nedeľa 19. októbra 2008

Alternatívny filmár Marcel Lacko: Tvorba by mala byť podvratnou aktivitou



Marcel Lacko je Košičan a už niekoľko rokov sa venuje nespútanému točeniu. Jeho cyklus „Si tu? Chodíš spiaci zas“ obsahuje nezrátateľný počet fragmentovaných scén bez jasného súvisu a zatiaľ nemá konca. Naposledy si s nimi pokúšal poradiť strihač, ktorý dostal do rúk igelitku plnú videokaziet so surovým materiálom. Herci, ktorí sa vo filme vystriedali, nemajú zreteľnejšiu predstavu o finálnom výsledku filmu, asi ako divák, ktorý z neho vzhliadne zopár častí. Hovoria však, že režisér s pseudonymom Manhimself sa nestaral o to, kto a či sa film spracuje, išlo mu predovšetkým o samotné točenie. Kto je tento človek a ako sa díva na filmovanie sa pokúšame zistiť v rozhovore s ním.

V jednom zo svojich profilov si uviedol aj citát James-a Graham-a Ballard-a „V úplnej zdravom (normálnom) svete je šialenstvo jedinou slobodou.“ Zdá sa, že sa to týka tvojej tvorby, ale ako to vnímaš konkrétne? Mohol by si to vysvetliť bližšie?
Štúdium všeobecne, ale najmä poznávanie dejín, kultúry a spoločnosti má trvalý vplyv na všetko, čo robím. Prepožičiava mi to istý druh hybridnej perspektívy na politiku. Čím hlbšie človek do problematiky preniká, tým hroznejšie sa mu všetko javí. Nie je to primárne o krutosti – hoci sa dejú často neskutočné zverstvá. Atmosféra vo svete je o tejto postihnutej emócii. Strach... ale strach skomprimovaný do tej hustej, mastnej, horúčkovitej veci, ktorá je viac ako infekcia než ako pocit.
Každý takto žije. Je to šialené, ale je to pomätené celý čas, takže si na to zvykneme a všetko, čo nezapadá do našej predstavy o tom, čo je prijateľne duševne choré sa zdá byť mega-nezmyselné.
Je to aj o mojom subjektívnom vnímaní. Som fascinovaný koncami vojen, tou dobou tesne predtým, než je víťazstvo zaistené, alebo skôr ako je kapitulácia prijatá, keď násilie stúpa do horúčkovitej a chaotickej úrovne. Niečo také prebieha práve v súčasnosti. V tom istom okamihu vidím letisko plné ľudí oblečených vo farbách ich obľúbeného športového tímu, mávajúc vlajkami, pokrikujúcich. Nemám žiadnu odôvodnenú morálnu platformu hľadieť zvrchu na týchto ľudí, a neverím skutočne, že moja reakcia je založená na rozhorčení alebo urazení. Je to jednoducho šok. Nezdá sa mi odôvodnené, aby sa niekto zabával, alebo zborovo spieval. Takéto chovanie, podľa môjho názoru, je vrcholom šialenstva. Takáto výstredná ľahkomyseľnosť tvárou v tvár podmienkam, ktoré sú ešte stále mojou vnútornou realitou... Stále sa takto niekedy cítim, keď tvorím.

Takže možno povedať, že ide o Ballard-ovu víziu dystopickej spoločnosti, protikladnú tej utopickej, charakterizovanú biedou, útlakom, násilím, chorobami a pod. Keď to však pretavuješ do filmu, kedy prichádza katarzia, uvoľnenie pre diváka? Má vôbec dôjsť k upokojeniu?
Žijeme v neistých časoch, a v dobe, v ktorej sa nám nahovára, že film neznamená nič, že by sme mali len poskytnúť zábavu, s istým druhom anti-intelektuálnej stopy v diskusii, niečím ako „zmláťme najbystrejšieho v miestnosti“ mentalitou. Ale napokon, ak nefilmuješ kvôli sebe, a pretože veríš, že je to nejakým spôsobom dôležité – či už len vyjadriť niečo o spôsobe života, ktorý nie je vo filme dostatočne reprezentovaný, alebo si pripomenúť leto pred niekoľkými rokmi, keď si bol zamilovaný, alebo čokoľvek – potom to radšej nerob.
A film niečo znamená, je významný, a zábava je len jednou časťou toho, čo film dokáže. Je to len, keď si cynicky hovoríme, že nie je, kedy sa to stáva realitou.
Chcem naznačenie záhady. Nechcem všetko pekne zabalené a úhľadné na záver. Chcem, aby tam niekedy boli ostré hrany. Chcem, aby mi odtrhlo zadnú časť hlavy. Chcem si pripomenúť prečo som v prvom rade začal sledovať filmy.

Pre svoje sebavyjadrenie si si teda vybral film. Ako ho vnímaš v porovnaní s ostatnými umeniami?
Inklinujú k tomu byť synergické, a sú to rôzne formy kreativity - a konektivity. Konektivita je kľúčom, či už stretávanie iných tvorivých ľudí, alebo len dobíjanie mozgu novými nápadmi, ktoré majú sklon vynoriť sa po čase vo filme. Písanie poézie je niečím takým – núti ma to vidieť film z inej perspektívy a tiež ma to pripravuje na ďalší film, taký v ktorom namiesto metafor kľúčových pre zápletku, bude kľúčom konkrétny obraz a zvuk. Páči sa mi myšlienka kombinovania všetkých rozličných druhov médií a spolupráce s umelcami v týchto oblastiach. Pretože, opäť, získavam iný pohľad na veci. Jedinou skľučujúcou maličkosťou je, že niektorí ľudia si myslia, že väčšina týchto vecí je o sebapropagácii, kým v skutočnosti ide o umelecké vyjadrenie a vzájomné ovplyvňovanie.

Vo filme Zrkadlo sa v jednej básni Jara Kociána hovorí: ,,...akýkoľvek zmysel ktorý je [životu] prisudzovaný je vnútený a vôbec nie samozrejmý...“ Kocián to ďalej pomenúva negatívnou filozofiou. Stotožňuješ sa s touto výpoveďou, prípadne považuješ ty sám takýto prístup za negatívny?
To nie je báseň, ale vnútorný monológ hlavného protagonistu, ktorý som napísal ja a Kocián ho len nahovoril.
Ten prístup je negatívny v zmysle, ktorý som rozvinul v myšlienke umeleckého seba-anulovania do teórie negatívnej schopnosti, poeticko-kreatívny pokus vcítiť sa a pochopiť ostatných – iné ľudské bytosti, vrabca zobkajúceho v štrku za oknom, slávika, prírodu, živých a mŕtvych – cez chladné šošovky toho, čo nazývam nezúčastnenosť (čo znamená, samozrejme, vášnivý záujem o správanie a charakter týchto iných, ale analýza bez súdenia, pozorovanie bez názoru, vnímanie bez kázania).

V tvojich filmoch sa spomínajú klony a klonovanie. Vidíš fenomén nových technológií ako hrozbu alebo ako výzvu?
Hoci to nemusí byť pravda, čo sa týka industriálnej základne Viktoriánskej doby, predsa len cítim, že segment modernej steampunkovej kultúry vidí re-mechanizáciu technológie ako spôsob pohnúť sa smerom k „zelenej technológii“. V zmysle, že byť zainteresovaný a schopný opraviť veci (kto by dokázal opraviť svoje vlastné auto v dnešnej dobe, odkedy je na všetko využívaný počítač?) je prvým krokom k tomu byť naozaj nezávislý, pestovať si vlastné jedlo atď. Udržateľná budúcnosť vyžaduje, aby sme dočasne podnikli opatrenia na individuálnej úrovni.

Aké boli reakcie ľudí na váš spoločný film s Jarom Kociánom Zrkadlo?
Pretože film úmyselne podvracia tradičný príbeh a obsahuje aj značne znepokojivé obrazy, niektorí ľudia to vnímajú ako „ťažké“ pozeranie.
Film mal niekoľko projekcií, či už v kine, filmovom klube, na festivale - súťažnom aj nesúťažnom, na hlavnej ulici mesta pod holým nebom až po komorné premietania. Takže som mal príležitosť vidieť mnohé prípady ľudí, ktorí sa objavili na premietaní v rozličných podmienkach so žiadnym poňatím o tom, o aký film ide, bez varovania. Na konci typickej projekcie je zvyčajne veľmi, veľmi ticho. Niekoľko minút. Ľudia sú zvyčajne veľmi mlčanliví. Sú v istom druhu iného stavu – možno je to šok, ale ja si to nemyslím. Dosť často ľudia, ktorí nemajú nič spoločné s filmovým biznisom, alebo svetom kultúry všeobecne, sú tými najlepšími divákmi, tými, ktorí získajú najviac z filmu – ktorí mu najlepšie porozumejú, práve kvôli tomu, že najviac premýšľajú bez predsudkov.

Mohol by si prezradiť to tajomstvo, akým dokážeš primäť ľudí, aby hrali v častokrát bizarných scénach role, ktoré si vymyslel?
Ľudia cítia, že nie som zužovaný seba deštrukčnými démonmi a nedisciplinovanosťou. Svojim chladnokrvným spôsobom vidím realitu nefiltrovanú. Preto som mohol zhromaždiť veľmi talentovaných umelcov, a nerušený intelektuálnou neistotou som im dal voľnosť v práci.
Ak je nejaké tajomstvo tak najskôr to, že aj v emocionálne krajne napätých scénach, keď som žiadal čo najpresvedčivejšie stvárnenie veľmi zložitých vnútorných pohnútok, a herci sami pochybovali, či to zvládnu, zostával som pokojný, uznanlivý a didaktický.
Prešli sme počas filmovania obdobiami nepokoja, boja, vyčerpania a krízy. Nie je to len sila vôle, alebo seba disciplína, ale najmä organizované podvedomie, ktoré mi to pomohlo prekonať. V každom náročnom okamihu je mojim inštinktom na moment odstúpiť a zaujať polohu pozorovateľa.

Robíš filmy, ktoré nie sú ľahko prístupné väčšinovému divákovi. Tomu však, kto si ich pozrie a nezavrhne ich, ale chce si z nich niečo zobrať, ovplyvňujú nazeranie na film podľa zvyčajných postupov a schém. Ovplyvňuje točenie spätne aj teba? Nakoľko sa zmenil tvoj vzťah k filmu po tých rokoch točenia?
Ako dieťa som bol Tomom Sawyerom partie – chlapec, ktorý poskytoval imaginárnu konštrukciu pre naše hry, vymýšľal pozadie príbehu pre hračkárskych vojakov, rozhodoval o menách postáv pre postavy, ktoré sme stvárňovali v dobrodružstvách. Neskôr som písal príbehy a tajne ich rozdával v triede. Občas boli tieto príbehy zachytené učiteľom a ja som bol pokarhaný. Vďaka za túto reakciu! Tvorba, o tom som presvedčený, by mala byť podvratnou aktivitou – autority by sa na ňu mali mračiť – a nemala by byť chválená nejakým učiteľom.
Už vtedy som si sľúbil, že budem filmovať iba to, čo chcem filmovať, užívať si tvorbu tak, ako mám potešenie z pozerania rozmanitých filmov. Autor, ktorý tak nekoná predal svoju dušu.

Na svojej stránke podávaš bohaté postrehy zo svojich mnohých ciest po zahraničí. Čo preferuješ ak sa chceš niekam vybrať a čo tam vyhľadávaš?
Cestovanie všeobecne, spoznávanie iných kultúr, má trvalý vplyv na to, čo robím. Cestoval som veľa od detstva. Thomas Wolfe raz povedal: „Jediný spôsob ako spoznať svoju krajinu, je odchádzať z nej.“ Inklinujem dať tomu za pravdu.
Umelecká stránka duše mi hovorí, že musím aspoň trochu spoznať ľudí, ktorých osudy sa odohrávajú vo virtuálnom tajomstve, nemajú väčší dopad na môj život než strom padajúci v lese, ktorý nikto nepočuje, a ktorý, napriek filozofickým argumentom, ktoré dokazujú opak, v skutočnosti neexistuje.

Údaje: Marcel Lacko, v slobodnom povolaní, autor filmu Zrkadlo, momentálne pracuje na románe.
Portál ChodisSpiaciZas
Ukážky: Cibuľa
Kto sú títo ľudia?

1 komentár: