sobota 1. novembra 2008

Vladimír Iľjič Lenin: Tri zdroje a tri zložky marxizmu

(preložil Karanowak)

Averzia voči marxizmu sa prejavovala už v Leninovej dobe. Konkrétne v tomto článku sa preto pokúša priblížiť stanovisko tohto učenia, aby rozptýli chmáry, ktoré vychádzali z jeho neznalosti, neoboznámenosti s ním. Vysvetľuje, že pracujúcim poskytuje nástroj pre pochopenie svojej ťažkej situácie a že spočíva na filozofických základoch, ktoré jediné pravdivo popisujú skutočnosť.

Tento článok bol publikovaný v 1913 v Prosveshcheniye č. 3, venovaný trinástemu výročiu Marxovej smrti.

Prosveshcheniye (Osvietenstvo) bol bolševický sociálny, politický a literárny mesačník vydávaný legálne v St. Peterburgu od decembra 1911 ďalej. Jeho uvedenie bolo navrhnuté Leninom, aby nahradil bolševický žurnál Mysl (Myšlienka), moskovská publikácia zakázaná cárskou vládou. Lenin riadil prácu žurnálu zo zahraničia a napísal preň nasledovné články: „Základné problémy volebnej kampane“, „Výsledky volieb“, „Kritické poznámky národnej otázky“, „Právo národov na sebaurčenie“ a iné.

Žurnál bol potlačený cárskou vládou v júni 1914, v predvečer prvej svetovej vojny. Publikácia znova začala na jeseň 1917, no objavilo sa iba jedno dvojité číslo; toto číslo obsahovalo dva články od Lenina: „Môžu bolševici udržať štátnu moc?“ a „Prehľad programu strany“.


Po celom civilizovanom svete evokujú učenia Marxa krajné nepriateľstvo a nenávisť celej buržoáznej vedy (oboch oficiálnej a liberálnej), ktoré nazerajú na marxizmus ako na druh „zhubnej sekty“. A žiaden iný postoj sa neočakáva, pretože nemôže byť žiadna nestranná sociálna veda v spoločnosti založenej na triednom boji. Tak či onak, každá oficiálna a liberálna veda obraňuje mzdové otroctvo, kým marxizmus vyhlásil neúprosnú vojnu tomuto otroctvu. Očakávať od vedy, že bude nestranná v mzdovo otrockej spoločnosti je podobne hlúpo naivné ako očakávať nestrannosť od výrobcov v otázke, či by mzda robotníkov nemala byť zvýšená znížením zisku kapitálu.

Ale toto nie je všetko. Dejiny filozofie a história sociálnych vied ukazuje s neuveriteľnou jasnosťou, že nie je nič podobne „sektárskeho“ v marxizme, v zmysle úzkoprsej, skamenelej doktríny, doktríny, ktorá povstala z hlavného prúdu vývoja svetovej civilizácie. Naopak, génius Marxa pozostáva práve v jeho daní odpovedí na otázky už vyvstalých z popredných hláv ľudstva. Jeho náuka sa objavila ako priame a okamžité pokračovanie učení najväčších predstaviteľov filozofie, politickej ekonómie a socializmu.

Marxistická doktrína je všemocná, pretože je pravdivá. Je komplexná a harmonická a opatruje ľudí spojitým svetovým náhľadom nezlúčiteľným so žiadnymi inými formami povier, spiatočníctvom, alebo obranou buržoázneho útlaku. Je legitímnym nasledovníkom najlepšieho, čo človek vytvoril v devätnástom storočí, reprezentovaného nemeckou filozofiou, anglickou politickou ekonómiou a francúzskym socializmom.

Sú to tieto tri zdroje marxizmu, ktoré sú taktiež jeho zložkami, ktoré by sme mali stručne načrtnúť.

I

Filozofia marxizmu je materalizmus. Celá moderná história Európy a špeciálne na konci devätnásteho storočia vo Francúzsku, kde sa viedol rozhodujúci boj proti každému typu stredovekého odpadu, proti poddanstvu v inštitúciách a ideách, materializmus dokázal, že je jedinou filozofiou, ktorá je konzistentná, zodpovedajúca všetkým učeniam prírodných vied a nepriateľská voči poverám, rečiam a tak ďalej. Nepriatelia demokracie preto vynaložili všetko svoje úsilie na „vyvrátenie“, podkopanie a očiernenie materializmu a obhajovali rôzne formy filozofického idealizmu, čo vždy, takým či onakým spôsobom, činí obranu alebo podporu náboženstva.

Marx a Engels bránili filozofický materializmus najurčujúcejším spôsobom a opakovane vysvetľovali ako hlboko chybné je každé odchýlenie sa od tohto základu. Ich názory najzrejmejšie a plne vyložené v prácach Engelsa, Ludwig Feuerbach a Anti-Dühring, ktoré, ako Komunistický manifest, sú príručkami pre každého uvedomelého robotníka.

No Marx nezastal pri materializme osemnásteho storočia: rozvinul filozofiu na vyššiu úroveň, obohatil ju výkonmi nemeckej klasickej filozofie, hlavne Heglovým systémom, ktorý vo svojom odvrátení viedol k materializmu Feuerbacha. Hlavnou vymoženosťou bola dialektika, t.j. náuka o vývoji vo svojom celku, hlbšej a komplexnejšej forme, náuka o relativite ľudského poznania, ktoré nám poskytuje odraz večne sa vyvíjajúcej hmoty. Posledné objavy prírodnej vedy – rádium, elektróny, premena prvkov – boli pozoruhodným potvrdením Marxovho dialektického materializmu namiesto učení buržoáznych filozofov s ich „novými“ obráteniami sa k starému a dekadentnému idealizmu.

Marx prehĺbil a rozvinul filozofický materializmus do úplnosti a predĺžil poznávanie spoločnosti, aby zahŕňalo poznávanie ľudskej spoločnosti. Jeho historický materializmus bol obrovským výkonom vo vedeckom myslení. Chaos a ľubovôľa, ktoré predtým vládli v náhľadoch na históriu a politiku boli nahradené neobyčajne celistvou a harmonickou vedeckou teóriou, ktorá ukazuje ako, v následnosti rastu produktívnych síl, sa z jedného systému sociálneho života vyvíja ďalší a vyšší systém – ako kapitalizmus, napríklad, vyrastá z feudalizmu.

Rovnako ako ľudské poznanie reflektuje prírodu (t.j. vyvíjajúcu sa hmotu), ktorá existuje nezávisle na ňom, tak ľudské sociálne poznanie (t.j. jeho rozličné pohľady a teórie – filozofické, náboženské, politické a tak ďalej) reflektuje ekonomický systém spoločnosti. Politické inštitúcie sú nadstavbou na ekonomickej základni. Vidíme, napríklad, že rozličné politické formy moderných európskych štátov slúžia posilneniu buržoázie nad proletariátom.

Marxova filozofia je dovŕšeným filozofickým materializmom, ktorý vybavil ľudstvo, a predovšetkým pracujúcu triedu, mocným nástrojom poznania.

II

Rozpoznaním toho, že ekonomický systém je základňou, na ktorej vyrastá politická nadstavba, Marx venoval svoju najväčšiu pozornosť štúdiu ekonomického systému. Marxova
najdôležitejšia práca, Kapitál, je venovaná štúdiu ekonomického systému moderného, t.j. kapitalistického, systému.

Klasická politická ekonómia, pred Marxom, sa vyvíjala v Anglicku, najrozvinutejšej z kapitalistických krajín. Adam Smith a David Ricardo, svojimi skúmaniami ekonomického systému, položili základy pracovnej teórie hodnoty. Marx pokračoval v ich práci; poskytol dôkaz teórie a konzistentne ho rozvinul. Ukázal, že hodnota každého tovaru je určovaná kvantitou spoločensky nevyhnutného pracovného času potrebného na jeho vytvorenie.

Kde buržoázni ekonómovia videli vzťah medzi vecami (výmena jedného tovaru za iný) Marx odhalil vzťah medzi ľuďmi. Výmena tovarov vyjadrovala prepojenie medzi jednotlivými producentmi cez trh. Peniaze znamenajú, že prepojenie sa stáva bližším a bližším, neoddelene zjednocujúcim celý ekonomický život jednotlivých producentov do jedného celku. Kapitál znamená ďalší vývoj tohto prepojenia: ľudská pracovná sila sa stáva tovarom. Námezdný pracovník predáva svoju pracovnú silu vlastníkovi pôdy, závodu a pracovných nástrojov. Pracujúci trávi jednu časť dňa zaisťovaním nákladov na uživenie seba a svojej rodiny (mzdy), kým druhú časť dňa pracuje bez odmeny, vytváraním pre kapitalistickú nadhodnotu, zdroja zisku, zdroja bohatstva kapitalistickej triedy.

Teória o nadhodnote je pilierom Marxovej ekonomickej teórie.

Kapitál, vytvorený prácou robotníka, robotníka ničí, ruinuje malých vlastníkov a vytvára armádu nezamestnaných. V priemysle, víťazstvo veľkorozmernej produkcie je okamžite patrné, no rovnaký fenomén je taktiež badateľný v poľnohospodárstve, kde nadradenosť veľkorozmerného kapitalistického poľnohospodárstva je pozdvihnutá, zvyšuje sa používanie strojov a roľnícka ekonomika, uväznená peňažným kapitálom, upadá a rozpadáva sa pod ťarchou svojej zaostalej techniky. Úpadok maloplošnej produkcie pokladá odlišné formy v poľnohospodárstve, no úpadok samotný je nesporný fakt.

Zničením maloplošnej produkcie, kapitál vedie k pozdvihnutiu produktivity práce a k vytvoreniu monopolnej pozície pre spoločenstvá veľkých kapitalistov. Produkcia samotná sa stáva viac a viac spoločenskou – stovky tisícok a milióny pracujúcich sa spolu zväzujú v riadny ekonomický organizmus – no produkt tejto spoločnej práce je privlastnený hrstkou kapitalistov. Anarchia produkcie, krízy, šialené hnanie sa po trhoch a neistota existencie masy populácie sa stupňujú.

Zvyšovaním závislosti pracujúceho od kapitálu vytvára kapitalistický systém obrovskú silu zjednotenej práce.

Marx načrtol vývoj kapitalizmu od embryonickej tovarovej ekonomiky, od jednoduchej výmeny, k jej najvyšším formám, k veľkorozmernej produkcii.

A po skúsenostiach zo všetkých kapitalistických krajín, starých a nových, rok za rokom dokazuje jasne pravdu marxistického učenia zvyšovaním sa počtu pracujúcich.

Kapitalizmus triumfoval po celom svete, no tento triumf je iba predohrou k triumfu práce nad kapitálom.

III

Keď bol feudalizmus zvrhnutý a „slobodná“ kapitalistická spoločnosť sa objavila vo svete, stalo sa zjavným, že táto sloboda znamenala nový systém útlaku a vykorisťovanie pracujúcich ľudí. Rozličné socialistické učenia sa okamžite objavili ako odraz a protest proti tomuto útlaku. Skorý socializmus bol ale utopickým socializmom. Kritizoval kapitalistickú spoločnosť, zatracoval a odsudzoval ju, sníval o jej zničení, mal predstavy o lepšom poriadku a snažil sa presvedčiť bohatých o nesmrteľnosti vykorisťovania.

Avšak utopický socializmus nemohol označiť skutočné riešenie. Nedokázal vysvetliť skutočnú podstatu mzdového otroctva pod kapitalizmom, nedokázal odhaliť zákony kapitalistického vývoja, alebo ukázať aké spoločenské sily sú schopné stať sa tvorcami novej spoločnosti.

Medzitým, búrlivé revolúcie, ktoré všade po Európe, a predovšetkým vo Francúzsku, doprevádzali pád feudalizmu, nevoľníctva, viac a viac jasnejšie odhaľovali boj tried ako základu a riadiacej sily všetkého vývoja.

Ani jedno víťazstvo politickej slobody nad feudálnou triedou nebolo vyhrané, okrem zúfalého odporu. Ani jedna kapitalistická krajina sa nerozvinula na viac či menej slobodný a demokratický základ, okrem boja na život a na smrť medzi rôznymi triedami kapitalistickej spoločnosti.

Génius Marxa spočíva v tom, že bol prvým, kto z toho odvodil ponaučenie, ktoré učí svetová história a aplikoval toto ponaučenie konzistentne. Vyvodenie, ktoré spravil je učením triedneho boja.

Ľudia vždy boli hlúpymi obeťami klamov a sebaklamov v politike a vždy budú, kým sa nenaučia vyhľadávať záujmy nejakej triedy alebo ďalšie za všetkými morálnymi, náboženskými, politickými a spoločenskými frázami, vyhláseniami a sľubmi. Víťazi reforiem a vylepšení budú vždy klamaní obrancami starého poriadku, kým si neuvedomia, že každé staré zriadenie, akokoľvek barbarské a zhnité sa zdá byť, je vedené silami istých vládnúcich tried. A je iba jeden spôsob roztrieštenia odporu týchto tried a ten je možné nájsť v každej spoločnosti, ktorá nás obklopuje, sily, ktoré dokážu – a, poplatné ich spoločenskej pozícii, musia – vytvoriť moc schopnú odstrániť starý a vytvoriť nový a poučiť a zorganizovať tie sily pre boj.

Marxov filozofický materializmus samotný ukázal proletariátu cestu von z duchovného otroctva, v ktorom všetky utláčané triedy doposiaľ strádali. Marxova ekonomická teória samotná objasnila skutočnú pozíciu proletariátu vo všeobecnom systéme kapitalizmu.

Nezávislé organizácie proletariátu sa množia po celom svete, od Ameriky po Japonsko a od Švédska po Južnú Afriku. Proletariát sa stáva osvieteným a poučený vedením svojho triedneho boja; zbavuje sa zaujatosti buržoáznej spoločnosti; zhromažďuje svoje rady stále bližšie a učí sa odhadnúť mieru svojich úspechov; kradne svoje sily a neoblomne rastie.


Zdroj: Marxists Internet Archive

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára