štvrtok, 8. októbra 2009

Prečo socializmus?

ALBERT EINSTEIN | Monthly Review

Je vhodné, aby niekto, kto nie je expertom v ekonomických a sociálnych témach vyjadril názory vo veci socializmu? Z viacerých dôvodov si myslím, že je.

Zvážme najprv otázku z pohľadu vedeckého poznania. Môže sa zdať, že nejestvujú žiadne podstatné metodologické odlišnosti medzi astronómiou a ekonómiou: vedci sa v oboch sférach pokúšajú odhaliť zákony všeobecne prijateľné pre vymedzenú skupinu fenoménov za účelom prepojenia týchto fenoménov ako jasne pochopiteľných tak, ako to je len možné. No v skutočnosti takéto metodologické odlišnosti jestvujú. Odhalenie všeobecných zákonov v oblasti ekonómie je sťažená okolnosťou, že pozorované ekonomické fenomény sú častokrát ovplyvnené mnohými faktormi, ktoré je veľmi ťažké zhodnotiť oddelene. Navyše, skúsenosť, ktorá sa nahromadila od začiatku takzvanej civilizovanej doby ľudských dejín bola –ako je to dobre známe- značne ovplyvnená a obmedzená príčinami, ktoré nie sú nijakým spôsobom výlučne ekonomického charakteru. Napríklad, väčšina veľkých štátov dejín vďačí za svoju existenciu dobývaniu. Víťazné národy sa samé ustanovili, právne a ekonomicky, privilegovanou triedou dobytej krajiny. Chopili sa pre seba monopolu pozemkového vlastníctva a menovali kňazov spomedzi svojich vlastných radov. Kňazi, pomocou kontroly vzdelania, zmenili triedne rozdelenie spoločnosti na trvalé zriadenie a vytvorili systém hodnôt, ktorým boli ľudia od tej doby, vo veľkej miere nevedome, vedení vo svojom spoločenskom správaní.

No historická tradícia je, takpovediac, včerajšia; nikde sme skutočne neprekonali to, čo Thorstein Veblen nazval „predátorskou fázou“ ľudského vývoja. Pozorované ekonomické skutočnosti patria do tejto fázy a dokonca aj také zákony, ktoré z nich môžeme odvodiť nie sú aplikovateľné na iné fázy. Odkedy je skutočným zámerom socializmu práve prekonať a pokročiť za predátorskú fázu ľudského vývoja, môže ekonomická veda vrhnúť len málo svetla na socialistickú spoločnosť budúcnosti.

Podruhé, socializmus je vedený k spoločensko-etickému koncu. Veda, však, nemôže vytvárať závery a ešte menej ich vštepovať ľudským bytostiam; veda môže nanajvýš poskytovať prostriedky na dosiahnutie určitých záverov. No závery samotné sú poňaté osobnosťami so vznešenými etickými ideálmi a –ak tieto závery nie sú od počiatku nevydarené, ale živé a silné- sú prijaté a preberané tými mnohými ľudskými bytosťami, ktoré, napoly nevedome, určujú pomalý vývoj spoločnosti.

Z týchto dôvodov by sme mali byť v strehu nepreceňovať vedu a vedecké metódy, ak ide o otázku ľudských problémov; nemali by sme predpokladať, že experti sú tými jedinými, ktorí majú právo vyjadrovať sa k otázkam ovplyvňujúcich organizáciu spoločnosti.

Nespočetné hlasy tak určitú dobu prehlasovali, že ľudská spoločnosť prechádza krízou, že jej stabilita bola vážne otrasená. Pre takúto situáciu je charakteristické, že jednotlivci sa cítia ľahostajne, a dokonca nepriateľsky voči skupine, malej alebo veľkej, ku ktorej patria. Aby sme ilustrovali môj úmysel, dovoľte mi tu opísať osobnú skúsenosť. Nedávno som diskutoval s jedným inteligentným a nakloneným človekom o hrozbe ďalšej vojny, ktorá by podľa môjho názoru vážne ohrozila existenciu ľudstva, a podotkol som, že iba nadnárodná organizácia by poskytla ochranu pred týmto nebezpečenstvom.
Hneď na to mi môj hosť veľmi kľudne a rozvážne povedal: „Prečo sa tak hlboko bránite zmiznutiu ľudskej rasy?“

Som si istý, že len pred storočím by nikto tak ľahko nevyriekol stanovisko tohto druhu. Je to stanovisko človeka, ktorý sa márne snaží dosiahnuť rovnováhu vo svojom vnútri a ktorý viac alebo menej stratil nádej na uspenie. Je to výraz bolestivej samoty a izolácie, ktorou tieto dni trpí tak mnoho ľudí. Čo je príčinou? Existuje cesta von?

Je ľahké položiť takéto otázky, no ťažké ich zodpovedať s určitou mierou sebaistoty. Musím sa o to však pokúsiť, najlepšie ako viem, i keď som si vedomý skutočnosti, že naše pocity a úsilia sú častokrát protikladné a neurčité a že nemôžu byť vyjadrené jednouchými a ľahkými formuláciami.

Človek je v jednu a tú istú dobu samotárskou a spoločenskou bytosťou. Ako samotárska bytosť sa snaží ochraňovať svoju vlastnú existenciu a tých, ktorí sú mu najbližší, uspokojiť svoje osobné túžby, a rozvoj svojich vrodených schopností. Ako spoločenská bytosť sa snaží získať uznanie a náklonnosť jemu blízkych ľudí, aby zdieľal ich radosti, aby ich utešil v ich smútku, a zlepšil podmienky ich života. Iba existencia týchto rozličných, mnohokrát si odporujúcich snáh vysvetľuje špeciálny charakter človeka, a ich špecifická kombinácia určuje priestor, v ktorom môže jednotlivec dosiahnuť vnútornú rovnováhu a môže prispieť k blahu spoločnosti. Je celkom možné, že relatívna sila týchto dvoch pohnútok sa zväčša viaže na dedičnosť. No osobnosť, ktorá napokon vystupuje je do značnej miery vytváraná prostredím, v ktorom sa človek nachádza počas svojho vývoja, štruktúrou spoločnosti, v ktorej vyrastá, tradíciou tejto spoločnosti a jej ocenením určitých typov správania. Abstraktný koncept „spoločnosti“ znamená pre jednotlivú ľudskú bytosť súčet celku jeho priamych a nepriamych vzťahov k týmto súčasníkom a k ľuďom skorších generácii. Jednotlivec je schopný myslieť, cítiť, usilovať sa, a pracovať sám; no závisí tak veľmi na spoločnosti –svojou fyzickou, intelektuálnou, a emocionálnou existenciou-, že je nemožné myslieť ho, alebo ho pochopiť, mimo sústavy spoločnosti. Je to „spoločnosť“, ktorá vybavuje človeka jedlom, oblečením, domovom, pracovnými nástrojmi, jazykom, formami myslenia, a väčšinou obsahu myslenia; jeho život je možný prostredníctvom práce a úspechmi mnohých miliónov z minulosti a súčasnosti, ktorí sú schovaní za malým slovom „spoločnosť“.

Je preto jasné, že závislosť jednotlivca na spoločnosti je prírodným faktom, ktorý nemôže byť odstránený – rovnako ako v prípade mravcov a včiel. Avšak, zatiaľ čo je celý chod života mravcov a včiel stanovený do najmenšieho detailu pevným, dedičným inštinktom, sú spoločenský model a vzájomné vzťahy ľudských bytostí veľmi premenlivé a citlivé na zmenu. Pamäť, schopnosť vytvárať nové kombinácie, dar ústnej komunikácie urobili medzi ľudskými bytosťami možné rozvinutia, ktoré nie sú uložené biologickou nutnosťou. Takéto rozvinutia sa prejavujú v tradíciách, inštitúciách, a organizáciách; v literatúre; vo vede a inžinierskych úspechoch; umeleckých dielach. Toto vysvetľuje skutočnosť, že v určitom zmysle, dokáže človek ovplyvniť svoj život prostredníctvom svojho vlastného jednania, a že v tomto procese môžu hrať úlohu vedomé myslenie a chcenie.

Človek nadobúda pri narodení, cez dedičnosť, biologickú sústavu, ktorú musíme považovať za danú a nemennú, vrátane prirodzených pudov, ktoré sú charakteristické pre ľudský druh. Naviac, počas svojho života nadobudne kultúrnu výbavu, ktorú príjme od spoločnosti cez komunikáciu a prostredníctvom mnoho iných typov vplyvov. Je to táto kultúrna výbava, ktorá je v priebehu času vystavená zmene a ktorá určuje do veľmi veľkej miery vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Moderná antropológia nás naučila, pomocou porovnávacích výskumov takzvaných primitívnych kultúr, že spoločenské správanie ľudských bytostí sa môže značne odlišovať, závisiac na prevažujúcich kultúrnych modeloch a typoch organizácie, ktoré prevažujú v spoločnosti. Toto je to na čom môžu tí, ktorí sa snažia zlepšiť údel človeka založiť svoje nádeje: ľudské bytosti nie sú odsúdené, kvôli ich biologickej stavbe, na zničenie jeden druhého alebo byť v milosti krutého, na seba uvaleného osudu.

Ak sa sami seba opýtame, ako by mala byť zmenená štruktúra spoločnosti a kultúrny postoj človeka, aby bol ľudský život tak uspokojujúci ako je to len možné, mali by sme si byť neustále vedomý faktu, že tu sú určité podmienky, ktoré nie sme schopní zmeniť. Ako už bolo spomenuté, biologická podstata človeka nie je, pre všetky praktické dôvody, náchylná k zmene. Okrem toho vytvoril technologický a demografický vývoj posledných pár storočí podmienky, ktoré tu ostanú. V relatívne husto osídlenej populácii s tovarmi, ktoré sú nevyhnutné pre pokračovanie ich existencie, extrémna deľba práce a vysoko centralizovaný výrobný aparát sú úplne nevyhnutné. Navždy pominul čas –ktorý sa v spätnom ohľade zdá tak idylický- kedy mohli byť jednotlivci alebo relatívne malé skupiny celkom sebestačné. Je iba drobnou nadsádzkou ak povieme, že ľudstvo tvorí dokonca dnes planetárnu komunitu produkcie a konzumu.

Práve som dosiahol bod, kedy môžem v krátkosti uviesť, čo podľa mňa vytvára podstatu krízy našej doby. Týka sa to vzťahu jednotlivca k spoločnosti. Jednotlivec sa stal viac uvedomelým svojej závislosti na spoločnosti ako kedy predtým. No nepociťuje túto závislosť ako pozitívny prínos, ako organické puto, ako ochrannú silu, no skôr ako ohrozenie svojich prirodzených práv, alebo dokonca pre jeho ekonomickú existenciu. Navyše je jeho pozícia v spoločnosti taká, že egoistické pohnútky jeho uspôsobenia sú nepretržite zvýrazňované, zatiaľ čo jeho spoločenské pohnútky, ktoré sú od prirodzenosti slabšie, sa postupne zhoršujú. Všetky ľudské bytosti, rozličnej pozície v spoločnosti, trpia týmto procesom zhoršenia. Nevedomí väzni svojej vlastnej samoľúbosti sa cítia neisto, osamotene, a zbavení naivnej, jednoduchej, a prirodzenej radosti zo života. Človek môže nájsť zmysel života, krátkeho a riskantného aký je, iba prostredníctvom oddania sa spoločnosti.

Ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti dneška je, podľa môjho názoru, skutočným zdrojom zla. Vidíme pred sebou obrovskú komunitu pracujúcich, členovia ktorej sa bez prestania usilujú zbaviť jeden druhého ovocia spoločnej práce – nie silou, no celkom v úplnej zhode s zákonne ustanovenými pravidlami. S ohľadom k tomu je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky –to znamená celková produkčná kapacita potrebná na produkciu spotrebiteľských tovarov, ako aj ďalšie výrobné prostriedky- môžu podľa zákona byť, a z veľkej časti sú, súkromným vlastníctvom jednotlivcov.

V záujme jednoduchosti nazvem v diskusii, ktorá bude nasledovať „pracujúcimi“ všetkých tých, ktorí nezdieľajú vlastníctvo výrobných prostriedkov – i keď to celkom nekorešponduje s obvyklým použitím pojmu. Vlastník výrobných prostriedkov je v pozícii nakupovania pracovnej sily pracujúceho. Použitím výrobných prostriedkov, vytvára pracujúci nové tovary, ktoré sa stávajú majetkom kapitalistu. Podstatnou vecou v tomto procese je vzťah medzi tým, čo pracujúci vytvára a čo je mu zaplatené, oba zmerané v zmysle skutočnej hodnoty. Do tej miery kým je pracovná zmluva „slobodná“, to, čo pracujúci dostane je určované nie skutočnou cenou tovarov, ktoré vytvára, ale jeho minimálnymi potrebami a kapitalistovou požiadavkou pracovnej sily vo vzťahu k počtu pracujúcich uchádzajúcich sa o prácu. Je dôležité pochopiť, že dokonca i v teórii nie je mzda pracujúceho určovaná hodnotou jeho produktu.

Súkromný kapitál má tendenciu koncentrovať sa v zopár rukách, čiastočne kvôli konkurencii medzi kapitalistami, a čiastočne kvôli tomu, že technologický vývoj a zvýšená deľba práce podnecujú vznik väčších jednotiek produkcie na úkor menších. Dôsledkom tohto vývoja je oligarchia súkromného kapitálu, ktorého ohromná sila nemôže byť efektívne kontrolovaná dokonca ani demokraticky organizovanou politickou spoločnosťou. Toto je skutočnosťou odkedy sú členovia legislatívneho orgánu vyberaní politickými stranami, prevažne financovanými alebo inak ovplyvnenými súkromnými kapitalistami, ktorí pre všetky praktické dôvody oddeľujú voličov od legislatívy. Dôsledkom je, že zástupcovia ľudí v skutočnosti nebránia záujmy neprivilegovanej časti populácie. Okrem toho, za terajších podmienok súkromní kapitalisti nevyhnutne kontrolujú, priamo alebo nepriamo, hlavné zdroje informácii (tlač, rádio, vzdelanie). Je preto extrémne ťažké, a vskutku vo väčšine prípadov celkom nemožné, pre jednotlivého občana dôjsť k objektívnym záverom a inteligentne využiť svoje politické práva.

Situácia prevažujúca v ekonomike založenej na súkromnom vlastníctve kapitálu je tak charakterizovaná dvomi hlavným princípmi: prvý, výrobné prostriedky (kapitál) sú súkromne vlastnené a vlastníci nimi disponujú ako sa im hodí; druhý, pracovná zmluva je slobodná. Samozrejme nie je žiadna taká vec ako čistá kapitalistická spoločnosť v tomto zmysle. Predovšetkým by malo byť známe, že pracujúci, po dlhých a trpkých politických bojoch, uspeli v zabezpečení tak trochu vylepšenej formy „slobodnej pracovnej zmluvy“ pre určitú kategóriu pracujúcich. No to ak vezmeme ako celok, súčasná ekonomika sa veľmi neodlišuje od „čistého“ kapitalizmu.

Produkcia sa vykonáva pre zisk, pre úžitok. Nie je tu žiadne zabezpečenie, že všetci schopní a chcejúci pracovať budú vždy v pozícii nájsť zamestnanie; „armáda nezamestnaných“ existuje takmer vždy. Pracujúci je neustále v obave straty svojej práce. Od tej doby, čo nezamestnaní a zle platení pracujúci nezabezpečujú výnosný trh, je produkcia spotrebiteľských tovarov obmedzená, a dôsledkom je obrovské strádanie. Technologický vývoj častokrát vedie k väčšej nezamestnanosti, skôr ako k uľahčeniu bremena práce pre všetkých. Motív zisku, spoločne s konkurenciou medzi kapitalistami, je zodpovedný za nestabilitu v akumulácii a zúžitkovaní kapitálu, čo vedie k čoraz viac vážnejším krízam. Neobmedzená konkurencia vedie k obrovskému mrhaniu prácou, a k mrzačeniu spoločenského vedomia jednotlivcov, čo som spomínal vyššie.

Toto mrzačenie jednotlivcov považujem za najhoršie zlo kapitalizmu. Náš celý výchovný systém trpí týmto zlom. Prehnane súťaživý postoj je vštepovaný študentovi, ktorý je školený na uctievanie zištného úspechu ako príprava na jeho budúcu kariéru.

Som presvedčený, že je len jedna cesta na eliminovanie týchto vážnych ziel, a to prostredníctvom vytvorenia socialistickej ekonomiky, sprevádzanej ekonomickým systémom, ktorý by bol orientovaný smerom k spoločenským cieľom. V takejto ekonomike sú výrobné prostriedky vlastnené spoločnosťou samotnou a využité plánovacím spôsobom. Plánovacia ekonomika, ktorá nastavuje produkciu podľa potrieb komunity, by prideľovala prácu, ktorú treba vykonať medzi všetkými schopnými pracovať a garantovala by živobytie pre každého muža, ženu, a dieťa. Výchova jednotlivca by sa okrem podporenia jeho vlastných, vrodených schopností v ňom pokúšala rozvinúť zmysel pre zodpovednosť za druhých ľudí namiesto velebenia moci a úspechu v našej súčasnej spoločnosti.

Napriek tomu je potrebné mať na pamäti, že plánovacia ekonomika ešte nie je socializmus. Plánovacia ekonomika ako taká môže byť sprevádzaná úplným zotročením jednotlivca. Dosiahnutie socializmu si vyžaduje riešenie istých extrémne obtiažnych socio-politických problémov: Ako je možné, so zreteľom k ďalekosiahlej centralizácii politickej a ekonomickej moci, predísť tomu, aby sa byrokracia stala všemocná a arogantná? Ako môžu byť ochránené práva jednotlivca a s tým zaistená demokratická protiváha moci byrokracie?

Najväčší význam v našom veku prechodu má jasno v cieľoch a problémoch socializmu. Odkedy sa za súčasných okolností slobodná a nehatená diskusia o týchto problémoch stala mocným tabu, považujem založenie tohto magazínu za dôležitú verejnú službu.


[Vyšlo v prvom čísle magazínu Monthly Review v máji 1949
Zdroj: http://www.monthlyreview.org/598einstein.php]
Preložil: Karanowak

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára