piatok 13. marca 2009

Prečo sa ľudia nebúria


Priblížme si niektoré podoby útlaku v rozvinutej industriálnej spoločnosti. Na pomoc si vezmeme výskum Herbert-a Marcuse-ho, ktorý o represii písal už v období druhej vojny a po nej. Marcuse postihuje situáciu, ktorá je platná prakticky dodnes, a tou je potlačovanie síl usilujúcich o zmenu vedúcu k zlepšeniu životných podmienok ľudí.

Situácia je od predindustriálnej doby zmenila: Voči komu sa možno búriť, keď chýba jednoznačná príčina, uzol, či autorita, ktorá by bola jadrom vykorisťovania a príčinou nespokojnosti ľudí? Keď zo svojho nízkeho platu a nedobrej práce nemôžeme obviňovať šéfa, pretože na toho vplývajú zas len ďalšie iné tlaky, ba ani firmu, veď jej osud je napokon tiež neistý a nemusí sa jej dariť večne. Vlastne môže byť jeden len rád, že vôbec môže robiť... „Také znemožnenie zmeny je snáď tým najskvelejším výkonom rozvinutej industriálnej spoločnosti: všeobecné akceptovanie „národných požiadavkov“, systém dvoch strán, rozklad pluralizmu, tajné zrozumenie medzi kapitálom a organizovaným robotníctvom v silnom štáte – to všetko len svedčí o integrácii protikladov, ktorý je výsledkom i podmienkou tohto výkonu.“ ([1]; 27)

Takéto vysvetlenie ponúka Marcuse, ktorý tvrdí, že absencia revolučných síl je dôsledkom charakteru spoločnosti, ktorá je v tomto prípade založená na technike a vďaka ktorej sa represia stala jej integrálnou súčasťou. Vo svojom bádaní, nadväzujúcom na Marxa (ale aj na Freuda a ďalších, o ktorých sa ale v našej téme nebudeme opierať), naráža na nepríjemnosť doby, ktorou je neexistencia tak širokej revolučnej skupiny ľudí, ktorá by dokázala byť činiteľom zmeny. Síce: ,,Existencia proletariátu protirečí domnelej skutočnosti rozumu, pretože pred nás predkladá kompletnú triedu, ktorá je dôkazom úplnej negácie rozumu.“ ([2]; 261), avšak Marcuse si všíma, že proletariát už netvorí protiklad etablovanej spoločnosti, a ako revolučná trieda sa podvolil zvodom kapitalistickej spoločnosti, teda sa určitým spôsobom do nej integroval. „Marcuse sa domnieva, že sila negácie dnes nie je koncentrovaná v žiadnej triede.“ ([3]; 116)

Zmiernenie protikladnej sily sa vykonalo rozšírením závislosti ľudí na tom, čo im ponúka kapitalistická spoločnosť. Marcuse v tejto súvislosti rozlišuje pravé potreby od potrieb nepravých: „Nepravé“ sú tie, ktoré indivíduu ukladajú partikulárne spoločenské sily, majúce záujem o jeho potlačenie: tie potreby, ktoré zvečňujú drinu, agresivitu, biedu a nespravodlivosť. Ich uspokojovanie môže byť pre indivíduum vrcholne radostné, avšak toto šťastie nie je stavom, ktorý sa musí uchovávať a chrániť, pretože slúži tomu, aby tlmil vývoj schopnosti (svojej vlastnej a schopnosti druhých) poznávať chorobu celku a využívať šancu na liečenie tejto choroby.“ ([1]; 34) Nepravé potreby sú teda vytvárané spoločnosťou, keďže pracovné podmienky nezávisia od zamestnanca, ktorí by sa uspokojil aj s menej potrebami. Vymoženosti a komfort, ktoré poskytujú ľuďom veci, im teda kompenzujú drinu a nespravodlivosť. To je funkcia techniky v takejto spoločnosti, ktorá dbá aj o to, aby bol po nepravých potrebách záujem. To je jedna z jej podôb.

Realizácia človeka, ktorá chýba v podmienkach odcudzenej práce, sa potom prenáša na získavanie tovarov. „Ľudia sa vo svojom tovare poznávajú: vo svojom aute, vo svojom Hi-Fi prijímači, vo svojich niekoľkopodlažných bytoch, vo svojich kuchynských prístrojoch nachádzajú svoje duše. Zmenil sa samotný mechanizmus, ktorým je indivíduum pútané k svojej spoločnosti. Sociálna kontrola je zakotvená v nových potrebách, ktoré vytvorila.“ ([1]; 37) Veci sú tak nielen vtláčané do všeobecného povedomia a nepravé potreby vsugerovávané, no sú naviac aj čímsi čo indivíduum teraz chce prijímať, pretože mu chýba skutočné sebapotvrdzovanie sa v práci. Na tomto mieste sa dobre snúbi marxistický koncept odcudzenia s Freudovým konceptom pudov.

Ak však aj potom ostáva niekto neuspokojený, pretože ponúkaný spôsob preňho nie je dostatočný a hľadá uspokojenie na vyššej úrovni, tak mu spoločnosť vždy môže poskytnúť inú, napríklad odbornú pomoc. „Psychiater sa stará o Dona Juana, Romea, Hamleta a Fausta ako sa stará o Oidipa – lieči ich.“ ([1]; 74) Všetko sa stáva riešiteľným, pretože hlavným a najdôležitejším zámerom je uspokojenie, pohoda. Veď čo človek narobí s krvavými konfliktami, hladomorom, nedostatkom niekde vo svete, či hrozbou nukleárnej vojny (veľmi aktuálne v časoch Marcuseho tvorby, ale ktovie..)? A to práve Marcuse pozoruje – nemožnosť opozície. „Táto absorpcia je ospravedlňovaná technickým pokrokom a odmietnutie odmietnuté miernením biedy v rozvinutej industriálnej spoločnosti.“ ([1]; 74) Táto spoločnosť jednoducho tvrdí (a ľudia si to neustále podvedome opakujú), že v rámci jej možností sa neprestajne robí všetko pre zlepšenie všeobecnej situácie. Z toho vyplýva (a zrejme sa to aj každý tuší), že otázky, KEDY budú splatené dlhy, zastavené vojny a nivočenie prostredia pre život, ukojený nedostatok, či zlepšené pracovné podmienky nemajú zmysel.

Podoby kontroly
Ako sa však dostáva represia priamo do ľudí? Silnou zbraňou je redukcia obsahov v rôznych sférach spoločnosti.

Prejavuje sa to i v jazyku, ktorým hovoríme. Teoreticky sa to má podľa Marcuse-ho s jazykom takto: „Pojem nemá žiadny iný obsah než ten, ktorý má slovo vo verejnom a normovanom používaní a mimo hranice verejného a normovaného chovania (reakcie) by nemalo zdeľovať nič. Zo slova sa stalo klišé a ako klišé ovláda hovorený i písaný jazyk; komunikácia tak vylučuje skutočný vývoj zmyslu.“ ([1]; 85) Význam nejakého pojmu je pre nás určovaný jeho aktuálnym používaním v spoločnosti, s ktorým splýva. Napríklad v ére studenej vojny sa konotácie so slovom útlak vždy spájali so stranou nepriateľa. To však neplatilo len vtedy. Takéto konotácie sa ďalej dostávajú do myslenia jednotlivých ľudí celkom prirodzene. „Keď si navzájom zdeľujeme svoje záľuby a averzie, svoje pocity a pohoršenia, musíme používať termínov z našich reklamných sloganov, kín, výrazov našich politikov a bestsellerov. Rovnakých termínov musíme používať k popisu našich automobilov, potravín a nábytku, kolegov a konkurentov – tak si vzájomne najlepšie rozumieme.“ ([1]; 152)

Tento prístup je charakteristický pre celú technickú spoločnosť svojou pozitivistickou orientáciou. Význam sa viaže na rozšírené používanie masy a jeho predkladanie sa ukázalo ako ľahko zneužiteľný spôsob manipulácie s myslením ľudí. Je to dôsledok neprítomnosti jednoznačnej metafyzickej inštancie orientujúcej určité spoločenské zameranie. Či inak: „...metafyzické „bytie ako také“ ustupuje „inštrumentálnemu bytiu“. Naviac, vyskúšané v svojej účinnosti, pôsobí toto poňatie ako určité a priori – predurčuje ďalšiu skúsenosť, projektuje smer, ktorým je príroda transformovaná, organizuje celok.“ ([1]; 126)

Doba vodenia za nos, ale nie je aj dobou ohlúpnutia. Človek sa stotožňuje s núkanými obsahmi kvôli nedostatku času, ktorý mu zabraňuje premýšľať samostatne. „V ľudskej skutočnosti je tým všetka existencia, ktorá sa vyčerpáva v obstarávaní svojich nutných podmienok, existenciou „nepravdivou“ a neslobodnou. To pochopiteľne reflektuje ontologický stav spoločnosti, založený na tvrdení, že sloboda je nezlúčiteľná s činnosťou zabezpečujúcou životné potreby, že táto činnosť je „prirodzenou“ funkciou zvláštnej triedy a že poznanie pravdy a pravdivá existencia zahŕňajú slobodu od každej dimenzie takej činnosti.“ ([1]; 111) Na tejto skutočnosti pracujúcich väzí ich uvedomelosť a stroskotáva ich revolučná sila. Je to začarovaný kruh obstarávania a neslobody, pretože oslobodenie implikuje uvedomelosť, ktorá je ťažko predstaviteľná za týchto podmienok.

Indivíduum nemôže nejako radikálne vystúpiť ani v rámci inštitúcii. Ich podoba totiž predstavuje formu, ktorá je uspôsobená maximálne na reformy a teda neumožňuje väčšiu zmenu. „Na schôdzach sú indivídua hovorcami (čoho si často nie sú vedomí), inštitúcií, vplyvov a záujmov, stelesnených v organizáciách. Prostredníctvom svojho rozhodovania (hlasovania, vykonávania tlaku, propagandy) – ktoré je samo výsledkom konkurenčných inštitúcii a záujmov – sú národ, strana, koncern, univerzita uvádzané do pohybu, uchovávané a reprodukované – ako (relatívne) ultimatívna, univerzálna realita, ktoré prehliada zvláštne inštitúcie alebo ľudí, ktorí sú jej podriadení.“ ([1]; 159-160) Hlas jednotlivca je absorbovaný celkom, ktorým nedokáže pohnúť, voči ktorému dokáže ťažko vzdorovať, pretože všetky takéto prejavy vstrebáva.

V takejto dobe, ktorá pohlcuje každú kritiku, či nesúhlas sa Marcuse zameriava na negatívne prejavy, ktoré odporujú etablovanej spoločnosti. Jeho prístup tzv. negatívnej dialektiky, ktorý prevzal od kolegu Adorno-a, je poprením všetkého systémového, nepodporujúci existujúce rozvratné sily tejto spoločnosti. „Negatívna dialektika“, ktorá k totalite, rozumu, k vede a technike hovorí nie, ktorá potiera diskurzívne myslenie logiky - „logiky panstva“ - rozbíja koncepciu pokroku, je v prísnom slova zmysle negatívna. Tvrdí nemožnosť dialektickej teórie, dialektického filozofického stanoviska.“ ([4]; 29-30) Na základe toho, že sa k technike stavia celkom negatívne, si nedokáže predstaviť jej pozitívne využitie pre ďalší vývoj. Negatívne, ktoré v jeho kritickej teórii prevláda, má podobu nešpecifikovateľnej, utopickej pravdy. Odpor majú vytvárať nezávislé, neorganizované skupinky z periférie spoločnosti, ktoré majú iba podporiť odlišné myslenie. Zdá sa však, že tieto jednotlivé sily nedokážu byť činiteľmi väčších zmien.


[1] Marcuse, Herbert: Jednorozměrný člověk. Studie o ideologii rozvinuté industriální společnosti. Naše vojsko. Praha 1991
[2] Marcuse, Herbert: Reason and revolution. Routledge&Kegan Paul Ltd. London 1969
[3] Steigerwald, Robert: Ako kritická je „kritická teória“ Herberta Marcuse-ho? In: „Frankfurtská škola“ ve světle marxismu. Nakladatelství Svoboda, Praha 1972
[4] Gedö, András: Dialektika negácie alebo negácia dialektiky. In: „Frankfurtská škola“ ve světle marxismu. Nakladatelství Svoboda, Praha 1972

4 komentáre:

  1. Paradny clanok, takto zhrnute veci, ktore som nejako fragmentarne tusil.. !

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Niet divu, že sa to pozdáva aj heideggerovcom, keď Marcuseho poňatie techniky je veľmi (a podozrivo) podobné Heideggerovmu. Napokon vychádzal aj z neho. Spomína tiež Husserla a galileovskú vedu opomínajúcu Lebenswelt. Problém je, že popri svojom antipozitivizme, je Marcuse napokon aj antisystémový, z čoho zas vychádza latentný pozitivizmus.

    OdpovedaťOdstrániť