utorok, 2. júna 2009

Konzumizmus

(Karol Krištofovič)

Konzumizmus je dnes chápaný najmä z kultúrneho hľadiska. Často sa hovorí, že konzumný spôsob života, zahrnujúci masovú zábavu, televíznu kultúru, či pôžitkárstvo, odtrhol západného človeka od svojich tradičných hodnôt a preto sa spoločnosť dostáva do morálnej krízy. Na druhej strane, istá frivolnosť, dôraz na individualizmus a potešenie sú chápané aj pozitívne. Spotreba je totiž motorom ekonomiky štátov, poháňa ekonomický rast. Prvky tohto novodobého fenoménu sa tak každopádne dostávajú do všetkých aspektov ľudského života: psychologických, sociálnych, ekonomických, politických, environmentálnych.

Na problémy z toho vyplývajúce upozorňujú environmentálne hnutia, intelektuáli, filozofi, či teológovia. Bežného občana ale akoby sa stále netýkali a pritom dopady veľkej spotreby neostávajú bez následkov a musí ich v konečnom dôsledku znášať aj on sám. Konzum vytvára na človeka a na prírodu silný tlak, ktorý sa prejavuje v spätnej väzbe v podobe hodnotovej a environmentálnej krízy.

BUDOVANIE KONZUMU
Ak pôjdeme ku koreňu problému, vidíme, že spotreba a vlastníctvo je priamo viazaná na súčasnú trhovú ekonomiku. Konzum je podmienkou fungovania trhovej ekonomiky. Jednou zo základných hodnôt trhového fungovania ekonomiky je totiž ekonomický rast. Predpokladom ekonomického rastu je spotreba (konzum), resp. jej zvyšovanie, a cieľom ekonomického rastu je blahobyt. Jeden z názorov neoklasickej ekonomickej teórie znie: „Ľudský pokrok sa dá najlepšie merať rastom hodnoty vecí, ktoré členovia spoločnosti spotrebujú; vyššia úroveň spotreby zvyšuje blahobyt spoločnosti tým, že stimuluje rast produkcie.“[1] Z toho následne vyplýva, že v záujme trhovej ekonomiky je správne podporovať v ľuďoch túžbu po vlastníctve a spotrebu (Korten to nazýva „posväcovanie chamtivosti“[2]), pretože majú blahodárne účinky na ekonomický rast. Inými slovami, je v záujme trhu, aby sa z ľudí stali spotrebitelia (konzumenti).
Je preto na mieste otázka, do akej miery sme do spotreby nútený a do akej miery je našou voľbou. Na jednej strane síce trh ponukou reaguje na dopyt a množstvo tovaru je dané konkurenciou, ktorá má zvyšovať kvalitu tovarov. Na druhej strane trh však prostredníctvom reklamy vytvára a vnucuje umelé potreby, ktoré nevychádzajú od spotrebiteľa. Reklamný priemysel „umožňuje využívať manipulatívne tendencie na viacerých spoločenských úrovniach, čím sa zvyšuje miera manipulovania a následne i konzumné návyky, ktorých saturácia je neodmysliteľnou súčasťou reklamných stratégií.“[3]

Dostupnosť materiálneho nadbytku – spotrebného tovaru, ktorý si dnes v západnej spoločnosti môže dovoliť väčšina[4] – človeku umožní rozšíriť oblasť vlastnenia nie len na kapitál. Rozširuje ho preto ďalej: na priateľov, partnerov, zdravie, cestovanie, umelecké predmety, Boha, svoje ja[5]. Pre nás z toho vo Frommovom jazyku vyplýva, že v tomto svete nie je dôležité byť priateľský, ale mať veľa priateľov; nejde o to milovať, ale mať niekoho lásku; nejde len o to byť zdravý, ale pochváliť sa tým, aké choroby máme (zdravie aj choroba sú majetkom); necestujeme, len aby sme poznávali (čo je bytostná vlastnosť človeka), ale hlavne aby sme mali čo najviac zážitkov; atď. Môžeme z toho vyvodiť, že človek si robí nárok aj na vlastníctvo a konzum abstraktných hodnôt a teda aj ich spotrebu. Inými slovami: predmetom konzumu sa stávajú nie len materiálne hodnoty, ale aj abstraktné a duchovné. O to menej paradoxne potom vyznieva, že človek v mode MAŤ podľa Fromma vlastne ani nemusí byť „boháč“.
Tento človek upína svoj život na pôžitky, ktoré sú však krátkodobé a musia byť stále silnejšie (Fromm hovorí o tzv. dráždení). Stanovuje si vrcholy a keď ich dosiahne, je nachvíľu šťastný: „zdá sa mu, že sa mu podarilo dosiahnuť triumf, ale po triumfe nasleduje hlboký smútok, pretože sa nič nezmenilo v ňom.“[6] Pôžitkom je aj nakupovanie, ktorého cieľom je rozhadzovanie. To je dnes často a otvorene označované ako prostriedok na odbúravanie frustrácie. Ide len o to, aby staré bolo nahradené novým. To má svoj psychologický efekt: len nové je krásne. Tradičné hodnoty musia byť nahradené novými.[7]

UVOĽNENIE KONTROLY
Okrem toho v takejto spoločnosti dochádza aj k oslabeniu autority štátu ako reprezentanta týchto hodnôt a koordinátora spoločnosti. Bauman hovorí o konci určitej totality, tzv. projektu[8].
Zároveň si Bauman myslí, že hoci bol projekt totalitný (model fungoval ako normatívne regulovaný celok fungujúci na základe trestných sankcií a neplnenie cieľa teda znamenalo trest), poskytoval ľuďom akýsi pocit bezpečia. Stanoval im totiž životný cieľ a zbavoval ich tým zodpovednosti za smerovanie svojho života. Koniec projektu vyvolával v ľuďoch pocit neistoty. Po zániku projektu sa vytratil konformizujúci tlak. Sociálny život už prestal byť regulovaný štátom, ale bol „sprivatizovaný“, ponechaných na samých ľuďoch. Dozorca sa teda vytratil, nastala samokontrola. Keďže chýba jedna meta-úloha projektu, neistotou dnes pomáha zaháňať trh. Zaháňa neistoty vyplývajúce z potreby voľby. Ponúka im oslobodenie od „nutnosti premýšľať o zodpovednosti a dôsledkoch voľby.“[9] Človek sa preto podľa Baumana stáva zberačom pôžitkov. To zastiera jeho strach z neurčitosti a napokon ho ženie do kolotoča konzumného spôsobu života.

Život sa delí na malé časti, epizódy, ktoré sú navzájom neprepojené a zároveň sa tieto časové rámce zmenšujú. Každý dosiahnutý stav je len dočasný, nemožno sa naň spoliehať (práca nie je dlhodobá, je príležitostná a nemôžem čerpať zo skúseností v starej práci). Nemožno sa teda fixovať na nijaký cieľ, ale naopak, treba hľadať stále nové. Podobne aj vzťahy a láska sú brané epizodicky, bez stálosti citov; rozísť sa je možné bez veľkých emócií.[10] Úloha partnerstva sa mení – cieľom už nemusí byť rodina, ale má len uspokojovať vzájomné potreby. To je aj hlavný cieľ konzumnej kultúry – uspokojiť individuálne potreby a keď sú uspokojené, treba ponúknuť nové.

Charakteristikou postmoderného konzumenta je, že jeho túžby a návyky sú nestále. Potreby neberie nikdy ako celkom uspokojené. „Hlavné slovo tu má prchavosť, dočasnosť všetkých záväzkov – má väčší význam ako samotná vernosť.“[11] Problémy a strach trhu vidí Bauman v tom, že uspokojenie konzumenta je okamžité, teda konzumuje sa príliš rýchlo, čas spotreby je redukovaný na minimum. Preto sa konzument nesmie sústrediť pridlho na jednu vec, ale musí byť impulzívny a nestály a jeho kultúra sa musí zákonite orientovať nie na učenie, ale zabúdanie.

Konzument (teda vo svojej abstrahovanej podobe) nikdy neodpočíva, stále hľadá nové túžby. Doslova túži byť oklamaný trhom, ktorý mu ponúka množstvo možností, atrakcií. Toto správanie sa stáva nutkavým a spolu s množstvom ponúkaných lákadiel mu dávajú pocit slobody. Keď si vyberá, má pocit, že on je tu kritikom, sudcom. Avšak nejde o skutočnú slobodu, voľbu, keďže vyberá medzi možnosťami, ktoré ponúka trh.[12]

MOBILITA PROSTRIEDKOV
Podľa Baumana univerzalizmus znamená univerzálny poriadok, ktorého cieľom je priblížiť životné podmienky všetkých a všade, zatiaľ čo globalizácia znamená absenciu kontroly. V globalizácií tak nejde o určité globálne iniciatívy, nie je výsledok niečoho, čo sme chceli urobiť. Ide o niečo, čo sa s nami deje. Je teda naivné chápať globalizáciu ako proces, ktorý je plne pod kontrolou. Vysvetlenie je jednoduché: Tými, kto ovláda ekonomiku, sú nadnárodné sily. Tie sú však nejednotné, tvoria ju neviditeľný aktéri a preto sa nedajú koordinovať – nie sú pod kontrolou. Vzniká tak náhodný charakter globálnych vzťahov.[13]

Mobilita má teda dve tváre. Jednu stranu tvorí globalizácia trhov, neobmedzený tok informácií; tá však musí nutne vytvárať teritoriálne rozdelenia a segregáciu identít, ktoré tvoria druhú stranu tohto procesu. Ich výsledok spočíva „v prerozdelení privilégií a strát, bohatstva a chudoby, zdrojov a nedostatkov, moci a bezmocnosti, slobody a útlaku.“[14] Roland Robertson tento proces nazýva „glokalizácia“, ide o proces koncentrácie slobody. Počet jedincov na druhej, odvrátenej, strane tohto procesu očividne rastie: „Vlastne len 22 % svetového bohatstva patrí takzvaným rozvojovým krajinám, v ktorých žije asi 80 % obyvateľstva tejto planéty.“[15]

HOMOGENIZÁCIA KULTÚRY
Vznik marketingu mal pre homogenizáciu konzumenta zásadný vplyv: pomáha zistiť, po čom konzument vlastne túži, ale navyše vie zistiť ako vyvolať v konzumentovi pocit túžby po tom, či onom produkte. V tomto smere pomohla televízia, resp. televízna reklama. Dospelý aj deti trávia pred obrazovkami televízia niekoľko hodín denne, pričom táto činnosť tak nahrádza nie len rodinný, spoločenský a kultúrny život, čítanie, ale aj formuje správanie divákov; priemerný Američan totiž vidí ročne okolo 21 000 reklám, z ktorej väčšina ho nabáda aby si niečo kúpil a aby si to kúpil čím skôr. Keďže reklama v najsledovanejšom čase stojí 200 000 až 300 000 dolárov, môžu si ju dovoliť len veľké nadnárodné spoločnosti.[16]
Ale vráťme opäť ku globalizovanému hyperkonzumentovi. Pre nadnárodné spoločnosti a ich marketing je problém podmienka, „že na získavanie zákazníkov je potrené rešpektovať miestny vkus a kultúrne odlišnosti. Snom marketingových odborníkov je taká globalizovaná konzumná kultúra , ktorú vedno spája vernosť značke, a ktorá firmám umožňuje predávať svoje produkty s tým istým reklamným textom v Bangkoku, Paríži alebo v New Yorku.“[17] Na dosiahnutie tohto cieľa sa nebránia začať s výchovou ku konzumu u detí a mládeže. Jedna možnosť sa naskytla prostredníctvom televíznych kanálov ako sú Cartoon Network, či MTV. Vďaka satelitnému prepojeniu ich majú možnosť sledovať deti na všetkých kontinentoch a stáva sa tak ideálnym prostriedkom globalizácie konzumnej kultúry. Všetky tieto deti budú napríklad túžiť po rovnakých hračkách, ktoré reprezentujú postavičky z ich obľúbených seriálov. Dospievajúca mládež zas počúva tie isté piesne a tie isté príbehy, ktoré často smerujú k jedinému posolstvu: si mladý, užívaj si, kúp si preto takýto nápoj, nahrávku alebo tričko, s ktorým budeš mať úspech a zapadneš medzi statných.
Táto výchova sa uskutočňuje celkom ľahko. Potreba ostať konzumentom núti rodičov pracovať čoraz viac, a preto v práci trávia čoraz viac času ako pred niekoľkými desaťročiami, len aby si udržali rovnaký životný štandard. Reálny príjem amerického pracovníka sa napríklad medzi 70. a 80. rokmi 20. storočia znížil o 16 %, avšak príjem rodiny zostal relatívne stály. Rodičia musia tráviť viac času v práci a to sa deje na úkor výchovy a starostlivosti o deti.[18]

Všetky spomínané metódy však smerujú k jedinému cieľu: homogenizácia kultúry, ktorá stotožňuje záujmy obchodných spoločností so záujmami verejnosti. Teda vidíme, že dochádza k oslabovaniu ideového pluralizmu v spoločnosti. Stáva sa všeobecne prijímaný fakt, že je v záujme rozvoja spoločnosti správne, aby jej hodnoty boli do budúcna determinované snahou o osobný finančný zisk a teda individualizmus, čo je prvoradá hodnota obchodných spoločností. V tomto smerovaní tak môžeme vidieť dva pomerne protichodné vzory správania: uniformitu (vyplývajúcu z homogenizácie masy) a individualizmus.

Človek je po narodení v podstate spoločensky prázdna nádoba, ktorá sa napĺňa až v procese socializácie. Človek si v nej osvojuje základné kultúrne návyky, užívanie predmetov dennej potreby, učí sa spoznávať svet a osvojuje si postupne rôzne sociálne role.
Človek si preto na základe hodnotenia seba samého vytvára určité vlastné normy správania. Problém je však opäť vo význame spoločnosti v procese vytvárania hodnôt. Technická masová spoločnosť má silné integrálne a kontrolné mechanizmy, takže „dokáže manipulovať homogenizovanou masou smerom k cieľom, ktoré si v globále postaví. Človek pod silným tlakom socializácie spriemeruje svoje hodnoty, podriaďuje svoj život spoločnosti natoľko, že vzniká paradoxný výtvor – a tým je masová individualita. Súvisí s pokušením človeka splynúť s ostatnými...“[19] Človek sa preto bez väčšieho vzdoru nechá strhnúť a ovládnuť spoločnosťou, pretože odmenou mu je bezkonfliktná existencia. Vzniká „skupinový konformizmus“, teda účelové prispôsobovanie sa spoločnosti. Opačné správanie môže viesť k ohrozeniu: nonkonformných ľudí totiž spoločnosť väčšinou odmieta a žiť na okraji spoločnosti je ťažko zvládnuteľné. Preto sa ľudia pod vplyvom spoločenského tlaku prispôsobujú a deformujú svoje postoje. To sa uskutočňuje najmä v období dospelosti, pretože človek sa uspokojuje so svojou pozíciou v spoločnosti, nechce ju stratiť, stráca potrebu zmeny vo svojom živote, stáva sa konzervatívny.[20] Preto socializácia v konzumnej spoločnosti je vlastne syntézou uniformity a individualizmu: uniformita v konzumnej spoločnosti znamená dôraz na individuálny prospech a individuálnu rozkoš.

Západná civilizácia, a jej ekonomika a technika, vytvárajú asymetrický, nevyvážený vzťah medzi ľudskou spotrebou, samotným človekom a prírodou. Tento špecifický vzťah je nám ľahšie viditeľný pri porovnaní chudobnej časti ľudstva so západnou spoločnosťou. „Pri súčasnom počte obyvateľov zhruba miliarda obyvateľov ide každý večer spať hladná. Pritom pôda, od ktorej závisí produkcia našich potravín, je rýchlejšie vyčerpávaná, než ju príroda dokáže regenerovať a kedysi najväčšie rybolovné oblasti kolabujú v dôsledku nadmerného rybolovu. Nedostatok vody sa stal bežným javom, a to nie pre dočasné obdobia sucha, ale hlavne z dôvodu vyčerpania spodných vôd a riek tempom, presahujúcim ich regeneračnú schopnosť. Dozvedáme sa o devastovaných spoločenstvách a to v dôsledku úplného vyčerpania lesov a rybolovných oblastí...“[21] Zatiaľ čo obyvateľ chudobnej krajiny úzko pociťuje s núdzou o zdroje spätosť s prírodou, konzumný západný človek tieto vzťahy nevníma, resp. jeho životný štýl mu ich ani neumožňuje spozorovať.
Vyššia spotreba však znamená vyššie nároky na energiu a teda na prírodné zdroje, z čoho vyplýva aj vyššia záťaž a škodlivosť tohto spôsobu života na prírodu. Bohaté krajiny pri tom využívajú na chod svojej spoločnosti tak ľudské, ako aj prírodné zdroje chudobných krajín. To však predpokladá aj určitý geopolitický konflikt o prírodné zdroje.[22] Tomu sa západné krajiny snažia vyhýbať ekonomickou integráciou týchto krajín v procese globalizácie, ktorá má priviesť rozvojové krajiny k vysokej životnej úrovni. Z ekonomickej globalizácie však napokon ťažia aj tak najmä západné krajiny[23], čo vedie k určitej uzavretosti konzumnej spoločnosti, tak priestorovej, ekonomickej, ale aj ideovej.

BUDÚCNOSŤ KONZUMIZMU
Akú má teda konzumizmus budúcnosť? Vyhliadky nie sú príliš optimistické. Správa obrannej výzvednej služby (DIA) Spojených štátov z roku 1998 hovoriaca o problémoch, ktoré budú ovplyvňovať budúci politický vývoj, okrem iného zdôrazňuje: „Trvať budú nerovnosti v prístupe k zdrojom. Rozvinuté krajiny spotrebovávajú tri štvrtiny svetového bohatstva, aj keď predstavujú len štvrtinu svetovej populácie. Napätia budú vyvolávať regionálne nedostatky pitnej vody, ornej pôdy, potravín, rýb a energie. Tieto deficity povedú k regionálnym konfliktom a budú prekážkou riešení environmentálnych, zdravotných a ekonomických problémov...“[24]

Hoci je v rozvinutých krajinách populácia oveľa vyššia, majú iné vzorce spotreby surovín, energie, tovarov, vody. „I veľmi početné populácie v rozvojových krajinách dnes spotrebovávajú zlomok energie a surovín a produkujú zlomok odpadov a skleníkových plynov v porovnaní s industriálne rozvinutými štátmi.“ Z toho následne vyplýva, „že to nie je počet jedincov, ktorý určuje vplyv človeka na prostredie, ale spôsob ich života – a ten je v rozvinutých krajinách niekoľkonásobne náročnejší na zdroje surovín a najmä na využívanie surovín.“[25]

Problém má však okrem environmentálnej krízy ešte druhú stránku. A to neschopnosť reflektovať komplexné problémy v konzumnej spoločnosti. Táto vlastnosť sa prejavila so vznikom masovej spoločnosti. Už v roku 1930 konštatoval José Ortega Y Gasset, že život v mase radikálne mení správanie človeka a vzniká tzv. masový človeka. Vzniká uňho nová hodnotová orientácia a sociálno-psychologická charakteristika: „ľudí zaujíma iba ich blahobyt a nestarajú sa o jeho zdroje. Sú presvedčení, že ich prirodzeným právom je výhody iba požadovať.“[26] Tento človek sa nesnaží ani príliš premýšľať.
Vlastnosti masového človeka v kombinácii s dnešnými možnosťami spotreby a rôznych lákadiel a vôbec život v materiálnom dostatku človeka nenúti zamýšľať sa nad dôsledkami svojho konania, ktoré sa postupne prehlbujú. Sociológ Jan Keller upozorňuje, že „sama spoločnosť vytvára mechanizmy, ktoré dokážu vcelku spoľahlivo odvádzať pozornosť práve od takéhoto jej počínania. Moderná spoločnosť vytvára mechanizmy, ktoré dokážu hypnotizovať jej členov do tej miery, že slepú uličku vývoja vnímajú ako cestu jedinú správnu a vysoko perspektívnu.“[27] Ide tu o to, že konzumizmus, ktorý environmentálne problémy sám vytvára, má v sebe zabudované mechanizmy ich zahmlievania, napr. dôraz na spotrebu, na zážitky, pôžitky, vysoká rýchlosť masovej komunikácie, z ktorej vyplýva jej povrchnosť, zahltenie mysle človeka výraznými estetickými a anestetickými vnemami, ktoré pohlcujú vnímanie, vytváranie univerzálneho globalizovaného konzumenta, ktorý stráca schopnosť samostatného kritického myslenia atď.

Ak sa pozrieme spätne na všetky dopady konzumu (a nie je možné spomenúť ich všetky), máme tri možnosti ako ich prijať: 1. ich relativizáciu a následné odmietnutie krízových scenárov; 2. prijatie týchto dopadov ako fakt, ale rezignáciu na zmenu; alebo 3. vyrovnanie sa s reálnou zodpovednosťou za ne a pokúsiť sa problém riešiť (na efektivite z hľadiska tejto úvahy nezáleží). Tieto tri pohľady na problematiku konzumizmu vytvárajú tri záujmové skupiny: 1. presvedčený konzumenti, ktorí vidia v konzume správnu cestu na dosiahnutie blahobytu a sú ochotní za svoje presvedčenie aj bojovať. Môžeme sem zaradiť väčšinu politických a ekonomických elít, najmä predstaviteľov nadnárodných spoločností; 2. konformní konzumenti, ktorí pasívne prijali svoju rolu konzumenta v spoločnosti, sú bežní občania štátu; 3. odporcovia konzumizmu, hoci tak ako celá západná spoločnosť tiež žijú z plodov veľkej spotreby, vidia v konzumnom spôsobe života aj nebezpečenstvá ich dopadov. Medzi odporcov konzumizmu môžeme zaradiť ekológov, filozofov, environmentálnych aktivistov, či niektorých politikov zo spektra zelených strán.
Z hľadiska budúcnosti konzumu tak bude mať aj význam boj 1. a 3. skupiny o konformných konzumentov, ktorých je samozrejme najviac, a ktorí vlastne udržujú konzumný mechanizmus v chode. Zatiaľ však môžeme konštatovať, že v boji o smerovanie spoločnosti vedú presvedčení konzumenti.

„Hodnoty“ konzumizmus by sme mali chápať v dvoch rovinách: jednak vyplývajú zo snahy o dosiahnutie spoločnosti blahobytu, pretože orientácia na spotrebu je prospešná pre trh a následne zvyšuje ekonomický rast, a v určitom zmysle aj životnú úroveň. Z filozofickej, či psychologickej roviny ide čisto o túžbu spotrebovávať, vychutnávať stále nové pôžitky, oddávať sa individuálnym rozkošiam. Tieto hedonistické hodnoty sa však dajú prostredníctvom dnešných možností spotreby a zábavy ľahko využiť na sociálnu kontrolu masy.

Kým sa tak nevyhnutnosť zmeny nestane rozhodujúcou otázkou celej spoločnosti, budú odporcovia konzumizmu pokračovať v apely na ľudí a presvedčení konzumenti zostanú presvedčovať o svojej pravde. Bežní konzumenti, spolu s prírodou, zatiaľ budú akýmsi palivom pre motor ekonomického rastu, za pákami ktorého budú sedieť politici a predstavitelia nadnárodných spoločností. Na chod tohto motora bude potrebné zvyšovať spotrebu aj počet spotrebiteľov, čím sa budú dopady konzumizmu zrejme len prehlbovať. A podstatnou otázkou je, kedy sa tento motor prehreje a rozsype.


[1]Korten, David C.: Keď korporácie vládnu svetu, str. 70
[2]tamže, str. 69-71
[3]Svíba, R. Reklama ako manipulatívny nátlak, diplomová práca, str. 72
[4]Lipovetsky, G.: Věčný přepych, str. 9 – 10
[5]Fromm, E.: Mít nebo být, str. 59
[6]tamže, str. 93
[7]tamže, str. 60-62
[8]Podľa Baumana svet bol v moderne modelovaný ako predmet administrácie, správy. Bol to svet, v ktorom boli formulované a realizované ciele. Vďaka všeobecnej lojalite voči cieľom stanoveným akýmsi generálnym riaditeľstvom (štátnou mocou), alebo aj strachom z trestu ich porušením a aj spôsobom života, ktorý viedol k naplňovaniu cieľov, vznikala zovretosť tých, ktorý mali tieto ciele splniť. Tento svet je chápaný ako totalita, celok, zložený z menších prepojených častí, ktoré smerujú k jednému cieľu – k naplneniu projektu.
[9]Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době, str.76
[10]Keďže antikoncepcia okrem iného umožnila rodičovstvo naplánovať, ľudia môžu uprednostniť kariéru alebo život bez starostí pred potomstvom. Partnerov už k sebe neviaže potomstvo tak ako v minulosti, rodičovstvo je odkladané.
[11]Bauman, Z.: Globalizace, str. 78
[12]tamže, str. 81
[13]tamže, str. 56-59
[14]tamže, str. 68
[15]tamže, str. 69
[16]Korten, D., C.: Keď korporácie vládnu svetu, str. 153 – 154
[17]tamže, str. 155
[18]Dubnička, I.: Kultúra a environmentálna kríza, str. 83
[19]Mlyneková, M.: Devastácia individuality v technickej spoločnosti. (Socializujem sa, teda som.), str. 153, in Odumieranie ľudskosti
[20]tamže, str. 150-154
[21]Korten, D., C.: Keď korporácie vládnu svetu, str. 69
[22]Dubnička, I.: Civilizácia ako organizmus, in Civitas, str. 4 – 5
[23]Pozri napr. Krejčí, O.: Mezinárodní politika, str. 247
[24]Mezřický, V.:Environmentální politika a udržitelný rozvoj, str. 19 – 20
[25]tamže, str. 30
[26]Seilerová, B.; Seiler, V.: Človek–masmédiá–realita, str.104 – 105
[27]Keller, J.: Až na dno blahobytu, str. 15

44 komentárov:

  1. veľmi podnetné čítanie
    ..
    mimochodom, che guevara hovoril o kapitalizme ako o neviditelnej klietke..

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dobré čítanie.
    Julo, k tomu Che Guevarovi:
    http://www.isloboda.sk/showarticle.php?id=243
    A to som istú dobu nosil tričko s jeho podobizňou, lebo som podľahol dobe.
    Inak, každý systém je neviditeľnou klietkou.
    Július Balko (lao)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. a co tym chces povedat? kto pisal ten clanok, kto su ti "renomovani" autori, ktorych cituje.. mne to pride ako povytrhavane z kontextu a nedoveryhodne, che guevara bol jeden z tych, ktori porazili batistu, a ked si pozeram casti jeho prejavov nevidim ho ako nejakeho agresivneho krvylacneho neschopaka ako sa ho snazi vykreslit ta stranka, ktoru linkujes (kto je za nimi?)..

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Neviem kto je za nimi, ale nielen táto stránka, ale plno vzdelaných ľudí okolo mňa ho ako hrdinu nevidí.To je všetko.
    Ani boh nevie, kto cez jeho osobu manipuluje masami, či aj ja som teraz manipulovaný, alebo som bol zmanipulovaný v minulosti.
    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  5. „Nenávist je součástí boje. Neomezená nenávist vůči nepříteli, která donutí člověka, aby překonal svá přirozená omezení, takže se stane efektivním, násilným, selektivním a chladnokrevným strojem na zabíjení. A takovými stroji na zabíjení se stanou naši vojáci." Che
    http://sibrina.blog.idnes.cz/c/12863/Ernesto-Che-Guevara-vrah-a-terorista.html
    A stránok o ňom je plno...stačí google
    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  6. musim asi polopatisticky to povedat: nie je cudo, ze je mnoho zdrojov, ktore vykresluju che guevaru ako krvylacneho vraha, pretoze je pre istych ludi, ktori su pri moci nebezpecny.. po druhe, vytrhavat vety z kontextu je demagogia a manipulacia.. lebo povedal aj to, ze pre revolucionara je nakdolezitejsia laska (k humanite, spravodlivosti, pravde) a ze zabijali a budu zabijat, lebo ich boj je boj na zivot a na smrt, podla jeho osobnych zapiskov bol natoceny film http://www.youtube.com/watch?v=gjKzLKj6B0k kde je ukazany ako clovek, clovek ktory bojoval proti utlacaniu a zdaleka nerobil zo svojich spolubojovnikov bezcitne stroje na zabijanie.. a este aj keby to nebola pravda, tak minimalne che guevara z toho filmu je mi sympaticky..

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Tak potom o čo tu ide? Aj Blisty o ňom píšu rovnako.Okrem marxistických stránok samozrejme. Ak ti je sympatický, tak ja ti po lopatisticky mám čo povedať?Mňa vyzývate, aby som si otvoril myseľ a prijal aj iný pohľad na svet,alebo na niektoré veci v ňom,ale keď si tomu istému vystavený aj ty, tak máš takýto postoj.
    Ale rozumiem tomu, nie je to ľahká pozícia.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. takisto sam hovoril, ze ako mala skupina partizanov mohli porazit riadnu armadu preto, ze vedeli preco bojuju, narozdiel od platenych vojakov.. to je na hony vzdialene predstave partizana ako robota na zabijanie.. informacie z kapitalistickych zemi o komunistoch beriem s rezervou a to mi snad nebude zazlievat.. ja nemam problem s tym, ked sa budeme bavit o konkretnych pripadoch zlocinov, ale nema vyznam sa bavit o vyjadreniach typu, ze che guevara bol pomyleny neschopny vrah, to mozem povedat hoci kto o hoci kom.. nemam pocit, ze pred niecim zatvaram oci.. jednoducho si myslim, ze bojovat proti utlaku je spravne, a ked dochadza k nasilju, ta pricina nemusi lezat na pleciach tych, co sa vzburia..

    OdpovedaťOdstrániť
  9. "jednoducho si myslim, ze bojovat proti utlaku je spravne, a ked dochadza k nasilju, ta pricina nemusi lezat na pleciach tych, co sa vzburia.." - tak potom v čom si nezávislý, v čom máš iný pohľad? Nerobíš nič iné, len sympatizuješ so špirálou násilia.Čítaj aj niečo iné, ako marxistické stránky.Lebo inak robíš presne tú istú chybu, ako "zadubenci z druhej strany". Majte sa tu pekne.Dovi dopo.
    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  10. ja neviem lao, ale co sa ti nepaci? nazov nasho blogu vychadza z toho, ze za nami nestoja ludia, ktori nas financuju, aby sme tu pisali.. a myslim, ze mat nazor este neznamena, ze som na niecom, ci niekom zavisly, ked ma presvedcis o opaku, ze proti utlaku nie je spravne bojovat, a ze to nasilje sposobene vzburov je plnou mierou na pleciach vzburenych, tak ti kludne uznam, ze som sa mylil..

    OdpovedaťOdstrániť
  11. No nič. Máš názor, ale ten názor nie je tvoj, iba si ho prebral od niekoho iného, resp. sformuloval si si ho na základe vyslovenej interpretácie o nejakom jave. Dokonca si ochotný ospravedlniť kvôli nemu aj násilie.
    Ak teda násilie, tak nerobíš nič iné, iba preberáš "stav sveta" do ktorého si sa narodil. Nedávaš svetu nový význam. Bojuješ prostriedkami, ktoré tu už boli pred tvojim narodením. Niekto ich pripravil a ty ich ochotne používaš.
    To je v poriadku, je to bežné, ale ja takto k svetu nepristupujem.Už už som počul, že takýto prístup k svetu je alibizmus. Napriek tomu si myslím presný opak.

    OdpovedaťOdstrániť
  12. tvoj pristup je niecim novy, nepochadza z tohto sveta, od ludi, ktori tu uz boli? ak TO pokladas za tak vyznamne..

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Prístup (fenomenológia) pochádza z tohoto sveta a je to prístup už dopredu pripravený. Ale tento prístup umožňuje, nie to, aby som videl nové veci, ale aby som veci, ktoré tu sú, videl "novo" - teda autenticky ako ja, nie ako ich vidí niekto druhý.V tom tkvie slobodný život.V takomto postoji tkvie základ politického(aj filozofického) života, ako života, ktorý omyseľňuje život v obci. To, čo sa v ňom deje.

    OdpovedaťOdstrániť
  14. Snažím sa ti ho tu ukázať vyššie, ale nielen pod týmto článkom.Sám viem, že to robím veľmi nešikovne.
    Inak, ten postoj si musíš osvojiť sám. Ja neviem, čo sa ti vďaka nemu ukáže. Bude to tvoj vlastný pohľad.
    Veľa šťastia.:)

    OdpovedaťOdstrániť
  15. podla coho vies, ze ktory postoj je tym videnim veci novym autentickym sposobom? preco si myslis, ze ten moj pohlad taky nie je?

    OdpovedaťOdstrániť
  16. a preco nenapises ten tvoj postoj k nasiliu vzburenych proti utlacatelovi?

    OdpovedaťOdstrániť
  17. Vidím to podľa toho, že tak ako ty, rozpráva mnoho iných ľudí.Nič nové v tom nevidím.
    A môj postoj k vzbure som ti už napísal. Ja nesympatizujem s Che a s násilím, ktorým tento odpor vyjadril.Ja takéto vyjadrenie nepovažujem za riešenie problému, ale za začiatok ospravedlňovania násilného správania sa, na oboch stranách - teda k začiatku ospravedlnenia špirály násilia.

    OdpovedaťOdstrániť
  18. ale ved presne tak isto je mnoho ludi, co hovori to co ty.. cize tomu vyzdvihovaniu "vlastneho" nazoru nerozumiem..

    ja neospravedlnujem nasilie, ja naznacujem, ze nasilie nemusi byt sposobene vzburenymi..

    OdpovedaťOdstrániť
  19. "nasilie nemusi byt sposobene vzburenymi.." - Vždy to funguje tak, že násiliu predchádza veľmi dobré oboznámenie sa s postojmi druhej strany.Takže viem, po akom kroku k násiliu dôjde.Che dobre vedel, prečo bojuje so zbraňou v ruke.Sám si vybral násilie.
    Vyzvihovanie vlastného názoru, je vedommie, že je to môj názor, ku ktorému som prišiel bez postoja, v ktorom žijem každodenne a ktorý ma vyzýva k činu. Takýto postoj znamená, že tento svet ma nechytil do "zaujímavej situácie, ktorú treba okamžite riešiť".Preto ma ani neláka chopiť sa prostriedkov, ktoré na tú-ktorú situáciu boli dopredu pripravené.
    Zároveň je to postoj, ktorý treba vydržať.Lebo "to už povedané" ma zaplietlo do nejakej štruktúry a dalo mi úlohu v nej.To je zase lákadlo, ktoré vedie k riešeniu situácie "každodenným" spôsobom.
    Preto, všetko čo hovorím, je takýmto postojom vždy vystavené možnej zmene.Iniciátorom tejto zmeny som ale ja, pretože sám sa svojou aktivitou vytrhavám z "moci" ktorú predstavuje lákavé riešenie.
    Takto nehovorí iba fenomenológia, ale napr. aj Fouceault.

    OdpovedaťOdstrániť
  20. lakave riesenie je nechopit sa zbrane, ked ti niekto sliape po krku a tvojim blizkym a ludom naokolo.. aj tak sa da na to pozriet

    OdpovedaťOdstrániť
  21. Kde hovorí Foucault o vytrhávaní sa z moci?

    Kde berieš tú naivnú predstavu, že sa vieš odosobniť a uskutočniť nezainteresovaný vhľad?
    U štrukturalistov by som ju veru nehľadal..

    OdpovedaťOdstrániť
  22. Fouceault o sebe hovorí, že nie je štrukturalista..
    Miroslav Marcelli hovorí o niečom ako "Stať sa iným".Pri procese stávania sa iným sa vedome vytrhávam z jednej štruktúry, aby som sa včlenil do druhej. Tým, že o tomto viem, tak zároveň som nezaiteresovaným, pretože si uvedomujem štruktúry. Iba tak sa dá nakoniec smerovať k "diskurzu", ktorý vytvára opozície. To z Fouceaulta nakoniec urobilo niečo viac ako štrukturalistu, pretože išiel za štruktúry.Objavil, aké myslenie (diskurz)tieto štruktúry vytvorilo. Preto si každý myslel, že Fouceault je štrukturalista. On síce hovorí ako štrukturalista, ale jeho motiváciou je nájsť niečo, čo tieto štruktúry vytvára a dáva do opozícií. A to sa snaží cez svoj archeologický prehľad.
    "Zainteresovaný pohľad" by niečo takéto nikdy neobjavil. Nikdy by nemohol objaviť diskurz, pretože na jeho základe riešime spory nejakým konkrétnym (tak ako si to jednotlivé štruktúry do ktorých sme zapletený, vynucujú) spôsobom.Dôkazom je množstvo protirečivých interpreácií Fouceaulta.Nie každý sa dokáže dostať na hranice diskurzu, ktorý predstavuje moc. VYtrhnutie sa z moci, je vytrhnutím sa z moci štruktúr. Celé jeho dielo hovorí o vytrhávaní sa z moci.
    Toto čo som teraz povedal by sa dalo nazvať interpretácia odseku Marcelliho knihy - str. 21.Začína sa: Stať sa iným - to je...
    PS: bez fenomenológie by nebol ani štrukturalizmus
    Možno sa vo všetkom mýlim a píšem bludy. Nech mi je potom odpustené.

    OdpovedaťOdstrániť
  23. clovek nezije mimo struktur, cize tak ako ty aj konkretne v tejto diskusii zaujima konkretne, zainteresovane postoje, odvolava sa na inych autorov, ktori formulovali casti, ci zaklady jeho postoja.. to ale nevylucuje moznost vidiet diskurz struktur a snazit sa pochopit ich zakonitosti, vychodiska a co je za nimi.. to si myslim ja

    OdpovedaťOdstrániť
  24. A este ma napadlo, ze v nasej diskusii akoby bojovali dva pohlady, jeden, ktory legitimizuje nasilie a druhy, ktory ho odmieta, alebo od neho odradza.. ja, ako som uz povedal, takisto nie som zastanca nasilia, ale poukazujem na cloveka, ktory konal nejako, v zaujme odstranenia utlacania a nespravodlivosti, co myslim, ze sa zhodneme, ze tieto fenomeny su neziaduce pre nas oboch, cize chcem tym povedat, ze je v poriadku debatovat o sposobe akym sa postavit voci nespravodlivosti, utlaku, vykoristovaniu, ci je v poriadku pouzit nasilie, ci naopak nastavit druhe lice, ci s povznesenym osvietenym vyrazom nekonat vobec, ci autenticky v danej situacii rozhodnut sa vtedy a intuitivne.. co mi vadi je, ze sa zakazdym pustas do ofenzivy proti istemu sposobu branenia sa voci spominanym javom, miesto toho, aby si sa pripojil ku kritike spolocneho ciela s tym, ze by si povedal, ze ako vidis mozne riesenie ty.. lebo potom mi to pripada, ze sa v podstate pridavas k druhej strane tym, ze odhovaras od cinu tych, ktori chcu vlastne to, co ty (neide tu o strach?)...

    OdpovedaťOdstrániť
  25. Ešte v Prahe mi Karanowak raz hovoril, že tento systém treba kritizovať, aj keď nemáme odpoveď na otázku, "ako by to malo byť." Ja som mu oponoval, že keď nemá riešenie, kritika je na nič, pretože je nedôveryhodná, deštruktívna a vedúca iba k násiliu. Dnes by som s tou kritikou súhlasil. Netreba riešenie, ale kritiku, pretože kritika nakoniec nemusí do násilia vyústiť.Ale to len vtedy, ak nebudeme do nekonečna prichádzať s nejakou úplne novou predstavou usporiadania spoločnosti.Ak sa za tou kritikou nebude skrývať takýto cieľ. Zmeniť systém bez násilia sa dá kritikou tých jeho častí, ktoré idú proti človeku. Snáď to lepšie ozrejmí Marcelli, keď hovorí o Foucaultovi: "Nebude to nič nové, keď Foucaulta nazveme ničiteľom predstáv o jasnom, nestrannom, číremu poznaniu oddanom rozume. Či sa tohto rozumu dovoláva klasický filozofický racionalizmus alebo moderná pozitívna veda, Foucault nás zakaždým nabáda nedôverovať proklamovaným ideálom a zásadám. Najmä nie tým, ktoré sa zrodili vo chvíli, keď rozum vo forme pozitívnej vedy prijal zástavu humanizmu a vyrazil do boja za oslobodenie človeka. Óda na človeka, ktorá túto výpravu sprevádza, Foucaulta nestrhne. Za výzvami vytrhnúť človeka z okov tmárstva, zbaviť ho falošných predstáv, chorobných bludov a patriarchálnych závislostí bude tušiť zámer dobyť nejaké územie, ovláduť jeho populáciu a vylúčiť neprispôsobivých." str. 44
    Teda, za snahou nastoliť komunizmus vidím znova len to isté, čo je aj teraz: "ovládnutie populácie a vylúčenie neprispôsobivých." A to napriek tomu, že komunizmus vyzerá ako ideálne riešenie.
    Kritika terajšieho systému by teda v konečnom dôsledku mala vyústiť do najoptimálnejšej podoby. Ale možno je to nekonečný proces. Ak by sa nastolil nový systém, tak v kritike a prispôsobovaniu človeka, by sa začalo odznova.A znova by tu boli ľudia, ktorí by hlásali "lepší systém" a ospravedlňovali by násilie. Mne ide o vytrhnutie sa z tohoto bludného kruhu neustáleho striedania sa systémov.
    Ak sa staviam do ofenzívy:Ja som začal iba Guevarom a jeho "hrdinstvu", ktoré u mňa stratil.Pretože násilie spúšťa iba to, že tá druhá strana má argument, aby násilne riešila situáciu tiež.(Bludný kruh násilia v Izraelsko-Palestínsko konflikte je smutný príklad)
    Čakáš, že každý bude súhlasiť so všetkým, čo kedy povieš? So mnou tiež nesúhlasí plno ľudí ale beriem to ako prirodzenú vec. Cez kritiku poznávame vlastné hranice a ich zdanlivú neporaziteľnosť. Nakoniec, zdá sa mi, že ja som tu jediný, čo sa snaží aj polemizovať.Buďte radi.Inak by ste ostali v predstave vlastnej dokonalosti.
    Zhrnuté:
    Myslím si, že k cieľu - ktorý je nedosiahnuteľný - sa dá smerovať aj inak, ako cez násilie. Nechcem, aby sa naivne čakalo, že komunizmus je cieľom.Potom človek nevidí žiadnu inú možnosť(nemá potom dôvod ani premýšľať, ale dogmaticky niečo presadzovať), čo ho oprávňuje k tomu, aby sa radikalizoval. Ja nechcem zmenu systému, ale jeho kritiku.Preto kritizujem ľudí, ktorý vidia riešenie v nejakom novom systéme.Bojím sa, že sa zradikalizujú, prestanú myslieť.Takže je v tom aj strach.

    OdpovedaťOdstrániť
  26. Len k Foucaultovi:
    Popísal mnoho spôsobov pôsobenia moci a tiež vyjadril vôľu zmeny, no nikde nehovorí, že je možné sa z moci nejako "vytrhnúť", tobôž nie prostým uvedomením.
    Totiž nielen systémové nastavenie, ale aj tvoje miesto v ňom je vymedzené.

    Čo znamenajú hranice diskurzu? Napríklad, ľudia vždy hovorili o slobode. Čo dnes predstavuje sloboda, je všeobecná MOŽNOSŤ manipulácie s bohatstvom. Inde sloboda môže znamenať všeobecnú slobodu od negatívnych dopadov tejto manipulácie. Tieto dve poňatia sa v istom bode prekrývajú: ten, kto úspešne zhodnotí peniaze bude zároveň slobodný od negatívnych ekonomických dopadov kšeftovania. Podľa druhého poňatia slobody však žijeme v neslobodnej spoločnosti. Liberálno-demokratická koncepcia k tomu opomína fakt, že politická rovnosť zastiera ekonomická nerovnosť, teda z demokracie sa stáva vláda tých, čo majú prostriedky presadiť sa.

    Alebo iný príklad:
    Ako budú súdení "bojovníci za slobodu" v spoločnosti, ktorú pomôžu vybojovať? Zrejme v právnych intenciách novej spoločnosti, na ktorej vytvorenie prispeli. V súčasnom spoločenskom diskurze by boli už za poškodzovanie súkromného majetku silne potrestaní (povedzme zneškodnenie nebezpečnej atómovej elektrárne). Čo však argument, že šli zachrániť životy svoje a ďalších voči hrstke ohrozovateľov (utlačovateľov apod.)?

    Si dostatočne súčasný aj s tým svojím "vlastným" názorom.
    Tvoj postoj je dosť podobný Popperovmu a jeho koncepcia je vtipná len určitú dobu, teda kým nechceš prísť s niečím novým.

    OdpovedaťOdstrániť
  27. "Zmeniť systém bez násilia sa dá kritikou tých jeho častí, ktoré idú proti človeku." Toto by si mal nejako podlozit..

    Z jednej Karanowakovej prednasky o Marxovi som si zapametal nieco take, ze Marx nabadal ku stalemu spochybnovaniu nazorov a postojov ku ktorym clovek dochadza, cize je to v podstate to, o com hovoris aj ty, a teda prirodzena potreba neupinat sa na nejaku dogmu..

    "Teda, za snahou nastoliť komunizmus vidím znova len to isté, čo je aj teraz: "ovládnutie populácie a vylúčenie neprispôsobivých."" Mozno je problem v tom, ako vnimas komunizmus. Pre mna je komunizmus napriklad aj usporiadanie spolocnosti, v ktorej bude kazdy clovek oslobodeny od okov utlaku, nespravodlivosti, aby mohol rozvijat seba podla hesla "kazdy podla svojich moznosti, kazdemu podla jeho potrieb". To ma daleko od ovladania a triedenia..

    Je otazne pouzitie nasilia v boji proti utlaku, ale osobne si neviem ani predstavit podmienky ake vladli na Kube, ci vladnu v inych krajinach aj dnes. Co napriklad hovoris na toto: http://www.sme.sk/c/4877576/oslobodzovacia-akcia-v-peru-stala-zivot-dalsich-devat-policajtov.html Navyse neda sa preukazat ani to, ze bez nasilia dosiahnes lepsie a dlhsie trvajuce vysledky. Nasilie, ale vychadza z povahy tohto vykoristovatelskeho systemu, on ho vyuziva na to, aby fungoval, je otazka ako ho vnima ten, ktory clovek. Nasilie je sucastou zmien usporiadani cele veky. A ano, myslim si, ze sa zhodneme, ze by bolo dobre z tohto cyklu vybrdnut. Otazka je kam a ako, respektive jedna moznost je komunizmus a revoluciou..

    Myslim si, ze zo mna nemusis mat strach, skor by som sa bal ludi zaradenych v systeme na prieckach, ktore ich predurcuju k vykoristovaniu..

    OdpovedaťOdstrániť
  28. britské listy, ale píšu aj takto: http://www.blisty.cz/art/36845.html

    OdpovedaťOdstrániť
  29. Karanowak:
    "Popísal mnoho spôsobov pôsobenia moci a tiež vyjadril vôľu zmeny, no nikde nehovorí, že je možné sa z moci nejako "vytrhnúť", tobôž nie prostým uvedomením.
    Totiž nielen systémové nastavenie, ale aj tvoje miesto v ňom je vymedzené." - Ja si myslím, že uvedomením si štruktúry, v ktorej som, sa zároveň vytrhávam z jej moci. Samozrejme, že vždy v nejakej štruktúre budem zapletený, ale uvedomením si jej fungovania, oslabujem jej moc nadomnou. A tak isto vidím aj všetky ostatné "spôsoby života". Keď si toto uvedomujem, tak do ktorej pozície patrím? Myslím si, že do žiadnej, pretože chodím medzi nimi.Nepridávam sa bez výhrad ani k jednej, pretože všetky vidím ako rovnaké.Samozrejme, že nejakú "nezávislú" štruktúru nie je možné urobiť.

    Marcelli hovorí, že Fouceault sa nikdy k žiadne inštitúcii nepríputal, ale ani k žiadnej predstave, ktorá by hovorila, ako máme žiť.S Marxizmom koketoval iba krátku dobu.Celá jeho filozofia je o vytŕhaní sa z moci štruktúr - teda o nepodľahnutí jej lákavým podávaním zmyslu.

    OdpovedaťOdstrániť
  30. Julo:
    "Zmeniť systém bez násilia sa dá kritikou tých jeho častí, ktoré idú proti človeku." Toto by si mal nejako podlozit.." - Vy sami to dokladáte svojou vlastnou prácou(aj touto stránkou)

    "A ano, myslim si, ze sa zhodneme, ze by bolo dobre z tohto cyklu vybrdnut. Otazka je kam a ako, respektive jedna moznost je komunizmus a revoluciou.. " - nebude to jedna z možností, pretože sa v skutočnosti nič nezmení. Keď sa zamyslíš na tým, čo znamená:"...kazdy clovek oslobodeny od okov utlaku, nespravodlivosti, aby mohol rozvijat seba podla hesla "kazdy podla svojich moznosti, kazdemu podla jeho potrieb". - Takýto stav by sa nejakú dobu udržal, až by si niektorí ľudia uvedomili svoje "možnosti" a "potreby". Proti týmto ľuďom by bolo treba zakročiť a sme tam, kde aj dnes, čo sa týka "ovládnutia populácie a vylúčenia neprispôsobivých".A to je iba jedna skupina.
    Druhú tvoria ľudia, ktorí nesúhlasia s takýmto usporiadaním spoločnosti.A ten, kto nesúhlasí, nemusí byť nejaký bezcitný človek. Práve naopak. Pozrite si na ČT2 dokument Proces H.
    A otázka neznie "kam a ako", ale "čo treba zmeniť a prečo".Pri otázke "kam a ako" mám dopredu ujasnenú predstavu, ktorá ma núti k tomu, aby som neprijímal argumenty iných ľudí, ktorí chcú daný problém riešiť iným spôsobom.(a čím viac iných argumentov, tým väčšia bude moja radikalizácia)
    K tým bojom indiánov proti ropnej spoločnosti - napriek tomu, nesúhlasím so zadržiavaním policajtov a ich zabíjaním.A nesúhlasím ani s tým, aby sa Indiánom upierali ich práva na vlastnú zem.Preto sa nepridám ani na jednu stranu a nebudem obhajovať nikoho.Nakoniec, treba sa pozrieť aj na to, aká je tam vláda. Myslíš si, že u nás by sa takýto problém riešil podobným spôsobom? Ja sa nemienim pridať k ničomu, čo ma oprávňuje zabiť človeka.A to znova z toho istého dôvodu, ktorý som už vyslovil: pretože aj oprávnené násilie oprávňuje druhú stranu, aby pokračovalo v nastolenom konaní dokonca ešte razantnejšie ako doteraz.Ak vyhráš jednu bitku, neznamená to, že si vyhral celú vojnu.Hypoteticky: ak by indiáni pozabíjali všetkých policajtov, čo myslíš, vyriešili svoju situáciu, alebo si ju ešte viac sťažili a odpudili potenciálnych sympatizantov? Nedosiali skôr to, že ich prípad prestal pútať pozornosť? Takýmto činom iba oslabujú opozíciu, ktorá by sa mohla postaviť už len svojim morálnym kreditom proti nespravodlivosti.Po zabíjaní neexistuje žiadna opozícia, iba špirála "odôvodneného" násilia.
    Čo myslíš, prečo už 50 rokov púta pozornosť prípad Tibetu?Prečo Tibet svojím postojom ukazuje ešte väčšiu vnútornú silu, ako Čína? Čína je viac ohrozená z vnútra, pretože nepripúšťa opozíciu. Skôr či neskôr sa to jednoducho z tohoto dôvodu zosype.Ak Tibet vytrvá, bude mať väčšie šance na návrat k normálnemu životu. Ale aj to už prestáva fungovať,pretože mladý Tibeťania sa búria. A to je dobré pre Čínu, zlé pre Tibet.

    Revolúcia je pre teba odpoveď. Pre mňa je to iba začiatok toho istého, ibaže odznova, pretože človek je stále taký istý. To znamená, že stále sa rodia nový a nový ľudia, ktorí pochybujú o doterajšom stave sveta a to isté by sa dialo za každého usporiadania spoločnosti.

    Inak, tých ľudí, ktorí sú na priečkach, ktoré ich oprávňujú k vykorisťovaniu sa nebojím.Bojím sa ľudí, ktorí chcú týchto ľudí odstrániť pomocou násilia.Potom je to iba tak, že násilník strieda iného násilníka. Nie som naivný, čo sa týka človeka.Ani ty ani ja, nie sme výnimky. Sme ľudia. Dávajme preto na seba pozor a nedovoľme, aby sme si ospravedlňovali násilie.To ide človeku najlepšie.

    OdpovedaťOdstrániť
  31. Ved prave, odsud konecne to nasilie, proti ktoremu sa postavil Che!

    Prajem ti, aby si sa nedostal do situacie, kedy ti pojde o krk, ci tvojim blizkym..

    Neviem si predstavit, ako by si sa choval, keby ti nejaka particka sla bit kamarata..

    Neviem pochopit, co ta vedie k tomu, ze sem pises, ze sa vobec nejako vo svojom zivote rozhodujes a konas.. Na zaklade coho?

    To, ze sa donekonecna omiela Tibet vidim aj v suvislosti s tym, komu to prospieva, na co sa touto temou poukazuje, tak ako vsetko.. To ma oslobodzuje od struktur a mojim slobodnym rozhodnutim je, ze sympatizujem s tymi, ktori sa postavia proti nasiliu..

    OdpovedaťOdstrániť
  32. Tak potom "vitaj vo svete".Chop sa zbrane a šír mier.
    Rozhodujem sa podľa seba.
    Keby niekto išiel mlátiť môjho kamaráta, budem ho chrániť. Ale nezabijem útočníka.
    Keby niekto išiel zabiť môjho kamaráta, tak potenciálneho vraha sa nebudem snažiť zabiť.To je všetko.
    Čo ti vadí na téme Tibet? Že sa omieľa do nekonečna? Aj Holokaust sa do nekonena omieľa. Vadí ti to? Mne vonkoncom nie.
    Nie som ako ty.Prepáč.

    OdpovedaťOdstrániť
  33. Taktiez neviem pochopit, odkial beries, ze ja propagujem, ci obhajujem nasilie.. Rozdiel medzi nami je len ten, ze ja v prvom rade poukazujem na tu pricinu.. Ty alibisticky stojis v pozadi a davas ruky prec, navyse dohovaras tomu, ktoremu vadi ta pricina.. V druhej svetovej vojne by si bol kde? A opat, neviem odkial beries, ze mi to omielanie vadi.. O holokauste nehovoriac.. Nemam ti, co prepacit, je to tvoj problem, mne len moze byt luto, ze mi nerozumies, alebo nechces rozumiet..

    OdpovedaťOdstrániť
  34. Vychádzam z toho, že pre teba je Che hrdina.To je podľa mňa obhajovanie násilia.Preto som reagoval na tvoj dodatok o klietke.
    Už som písal, že práveže môj postoj nie je alibizmom, aj keď to poniektorí tvrdia. Alibizmom podľa mňa je podľahnúť lákavej situácii riešiť problém aj cez násilné prostriedky a ospravdlňovať si svoj postoj. Napísal som, že toto človek dokáže dokonale, pretože je to ľahké.Je ľahké prebrať spôsob riešenia problému, ktorý pripravil niekto druhý.To je pre mňa alibizmus voči sebe samému.
    Preto si myslím, že obhajuješ násilie - pravdepodobne nevedomky - podporou Guevaru a komunizmu.Prečo si to myslím, je vysvetlené vyššie.
    Ak ti nevadí téma Tibetu, tak fajn. Ale čo si mám myslieť, keď napíšeš o nekonečnom omieľaní, ktoré niekomu vyhovuje?
    Ja ti práveže rozumiem, iba s tebou nesúhlasím.Sám som na pochybách, či rozumieš ty mne.
    Julo, to, že sem píšem, nie je nejaký útok.Držím vám palce.Ale nebudem k vám zdieľť sympatie, keď si budete ospravedlňovať násilie. Keďže viem, aký máš postoj(keďže sa ti Che páči), tak sa ti snažím vysvetliť, že možno existuje aj iný spôsob riešenia.Spôsob, nad ktorým uvažuje málokto, pretože je to ťažké.
    PS: prečo je vojna vojnou? Pretože v nej nič neplatí.Ani to, čo tvrdím ja, ani to, čo tvrdíš ty. Buď rád, že tu spolu "kecáme".V 2. sv. vojne by som sa postavil na stranu spojencov.Možno by som bol ako terminátor...ktovie.

    OdpovedaťOdstrániť
  35. Pre Foucaulta je aj tvoja "uvedomelá" pozícia vytváraná z moci, dokonca dominantnej, pretože tá vymedzuje aj svoju opozíciu.

    Táto pozícia (voči systému) je v súčasnosti riadne otupená, pretože pre ňu ani nejestvuje skutočná alternatíva. Ľudia prijali logiku tohto systému za prirodzenú a normálnu. Kritika je potom len slabá a smiešna, pokus o zmenu z ich pohľadu márny. Alternatíva u nich stratila dôveru kvôli gulagom a Stalinovi, ktorí tvoria povrchový náter myšlienky lepšieho sveta, cesta ku ktorému je nevábna kvôli ošumelej predstave nedostatku banánov.

    Opozíciu tak teraz tvorí bezzubá akademická kritika, ktorej si napríklad ty (aj s tvojím Tibetom) pekným obrazom. Toto nie je provokácia, to je bieda filozofie..

    Vypočuj si pieseň If you tolerate this od Manic street preachers, ktorú máme v playliste.

    OdpovedaťOdstrániť
  36. Celý čas píšem aj o tom, že vytrhnutie sa z moci, je vytrhnutím sa z videnia jedinej alternatívy, ktorú pre teba predstavuje komunizmus.
    Ja komunizmus nevidím ako jedinú alternatívu.Skôr vidím komunizmus ako cestu, ktorá železnou rukou núti ľudí, aby sa mali dobre.To nie je moja myšlienka, ale vystihuje komunizmus.

    A už vôbec nie je predstava komunizmu akýsi "nedostatok banánov". To je slovník starých nostagikov,za minulým režimom. Úplný blud. (V roku 1988 boli v Moskve prázdne obchody s potravinami.)
    Predstava presadzovania jedného spoločenského usporiadania ako "správneho" je bieda myslenia.A to nie je urážka, ale bieda dnešnej politiky.
    Dnes je človek, ktorý odmieta myšlienku komunizmu ako naivnú a nedomyslenú, odtláčaný so slovami, že je to alibista, bezzubý akademik(som len bezzubý študent keď už), ktorý pudí s myšlienkami na Tibet. Vaša argumentácia ukazuje, že neznesiete opozíciu - aké komunistické...a idúce proti elementárnej prirodzenosti človeka, ako večne nespokojnej bytosti.

    http://www.multiweb.cz/hawkmoon/strana14.htm - Krásne vystihnutie hesiel, ktoré opakujete bez toho, aby ste sa nad nimi zamysleli.Napísal to jeden bezzubý akademik..
    A to som nespomenul nedodržiavanie ľudských práv za minulého režimu, keď neboli banány, dokonca ani kiwi.
    Vypočuj si piesne Karla Kryla, keď už estetizujeme a pôsobíme na city..
    Premýšľam nad tým, či tento náš stret názorov je polémos(udržiavanie politického sporu v obci-základ slobody), alebo obrana proti absolutizmu a diktatúre.

    OdpovedaťOdstrániť
  37. Toto je ten tvoj "nedostatok banánov":http://www.youtube.com/watch?v=HglHHJct6yA
    či to sú len zmanipulovaný a oklamaný ľudia?Alebo škaredé pozlátko za ktorým je ten "lepší svet"?

    OdpovedaťOdstrániť
  38. lao, obuvas sa do nespravnych ludi, neviem ako inak este ti to povedat..

    OdpovedaťOdstrániť
  39. Vidieť, že si úplne mimo.
    Ale diky za tip, Kryla si vypočujem.

    OdpovedaťOdstrániť
  40. Škoda reči.Asi je na vine to, že diskutujeme cez net.

    OdpovedaťOdstrániť
  41. To tvoje veľké oči.
    My píšeme, že vidíme problém a ty, že komunizmus núti ľudí mať sa dobre...

    Predsudkov máš na tri plné tatrovky!

    OdpovedaťOdstrániť
  42. Vy vôbec nevnímate, že ja sa vyjadrujem k vašim argumentom a k alternaríve, ktorú pre vás predstavuje komunizmus.
    Nie k tomu, že vidíte problém.Ten problém vidím aj ja.
    PS: predsudky sa môžu týkať iba vecí, o ktoré sa ešte nikto nepokúsil.Pokus o komunizmus tu už bol.A z tvojich vyjadrení vyplýva, že za minulého režimu tu bolo fajn s čím ja nebudem nikdy súhlasiť.A neviď za týmto nesúhlasom nejaký predsudok.
    Viac nemám čo povedať.Buď máte pochopenie pre môj postoj, alebo nie. Ak nie, tak sa hádam kvôli tomu nepozabíjame.Jednoducho vidíme svet inak.Stáva sa to a je to normálna vec.Nie je to dôvod, aby sme si nedali spolu pivo...

    OdpovedaťOdstrániť
  43. Najdôležitejšie je o veciach diskutovať, iba tak sa dá nájsť riešenie. Som rada, že máte s kým diskutovať, a hlavne bez osobných útokov. Odporúčam aj nasledovný dokument a jeho ďalšie časti na ČT 2, ktorého tvorcami sú tiež ľudia, ktorých trápia obrovské rozdiely v životných podmienkach dnešných pozemšťanov. : http://www.ceskatelevize.cz/program/10190176261-06.06.2009-15:35-2-co-nas-ceka-v-budoucnu.html

    mamka

    OdpovedaťOdstrániť