piatok 10. apríla 2009

Tove Skutnabb-Kangas - Menšina, jazyk, rasizmus


Táto kniha je rozdelená na desať kapitol, pričom značná časť sa venuje dvojjazyčnosti /viacjazyčnosti/ z odborného hľadiska, avšak prístupne i pre laika.

V prvých kapitolách sa dozvedáme ako si človek postupne priradzuje k veciam slová a ako sa stáva z chaosu okolo dieťaťa zmysluplný svet, kde všetko má svoje pomenovanie a svoj zmysel. Tiež je načrtnuté ako si človek neskôr vyberá pre seba veci dôležité a ako sa naučí nepodstatné prehliadať. Znamená to tiež, že nie vždy sú veci také aké sa na prvý pohľad zdajú. Je zdôraznené, že človek je úzko spätý s jazykom, ktorý vníma už v matkinom lone, a ktorý sa pre neho stáva prostriedkom na poznanie okolitého sveta.

Máme potom možnosť porovnať rôzne modely školstva, kde sa vyučujú deti s iným materinským jazykom ako je väčšinový jazyk v danej krajine. Hlavný dôraz sa pritom kladie na rozlišovanie jazyka myslenia a povrchovej plynulosti. Ide o to, že náš mozog má dve hlavné oddelenia vyčlenené jazykovým schopnostiam. Jedno pre rozmýšlanie v jazyku a jedno pre komunikáciu. A tieto oddelenia sa môžu vyvíjať rôzne, čiže nedá sa posúdiť z povrchovej plynulosti schopnosť rozmýšľať a naopak. Vo väčšine krajín sa menšinové deti začleňujú do spoločnosti s minimálnou možnosťou uplatniť svoj materinský jazyk v škole, alebo v iných inštitúciách.

Táto kniha a jej autorka veľmi obhajuje, aby mali menšinové deti možnosť používať svoj materinský jazyk v oficiálnom styku, a ako najlepší spôsob výuky takýchto detí pokladá vyučovanie v danom materinskom jazyku s určitým počtom vyučovacích hodín jazyka väčšinového. A prechod k vyučovaniu vo väčšinovom jazyku by mal nastať v štádiu, keď si deti budú isté svojími schopnosťami komunikovať v druhom jazyku, čo sa pohybuje okolo 7.-8. triedy základnej školy. Rôzne výskumy a modely výuky totiž dokazujú, že deti vyučované takýmto spôsobom vedené k dvojjazyčnosti dosahujú lepšie výsledky vo všemožných testoch na všemožné rozumové schopnosti ako deti jednojazyčné. Deti menšín bez možnosti komunikovať s učiteľom vo svojom materinskom jazyku prekazujú zas oveľa slabšie schopnosti, čo je spôsobené prerušením rozvoja jazykového myslenia vo svojom materinskom jazyku a znovu začínanie s iným jazykom. Navyše povrchovú plynulosť zväčša získajú ľahšie, a tak sú pokladané za rovnocenné s ostatnými väčšinovými deťmi a neúspech v škole sa vykladá tak, že dieťa je hlúpe. Tu presne vidieť nesprávnosť rasistického pokladania iných rás za menejschopné /viď Slovensko/.

V knihe je krásne ukázané ako škola rozdeľuje deti na lepšie a horšie, napriek tomu, že sú v podstate rovnaké. A to sa netýka len prípadu menšín. V knihe je i mnoho príkladov rôznych postupov v rôznych krajinách a rôzne výsledky. Ideálny model by bol, keby sa deti väčšinových skupín učili spolu s deťmi menšinového obyvateľstva s dvojjazyčnými učiteľmi a cieľom by bola dvojjazyčnosť oboch skupín. Tým sa rozvíja tolerancia i mnohé rozumové schopnosti. Neskôr sa kniha zaoberá menšinami ako takými. A spôsobmi s akými sa s nimi zaobchádza v rôznych kútoch sveta. V niektorých krajinách sú naschvál vyučované tak, aby nemohli dosiahnúť schopnosti väčšinového obyvateľstva, a tak aby prirodzene zapadli do systému na najnižšie priečky k prácam, ktoré väčšinovému obyvateľstvu nevoňajú. A ešte všeliaké iné zaujímavé politické metódy sú rozobraté týkajúce sa menšín, no vlastne nás všetkých.

A nakoniec sa kniha venuje rasizmu. Najviac na mňa zapôsobilo tvrdenie, že ešte stále žijeme v otrokárskej spoločnosti. Z modernej spoločnosti sa vytrácajú radikálne zasahovania proti nepohodlným ľuďom ako aj nepohodlným pomerom, namiesto toho sa prijímajú nenápadné kroky, no ktoré sú do oka bijúce, avšak výsledok je rovnaký. Autorka totiž rozdelila svet na štyri časti. Na centrum-centrum, centrum-periféria, periféria-centrum a periféria-periféria. Centrum-centrum je časť sveta, ktorá riadi globálny chod a macdonaldizáciu a cocacolazáciu, centrum-periféria sme my, ľudia vyspelých spoločností žijci si v relatívnom blahobyte, kŕmený centrom-centrom a upriamený na svoje životy a blahobyt. Periféria-centrum je centrum tretieho sveta, ktoré riadi periférium-periférium, čiže krajiny tretieho sveta dodávajúceho nám veľa užitočných materiálov, bez ktorých by náš blahobyt nebol možný. Tieto krajiny nás však zásobujú hoci sami umierajú hladom. Totiž tieto krajiny nie sú celkom svojprávne vo výbere, čo chcú produkovať pre seba, a čo pre nás. Sú do značnej miery riadené tým, čo chceme my, ktorí umožňujeme centru-centru vládnuť. Zachádzam tu už aj do subjektívneho pohľadu, ale k nemu ma viac-menej priviedla aj táto kniha. Ukazuje totiž najprv „malé" problémy dvojjazyžnosti a v poslednej kapitole nastolí globálny problém usporiadania sveta, ktorý elegantne uplatňuje systém otrokárskeho vládnutia.

Stojí za to prečítať si túto knihu. Zaoberá sa odbornou tematikou, ale zároveň je všeobecnou výzvou k tolerancii a k rešpektovaniu základných ľudských práv.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára