nedeľa 17. augusta 2008

Kenneth Whyte - Interview s Naomi Klein


Tešíme sa, že nejaké tri bloky odtiaľto bloguje aj Milton Friedman (http://miltonfriedman.blogspot.com/), guru voľnotrhovej ekonomiky, ktorého všetky televízne série už šťastne sprístupnil náš provider všadedosahujúci. Určite, slobodné rozhodnutie je to, čo všetci chceme a takáto skúsenosť nám mnohým naozaj zmenila životy, ako o tom úprimne (neviem celkom ako rozumieť tomu expresívnemu ,,hnaniu sa za vlastnou dúhou“...) hovorí aj terajší guvernér Kalifornie.

V súvislosti s tým, síce z iného pohľadu (a napodiv tento človek nechce kontrolu ani totalitu, naviac je proti manipulácii) a pre úplnejšiu predstavu, ponúkame rozhovor s Naomi Klein-ovou, ktorá si myslí, že Friedman-ove idey sú predsalen len ideami.
Aby sme však rozhovor náležite uviedli, začneme podľa dobrého úzu rovnakým človekom, aký uvádzal Friedmanove TV série.>

Interview s Naomi Klein

Hovoriac o vojne, voľno-trhovom fundamentalizme
a druhu politikov, ktorí prosperujú na katastrofách


KENNETH WHYTE | September 10, 2007 Naomi Klein, autorka „Bez loga“ a Alfonso Cuaron, režisér „Deti človeka“ prezentujú krátky film z Kleinovej knihy „Šokujúca doktrína: Vzostup katastrofického kapitalizmu.“
www.shockdoctrine.com


Je škola myslenia, s ktorou idú voľné trhy a demokracia ruka v ruke a spolu robia ľudí slobodnými a prosperujúcimi. Vy tvrdíte, že ideológia voľného trhu zvíťazila po celom svete nie preto, že ľudia uvítali trh, ale preto, že ideológia im bola vnútená, častokrát vo chvíľach kríz. Naviac, tieto krízové okamihy boli vytvorené vládami ako zámienka na uvedenie voľno-trhových taktík. Ešte ku všetkému taktiky skutočne nefungovali. Obohatili iba ľudí, ktorí ich uviedli. Ako sa vám to pozdáva pre zhrnutie?
Je to dosť dobré. Dohadovala by som sa o niekoľkých veciach. Neviem, že sú príklady vlád, ktoré si samotné vytvorili krízy.

V poriadku. Je násilie obsiahnuté v kapitalizme alebo tu je niečo, čo nedávno vzišlo z kapitalizmu ako bol vykonávaný počas posledných niekoľko sto rokov?
Myslím, že to môžete tvrdiť. Ale kniha sa skutočne díva na vojnu počas rôznych typov kapitalizmu. Je o boji medzi keynesiánstvom –zmiešanou ekonómiou, ktorá je tým, čo máme v tejto krajine- a tým, čo popisujem ako fundamentalistický druh kapitalizmu, ktorý má odpor k samotnej myšlienke zmiešanej ekonómie. Keď sa tento typ fundamentalistických kapitalistov presadí, čo sa vytvorí nie je vôbec kapitalizmom, ale v skutočnosti korporativizmom, ktorého je Čína jedným príkladom...

Povedzte mi znaky fundamentalistického kapitalizmu.
Sú takmer ako znaky každého fundamentalistu: túžba po čistote, a viera v perfektnú rovnováhu, a pokaždé sú identifikované problémy sú pripisované zvrátenostiam, deformovanostiam, bez ktorých by to inak bol perfektný systém. Myslím, že to vidíte u náboženských fundamentalistov a u marxistických fundamentalistov a tvrdila by som, že [Rakúsky ekonóm Friedrich] Hayek a [ekonóm Chicagskej univerzity Milton] Friedman zdieľali tento sen čistého systému. Sú to brilantní matematici v mnohých prípadoch, takže to vyzerá perfektne v ich modelovaniach. Myslím si ale, že každý, kto sa zaľúbi do systému je nebezpečný, pretože svet sa neprispôsobuje a potom sa hneváte na svet.

Takže máte týchto ekonómov obhajujúcich túto čistú formu kapitalizmu – čo je pôvabom katastrof pre týchto ľudí?
No, katastrofy sú chvíle, kedy sú ľudia odstrelení z cesty, kedy sú v stave šoku, či sú rozptýlení – ako po úderoch hurikánu v New Orleans – alebo iba zberajúci úlomky potom ako boli zbombardovaní, alebo sa ich celý pohľad na svet rozbil – ako po 11-tom septembri. Toto sú tvárne politické momenty. A je tu vedomie, že katastrofy vytvárajú tieto príležitosti, takže máte celé hnutie – mnoho z nich stojacich na príprave infraštruktúry politických inštitúcii. Myslím na tieto politické inštitúcie ako druh zahrievačov ideí – držia idey pripravené na to, kedy udrie katastrofa. Milton Friedman povedal, že iba kríza, skutočná alebo pochopená, vytvára skutočnú zmenu a ak udrie kríza, zmena, ktorá sa objaví záleží na ideách, ktoré ležia okolo.

Hovorme o Čile. Je to krajina, ktorá... kedy to bolo, okolo 1970-teho, kedy bol zvolený Allende. Bol sociálnym demokratom, socialistom, prichádza k moci, ale nevychádza sa so Spojenými štátmi, zdá sa byť priateľský ku Castrovi a Sovietskemu zväzu a nasledovní americkí prezidenti sú k nemu krajne nedôveriví.
Boli to Nixon a Kissinger spoločne. Končím knihu s citátom z odtajneného listu Kissingera Nixonovi, kde hovorí, že hrozba Allendeho nebola o žiadnej z vecí, ktoré verejne hovorili v tom čase – že bol prívetivý k Sovietskemu zväzu, že iba predstieral byť demokratom a že chystá zmeniť Čile na totalitárny systém. Kissinger píše, že skutočnou hrozbou je problém šírenia sa sociálnej demokracie. Sovietsky zväz bol vyhovujúcim strašidlom. Bolo ľahké nenávidieť Stalina, ale bolo to vždy viac hrozbou ako myšlienka demokratického socializmu, tretej cesty medzi totalitaristickým komunizmom a kapitalizmom.

A vy si myslíte, že sa toho báli viac ako sa báli Sovietskeho zväzu v kontexte studenej vojny?
No, keď sledujete tieto ťahy, zvrhnutie [premiéra] Mossadegha v Iráne, [prezidenta] Arbenza v Guatemala – toto sú prvé dva ťahy v 50-tych rokoch – toto boli demokratický nacionalisti, a bol to vždy rovnaký model vystavenia tohto strašidla, že je to skutočne Sovietsky režim v prevlečení. Takže keď sledujeme tieto ťahy, to, čo vidíme, je túžba pošliapať, systematicky, túto myšlienku stredného demokratického poľa. A sú hrozbou zahraničných investícii Spojených štátov, o tom niet pochýb.

Takže Allende bol zvrhnutý Pinochetom, Pinochet mal veľkú dohodu o podpore zo Spojených štátov a od ekonómov Chicagskej školy, a je dobre známy zúčastnením sa v masových vraždách a rozličných formách brutalít voči jeho opozícií a vy to vidíte ako integrálnu časť programu, skutočne, zavedenia tejto novej ekonomiky v Čile?
Myšlienka o tom, že by ste mohli zmeniť Čile na laboratórium pre extrémnu ekonomiku Chicagskej školy je trochu ako myslieť si, že môžete začať revolúciu proti kapitalizmu v Beverly Hills. To bolo hlboko nehostinné pre takéto idey. Ale v tejto kolaborácii medzi Pinochetom a ekonómami, ktorí chodili na Chicagskú univerzitu na granty z ministerstva Spojených štátov, Čile bolo laboratóriom pre všetky tieto idey, ktoré ku dnešnému dňu neboli zavedené v Spojených štátoch, ako rovná daň – 15 percentná rovná daň – chartové školy [verejnosťou financované školy, viac zamerané a oslobodené od istých pravidiel a regulácii], pracovné práva, ktoré v podstate spravili zapájanie sa odborov do hocijakej politickej aktivity nelegálnym. Rovno z brožúrky, viete? Bolo to akoby si vzali Friedmanov manifest a spravili z neho zákon. Myšlienka, že by sa toto mohlo stať v Čile v takom bode histórie, keď tam bolo toľko podpory pre evolučnosť samozrejme vyžadovala silu.

Hovoríte mnoho o mučení a brutalite a šoku z obrovskej zmeny a čo to robí s populáciami a dívate sa na to ako na časť rozhodujúcej teórie ekonómov, že toto bola jediná cesta – pre hrozne šokovaných a dezorientovaných ľudí – ako zmeniť ich postoj a akceptovať novú ideológiu.
Bolo a pokračuje chápanie, že kým tu je obrovská kríza, ktorá vytvára, že alternatíva vyzerá ešte horšie, potom ľudia nielen prestávajú robiť veci, ktorí robia ich žitie lepším, či je to poistenie proti nezamestnanosti alebo štátne byty. Pozrite sa na New Orleans. Ľudia by sa nevzdali svojich domovov keby nebola prírodná katastrofa. Teraz, neplánovali prírodnú katastrofu, ale môžem vám povedať, že som bola v New Orleans týždeň po údere hurikánu, keď bola stále polovica pod vodou a noviny citovali republikánskeho kongresmana, ktorý hovoril: ,,Nemohli sme vyčistiť bytové problémy, ale urobil to boh.“

Poďme k Číne, ktorú vidíte ako ďalšie laboratórium rovnakého typu. Som ten posledný, ktorý sa chce ospravedlňovať za Čínu, pretože na ňu nazerám ako na represívny štát a nie veľmi otvorenú ekonomiku, ale takpovediac uznávam, že tam boli zlepšenia v slobodách a životných štandardoch. Prešli od akéhosi F k možno E+ alebo D- alebo tak. Ako to vidíte?
Debata v Číne práve teraz nie je sebe blahoželajúca. Je tam nová škola intelektuálov v Číne – sami sa nazývajú nová ľavica Číny – a kritizujú stranu. Vláda, komunistická strana, je extrémne zužovaná stupňami nerovnosti, ktoré vyvstali medzi vidiekom a mestom a medzi superbohatými a superchudobnými žijúcimi veľa seba. Odpovedá doma spôsobmi. Jedným je urobenie nejakej redistribúcie, ktorá je skutočne mimo Chicagského modelu. Máte významné noví investície na vidieku, máte záväzok vzdania sa školských poplatkov pre prvých deväť rokov pre vidiecke deti, pretože bolo 87000 protestov posledného roku v Číne – neuveriteľá štatistika – takže zrejme niekto nie je šťastný s tým, ako sa veci dejú v Číne.

V rovnakom čase začína pozorovať nezvyčajné spôsoby, ktorými sa Čína stáva laboratóriom pre nové technológie postavenia ľudí pod úroveň prežitia, čo by bolo nemožné pod Maom. Bol titulok v New York Times o tom, ako Shenzhen – prístavné mesto, kde sa zrodil model exportnej spracovateľskej zóny – teraz testuje pôdu pre biometrické identifikačné karty, ktoré majú všetko od telefónneho čísla majiteľa pôdy k vašej reprodukčnej histórii k vašej kreditnej histórii k vašemu policajnému záznamu. Smerujú cestami termínov vytvárania sietí CCTV kamier – je ich tu 200000 v jednom meste – a každá polícia je vybavená GPS. Teda je to úplné sci-fi, čo sa tam deje. Takže, je tam presvetľovanie v tom istom čase, ako tam máte ten nenormálny stupeň kontroly s, pozoruhodne, plnou spoluúčasťou niektorých najväčších technologických spoločností na svete – tento systém bol vytvorený Microsoftom...

A každý od Google k Yahoo! hraje tiež.
V 1989-tom rozprava týchto veľkých komunikačných spoločností bola o tom, že televízia – satelitná televízia – prinesie slobodu a demokraciu do Číny. A teraz je to takmer tá technológia, s plnou účasťou tých istých spoločností, bola zmetená a skôr ako byť nástrojmi pre komunikáciu a slobodu, sú teraz nástrojmi pre intenzívny superdozor. Takže si nemyslím, že sme vôbec začali prichádzať k termínom čo sa deje v Číne, ale to podporuje moju tézu dosť silne, pretože čo by ste ani vy ani ja nepopierali, že Čína je nezvyčajne profitujúca krajina.

Čo si myslím, že ukazuje Čína je myšlienka, že existovala prirodzená korelácia medzi kapitalizmom, medzi slobodnými trhmi a slobodnými ľuďmi – nie je jednoducho tento prípad. Čína buď podstupuje veľmi pomalý prechod alebo preskočili demokratickú fázu kompletne, iba sa jej vyhli a skončili s touto vecou, ktorá, myslím si, by mala byť popísaná ako korporativizmus. Ale to nie je trend iba v Číne, ale tiež v Rusku, v Spojených štátoch, v Čile pod Pinochetom. Boli to rovnaké vzory ťažko zadĺžených štátov, vlastne dosť intervencionistických vlád, ale intervenujúcich v zastúpení korporácii proti pracujúcim.

S poukázaním na Spojená štáty, povedzte mi, čo vidíte.
No, čo vidím – keď sa vrátime späť k Friedmanovi – je veľmi explicitná politická kampaň proti New Deak. Viete, napísal, že dejiny sa pobrali zlým smerom po 1930-tych rokoch. Bola dohoda, po páde trhu, že čo sa pokazilo bolo, že bol ponechaný, aby sa reguloval sám a to bolo jednoducho príliš brutálne. New Deal prišiel, aby stelesnilďalší druh kapitalizmu, ktorý spravil oveľa viac redistribúcie. A nebolo to preto, lebo boli ľudia milí; bol boj ideí medzi komunizmom a kapitalizmom a v 1930-tych a 40-tych a 50-tych a 60-tych to bol kapitalizmus v lákavej podobe. A tak elementy socializmu boli vložené do tohto modelu tak, že radikálnejšia verzia socializmu by bola menej atraktívna. Citujem FDR a Keynesa. A že tento model bol vlastne dobou, kedy bol najprudší ekonomický rast, ale bol menej férovo prerozdeľovaný. To bola doba kedy stredná vrstva skutočne rástla, nielen v Spojených štátoch, ale i krajinách ako Čile a Argentína. A potom prebiehal druh triedneho boja – pravicový triedny boj.

V akej dobe?
V USA to začalo s Reaganom. Hovorila som o Chicagskej univerzite ako ideologickom a intelektuálnom hnutí, ale nebolo to len čisto intelektuálne hnutie, bolo to silne dotované Wall Street. A rozhodnutie viesť to, čo bolo proti-revolúciou proti keynesianizmu bolo o elitách Spojených štátov chorých a unavených zo zdieľania toľko bohatstva s pracujúcimi Spojených štátov. V 1980 rozdiel medzi CEO [výkonnými riaditeľmi] a pracujúcimi, kotrí pracovali pre nich bola 43:1 a teraz je to 422:1.

Ale je tu tiež dosť dôkazov, že proti-revolucionári nemali toľko úspechu. Spojené štáty sú stále dosť zmiešanou ekonomikou a keď sa pozriete na výdaje na programy súvisiace s nárokmi a medicínsku starostlivosť a lekársku pomoc a vládu míňajúcu ako percentá z HDP, je to vyššie ako to bolo na začiatku proti-revolúcie...
Ale peniaze nejdú k ľuďom. Systém zdravotníckej starostlivosti Spojených štátovdáva peniaze do HMO [Health maintenance organization – Organizácie podpory zdravia]. Pozrite, neverím, že títo ľudia sú ideológovia. Ideológia slúži ako druh krycieho príbehu na racionalizáciu masívnych osobných obohacovaní. Ak sa pozriete na to, čo nazývam komplexom katastrofického kapitalizmu, siedma najúspešnejšia spoločnosť na listine Forbesu je HMO, ktorá zbohatla na ošetrovaní traumatizovaných vojakov, ktorí sa vrátili z Iraku, pretože Rumsfeld sprivatizoval zdravotnú starostlivosť pre vojakov. Tamiflu – hovoríme o harmonizácii zodpovednosti za katastrofy Spojenými štátmi. No, je to dosť desivá myšlienka, pretože považujem Bushovu administratívu za administratívu katastofických kapitalistov, ktorí zarábajú peniaze predávaním liekov pre vypuknutie chrípky a pandémie, lieky na AIDS, zodpovednosti za hurikány ako Bechtel [najväčšia americká korporácia ponúkajúca stavebné a inžinierske práce, a deviata nejväčšia súkromná spoločnosť v USA] a Halliburton [nadnárodná korporácia patriaca medzi najvýznamnejšie priemyslové spoločnosti sveta]. Toto sú ľudia, ktorí sa veľmi priamo stávajú bohatými, keď sa veci vyvíjajú skutočne zle. Nemyslím si, že by Kanaďania mali s nimi pracovať. Či proti-revolúcia uspela, myslím, že uspela v otváraní tejto neuveriteľnej nerovnosti. Situácia pre pracujúcich je slabšia ako pred New Deal.

Nie, v Spojených štátoch veľké množstvo ľudí pracujúcej triedy sú bohatší ako boli pred New Deal. Nemyslím si, že by sa niekto chcel vrátiť do stupňa životnej úrovne, v ktorom boli v tom čase.
Minimálna mzda v Spojených štátoch sa ani nepribližuje k chudobe...

Nehovorím, že by nemohla byť väčšia, iba na to celé. Hovoríme agregáty ľudí pracujúcej triedy.
No, je to príbeh v nerovnosti, takže agregáty sú klamné. Kedykoľvek to dáme všetko spolu a oddelíme, skončíme s číslami, ktoré pokrývajú posledných 30 rokov, čo je príbeh otvorenia zálivu. A keď k tomu pridáte úspešný útok ideologickej kampane na verejnú sféru, máte situáciu ako v New Orleans po hurikáne Katrina, kde bol štát tak spustošený, že verejná doprava nefunguje, odozva katastrofy pozostáva z rozdávania DVD-čok a rozprávania ľuďom, aby utekali o život.

Vidíte signifikantné rozdiely medzi tým, ako Clintonova administratíva jednala v tomto ohľade a Bushovou administratívou?
Je tu čosi unikátne neskryté okolo Bushovej administratívy. Clintonova administratíva urobila všetko, čo mohla, aby napomohla tejto agende. Odrezali zbrane od štátu a všetko, čo ostalo bolo jadro a Bushova administratíva zničila jadro a zmenila vládu na prázdnu škrupinu. Sprivatizovali armádu a dali ju späť Blackwaterovi! Je to to, čo teraz vidíme s kolabujúcimi mostami s štátom, ktorý nemôže nič urobiť, ako to nazýva Paul Krugman. Zabúchate na dvere ministerstva bezpečnosti (Homeland Security) a celá vec je outsourcovaná.

Dobre, hovorme o Iraku. Nevidíte angažovanie sa Spojených štátov v Iraku ako zle vedený pokus prinesenia mieru a demokracie na stredný východ alebo ani ako divoké naháňanie huse za zbraňami hromadného ničenia, dívate sa na to ako úplne nelegitímne cvičenie ako nájsť nové trhy a nové zisky pre korporativizmus.
Myslím, že je to komplexné, myslím, že to bola kombinácia dania svetu lekciu – ,,Toto sa stane, keď sa budete zahrávať so Spojenými štátmi“ – chcenia znova vybojovať vojnu v zálive, fakt, že armáda hrala vojnové hry s Irakom posledných 12 rokov. Všetko to prispelo a ropa. Tiež si myslím, že sú ľudia, ktorí skutočne veria, že vytvoria model na strednom východe, ale musím vám povedať, že to je tá najhrozivejšia odôvodnenie zo všetkých. Niekedy je to popisované ako idealistické, táto myšlienka, že by sme mohli zmeniť Irak na model demokracie slobodného trhu, a že by sa to rozšírilo po regióne. Tá myšlienka je zjavný osud a násilie, ktoré zachvátilo Irak je zahrnuté v násilí tej myšlienky.

V knihe potvrdzujete, že pre nové myšlienky nie je nezvyčajné – či sú pro-trhové alebo anti-trhové alebo hocijakého iného druhu –, že sú oportunistické [teda že sa prispôsobujú podmienkam], aby sa zmocnili počiatkov privodených katastrofami, alebo dokonca podnecujú katastrofy, aby vytvorili príležitosti a vy vidíte revolučný marxizmus dlaždiť cestu pre toto...
Vždy som nenávidela túto ideu. Pri ľavicových rečiach je vždy niekto, kto príde k mikrofónu a povie ,,Ale nemusia sa veci zhoršiť, kým sa niečo stane?“ a švihám tých ľudí, pretože hodnoty, ktoré verím, že reprezentujeme sú ľudské hodnoty a toto je tak hlboko neľudská idea – priania si degradácie, aby mohlo dôjsť k šoku, ktorý by zobudil ľudí.

To je spôsob, akým funguje politika, však?
Môže dobre. Viem, napísala som tú knihu preto, že si myslím, že by sme mali poznať svoje dejiny trochu lepšie. Myslím, že príde viac katastrôf. Všetky štatistiky budú signalizovať, že uvidíme viac intenzívnejších prírodných katastrôf, viac hurikánov stupňa 5, viac teroristických útokov. Nerobí mi to žiadnu radosť hovoriť to, ale sme v desivých časoch a napísala som knihu, pretože chcem, aby boli ľudia viac odolní voči katastrofám. Nevidím to ako hru, vlastne si myslím, že keď poznáme svoje dejiny a vieme ako fungujú tieto taktiky, sme menej zneužiteľní, zľava či sprava.

Ale prečo by ste neboli pripravená? Ako niekto kto verí v odlišný súhrn ideí, prečo by ste nechopili tej príležitosti?
Nemusíme sa všetkého vzdávať preto, že sme šokovaní. Požijem frázu Frederica Allodiho, zakladateľa Kanadského centra pre obete mučenia. Hovorí ,,V Španielsku si ľudia zmetabolizovali dejiny.“ Krajiny, ktoré prešli týmto procesom metabolizácie ich teroru sa stali viac odolné šokom, keď udrie ďalší šok. Keď bolo Španielsko zasiahnuté teroristickým útokom hneď ste mali Aznara [bývalý premiér] v televízii obviňujúceho Baskov, hovoriaceho, že to je dôvod, prečo sme v Iraku, zaujímajúc druh taktiky šírenia strachu a nebol zvolení do úradu. Ľudia hovorili ,,Rozspomenulo nás to na niečo. Rozspomenulo nás to na to, ako nás Franco [bývalý diktátor a hlava štátu] zvykol strašiť.“ Tak pre mňa je to menej o tom, koho myšlienky zvíťazia ďalší šok a naviac nemusíme sa vzdávať svojich rozumov, keď udrie teroristický útok. Nemusí to byť ospravedlnenie pre to nechať Bushovu agendu prísť do Kanady napríklad. Pretože ľudia budú pripravení, keď sa to stane a môžeme byť odolní, môžeme byť aj pripravení, nedokončovať náš vysnený svet, pretože to je anti.demokratické, ale iba si udržať hlavy.

Nevidíte žiaden úspech pre kapitalizmus v jednotlivých krajinách... Írsko napríklad? Ak sa pozriete na ľudskú populáciu posledných 10 alebo 20 rokov, je omnoho menej ľudí žijúcich v extrémnej chudobe ako predtým.
Nesúhlasím. Väčšina z týchto štatistík je o Číne a Indii, krajiny, ktoré prechádzajú rýchlou urbanizáciou a čo znamená dolár ak žijete na farme a pestujete si vlastné jedlo a máte prístup k vode a čo to teraz znamená v slume na okraji Dillí, je úplne odlišné. Ale samozrejme boli tu úspechy a sú úžasné veci v žití v kapitalistickej krajine – mám z nich prospech, vy z nich máte prospech. Boli sme prinútení veriť, že nemôžeme mať zisky z trhového systému, kým nezničíme mosty, ktoré dovolia viacerým ľuďom mať ten prístup. A keď urobíme veci ako, v tejto krajine, strojnásobime školské poplatky nad kurz 90-tych rokov a sprivatizujeme zdravotnícku starostlivosť a vezmeme mosty medzi triedami, máme veľmi brutálny ekonomický zákon.

Nesprivatizovali sme zdravotnícku starostlivosť.
Nie, ale to je agenda a to rozhodne bolo hlboko erodované [podmieľané].

Tak by ste boli šťastná s trhovou ekonomikou ak by distribuovala bohatstvo lepšie?
Absolútne.

Pokúšal som sa zistiť vašu politiku a neviem to.
Pozrite, myslím, že bude veľa radikálnych ľavičiarov, ktorí budú sklamaní ako keynesiánska je táto kniha.

Ste keynesiánskym advokátom zmiešanej ekonomiky?
Myslím, že som realista.

Už ste boli aktívna v politike?
Nie. Volím NDP [New democratic party].

Ale ste vedúcou osobnosťou pre mnoho ľudí a veríte v demokraciu a vo voľby a zdalo by sa to byť ako prirodzený krok.
Ďakujem za kariérne odporúčanie.

To nie je odporúčanie, ja som sa pýtal!
Možno je to iba sebeckosť, pretože mám taký pôžitok z výskumného procesu – milujem to – a politika je tak odlišná. Ale nie som... myslím, že by mohlo byť politické hnutie, kde ak by bol druh politického projektu, ktorý by ma upútal...

Urobili by ste to v Kanade?
Áno, je to to jediné miesto, kde by som to urobila. Ale možno čo by som spravila by bolo viac druhom študovania politiky.

Myslíte ako angažovať sa vo vláde?
Áno, alebo ako... Ani na to nemyslím ako vládu, Ken, pretože si len myslím, že by sme prehrali! Nedostala by som sa za kampaň!

(zdroj: http://www.macleans.ca/culture/media/article.jsp?content=20070910_109113_109113)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára