štvrtok 6. augusta 2009

Stuart Townsend - Battle in Seattle (2007)


Väčšina filmov, a hlavne tie podľa hollywoodskej školy, rozprávajú príbehy cez jednotlivcov. Opačný prístup môžeme nájsť napríklad v Ejzenštejnovom filme Krížnik Potemkin, kde začiatok revolúcie, celospoločenského prerodu, znázornil prostredníctvom skupinového hrdinu. Hlavnou postavou je ľud ako taký. Napriek tomu a napriek 84 ročnému odstupu film nestráca na sile a výpovedi a ukazuje veci z nadhľadu. Nejako sme si však zvykli, že vcítiť sa vieme len do hrdinov jednotlivcov. Tak aj film Battle in Seattle zobrazuje udalosti presahujúce jednotlivcov, prostredníctvom niekoľkých konkrétnych hrdinov. Navyše prostredníctvom známych tvárí. Otázka je, ktorá cesta je účinnejšia, ktorá cesta je adekvátnejšia téme.

Battle in Seattle ukazuje udalosti protestov v 1999-tom proti stretnutiu WTO (Svetová obchodná organizácia) v Seattli, USA. Naznačuje, že by sa mohlo jednať o okamih, ktorý prispieva do širšieho hnutia obrodenia, zmeny myslenia ľudí. Je niekoľko momentov, ktoré výstižne ukazujú konflikty a aspekty boja proti systému. Naopak stráca sa možnosť preniknúť hlbšie do problému stretu dvoch hlavných antagonistov – kapitalizmu a jeho odporcov. Dostávame pohľad zvnútra, ktorý je roztrieštený individuálnymi pohľadmi, čo na druhej strane umožňuje viac sa priblížiť človeku ako jednotlivcovi. Najsilnejšie pre mňa vyznel odkaz toho, že my ľudia sme v tom spolu, nie sme nepriatelia jeden druhého len preto, že nás systém postavil proti sebe. Je to ukázané prostredníctvom hrdinov nachádzajúcich sa častokrát v protichodných pozíciách, no časom si sami uvedomujú, že sú vlastne na jednej lodi.

Z tohto pohľadu je film krásnou ukážkou Ejzenštejnových teórií kontrapunktov, a teda na seba narážajúcich prvkov, ktoré vytvárajú novú informáciu. Od jednotlivcov sa tak dostávame k celkovému obrazu ľudí stojacich proti systému. Systém však ostáva zahmlený. Sú to nekonkrétni ľudia dávajúci príkazy zhora, ľudia sediaci za stolíkmi s vlajkami vlajkových štátov kapitalistického systému.

Pekne je ukázaná aj rozdrobenosť pohľadov ľudí zdola. Organizátori nenásilných protestov, anarchisti rozbíjajúci výklady, odborári, osvietená novinárka, bojovníci za práva korytnačiek, proti AIDS, za spoluprácu afrických krajín, chýba tu akési zastrešenie, akýsi jednotiaci prvok. Akoby sa ľud musel uvedomiť. Problémom však ostáva, že má ťažkosti sa vymedziť, pretože takisto nekonkrétny ostáva aj obraz nepriateľa.

Zaujímavý je aj stret dvoch pohľadov na násilie použité ako forma protestu. A film necháva na divákovi, aby tieto protirečenia zvážil sám.

Film sa nakoniec snaží vytvoriť happy end, ktorý dáva nádej, že celý tento cirkus v uliciach nebol márny. Že vyslal signál a je krôčkom k budúcemu víťazstvu. Otázkou však ostáva: k víťazstvu čoho? A či sme sa nevrátili pred Krížnik Potemkin.

Trailer

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára