streda 12. augusta 2009

Mládež, ktorú budúcnosť už netrápi tak často*

V jednej zo svojich kníh spomína Egon Bondy i neutralizáciu revolučného potenciálu. Dnes sa to už žiaľ týka aj pôvodne vždy revolučne najviac naladenej skupiny - mladých ľudí. Práve oni vidia spoločnosť z odstupu, pretože sa ešte nestali jej celkom integrovanou súčasťou. Čo však ak už jej ani oni nenastavujú číre zrkadlo a boli vstrebaní i s topánkami a požiadavkami života bez ovládania a obmedzení?

PRÁZDNE DUŠE
Ak ste boli posledné roky na nejakej “párty“ medzi mladými ľuďmi, možno ste tam narazili na typy, ktorým sa hovorí hipsteri a sú jednou z podôb súčasnej subkultúry. O ich postoji veľa vypovedá oblečenie, podľa ktorého je možné ich identifikovať. Nosia dioptrické okuliare bez dioptrií, kufije (“arafatky“), mikiny s kapucňami, véčkovité svetre, tesné rifle, flanelové košele... Teda rozličné veci a celý zoznam nie je dôležitý, chcem však poukázať na to, že zovňajšok tu už nemá odkazovať na ich odlišný názor a takto ho navonok vyjadrovať, pretože tu už jednoducho žiaden obsah neostal. To, čo sa predtým výzorovo spájalo s punkom, hip-hopom, či Kurtom Cobainom, je len blikajúcou reminiscenciou na niečo, čo je už teraz vo svojej vlastnej podobe preč.

Čo to v prípade tejto subkultúry znamená som spoznal v decembri 2008, keď izraelské bombardovanie zabilo cez 300 nevinných civilistov. V jednej školskej menze som sa vtedy istého dievčaťa s kufijou okolo krku opýtal, či ju má zo solidarity s Palestínčanmi. Jej odpoveď bola: nie.

Dnešní hipsteri (už vôbec nie Ginsbergove osobnosti výnimočnej spirituality) sú totiž žiaľ obrazom súčasnej, úbohej postmodernej kultúry, ktorá sa nostalgicky díva na to, čo ešte niečím bolo, no žiaľ nie je schopná vyjsť z postele a vytvoriť sama niečo nové. Ako je možné, že voči kultúre hlavného prúdu, ktorá ostala pri otrepane známom princípe od ubíjajúcej práce k nadmernej spotrebe, odrazu nejestvuje adekvátny, akčne nabitý protiklad a nesúhlas?


PODRIADENIE SA TOVARU
Iným prípadom, v ktorom sa potiera mladistvý potenciál, je skutočnosť, že sa z mladých ľudí stal terč obchodnej manipulácie, a to napríklad aj prostredníctvom Facebook-u. Tento virtuálny komunitný portál takto prezentovali i Hospodárske noviny - ako prostriedok na zviditeľnenie sa a zvýšenie firemného zisku. Proces je taký jednoduchý: vytvorte si svoju skupinu, ktorá propaguje váš tovar, alebo službu a zapojte do nej čo najviac ľudí. Najprv primäjte zamestnancov firmy, aby sa stali jej členmi, ďalej sa to dostane ku kamarátom, kamarátom kamarátov, spriateleným firmám a ich kamarátom a svojimi ponukami ich presviedčajte, že by sa im niečo od vás zišlo. Napríklad luxusný diár, dámske nohavičky, stojany na nože, opasky, darčeky na deň otcov, ktorý by ste inak neoslávili správne alebo naň zabudli, auto, dovolenka, peňaženka a pôžička na to všetko a ešte viac, čo ešte nemáte, ale “nezaškodilo“ by to mať. Jednoducho tovarový fetišizmus v ešte rafinovanejšej podobe: kto a v akej krajine vyrobil tie veci, za koľko sú vyrobené a aký plat pri tom majú jej výrobcovia nás ani nenapadne. Dôležité je, že je to lacnejšie, rýchlo doručiteľné a starosti o cudzie pomery tak idú bokom. Prvotným zámerom a myšlienkou Facebook-u bolo spájať ľudí (výsledkom je kontakt so stovkou ľudí bez kontaktu samotného), no netreba veľa a vzťahy sa opäť a ešte väčšmi spredmetnia.

Zhrňte celý svoj život do jednej interaktívnej obrázkovej aplikácie, aby ste ukázali, že nezaostávate. Povedzte aké filmy sa vám páčia - čo ste videli, čo počúvate, kam chodíte, čo najradšej robíte a čoskoro sa k vám dostane odpoveď v podobe toho, čo vám ešte treba, pretože to sedí na vaše záujmy a predstavy. Stačí, ak sa so slovami, ktoré sa vyskytujú vo vašom maily spoja názvy produktov a služieb. Takáto reklama už potom nie je otravná, pretože vám hovorí z duše. Marketing sa tak blíži k posväteniu a čoskoro nám zabezpečí úžasnú harmóniu s ponukou trhu.

O naozaj dôležitých veciach rozhodnú tí, ktorí v tom už chodia dlhšie a udržujú status quo, no vy len preboha nestraťte dojem, že ste obídený(-á)! Božechráň! Tomuto sa hovorí skutočná totalitná ideológia, kam sa hrabe totalita reálneho socializmu! Vyjadrite, prosím, demokraticky svoj názor: povedzte čo si myslíte o plynovej kríze, prezidentských kandidátoch, fajčení v baroch, populárnom festivale, či komároch iba tak, že si kliknete a stanete sa členom danej virtuálnej skupiny. Nie že by to malo nejakú odozvu v činoch, ale nech je vidieť, že predsa máte názor! Pre dobré fungovanie kapitalizmu je totiž dôležité mať dojem ovplyvňovania vecí (Žižek spomína tlačidlo vo výťahu, ktoré manuálne zatvára dvere, no pritom sa dvere zavrú rovnako rýchlo). Heslom je: vyhovieme každému, ak to zabezpečí kontinuitu moci!


LEGALIZÁCIA ÚNIKU
Takýmto počinom ústupku bolo aj nedávne čiastočné dekriminalizovanie marihuany v Česku. Mám za to, že ak by bol dostatočný tlak, bolo by možné dosiahnuť aj jej úplnú legalizáciu. Moc kapitalizmu by to neohrozilo, no konzervatívne sily ako cirkev sú však proti a tie sú ešte stále silnejšou zložkou ideológie systému. To, že sa to udialo práve v Česku môže vyplývať z faktu, že je tam výrazne menšie percento veriacich.

Mäkké drogy už totiž nemajú dávnejšiu subverzívnu schopnosť, pretože sa už vážnejšie nespájajú s hnutiami požadujúcimi ďalšie formy emancipácie. Súvis marihuany s hnutím rastafariánov, ich afrocentrizmom, hrdosťou čiernych, odkazom oslobodenia od otroctva a dopadov imperializmu nebol uchovaný. Kým z rastafariánstva ostal len módny štýl a tá bezstarostnejšia stránka ich odkazu, hippies, ktorí tiež patrili do drogovej subkultúry, dopadli možno o čosi lepšie. Ich odkaz je síce známy, no zároveň časom skarikoval na idiotskú predstavu vzájomného objímania sa v stave opojenia a pre väčšinu takým žiaľ aj ostal.

Takto sa mäkké drogy stali len istou skrytou podobou konzumu - skôr analógiou ako protikladom konzumu masovej kultúry. Dôkazom toho je, že je ľahko prisvojiteľná všetkými bez rozdielu politického spektra či hnutia. Dnes sa už teda marihuana priamo neviaže na subverzívne hnutia (jej užívatelia sú maximálne proti alkoholu, prípadne cigaretám, čo je mimochodom príkladná ukážka fungovania liberálnej ideológie...), alebo širší nesúhlas so stavom spoločnosti a dominantnou podobou kultúry.


ANTIEMANCIPAČNÝ BRAINWASH
Celkový postoj dnešného mladého človek uzatvára neangažovanosť, či skôr nezáujem o veci verejné, dotváraný a utužovaný predstavou, že všetko je presne tak, ako má a lepšie už asi ani byť nemôže. Tento podivný pocit pomáha vytvárať skupina tu-a-tam pôsobiacich pamätníkov, takzvaných “mužov novembra“ a spol., ktorí si myslia, že fatálnou porážkou zla v pamätnom roku pána 1989 premohli sily temna a ukončili dobu úpadku.

V časoch keď sa s rachotom rúcajú ilúzie o kapitalizme ako strope vývoja spoločnosti letí (ako chorá vrana) antikomunizmus. Tento zúfalý demagogický pokus a volania nevyliečiteľných prokapitalistov („Za všetkým hľadaj komunistu!“) je možno znamením toho, že aj tí pri moci cítia, že za dverami hrozí nová doba prevratu. Veľkopodnikatelia a zahniezdené mocensko-ekonomické štruktúry ako finančné skupiny, banky a politické strany by znova skutočne nerady chodili po lopaty, či po rebríku znášali Marxove spisy z povaly.

Udržať hrádzu medzi bohatými a chudobnými pomáha na Slovensku zopár ublížených intelektuálov, ktorí skôr ako ku kritickému mysleniu majú bližšie k senilnému hromženiu a ktorých vystupovanie je väčšmi krčmové a nostalgické (viď Fedor Gál v diskusii s tým „ostrým chlapom“) ako aktuálne a vplyvné.

(Aby sme uviedli veci na pravú mieru, nemáme snahu obhajovať toľko omieľané zločiny reálneho socializmu, no to, že v Československu vládla totalita, ktorá väčšine asi nebola celkom po vôli, spozoroval aj idiot.)

„Muži novembra“ a spol. sa však nevyrovnávajú s touto minulosťou kriticky, ale démonizujú ju a zobrazujú socialistický režim ako najväčšie zlo. Čo pritom dávajú mladým ľuďom na oplátku? Letný dvojdňový festival firiem so sprievodom hudby za 60Є ako predstavu slobody, redukovanú na ekonomické konotácie. Svojou činnosťou len nebezpečne prirovnávajú komunizmus k fašizmu a odstraňujú tak fundamentálny rozdiel, ktorý medzi nimi je.

V skutočnosti je myšlienka komunizmu, ako hnutia, ktoré prekoná kapitalizmus, cestou k emancipácii človeka a humanizmu, takže „Zákaz komunizmu by preto mohol viesť k zákazu veľmi silného kritického prúdu, ktorý v spoločnosti existuje.“ Je to nehynúca idea o znovuuchopení moci do rúk ľudí, ktorým nebude v ceste stáť zriadenie na prvé miesto stavajúce jednotlivý prospech na úkor druhého a celkovo degradujúce a opomínajúce človeka a prírodu. Ak by totiž neexistovala myšlienka komunizmu, nejestvovala by ani myšlienka vymanenia sa z poroby druhých, ba ani ozmyslenia si života svojou vlastnou činnosťou (a naopak: ak by nejestvovala myšlienka oslobodenia, nebola by myšlienka komunizmu).


* parafráza hesla ulice z mája 1968 vo Francúzsku (http://3.bp.blogspot.com/_kT7uQmtee4M/R81AYwmYV2I/AAAAAAAABbg/eSH64E8Wo6c/s320/medium_jeunesse.gif)

1 komentár:

  1. veľmi dobre napísaný článok. Najlepší aký som dnes čítala. Aj napriek niekoľkým výhradám oceňujem spôsob kritiky autora v tomto konkrétnom článku.

    OdpovedaťOdstrániť