utorok, 14. júla 2009

Abeceda teórie marxizmu: Čo je kríza z nadprodukcie?

(Patrick Bond)

Kapitálová akumulácia označuje vytváranie bohatstva vo forme „kapitálu“. Je to kapitál, pretože je použitý kapitalistami nie s úmyslom produkcie špecifického spoločenského úžitku, ale namiesto toho na vytváranie tovarov za účelom výmeny, pre zisk, a teda pre samotný rozmach kapitálu. Tento dôraz jednotlivých kapitalistov na nepretržitú expanziu „výmennej hodnoty“ výstupu, s druhoradými starosťami o sociálne a fyzické limity expanzie (veľkosť trhu, environmentálne, politické a pracovné problémy, atď.) dáva vyvstať obrovským protikladom. Tieto sú vstavané do samotných zákonov pohybu systému. Možno najvážnejším vlastným protikladom kapitalizmu, najdôkladnejšie uloženým v kapitalistickom procese akumulácie, je všeobecná tendencia k zvýšenému podielu kapitálu voči práci v produkcii –-viac strojov vo vzťahu pracujúcim–- čo je poháňané kombináciou technologickej zmeny a konkurenciou medzi kapitalistami, a umožnené koncentráciou a centralizáciou kapitálu.

Jednotliví kapitalisti si nemôžu dovoliť technologicky zaostávať za priemyselnou normou bez toho, aby riskovali svoju cenu alebo postavenie v konkurencieschopnosti, ako to, že ich produkty sa nepredávajú. Táto situácia vytvára v kapitalistických firmách ustavičné úsilie k zavedeniu najmodernejších produkčných procesov, predovšetkým prácu šetriacich strojov. So zintenzívnenou automatizáciou má miera zisku tendenciu klesať a dôvody pre to stoja za preskúmanie. Zisk sa vzťahuje na “nadhodnotu“, ktorá je vlastne vytváraná iba prostredníctvom vykorisťovania práce v produkcii. Prečo je práca platená iba určitou časťou vytvorenej hodnoty s nadhodnotou idúcou na kapitál? Pretože kapitalisti nemôžu “podvádzať pri výmene“ -–nakupovať iné vstupy, hlavne stroje, ktoré vytvárajú iné stroje, jeden od druhého za cenu nižšiu ako ich hodnota–- zvýšenie hodnoty, ktoré je podmienkou pre produkciu a výmenu tovarov, musí vychádzať od pracujúcich.

Toto skrátka v triednych pojmoch znamená, že kapitalisti nevykorisťujú a nemôžu systematicky vykorisťovať iných kapitalistov, no môžu systematicky vykorisťovať pracujúcich. Tu vyvstáva hlavný protiklad: s automatizáciou sa pracovný vstup stáva ešte menším komponentom celkových vstupov do produkcie. A ako sa zníži obsah práce, stáva sa to isté s príležitosťami na vykorisťovanie, na ťaženie z nadhodnoty a na zisky. Daná zintenzívnená konkurencia medzi kapitalistami za ziskom –základ Brenner-ovej tézy o prebiehajúcej kríze nadmernej akumulácie/klesania ziskov– vyvoláva táto situácia znova to, čo sa stáva sebazvečňujúcou bludnou špirálou. Pracujúci (ako celok) sú prevažne neschopní si kúpiť výsledky svojej zvýšenej produkcie. Toto pre zmenu vedie k stále väčšej potrebe jednotlivých kapitalistov obmedzovať náklady. Dané nadbytočné firemné zisky sú iba dočasne dosiahnuté cez produktívny príjmy, ktoré automatizácia zvyčajne umožňuje, pretože každý kapitalista v jednotlivom priemysle alebo odvetví produkcie je prinútený prijať najmodernejšie technológie iba aby si zachoval konkurencieschopnosť.

Toto vedie k rastu objemu produkcie ďaleko za rozmachom aký môžu uniesť spotrebiteľské trhy. (Je pravda, že tu k tomuto procesu sú vyrovnávacie tendencie, ako zvýšenie času obratu kapitálu, automatizácia, a zrýchlenie práce, ako aj rozmach kreditného systému. No tieto zriedka prekonávajú základnú dynamiku na dlhú dobu, a sú tu obmedzenia do výšky pyramídy spotrebiteľovho dlhu.) Neúprosný dôsledok, nepretržite sa zhoršujúci problém za kapitalizmu, sa označuje ako nadmerná akumulácia kapitálu. Nadmerná akumulácia odkazuje skrátka na situáciu, v ktorej sa objavili nadmerné investície a z toho dôvodu nemôžu byť tovary prinášané na trh výnosne, nechávajúc kapitál nahromadiť sa do sektorových úzkych profilov alebo špekulatívnych výstupov bez toho, aby bol navracaný to nových produktívnych investícii. Iné príznaky zahrnujú nepoužívané závody a zariadenie; obrovské nadbytky nepredaných výrobkov; nezvyčajne veľké množstvo nezamestnaných pracujúcich; a nadmerný rast finančných trhov.

Keď ekonomika dosiahne rozhodujúcu úroveň nadmernej akumulácie, je potom obtiažne dať dohromady všetky tieto prostriedky tak, aby výnosným spôsobom uspokojili spoločenské potreby. Ako na to reaguje systém? Je tu mnoho spôsobov ako pohnúť krízou nadmernej akumulácie cez priestor a čas. No jediným skutočným „riešením“ na nadmernú akumuláciu –-jedinou reakciou na krízu schopnou znovunastolenia podmienok pre nové kolo akumulácie-– je rozsiahla devalvácia. Devalvácia znamená vyradenie ekonomického mŕtveho dreva, čo naberá formu ako rozličných poklesov, pádov bánk, inflácie, zatváraní závodov, a, ako to nazval Schumpeter, niekedy “kreatívnu deštrukciu“ fyzického a ľudského kapitálu (cez občas nekreatívne riešenie vojny). Proces devalvácie sa deje nepretržite, ako sa zastaralé stroje a prebytoční pracujúci stávajú redundantnými, ako sa mrhanie (zahŕňajúc štátne výdaje na zbrojenie) stáva akceptovateľnou formou čistenia nadmernej akumulácie, a ako inflácia rozožiera nákupnú silu. Táto súvislá, prírastková devalvácia však neznamená, že kapitalizmus sa naučil vyrovnávať, a tak vyhýbať vážnejším, systém ohrozujúcim krízam.

Devalvácia plne katarznej povahy (ktorej sú posledná Veľká kríza a Svetová vojna veľkolepými príkladmi) je pravidelne potrebná na zničenie adekvátneho ekonomického mŕtveho dreva na umožnenie začatia nového procesu akumulácie. Ak sa nadmerná akumulácia stane široko rozšírenou, extrémnym formám devalvácie sa neustále odoláva (odkláňa) pomocou akýchkoľvek jestvujúcich lokálnych, regionálnych alebo medzinárodných spolkov alebo vytvorených v špecifických oblastiach pod tlakom. Tak má nadmerná akumulácia veľmi dôležité geografické a geopolitické významy v nerovnakom vývoji kapitalizmu, keďže sú vytvárané pokusy preniesť náklady a tiež devalvácie na rozličné regióny a národy alebo na posunutie nadmerne akumulovaného kapitálu do budov (predovšetkým komerčných nehnuteľností), infraštruktúry a iných znakov “vytvárania prostredia“ ako posledná záchrana špekulatívneho hazardu. Okrem toho môžu byť dôsledky nadmernej akumulácie pre rovnováhu v rozličných sektoroch ekonomiky –medzi odvetviami produkcie (baníctvo, poľnohospodárstvo, veľkovýroba, financie, atď.), medzi konzumentmi a producentmi, a medzi výrobnými statkami (výrobné prostriedky) a spotrebnými tovarmi (či luxusnými statkami alebo nevyhnutnými statkami)– neblahé. Samozrejme, pretože sa rytmus nadmernej akumulácie mení naprieč ekonomikou, objavujú sa vážne porušenia rovnováhy medzi rozličnými sektormi a “oblasťami“ produkcie (niekedy označovanými ako “disproporcionality“ alebo “nejednotnosti“) a predstavujú ohrozujúce úzke profily v produkcii a realizácii hodnoty, čo ďalej obnovuje krízu. Tieto procesy zlepšujú kontrolu a špekulatívne funkcie financii.

Argumentom jednoducho je, že ako začína vznikať nadmerná akumulácia, keď sa vynárajú štrukturálne úzke profily, a keď klesá miera zisku v produktívnych sektoroch ekonomiky, začnú kapitalisti presúvať svoj investičný kapitál z opätovnej investície do závodu, zariadenia a pracovnej sily, a namiesto toho hľadajú útočisko vo finančných aktívach. Na splnenie ich novej úlohy ako nielen uchovávania hodnoty, ale ako investičného výstupu pre nadmerne naakumulovaný kapitál, musia byť tieto finančné aktíva čoraz viac schopné vytvárať svoju vlastnú sebaexpanziu, a tiež byť chránené (aspoň dočasne) voči devalvácii vo forme ako finančných pádov, tak inflácie. Takéto vystúpenie musí znamenať, že finančníci, ktorí stále konkurujú iným zisk hľadajúcim kapitalistom pre prostriedky, spôsobujú posun vo funkcii financií z púhej akomodácie [”ubytovania“] obehu kapitálu pomocou produkcie, a čoraz viac smerom k obom - špekulatívnym a kontrolným funkciám. Špekulatívna funkcia priťahuje ďalšie toky produktívneho kapitálu, a kontrolná funkcia sa rozširuje na zabezpečenie ochrany a reprodukcie finančných trhov. Kde môže byť inflácia hrozbou, majú kontrolné funkcie často za následok vysoké reálne úrokové miery a pokles hodnoty pracovnej sily (a tak nižší kúpyschopný dopyt). Kde sa hrozia rozširovať bankroty ako dôsledok príliš nadšených špekulácií, pokúšajú sa kontrolné funkcie posunúť tieto náklady inam. Stručne, to, čo sme načrtli vyššie, je príbeh o tom, ako sú vytvárané krízy cez logické vnútorné fungovanie moderných trhových ekonomík, buď v národných alebo globálnych nastaveniach. Slušné množstvo svetovej systematickej nerovnovážnosti a nerovnosti –-nespomínajúc jej rozličné geopolitické napätia–- nasleduje priamo po úbytku a hojnosti kapitálu, aj geograficky, a z produktívnych do finančných obehov.


[Zdroj: http://www.marxmail.org/faq/overproduction.htm]
Preložil: Karanowak

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára