štvrtok 25. júna 2009

Slavoj Žižek: Odpor je kapitulácia

London Review of Books

Jedna z najjasnejších lekcií posledných niekoľko desaťročí je, že kapitalizmus je nezničiteľný. Marx ho prirovnal k upírovi, a jednou z najpozoruhodnejších vecí prirovnania sa tu zdá byť to, že upíry vždy znova povstávajú po tom, ako sú pobodaní k smrti. Dokonca i Mao-ov pokus v Kultúrnej revolúcii vymazať dráhy kapitalizmu skončil svojím triumfujúcim návratom.

Dnešná ľavica reaguje na hegemóniu globálneho kapitalizmu a jej politický doplnok, liberálnu demokraciu, širokým množstvom spôsobov. Môže, napríklad, akceptovať hegemóniu, no pokračovať v boji za reformu vnútri jeho pravidiel (toto je Tretia cesta sociálnej demokracie).

Alebo, akceptuje, že tu hegemónia ostane, no malo by jej byť nemenej odolávané z jej ´škár´.

Alebo, akceptuje márnosť všetkých bojov, pretože je hegemónia tak všetko obklopujúca, že nič nemôže byť skutočne vykonané, okrem čakania na prepuknutie ´božej zbesilosti´ - revolučnej verzie Heidegger-ovho ´iba Boh nás môže zachrániť´.

Alebo, rozpoznáva dočasnú márnosť boja. V súčasnom víťazstve globálneho kapitalizmu je argumentom, že skutočný odpor nie je možný, takže všetko, čo môžme robiť dovtedy, kým bude obnovený revolučný duch globálnej pracujúcej triedy, je obraňovať, čo ostalo zo sociálneho štátu, konfrontujúc tých pri moci s požiadavkami, o ktorých vieme, že nemôžu splniť, a z druhej strany sa vybrať do kultúrnych štúdií, kde je možné potichu pokračovať v kritickej práci.

Alebo, zdôrazňuje fakt, že problém je fundamentálnejší, že globálny kapitalizmus je napokon dôsledkom prebiehajúcich princípov technológie alebo ´inštrumentálneho rozumu´.

Alebo, predpokladá, že je možné podkopať globálny kapitalizmus a štátnu moc, nie priamym zaútočením na ne, ale presmerovaním sféry boja na každodenné úkony, ktorými je možné ´vytvoriť nový svet´; týmto spôsobom by boli základy moci kapitálu a štátu postupne podkopané, a, v určitom bode by sa štát zrútil (príkladom tohto postoja je Zapatistické hnutie).

Alebo, sa vyberá ´postmodernou´ cestou, posunutím dôrazu z anti-kapitalistického boja na rozličné podoby politicko-ideologického boja o hegemóniu, zdôrazňujúc význam opätovnej diskurzívnej artikulácie.

Alebo, sa vsádza, že je možné na postmodernom stupni opakovať klasické marxistické gesto ustanovenia ´určitej negácie´ kapitalizmu: s dnešným vzostupom ´kognitívnej práce´ sa stal protiklad medzi spoločenskou produkciou a kapitalistickými vzťahmi drsnejším ako kedykoľvek predtým, čo robí po prvýkrát ´absolútnu demokraciu´ možnou (to by bol postoj Hardt-a a Negri-ho).

Tieto postoje nie sú prezentované ako spôsob vyhýbania sa nejakej ´skutočnej´ radikálnej ľavicovej politike - čomu sa pokúšajú vyhnúť, je v skutočnosti neprítomnosť takejto pozície. Táto porážka ľavice však nie je celým príbehom posledných tridsiatich rokov. Je tu iné, no menej prekvapujúce ponaučenie od čínskych komunistov predsedajúcich preukázateľne najprudšie rastúcemu rozvoju kapitalizmu v dejinách, a z rastu západnej európskej sociálnej demokracie Tretej cesty. Je to, stručne: dokážeme to lepšie. V Spojenom kráľovstve bola toho času Thatcherovská revolúcia chaotická a impulzívna, poznačená nepredvídateľnými náhodilosťami. Bol to Tony Blair, kto bol schopný ju inštitucionalizovať, alebo, Hegelovými pojmami, podvihnúť (to, čo sa sprvu javilo ako) náhodilosť, historickú náhodu v nevyhnutnosť. Thatcherová nebola thatcherovkou, bola iba sebou; bol to Blair (viac ako Major), kto skutočne dal thatcherizmu formu.

Odpoveďou niektorých kritikov na postmodernú ľavicu v tejto háklivej situácii je volanie po novej politike odporu. Tí, ktorí stále trvajú na boji so štátnou mocou, nevraviac o jej uchopení, sú obvinení z toho, že uviazli v ´starej paradigme´: ich kritici hovoria, že problémom dneška je vzdorovať štátnej moci stiahnutím sa z jej terénu a vytvorením nových priestorov mimo jej kontroly. Toto je, samozrejme, protiklad akceptovania víťazstva kapitalizmu. Politika odporu nie je ničím než moralizujúcim doplnkom ľavice Tretej cesty.

Posledná kniha Simon-a Critchley-ho Nekonečné požadovanie je takmer perfektným stelesnením tejto pozície. Podľa Critchley-ho tu liberálno-demokratický štát ostane. Pokusy odstrániť štát nešťastne zlyhali; následne musí byť nová politika uložená v jeho odstupe: protivojnové hnutia, ekologické organizácie, skupiny protestujúce proti rasovým alebo sexuálnym zneužívaniam, a iné formy miestnej sebaorganizácie. Musí to byť politika odporu voči štátu, bombardovania štátu nemožnými požiadavkami, odsudzovania obmedzení štátnych mechanizmov. Hlavný argument na vedenie politiky odporu v odstupe od štátu visí na etickej dimenzii ´nekonečnej požiadavky´ volania po spravodlivosti: žiaden štát nedokáže brať ohľad na toto volanie, odkedy je jeho konečným cieľom ´reálne-politické´ zabezpečovanie svojej vlastnej reprodukcie (jeho ekonomického rastu, verejnej bezpečnosti, atď.). ´Pochopiteľne´, píše Critchley,
dejiny sú zvyčajne písané ľuďmi so zbraňami a palicami a tak nemožno očakávať, že je možné sa brániť uštipačnou satirou a páperovými prachovkami. No, ako výstižne ukazujú dejiny ultra-ľavicového aktívneho nihilizmu, všetko je stratené v momente ako sú zdvihnuté zbrane a palice. Anarchistický politický odpor by sa nemal snažiť napodobňovať a odzrkadľovať vládnúcu násilnú zvrchovanosť ktorej čelí.

Tak čo by mali robiť, povedzme, demokrati USA? Prestať sa uchádzať o štátnu moc a stiahnuť sa k škáram štátu, ponechajúc štátnu moc Republikánom a začať kampaň anarchistického odporu voči nej? A čo by robil Critchley ak by stál voči protivníkovi ako Hitler? Určite by sa mal v takom prípade ´ snažiť napodobňovať a odzrkadľovať vládnúcu násilnú zvrchovanosť´ ktorej by sa čelilo? Nemala by ľavica načrtnúť rozdiel medzi medzi okolnosťami, za ktorých by sa utiechalo k násiliu v konfrontácii so štátom, a tými, za ktorých by všetko čo by sa mohlo a malo urobiť je použiť ´uštipačnú satiru a páperové prachovky´? Dvojznačnosť Critchley-ho postoja spočíva v čudnom non sequitur: ak tu má štát ostať, ak je nemožné zrušiť ho (alebo kapitalizmus), prečo od neho ustupovať? Prečo nekonať so (v) štáte? Prečo neakceptovať základnú premisu Tretej cesty? Prečo sa obmedzovať na politiku, ktorá, ako ju kladie Critchley, ´privoláva štát do problému a volá ustanovený poriadok na zodpovednosť za účelom skoncovania so štátom, žiadúco i keď by to mohlo dobre byť v určitom utopickom zmysle, no za účelom jeho vylepšenia alebo oslabenia jeho nežičlivého dopadu´?

Tieto slová jednoducho demonštrujú, že dnešný liberálno-demokratický štát a sen anarchickej politiky ´nekonečných požiadaviek´ existujú vo vzťahu vzájomného parazitizmu: anarchickí agenti vykonávajú etické myslenie, a štát vykonáva prácu behu a regulácie spoločnosti. Critchley-ho anarchický eticko-politický agent pôsobí ako superego, komfortne bombardujúci štát požiadavkami; a čím viac sa štát snaží uspokojiť tieto požiadavky, tým vinnejší sa zdá byť. V súlade s touto logikou zameriavajú anarchickí agenti ich protest nie na otvorená diktátorstvo, ale na pokrytectvo liberálnych demokracií, ktoré sú obvinené zo zradenia ich vlastných samozvaných princípov.

Veľké demonštrácie v Londýne a Washingtone proti útoku USA na Irak pred niekoľkými rokmi ponúkajú vzorový príklad tohto čudného symbiotického vzťahu medzi mocou a odporom. Ich paradoxným výsledkom bolo, že boli obe strany spokojné. Protestujúci zachránili svoje prekrásne duše: ozrejmili, že nesúhlasia s vládnou politikou v Iraku. Tí pri moci to pokojne akceptovali, dokonca z toho profitovali: nielen že protestujúci žiadnym spôsobom nepredišli už vykonanému rozhodnutiu zaútočiť na Irak; taktiež poslúžili na jeho legitimizáciu. Teda reakcia George-a Bush-a na masové demonštrácie namietajúce jeho navštíveniu Londýna, vlastne: ´Vidíte, to je to, za čo bojujeme, to, že to, čo robia ľudia tu – protestujú proti ich vládnej politike – bude možné tiež v Iraku!´

Je pozoruhodné, že smer, ktorým sa pustil Hugo Chávez od roku 2006 je úplným opakom toho, ktorý zvolila postmoderná ľavica: ďaleko od vzdorovania štátnej moci, ju uchopil (prvýkrát pokusným prevratom, potom demokraticky), bezcitne použijúc Venezuelské štátne aparáty na podporenie svojich cieľov. Ďalej, militarizuje španielske štvrte, a organizuje tam tréning ozbrojených jednotiek. A posledné vystrašenie: teraz keď cíti ekonomický dopad ´odporu´ kapitálu na svoju vládu (dočasný nedostatok niektorých výrobkov v štátne podporovaných supermarketoch), oznámil plány na spojenie 24 strán, ktoré ho podporujú v jednu stranu. Dokonca niektorí z jeho spojencov sú skeptickí o tomto ťahu: dospeje to k výdajom populárnych hnutí, ktoré dali venezuelskej revolúcii jej élan? Predsa len toto rozhodnutie, i keď riskantné, by malo byť plne potvrdené: úlohou je vytvoriť novú stranícku funkciu nie ako typická štátne-socialistická (alebo peron-istická) strana, ale ako prostriedok mobilizácie nových foriem politiky (ako slum-ové výbory prostých ľudí). Čo by sme mali povedať niekomu ako Chávez? ´Nie, neuchopuj štátnu moc, len sa vzdaj, nechaj štát a danú situáciu tak´? Chávez je častokrát odmietaný ako klaun – no nezredukovalo by ho takého vzdanie sa na verziu subcomandanta Marcos-a, na ktorého mnoho mexických marxistov pozerá ako na ´subcomediante Marcos´? Dnes sú to najväčší kapitlalisti – Bill Gates, korporátni znečisťovalia, lovci líšok – kto ´vzdoruje´ štátu.

Ponaučením tu je, že skutočne podvratnou vecou nie je trvať na ´nekonečných´ požiadavkách, o ktorých vieme, že tí pri moci nemôžu splniť. Odkedy vedia, že to vieme my, nepredstavuje takýto postoj ´nekonečného požadovania´ žiaden problém pre tých pri moci: ´Je tak úžasné, že svojimi kritickými požiadavkami nám pripomínate, v akom svete by sme všetci radi žili. Nanešťastie žijeme v skutočnom svete, kde musíme robiť to, čo je možné.´ Tou vecou je naopak bombardovať tých pri moci konečnými požiadavkami, ktoré nemôžu postretnúť rovnaké ospravedlnenia.



Slavoj Žižek je dialekticko-materialistický filozof a psychoanalytik. Taktiež spoluriadi Medzinárodné centrum pre humanitné odbory na Birkbeck College.

[Zdroj: http://www.lrb.co.uk/v29/n22/zize01_.html]
Preložil: Karanowak

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára