nedeľa, 17. augusta 2008

Máj 1968 – Rozvodie v živote Francúzska

(Steven Erlanger - spracoval Karanowak)

NANTERRE, Francúzsko: Pred štyridsiatimi rokmi študenti v rolákoch a ponožkách hádzali dlažebné kamene na policajtov požadujúc zmenu Francúzskeho sklerotického, povojnového systému. Dnes, študenti robiaci si starosti s nájdením práce a straty štátnej podpory pochodujú ulicami domáhajúc sa toho, že sa vôbec nič nezmenilo. 

Máj 1968 bol rozvodím v živote Francúzska, posvätný moment oslobodenia pre mnohých, kedy sa zjednotila mládež, pracujúci načúvali a polo-kráľovská Francúzska vláda prezidenta Charlesa de Gaulle-a bola zdesená. 

Ale pre iných, ako súčasného prezidenta, Nicolas-a Sarkozy-ho, ktorý mal vtedy 13 rokov, reprezentuje máj ´68 anarchiu a morálny relativizmus, deštrukciu sociálnych a vlasteneckých hodnôt, o ktorom hrubými termínmi povedal, „musia byť likvidované.“ 

Razantná debata o tom, čo sa stalo pred 40 rokmi je veľmi francúzska. Je dokonca boj o označenie – pravica nazýva máj ´68 „udalosťami“, kým ľavica to nazýva „hnutie.“ 

Kým revolta mládeže sa stala obecnou na Západe - od proti-Vietnamských protestov v Spojených štátoch k Rolling Stones v swingujúcom Londýne a napokon Baader-Meinhofskému gangu v Nemecku – Francúzsko bolo tým, kde sa protesty generácie nadmernej pôrodnosti dostali najbližšie ku skutočnej politickej revolúcii, s 10-timi miliónmi štrajkujúcimi robotníkmi a nielen dištancovaním sa od dusných sociálnych pravidiel triedy, vzdelania a sexuálneho správania sa. 

Pre André Glucksmann-a, hlavného aktéra tých čias a stále známeho „verejného intelektuála,“ je máj ´68 pamätníkom, či velebeným alebo nenávideným, ktorý si chceme pripomenúť alebo pochovať.“ 

Je to „mŕtvola,“ hovorí, „z ktorej si každý chce ukradnúť kúsok.“ Glucksmann, 71-ročný a stále s hustými vlasmi Beatlesovského strihu, napísal knihu so svojím synom filmárom, Raphaël-om, nazvanú „Máj 68 vysvetlený Nicolas-ovi Sarkozy-mu.“ 

V pichľavej kampaňovej reči pred rokom, ktorú viedol proti socialistickému kandidátovi, napadol Sarkozy máj 1968 a „jeho ľavicových dedičov,“ ktorých obvinil z krízy „morálky, autority, práce a národnej identity.“ Napadol „cynizmus luxusnej ľavice.“ 

V 1968 Glucksmann povedal, že ,,nádejou bolo zmeniť svet, ako bolševická revolúcia, ale bolo to nevyhnutne nedokončené a inštitúcie štátu sú nedotknuté.“ Dnes, povedal, „si spomíname, ale právo je v moci.“ Ako pre francúzsku ľavicu, povedal, „to je v stave duševnej kómy.“ 

Pre Raphaël-a Glucksmann-a, ktorý viedol svoj prvý štrajk na strednej škole v 1995-tom, cíti generácia nostalgiu za svojimi rebelujúcimi otcami, ale nemá žalúdok pre boj v ťažkých ekonomických dobách. 

,,Mladí ľudia teraz pochodujú, aby odmietli všetky reformy, obraňovali práva ich profesorov,“ vraví. „Nevidíme žiadne alternatívy. Sme generácia bez postojov.“ 

Udalosti (alebo hnutie) spred 40-tich rokov začali v marci na Nanterreskej univerzite na západ od Paríža, kde mladý francúzsky Nemec menom Daniel Cohn-Bendit viedol demonštrácie proti univerzitným pravidlám – kedy mladí muži a ženy mohli byť spolu na ubytovacích izbách – ktoré sú zabudnuté. Keď bola Nanterre začiatkom mája zatvorená, hnev sa rozšíril do centra Paríža, do Latinskej štvrti a Sorbonne, kde študentská elita protestovala proti zastaralým univerzitným pravidlám, a potom von k robotníkom vo veľkých továrňach. 

Scény z barikád, policajných výpadov a slzného plynu sú Francúzom drahé, zachytené v každom magazíne a ruboch kníh, zahrnujúc jednu od fotografa Marc-a Riboud-a, teraz 84-ročného, nazvanú: „Pod dlažobnými kameňmi,“ odkaz na známy slogan toho času od vodcu-vtipálka Cohn-Bendit-a, teraz člena Európskeho parlamentu, „Pod dlažobnými kameňmi je pláž.“ 

Neskôr známy ako „Červený Dany“ pre farbu jeho politiky aj vlasov, Cohn-Bendit je tiež zodpovedný za ďalšie známe slogany toho času: „Je zakázané zakazovať“ a „Ži bez hraníc a užívaj bez obmedzenia!“ – so slovom pre užívanie, „jouir,“ majúcim dvojitý zmysel sexuálneho vrcholu. Príkaz bol špeciálne účinný na priamo zameranom vidieku, kde bola schválená tabletka na kontrolu tehotenstva na predaj iba rok predtým, hovorí Alain Geismar, ďalší vodca tých čias. 

Geismar, fyzik, ktorý strávil 18 mesiacov vo väzení – ale neskôr slúžil ako poradca vládnym ministrom – napísal vlastnú knihu, „Môj máj 1968.“ Teraz 69-ročný bývalý maoista používa Apple iPhone. Radostne zobrazuje svoj hudobný katalóg, ktorým je prevažne Mozart. 

Hnutie uspelo „ako sociálna revolúcia, nie ako politická,“ vraví Geismar. Kým de Gaulle-ova vláda odpovedala políciou a mobilizovala čaty pre prípad že by študenti pochodovali na prezidentský palác, sa tento nápad u študentských lídrov, ktorí vraveli o revolúcii, ale nikdy s ňou nezamýšľali prísť, nikdy nevyskytol. 

(podľa http://www.iht.com/articles/2008/04/29/europe/france.php 
International Herald Tribune: http://www.iht.com;) 

Heslá mája ´68: 
My sme moc
Nie byrokracii
Robotnícka jednota (Francúzi, imigranti)
Dolu s pekelným tempom
Boj pokračuje
Mládež, ktorú budúcnosť obťažuje príliš často
Tlače ani hlt
Reforma chloroformom
Píšte všade
Užívať bez prekážky
Prežiť cez vek smrti
Radšej život

Buď mladý a drž hubu!

Ja prispievam, ty prispievaš, on prispieva, my prispievame, vy prispievate, oni profitujú

,,Buď mladý a drž hubu!“

,Boj pokračuje“ 



,, Návrat do normálu“

2 komentáre:

  1. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nedávno som hovoril s jedným mladým Francúzom, ktorý hovoril, že Sarkozy v súčasnosti predstavuje hnutie 1968 len ako študentské nepokoje, pri ktorých sa hádzali kamene. Akoby popri tom tých 9 miliónov ani neštrajkovalo... (http://www.opendemocracy.net/article/institutions/may_68_remember_or_forget
    http://www.youtube.com/watch?v=tUJZgkhSCq8)

    OdpovedaťOdstrániť