sobota, 3. októbra 2009

Hranice ovládania (Jim Jarmusch – 2009)

(Svet zachráni čierny muž, a ostaneme s čistým papierom.)



Jim Jarmusch je známy autor nezávislých filmov. Dalo by sa povedať, že z hľadiska menšinového diváka nezávislých filmov je jeho najnovší film ašpirantom na prvenstvo v nediváckosti. Na jednej z prvých projekcií filmu Hranice ovládania na Slovensku sme boli spolu asi ôsmi. Pamätám sa, že na premiére jeho filmu Ghost dog som sa nevošiel do sály. Názov preto beriem aj ako odkaz na hranice ovládania diváckeho úspechu, či popustenie ovládania filmového jazyka v ústrety slobode a hlbšiemu, pravdivejšiemu ponoru do témy a do samotného filmu.

Tento film sa zbavil zväzujúcich konkretizácií pozadia postáv, ich motivácií a ukazovaniu odkiaľ-kam ide náš hrdina, a o čom je náš príbeh. Tak tu máme pred sebou výzvu pracovať sami, ísť za hranice ovládania inými filmami, na ktoré sme si zvykli, a ktoré ovládali svoje postavy a cez ne i nás a hľadali svoje vlastné interpretácie. V záujme zbaviť sa ovládania rušíme hranice. Toto je filozofické východisko tohto filmu.

Rozpráva sa málo, a keď, tak sa veľa krát opakujú niektoré frázy, či výroky, ktoré majú byť pomôckou, vodítkom v tomto svete, ktorý prekračuje svoje hranice. Sledujeme černocha s kamennou tvárou, ktorá len v ojedinelých momentoch odkryje svoju ľudskú povahu, inak je hranicou postavy, ktorá má úlohu, nie práve najmilejšiu, no s pevným presvedčením ju vykonať. Stretáva rôzne bizarné postavičky, ktoré sa vymykajú z bežného španielskeho prostredia, v ktorom sa film odohráva a ako symboly rôznych odvetví spoločnosti pomáhajú hlavnej postave na jej ceste k naplneniu poslania. Nevieme akého, prečo, ani kto ho zadal. Hrdina je tak výtvorom spoločnosti cez jej symbolických zástupcov (umenie, veda, láska..). A tieto symboly skrývajú ďalšie významy. Napríklad postava, ktorá akoby symbolizovala film, je unesená v čiernom aute a podobne.

Medzičasom sme ponorení do banálnych situácií čakania. Nasávame atmosféru mesta, nechávame sa húpať poryvmi hudobných motívov a neustále si v hlave prevraciame slová a vety, ktoré do tohto ticha zaznievajú a ostávajú ozvenou opakovať sa v temnote medzi plátnom a nami. „Kto sa cíti viac ako ktokoľvek iný, nech sa ide pozrieť na cintorín, tam uvidí, čo je život.“

Nakoniec postava čierneho hrdinu sa dostane pomocou svojej predstavivosti cez nepriechodnú bariéru k svojmu cieľu. Je to zdvihnutý ukazovák (alebo prostredník?) ľuďom, ktorí majú moc, o ktorých veľa nevieme, ktorí hýbu pákami a zároveň stoja za hradbami, ktoré ich chránia od nás ostatných. Priznávajú svoju manipulatívnu moc, svoju nadradenosť a vedomie, že nás klamú a ohlupujú. Akt zúčtovania, nevyhnutný, revolučný, surreálny prichádza z rúk černocha, ako proroctvo, že svet zachráni Afrika, kontinent najviac postihnutý nespravodlivosťou z dielne ľudí v kravatách s bielymi goliermi.

Film teda svojou nekonkrétnou formou takto šikovne obchádza aj naivné zobrazovanie nepoznaných držiteľov moci v dnešnom svete. Popustením hraníc mohol zobraziť túto tému konkrétnejšie a autentickejšie, ako keby sa snažil ukázať niečo, o čom nevieme ako v skutočnosti funguje. Navyše sa touto abstrakciou problému posúva do filozofickej roviny, v ktorej na konkrétnostiach nezáleží, v ktorej ostali vyabstrahované hodnoty a symboly. Konkrétni ľudia sa môžu dozvedieť, že nie len Neo z Matrixu ich má v rangu, ale aj bežný smrteľník, a že ich hradby sú zraniteľné aj vďaka predstavivosti, ktorá sa vymyká dnes tak surovo presadzovanej oklieštenej racionalite - pragmatizmu, ktorý nás núti vtesnať sa do hraníc, medzi ktorými prichádzame o slobodu.

Film do veľkej miery vznikal improvizáciou, čo je ďalší aspekt slobody, s ktorým sa Jim Jarmusch pohrával. Skúšal tak svoje hranice, hranice filmu, svojich postáv i divákov. Považujem teda tento film za výzvu vydať sa za hranice a oslobodiť sa. Lebo inak „život nemá veľkú cenu.“

Trailer




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára