pondelok, 17. novembra 2008

Slavoj Žižek: Kde hľadať revolučný potenciál?



V súčasnosti je veľa kandidátov na pozíciu „univerzálneho jednotlivca“, čiastkovú skupinu, ktorej osud znamená nespravodlivosť dnešného sveta: Palestínci, väzni Guantanáma . . .
Palestína je miestom potenciálnej udalosti práve preto, že všetky štandardné ´pragmatické´ riešenia krízy stredného východu opakovane zlyhali, takže utopická invencia nového priestoru je jedinou ´realistickou´ možnosťou. Okrem toho, Palestínci sú dobrými kandidátmi kvôli ich paradoxnej pozícii bytia obeťami konečných obetí samotných (Židia), čo ich samozrejme stavia do extrémne obtiažneho bodu: keď budú vzdorovať, ich odpor môže byť okamžite označený ako predĺženie anti-semitizmu, ako tajná solidarita s nacistickým konečným riešením. No, ak – ako radi tvrdia lacanovskí sionisti – sú Židia objet petit a [nedosiahnuteľný objekt túžby] medzi národmi, znepokojujúcou krajnosťou západných dejín, ako im môže niekto vzdorovať beztrestnosťou? Je možné byť objet a objet-a a samotného? Je to práve toto etické vydieranie, ktoré by sa malo odmietnuť.

Avšak je tu privilegované miesto v týchto sériách: čo ak nová proletárska pozícia je tá z obyvateľov slumov v nových megalopolisoch? Explozívny rast slumov v posledných desaťročiach, hlavne v megalopolisoch tretieho sveta od Mexico City a ďalších latinskoamerických hlavných mestách cez Afriku (Lagos, Chad) po Indiu, Čínu, Filipíny a Indonéziu, je zrejme rozhodujúcim geopolitickým javom našich čias. Prípad Lagos-u, najväčšieho uzla uličiek chudobných štvrtí 70 miliónov ľudí, ktoré sa tiahnu od Abidjan-u k Ibadan-u, je ukážkový tu: vzhľadom na oficiálne zdroje samotné, okolo dvoch tretín celkového zemského povrchu Lagos-u z 3.6 štvorcových kilometrov by mohlo byť klasifikovaných ako chatrče alebo slumy; nikto ani nevie veľkosť jej populácie – oficiálne to je šesť miliónov, no väčšina expertov to odhaduje na 10 miliónov. Od niekedy veľmi blízkeho času (alebo možno, dané podľa nepresného sčítania ľudu tretieho sveta, sa to už stalo) mestská populácia Zeme prevýši dedinskú populáciu, a vtedy obyvatelia slumov vytvoria väčšinu mestskej populácie, nebudeme schopní vysporiadať sa s okrajovým (kritickým) fenoménom.

Takto sa stávame svedkami rýchlo rastúcej populácie mimo štátnej kontroly, žijúcej v podmienkach spola mimo zákon, v hrozivej potrebe minimálnych foriem sebaorganizácie. I keď ich populácia pozostáva z opomíjaných pracujúcich, prebytočných občianskych sluhov a bývalých roľníkov, nie sú iba púhym prebytočným nadbytkom: sú včlenení do globálnej ekonomiky viacerými spôsobmi, mnoho z nich pracujúcich ako neoficiálni námezdní pracovníci alebo samostatní podnikatelia, so žiadnym adekvátnym zdravotným alebo sociálne zabezpečujúcim krytím. (Hlavný zdroj ich nárastu je zahrnutie krajín tretieho sveta do globálnej ekonomiky, s importami lacného jedla z krajín prvého sveta ruinujúcich lokálne poľnohospodárstvo.) Oni sú skutočným ´symptómom´ sloganov ako ´Rozvoj´, ´Modernizácia´ a ´Svetový trh´.

Niet divu, že hegemonická podoba ideológie v slumoch je Letničné hnutie kresťanstva, so svojou zmesou charizmaticko-zázračného a na atrakcie orientovaného fundamentalizmu, sociálnymi programami ako komunitné kuchyne a starostlivosť o deti a starých ľudí. Zatiaľ čo, pochopiteľne, jeden by mal vzdorovať pochybnému pokušeniu, aby pozdvihol a zidealizoval obyvateľov slumov na novú revolučnú triedu, mal by nemenej, Badiou-vými termínmi, vnímať slumy ako jeden z niekoľko autentických “prípadných dejísk“ v súčasnej spoločnosti – obyvatelia slumov sú doslova zbierkou tých, ktorí sú “časťou žiadnej časti“, “nadčísleného“ elementu spoločnosti, vylúčeného z prospechu štátneho príslušenstva, vykorenení a olúpení, tí, ktorí efektívne „nemajú čo stratiť okrem svojich okov“. Je to efektívne prekvapujúce koľko veľa rysov obyvateľov slumov pasuje do starého dobrého marxistického vymedzenia proletárskeho revolučného subjektu: sú “slobodní“ v dvojitom zmysle slova dokonca viac ako klasický proletariát (“oslobodení“ od všetkých hmotných väzieb, obývajúci voľný priestor, mimo policajných regulácii štátu); a sú veľkým kolektívom, násilne vrhnutým dohromady, “vrhnutí“ do situácie, kde musia vytvoriť nejaký mód (režim) bytia pospolu a súčasne zbavení hocijakej podpory tradičných spôsobov žitia, v zdedených náboženských či etnických formách žitia.

Čo nachádzame v “skutočne existujúcich slumoch“ je, samozrejme, zmes improvizovaných spôsobov sociálneho života, od nábožensky fundamentalistických skupín držaných pospolu charizmatickým vodcom po kriminálne gangy, až po baktérie novej ´socialistickej´ solidarity. Obyvatelia slumov sú proti-triedou voči inej novoobjavenej triede, takzvanej “symbolickej triede“ (manažérom, žurnalistom a PR ľuďom, akademikom, umelcom, atď.) , ktorá je taktiež vykorenená a vníma sa ako priamo univerzálna (Newyorský akademik má viac spoločného so slovinským akademikom ako s čiernymi v Harleme pol míle od jeho vysokej školy). Je toto nová os triedneho boja, alebo je “symbolická trieda“ inherentne roztrieštená, takže možno staviť emancipáciu na koalíciu medzi obyvateľmi slumov a progresívnou časťou symbolickej triedy? Na čo by sme mali dávať pozor sú známky nových foriem sociálneho uvedomenia, ktoré sa objavia v slumových kolektívoch: oni budú baktériami budúcnosti.


Slavoj Žižek je slovinský postmarxistický sociológ, filozof a kultúrny kritik.

Zdroj: http://www.lacan.com/zizekwhere.htm
Preložil: Karanowak

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára