štvrtok 25. júna 2009

Slavoj Žižek: Nerob niečo, hovor!

London Review of Books

Jedna z najprekvapujúcejších vecí na reakcií k súčasnému finančnému roztápaniu je tá, ako to uviedol jeden z jeho účastníkov: ´Nikto skutočne nevie, čo robiť.´ Dôvodom je, že očakávania sú súčasťou hry: ako trh reaguje na jednotlivé intervencie nezávisí iba na tom ako veľmi bankári a obchodníci veria intervenciám, no omnoho viac na tom, ako si myslia, že im uveria ostatní. Keynes prirovnal trh cenných papierov k súťaži, v ktorej si účastníci majú vybrať niekoľko pekných dievčat zo stovky fotografií: ´Nie je to prípad vybrania si tých, ktoré podľa najlepšieho úsudku, sú skutočne najkrajšie, ani nie tie, ktorých priemerná mienka vážne pokladá za najkrajšie. Dosiahli sme tretí stupeň, kedy zasväcujeme svoju inteligenciu na predvídanie toho, čo priemerná mienka očakáva, že bude priemernou mienkou.´ Sme nútení robiť rozhodnutia bez poznatkov, ktoré by nás oprávňovali ich urobiť; alebo, ako to napísal John Gray: ´Sme nútení žiť tak, ako keby sme boli slobodní.´

Joseph Stiglitz nedávno napísal, že napriek tomu, že tu je rastúca zhoda medzi ekonómami, že žiadna pomoc založená na pláne Henry-ho Paulson-a nebude fungovať, ´je nemožné pre politikov nerobiť nič v takejto kríze. Takže sa môžeme modliť, že dohoda vytvorená toxickým mixom špecifických záujmov, zavádzajúcou ekonomikou a pravicových ideológií, ktoré krízu vytvorili, nejako dokážu vytvoriť záchranný plán, ktorý bude fungovať – alebo ktorého zlyhanie nespraví príliš veľa škody.´ Má pravdu: odkedy sú trhy efektívne založené na domnienkach (dokonca domnienkach o domnienkach druhých ľudí), ako trhy reagujú na pomoc závisí nielen na skutočných okolnostiach, ale na viere trhu v efektívnosť plánu. Pomoc môže pomôcť dokonca aj keď je ekonomicky nesprávna.

Je tu úzka príbuznosť medzi rečami, ktoré George W. Bush predniesol odkedy začala kríza a jeho prejavmi Americkému ľudu po 9/11. V obidvoch prípadoch vyvolal hrozbu amerického spôsobu života a nevyhnutnosť rýchlych a rozhodných činov na vyrovnanie sa s nebezpečenstvom. V obidvoch sa dovolával čiastočného suspendovania Amerických hodnôt (záruky individuálnej slobody, trhového kapitalizmu) za účelom zachránenia rovnakých hodnôt.

Čeliac katastrofe nad ktorou nemáme žiaden skutočný vplyv, budú ľudia často hlúpo hovoriť, ´Nehovor, rob niečo!´ Možno neskôr, robili sme príliš veľa. Možno, že je čas ustúpiť, popremýšľať a povedať správnu vec. Je pravda, že často hovoríme o spravení niečoho namiesto skutočného urobenia – no niekedy robíme veci za účelom vyhnutia sa hovoreniu a popremýšľaniu o nich. Ako rýchlo vyhodiť 700 miliárd dolárov na problém, namiesto reflektovania toho, ako k nemu došlo.

23. septembra nazval republikánsky senátor Jim Bunning plán štátnej správy USA na najväčšiu finančnú pomoc od Veľkej hospodárskej krízy ´ne-americkým´:
Niekto musí odniesť straty. Môžeme buď nechať ľudí, ktorí urobili zlé rozhodnutia odniesť dôsledky ich činov, alebo rozšíriť bolesť na iných. A to je presne to, čo navrhuje vykonať minister: vezmite bolesť Wall Street a rozšírte ju na daňových poplatníkov... Táto obrovská pomoc nie je riešením, je to finančný socializmus, a je to neamerické.

Bunning bol prvým, ktorý dal verejné zdôvodnenie vzbury proti plánu pomoci poza GOP [Republikánska strana], ktorá vyvrcholila v jeho potlačení 29 septembra. Odpor bol sformulovaný v termínoch ´triedneho blahobytu´, Wall Street voči Main Street: prečo by sme mali pomáhať zodpovedným (´Wall Street´) a ponechať obyčajných dlžníkov (na ´Main Street´) za to zaplatiť? Nie je to jasný prípad toho, čo ekonómovia nazývajú ´morálny hazard´? Je to riziko toho, že sa niekto bude správať nemorálne, pretože poisťovňa, zákon alebo nejaká iná agentúra ich ochraňuje proti hocakej strate, ktorú by mohlo spôsobiť jeho správanie: ak som napríklad poistený proti ohňu, môžem podniknúť menej predbežných opatrení voči ohňu (alebo dokonca spáliť svoje predpoklady ak mi brali peniaze). To isté sa týka veľkých bánk, ktoré sú ochraňované voči veľkým stratám dosiaľ schopné zadržiavať ich zisky.

To, že kritika plánu pomoci prišla od konzervatívnych republikánov rovnako ako od ľavice by nás malo primäť zamyslieť sa. Čo ľavica a pravica zdieľa v tomto prípade je ich pohŕdanie veľkými špekulantmi a korporátnym manažérom, ktoré profitujú z riskantných rozhodnutí, no sú chránení od zlyhaní ´zlatými padákmi´. V tomto ohľade, môže byť škandál Enron-u z januáru 2002 interpretovaný ako ironický komentár k pojmu rizikovej spoločnosti. Tisícky zamestnancov, ktorí stratili svoje zamestnanie a úspory boli samozrejme vystavený riziku, a mali vo veci malý výber. Avšak, top manažéri, ktorí vedeli o tomto riziku a tiež mali možnosť zasiahnuť do situácie, minimalizovať ich ohrozenie preplatením ich akcií a opcií pred bankrotom. Takže, pokiaľ je pravda, že žijeme v spoločnosti, ktorá si vyžaduje riskantné rozhodnutia, je tou, v ktorej mocní robia rozhodnutia, kým iní preberajú riziko.

Ak je plán pomoci skutočne ´socialistickým´ opatrením, tak je veľmi zvláštnym: ´socialistické´ opatrenie, ktorého cieľom je pomáhať nie chudobným, ale bohatým, nie tým, ktorí si požičiavajú, ale tým, ktorí požičiavajú. ´Socializmus´je, zdá sa, OK, ak slúži na záchranu kapitalizmu. No čo ak je ´morálny hazard´ vpísaný do fundamentálnej štruktúry kapitalizmu? Problémom je, že nejestvuje spôsob ako oddeliť blahobyt Main Street od toho Wall Street-u. Ich vzťah je ne-tranzitívny: čo je dobré pre Wall Street nie je nevyhnutne dobré pre Main Street, no Main street nemôže prosperovať ak sa Wall Street nedarí – a táto asymetria dáva a priori výhodu Wall Street-u.

Tradičný ´trickle-down´ argument [teória “presakovania“, podľa ktorej treba bohatým zabezpečiť úľavu na daniach a iné výhody v domnení, že na tom bude nepriamo získavať široká populácia] voči redistribúcii (prostredníctvom progresívneho zdaňovania atď) je, že namiesto robenia chudobných bohatšími, to robí bohatých chudobnejšími. Avšak, tento domnelo anti-zásahový postoj vskutku obsahuje argument pre obvyklú štátnu intervenciu: i keď všetci chceme, aby sa chudobným vodilo lepšie, je deproduktívne pomáhať im priamo, pretože nie sú tým dynamickým a produktívnym elementom; jediná potrebná intervencia je pomáhať bohatým byť bohatšími, a potom budú zisky automaticky rozširovať k chudobným. Dajte dosť peňazí na Wall Street, a napokon presiaknu na Main Street. Ak chcete, aby mali ľudia peniaze na výstavbu, nedajte im ich priamo, pomôžte tým, ktorí im ich požičiavajú. Toto je jediný spôsob ako vytvárať pravú prosperitu – inak je štát štát púhym distributérom peňazí biednym v cene tých, ktorý vytvárajú bohatstvo.

Je príliš ľahké odmietnuť túto líniu zdôvodnenia ako pokryteckú obranu bohatých. Problém je, že dokiaľ sme uviaznutí v kapitalizme, je v tom pravda: kolaps Wall Street by skutočne zasiahol bežných pracujúcich. To je dôvod prečo si Demokrati, ktorí podporili pomoc, neprotirečili s ich ľavicovými sklonmi. Boli by férovo nazvaní protirečivými iba ak by podporili premisu republikánskych populistov, že kapitalizmus a voľnotrhová ekonomika sú populárnou záležitosťou pracujúcej triedy, kým štátne zásahy sú stratégiou vyššej triedy na vykorisťovanie ťažko pracujúcich bežných ľudí.

V silných štátnych intervenciách do bankového systému a ekonomiky všeobecne nie je nič nového. Roztápanie samotné je dôsledkom takej intervencie: keď v 2001 praskla dotcom bublina, rozhodlo sa uľahčiť udeľovanie úverov za účelom presmerovania rastu do bývania. Skutočne, politické rozhodnutia sú zodpovedné za štruktúru medzinárodných ekonomických vzťahov vo všeobecnosti. Pred niekoľkými rokmi opísala reportáž CNN na Mali realitu medzinárodného ´voľného trhu´. Dvomi piliermi ekonomiky Mali sú bavlna na juhu a dobytok na severe, a oba majú ťažkosti kvôli spôsobu, ktorým západné sily nedodržali rovnaké pravidlá, ktoré tak brutálne uvalili na národy Tretieho sveta. Mali produkuje bavlnu najvyššej kvality, no vláda USA míňa viac peňazí na podporenie svojich farmárov bavlny ako je celý štátny rozpočet Mali, takže je malým zázrakom, že Mali nemôže obstáť. Na severe je vinníkom Európska únia: EÚ dotuje každú jednu kravu do miery päťsto eur ročne. Mali-jský minister financií povedal: nepotrebujeme vašu pomoc alebo rady alebo prednášky o prospešných dôsledkoch zrušenia neúmerných štátnych regulácií; iba sa, prosím, držte svojich vlastných pravidiel o voľnom trhu a naše ťažkosti sa skončia. Kde sú republikánski obrancovia voľného trhu tu? Nikde, pretože kolaps Mali je výsledkom toho, čo pre USA znamená uprednostňovať ´najprv našu krajinu´.

Čo všetko toto indikuje, je, že trh nie je nikdy neutrálny: jeho operácie sú vždy regulované politickými rozhodnutiami. Skutočnou dilemou nie je ´štátne intervencie alebo nie?´, ale ´aký druh štátnej intervencie?´ A toto je skutočná politika: boj o definovanie podmienok, ktoré vládnu našim životom. Debata o pomoci sa zaoberá rozhodnutiami o fundamentálnych črtách nášho spoločenského a ekonomického života, dokonca mobilizujúc ducha triedneho boja. Ako mnohé skutočne politické témy, táto je ne-partizánska. Nie je tu žiadna ´objektívna´ pozícia, ktorá by mala byť len jednoducho aplikovaná: je potrebné podniknúť politické rozhodnutie.

24. septembra pozastavil John McCain svoju kampaň a odišiel do Washingtonu, vyhlásiac, že bol čas dať stranícke odlišnosti stranou. Bolo toto gesto skutočne znakom jeho pripravenosti ukončiť partizánsku politiku za účelom vysporiadania sa so skutočnými problémami, ktoré nás všetkých znepokojujú? Istotne nie: bol to moment ´Pán McCain ide do Washingtonu´. Politika je práve bojom o definovanie ´neutrálneho terénu´, čo je to, prečo bola McCain-ova ponuka presiahnuť stranícke línie čírou politickou pózou, partizánskou politikou v maske ne-partizánstva, zúfalým pokusom zaviesť svoju pozíciu ako univerzálnu-apolitickú. Čo je dokonca horšie ako ´partizánska politika´ je partizánska politika, ktorá sa pokúša zamaskovať ako ne-partizánska: uvádzajúca sa ako hlas Celku, takáto politika redukuje svojich oponentov tým, že ich robí agentmi čiastkových záujmov.

To je dôvod prečo mal Obama pravdu, keď odmietol McCain-ovu výzvu na presunutie prvej prezidentskej debaty a zdôraznil, že roztápanie robí politickú debatu tým, ako sa dvaja kandidáti vysporiadajú s krízou o to urgentnejšou. Vo voľbách v roku 1992 vyhral Clinton s heslom ´Je to ekonómia, hlupák!´ Demokrati potrebujú preraziť s novým odkazom: ´Je to POLITICKÁ ekonómia, hlupák!´ USA nepotrebuje menej politiky, potrebuje viacej.

[Zdroj: http://www.lrb.co.uk/web/10/10/2008/zize01_.html]
Preložil: Karanowak

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára