskej sebestačnosti a viac chudoby pre dlžnícke štáty. Prečo potom bohaté členské štáty pokračujú vo financovaní MMF a Svetovej banky? Sú ich lídri menej inteligentní než kritici, ktorí na nich naďalej poukazujú, že ich politiky majú protikladný efekt?

Nie, sú to tí kritici, kto je hlúpy, nie západní lídri a investori, ktorí vlastnia väčšinu sveta a užívajú si také obrovské bohatstvo a úspech. Pokračujú vo svojej pomoci a programoch zahraničných pôžičiek, pretože takéto programy fungujú. Otázkou je, fungujú pre koho? Cui bono?

Účelom ich investícií, pôžičiek, a programov pomoci nie je pozdvihnúť masy v iných krajinách. To istotne nie je záležitosť, na ktorej sa podieľajú. Účelom je slúžiť záujmom akumulácie globálneho kapitálu, skupovať krajinu a miestne ekonomiky ľudí Tretieho sveta, zmonopolizovať ich trhy, znížiť ich mzdy, zazmluvniť ich prácu s enormnými dlhmi, sprivatizovať ich sektor verejných služieb, a zabrániť týmto národom od vystupovania ako trhoví konkurenti tým, že im neumožnia normálny rozvoj.

V týchto ohľadoch fungujú investície, zahraničné pôžičky, a štrukturálne prispôsobenie vlastne veľmi dobre.

Skutočnou záhadou je: prečo niektorí ľudia považujú takúto analýzu za tak nepravdepodobnú, za „konšpiračné“ predstavy? Prečo sú skeptickí v tom, že vládcovia USA vedome a úmyselne sledujú takéto bezohľadné politiky (stláčanie miezd, znižovanie environmentálnej ochrany, ničenie verejného sektora, škrtanie služieb pre ľudí) v Treťom svete? Títo vládcovia sledujú takmer tie isté politiky priamo tu, v našej vlastnej krajine!

Nie je čas, aby si liberálni kritici prestali myslieť, že ľudia, ktorí vlastnia väčšinu sveta –a chcú ho vlastniť celý- sú „nekompetentní“ alebo „pomýlení“ alebo „nedokážu vidieť nezamýšľané dôsledky svojich politík“? Nie ste veľmi múdry, ak si myslíte, že vaši nepriatelia nie sú tak múdri ako vy. Vedia, kde sú ich záujmy, a my by sme to mali vedieť tiež.

Michael Parenti je historik, kultúrny kritik a politický aktivista prevažne v protivojnových hnutiach. Zaoberá sa témami americkej politiky, zahraničnými vzťahmi, spravodajskými médiami a zábavným priemyslom, ideológiou, historiografiou, národopisectvom, a náboženstvom.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/mystery-how-wealth-creates-poverty-in-the-world-by-michael-parenti-1 ]

Skutočne triedny boj

2011-11-01T20:41:00.004+01:00

MICHAEL PARENTI | ZNET
Trieda ako tabu "slušnej spoločnosti"

Za posledné dve dekády, či viac, odsudzovali republikáni ako „triedny boj“ akýkoľvek pokus kritizovať a obmedziť ich nečestný jednostranný systém kapitalistického finančného vyvlastňovania.

Zámožná trieda v tejto krajine vykonávala triedny boj na našich hlavách a tých, ktorí prišli pred nami po viac ako dve storočia. No keď na to poukážeme, keď použijeme termíny ako triedny boj, konflikt tried, a triedna vojna na popísanie systému vykorisťovania pod ktorým žijeme – sú naše obvinenia z ruky odmietnuté a odsúdené ako ideologické marxistické výkriky, hanebné a rozvratné.

Amanda Gilson to perfektne vyjadrila aktualizáciou na mojej Facebookovej stránke: „Koncept „triedneho boja“ bol unesený nesprávnou triedou (vládnucou triedou). Majetní viedli vojnu proti strednej a nemajetnej triede potichu a nenápadne po desaťročia! Teraz, keď stredné a nemajetné triedy začali útočiť nazad, je to akoby sa bohatí pokúšali zavolať faul – hra bola v poriadku, keď boli oni jedinými, ktorí ju hrali.“

Reakcionárski bohatí vždy popierali, že by sa oni samotní podieľali na triednom boji. Vlastne, trvali na tom, že v našej harmonickej, prosperujúcej spoločnosti žiadna taká vec neexistovala. Tí z nás, ktorí neprestávali hovoriť o skutočnostiach triednej nerovnosti a triednom vykorisťovaní boli bez váhania odsúdení. Takéto koncepty neboli tolerované a ľahko odsúdené ako ovplyvnené ideológiou.

V skutočnosti je samotná trieda niečo ako zakázané slovo. V mainstreamových médiách, v politickom živote, a na univerzite, sa nad použitím termínu „trieda“ vraštilo čelo. Znepokojíte svojich poslucháčov („Je rečník marxista?“). ak hovoríte o triednom vykorisťovaní a triednej nespravodlivosti, pravdepodobne sa vo svoje žurnalistickej kariére alebo politickom životre alebo univerzite nedostanete ďaleko (hlavne v oblastiach ako politické vedy a ekonomika).

Takže namiesto pracujúcej triedy počúvame „pracujúce rodiny“ alebo „modré goliere“ a „zamestnanci bielych golierov“. Namiesto nemajetnej triedy počúvame „chudobní v centrách miest“ a „nízkopríjmoví starší“. Namiesto kapitál vlastniacej triedy počúvame o „zámožnejšej“ alebo „hornom kvintilióne“. Neberte moje slová, len si vypočujte akúkoľvek Obamovu reč. (Obama sa častokrát uspokojí s ešte príjemnejším a tlmenejším termínom: ľud, ako pri „Ľud zápasí spolu.“)

„Trieda“ sa používa beztrestne a so súhlasom len keď má ten magický neutralizujúci prívlastok „stredná“ pripojený k nej. Stredná trieda je akceptovateľný mainstreamový koncept, pretože zvyčajne nezvýrazňuje náš zmysel pre triedny boj; zmierňuje a utišuje kritické uvedomenie. Ak je každý v Amerike strednou triedou (okrem pár superbohatých a nepartnú vrstvu veľmi chudobných), je tu málo priestoru pre akékoľvek povedomie o triednom konflikte.

To sa môže zmeniť s Veľkou recesiou a ostrým poklesom strednej triedy (a poklesom solventnejších členov pracujúcej triedy). Koncept strednej triedy už viac neslúži ako neutralizér, keď sa sám stáva nespornou obeťou.

„Triedu“ je tiež možné používať s obmedzenou aplikáciou, keď je súčasťou svätej trojice rasy, pohlavia, a triedy. Použitie týmto spôsobom ju redukuje na demografickú črtu vzťahujúcu sa na životný štýl, úroveň vzdelania, a príjmovú úroveň. Za štyridsať rokov toho, čo sa nazývalo „politiky identity“ a „kultúrne vojny“, bola trieda ako koncept redukovaná na niečo sekundárnej dôležitosti. Všetky typy „ľavičiarov“ nám tvrdili, že musíme premýšľať odznova, ako si musíme uvedomiť, že trieda nebola tak dôležitá ako rasa alebo pohlavie alebo kultúra.

Bol som jedným z tých, ktorí si mysleli, že s týmito rozličnými konceptami netreba zaobchádzať ako vzájomne sa vylučujúcimi. V skutočnosti sú interaktívne. Takto sa rasizmus a sexizmus pre triedny útlak vždy ukázali ako funkčné. Ďalej som poznamenal (a naďalej poznamenávam), že v spoločenských vedách a medzi tými, ktorí vidia triedu len ako ďalší komponent „politiky identity“, koncept triedy nie je ničím viac ako súborom demografických charakteristík. No je tu iná definícia triedy, ktorá bola prehliadaná.

Na triedu treba tiež nahliadať ako na spoločenský vzťah vzťahujúci sa na majetok a spoločenskú moc, zahŕňajúcu konflikt materiálnych záujmov medzi tými, ktorí vlastnia a ktorí pracujú pre tých, ktorí vlastnia. Bez rozumných dôvodov alebo výskumu je toto neskoršie použitie triedy častokrát odmietané mimo ako „marxistické“. Úzky, redukcionistický mainstreamový pohľad na triedu necháva mimo nášho dohľadu rozmer ekonomickej nerovnosti a závažnosť triedneho vykorisťovania v spoločnosti, čo umožňuje mnohým výskumníkom a politickým komentátorom chybne predpokladať, že spoločnosť Spojených štátov nemá žiadne triedne rozdelenie alebo triedne konflitky záujmov.

Nemali by sme uvažovať o triede primárne ako o demografickej charakteristike, ale ako vzťahu k výrobným prostriedkom, ako vzťahu k moci a majetku. Trieda ako pri otrokárovi a otrokovi, pánovi a nevoľníkovi, kapitalistovi a pracujúcom. Trieda ako pri triednom konflikte a triednom boji.

A kto vie, keď sa naučíme hovoriť o realitách triednej moci, budeme na ceste hovoriť kriticky o kapitalizme, ďalšom zakázanom slove vo verejnej sfére. A keď začneme kritický diskurz o kapitalizme, budeme značne lepšie pripravení konať proti nemu a chrániť svoje vlastné demokratické a spoločné záujmy.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/class-warfare-indeed-by-michael-parenti ]

Ako voľný trh zabil New Orleans

2011-11-01T11:42:00.002+01:00

MICHAEL PARENTI | ZSpace
New Orleans je príkladom toho, že voľný trh necháva napospas osudu všetkých, čo si nemôžu dovoliť kúpiť ochranu holého života.

Voľný trh hral rozhodujúcu rolu v zničení New Orleans a smrti tisícok jeho obyvateľov. Čo robili dopredu upozornení činitelia, keď sa dozvedeli, že vážny (sila 5) hurikán má zasiahnuť mesto a priľahlé oblasti? Hrali voľný trh.

Ohlásili, že všetci by mali evakuovať. Od všetkých sa očakávalo, že si zabezpečia svoj spôsob úniku z oblasti kalamity súkromnými prostriedkami, práve tak, ako to robia ľudia, keď pohromy voľnotrhové krajiny Tretieho sveta.

Tento voľný trh je prekrásna vec, kde každý jednotlivec nasleduje jeho alebo jej osobné záujmy a tým zabezpečuje optimálny výsledok pre celú spoločnosť. Takýmito záhadnými spôsobmi robí neviditeľná ruka divy.

V New Orleans nebolo žiadnej kolektívne usmerňovanej evakuácie aká sa objavila na Kube. Keď v roku 2004 zasiahol tento ostrov obzvlášť silný hurikán, evakuovala Castrova vláda, podporovaná obvodnými občianskými komisiami a miestnymi kádrami Komunistickej strany, 1,5 milióna ľudí, viac ako 10 percent populácie štátu. Kubánci stratili týmto hurikánom 20 000 domovov – no nikto neprišiel o život, povzbudivý výkon, ktorý bol v americkej tlači prevažne nespomínaný.

Už v prvý deň kalamity spôsobenej hurikánom Katrina bolo jasné, že stovky, možno tisíce, Američanov zahynulo v New Orleans. Reportéri z médií vysvetľovali, že mnoho ľudí odmietlo evakuáciu, pretože boli jednoducho tvrdohlaví.

Až do tretieho dňa, kedy si relatívne boahtí televízni hlásatelia začali uvedomovať, že desaitky tisíc ľudí nedokázali ujsť, pretože nemali kam ísť a žiadne prostriedky, ako sa tam dostať. Sotva s nejakou hotovosťou alebo motorovým vozidlom, ktoré by bolo ich, museli sedieť ako pena a dúfať v to najlepšie. Nakoniec pre nič voľný trh tak dobre nefungoval.

Mnoho z týchto ľudí bolo nízkopríjmových Američanov, spolu s menším množstvom chudbných belochov. Treba mať na pamäti, že väčšina z nich mala pred smrtiacou návštevou Katriny prácu. To je to, čo väčšina chudobných v tomto štáte robí: pracujú, zvyčajne dosť ťažko v žalostne platených prácach, niekedy viac ako jeden džob naraz. Sú chudobní nie preto, že sú leniví, ale preto, že majú problémy prežiť z chudobných platov, zatiaľ čo sú zaťažení vysokými cenami, vysokým nájomným, a regresívnou daňou.

Voľný trh hral rolu iným spôsobom. Bushovou agendou je zoškrtať vládne služby na kosť a nechať ľudí spoliehať sa na súkromný sektor vo veciach, ktoré môžu potrebovať. Tak z rozpočtu ženijného vojska New Orleans odkrojil 71,2 milióna dolárov, čo je 44 percentná redukcia. Plány na opevnenie násypov New Orleans a zdokonalenie systémov vyčerpávania vody museli byť odložené.

Osadenstvo armády ženijného vojska pred niekoľkými rokmi začalo s prácou, aby postavila nové násypy, no mnohí z nich boli stiahnutí z takýchto projektov a poslaní do Iraku. Naviac, prezident zoškrtal 30 miliónov dolárov dotácii na kontrolu záplav.

Bush si vzal leteckú linku (Dobré ráno Amerika, 1. September 2005) a povedal: Nemyslite si, že niekto predvídal ten prielom v násypoch. Opäť ďalšia nepravda valiaca sa z jeho pier. Katastrofické záplavy New Orleans boli predpovedané expertami na búrky, ženistami, Louisianskými novinármi a verejnými predstaviteľmi, ba dokonca niektorými federálnymi agentúrami. Všetky druhy ľudí roky predvídali katastrofu, poukazujúc na nebezpečenstvo úrovní stúpajúcej vody a potrebu posilnenia násypov a púmp, a posilnenie celého pobrežného pásma.

V svojej kampani na vyhladovanie verejného sektora, taktiež dovolili bushovskí reakcionári developerom vysušiť rozsiahle oblasti mokrín. Opäť, že stará neviditeľná ruka voľného trhu sa o veci postará. Developeri, sledujúci svoj osobný, súkromný zisk by priniesli výsledky, z ktorých by sme mali prospech všetci.

No mokriny slúžili ako prírodná absorbcia a bariéra medzi New Orleans a búrkami prichádzajúcimi z mora. A teraz už po niekoľko rokov sa mokriny na pobreží zálivu strácali hrozivým krokom. Všetko toto reakcionárov v Bielom dome neznepokojovalo.

Čo sa týka záchrannej operácie, voľnotrhári radi vravia, že pomoc pre tých menej šťastnejších z nás by mala byť prenechaná súkromnej charite. To bolo obľúbené kázanie prezidenta Ronalda Reagana, že súkromná charita tú prácu spraví. A prvých pár dní to naozaj vyzerala byť politika k pohrome spôsobenej hurikánom Katrina.

Federálna vláda bola v nedohľadne, no do akcie sa pustil Červený kríž. Jeho správa: „Neposielajte jedlo alebo prikrývky, posielajte peniaze.“ Armáda spásy tiež začala dávať dohromady svoje starnúce jednotky. Medzitým sa Pat Robertson a Kresťanská vysielacia sieť –na chvíľu odložila od Božej práce tlačenia nominácie John Robertsa k Najvyššiemu súdu- volali po daroch a vyhlásili „Operáciu požehnanie“, ktorá pozostávala zo silne spropagovanej, no totálne neadekvátnej zásielky konzervovaných tovarov a biblií.

Tretím dňom si dokonca i krátkozraké médiá začali uvedomovať obrovské zlyhanie záchrannej operácie. Ľudia umierali, pretože pomoc neprišla. Úrady sa zdali byť viac znepokojené rabovaním, ako zachraňovaním ľudí, znepokojenejšie kontrolou davu, ktorá spočívala v ohradzovaní tisícov do pustých otvorených parcel bez patričného prístrešku, a nedovoľujúc im odísť.

Vyvstávajú otázky, ktoré sa zdá, že voľný trh nie je schopný zodpovedať: Kto mal na starosti záchrannú operáciu? Prečo tak málo helikoptér a len pár záchranárov Pobrežnej stráže? Prečo trvalo helikoptéram päť hodín vytiahnuť šesť ľudí z jednej nemocnice? Kedy by záchranná operácia nabrala rýchlosť? Kde boli agenti FBI? Štátni policajti? Národná garda? Kde boli autobusy a kamióny? Prístrešky a prenosné toalety? Lekárske zásoby a voda?

A kde bola Civilná ochrana? Čo spravila Civilná ochrana s tými 33,8 miliardami dolárov, ktoré jej boli pridelené v rozpočte 2005? Štvrtým dňom takmer všetky hlavné médiá hlásili, že reakcia federálnej vlády bola „národnou hanbou“. Medzitým sa George Bush konečne objavil pre fotografov v zopár dobre vybraných oblastiach pohromy – predtým ako si utiekol zahrať golf.

V momente jedinečnej (a možno zlomyselnej) irónie, boli predložené ponuky zahraničnej pomoci of Francúzska, Nemecka, Venezuely, a ďalších iných národov. Rusko sa ponúklo poslať dve lietadlá s nákladmi jedla a iných materiálov pre obete. Kuba –ktorá má rekord v posielaní doktorov do tucotv krajín, vrátane vďačnej Sri Lanky počas katastrofy tsunami- ponúkla 1100 doktorov. Predvídateľne boli všetky tieto návrhy ostro odmietnuté ministerstvom zahraničných vecí USA.

Amerika prekrásna a mocná, Amerika najvyšší záchranca a svetový líder, Amerika zásobiteľ globálnej prosperity, nemohla prijať zahraničnú pomoc od druhých. Bol by to najobmedzenejší a úražlivý obrat rolí. Chceli Francúzi ďalší úder do nosa? Boli Kubánci na koni so svojimi starými podvratnými trikmi?

Okrem toho, prijať zahraničnú pomoc by bolo priznať pravdu – že bushovskí reakcionári nemajú ani chuť, ani slušnosť zabezpečovať bežných občanov, ani len tých v najextrémnejšej tiesni.

Nedávno som sa niekoho počul sťažovať, „Bush sa snaží zachrániť svet, keď sa nevie ani postarať o svojich vlastných ľudí tu doma“. Nie je to celkom pravda. Istotne sa veľmi dobre stará o svojich vlastných ľudí, tú maličkú časť jedného percenta, o superbohatých. Len tí pracujúci z New Orleans sa medzi nich nepočítajú.

Michael Parenti je medzinárodne známy americký politický vedec, historik a kultúrny kritik, píšuci viac ako 40 rokov.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/how-the-free-market-killed-new-orleans-by-michael-parenti ]

Čo Steve Jobs nespravil

2011-10-22T21:48:00.004+02:00

PETER WEISENBACHER | Slovo
Partnerom Applu na výrobu je Foxconn. V Číne zamestnáva takmer pol milióna najmä mladých ľudí. Medzi budovami sú natiahnuté siete. Proti samovraždám. Robotníci sú nútení pracovať od ôsmej ráno do ôsmej večer v dennej zmene a od ôsmej večer do ôsmej rána v prípade nočnej. Ak niekto podáva „slabý“ výkon, musí pracovať aj cez obednú prestávku a okrem hladu je ponižovaný pred kolegami.

Ipad, Iphone, Ipod, Itunes, Imac, diera do sveta, ale len jedna – posledná kapitola života Stevea Jobsa. Zosnulý spoluzakladateľ a dlhoročný šéf firmy Apple toho stihol vo svojom živote skutočne veľa. Pionier osobných počítačov na začiatku 80. rokov 20. storočia, bez ktorého by ste patrne nečítali ani tento text a pop ikona v prvej dekáde storočia 21. To všetko a aj podstatne viac sa pohovorilo i popísalo za posledné dni viac než dosť.

Predčasná smrť na vrchole úspechu a slávy nepochybne kult jeho osobnosti len posilní a glorifikáciu „kráľa Cupertina“ nezastaví nič, najmenej zo všetkého fakty o jeho neúspechoch a nezmysloch, kvôli ktorým Apple v 90. rokoch takmer skrachoval. Skúsme sa však pozrieť na to, čo Jobs za svojho života neurobil, v čom nebol ani vizionár, ani revolucionár a už vôbec nie „cool”.

Ohromný úspech Applu vďaka produktom ako Ipod a Iphone má svoje korene nepochybne i v schopnosti Jobsa odhadnúť (aspoň niekedy) túžby a potreby ľudí, alebo túžby za potreby zameniť. A tak predať tú istú vec danú do atraktívneho obalu za dvojnásobnú cenu. Najať skvelých dizajnérov síce nie je nič svetoborné, skutočné výkony podali oni, no v IT priemysle to zišlo na um ako prvému Jobsovi a zarobil na tom miliardy, tak to v kapitalizme chodí. Zisk z tejto „pridanej“ hodnoty by však na komerčný úspech a ohromné finančné zisky, ktoré firma v poslednej dekáda dosiahla, nestačil. Apple ako najdrahšia technologická firma predbehol aj Microsoft, jeho zisky sú ohromné.

Ako to dosiahol?

Siete proti samovraždám

Odpoveď bola jasná: outsourcing a offshoring. Cupertino, kde Apple začal a stále oficiálne sídli, síce leží v Kalifornií a má tam krásne budovy, zamestnanci sú skvele platení, majú zdravotné i sociálne poistenie a nepochybne sú vo svojej práci spokojní. Nič sa tam ale nevyrába. Apple nevlastní okrem ochranných známok, patentov a pár kancelárií nič. Všetko necháva vyrábať iným firmám. Skutočne všetko, Apple nevyrába ani len vlastné logo. To prilepia zamestnanci inej firmy v cudzej fabrike na konci pásu na Iphone a zabalia do dizajnérskej škatule, ktorú vyrobila zasa ďalšia firma a priviezol prepravca – jednoducho outsourcing.

Väčšina spomenutých druhov firiem a aj mnohé ďalšie sa však samozrejme nenachádzajú v USA alebo niekde inde, kde sú „vysoké“ platy, ochrana zamestnancov, benefity a ekologické normy. Fungujú najmä v Číne – jednoducho offshoring. Pokiaľ šlo o peniaze, bol Jobs chladný ako oceľ, na tom zhodnú i jeho najbližší spolupracovníci.

Najväčším partnerom Applu na výrobu Iphonov a Ipadov je Foxconn. Firma zamestnávajúca v Číne takmer pol milióna najmä mladých ľudí. Sú to však úplne iní zamestnanci ako tí v Kalifornii, pracujúci v klimatizovaných budovách od dobrých architektov, uprostred nádhernej zelene. Medzi budovami Foxconnu sú namiesto anglických trávnikov natiahnuté siete. Proti samovraždám. Takto sa firma snaží reagovať na zvýšený počet samovrážd robotníkov skokom z okna.

Ako otroci

Stručný popis pracovných a životných podmienok týchto ľudí, ktorý zverejnila mimovládna organizácia The Centre for Research on Multinational Corporations špecializujúca sa na praktiky nadnárodných korporácií, je dostatočne výpovedný. V správe sa dočítame, že robotníci, zvyčajne tesne po osemnástke „odídení” z domu, sú nútení pracovaťod ôsmej ráno do ôsmej večer v prípade dennej zmeny a od ôsmej večer do ôsmej rána v prípade nočnej. Často s jedným jediným voľným dňom raz za týždne. Nadčasy ani víkendy nie su platené navyše, práve naopak, ak niektorí z robotníkov podáva „slabý“ výkon, musí pracovať aj cez obednú prestávku a okrem hladu je vystavený aj verejnému ponižovaniu pred kolegami.

V týchto továrňach a v s nimi spojených ubytovniach platia drakonické pravidlá ako zákaz rozprávania počas zmeny alebo zákaz používania varičov alebo fénov v ubytovniach, kde je umiestnených aj 20 ľudí na jednej izbe. Za rodinou sa zvyčajne dostanú len raz za rok, okrem toho poznajú len továreň a ubytovňu, keďže tých málo voľných dní, čo majú, využívajú na spánok po vyčerpávajúcej, monotónnej práci. Predaj Iphonov a Ipadu 2 prevýšil očakávania a tak ich treba vyrobiť ešte viac. Za výrobu jedného Iphonu zaplatí Apple Foxconnu 14 dolárov, 7 sú náklady na výrobu (vrátane platov), 7 je zisk. Súčiastky, z ktorých je vyrobený, stoja spolu približne 178 dolárov, no priemerná predajná cena je 560 dolárov. Mzda robotníkov, ktorí ho vyrábajú, je najviac 5 dolárov na deň. Zisk Applu bol v prvom štvrťroku roka 2011 šesť miliárd dolárov!

Zisk nadovšetko

Ak by bol býval Steve Jobs skutočne takým vizionárom meniacim svet ako nám to „predžuto” servírujú mainstreamové médiá, určite by sa správal inak. Zo svojej pozície jedného z najväčších globálnych hráčov mohol vyvinúť efektívny tlak na subdodávateľov, aby sa takýmto nehanebným praktikám vyhýbali. Určite by nechceli stratiť svojho najväčšieho zákazníka, no rovnako určite by mu to dali zaplatiť. Zisk Applu by sa znížil. Finančné ukazovatele by ho nevyniesli pred Microsoft, z ktorého spoluzakladateľom Billom Gatesom jeho ego viedlo dlhú vojnu. Pravdepodobne by mal o nejakú tú miliardu menej, ale Apple by bol skutočne „cool”. Takto ostal rovnako „uncool” ako všetky ostatné nadnárodné korporácie, ktoré sa alibisticky usilujú vyzuť so svojej spoluzodpovednosti za otrockú prácu v Ázii (a inde) bľabotaním o tom, že to sú iné firmy, nie ich zodpovednosť a že s nimi o tom vedú dialóg a tak podobne.

A ak by bol býval Steve Jobs tým revolucionárom, ako je často glorifikovaný (a mystifikovaný), tak by urobil ešte podstatne viac. Nedopustil by, aby sa „jeho“ úžasné technologické vynálezy, ktoré mali robiť život a svet lepším, krajším a bohatším (ako vždy hovorieval) vyrábali a on bohatol na úkor tých najslabších článkov v reťazi globálneho kapitalizmu. Trval by na tom, aby všetci, ktorí sa podieľajú na výrobe skvelých Apple produktov, mali dobré pracovné podmienky, slušné platy a boli vo svojej práci spokojní, nie len tých zopár vyvolených v Severnej Amerike. V skratke, predával by fair-tradové notebooky, mobily, a tablety.

Ako veľmi „cool” by bolo toto? Ale to by musel Steve Jobs rozmýšľať vskutku inak!

[ Zdroj: http://www.noveslovo.sk/c/27048/Co_Steve_Jobs_nespravil ]

Európa na želanie

2011-10-18T21:07:00.005+02:00

MARTIN M. ŠIMEČKA | Salon.eu
Mravné kategórie, ktorými operujú odporcovia pôžičky Grécku, sú v skutočnosti nástrojom k vyvolávaniu nenávisti medzi národmi, ich jazyk je obviňujúci a vo svojej sémantike hlboko negatívny. Jeho záporná energia na celej čiare víťazí nad ťarbavou obranou pozitivistov, ktorí sa zmôžu len na varovania, že mravný radikalizmus je cestou do pekla. ...
Ten jazyk sa opiera o zdanlivo morálne princípy, ako je nemravnosť zadlžovania a nespravodlivosť, keď chudobní majú doplácať na bohatých. Opäť je zvláštny paradox, že to hovorí predovšetkým pravica, ktorá ako keby zabudla, že to bol vynález úveru, ktorý naštartoval európsku priemyselnú revolúciu a zrodil kapitalizmus, že to hovorí tá istá pravica, ktorá až donedávna oslavovala dereguláciu finančného sveta, ktorý toxickými derivátmi nafukoval úverovú bublinu globálnych rozmerov.

Dávajte si pozor na to, čo si želáte, lebo sa vám to môže vyplniť, hovoria Američania. Na mňa však americká rada neplatí, lebo celé roky som si želal, aby Európska únia vydržala pokope, čo však vyzerá stále menej splniteľné. Dnes sa naopak stále viac vypĺňajú moje obavy, že sa rozpadne.

Psychicky sa na rozpad pripravujem už dlho, hoci samotná predstava o ňom bola donedávna len hmlistá. Až v posledných týždňoch sa vyrojili vo svetovej tlači a na akademickej sieti analýzy, ako by mohol taký rozpad vyzerať. Je to zaujímavé čítanie. Všetky texty sa venujú prvým dňom po bankrote Grécka, ktorého priebeh je podľa ich názoru nemožné ustrážiť, čo povedie k rozpadu eurozóny a ten zase nevyhnutne k rozpadu Európskej únie. Ani tie najodvážnejšie si však netrúfnu zájsť v detailoch ďalej než po prvé dni. Je to ako v šachu – ak urobíte zlý prvý ťah, dokážete odhadnúť ešte pár ďalších vynútených chýb, ale konečné postavenie vašej zákonitej prehry pri mate môže mať tisíce podôb. Nie že by na tom veľmi záležalo.

Prvé ťahy teda budú vyzerať asi takto: Grécka vláda jedného dňa zistí, že už nemá peniaze, uzavrie banky aj hranice, aby jej zvyšné eurá neodplávali do Nemecka. Keďže tento krok odporuje európskym zákonom, vytvorí sa nelegálne prostredie, čo spolu s nevyhnutným útokom vkladateľov a investorov na oslabené európske banky, napríklad francúzske, vyvolá chaos a krach mnohých zahraničných firiem, ktoré v Grécku podnikajú, nákaza sa tak bude napriek pokusom o postavenie ochranného múru šíriť ďalej, najskôr do Španielska a do Talianska. Európska centrálna banka tam bude musieť nalievať neobmedzené peniaze, čo vyvolá paniku na finančných trhoch atď. Jednotlivé štáty sa začnú brániť uzatváraním kapitálových tokov, čo vyvolá nekontrolovateľný kŕč ekonomiky, o politike ani nehovoriac. Scenárov je viac, vrátane prípadného odchodu Nemecka z eurozóny, konečný efekt pre Európu je však rovnaký.

Jediná analýza, ktorá si zatiaľ trúfla aj vypočítať straty po rozpade eurozóny, je od švajčiarskej banky UBS, ktorá zároveň tvrdí, že záchrana eura je zhruba desaťkrát lacnejšia. Cituje ju aj náš minister financií Ivan Mikloš, keď hovorí, že pri rozpade eurozóny sa len v prvom roku prepadne HDP Nemecka o 25 percent a menšie štáty sa môžu tešiť na prepad o 40 až 50 percent. Takýto pokles HDP nastal len v tridsiatych rokoch počas Veľkej depresie, po ktorej nasledovala vojna.

Hovoriť o vojne je háklivé, nedávno si to na vlastnej koži vyskúšal poľský minister financií Jacek Rostowski, keď povedal, že v Európe bude do desiatich rokov po rozpade eura vojna. Dočkal sa ostrej kritiky, že straší ľudí. Denník Financial Times vo svojej analýze prípadného krachu eura pripomína francúzsko-pruskú vojnu v rokoch 1870-1871, ktorá vyvolala prvé napätia v Latinskej monetárnej únii (sformovanej v roku 1865 Francúzskom, Belgickom, Švajčiarskom a Talianskom). Túto menovú úniu potom pochovala v roku 1914 prvá svetová vojna, s ktorou zanikla aj prvá veľká vlna globalizácie. Ešte tesne pred vypuknutím tejto vojny ekonómovia a analytici na celom Západe jedným dychom tvrdili, že je nemožná, lebo globálny kapitalizmus a finančné trhy ju nepripustia.

Zvláštne je, že analýzy zániku eura považujú za hybnú silu rozpadu – okrem neschopnosti európskych politikov dohodnúť sa na záchrane spoločnej meny – onen zvláštny fenomén sebanapĺňajúceho sa proroctva, tú povestnú špirálu strachu, ktorú finančné trhy nedokážu ovládať. Európa, ktorá vybudovala svoj svetový úspech na osvietenskom uctievaní rozumu, sa rozpadne na nezvládnutí emócií. Zaslúžene, povedia Číňania.

V takýchto neistých časoch, keď sa trasie systém, ktorý v normálnych časoch drží svojou inštitucionálnou mohutnosťou blúznivcov rôzneho druhu pri zemi, začínajú títo blúznivci a hráči dvíhať hlavy. Pamätám si ich ešte z novembra 1989, krátko po tom, čo sa zrútil komunistický systém. Vyrojili sa nevedno odkiaľ, mali šialený pohľad, energiu a šialené nápady, ako zmeniť svet. Mnohí z nich už po pár mesiacoch zapadli do zabudnutia, ale našli sa aj vytrvalci. Jedným z nich bol Vladimír Mečiar. Jeho obrovskou výhodou bolo, že bol hráčom, ktorému je jedno, čo sa stane zajtra, lebo si vôbec nevie predstaviť svoju prehru a ani následky toho, čo sa stane, až sa mu vyplní jeho želanie. Preto dokázal – spolu s ďalším fanatickým hráčom Klausom – rozdeliť Československo.

Nechcem sa teraz venovať tomu, či bol rozpad Československa úspechom alebo prehrou pre Čechov aj Slovákov – to sa napokon ukáže až pri prvej vážnej skúške z geopolitiky, ktorá nás čaká po rozpade EÚ. V každom prípade by nám ale skúsenosť z tej doby pred dvadsiatimi rokmi mala dať jednu mentálnu výhodu: vieme totiž, že štáty a inštitúcie sa dokážu rozpadnúť v priebehu mesiacov a dokonca proti vôli obyvateľstva, jednoducho len preto, lebo hráči s emóciami naštartujú procesy, ktoré sa už nedajú zastaviť. Na prahu takého procesu sa dnes nachádza celá Európa.

Hráčov a revolucionárov, ktorí čakajú na rozpad systému a na svoju príležitosť, je dnes v Európe dosť, hoci väčšinou ešte nie sú pri moci. Na Slovensku už jedného máme. Je zvláštne, že po celé roky mnohí považovali za Mečiarovho nástupcu Roberta Fica. Myslím, že to bol od začiatku veľký omyl celej jednej generácie, ktorá Mečiara alebo jeho nástupcu potrebovala ako zrkadlo, v ktorom sa ona sama videla lepšou. Iste, Fico je nebezpečný politik, ktorý považuje slobodu skôr za nevyhnutné zlo než za základ ľudskej dôstojnosti, ale na Mečiara sa vôbec nepodobá. Nie je to ten typ revolučného hráča, ktorému je jedno, čo sa stane zajtra. V istom zmysle je tradičným politikom, ktorý sa v geopolitickej orientácii a chápaní politiky takmer nelíši od svojich úhlavných nepriateľov, za ktorých považuje Dzurindu s Miklošom.

Tým skutočným mentálnym nástupcom Mečiara je Richard Sulík. Naším šťastím je, že tento človek nemá Mečiarove schopnosti ani energiu, aj tak však stojí za pozornosť, lebo po ňom možno prídu iní, talentovanejší. S Mečiarom zdieľa kľúčovú vlastnosť – je to politický gambler a revolucionár. K životu potrebuje chaotické prostredie, preto ho vytvára. Práve preto Sulík nepotrebuje Európsku úniu, lebo ho brzdí v rozlete. Tak ako Mečiara brzdilo v rozlete Československo.

Nie je náhoda, že Sulík je pravičiar. Revolučnú zástavu totiž dnes na Západe dvíha práve radikálna pravica, ktorá chce zničiť tradičný systém, považuje ho za prehnitý a socialistický – od Tea Party v Amerike až po Le Penovú vo Francúzsku či Pravých Fínov. Je paradox, že ľavica so svojou revolučnou minulosťou reprezentuje v týchto časoch skôr mierny stredný prúd a taký Zapatero v Španielsku či Papandreou v Grécku dokonca proti svojmu presvedčeniu škrtajú ako o život, len aby udržali svoje krajiny v eurozóne.

Ale moje obavy o Európu nie sú odvodené od Sulíka. Sú odvodené od jazyka, ktorý používajú mnohí významnejší odporcovia Európskej únie – hoci mnohí z nich sa tvária, že sú len odporcami pôžičky Grécku a chcú vlastne Európu zachrániť. Ten jazyk sa opiera o zdanlivo morálne princípy, ako je nemravnosť zadlžovania a nespravodlivosť, keď chudobní majú doplácať na bohatých. Opäť je zvláštny paradox, že to hovorí predovšetkým pravica, ktorá ako keby zabudla, že to bol vynález úveru, ktorý naštartoval európsku priemyselnú revolúciu a zrodil kapitalizmus, že to hovorí tá istá pravica, ktorá až donedávna oslavovala dereguláciu finančného sveta, ktorý toxickými derivátmi nafukoval úverovú bublinu globálnych rozmerov.

Mravné kategórie, ktorými operujú odporcovia pôžičky Grécku, sú v skutočnosti nástrojom k vyvolávaniu nenávisti medzi národmi, ich jazyk je obviňujúci a vo svojej sémantike hlboko negatívny. Jeho záporná energia na celej čiare víťazí nad ťarbavou obranou pozitivistov, ktorí sa zmôžu len na varovania, že mravný radikalizmus je cestou do pekla.

Pamätám si tento jazyk veľmi dobre – pred dvadsiatimi rokmi ho používali českí aj slovenskí nacionalisti a jeho záporná energia viedla k nevyhnutnému rozpadu. Aj vtedy operoval zdanlivo mravnými kategóriami – českí nacionalisti prepočítavali, koľko doplácajú na Slovákov, tí slovenskí zase tvrdili, že Česi zámerne ruinujú slovenskú ekonomiku. Nech nás nemýli zdanlivý fakt, že rozpad Československa bol vlastne úspechom pre oba národy, lebo z pohľadu budúcich dejín to môže vyzerať úplne inak. Česko priviedol pocit oslobodenia sa od Slovákov až do arogantnej ostrovnej mentality, odkiaľ sa celej Európe vysmieva. Slovensko si zasa svoj rozpoznaný osud večnej periférie kompenzuje vzdorom voči Bruselu. Túto zástavu ako prvá hrdo zdvihla Iveta Radičová, ktorá však už po roku vládnutia pripomína skôr týranú ženu než premiérku. Ak to bude spor o euroval, ktorý ju pripraví o funkciu, bude to svojím spôsobom spravodlivý trest za jej naivitu.

Podstatné však je to, že tým istým dynamickým jazykom plným zápornej energie, ktorý pred dvadsiatimi rokmi viedol k rozpadu jedného štátu, hovorí dnes stále viac Európanov. Z toho plynú moje obavy.

Na druhej strane, moje domáce skúsenosti možno neplatia pre Európu ako celok. S pribúdajúcimi analýzami toho, čo nás čaká po bankrote Grécka, sa totiž začína meniť doteraz váhavý jazyk obrancov eura a Európskej únie, stávajú sa nimi dokonca aj tí, ktorí mali k euru a EÚ odstup. Keď týždenník The Economist vo veľkom úvodníku minulý týždeň smutne priznal, že všetky pravdy dávnych kritikov eura sú dnes „irelevantné“, lebo „nechať euro padnúť je oveľa, oveľa horšie“, niečo sa deje. Je možné, obrancovia EÚ nájdu slová, ktoré budú mať dostatok energie, aby prinajmenšom vyrovnali sily so zápornou sémantikou svojich odporcov. Dosť si to želám, bez ohľadu na to, čo o takýchto želaniach hovoria Američania.

Článok vyšiel v denníku Pravda.

[ Zdroj: http://salon.eu.sk/5244/eur%C3%B3pa-na-%C5%BEelanie-esej/ ]

Nepohnem sa

2011-10-17T11:34:00.009+02:00

COREY OGILVIE

"Pôvodné video preložil portál osud.cz zameraný na konšpirácie. Obsah zostal nepozmenený. S týmto ani podobnými portálmi sa nestotožňujeme." (pokračovanie nižšie..)

Nižšie uverejňujeme aj rozhovor s autorom. Autor v rozhovore nehovorí o žiadnej konšpirácii, len chcel podľa vlastných slov zobraziť pokrytectvo západných lídrov kážucich o demokracii inde, zatiaľ čo sa porušuje doma.

Ako sám tvrdí, spočiatku si myslel, že okupácia Wall Street by mala mať, tak ako arabské revolúcie, jednu požiadavku, ktorou tam bola demokracia, no ako bude naberať na veľkosti, bude mať aj silnejšie páky na viac požiadaviek.

15. 10. 2011, Bratislava - Julino Bosák

2011-10-15T18:50:00.008+02:00

V tom zmätku a požiadavke nehovoriť o socializme a komunizme mi vypadli dôležité vety, tak tu je môj pripravený text v pôvodnej podobe:

Chcel by som upozorniť na jednu vec. Ak hovoríme o tom, že kapitalizmus nie je pre 99%z nás, upozorňujeme na to, že spoločnosť je rozdelená na dve triedy. Ale hoci momentálne stojíme na opačných stranách barikády, našim spoločným nepriateľom je kapitál, ten nás takto rozdeľuje. To jedno percento, ktoré ho má v rukách je svojim spôsobom jeho najväčšou obeťou, ich celý život je odvodený od tejto pozície, v ktorej sa ocitli. Pokiaľ robotník, ktorý ho vytvára, je zotročený fyzicky, kapitalista, ktorý ho vlastní je zotročený aj vo vnútri. Kapitál z nich robí bezcitné, cynické bytosti, ktoré podobne ako kráľ Midas, ktorý v záujme maximalizovania zisku zašiel až tak ďaleko, že si od bohov vypýtal schopnosť všetko, čoho sa dotkne premeniť na zlato, aj títo ľudia sa ocitajú v prázdnom chladnom svete luxusu neschopný skutočne sa dotknúť svojho blížneho, naopak sú ním nútení vykorisťovať ho. Vezmime ich preto medzi seba a osloboďme ich od tejto ťažoby súkromného vlastníctva kapitálu, zmeňme toto nastavenie, v ktorom ľudia slúžia kapitálu a dajme ho naopak do služieb ľudí. Je to v záujme nás všetkých.

Skutočný odkaz Reagana

2011-10-14T20:18:00.005+02:00

PETER DREIER | The Nation
Mnoho Američanov pripisuje Reaganovi redukciu veľkosti vlády. V skutočnosti zvýšil vládne výdaje, znížil dane a zmenil Spojené štáty z veriteľskej krajiny na dlžníka. Počas jeho predsedníctva zvýšil Reagan rozpočet armády, zatiaľ čo znížil financovanie domácich programov, ktoré pomohli pracujúcej triede Američanov a chránili spotrebiteľov a životné prostredie. Nie je prekvapením, že ako George H. W. Bush, tak George W. Bush šli v jeho šľapajách.

Keď krajina túto nedeľu začala s oslavou stého výročia narodenia prezidenta Ronalda Reagana – s konferenciami, výstavami v múzeách a mnohými prejavmi – nezabúdajme, že mnoho z vážnych problémov, ktorým dnes Amerika čelí, začalo alebo sa zhoršilo počas úradovania Reagana.

Prečo nenechať Reagana, ktorý zomrel v roku 2004, odpočívať v pokoji? Pretože stále väčší zbor žurnalistov, politikov a učencov používajú tento storočný narodeninový míľnik na prepisovanie histórie a udeľujú Reaganovi status Mount Rushmore jedného z našich najväčších prezidentov.

To sú drísty.

Počas jeho dvoch období v Bielom dome (1981-89) predsedal Reagan rozširujúcemu sa rozdielu medzi bohatými a všetkými ostatnými, poklesu miezd a životných štandardov pre pracujúce rodiny, útoku na odbory ako nástroj na podvihnutie Američanov do strednej triedy, dramatickému zvýšeniu sa chudoby a bezdomovectva, a konsolidácii a deregulácii vo finančnom priemysle, ktoré viedli k súčasnému pádu hypoték, prepadnutiu nákazlivej a vlečúcej sa krízy.

Tieto trendy neboli spôsobené nevyhnutnými spoločenskými a ekonomickými silami. Vyplynuli z Reaganovej politiky a politických rozhodnutí založených na základnej ideológii „ste v tom sami“.

Reagan je častokrát ospevovaný ako „veľký sprostredkovateľ správ“, no to, čo často sprostredkoval boli lži a skreslenosti. Napríklad, počas jeho agitačných prejavov, keď oddane sľuboval vytlačenie sociálneho štátu, Reagan často rozprával príbeh o takzvanej „sociálnej kráľovnej“ v Chicagu, ktorá riadila Cadillac a ukradla od vlády 150 000 dolárov tak, že použila 80 iných mien, 30 adries, tucet kariet sociálneho zabezpečenia a štyroch fiktívnych mŕtvych manželov. Novinári pátrali po tejto „sociálnej podvodníčke“ v nádeji, že ju vyspovedajú a zistili, že neexistuje. No tento falošný obraz „sociálnych podvodníkov“ ostal a pomohol položiť základy pre škrty v programoch, ktoré pomáhali chudobným, vrátane detí.

Reaganov najznámejší výrok –„Vláda nie je riešením našich problémov. Vláda je problémom“- sa stal neoficiálnym sloganom pre nedávne oživenie pravicového extrémizmu. Chvastanie sa Glenna Becka a Rusha Limbaugha, šialenstvo Tea Party, politické idey vyhlasované propagandistickými bandami ako Cato Institute a Heritage Foundation tváriace sa ako think tanky a prevzatie Republikánskej strany jej najkonzervatívnejším krídlom sa rodili počas doby Reagana. Vlastne všetci tvrdili, že realizovali Reaganovu revolúciu.

Čo nám táto revolúcia priniesla?

Mnoho Američanov pripisuje Reaganovi redukciu veľkosti vlády. V skutočnosti zvýšil vládne výdaje, znížil dane a zmenil Spojené štáty z krajiny veriteľa na dlžníka. Počas jeho predsedníctva zvýšil Reagan rozpočet armády, zatiaľ čo znížil financovanie domácich programov, ktoré pomohli pracujúcej triede Američanov a chránili spotrebiteľov a životné prostredie. Nie je prekvapením, že ako George H. W. Bush, tak George W. Bush šli v jeho šľapajách.

No, nanešťastie, to robil i Bill Clinton. Počas svojej prvej kampane na prezidenta Clinton správne pozoroval, že „éra Reagan-Bush povýšila osobný zisk nad štátnymi záväzkami, špecifické záujmy nad spoločným dobrom, bohatstvo a slávu nad prácu a rodinu. 80-te toky predznamenali Zlatú éru chamtivosti a sebeckosti, nezodpovednosti a rozdielov, a prehliadania.“ No o niekoľko rokov neskôr, ako prezident, Clinton vyhlásil, opakujúc Reagana, že „obdobie veľkej vlády skončilo,“ čo uskutočnil znížením sociálnych výhod pre chudobné deti.

Vlastne, najdôležitejším Reaganovým domácim posolstvom je oslabená schopnosť našej vlády robiť si svoju prácu v ochrane rodín, spotrebiteľov, pracujúcich a životného prostredia.

Ako Reagan pozmenil americké poňatie o úlohe vlády? Predtým, ako sa Reagan dostal do úradu, bola už americká verejnosť stále viac skeptická o vláde a politikoch, roztrpčená klamstvami od prezidenta Lyndona Johnsona a Richarda Nixona o Vietnamskej vojne, Nixonovom škandále Watergate a neschopnosti prezidenta Jimmyho Cartera vysporiadať sa s dvojnásobným problémom zvyšovania cien a nezamestnanosti, častokrát nazývaným „stagflácia“. No Reagan –so svojím žoviálnym štýlom, optimizmom a vystupovaním jednoduchých ľudí- spravil z útoku na vládu druh umenia.

A mal dostatok pomoci. Reaganovu éru sprevádzal vzostup dobre namazaného, korporáciami sponzorovaného stroja konzervatívnej propagandy – vrátane think tankov a lobbistických skupín, dotovaných profesúr na univerzitách, právnych advokátskych organizácií, časopisov, a praxí študentov vysokých škôl na prípravu ďalšej generácie – vytvoreného na démonizovanie aktivistickej vlády a oslavovanie neregulovaných trhov. Roky predtým, ako Rush Limbaugh začal so svojim rádiovým duchovným úradom svojim konzervatívnym, veriacim prikyvovačom, Reagan a jeho pravicová ozvena zo snemovne už úradovali.

Reaganovi fanúšici si ho cenia pre obnovenie prosperity krajiny. No akýkoľvek ekonomický rast bol počas Reaganovej éry, prevažne z neho mali výhody tí, čo sa už mali dobre. Rodziel v príjmoch medzi bohatými ao ostatnými sa v Amerike rozšíril. Platy pre priemerného pracujúceho poklesli a miera domového vlastníctva v krajine poklesla. Počas dvoch Reaganových období v Bielom dome bola minimálna mzda zmrazená na 3,35 dolára na hodinu, kým ceny rástli, čo narušilo životný štandard miliónov pracujúcich s nízkymi platmi. Počet ľudí žijúcich pod celoštátnou úrovňou chudoby sa zvýšil z 26.1 milióna v 1979 na 32.7 milióna v 1988. Medzitým sa bohatí stali bohatšími. Na konci desaťročia vlastnilo 1 percento Američanov 39 percent národného bohatstva.

Po podpísaní zákona Garn-St. Germain Depository Institutions v 1982 predsedal Reagan dramatickej deregulácii odvetvia savings-and-loan krajiny. Zákon umožňoval S&L ukončiť svoju závislosť na domácich hypotékach a umožnil bankám poskytovať hypotekárne pôžičky s prispôsobiteľnou hodnotou. S&L začali desať rokov trvajúce orgie špekulácii s nehnuteľnosťami, zlého hospodárenia a podvodu. Priemysel si dopriaval divokú manickú jazdu fúzií, s bankami a S&L hltajúcimi jeden druhú a vytváraním úverov na financovanie nákupných centier, golfových ihrísk, úradných budov a spoluvlastníckych projektov, ktoré nemali žiaden iný finančný zmysel ako zisk rýchlych dolárov.

Keď potom koncom 1980-tych rokov padol prach, stovky S&L a bank zanikli, miliardy dolárov komerčných úverov bolo zbytočných a federálna vláda mala pomôcť vkladateľom, ktorých peniaze vyrabovali špekulátori až do hodnoty cez 130 miliárd dolárov.

Za Reagana sa úloha vlády posunula z dohľadu nad Wall Street a ochrany spotrebiteľov na zmocnenca, ktorý nevidí žiadne zlo, povzbudzujúc banky, aby sa zapájali do nezodpovedných praktík. To bola len prvá kapitola k zosunu k súčasnej finančnej kríze. Veci sa dokonca zhoršili –omnoho zhoršili- desaťročia po tom, ako Reagan opustil úrad. Obaja Bushovia, ako aj Clinton, pokračovali v tom, v čom Reagan prestal, dávajúc bankám a poisťovniam povolenie na vykonanie skazy na spotrebiteľoch a ekonomike. Toto viedlo k nákaze subprimeových pôžičiek a konfiškáciám minulých troch rokov a nákladnému záchrannému balíčku pomoci Wall Street bánk „príliš veľkých na padnutie“.

Reaganova ľahostajnosť k mestským problémom bola povestná. Začiatkom jeho úradovania, na recepcii Bieleho domu, privítal Reagan jediného čiernho člena svojho kabinetu, tajomníka rozvoja mesta a bývania (HUD), Samuela Piercea, slovami: „Ako sa máte, pán starosta? Som rád, že vás spoznávam. Ako sa majú veci vo vašom meste?“

Reagan nielenže nespoznal svojho vlastného tajomníka HUD, nedokázal sa vyrovnať s rastúcim korupčným škandálom na úrade, ktorý vyústil v obžalobu a odsúdenie najvyšších predstaviteľov Reaganovej administratívy za nezákonné riadenie ponuky na podporu bývania politicky prepojeným developerom. Pierce a iní vybavili prídel subvencií na projekty bývania, aby preukázali náklonnosť prispievateľom Reaganovej kampane a lobbistom GOP [Republikánskej strany], takým ako bývalému ministrovi vnútra Jamesovi Wattovi. Našťastie pre Reagana sa „škandál HUD“ neodhalil dovtedy než opustil úrad.

Reagan nebol prvý, kto vynašiel hru „plať, aby si mohol hrať“ alebo otáčajúce sa dvere najvyšších predstaviteľov vlády, z ktorých sa stávali dobre zaplatení lobbisti a vládni dodávatelia. No jeho postoj ruky preč k vládnemu dozoru prispel k prehĺbeniu kultúry korupcie v hlavnom meste štátu.

1980-te roky zažili všetko prenikajúcu rasovú diskrimináciu bánk, agentov s nehnuteľnosťami a pozemkových a nájomných majiteľov, nekontrolovanú Reaganovou administratívou. Komunitné skupiny odhalili donebavolajúce úverové diskriminácie bánk. No Reaganova HUD a ministerstvo spravodlivosti zlyhalo v stíhaní alebo sankcionovaní bánk, ktoré porušili zákon Community Reinvestment, ktorý zakazoval rasovú diskrimináciu pri pôžičkách. Počas tejto doby, zo 40 000 prihlášok bánk žiadajúcich povolenie rozšíriť svoje operácie, zamietli Reaganovi regulátori bánk len osem z nich na základe porušenia regulácií CRA.

Klesajúci fiškálny majetok amerických miest začal počas éry Reagana. Koncom jeho druhého obdobia bola federálna podpora miestnym vládam znížená o 60 percent. Reagan eliminoval všeobecné podielníctvo na príjmoch mestám, škrtol financovanie prác verejných služieb a zamestnanecké kurzy, takmer zničil federálne financované právne služby pre chudobných, zrušil program proti chudobe Community Development Block Grant a zredukoval financovanie verejnej dopravy.

Tieto zníženia mali katastrofálny dopad na mestá s vysokými mierami chudoby a obmedzenými daňovými základmi majetku, z ktorých mnohé záviseli na federálnej pomoci poskytovania základných služieb. V roku 1980 účtovali federálne doláre 22 percent rozpočtov veľkých miest. Koncom druhého Reaganovho obdobia bola federálna pomoc len 6 percent. Dôsledky boli zničujúce pre mestské školy a knižnice, mestské nemocnice a kliniky, a sanitáciu, policajné a požiadne zložky – z ktorých mnohé museli zavrieť. Mnoho miest sa stále nezotavilo z tejto klesajúcej špirály začatej počas prezidentovania Gippera [Gipper je futbalový tréner z filmu Knute Rockne, All American, ktorého Reagan hral ešte ako herec a jeho neskoršia prezývka].

Najdramatickejším škrtom v domácich výdavkoch počas Reaganovej doby bola podpora bývania nízkopríjmových obyvateľov. Počas jeho prvých rokov v úrade, znížil Reagan rozpočet pre verejné bývanie a podpory prenájmov Section 8 [programy podpory nájomného bývania pre cca 3.1 milióna nízkopríjmových domácností] na polovicu. Kongres zmaril tento plán na úplné zúženie podpory federálneho bývania pre chudobných, no dosiahol mnohé z toho, o čo sa snažil. V 1980-tych rokoch sa pomer predpokladaných chudobných, ktorí dostali podporu federálneho bývania podstatne znížil.

Ďalším z Reaganových dedičstiev je prudký nárast bezdomovcov, ktorý sa koncom 1980-tych rokov nafúkol na 600 000 každú danú noc – a 1.2 milióna v priebehu jedného roka [t.j. 600 000 - stálych bezdomovcov a 1 200 000 „občasných“]. Mnohí z toho boli vietnamskí veteráni, deti a prepustení pracujúci.

Začiatkom roku 1984 na „Dobré ráno, Amerika“, sa Reagan obraňoval voči obvineniam z necitlivosti voči chudobným klasickým tvrdením obviňujúcim obeť. Povedal, že „ľudia, ktorí spia na mrežiach... bezdomovci... sú bezdomovcami, môžete povedať, svojou voľbou.“

Od jeho smrti sme po Ronaldovi Reaganovi pomenovali hlavné letisko, mnoho škôl a veľa ulíc. Zrejme teraz, keď oslavujeme storočnicu jeho narodenia, by omnoho vhodnejším uctením si jeho posolstva pre každé americké mesto bolo pomenovať po ňom lavičku v parku –kde každú noc spí aspoň jeden bezdomovec- ako poctu nášmu štyridsiatemu prezidentovi.

4.2.2011

[ Zdroj: http://www.thenation.com/article/158321/reagans-real-legacy ]

Afganistan, ďalší nevypovedaný príbeh

2011-10-10T22:04:00.003+02:00

MICHAEL PARENTI
...ak by Washington sám opustil Tarakiho marxistickú vládu vtedy v 1979, „nebolo by žiadnej armády mudžahídov, žiadnej Sovietskej intervencie, žiadnej vojny, ktorá zničila Afganistan, žiadneho Usamu bin Ladina, a žiadnej tragédie 11. septembra.

Barack Obama je zapísaný ako obhájca eskalácie vojny v Afganistane. Predtým, ako klesneme hlbšie do tohto močiara, mali by sme urobiť zadosť tomu, aby sme sa niečo naučili z nedávnej afgánskej histórie a role, ktorú hrali Spojené štáty.

Menej ako mesiac po útokoch z 11. septembra 2001 na Svetové obchodné centrum a Pentagon začali lídri USA totálny vzdušný útok na Afganistan, krajinu údajne ukrývajúcu Usamu bin Ladina a jeho teroristickú organizáciu Al-Kajdá. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi, v 1980, zasiahli USA, aby zastavili sovietsku „inváziu“ tejto krajiny. Dokonca i niektorí vedúci progresívni autori, ktorí majú zvyčajní krtickejší pohľad na politiku USA v zahraničí, brali intervenciu USA voči Sovietmi podporovanej vláde ako „dobrú vec“. Terajší príbeh nie je tak dobrou vecou.

Trocha skutočnej histórie

Od doby feudalizmu ostal pozemkový systém v Afganistane nezmenený, s viac ako 75 percentami zeme vlastnenej veľkými zemepánmi, ktorí tvorili len 3 percantá dedinskej populácie. V polovici 1960-tych rokov sa spojili demokratické revolučné elementy, aby aby vytvorili Ľudovodemokratickú stranu (PDP). V 1973 bol zosadený kráľ, no vláda, ktorá ho nahradili sa ukázala byť autokratickou, zle hospodáriacou, a nepopulárnou. Napokon bola vyhnaná v 1978 po masívnej demonštrácii pred prezidentským palácom, a po tom, ako zasiahli politické frakcie armády na strane demonštrantov.

Vojenskí dôstojníci, ktorí sa ujali, prizvali PDP, any vytvorila novú vládu za vedenia Noor Mohamed Tarakiho, básnika a románopisca. Takto prišla do úradu marxistami vedená koalícia národne demokratických síl. „Bol to úplne pôvodná udalosť. Dokonca ani CIA za to nevinili ZSSR,“ píše John Ryan, vyslúžilý profesor na univerzite vo Winnipegu, ktorý v Afganistane vykonal poľnohospodársky výskumný projekt približne v tom čase.

Tarakiho vláda zlegalizovala odbory, a určili minimálnu mzdu, progresívnu daň z príjmu, kampaň pre gramotnosť, a programy, ktoré dali bežným ľuďom väčší prístup k zdravotnej starostlivosti, bývaniu, a verejnej kanalizácii. Spustili sa začínajúce roľnícke kooperatívy a predpísané znižovanie cien na niektoré kľúčové potraviny.

Vláda taktiež pokračovala v kamapani začatej kráľom na emancipáciu žien od ich dlhoročného kmeňového otroctva. Poskytla verejné vzdelanie pre dievčatá a deti rozličných kmeňov.

Správa v San Francisco Chronicle (17. november 2001) poznamenala, že za Tarakiho režimu bol Kábul „kozmopolitným mestom. V hlavnom este sa zhromažďovli umelci a hipisáci. Ženy študovali poľnohospodárstvo, strojárstvo a obchod na mestskej univerzite. Afgánske ženy zastávali vládne posty – v 1980-tych rokoch bolo sedem ženských členiek parlamentu. Ženy riadili autá, cestovali a chodili na schôdzky. Päťdesiat percent univerzitných študentov boli ženy.“

Tarakiho vláda dala príkaz k vyhubeniu pestovania ópiových makovíc. Dovtedy produkoval Afganistan viac ako 70 percent ópia potrebného pre svetový prísun heroínu. Vláda taktiež zrušila všetky dlhy, ktoré mali farmári, a začala rozvíjať program veľkej pozemkovej reformy. Ryan je presvedčený o tom, že to bola „naozaj populárna vláda a ľudia očakávali budúcnosť s veľkou nádejou.“

No z viacerých miest spoločnosti vzišla vážna opozícia. Feudálni zemepáni sa postavili voči programu pozemkovej reformy, ktorá zasahovala do ich dŕžob. A členovia kmeňa a fundamentalistickí mullahovia sa vehementne stavali proti vládnemu venovaniu sa rodovej rovnosti a vzdelaniu žien a detí.

Kvôli svojím rovnostárskym a kolektivistickým ekonomickým politikám si Tarakiho vláda privodila tiež opozíciu národnej bezpečnosti štátu USA. Takmer okamžite po tom, ako prišla k moci koalícia PDP, spustila CIA, asistovaná Saudskou a Pakistánskou armádou, intervenciu obrovskej šírky do Afganistanu na strane dŕžob zbavených feudálnych pánov, reakcionárskych kmeňových náčelníkov, mulláhov, a pašerákov ópia.

Vysokým úradníkom v Tarakiho vláde bol Hafizulla Amin, o ktorom sa mnohí domnievali, že bol naverbovaný CIA počas viacerých rokov, ktoré strávil v Spojených štátov ako študent. V septembri 1979 sa Amin chopil štátnej moci v ozbrojenom puči. Popravil Tarakiho, zastavil reformy, a zabil, zatvoril, alebo vyhnal tisíce Tartakiho stúpencov pri tom, ako sa priklonil k vytvoreniu fundamentalistického islamského štátu. No do dvohc mesiacov bol zvrhnutý zvyškami PDP spolu s elementami v armáde.

Treba poznamenať, že všetko toto sa stalo pred sovietskou vojenskou intervenciou. Poradca národnej bezpečnosti Zbigniew Brzezinski verejne pripustil –mesiace predtým ako sovietske jednotky vstúpili do krajiny-, že Carterova administratíva dodávala obrovské sumy moslimským extrémistom, aby rozvrátili refromistickú vládu. Časť tejto snahy zahŕňala CIA kryté brutálne útoky mudžahídov proti školám a učiteľom v dedinských oblastiach.

Koncom 1979 poprosila vážne obliehaná vláda PDP Moskvu, aby poslala určitý diel jednotiek na pomoc odvrátenia mudžahídov (islamských guerrilla bojovníkov) a zahraničných žoldnierov, všetkých naverbovaných, financovaných, a dobre ozbrojených CIA. Sovieti už posielali pomoc pre projekty v ťažbe, vzdelaní, poľnohospodárstve, a verejnom zdravotníctve. Rozostavené jednotky predstavovali záväzok omnoho vážnejšieho a politicky nebezpečného druhu. Trebalo opakovaných požiadaviek z Kábulu predtým ako Moskva súhlasila s vojenským zásahom.

Džihád a Taliban, štýl CIA

Sovietska intervencia bola zlatou príležitosťou pre CIA na premenu kmeňového odporu na svätú vojnu, islamský džihád na vyhnanie bezbožných komunistov z Afganistanu. Po rokoch vydali Spojené štáty a Saudská Arábia okolo 40 miliárd dolárov na vojnu v Afganistane. CIA a jeho spojenci naverbovali, dodali, a vytrénovali takmer 100 000 radikálnych mudžahídov zo štyridsiatich krajín vrátane Pakistanu, Saudskej Arábie, Iránu, Alžírska, a samotného Afganistanu. Medzi tými, ktorí na to volanie odpovedali bol rodený Saud, pravicový milionár Usama bin Ladin a jeho zástupy.

Po dlhej a neúspešnej vojne opustili Sovieti krajinu vo februári 1989. Všeobecná predstava je, že marxistická vláda PDP padla hneď po odchode Sovietov. V skutočnosti si uchovala dostatočne populárnu podporu na to, aby pokračovala v boji ďalšie tri roky, prežila Sovietsky zväz samotný o jeden rok.

Na základe prevzatia Afganistanu začali mudžahídy bojovať medzi sebou. Spustošili mestá, terorizovali civilné obyvateľstvo, rabovali, vykonávali masové popravy, zatvorili školy, znásilnili tisíce žien a dievčat, a premenili polovicu Kábulu na kopu trosiek. V roku 2001 hlásilo Amnesty International, že mudžahídy používali sexuálne znásilnenie ako „metódu na zastrašenie porazeného obyvateľstva a odmeňovania vojakov.“

Ovládajúc krajinu gangsterským spôsobom a hľadiac po lukratívnych zdrojoch príjmu, naraidili kmene farmárom sadiť ópiové makovice. Pakistánska ISI, blízky mladší partner CIA, postavila po Afganistane stovky heroínových laboratórií. Do dvoch rokov po príchode CIA sa Pakistánsko-Afgánska hranica stala najväčším producentom heroínu na svete.

Z veľkej časti vytvorení a financovaní CIA sa mudžahídy vybrali pre život po svojom. Stovky z nich sa vrátili domov do Alžírska, Čečenska, Kosova, a Kašmíru, aby pokračovali v teroristických útokoch v Aláhovom mene proti dodávateľom sekulárneho „úpadku“.

V samotnom Afganistane si v 1995 extrémistický kmeň sunnitského islamu nazvaný Taliban –silen financovaný a radený ISI a CIA a s podporou islamských politických strán v Pakistane- prebojoval svoju cestu k moci, prevzal väčšinu krajiny, a privábil mnoho kmeňových náčelníkov hrozbami a úplatkami do svojej ohrady.

Taliban prisľúbil ukončiť frakčné boje a lúpežné prepadávanie, ktoré boli známkou mudžahídov. Podozriví vrahovia a špióni boli mesačne popravovaní na športových štadiónoch, a tým, ktorí boli obvinení z lúpeže bola odseknutá previnilá ruka. Taliban odsúdil formy „nemorálnosti“, ktoré zahrnovali predmanželský sex, cudzoložstvo a homosexualitu. Taktiež zakázali všetku hudbu, divadlo, knižnice, literatúru, sekulárne vzdelanie, a mnoho z vedeckého výskumu.

Taliban rozpútal náboženskú vládu teroru, zavádzajúc ešte striktnejšiu interpretáciu moslimského zákona aká bola užívaná väčšinou kňažstva Kábulu. Všetci muži museli nosiť nezastrihnuté brady a ženy museli nosiť burky, ktoré ich zakrývali od hlavy k päte, vrátane ich tvárí. S osobami, ktoré nezareagovali dostatočne rýchlo bolo okamžite zakročené a vážne potrestané ministerstvom mravnosti. Žena, ktorá ušla z nactiutŕhajúceho domova alebo oznámila manželské týranie bola sama hrozne zbičovaná teokratickými autoritami. Ženy boli postavené mimo zákona zo spoločenského života, boli zbavené väčšiny podôb zdravotnej starostlivosti, boli im znemožnené všetky stupne vzdelania, a akákoľvek príležitosť pracovať mimo domova. Ženy, ktoré boli považované za „nemorálne“ boli ukameňované na smrť alebo upálené zaživa.

Nič z toho nepôsobilo lídrom vo Washingtone väčšie starosti, o ktorých bolo známe, že s Talibanom vychádzajú dobre. Nedávno, v 1999, platila vláda USA celkovú ročnú mzdu každého jedného úradníka Talibanskej vlády (SF Chronicle, 10/2/2001). Až do októbra 2001, kedy prezident George W. Bush musel sústrediť verejnú mienku za jeho bombardovacou kampaňou v Afganistane, verejne nedosudzoval útlak žien Talibanom. Jeho žena, Laura Bushová, sa za noc objavila ako plne rozkvitnutá feministka, aby na spoločnú adresu predniesla popis niektorých neprávností páchaných voči afgánskym ženám.

Ak je o Talibane možné povedať niečo pozitívne, je to, že zastavili mnoho z rabovania, znásilňovania, a náhodného zabíjania, ktoré mudžahídy praktikovali na bežnej báze. V roku 2000 autority Talibanu tiež vykorenili pestovanie ópiových makovíc po celej oblasti pod ich správou, snahu súdenú Medzinárodným programom kontroly drog USA ako takmer úplne úspešnú. So zvrhnutím Talibanu a západom vybratou vládou mudžahídov znovu zavedenou v Kábule v decembri 2001, sa produkcia ópiových makovíc v Afganistane dramaticky zvýšila.

Roky vojny, ktoré nasledovali, vzali desiatky tisícok Afgánskych životov. Spolu s tými zabitými strelami s plochou dráhou letu, bombardérmi Stealth, Tomahawkami, rozbuškami, a pozemnými mínami sú tu tí, ktorí neustále zomierajú od hladu, chladu, kvôli tomu, že sú bez prístrešku, a nedostatku vody.

Svätá križiacka výprava za ropou a plynom

Zatiaľ čo tvrdia, že bojujú s terorizmom, našli lídri USA ďalšie pôsobivé, no menej propagované dôvody pre hlbší vpád do Afganistanu. Stredoázijský región je bohatý na zásoby ropy a plynu. Dekádu pred 9/11 uviedol časopis Time (18. marec 1991), že elity americkej politiky uvažovali o vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii. Objavenie rozsiahlych zásob ropy a plynu v Kazachstane a Turkmenistane poskytlo návnadu, kým rozpad ZSSR odstránil jednu z hlavných bariér proti snahe agresívnej intervencionistickej politiky v tejto časti sveta.

Ropné spoločnosti USA dostali práva na asi 75 percent týchto rezerv. Hlavným problémom bolo, ako prepraviť ropu a plyn z tohto od mora odrezaného regiónu. Predstavitelia USA boli proti použitiu ruského potrubia či najpriamejšiu cestu cez Irán do Perzského zálivu. Namiesto toho, oni a korporátni ropní dodávatelia objavili viacero alternatívnych potrubných ciest, cez Azerbajdžán a Turecko do Stredozemného mora alebo cez Čínu do Tichého oceánu.

Cesta, ktorá zaujal Unocal, ropnú spoločnosť založenú v USA, šla cez Afganistan a Pakistan do Indického oceánu. Intenzívne vyjednávania, do ktorých sa Unocal pustil s režimom Talibanu, ostali nevyriešené do roku 1998, kedy argentínska spoločnosť uzavrela konkurenčný návrh pre potrubie. Bushova vojna proti Talibanu opäť vznietila nádeje UNOCAL-u na obdržanie hlavného kúsku z tejto akcie.

Dostatočne zaujímavé je, že ani Clintonova, ani Bushova administratíva nikdy nedala Afganistan na oficiálny zoznam ministerstva zahraničných vecí štátov obvinených z podporovania terorizmu, navzdory potvrdenej prítomnosti Usamu bin Ladina ako hosťa vlády Talibanu. Takýto popis „darebáckeho štátu“ by spravil nemožným pre americkú ropnú alebo stavebnú spoločnosť podpísať dohodu s Kábulom na potrubie do ropných a plynových polí Strednej Ázie.

Stručne, už v predstihu útokov 9/11 vykonala vláda USA prípravy, aby žalovala Taliban a vytvorila v Kábule vyhovujúci režim a priamu vojenskú prítomnosť USA v Strednej Ázii. Útoky 9/11 poskytli perfektný stimul, vyplašením americkej verejnej mienky a zdráhajúcich sa spojencov na podporu vojenskej intervencie.

Je možné súhlasiť s Johnom Ryanom, ktorý tvrdil, že ak by Washington sám opustil Tarakiho marxistickú vládu vtedy v 1979, „nebolo by žiadnej armády mudžahídov, žiadnej Sovietskej intervencie, žiadnej vojny, ktorá zničila Afganistan, žiadneho Usamu bin Ladina, a žiadnej tragédie 11. septembra.“ No takto by sa od Washingtonu žiadalo príliš veľa, aby opustili kľudnú a progresívnu ľavicovú vládu, ktorá organizovala spoločenský kapitál okolo spoločných potrieb verejnosti skôr než súkromnú akumuláciu.

Intervencia USA v Afganistane sa ukázala ako nie veľmi odlišná od intervencie USA v Kambodži, Angole, Mozambiku, Etiópii, Nikaragui, Grenade, Paname, a inde. Mala rovnaký zámer predísť rovnostárskej spoločenskej zmene, a rovnaký dopad zvrhnutia ekonomicky reformistickej vlády. Vo všetkých týchto ohľadoch priniesla intervencia do prevahy spiatočnícke prvky, ponechala ekonomiku v troskách, a neľútostne zmárnila mnoho nevinných životov.

Vojna proti Afganistanu, sklonenej, ochudobnelej krajine, je v oficiálnych kruhoch USA naďalej vykresľovaná ako udatná krížová výprava proti terorizmu. Ak ňou niekedy bola, bola tiež prostriedkom k ďalším veciam: zničeniu ľavicového revolučného spoločenského poriadku, nadobudnutiu zisk prinášajúcej kontroly nad jednou z najrozsiahlejších nenapichnutých zásob zmenšujúcich sa zdrojov fosílnych palív Zeme, a vysadením základní USA a vojenskej sily USA do opäť ďalšieho regiónu sveta.

Pred týmto všetkým vyznieva Obamovo volanie po zmene ako prázdne.

[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/afghanistan%20story%20untold.html ]

Text zatiaľ neexistujúcej piesne

2011-10-04T15:39:00.006+02:00

Zdalo sa, že sme si zvykli
na denné správy, smetie, vraždy
drogy, vojny, politickú frašku
i vidieť nahú celebritu
všetko zaliate v coca cole
dáte si kečup, dávku riadnu
či dvojitú?

Potom cvak, umyť zuby a spať
ráno vstať, do práce s prázdnym pohľadom
večer zaspať v ohni
zatiaľ zadným dvorom muži v čiernom
v bielych košeliach s kravatou
rabujú naše úspory, berú budúcnosť,
vzdelanie, zdravie a postupne i celý dom.
Bezsenné noci a blúznenie cez deň
o slobode a demokracii, veď tak nás to učili.

Keď nás okrádajú je to biznis,
keď sa bránime je to násilie
je čas spojiť sa
kedy keď nie teraz, kedy, keď nie tu?
Pre túto planétu,
pre ľudí, všetkých bez rozdielu.

Hnev je darom,
až keď ráno vstaneš s holým zadkom
v štvrti bez vody s hučiacimi sirénami
zobudiš sa z denného snenia?
Nie, nebudem sa prizerať
ako mi niekto šliape po právach
a mrzačí mi bratov a sestry,
toto sa deje nám všetkým
kapitál v jeho šialenej jazde
naprieč kontinentami
necháva len spálenú zem a slzy.

Povedz aj ty
nie
nech sa skončí to denné snenie
sme jedno ľudstvo
rovný s rovným
niet dôvodu na rozdiely,
ktoré jednému dajú jachtu,
aby druhý jedol trávu
a ten s diamantovou protézou
sa nám smial a rozprával o škrtení opaskov.
Chceš byť človekom, či obyčajný diamant?

Sme lekári, študenti, učitelia, umelci
či nezamestnaní
spojme sa
sme bieli, čierni, žltí, či červení
spojme sa
sme hetero, bi, či homosexuáli
spojme sa
sme kresťania, budhisti, moslimovia
spojme sa

za rovnosť medzi ľuďmi
proti kapitálu v kokpite,
ktorý uniesol lietadlo,
v ktorom všetci sedíme,
čo s tým spravíme?

Každý podľa svojich schopností,
každému podľa jeho potrieb.
Za skutočnú demokraciu a slobodu
Nie moci kapitálu
áno spoločnému.
Venceremos

Prebiehajúca revolúcia na Islande

2011-10-02T12:27:00.002+02:00

DEENA STRYKER | Daily Kos
Gréckym ľuďom bolo povedané, že privatizácia ich verejného sektora je jediným riešením. A tí z Talianska, Španielska a Portugalska čelia rovnakej hrozbe. Mali by sa pozrieť na Island. Odmietnuť sa podriadiť zahraničným záujmom, čo malá krajina vyhlásila nahlas a zreteľne, že ľudia sú suverénni.

Príbeh o prebiehajúcej revolúcii v programe talianského rádia je úžasným príkladom toho, ako málo nám naše médiá hovoria o zvyšku sveta. Američania si možno pamätajú, že na začiatku finančnej kríze 2008 Island doslova zbankrotoval. Dôvody boli spomenuté iba mimochodom, a odvtedy upadol tento málo známy člen Európskej únie do zabudnutia.

Ako jedna za druhou európske krajiny zlyhávajú alebo riskujú pád, ohrozujúc euro, s dopadmi na celý svet, je poslednou vecou, ktorú by súčasné mocnosti je, aby sa Island stal príkladom. Tu je dôvod prečo:

Päť rokov po čisto neoliberálnom režime spravilo z Islandu (populácia 320 tisíc, bez armády) jednu z najbohatších krajín na svete. V roku 2003 boli všetky banky krajiny sprivatizované, a v snahe pritiahnuť zahraničných investorov ponúkli online banking, ktorého minimálne náklady im dovolili ponúknuť relatívne vysokú mieru návratu tržby. Účty, nazvané IceSave, prilákali mnoho anglických a holandských malých investorov. No ako investície rástli, stalo sa to isté so zahraničným dlhom bánk. V roku 2003 sa islandský dlh rovnal 200-násobku jeho HDP, no v roku 2007 to bolo 900 percent. Svetová finančná kríza v roku 2008 bola ranou z milosti [coup de grace]. Tri hlavné islandské banky, Landbanki, Kaupthing a Glitnir, šli hore pupkom a boli znárodnené , kým Kroner stratil 85% svojej hodnoty s ohľadom na euro. Na konci roka vyhlásil Island bankrot.

Na rozdiel od toho, čo bolo možné očakávať skončila kríza opätovným nadobudnutím suverénnych práv Islanďanov, prostredníctvom procesu priamej participatívnej demokracie, ktorá následne viedla k novej Ústave. Ale len po veľkej bolesti.

Geir Haarde, premiér sociálno-demokratickej koaličnej vlády, vyjednal dvamiliónstotisíc dolárovú pôžičku, ku ktorej škandinávske krajiny pridali ďalších dva a pol milióna. No zahraničná finančná obec tlačila na Island, aby zaviedol drastické opatrenia. MMF a Európska únia chceli prevziať jeho dlh, tvrdiac, že toto bol jediný spôsob pre krajinu splatiť Holandsku a Veľkej Británii, ktoré sľúbili odškodniť svojich občanov.

Protesty a nepokoje pokračovali a následne prinútili vládu odstúpiť. Voľby boli preložené na apríl 2009, vedúc k ľavicovej koalícii, ktorá zamietla neoliberálny ekonomický systém, no okamžite k svojim požiadavkám pridala, že Island splatí celých tri a pol milióna euro. To si žiadalo, aby každý obyvateľ Islandu zaplatil 100 euro mesačne (alebo asi 130 dolárov) po pätnásť rokov, pri 5,5% úroku, aby splatili dlh spôsobený súkromnou stranou zoči-voči iným súkromným stranám. Bola to táto maličkosť, ktorá sobovi zlomila chrbát.

To, čo sa stalo neskôr, nebolo zvyčajné. Presvedčenie, že občania majú zaplatiť za chyby finančného monopolu, že celý národ musí byť zdanený, aby splatil privátne dlhy bolo otrasené, zmenilo vzťah medzi občanmi a ich politickými inštitúciami a následne priviedlo islandských lídrov na stranu svojich voličov. Hlava štátu, Olafur Ragnar Grimsson, odmietol podpísať zákon, ktorý by spravil islandských občanov zodpovednými za dlhy svojich bankárov, a prijal požiadavku o referendum.

Samozrejme, medzinárodná obec iba zvýšila tlak na Island. Veľká Británia a Holandsko hrozila krajnými represáliami, ktoré by izolovali krajinu. Keď šli Islanďania voliť, hrozili zahraniční bankári zablokovaním akejkoľvek pomoci od MMF. Britská vláda hrozila zmrazením úsporných a transakčných účtov Islanďanov. Ako povedal Grimsson: „Bolo nám povedané, že ak odmietneme podmienky medzinárodnej obce, staneme sa Kubou Severu. No ak by sme to akceptovali, stali by sme sa Haiti Severu.“ (Koľkokrát som písala o tom, že keď Kubánci vidia zúfalý stav svojho suseda, Haiti, považujú sa za šťastných.)

V marcovom referende 2010 volilo 93% proti splateniu dlhu. MMF okamžite zmrazil svoju pôžičku. No revolúcia (i keď sa o nej v USA nevysielalo) nebola zastrašená. S podporou rozzúrených občanov spustila vláda občianske a trestné vyšetrovanie tých zodpovedných za finančnú krízu. Interpol vydal medzinárodný zatykač na exprezidenta Kaupthing, Sigurdur Einarssona, keď iní bankári, ktorí sa podieľali na krachu, ušli z krajiny.

No Islanďania sa tu nezastavili: rozhodli sa načrtnúť novú ústavu, ktorá by oslobodila krajinu od prehnanej moci medzinárodných financií a virtuálnych peňazí. (Tá, ktorá sa používala bola napísaná v čase, keď Island získal nezávislosť od Dánska, v 1918, jediný rozdiel s dánskou ústavou bol, že slovo ´prezident´ nahradilo slovo ´kráľ´.)

Na napísanie novej ústavy si ľudia z Islandu zvolili dvadsaťpäť občanov z 522 dospelých, ktorí nepatrili k žiadnej politickej strane, no boli odporučení aspoň tridsiatimi občanmi. Tento dokument nebol prácou hŕstky politikov, ale bol spísaný na internete. Stretnutia jeho splnomocnencov sú vysielané on-line, a občania môžu posielať sovje komentáre a návrhy, a byť tak svedkami toho, ako dokument naberá tvar. Ústava, ktorá následne vyvstane z tohoto procesu participatívnej demokracie, bude podrobená parlamentu na schválenie po ďalších voľbách.

Niektorí čitatelia si pamätajú, že poľnohospodársky kolaps v deviatom storočí na Islandevystupoval v knihe Jareda Diamonda s rovnakým menom. Dnes sa krajina zotavuje zo svojho finančného kolapsu spôsobom presne opačným ako ten, ktorý bol všeobecne považovaný za nevyhnuteľný, ako to včera potvrdila nová hlava MMF, Christine Lagarde po Fareedovi Zakariovi. Gréckym ľuďom bolo povedané, že privatizácia ich verejného sektora je jediným riešením. A tí z Talianska, Španielska a Portugalska čelia rovnakej hrozbe.

Mali by sa pozrieť na Island. Odmietnuť sa podriadiť zahraničným záujmom, čo malá krajina vyhlásila nahlas a zreteľne, že ľudia sú suverénni.

To je dôvod prečo to viac nie je v správach.

[ Zdroj: http://www.dailykos.com/story/2011/08/01/1001662/-Icelands-On-going-Revolution ]

Björk: Je to v našich rukách

2011-09-27T20:55:00.012+02:00

Tak Vám sa páčia naše články?
Ďakujeme za Vašu priazeň :]

Kapitalizmus musí byť zničený

2011-09-26T22:47:00.008+02:00

Working Class Self Organisation | blogspot.com
Ruleta, v ktorej sa zahráva so životmi pracujúcich pre zisky druhých

Po tom, ako bola ekonomika poškodená chamtivými bankármi, a pracujúca trieda im musela pomáhať, nám bolo sľúbené, že sa to nikdy viac nestane. Bude väčšia regulácia, väčší dohľad, väčšia transparentnosť, zív, zív, a zív.

Tak si predstavte moje prekvapenie, keď som sa zobudil a zistil, že akciový maklér prišiel o 1,3 miliardy libier.

Síce nie je bankárom, ale princíp je rovnaký. Týchto 1,3 miliardy sú firmy, čo znamená, že sú to zamestnania. Kto vie, aký dopad to môže mať, ak sa to napokon dostane na prízemie. Môžete vsadiť svoj život, že to nebudú kapitalisti, ktorí budú vstrebávať tú stratu. Bude to pracujúca trieda ako zvyčajne.

Ako je vôbec možné, že v akomkoľvek odvetví práce môže byť nejakej osobe dovolené alebo byť schopná robiť rozhodnutia na zahrávanie sa s takýmito nepredstaviteľnými sumami peňazí? Silne predpokladám, že takáto vec je zvyčajná a praktikuje sa skrz celý finančný sektor.

Väčšinu času sa tomu darí, a kapitalisti na vrchu reťaze oslavujú, a zrejme dávajú dobrý bonus bezmennému a anonymnému obchodníkovi, zatiaľ čo si nechávajú obrovské sumy pre seba. Avšak, hneď ako tento bezmenný a anonymný obchodník ´poserie´ obchod, každý má na perách jeho meno a je na predných stránkach novín. Kapitalisti si od neho umyjú ruky, a zavesia ho, aby dosucha vyschol.

Sú dosť šťastní keď berú odmeny, no posúvajú riziko a dopady po reťazi. To potom napokon skončí na našich dverách.

Obchodník je poslaný do väzby za stratu peňazí, no manželovi a žene obvineným z brutálneho zavraždenia svojej dcéry je dovolené čakať na rozhodnutie súdu doma. Dôkaz, ak bol niekedy potrebný, je to, čo je pre súdny systém v tejto krajine a ľudí za ním, najhodnotnejšie.

Kapitalizmus je vo svojej podstate zlý a parazitický a musí byť zničený. Funguje dobre pre zopár ľudí, zatiaľ čo zvyšok drží v relatívnej biede. Tento obvyklý postup nie je ´chybičkou´, ani výkyvom, ani len zlodejským obchodníkom; je to fundamentálna črta systému, a ľudí, ktorí ho obsluhujú v jeho vnútri. Je poháňaný hrabivosťou a sebectvom. Je to skazený a chybný systém, ktorý nie je a nemôže byť použitý v prospech širokých vrstiev ľudí.

[ Zdroj: http://working-class-self-organisation.blogspot.com/search?updated-max=2011-09-19T07%3A10%3A00%2B01%3A00&max-results=15 ]

Prevrátený totalitarizmus

2011-09-26T18:49:00.004+02:00

SHELDON WOLIN | The Nation

Republikáni sa v amerických dejinách objavili ako unikátny fenomén vrelo dogmatickej strany, zanietenej, nemilosrdnej, antidemokratickej a chváliacej sa takmer väčšinou.

Vojna v Iraku zmonopolizovala pozornosť verejnosti, že zahalila temnú zmenu režimu, ktorá sa udiala doma. Síce sme napadli Irak, aby sme doň priniesli demokraciu a zbúrali totalitárny režim, no v procese nášho vlastného systému sa približujeme k tomu druhému a oslabujeme to prvé. Zmena bola ohlásená náhlou popularitou dvoch politických pojmov zriedkakedy uplatňovaným predtým na americký politický systém. „Impérium“ a „superveľmoc“ predpokladajú, že sa zrodil nový, koncentrovaný a expanzívny systém moci a nahradil staré termíny. „Impérium“ a „superveľmoc“ presne symbolizujú projekciu americkej moci v zahraničí, no z toho dôvodu zahaľujú vnútorné okolnosti. Zvážte, ako neobvykle by to znelo, ak by sme mali hovoriť o „Ústave amerického impéria“ alebo „demokracii superveľmoci“. Príčinou toho, prečo falošne znejú je, že „ústava“ označuje obmedzenie moci, kým „demokracia“ sa obvykle týka aktívnej angažovanosti občanov s ich vládou a vládu, ktorá je k svojim občanom vnímavá. Čo sa týka ich, „impérium“ a „superveľmoc“ znamenajú prekročenie obmedzení a zatienenie občianstva.

Vzrastajúca moc štátu a upadajúca moc inštitúcií so zámerom kontrolovať bola po určitý čas v stave zrodu. Stranícky systém je toho notorickým príkladom. Republikáni sa v amerických dejinách objavili ako unikátny fenomén vrelo dogmatickej strany, zanietenej, nemilosrdnej, antidemokratickej a chváliacej sa takmer väčšinou. Čím boli republikáni menej ideologicky tolerantní, Demokrati sa postavili chrtom k svojej liberálnej nálepke a ich kriticky reformne zameraným voličom, aby prijali centrizmus a poznamenali koniec ideológie. Tým, že prestali byť autentickou opozičnou stranou Demokrati vyhladili cestu k moci strane viac ako chtivej použiť ju na propagáciu impéria a korporátnej moci doma. Majte na pamäti, že nemilosrdná, ideológiou poháňaná strana s obrovskou základňou bola rozhodujúcim elementom vo všetkých režimoch dvadsiateho storočia snažiacich sa o totálnu moc.

Zastupiteľské inštitúcie už viac nezastupujú voličov. Namiesto toho boli premostením, stále narúšajúcim inštitucionalizovaný systém korupcie, ktoré reagovalo na mocné záujmové skupiny, ktorých klientelou sú hlavné korporácie a najbohatší Američania. Súdy, naopak, ak nie sú čoraz viac slúžkami korporátnej moci, sú súhlasne úctivé voči národnej bezpečnosti. Voľby sa stali intenzívne dotované fiaská, ktoré zvyčajne pritiahnu prinajlepšom púhu polovicu elektorátu, ktorých informácie o zahraničnej a domácej politike sú filtrované cez korporáciami ovládané médiá. Občania sú manipulovaní mediálnymi správami o šíriacich sa zločinoch a teroristických sieťach do bojácneho štátu, slabo zastrenými hrozbami ministra spravodlivosti a svojim vlastným strachom z nezamestnanosti. Dôležitou a rozhodujúcou nie je len expanzia vládnej moci, ale nevyhnutná diskreditácia konštitučných obmedzení a inštitucionálnych procesov, ktoré odrádzajú občanov a nechávajú ich politicky apatickými.

Niet pochýb, že tieto poznámky budú niektorými odmietnuté ako alarmujúce, no chcem pokračovať a nazvať vynárajúci sa politický systém „prevráteným totalitarizmom“. Prevráteným myslím, že zatiaľ čo súčasný systém a jeho prevádzkovatelia zdieľajú s nacizmom ašpiráciu voči neobmedzenej moci a agresívny expanzionizmus, ich metódy a činy sa zdajú byť naruby. Napríklad, vo Weimarskom Nemecku, predtým ako sa nacisti chopili moci, boli „ulice“ ovládané totalitárne orientovanými gangami chuligánov, a akákoľvek tam bola demokracia bola obmedzená vládou. V Spojených štátoch sú to však ulice kde demokracia žije najviac – kým naozajstné nebezpečenstvo spočíva vo vzrastajúcej bezuzdnej vláde.

Alebo iný príklad tohoto prevrátenia: za nacistickej vlády nebolo žiadnych pochýb o „veľkom obchode“ podriadenom politickému režimu. V Spojených štátoch je však po desaťročia zjavné, že korporátna moc bola rozhodujúcou v politickom zriadení, obzvlášť v republikánskej strane, a tak dominantná vo svojom vplyve nad politikou, že naznačuje otočenie rolí, úplný opak nacistov. Zároveň to je korporátna moc, ako predstaviteľ dynamiky kapitalizmu a stále sa rozširujúcej moci dostupnej integráciou vedy a technológie do štruktúry kapitalizmu, čo vytvára sklon k totalizácii, ktorý bol za nacistov dopĺňaný ideologickými pojmami ako Lebensraum [priestor pre život].

Na vyvrátenie dôkazov sa povie, že niet žiadneho domáceho ekvivalentu k nacistickému režimu mučenia, koncentračným táborom alebo iným nástrojom teroru. No mali by sme pamätať, že z väčšiny nebol nacistický teror používaný na celkové obyvateľstvo; skôr bolo jeho cieľom vytváranie určitého typu nehmotného strachu –povesti o mučení- ktoré by napomohli v riadení a manipulovaní obyvateľstva. Povedané v pozitívnom zmysle, nacisti chceli mobilizovanú spoločnosť horlivú podporiť nekončiaci boj, expanziu a obetu pre národ.

Zatiaľ čo sa totalitarizmus snažil dať masám pocit kolektívnej moci a sily, Kraft durch Freude („Silu cez radosť“), prevrátený totalitarizmus presadzuje pocit slabosti, kolektívnej zbytočnosti. Kým nacisti chceli neustále mobilizovanú spoločnosť, ktorá by nielen že podporovala režim bez sťažností a entuziasticky volila „áno“ v periodických voľbách, prevrátený totalitarizmus chce politicky demobilizovanú spoločnosť, ktorá s ťažkosťou vôbec volí. Spomeňte si na prezidentove slová bezprostredne po strašlivých udalostiach 11. Septembra: „Stmeľte sa, nakupujte a lietajte,“ povedal vystrašených občanom. Prispôsobením si terorizmu na „vojnu“ sa vyhol tomu, čo demokratický vodcovia zvyčajne počas obdobia vojny robia.: mobilizácia občanov, varovanie pred nastávajúcimi obetami a vyzvanie všetkých občanov, aby sa pridali k „vojnovému programu“. Namiesto toho má prevrátený totalitarizmus svoje vlastné prostriedky propagácie všeobecného strachu; nielen náhlymi „poplachmi“ a periodickými vyhláseniami o posledne odhalených teroristických bunkách alebo zatknutí temných osôb alebo zverejňovanými tvrdými zaobchádzaniami s cudzincami a Diablovom ostrove, ktorým je Guantanamo Bay alebo náhlym udivovaním vypočúvacími metódami, ktoré uplatňujú alebo hraničia s mučením, no presvedčivou atmosférou strachu napomáhajúcou korporátnej ekonomike k bezohľadnému znižovaniu, odčerpávaniu alebo redukcii dôchodkov a zdravotných výhod; korporátny politický systém, ktorý neúprosne hrozí privatizáciou sociálnych istôt a skromných dostupných zdravotných výhod, predovšetkým pre chudobných. Takýmito prostriedkami na vykonávanie neistoty a závislosti, je pre prevrátený totalitarizmus takmer škoda používať systém kriminálnej spravodlivosti, ktorá je represívna do extrému, má záľubu v treste smrti a je neustále predpojatá voči bezmocným.

Takže jednotlivé zložky sú na miestach: slabé telo legislatívy, súhlasný a represívny zákonný systém, stranícky systém, v ktorom sa jedna strana, či v opozícii alebo vo väčšine, usiluje o rekonštituovanie existujúceho systému tak, aby neprestajne podporovala vládnucu triedu bohatých, vzájomne prepojených a korporátnych, kým chudobných obyvateľov nechávajú s pocitom bezmocnosti a politického zúfalstva, a, zároveň, nechávajú stredné triedy kolísať medzi strachom z nezamestnanosti a očakávaniami fantastických odmien hneď ako sa ozdraví nová ekonomika. Tejto schéme napomáhajú podliezavé a stále viac koncentrované médiá; integrácia univerzít do ich korporátnych mecenášov; propagandistická mašinéria inštitucionalizovaná v dobre sponzorovaných think tankoch a konzervatívnych organizáciách; stále užšia kooperácia medzi lokálnou políciou a národnými súdnymi orgánmi zameranými na identifikáciu teroristov, podozrivých cudzincov a domácich disidentov.

V stávke potom nie je nič menej ako pokus o transformáciu tolerantne slobodnej spoločnosti na variant extrémnych režimov minulého storočia. V tomto kontexte predstavujú národné voľby 2004 krízu v pôvodnom zmysle, bod obratu. Otázka pre občanov je: akým smerom?

2003

Sheldon Wolin je politický filozof a profesor na univerzite v Princetone.

[ Zdroj: http://www.hartford-hwp.com/archives/27c/684.html ]

Konec systému

2011-09-23T20:05:00.005+02:00

MICHAEL HAUSER | Deník Referendum
Co by muselo nastat, aby se tento systém reformoval, aby obnovil svou vlastní formu? I když nevíme, jak konkrétně by tato reforma vypadala a která společenská síla by ji provedla, přesto věříme, že tento systém se vypořádá s vršícími se problémy.

Řeknu to rovnou, hlavní otázka dneška zní: dá se současný systém, liberálně demokratický kapitalismus, reformovat, nebo už překročil jistou hranici a jeho reforma je neproveditelná? Reformou myslím to, že tento systém se tak řečeno znovu obnoví, jak napovídá latinské slovo „reformare“, opět se zformuje, oživí svou formu. Jinak řečeno, je tu jistý rámec, vymezený ústavou, institucemi a základními principy, jako jsou rovná práva a svobody pro všechny občany. Dále tu je pojem „reprezentace“: politická moc reprezentuje vůli občanů. Politické strany formulují a prosazují zájmy těch, kteří je zvolili.

Tento rámec se rozpadá. Jak napsal Václav Bělohradský, stírá se hranice mezi ustavenými pravidly a korupcí. Pravidla se upravují podle toho, jaké korupční tlaky na ně působí. Není to tak, že by pravidla mohla omezit korupční tlak, protože tato pravidla již jsou v mocenském prostoru korupce.

Nebo otázka politické reprezentace. Zvlášť u levicových stran v celé Evropě vidíme, že chronicky zklamávají své voliče. Koho vlastně reprezentují, když ve své reálné politice plní agendu neoliberalismu, v podobě občas mírné, občas tvrdé. V polistopadové historii to nakonec byla ČSSD, která v druhé polovině devadesátých let prosadila odstátnění bank a dokončila tím zavedení běžného neoliberálního modelu, který Klausova vláda zavést nedokázala nebo nechtěla.

Levicoví voliči jsou na tom hůře než pravicoví, protože o své politické reprezentaci předem vědí, že bude reprezentovat někoho jiného. Politické reprezentování či zastupování se však vytrácí obecně. Jaké zastupování, když politické strany od okamžiku zvolení nemusejí skládat účty svým voličům a jednají podobně jako feudálové: žijí z daní občanů, ale rozhodují se, jako by občané byli poddaní. Občané mají právo demonstrovat nebo stávkovat, ale vláda to může ignorovat a nic se neděje.

Volby se podobají aktu, jímž se nevolí zastupitelé, nýbrž se potvrzuje moc těch, kteří již vládnou. Mění se možná jednotlivé postavy nebo strany u moci, ale nemění se způsob vlády. Jak je to s pluralitou politických stran, když všechny strany v základních otázkách jednají, jako by byly součástí jedné velké strany s různými frakcemi. Různé programy, různá hesla a politici, ale stejná reálná politika lišící se v detailech.

Tyto detaily samozřejmě mohou mít vliv na mnoho věcí. Třebaže v zemi, kde se šíří xenofobní nebo rasistické nálady, zůstane řeč o právech menšin pouhou rétorikou, tak už jenom to, že se tato agenda dostane do veřejného prostoru, mění se vnímání celé této otázky. Přinejmenším se tím nastolí hledisko, které čelí hledisku xenofobnímu a rasistickému.

Reálná politika demokratických stran, co se týká globálního kapitálu, světové chudoby, ekologické krize, je jednotná, pluralitní je v detailech, v dílčích krocích, o kterých všichni vědí, že to hlavní problémy nevyřeší (větrné elektrárny nebo jiné alternativní zdroje energie samy o sobě nezastaví globální ekologickou krizi). Pluralita politických stran se tak smrskává na pluralitu detailů. Pokud by se pluralita politických stran měla obnovit, musela by tu být aspoň jedna strana, která by v těchto základních věcech měla odlišnou reálnou politiku. Tuto stranu by však ostatní strany nazvaly nedemokratickou.

Co by muselo nastat, aby se tento systém reformoval, aby obnovil svou vlastní formu? Otázka, zda jej lze reformovat, je v naší situaci věcí víry. I když nevíme, jak konkrétně by tato reforma vypadala a která společenská síla by ji provedla, přesto věříme, že tento systém se vypořádá s vršícími se problémy.

Pak je to stejné, jako věřit v jiný systém. Nevíme sice, jak jej v reálné politice nastolit a jak by měl přesně vypadat, ale věříme, že jej nastolit lze. Lépe řečeno, k této víře máme stejné oprávnění jako ti, kteří věří v reformovatelnost dnešního systému. Není víra v jiný systém realističtější?

[Zdroj: http://denikreferendum.cz/clanek/11165-konec-systemu]